Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/67/2023 3718201638 27. 05. 2025 JUDr. Monika Holická ECLI:SK:KSBA:2025:3718201638.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča, v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, IČO: 31 749 542, zastúpeného GARAJ & Partners s.r.o., so sídlom Jozefská 3, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Ľ. W., nar. XX.XX.XXXX bytom Z. XXX, F., 2/ Y. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom mesto W., obaja zast.: JUDr. Ester Bujnovská, advokátka, so sídlom Záhorácka 5478/15B, Malacky, o zaplatenie 13.976,39 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 18.10.2022 č.k. 5C/24/2019-271, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 13.976,39 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 3,6 % p.a. od 15.12.2015 z istiny 13.976,39 eur do 21.09.2022 v sume 2.048,41 eur (po započítaní), vo výške 3,6 % p.a. od 22.09.2022 zo sumy 13.976,39 eur do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,05 % p.a. od 15.12.2015 zo sumy 13.976,39 eur do zaplatenia, nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky v sume 394,48 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu špecifikovaný vo výroku rozsudku. V časti o zaplatenie sumy 1.743,63 eur konanie zastavil. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal proti žalovaným Q. W. (pôvodne žalovaný 1/) a proti žalovaným Ľ. W. a Y. I. pôvodne zaplatenia sumy 13.976,39 eur, zmluvného úroku vo výške 3,6 % p.a. od 16.11.2015 z istiny 13.976,39 eur do zaplatenia, úroku z omeškania v sume 115,34 eur, úroku z omeškania vo výške 8,05 % p.a. od 16.11.2015 z istiny 13.976,39 eur do zaplatenia, zmluvnej pokuty v sume 241,99 eur, pričom podaním zo dňa 17.01.2019 zmenil žalobu tak, že okrem istiny a vyčísleného zmluvného úroku žiadal priznať zmluvný úrok vo výšky 3,6 % p.a. od 15.12.2015 z istiny do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 8,05 % p.a. od 15.12.2015 z istiny do zaplatenia. Podaním zo dňa 14.10.2022 žalobca zobral späť žalobu v sume 1.743,63 eur z dôvodu, že žalovaní vykonali čiastočné úhrady dlhu celkovo v sume 1.743,63 eur, ktoré platby započítal na zmluvnú pokutu v sume 241,99 eur, na zmluvný úrok v sume 27,07 eur, na úrok z omeškania v sume 115,34 eur a zbytok na zmluvný úrok. Žiadal žalovaných 1/ a 2/ zaviazať spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 13.976,39 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 3,6 % p.a. od 15.12.2015 z istiny vo výške 13.976,39 eur od 21.09.2022 vo výške 2.048,41 eur (po započítaní), so zmluvným úrokom vo výške 3,6 % p.a. od 22.09.2022 z istiny vo výške 13.976,39 eur do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % p.a. od 15.12.2015 z istiny vo výške13.976,39 eur do zaplatenia. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním posúdil podľa § 3 ods. 1, 2 Zákona č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 Zákona č. 607/2003 Z.z., § 2 ods. 1, 2, § 261 ods. 6 písm. d), § 263 ods. 1, § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 506, § 323 ods. 1, § 349 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 546, § 548 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov,
§ 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2009 do 31.1.2013 a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Žalobca ako veriteľ a žalovaní 1/ a 2/ ako ručitelia uzavreli Zmluvu o poskytnutí podpory uzavretú podľa Zákona č. 124/1996 Z.z. Dlžníkom, ktorý túto zmluvu uzavrel bol Q. W., pôvodne žalovaný 1/; dlžník si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce z platne uzavretej písomnej zmluvy; žalobca preto od zmluvy odstúpil a to listami zo dňa 9.11.2015, ktoré doručil všetkým žalovaným. Žalovaní 1/ a 2/ prevzali za záväzok dlžníka ručenie podľa § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaní 1/ a 2/ tiež so žalobcom uzavreli dohodu o obsahu zmieru zo dňa 25.2.2019, resp. 5.3.2019, ktorou sa písomne zaviazali zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 13.976,39 eur s príslušenstvom a trovy konania. Ďalej uviedol, že žalobca nespĺňa pojmové znaky pre dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. 2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaní 1/ a 2/, žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať im nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, alternatívne žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnili tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietali, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje náležitosti uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, súd prvej inštancie nekonal v súlade s uvedeným ustanovením a preto jeho rozhodnutie je postihnuté vadou. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, ak súd v rozhodnutí neuviedol dostatočné, presvedčivé a zrozumiteľné dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel v celom rozsahu. V danom prípade ide o existenciu vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe, ktorým znemožnil súd strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej namietali, že na poslednom pojednávaní dňa 18.10.2022 súd bez náležitého odôvodnenia odmietol právnej zástupkyni žalovaných 1/ a 2/ ozrejmenie skutočnosti navrhnutej na pojednávaní, že žalovaní 1/ a 2/ zaplatili žalobcovi od mesiaca január - september 2022 splátky úveru v celkovej výške 1.743,63 eur, v ktorej časti žalobca zobral žalobu späť a zaplatenú sumu žiadal započítať na zmluvnú pokutu, čiastočne na zmluvný úrok a úrok z omeškania. Súd v celom rozsahu vyhovel tomuto návrhu žalobcu na zmenu žaloby bez toho, aby žalobca uviedol, kto plnil, či pôvodný dlžník, alebo žalovaní 1/, 2/. Vzhľadom na to, že súd v nedostatočnej lehote predložil právnej zástupkyni návrh žalobcu na zmenu žaloby, právna zástupkyňa si v ňom uvedené skutočnosti nedokázala overiť a súd jej odňal možnosť sa k nim relevantne vyjadriť, keďže jej neposkytol zákonom stanovenú lehotu na prípravu pojednávania minimálne päť dní pred jeho konaním, čím znemožnil žalovaným právo na uskutočňovanie ich procesných práv, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Uviedli, že splátky za rok 2022 v sume 1.743,63 eur neplnili žalovaní 1/, 2/, ale tieto pravdepodobne plnil dlžník Q.K. W., čo žalobca nepreukázal. K záverom súdu prvej inštancie, týkajúcim sa prevzatia ručenia za záväzok dlžníka žalovaným 1/ a 2/ uviedli, že Zmluva o poskytnutí podpory zo dňa 18.1.2002 obsahuje v čl. VII. Záručné podmienky, podľa ktorého v prípade, že dlžník nebude plniť, nastupuje ich plnenie ako ručiteľov, avšak toto plnenie bolo závislé od splnenia si povinnosti dlžníka a to, že zriadi v prospech fondu záložné právo po právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia, ktorým bude povolené stavbu užívať. Táto podmienka je irelevantná vo vzťahu k ručiteľom, pretože ručitelia boli osoby, ktorým stavebný úrad nedoručuje kolaudačné rozhodnutie a preto ani nemohli splniť za dlžníka povinnosť voči fondu a to zriadiť záložné právo na príslušnú nehnuteľnosť, toto môže urobiť len vlastník, ktorým bol v danom prípade dlžník Q. W.. Namietali, že v tejto časti je zmluva nezrozumiteľná a pre nemožnosť plnenia je neplatná. Nesúhlasili s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého Zmluva o poskytnutí podpory je obchodnoprávnym úkonom a vzťahujú sa na ňu ustanovenia Obchodného zákonníka. Zotrvali na svojich námietkach, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa na všetky vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť ustanovenia obchodného práva. Poukázali na to, že súd sa nezaoberal s tým, za účinnosti akého zákona o ochrane spotrebiteľa vznikla predmetná Zmluva o podpore, že to bolo za účinnosti zákona č. 634/1992 Zb., v zmysle ktorého sa spotrebiteľom rozumela fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky, alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb a za zmluvu typovú sa považuje zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch a je zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Opätovne sa domáhali posúdenia predmetného ručiteľského záväzku podľa
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a opätovne vzniesli námietku premlčania, s ktorou sa súd prvej inštancie nevysporiadal právne správne, keď na daný prípad aplikoval normy obchodného práva. Poukázali na to, že dlh dlžníka Q. W. v zmysle Zmluvy o podpore so žalobcom sa stal splatným dňa 9.11.2015, t.j. dňom, kedy žalobca ako veriteľ odstúpil od zmluvy, čím došlo k zániku práv a povinností zo zmluvy a vznikli práva a povinnosti z porušenia práva a medzi účastníkmi predmetnej zmluvy nastúpil režim bezdôvodného obohatenia. Žalobca podal žalobu dňa 6.6.2018, t.j. po uplynutí 2 - ročnej premlčacej lehoty. Opätovne poukázali na názor Ústavného súdu SR, vyslovený v uznesení I. ÚS 101/2016-9, na ktorý poukazovali aj v konaní pred súdom prvej inštancie. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %; zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 379,51 eur s DPH. S poukazom na záver odvolania žalovaných uviedol vo svojom vyjadrení, že odvolací návrh je neurčitý a nie je možné určiť čoho sa žalovaní vlastne domáhajú, keď na jednej strane žiadajú, aby odvolací súd priznal žalovanému 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a alternatívne žiadajú, aby bol priznaný nárok žalobcom. Z tohto dôvodu sú podľa jeho názoru dôvody na odmietnutie odvolania. V plnom rozsahu sa stotožnil s výrokovou časťou ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku a pridržal sa svojich predchádzajúcich písomných a ústnych vyjadrení, najmä jeho vyjadrenia k ustáleniu rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.05.2022 a jeho vyjadrenia k vyjadreniu k žalobe zo dňa 23.05.2022. Poukázal na zmätočnosť označenia odvolacích dôvodov žalovanými, ktoré nekorešpondujú so zákonným znením v znení C.s.p. z dôvodu nesprávneho označenia písmen paragrafového znenia v odvolaní. Ďalej uviedol, že na pojednávaní dňa 18.10.2022 nedošlo k zmene žaloby, ale len k čiastočnému späťvzatiu žaloby, ktoré je upravené v § 145 odsek 2 C.s.p. V zmysle zápisnice z uvedeného pojednávania súd po začatí pojednávania konštatoval, že bola zachovaná 5-dňová lehota na prípravu pojednávania. Čiastočné späťvzatie žaloby bolo doručené krátkou cestou právnej zástupkyni žalovaných, ktorá nevyjadrila nesúhlas s čiastočným späťvzatím a rovnako nenavrhla ďalšie vykonanie dokazovania. Podľa jeho názoru nemal povinnosť uniesť dôkazné bremeno o tom, kto plnil na účet žalovaných za žalovaných, aj keby takouto informáciou disponoval. Podstatné bolo, že boli vykonané úhrady na špecifický účet žalovaných, s ktorými musel žalobca pracovať a upraviť tak svoj žalobný návrh čiastočným späťvzatím. Nedošlo preto k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by súd znemožnil žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaní ako ručitelia boli viackrát vyzvaní rovnako ako pôvodní dlžníci na neuhradenú pohľadávku ako aj na zriadenie záložného práva. Preukazuje to aj samotné odstúpenie od úverovej zmluvy zo dňa 09.11.2015, ktoré doručil žalobca všetkým žalovaným, žalovaní však žiadnym spôsobom nereagovali a žalobca bol nútený pristúpiť k podaniu žaloby. Zotrval aj na svojich námietkach prezentovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, že spor medzi stranami nie je spotrebiteľskej povahy v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka a zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 odsek 1 Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd sa podľa jeho názoru plne stotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu SR v zásadnej otázke pre toto konanie a to, že žalobca je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa § 52 odsek 3 Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 odsek 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca tak svojou činnosťou napĺňa verejný záujem v oblasti bytovej politiky štátu a nie komerčný záujem na dosiahnutie zisku. Poukázal na to, že je výlučne zriadený zákonom č. 150/2013 Z.z. o ŠFRB za účelom podpory zveľaďovania bytovej politiky voči určitým skupinám obyvateľstva, ktoré sú práve znevýhodnené na komerčnom úverovom trhu. Záujmom ŠFRB nie je poskytnúť čo najviac úverov, ale v súvislosti s daným prípadom zabezpečiť fyzickej osobe bývanie, resp. kvalitnejšie bývanie, ktoré by si inak táto osoba nebola schopná dovoliť. ŠFRB nekonkuruje iným subjektom, ktoré poskytujú úvery na bývanie, najmä bankám, ale je prostriedkom štátnej podpory práve osobám, ktoré by nesplnili úverové podmienky stanovené príslušnými podnikateľskými subjektami. ŠFRB nemôže uplatniť ,,voľnú úvahu“ v rámci poskytovania podpory vo forme úveru, ale je povinný dodržiavať zákonom stanovené pravidlá. S poukazom na § 261 odsek 1 písmeno d/ a § 263 odsek 1 Obchodného zákonníka namietal, že v danom prípade ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah; zmluva o úvere je úverovou zmluvou uzatvorenou podľa § 497 Obchodného zákonníka, to znamená, že na zmluvu o úvere sa vzťahujú právne normy Obchodného zákonníka. Ustanovenia § 261 odsek 6 ako i § 263 Obchodného zákonníka pôsobia ako ius cogens, t.j. aplikáciu týchto zákonných ustanovení zmluvné strany v ich právnom vzťahu nemôžu vylúčiť. Vzhľadom na explicitnosť ust. § 261 odsek 6 v korelácii s ust. § 263 Obchodného
zákonníka nemôžu zmluvné strany žiadnou interpretáciou eliminovať použitie všeobecných ustanovení o obchodných záväzkových vzťahoch v ich záväzkových vzťahoch. Takáto interpretácia by viedla k obchádzaniu zákona - Obchodného zákonníka, ktorý má v tejto časti vo vzťahu k Občianskemu zákonníku vzťah predpisu lex specialis. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/1120/2010 z 29.03.2012, ktorý konštatoval, že zmluva o úvere, ktorú uzatvoril žalobca je zmluvou o úvere v zmysle Obchodného zákonníka a vzťahujú sa na ňu ustanovenia tohto právneho predpisu. Poukázal na to, že odstúpenie od úverovej zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka je osobitný inštitút, ktorý v dôsledku nedisciplinovaného správania dlžníka spôsobuje jedine zmenu splatnosti vrátenia úveru z pôvodnej splatnosti na novú splatnosť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2878/2008. S poukazom na minimálne náležitosti, ktoré musí každá zmluva o poskytnutí podpory uzatváraná žalobcom obsahovať v zmysle § 16 zákona o ŠFRB, ako aj na zákonný postup, v rámci ktorého má žiadateľ objektívnu možnosť oboznámiť sa so zmluvou ešte pred jej uzavretím, ako aj na možnosť žiadateľa podať námietky, výhrady alebo návrhy zmien, ktorými podnetmi je žalobca viazaný a musí sa s nimi zaoberať, namietal, že zmluva o poskytnutí podpory nie je typovou, formulárovou zmluvou. K námietke premlčania uviedol, že splatnosť úveru nastala v súlade s § 506 Obchodného zákonníka odstúpením od predmetnej úverovej zmluvy zo dňa 09.11.2015. Žaloba zo dňa 01.06.2018 bola podaná v premlčacej dobe 4-rokov od odstúpenia od zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, preto námietku premlčania považuje za neúčelnú. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Obo 54/2007 zo dňa 17.06.2008, ktorý sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, že pokiaľ bolo v úverovej zmluve dohodnuté splácanie úveru v splátkach, nejedná sa o čiastkové plnenie podľa § 392 odsek 2 Obchodného zákonníka, ale o jedno plnenie, ktorého úhrada bola dohodnutá v splátkach, a preto za lehotu splatnosti považuje lehotu na splatenie celého úveru. V danom prípade premlčacia doba začína plynúť po lehote splatnosti celého úveru. Vzhľadom na to, že sa v prípade zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru uzavretej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi, resp. ručiteľmi nejedná o spotrebiteľskú zmluvu a zároveň sa jedná o zmluvu o úvere, je nevyhnutné na zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru aplikovať režim Obchodného zákonníka (aplikácia Občianskeho zákonníka je vylúčená tým, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu). Aplikácia režimu Obchodného zákonníka okrem iného znamená, že premlčacia doba je 4-ročná (§397 Obchodného zákonníka); odstúpením od zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru sa zmluva nezrušuje od počiatku, ale až okamihom, keď prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane (§ 349 Obchodného zákonníka); nárok na zaplatenie žalovanej sumy nie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia; aj po odstúpení od zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru je žalobca oprávnený žiadať od žalovaných ako dlžníkov vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov a zaplatenie zmluvných úrokov z nevrátenej časti úveru a to až do okamihu vrátenia dlžnej sumy (§506 Obchodného zákonníka); ručiteľský záväzok tiež trvá, keďže ručitelia prevzali záväzok vrátiť žalobcovi dlžnú sumu zo zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru spolu s úrokmi, ak tak neurobí dlžník (a odstúpením od zmluvy nedochádza k transformovaniu záväzku na záväzok vydať bezdôvodné obohatenie). 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 odsek 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 odsek 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/ a 2/ je dôvodné. 5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovaným zaplatenia sumy 13.976,39 eur spolu so zmluvnými úrokmi, úrokmi z omeškania, zmluvnej pokuty a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, titulom plnenia zo Zmluvy o poskytnutí podpory č. 106/3751/2001 uzavretej podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania dňa 18.02.2002 medzi žalobcom ako veriteľom a dlžníkom Q. W., pôvodne žalovaným 1/; proti ktorému súd prvej inštancie zastavil konanie uznesením zo dňa 13.02.2020 z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom proti nemu; a žalovanými 1/ a 2/ ako ručiteľmi. Žalovaní 1/ a 2/ v konaní namietali, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a podľa § 52 odsek 2 Občianskeho zákonníka sa na takéto vzťahy vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva; zároveň vzniesli námietku premlčania voči žalobou uplatnenému nároku s poukazom na to, že dlh dlžníka bol v celosti splatným dňa 09.11.2015, t.j. dňom kedy žalobca odstúpil od zmluvy, vtedy došlo k zániku práv a povinností zo zmluvy a vznikli práva a povinnosti z porušenia práva a medzi účastníkmi nastúpil režim bezdôvodného obohatenia, pričom právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa kedy sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 odsek 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný nesúhlasil s posudzovaním Zmluvy o poskytnutí podpory vo
forme úveru v režime úst. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a to s poukazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a s poukazom na to, že je subjektom, ktorý realizuje podporu štátu v oblasti rozširovania a zveľaďovania bytového fondu, ktorý nemá postavenie dodávateľa v zmysle § 52 odsek 3 Občianskeho zákonníka a z tohto dôvodu Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru v oblasti bytovej politiky nemôžu mať charakter spotrebiteľskej zmluvy. Namietal, že medzi zmluvnými stranami vzniká záväzkový vzťah, ktorý sa riadi ust. § 261 odsek 6 písmeno d) Obchodného zákonníka a nesúhlasil s námietkou premlčania, keďže žaloba zo dňa 01.06.2018 bola podaná v premlčacej lehote 4 rokov od odstúpenia od Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru. 6. Súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu vychádzal z nespornej skutočnosti, že žalobca a dlžník uzatvorili Zmluvu o poskytnutí podpory bývania podľa vtedy účinného zákona č. 124/1996 Z.z., na základe ktorej bol dlžníkovi poskytnutý úver v celkovej výške 600.000 Sk (19.916,35 eur). Pri dohodnutej úrokovej sadzbe 3,6 % sa dlžník zaviazal úver splatiť 360 mesačnými splátkami po 96,53 eur, ročne sumu 1.158,36 eur. Ďalej mal za preukázané, že podaním zo dňa 09.11.2015 žalobca odstúpil od úverovej zmluvy, nakoľko dlžník sa zaviazal zriadiť v prospech fondu ako veriteľa záložné právo k nehnuteľnosti, na ktorú bol poskytnutý úver a do dňa 09.11.2015 nebolo zriadené záložné právo a ani nebol preukázaný jeho zápis v prospech fondu zápisom na liste vlastníctva napriek prechádzajúcim výzvam žalobcu. Zároveň vychádzal zo zistenia, že predmetnú Zmluvu o poskytnutí podpory uzavreli so žalobcom ako veriteľom aj žalovaní 1/ a 2/ ako ručitelia a keďže dlžník si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce z platne uzavretej písomnej zmluvy, žalobca od zmluvy odstúpil listami zo dňa 09.11.2015, ktoré doručil všetkým žalovaným. Žalovaní 1/ a 2/ prevzali za záväzok dlžníka ručenie podľa § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nespĺňa pojmové znaky pre dodávateľa podľa § 52 odsek 3 Občianskeho zákonníka a pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s argumentáciou sporových strán týkajúcou sa otázky, či predmetná zmluva uzavretá medzi stranami má alebo nemá spotrebiteľský charakter a či nároky z nej je potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, avšak z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že Zmluvu o poskytnutí podpory uzavretú medzi stranami neposúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, vychádzal z ustanovení § 2 odsek 1, 2, § 261 odsek 6 písmeno d), § 263 odsek 1, § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. 7. Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom odvolaní nedôvodne namietajú, že v danom prípade Zmluva o poskytnutí podpory je zmluvou spotrebiteľskou a podľa § 52 odsek 2 Občianskeho zákonníka sa na všetky vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť ustanovenia obchodného práva. Dôvodne však žalovaní 1/ a 2/ namietali, že na predmetnú zmluvu sa nevzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/106/2022 zo dňa 27.09.2023, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že už ustálene vyriešil postavenie žalobcu (ďalej aj ŠFRB) a aj to či ide o spotrebiteľský charakter zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, a to v rozhodnutiach napr. sp. zn. 4Cdo/106/2018, 8Cdo/9/2019, 8Cdo/64/2019 a 8Cdo/164/2020, ktoré rozhodnutia treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V uvedených rozhodnutiach dospel k záveru, že ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa § 52 odsek 3 Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 odsek 1 Občianskeho zákonníka. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd tiež uviedol, že právnemu posúdeniu zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru, t.j. posúdeniu, či sa na daný zmluvný vzťah má aplikovať Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník sa venoval Najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 8Cdo/164/2020 a 8Cdo/64/2019, z ktorých vzišiel právny názor, že na predmetnú zmluvu a nároky z nej vyplývajúce by sa mali aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. 8. V uznesení Najvyššieho súdu SR 8Cdo/164/2020 zo dňa 26.08.2020 Najvyšší súd uviedol, že i napriek skutočnosti, že zmluva uzavretá medzi stranami nemala spotrebiteľský charakter, je dovolací súd názoru, že nároky z nej je potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (vrátane nárokov po odstúpení od zmluvy). Poukázal na to, že žalobca pri poskytovaní podpory vo forme úverov nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť a teda ho nemožno považovať za podnikateľa v zmysle § 2 odsek 2 Obchodného zákonníka; jeho činnosť preto nie podnikaním (§ 2 odsek 1 Obchodného zákonníka). Obchodný zákonník predovšetkým upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové
vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním (§ 1 odsek 1 Obchodného zákonníka). Ďalej poukázal na to, že podmienky, na základe ktorých ŠFRB poskytoval podporu, upravoval osobitný predpis, ktorým bol v danej veci zákon č. 124/1996 Z.z. o ŠFRB a ktorý vo svojich ustanoveniach komplexne upravoval všetky podmienky, za ktorých bol fond oprávnený poskytovať o.i. úvery, vrátane vymedzenia podstatných náležitostí uzavretej Zmluvy o poskytnutí podpory, pričom poskytnutú podporu musel žiadateľ čerpať iba v súlade s podmienkami zákona č. 124/1996 Z.z. a zmluvne dohodnutými podmienkami. Je potom zrejmé, že Fond pri poskytovaní podpory vo forme úveru, neuzatváral zmluvu podľa ustanovení podľa Obchodného zákonníka a nešlo tak o typický úver v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale o úver poskytovaný na základe osobitného predpisu, zákona č. 124/1996 Z.z. a to za podmienok v ňom uvedených a bližšie špecifikovaných v samotnej zmluve, ktorej náležitosti rovnako upravoval tento predpis. Podpora z Fondu sa tak poskytovala len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré boli pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by si vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu (t.j. za iných než komerčných podmienok). Dovolací súd ďalej v uvedenom rozhodnutí uviedol, že sú mu známe závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. marca 2013 sp. zn. 6 MCdo/4/2012, v zmysle ktorých ,,Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom“, avšak tieto závery (vzhľadom na osobitnú úpravu postavenia Fondu a podmienok pre poskytovanie podpory) nemožno bez ďalšieho aplikovať v posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené, podmienky pre poskytovanie podpory (vo forme úveru) boli komplexne upravené v zákone č. 124/1996 Z.z. a v podrobnostiach špecifikované v samotnej zmluve, rovnako uzavretej podľa tohto osobitného predpisu, nešlo teda o úverovú zmluvu uzatváranú podľa § 497 Obchodného zákonníka, ak strany mali záujem riadiť sa pri poskytovaní úveru ustanoveniami Obchodného zákonníka, mohli si v zmluve dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom (§ 262 Obchodného zákonníka). Dovolací súd ďalej dospel k záveru, že na aplikovanie obchodnoprávneho režimu bolo potrebné, aby medzi stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 odsek 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka; v danej veci však takýto vzťah nevznikol, keďže komplexnú úpravu poskytovania podpory vo forme úveru Fondom upravoval výlučne osobitný predpis, ktorým bol zákon č. 124/1996 Z.z. Aplikáciu ustanovení obchodného vzťahu si nedohodli zmluvné strany ani v samotnej zmluve. Ak sa potom práva žalobcu na vrátenie úveru (titulom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie) nespravovali obchodným zákonníkom, bolo potrebné ich posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy, ktorou boli ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vrátane práv vyplývajúcich z účinkov odstúpenia od zmluvy. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí tiež okrajovo uviedol, že odstúpením od zmluvy, sa táto zrušila od počiatku a preto boli strany povinné si vydať iba navzájom poskytnuté plnenia podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení (§ 457 Občianskeho zákonníka). Keďže sa na odstúpenie, resp. na právny vzťah medzi stranami nemohli aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu o úvere (§ 497 a nasl.), žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na zmluvný úrok až do úplného vrátenia úveru (§ 506 Obchodného zákonníka). Pokiaľ išlo o zmluvnú pokutu, dovolací súd poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu podľa ktorej, odstúpenie od zmluvy nezbavuje povinný subjekt zaplatiť zmluvnú pokutu, ak táto povinnosť vznikla z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti ešte v dobe trvania záväzkového právneho vzťahu (sp. zn. MCdo/264/2002). Odstúpením od zmluvy zanikajú pre svoju akcesorickú povahu aj vedľajšie záväzky, ktoré sú od existencie hlavného záväzku (v zmluve) závislé. Takýmito vedľajšími záväzkami sú aj záväzky slúžiace k zabezpečeniu splnenia hlavného záväzku, teda aj záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa § 544 Občianskeho zákonníka. Ak teda dôjde k odstúpeniu od zmluvy, nemôže sa žiadna zo zmluvných strán na jej základe domáhať zaplatenia zmluvnej pokuty, pretože dohoda o zmluvnej pokute bola spolu s hlavným záväzkom od začiatku zrušená a právo na jej zaplatenie nemá žiaden právny základ. Nárok na zmluvnú pokutu však v dôsledku odstúpenia od zmluvy v prípade, že vznikol ešte pred odstúpením od zmluvy z dôvodu jej skoršieho porušenia, nezaniká. Z ďalších záverov Najvyššieho súdu uvedených v uvedenom rozhodnutí vyplýva, že odstúpením od zmluvy automaticky nezaniklo i ručenie žalovaných. Pokiaľ došlo k zániku zabezpečeného záväzku a jeho nahradenie novým záväzkom (z vydania bezdôvodného obohatenia), ručenie zabezpečujúce takto vzniknutý záväzok zabezpečuje i záväzok, ktorý nahrádza pôvodný záväzok (R 50/2000). Ak však ručiteľ neprejaví súhlas s tým, aby bol ručením zabezpečený i nový záväzok, trvá zabezpečenie len v rozsahu pôvodného záväzku a všetky námietky proti doterajšiemu záväzku mu zostávajú zachované. Zánik pôvodného hlavného záväzku automaticky teda nespôsobuje zánik ručiteľského záväzku.
9. Z vyššie uvedenými závermi, podľa ktorých na zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru a nároky z nej vyplývajúce je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, sa stotožnil Najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/106/2022 zo dňa 27.9.2023, pričom poukázal na to, že rovnaký právny názor na zmluvu o úvere vo forme podpory vyplynul aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/326/2021 zo dňa 22.8.2023. So závermi vyplývajúcimi z uvedených rozhodnutí sa v plnom rozsahu stotožnil Najvyšší súd SR aj v uznesení sp. zn, 1Cdo/26/2023 z 30.01.2024. 10. S vyššie uvedeného je zrejmé, že pokiaľ súd prvej inštancie na právny vzťah medzi stranami založený zmluvou o poskytnutí podpory vo forme úveru aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, vychádza jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je tiež zrejmé, že toto nezodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku vyplývajúcim z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie v podstate neuviedol žiadne relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie po právnej stránke, nevysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci a nevysporiadal sa ani s relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania; v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne absentuje posúdenie námietky premlčania uplatnených nárokov vznesenej žalovanými 1/ a 2/. Odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie preto nie je dostatočné, určité a presvedčivé. 11. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, výstižne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nároku a obranou proti takémuto uplatňovanému nároku. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strán sporu, avšak vo všetkých svojich častiach musí zodpovedať zákonným požiadavkám, ktoré vymedzujú obligatórne náležitosti odôvodnenia rozsudku, významné z hľadiska kontroly správnosti rozhodnutia a postupu súdu pri jeho vydávaní, resp. z hľadiska preskúmateľnosti zákonnosti, opodstatnenosti a spravodlivosti jeho výroku. Dodržanie zákonných náležitostí pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia predpokladá, že z neho bude vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, a že sa v ňom súd adekvátne, čo do myšlienkových postupov racionálne logickým spôsobom vysporiada so všetkými dôkazmi, ako aj skutočnosťami, ktoré inak v konaní vyšli najavo a tiež aj s argumentačnými tvrdeniami strán sporu, na ktorých spočívajú ich námietky a je založená ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávanej veci. Porušenie práva strany na riadne odôvodnenie rozsudku znamená upretie jej práv dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom a súčasne sa jej odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti nemu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. 12. Vzhľadom na absenciu dostatočného vysvetlenia myšlienkového postupu (úvah) súdu prvej inštancie z hľadiska skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel pri riešení otázok majúcich pre posúdenie veci rozhodujúci význam, a to či ide o spotrebiteľský charakter zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru a či sa na daný zmluvný vzťah má aplikovať Občiansky zákonník, alebo Obchodný zákonník, ako aj vzhľadom na to, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovanými 1/ a 2/ je rozsudok súdu prvej inštancie nedostatočne odôvodnený (nepreskúmateľný), pretože nespĺňa zákonom stanovené náležitosti odôvodnenia. 13. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalovaných 1/ a 2/, že Zmluva o poskytnutí podpory zo dňa 18.1.2002 obsahuje čl. VII. Záručné podmienky, v ktorom je uvedené, že v prípade, že dlžník nebude plniť, nastupuje ich plnenie ako ručiteľov avšak toto plnenie bolo závislé od splnenia si povinností dlžníka zriadiť v prospech fondu záložné právo po správoplatnení kolaudačného rozhodnutia, ktorým bude povolené stavbu užívať, pričom uvedenú podmienku považovali za irelevantnú vo vzťahu k nim ako ručiteľom, pretože nemohli splniť za dlžníka povinnosť voči fondu a to zriadiť záložné právo na príslušnú nehnuteľnosť, a že preto je v tejto časti zmluva nezrozumiteľná a pre nemožnosť plnenia je neplatná. Z čl. VII. predmetnej zmluvy vyplýva, že návratnosť úveru je zabezpečená ručením tretích osôb, ktoré prehlásili, že dobrovoľné, slobodne a vážne sa rozhodli prijať povinnosť uspokojiť záväzok dlžníka voči fondu v celosti, alebo v jeho nesplatenej časti vrátane jeho úroku ak dlžník zvlášť hrubým spôsobom porušil ustanovenia zmluvy a ak neuspokojí na osobitnú písomnú výzvu pohľadávku fondu (§ 546 - §
560 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného ustanovenia zmluvy tiež vyplýva, že zabezpečenie záväzku dlžníka bolo dohodnuté až po dobu zriadenia záložného práva dlžníkom, a teda aj pre prípad porušenia tejto zmluvnej povinnosti dlžníkom. 14. Z obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci nariadil pojednávanie na deň 1.3.2022, ktoré bolo odročené na deň 26.5.2022 z dôvodu, že sa nedostavili žalovaní 1/ a 2/. Na pojednávaní dňa 26.5.2022 súd prvej inštancie rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti žalobcu, žalovaného 1/ a 2/ a následne otvoril pojednávanie, na ktorom sa žalobca v rámci svojho prednesu pridržal písomne podanej žaloby a jeho predchádzajúcich vyjadrení v konaní, následne právna zástupkyňa žalovaných predniesla vyjadrenie k žalobe, ktorého písomné vyhotovenie založila do spisu a zároveň uviedla, že žalovaní 1/ a 2/ sa dovolávajú premlčania uplatňovanej pohľadávky. Pojednávanie bolo odročené za účelom prednesenia záverečných rečí na termín 6.9.2022. Pojednávanie dňa 6.9.2022 bolo odročené na termín 18.10.2022, pričom dňa 17.10.2022 bolo súdu doručené čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom, ktorým žalobca z dôvodu vykonania čiastočných úhrad dlhu žalovanými zobral späť žalobu v časti o zaplatenie 1.743,63 eur a žiadal zastaviť konanie v časti zmluvnej pokuty v sume 241,99 eur, zmluvného úroku v sume 27,07 eur, úroku z omeškania v sume 115,34 eur, zmluvného úroku vo výške 3,6 % p.a. z nesplatenej istiny v sume 13.976.39 eur od 15.12.2015 do 21.9.2022 v sume 1.359,23 eur a domáhal sa proti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 13.976,39 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 3,6 % p.a. od 15.12.2015 z istiny 13.976,39 eur do 21.9.2022 v sume 2.048,41 eur (po započítaní), zmluvným úrokom vo výške 3,6 % p.a. od 22.9.2022 z istiny 13.976,39 eur do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,05 % p.a. od 15.12.2015 z istiny 13.976,39 eur do zaplatenia, a nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky v sume 394,48 eur. Na pojednávaní dňa 18.10.2022 bolo právnej zástupkyni žalovaných pred pojednávaním krátkou cestou doručené písomné podanie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 14.10.2022, obsahom ktorého bolo čiastočné späťvzatie žaloby a návrh žalobcu na vydanie rozsudku v aktuálne uplatňovanej výške. Právna zástupkyňa žalovaných uviedla, že o uskutočnení čiastočnej úhrady žalovanej pohľadávky nevedela, klienti ju o tom neinformovali a preto ich postojom bola prekvapená. Na tomto pojednávaní po prednesení záverečných rečí súd prvej inštancie vyhlásil napadnutý rozsudok. V odvolaní žalovaní nedôvodne namietali, že súd im neposkytol zákonom stanovenú lehotu na prípravu pojednávania minimálne päť dní pred jeho konaním, keď právna zástupkyňa žalovaných termín pojednávania vzala na vedomie už na pojednávaní dňa 6.9.2022 a teda zákonom stanovená lehota na prípravu pojednávania minimálne päť dní pred jeho konaním, jej bola zachovaná. Odvolací súd však posúdil ako dôvodné námietky žalovaných, že súd v nedostatočnej lehote predložil právnej zástupkyni návrh žalobcu na zmenu žaloby, v dôsledku čoho si ich právna zástupkyňa skutočností v ňom uvedené nedokázala overiť a súd jej odňal možnosť sa k nim relevantné vyjadriť, čím im znemožnil právo na uskutočňovanie ich procesných práv. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za relevantnú tú skutočnosť, že návrh žalobcu na zmenu žaloby zároveň obsahoval čiastočné späťvzatie žaloby. 15. Podľa § 145 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. 16. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 17. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168, alebo pojednávanie. 18. Podľa komentára k ustanoveniu § 146 CSP ,,Po späťvzatí žaloby alebo jej časti žalobcom je súd povinný vyzvať žalovaného na vyjadrenie, či so späťvzatím žaloby súhlasí. Keďže civilný sporový poriadok na tento úkon neustanovuje lehotu, určí ju súd ad hoc (§ 118 ods. 1 CSP). Súčasne môže v zmysle § 157 ods. 2 CSP pripojiť doložku, že ak sa žalovaný v stanovenej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. To však neplatí v konaniach, kde určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, keďže na zastavenie takéhoto konania v dôsledku späťvzatia žaloby vyžaduje zákon výslovný súhlas žalovaného podľa § 146 ods. 2 CSP, ktorý nemôže byť nahradený prezumpciou v zmysle § 157 ods. 2 CSP. Ak došlo k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu, alebo pojednávanie, súd žalovaného na vyjadrenie ohľadom súhlasu so späťvzatím žaloby nevyzýva. Čiastočné späťvzatie žaloby zašle žalovanému na vedomie. Na prípadný
nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby alebo jej časti za daných okolností neprihliada a konanie uznesením zastaví (§ 145 ods. 1 CSP), resp. sčasti zastaví v rozhodnutí vo veci samej (§ 145 ods. 2 CSP).“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. BECK, 2016, 542 s.). 19. V prejednávanej veci žalobca zobral žalobu čiastočne späť až po začatí pojednávania, ku ktorému došlo na pojednávaní dňa 26.5.2022 a preto bol súd prvej inštancie povinný skúmať splnenie podmienok pre zastavenie konania v zmysle § 146 ods. 1 CSP a za tým účelom vyzvať žalovaných, aby sa vyjadrili, či s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasia. Na zastavenie konania v dôsledku späťvzatia žaloby, alebo jej časti potom v takom prípade postačuje v zmysle § 146 ods. 1 CSP stav, keď žalovaní nevyjadria svoj kvalifikovaný nesúhlas s týmto podaním. To je splnené jednak v prípade, ak žalovaný so späťvzatím žaloby výslovne súhlasí, ale aj v prípade, ak sa žalovaný na výzvu súdu v určenej lehote nevyjadrí vôbec. V danom prípade súd prvej inštancie nevyzval žalovaných na vyjadrenie, či s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasia a týmto nesprávnym procesným postupom im znemožnil uskutočniť im patriace procesné právo a to právo vyjadriť sa, či s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasia, resp. uplatniť nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov. 20. S poukazom na nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, spočívajúci v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení napadnutého rozsudku, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovaným uplatňovať procesné právo na riadne odôvodnenie rozsudku, keď im uprel právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom a tým aj možnosť v odvolacom konaní náležite skutkovo a právne argumentovať proti jeho záverom z hľadiska dôvodov, pre ktoré žalobe vyhovel, pričom zároveň nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v tom, že žalovaných nevyzval na vyjadrenie sa k čiastočnému späťvzatiu žaloby, znemožnil im realizovať ich právo na vyjadrenie sa k späťvzatiu žaloby, a to do tej miery, že tým porušil právo žalovaných na spravodlivý súdny proces. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu ide o taký zásah do práva na spravodlivý proces, ktorý vzhľadom na jeho povahu a zároveň jeho intenzitu nie je možné v odvolacom konaní napraviť, keď za daného stavu, keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň úplne v odôvodnení rozhodnutia absentuje posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovanými, by rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť riadneho preskúmania správnosti skutkových a právnych záverov, ku ktorým by (odvolací) súd dospel. Posúdenie podstaty veci v rámci riadneho dvojinštančného súdneho konania je podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci nevyhnutné z hľadiska rešpektovania práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, a naplnenie tohto práva tu možno dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím. 21. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP, v ktorom súd prvej inštancie vec opätovne prejedná, v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný, vyzve žalovaných na vyjadrenie sa, či súhlasia s čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom, vec právne posúdi v zmysle vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, na ktorú odvolací súd poukázal a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP tak, aby z odôvodnenia bolo zrejmé, ako k rozhodnutiu dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. 22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 396 ods. 3 CSP v novom rozhodnutí vo veci. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote vydané dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).