Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14CoCsp/26/2024 6121279863 28. 01. 2025 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2025:6121279863.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Branislav Král, v spore žalobcu: M.B.A. Financie s.r.o., IČO: 36 754 404, so sídlom Gusevova 1415/6, Bratislava, zastúpeného M.B.A. LEGAL advokátní kancelár s.r.o., organizačná zložka, IČO: 04 329 724, so sídlom Tallerova 4, Bratislava, proti žalovanému: M.. X. U. C., P.. XX.XX.XXXX, Y. H. XXX/X, M. E. I., zastúpeného BURDA LEGAL s.r.o., IČO: 46 530 894, so sídlom Rudnícka 8, Bratislava, o zaplatenie 31.041,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-64Csp/3/2022-119, zo dňa 3. mája 2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-64Csp/3/2022-119, zo dňa 3. mája 2024 p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV, rozsudkom č.k. B3-64Csp/3/2022-119, zo dňa 3. mája 2024, zamietol žalobu a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653 a uzatvorila so spoločnosťou Dunajškrob Starch, a.s., IČO: 35 958 511 (ďalej aj ako „dlžník“) dňa 23.06.2015 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v sume 34.961 eur, pričom predmetná zmluva bola zabezpečená Dohodou o pristúpení k záväzku uzavretou medzi veriteľom a žalovaným zo dňa 23.06.2015. Dlžník bol veriteľom upovedomený o omeškaných splátkach, a to výzvou zo dňa 01.12.2015, kedy bol dlžník v omeškaní so sumou 1.352 eur a výzvou zo dňa 02.01.2016, kedy bol v omeškaní so sumou 2.771,99 eur. Výzvami zo dňa 10.09.2020 oznámil veriteľ dlžníkovi a žalovanému, že sú v omeškaní so splácaním viac ako tri mesiace, pričom výška pohľadávky v tento deň predstavovala sumu 33.200,70 eur. Žalobca uviedol, že pohľadávka sa stala voči žalovanému splatná dňa 15.06.2018. 3. Veriteľ dňa 14.12.2020 písomnou zmluvou postúpil pohľadávku na žalobcu, pričom ku dňu postúpenia pohľadávka voči žalovanému predstavovala sumu 31.041,36 eur. Žalobca dňa 14.01.2021 vyzval žalovaného na mimosúdne vysporiadanie predmetného nároku, avšak neúspešne. Uviedol, že splátka úveru bola dohodnutá na sumu 972 eur, pričom prvá splátka bola splatná dňa 15.07.2015. Úrok bol dohodnutý na 15,90 % ročne. Dlžník uhradil splátky splatné v mesiacoch 07-12/2015 v plnej výške, následne splátku splatnú dňa 15.11.2015 len v sume 7,57 eur. Dňa došlo k započítaniu výťažku z konkurzného konania vedeného na dlžníka Dunajškrob Starch, a.s. v sume 24,07 eur na splátku istiny. Na istinu teda dlžník uhradil sumu 3.919,64 eur; od 15.11.2015 veriteľ neevidoval žiadnu úhradu od
dlžníka. Na riadny úrok dlžník uhradil celkovo sumu 1.901,13 eur, na poplatky za správu úveru celkom sumu 55 eur a na úrok z omeškania sumu 4,08 eur. 4. Žalobca k vznesenej námietke premlčania uviedol, že podľa § 28 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z.z. si veriteľ uplatnil prihláškou do konkurzu svoju pohľadávku voči dlžníkovi, a preto mal za to, že doručením tejto prihlášky došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby. Uviedol, že deň doručenia prihlášky mu nebol známy, preto žiadal, aby ju od správcu konkurznej podstaty vyžiadal súd prvej inštancie. Uviedol, že konkurz na dlžníka bol zrušený uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 08.03.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 31.03.2021; ním uplatnená pohľadávka preto nemôže byť premlčaná. K námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie uviedol, že v zmluve o postúpení pohľadávky nemusí byť explicitne špecifikovaný aj pristupiteľ k záväzku. Pohľadávka je podľa neho identifikovaná dátumom uzavretia zmluvy, názvom hlavného dlžníka, poskytnutou sumou úveru, zostatkom istiny, príslušenstva a číslom účtu, ktoré predstavuje číslo úveru. Nakoľko pristúpenie k záväzku je formou zabezpečenia záväzku dlžníka, ide v zmysle § 524 ods. 2 OZ o práva spojené s pohľadávkou. 5. Žalovaný uviedol, že bol prvýkrát informovaný o výške pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere na základe výzvy veriteľa zo dňa 10.09.2020, v zmysle ktorej veriteľ oznámil žalovanému, že má byť viac ako 3 mesiace v omeškaní so splácaním, pričom výška splatnej a nezaplatenej pohľadávky má ku dňu 10.09.2020 predstavovať sumu vo výške 33.200,70 eur. Následne požiadal veriteľa o doplnenie podkladov a informácii k uplatnenej pohľadávke a aj dodatočnú špecifikáciu uplatnenej pohľadávky. Následne oznámil veriteľovi, že ním uplatnenú pohľadávku považuje za premlčanú v celom rozsahu, čo odôvodnil tým, že prípadná pohľadávka na vrátenie neuhradeného zostatku úveru sa stala splatnou v celom rozsahu v čase určenom vo vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo strany veriteľa, najneskôr však vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka, ku ktorému došlo ešte dňa 23.03.2016. Následne mu bola doručená predžalobná upomienka na zaplatenie sumy 34.137,85 eur, ktorá pozostávala u istiny v sume 31.041,36 eur, úroku kapitalizovaného ku dňu postúpenia pohľadávky v sume 2.070,27 eur, poplatkov v sume 65 eur a trov právneho zastúpenia v sume 961,22 eur. Listom zo dňa 28.01.2021 opätovne požiadal o doručenie podkladov na účely posúdenia dôvodnosti výšky uplatnenej pohľadávky, najmä o zaslanie rozpisu jednotlivých úhrad splátok úveru realizovaných zo strany dlžníka počas trvania zmluvy o úvere (uvedením dátumu úhrady a výšky úhrady tej-ktorej splátky úveru) a predloženie písomnej dokumentácie týkajúcej sa záväzkového právneho vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom titulom poskytnutého úveru (výziev na zaplatenie adresovaných dlžníkovi, oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, resp. ďalšej relevantnej dokumentácie odosielanej dlžníkovi). Zároveň upozornil žalobcu, že bez dodatočného predloženia požadovaných podkladov a informácií považuje pohľadávku uplatnenú žalobcom za nedôvodnú, resp. čo do výšky za nepreukázanú. Opätovne vzniesol námietku premlčania pohľadávky uplatnenej v predžalobnej upomienke aj smerom k žalobcovi. Žalobca mu listom zo dňa 04.03.2021 oznámil, že pohľadávku nepovažuje za premlčanú. Žalovaný namietal žalobcom uplatnené obdobie omeškania žalovaného so zaplatením istiny pohľadávky (od 16.06.2018 do zaplatenia), pričom mal za to, že žalovaný sa mohol dostať do omeškania s plnením záväzku najskôr v čase po doručení výzvy veriteľa na plnenie, čo bolo listom zo dňa 10.09.2020 a uplynutím lehoty na plnenie, ktorá v ňom bola stanovená. Mal za to, že splatnosť úveru nastala dňa 24.03.2016, čo vyplývalo aj z prílohy k zmluve o postúpení, a preto záväzok žalovaného ako solidárneho dlžníka vznikol dňa 24.03.2016, pričom od tohto času uplynula 4-ročná premlčacia doba. Uviedol, že veriteľ mal na výber, od ktorého solidárneho dlžníka si bude svoju pohľadávku vymáhať. Uplatnenie pohľadávky voči jednému zo solidárnych dlžníkov však nemá žiadny vplyv na plynutie premlčacej doby voči druhému solidárnemu dlžníkovi. To znamená, že aj v prípade, ak si veriteľ riadne uplatnil pohľadávku voči dlžníkovi (prihláškou pohľadávky do konkurzu), nemala táto skutočnosť vplyv na plynutie premlčacej doby vo vzťahu k žalovanému. Vzhľadom k tomu, že žalobca si uplatnil postúpenú pohľadávku voči žalovanému až v roku 2021 (05 - 06/2021), došlo k premlčaniu tejto pohľadávky, a to najneskôr dňa 24.03.2020. V prípade solidárnych dlžníkov pôsobí premlčanie in personam a u každého zo solidárnych dlžníkov sa dlh premlčuje osobitne. Ak súdne konanie začalo iba proti jednému zo spoludlžníkov, premlčanie spočíva (§ 112 OZ) iba vo vzťahu k tomuto dlžníkovi. Zároveň žalovaný namietal aj platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá neobsahovala špecifikáciu pohľadávky, a teda aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Mal za to, že zmluva o postúpení pohľadávky musí obsahovať aj označenie postupcovho dlžníka, pričom predmetnou zmluvou o postúpení pohľadávky nebolo identifikované, že žalovaný je dlžníkom postúpenej pohľadávky. Podľa žalovaného tak došlo len k postúpeniu pohľadávky voči dlžníkovi, nie však k postúpeniu pohľadávky veriteľa voči žalovanému, ktorý je s dlžníkom vo vzťahu solidarity.
6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497 a nasl., § 387 a nasl. Obchodného zákonníka , § 533 Občianskeho zákonníka a § 28 ods. 6 a § 46 zákona č. 7/2005 Z.z. a dospl k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. 7. Súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci nebolo sporné, že medzi veriteľom a dlžníkom vznikol dňa 23.06.2015 uzatvorením úverovej zmluvy (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka) absolútny obchodnoprávny záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka). Rovnako tiež nebolo sporné, že podľa § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaný pristúpil k záväzku dlžníka vyplývajúceho z uzatvorenej úverovej zmluvy, na základe čoho sa žalovaný stal dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi s tým, že obaja boli zaviazaní spoločne a nerozdielne. Zároveň bolo nesporné, že veriteľ si svoj záväzok z predmetnej úverovej zmluvy podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka splnil, keď dlžníkovi poskytol úver v sume 34.961 eur, s ktorým sa však dlžník od mesiaca 11/2015 dostal do omeškania. Nespornou bola ja tá skutočnosť, že dňom 16.03.2016 bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz s tým, že ten bol dňa 08.03.2021 zrušený. 8. Jedným z účinkov vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka je podľa § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. je tzv. automatická akcelerácia (splatnosť) dlžníkových záväzkov, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu. Ide o zákonnú fikciu zosplatnenia záväzkov dlžníka, ktorá pôsobí iba počas konkurzu a v konkurze, čo okrem iného znamená, že v prípade zrušenia konkurzu sa obnovuje pôvodná splatnosť záväzkov. Zároveň však platí, že táto zákonná fikcia zosplatnenia nastáva iba voči dlžníkovi a nie aj voči prípadnej tretej osobe, ktorá vystupuje v záväzku ako solidárny dlžník. Ak teda žalovaný namietal, že pohľadávka veriteľa sa stala dňom vyhlásenia konkurzu (16.03.2016) splatnou, od čoho následne odvíjal aj začiatok plynutia premlčacej doby voči jeho záväzku ako solidárneho dlžníka a s čím spájal aj premlčanie žalobcom uplatneného nároku v celom rozsahu, súd prvej inštancie jeho námietku nemohol vyhodnotiť ako dôvodnú. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. splatnosť pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi sa netýkala aj jeho pohľadávky voči žalovanému ako solidárnemu dlžníkovi, keďže táto zákonná fikcia zosplatnenia pôsobila len voči dlžníkovi a aj to len počas trvania konkurz. To isté platí aj v prípade účinku spojeného s uplatnením pohľadávky podľa § 26 ods. 8 zákona č. 7/2005 Z.z. a teda tým, že veriteľ uplatnil svoju pohľadávku voči dlžníkovi, na ktorého bol vyhlásený konkurz prihláškou do konkurzu, malo to vplyv na plynutie premlčacej doby lebo vo vzťahu k jeho pohľadávke voči tomuto dlžníkovi. 9. Z uvedeného potom vyplýva, že voči žalovanému ako solidárnemu dlžníkovi sa pohľadávka veriteľa stala splatnou postupne v súlade s dohodnutou splatnosťou jednotlivých splátok veriteľom poskytnutého úveru. Na základe uvedeného, ako aj vzhľadom na to, že žalobca ako postupník podal žalobu voči žalovanému dňa 15.03.2021, všetky splátky úveru splatné pred dňom 15.03.2017 sú podľa § 387 Obchodného zákonníka premlčané. Inak povedané, žalobca sa mohol úspešne domáhať len vrátania istiny splátok (keďže si uplatnil len dlžnú istinu úveru) splatných od 15.03.2017 do 15.06.2018, kedy nadobudla splatnosťou aj posledná splátka úveru, t.j. celkovo sumy 15.552 eur (t.j. 16 splátok po 972 eur), avšak aj to len za predpokladu, že na neho bola predmetná pohľadávka veriteľa voči žalovanému podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka postúpená, čo však žalovaný namietal. 10. Podstatou postúpenia pohľadávky je, že na základe uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky dochádza k zmene v osobe veriteľa, teda do právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom nastúpi na miesto veriteľa (postupcu) nový veriteľ (postupník) bez toho, aby došlo k zmene v obsahu záväzku. Zároveň platí, že predmetom zmluvy o postúpenia pohľadávky môže byť len existujúca určitá pohľadávka, t.j. právo na plnenie od konkrétneho dlžníka a nie celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky preto patrí (okrem iného) označenie postúpenej pohľadávky a to takým spôsobom, z ktorého možno zistiť, aká pohľadávka je predmetom postúpenia. To znamená, že zmluva o postúpení pohľadávky by mala obsahovať riadne označenie dlžníka a opis pohľadávky čo do jej výšky a skutočností, na ktorých sa zakladá tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou, a to aj preto, že ak je viacero dlžníkov zaviazaných solidárne, môže veriteľ postúpiť celú svoju pohľadávku voči všetkým dlžníkom alebo len pohľadávku voči jednému zo solidárnych dlžníkov. 11. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmet zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 14.12.2020 medzi veriteľom a žalobcom bol špecifikovaný označením titulu vzniku pohľadávky, dátumom (23.06.2015) uzatvorenia úverovej zmluvy a jej číslom (XXXXXXXXXX), osobou dlžníka (Dunajškrob Starch, a.s., IČO: 35 958 511) a ďalej už len špecifikovaním výšky postupovanej pohľadávky a jej zloženia
s tým, že v rámci označenia zabezpečenia pohľadávky bola uvedení len skratka „PKZ“ (t.j. pristúpenie k záväzku). Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2020 bola len pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi z titulu zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 23.06.2015 medzi veriteľom a dlžníkom avšak nie pohľadávka veriteľa z titulu jeho pristúpenia k tomuto záväzku podľa § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 12. V tejto súvislosti žalobca argumentoval tým, že podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prešli aj všetky práva s ňou spojené, a teda aj právo domáhať sa zaplatenia úveru od žalovaného. Vo vzťahu k tomuto argumentu súd prvej inštancie uviedol, že pod slovným spojeným „všetky práva s ňou spojené“ treba rozumieť najmä práva veriteľa na zabezpečenie pohľadávky, napr. právo na zabezpečenie pohľadávky ručiteľom (na čo nadväzuje aj § 528 Občianskeho zákonníka). Hoci inštitút pristúpenia k záväzku podľa § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže javiť prvky zabezpečenia pohľadávky, jeho následkom je zmena pôvodného záväzkového vzťahu, keď novému dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok rovnako ako pôvodnému dlžníkovi, teda vo vzťahu k nemu nejde o cudzí dlh, ktorý zabezpečuje (ako napr. pri ručení), ale o jeho vlastný dlh. To znamená, že podľa svojho účelu a obsahu nemožno právnu skutočnosť z titulu pristúpenia k záväzku podľa § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka priradiť medzi zabezpečovacie inštitúty. Uvedené navyše vyplýva aj z jeho systematického umiestnenia v Občianskom zákonníku a to v oddiele upravujúcom zmeny v osobe veriteľa alebo dlžníka a nie v oddiele upravujúcom zabezpečenie záväzkov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok NS ČR zo dňa 14.12.2011, sp. zn. 1770/2010, podľa ktorého pod slovným spojeným „práva s ňou spojené“ nemožno rozumieť právo vyplývajúce z celkom odlišnej právnej skutočnosti voči inému dlžníkovi, ktoré má k prevádzanej pohľadávke len ten vzťah, že vyplýva zo skutkovo spolu súvisiaceho právneho úkonu (rozsudok NS ČR zo dňa 14.12.2011, sp. zn. 1770/2010). 13. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 14.12.2020 medzi veriteľom a žalobcom nedošlo k postúpeniu pohľadávky veriteľa voči žalovanému, keďže tá vychádzala z odlišnej právnej skutočnosti než úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 23.06.2015 medzi veriteľom a dlžníkom a to z dohody o pristúpení k záväzku uzatvorenej medzi veriteľom a žalovaným dňa 23.06.2015, pričom túto právnu skutočnosť nebolo možné zaradiť ani medzi práva spojené s pohľadávkou veriteľa voči dlžníkovi, ktoré s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobcu, keďže takýmito právami sa rozumejú najmä práva veriteľa na zabezpečenie pohľadávky, pod čo však pristúpenie k záväzku podľa § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno zaradiť. Inak povedané, veriteľ disponoval samostatnými pohľadávkami voči dlžníkovi a aj voči žalovanému, a preto ak chcel dosiahnuť zmenu v osobe veriteľa v oboch týchto peňažných záväzkových vzťahoch, mala sa zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2020 týkať oboch týchto pohľadávok, teda mali v nej byť dostatočne špecifikované obe pohľadávky vo vzťahu k osobe dlžníka a ich právneho základu, čo sa však nestalo, keďže táto špecifikácia bola splnená len vo vzťahu k pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi a nie aj vo vzťahu k pohľadávke veriteľa voči žalovanému. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobcovi nepatrilo právo domáhať sa zaplatenia ním požadovanej sumy od žalovaného, keďže na neho podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka predmetná pohľadávka nebola postúpená, a teda žalobca nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby, na základe čoho súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. 14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s princípom úspechu v konaní a žalovanému ako plne úspešnej strane sporu priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) zákona č. 160/2015 Z.z.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z.z.). 16. Žalobca sa nestotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, že zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 14.12.2020 medzi veriteľom a žalobcom nedošlo k postúpeniu pohľadávky veriteľa voči žalovanému, a teda žalobcovi nepatrilo právo domáhať sa zaplatenia ním požadovanej sumy od žalovaného. Súd prvej inštancie argumentuje tým, že pohľadávka voči žalovanému vznikla na základe dohody o pristúpení v zmysle § 533 OZ, a teda v zmluve o postúpení musí byť zvlášť špecifikovaná ako
samostatná pohľadávka voči žalovanému. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo /93/2008, v ktorom Najvyšší súd SR konštatuje, cit.: „Postúpenie pohľadávky podľa § 524 a nasl. OZ zakladá nový záväzok len medzi postupníkom a postupcom. Obsahom nového záväzku je prechod pohľadávky z majetku postupcu na majetok postupníka. Obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení sa nemení ani postavenie dlžníka. Jeho postavenie sa mení až tým, že mu postúpenie postupca lebo postupník oznámi. Nemení sa nič na jeho povinnosti dlh splatiť. Povinnosť dlžníka sa potom, ak mu niektorý z účastníkov zmluvy o postúpení postúpenie oznámi spôsobom predpokladaným v § 526 OZ, mení len v tom, že miesto pôvodnému veriteľovi musí dlh splniť postupníkovi.“ Požiadavka určitosti zmluvy o postúpení pohľadávky je splnená tiež v prípade, ak je súhrn postupovaných pohľadávok označený osobou dlžníka a právnym dôvodom ich vzniku (napr. odkazom na príslušnú zmluvu, s tým, že sa postupujú všetky pohľadávky z tejto zmluvy) bez toho, že by postupované pohľadávky museli byť v zmluve o postúpení výslovne jednotlivo identifikované (Rc XX/XXXX). Súdna prax ide ešte ďalej, keď zastáva názor, že zmluva o postúpení pohľadávok je určitá aj v takom prípade, keď neobsahuje menovitý výpočet všetkých prevádzaných pohľadávok, ak z identifikačných znakov zvolených účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávok nepochybne vyplýva, ktoré pohľadávky (nezameniteľne s inými) sú predmetom postúpenia. Z ustanovenia § 524 ods. 2 OZ vyplýva, že s postúpenou pohľadávkou prechádza nielen jej príslušenstvo, ale i všetky práva spojené s pohľadávkou. Pod slovným spojením „práva spojené s pohľadávkou“ treba rozumieť najmä práva veriteľa na zabezpečenie pohľadávky (napr. záložné právo, ktoré zabezpečuje postúpenú pohľadávku) a právo na súdne uplatnenie pohľadávky (nárok) vrátane oprávnenia exekučne ho vymôcť. Právami spojenými s pohľadávkou sú podľa ustálenej súdnej praxe (porovnaj Rc 31/2004) predovšetkým práva zo zabezpečenia pohľadávky, a to aj voči tretím osobám. Z uvedeného vyplýva, že v zmluve o postúpení pohľadávky nemusí byť explicitne špecifikovaný aj pristupiteľ k záväzku. Pohľadávka je identifikovaná dátumom uzavretia zmluvy, názvom hlavného dlžníka, poskytnutou sumou úveru, zostatkom istiny, príslušenstva a číslom účtu, ktoré predstavuje číslo úveru a takto identifikovaná pohľadávka je postačujúca pre účely posúdenia postúpenia pohľadávky. Nakoľko pristúpenie k záväzku je formou zabezpečenia záväzku dlžníka, ide v zmysle § 524 ods. 2 OZ o práva spojené s pohľadávkou. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, žalobca žiada súd, aby rozhodnutie Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-64Csp/3/2022 zrušil a vec vrátil súdu prvé stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd v prípade úspechu zaviazal žalobcu na náhradu trov konania odvolacieho súdu. 17. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne správny a odvolanie žalobcu za nedôvodné v celom rozsahu. Odvolacia argumentácia žalobcu je založená na spochybnení právneho záveru súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého na základe zmluvy o postúpení pohľadávky medzi veriteľom a žalobcom nedošlo aj postúpeniu pohľadávky veriteľa voči žalovanému a teda, žalobcovi nepatrí právo domáhať sa zaplatia ním požadovanej sumy od žalovaného. Žalobca má za to že v zmluve o postúpení pohľadávky nemusí byť explicitne špecifikovaný aj pristupiteľ k záväzku. S uvedenou argumentáciou žalobcu sa pritom náležite a dôvodne vysporiadal súd prvej inštancie už napadnutom rozsudku v bodoch 16 až 19. Na podporu správnosti právneho posúdenia súdom prvej inštancie žalovaný poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.06.2022 sp. zn. 6Cob/35/2022, ktorého právne závery sú plne aplikovateľné na prejednávaný prípad, cit.: „Vzhľadom na zákonné založenie solidárneho záväzku medzi pôvodným dlžníkom a pristupujúcim dlžníkom zmluvou o pristúpení k záväzku, čím vzniká popri hlavnom záväzku ďalší záväzok voči pristupujúcemu dlžníkovi, nie je správna taká interpretácie právnych noriem, že záväzok spoludlžníka je akcesorickým záväzkom, ktorý prechádza s postúpenou pohľadávkou priamo na postupníka. Tento záver podľa odvolacieho súdu vychádza aj z toho, že záväzok spoludlžníka nesleduje osud záväzku toho dlžníka, ktorý poskytol zabezpečenie svojho záväzku, čo znamená, že zabezpečenie pôvodného záväzku má zmluvný základ medzi veriteľom, dlžníkom a prípadne aj treťou osobou a následný vznik pasívnej solidarity nemôže mať bez ďalšieho ten následok, že pôvodné zabezpečenie sa v celom rozsahu vzťahuje aj na pristupujúceho dlžníka. Pod slovným spojením „práva spojené s pohľadávkou“ podľa odvolacieho súdu je potrebné rozumieť najmä práva veriteľa na zabezpečenie pohľadávky (napr. záložne právo, ktoré zabezpečuje pohľadávku), právo na súdne uplatnenie pohľadávky (nárok), vrátane oprávnenia na jej exekučné vymáhanie, právo na príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 OZ, avšak nemožno ním rozumieť právo vyplývajúce z celkom odlišnej právnej skutočnosti voči inému dlžníkovi, ktoré má k prevádzanej pohľadávke len ten vzťah, že vyplýva zo skutkovo spolu súvisiaceho právneho úkonu“. Odvolací Krajský súd v Prešove sa citovanom rozhodnutí zaoberal rovnakými námietkami aké vyprodukoval v spore a následnom odvolaní žalobca, dospejúc pritom k záverom, že v prípade, ak
sa postupuje solidárny záväzok, musí byť spoludlžník označený v zmluve o postúpení pohľadávky dostatočne určito a že pod „právom spojeným s pohľadávkou“ v zmysle ustanovenia §524 ods. 2 OZ nemožno rozumieť právo na vymáhanie pohľadávky (aj) voči solidárnemu spoludlžníkovi, ktorý uzatvoril dohodu o pristúpení k záväzku. Obdobne aj Najvyšší súd Českej republiky v prípade, v ktorom posudzoval postupovanie pohľadávky pri existencii solidárneho záväzku, odmietol taký právny zázvor súdu nižšej inštancie, v zmysle ktorého v prípade, ak banka postúpila dlh z úveru, ku ktorému platne pristúpil spoludlžník na tretí subjekt (žalobcu), by mal mať žalobca právo vymáhať dlh aj od (hlavného) dlžníka a aj od spoludlžníka, resp. že by na žalobcu malo „automaticky“ s postúpenou pohľadávkou prejsť aj právo vymáhať dlh nielen voči dlžníkovi, ale aj voči spolu dlžníkovi. S poukazom na vyššie citované súdne rozhodnutia, súd prvej inštancie správne uzavrel, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 14.12.2020 medzi veriteľom a žalobcom nedošlo k postúpeniu pohľadávky veriteľa voči žalovanému, keďže tá vychádzala z odlišnej právnej skutočnosti než z úverovej zmluvy uzatvorenej dňa 23.06.2015 medzi veriteľom a dlžníkom, a to z dohody o pristúpení k záväzku uzatvorenej medzi veriteľom a žalovaným dňa 23.06.2015, pričom túto právnu skutočnosť nebolo možné zaradiť ani medzi práva spojené s pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi, ktoré s postúpenú pohľadávku prešli na žalobcu. Pokiaľ chcel veriteľ dosiahnuť zmenu v osobe veriteľa v oboch peňažných záväzkových vzťahoch, mala sa zmluva o postúpení pohľadávky týkať oboch týchto pohľadávok, teda mali v nej byť dostatočne špecifikované obe pohľadávky vo vzťahu k osobe dlžníka a ich právneho základu, čo sa však nestalo, keďže táto špecifikácia bola splnená á len vo vzťahu k pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi a nie vo vzťahu k pohľadávke veriteľa voči žalovanému. Pokiaľ žalobca v odvolaní cituje rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 5Obo /93/2008, resp. poukazuje na judikát Rc 27/2008, nie je vôbec zrejmé, v akom kontexte majú mať tieto súdne rozhodnutia relevanciu vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci resp. napadnutému rozsudku, resp. vyprodukovanej odvolacej argumentácii žalobcu. V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že v prejednávanom prípade nie je daný žiadny uplatnený odvolací dôvod a odvolanie žalobcu je v celom rozsahu zjavne nedôvodné. Žalovaný preto navrhuje o Krajskému súdu v Bratislave, aby podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 18. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu uviedol, že zotrváva na doterajšej argumentácii uvedenej v podanom odvolaní; má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prevej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Čo sa týka rozhodnutia Krajského súdu Prešov na ktoré poukazuje žalovaný, s poukazom čl. 2 ods. 2 CSP má za to, že rozhodnutie Krajského súdu Prešov, na ktoré žalovaný poukazuje, nie je rozhodnutím najvyššej súdnej autority. Právne závery všeobecných súdov, ktoré sú obsiahnuté v rozhodnutiach všeobecných súdov, nemožno považovať za „precedensové“ nakoľko v právnom poriadku Slovenskej republiky nemajú charakter precedensu. Príloha k zmluve o postúpení pohľadávky je dostatočne určitú a pohľadávky v nej sú špecifikované v súlade s platnou legislatívou. V zmysle § 524 ods. 2 OZ s postúpenou pohľadávkou prechádza nielen príslušenstvo, ale aj všetky práva spojené s pohľadávkou a teda aj nárok žalobcu voči žalovanému. 19. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 CSP). 20. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca, ako právny nástupca po pôvodom veriteľovi Slovenskej sporiteľni, a.s., ktorý na neho Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 14.12.2020 postúpil pohľadávku voči dlžníkovi Dunajškrob Starch a.s. zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 23.06.2015, domáhal zaplatenia sumy 31.041,36 eur s príslušenstvom proti žalovanému, ktorý dňa 23.06.2015 pristúpil k dlhu dlžníka, z hľadiska jeho aktívnej vecnej legitimácie v danej veci. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej
veci neboli splnené zákonné podmienky pre vyhovenie podanej žalobe pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď sa žalobca v dôsledku zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14.12.2020 nestal veriteľom z uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. Súd prvej inštancie pritom svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel aj dostatočne odôvodnil, keď sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, a preto sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, tieto si osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. 21. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že nakoľko predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14.12.2020 bola len pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi z titulu zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 23.06.2015 medzi veriteľom a dlžníkom, avšak nie pohľadávka veriteľa z titulu pristúpenia žalovaného k tomuto záväzku podľa § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže táto vychádzala z odlišnej právnej skutočnosti - z dohody o pristúpení k záväzku uzatvorenej medzi veriteľom a žalovaným dňa 23.06.2015, pričom navyše túto právnu skutočnosť nebolo možné zaradiť ani medzi práva spojené s pohľadávkou veriteľa voči dlžníkovi, ktoré s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobcu, nedošlo k postúpeniu pohľadávky veriteľa voči žalovanému na žalobcu podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda žalobca nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby, na základe čoho súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd sa stotožnil s uvedeným právnym záverom súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý nepreukázal, že by jeho právny predchodca, a to banka, platne na neho postúpila pohľadávku voči žalovanému. 22. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd, v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu, považuje za potrebné doplniť ešte nasledovné. 23. Je nesporné, že inštitút pristúpenia k záväzku spôsobuje zmenu záväzkovo-právneho vzťahu v jeho subjektoch, nakoľko sa mení počet dlžníkov. Zároveň je nepochybné, že tento inštitút plní aj funkciu zabezpečenia pohľadávky, pretože dochádza k založeniu ďalšieho záväzkového vzťahu medzi veriteľom a osobou, ktorá k záväzku pristúpila. Na druhej strane však nejde o záväzok subsidiárny, ako je to napríklad v prípade ručenia, povinnosť pristupujúceho dlžníka nie je viazaná na to, či bol pôvodný dlžník veriteľom vyzvaný na plnenie a veriteľ je oprávnený požadovať plnenie na ktoromkoľvek z nich alebo aj zároveň na všetkých dlžníkoch. Medzi dlžníkmi (pôvodným a pristupujúcim) vzniká solidarita, pričom na nich platí režim tzv. pasívnej solidarity v zmysle ust. § 511 OZ. Táto pasívna solidarita potom síce nebráni veriteľovi v tom, aby postúpil svoju pohľadávku, avšak je výlučne na veriteľovi, či pohľadávku postúpi proti jednému alebo viacerým, prípade všetkým dlžníkom (§ 524 OZ). Aj po postúpení pohľadávky zostávajú naďalej všetci dlžníci zaviazaní solidárne a naďalej platia pre nich pravidlá pasívnej solidarity. Dlžník postúpenej pohľadávky je však povinný plniť už novému veriteľovi (postupníkovi), zatiaľ čo ostatní dlžníci plnia pôvodnému veriteľovi. Medzi veriteľmi však nejde o solidaritu, každý z nich je oprávnený vymáhať si plnenie len od svojho dlžníka. Vychádzajúc z uvedeného, keďže žalovaný sa na základe zmluvy o pristúpení k záväzku dostal do postavenia (solidárneho) dlžníka zaviazaného na zaplatenie veriteľovi rovnako ako pôvodný dlžník, dospel odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že na to, aby mohol žalobca vymáhať túto pohľadávku od žalovaného, musela by byť táto pohľadávka na neho riadne postúpená. Pohľadávka, ktorú veriteľ (právny predchodca žalobcu) postúpil žalobcovi bola v zmluve o postúpení pohľadávky špecifikovaná výlučne ako pohľadávka z úverovej zmluvy a výlučne ako pohľadávka voči úverovému dlžníkovi. Z textu zmluvy o postúpení pohľadávky nevyplýva, že by predmetom postúpenia mala byť aj iná pohľadávka ako pohľadávka veriteľa z úverovej zmluvy voči dlžníkovi, pričom v zmluve je ako dlžník uvedený výlučne Dunajškrob Starch, a.s., IČO: 35 958 511 a ako titul vzniku pohľadávky je uvedená Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.06.2015. Z informácie o skutočnosti, že v súvislosti s postupovanou pohľadávkou z úverovej zmluvy (ktorá jediná je titulom postupovanej pohľadávky) je v priloženej tabuľke uvedené v kolónke „zabezpečenie“ skratka: „PKZ“, nie je možné vyvodiť záver, že predmetom postúpenia bola taktiež pohľadávka voči inej osobe ako voči dlžníkovi a z iného titulu ako z titulu úverovej zmluvy. Ak chceli zmluvné strany zmluvou o postúpení pohľadávok postúpiť aj pohľadávku voči žalovanému z titulu pristúpenia k úverovej zmluve, nič im nebránilo vyjadriť to v zmluve o postúpení pohľadávok uvedením žalovaného ako dlžníka a právnym titulom tejto pohľadávky, čo však v konaní preukázané nebolo.
24. V súlade s ustálenou judikatúrou súdov i právnou teóriou aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovanej) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Keďže vo vzťahu k žalovanému nedošlo k zmene veriteľa pohľadávky, v dôsledku toho nie je potom daná ani aktívna legitimácia žalobcu v spore, čo malo za následok zamietnutie celej žaloby. 25. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, odvolací súd jeho argumentáciu považuje taktiež za nedôvodnú. Hodnoteniu dokazovania zo strany súdu prvej inštancie, ktoré dôsledne vychádza zo zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP totiž nemožno vytýkať žiadne nedostatky, ktoré by mohli mať vplyv na skutkové zistenia významné pre rozhodnutie vo veci, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dôkazy vyhodnotil jednotlivo, v ich vzájomnej súvislosti, a prihliadol na všetky relevantné zistenia, ktoré v priebehu sporu vyšli najavo. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 26. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 27. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol ani žiadne iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie a obsah jeho odvolania; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov; nebol spôsobilý spochybniť ani správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie, keď ani rozhodnutia všeobecných súdov, na ktoré poukazoval, nemajú sú z hľadiska preskúmavanej veci žiadnu relevanciu. 28. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu správne posúdil otázku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobu, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; ktorým podanú žalobu zamietol, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 29. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l CSP, a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie.
30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).