Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoCsp/4/2024 6120370643 30. 04. 2025 JUDr. Roman Majerský ECLI:SK:KSBA:2025:6120370643.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte ,zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: Q. B., N.. XX.X.XXXX, W. M. XXX/XX, A., zastúpeného: Lion Law Partners s.r.o., Komenského 14A, Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, proti žalovanému: UNIQA pojišťovna, a.s., Evropská 136/810, Praha 6, Česká republika, IČO: 492 40 480, konajúca prostredníctvom UNIQA pojišťovna, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, Krasovského 3986/15, Bratislava, IČO: 53 812 948, zastúpenému: PRK Partners s. r. o., Suché Mýto 1, Bratislava, IČO: 35 978 643, o zaplatenie 5.419,79 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. 12Csp/218/2020-142, zo dňa 23.6.2023, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 5.419,79 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.341,79 eura od 29.11.2019 do zaplatenia a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou, ktorej zmena bola pripustená uznesením súdu prvej inštancie vyhláseným na pojednávaní dňa 23.6.2023, domáhal zaplatenia sumy 5.419,79 eura spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania z istiny vo výške 5.341,79 eura od 29.11.2019 do zaplatenia; na tom skutkovom základe, že dňa 4.7.2019 došlo na ceste PP1 E79, km 374 v smere z meste Simitli do mesta Blagoevgrad v Bulharsku ku škodovej udalosti, a to tak, že Q. V. nestihol včas vykonať brzdný manéver a narazil ním riadenou motorkou značky S. X. XXXX, Z.: T., do pred ním idúcej motorky žalobcu značky S. X. XXXX, Š.: A., čím na vozidle žalobcu spôsobil poškodenie ľavej zadnej časti, kufra, výfuku, koncových svetiel a závesu kufra. Uvedené skutočnosti boli zaznamenané vo vyšetrovacom protokole z dopravnej nehody zo dňa 8.7.2019; popísaný priebeh potvrdil aj Q. V. v čestnom prehlásení. Poistnú zmluvu o zodpovednosti za škodu prevádzkou motorového vozidla mal Q. V. uzavretú so žalovaným, ktorému riadne nahlásil poistnú udalosť. Zo zápisu o poškodení vozidla vyplýva, že bola odporučená oprava vozidla žalobcu, pričom náklady predstavovali sumu 5.341,79 eura s DPH. Žalovaný listom zo dňa 21.10.2019 oznámil žalobcovi, že uzatvoril škodovú udalosť bez poistného plnenia, nakoľko poistený nie je zodpovedný za vznik škodovej udalosti. Žalobca vyzval žalovaného na vyplatenie poistného plnenia aj výzvou zo dňa 20.12.2019 s tým, že žalovaný reagoval listom, ku ktorému priložil správu vyšetrovateľa zo dňa 18.9.2019 v bulharskom jazyku, na základe ktorej bola poistná udalosť uzatvorená bez poistného plnenia. Oznámenie o ukončení prípravného konania potvrdzuje pravdivosť žalobcom uvádzaných skutočností a neobsahuje žiadne informácie, na základe ktorých by bolo možné dôjsť k záveru, že za vzniknutú škodu je zodpovedný tretí účastník nehody. Q. V. uznal, že zavinil poškodenie vozidla žalobcu. Žalovaný odkázal žalobcu s uplatneným nárokom na Slovenskú kanceláriu poisťovateľov, ktorá žalobcu
dňa 29.6.2020 informovala, že zodpovedným je poisťovateľ škodcu, teda žalovaný. Zo žiadnych dôkazov nevyplýva, že by vinníkom dopravnej nehody bol vodič D. W. ako tvrdí žalovaný a ani nepoukázal na žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by ukladalo Slovenskej kancelárii poisťovateľov povinnosť poskytnúť v danej veci poistné plnenie. Žalobca si uplatnil nárok 5.341,79 eura z titulu náhrady škody vzniknutej v súvislosti so škodovou udalosťou, suma vyplýva zo zápisu o poškodení vozidla, ktorý bol vyhotovený technikom žalovaného. Zároveň si uplatnil náhradu nákladov 78 eur, ktoré bol povinný vynaložiť v súvislosti s uplatnením nároku voči žalovanému, a to vo forme odmeny prekladateľa, ktorú uhradil spol. INTERTRANSLA, s.r.o., za preklad uznesenia o ukončení prípravného konania z bulharského do slovenského jazyka. Tento dokument bol žalobcovi zo strany žalovaného zaslaný iba v bulharskom jazyku a bez oboznámenia sa s obsahom by nebol schopný posúdiť dôvody, pre ktoré žalovaný odmieta uspokojiť jeho nárok. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zo záznamu o nehode zo dňa 4.7.2019 zistil, že v daný deň o 12:30 hod., došlo na ceste č. E79, 374. km pri meste Blagoevgrad v Bulharsku, k dopravnej nehode medzi vozidlom (A) vodič Q. V., M. S. X., Z.: T. a vozidlom (B) vodič Q. B., M. S. X., Z.: A.. Dopravná nehoda bola vyšetrovaná políciou v Blagoevgrade, pri nehode došlo k zraneniam a poškodeniu vozidiel. Vozidlo A malo poškodenú celú prednú časť a ľavý bok. Vozidlo B malo poškodenú ľavú zadnú časť, kufor, výfuk, svetlá a záves kufra. Pri vyhlásení o vine nie je označený vinník. Záznam je podpísaný oboma zúčastnenými. Z vyšetrovacieho protokolu o dopravnej nehode zo dňa 8.7.2019 od Polície Blagoevgrad, preloženého do slovenského jazyka vyplynulo, že účastníkmi dopravnej nehody zo dňa 4.7.2019 boli 3 subjekty. Účastník 1 - vodič D. B. W., M. M., Z.: Z., Účastník 2 - vodič Q. V., M. S., Z.: T., Účastník 3 - vodič Q. B., M. S., Z.: A.. Všetky tri vozidlá boli pri dopravnej nehode poškodené. Q. V. P. P. V. utrpeli aj zranenia. V časti okolnosti a príčiny dopravnej nehody je uvedené: „Dňa 4.7.2019 o 12:30 hod., na ceste PP1 E79 km 374, sa účastník 1 pohybuje v smere z mesta Simitli do mesta Blagoevgrad a na vyššie uvedenom úseku zahajuje odbočovací manéver doľava, aby sa dostal na poľnú cestu, a v tejto chvíli sa k nemu blíži účastník 3 a 2. Účastník 3 prudko znižuje svoju rýchlosť, pričom účastník 2 zasiahne jeho ľavú zadnú stranu a potom následne zasiahne ľavú zadnú stranu účastníka 1.“ Dňa 31.7.2019 bolo žalovanému doručené Oznámenie škodovej udalosti PZP z poistnej zmluvy č. 8002330472, ktoré oznámil Q. V.. Ako poškodeného označil žalobcu, označil viditeľné poškodenie na vozidlách a zakreslil aj priebeh škodovej udalosti. Ako druh škodovej udalosti označil „Slovenské vozidlo spôsobilo škodu v zahraničí.“ Uviedol, že nehodu zavinil vodič vozidla A - Q. V.. Označil, že škodu spoluzavinil aj D. W.. 4. Zo zápisu o poškodení vozidla Z.: A. vypracovaného žalovaným dňa 11.8.2019 vyplynulo poškodenie vozidla v celkovej hodnote 5.341,79 eura s DPH. Poisťovňa odporučila opravu. Dňa 13.8.2019 oznámil žalovaný žalobcovi registráciu škodovej udalosti a žalobcu požiadal o doručenie potrebných dokladov k šetreniu. Z fotokópie čestného prehlásenia Q. V. zo dňa 14.10.2019 vyplynulo, že tento čestne prehlásil, že dňa 4.7.2019 bol účastníkom dopravnej nehody v Bulharsku pri meste Blagoevgrad, počas ktorej nestihol ubrzdiť a následne narazil do motorky Z.: A.. Z uznesenia o ukončení prípravného konania Okresnej prokuratúry Blagoevgrad zo dňa 18.9.2019, č. 2112/2019, vyplynulo, že pri riadení motorového vozidla boli porušené pravidlá cestnej premávky, v dôsledku čoho došlo k ublíženiu na zdraví Q. V.. Ďalej bolo zistené, že vozidlá svedkov B. P. V. sa pohybovali na ceste PP1 E79 rýchlosťou približne 70 až 80 km/h. Pred svedkami sa pohyboval veľký kamión, ktorý nebol zistený v priebehu konania. Svedkovia zvolili manéver predbiehania kamióna. Po tom, ako B. prvý raz zbadal osobné motorové vozidlo značky Lada, ktoré riadil svedok D. W., ktorý jazdil pred kamiónom a ktorý zvolil manéver odbočenie vľavo. Keď nákladné vozidlo začalo prudko brzdiť, B. tiež zaktivoval brzdový systém vozidla. Aj V. zvolil brzdenie vozidla, ale nestihol zastaviť a narazil vozidlom do B. a následne do vozidla Lada. V. vypadol z vozidla a svedkyňa P. V. tiež vypadla na zem. Účastníci dopravnej nehody boli odvezení do CRZP na vykonanie príslušných prehliadok a poskytnutie zdravotnej starostlivosti. V priebehu vyšetrovania Q. V. podal žiadosť o zrušenie trestného konania, preto prokurátor rozhodol, že ukončuje trestné konanie. Mailovou komunikáciou zo dňa 11.10.2019 bol žalovaný informovaný z poisťovne UNIQA PLC v Bulharsku najskôr o tom, že z policajného vyšetrovania vyplýva, že poistený žalovaného nie je za nehodu zodpovedný a nárok bol zamietnutý. Dňa 27.2.2020 zástupca poisťovne Uniqa v Bulharsku zaslal žalovanému Uznesenie prokurátora a dokument zo začatého prípravného konania podľa, ktorého poistený žalovaného nie je za nehodu zodpovedný a jediným zodpovedným je D. W..
5. Dňa 21.10.2019 žalovaný oznámil žalobcovi oznámenie o uzavretí poistnej udalosti bez poskytnutia poistného plnenia. Uviedol, že podľa dokumentu z policajného vyšetrovania poistný žalovaného nie je zodpovedný za vznik dopravnej nehody. Za nehodu je zodpovedný tretí účastník nehody. Nárok na náhradu škody je potrebné si uplatniť cez Slovenskú kanceláriu poisťovateľov. Dňa 13.11.2019 žalovaný odpovedal žalobcovi na žiadosť o prehodnotenie výšky škody, kde zopakoval, že podľa dokumentu z policajného vyšetrovania zo dňa 18.9.2019 nie je poistený žalovaného zodpovedný za vznik poistnej udalosti. Za nehodu je zodpovedný tretí účastník nehody. Dňa 20.12.2019 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 5.341,79 eura. Dňa 10.1.2020 žalovaný odoslal žalobcovi správu vyšetrovateľa zo dňa 18.9.2019, na základe ktorej bola udalosť uzatvorená bez poistného plnenia. Správa bola v bulharskom jazyku. Dňa 4.3.2020 žalovaný informoval žalobcu, že nakoľko účastníkom dopravnej nehody bol občan s bulharským štátnym občianstvom a nehody sa stala na území Bulharska, je táto nehoda riešená v zmysle bulharského práva. V zmysle tohto práva bol okresnom prokuratúrou Blagoevgrad ako vinník nehody určený D. W.. Žalobcu odkázal s nárokom na Slovenskú kanceláriu poisťovateľov. Dňa 7.5.2020 žalobca uplatnil u Slovenskej kancelárie poisťovateľov nárok na náhradu škody, ktorá v odpovedi dňa 29.6.2020 uviedla, že zodpovednostným poisťovateľom škodcu je žalovaný, ktorý je kompetentný riešiť prípad podľa slovenského práva, vzhľadom na to, že podľa všetkých dostupných informácii sa jedná o stret dvoch slovenských motorových vozidiel na území iného členského štátu EÚ a na základe vyjadrenia bulharskej poisťovne, že vozidlo Z. nie je priamo zodpovedné za danú dopravnú nehodu. Emailmi zo dňa 18.6.2020 a 23.6.2020 informovala poisťovňa Bul Ins v Bulharsku tunajšiu Slovenskú kanceláriu poisťovateľov, že nejde o účasť bulharského vozidla, a preto nemôžu potvrdiť krytie. Následne tiež, že chyba nenastala na strane vodiča poisteného v Bulharsku. Z pokladničného dokladu č. 0042 spoločnosti INTERTRANSLA s.r.o., zo dňa 24.1.2020 vyplynulo fakturovanie úradného prekladu z bulharského jazyka vo výške 78 eur. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny 5.419,79 eura pozostávajúcej z náhrady škody spôsobenej dopravnou nehodou dňa 4.7.2019, ktorá bola technikom žalovaného vyčíslená na sumu 5.341,79 eura a sumy 78 eur, ktorá predstavuje odmenu za preklad uznesenia o ukončení prípravného konania z bulharského do slovenského jazyka. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 4.7.2019 došlo k dopravnej nehode troch motorových vozidiel a to motocykla Q. V. - poistený u žalovaného, motocykla žalobcu a osobného automobilu bulharského občana D. W. na ceste PP1 E79, 374 km, v smere z mesta Simitli do mesta Blagoevgrad v Bulharskej republike. Zároveň medzi stranami nebol sporný popísaný priebeh dopravnej nehody ako vyplýval z vyšetrovacieho protokolu o dopravnej nehode ako aj uznesenia Bulharskej okresnej prokuratúry a výška škody na motocykle žalobcu. Medzi stranami zostalo sporné určenie zodpovedného subjektu za vznik škody, od čoho žalovaný odvíjal nedostatok svojej pasívnej legitimácie ako aj to akým právnym režimom by sa mal uvedený záväzkový vzťah zo zodpovednosti za škodu spravovať, nakoľko ide o stret viacerých prevádzok vrátane cudzozemského motorového vozidla. Ak by ustálil zodpovednosť za škodu motocykla poisteného u žalovaného, sporným bola aj miera zodpovednosti jednotlivých účastníkov dopravnej nehody. 7. Nestotožnil sa s argumentom žalovaného, že v danom prípade sa jednalo o stret minimálne troch prevádzok a to dvoch vozidiel Slovenskej republiky a jedného vozidla Bulharskej republiky, pričom ku škodovej udalosti došlo na území Bulharskej republiky, rozhodným právom pre posúdenie nároku na náhradu škody by malo byť bulharské právo a to podľa Článku 4 ods. 1 v spojení s bodom (18) preambuly Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) (ďalej len „Nariadenie Rím II“), nakoľko skutočnosť, že šlo v danom prípade preukázateľne o stret troch prevádzok bol v danom prípade nesporný a jasne vyplýval z vyšetrovacieho protokolu ako aj z uznesenia o skončení prípravného konania. Ustanovenie Článku 4 ods. 1 Nariadenia Rím II upravuje všeobecné pravidlo pre ustálenie rozhodného práva na posúdenie mimozmluvného záväzku. Článok 4 ods. 2 je následne špeciálnym ustanovením, upravujúcim výnimku z uvedeného pravidla; pre možnosť aplikácie ods. 2 Nariadenia Rím II musí byť splnený predpoklad, že osoba poškodená ako aj osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine v čase vzniku škody. 8. Bol názoru, že predpoklady vyplývajúce z Článku 4 ods. 2 Nariadenia Rím II boli splnené. Sledujúc literu ustanovenia pre jeho aplikáciu postačuje, ak majú obvyklý pobyt v tej istej krajine poškodený a osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná. Pre založenie rozhodného práva tak postačuje v tomto prípade tvrdenie o zodpovednosti. Nemusí sa jednať o zodpovednosť uznanú, či už riadne preukázanú. Ak preto
žalobca ako štátny občan Slovenskej republiky a v tomto prípade poškodený, označil ako zodpovednú osobu za vznik škody osobu taktiež s pobytom na území Slovenskej republiky, je na mieste použiť právny poriadok Slovenskej republiky. Dôvodil, že z uvedeného ustanovenia nariadenia nevyplýva, že by bolo aplikovateľné len za predpokladu, ak k udalosti zakladajúcej civilný delikt došlo výlučne medzi dvoma osobami, ktoré majú obvyklý pobyt v rovnakom štáte, ako to prezentuje žalovaný. Ak žalobca tvrdí, že zodpovedným subjektom je rovnako ako žalobca subjekt s obvyklým pobytom v Slovenskej republike, je na mieste použiť právny poriadok Slovenskej republiky. To, či označený (tvrdený) zodpovedný subjekt je skutočne aj subjektom preukázateľne a dokázateľne zodpovedným, je už predmetom súdneho konania s tým, že pokiaľ by zodpovedný nebol, uvedené by malo za následok neúspech žalobcu v spore. Pokiaľ teda žalobca označil výlučne osobu poistenú u žalovaného ako zodpovedný subjekt (tvrdí jeho zodpovednosť), uvedené je dostatočným predpokladom na to, aby uplatnil Článok 4 ods. 2 Nariadenia Rím II, a teda aplikoval na posúdenie zodpovednostného vzťahu právny poriadok Slovenskej republiky a keďže ustálil použitie právneho poriadku Slovenskej republiky v tomto prípade a zároveň je žalovaný poisťovňou, v ktorej bol Q. V. ako osoba, ktorá mala spôsobiť škodu prevádzkou motorového vozidla, poistená poistením PZP, pasívna legitimácia žalovaného je v zmysle uvedeného daná. 9. Ozrejmil, že zodpovednosť za škodu spôsobená prevádzkou motorového vozidla (§ 427 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka) je založená na osobitnej povahe prevádzky dopravných prostriedkov a s tým spojenom nebezpečenstve, ktoré z tejto povahy vyplýva. Pre ustálenie, resp. založenie zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou motorového vozidla tak zákon nevyžaduje a teda túto zodpovednosť nepodmieňuje ešte tým, aby bola v danom prípade porušená aj nejaká právna povinnosť. Pre vznik tejto zodpovednosti tak nie je rozhodujúce, či v súvislosti so škodovou udalosťou došlo aj k založeniu napr. priestupkovej alebo trestnoprávnej zodpovednosti v dôsledku porušenia právnych predpisov. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku je (i) udalosť vyvolaná osobitnou povahou dopravného prostriedku, (ii) škoda, (iii) príčinná súvislosť medzi danou udalosťou spôsobenou dopravným prostriedkom a vznikom škody. Vzhľadom na sprísnenú (objektívnu) povahu zodpovednosti sa na vznik zodpovednostného právneho vzťahu nevyžaduje zavinenie a pre vznik zodpovednosti nie je relevantný protiprávny úkon, a to aj napriek tomu, že protiprávny úkon vo forme porušenia zákonnej povinnosti môže byť v konkrétnom prípade prítomný. Pre ustálenie zodpovednosti tak je východiskovou požiadavkou, aby škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Mal za to, že žalobca dostatočným spôsobom preukázal zodpovednosť Q. V., ako osoby poistenej u žalovaného, za škodu, ktorá bola dňa 4.7.2019 pri dopravnej nehode v Bulharsku žalobcovi na motocykle spôsobená. 10. Žalobca na predmetnej ceste započal predbiehací manéver bližšie nekonkretizovaného kamiónu, počas predbiehania si všimol bulharské motorové vozidlo, ktoré viedol bulharský občan D. W., ktorý v danom čase odbočoval z hlavnej cesty doľava na poľnú cestu. Žalobca ako aj bližšie neoznačený kamión zahájili okamžité brzdenie. Q. V., ktorý jazdil za žalobcom však včas zareagovať nedokázal, svoj motocykel neubrzdil a spôsobil tak škodu na motocykle žalobcu ako aj bulharskom motorovom vozidle. Zo žiadneho listinného dôkazu nevyplynulo, že by v tejto opísanej situácii medzi sebou kolidovali ešte nejaké iné subjekty a teda najmä, že by svojim motorovým vozidlom spôsobil na niektorej z uvedených vozidiel škodu aj niekto iný ako Q. V.. Skutočnosť, že jediný subjekt, ktorý svojim nárazom v dôsledku nedobrzdenia spôsobil škodu bol Q. V. vyplynula zo Zápisu o nehode bulharskej polície, z uznesenia okresnej prokuratúry v Bulharsku ako aj z čestného prehlásenia samotného Q. V., ktorého autenticita napriek tomu, že súdu bola predložená len fotokópia, nebola spochybnená. V danom prípade tak boli splnené všetky tri predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou dopraveného prostriedku. Jednalo sa o udalosť vyvolanú osobitnou povahou dopravného prostriedku, keď dňa 4.7.2019 na ceste pri meste Blagoevgrad v Bulharsku došlo k dopravnej nehode, pri tejto udalosti došlo k vzniku škody, ktorá bola spôsobená nárazom motocykla Q. V. do motocykla žalobcu ako aj motorového vozidla bulharského občana, a tiež je tým daná priama príčinná súvislosť medzi uvedenou dopravnou nehodou a spôsobenou škodou, nakoľko jej priebeh ani rozsah spôsobenej škody nebol medzi stranami sporný, ako aj to, že rozsah poškodenia zodpovedal nehodovému priebehu nebolo v konaní rozporovaný. Uviedol, že pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku sa nevyžaduje aj porušenie právnej povinnosti a nebolo tak v tomto prípade relevantné, či v danom prípade vôbec došlo k porušeniu povinností, predovšetkým pravidiel cestnej premávky. Žalobca ako aj žalovaný poukazovali na viaceré zákonné ustanovenia zákona o cestnej premávke, ktoré mali byť porušené, či už zo strany žalobcu ako aj Q. V., uvedené však boli subjektívne závery strán sporu, ktoré objektívne nevyplývali zo žiadnych predložených dôkazov a nebol predložený žiadny dôkaz, z ktorého
by mohol objektívne posúdiť, či v danom prípade došlo alebo mohlo dôjsť k porušeniu pravidiel cestnej premávky. 11. Nestotožnil sa s tým, že žalovaný odmietol žalobcovi poskytnúť poistné plnenie za škodu, ktorú spôsobil prevádzkou motorového vozidla jeho poistený Q. V. z dôvodu, že zodpovedným subjektom za vznik škody mal byť cudzozemský vodič. Uvedené malo podľa žalovaného vyplývať jednak z dokumentu z policajného vyšetrovania, ako aj z uznesenia okresnej prokuratúry Blagoevgrad, kde mal byť ako vinník označený cudzozemský vodič D. W., pričom Q. V. mal vystupovať len v pozícii svedka, nakoľko nie je zrejmé, ako žalovaný dospel k predmetným záverom, keďže tieto nevyplývajú z vyšetrovacieho protokolu Bulharskej polície a ani z uznesenia Bulharskej okresnej prokuratúry. V obidvoch týchto dokumentoch bol len popísaný priebeh dopravnej nehody spolu s popísaním jej následkov, ako bol medzi stranami aj ustálený. Bulharská polícia ako ani prokuratúra nikde neoznačuje osobu, ktorá by bola vinná za vznik dopravnej nehody a na žiadnom mieste nie je ani uvedené či v danom prípade vôbec došlo k porušeniu akýchkoľvek pravidiel cestnej premávky a kto tieto pravidlá mal porušiť. Obdobne pokiaľ ide o uznesenie Bulharskej okresnej prokuratúry, v jej texte vystupujú nielen žalobca a Q. V. ako svedkovia, ale v samotnom texte je za svedka označený aj D. W., ktorý mal byť podľa žalovaného jediným zodpovedným za dopravnú nehodu. Žalovaný pri tom poukazoval aj na závery vyšetrovania Bulharskej poisťovne UNIQA PLC, ktorá v mailovej komunikácii dňa 27.2.2020 žalovanému uviedla, že podľa uznesenia prokurátora je jediným zodpovedným D. W., avšak z uznesenia prokurátora takéto závery nevyplývajú. Pokiaľ mala bulharská poisťovňa k dispozícii ešte nejaké iné rozhodnutie súdu prvej inštancie predložené nebolo, a preto toto tvrdenie považoval za nepreukázané. Nebolo mu zrejmé na základe akých skutočností dospel žalovaný k záveru, že prvotnou príčinou nehody mala byť nesprávna technika jazdy cudzozemského vozidla a nebezpečný odbočovací manéver tohto vozidla vľavo, nakoľko uvedené nevyplýva zo žiadnych predložených dôkazov a jedná sa len o subjektívne úvahy žalovaného. Jediným listinným dôkazom, ktorý však nepreukazuje výlučnú zodpovednosť cudzozemského vodiča za vznik škody, prípadne spoluzodpovednosť tohto vodiča spolu so žalobcom, je oznámenie poisteného Q. V. zo dňa 31.7.2019 o škodovej udalosti. Poistený v tomto prípade označil seba ako zodpovednú osobu za vznik škody a označil cudzozemského vodiča D. W. za osobu, ktorá škodu spoluzavinila. Tento záver poisteného však nebol podporený žiadnym ďalším dôkazom a jeho spoluzodpovednosť nebola konštatovaná ani bulharskými orgánmi, ktoré túto udalosť vyšetrovali. Uvedené navyše nekorešponduje s obsahom čestného vyhlásenia Q. V., kde tento cudzozemského vodiča vôbec nespomína a konštatuje len, že nestihol ubrzdiť a následne narazil do motorky žalobcu. Uvedené skutočnosti však nijako nepodporujú závery žalovaného o výlučnej zodpovednosti cudzozemského vodiča, prípadne jeho spoluzodpovednosť spolu so žalobcom. 12. Súd prvej inštancie ustálil, že v danom prípade je potrebné aplikovať slovenský právny poriadok, nakoľko žalovaný nepreukázal, že by za vznik poistnej udalosti mal byť zodpovedný predovšetkým vodič cudzozemského motorového vozidla a poukazoval na § 431 Občianskeho zákonníka a požadoval, aby súd určil mieru účasti na spôsobení vzniku škody. Za účasť na spôsobení škody sa považuje miera spoluzapríčinenia škody, t. j. pri vymedzení miery účasti sa nevychádza zo zodpovednosti za zavinenie, ale z objektívnej zodpovednosti, v nadväznosti na zásady vyjadrené v § 427, § 428 Občianskeho zákonníka. Identifikácia hlavných príčin vzniku škody je nasledovaná ustálením miery, akou sa každý z týchto okolností spolupodieľala na vzniku škody. Posúdenie účasti jednotlivých prevádzkovateľov na vzniku škody v dôsledku stretu vozidiel však môže vyústiť aj do záveru, že účasť niektorého z nich je natoľko minimálna, alebo tak nedostatočne preukázaná, že to zodpovednosť na jeho strane nezakladá. Podľa názoru žalovaného to bol predovšetkým žalobca, ktorý mal porušiť pravidlá cestnej premávky, čo zakladá jeho spoluzapríčinenie vzniku škody. Obdobne ako pri vodičovi cudzozemského vozidla však žalovaný neposkytol žiadny dôkaz, na základe ktorého by súd mohol konštatovať, že žalobca skutočne nejaké pravidlá cestnej premávky v danom prípade porušil. Tieto neboli konštatované ani bulharskými orgánmi (pokiaľ ide o porušenie pravidiel cestnej premávky platných v Bulharsku). Súd prvej inštancie uviedol, že na to aby mohol konštatovať, či žalobca porušil niektoré z pravidiel cestnej premávky, či už platných v Slovenskej republike alebo v Bulharsku s poukazom na Čl. 17 Nariadenia Rím II, resp. aký vplyv mal charakter jazdy žalobcu na spôsobení škody, bolo potrebné predložiť také dôkazy, z ktorých by bol schopný tieto skutočnosti posúdiť. Súdu prvej inštancie neboli v priebehu súdneho konania navrhnuté ani predložené také dôkazy, ktoré by preukazovali miesto škodovej udalosti, ktoré by zobrazovali charakter dopravnej komunikácie, či priľahlej krajiny, hustotu vegetácie majúcej vplyv na výhľad a prehľadnosť dopravnej situácie, aké zvislé či vodorovné dopravné značenie sa nachádza na mieste nehody a pod. Jediná bližšia informácia, ktorá bola známa vyplývala z uznesenia okresnej
Prokuratúry v Bulharsku, kde bolo uvedené, že motorové vozidlá sa pohybovali rýchlosťou 70 až 80 km/ h., ale už nebolo známe, či sa v danom prípade jednalo o prekročenie rýchlostných limitov, aká bola maximálna povolená rýchlosť v danom úseku, alebo či bola táto rýchlosť neprimeraná vzhľadom na charakter vozovky a vzniknutú situáciu. Ak preto žalovaný poukazoval na nebezpečný spôsob jazdy žalobcu (na pojednávaní dňa 23.6.2023 uviedol, že žalobca predbiehal v križovatke), mal predložiť také dôkazy, ktorými by svoju argumentáciu podporil. Zároveň nevedel objektívne posúdiť, aký charakter mala odbočka vľavo, kde odbočovalo cudzozemské vozidlo. Z vyšetrovacieho protokolu vyplynulo, že sa malo jednať o odbočku na poľnú cestu. Nie je známe, či táto odbočka bola na hlavnej ceste nejako vyznačená alebo či bol na hlavnej ceste pre toto odbočenie vyčlenený samostatný odbočovací pruh. Vzhľadom na všetky tieto nepreukázané skutočnosti nebol schopný v konaní posúdiť mieru účasti žalobcu na vzniku škody. Nebolo možné na základe žiadnych objektívne overiteľných a predložených dôkazov dospieť k takému udržateľnému záveru, na základe ktorého by s mohol spoľahlivo a odôvodnene určiť jeho mieru účasti na vzniku škody a preto mohol vychádzať len z dostatočne preukázaných skutočností a síce tých, že škoda na motocykle žalobcu bola v danom prípade spôsobená prevádzkou motocykla Q. V., ktorý skutočnosť, že prevádzkou jeho motocykla došlo k poškodeniu motocykla žalobcu potvrdil v čestnom vyhlásení a sám seba aj označil za osobu zodpovednú za vznik škody v oznámení o poistnej udalosti zo dňa 31.7.2019, čo je dostatočným predpokladom pre konštatovanie, že hlavnou a zodpovednosť zakladajúcou príčinou škodovej udalosti bol náraz vodiča V. do žalobcu, čo zakladá povinnosť žalovaného ako poisťovateľa plniť z dojednaného PZP. 13. Výška spôsobenej škody ustálená technikom žalovaného v zápise o poškodení vozidla na sumu 5.341,79 eura bola v konaní nesporná, a preto súd prvej inštancie pri stanovení výšky škody vychádzal z uvedenej sumy a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na jej náhradu. Žalobcovi bola spôsobená škoda na motocykle prevádzkou motocyklu poisteného u žalovaného, pričom žalovaný v konaní nepreukázal, že by za vzniknutú škodu mal zodpovedať iný subjekt a ani to, že by miera účasti žalobcu na spôsobení vzniku škody zakladala jeho povinnosť plniť žalobcovi len v určitej časti. Žalobca si voči žalovanému uplatnil aj nárok 78 eur podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako náhradu za odmenu prekladateľovi za preklad Uznesenia o ukončení prípravného konania z bulharského do slovenského jazyka, ktorý mu bol zo strany žalovaného poskytnutý len v bulharskom jazyku. Žalobca uviedol, že ak sa chcel oboznámiť s dôvodmi, pre ktoré žalovaný odmietol žalobcovi poskytnúť plnenie, bolo z jeho strany nevyhnutné zabezpečiť preklad dokumentu zo slovenského jazyka. Žalovaný uvedený nárok odmietal a uvádzal, že ho nemožno nahradiť z povinného zmluvného poistenia. Žalobca si uvedený nárok uplatnil s poukazom na uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Mal za to, že nárok žalobcu bol uplatnený dôvodne, nakoľko náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú spravidla trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu (napr. zaobstaranie znaleckého posudku). Tieto náklady musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. V danom prípade žalobca preukázal, že žalovaný sa v oznámení zo dňa 4.7.2019, ktorým oznámil žalobcovi odmietnutie poskytnutia poistného plnenia, odvolával na dokument z policajného vyšetrovania. Tento následne žalobcovi na žiadosť poskytol listom zo dňa 10.1.2020, avšak len v bulharskom jazyku. Tieto skutočnosti žalovaný v konaní nerozporoval. Pokiaľ sa žalobca chcel oboznámiť so znením dokumentu, na základe ktorého mu bolo poistné plnenie zo strany žalovaného odmietnuté, žalobcovi nezostávalo nič iné ako zabezpečiť si preklad poskytnutého dokumentu. Náklady za vyhotovenie uvedeného prekladu v spoločnosti INTERTRANSLA, s.r.o., žalobca preukázal pokladničným dokladom zo dňa 24.1.2020. Z uvedeného je tak zrejmé, že vyhotovenie prekladu malo pre žalobcu zásadný význam pre uplatnenie jeho pohľadávky na súde a dôvodné uplatňovanie jeho práva a jednalo sa o náklad vynaložený v súvislosti s uplatnením pohľadávky. 14. Žalobca sa v konaní domáhal aj zaplatenia prislúchajúceho úroku z omeškania, a to vo výške 5 % p. a. z uplatnenej istiny, v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., a to od uplynutia troch mesiacov a 15 dní od oznámenia o vybavení poistnej udalosti žalovaným. Žalobca uviedol, že žalovaný dňa 13.8.2019 oznámil ako vybavil poistnú udalosť, od tohto obdobia je potrebné počítať lehotu troch mesiacov a 15 dní, ktorá pripadá na deň 29.11.2019. Od tohto dátumu žalobca požadoval zaplatenie úroku z omeškania až do zaplatenia dlžnej istiny. Žalobca poukazoval na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. III. ÚS 309/2020 a sp. zn. III. ÚS 214/2020. Súd prvej inštancie mal za to, že uplatnený úrok z omeškania bol uplatnený dôvodne, nakoľko sa však žalovaný dostal do omeškania už nesplnením právnej povinnosti plniť náhradu škody márnym uplynutím 15 dní od skončenia vyšetrovania a teda 15 dní od oznámenia o uzavretí škodovej udalosti
zo dňa 21.10.2019 s poukazom na § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Keďže si však žalobca uplatnil úrok z omeškania až od 29.11.2019, súd mu ho priznal za obdobie, ktoré si uplatnil s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 263/2022 podľa, ktorého: „Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona upravuje nárok poškodeného na úrok z omeškania len v súvislosti s porušením nepeňažných (lehoty prešetrenia a oznamovacej) povinností poisťovateľa v zmysle § 11 ods. 6 zákona. Uvedené ustanovenie sa však nijakým spôsobom nezaoberá dôsledkami omeškania poisťovateľa v súvislostí s omeškaním pri jeho samotnej povinnosti plniť náhradu škody ako peňažnú povinnosť. Dôsledky omeškania v súvislosti so samotnou povinnosťou poisťovateľa plniť náhradu škody teda nie sú riešené ustanovením § 11 ods. 8 ani iným ustanovením tohto zákona. Preto je nevyhnutné na dôsledky omeškania poisťovateľa s plnením jeho hlavnej právnej povinnosti plniť samotnú náhradu škody (peňažný záväzok) v súlade s § 1 ods. 2 zákona subsidiárne aplikovať všeobecný predpis, ktorým je ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ od dlžníka právo popri plnení požadovať aj úroky z omeškania. Ak teda poisťovateľ nesplní právnu povinnosť plniť oprávnenú náhradu škody poškodenému včas a riadne (t. j. v lehote 15 dní po skončení šetrenia), dostáva sa po uplynutí tejto lehoty s plnením náhrady škody do omeškania a poškodenému vzniká nárok uplatňovať si voči poisťovateľovi aj nárok na úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Identický právny názor zaujal pri podobnej právnej úprave aj Najvyšší súd ČR v rozsudku zo dňa 17.12.2009, sp. zn. 25Cdo/895/2008. 15. Na uvedenom základe za použitia § 427 ods. 1, ods. 2, § 428, § 431, § 488, § 489, § 517 ods. 2, § 788 ods. 1, ods. 3, § 789 ods. 2, § 790 písm. c) Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 4, § 10 ods. 1 písm. b), § 11 ods. 6 písm. b), ods. 8, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., Čl. 17, Čl. 18 preambuly, Čl. 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11.7.2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II); dospel súd prvej inštancie k záveru o dôvodnosti žaloby. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu proti neúspešnému žalovanému s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. 16. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 17. Namietal záver súdu prvej inštancie, že by mal byť relevantný slovenský právny poriadok a bol názoru, že nie sú splnené podmienky pre určenie rozhodného práva podľa Článku 4 ods. 2 Nariadenia Rím II, a preto rozhodným právom v tomto prípade by malo byť bulharské právo. Základným predpokladom, aby bolo možné uvažovať o aplikácií Článku 4 ods. 2 Nariadenia Rím II je, aby bolo preukázané, že poškodený a osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, majú obvyklý pobyt v tej istej krajine. Súd prvej inštancie sa otázkou obvyklého pobytu osoby, o ktorej žalobca tvrdí, že je zodpovedná (t. j. poistený) bližšie nezaoberal a v odôvodnení napadnutého rozsudku nešpecifikoval, o aký pobyt má ísť ale len použil slovo „pobyt“. Pobytom na území Slovenskej republiky mal súd prvej inštancie zrejme na mysli trvalý pobyt, čo je však iná a samostatnú kategória ako obvyklý pobyt (ktorým sa rozumie „centrum životných pomerov“ alebo „faktické miesto pobytu“). V konaní síce bolo preukázané, že poistený má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, avšak nebolo preukázané, že by mal na území Slovenskej republiky aj svoj obvyklý pobyt, a preto nie je zrejmé, na základe čoho a na základe akých skutočností dospel k záveru, že poistený a žalobca majú obvyklý pobyt v Slovenskej republike, ak tento nebol v konaní preukázaný (preukázaný bol iba trvalý pobyt). Bez preukázania existencie obvyklého pobytu na území Slovenskej republiky je bez ďalšieho nevyhnutné vylúčiť možnosť aplikácie Čl. 4 ods. 2 Nariadenia Rím II. Mal za to, že Článok 4 ods. 2 Nariadenia Rím II by bolo možné aplikovať iba za predpokladu, ak by žalovaná netvrdila o inej osobe, že táto iná osoba je zodpovedná. Zdôraznil, že v predmetnom ustanovení sa nepíše o tom, že „osoba, o ktorej žalobca tvrdí, že je zodpovedná“ ale iba to, že „osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná“. Počas priebehu celého súdneho konania tvrdil, že zodpovednou osobou je cudzozemský vodič. V tomto kontexte aj samotný poistený v oznámení škodovej udalosti zo dňa 25.7.2019 označil ako osobu spoluzodpovednú za vznik škodovej udalosti cudzozemského vodiča.
Sporové strany tvrdia o dvoch rozdielnych osobách, že sú zodpovedné (žalobca tvrdí, že zodpovedný je poistený, žalovaná tvrdí, že zodpovedný je cudzozemský vodič), pričom minimálne jedna z nich (t. j. cudzozemský vodič) nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky (t. j. nemá rovnaký obvyklý pobyt ako poškodený), a preto nie je možné aplikovať Článok 4 ods. 2 Nariadenia Rím II, ale je nevyhnutné aplikovať Článok 4 ods. 1 Nariadenia Rím II ako všeobecné pravidlo. Súd prvej inštancie odignoroval skutočnosť, že v tomto prípade došlo k vzniku škody v dôsledku stretu minimálne troch osôb, resp. prevádzok, konkrétne (i) cudzozemského vodiča vedúceho cudzozemského vozidlo, (ii) žalobcu vedúceho poškodený motocykel, a (iii) poisteného vedúceho poistený motocykel, pričom zúčastnený kamión (ako štvrtá prevádzka a jej vodič ako štvrtá osoba pripadajúca do úvahy) v priebehu prípravného konania nebol vôbec bližšie identifikovaný. 18. Dôvodil, že v prípade ak by sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o možnosti aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky, tak súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na súdne rozhodnutia v súvislosti so spoluúčasťou viacerých prevádzok na spôsobenej škode (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/1532/2006). Vyporiadanie podľa § 431 Občianskeho zákonníka na základe (spolu)účasti na vzniku škody predpokladá zhodnotenie všetkých skutkových okolností daného stretu prevádzok, pričom dôraz treba klásť na tie okolnosti, ktoré boli hlavnými príčinami vzniku škody, a preto je potrebné skúmať jednotlivé okolnosti konkrétneho stretu, ktoré boli hlavnými príčinami, a to nie izolovane, ale všetky vo vzájomnej súvislosti, z hľadiska ich významu pre vznik škody. V tomto smere tak nie je rozhodná otázka zavinenia toho ktorého protiprávneho konania konkrétneho prevádzateľa vozidla. K vzniku škody na poškodenom motocykle došlo v dôsledku stretu minimálne troch prevádzok, a to prevádzky (i) cudzozemského vozidla, (ii) poškodeného motocykla a (iii) poisteného motocykla. Mal za to, že do úvahy pripadá v tejto súvislosti aj účasť kamiónu ako štvrtej prevádzky. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že účasť na spôsobení škody mala iba prevádzka poisteného motocykla, keď konštatoval, že hlavnou a zodpovednosť zakladajúcou príčinou škodovej udalosti bol náraz poisteného do žalobcu, nakoľko odporuje skutkovým okolnostiam stretu prevádzok ako i správnemu posúdeniu otázok kauzality (t. j. ktoré hlavné príčiny viedli k vzniku škody). 19. Vzhľadom na záver súdu prvej inštancie o nespornom priebehu dopravnej nehody je potom záver, že v konaní neboli predložené a preukázané také skutočnosti, na základe ktorých by mohol spoľahlivo a odôvodnene určiť mieru spoluúčasti žalobcu a cudzozemského vodiča, nesprávny a nelogický. Súd prvej inštancie v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou izoloval jednu príčinu (náraz poisteného motocykla do poškodeného motocykla) bez zohľadnenia vzájomných súvislostí komplexného priebehu deja, ktorý vyústil do samotnej zrážky, t. j. škodovej udalosti, a teda došlo k jednostrannému hodnoteniu vykonaných dôkazov výlučne v neprospech žalovanej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zamieňa „účasť na spôsobení škody“ so zavineným porušením právnych povinností zo strany jednotlivých vodičov, napriek tomu, že v odôvodnení používa termíny príslušné pre § 431 Občianskeho zákonníka. V tomto smere je napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený, ak sa nevysporiadal s otázkou účasti jednotlivých prevádzok na vzniku škody. Škodovú udalosť je potrebné vnímať ako celok a v tomto smere je potrebné uvažovať aj pri určovaní miery spoluúčasti jednotlivých účastníkov dopravnej nehody, kto sa akou mierou podieľal na vzniku škody. V tomto smere je však podstatné, aby súd prvej inštancie posúdil mieru, ktorou sa povaha tej-ktorej prevádzky spolupodieľala (v zmysle kauzality) na vzniku škody, avšak k takémuto posúdeniu nedošlo. 20. Mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zásadnými príčinami škodovej udalosti boli minimálne tri od seba vzájomne závislé okolnosti a to (i) odbočenie cudzozemského vozidla zo svojho jazdného pruhu smerom vľavo za účelom odbočenia na priľahlú poľnú cestu; (ii) prudké a neočakávané zníženie rýchlosti poškodeného motocykla pri predchádzacom manévri; a (iii) nedobrzdenie poisteného motocykla (poistený motocykel brzdil, avšak nestihol dobrzdiť). Nepochybne z hľadiska kauzality príčiny a následku vyvolávajúcou (a teda hlavnou) príčinnou bolo že cudzozemské vozidlo začalo odbočovať doľava, čím začalo križovať jazdnú dráhu poškodeného motocykla a poisteného motocykla. Zo strany poškodeného motocykla došlo k prudkému brzdeniu, na čo reagoval aj poistený motocykel brzdením. Prudké brzdenie poškodeného motocykla taktiež bolo jednou z príčin vzniku stretu s poisteným motocyklom. Z hľadiska kauzality príčiny a následku narazenie poisteného motocyklu do poškodeného motocykla bolo už iba výsledkom celého nehodového deja, ktorý bol vyvolaný prevádzkou cudzozemského vozidla a prevádzkou poškodeného motocykla. Poistený v rámci prevádzky poisteného motocykla už vzniku škody nemohol ani pri vynaložení všetkého úsilia zabrániť.
Bol názoru, že cudzozemský vodič a žalobca porušili viacero predpisov na úseku cestnej premávky [§ 4 ods. 2 písm. k), § 15 ods. 5 písm. b), písm. c), písm. d), § 19 ods. 1 zákona o cestnej premávke]. Podrobne zistený priebeh škodovej udalosti, na základe ktorého je možné právne zhodnotiť účasť jednotlivých prevádzok na vzniku škody, je opísaný v uznesení Okresnej Prokuratúry v Bulharsku. Rovnako priebeh dopravnej nehody (v rozsahu ako ho vymedzuje Okresná prokuratúra) nebol medzi sporovými stranami sporný. Namietal, že súd prvej inštancie pochybil, keď dospel k záveru, že na základe vykonaného dokazovania nebolo možné určiť mieru účasti prevádzky cudzozemského vozidla a poškodeného motocykla na vzniku škody a tiež k záveru o výlučnej účasti prevádzky poisteného vozidla na vzniku škody. V tomto smere je napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený, pričom pri konštruovaní svojich záverov na základe vykonaného dokazovania prišiel k nesprávnym skutkovým záverom a následne celú vec nesprávne právne posúdil. Účasť prevádzky cudzozemského vozidla na vzniku škodovej udalosti predstavuje minimálne mieru spoluúčasti v rozsahu 60 %, účasť prevádzky poškodeného motocykla na vzniku škodovej udalosti predstavuje minimálne mieru spoluúčasti v rozsahu 30 % a účasť prevádzky poisteného motocykla na vzniku škodovej udalosti predstavuje maximálne mieru spoluúčasti v rozsahu 10 %. Bol názoru, že súd prvej inštancie neprimeraným spôsobom preniesol dôkazné bremeno na žalovaného, nakoľko ak v konaní nebola dostatočným spôsobom preukázaná miera účasti jednotlivých prevádzateľov na škodovej udalosti, a preto mal žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany osoby, ktorá sa domáhala nároku na náhradu škody (žalobcu). 21. Namietal, že postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces, ak neposkytol dostatočný časový priestor na vyjadrenie sa k zmenenej žalobe. Zákon umožňuje rozhodovanie o zmene žaloby na pojednávaní, avšak je potrebné prihliadať aj na práva žalovaného, ktorý sa so zmenenou žalobou oboznámi len na pojednávaní. V takomto kontexte nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby bezprostredne na pojednávaní na tento návrh (zmenu žaloby) reagoval, a preto je potrebné, aby v záujme zachovania práva na spravodlivý proces pojednávanie odročil a určil primeranú lehotu na vyjadrenie, v rámci ktorej sa žalovaný dostatočným spôsobom oboznámi s konkrétnosťami zmeny žaloby. Mal za to, že konanie súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol rozsudkom priamo na pojednávaní, na ktorom bola zo strany žalobcu navrhnutá zmena žaloby, vyústilo do stavu, kedy žalovanému nebol poskytnutý dostatočný priestor, aby sa mohol primeraným spôsobom vyjadriť k nároku (nárokom), ktoré sa stali predmetom konania po pripustení zmene žaloby. Dodal, že uvedené je potrebné chápať aj v kontexte princípu rovnosti zbraní, kedy žalobca inicioval súdne konanie v auguste 2020 a zmenu žaloby vykonal až o takmer 3 roky neskôr a to priamo na pojednávaní dňa 23.6.2023. Žalobcovi nič nebránilo, aby svoj návrh na zmenu žaloby učinil písomne dostatočne včas pred konaním pojednávania, aby mala protistrana primeraný čas na oboznámenie sa so zmenou žaloby. V tejto súvislosti vzniesol námietku premlčania voči nároku žalobcu na úrok z omeškania v celom uplatnenom rozsahu. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania od 29.11.2019. Súd prvej inštancie pritom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že k omeškaniu došlo ešte skôr. Keďže si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania až 23.6.2023, t. j. viac ako 3,5 roka po tom, kedy si mohol nárok na úrok z omeškania uplatniť po prvýkrát, je tento nárok na úrok z omeškania v celom rozsahu premlčaný. Uviedol, že vznáša námietku premlčania hneď pri prvom úkone po tom, ako sa mohol riadne oboznámiť s uplatneným nárokom na úrok z omeškania, najmä s relevantnými dátumami. Dodal, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby vzniesol námietku premlčania priamo na pojednávaní, nakoľko pre správne posúdenie je nevyhnutné overiť plynutie premlčacích dôb, čo nie je možné urobiť bez príslušnej analýzy priamo počas pojednávania a nebol mu poskytnutý priestor na zhodnotenie nároku na úrok z omeškania. 22. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Stotožnil sa s napadnutým rozsudkom, nakoľko je správny, vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia veci. Odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné a tvrdenia v ňom za účelové, vedené snahou oddialiť poistné plnenie a nespôsobilé privodiť zvrat v skutkovom či právnom posúdení veci. Žalovaný spochybňuje záver o aplikácii slovenského právneho poriadku a namieta, že poistený Q. V. má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, avšak ničím nepreukázal, že by tomu tak nebolo. Bol názoru, že žalovaný si vykladá priebeh nehody svojou optikou vo svoj prospech, ale faktom zostáva, že len poistený spôsobil škodu nedobrzdením, čo sám potvrdil v čestnom prehlásení zo dňa 14.10.2019. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že miera spoluúčasti poisteného na vzniku škody je 10 %, nakoľko § 17 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. je možné aplikovať aj na odbočovanie vozidla. Poistený mal dodržať takú vzdialenosť za vozidlom idúcim pred ním, aby
mohol v prípade potreby včas znížiť rýchlosť jazdy, resp. vozidlo zastaviť, tak ako mu ukladá zákonná povinnosť. Pokiaľ žalovaný namieta zmenu žaloby, ktorú súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 23.6.2023 uznesením pripustil s poukazom, že žalovanému nebol poskytnutý priestor na vyjadrenie k zmene žaloby, tak žalovaný sa na pojednávaní už vyjadril, a to nesúhlasom so zmenou žaloby. Súd však na základe výsledkov doterajšieho konania zmenu žaloby pripustil. Mal za to, že len účelovo vykladá dôkazy, spochybňuje závery súdu, avšak svoje tvrdenia nijako nepreukazuje. 23. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej argumentácií obsiahnutej v odvolaní. Nad rámec dodal, že žalobca nerozlišuje medzi (i) vyjadrením sa k možnosti pripustenia zmeny žaloby a (ii) vyjadrením sa k obsahu pripustenej zmenenej žalobe, nakoľko sa síce na pojednávaní vyjadril k procesnoprávnym aspektom možnosti pripustenia zmeny žaloby (argumentoval, že z procesnoprávneho hľadiska už nie je možné pripustiť zmenu žaloby), avšak vôbec sa nevyjadril k hmotnoprávnym nárokom, ktoré sa stali predmetom konania až po pripustení zmene žaloby a tým mu nebol poskytnutý primeraný priestor na vyjadrenie sa k zmenenej žalobe a preto došlo k porušeniu jeho práv na spravodlivý súdny proces. 24. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojej argumentácií obsiahnutej vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného a mal za to, že žalovaný v odvolaní a v odvolacej replike nepoukazuje na takú právnu argumentáciu, ktorá by mala za následok zmenu inak zrozumiteľnej a presvedčivej právnej argumentácie použitej v odôvodnení napadnutého rozsudku. Záverom dodal, že podľa konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu. Rovnako v opravnom konaní súd nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní. 25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 26. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 27. V posudzovanej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená prevádzkou motorového vozidla poistenca žalovaného dňa 4.7.2019 na ceste E79, na 374. km, pri meste Blagoevgrad v Bulharsku; ide teda o spor s medzinárodným prvkom, pre ktorý je zásadná otázka rozhodného práva, teda práva, ktorým sa právny vzťah bude spravovať. 28. Žalovaný právny vzťah spôsobený škodovou udalosťou žalobcovi v Bulharsku sa spravuje Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) a to s poukazom na Čl. 28 Nariadenia Rím II a skutočnosť, že síce Slovenská republika je signatárom Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody, zo dňa 4.5.1971, prijatého v Haagu na XI. zasadaní Haagskej konferencie o medzinárodnom súkromnom práve (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 130/1976 Zb.), avšak Bulharsko nie je signatárom tohto Dohovoru. 29. Podľa bodu (16) Preambuly Nariadenia Rím II jednotné pravidlá by mali zvýšiť predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a zabezpečiť primeranú rovnováhu medzi záujmami osoby, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, a záujmami poškodenej osoby. Väzba s krajinou, na území ktorej vznikla priama škoda (lex loci damni), vytvára spravodlivú rovnováhu medzi záujmami osoby, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, a poškodenej osoby a tiež zohľadňuje moderný prístup k občianskoprávnej zodpovednosti a vývoj systémov objektívnej zodpovednosti; (17) rozhodné právo by sa malo určiť na základe miesta, kde vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky. V
dôsledku toho by teda krajinou, na území ktorej vznikla škoda, mala byť v prípade ujmy na zdraví krajina, kde došlo k tejto ujme, a v prípade škody na majetku krajina, kde sa poškodil majetok; (18) všeobecným pravidlom v tomto nariadení by mala byť zásada lex loci damni uvedená v článku 4 ods. 1. Článok 4 ods. 2 by sa mal považovať za výnimku z tohto všeobecného pravidla, ktoré určuje osobitný hraničný ukazovateľ pre prípad, že strany majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine. Článok 4 ods. 3 by sa mal chápať ako „úniková klauzula“ z uplatnenia článku 4 ods. 1 a 2, ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou. 30. Podľa Článku 4, ods. 1 (Všeobecné pravidlo) Nariadenia Rím II, pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, spravuje sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti. 31. Podľa Článku 4 ods. 2 (Všeobecné pravidlo) Nariadenia Rím II, ak však osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, ako aj poškodená osoba majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine v čase vzniku škody, civilný delikt sa spravuje právnym poriadkom tejto krajiny. 32. Pokiaľ ide o skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorým je odvolací súd viazaný (§ 383 C. s. p.) a v odvolacom konaní nastolenú podstatnú otázku posúdenia aplikácie Čl. 4 ods. 1 (lex loci damni infecti), resp. ods. 2 (lex domicilii communis); je potrebné pri zodpovedaní tejto otázky vychádzať primárne zo zistení prešetrovania predmetnej škodovej udalosti prezentovaných oprávnenými orgánmi Bulharska (t. j. štátu, v ktorom došlo k vzniku škody) vo vyšetrovacom protokole o dopravnej nehode s obeťami No2019-1046-470, zo dňa 8.7.2019 (č. l. 54 spisu), ako aj v uznesení Okresnej prokuratúry Blagoevgrad o ukončení prípravného konania, zo dňa 18.9.2019 (č. l. 27 spisu), nakoľko iba tieto poskytujú spoľahlivý skutkový základ o priebehu škodovej udalosti. 33. Z vyšetrovacieho protokolu o dopravnej nehode s obeťami No2019-1049-470 vyplýva, že k dopravnej nehode došlo dňa 4.7.2019 o 12:30 hod., na ceste PP1 E79, 374. km, ktorej účastníkom (1) bolo motorové vozidlo M. XXXX, registračné číslo: Z., ktorého vlastníkom bol D. B. W. (s prípojným vozidlom s registračným číslom: Z.), (2) motorové vozidlo S. X., registračné číslo: T., ktorého vlastníkom bol Q. V., (3) motorové vozidlo S. X., registračné číslo: A., ktorého vlastníkom bol Q. B.. Viditeľné poškodenia: vozidlo s evidenčným číslom: Z. - deformovaný ľavý blatník, veko kufra, rozbité panoramatické sklo, ťažné oje a iné; vozidlo s evidenčným číslom: T. - silne zdeformovaná celá predná časť, predné podvozkové ústrojenstvo, vystrelený airbag, celá bočná časť a ďalšie; vozidlo s evidenčným číslom: A. - poškodený ľavý kufor, ľavý bočný výfukový systém atď. Obete: z motorového vozidla s registračným číslom: T. motocyklový jazdec: Jaroslav Mojš so zlomeninou pravej nohy a pravým zápästím; cestujúci za ním v sedadle motocykla: P. V. s otrasom mozgu. Okolnosti a príčiny dopravnej nehody: dňa 4.7.2019 o 12:30 hod. na ceste PP1 E79, 374. km, sa účastník (1) pohybuje v smere z mesta Simitli do mesta Blagoevrad a na vyššie uvedenom úseku zahajuje odbočovací manéver doľava, aby sa dostal na poľnú cestu a v tejto chvíli sa k nemu blíži účastník (3) a účastník (2), účastník (3) prudko znižuje svoju rýchlosť, pričom účastník (2) zasiahne jeho ľavú zadnú stranu a potom následne zasiahne ľavú zadnú strany účastníka (1). 34. Z uznesenia Okresnej prokuratúry Blagoevgrad o ukončení prípravného konania, zo dňa 18.9.2019, vyplýva, že dňa 4.7.2019 okolo 9:00 hod. sa svedkovia Q. B. P. P. W. vydali na cestu z mesta Kavala v Grécku, na motorovom vozidle, ktoré riadil svedok B., značka a model S. X., s evidenčným číslom A.. Spolu s nimi išli aj ich priatelia, a to konkrétne svedok Q. V. a svedkyňa P. V.Á., na motorovom vozidle značka S. X.. Vozidlo riadil svedok Q. V. a za ním sa viezla svedkyňa P. V.Š.. Obidve vozidlá sa pohybovali po PP-1 E-79 v smere do mesta Blagoevgrad, rýchlosťou približne 70 až 80 km/h. Pred svedkami sa pohyboval veľký kamión, ktorý nebol zistený v priebehu konania. Svedkovia Q. B. a Q. V. zvolili manéver predbiehania predmetného kamióna. Po tom, ako svedok Q. B. stihol prejsť do polovice kamióna, vodič kamióna zatlačil rýchlobrzdu. V tom momente svedok B. prvý raz zbadal osobné motorové vozidlo značky Lada s evidenčným číslom Z., modrej farby, ktoré riadil svedok D. W., ktorý jazdil pred kamiónom a ktorý zvolil manéver odbočenie vľavo. Keď nákladné vozidlo začalo prudko brzdiť, svedok B. tiež aktivoval brzdový systém vozidla. Aj svedok Q. V. tiež zvolil brzdenie vozidla, ale nestihol zastaviť a vozidlom narazil do vozidla svedka B. a potom narazil do osobného automobilu Lada s evidenčným číslom Z.. V dôsledku nárazu svedok Q. V. vypadol z vozidla a svedkyňa P. V. tiež vypadla na
zem. Zo zadovážených písomných (lekárskych dokladov) a ústnych dôkazov bolo zistené, že v dôsledku vzniknutej dopravnej nehody došlo k stredne ťažkému zraneniu svedka Q. V., utrpel zlomeninu stehennej kosti na pravej nohe a zlomeninu radiálnej kosti na pravej ruke, tento výsledok je príslušný § 343 ods. 1 písm. b) v spojení s § 342 ods. 1 Trestného zákona. V súlade s vypracovanou epikrízou - prepúšťacou správou svedkyne P. V., jej dopravnou nehodou bolo spôsobené natiahnutie a výron kĺbového aparátu hrudnej časti chrbtice a kontúzia kolena, toto poranenie je mimo hypotézy § 129 Trestného zákona a predstavuje ľahké telesné poškodenie, tento výsledok nie je príslušný komentovanému trestnému činu v doprave. V priebehu vyšetrovania nehodou poškodený Q. V. podal žiadosť o zrušenie tohto trestného konania a v súlade s § 343 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Vzhľadom na túto požiadavku a berúc do úvahy skutočnosť, že vyššie uvedený trestný čin má verejno-súkromný charakter, existuje odôvodnenie podľa § 24 ods. 1, bod 9 Trestného poriadku o ukončení trestného konania. 35. Opodstatnenosť výnimky uvedenej v Článku 4 ods. 2 Nariadenia Rím II spočíva v osobitnom spojení medzi stranami, keď zdieľajú rovnaké právne prostredie; tento spoločný právny rámec sa považuje za dôležitejší pre určenie rozhodného práva ako často náhodné miesto poškodenia. Okrem toho sa toto pravidlo zhoduje s predchádzajúcim právom väčšiny členských štátov Európskej únie alebo sa mu v podstate podobá a odráža legitímne očakávania strán deliktu. V takýchto prípadoch, pokiaľ sa už strany navzájom nepoznajú, budú pravdepodobne očakávať, že sa uplatní právo miesta nehody a Článok 17 Nariadenia Rím II zabezpečuje, že sa musia dodržiavať aspoň pravidlá bezpečnosti a správania sa na danom mieste. Vývoj pravidla uvedeného v Článku 4 ods. 2 Nariadenia Rím II preto vychádza najmä z praktických úvah o jednoduchšom výkone spravodlivosti v prípadoch priestupkov, pretože je najpravdepodobnejšie, že súdny spor medzi obeťou a páchateľom priestupku sa vedie aj v krajine ich spoločného obvyklého pobytu; potom je pre strany, ako aj pre súd vo všeobecnosti jednoduchšie postupovať na základe práva danej krajiny. Prípadné poistné krytie bude navyše často existovať aj v krajine spoločného obvyklého pobytu a bude zodpovedať aktuálnemu právu, ktoré tam platí. Zriedkavé sú pochybnosti o osobe, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná; buď je to osoba, ktorá je vyzvaná na náhradu škody alebo osoba označená v súdnom rozhodnutí. Ak táto osoba nie je skutočným páchateľom deliktu, ale len fyzickou alebo právnickou osobou zodpovednou za páchateľa deliktu (napr. zamestnávateľ), rozhodujúce by však malo byť obvyklé bydlisko skutočného páchateľa deliktu (napr. zamestnanca) bez ohľadu na to, či je alebo nie je táto osoba tiež žalovaná. Zodpovednosť osoby zodpovednej za skutočného páchateľa totiž pravidelne závisí od toho, či sa tento dopustil žalovateľného previnenia [porovnaj MAGNUS, U., MANKOWSKI, P. (eds.) European Commetaires on Private International Law ECPIL. Commentary. Volume III. Rome II Regulation. Köln: Verlag Dr. Otto Schmidt KG, 2019]. 36. V naznačených súvislostiach netreba popri skutočnostiach vyplývajúcich zo šetrení oprávnených orgánov Bulharska, tiež opomínať, že poistenec žalovaného Q. V. dňa 14.10.2019 písomne čestne prehlásil, že dňa 4.7.2019 bol účastníkom dopravnej nehody v Bulharsku pri meste Blagoevgrad, počas ktorej nestihol ubrzdiť a následne narazil do motorky Š.: A. D. S. X. (č. l. 17 spisu). 37. So zreteľom na uvedené teda aj podľa odvolacieho súdu doterajšie skutkové zistenia súdu prvej inštancie (na poklade dokazovania vykonaného podľa návrhov sporových strán) nasvedčujú, že škoda bola uplatnená v aktuálnom spore priamo proti poisťovateľovi osoby (Článok 18 Nariadenia Rím II), o ktorej je bez dôvodných pochybností možné predpokladať, že za spôsobenú škodu zodpovedá a to s ohľadom na priebeh vzniku materiálnej škody, ktorá bola vyvolaná priamym pôsobením vozidla poistenca žalovaného na vozidlo žalobcu. Hodno doplniť, že skutkové úvahy žalovaného nad účasťou prevádzok iných vozidiel [vozidlo M. XXXX, registračné číslo: Z., ktorého vlastníkom bol D. B. W. (s prípojným vozidlom s registračným číslom: Z.) a nezisteného kamiónu] pri vzniku škody síce vyplývajú z predložených dôkazov, avšak neposkytujú dostatočný (bez relevantných pochybností) poklad pre vyvodenie miery ich účasti na spôsobnej škode, pričom v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že komplexné došetrenie škodovej udalosti oprávnenými orgánmi Bulharska (a tým aj posúdenia prípadnej miery účasti prevádzok iných vozidiel na spôsobenej škode) bolo znemožnené výlučne žiadosťou poistenca žalovaného, ktorý požiadal prokurátora o ukončenie vyšetrovania, a preto bolo vyšetrovanie uznesením Okresnej prokuratúry Blagoevgrad dňa 18.9.2019 podľa § 199, § 243 ods. 1, bod 1, § 24 ods. 1, bod 9 Trestného poriadku ukončené [viď napr. povinnosť poisteného v § 10 ods. 3 písm. b) v spojení právom poisťovateľa v § 12 ods. 1 písm. h) zákona č. 381/2001 Z. z.].
38. K správnej aplikácii Článku 4 ods. 2 Nariadenia Rím II tiež bolo potrebné súdom prvej inštancie ustáliť, čo sa však nestalo, obvyklý pobyt poškodeného a osoby, ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, a to v čase vzniku škody; Nariadenie Rím II pritom nedefinuje pojem obvyklého pobytu fyzickej osoby (s výnimkou obvyklého pobytu fyzickej osoby konajúcej v rámci svojej podnikateľskej činnosti v Článku 23 ods. 2), a preto je potrebné vychádzať z jeho interpretácie Súdnym dvorom EÚ. Obvyklý pobyt je vo všeobecnosti vnímaný ako miesto, kde sa nachádza centrum životných záujmov fyzickej osoby; je ním teda miesto, kde sa osoba obvykle zdržiava, pričom na to existujú objektívne dôvody (rodinné a sociálne väzby, zamestnanie, majetok na danom mieste). Pojmovým znakom je fyzická prítomnosť osoby v určitom mieste po určitú dobu, pričom obvyklosť pobytu skôr vyjadruje kvalitu, než trvanie pobytu; stačí preto určitá pravidelnosť. Subjektívny prvok, teda vôľa osoby na určitom mieste sa zdržiavať, nie je primárne podstatný (určujúci), avšak môže byť dôležitým, pokiaľ nie sú objektívne okolnosti jednoznačné. Ak je úmysel osoby zdržiavať sa na určitom mieste dlhodobo a pravidelne zistiteľný z vonkajších, objektívne identifikovateľných indícií, ako je napr. kúpa nehnuteľnosti na určitom mieste, začatie vykonávania podnikateľskej činnosti, uzatvorenie pracovnej zmluvy, sobáš, presťahovanie sa za členom rodiny; tak môže byť obvyklý pobyt na určitom mieste založený okamžite. 39. Podľa bodu (34) Preambuly Nariadenia Rím II v záujme zabezpečenia primeranej rovnováhy medzi stranami sa musia, pokiaľ je to vhodné, zohľadniť pravidlá bezpečnosti platné v krajine, v ktorej došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, a to aj vtedy, ak sa mimozmluvný záväzok spravuje právnym poriadkom inej krajiny. Pojem „pravidlá bezpečnosti“ by sa mal vykladať tak, že odkazuje na všetky pravidlá súvisiace s bezpečnosťou a správaním sa vrátane napríklad pravidiel bezpečnosti cestnej premávky v prípade dopravnej nehody. 40. Podľa Článku 17 (Pravidlá bezpečnosti) Nariadenia Rím II pri hodnotení správania sa osoby, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, sa musí brať ohľad ako na skutkovú okolnosť, a pokiaľ je to vhodné, na pravidlá bezpečnosti, ktoré boli účinné v mieste a v čase, keď nastala skutočnosť, ktorá spôsobila vznik zodpovednosti. 41. Citovaný Článok 17 Nariadenia Rím II obsahuje špecifickú kolíznu normu, ktorá núti orgán aplikujúci právo, určené rozhodujúcou kolíznou normou, zohľadniť v rámci posudzovania niektorých prvkov zodpovednosti upravujúcich požiadavku súladu konania s určitými štandardmi správania sa, aj iné právo (správnejšie: pravidlá správania sa), a to ako skutkovú otázku. Podľa „dôvodovej správy“ k návrhu Nariadenia Rím II sa cudzie právo (pravidlá správania sa) má napríklad zohľadniť pri posudzovaní vážnosti zavinenia škodcu alebo pri posudzovaní náhrady škody v rámci skúmania, či bol škodca dobromyseľný, alebo nie. Zjednodušene povedané, Článok 17 Nariadenia Rím II tak nemá zasiahnuť do určenia rozhodného práva, ale iba vplývať na posudzovanie podmienok určených rozhodným právom. Pravidlá bezpečnosti a váha, ktorej sa im pri posudzovaní správania škodcu dostane, by tak mala závisieť od špecifík prípadu, ako aj od vlastností rozhodujúceho práva. Ak by rozhodujúce právo takéto zohľadnenie nepripustilo (napr. ak by bola zodpovednosť konštruovaná bez ohľadu na zavinenie, prípadne aj bez ohľadu na protiprávnosť), potom by nebol priestor pre uplatnenie Článku 17 Nariadenia Rím II. Ustanovenie Článku 17 Rím II totiž nezasahuje do štruktúry samotnej skutkovej podstaty zodpovednosti za škodu podľa použiteľného práva, teda nerozhoduje o tom, či sa má vyžadovať protiprávnosť, alebo zavinenie. Iba sa ustanovuje, že v prípade, ak pri rozhodovaní o tom, či je škodca zodpovedný, alebo nie, zohráva úlohu skutočnosť, že nekonal v súlade so štandardom, ktorý od neho možno očakávať, tak pri posudzovaní nárokov na správanie sa škodcu je potrebné zohľadniť nároky kladené na jeho činnosť v krajine, kde nastala činnosť škodcu vedúca k škode. Nerozhoduje tak o podmienkach zodpovednosti za škodu, ale iba o tom, na čo možno prihliadať pri posudzovaní, či sú tieto podmienky splnené. To ale neznamená, že by v ústavne pochybných prípadoch, v ktorých škodca nemohol vôbec predpokladať aplikáciu cudzieho rozhodného práva, nemohli zasiahnuť imperatívne normy lex fori, resp. sa nemohla aplikovať výhrada ordre public, či už na úrovni aplikovania rozhodného práva, alebo v prípade uznávania a výkonu cudzieho rozhodnutia (CSACH, K. a kol. Úvod do štúdia medzinárodného práva súkromného a procesného. Bratislava: Wolters Kluwer SR, 2018, s. 219). 42. Pretože súd prvej inštancie svoje vyhovujúce rozhodnutie založil na aplikácii Článku 4 ods. 2 Nariadenia Rím II bez toho, aby zistil obvyklý pobyt poistenca žalovaného (toho o kom sa tvrdí, že je zodpovedný) v čase vzniku škody (4.7.2019) a súčasne pri aplikácii slovenského práva ako práva rozhodného na uplatnený nárok vôbec z úradnej povinnosti nezohľadnil pri posudzovaní niektorých
prvkov zodpovednosti upravujúcich požiadavku súladu konania s určitými štandardmi správania sa v Bulharsku; dospel odvolací súd k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci zostal skutkový stav neúplný a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. zrušil a podľa 391 ods. 1 C. s. p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 43. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C. s. p. viazaný; spor opätovne prejedná na pojednávaní a riadne podľa návrhov strán vykoná dokazovanie, na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p. tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. 44. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).