Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/27/2025 6119329027 25. 04. 2025 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2025:6119329027.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcov: 1/ K. W., nar. XX.X.XXXX, bytom O.. V.. I. XXXX/X, XXX XX Y., prechodne bytom X. O. X, H., I., 2/ S.. H. W., nar. XX.X.XXXX, bytom D. R.Á. XXX, XXX XX Y., obaja zastúpení advokátskou kanceláriou: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: HELORO s.r.o., so sídlom Medená 5, 811 02 Bratislava, IČO: 31 413 391, zastúpený advokátom: JUDr. Dušan Repák, so sídlom Krížna 47, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, v konaní o zaplatenie 435.698,71 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-35Cb/152/2019 - 1224 zo dňa 29.10.2024 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-35Cb/152/2019 - 1224 zo dňa 29.10.2024 vo výroku II. opravuje tak, že prvá veta tohto výroku správne znie: „Súd žalovanému priznáva nárok na náhradu trov súdneho konania voči žalobcom v 1. a 2. rade v rozsahu 100%.“ II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-35Cb/152/2019 - 1224 zo dňa 29.10.2024 v napadnutom výroku II. p o t v r d z u j e . III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. B1-35Cb/152/2019 - 1224 zo dňa 29.10.2024 vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov súdneho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 18.7.2019 žalobca žiadal, aby súd prvej inštancie vydal rozhodnutie, ktorým uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 435.698,71 Eur s príslušenstvom titulom nevyplateného podielu na zisku za roky 2015 až 2018. Žalobca svoj nárok uplatnený žalobou odôvodnil tvrdením, že je zakladateľom a konateľom spoločnosti HELEORO s.r.o., Medená 5, 811 02 Bratislava, IČO: 31 413 391 (žalovaný), v ktorej vystupuje ako minoritný spoločník s podielom vo výške 22,50%. Uznesením mimoriadneho valného zhromaždenia zo dňa 10.06.2019 bol žalobca odvolaný z funkcie konateľa z dôvodu závažného zhoršenia zdravotného stavu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa žalobca rozhodol vysporiadať svoje nároky voči žalovanému a domáhať sa vyplatenia svojho podielu na zisku za obdobie 2015 - 2018, ktorý mu v rozpore so zákonom a znením spoločenskej zmluvy nebol vyplatený. Žalobca uviedol, že podiel na zisku za roky 2015 až 2016 mu nebol vyplatený vôbec a podiel na zisku za roky 2017 až 2018 bol žalobcovi vyplatený vo výrazne zníženej výške na základe rozhodnutia majoritného spoločníka. Spoločníci si autonómne v spoločenskej zmluve upravili spôsob
prerozdelenia zisku žalovaného a ustanovenia spoločenskej zmluvy sú nadriadené dispozitívnym ustanoveniam zákona, pričom zo spoločenskej zmluvy vyplýva, že nárok na vyplatenie podielu na zisku vzniká individuálne každý rok k 31.1. nasledujúceho roka spätne, bez potreby dodatočného rozhodnutia alebo schválenia iným orgánom spoločnosti. Zisk však v rozpore so spoločenskou zmluvou nebol medzi spoločníkov prerozdeľovaný náležitým spôsobom. Celková výška istiny uplatnenej žalobcovej pohľadávky predstavuje sumu 435.698,71 Eur, pozostávajúcu zo súčtu nevyplatených podielov na zisku 101.107,- Eur (2015) + 111.873,- Eur (2016) + 178.316,57 Eur (2017, istina znížená plnením 18.7.2018 po započítaní na príslušenstvo) + 44.402,14 Eur (2018, istina znížená plnením 17.6.2019 po započítaní na príslušenstvo). Dňa X.X.XXXX (po začatí tohto konania) pôvodný žalobca V.. N. W. zomrel a jeho právnymi nástupcami sa stali jeho dedičia K. W. a S.. H. W.. 3. Žalovaný v rámci procesnej obrany pred súdom prvej inštancie uviedol, že pôvodný žalobca, ako spoločník žalovaného a konateľ žalovaného sa aktívne podieľal na rozhodnutiach, ktoré sa týkali spôsobu rozdeľovania hospodárskeho výsledku žalovaného v obdobiach rokov 2015 až 2018. Žalobca v rozpore so svojimi predošlými rozhodnutiami, hlasovaniami, stanoviskami, ktoré prezentoval na valných zhromaždeniach dňa 7.7.2016, 21.6.2017, 21.6.2018, 17.7.2017, 14.6.2019, napadol týmto návrhom na vydanie platobného rozkazu spôsob rozdelenia hospodárskeho výsledku za roky 2015 až 2018 napriek existujúcemu platnému rozhodnutiu najvyššieho orgánu žalovaného. Žalobca ako konateľ zvolával a pripravoval tieto valné zhromaždenia a ako spoločník hlasoval na nich tak, že nerozdelený zisk minulých rokov bol zaúčtovaný na účet resp. zisk bol navrhnutý na rozdelenie spoločníkom tak ako to vyplýva zo zápisníc z rokovania valného zhromaždenia. Na týchto valných zhromaždeniach žalobca až do 14.6.2019 nikdy nevzniesol žiadne námietky a ani pripomienky; dokonca aj na valnom zhromaždení zo dňa 14.6.2019 žalobca hlasoval za rozdelenie kladného výsledku hospodárenia spoločnosti za rok 2018 tak, že medzi spoločníkov sa delil zisk len v určenej časti vyplývajúcej z Uznesenia č. 3. K rozdeleniu zisku spoločnosti žalovaný uviedol, že ustanovenie spoločenskej zmluvy hovorí o tom, že o rozdelení zisku rozhoduje kvalifikovanou väčšinou valné zhromaždenie. Žalovaný zastáva právny názor, že ustanovenie čl. 4 bod 2 Úplného znenia Spoločenskej zmluvy žalovaného treba vykladať v spojení s hore uvedenými ustanoveniami čl. 5, t. j. vyplatiť zisk spoločníkom možno podľa čl. 4 bod 2 iba vtedy, a v takom rozsahu, ak ho vôbec schválilo na rozdelenie valné zhromaždenie a iba v ním schválenom rozsahu. Podľa názoru žalovaného zisk nemusí byt' rozdelený medzi spoločníkov, ale môže byť ponechaný na ďalší rozvoj spoločnosti. Ponechanie zisku ako nerozdeleného nie je v rozpore so žiadnym právnym predpisom. 4. Pôvodný žalobca v priebehu konania zomrel a prvoinštančný súd rozhodol uznesením o právnom nástupníctve, na základe čoho na strane žalobcu začali vystupovať žalobca v 1. rade a žalobca v 2. rade. Noví žalobcovia v konaní uviedli, že podľa čl. 4 ods. 2 tretia veta spoločenskej zmluvy sa nárok spoločníka na podiel na zisku spoločnosti za príslušný rok stáva splatným každoročne v určenom termíne. Takto vyjadrená vôľa spoločníkov je nadradená všetkým rozhodnutiam orgánov spoločnosti. Preto má žalobca, v rozpore s tvrdením žalovaného, nárok na vyplatenie svojho podielu ex contractu. Nič na tom nemení ani čl. 5 ods. 1 spoločenskej zmluvy, ktorý vymedzuje právomoci valného zhromaždenia v zmysle Obchodného zákonníka. Valné zhromaždenie môže v týchto prípadoch rozhodovať iba v rozsahu, v akom to neodporuje spoločenskej zmluve. V opačnom prípade by bolo možné v zmysle § 131 ods. 1 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) platnosť jeho uznesenia napadnúť. Úprava prerozdeľovania zisku, vyjadrená v spornom ustanovení spoločenskej zmluvy je pre spoločníkov záväzná. Ak by si chceli svoje vzťahy upraviť odlišne, musia pristúpiť k jej zmene. Počas celej existencie spoločnosti (vyše 27 rokov) tak však neurobili. 5. Žalovaný tiež uviedol, že pôvodný žalobca v priebehu konania zomrel a poukázal na to, že spoločenská zmluva žalovaného vylučuje dedenie dedičského podielu a preto dedičom žalobcu vzniká nárok na vyrovnávací podiel v zmysle Obchodného zákonníka, čo znamená, že v prípade úspechu vo veci samej by tak prišlo k duplicitnému priznaniu ich nároku. Vzhľadom na uvedené žalovaný tvrdil, že povaha tohto sporu nedovoľuje pokračovať v konaní, keďže bez ďalšieho ex lege nastupuje právo dedičov žalobcu na výplatu vyrovnacieho podielu, teda právo na uspokojenie žalovaného nároku je konzumované právom na vyrovnací podiel. 6. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukázal na ustanovenia § 61 ods. 3, § 116 ods. 2 písm. a), § 116 ods. 3 písm. a), § 123 ods. 1, § 123 ods. 2, § 125 ods. 1 písm. b) a písm. d), § 131 ods. 1, § 135a ods. 1, § 150 ods. 1 a ods. 2, § 179 ods. 3 a ods. 4, § 261 ods. 6 písm. a) ObZ v spojení s čl. 4 ods.
2 tretia veta a čl. 5 ods. 1 spoločenskej zmluvy žalovaného. Súd prvej inštancie tiež rozhodoval podľa § 150 ods. 1, § 151 ods. 2, § 191 ods. 1 a § 218 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a konštatoval, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na vyplatenie jeho podielu na zisku za obdobie 2015 až 2018 podľa § 123 ods. 1 ObZ a čl. 4 ods. 2 spoločenskej zmluvy žalovaného v celkovej sume 435.698,71 Eur s príslušenstvom. Za sporné skutočnosti strany sporu označili spôsob vzniku nároku spoločníka na výplatu podielu na zisku, výšku sporného nároku, existenciu žalovaného nároku v čase rozhodovania (v novembri 2020 bol uvoľnený vyrovnávací podiel z notárskej úschovy), existenciu ústnej dohody pôvodného žalobcu a V.. N. Y. o prísľube vyplatenia nerozdeleného zisku. 7. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou vzniku nároku spoločníka na výplatu podielu na zisku a aktívnou legitimáciou žalobcov v tomto konaní. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovia svoj nárok na vyplatenie podielu na zisku vo výške 435.698,71 Eur s príslušenstvom nezakladajú na rozhodnutiach valného zhromaždenia o rozdelení zisku spoločnosti, tak ako to predpokladá spoločenská zmluva žalovaného a Obchodný zákonník. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia ani napriek rozsiahlemu dokazovaniu nepredložili žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takéto uznesenia valného zhromaždenia v žalovanej spoločnosti boli prijaté, resp. že súdom vymáhateľný nárok žalobcov na vyplatenie podielu na zisku v uplatnenej výške za obdobie 2015 až 2018 vznikol, rovnako ako sa žalobcom nepodarilo preukázať, že žalobou uplatnený nárok na vyplatenie podielu na zisku v súčasnosti stále existuje. Právny predchodca žalobcov ako minoritný spoločník a dlhoročný konateľ zomrel dňa X.X.XXXX a tým zanikla jeho účasť v spoločnosti. Podľa súdu prvej inštancie je nesporné, že žalovaný spoločenskou zmluvou platnou v čase smrti žalobcu v súlade s § 116 ods. 2 ObZ vylúčil dedenie obchodného podielu spoločníka. Dedičom žalobcu tak vznikol nárok na vyrovnávací podiel podľa § 150 ObZ. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti konštatuje, že zasadnutia valného zhromaždenia v období 2015 - 2018 ako aj v roku 2019 boli zvolané, uznášaniaschopné a prebehli v súlade so spoločenskou zmluvou a Obchodným zákonníkom. Žiadna z osôb oprávnených domáhať sa v zmysle § 131 ObZ určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, tak v stanovenej prekluzívnej lehote neurobila. Uznesenia prijaté na uvedených valných zhromaždeniach sú teda platné a zaväzujúce pre spoločnosť. 8. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie tiež stotožnil s názorom žalovaného, že pôvodný žalobca sa ako spoločník žalovaného a konateľ žalovaného aktívne podieľal na rozhodnutiach, ktoré sa týkali spôsobu rozdeľovania hospodárskeho výsledku žalovaného v obdobiach rokov 2015 až 2018. Zo znenia spoločenskej zmluvy žalovaného vyplýva, že valné zhromaždenie ako najvyšší orgán spoločnosti okrem iného rozhoduje o schválení účtovnej závierky, rozdelení zisku a úhrade strát a na takéto rozhodnutie sa na rozdiel od úpravy Obchodného zákonníka vyžaduje kvalifikovaná dvojtretinová väčšina všetkých hlasov spoločníkov žalovaného (čl. 5 ods. 1 písmeno a) spoločenskej zmluvy žalovaného a čl. 5 bod 2 spoločenskej zmluvy žalovaného). Žalobca bol vzhľadom k zneniu spoločenskej zmluvy žalovaného uzrozumený s tým, že môže byť ako spoločník prehlasovaný v uvedených otázkach, resp. že o týchto otázkach môže byť sťažené dosiahnutie kompromisného riešenia medzi jednotlivými spoločníkmi vrátane toho, že mu napríklad nebude vyplatený zisk aj keď to bude požadovať. Súd prvej inštancie opätovne upriamuje pozornosť žalobcov, že ak žalobca považoval vyššie uvedený spôsob prerozdelenia zisku, resp. jeho úplného nerozdelenia medzi spoločníkov v rozhodnom období za nezákonné, či v rozpore so znením spoločenskej zmluvy žalovaného, mohol ako spoločník a aj konateľ s dlhoročnou praxou napadnúť uvedené uznesenia valného zhromaždenia žalobou podľa § 131 ods. 1 ObZ. Žalovaný spoločenskou zmluvou vylúčil dedenie obchodného podielu v čase smrti právneho predchodcu žalobcov a preto obchodný podiel V.. N. W., ako jeho podiel na zisku neprešiel na jeho dedičov, t. j. na žalobcov. V danom prípade bolo však jednoznačne preukázané, že právo na podiel na zisku za rok 2015 až 2018 žalobcovi nevzniklo rozhodnutím valného zhromaždenia. Pohľadávka na peňažné plnenie, uplatnená v tomto konaní teda nevznikla a preto nemohla prejsť smrťou poručiteľa V.. N. W. na žalobcov (dedičov). 9. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené konštatoval, že žalobcovia smrťou svojho právneho predchodcu nenadobudli aktívnu vecnú legitimáciu pre prípadné uplatňovanie tohto práva v súdnom konaní t. j. nemajú právne postavenie spoločníka žalovanej spoločnosti, a preto sa nemôžu úspešne domáhať práva na vyplatenie zisku spoločnosti v zmysle § 123 ods. 1 ObZ a to najmä v prípade, ak pôvodnému žalobcovi pred smrťou nevznikol nárok na vyplatenie dividendy, resp. nevznikla mu v súlade so znením čl. 4 ods. 2 spoločenskej zmluvy žalovaného - platným rozhodnutím valného zhromaždenia - konkrétna a splatná pohľadávka voči žalovanej spoločnosti. Nebolo sporu o to, že
žalobcom vznikol nárok na vyrovnávací podiel, ktorý bol vypočítaný pomerom splateného vkladu spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla, k splateným vkladom všetkých spoločníkov, a ktorý im bol vyplatený v súlade so zákonom. Vyplatenie vyrovnávacieho podielu či určenie jeho výšky vzhľadom na účtovanie nerozdeleného zisku spoločnosti však nie je predmetom tohto konania, preto sa súd spôsobom účtovania nerozdeleného zisku ďalej nezaoberal. V prípade, že žalobcovia mali za to, že vyrovnávací podiel, na ktorý im vznikol zákonný nárok im bol vyplatený v nesprávnej výške, mohli uvedený nárok uplatniť samostatnou žalobou na súde. súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti nároku. 10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu, nakoľko súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu a preto priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcovi v rozsahu 100%. 11. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia v 1 a 2. rade odvolanie, ktorým rozsudok napádajú v časti II. výroku a domáhajú sa, aby ho odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ďalej, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP a napokon, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobcovia vo svojom odvolaní v prvej časti zosumarizovali skutkové okolnosti prípadu a tiež uviedli skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania a ktoré nezohľadnil súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď uviedli, že súd žalobcov nikdy nevyzval, aby svoju zjavne nedôvodnú žalobu zobrali späť a napokon žalobu v celom rozsahu zamietol a konštatoval, že podľa jeho právneho názoru je pre kogentnosť ustanovení Obchodného zákonníka vylúčené, aby spoločníkovi vznikol nárok na podiel zo zisku bez rozhodnutia valného zhromaždenia a preto otcovi nevznikol nárok na podiel zo zisku, ktorý by žalobcovia mohli zdediť a tak ani nemali v danom spore aktívnu vecnú legitimáciu. K takémuto záveru mohol súd prvej inštancie dospieť už na základe podkladov, ktoré tvorili súčasť súdneho spisu v čase jeho postúpenia z upomínacieho konania. Žalobcovia tiež uviedli, že súd prvej inštancie napriek tomu vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie výsluchmi sporových strán, svedkov, znalca a odborne spôsobilej osoby, znaleckým posudkom a odborným vyjadrením a ďalšími listinnými dôkazmi. Navyše, podľa názoru žalobcov, počas konania nepostupoval spôsobom, ktorým by žalobcom naznačil, že sa mu nárok javí ako nedôvodný a práve naopak, procesný postup súdu mohol v žalobcoch vzbudiť dojem, že v procese uspejú, keď poukázali na návrh zo dňa 25.10.2021, ktorým sa žalobcovia domáhali nariadenia zabezpečovacieho opatrenia. Súd prvej inštancie ich návrhu vyhovel a uznesením zo dňa 22.2.2021 zriadil na nehnuteľnostiach žalovaného záložné právo. Podmienkou pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je pritom hodnoverné osvedčenie dôvodnosti a trvania nároku. Po odvolaní žalovaného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh žalobcov zamietol. Odôvodnil to tým, že nebola osvedčená obava z ohrozenia exekúcie. Hodnovernosť nároku nespochybnil. Žalobcovia ďalej uviedli, že na prvom pojednávaní dňa 31.5.2022 súd prvej inštancie síce uviedol, ktoré skutočnosti považuje medzi stranami za sporné (okrem iného aj spôsob vzniku nároku spoločníka na výplatu podielu zo zisku a tiež výšku uplatneného nároku), avšak nepredniesol svoje predbežné právne posúdenie. Konštatoval, že pred vykonaním dokazovania by to bolo predčasné. Ani pri tejto príležitosti teda žalobcov neupovedomil, že nárok považuje za nedôvodný z dôvodu, že ich otcovi nemohol takýto nárok vzniknúť (čo už v danom momente musel vedieť) a napokon, že ani v ďalšom priebehu konania súd prvej inštancie žalobcom nenaznačil, že je ďalšie dokazovanie nadbytočné, alebo že žalobu bez ohľadu na jeho závery zamietne. Pritom sa nakoniec viacerými dokazovanými skutočnosťami odmietol zaoberať. Žalobcovia tiež uviedli, že súd prvej inštancie mal v prípade trov konania postupovať podľa § 257 CSP a poukázal na ustálenú judikatúru a dodal, že súd prvej inštancie mal osobitne zvážiť okolnosti, ktoré viedli sporovú stranu k uplatneniu práva na súde a jej postoj v konaní (R 24/1964, 3 MCdo 5/2006, 4 MCdo 2/2008, 2 MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, IV. ÚS 226/2011 a mnohé iné). Žalobcovia uviedli rozličné skutkové okolnosti produkované v konaní pred súdom prvej inštancie a uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorých súhrn týchto okolností, ktoré majú na jednej strane základ v predpokladoch, ktoré žalobcu viedli k uplatneniu nároku (smrteľná choroba a bezprostredná potreba vysporiadať svoje podnikateľské aktivity) a aj v postoji sporových strán k veci (žalobcovia pokračovali v spore svojho otca, čo považovali za otázku cti a žalovaný sa v spore bránil voči nároku, ktorý sa už v roku 2019 zaviazal uhradiť a teda ho uznal ) možno označiť za dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP. V nadväznosti na uvedené skutočnosti sa žalobcovia domáhajú, aby odvolací napadnutý rozsudok v časti II. výroku zmenil, a to tak, že neprizná žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania. 12. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 12.12.2024 uviedol, že odvolanie žalobcov považuje v celom rozsahu za nedôvodné, v rozpore s právnym poriadkom ako aj s akýmikoľvek právnymi princípmi. Žalovaný popiera všetky skutkové tvrdenia žalobcov uvedené v odvolaní. Žalovaný je názoru, že žalobcovia sa snažia svojim odvolaním nedôvodne a neopodstatnene vyhnúť základnej zásade civilného sporového konania, t. j. že neúspešná strana znáša náhradu trov konania úspešnej strany. Zo svojho neúspechu v spore sa snažia obviniť najmä konajúci súd prvej inštancie, nakoľko tento údajne im nepovedal, že ich žaloba je zjavne nedôvodná a nevyzval ich, aby žalobu zobrali späť a súd prvej inštancie nepovedal už na prvom pojednávaní ako rozhodne a ani následne im v priebehu konania ani len nenaznačil, že ich žalobu zamietne. Uvedené žalobca považuje za absurdné, najmä keď žalobcovia boli kvalifikovane zastúpený právnym zástupcom z radov advokátov. Žalovaný je názoru, že súd prvej inštancie si splnil všetky svoje procesné povinnosti, uviedol aj predbežný právny názor tak, ako to bolo v danom čase zo strany súdu možné a to vrátane toho, čo považuje za sporné a čo považuje za nesporné a aké dokazovanie sa vykoná. Žalovaný ďalej poukázal na to, že považuje za absurdné, že žalobcovia obviňujú súd prvej inštancie, že vykonal v tunajšom konaní dokazovanie, ktorého drvivú väčšinu navrhli sami žalobcovia. Argumentácia vydaním zabezpečovacieho opatrenia je podľa žalovaného taktiež absurdná. Ako sami žalobcovia uvádzajú, v prípade nariadenia zabezpečovacieho opatrenia stačí skutočnosti predpokladané Civilným sporovým poriadkom len osvedčiť, t. j. nie preukázať. Nariadenie alebo zamietnutie nariadenia zabezpečovacieho opatrenia (a to aj nadriadeným súdom) neprejudikuje výsledok základného konania. Žalobcovia však zjavne uznali nedôvodnosť podanej žaloby a stotožnili sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj s odôvodnením rozsudku, nakoľko voči nemu v jeho výroku I. nepodali odvolanie. Žalobcovia neuvádzajú v celom odvolaní ani jeden relevantný argument, prečo by nemal byť žalovanému priznaný nárok na náhradu trov v rozsahu 100%. Žalobcovia nie len počas sporu, ale ani vo svojom odvolaní netvrdia žiadne relevantné skutočnosti pre využitie postupu podľa § 257 CSP. Uvedené ustanovenie nemôže byť v tunajšom konaní použité už len z toho dôvodu, že žalobca (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), nebol procesne opatrný a podal zjavne nedôvodnú žalobu. Žalovaný v ďalšej časti svojho vyjadrenia odmietol argumentáciu žalobcov produkovanú v odvolaní a reagoval na už produkované skutkové tvrdenia. Žalovaný preto uzavrel, že žiada, aby odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok vo výroku II. potvrdzuje a prizná žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 13. Ďalšie vyjadrenia vo veci neboli súdu doručené. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní spisu a oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcov dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť, nakoľko napadnuté rozhodnutie je vecne správne. 15. Podľa § 234 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej. Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. 16. Podľa § 224 CSP, súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. 17. V prvom rade odvolací súd vykonal opravu druhého výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý opomenul uviesť správne označenie žalobcov, teda žalobcu v 1. a 2. rade. Z odôvodnenia rozhodnutia však jasne vyplýva, že nárok žalovanému priznáva súd voči obom žalobcom, preto odvolací súd aplikáciou citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-35Cb/152/2019 - 1224 zo dňa 29.10.2024 vo výroku II. obsahoval vo svojom písomnom vyhotovení zrejmú nesprávnosť a túto chybu s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd opravil. 18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 19. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 20. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 21. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 22. K použitiu ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že sa jedná o prípad, ak síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, súd však dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania v zmysle uvedeného ustanovenia vyžaduje teda kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Podľa súdnej judikatúry použitie tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam prípadu a musí mať výnimočný charakter. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. V zmysle dnes už ustálenej súdnej judikatúry (napr. rozhodnutia NS SR, sp. zn. 2MCdo/17/2008, sp. zn. 5Cdo/67/2010, sp .zn.3MCdo 46/2012) nemožno uvedené ustanovenie považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. 23. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania, alebo k určitej procesnej situácii, nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (Nález ÚS ČR III. ÚS 727/2000). Zároveň súd skúma postoj strán v konaní a prihliada najmä na to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti, súd by mal napríklad prihliadať na to, či strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý patril s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla. Keďže je akcentované nazeranie na použitie § 257 CSP z pohľadu úspešnej strany, slúži toto ustanovenie na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Povahu a okolnosti tohto sporu však nemožno považovať za predpoklad pre nepriznanie náhrady trov konania. 24. Odvolací súd má zo súdneho spisu preukázané, že žaloba žalobcov bola zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v spore a preto súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v 1. a 2. rade sa nemôžu úspešne domáhať nároku resp. nároku svojho právneho predchodcu na vyplatenie zisku spoločnosti. Súd prvej inštancie preto priznal trovy konania žalovanému v plnom rozsahu. Žalobcovia vo svojom odvolaní namietali, že súd prvej inštancie mal vo veci aplikovať § 257 CSP a mal osobitne pre jeho použitie zvážiť okolnosti, ktoré viedli sporovú stranu k uplatneniu práva na súde a jej postoj v konaní, pričom poukázali na správanie pôvodného žalobcu pred podaním žaloby a poukázali na dôvody, ktoré k takejto žalobe viedli (jeho zdravotný stav, pokračovanie v spore pôvodného žalobcu z dôvodu osobnej cti, správanie ostatných spoločníkov po podaní žaloby a pod) ako i na pochybenie prvostupňového súdu, ktorý nedôvodne viedol zdĺhavé konanie vo veci. Odvolací súd, pokiaľ ide o vytýkané pochybenia súdu prvej inštancie dáva do pozornosti, že žalobcovia boli zastúpení v konaní advokátom a mali procesnú zodpovednosť v konaní za preukázanie svojho nároku. Prvostupňový súd nepochybil procesne, ak vykonával v priebehu konania dôkazy, ktoré žalobca v rámci svojho procesného útoku navrhoval i keď to predlžovalo konanie. Zo súdneho spisu ďalej nevyplýva, že by počas konania žalovaný nárok, tak
ako bol uplatnený uznal, ani že by žalovaný na seba v hmotnoprávnej rovine záväzok prevzal. Z obsahu spisu však nevyplývajú ani žiadne iné jedinečné osobitosti prejednávanej veci, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu. Procesným úkonom je žaloba, ktorou si právny predchodca žalobcov uplatnil svoje právo na súdnu ochranu, pričom v tomto prípade boli však žalobcovia neúspešní a za rozhodujúce teda odvolací súd považuje, že súdny spor skončil rozsudkom vo veci samej, v priebehu súdneho konania nedošlo k mimosúdnemu vyriešeniu a žalovaný bol vo veci samej úspešný. Ak teda žalovaný dôvodne hájil svoje právo pred súdom, v jeho postoji nemožno vidieť také okolnosti, ktoré by dali dôvod na uplatnenie výnimky podľa § 257 CSP. 25. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci nebola splnená podmienka výnimočnosti daného konania a neexistovali ani žiadne iné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Tak ako uviedol Krajský súd v Trenčíne, sp. zn. 6Co/170/2013 v uznesení zo dňa 25.6.2013 „za dôvody hodné osobitného zreteľa sa považujú určité druhy konania alebo určitá procesná situácia, ide teda o dôvod daný charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. Za dôvody hodné osobitného zreteľa sa tiež považujú sociálne aspekty. Pôjde o prípady, keď výrazne vystupuje do popredia, že povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, prípadne môže ich uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Je tiež potrebné prihliadať aj na komplexné pomery aj toho účastníka, ktorého majetková sféra by bola aplikáciou výnimočného ustanovenia dotknutá.“ Odvolací súd uvádza, že žalobcovia vo svojom odvolaní nenamietali, že by nemohli zaplatiť priznané trovy konania a ani nepoukazovali na negatívny vplyv priznania náhrady trov konania úspešnej protistrane v ich majetkovej sfére ani na svoju nepriaznivú finančnú situáciu prípadne, že by sa ich finančná situácia mala zaplatením trov konania zhoršiť a v danom prípade nepredložili napr. doklady preukazujúce osobné, rodinné, resp. majetkové pomery, z ktorých bolo zrejmé, že im nedovoľujú uhradiť prípadnú výšku trov konania. 26. Súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku k záveru o neopodstatnenosti žaloby nielen z formálnych dôvodov (nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcov), ale aj z vecných dôvodov (nedostatok preukázania nároku) a tento výrok nebol odvolaním napadnutý. Odvolací súd nevzhliadol v postupe súdu prvej inštancie porušenie povinnosti skúmať dôvody hodné osobitného zreteľa, a teda ani porušenie práva na spravodlivý proces. 27. Keďže v prejednávanej veci neboli preukázané žiadne výnimočné okolnosti, či už by boli dané v okolnostiach danej spornej veci alebo v okolnostiach na strane sporových strán a ani dôvody hodné osobitného zreteľa, výlučne za ktorých kumulatívnej existencie by o nároku na náhradu trov konania v danej veci bol súd povinný rozhodnúť podľa § 257 CSP <http://zakony.judikaty.info/ predpis/zakon-160/2015>, odvolací súd uzatvára, že odvolaním napadnutý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie nie je zaťažený vadou nesprávneho právneho posúdenia tak, ako to žalobca namieta v relevantnej časti odvolania. Odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v napadnutom výroku II. potvrdil. 28. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 30. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh), (§ 428 CSP).