Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/37/2024 2622201562 19. 08. 2025 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2025:2622201562.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Marián Hyža, s miestom podnikania L. Novomeského 1217/84, 905 01 Senica, IČO: 34 474 579, proti žalovanému: PATÁK s.r.o., V.P.Tótha 30, 905 01 Senica, IČO: 36 267 031, zastúpený: advokátska kancelária AKPF s.r.o., Dúbravská cesta 2, 841 04 Bratislava, IČO: 55 032 800, v konaní o zaplatenie 736,37 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 5Cb/3/2022 - 109 zo dňa 20.9.2023 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Senica č. k. 5Cb/3/2022 - 109 zo dňa 20.9.2023 potvrdzuje. II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Senica rozsudkom č. k. 5Cb/3/2022 - 109 zo dňa 20.9.2023 vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 736,37 Eur, úroky z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.800,- Eur od 8.1.2022 do 28.2.2022, úroky z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 736,37 Eur od 1.3.2022 do zaplatenia, náhradu nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky v sume 225,92 Eur a náhradu trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ku dňu 1.5.2020 uzavrel so žalovaným ústnu dohodu, podľa ktorej mal zabezpečovať práce pri výrobe a realizácii stavebných projektov za dohodnutú odmenu 1.800,- Eur mesačne vyplácanú na základe predložených faktúr, pričom podľa tejto dohody mal preplácané aj dni, počas ktorých práce nevykonával z dôvodu čerpania dovolenky, OČR a z iných dôvodov, rovnako ako tieto výhody čerpá bežný zamestnanec. Podľa dohody mal teda žalobca nárok na preplatenie 25 dní dovolenky za rok a tento systém platil počas platnosti dohody bez problémov. Žalobca ďalej uviedol, že súhlasil s ukončením zmluvného vzťahu so žalovaným ku dňu 17.12.2021 preto, že ústne bolo dohodnuté, že celkovo 25 dní dovolenky ročne mu bude preplatených. Od 17.12.2021 do konca roka 2021 bolo ešte 9 pracovných dní a žalobca mal nárok na 9,5 dní nevyčerpanej dovolenky. Faktúru č. 20210013 za mesiac december 2021 v zmysle dohody so žalovaným vystavil do konca mesiaca. Žalovaný dodatočne poprel obsah dohody, faktúru odmietol preplatiť v celom rozsahu, dňa 1.3.2022 uhradil 1.063,63 Eur a iné nároky žalobcu označil za špekulatívne a vyzval žalobcu na prepracovanie faktúry, s čím žalobca nesúhlasil. Žalobca v žalobe uviedol, že obsahom ústnej dohody so žalovaným bolo zabezpečovanie prác v pozícii stavbyvedúceho, avšak pracujúceho ako živnostník, s čím žalobca súhlasil, pretože do pracovného pomeru by ho žalovaný neprijal. Pred uzavretím dohody sa strany dohodli, že žalobca bude čerpať obdobné výhody ako zamestnanci a žalovaný mu tieto bude preplácať. Podľa žalobcu išlo o to, že v obdobiach, kedy žalovaný nariadil celozávodnú dovolenku, musel
túto čerpať aj žalobca, pretože pre žalovaného pracoval viac ako 8 hodín denne v hlavnom dennom období a nemal možnosť iného príjmu. Žalobca obdobie dovolenky riadne vykazoval vo výkazoch práce. Voči zamestnancom žalovaného vystupoval ako nadriadený na stavbách, prideľoval im prácu a túto kontroloval. 2. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci platobným rozkazom č. k. 5Cb/3/2022-28 zo dňa 21.4.2022, proti ktorému podal žalovaný odpor. V odpore poprel tvrdenia žalobcu, že sa so žalovaným dohodol pri vzniku zmluvného vzťahu na znení takej dohody, ktorá by nahrádzala žalobcovi benefity z pracovnoprávneho vzťahu ako dovolenky, OČR a akékoľvek práva patriace zamestnancovi podľa Zákonníka práce či predpisov sociálneho zabezpečenia, alebo ktorá by mu garantovala vyplatenie mesačnej paušálnej fixnej sumy bez ohľadu na skutočný čas poskytnutých prác. Uviedol, že poveril žalobcu prácami v súlade s jeho živnostenským oprávnením a žalobca nemôže zo samotného faktu, že mu bola vyplácaná faktúra v konštantnej výške 1.800,- Eur vyvodzovať, že išlo o súčasť dohody kompenzujúcej zamestnanecké benefity. Ak k takejto situácii došlo, išlo o rozhodnutie vyhodnocujúce konkrétne okolnosti, vrátane skutočnosti, že žalobca v činnosti pre žalovaného vždy nasledujúci mesiac pokračoval. Žalobca faktúru v elektronickej forme vo formáte pdf zasielal e-mailom a jej súčasťou nebol pracovný výkaz priložený k žalobe. K ukončeniu spolupráce došlo jednostranným rozhodnutím žalovaného, ktoré žalobca akceptoval. Nešlo teda o dohodu v pravom zmysle slova, ktorej súčasťou by boli akékoľvek podmienky a nie je dôvod, aby bol žalobcovi kompenzovaný čas zostávajúci do ukončenia kalendárneho mesiaca. Žalobca sám definuje spor ako obchodnoprávny a špekulatívne spája prvky obchodnoprávneho a zamestnaneckého vzťahu. Žalovaný tiež poprel, že by sa dostal do omeškania, do omeškania sa dostal žalobca vlastným pochybením, keď vystavil faktúru na vyššiu sumu, než mu vznikol nárok. Bezodkladne po doručení faktúry ho žalovaný vyzval na jej opravu a až keď žalobca odmietol, žalovaný uhradil faktúru vo výške, v ktorej považoval nárok žalobcu za nesporný. 3. Žalobca vo vyjadrení k odporu poprel tvrdenia žalovaného, že súčasťou dohody nebolo preplácanie voľna obdobne ako v prípade nárokov z pracovného pomeru a že k ukončeniu spolupráce došlo odstúpením žalovaného od zmluvy. Podľa žalobcu žalovaný využíva ústnu dohodu, čím je preukázanie tvrdení žalobcu sťažené. Žalobca poukázal na fakt, že dohoda medzi stranami nie je obvyklou v rámci obchodných vzťahov, išlo o prekrytie pracovnoprávneho vzťahu dohodou medzi podnikateľmi, s týmto strany do tohto vzťahu išli. Žalobca uviedol, že nebol zo strany žalovaného nútený uzavrieť takúto zmluvu, ale jej uzavretím stratil voľnosť v podnikaní, keďže pracoval výlučne v prospech žalovaného. Práce, ktoré vykonával, boli mimo jeho bydliska, čas ktorý venoval plneniu zmluvy presahoval 10 hodín denne, preto nemohol uzatvárať zmluvy s inými obchodnými partnermi. Práve kvôli tejto exkluzivite, ako aj vzhľadom na to, že žalovaný nemal na celé zmluvné obdobie dohodnuté práce pre svojich zamestnancov, ktorých mal žalobca na stavbách riadiť, bolo potrebné dohodnúť aj preplácanie kratších období, kedy žalovaný služby žalobcu nechcel využívať. Pracovné výkazy žalobca podľa dohody strán nemusel žalovanému predkladať, avšak bol pripravený na požiadanie tak kedykoľvek urobiť. 4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a konateľa žalovaného, faktúrou č. 20210001 zo dňa 01.02.2021, pracovným výkazom stavbyvedúceho za mesiac január 2021, faktúrou č. 20210011 zo dňa 07.11.2021, pracovným výkazom stavbyvedúceho za mesiac október 2021, faktúrou č. 20210013 zo dňa 31.12.2021, pracovným výkazom stavbyvedúceho za mesiac december 2021, výzvou na zaplatenie zo dňa 15.02.2022, odpoveďou na výzvu zo dňa 15.03.2022, výpisom zo živnostenského registra žalobcu, písomným vyhlásením K.. W. N. zo dňa 19.07.2022, písomným vyhlásením H. P. zo dňa 22.12.2022, ostatným obsahom spisu, dodatočným výsluchom žalobcu, vec právne posúdil podľa § 566 ods. 1, § 567 ods. 2, § 568 ods. 2, § 571 ods. 2 a § 574 ods. 1 až ods. 4 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vyhodnotil ako obchodnoprávny vzťah založený mandátnou zmluvou podľa § 566 a nasl. ObZ, keď žalobcu považoval za fyzickú osobu - živnostníka, ktorý spĺňa definíciu podnikateľa v zmysle § 2 ods. 2 ObZ, ktorý v čase uzavretia dohody strán o spolupráci vystupoval ako podnikateľský subjekt a žalovaný ako obchodná spoločnosť, teda dva podnikateľské subjekty, ktoré si dohodli spoluprácu v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti. Na základe ústne uzavretej mandátnej zmluvy, ktorá obsahovala popis prác, priebeh prác, výšku odmeny a spôsob jej vyplácania, žalobca ako stavbyvedúci uskutočňoval riadenie stavieb a kontrolu priebehu prác pre žalovaného, zastupoval ho ako stavebný dozor na stavbách za mesačnú odmenu 1.800,- Eur. Uzatvorenie obchodnoprávneho vzťahu potvrdzuje aj sporná faktúra č. 20210013, v ktorej je ako dodávateľ označený žalobca, ako odberateľ žalovaný a predmetom faktúry je poskytovanie služieb na základe zmluvy za mesiac december 2021 podľa dohody za sumu 1.800,-
Eur. Uvedené náležitosti mandátnej zmluvy potvrdila písomným vyhlásením aj svedkyňa H. P., vedúca administratívneho úseku žalovaného. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že medzi pracovnoprávnym vzťahom založeným pracovnou zmluvou a obchodnoprávnym vzťahom vzniknutým mandátnou zmluvou je zásadný rozdiel. Osoba vykonávajúca prácu v pracovnom pomere má status zamestnanca v zmysle Zákonníka práce, zatiaľ čo osoba pracujúca na základe mandátnej zmluvy (mandatár) takéto postavenie nemá. Vzhľadom na to, že žalobca ako fyzická osoba - živnostník a žalovaný ako právnická osoba uzatvorili mandátnu zmluvu o poskytovaní služieb, je zrejmé, že žalobca nemohol byť zamestnancom žalovaného s poukazom na § 11 Zákonníka práce. Zákonník práce priznáva zamestnancovi nárok na dovolenku, stravné lístky alebo príspevok na stravovanie a určuje povinnosť zamestnávateľovi platiť za zamestnanca odvody do zdravotnej poisťovne a Sociálnej poisťovne, naproti tomu mandatár nemá podľa Obchodného zákonníka ako podnikajúci subjekt tieto nároky. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že žalovaný vyplácal žalobcovi odmenu na základe žalobcom vystavovaných daňových dokladov. Žalovaný vypovedal mandátnu zmluvu v zmysle § 574 ods. 1 ObZ ku dňu 17.12.2021. Žalobca si vyfakturoval za obdobie od 1.12.2021 do 31.12.2021 odmenu v sume 1.800,- Eur. 5. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 736,37 Eur s príslušenstvom a náhrady nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky v sume 225,92 Eur, ale počas celého konania žalovanú istinu bližšie nešpecifikoval a nevedel uviesť, na základe akého zákonného ustanovenia si nárok uplatňuje. Neuviedol, koľko dní tzv. dovolenky čerpal a v ktorých dňoch, poukazoval len na dojednané dovolenky a ošetrovné. V konečnom dôsledku žaloval len sumu, ktorá predstavuje rozdiel medzi fakturovanou sumou a sumou vyplatenou (1.800,- Eur - 1.063,- Eur = 736,37 Eur). Žalobca riadne nešpecifikoval nárok uplatnený žalobou, ani nepreukázal dôvod, pre ktorý by mu mala byť zaplatená časť mesiaca, za ktorú nedal žalovanému protiplnenie, čím neuniesol v spore dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný dôvodne zaplatil žalobcovi z faktúry č. 20210013 alikvotnú časť mesačnej odmeny za obdobie od 1.12.2021 do 17.12.2021 v sume 1.063,63 Eur a zvyšnú časť v sume 736,37 Eur, ktorá je predmetom tohto sporu, nebol žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť, nakoľko k ukončeniu spolupráce došlo ku dňu 17.12.2021. Následne žalobca podľa jeho tvrdenia do konca mesiaca december 2021 čerpal dovolenku, na preplatenie ktorej ale nevznikol žalobcovi nárok, keďže na ich obchodnoprávny vzťah sa nevzťahujú ustanovenia Zákonníka práce o dovolenke. K tvrdeniu žalobcu, že nie je obvyklé, aby v rámci obchodných vzťahov poskytoval objednávateľ dodávateľovi na výkon prác bezodplatne mobilný telefón, notebook a osobné motorové vozidlo, súd prvej inštancie uvádza, že žalovaný odovzdal predmetné veci žalobcovi v zmysle § 568 ods. 2 ObZ ako veci určené pre výkon práce žalobcu. Súd prvej inštancie prejednával vec ako sporovú, v ktorej bolo povinnosťou strán nielen tvrdiť určité právne skutočnosti, ale tieto v konaní aj preukázať a dôkazné bremeno spočívalo na žalobcovi, ktorý v spore nepreukázal dôvod, pre ktorý by mu mala byť zaplatená časť mesiaca, za ktorú nedal žalovanému žiadne protiplnenie. Nárok žalobcu na preplatenie dovolenky, resp. doplatenie časti mesačnej odmeny za výkon prác, ktoré sa neuskutočnili, nie je z hľadiska obchodného práva dôvodný, preto žalobu zamietol. 6. Súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov H. P., O. Š., X. Š. a prehratím zvukovej nahrávky vyhotovenej z rokovania ohľadom dohody o pracovnej činnosti medzi stranami sporu. Nevykonanie výsluchu svedkyne H. P. odôvodnil tým, že v spore bolo predložené jej písomné vyhlásenie a súčasne podľa vyjadrenia samotného žalobcu na pojednávaní dňa 17.5.2023 pri uzatváraní dohody o spolupráci bol prítomný iba žalobca a konateľ žalovaného, navrhovaná svedkyňa bola prítomná už len v záverečnej fáze rokovania, preto považoval vykonanie dôkazu za nadbytočné, nakoľko jej výsluchom nemohli byť preukázané skutočnosti, pri ktorých prítomná nebola. K zamietnutiu návrhu na výsluch svedka O. Š. uviedol, že protistrana objektívnosť navrhovaného svedka namietala, nakoľko je aktuálne so žalovaným v spore. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že výsluch tohto svedka by bol nielen neobjektívny, ale i nadbytočný, pretože ani sám žalobca neuviedol konkrétne podrobnosti dojednania ukončenia spolupráce. Návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka X. Š. súd prvej inštancie zamietol ako nadbytočný a nehospodárny z dôvodu, že jeho výsluchom by neboli preukázané žiadne skutočnosti potrebné pre rozhodnutie. Navrhovaný svedok nebol prítomný ani pri uzavretí dohody o spolupráci a ani dohody o skončení spolupráce medzi stranami sporu. Skutočnosť, či mal ale nemal svedok obdobný návrh žalovaného na uzavretie dohody o spolupráci, je pre toto konanie bezpredmetná. 7. Súd prvej inštancie tiež zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania prehratím zvukovej nahrávky z rokovania ohľadom uzavretia dohody o spolupráci medzi stranami sporu, a to z toho dôvodu, že nahrávka bola žalobcom získaná nezákonným spôsobom, vyhotovil ju bez súhlasu žalovaného a
nie je možné jednoznačne vylúčiť s poukazom na súčasné technické možnosti, že od okamihu jej vyhotovenia nebolo do nej technickými prostriedkami zasahované, teda že nebola upravovaná, resp. pozmeňovaná. 8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len “CSP”) tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, náhradu trov konania v rozsahu 100%. 9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e) a písm. f) CSP, namieta, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, ktoré by preukázali správnosť jeho tvrdení a opodstatnenosť podanej žaloby a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 389 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie. 10. Uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP žalobca odôvodňuje tým, že opakovane navrhoval vypočuť svedka O. Š., ktorý uzavrel so žalovaným obdobnú zmluvu o výkone činností za obdobných podmienok približne v rovnakom čase a ktorý dňa 17.12.2021 ukončil spoluprácu so žalovaným na spoločnom rokovaní so žalobcom a žalovaným a z jeho výpovede by bolo možné upresniť obsah dohôd uzavretých medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie nevykonanie dôkazu odôvodnil nadbytočnosťou a zaujatosťou svedka, ktorú odvodil od tvrdenia žalovaného, ako aj z toho, že svedok vystupuje v inom konaní v obdobnej veci proti žalovanému ako žalobca. Na podporu svojich tvrdení žalobca navrhol vypočuť aj X. Š., ktorý dostal ponuku na spoluprácu od žalovaného s rovnakými podmienkami, ktorú však neprijal a výsluchom tohto svedka by bolo možné preukázať, že žalovaný používal rovnaký spôsob pri získavaní spolupracovníkov pri zabezpečovaní svojej stavebnej činnosti. 11. Žalobca ďalej namieta dôvody nevykonania dôkazu výsluchom svedkyne H. P., ktoré považuje za nesprávne. Súd prvej inštancie podľa žalobcu odôvodnil nevykonanie dôkazu tým, že jej vyhlásenie sa v spise už nachádza a nebola pri uzatváraní dohody o spolupráci prítomná, keď žalobca sám uviedol, že tam bol prítomný iba žalobca a konateľ žalovaného a považoval vykonanie dôkazu jej výsluchom za nadbytočné, pretože jej výsluchom nemohli byť preukázané skutočnosti, pri ktorých prítomná nebola. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie na jednej strane prijal písomné čestné vyhlásenie Hany Chovancovej o tom, že bola svedkom rokovania o spolupráci medzi stranami sporu, na druhej strane uznáva, že tvrdenie žalobcu o jej neprítomnosti je správne. 12. Žalobca napokon namieta nevykonanie dokazovania prehratím zvukového záznamu z rokovania medzi žalobcom a konateľom žalovaného o podmienkach, za ktorých bude pre neho vykonávať práce na stavbách. Žalobca v odvolaní uznáva, že nahrávku vyhotovil bez vedomia konateľa žalovaného, nesúhlasí však s dôvodmi uvádzanými súdom prvej inštancie, a to obvineniami z manipulácie s dôkazmi, pričom namieta, že súd prvej inštancie sa nezaoberal významom odmietnutia zverejnenia nahrávky žalovaným. 13. Uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalobca odôvodňuje tým, že súdu prvej inštancie predložil listinné dôkazy, z ktorých vyplynulo, že obsah dohody bol iný, ako uvádzal žalovaný vo svojich podaniach. Súd prvej inštancie nevyhodnotil tvrdenia žalovaného ako nedôveryhodné napriek tomu, že žalovaný najmenej dvakrát písomne uviedol informácie, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, čím nedodržal povinnosť uvedenú v § 150 ods. 1 CSP. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa rozsiahlo zaoberal rozdielmi medzi pracovnoprávnym a obchodnoprávnym vzťahom, pričom poukazuje na to, že vzťah so žalovaným považoval za pracovný vzťah, teda mal na mysli len obchodný pracovný vzťah. Žalobca uvádza, že vedel, že so žalovaným uzavreli zmluvu podľa Obchodného zákonníka ako podnikateľské subjekty, ale poukázal len na to, že obsahom ústnej dohody bolo, že niektoré benefity poskytované žalovaným sa odvolávali na inštitúty pracovného práva. Išlo najmä o preplácanie neodpracovaných dní či už z dôvodu na strane žalovaného alebo na strane žalobcu, a to až do rozsahu počtu dní dovolenky uzákonenej v Zákonníku práce (ale aj poskytovanie mobilu, auta a notebooku). Pri ukončení spolupráce sa so žalovaným dohodli, že doplatí žalobcovi celý mesiac napriek tomu, že spolupráca skončila 17.12.2021, teda že za mesiac december vyplatí odmenu 1.800,- Eur, pretože v kalendárnom roku 2021 nevyčerpal všetky voľné dni, ktoré mu zmluva o spolupráci umožňovala. Tvrdenia žalobcu ohľadom dovolenky môže potvrdiť svedok O. Š., ktorého však súd prvej inštancie odmietol vypočuť. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ale
nevyhodnotil relevantnosť a hodnovernosť dôkazov, neposúdil nesúlad medzi písomnými podaniami žalovaného a vyhláseniami jeho konateľa na pojednávaní, nezaoberal sa ani rozpornosťou medzi čestným vyhlásením H.. P. a tvrdením žalobcu, že nebola prítomná na rokovaní, nevyhodnotil odmietavé stanovisko žalovaného k zverejneniu nahrávky z rokovania, aj keď nemohol o jej obsahu nič vedieť. Preto na základe nepravdivých skutkových tvrdení dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu a žalobu zamietol. Žalobca namieta záver súdu prvej inštancie, že riadne nešpecifikoval nárok uplatnený žalobou, pretože na pojednávaní na otázku súdu nevedel presne odpovedať, na základe akého ustanovenia zákona si nároky uplatňuje. Podľa žalobcu v žalobe špecifikoval, že išlo o dohodu o spolupráci pri manažovaní stavieb realizovaných žalovaným, nešlo o typickú mandátnu zmluvu, ani o iný typ zmluvy, ale pravdepodobne o nepomenovanú dohodu s prvkami mandátnej zmluvy, pričom poprel, že išlo o pracovnoprávny vzťah a bolo na úvahe súdu, aby na základe výsledkov dokazovania ustálil nároky strán. 14. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a náležite odôvodnený a navrhuje ho potvrdiť. Odvolanie žalobcu považuje za neurčité, zmätočné a plné protirečení. Súd prvej inštancie správne posúdil, že z právneho hľadiska žalobca a žalovaný uzavreli platný obchodnoprávny vzťah na základe ústne dohodnutej mandátnej zmluvy podľa § 566 a nasl. ObZ so všetkými zákonom požadovanými náležitosťami. 15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP žalovaný poukazuje na to, že žalobca uviedol, že navrhol predvolať svedka O. Š., ktorý by mohol upresniť obsah dohôd uzavretých medzi stranami sporu, keďže aj on sám takúto zmluvu so žalovaným uzavrel a navrhoval vypočuť X. Š. a H. P.. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením nevykonania dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov súdom prvej inštancie, keď rovnako hodnotí navrhnuté dokazovanie ako neúčelné a nadbytočné. Za správne a spravodlivé považuje vyhodnotenie nevykonania výsluchu svedka O. Š. z dôvodu jeho neobjektívnosti, nakoľko vystupoval ako žalobca (neúspešný) v inom spore voči žalovanému a zároveň za správne považuje hodnotenie jeho výsluchu ako nadbytočného. Žalovaný za správne tiež považuje vyhodnotenie zvukovej nahrávky rokovania medzi žalobcom a žalovaným vyhotovenej žalobcom bez súhlasu žalovaného ako nezákonne získaného dôkazu a poukazuje na § 187 ods. 1 CSP, podľa ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Žalovaný v prípade návrhu na vypočutie svedkyne P. považuje odôvodnenie rozhodnutia za zrozumiteľné. 16. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalobca v odvolaní dodáva, že aj keď bola uzatvorená mandátna zmluva, tak so žalovaným sa údajne ústne dohodli, že mu poskytne „benefity“ odvolávajúce sa na inštitúty pracovného práva, malo ísť najmä o preplácanie neodpracovaných dní či už z dôvodu na strane žalovaného alebo žalobcu, a to až do rozsahu počtu dní dovolenky uzákonenej v Zákonníku práce. Žalovaný uviedol, že pracovnoprávny vzťah a nároky z pracovnoprávneho vzťahu môžu vzniknúť len na základe platne uzatvorenej pracovnej zmluvy (ktorej existencia nebola v konaní preukázaná). Osoba pracujúca na základe mandátnej zmluvy (žalobca) takéto postavenie nemá, preto nemôže byť považovaná za zamestnanca v zmysle Zákonníka práce a najmä nevykonáva závislú prácu. Samotný žalobca v odvolaní popiera, že by išlo o pracovnoprávny vzťah. Žalovaný v plnom rozsahu súhlasí s odôvodnením súdu prvej inštancie, že z predložených listinných dôkazov a výpovedí strán sporu vyplýva, že žalobca ako živnostník pri uzatváraní dohody so žalovaným vystupoval ako podnikateľ a rovnako žalovaný mal postavenie právnickej osoby, teda obaja boli podnikatelia, ktorí v zmysle § 566 a nasl. ObZ ústne uzatvorili mandátnu zmluvu, podľa ktorej žalobca ako mandatár vykonával pre žalovaného ako mandanta dohodnuté činnosti za odmenu vo výške 1.800,- Eur mesačne. Žalovaný je názoru, že žalobca riadne nešpecifikoval svoj nárok uplatnený žalobou v predmetnom spore a ani nepreukázal dôvod, pre ktorý by mu mala byť zaplatená časť mesiaca, za ktorú nedal žalovanému žiadne protiplnenie. 17. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené. 18. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 25.7.2025. Odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a súčasne podľa § 379 CSP viazaný rozsahom odvolania a podľa § 380 ods. 1 CSP dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že na prejednanie odvolania nie je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, nakoľko nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie, ani si nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP). Po oboznámení sa s obsahom predloženého spisu súdu prvej inštancie, napadnutým rozhodnutím, odvolaním žalobcu a vyjadreniami strán v odvolacom konaní dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnuté rozhodnutie je vecne správne. K jednotlivým žalobcom uplatneným dôvodom odvolania odvolací súd uvádza nasledovné: 21. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie aj odvolaciemu súdu vyplýva, že predmetom konania ako ho učinil samotný žalobca podanou žalobou, je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 736,37 Eur ako neuhradenej časti faktúry č. 20210013 vystavenej na sumu 1.800,- Eur, ktorou vyúčtoval žalovanému mesačnú odmenu za mesiac december 2021 a tiež nárok na zaplatenie sumy 225,92 Eur ako náhrady nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky. Žalobca síce podal odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, avšak voči zamietnutiu žaloby v časti o zaplatenie 225,92 Eur v odvolaní neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by malo byť napadnuté rozhodnutie nesprávne. Odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania sa preto nárokom na zaplatenie 225,92 Eur nezaoberal. Odvolací súd sa stotožnil s právnym vyhodnotením zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako obchodnoprávneho vzťahu a jeho kvalifikáciou ako neformálne uzatvorenej mandátnej zmluvy podľa § 566 a nasl. ObZ, ktorá obsahovala popis prác, priebeh prác, výšku odmeny a spôsob jej vyplácania. Žalobca na základe takto neformálne uzatvorenej zmluvy uskutočňoval riadenie stavieb a kontrolu priebehu prác pre žalovaného, zastupoval ho ako stavebný dozor na stavbách, čo nebolo v konaní sporné. Nesporná bola aj výška dohodnutej mesačnej odmeny 1.800,- Eur. Rovnako z tvrdení strán nevyplýva spornosť ukončenia zmluvného vzťahu ku dňu 17.12.2021, žalobca toto skutkové tvrdenie uvádza už v samotnej žalobe. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva bola ukončená výpoveďou žalovaného ku dňu 17.12.2021 podľa § 574 ods. 1 ObZ (v zmysle ktorého mandant môže zmluvu kedykoľvek čiastočne alebo v celom rozsahu vypovedať). Sám žalobca v žalobe uviedol, že súhlasil s ukončením zmluvného vzťahu so žalovaným ku dňu 17.12.2021, t. j. nerozporoval jednostranné ukončenie zmluvného vzťahu zmluvným partnerom (čo napokon vyplýva aj z jeho výsluchu na pojednávaní dňa 17.05.2023, kde uviedol, že si ho žalovaný dňa 17.12.2021 zavolal a povedal mu, že bude musieť ukončiť spoluprácu, dôvod neuviedol, pričom žalobca sa domnieval, že to bolo z dôvodu, že nemal na nasledujúci rok dostatok práce). Skutkové a právne posúdenie ukončenia zmluvy súdom prvej inštancie odvolací súd považuje za správne. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (nesprávne právne posúdenie veci) odvolací súd nevzhliadol. 22. Spornou teda ostala výška pohľadávky žalobcu za mesiac december 2021, keď žalobca v konaní uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 736,37Eeur ako neuhradeného doplatku odmeny za mesiac december 2021, t. j. vzhľadom na ukončenie zmluvy k 17.12.2021 teda odmeny za obdobie od 1.12.2021 do 17.12.2021. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že žalobca riadne nešpecifikoval nárok uplatnený žalobou, ani nepreukázal dôvod, pre ktorý by mu mala byť zaplatená časť mesiaca, za ktorú nedal žalovanému protiplnenie a najmä je potrebné poukázať na to, že žalobca skutkové tvrdenia neuvádzal jasne a zrozumiteľne. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa rozsiahlo zaoberal rozdielmi medzi pracovnoprávnym a obchodnoprávnym vzťahom a uviedol, že „vzťah so žalovaným považoval za pracovný vzťah, teda mal na mysli len obchodný pracovný vzťah“. Odvolací súd argumentáciu žalobcu v tejto časti považuje za špekulatívnu a účelovú, keď na inom mieste odvolania žalobca zase poprel, že išlo o pracovnoprávny vzťah a uviedol, že bolo na úvahe súdu, aby na základe výsledkov dokazovania ustálil nároky strán. Ako je už uvedené vyššie v odôvodnení, odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením zmluvného vzťahu medzi stranami ako obchodno-záväzkového vzťahu, rovnako sa stotožňuje s posúdením uzatvorenej zmluvy ako zmluvy mandátnej. Naviac je potrebné dodať, že nielen uzavretie vzťahu, ktorý odvolateľ kvalifikuje ako „obchodný pracovný vzťah“, ale vôbec existenciu takého zmiešaného vzťahu, je potrebné označiť ako tzv. právny nezmysel, nakoľko žalobca spája právne normy, ktoré si odporujú a je nemožné ich v praxi súčasne v jednom zmluvnom vzťahu aplikovať už minimálne z dôvodu postavenia zmluvných strán v
zmluvnom vzťahu, ako to súd prvej inštancie vysvetľuje v ods. 30 odôvodnenia. Obsahom pracovného vzťahu je výkon nesamostatnej závislej práce, ktorá môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov (viď. § 1 ods. 3 Zákonníka práce). V obchodno-záväzkovom vzťahu strany ako podnikatelia vykonávajú činnosť vo vlastnom mene na vlastnú zodpovednosť a majú rovnoprávne postavenie. Odvolací súd s ohľadom na predmet zmluvy, ako aj spôsob vykonávania činnosti žalobcu pre žalovaného dodáva, že zmluvný vzťah medzi stranami nie je ani tzv. švarc systémom, ktorým by zmluvné strany nahradili pracovnoprávny vzťah obchodným vzťahom, naviac žalobca výslovne uvádzal, že vedel, že so žalovaným uzavreli zmluvu podľa Obchodného zákonníka ako podnikateľské subjekty a nebol zo strany žalovaného nútený uzavrieť takúto zmluvu. 23. Žalobca sám v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 19.05.2023 uviedol, že „ak vznikli pochybnosti, či uvedený nárok odvodzuje od príslušných ustanovení Zákonníka práce, uvádza, že nie a vzťah medzi žalobcom a žalovaným považuje za obchodný vzťah“. Odvolací súd sa v zásade nebráni, aby sa zmluvné strany v obchodno-záväzkovom vzťahu dohodli na úprave konkrétnych práv alebo povinností inšpirujúc sa úpravou v inom kódexe (v tomto prípade podľa Zákonníka práce), avšak je potom povinnosťou strany, ktorá od takejto dohody odvodzuje uplatnený nárok, primárne tvrdiť a preukázať jej uzatvorenie a konkrétny obsah, nakoľko žalobcovi zo Zákonníka práce žiadne nároky zamestnanca z pracovnoprávneho vzťahu nepatria. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že nie je možné stotožňovať nároky, ktoré žalobcovi patria počas trvania obchodno-záväzkového vzťahu, s nárokom, ktorý uplatňuje v posudzovanej veci, t.j. nárokom, ktorý mu mal vzniknúť za obdobie po zániku zmluvy. 24. Žalobca v odvolaní uvádza, že obsahom ústnej dohody bolo, že niektoré benefity poskytované žalovaným sa odvolávali na inštitúty pracovného práva a išlo najmä o preplácanie neodpracovaných dní či už z dôvodu na strane žalovaného alebo na strane žalobcu, a to až do rozsahu počtu dní dovolenky uzákonenej v Zákonníku práce (ale aj poskytovanie mobilu, auta a notebooku). V konaní pred súdom prvej inštancie žalobca uviedol, že nárok na zaplatenie sumy 736,37 Eur by mal patriť, nakoľko mal nárok na preplatenie dovolenky za rok 2021 v rozsahu 9 (resp. 9,5) dní v zmysle Zákonníka práce. Skutkový a právny záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi nároky v zmysle Zákonníka práce nepatria a že sumu 736,37 Eur, ktorá je predmetom tohto sporu, nebol žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť, nakoľko k ukončeniu spolupráce došlo ku dňu 17.12.2021, odvolací súd považuje za správny. Žalobca riadne neuniesol ani bremeno tvrdenia, že by mu nárok patril zo zmluvného vzťahu so žalovaným. S ohľadom na skončenie zmluvného vzťahu by totiž išlo o „dovolenku“ (v zmysle tvrdení žalobcu), ktorú ne(vy)čerpal. Odvolací súd dáva do pozornosti, že žalobca dohodu o akomkoľvek nároku, ktorý by mu mal patriť po skončení zmluvného vzťahu, v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec netvrdil. Žalobca totiž v žalobe tvrdil, že podľa dohody mal preplácané aj dni, počas ktorých práce nevykonával z dôvodu čerpania dovolenky, OČR a z iných dôvodov, podľa podmienok, ako tieto výhody čerpá bežný zamestnanec, teda netvrdil, že by sa žalovaný zaviazal na zaplatenie akýchkoľvek nárokov (ako má bežný zamestnanec) aj po skončení zmluvného vzťahu. Ďalšie skutkové tvrdenie žalobcu v žalobe, a to „Podľa dohody mal teda žalobca nárok na preplatenie 25 dní dovolenky za rok a tento systém platil počas platnosti dohody bez problémov“, už nie je možné vyhodnotiť ako dohodu so žalovaným, ale právny záver, ktorý si ale vyvodil sám žalobca (že bude mať preplatených 25 dní, počas ktorých nebude vykonávať činnosť, za rok), avšak i z neho vyplýva, že ním tvrdená dohoda („systém“) platila „počas platnosti dohody“. Nárok preukazoval ním vyhotoveným pracovným výkazom za mesiac december 2021, ktorého doručenie ako prílohy faktúry žalovaný poprel a žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie ani netvrdil, že ho doručoval žalovanému, uviedol, že by bol tak na požiadanie žalovaného pripravený urobiť. Tento dôkaz ani nie je spôsobilý preukázať základ nároku (t. j. existenciu akejkoľvek dohody strán o preplatení „dovolenky“ po skončení zmluvného vzťahu žalovaným) a už vôbec nie jeho výšku (teda ani odvolaciemu súdu nie je jasné, z ktorého dôkazu by malo vyplynúť, že žalobcovi by mal vzniknúť nárok na zaplatenie odmeny aj po dobu po ukončení zmluvy). 25. Žalobca nárok na zaplatenie sumy 736,37 Eur skutkovo však tiež odôvodňoval tým, že sa na rokovaní dňa 17.12.2021 so žalovaným dohodli, že mu zaplatí odmenu za mesiac december 2021 vo výške 1.800,- Eur z dôvodu nároku na čerpanie dovolenky za 9 dní v zmysle zákonníka práce za rok 2021 (v dňoch po skončení zmluvy, ktoré len sám žalobca vykázal v ním vyhotovenom pracovnom výkaze, ktorý žalovanému nebol nikdy doručený). Odvolací súd tu dáva do pozornosti, že zmluvný vzťah žalobcu
a žalovaného je vzťahom obchodnoprávnym, a pokiaľ by aj bolo v konaní preukázané, že žalobca sa so žalovaným pri vzniku zmluvného vzťahu dohodli, že mu bude patriť mesačná odmena v plnej výške aj v prípade nevykonávania činnosti počas celého mesiaca z dôvodu napr. čerpania dovolenky, takáto dohoda by nepreukazovala žalobou uplatnený nárok na odmenu po skončení zmluvného vzťahu. Ani prípadnú existenciu záväzku žalovaného, resp. dohodnutého nároku žalobcu na preplatenie dní, počas ktorých krátkodobo nevykonával činnosť pre žalovaného v tom-ktorom mesiaci počas trvania zmluvného vzťahu, nie je možné stotožniť s nárokom, ktorý uplatnil žalobca žalobou - tu ide o nárok, ktorý by mu mal vzniknúť až za obdobie od 18.12.2021 do 31.12.2021, t. j. po skončení zmluvného vzťahu. 26. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že civilné sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa výlučne na základe žaloby. Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (článok 8). Pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností predstavuje samotný základ žaloby. Žalobca má zrozumiteľne a určito opísať okolnosti, ktoré viedli k podaniu žaloby, teda skutkový dej. Tvrdenia, z ktorých má vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku by mali byť jednoznačné a konkrétne, aby nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom. Judikatúra za rozhodujúce skutočnosti považuje údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, pričom jasne a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 6/03). Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods.1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre strany sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada takmer vždy založí nie len nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok NS SR z 31.3.2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019). Tieto východiská je potrebné zohľadňovať aj pri vyhodnotení dôvodnosti odvolania žalobcu, resp. posúdení správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nevykonať dokazovanie výsluchom svedkov O. Š., X. Š. a H. P. a prehratím zvukovej nahrávky vyhotovenej z rokovania ohľadom dohody o pracovnej činnosti medzi stranami sporu, a na to nadväzujúcej opodstatnenosti námietky nesprávnych skutkových zistení, ku ktorým mal súd prvej inštancie dospieť na základe vykonaných dôkazov. 27. Odvolací súd po preštudovaní obsahu spisu konštatuje, že existencia dohody o preplatení akýchkoľvek nárokov po skončení zmluvy, teda aj „dovolenky“ nebola v konaní pred súdom prvej inštancie žalobcom ani len tvrdená a ani preukázaná a nemohla by byť preukázaná ani žalobcom navrhovanými svedkami. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že vykonanie dokazovania výsluchom svedkov O. Š. a X. Š. by bolo nadbytočné. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že žalobca navrhnuté dokazovanie odôvodnil tým, že nebol jediným podnikateľom, ktorý podobným spôsobom pracoval v prospech žalovaného, na preukázanie čoho navrhol výsluch týchto svedkov. V prípade oboch svedkov žalobca návrh odôvodnil tým, že mali mať podobné dohody o spolupráci a ich výsluch len z dôvodu existencie podobného obsahu zmluvného vzťahu so žalovaným, by nebol spôsobilý preukázať žiadne zo skutkových tvrdení žalobcu o obsahu jeho zmluvného vzťahu so žalovaným. Naviac žalobca v odvolaní uviedol, že svedok Š. dostal ponuku na spoluprácu od žalovaného s rovnakými podmienkami, ktorú neprijal, preto ani odvolaciemu súdu nie je zrejmé, ako by potom prípadná výpoveď svedka Š. k obsah návrhu jemu predloženej dohody (či už podobnej ako argumentuje žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie, alebo rovnakej ako argumentuje v odvolaní) bola spôsobilá preukázať obsah dohody medzi sporovými stranami. 28. Uvedené platí aj pre návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka Š.. V prípade tohto svedka ide o konateľa obchodnej spoločnosti Sunline, s.r.o., ktorá síce bola v zmluvnom vzťahu so žalovaným, ale išlo o právnickú osobu, preto ani výsluchom konateľa tejto právnickej osoby by nebolo možné preukázať existenciu nároku žalobcu. Odvolací súd k dôvodom nevykonania dokazovania
výsluchom tohto svedka uvádza, že sa nestotožnil s postupom súdu prvej inštancie v tom, že vyhodnotil svedka ako neobjektívneho z dôvodov tvrdených protistranou, ktoré môžu byť relevantné, ale záver o objektivite svedka nie je možné prejudikovať pred jeho výsluchom. Ani toto pochybenie však podľa názoru odvolacieho súdu nemalo vplyv na správnosť rozhodnutia v merite, nakoľko jeho výpoveď by nemohla preukázať skutočnosti, ktoré žalobca netvrdil, že podľa dohody so žalovaným by mal mať po skončení zmluvy preplatené dni, počas ktorých práce nevykonával. 29. V prípade nevykonania dokazovania výsluchom svedkyne H. P. odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na preukázanie akých skutkových tvrdení žalobcu by mal byť jej výsluch vykonaný, keďže nebola pri uzatváraní dohody o spolupráci ani pri uzatváraní dohody o jej ukončení prítomná a súd prvej inštancie námietky žalobcu zohľadnil pri rozhodovaní o návrhu na vykonanie dokazovania jej výsluchom, čo zrozumiteľne vyplýva z ods. 19 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by obsah písomného vyhlásenia H. P. vyhodnotil na ťarchu žalobcu. 30. Žalobca napokon namieta v odvolaní nevykonanie dokazovania zvukovým záznamom z rokovania medzi žalobcom a konateľom žalovaného o podmienkach, za ktorých bude pre neho vykonávať práce na stavbách. Nie je sporné, že žalobcom navrhovaný dôkaz, zvukovú nahrávku, vyhotovil žalovaný bez vedomia konateľa žalovaného. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa nezaoberal významom odmietnutia zverejnenia nahrávky žalovaným. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie nevykonal sporný dôkaz z dôvodu, že ide o nezákonne získaný dôkaz a tiež z dôvodu, že nie je možné jednoznačne vylúčiť, že od okamihu jej vyhotovenia nebolo do nahrávky žiadnymi technickými prostriedkami zasahované, že nebola upravovaná, resp. pozmeňovaná. 31. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 187 ods. 1 CSP uvádza, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Podmienky použitia dôkazu upravené v citovanom ustanovení sú kumulatívne, t. j. dôkazom je všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a získalo sa zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Článok 16 ods. 1 Základných princípov CSP upravuje princíp legality, podľa ktorého súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona. Podľa ods. 2 čl. 16 Základných princípov CSP súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1. Vo všeobecnosti je nezákonne získaný dôkaz v civilnom sporovom konaní právne neúčinný a hľadí sa naň, akoby nebol uplatnený s výnimkou, ak je vykonanie takéhoto dôkazu odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1, podľa ktorého každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. 32. Pripustiť takýto dôkaz je možné len vtedy, ak nezákonný dôkaz obstojí vo všetkých troch bodoch testu proporcionality, t.j. ak je v tzv. teste proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv právo strany predkladajúcej takýto dôkaz v konkrétnom prípade silnejšie ako porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva, a to zohľadňujúc hľadisko vhodnosti, potrebnosti a primeranosti zásahu do práv protistrany. Odvolací súd dospel k záveru, že vykonanie navrhnutého dôkazu by ani nebolo spôsobilé na preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti, že sa žalovaný zaviazal na zaplatenie odmeny aj za obdobie po ukončení zmluvného vzťahu (t.j. od 18.12.2021 do 31.12.2021). Žalobca naviac v odvolaní uvádza, že vykonaním nezákonne získaného dôkazu mali byť preukázané iné skutočnosti - podmienky rokovania medzi žalobcom a žalovaným, za ktorých bude pre neho vykonávať práce na stavbách súdom prvej inštancie. Nárok na zaplatenie žalovanej istiny však žalobca odvodzuje od iných skutkových tvrdení, a to od záväzku žalovaného zaplatiť žalobcovi „zostatok dovolenky“ (k uvedenému bližšie ods. 24 odôvodnenia). Vykonanie dokazovania nahrávkou by tak ani nebolo spôsobilé preukázať skutkové tvrdenia, od ktorých žalobca odvodzuje nárok uplatnený žalobou. 33. Odvolací súd však v súvislosti s návrhom na vykonanie tohto dôkazu považuje za potrebné uviesť, že postup, ktorý zvolil žalobca pri vzniku zmluvného vzťahu, okrem zásahu do osobnostných práva konateľa žalovaného, sa prieči dobrým mravom a poctivému obchodnému styku, keď miesto uplatnenia požiadavky na uzatvorenie zmluvy v písomnej forme zvolil postup vyhotovenia utajenej
zvukovej nahrávky bez vedomia štatutárneho zástupcu žalovaného. Žalobca v konaní netvrdil, že by žalovaný odmietol uzatvoriť akýkoľvek právny úkon so žalobcom v inej ako ústnej forme, pričom v rozhodnom období (uzatvorenia zmluvy alebo dohody o ukončení zmluvy) mal žalobca napr. možnosť potvrdiť obsah zmluvy aj prostriedkami elektronickej komunikácie. Odvolací súd je toho názoru, že protiprávnosť by mala byť chápaná ako objektívna kategória a v konkrétnej posudzovanej veci žalobca nepreukázal, že ním tvrdenú skutočnosť by nebolo objektívne možné dokázať aj zákonným spôsobom, ale iba navrhovaným nezákonným dôkazom, keď k takejto procesnej situácii a dôkaznej núdzi minimálne sám prispel z uvedených dôvodov. Žalobca ničím nepreukázal, že v momente rokovaní sa ocitol v krajnej núdzi alebo v obdobnej situácii, kedy by bolo ospravedlniteľné ním vopred zamýšľané a realizované utajené nahrávanie konateľa žalovaného za účelom získania budúceho prospechu. 34. Právo žalobcu na spravodlivý proces v sebe síce zahŕňa aj nárok na náležité zistenie skutkového stavu, avšak z uvedených dôvodov ho nevyhodnotil za právo majúce prednosť pred právom zúčastnených osôb na ochranu súkromia zachytených na predloženej zvukovej nahrávke. K tomuto záveru dospel súd bez ohľadu na skutočnosť, že nahrávka by mala zachycovať obchodné rokovanie medzi žalobcom a žalovaným, teda zachytáva aj prejavy, ktoré nemusia byť prejavy výlučne súkromnej povahy. Odvolací súd vedomý si aj iných právnych názorov (v právnom prostredí Českej republiky, rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 1774/14) je toho názoru, že i v prípade, ak sa komunikácia týkala obchodného prípadu medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, ktorej predmetom by bola obchodná ponuka o podmienkach spolupráce, žalovaný nemal o monitorovaní a zaznamenávaní rokovania vedomosť a nie je možné pre cieľ, ktorý sa má prípadne do budúcna dosiahnuť, t.j. odstránenie prípadnej budúcej dôkaznej núdze žalobcu, riešiť vopred vyhotovením nezákonného dôkazu. Protiprávnosť by mala byť chápaná ako objektívna kategória. Záujem na unesení dôkazného bremena (a teda aj na úspechu v spore) nemôže byť v konkrétnej prejednávanej veci vyšší, ako záujem na ochrane práva porušeného získaním nezákonného dôkazu. V danej veci nemá žalobca postavenie slabšej strany sporu, kde by záujem na ochrane slabšej strany sporu (napr. spotrebiteľa) bolo potrebné brať do úvahy pri posudzovaní prípustnosti nezákonného dôkazu. Nielen ako strana sporu v civilnom sporovom konaní, ale aj ako zmluvná strana obchodno-záväzkového vzťahu, preto zvoleným spôsobom zaznamenania priebehu rokovania so žalovaným o podmienkach, za ktorých bude pre neho vykonávať práce na stavbách (teda zjavne už pri vzniku zmluvného vzťahu) žalobca prekročil prijateľnú mieru kontextuálneho zásahu do základného práva na ochranu osobnosti (prejavov osobnej povahy) štatutárneho zástupcu žalovaného. Takémuto postupu zmluvnej strany v obchodnozáväzkovom vzťahu nie je možné poskytnúť právnu ochranu, a to ani prostriedkami procesného práva. 35. Odvolací súd z vyššie vysvetlených dôvodov naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e ) a f) CSP nevzhliadol. Súd prvej inštancie vykonal dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel k správnym skutkovým zisteniam. K námietke žalobcu, že sa súd prvej inštancie nezaoberal významom odmietnutia zverejnenia nahrávky žalovaným, odvolací súd uvádza, že pripúšťa, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k vysvetleniu dôvodov nevykonania dokazovania nahrávkou rokovania vo vzťahu k aplikácii čl. 16 ods. 2 Základných princípov CSP nepovažuje za optimálne, avšak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie dáva odpovede na rozhodujúce otázky pre posúdenie veci, čo napokon vyplýva aj z podaného odvolania, keď odvolateľ v rámci odvolacích námietok viedol polemiku so závermi súdu prvej inštancie a nebola nijako obmedzená jeho možnosť predostrieť svoje argumenty v odvolacom konaní. Zároveň ako vyplýva z ustálenej judikatúry, konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (napr. rozhodnutia NS SR spis. zn. 2Cdo 180/2005, spis. zn. 8Cdo 190/2016, alebo aj z uznesenia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 350/09). 36. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 37. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 38. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
39. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 41. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).