Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Cob/50/2023 z 18. 6. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7Cob/50/2023 6119234892 18. 06. 2025 Mgr. Marián Degma ECLI:SK:KSBA:2025:6119234892.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek senátu JUDr. Valérie Kleinovej ml., a Mgr. Evy Vallovej v spore žalobcu: BEULENDOKTOR, s. r. o., so sídlom Hlavná 4/13, 927 01 Šaľa, IČO: 45 347 263, právne zastúpený: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom Jarmočná 2264/3, 927 01 Šaľa, IČO: 51 474 841, proti žalovanému: E. G., s miestom podnikania Buková 177, 919 10 Buková, IČO: 48 184 934, právne zastúpený: Michal Mrva advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Trenčianska 38, 821 09 Bratislava, IČO: 50 145 860, o zaplatenie 18.750 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 28Cb/41/2020-290 zo dňa 29.04.2022, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 28Cb/41/2020-290 zo dňa 29.04.2022 potvrdzuje. II. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: Okresný súd Trnava (ďalej aj súd prvej inštancie) svojím rozsudkom č. k. 28Cb/41/2020-290 vydaným dňa 29.04.2022 (ďalej aj napadnutý rozsudok), (1) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18.750 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 18.750 eur od 20.12.2018 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky 402,75 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. (2) Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% trov konania. 2. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 18.750 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. V žalobe uviedol, že dňa 23.05.2015 podpísal žalobca so žalovaným Zmluvu o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii (ďalej aj len Zmluva). Na základe tejto zmluvy poskytol žalobca žalovanému školenie, a žalovaný začal vykonávať činnosť v oblasti vyklepávania automobilových karosérií bez potreby ich ďalšieho lakovania. Za účelom vykonania týchto prác poskytol žalobca žalovanému zálohu v celkovej výške 18.750,- eur, pričom žalovaný za týmto účelom vystavil nasledovné faktúry: - faktúra č. 05/2015, vystavená dňa 27.11.2015, splatná dňa 28.12.2015 vo výške 1.250 eur, - zálohová faktúra č. 06/2015, vystavená dňa 28.12.2015, splatná dňa 28.01.2016 vo výške 1250 eur, - zálohová faktúra č. 01/2016, vystavená dňa 26.01.2016, splatná dňa 26.02.2016 vo výške 1 250 eur, - zálohová faktúra č. 02/2016, vystavená dňa 26.02.2016, splatná dňa 26.03.2016 vo výške 1 250 eur, - zálohová faktúra č. 03/2016, vystavená dňa 24.03.2016, splatná dňa 23.04.2016 vo výške 1 250 eur, - zálohová faktúra č. 04/2016, vystavená dňa 24.04.2016, splatná dňa 24.05.2016 vo výške 1 250 eur, - zálohová faktúra č. 05/2016, vystavená dňa 23.05.2016, splatná dňa 23.06.2016 vo výške 1 250 eur,

- zálohová faktúra č. 06/2016, vystavená dňa 13.06.2016, splatná dňa 23.07.2016 vo výške 1 250 eur, - zálohová faktúra č. 07/2016, vystavená dňa 05.07.2016, splatná dňa 05.08.2016 vo výške 1 250 eur, - zálohová faktúra č. 08/2016, vystavená dňa 29.07.2016, splatná dňa 29.08.2016 vo výške 1 250 eur, - zálohová faktúra č. 09/2016, vystavená dňa 02.09.2016, splatná dňa 02.10.2016 vo výške 1 250 eur, - zálohová faktúra č. 12/2016, vystavená dňa 14.12.2016, splatná dňa 14.01.2017 vo výške 1 250 eur, - zálohová faktúra č. 172350, vystavená dňa 20.01.2017, splatná dňa 20.02.2017 vo výške 1.250, - eur, - zálohová faktúra č. 172352, vystavená dňa 20.05.2017, splatná dňa 20.06.2017 vo výške 1.250, - eur, - zálohová faktúra č. 172354, vystavená dňa 22.06.2017, splatná dňa 22.07.2017 vo výške 1.250, - eur. Uvedené faktúry žalobca riadne uhradil. Žalovaný však práce pre žalobcu nevykonal, na základe čoho vyzval žalobca žalovaného dňa 19.11.2018 na vrátenie sumy 18.750,- eur najneskôr do 19.12.2018. 3. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 12.03.2019 platobný rozkaz sp. zn. 27Up/188/2019, ktorým žalovanému uložil zaplatiť sumu 18.750 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 18.750 eur od 20.12.2018 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a trovy konania. 4. Proti uvedenému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že ak žalobca tvrdil, že žalovaný nemal na vyplatenie predmetných peňažných súm nárok, nakoľko práce pre žalobcu nevykonal, toto jeho tvrdenie bolo v kontexte dĺžky spolupráce a výšky a spôsobu vyplácania odmeny nepochopiteľné. Ak by žalobca pre žalovaného nevykonával žiadne práce bolo ťažko uveriteľné, že by mu tento v období od decembra 2015 do júla 2017 vyplácal sumy vo výške 1.250 eur, celkovo za 15 mesiacov. V predmetnom období žalovaný pre žalobcu práce vykonával a to nielen na území Slovenskej republiky, ale aj vo Francúzsku, pričom provízie z jeho práce bral priamo žalobca, preto mu žalovaný nemohol poskytovať vyúčtovania práce, keďže o týchto mal prehľad priamo žalobca sám. Ak žalobca poukazoval na Zmluvu o zaškolení následne obchodnej spolupráci možno konštatovať, že z jej znenia bolo zrejmé obchádzanie Zákonníka práce. Žalovaný pracoval v čase pred uzatvorením predmetnej zmluvy pre spol. Volkswagen Slovakia a jeho príjem bol približne 1250 eur brutto. U tohto zamestnávateľa bol aj zaškolený na práce, ktoré mal vykonávať pre žalobcu a ten ho v žiadnom rozsahu neškolil a ani na výkon práce nijako nepripravoval. Žalobca mal záujem na tom, aby pre neho žalovaný pracoval a sľúbil mu vyšší príjem než dosahoval u tohto zamestnávateľa, ktorý príjem mu aj vyplácal na základe faktúr (príloha žaloby). Bolo potrebné skúmať či právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol pracovnoprávnym vzťahom a ak áno akýkoľvek nárok na plnenie poskytnuté žalobcom žalovanému bola mzda na vrátenie ktorej nemal ani nemôže mať žalobca právny nárok. Žalobca počas celej doby, keď pre neho žalovaný vykonával práce nereklamoval výšku fakturovaných súm ani skutočnosť, že by žalovaný nepredpokladal akékoľvek výkazy prác. Táto skutočnosť bola žalobcovi na škodu nakoľko, ak si chcel uplatniť nárok na vrátenie zaplatených súm mal povinnosť preukázať, že tieto neboli vyplatené dôvodne. Prvý dokument, ktorý sa dal považovať za reklamáciu bol list zo dňa 19.11.2018 odoslaný G.. H. Š., v ktorom sa žalovanému vytýkalo nezaslanie mesačných výkazov o opravených motorových vozidlách a z tohoto dôvodu od Zmluvy žalobca odstúpil. Nároky z vád plnenia bolo potrebné podľa príslušných ustanovení oznámiť bez zbytočného odkladu po tom, čo boli zistené alebo mohli byť zistené pri zachovaní odbornej starostlivosti. Bolo nepochopiteľné, že by žalobca bez právneho dôvodu a pri nesplnení povinnosti zo strany žalovaného mu tento plnil sumu vo výške 1.250 eur období 15 mesiacov bez toho, aby si skontroloval či žalovaný práce vykonal a v akom rozsahu. 5. Žalobca k podanému odporu uviedol, že tvrdenie žalovaného, že v kontexte dĺžky spolupráce, výšky a spôsobu vyplácania odmeny žalovanému znamenalo, že prácu pre žalobcu vykonával, bolo mylné. Skutočnosť, že žalovaný nevykonal práce potvrdzovala aj to, že porušil povinnosť podľa čl. VII bod 7.2 Zmluvy, keď nezaslal žalobcovi výkazy prác, čo vyplývalo aj z výzvy priloženej k žalobe. Dôsledkom týchto skutočností bol žalovaný povinný zaplatiť sumu titulom bezdôvodného obohatenia na základe vyplatených zálohových faktúr. 6. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že skutočnosť, že pre žalobcu vykonával dohodnuté práce preukazuje (okrem iného) skutočnosť, že počas doby trvania spolupráce medzi žalobcom a žalovaným mal žalovaný od žalobcu zapožičané a odovzdané náradie a materiál, na vrátenie ktorých ho žalobca vyzval listom zo dňa 18.02.2019 a následne dňa 15.07.2019, na ktoré žalovaný odpovedal dňa 01.07.2019 a 05.08.2019. Aj táto skutočnosť, keď počas celého obdobia spolupráce mal žalovaný od žalobcu zapožičané a odovzdané náradie a materiál potvrdzuje fakt, že žalovaný pre žalobcu vykonával práce. Ak by ich nebol býval vykonával, javí sa ako absurdné, že od decembra 2015 by sa žalobca o toto náradie a materiál nezaujímal a nechal by ich v držbe žalovaného bez dôvodu a popri tom mu

uhrádzal faktúry za vykonané práce. Ak by žalobca pre žalovaného nevykonával žiadne práce, bolo ťažko uveriteľné, že by mu tento v období od decembra 2015 do júla 2017 vyplácal sumy vo výške 1.250 eur a poskytol mu materiál a náradie na vykonanie prác. Žalovaný mal za to, že jeho vzťah k žalobcovi spĺňal všetky atribúty pracovno-právneho vzťahu, keď prácu vykonával na základe jeho pokynov a podľa jeho požiadaviek a vo vzťahu podriadenosti k žalobcovi. Žalobca nikdy u žalovaného nereklamoval, že by služby neposkytol alebo neposkytoval a tým sa pripravil o možnosť vznášať námietky, že by služby poskytnuté žalobcom neboli poskytované riadne či vôbec. Nároky z vád plnenia bolo potrebné podľa príslušných ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ObZ, Obchodný zákonník) oznámiť bez zbytočného odkladu po tom, čo boli zistené alebo mohli byť zistené pri zachovaní odbornej starostlivosti. 7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedka X. U., oboznámením sa s obsahom Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii, s obsahom faktúr č. 05/2015, č. 06/2015, č. 01/2016, č. 02/2016, 03/2016, č. 04/2016, č. 05/2016, č.06/2016, č. 07/2016, č. 08/2016, č. 09/2016, č.12/2016, č. 172350, č. 172352, č. 172354, č., s obsahom podania zo dňa 19.11.2018 označeného ako BEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G. - výzva, s obsahom zmlúv o poskytovaní PDR služieb, s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 9Cb/147/2016 ako i s obsahom celého spisového materiálu a zistil tento skutkový a právny stav: 8. Právny zástupca žalobcu v konaní uviedol, že žalobca netvrdil, že žalovaný nevykonával žiadnu prácu, ale nevykonával prácu v období, za ktoré boli vystavené žalované zálohové faktúry. Žalovaný predloženými listinnými dôkazmi - výkazmi prác nepreukázal, že prácu vykonal, nakoľko na nich absentuje hlavička, pečiatka spoločnosti, nebolo zrejmé o aké obdobie ide alebo sa nestotožňujú so zálohovými faktúrami, ktoré sú predmetom žaloby. Na výkazoch prác za obdobie august 2016 nebol viditeľný dátum a na predloženom dôkaze spol. EUROTOLE nefigurovala spoločnosť žalobcu vôbec, tu existoval pracovný vzťah medzi EUROTOLE a žalovaným. Žalobca je právnická osoba a žalovaný je fyzická osoba podnikateľ z čoho je zrejmé, že ide o obchodnoprávny vzťah. Žalobca a žalovaný uzatvorili Zmluvu o zaškolení následne o obchodnej spolupráci a provízií zo dňa 01.03.2013, ktorú žalovaný podpísal na každej jednej strane zmluvy z čoho vychádza, že by si mal byť vedomý každej zmluvnej podmienky. Žalovaný si fakturoval všetko ako živnostník. Aj keď podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Zákonníka práce je možné, aby sa pracovný vzťah uzavrel ústne, pre jeho platnosť musí spĺňať určité náležitosti, ako sú druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, stručná charakteristika, mzdové podmienky, výplatné termíny, pracovný čas, je potrebné, aby zamestnávateľ platil odvody do poisťovni, ktoré žalobca neodvádzal, nakoľko boli v obchodnoprávnom vzťahu, o pracovnoprávny vzťah nikdy nešlo. V záverečnej reči právny zástupca uviedol, že základnou skutkovou otázkou a spornou v tomto konaní bolo či žalovaný vykonal práce pre žalobcu a to v súvislosti s tými zálohovými platbami, ktoré žalobca uhradil žalovanému. Otázka preukazovania vykonávania prác je otázka, ktorej dôkazné bremeno spočívalo na žalovanom a to vzhľadom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu konštatovanú najprv v Uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009 z 24.02.2010, podľa ktorej nemožno dokazovať negatívne tvrdenia, ale iba pozitívne tvrdenia a preto žalovaný bol povinný nepochybne preukázať vykonanie prác, za ktoré vopred obdržal preddavky. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný predmetné práce vykonal, nepotvrdil to ani ním navrhnutý svedok U., ktorý sa vyjadroval iba k vykonávaniu prác počas dvoch mesiacov. Zmluva o spolupráci uzatvorená medzi stranami bola zmluvou o dielo, pričom žalovaný obdržal preddavky na cenu za dielo a podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka nárok na cenu za dielo vzniká vykonaním diela, ktorým sa rozumie riadne ukončenie a odovzdanie predmetu diela podľa § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný nepreukázal, že by v súvislosti s prácami, na ktoré vopred dostal preddavky, tieto práce vykonal a preto mu nevznikol ani nárok na cenu za dielo a je dôvodné, aby poskytnuté preddavky popísané v žalobe žalobcovi vrátil. Čo sa týka právneho postavenia a vzťahu medzi stranami, tak tento sa spravoval Obchodným zákonník a nie Zákonníkom práce, pretože obe strany pri uzatváraní zmluvy zo dňa 25.03.2015 vystupovali v predmete svojej podnikateľskej činnosti a to oprava karosérii áut a preto išlo o obchodnoprávny vzťah. Žalovaný mal mať postavenie subdodávateľa, keď pracoval na zákazkách, ktoré mal zazmluvnené žalobca a podľa § 538 Obchodného zákonníka zhotoviteľ môže poveriť vykonaním diela inú osobu, pričom aj z bodu 7.7 Zmluvy medzi stranami vyplynulo, že žalovaný mal v podstate pracovať pre zákazky v rámci zmluvných partnerov žalobcu. Samotný žalovaný pri výpovedi k otázke rozsahu vykonávania prác pre žalobcu vypovedal aj to, že z celého obdobia mal vykonávať prácu asi 3,5 mesiaca. Je evidentné a vyplynulo to aj z výpovedí konateľov žalobcu, že žalovanému boli vopred poskytované preddavky a tento mal za týmto účelom vykonať pre žalobcu práce spočívajúce v oprave karosérii, žiaden z konateľov žalobcu nepotvrdil, že by žalovaný vykonával práce v takom rozsahu, ako to tvrdil žalovaný. V rozpore s poctivým obchodným stykom by bolo, keby si žalovaný mohol ponechať preddavky a to bez akéhokoľvek

protiplnenia. Preddavky sa mali započítať vtedy, keď žalovaný práce skutočne vykonal. Právny zástupca žalobcu poukázal na faktúru žalovaného č. 8/2016 vystavenú dňa 26.08.2016, v ktorej uviedol poznámku - suma 1.250 eur uhradená zálohovou faktúrou č. 1 zo dňa 25.06.2015, takže pokiaľ aj žalobca už potom uhradil tzv. ostré faktúry žalovaného, tak išlo o tie obdobia, ktoré boli vyňaté z tých období, za ktoré žiadal žalobca vrátiť plnenia a aj spomínaná faktúra žalovaného č. 8/2016 preukazuje, že dostával preddavky a tie boli potom odpočítané za tie obdobia, kedy práce skutočne vykonal. Právny zástupca poukázal aj na faktúru žalovaného č. 11/2016 zo dňa 14.10.2016, kde je odkaz na zálohovú faktúru č. 2/2015 zo dňa 26.08.2015. Pokiaľ ide o právnu stránku veci, bolo by možné predmetný prípad posúdiť aj ako plnenie a jeho vrátenie po odstúpení od zmluvy, keďže nie je absolútne žiaden dôvod, aby si žalovaný ponechal poskytnuté preddavky. 9. Štatutárny zástupca žalobcu Marián Nagy v konaní uviedol, že žiadal od žalovaného ako aj pána Kubicu, aby mu dodali doklady potrebné k práci v zahraničí a to potvrdenie A1 o tom, že nemajú žiadne nedoplatky v sociálnej, zdravotnej poisťovni a voči daňovému úradu. Tieto doklady nedodali a následne uzavreli vzťah so spol. EUROTOLE. Žalobca na otázku, či reklamoval alebo si iným spôsobom uplatňoval nároky spojené s vadným plnením vo vzťahu k žalovanému uviedol, že nevytýkal, ale telefonicky sa ozval subdodávateľovi a musel zdôvodňovať prečo nebola práca dodaná v požadovanej kvalite a množstve. Žalovanému dal najavo, že nie je spokojný, že sa treba viac snažiť ako ostatní kolegovia pričom tam boli veľké rozdiely medzi niektorými kolegami. Žalobca na otázku, prečo žalovanému poskytol plnenie vo výške 18.750 eur a aby vysvetlil rozpor prečo vo výzve zo dňa 19.11.2018 uviedol, že neposkytol akékoľvek protiplnenie a v konaní uvádza, že žalovaný práce vykonával, uviedol, že žalovaný sa zamestnal priamo u subdodávateľa vo Francúzsku. Žalovaný prácu v danom období vykonával, ale nie v réžii žalobcu. Od každého živnostníka vyžadovali doklady a tiež, aby mali uhradené všetky odvody a tí čo sa nevedeli zariadiť tak žiadali od žalobcu, aby im uhradil zálohové faktúry, ktoré im neskôr boli odrátané pri ostrých faktúrach. Aj keď neboli zo strany žalovaného poskytované úkony, poskytoval plnenie za obdobie 2015 až do začiatku roka 2017, nakoľko na začiatku spolupráce prisľúbil, že nenechá nikoho padnúť na kolená a že je možnosť, že im uhradí faktúry skôr a potom čo to odrobia im to stiahne. Žalovanému poskytli náradie a materiál na výkon práce, ktoré žiadal naspäť s odstupom času z dôvodu, že očakával, že žalovaný začne pracovať a posielať výkazy práce, aby sa to čo do neho investoval, vrátilo. Výstroj pre jedného živnostníka pred 10 rokmi vyšla okolo 3000 až 4 000 eur. Keby im náradie zobral, nemohli by vykonávať špecializovanú činnosť a plniť si svoje záväzky voči žalobcovi. Peniaze od obchodných spoločností vo Francúzsku, Českej republike, Rakúsku a Taliansku, napr. od obchodnej spol. EUROTOLE boli zo strany týchto partnerov hradené na účet žalobcu. Žalobca uviedol, že živnostník obdržal termín, adresu, kontaktnú osobu, na ktorú sa mal obrátiť. Následne im bolo pridelené pracovné miesto. Poškodené vozidlá mali technici (živnostníci) oceniť, t. j. príjmový preberací protokol, na ktorom boli zaznamenané všetky škody potrebné k následnému vypočítaniu škody vozidla. Na základe tohto protokolu vyplácali živnostníkov ktorým ak to bolo možné odrátali aj zálohové faktúry. Bolo to možné vtedy ak dlžná, zálohovaná suma nepresiahla sumu zákazky. Pri vyplácaní sumy mínus 20 % to išlo na faktúru. Na každej faktúre to bolo zaznamenané. Peniaze boli vyplácané prevodom. V rozhodnom období neboli žalovaným predložené žiadne príjmové a preberacie protokoly a preto ani neboli vystavené ďalšie faktúry. Štatutárny zástupca žalovaného k bodu 07.03. Zmluvy uviedol, že to nebola zákazka žalovaného, ale žalobcu, ktorý fakturoval SI:D invest dellenteam. 10. Štatutárny zástupca žalobcu Zoltán Gombos, uviedol, že žalovaného zamestnávali ako subdodávateľa, živnostníka. So žalovaným komunikovali emailom, telefonicky a ak dostali zákazku od zahraničnej firmy, tak ju dali žalovanému. Jednalo sa o sezónnu prácu. Na účet žalovaného uhrádzali pravidelné platby v období od konca r. 2015 až do začiatku r. 2017 z dôvodu predfaktúry prác, ktoré mal vykonať. V uvedenom období vykonával nejaké práce pre žalobcu, pričom štatutárny zástupca si nepamätal rozsah vykonaných prác. Žalobca zabezpečoval pre žalovaného pracovný odev, pomôcky z dôvodu, že každý s kým spolupracoval, uvedené dostal, aby robil reklamu. Rovnako na účely výkonu práce dostal žalovaný aj náradie, technické pomôcky, zariadenie, vrátane spotrebného materiálu, keďže nimi nedisponoval, aby mohol realizovať zákazku. Žalovaný robil v rozhodnom období práce aj pre inú spoločnosť a to EUROTOLE. To bolo naposledy, čo so žalovaným spolupracovali. Od uvedenej spoločnosti dostali zákazku vo Francúzsku, pričom bolo potrebné vybaviť formulár od Sociálnej poisťovne či nemá dlh, aby tam mohol žalovaný pracovať. Pretože potrebný formulár nedodal, zamestnala ho francúzska firma. Štatutárny zástupca nevedel uviesť ako bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá odmena. Pokiaľ bolo v Zmluve uvedené minimálne 20 % zo zákazky živnostníka, tak keď žalovaný zarobil 1000 eur mal z toho 800 eur a žalobca 200 eur. Spoločnosť žalobcu mala v rokoch 2015-2017 jedného- dvoch zamestnancov, pričom všetky spolupráce boli so živnostníkmi. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či vie aký je rozdiel medzi pracovnom právnym

vzťahom zamestnávateľ - zamestnanec a obchodnoprávnym vzťahom, uviedol, že v prípade živnostníka postačuje zmluva o zákazke. Žalovaný k nim prišiel spolupracovať, jednalo sa o sezónnu prácu, vykonávali zákazky od júna do maximálne decembra. Žalovanému vyplácali odmenu v paušálnej výške, počas celého obdobia, aj keď nebola sezónna, aby mohol zaplatiť sociálne a zdravotné odvody a aby tak mohol začať robiť zákazku v ďalšej sezóne. V prípade veľkej zákazky sa to vrátilo naspäť. Prácu, ktorú vykonal mu bola vyplatená na faktúru, nepamätá si, či žalovaný niečo vrátil alebo nie. Niečo bolo spárované v účtovníctve, ale všetko nie. Pokiaľ nezarobil, nemožno spárovať celú výplatu. Štatutárny zástupca si nepamätal, či si uplatňovali niekedy reklamáciu voči žalovanému za ním uskutočnené práce, ale vedel, že spol. Europa France žiadala, aby žalovaný nevykonával prácu ohľadom preliačin, lebo to nevedel. Peniaze od spoločností, kde vykonával prácu žalovaný, išli priamo na účet žalobcu. So žalovaným sa nedohadovali na pracovných podmienkach. Za obdobie od júna 2016 do júla 2017 požadovali od žalovaného týždňové výkazy. 11. Právny zástupca žalovaného v konaní uviedol, že bolo pravdou, že žalovaný nepredložil všetky výkazy za celé obdobie spolupráce so žalobcom, avšak bolo málo pravdepodobné až vylúčené, že ak by žalovaný pre žalobcu nevykonával žiadne práce, že by mu tento poskytoval plnenie v rozsahu, ktorý vôbec nie je zanedbateľný a to ani pre spoločnosť s vyšším obratom ako je žalobca. Žalobca nikdy u žalovaného nereklamoval absenciu alebo nedodanie výkazov na vykonanie prác, čo ho diskvalifikuje pri neskôr uplatnenej reklamácií. Prvýkrát kedy žalobca poukázal na nedodanie výkazov bol november 2018, kedy žalobca odstúpil od Zmluvy so žalovaným, pričom podľa Obchodného zákonníka odstúpenie od zmluvy nenastupuje ex tunc, ale ex nunc znamená to, že ak žalobca žalovanému plnil protiplnenie zo strany žalovaného nereklamoval a až v neskoršom období urobil úkon smerujúci k zániku vzájomného právneho vzťahu a nemal nárok na vymáhanie takéhoto plnenia. Živnostenské oprávnenie nie je prekážkou pre vznik pracovnoprávneho vzťahu a z konania žalobcu aj v iných veciach možno usudzovať, že takýmto spôsobom obchádzal pracovnoprávne predpisy. V intenciách § 41 Občianskeho zákonníka je predmetný úkon zmluvy medzi žalobcom a žalovaným jednoznačne zastretým právnym úkonom, ktorý medzi nimi založil pracovnoprávny vzťah. Uvedené vyplývalo aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Raulin C- 357/89, konkrétne bod 10 alebo vo veci Trojany C - 456/02 a bod 15, kde sú uvedené kritéria, v zmysle ktorých je nutné posudzovať predmetný vzťah ako pracovnoprávny. K uvedeným záverom však možno dospieť aj napríklad na základe aplikácie testu ekonomickej závislosti alebo testu skutočnej kontroly, ktorými možno z hľadiska právnej interpretácie posudzovať vzťahy medzi subjektami ako pracovnoprávne alebo ako obchodnoprávne. Z vyjadrení konateľov žalobcu na pojednávaniach vyplývalo, že v rozhodnom období žalovaný pre žalobcu vykonával práce, vykonávanie prác potvrdili. I keď s tým, že konateľ V. C. uviedol, že sa mu až tak nedarilo, rovnako vykonávanie prác potvrdil pre žalobcu zo strany žalovaného aj druhý konateľ. Právny zástupca v rámci záverečnej veci uviedol, že v prípade, ak by mal súd za to, že predmetný právny vzťah je vzťahom obchodnoprávnym, v takom príp. nemožno nárok žalobcu posúdiť dôvodne ako nárok vzniknutý z odstúpenia od zmluvy, nakoľko na odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu neboli splnené zákonné ani zmluvné predpoklady. Ak by súd predmetný nárok posúdil ako nárok z bezdôvodného obohatenia, potom je potrebné dať do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 3 Mcdo/40/2012 zo dňa 27.04.2015, ktorého právny názor potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze 2Us/637/2015 zo dňa 24.02.2016, v ktorom tieto súdy uviedli, že v prípade premlčania nároku vo veci neupravenej Obchodným zákonníkom je nutné aplikovať ustanovenie o premlčaní ustanovené v Občianskom zákonníku a keďže špeciálne ustanovenia o premlčaní bezdôvodného obohatenia Obchodný zákonník neobsahuje, je nutné na tieto nároky aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom žalovaný v takomto prípade voči žalobcu vznáša v celom rozsahu námietku premlčania. Žalovaný v priebehu konania produkoval dôkazy, ktoré sú spôsobilé preukázať, že minimálne v obdobiach pokrytých faktúrami č. 173254, 172352, 09/2016, 08/2016, 07/2016, 06/2016, 05/2016, 06/2015 a 05/2015 pre žalobcu vykonával práce na ním určenom mieste/ miestach, tieto skutočnosti vyplývajú zo zmlúv o poskytovaní PDR služieb za obdobie od 05.04.2017 do 04.07.2017 od 08.06.2015 do 31.12.2015, od 01.05.2016 do 30.09.2016 a z tých výkazov prác, ktoré sú čitateľné a z ktorých možno rozpoznať meno žalovaného a čas poskytnutia služieb jeho osobou. Nie je teda možné uplatniť domnienku, na ktorú poukazoval žalobca, že v prípade negatívnych skutočností nemal povinnosť uniesť dôkazné bremeno žalobca, nakoľko v týchto obdobiach bolo z predložených dôkazov zrejmé, že žalovaný služby a práce žalobcovi poskytol, sporným teda mohol byť nanajvýš ich rozsah, ktorú skutočnosť však nutne musel preukazovať žalobca, nakoľko z výpovede konateľa žalobcu na pojednávaní dňa 09.11.2021 vyplýva, že peňažné prostriedky za práce vykonané žalovaným boli poukazované na účet žalobcu. Okrem toho žalovaný poukázal aj na vyjadrenia konateľa žalobcu na tom istom pojednávaní, ktorý uviedol, že si myslí, že v spornom období žalovaný práce pre žalobcu

vykonával. Tým myslel celé sporné obdobie, nielen obdobie, ku ktorému predložil žalovaný dôkazy. Žalovaný, poukázal na ust. § 562 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak žalobca mal za to, že mu vznikol akýkoľvek nárok z vád plnenia poskytnutého žalovaným, musel ich notifikovať bez zbytočného odkladu po ich zistení pri zachovaní odbornej starostlivosti a ak tak neurobil, nárok z vád plnenia stratil a nie je možné mu ich priznať. Ak žalovaný vo svojej výpovedi uviedol určité časové obdobie, počas ktorého vykonával pre žalobcu práce, nemal tým na mysli koncentrované obdobie nasledujúci deň po dni, ale myslel tým celkový počet dní v priebehu celého obdobia trvania spolupráce. 12. Žalovaný v konaní uviedol, že Zmluva o spolupráci bola podpísaná v máji/júni roku 2015, kedy si zakladal aj živnosť kvôli tejto práci, pričom zmluvu nedostal do rúk ani v kópii. Žalobca ho neškolil vo vzťahu k predmetu činnosti, ktorú mal vykonávať, nakoľko školenie si spravil v predchádzajúcej práci priamo v spol. Volkswagen Slovakia niekedy v roku 2012. Pracoval pre žalobcu v roku 2015 vo Francúzsku, potom v roku 2016 v Rakúsku a Českej republike. Vykonával dvojlisú prácu, úpravu karosérií bez poškodenia laku tak, ako to mal uvedené aj v živnostenskom liste a nikdy inú prácu okrem tejto pre spoločnosť žalobcu nevykonával. Pokyny zasielal Zoltán Gombos a to buď prostredníctvom sms správy alebo e-mailom, kde bolo napísané miesto práce, čas práce, dátum začiatku práce. Zálohové faktúry fakturoval z dôvodu, aby mu konatelia žalobcu, poskytli financie na platenie hotela a stravovanie. Peniaze nevrátil, pretože existovala dohoda medzi ním a žalobcom a je to uvedené aj v Zmluve, že žalobca mal povinnosť poskytovať prácu a keďže mu žalobca poskytol prácu za celé toto obdobie 24 mesiacov približne v rozsahu na tri a pol mesiaca, tak boli dohodnutí, že ako čerstvému otcovi mu bude zasielať mesačne sumu 1.250 eur na chod rodiny, keďže žalobca prácu pre neho nemal. Nikdy nevedel za akú sumu odrába auto, keďže žiadne sumy za odpracovanú prácu neboli. Celková suma za odpracované autá išla priamo na účet konateľov žalobcu. Ohľadom procesu výjazdu do zahraničia žalovaný uviedol, že mu prišla správa alebo e-mail od žalobcu, kde bolo uvedené miesto práce, začiatok práce - deň a hodina, následne sa zbalili a išli minimálne vždy dvaja alebo traja, to určoval žalobca. Žalobca mal aj firemné autá, ale chodili svojimi, keďže žalobca pýtal prenájom. Pohonné hmoty si hradili sami. Museli si nájsť hotel, kde sa ubytovali a to si tiež hradili sami. V daný dátum a čas sa dostavili na miesto určenia, kde ich čakal nejaký človek. Zavolali Zoltánovi a dohodli s ním podmienky a ukázal im čo budú robiť, aké autá a kde. Buď išli do servisu, na nejaké parkovisko alebo budovy v tom areáli. Žalovaný potvrdil, slová žalobcu, že pred uskutočnením práce na konkrétnom aute mu mal byť predložený preberací a prijímací protokol, ktorý obsahoval údaje o stave škody vozidla, druh, číslo vozidla. K poznámke žalobcu, že žalovaný mal vyplniť všetky údaje o tom, čo opravoval, akú časť auta a mal mu to odovzdať k podpisu a opečiatkovaniu osobe, ktorá im prácu prideľovala na danom mieste, žalovaný uviedol, že tieto protokoly dostávali ako dvojica a nie každý sám a tieto protokoly odovzdával výhradne M. D., ktorý býval najbližšie k sídlu spoločnosti žalobcu. Nie v každom protokole bola napísaná suma, nie každé auto bolo ocenené. V Rakúsku to fungovalo takto, že autá sa ocenili hneď alebo v ten deň, ale pri prácach vo Francúzsku tie sumy neboli udané a tak isto aj v Česku. Bolo vyplácaných 80 % a z týchto 80 % si žalobca strhával zálohové faktúry. Servis pre ktorý robili, zasielal peniaze za odrobenú prácu žalobcovi, ktorý si následne odrátal 20 % a ešte si odrátal zálohové faktúry a zvyšok poslal na účet. Sám podával daňové priznanie a plnil si odvodové povinnosti. Počas trvania záväzkového vzťahu so žalobcom sa nedomáhal zmeny právneho vzťahu z obchodnoprávneho na pracovnoprávny, takto spolupracovali. Žalovaný uviedol, že žalobca rozmýšľal, že by ich zamestnal ako zamestnancov s paušálnou mesačnou výplatou, s tým, že o uvedenom sa dozvedel od zamestnancov, s ktorými spolupracoval. 13. Z výsluchu svedka X. U. súd prvej inštancie zistil, že so spoločnosťou žalobcu spolupracoval od roku 2015 doposiaľ. Spolupráca fungovala tým spôsobom, že žalobca dal telefonicky dopredu vedieť kam majú prísť. Vyplácaný bol na základe faktúr po práci. Je živnostníkom, vykonával práce len pre spoločnosť žalobcu, iné zákazky nemal. Žalovaný vykonával práce pre žalobcu od leta 2015. So žalovaným spolupracovali vo Francúzsku v roku 2015 alebo 2016 v období dvoch mesiacov. V zahraničí pri výkone prác im dával pokyny k práci pracovník, ktorý im vysvetľoval čo majú robiť a kde, jednalo sa o zamestnanca pána P.. Sami si nezháňali žiadne zákazky. Svedok nemohol s istotou potvrdiť, že by žalovaný v rozhodnom období od konca roka 2015 do začiatku roka 2017 neposkytoval žalobcovi žiadne plnenia, to zn. žiadnu prácu nevykonával pretože zmluvy nevidel a nevie ako sú podpísané, ale vedel potvrdiť, že na tej akcii boli. Nevedel vydokladovať presný čas kedy spolupracoval so žalovaným, ale podľa faktúr by vedel aspoň približne. So žalovaným vykonávali odlišný druh práce, hoci boli na rovnakom mieste. Prácou žalovaného bola predpríprava motorových vozidiel. On zasa rozoberal a následne skladal vozidlo, keď už bolo opravené. Boli tam nejaké papiere, ktoré súviseli s opravou áut,

každé auto malo papier, ale nepamätal si presne čo na nich bolo. Nevypĺňal žiadne papiere, len podpísal, že auto pripravil. 14. Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach v priebehu konania uviedol, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal protiplnenie za ním vystavené zálohové faktúry. Dokumenty, ktoré predložil žalovaný, konkrétne Zmluvy o poskytovaní PDR služieb, nepreukazovali výkon plnenia žalovaného pre žalobcu za vystavené zálohové faktúry. Ide o dokumenty ktoré slúžili na vybavenie potrebných dokumentov na plnenia v zahraničí ako napríklad certifikát A1, ktoré žalovaný neodovzdal. V predložených e-mailoch nebolo žiadnym relevantným spôsobom preukázané, že žalovaný plnenie zo zálohovej faktúry vykonal, ide len o objednávky, ktoré nedokazovali jeho prítomnosť a vykonanie protiplnenia. Žalovaný si vystavoval faktúry za vykonané plnenia z ktorých žalobca zálohové faktúry zo začiatku nestrhával a to z dôvodu, aby sa žalovaný nedostal do finančného mínusu. Z predložených všetkých ostrých faktúr žalovaného, ktoré vystavil pre žalobcu vyplývalo, že žalovanému boli strhávané zálohové faktúry za plnenie len z faktúry číslo 08/2016 zo dňa 26.8.2016, číslo 11/2016 zo dňa 14.10.2016 a zálohová faktúra číslo 172351 bola strhnutá z faktúry číslo 172302 zo dňa 03.04.2017 a ostatné zálohové faktúry neboli vrátené žiadnym protiplnením zo strany žalovaného. Z predložených ostrých faktúr žalobcom, ktoré vystavoval žalovaný vyplývalo aj to, že sumu 1.250 eur za zálohové faktúry nemožno brať ako mzdu, nakoľko po odrobení plnenia mu bola započítaná za odrobené plnenie, ktorú žalobca následne previedol na účet žalovaného. Keby toto tvrdenie žalovaného bolo pravdivé, žalovaný by si nefakturoval rôzne sumy za vykonané práce. Taktiež poukázanie žalovaného na email kde pán C. používa terminológiu ako „výplata“, „práca“ nepreukazuje, že išlo o pracovnoprávny spor. Dané výrazy boli bežne používané v neoficiálnej komunikácii a nevyvracia to fakt, že ide o obchodnoprávny vzťah, kde žalovaný vystupuje ako fyzická osoba podnikateľ, ktorý si za plnenia vystavuje faktúry, čo vyplýva aj z e-mailu predloženého žalovaným zo dňa 23.10.2020 o 10:41 hod., kde je jeho samotný výkon ako živnostník popisuje sám žalovaný a tiež aj z e-mailu zo dňa 31.3.2017, kde pán C. od žalovaného žiadal živnostenský list, dlhy zo sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne ako aj z daňového úradu. K výpovedi žalovaného, kde tvrdil, že ako ďalší dôkaz vykonanej práci mala byť objednávka zamestnancov pre firmu Autohaus treba podotknúť, že objednávka neslúži ako dôkaz vykonanej práce. Z výpovede svedka X. U. tiež nebolo dokázané, že žalovaný protiplnenia za zálohové faktúry vykonal, nakoľko svedok nevedel kedy presne sa plnenia vykonávali. 15. Žalovaný v písomnom vyjadrení počas konania uviedol, že právny vzťah medzi ním a žalobcom (a to v celom období, počas ktorého vykonával žalovaný pre žalobcu prácu) spĺňal všetky atribúty pracovnoprávneho vzťahu. Žalovaný pracoval iba na základe pokynov a podľa požiadaviek žalobcu, pričom žalobca poskytol a poskytoval žalovanému na výkon práce aj náradie a pracovné pomôcky potrebné pre výkon práce. Pokyny ohľadom toho, akú prácu a pre koho má žalovaný vykonať, dostával žalovaný výlučne od žalobcu (konateľov žalobcu alebo od jeho pracovníkov). Žalovaný sám nikdy nerozhodoval o tom, kedy a akú zákazku vykoná a medzi žalobcom a žalovaným išlo celkom jednoznačne o vertikálny vzťah charakteristický nadradeným postavením žalobcu vo vzťahu k žalovanému. Práce vykonával žalovaný pre žalobcu osobne a nikdy nie prostredníctvom tretích osôb. Žalovaný nikdy nevykonával prácu vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, ale vždy vykonával prácu v mene žalobcu, ktorý aj prijímal úhrady za prácu ním vykonanú, na svoj účet, a z ktorých peňažných prostriedkov následne vyplácal žalovanému odmenu za vykonanú prácu. Rovnako žalovaný vykonával pre žalobcu práce len v časoch určených žalobcom a nie v čase, ktorý by si určoval sám. Žalovaný teda nemohol byť za žiadnych okolností, v období, v ktorom vykonával práce pre žalobcu, považovaný za podnikateľa, ktorý rozhoduje samostatne, sám si určuje čas výkonu práce, sám rozhoduje o svojich zmluvných partneroch a pod. Z celého obdobia výkonu práce žalovaného pre žalobcu bolo zrejmé, že žalovaný nevykonával prácu za účelom dosahovania zisku, ale len s cieľom získať mzdu. Žalovaný nemal iných obchodných partnerov, ako sa to pri podnikaní vyžaduje, ale prácu vykonával výlučne pre žalobcu. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemal a ani nemohol mať obchodnoprávny charakter. To obdobne platí aj pre ostatných pracovníkov žalobcu, čo potvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 27.05.2021 aj svedok X. U., keď uviedol, že pracoval len pre žalobcu, iné zákazky nemal a že pokyny k práci mu ukladal výlučne žalobca. Ak by žalobca argumentoval tým, že medzi žalobcom a žalovaným nebola nikdy uzatvorená písomná pracovná zmluva podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, ale namiesto toho medzi nimi bola uzatvorená Zmluva o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii, a preto medzi stranami sporu nevznikol pracovnoprávny vzťah, tento argument nemôže obstáť, a to z nasledovných dôvodov: a) podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce je síce potrebné uzatvoriť pracovnú zmluvu písomne, avšak Zákonník práce a ani iný právny predpis nesankcionuje nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy neplatnosťou; b) ustanovenie § 1 ods. 3 Zákonníka práce má kogentný charakter a nie je možné sa od jeho obsahu odchýliť na základe prejavu vôle zmluvných strán. Znamená to, že pracovnoprávny

vzťah nie je možné dohodou zmluvných strán nahradiť vzťahom obchodnoprávnym. Skutočnosť, že žalovaný bol držiteľom živnostenského oprávnenia (ktoré si ale aj tak založil len za účelom splnenia požiadavky žalobcu ku dňu uzatvorenia Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii, čo bolo zrejmé z dátumu vzniku živnostenského oprávnenia - 22.05.2015) neznamenalo, že vzťah medzi sporovými stranami by mohol byť obchodnoprávny. Živnostenské oprávnenie nie je prekážkou pre vznik pracovného pomeru daného živnostníka. Z výpovední žalovaného, svedka X. U., ale aj z výpovede samotného konateľa žalobcu - pána D. P., ako aj z predloženej e-mailovej komunikácie medzi konateľom žalobcu a žalovaným, na pojednávaní dňa 27.05.2021 vyplynulo, že v období od mesiaca november 2015 do mesiaca jún 2017 žalovaný pre žalobcu vykonával prácu. Bolo teda nepravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaný pre žalobcu práce nevykonal. Ak by žalobca tvrdil, že žalovaný mu nepredložil výkazy o počte a typoch ním opravených motorových vozidiel, na čo sa mal zaviazať v Zmluve (v čl. VII bode 7.2), a z ktorých mala žalovanému vyplývať provízia (čl. VII bod 7.3), je potrebné uviesť, že počas celého obdobia spolupráce žalovaný tieto výkazy nezabezpečoval a žalobca mu to nikdy nevytkol. Protokoly (ak sa odovzdávali) boli zabezpečované spolupracovníkom žalovaného, čo žalobca nikdy u žalovaného nereklamoval a ani žalovanému iným spôsobom nevytýkal. Samotná Zmluva bola vo vzťahu k určeniu výšky provízie neurčitá a teda aj neplatná. Dohoda na výške provízie vyjadrená spôsobom „minimálne 20 % z každej zákazky živnostníka“ nie je určitá a nie je z nej zrejmé, aká mala byť výška provízie v tom ktorom prípade, pričom žalobca sám nijakým spôsobom nepreukázal, ako provízie pre žalovaného vypočítaval. Skutočnosť, že vypočítanie výšky provízie pre žalovaného nebolo podľa Zmluvy možné, potvrdil, aj samotný konateľ žalobcu na pojednávaní dňa 27.05.2021, keď uviedol, že akýsi „sprostredkovateľ“ si účtoval z ceny opravy 40 % a že v prípade, ak bola oprava robená cez sprostredkovateľa, malo ísť o inú výšku odmeny pre žalovaného. Vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobcom žalovaný dodal, že ak by sa aj pristúpilo na minimálnu výšku odmeny (teda 20%) z každej zákazky (pričom nie je zrejmé, prečo by žalovaný nemal mať nárok na maximálnu výšku odmeny), potom (z dokladov, ktoré predložil žalovaný a ktoré nie sú kompletné, nakoľko ich nemá k dispozícii), bolo nutne konštatovať, že nárok na províziu žalovanému vznikol, a to za zákazky pre partnerov žalobcu: Autohaus Straus Ford Gu Ford Fiesta; Renault Usine Georges Besse a Cuincy; TOTAL REPAIR GROUP sarl. Ak žalobca na jednej strane tvrdil, že žalovaný pre neho v rozhodnom období vôbec nepracoval, ale na druhej strane existujú dôkazy, z ktorých vyplýval opak, potom nemôže byť nárok žalobcu preukázaný. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že žalobca si voči nemu nikdy neuplatnil žiadny nárok z vád plnenia, ktoré by bolo potrebné podľa § 562 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka oznámiť bez zbytočného odkladu po tom, čo boli zistené alebo mohli byť zistené pri zachovaní odbornej starostlivosti. Žalovaný vzniesol námietku, že žalobca neuplatnil vady plnenia včas a žiadal, aby súd prvej inštancie žalobcovi nároky z vád plnenia nepriznal. Je nepochopiteľné, že by žalobca bez právneho dôvodu a pri neplnení povinností zo strany žalovaného, mu tento plnil sumu vo výške 1.250 Eur v období 15 mesiacov (spolu 18.750 Eur) bez toho, aby si skontroloval, či žalovaný práce vykonal a v akom rozsahu. 16. Zo Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 23.05.2015 vyplývalo, že zmluvné strany mali v úmysle nadviazať a ďalej rozvíjať obchodnú spoluprácu v činnostiach týkajúcich sa vyklepávania automobilových karosérií bez potreby ich ďalšieho lakovania, teda v oblasti, v ktorej sa špecializoval žalobca a v ktorej by mal žalovaný podnikať v spolupráci so žalobcom. Podľa článku 7.2. Zmluvy živnostník mal povinnosť zasielať žalobcovi (po ukončení školenia a začatí podnikania v predmete zaškolenia) týždňové výkazy práce o počte a typoch ním opravovaných motorových vozidiel technológiou PDR za predošlý týždeň, a to do 3.dňa nasledujúceho týždňa pod hrozbou obdržania zmluvnej pokuty vo výške 50.000 eur. Výkaz práce živnostníka o počte a typoch opravovaných vozidiel za predchádzajúci týždeň musel obsahovať: dátum, miesto, typ vozidla, VIN vozidla, SPZ vozidla, cenovú kalkuláciu každej opravy. Podľa článku 7.3. Zmluvy žalobca mal nárok na províziu vo výške minimálne 20 % z každej zákazky živnostníka. Provízia žalobcu bude vypočítaná na základe mesačných výkazov práce predložených živnostníkom a bude splatná do 15 dní od vyhotovenia faktúr žalobcom. Podľa článku IX. sa zmluva uzatvorila na dobu určitú 10 rokov počnúc dňom jej podpísania. 17. Zo zmlúv o poskytovaní PDR služieb uzavretých medzi žalobcom a žalovaným vyplývalo, že ich predmetom bola oprava vozidiel PDR (odstraňovanie škôd po krupobití), údržba motorových vozidiel bez zásahu do motorickej časti vozidla s metódou PDR, čistiace a upratovacie služby. Uvedené zmluvy boli uzavreté za obdobie od 08.06.2015 do 31.12.2015, od 01.05.2016 do 30.09.2016 a od 05.04.2017 do 04.07.2017. 18. Z podania žalobcu zo dňa 19.11.2018 označeného ako BEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G. - výzva vyplývalo, že vzhľadom na neplnenie si povinností vyplývajúcich zo Zmluvy o zaškolení, obchodnej spolupráci a provízii, v ktorej sa žalovaný zaviazal okrem iného podľa čl. VII bod 7.2. zmluvy žalobcovi po

ukončení školenia a po začatí podnikania v predmete zaškolenia zasielať jednomesačné výkazy práce o počte a typoch opravovaných motorových vozidiel technológiou PDR za predošlý týždeň a to do 10-eho dňa nasledujúceho mesiaca. Z uvedeného podania ďalej vyplýva, že spoločnosť žalobcu od predmetnej zmluvy odstupuje, keďže sa jednalo o podstatné porušenie Zmluvy a túto povinnosť si žalovaný nesplnil ani v dodatočnej lehote poskytnutej žalobcom vo výzve zo dňa 20.06.2018. Žalobca zároveň vyzval na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré boli poskytnuté v celkovej výške 18.750 eur bez akéhokoľvek protiplnenia. 19. Súd prvej inštancie po citácii zákonných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 269 ods. 2, § 345 ods. 1, § 346 ods. 1, § 349 ods. 1, § 350 ods. 1, § 351 ods. 1, ods. 2, § 369 ods. 2, § 369c ods. 1) a nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 1 ods. 1 a § 2) konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 23.05.2015 uzavreli Zmluvu o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii, predmetom ktorej bolo rozvíjať obchodnú spoluprácu v činnostiach týkajúcich sa vyklepávania automobilových karosérií bez potreby ich ďalšieho lakovania, teda v oblasti, v ktorej sa špecializoval žalobca a v ktorej by mal žalovaný podnikať v spolupráci so žalobcom. Žalovaný však v konaní namietol, že medzi stranami bol zdanlivo uzatvorený obchodnozáväzkový vzťah a právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným spĺňal všetky atribúty pracovno-právneho vzťahu. Z argumentácie žalovaného, ktorý podrobne popísal všetky znaky závislej práce a aplikoval ich na svoj prípad sa mohlo javiť, že činnosť, ktorú vykonával mohla niesť niektoré znaky závislej práce. Z obsahu uvedenej Zmluvy vyplývalo, že táto upravuje práva a povinnosti medzi dvoma podnikateľskými subjektami, pričom žalovaný nepreukázal, že sa počas trvania právneho vzťahu so žalobcom domáhal zmeny právneho vzťahu z obchodnoprávneho na pracovnoprávny a v tejto súvislosti neprodukoval žiadne dôkazy. Rovnako tak ani pokiaľ ide o skutočný prejav vôle pri uzatváraní predmetnej Zmluvy. Žalovaný disponoval živnostenským oprávnením vystaveným na jeho meno, ktoré okrem iného zahŕňalo aj údržbu motorových vozidiel bez zásahu do motorickej časti, súhlasil s konštrukciou Zmluvy a na základe jej obsahu vykonával práce, na ktoré mal oprávnenie. Vykonané práce fakturoval žalobcovi na základe faktúr, čo bolo v konaní bez pochýb preukázané. Vo vlastnom mene podával daňové priznanie a samostatne si plnil aj odvodové povinnosti. Pokiaľ žalovaný poukázal na skutočnosť, že práce vykonával len v časoch určených žalobcom a nie v čase, ktorý by si určoval sám a tiež, že úhrady za prácu vykonanú žalovaným prijímal žalobca na svoj účet, súd prvej inštancie uviedol, že jednotlivé záväzky zo zmlúv o dielo realizoval ako subdodávateľ žalobcu ako zhotoviteľa (v postavení objednávateľa voči žalovanému), pričom v takomto prípade je bežné, že subdodávateľ si neurčuje čas realizácie sám, ale postupuje na základe pokynov objednávateľa alebo zhotoviteľa pre ktorého dielo realizuje a rovnako, že peňažné prostriedky sú poukazované na účet žalobcu ako zmluvného partnera objednávateľa diela a nie na účet žalovaného ako subdodávateľa. Uvedené tvrdenia žalovaného teda nezakladali, že by nemal byť považovaný za podnikateľa. Zo živnostenského registra vyplývalo, že žalovaný aj po ukončení spolupráce so žalobcom naďalej podniká ako živnostník v rovnakých predmetoch podnikania ako v prípade spolupráce so žalobcom a teda argumentáciu žalovaného považoval konajúci súd za účelovú vzhľadom na podanie žaloby o zaplatenie po založení a skončení obchodno-právneho vzťahu medzi stranami a uvedené nemohlo byť skutočnosťou, ktorá by vyvolala zmenu tohto vzťahu na pracovnoprávny len preto, aby boli plnenia/preddavky poskytované žalobcom žalovanému uznané za mzdu. 20. Zmluva o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii podľa názoru súdu prvej inštancie predstavovala rámcovú zmluvu, ktorú Obchodný zákonník neupravuje a na ktorú bolo potrebné aplikovať ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka o nepomenovanej zmluve. Táto Zmluva určovala len základný okruh práv a povinností zmluvných strán, pričom na jej základe zmluvné strany uzatvárali ďalšie čiastkové zmluvy/objednávky, ktoré špecifikovali detailnejšie podmienky zmluvného vzťahu v tomto prípade označenie objednávateľa diela, pre ktorého bude žalovaný ako subdodávateľ dielo vykonávať, miesto a čas vykonania diela, ale aj napr. dohodu o výške provízie, čo vyplývalo aj z predložených zmlúv o poskytovaní PDR služieb a tiež e -mailovej komunikácie medzi objednávateľom a žalobcom ako dodávateľom a zároveň v súvislosti s touto zmluvou boli dohodnuté aj preddavky na budúce plnenia poskytnuté žalovaným. Pokiaľ žalovaný namietal neplatnosť takejto Zmluvy pre jej neurčitosť vo vzťahu k určeniu výšky provízie uvedené neobstojí, nakoľko z bodu 7.3. Zmluvy je zrejmé, že žalobca mal nárok na províziu vo výške minimálne 20 % z každej zákazky žalovaného a teda zmluvné strany si v rámci čiastkových zmlúv mohli dojednať vyššiu províziu zo strany žalobcu, pričom jej výška závisela, ako vyplynulo z výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu a vyššie uvedenej e-mailovej komunikácie aj od podmienok objednávateľa. 21. Z predloženého podania označeného BEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G. - výzva súd prvej inštancie zistil, že žalobca odstúpil od Zmluvy pre podstatné porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného predkladať

výkazy práce. Súd prvej inštancie mal za to, že nepredkladanie výkazov prác zo strany žalovaného možno považovať za podstatné porušenie zmluvnej povinnosti, ktorú si zmluvné strany upravili v bode 7.2. Zmluvy aj vzhľadom na zmluvnú pokutu, ktorú mali pre prípad porušenia tejto povinnosti dojednanú. V danom prípade však nemožno mať za to, že by žalobca bez zbytočného odkladu žalovanému oznámil odstúpenie od Zmluvy po tom, čo sa o porušení povinnosti dozvedel (§ 345 Obchodného zákonníka) a preto bol žalobca oprávnený odstúpiť od Zmluvy za podmienok stanovených pri nepodstatnom porušení zmluvy (§ 346 ods. 1 Obchodného zákonníka). Pri nepodstatnom porušení zmluvy môže zmluvná strana odstúpiť od zmluvy len v tom prípade, ak určí na plnenie zmluvy primeranú dodatočnú lehotu a druhá zmluvná strana nesplní povinnosť ani v tejto lehote. V odstúpení od Zmluvy žalobca uviedol, že žalovaný si nesplnil povinnosť ani v dodatočnej lehote poskytnutej žalobcom vo výzve zo dňa 20.06.2018, ale keďže uvedená výzva v konaní nebola predložená a žalovaný v konaní uviedol, že prvou výzvou/ reklamáciou nesplnenia si zmluvnej povinnosti malo byť práve podanie označené BEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G. - výzva, tak konajúci súd nemal preukázané, že by žalobca žalovanému poskytol dodatočnú primeranú lehotu na plnenie. V zmysle ustanovenia § 350 Obchodného zákonníka potom platí, že ak oprávnený neposkytne povinnému primeranú lehotu na plnenie, resp. neposkytne vôbec žiadnu dodatočnú lehotu a od zmluvy odstúpi, právne účinky odstúpenia od zmluvy nastávajú až márnym uplynutím primeranej lehoty. Odstúpenie bolo datované dňom 19.11.2018, pričom k podaniu žaloby na súd došlo dňa 21.02.2020, čo súd prvej inštancie považoval za primeranú lehotu na splnenie si povinnosti a teda jej uplynutím nastali účinky odstúpenia. Odstúpením od Zmluvy zanikli všetky práva a povinnosti strán zo Zmluvy a plnenia poskytnuté pred odstúpením si strany majú vrátiť, pričom toto plnenie sa nestáva bezdôvodným obohatením, ale jedná sa o vrátenie zmluvného plnenia. 22. Žalobca sa od žalovaného domáhal vrátenia poskytnutých plnení, pričom v konaní nebolo sporným, že žalovaný dňa 02.12.2015 poukázal na účet žalovaného sumu 1.250 eur, dňa 02.01.2016 sumu 1.250 eur, dňa 27.01.2016 sumu 1.250 eur, dňa 26.02.2016 sumu 1.250 eur, dňa 26.03.2016 sumu 1.250 eur, dňa 26.04.2016 sumu 1.250 eur, dňa 25.05.2016 sumu 1 250 eur, dňa 19.06.2016 sumu 1.250 eur, dňa 12.07.2016 sumu 1.250 eur, dňa 11.08.2016 sumu 1.250 eur, dňa 05.09.2016 sumu 1.250 eur, dňa 19.12.2016 sumu 1.250 eur, dňa 20.01.2017 sumu 1.250 eur, dňa 21.05.2017 sumu 1.250 eur, dňa 24.06.2017 sumu 1.250 eur. Uvedené plnenia predstavovali preddavky na budúce plnenia zo strany žalovaného, ktoré boli predmetom Zmluvy a dojednané medzi zmluvnými stranami práve v súvislosti s touto Zmluvou. Z vyjadrení štatutárnych zástupcov ako aj z faktúr predložených v konaní vyplývalo, že po vykonaní prác/diela žalovaným tento vystavil „ostré faktúry“, z ktorých mu boli odrátané zálohové faktúry. Pokiaľ teda žalobca odstúpil od Zmluvy a žalovaný neposkytol plnenie, ohľadom ktorého mu boli uhradené preddavky, ktoré na vykonanie budúcich plnení prijal, nie je právny dôvod na držanie takéhoto plnenia a je povinný ho vrátiť. Žalovaný v konaní argumentoval tým, že za žalované obdobie práce vykonal, čo preukazoval v konaní predloženými listinnými dôkazmi. Z predložených Zmlúv o poskytovaní PDR služieb, e-mailovej komunikácie podľa konajúceho súdu však nevyplývalo, že by žalovaný práce v danom období skutočne vykonal. Rovnako z listín označených ako SI:D, predložených súdu v nečitateľnej kópii (pričom žalovaný ani na výzvu súdu nedokázal zabezpečiť originály ani čitateľnejšie kópie týchto listín) nemožno bez pochýb uzavrieť, že by žalovaný práce v rozhodnom období vykonával. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že za v rozhodnom období vykonával práce potom vyvstáva otázka, prečo žalobcovi nevystavil „ostré faktúry“. 23. Žalovaný zároveň vzniesol v konaní námietku premlčania nárokov zo zodpovednosti za vadné plnenie v zmysle ustanovenia § 562 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, s tým, že žalobca ich mal notifikovať bez zbytočného odkladu po ich zistení pri zachovaní odbornej starostlivosti a ak tak neurobil, nárok z vád plnenia stratil a nie je možné mu ich priznať. Súd prvej inštancie mal za to, že nepredkladanie mesačných výkazov a nevykonanie diela nemožno zahrnúť pod pojem vady diela, teda faktické vady diela, kedy predmet diela nezodpovedal výsledku určenému v zmluve, ale v prípade nepredkladania mesačných výkazov sa jednalo o porušenie zmluvnej povinnosti vyplývajúcej z bodu 7.2. Zmluvy a v prípade nevykonania diela je porušený samotný záväzok vykonať dielo a teda ak žalovaný dielo nevykonal, tak nemožno hovoriť o vadách diela. 24. Aj napriek tomu, že žalovaný predložil dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení, hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť jeho skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie žalovaného nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. S poukazom na uvedené preto súd

uložil žalovanému povinnosť vrátiť poskytnuté plnenie a zaplatiť žalobcovi sumu 18.750 eur, poskytnutú žalobcom na základe vystavených zálohových faktúr (bod 2 tohto rozhodnutia). 25. Pri posudzovaní požadovaného úroku z omeškania vychádzal súd prvej inštancie zo skutočnosti, že zo strany žalovaného nedošlo k úhrade dlžnej sumy, čím žalobcovi vznikol zákonný nárok požadovať popri plnení istiny aj úroky z omeškania, preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 18.750 eur od 20.12.2018, t. j. odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu až do zaplatenia. 26. Súd prvej inštancie v súvislosti s omeškaním žalovaného priznal žalobcovi aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 362,75 eur, a to na základe výzvy zo dňa 19.11.2018, predloženej v konaní žalobcom, ktorú skutočnosť žalovaný nenamietal. 27. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) a žalobcovi ako procesne úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 28. Proti napadnutému rozsudku podal dňa 30.05.2022 žalovaný odvolanie, a to v celom rozsahu (teda proti výroku I. ako aj proti výroku II.) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%. 29. Podľa žalovaného prvým problémom odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým argumentuje v prospech dôvodnosti nároku uplatneného žalobcom bolo posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ako vzťahu obchodnoprávneho a nie pracovnoprávneho. V argumentácii prvostupňového súdu boli obsiahnuté viaceré tvrdenia, ktoré neboli korektné a ktoré nemôžu obstáť. Súd prvej inštancie zdôvodnil, prečo vzťah medzi žalobcom a žalovaným neposudzoval ako pracovnoprávny, ale ako obchodnoprávny, pričom uviedol, že: „Z argumentácie žalovaného, ktorý podrobne popisuje všetky znaky závislej práce a aplikuje ich na svoj prípad sa môže javiť, že činnosť, ktorú vykonával mohla niesť niektoré znaky závislej práce. Z obsahu uvedenej zmluvy vyplýva, že táto upravuje práva a povinnosti medzi dvoma podnikateľskými subjektami, pričom žalovaný nepreukázal, že sa počas trvania právneho vzťahu so žalobcom domáhal zmeny právneho vzťahu z obchodnoprávneho na pracovnoprávny a v tejto súvislosti neprodukoval žiadne dôkazy. Rovnako tak ani pokiaľ ide o skutočný prejav vôle pri uzatváraní predmetnej Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii. Žalovaný disponoval živnostenským oprávnením vystaveným na jeho meno, ktoré okrem iného zahŕňalo aj údržbu motorových vozidiel bez zásahu do motorickej časti, súhlasil s konštrukciou zmluvy a na základe jej obsahu vykonával práce, na ktoré mal oprávnenie. Vykonané práce fakturoval žalobcovi na základe faktúr, čo bolo v konaní bez pochýb preukázané. Vo vlastnom mene podával daňové priznanie a samostatne si plnil aj odvodové povinnosti. Pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že práce vykonával len v časoch určených žalobcom a nie v čase, ktorý by si určoval sám a tiež, že úhrady za prácu vykonanú žalovaným prijímal žalobca na svoj účet, súd uvádza, že jednotlivé záväzky zo zmlúv o dielo realizoval ako subdodávateľ žalobcu ako zhotoviteľa (v postavení objednávateľa voči žalovanému), pričom v takomto prípade je bežné, že subdodávateľ si neurčuje čas realizácie sám, ale postupuje na základe pokynov objednávateľa alebo zhotoviteľa pre ktorého dielo realizuje a rovnako, že peňažné prostriedky sú poukazované na účet žalobcu ako zmluvného partnera objednávateľa diela a nie na účet žalovaného ako subdodávateľa. Uvedené tvrdenia žalovaného teda nezakladajú, že by nemal byť považovaný za podnikateľa. Zo živnostenského registra vyplýva, že žalovaný aj po ukončení spolupráce so žalobcom naďalej podniká ako živnostník v rovnakých predmetoch podnikania ako v prípade spolupráce so žalobcom a teda argumentáciu žalovaného považuje za účelovú vzhľadom na podanie žaloby o zaplatenie po založení a skončení obchodno-právneho vzťahu medzi stranami a uvedené nemôže byť skutočnosťou, ktorá vyvolá zmenu tohto vzťahu na pracovnoprávny len preto, aby boli plnenia/preddavky poskytované žalobcom žalovanému uznané za mzdu.“ 30. Argumentácia prvostupňového súdu uvedená v tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku bola podľa žalovaného nepresvedčivá a nemala oporu v platnej právnej úprave SR. Zákonník práce (a ani iný právny predpis SR) totiž nestanovuje pre účastníkov právneho vzťahu povinnosť domáhať sa prekvalifikácie ich právneho vzťahu, aby ho bolo možné súdom považovať za pracovnoprávny.

Ustanovenie § 41a ods. 2 OZ kogentne stanovuje, že v prípade, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neexistuje však zákonná povinnosť na takúto zastretosť právneho úkonu osobitne upozorňovať. 31. Aj ďalšie úvahy prvostupňového súdu v tomto smere boli zjavne nesprávne. Skutočnosť, že subjekt disponuje živnostenským oprávnením, nie je prekážkou vzniku pracovnoprávneho vzťahu. Existuje množstvo subjektov, ktoré sú zamestnancami a popri tom aj podnikateľmi (to však nebol prípad žalovaného, ktorý tým iba upozornil na nesprávnosť záverov prvostupňového súdu). Ak má však subjekt živnostenské oprávnenie, nutne musí podávať aj daňové priznania, nakoľko inak by mu hrozila zo strany orgánov verejnej moci sankcia (administratívnoprávna, ako aj trestnoprávna). Z týchto skutočnosti nemožno vyvodzovať záver, že žalovaný nebol alebo dokonca nemohol byť so žalobcom v pracovnoprávnom vzťahu. 32. Ani ostatné skutočnosti uvedené prvostupňovým súdom nemohli obstáť (napr. tvrdenia o subdodávateľovi a vystavovaní faktúr a pod.). Žalovaný totiž uviedol, že okrem žalobcu nevykonával v rozhodnom období (teda v období za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na vrátenie plnenia) práce pre iné subjekty, pričom ak by žalobcovi nevystavil faktúru, žalobca by mu nevyplatil mzdu. Okrem toho, žalobca prenechal žalovanému za účelom výkonu práce materiál a náradie, a to ešte v roku 2015, pričom až v roku 2019 (konkrétne výzvou právneho zástupcu žalobcu zo dňa 18.02.2019) požiadal žalovaného o vrátenie zapožičaného náradia, pričom následne na neho (dňa 08.04.2019) podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery. Bolo teda jasné, že žalobca poskytol žalovanému za účelom plnenia jeho pracovných úloh pracovné pomôcky a náradie, aby tak tento mohol riadne plniť svoje pracovné úlohy podľa pokynov žalobcu. Túto skutočnosť prvostupňový súd akoby prehliadol. Je neobvyklé, aby podnikateľ poskytoval inému podnikateľovi pracovné pomôcky a náradie na výkon jeho podnikateľských aktivít a to dokonca bezodplatne. V tomto prípade teda žalobca žalovanému nielenže poskytol na výkon jeho činnosti náradie a iné prostriedky (bezodplatne a v rozpore s účelom výkonu podnikateľskej činnosti, ktorej cieľom je dosahovanie zisku a nie bezodplatné vypožičiavanie náradia), ale aj materiál ako brúsnu pastu, tavné lepidlo, špeciálne ceruzky a pod., pri ktorých je zjavné že sa používaním spotrebujú. Z uvedeného konania žalobcu bolo zrejmé, že vzťah medzi ním a žalovaným nebol vzťahom dvoch podnikateľských subjektov, ale že išlo o vzťah zamestnanca a zamestnávateľa. Túto skutočnosť však prvostupňový súd úplne prehliadol. 33. V súlade s načrtnutými myšlienkami sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5 Sžf/55/2012 zo dňa 15. augusta 2013), v ktorom sa výslovne odklonil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti a napriek tvrdenej vôli zmluvných strán byť podriadený obchodnoprávnemu režimu na základe mandátnej zmluvy deklaroval závislú činnosť, keď zdôraznil, že: „Treba však tiež vychádzať zo skutočného obsahu právneho úkonu a nemožno odhliadnuť ani od skutočnosti, aká činnosť bola fakticky vykonávaná ...“. Pri výklade vôle zmluvných strán tak Najvyšší súd SR zvažoval nielen deklarovaný zámer strán podrobiť sa určitej právnej regulácii, ale všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, a to predovšetkým prax a následné reálne správanie strán, ktoré si medzi sebou ustálili. Súdy nemôžu vystavať posudzovanie zastretých pracovnoprávnych vzťahov výlučne na navonok prezentovanej vôli zmluvných strán s absolútnym uplatňovaním zásady zmluvnej voľnosti výberu zmluvného typu a s tým spojenej regulácie, ale reálny obraz o skutočnej vôli zmluvných strán vytvára to, akým spôsobom sa zmluvné strany chovajú pri vzájomnej spolupráci. Kľúčový je preto taký postup, aby charakter vykonávanej činnosti bol odhalený na základe materiálneho posúdenia a pritom nie je dôležité na akom formálnom právnom základe má byť táto činnosť vykonávaná. 34. Žalovaný v tomto smere poukazoval (v konaní pred prvostupňovým súdom) aj na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Raulin C - 357/89 (bod 10.), ako aj Trojany C - 456/02. Prvostupňový súd však k uvedeným argumentom nezaujal relevantné stanovisko. Okrem toho, vo vzťahu k účtovným dokladom poukazoval žalovaný aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej samotná skutočnosť, že žalovaný vystavil faktúru nemá a nemôže mať za následok vznik alebo trvanie obchodnoprávneho vzťahu. Na dôvažok žalovaný poukázal na ustanovenie § 1 ods. 2 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, podľa ktorého: (2) Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. (3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Z uvedených dôvodov

bolo potom zrejmé, že nárok na vrátenie akéhokoľvek plnenia, ktoré nutne považovať za mzdu, bol vylúčený a nárok žalobcu bolo potrebné vyhodnotiť ako nedôvodný. 35. Ak by aj, napriek argumentom a vyššie uvedenej judikatúre, mal odvolací súd za to, že tvrdený nárok žalobcu sa mal posudzovať ako nárok obchodnoprávny, podľa žalovaného neboli splnené predpoklady na to, aby súd žalobe vyhovel ani z tohto dôvodu. Argumenty a dôvody uvedené prvostupňovým súdom totiž nemohli obstáť pre ich zjavnú nesprávnosť a nepresvedčivosť. 36. Prvostupňový súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, že Zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným považoval za platnú, a to aj vo vzťahu k výške odplaty, pričom výslovne uviedol, že: „Pokiaľ žalovaný namieta neplatnosť takejto zmluvy pre jej neurčitosť vo vzťahu k určeniu výšky provízie uvedené neobstojí, nakoľko z bodu 7.3. zmluvy je zrejmé, že žalobca má nárok na províziu vo výške minimálne 20 % z každej zákazky žalovaného a teda zmluvné strany si v rámci čiastkových zmlúv mohli dojednať vyššiu províziu zo strany žalobcu, pričom jej výška závisela, ako vyplynulo z výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu a vyššie uvedenej e-mailovej komunikácie aj od podmienok objednávateľa.“ 37. Z uvedeného teda vyplývalo, že ak žalovaný poskytoval pre žalobcu služby podľa predmetnej obchodnoprávnej zmluvy, mal mať od žalobcu nárok na úhradu za ním poskytnuté služby v rozsahu minimálne 20% z každej zákazky žalovaného. Strop (maximálna výška odmeny) nebol medzi sporovými stranami dohodnutý a zo žiadneho dôkazu produkovaného zmluvnými stranami nevyplynulo, že by z e-mailu alebo inak, bola táto výška odplaty dohodnutá. Samé o sebe by to nespôsobovalo problém, ak by bolo pravdivé tvrdenie prvostupňového súdu, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku tvrdil, že: „Žalovaný v konaní argumentoval tým, že za žalované obdobie práce vykonal, čo preukazoval v konaní predloženými listinnými dôkazmi. Z predložených Zmlúv o poskytovaní PDR služieb (č.l. 128-130 súdneho spisu), e-mailovej komunikácie (č.l. 131-135 súdneho spisu) podľa názoru súdu však nevyplýva, že by žalovaný práce v danom období skutočne vykonal. Rovnako z listín označených ako SI:D (č.l. 55-63 súdneho spisu), predložených súdu v nečitateľnej kópii (pričom žalovaný ani na výzvu súdu nedokázal zabezpečiť originály ani čitateľnejšie kópie týchto listín) nemožno bez pochýb uzavrieť, že by žalovaný práce v rozhodnom období vykonával.“ 38. Uvedené konštatovanie prvostupňového súdu, v ktorom súd tvrdil, že zo žiadneho z dôkazov predložených žalovaným nemal za preukázané, že práce pre žalobcu v rozhodnom období (za ktoré si uplatnil žalobca nárok na vrátenie plnenia) vykonával, nemohlo obstáť. Tento záver prvostupňového súdu bol zjavne arbitrárny, keď nielenže nemal oporu v listinách preložených žalovaným (ktoré preukazovali vykonanie prác v období minimálne od 05.04.2017 do 04.07.2017, od 08.06.2015 do 31.12.2015 a od 01.05.2016 do 30.09.2016, a ktoré žalobca nijako relevantne nerozporoval), ale dokonca žalobca sám, prostredníctvom konateľa pána V. C. uviedol, že v rozhodnom období (za ktoré si žalobca uplatnil nárok na vrátenie plnenia) vykonával žalovaný pre žalobcu práce, pričom si akurát nepamätal ich rozsah. Uvedená skutočnosť vyplývala jednak zo zápisnice z pojednávania vo veci samej, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku a nebolo preto zrejmé, ako mohol konajúci súd (v reťazi vzájomných súvislostí, keď konateľ žalobcu uviedol, že žalovaný práce pre žalobcu v rozhodnom období vykonával a žalovaný predložil vo vzťahu k tomuto obdobiu písomné dôkazy) vyhodnotiť nárok žalobcu ako dôvodný, a to najmä vo vzťahu k zmluvnému dojednaniu o minimálnom nároku vo veci odmeny. Dokonca aj z výpovede svedka X. U. (pojednávanie zo dňa 27.05.2021) vyplývalo, že spolu so žalovaným v rozhodnom období vykonával pre žalobcu práce. Aj druhý konateľ žalobcu, pán D. P. potvrdil vykonávanie prác žalovaným v rozhodnom období. 39. Zo všetkých spomenutých dôkazov bolo potom zrejmé, že žalovaný pre žalobcu práce v rozhodnom období vykonával. Ak bol sporný rozsah prác, táto skutočnosť bola na ťarchu žalobcu, nakoľko na spornosť nároku (z hľadiska rozsahu) žalovaný počas celého konania upozorňoval. 40. Ako najproblematickejšia časť argumentácie prvostupňového súdu žalovaný považoval bod odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď sa uvádza, že: „Z predloženého podania označeného BEULENDOKTOR s. r. o., proti E. G.- výzva súd zistil, že žalobca odstúpil od Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii pre podstatné porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného predkladať výkazy práce. Súd má za to, že nepredkladanie výkazov prác zo strany žalovaného možno považovať za podstatné porušenie zmluvnej povinnosti, ktorú si zmluvné strany upravili v bode 7.2. Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii aj vzhľadom na zmluvnú pokutu, ktorú mali pre prípad porušenia tejto povinnosti dojednanú. V danom prípade však nemožno mať za to, že by žalobca bez zbytočného odkladu žalovanému oznámil odstúpenie od zmluvy po tom, čo sa o porušení

povinnosti dozvedel (§ 345 Obchodného zákonníka) a preto bol žalobca oprávnený odstúpiť od zmluvy za podmienok stanovených pri nepodstatnom porušení zmluvy (§ 346 ods. 1 Obchodného zákonníka). Pri nepodstatnom porušení zmluvy môže zmluvná strana odstúpiť od zmluvy len v tom prípade, ak určí na plnenie zmluvy primeranú dodatočnú lehotu a druhá zmluvná strana nesplní povinnosť ani v tejto lehote. V odstúpení od zmluvy žalobca uvádza, že žalovaný si nesplnil povinnosť ani v dodatočnej lehote poskytnutej žalobcom vo výzve zo dňa 20.06.2018, ale keďže uvedená výzva v konaní nebola predložená a žalovaný v konaní uviedol, že prvou výzvou/reklamáciou nesplnenia si zmluvnej povinnosti malo byť práve podanie označené BEULENDOKTOR s.r.o. proti E. G.- výzva, tak súd nemal preukázané, že by žalobca žalovanému poskytol dodatočnú primeranú lehotu na plnenie. V zmysle ustanovenia § 350 Obchodného zákonníka potom platí, že ak oprávnený neposkytne povinnému primeranú lehotu na plnenie resp. neposkytne vôbec žiadnu dodatočnú lehotu a od zmluvy odstúpi, právne účinky odstúpenia od zmluvy nastávajú až márnym uplynutím primeranej lehoty. Odstúpenie je datované dňom 19.11.2018, pričom k podaniu žaloby na súd došlo dňa 21.02.2020, čo súd považuje za primeranú lehotu na splnenie si povinnosti a teda jej uplynutím nastali účinky odstúpenia. Odstúpením od zmluvy zanikli všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy a plnenia poskytnuté pred odstúpením si strany majú vrátiť, pričom toto plnenie sa nestáva bezdôvodným obohatením, ale jedná sa o vrátenie zmluvného plnenia.“ 41. Celé toto konštatovanie prvostupňového súdu žalovaný považoval za zmätočné a nemajúce oporu v platnej právnej úprave a ani vo vykonaných dôkazoch. Z dôkazov predložených žalovaným bolo jednak zrejmé, že výkazy boli žalobcovi v rozhodnom období (za ktoré si uplatňuje nárok na vrátenie plnenia) predložené. Rovnako bolo zrejmé, že ak by nepredkladanie výkazov bolo porušením zmluvy, tak žalobca toto porušovanie dlhodobo toleroval a žalovanému poskytoval plnenia (napriek tomuto neskôr tvrdenému porušovaniu povinnosti žalovaným). Odhliadnuc od uvedeného nebolo vôbec jasné, ako mohol súd prvej inštancie vyhodnotiť odstúpenie zo dňa 19.11.2018 za výzvu na splnenie povinnosti a žalobu vo veci samej za odstúpenie od zmluvy. Tieto úvahy prvostupňového súdu sú neudržateľné a nemali oporu v platnej právnej úprave. Okrem toho, sú tieto úvahy v rozpore s výrokom rozhodnutia, v ktorom prvostupňový súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania počnúc dňom 20.12.2018 a nie až odo dňa nasledujúceho po dni podaní žaloby. Tento rozpor je evidentný a preukazuje nepresvedčivosť rozhodnutia prvostupňového súdu. 42. Žalovaný poukázal na to, že podľa § 349 OBZ odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s OBZ, prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej zmluvnej strane. Ak konajúci súd nemal za preukázané, že výzva zo dňa 20.06.2018 bola žalovanému doručená a v písomnosti zo dňa 19.11.2018 sa od zmluvy odstupuje (čo súd považoval za predčasné - viď bod 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a v žalobe nebolo obsiahnuté žiadne konštatovanie, že žalobca od Zmluvy o zaškolení, obchodnej spolupráci a provízii odstupuje, nie je zrejmé, ako mohol prvostupňový súd dospieť k záveru, že odstúpenie podaním žaloby bolo platné. Odhliadnuc od toho, že odstúpenie od zmluvy nemožno považovať za relevantné keďže bolo zjavné, že žalobcom uvedený dôvod odstúpenia od zmluvy nemožno považovať za daný vo vzťahu k tomu, že žalobca tieto výkazy obdržal (dôkazy predložené žalovaným, i keď ich žalobca nemal za celú rozhodnú dobu k dispozícii) a jednak ich nevyžadoval, keď v celom rozhodnom období (december 2015 až jún 2017) poskytoval žalovanému plnenia bez ohľadu na zasielanie výkazov. Týmto postupom sporové strany medzi sebou vytvorili faktický stav, z ktorého nemožno žalobcom oportunisticky vyvodzovať domnelé porušenie zmluvnej povinnosti a zneužívať právo voči druhej zmluvnej strane, a to najmä v období po ukončení pracovnej činnosti žalovaným. Okrem všetkého vyššie uvedeného sú tieto úvahy prvostupňového súdu neudržateľné aj preto, že súd na pojednávaní vyslovil predbežný právny názor, že nárok uplatnený žalobcom nepovažuje za nárok z odstúpenia od zmluvy (viď zápisnica zo dňa 13.10.2020). 43. Pre žalovaného boli úplne nezrozumiteľné aj konštatovania prvostupňového súdu obsiahnuté v bode 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd vysporiadaval s námietkou premlčania vznesenej žalovaným podľa § 562 ods. 2 OBZ. Žalovaný sa v konaní proti nároku uplatnenému žalobcom bránil aj vznesením námietky premlčania, keď podľa obsahu mala činnosť vykonávaná žalovaným pre žalobcu (ak by sa súd priklonil k záveru, že ide o obchodnoprávny vzťah) charakter zmluvy o dielo. Nemožno sa stotožniť s právnym názorom prvostupňového súdu, že predloženie mesačných výkazov žalovaným by v danom prípade nebolo možné zahrnúť pod pojem vady diela. Ak sa má totiž dielo zhotoviť a odovzdať s príslušnou dokumentáciou, nutne platí, že bez splnenia všetkých povinností zo strany zhotoviteľa by dielo malo vady. Tieto vady sa neprejavujú len vo vadách funkčných či mechanických, ale môže ísť aj o iné vady (§ 560 ods. 1 OBZ, podľa ktorého má dielo vady, ak

nezodpovedá výsledku určenému v zmluve). Ak teda dielo, podľa žalobcu, nezodpovedalo výsledku určenému v zmluve (bolo zhotovené bez predloženia mesačných výkazov, čo však žalovaný rozporoval), nutne bolo zo strany žalobcu postupovať bez zbytočného odkladu a tieto vady reklamovať. Toto však žalobca neurobil a žalovaný vzniesol voči nároku uplatnenému žalobcom v neskoršom období námietku premlčania. Tvrdenie prvostupňového súdu, že ak žalovaný dielo nevykonal, nemohlo mať vady, bolo síce konštatovaním logickým, ale nie v reťazi všetkých vykonaných dôkazov, z ktorých bolo zrejmé, že diela žalovaný pre žalobcu v rozhodnom období vykonával. 44. Zarážajúce bolo podľa žalovaného aj to, že podľa bodu 36. odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňový súd priznal žalobcovi aj nárok na náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky nad rámec 40 Eur, pričom sumu vo výške 362,75 Eur považoval za preukázaný samostatný nárok, a to na základe predloženej výzvy zo dňa 19.11.2018 adresovanej žalovanému. Takýto postup prvostupňového súdu žalovaný namieta. Žalobca nepredložil žiadny doklad, z ktorého by vyplývalo, že žalobca uhradil svojmu právnemu zástupcovi odmenu za právne služby v predmetnej výške a teda, že by mu vznikol akýkoľvek nárok spojený s mimosúdnym uplatnením pohľadávky. Nie je jasné, či a v akej výške bol predmetný úkon právnej služby pre žalobcu, zo strany jeho právneho zástupcu, spoplatnený a preto nie je zrejmé ani to, ako ho mohol mať prvostupňový súd za preukázaný. Tiež nebolo jasné, prečo súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj paušálnu a aj konkrétnu sumu náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. 45. Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že vyhotovenie napadnutého rozsudku prvostupňovým súdom, nereflektujúceho na jeho relevantné argumenty a ani na judikatúru, na ktorú poukazoval, bolo možné považovať za arbitrárne a porušujúce jeho právo na spravodlivý proces. 46. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý napadnutý rozsudok považoval za vo výroku v celom rozsahu vecne správny a odvolacie námietky žalobcu za irelevantné a navrhol, aby odvolací súd odmietol podané odvolanie v zmysle § 386 písm. d) CSP alebo, aby v zmysle § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 47. Žalobca svoje konkrétne odvolacie námietky nepodradil pod zodpovedajúce odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP. Z obsahu odvolania vyplývalo, že žalobca v podstate namietal odôvodnenie napadnutého rozsudku, čo je však neprípustné. Odvolanie žalovaného bolo podľa názoru žalobcu skôr koncipované po obsahovej stránke ako vyjadrenie k dôkazom a právnej stránke veci, nie ako namietanie napadnutého rozsudku. 48. Nosnou odvolacou námietkou žalovaného bolo, že v predmetnom prípade nešlo medzi stranami o obchodnoprávny, ale pracovnoprávny vzťah strán konania. S uvedenou námietkou sa súd prvej inštancie správne, vecne a podrobne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky žalovaného v tomto smere boli len všeobecné (odkaz na § 41 ods. 2 OZ o zastretých právnych úkonoch bez uvedenia bližších súvislostí) - generálne konštatuje, že existujú subjekty, ktoré sú zamestnancami a popri tom aj podnikateľmi, čo „nie je prípad žalovaného“, ktorý však bol podnikateľom a žalovaný všeobecne odkazoval na to, že subjekt so živnostenským oprávnením musí nutne podávať aj daňové priznania. Nevedno však v akom zmysle tieto argumenty mali mať relevanciu pre predmet konania. Žalovaný vystavoval faktúry pod svojimi podnikateľskými údajmi, čo tiež preukazuje obchodnoprávnu povahu prípadu a vzťahu od počiatku. Ak by aj žalovaný v predmetnom období mal uzatvorenú obchodnú zmluvu (o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii) z 23.5.2015 uzatvorenú iba so žalobcom, tak uvedené predmetný právny vzťah strán nečinilo pracovnoprávnym vzťahom. 49. Žalovaný odkazoval vo svojej argumentácii na rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžf/55/2012 z 15.08.2013, pričom tento rozsudok nebol vynesený v rámci obchodného kolégia NS SR, pričom sám žalovaný vyslovene uviedol, že má ísť o odklon od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, avšak nešpecifikoval, že akej. Takáto právna argumentácia žalovaného bola nekonkrétna. Žalobca poukázal na názor NS SR v rozsudku sp. zn. 5 Sžf/55/2012, z ktorého bol zrejmý podstatný rozdiel veci posudzovanej NS SR v rozsudku sp. zn. 5 Sžf/55/2012 v porovnaní s predmetnou vecou strán konania: „nemožno nebrať do úvahy skutočnosť, že živnostenský list mu na ním vykonávanú činnosť pre žalobcu v zásade ani nedával oprávnenie. V. svoju činnosť pre družstvo teda nevykonával a ani nemohol vykonávať ako živnostník tak, ako to má na mysli § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 2 živnostenského zákona“. V predmetnom prípade bolo evidentné, že žalovaný pri uzatvorení Zmluvy o spolupráci konal v predmete svojho podnikania (Údržba motorových vozidiel bez zásahu do motorickej časti vozidla). Predmetný vzťah teda spadal pod tzv. relatívny obchodný vzťah podľa § 261 ods. 1 ObZ a súd prvej inštancie v okolnostiach

konkrétneho prípadu správne a podrobne vyhodnotil naplnenie kritérií obchodnoprávneho vzťahu medzi stranami konania. Žalovaný síce považoval za „neobvyklé“ poskytnutie pracovných pomôcok a spotrebného materiálu žalovanému na vykonávanie niektorých činností žalovaného pre žalobcu, avšak uvedené nenarúšalo vzťah medzi stranami ako obchodnoprávny vzťah. Žalobca takto poskytol žalovanému určitý benefit, ktorý mu pri tých prácach - dielach, ktoré vykonal nebol na príťaž, uvedené namietal až s odstupom času. Uvedené bolo potrebné vnímať v komplexe právneho vzťahu, ktorý zahrňoval najprv zaškolenie a potom obchodnú spoluprácu, keď žalovaný vystupoval ako subdodávateľ a pracoval na zákazke - diele, ktoré mal zazmluvnené žalobca, čo je v súlade s § 538 ObZ. Žalobca bol názoru, že Zmluva o spolupráci je po právnej stránke zmluvou o dielo, ustanovenia upravujúce zmluvu o dielo sa na ňu vzťahujú, pričom ust. § 539 ods. 1 ObZ vyslovene predpokladá, že aj objednávateľ (t. j. žalobca vo vzťahu k žalovanému) môže byť povinný obstarať veci na vykonanie diela a odovzdať ich zhotoviteľovi a v prípade pochybností platí pravidlo, že sa predpokladá, že o cenu týchto vecí sa neznižuje cena za dielo. Navyše, ust. § 537 ods. 1 ObZ, podľa ktorého zhotoviteľ je povinný vykonať dielo na svoje náklady je dispozitívne ustanovenie. 50. Argumenty o tom, že žalovaný mal vykonať závislú prácu pre žalobcu boli nesprávne. Dokonca v odvolaní žalovaný pripustil verziu, že medzi stranami išlo o obchodnoprávny vzťah, čím si odporoval vo svojich odvolacích námietkach. 51. V odvolaní žalovaný vykladal bod 7.3 Zmluvy o spolupráci, avšak uvedené žalobca považoval za irelevantné a nesprávne. Z bodu 7.3 Zmluvy o spolupráci nevyplývalo, že by žalovaný mal nárok na províziu od žalobcu, pričom žalovaný nemohol mať nárok na žiadne plnenie, keď v súvislosti s úhradami, ktoré žalobca žiadal vrátiť späť ani žiadne protiplnenie žalovaný žalobcovi neposkytol. 52. Pokiaľ ide o podstatnú skutkovú - dôkaznú otázku, či žalovaný vykonal práce - diela, na ktoré dostal vopred plnenie od žalobcu a ktoré žiada žalobca žalobou vrátiť späť, tak súd prvej inštancie správne vyhodnotil vykonané dokazovanie a dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o tom, že práce - diela pre žalobcu vykonal (vzhľadom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu vyslovenú napr. v uznesení NS SR sp. zn. 4Cdo 13/2009 z 24.02.2010 nemožno považovať od žalobcu, aby dokazoval, že žalovaný práce a diela nevykonal). Pokiaľ žalovaný uvádzal, že žalobca nijako relevantne nerozporoval ním predložené listiny, ktorými mal v zámere preukazovať vykonávanie prác/diel pre žalobcu, tak uvedené nebolo pravdou, pretože žalobca vo svojich písomných vyjadreniach ako aj na pojednávaniach spochybňoval listiny predkladané žalovaným, uvádzal k nim konkrétne námietky, pričom sám žalovaný k určitým listinám priznal, že boli nečitateľné, resp. ťažko čitateľné, že nedisponuje originálmi. Žalovaný precenil výpoveď svedka X.Á. U., ktorý vypovedal len o 2 mesiacoch výkonu práce žalovaným vo Francúzsku (za tie však žalobca nežiadal vrátiť peňažné plnenie). Dokonca sám žalovaný vypovedal, že práce vykonával pre žalobcu v rozhodnom období (iba) v rozsahu 3 a pol mesiaca - zápisnica o pojednávaní z 27.05.2021 (rozhodné obdobie bolo pritom obdobie od novembra 2015 do júna 2017). Pokiaľ ide o výpovede konateľov žalobcu, tak žiaden z nich nepotvrdil, že by žalovaný vykonával práce (diela) pre žalobcu v takom rozsahu ako to tvrdil žalovaný. 53. Žalovaný ďalej spochybnil právnu argumentáciu súdu prvej inštancie o odstúpení od zmluvy. Odvolacie námietky žalovaného považoval žalobca za irelevantné, nebolo zrejmé pod aký odvolací dôvod namietanie odstúpenia od zmluvy a jeho účinky vyhodnotené súdom prvej inštancie žalovaný subsumuje. Otázka odstúpenia od zmluvy medzi stranami žalobcom nebola medzi stranami sporná, žalovaný ju nenamietal, nenamietal platnosť odstúpenia od zmluvy medzi stranami. Námietky žalovaného boli preto oneskorené. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného: „Z dôkazov predložených žalovaným je jednak zrejmé, že výkazy boli žalobcovi v rozhodnom období...predložené“, žalovaný predloženie výkazov žalobcovi nepreukázal. Nebol správny názor žalovaného, že súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu vo veci samej ako odstúpenie od zmluvy medzi stranami, ani že by súd dospel k záveru, že odstúpenie (nastalo) podaním žaloby, uvedené vôbec nevyplývalo z napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie s odkazom na § 350 ods. 1 ObZ vyslovil názor, že účinky odstúpenia od zmluvy medzi stranami nastali dátumom doručenia žaloby. Názor súdu prvej inštancie nebol svojvoľný, ale súd vecne a jasne vysvetlil dôvody a účinky odstúpenia od zmluvy strán, čo malo za následok povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi poskytnuté plnenie. Žalovaný nikdy nerozporoval ani výzvu z 20.06.2018 jemu adresovanú na predloženie výkazov (predloženie výkazov sa naopak snažil preukazovať v tomto konaní, ale bezúspešne).

54. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 13.10.2020 vyslovil predbežný názor, že nárok uplatnený žalobcom nepovažuje za nárok z odstúpenia od zmluvy, tak uvedené z predmetnej zápisnice z 13.10.2020 nevyplývalo, pričom predbežný právny názor nie je pre súd záväzný, je to len predbežné stanovisko súdu, ktoré sa môže zmeniť. 55. Žalobca bol názoru, že výrok napadnutého rozsudku je vecne správny. Otázka právneho posúdenia je vecou súdu. Alternatívne by bolo možné nárok priznaný žalobcovi napadnutým rozsudkom vyhodnotiť ako nárok z bezdôvodného obohatenia, keďže v úhrnnej sume istiny uvedenej vo výroku napadnutého rozsudku boli žalovanému žalobcom poskytnuté peňažné plnenia ako preddavky na vykonanie budúcich práv a diel, ktoré však žalovaný nevykonal, preto mu nevznikol žiaden nárok na ponechanie si peňažných súm poskytnutých mu vopred žalobcom. Žalobca bol po právnej stránke tiež názoru, že žalovaný získal preddavky na cenu za dielo, avšak podľa § 548 ods. 1 ObZ nárok na cenu za dielo vzniká vykonaním diela, ktorým sa rozumie riadne ukončenie a odovzdanie predmetu diela podľa § 554 ods. 1 ObZ a ako súd prvej inštancie správne zistil žalovaný nepreukázal, že v súvislosti s prácami, na ktoré vopred dostal preddavky, že by tieto práce (resp. diela) vykonal a preto mu nevznikol ani nárok na cenu za dielo (porov. rozsudok KS v Žiline sp. zn. 13 Cob 391/2010 z 12.5.2011, rozsudok NS ČR sp. zn. 5 Obo 77/2007 z 30.7.2008, rozsudok NS ČR sp. zn. 32 Odo 1241/2006 z 28.5.2008, rozsudok NS ČR sp. zn. 31 Cdo 5241/2007 z 8 .12.2010) a preto bolo dôvodné a nutné, aby poskytnuté preddavky v úhrnnej výške istiny vrátil žalobcovi (ako to vecne správne rozhodol súd prvej inštancie). Nebolo by spravodlivé a bolo by v rozpore s poctivým obchodným stykom, aby si žalovaný ponechal peňažné sumy (preddavky) poskytnuté mu žalobcom, za ktoré neposkytol žiadne protiplnenie. Peňažné sumy boli žalovanému poskytnuté s tým účelom, že v budúcnosti vykoná pre žalobcu určité práce, čo potvrdili konatelia žalobcu. Pokiaľ žalovaný práce skutočne vykonal, tak preddavky boli zohľadnené v tzv. ostrých faktúrach vystavených žalovaným voči žalobcovi, avšak v hodnote istiny podľa výroku napadnutého rozsudku žalovaný žiadne práce pre žalobcu nevykonal. 56. Žalovaný poukázal na námietku premlčania, avšak túto vzniesol oneskorene až v záverečnej reči, čo nemožno považovať za včasné uplatnenie prostriedku procesnej obrany. Navyše námietka premlčania bola veľmi nekonkrétna a len všeobecná. Žalobca poukázal na názor v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 92/06 (v spojení s názorom v rozsudku NS SR sp. zn. 5 Obo/86/2005 zo 6.10.2005), podľa ktorého aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka...v danom prípade postupovali tak krajský súd, ako aj najvyšší súd správne, ak dospeli k záveru, že na dĺžku doby premlčania je v danom prípade potrebné aplikovať všeobecnú, t. j. štvorročnú premlčaciu dobu ustanovenú v § 397 Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu nemohlo preto podľa názoru ústavného súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“. Preto premlčanie nároku žalobcu podlieha 4ročnej premlčacej dobe a v žiadnom prípade a ani len čiastočne nebol nárok žalobcu premlčaný. 57. Názor žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie „nereflektuje na relevantné argumenty žalovaného a ani na judikatúru, na ktorú...poukazoval, je možné považovať za natoľko arbitrárne, že porušuje jeho právo na spravodlivý proces, keď sa z rozhodnutia nedozvedá o presvedčivých argumentoch, pre ktoré by bol nárok žalobcu dôvodný a jeho argumenty súd bez argumentácie opomína“ bol len veľmi všeobecný a neprestavoval náležite prezentovaný odvolací dôvod. Odkaz žalovaného na jeho argumentáciu počas pojednávaní a v písomných vyjadreniach je v odvolaní takto všeobecne a nekonkrétne neprípustný. Pre odvolanie pritom platí prísna koncentračná zásada. Súd prvej inštancie dostatočne, vecne a jasne vyargumentoval výrok napadnutého rozsudku a skutočnosť, že sa nestotožnil so stanoviskami žalovaného nezakladá odvolací dôvod. 58. Žalovaný vo svojej replike uviedol, že nemožno považovať ním podané odvolanie za odvolanie proti odôvodneniu rozhodnutia podľa § 358 CSP. Ak mal žalobca názor, že odvolanie bolo koncipované po obsahovej stránke ako vyjadrenie k dôkazom a právnej stránke veci a na druhej strane namietal, že odvolacie dôvody neboli podradené pod dôvody ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, nutne si protirečil, nakoľko písm. f) je odvolacím dôvodom spočívajúcom na nesprávnych skutkových zisteniach (čiže vyjadrenia k dôkazom sú namieste) a písm. h) je odvolacím dôvodom spočívajúcom na nesprávnom právnom posúdení (čiže vyjadrenia k právnej stránke veci sú rovnako namieste). 59. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu ohľadom charakteru právneho vzťahu medzi stranami sporu, žalovaný zotrval na svojich argumentoch. V tomto smere je kľúčové v postupe súdu, aby charakter vykonávanej činnosti bol odhalený na základe materiálneho posúdenia a pritom nie je dôležité, na akom

formálnom právnom základe má byť táto činnosť vykonávaná. Ak sa žalobca snaží metódou rozlíšenia spochybniť aplikovateľnosť záverov Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí vo veci sp. zn. 5Sžf/55/2012 s poukazom na to, že v danej veci nemalo samotné živnostenské oprávnenie umožňovať jednej zo zmluvných strán vykonávať dohodnutú činnosť v obchodnoprávnej zmluve, tento argument sám o sebe nemôže znamenať vylúčenie aplikovateľnosti záverov predmetného rozhodnutia na predmetný spor, nakoľko uvedený argument bol iba jedným z argumentov, ktorý Najvyšší súd SR použil pre zdôvodnenie svojich záverov. 60. Ak žalobca poukázal na ustanovenie § 539 ods. 1 OBZ a snažil sa z toho vyvodiť bežnú obchodnú prax, pri ktorej veci potrebné na zhotovenie diela môže pokojne odovzdať objednávateľ zhotoviteľovi a zákon tomu nebráni, bolo treba uviesť, že v danom prípade vzťahu medzi žalobcom a žalovaným išlo o činnosť opakovanú a sústavnú a nešlo o jednorazové odovzdanie vecí na použitie pri zhotovovaní diela, pričom tento materiál žalobca žalovanému dopĺňal a dodával opakovane, odhliadnuc od toho, že žalovaný nebol pri výkone svojej práce samostatný a nezávislý, ale bol plne podriadený pokynom žalobcu, ktorý tvrdil, že ho na výkon práce dokonca aj zaškolil (čo však žalovaný popiera). Ak podľa žalobcu výkon podnikateľskej činnosti zahŕňal to, že podľa pokynov zmluvného partnera a výlučne pre neho, s jeho materiálom a v ním určených dobách a priestoroch vykonával podnikateľ práce, tak takýto výkon nespĺňa definičné kritériá podnikania podľa § 2 ods. 1 OBZ. 61. Za žiadnych okolností, žalovaný nesúhlasil s tým že právny vzťah žalobcu a žalovaného by sa mal posudzovať ako obchodnoprávny. Žalovaný od počiatku tvrdí a trvá na tom, že jeho vzťah so žalobcom bol vzťahom pracovnoprávnym. 62. Ak nemal mať žalovaný nárok na províziu od žalobcu (za ním poskytnuté služby v rozsahu minimálne 20% z každej zákazky) bolo potom otázne, prečo mu províziu žalovaný poskytoval. Ak si žalovaný predmetné dojednanie nesprávne vysvetlil (podľa žalobcu), nutne dať žalobcovi do pozornosti, že toto ustanovenie si vysvetľuje presne v zmysle praxe, ktorú žalobca vo vzťahu k žalovanému zvolil, a to že peniaze za zákazky inkasoval žalobca a nie žalovaný (ako podnikateľ) a z týchto potom žalovaného vyplácal. Na tomto mieste treba upriamiť pozornosť žalobcu a aj súdu na ustanovenie § 266 OBZ, čo žalobca opomínal, keď ako subjekt ktorý žalovanému zmluvu predložil a zaviedol voči nemu určitú prax, interpretuje ustanovenia zmluvy na ťarchu žalovanému a nie seba, pričom je zrejmé, že pri výklade zmluvy a dojednaní sa musí vziať náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. 63. Žalovaný trval na tom, že v rozhodnom období prácu pre žalobcu vykonával. V tomto smere opätovne dal do pozornosti listiny preukazujúce vykonanie prác v období minimálne od 05.04.2017 do 04.07.2017, od 08.06.2015 do 31.12.2015 a od 01.05.2016 do 30.09.2016, a ktoré žalobca nijako relevantne nerozporoval. Žalobca sám, prostredníctvom konateľa pána V. C. uviedol, že v rozhodnom období (za ktoré si žalobca uplatňuje nárok na vrátenie plnenia) vykonával žalovaný pre žalobcu práce, pričom si akurát nepamätal ich rozsah. Dokonca aj z výpovede svedka X. U. (pojednávanie zo dňa 27.05.2021) vyplývalo, že spolu so žalovaným v rozhodnom období vykonával pre žalobcu práce. Aj druhý konateľ žalobcu, pán D. P. potvrdil vykonávanie prác žalovaným v rozhodnom období. Ak všetky tieto osoby uviedli, že v rozhodnom období žalovaný prácu vykonával, nemohol byť nárok žalobcu dôvodný (bez ohľadu na jeho rozsah). 64. Samotné odstúpenie od zmluvy medzi sporovými stranami sporné bolo a žalovaný ho od počiatku rozporoval. V tomto smere možno dať do pozornosti už len odpor podaný žalovaným, v ktorom odmietal reklamácie žalobcu a pod. 65. Je síce pravdou, že predbežný právny názor nie je záväzný, ale ak sa od neho súd odkloní, mal by procesné strany o tomto upovedomiť, aby tak vedeli produkovať dôkazy a zamerať sa na použitie účinných prostriedkov procesnej obrany či útoku. Tým, že to súd neurobil naplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. 66. Pokiaľ ide o argumentáciu vo vzťahu k neskorému uplatneniu námietky premlčania (až v záverečnom návrhu), tento argument žalobcu nemal oporu v platnej a účinnej právne úprave a ani v judikatúre. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5Cdo 120/2009: „Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci.“

67. Žalobca vo svojej duplike poukázal na to, že v prípade citovanej časti z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Sžf/55/2012 nejde teda o „obiter dictum“, ale o podstatný rozdiel, ktorý determinuje aj právne posúdenie znakov podnikania, preto poukaz žalovaného na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sžf/55/2012 a ním vybrané časti v odvolaní bol nenáležitý. 68. Pokiaľ žalovaný odkazoval na to, že „žalovaný nebol pri výkone svojej práce samostatný a nezávislý, ale bol plne podriadený pokynom žalobcu...“, tak žalobca uviedol, že žalovaný bol v podstate postavení subdodávateľa, teda nie je ničím podozrivým, že pracoval na tej istej zákazke (predmete, či diele), ktorú mal zazmluvnenú žalobca od hlavného objednávateľa, čo sú klasické obchodnoprávne inštitúty. 69. Z ničoho nevyplývalo, že by žalovaný dostával nejakú províziu, žalovaný dostával od žalobcu zálohu, resp. preddavky na činnosť, ktorú mal v budúcnosti vykonať a keďže ju nevykonal, tak žalobca žiadal zálohu, resp. preddavky bez (následného) protiplnenia zo strany žalovaného vrátiť späť (hoci aj po odstúpení od zmluvy ako to vyhodnotil súd prvej inštancie). Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že „peniaze za zákazky inkasoval žalobca a nie žalovaný...a z týchto potom žalovaného vyplácal“, tak uvedené bolo v súlade s koncepciou subdodávateľského modelu (ale žalovaný mal dostať platby iba za tie práce, ktoré žalovaný skutočne vykonal). 70. Nebolo pravdou, že by žalobca nerozporoval tvrdenie žalovaného, že vykonal prácu pre žalobcu v súvislosti s nárokom, ktorý si žalobca od žalovaného uplatňuje. Žalobca si uplatnil žalobou iba nárok súvisiaci s tými preddavkovými platbami, za ktoré žalovaný neposkytol žiadne protiplnenie, práce nevykonal. 71. K námietke, že súd má o zmenenom predbežnom právnom názore súdu upovedomiť strany, pričom (aj keď nemožno vyslovene hovoriť o pozmenenom predbežnom právnom názore) súd vyslovene na pojednávaní dňa 14.01.2022 prezentoval predbežný právny názor, ktorý použil ako rozhodujúci pre právne posúdenie v odvolaním napadnutom rozsudku, preto nemohol porušiť žiadne právo žalovaného a odvolaním napadnutý rozsudok nemožno považovať za nepredvídateľný. 72.K odkazu žalovaného na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/120/2009, žalobca uviedol, že uvedené uznesenie sa týkalo OSP, na predmetné konanie je nepoužiteľné, pretože sa má aplikovať CSP, ktorý v § 153 ods. 1 zaviedol povinnosť uplatniť prostriedky procesnej obrany (vrátane hmotnoprávnej námietky) včas, ktoré kritérium včasnosti nespĺňalo vznesenie námietky premlčania v záverečnej reči žalovaného. Zdôraznil, že nárok žalobcu uplatňovaný žalobou nebol premlčaný a premlčuje sa v štvorročnej premlčacej dobe. 73. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. 74. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP, a to bez nariadenia pojednávania (termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave a po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, nie je možné mu vyhovieť a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto ho potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 75. Podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 76. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 77. Podľa § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak omeškanie dlžníka (§ 365) alebo veriteľa (§ 370) znamená podstatné porušenie jeho zmluvnej povinnosti, je druhá strana oprávnená od zmluvy odstúpiť, ak to oznámi strane v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela. 78. Podľa § 346 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak omeškanie dlžníka alebo veriteľa znamená nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti, môže druhá strana odstúpiť od zmluvy v prípade, že strana, ktorá je v omeškaní, nesplní svoju povinnosť ani v dodatočnej primeranej lehote, ktorá jej na to bola poskytnutá.

79. Podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo zmeniť bez súhlasu druhej strany. 80. Podľa § 350 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dodatočná lehota poskytnutá na plnenie neprimeraná a oprávnená strana odstúpi od zmluvy po jej uplynutí, alebo oprávnená strana odstúpi od zmluvy bez poskytnutia dodatočnej lehoty pre plnenie, nastávajú účinky odstúpenia až po márnom uplynutí primeranej dodatočnej lehoty, ktorá sa mala poskytnúť na plnenie povinností. 81. Podľa ustanovenia § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy. 82. Podľa ustanovenia § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených. 83. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. 84. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.. 85. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. 86. Podľa § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania. 87. Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie námietky žalovaného sa z veľkej časti zhodujú s jeho skutkovými tvrdeniami, ktoré uvádzal v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a na ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku podal jasné a logické odpovede, z ktorých vyvodil svoj prijatý záver, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Predmetom sporu je nárok uplatnený žalobcom na zaplatenie istiny 18 750 eur s príslušenstvom titulom vrátenia týchto finančných prostriedkov poskytnutých žalobcom žalovanému za ním predložené zálohové faktúry za výkon prác - opravy karosérii automobilov bez potreby ich vyklepávania, ktoré mal žalovaný realizovať na základe medzi stranami sporu uzatvorenej Zmluvy o zaškolení, následne o obchodnej spolupráci a provízii zo dňa 23.05.2015. 88. Odvolací súd nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje uvádza, že primárnou odvolacou námietkou žalovaného, ktorú uvádzal aj v konaní pred súdom prvej inštancie bolo posúdenie vzťahu medzi stranami sporu ako pracovnoprávneho a nie obchodnoprávneho. Z obsahu Zmluvy je zrejmé, že táto bola uzatvorená medzi dvoma podnikateľskými subjektami - žalobca ako obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným a žalovaný ako fyzická osoba podnikateľ - živnostník s uvedením miesta podnikania a IČO-m. Ak by túto Zmluvu uzatváral žalovaný ako fyzická osoba - nepodnikateľ je celkom zrejmé, že by v celej Zmluve potom nemohol byť označený ako živnostník, ale bol by označený ako zamestnanec s uvedením dátumu narodenia. Zmluva obsahuje vymedzenie predmetu obchodnej spolupráce v čl. VII a ukladá povinnosť živnostníkovi (žalovaný) zasielať žalobcovi výkazy práce v týždennej perióde pod hrozbou pokuty 50 000 eur, s presným uvedením čo má takýto výkaz obsahovať. Zmluva vymedzuje aj finančný nárok žalobcu voči žalovanému na províziu z mesačne vykonaných zákaziek ako aj povinnosť žalobcu poskytnúť živnostníkovi potrebné technické vybavenie na výkon zákaziek. Taktiež z ďalšieho postupu žalovaného je treba prijať záver, že tento postupoval voči žalobcovi v Zmluvou uzatvorenom právnom vzťahu ako podnikateľ - živnostník, keďže žalobcovi predkladal na preplatenie zálohové faktúry, ktoré sú predmetom tohto sporu obsahujúce svoje označenie ako dodávateľa s údajmi živnostníka s uvedením, že nie je platca dane s pridanej hodnoty (DPH) pre žalobcu - odberateľa. Vo všetkých zálohových faktúrach je uvedené, že žalovaný je registrovaný na OÚ Trnava ako živnostník. V danom spore je nado všetku pochybnosť jasné, že Zmluvu uzatváral žalovaný v postavení podnikateľa fyzickej osoby - živnostníka a z takto dlhodobo

označovaných zálohových faktúr (počas rokov 2015 - 2017) vyplýva, že medzi stranami sporu išlo o obchodnoprávny vzťah a toto muselo byť zrejmé aj žalovanému. Argumentácia žalovaného počas konania pred súdom prvej inštancie a v odvolaní o pracovnoprávnom vzťahu medzi stranami sporu sa javí ako účelová a nedostatočne presvedčivá, neumožňujúca posúdiť právny vzťah strán sporu inak ako to učinil súd prvej inštancie. Zároveň odvolací súd uvádza, že v prípade, ak je niekto živnostník musí podávať daňové priznanie, ale taktiež nie je mu zakázané, aby uzatvoril pracovný pomer ako zamestnanec. Odvolací súd plne súhlasí s vysvetlením podaným súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku o subdodávateľskom vzťahu medzi stranami sporu, v zmysle uzatvorenej Zmluvy, kde žalobca dohodol zákazku, na vyhotovenie ktorej najal ako svojho subdodávateľa žalovaného, ktorý ju realizoval ako živnostník. Potom je možné, aby aj platby medzi dodávateľom - žalobca a žalovaným prebiehali tak, že platbu za výkon činnosti opravy karosérii inkasoval žalobca a tento po odrátaní svojej provízie v zmysle Zmluvy zvyšok sumy zaslal žalovanému. Takýto spôsob je štandardný medzi podnikateľskými subjektami podieľajúcimi sa na realizovaní zákazky vo vzájomnom subdodávateľskom vzťahu. Ani prenechanie pracovného náradia na výkon zákaziek žalobcom žalovanému nie je možné vyhodnotiť ako dôkaz o pracovnoprávnom charaktere tohto vzťahu medzi stranami sporu. V danom prípade nie je možné vzťah strán sporu definovať ako závislú prácu žalovaného pre žalobcu a teda nešlo o pracovnoprávny vzťah medzi nimi. Na základe v konaní vykonaného dokazovania je zrejmé, že za posudzované obdobie v zmysle zálohových faktúr žalovaný neuskutočňoval pre žalobcu práce na oprave karosérii automobilov. V konaní vypočutý svedok U. nedokázal potvrdiť, že by žalovaný za posudzované obdobie zálohových faktúr vykonával pre žalobcu práce, potvrdil, že niekedy v lete roku 2015 alebo 2016 v období dvoch mesiacov spolu zo žalovaným pracovali vo Francúzsku. V konaní vypovedali konatelia žalobcu D. P. a V. C., ktorí nepotvrdili vykonávanie prác žalovaným pre žalobcu v posudzovanom období, t. j. od novembra 2015 do septembra 2016 a od decembra 2016 do januára 2017 a za máj a jún 2017. 89. Súd prvej inštancie správne posúdil výzvu žalobcu zo dňa 18.11.2018 adresovanú žalovanému, ako výzvu na splnenie povinnosti - vrátenie finančných prostriedkov vyplatených žalobcom žalovanému ako zálohy na budúce plnenie v zmysle dotknutých zálohových faktúr, nakoľko to z obsahu tejto písomnosti celkom zrejme vyplýva. Predmetná výzva obsahuje uvedenie konkrétneho porušenia Zmluvy žalovaným, a to nepredkladanie výkazu prác žalovaným žalobcovi. Žalobca požadoval vrátenie v zmysle zálohových faktúr žalobcovi poskytnutých financií, keďže tento neodviedol výkon prác - opráv karosérii automobilov. V konaní žalovaný nijako hodnoverne nepreukázal splnenie povinnosti dojednanej v Zmluve - týždňové predkladanie súpisu ním vykonaných opráv žalovanému. Jeho tvrdenie o tom, že tieto týždňové výkazy predkladal za neho iný živnostník vykonávajúci obdobné práce pre žalobcu - M. D. nie je podložené inými overiteľnými dôkazmi. Potom odvolací súd uvádza, že deň nasledujúci po uplynutí vo výzve zo dňa 18.11.2018 poskytnutej mesačnej lehoty žalovanému na plnenie sa tento dostal dňa 20.12.2018 do omeškania a súd prvej inštancie správne určil začiatok omeškania žalovaného s úhradou istiny ako aj výšku úroku z meškania. 90. Ohľadom uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi titulom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky paušálnu náhradu nákladov vo výške 40 eur ako aj náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 362,75 eur, odvolací súd poukazuje na to, že predmetná predžalobná výzva zo dňa 19.11.2018, bola riadne predložená v konaní žalobcom a túto skutočnosť žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nijako nespochybnil. Potom jeho odvolaciu námietku v tomto smere je potrebné vyhodnotiť ako účelovú. 91. Taktiež odvolací súd neprisvedčil žalovaným namietanému premlčaniu nárokov zo zodpovednosti za vadné plnenie a poukazuje na bod 23 tohto rozhodnutia opisujúci odôvodnenie poskytnuté súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. 92. Skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol inak ako pôvodne vyslovil svoj prvotný predbežný právny názor na spor a neupovedomil o tom strany sporu podľa odvolacieho súdu nie je možné považovať za odvolací dôvod v zmysle § 365 ods1 písm. b) CSP - porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu nesprávneho procesného postupu, ktorým došlo k ukráteniu žalovaného o možnosť uskutočniť jemu patriace procesné práva v konaní. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie v konaní postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP vo vzťahu k obom stranám sporu a nijako neukrátil žalovaného o žiadne jeho procesné právo a tento mal možnosť navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení a riadne vypovedať, čo v konaní aj učinil a využil. 93. Záverom odvolací súd uvádza, že konajúci súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 94. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny, riadne a dôsledne odôvodnený potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Prijatý záver súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal z v spore riadne vykonaného dokazovania, ktoré bolo uskutočnené v potrebnom rozsahu pre náležité posúdenie sporu, pričom súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver o dôvodnosti podanej žaloby a uplatneného nároku žalobcu. Odvolacie námietky žalovaného neboli dôvodné. 95. O trova´ch odvolacieho konania rozhodol odvolaci´ su´d podlˇa § 396 ods. 1 CSP v spojeni´ s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, zˇe zˇalobcovi, ktorý bol plne úspešný v odvolacom konani´ priznal na´rok na na´hradu trov odvolacieho konania v plnej vy´sˇke voči žalovanému s ty´m, zˇe v súlade s § 262 ods. 2 CSP o vy´sˇke tejto na´hrady rozhodne su´d prvej insˇtancie po pra´voplatnosti tohto rozsudku samostatny´m uzneseni´m, ktore´ vyda´ su´dny u´radni´k. 96. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).