Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/41/2023 6119243796 15. 04. 2025 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2025:6119243796.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Jesenský vŕšok spol. s r.o., Komenského 10B, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 44 205 678, zastúpený JUDr. Ing. Danielou Trajteľovou, advokátkou, Komenského 10/C, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., Želetavská 1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, Česká republika, IČO: 649 48 242, konajúci prostredníctvom UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. pobočka zahraničnej banky, Šancová 1/A, 813 33 Bratislava, IČO: 47 251 336, zastúpený advokátskou kanceláriou: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Twin City Tower, Mlynské Nivy 10, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921, v konaní o zaplatenie 61.456,16 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/78/2019-376 zo dňa 20.12.2022 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/78/2019-376 zo dňa 20.12.2022 v napadnutých výrokoch II. a IV. p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom I č. k. 26Cb/78/2019-376 zo dňa 20.12.2022 vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 4.247,95 Eur zastavil, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 57.117,12 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 86%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca (RECYCENTRUM, a.s.) sa žalobou zo dňa 5.3.2019 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 61.456,16 Eur. Žalobu odôvodnil tým, že mal so žalovaným uzatvorenú Zmluvu o bežnom účte. Dňa 30.4.2013 došlo v pobočke banky na Trenčianskej ulici 56/A v Bratislave k výberu hotovosti z účtu žalobcu v sume 350.000 Eur, banka prostriedky vyplatila neoprávnenej osobe. Žalobca platbu ako neautorizovanú reklamoval 6.5.2013, v rovnaký deň podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie uložil žalovanému rozhodcovským rozsudkom z 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6 povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 350.000 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 350.000 Eur od 24.8.2016 do zaplatenia. Žalovaný sa dostal do omeškania so splnením povinnosti vrátiť žalobcovi sumu 350.000 Eur dňa 8.5.2013, ktorú uhradil až 3.12.2018. Žalobca si v konaní uplatnil úrok z omeškania vo výške 0,5% ročne zo sumy 350.000 Eur za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018 v sume 3.974,66 Eur, úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 350.000 Eur za obdobie od 1.12.2018 do 3.12.2018 v sume 273,29 Eur a úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 350.000 Eur za obdobie od 5.12.2014 do 23.08.2016 v sume 57.208,22 Eur.
2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. V rámci procesnej obrany namietal, že o nároku už bolo právoplatne rozhodnuté v rozhodcovskom konaní spis. zn. I/2017-6 vedenom Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie. Zároveň namietal premlčanie nároku, nárok žalobcu vznikol dňa 8.5.2013, v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/157/2009 sa úroky z omeškania premlčujú jednorazovo, čo znamená, že ak by bol hlavný právny vzťah v čase podania žaloby premlčaný, potom sa takýto následok nemôže nevzťahovať aj na úroky z omeškania. Podľa žalovaného žalobca nemá nárok na zaplatenie úroku z omeškania ani ak by súd vychádzal z právneho záveru, že úroky z omeškania vznikajú za každý jednotlivý deň omeškania dlžníka. Údajná protiprávnosť konania žalovaného nemá charakter porušenia zmluvného záväzku a ani porušenia povinnosti uloženej Obchodným zákonníkom, preto neexistuje dôvod, prečo by sa mal uplatnený nárok posudzovať v inom režime, než je Občiansky zákonník a na danú vec je potrebné aplikovať § 101 ods. 1 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., t.j. výška úroku z omeškania je 5,5% ročne, nie 9,5% ročne. 3. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel ku skutkovým záverom, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola dňa 16.6.2009 uzatvorená Zmluva o bežnom účte, na základe ktorej zriadila banka v prospech majiteľa účtu bežný účet, firemný balík Economy. Rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie z 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 350.000 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 350.000 Eur od 24.08.2016 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 8.472,47 Eur, na tom skutkovom podklade, že na pobočke žalovaného na Trenčianskej ulici č. 55/A v Bratislave bola dňa 30.4.2013 vykonaná neautorizovaná platobná operácia, pri ktorej žalovaný vyplatil z účtu žalobcu neoprávnenej osobe sumu 350.000 Eur, túto platobnú operáciu žalobca reklamoval dňa 6.5.2013, t. j. tretí pracovný deň po jej realizácii. Žalovaný na základe rozhodcovského rozsudku uhradil žalobcovi dňa 3.12.2018 sumu 421.543,84 Eur. Žalobca sa žalobou zo 4.12.2018 doručenou Stálemu rozhodcovskému súdu Slovenskej bankovej asociácie dňa 5.12.2018 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 61.456,16 Eur (t. j. sumy, ktorá je predmetom rozhodovaného sporu), pričom k 1.1.2019 bol Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie zrušený. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 9, § 11 ods. 1, § 98 ods. 9 zákona č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom k 30.04.2013, ustanovenia § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, ods. 2, § 387 ods. 1, § 393 ods. 1, § 397, § 402, § 403 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 1 ods. 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., § 51 ods. 4 prvá až štvrtá veta a § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 161 ods. 1, ods. 2 a § 230 CSP. Súd prvej inštancie k obrane žalovaného, či došlo k porušeniu povinnosti žalovaného podľa zákona č. 492/2009 Z. z. uviedol, že predmetom sporu nie je nárok žalobcu na vrátenie peňažných prostriedkov vo výške 350.000 Eur, tento bol predmetom sporu na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie pod sp. zn. I/2017-6, ktorý v právoplatnom a vykonateľnom rozhodcovskom rozsudku z 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6 deklaroval porušenie právnej povinnosti žalovaného a existenciu jeho povinnosti vyplatiť žalobcovi sumu 350.000 Eur. O otázke porušenia právnej povinnosti žalovaného a povinnosti vrátiť žalobcovi sumu 350.000 Eur bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, ktorým sú strany sporu viazané. Ak by súd v spore o zaplatenie príslušenstva pohľadávky opätovne preskúmaval otázku nároku na istinu, o ktorej už bolo rozhodnuté, „posudzoval“ by vecnú správnosť právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom rozhodovaného sporu je nárok na zaplatenie úroku z omeškania, kedy rozhodnutie súdu závisí od vyriešenia otázok, či a kedy sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením sumy 350.000 Eur, ktorú uhradil 3.12.2018, v akej výške má nárok na zaplatenie úroku z omeškania (či podľa predpisov občianskeho alebo obchodného práva), či je nárok premlčaný a či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci. 4. Súd prvej inštancie v prvom rade posudzoval, či rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie z 24.10.2018, sp. zn. I/2017-6 predstavuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci pre rozhodnutie o žalobe, poukázal na § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého má doručený rozhodcovský rozsudok rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a dospel k záveru, že túto prekážku zakladá aj právoplatný rozhodcovský rozsudok. Uvedené znamená, že ak o určitom nároku bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, tento zakladá prekážku rei iudicatae pre neskoršie súdne konanie o tom istom nároku, ako to predpokladá § 230 CSP pre právoplatné rozhodnutie súdu. Predmetom rozhodcovského konania bol nárok na zaplatenie istiny 350.000 Eur a nárok na zaplatenie úroku z omeškania z nej za obdobie od 24.08.2016 do zaplatenia,
k zaplateniu istiny žalovaným došlo 3.12.2018. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 273,29 Eur (úrok z omeškania za obdobie od 1.12.2018 do 3.12.2018) súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tejto časti je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, keďže rozsudkom rozhodcovského súdu bolo rozhodnuté o nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 350.000 Eur od 24.08.2016 do zaplatenia. Nárok žalobcu je „krytý“ výrokom rozhodcovského rozsudku aj za obdobie od 1.12.2018 do 3.12.2018, nielen do 30.11.2018, ako vyplýva zo žaloby. Súd prvej inštancie prekážku rei iudicatae mal za danú i v časti zaplatenia sumy 3.974,66 Eur, ktorá predstavuje rozdiel úroku z omeškania vo výške 9,5% ročne z dlžnej sumy za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018 a úroku z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018, ktorý bol žalobcovi priznaný rozhodcovským rozsudkom. Pre posúdenie existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci mal za určujúce posúdenie nároku za určité obdobie, nie konkrétnej výšky uplatneného úroku z omeškania. Je právne irelevantné, že žalobca si na svoju ťarchu v rozhodcovskom konaní uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne, hoci si ho mohol uplatniť vo výške 9,5% ročne, uplatnenie nároku v menšom rozsahu nezakladá právo žalobcu na následné doplatenie úroku z omeškania za to isté obdobie. Na podporu svojho záveru súd prvej inštancie odkázal na uznesenie NS SR z 27.10.1998, sp. zn. 1Cdo/58/98, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2000 pod R 5/2000 s právnou vetou v znení: „Z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Veriteľ peňažnej pohľadávky môže od dlžníka, ktorý je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, uplatňovať úroky z omeškania aj v menšom rozsahu, než ustanovuje citovaný právny predpis.“ Závery judikátu R 5/2000 týkajúce sa posúdenia prekážky rei iudicatae v prípade uplatnených úrokov z omeškania je potrebné aplikovať aj ak si veriteľ uplatňuje úrok z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka. V označenom rozhodnutí najvyšší súd dospel k záveru, že je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci pre uplatnenie úrokov z omeškania v situácii, keď si veriteľ uplatnil okrem istiny úrok z omeškania vo výške 3% ročne z dlžnej sumy a následne si uplatnil zostávajúci nárok na zaplatenie úroku z omeškania (do výšky 22% ročne), pričom zvýraznil, že úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky sú totiž hmotnoprávnym nárokom, na ktorý sa rovnako ako na pohľadávku, ku ktorej sa viažu, vzťahuje zásada, v zmysle ktorej je súd viazaný návrhom, a nesmie prisúdiť viac alebo niečo iné. Súd prvej inštancie preto konanie o žalobe v časti o zaplatenie úroku z omeškania v celkovej sume 4.247,95 Eur (273,29 Eur + 3.974,66 Eur) podľa § 230 v spojení s § 161 ods. 2 CSP zastavil (výrok I). 5. V zostávajúcej časti nároku za obdobie od 5.12.2014 do 23.8.2016 nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania nebol predmetom rozhodcovského konania. Súd prvej inštancie ako nesporné vyhodnotil, že žalobca dňa 6.5.2013 u žalovaného reklamoval platobnú operáciu z 30.4.2013 ako neautorizovanú. V zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom v čase uskutočnenia neautorizovanej platobnej operácie bolo povinnosťou žalovaného okamžite vrátiť žalobcovi sumu neautorizovanej platobnej operácie. Pokiaľ ide o výklad pojmu „okamžite“, súd prvej inštancie vychádzal zo všeobecného pravidla pre splnenie záväzku v § 563 Občianskeho zákonníka (dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal), resp. v § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka (dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal) a dospel k záveru, že žalovaný bol povinný poskytnúť žalobcovi dobrovoľne plnenie najneskôr nasledujúci deň po reklamácii neautorizovanej platobnej operácie, teda 7.5.2013, ktorého márnym uplynutím sa dostal do omeškania s plnením sumy 350.000 Eur a žalobcovi voči žalovanému vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy od 8.5.2013 až do jej zaplatenia. 6. Pre posúdenie výšky úroku z omeškania a námietky premlčania súd prvej inštancie posudzoval charakter právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý vyhodnotil ako obchodný záväzkový vzťah. Vychádzal z § 98 ods. 9 zákona č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom k 30.4.2013, v zmysle ktorého na záväzkové právne vzťahy vzniknuté na základe tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o obchodných záväzkových vzťahoch, ak tento zákon neustanovuje inak a normatívny odkaz k tomuto ustanoveniu odkazuje na Obchodný zákonník. Podľa § 369 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. je úrok z omeškania vo výške o 9% vyššej, ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania, ktorá k 8.5.2013 predstavovala 0,5%, preto žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne z dlžnej sumy 350.000 Eur od 8.5.2013 až do zaplatenia istiny.
7. Na vyhodnotenie žalovaným uplatnenej námietky premlčania sa súd prvej inštancie nestotožnil s obranou žalovaného, ktorý odkazoval na § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka a rozsudok NS SR z 29.06.2010, sp. zn. 1Cdo/157/2009, v zmysle ktorého povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Označený rozsudok sa týkal aplikácie a interpretácie ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 100 ods. 1, § 101 a § 110 ods. 3), jeho závery nie je možné automaticky vzťahovať na premlčanie úrokov z omeškania z obchodného záväzkového vzťahu. Rozsudok (bývalého) správneho kolégia NS SR z 18.09.2013, sp. zn. 2Sžf/57/2012 sa týkal výkladu a aplikácie ustanovení colného zákona a nároku na zaplatenie úroku z omeškania z administratívnoprávneho vzťahu (verejnoprávneho vzťahu). Najvyšší súd v ňom dospel k záveru, že v danom prípade povinnosť platiť úroky z omeškania vyplývajúca z vedľajšieho (akcesorického) administratívno-právneho vzťahu nemôže trvať dlhšie, než trvá hlavný záväzok, pretože uplynutím premlčacej doby sa právo premlčí „ako celok“. Preto, ak dôjde k premlčaniu hlavného právneho vzťahu (colného dlhu), nemôže sa potom takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať i na úroky z omeškania, ak povinný subjekt vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k úrokom premlčania. Je totiž na vôli dlžníka v akom rozsahu uplatní námietku premlčania. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť strán na uznesenie Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 18.12.2017, sp. zn. 1VCdo/4/2017, ktoré sa zaoberalo otázkou premlčania nároku na zaplatenie úroku z omeškania, keď predkladajúci senát 5Cdo (v uznesení z 9.8.2017, sp. zn. 5Cdo/76/2016) v uznesení o postúpení veci veľkému senátu argumentoval rozdielnou rozhodovacou praxou a odkázal na rozhodnutia týkajúce sa úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a colného zákona. Veľký senát vo svojom uznesení dospel k záveru, že spor o interpretáciu právnej normy je daný, ak sú v najmenej dvoch rozhodnutiach najvyššieho súdu vyslovené právne názory, ktoré odlišným spôsobom vykladajú (interpretujú) rovnakú právnu normu. Z predmetného záveru tak okrem iného vyplýva, že na otázku týkajúcu sa interpretácie a aplikácie ustanovení o premlčaní úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch nie je možné aplikovať závery z rozhodnutí, ktoré posudzovali premlčanie úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka, prípadne colného zákona. 8. Súd prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a na otázku premlčania úrokov z omeškania z obchodného záväzkového vzťahu odkázal na konštantnú a jednotnú judikatúru najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že právo veriteľa na úrok z omeškania z povinnosti z obchodného záväzkového vzťahu je samostatným právom, ktoré vzniká samostatne za každý jeden deň omeškania dlžníka s plnením istiny, a aj pre premlčanie úroku z omeškania platí, že sa premlčuje samostatne vo vzťahu ku každej jednotlivej dennej splátke úroku z omeškania. Preto pri správnej aplikácii ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka platí, že právo veriteľa na zaplatenie úroku z omeškania nie je premlčané za 4 roky, ktoré predchádzajú podaniu žaloby. Súd prvej inštancie na podporu právneho posúdenia veci v ods. 24.1, 24.2, 24.3 a 24.4 odôvodnenia uviedol relevantné časti odôvodnenia rozsudku NS SR z 29.03.2010 vo veci sp. zn. 4Obdo/25/2009, rozsudku NS SR z 18.08.2011 vo veci sp. zn. 2Obdo/36/2010, rozsudku NS SR z 31.07.2012 vo veci sp. zn. 2Obdo/23/2012, rozsudok NS SR z 11.12.2018 vo veci sp. zn. 5Cdo/24/2018 v bodoch 13.3.1., 13.3.2. a 14.1), na ktoré v podrobnostiach odkazuje (s poukazom na znenie článku 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku). Zároveň osobitne zvýraznil, že žalobca si nárok na zaplatenie istiny uplatnil v rozhodcovskom konaní včas počas plynutia premlčacej lehoty, čo znamená, že nedošlo k premlčaniu istiny, preto nemôže dôjsť k premlčaniu úrokov z omeškania, a už vôbec nie jednorazovo. Rozhodovaný spor je skutkovo a právne obdobný ako spor posudzovaný v rozsudku NS SR z 11.12.2018, sp. zn. 5Cdo/24/2018. 9. Pri posúdení námietky premlčania súd prvej inštancie zohľadnil, že žalobca podal žalobu dňa 5.12.2018 na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie, ktorý bol k 1.1.2019 zrušený. Podľa § 51 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní účinky podaného návrhu na začatie rozhodcovského konania (vrátane spočívania premlčacej lehoty podľa § 402 v spojení s § 403 ods. 1 Obchodného zákonníka) ostávajú zachované, ak žalobca podal do troch mesiacov od zverejnenia oznámenia o zrušení stáleho rozhodcovského súdu žalobu na všeobecnom súde. Žalobca podal žalobu v upomínacom konaní na Okresný súd Banská Bystrica dňa 5.3.2019, teda v lehote troch mesiacov od zverejnenia oznámenia v Obchodnom vestníku č. 1/2019 dňa 02.01.2019 (v lehote do 02.04.2019). Z tohto dôvodu k spočívaniu premlčacej lehoty došlo k 5.12.2018, kedy bola žaloba žalobcu doručená Stálemu rozhodcovskému súdu Slovenskej bankovej asociácie. Nepremlčaný nárok na zaplatenie úroku
z omeškania je maximálne 4 roky bez jedného dňa, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni, ktorý sa svojim označením zhoduje s dňom, kedy došlo k spočívaniu premlčacej lehoty (viď. NS SR z 18.08.2011, sp. zn. 2Obdo/36/2010). Súd prvej inštancie vyhodnotil námietku premlčania uplatnenú žalovaným ako nedôvodnú a priznal žalobcovi ako nepremlčaný nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 350.000 Eur za obdobie od 6.12.2014 do 23.08.2016, t. j. v sume 57.117,12 Eur, v časti premlčaného úroku z omeškania, ktorý pripadá na deň 5.12.2014, t. j. v časti o zaplatenie 91,09 Eur ako dennej sadzby úroku z omeškania žalobu zamietol s poukazom na § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka. 10. Nárok na náhradu trov konania pomerne rozdelil podľa § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že za úspech žalobcu považoval sumu 57.117,12 Eur (93% predmetu sporu), neúspech (7%) sumu 4.247,95 Eur v zastavenej časti pre prekážku res iudicata a sumu 91,09 Eur, v ktorej žalobu zamietol. Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania 86% (93% - 7%). 11. Proti výroku II. a výroku IV. tohto rozsudku podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/, písm. h/, písm. e/, písm. d/ CSP. Žalovaný odvolacím návrhom navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil alebo zmenil tak, že žalobu zamietne a v oboch prípadoch prizná žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že rozsudok bol vydaný bez splnenia procesných podmienok, súd prvej inštancie napriek existencii tzv. negatívnej procesnej podmienky prekážky rozsúdenej veci v zmysle § 161 ods. 2 CSP konanie nezastavil, ale žalobe v prevažnej časti vyhovel. Žalovaný odkazuje na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2009 sp. zn. 5Cdo/120/2009. Žalobca si uplatnil voči žalovanému peňažný nárok z rovnakého právneho titulu, ako si uplatnil v právoplatne skončenom rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie pod sp. zn. 1/2017-6, ktorý odvodzuje od údajne protiprávneho konania žalovaného, ktorého sa mal dopustiť tým, že údajne v rozpore s § 11 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z. z. nevrátil žalovanému včas sumu tzv. neautorizovanej platobnej operácie vo výške 350.000 Eur, ktorú zrealizoval z účtu žalobcu v prospech doposiaľ nestotožnenej osoby dňa 30.04.2013, napriek tomu, že mu z rovnakého právneho titulu už rozhodcovský súd právoplatným rozhodcovským rozsudkom zo dňa 24.10.2018 priznal voči žalovanému nárok na náhradu škody vo výške 350.000 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne a žalovaný žalobcovi prisúdené plnenie uhradil dňa 03.12.2018. Žalobca sa v prebiehajúcom konaní domáha akéhosi „doplatenia“ časti úrokov z omeškania, ktoré si vlastným zavinením neuplatnil v rozhodcovskom konaní. 13. Podľa žalovaného žalovaný nárok je nutné považovať za domnelý (neexistentný), nakoľko úhradou sumy 421.543,84 Eur zanikli všetky (teda aj potenciálne) právne nároky, ktoré mal žalobca voči žalovanému. Žalovaný poukazuje na bod 16.3. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie v súvislosti s posudzovaním prekážky rei iudicatae poukázal na závery judikátu NS SR č. R 5/2000 a uviedol, že veriteľ (žalobca) si môže žalobou uplatniť úroky z omeškania aj v menšom rozsahu, než vyplýva z právnej úpravy (§ 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.), po ich právoplatnom priznaní si však nemôže uplatňovať nárok na doplatenie úroku z omeškania do najvyššej zákonom stanovenej sadzby v ďalšom konaní pre prekážku rei iudicatae. Žalovanému nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie neaplikoval závery vyslovené v judikáte R 5/2000 na celý žalobou uplatnený peňažný nárok (predstavujúci zjavne neprípustný pokus získať „doplatenie“ dokonca premlčaných úrokov z omeškania zaniknutej pohľadávky), ale výlučne na nárok na zaplatenie úroku z omeškania za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018. 14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi premlčaný nárok. Uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vznikol súčasne so vznikom práva žalobcu na zjednanie nápravy neautorizovanej platobnej operácie v zmysle § 9 zákona o platobných službách najskôr dňa 8.5.2013. S ohľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 157/2009 zo dňa 29.06.2010 je nárok uplynutím premlčacej lehoty v celku premlčaný z pohľadu Občianskeho aj Obchodného zákonníka. Povinnosť platiť úroky z omeškania (v zmysle rozsudku sp. zn. 1Cdo 157/2009, resp. rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/57/2012 zo dňa 18.9.2013) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale vždy jednorazovo, a to v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku. Už týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právom na úroky z omeškania premlčí ako celok. K premlčaniu žalobou uplatneného nároku muselo v zmysle § 101 Obč. zákonníka dôjsť už v roku 2016 po troch
rokoch odo dňa, kedy sa žalovaný mohol (najskôr) dostať do omeškania s povinnosťou vrátiť žalobcovi v zmysle § 9 zákona o platobných službách sumu neautorizovanej platobnej operácie. Žalovaný právny názor súdu prvej inštancie, vylučujúci aplikáciu oboch spomenutých rozsudkov považuje za nesprávny, nakoľko rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/57/2012 vo vzťahu k otázke momentu vzniku nároku na zaplatenie úrokov z omeškania formuluje všeobecne platné a aplikovateľné závery uplatniteľné na verejnoprávne aj na súkromnoprávne vzťahy a pre aplikovateľnosť záverov rozsudku sp. zn. 1Cdo 157/2009 je irelevantné, že najvyšší súd posudzoval premlčanie úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka a podľa žalovaného sa na žalobou uplatnený nárok mala použiť táto úprava. 15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že súd prvej inštancie na posúdenie premlčania aplikoval nesprávny právny režim upravený Obchodným zákonníkom. Pokiaľ by aj súd prvej inštancie vychádzal (hoc nesprávne) z právneho názoru, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká za každý deň omeškania samostatne, bol povinný zamietnuť žalobu v časti zaplatenia úrokov z omeškania za obdobie presahujúce tri roky spätne odo dňa podania žaloby (z dôvodu premlčania) a zaplatenia úrokov z omeškania presahujúcich sadzbu 5,5% ročne. Žalobca opiera nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z istiny 350.000 Eur od údajného protiprávneho konania žalovaného, ktoré malo spočívať v nedodržaní povinnosti uloženej v § 9 v spojení s naň nadväzujúcim § 11 ods. 1 zákona o platobných službách. Právny základ nároku má teda mimozmluvný/zodpovednostný charakter, nie záväzkový charakter, na ktorý aplikujúc § 98 ods. 9 zákona o platobných službách odkazuje v bode 6.3. odôvodnenia prvoinštančný súd. Podľa žalovaného mali posudzovať v režime Občianskeho zákonníka predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti označenej žalobcom, dĺžku premlčacích lehôt, ktoré sa vzťahujú k právnemu nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania zo včas neuhradenej náhrady škody a výšku úrokov z omeškania, t.j. § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 2 Obč. zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. (5,5%). Žalobcom uplatnený nárok na úhradu úroku z omeškania za obdobie od 5.12.2014 do 4.12.2014 je v zmysle § 101 ods. 1 Obč. zákonníka premlčaný, nárok na akýkoľvek úrok z omeškania za obdobie od 24.08.2016 do 01.12.2018 zanikol dňa 03.12.2018, keď žalovaný uhradil žalobcovi dlžné plnenie. 16. Žalovaný ďalej naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ a h/ CSP vidí v tom, že súd prvej inštancie v rozpore s platným právnym poriadkom vychádzal z predpokladu, že je viazaný právnym posúdením rozhodcovského súdu vysloveným v odôvodnení rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie nevykonal žiadny dôkaz, na ktorého základe by mohol ustáliť existenciu právneho základu nároku (zodpovednosti žalovaného za porušenie § 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách), bez riadneho zdôvodnenia zamietol návrh oboch strán na pripojenie spisu vedeného rozhodcovským súdom a na pojednávaní vo veci dňa 24.11.2022 vyslovil, že sa vo vzťahu k otázke vzniku zodpovednosti žalovaného za ujmu spôsobenú žalobcovi porušením § 9 a 11 ods. 1 zákona o platobných službách nemôže odchýliť od právneho názoru vysloveného v odôvodnení rozhodcovského rozsudku, čím sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia otázky viazanosti odôvodnením rozhodcovského rozsudku v rozpore s § 193 a § 228 CSP a vo veci rozhodol bez vykonania relevantných dôkazov spôsobilých priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia. V zmysle § 228 CSP môže ako jediná časť rozsudku nadobudnúť právoplatnosť a záväznosť výlučne výrok, rozhodcovský rozsudok (konštatujúci zodpovednosť žalovaného za porušenie § 9 zákona o platobných službách) nepredstavuje ani jedno z rozhodnutí, ktorými by bol súd prvej inštancie (respektíve akýkoľvek všeobecný súd) pri svojom rozhodovaní viazaný. Podľa žalovaného neexistuje právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré by vo výroku konštatovalo, že žalovaný sa dopustil akéhokoľvek porušenia zákona o platobných službách. Žalobca právny základ žalobou uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania len tvrdil, avšak nepreukázal, že žalovaný akýmkoľvek svojím konaním či nekonaním porušil § 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách. 17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný odôvodňuje tiež tým, že žalobcovi nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania, súd prvej inštancie neaplikoval § 257 CSP napriek danosti dôvodov osobitného zreteľa nepriznať žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. Celé konanie bolo podľa žalovaného výlučne dôsledkom zanedbania povinnosti žalobcu uplatniť riadne a včas v rozhodcovskom konaní všetky svoje nároky. 18. Žalovaný napokon odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odôvodňuje arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou rozsudku. Odôvodenie napadnutého rozsudku nedáva odpoveď, na základe akých skutočností súd prvej inštancie neaplikoval právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v
judikáte R 5/2000 na celý žalobou uplatnený nárok, ale výlučne na nárok za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018. Z odôvodnenia nie je zrejmé, prečo by sa mal moment/spôsob vzniku nároku na zaplatenie úrokov z omeškania posudzovať inak v rámci súkromnoprávnych a verejnoprávnych vzťahoch, inak pri aplikácii obchodnoprávnej a občianskoprávnej úpravy a prečo súd zamietol návrh strán sporu na pripojenie spisu vedeného v rozhodcovskom konaní. 19. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, odvolanie žalovaného považuje v celom rozsahu za nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Podľa žalobcu sa s námietkou prekážky už rozhodnutej veci konajúci súd vysporiadal dostatočne, vrátane riadneho odôvodnenia svojich záverov. Zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku nevyplýva, že by bol žalobca povinný uplatniť celý nárok v jednom jedinom konaní, resp. že by sa vylučovala možnosť čiastočného uplatnenia nároku. Súd prvej inštancie sa vysporiadal a odôvodnil, prečo v časti nároku konanie zastavil pre prekážku rozhodnutej veci a v časti túto nepovažoval za danú, pričom odlišnosť vyplynula práve z časového rozlíšenia obdobia, ktorého sa nároky týkali. Žalobca má za to, že konajúci súd správne posúdil otázku premlčania a argumentácia žalovaného režimom Občianskeho zákonníka je nedôvodná v celom rozsahu. V kontexte vzťahov medzi žalobcom a žalovaným išlo jednoznačne o nároky medzi podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti, úprava premlčania v Obchodnom zákonníku je komplexná a argumentácia režimom premlčania podľa Občianskeho zákonníka nie je dôvodná. Pokiaľ ide o údajné premlčanie nároku na úroky z omeškania ako celku, žalovaným prezentovaná judikatúra sa týkala situácie, kedy došlo k premlčaniu istiny, v tomto prípade však bola istina uhradená. Žalobca za nedôvodnú považuje aj námietku údajného nevykonania dôkazov, o. i. nepripojenie spisu z rozhodcovského konania, či údajné neskúmanie, či skutočne došlo zo strany žalovaného v minulosti k porušeniu povinností, ktoré by vyústili do vzniku nárokov žalobcu (v konaní uplatňovaná časť úrokov z omeškania). Konajúci súd podľa žalobcu postupoval správne a v súlade s právnym poriadkom. Žalobca v podanej žalobe neodkazoval len na vydaný rozhodcovský rozsudok, ale uviedol a detailne popísal rozhodujúce skutkové aj právne okolnosti, vrátane toho, kedy došlo k omeškaniu, s akým plnením a s akými dôsledkami. Žalovaný nenamietal, že by k týmto skutočnostiam došlo ani že by závery a zistenia z rozhodcovského konania neboli pravdivé. V odpore namietol prekážku rozhodnutej veci a premlčaného nároku, pričom argumentáciu spočívajúcu v polemike (ne)viazanosti rozhodcovským rozsudkom začal prezentovať až v závere konania. K námietke existencie dôvodov osobitného zreteľa v časti rozhodnutia o náhrade trov konania podľa žalobcu nebolo preukázané, že by žalobca mal porušiť akúkoľvek povinnosť tým, že podal voči žalovanému aj túto žalobu (uplatňujúc časť nárokov na príslušenstvo pohľadávky). Nikoho nemožno nútiť aby využil vždy iba jeden a výlučne nejaký konkrétny prostriedok uplatnenia svojich nárokov. Žalobca nesúhlasí ani s námietkou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, odôvodnenie rozhodnutia považuje za logické, prehľadné a v súlade s výrokom. 20. K vyjadreniu žalobcu doručil vyjadrenie žalovaný. Žalovaný vyčíta vyjadreniu žalobcu, že namiesto právnej argumentácie k námietkam žalovaného prezentuje vo vyjadrení neodôvodnené tvrdenia konštatujúce údajnú právnu perfektnosť rozsudku, čo zvýrazňuje, že nevedel nájsť argumenty podporujúce napadnutý rozsudok. „Mlčanie“ žalobcu podľa žalovaného podporuje námietku vnútornej protirečivosti a logickej rozpornosti rozsudku založenej z veľkej časti na mylnej predstave o viazanosti súdu prvej inštancie odôvodnením rozhodcovského rozsudku, ktorú súd prvej inštancie aplikoval navyše selektívne, keď sa neodôvodnene cítil byť viazaný právnym posúdením rozhodcovského súdu v odôvodnení rozhodcovského rozsudku v tej časti, ktorá sa týkala právnej kvalifikácie postupu žalovaného pri vrátení peňažnej čiastky žalobcovi (ktorá mala byť prevodom neautorizovanej operácie), na druhej strane znova preskúmal správnosť určenia výšky a premlčania úroku z omeškania, ktorú realizoval rozhodcovský súd (teda správnosť vyriešenia rovnakej právnej otázky, akou bolo aj vyššie spomenuté posúdenie údajnej protiprávnosti konania žalovaného pri vrátení peňažnej čiastky, ktorá mala byť prevodom neautorizovanej operácie). Ako absurdné žalovaný vyhodnotil tvrdenie žalobcu, že nespochybnil pravdivosť záverov a zistení, ktoré sú obsahom odôvodnenia rozhodcovského rozsudku. Žalovaný od začiatku konania poukazuje na nesprávnosť právneho posúdenia rozhodcovským súdom v rozhodcovskom rozsudku, ale najmä na nedôvodnosť žaloby v tomto (nie v rozhodcovskom) súdnom konaní, kontinuálne poukazuje na zjavnú absenciu akéhokoľvek jej právneho základu, ktorého existenciu bol na základe dôkazov navrhnutých žalobcom povinný posúdiť súd prvej inštancie, ktorý sám skutkový a právny základ žaloby neposúdil a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania sa spoľahol na právne posúdenie dokazovania vykonané rozhodcovským súdom. Súd prvej inštancie bez ďalšieho
prevzal právne závery rozhodcovského súdu vyslovené v rozhodcovskom rozsudku bez tohto, aby mu (okrem samotného rozsudku) bola žalobcom priložená akákoľvek iná časť, či dôkaz tvoriaci obsah rozhodcovského spisu. 21. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Odvolací súd konštatuje, že odvolacia duplika žalobcu vo vzťahu k posúdeniu odvolania žalovaného neobsahuje argumentáciu nad rámec obsahu jeho vyjadrenia k odvolaniu. Žalobca nepovažuje za dôvodnú námietku odvolateľa o údajnom „mlčaní“ na žalovaným podané odvolanie, čo sa žalovaný snaží prezentovať ako podporu jeho odvolacej argumentácie. Podľa žalobcu je povinnosťou a bremenom žalovaného, aby obhájil odvolaciu argumentáciu aj v prípade, ak by žalobca vôbec nevyužil právo reakcie. Žalobca reagoval na konkrétnu argumentáciu žalovaného, zdôraznil, že konanie bolo vedené v súlade so zákonom práve aj s prihliadnutím na to, čo strany sporu v konaní tvrdili a dokazovali. Pokiaľ ide o zisťovanie skutkového stavu súdom prvej inštancie, žalobca opakovane zdôraznil, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia v žalobe, pokiaľ ide o pôvod nároku, priebeh a závery rozhodcovského konania, existenciu omeškania, moment vzniku omeškania, súd prvej inštancie preto nemusel dokazovať nesporné skutočnosti. Konajúci súd sa správne, jasne, zreteľne a preskúmateľne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami potrebnými pre zistenie skutkového stavu tak, že mohol pristúpiť k právnemu posúdeniu a jeho postupu nemožno vytknúť pochybenia. 22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 04.04.2025. Po oboznámení sa s obsahom predloženého spisu súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 24. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 25. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, aké skutočnosti mal za preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal v odôvodnení napadnutého rozsudku jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky a vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentami sporových strán. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a podrobnostiach naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia k podstatným tvrdeniam uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné: 26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že napadnutý rozsudok bol vydaný napriek existencii prekážky rozsúdenej veci právoplatným rozsudkom rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. 1/2017-6 zo dňa 24.10.2018, pričom pri posúdení prekážky res iudicata odkazuje na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2009 sp. zn. 5Cdo/120/2009. Odvolací súd námietku žalovaného považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil podmienky konania vo vzťahu k prekážke rozhodnutej veci a riadne preskúmal predmet rozhodovania rozhodcovského súdu v rozsudku sp. zn. 1/2017-6 zo dňa 24.10.2018. Súd prvej inštancie riadne posúdil uplatnený nárok na zaplatenie úroku z omeškania, vychádzajúc pritom z posúdenia charakteru právneho vzťahu medzi stranami ako vzťahu obchodnoprávneho a z ustálenej judikatúry (viď. bližšie ods. 28. odôvodnenia tohto odvolacieho rozhodnutia a ods. 24 a 25 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), v zmysle ktorej je potrebné považovať úrok z omeškania ako nárok z omeškania, ktorý vzniká za každý deň omeškania samostatne na dennej báze, na tomto právnom posúdení následne správne postavil posúdenie prekážky právoplatne rozhodnutej veci rozhodcovským rozsudkom. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že pre posúdenie existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci nie je určujúca konkrétna výška uplatneného úroku z omeškania, ale posúdenie nároku na zaplatenie úroku z omeškania za určité obdobie. Súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil, za aké obdobie bolo o nároku na zaplatenie úroku z omeškania už právoplatne rozhodnuté (odvolací súd odkazuje
odvolateľa na ods. 10 až 17, najmä však ods. 13 až 17 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje) a ustálil nárok, o ktorom rozhodcovský súd nekonal a nerozhodoval (úrok z omeškania od 05.12.2024 do 23.08.2016, ako vyplýva z ods. 18 odôvodnenia). Odvolanie žalovaného z dôvodu nesplnenia podmienok konania (§ 365 ods. 1 písm. a/ CSP), konkrétne existencie prekážky veci právoplatne rozsúdenej, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, keď súd prvej inštancie správne ustálil predmet konania, ktorý prekážkou rozhodnutej veci postihnutý bol a správne len v tejto časti konanie zastavil. Súd prvej inštancie správne aplikoval rozhodnutie R 5/2000 vo vzťahu k posúdeniu existencie prekážky rozhodnutej veci k nároku na úrok z omeškania za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018 (t.j. vo vzťahu k posudzovaniu procesnej prekážky, nie hmotnoprávneho posúdenia nároku, kde správne prihliadol vzhľadom na právne posúdenie vzťahu strán na relevantnú judikatúru vo veciach obchodných), keď dospel k záveru, že v prípade ak si veriteľ uplatňuje úrok z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka, právnou normou je kogentne stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné a veriteľ môže od dlžníka uplatňovať úroky z omeškania aj v menšom rozsahu, než ustanovuje citovaný právny predpis, po ich právoplatnom priznaní si však nemôže uplatňovať nárok na doplatenie úroku z omeškania do najvyššej zákonom stanovenej sadzby v ďalšom konaní pre prekážku rei iudicatae (viď. ods. 16.2 a 16.3. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). 27. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou, že súd prvej inštancie priznal neexistujúci nárok, nakoľko úhradou sumy 421.543,84 € zanikli všetky právne nároky, ktoré mal žalobca voči žalovanému. Touto úhradou žalovaný plnil len rozhodcovským rozsudkom priznanú pohľadávku na istine a príslušenstvo, úrok z omeškania v rozsahu uplatnenom rozhodcovskom konaní, t.j. úrok z omeškania za obdobie od 24.08.2016 do zaplatenia istiny 03.12.2018. Poskytnutie plnenia priznaného právoplatným rozhodnutím (rozhodcovským alebo súdnym) nemá za následok zánik všetkých právnych nárokov žalobcu voči žalovanému, ale len tých, ktoré zanikli týmto plnením. Odvolanie aj v tejto časti nie je dôvodné. 28. Žalovaný ďalej namieta nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, a to nesprávne vyhodnotenie námietky premlčania v dôsledku toho, že súd prvej inštancie aplikoval nesprávny právny režim, keď mimozmluvný/zodpovednostný charakter právneho základu nároku priamo vylučuje možnosť, aby sa na vznik (a premlčanie) práva vzťahovala obchodnoprávna úprava. Predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti označenej žalobcom, dĺžku premlčacích lehôt, ktoré sa vzťahujú k právnemu nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania zo včas neuhradenej náhrady škody a výšku úrokov z omeškania je podľa žalovaného potrebné posudzovať v režime Občianskeho zákonníka. Žalovaný argumentuje, že vzhľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 157/2009 zo dňa 29.06.2010 ako aj rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/57/2012 zo dňa 18.09.2013, povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká samostatne za každý deň omeškania, ale vždy jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku a už týmto dňom začína plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo na úroky z omeškania premlčí ako celok, preto uzavrel, že k premlčaniu žalobou uplatneného nároku muselo v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka dôjsť už v roku 2016 po troch rokoch odo dňa, kedy sa žalovaný mohol (najskôr) dostať do omeškania s povinnosťou vrátiť žalobcovi v zmysle § 9 zákona o platobných službách sumu neautorizovanej platobnej operácie (teda odo dňa 08.05.2013). Odvolacia námietka žalovaného nie je dôvodná. Nárok žalobcu na zaplatenie istiny 350.000 Eur bol nárokom, ktorý má právny základ v § 9, § 11 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (žalovaný zrealizoval neautorizovanú platobnú operáciu z bežného účtu žalobcu dňa 30.04.2013), podľa § 98 ods. 9 zák. č. 492/2009 Z. z. na záväzkové právne vzťahy vzniknuté na základe tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o obchodných záväzkových vzťahoch. Záväzkový vzťah zo zmluvy o bežnom účte uzatvorenej medzi stranami je tak vzhľadom na § 98 ods. 9 zák. č. 492/2009 Z. z., ako aj § 261 Obchodného zákonníka vzťahom obchodno-záväzkovým. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením charakteru právneho vzťahu strán sporu súdom prvej inštancie, ktorý potom správne v režime Obchodného zákonníka posudzoval uplatnenú námietku premlčania, dĺžku premlčacej lehoty 4 roky (§ 387 a nasl. Obchodného zákonníka), ako aj samotný nárok na úrok z omeškania, vrátane výšky úroku. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, stotožňujúceho sa nielen s právnym názorom súdu prvej inštancie, ale najmä s doterajšou ustálenou a jednotnou judikatúrou, v prípade úrokov z omeškania ide o právo, ktoré vzniká a premlčuje sa za každý deň samostatne a nemusí byť uplatnené za celé obdobie omeškania. Úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou, preto právo na ich zaplatenie vzniká za každý deň omeškania. Úroky z omeškania sú samostatným právom, ktoré sa samostatne premlčuje (viď napr.
rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 319/99, ZSP 33/2000, alebo tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo 36/2010, sp. zn. 2Obdo 23/2012, ako aj ďalšie, ktoré uvádza súd prvej inštancie v ods. 24 a 25 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd v súlade s ustálenou judikatúrou, od ktorej nenašiel dôvod sa ani v tejto veci odkloniť, zastáva názor, že úroky sa premlčujú samostatne, teda pri samostatnom premlčaní sa vychádza z toho, že úroky sa nepremlčujú spolu s hlavnou pohľadávkou, ale samostatne, v štvorročnej premlčacej lehote podľa Obchodného zákonníka. Pokiaľ žalovaný poukazuje na rozhodnutie NS SR spis. zn. 1Cdo/157/2009, odvolací súd sa nestotožňuje s aplikáciou jeho záverov na posudzovanú vec, a to už aj z dôvodu, že východiskom rozhodnutia je, že dôjde k premlčaniu hlavného právneho vzťahu, v prejednávanej veci však neprišlo k premlčaniu istiny, táto bola právoplatne priznaná a žalovaným zaplatená dňa 03.12.2018. Námietka žalovaného, že k premlčaniu žalobou uplatneného nároku na úrok z omeškania muselo v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka dôjsť už v roku 2016, po troch rokoch odo dňa, kedy sa žalovaný mohol (najskôr) dostať do omeškania s povinnosťou vrátiť žalobcovi v zmysle § 9 zákona o platobných službách sumu neautorizovanej platobnej operácie, je nedôvodná. Okrem toho však povinnosť zaplatiť úroky z omeškania, ktoré sa stali splatnými, by trvala aj po premlčaní hlavného záväzku. 29. Nárok na úrok z omeškania za ďalšie obdobie žalovaný uplatnil na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie dňa 5.12.2018, na všeobecnom súde podľa § 51 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní v lehote troch mesiacov od zverejnenia oznámenia o jeho zrušení v Obchodnom vestníku č. 1/2019 dňa 2.1.2019 (lehota na podanie žaloby by uplynula 2.4.2019). Námietku premlčania nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania za obdobie od 6.12.2014 do 23.08.2016, t. j. v sume 57.117,12 Eur súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nedôvodnú (so zohľadnením spočívania plynutia premlčacej doby podľa § 402 v spojení s § 403 ods. 1 Obchodného zákonníka od 05.12.2018, keď žalobca podal žalobu na rozhodcovskom súde a v konaní riadne pokračoval). Vo zvyšnej časti úroku z omeškania (5.12.2014), ktorá predstavuje kapitalizovanú 91,09 Eur žalovaným uplatnenú námietku premlčania v tejto časti vyhodnotil ako dôvodnú s poukazom na § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka a žalobu zamietol. Odvolací súd s poukazom na § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje odvolateľa na podrobné vyhodnotenie námietky premlčania v ods. 26 až 28 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Ak teda príslušenstvo pohľadávky sleduje osud istiny, s úhradou ktorej je žalovaný v omeškaní, potom nemožno konštatovať premlčanie celého nároku žalobcu na úrok z omeškania len z dôvodu, že príslušenstvo žalobca v pôvodne podanej žalobe uplatnil za kratšie obdobie omeškania (t.j. v menšom rozsahu), ako by mu patrilo. Trvanie omeškania je potrebné, podľa názoru odvolacieho súdu, chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť dlh (záväzok). 30. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktorým odvolateľ odôvodňuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (existencia inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia však spadá pod odvolací dôvod podľa § 365 písm. b/ CSP, t.j. nesprávny procesný postup, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; ani ten však odvolací súd z odvolateľom uvedených dôvodov nevyhodnotil ako naplnený. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v súlade s § 220 CSP náležite odôvodnil, vhodne zvolil prehľadnú štruktúru odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorá umožňuje stranám oboznámiť sa s úvahami súdu prvej inštancie ku každej pre rozhodnutie podstatnej otázke. Odôvodnenie rozhodnutia dáva odpovede na rozhodujúce otázky pre posúdenie veci, čo napokon vyplýva aj z podaného odvolania, keď odvolateľ v rámci odvolacích námietok viedol polemiku so závermi súdu prvej inštancie a nebola nijako obmedzená jeho možnosť predostrieť svoje argumenty v odvolacom konaní. Odôvodnenie rozhodnutia je presvedčivé a zrozumiteľné. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. R 2/2016) sa za nepreskúmateľné, porušujúce právo na spravodlivý proces považuje len také rozhodnutie, ktorého odôvodnenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre meritórne rozhodnutie súdu, napr. pri absencii odôvodnenia, úplnej nelogickosti odôvodnenia a pod. Subjektívny nesúhlas žalovaného s odôvodnením nezakladá vadu arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (napr. IV.ÚS 252/04). Súd prvej inštancie v odôvodnení dáva jednoznačnú odpoveď, ako aplikoval súd prvej inštancie rozhodnutie R 5/2000, a to vo vzťahu k posúdeniu existencie prekážky rozhodnutej veci vo vzťahu k nárokom na úrok z omeškania za obdobie od 24.08.2016 do 30.11.2018, keď aj graficky zvýraznil závery z judikátu R 5/2000, ktoré sa týkajú posúdenia prekážky rei iudicatae (t.j. procesných otázok) v prípade uplatnených úrokov z omeškania, ktoré je potrebné aplikovať aj
na prípady, ak si veriteľ uplatňuje úrok z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka, kde sa stotožnil s tým, že právnou normou je kogentne stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné a veriteľ peňažnej pohľadávky môže od dlžníka, ktorý je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, uplatňovať úroky z omeškania aj v menšom rozsahu, než ustanovuje citovaný právny predpis. Po ich právoplatnom priznaní si však nemôže uplatňovať nárok na doplatenie úroku z omeškania do najvyššej zákonom stanovenej sadzby v ďalšom konaní pre prekážku rei iudicatae. Z odôvodnenia rozhodnutia tiež vyplývajú dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie neaplikoval judikatórne závery, týkajúce sa občianskoprávnej úpravy (v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/157/2009) a administratívno-právneho vzťahu (v rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Sžf/57/2012) na posudzovanie hmotnoprávnych otázok, týkajúcich sa nároku na úrok z omeškania v obchodnoprávnom vzťahu, aj s príkladmým poukazom na závery rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 18.12.2017 sp. zn. 1VCdo/4/2017, z ktorého vyplýva, že by išlo o interpretáciu rôznych právnych noriem. 31. K odvolacej námietke nevykonania dokazovania pripojením rozhodcovského spisu, ktorá súvisí s ďalšou odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal žiadny dôkaz, na ktorého základe by mohol ustáliť existenciu právneho základu nároku - zodpovednosti žalovaného za porušenie § 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách (uplatnený dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností CSP), odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dokazovanie v civilnom sporovom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania. Postup súdu prvej inštancie bol správny a ním aj riadne odôvodnený, keďže o otázke porušenia právnej povinnosti žalovaného a o jeho povinnosti vrátiť žalobcovi sumu 350.000 Eur už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Vykonanie dokazovania spisom rozhodcovského súdu by bolo nadbytočné (keďže pre potreby rozhodnutia postačuje vychádzať z právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu) a vykonanie takto navrhovaného dokazovania - za účelom skúmania existencie právneho základu nároku (zodpovednosti žalovaného za porušenie § 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách) by súčasne znamenalo porušenie § 230 CSP a tiež § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, keď by súd v spore o zaplatenie príslušenstva pohľadávky (úroku z omeškania) opätovne preskúmaval otázku nároku na istinu pohľadávky, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté. 32. Žalovaný v tejto súvislosti namieta aj nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP), keď mal súd prvej inštancie v rozpore s § 193 a § 228 CSP vychádzať z predpokladu, že je viazaný právnym posúdením rozhodcovského súdu vysloveným v odôvodnení rozhodcovského rozsudku. Podľa žalovaného žalobca právny základ nároku na zaplatenie úrokov z omeškania nepreukázal, nakoľko nepreukázal, že žalovaný akýmkoľvek konaním či nekonaním porušil § 9 v spojení s § 11 ods. 1 zákona o platobných službách. Odvolací súd opätovne dáva do pozornosti odvolateľa, že o základe nároku bolo právoplatne rozhodnuté. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zák. č. 244/2002 Z. z.). Rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní má rovnako ako v prípade rozhodnutia všeobecného súdu účinky res iudicata, teda nemožno opätovne konať v tej istej veci, čo platí nielen pre opätovné prejednanie veci v rozhodcovskom konaní, ale aj v konaní pred všeobecným súdom. Odvolací súd zdôrazňuje, že prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak, teda i v takom prípade (ak by mal aj súd prvej inštancie odlišný názor na otázku zodpovednosti žalovaného za porušenie § 9 zákona o platobných službách) nie je súd prvej inštancie oprávnený preskúmavať rovnaký skutkový dej (skutok), ako skúmal Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie v meritórne právoplatne skončenom konaní sp. zn. 1/2017 (rozsudkom č. k. 1/2017 - 6 zo dňa 24.10.2018). 33. Odvolanie voči výroku IV. napadnutého rozsudku z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaný odôvodňuje tým, že súd prvej inštancie neaplikoval § 257 CSP napriek danosti dôvodov osobitného zreteľa a žalobcovi nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania. Podľa žalovaného celé konanie bolo výlučne dôsledkom zanedbania povinnosti žalobcu uplatniť riadne a včas v rozhodcovskom konaní
všetky svoje nároky. Odvolací súd k argumentácii odvolateľa uvádza, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP) aplikovateľnú len vo výnimočných prípadoch. Ustanovenia § 257 CSP zakladá moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky aplikácie právnych noriem, upravujúcich náhradu trov konania, vychádzajúcich zo zásady úspechu vo veci alebo zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie, ak okolnosti posudzovanej veci alebo okolnosti na strane účastníkov konania sú natoľko výnimočné, že na nich je potrebné brať zreteľ pri rozhodovaní o povinnosti strany nahradiť trovy konania protistrany. Jeho aplikácia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a vždy musí mať výnimočný charakter a musí sa vykladať reštriktívne. Súd je povinný skúmať, či v prejednávanej veci existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, tento dôvod je daný charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody (viď. Nález Ústavného súdu SR, spis. zn. III. ÚS 638/2016). Výnimočné okolnosti týkajúce sa strany odvolateľ netvrdil, z obsahu spisu však nevyplývajú žiadne jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie pomernej náhrady trov konania úspešnejšiemu žalobcovi. Odvolací súd znova zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 CSP je potrebné vykladať reštriktívne. Odvolateľ odôvodňuje existenciu dôvodov pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 257 CSP fakticky tým, že žalobca mal zanedbať povinnosť uplatniť v rozhodcovskom konaní všetky svoje nároky. Odvolací súd konštatuje, že právo na súdnu ochranu nie je obmedzené povinnosťou domáhať sa všetkých nárokov v jednom konaní a realizácia tohto práva veriteľom uplatnením príslušenstva pohľadávky v samostatnom konaní nepredstavuje žiadnu výnimočnosť okolností danej veci ani procesnej situácie, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania. Ak teda žalobca dôvodne hájil svoje právo pred súdom, hoc aj uplatňujúc nároky vo viacerých konaniach, v jeho postupe nemožno vidieť také okolnosti, ktoré by dali dôvod na uplatnenie výnimky pre rozhodovanie o trovách konania podľa § 257 CSP. Odvolanie žalovaného voči výroku IV. rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. 34. Odvolací súd tak sumárne konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také vecne a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci, ale v zásade zopakoval argumentáciu prezentovanú v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa však tento dôsledne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom s poukazom na § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje odvolateľa na jeho odôvodnenie, s ktorým sa stotožňuje. Z toho dôvodu viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnuté rozhodnutie v odvolaním dotknutých výrokoch II. a IV. v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 35. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 36. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 37. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 39. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).