Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/44/2023 z 27. 2. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 1Cob/44/2023 6121492374 27. 02. 2025 JUDr. Viera Marková ECLI:SK:KSBA:2025:6121492374.1

Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Antónie Bednarčík a JUDr. Miriamy Žákovej v právnej veci žalobcu: Doprastav, a.s., so sídlom Drieňová 27, 826 56 Bratislava, IČO: 31 333 320, právne zastúpeného: 1/ RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B, 811 06, IČO: 36 863 360, 2/ Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 35 906 464, 3/ Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, 811 08 Bratislava, IČO: 36 855 995, proti žalovanému: DÚHA, a.s., so sídlom Pribinova 4195/25, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 690 360, právne zastúpenému: Advokátska kancelária STREDANSKÝ & Co. s.r.o., Zuzany Chalupovej 15, 851 07 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 55 075 011, o zaplatenie 145.230,20 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 26Cb/4/2022-263 zo dňa 25.10.2022, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/4/2022-263 zo dňa 25.10.2022 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu žalobcu zamietol a druhým výrokom priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia § 409 ods. 1, 2 ods. 1, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1, § 560 ods. 1, 2, 3, 4, § 564, § 436 ods. 1, 4, § 300, § 369 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonník alebo ObZ“), § 39, § 829 ods. 1, 2, § 830, § 831, § 832 ods. 1, 2, § 833, § 834, § 835 ods. 1, 2, § 836 ods. 1, § 839, § 840, § 841 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník alebo OZ“) a podľa § 153, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 145.230,20 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 19.09.2016 so žalovaným uzatvoril Zmluvu o združení, následne dňa 29.09.2016 uzatvorili Kúpnu zmluvu č. 0310/16/ Z038, na podklade ktorej žalovaný odoslal žalobcovi viacero objednávok týkajúcich sa dodania tovarov a služieb v súvislosti s realizáciou stavby D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka, Tunel Ovčiarsko. Na základe týchto objednávok žalovaného žalobca dodal dohodnuté a objednané tovary a služby riadne a včas a tieto následne riadne vyúčtoval vystavenými faktúrami. Išlo o faktúru č. 1031740253 v zostatkovej výške 7.057,52 eur (35.033,86 eur z celkovej sumy 42.091,38 eur bolo už uhradených) vystavenej dňa 19.07.2017 a splatnej dňa 22.09.2017 na základe kúpnej zmluvy č. 1071731241, vo výške 305,91 eur vystavenej dňa 23.08.2017 a splatnej dňa 22.09.2017 na základe objednávky č. 1071731422, vo výške 2.088,18 eur vystavenej dňa 11.09.2017 a splatnej dňa 25.09.2017 na základe objednávky, č. 1031740329 vo výške 12.571,40 eur vystavenej dňa 09.08.2017 a splatnej dňa 26.09.2017 na základe objednávky, č. 1031740330 vo výške 12.904,85 eur vystavenej dňa 07.08.2017 a splatnej dňa 26.09.2017 na základe objednávky, č. 1031740331 vo výške

634,03 eur vystavenej dňa 11.08.2017 a splatnej dňa 26.09.2017 na základe objednávky, č. 1031740348 vo výške 118,20 eur vystavenej dňa 13.09.2017 a splatnej dňa 27.09.2017 na základe objednávky, č. 1031740259 vo výške 3.356,87 eur vystavenej dňa 25.07.2017 a splatnej dňa 28.09.2017 na základe kúpnej zmluvy, č. 1031740261 vo výške 1.613,76 eur vystavenej dňa 25.07.2017 a splatnej dňa 28.09.2017 na základe kúpnej zmluvy, č. 1031740264 vo výške 160,56 eur vystavenej dňa 25.07.2017 a splatnej dňa 28.09.2017 na základe kúpnej zmluvy, č. 1031740356 vo výške 554,59 eur vystavenej dňa 14.09.2017 a splatnej dňa 28.09.2017 na základe objednávky, č. 1031740357 vo výške 141,71 eur vystavenej dňa 14.09.2017 a splatnej dňa 28.09.2017 na základe objednávky, č. 1031740358 vo výške 648,98 eur vystavenej dňa 14.09.2017 a splatnej dňa 28.09.2017 na základe objednávky, č. 1031740260 vo výške 5.646,12 eur vystavenej dňa 26.07.2017 a splatnej dňa 29.09.2017 na základe kúpnej zmluvy, č. 1031740292 vo výške 97.427,52 eur vystavenej dňa 31.07.2017 a splatnej dňa 30.09.2017 na základe dohody o združení. Žalovaný tieto pohľadávky neuhradil. Žalobca sa okrem zaplatenia žalovanej istiny a úrokov z omeškania domáhal aj zaplatenia paušálnej náhrady nákladov v celkovej výške 600,- eur. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že žalobca označuje vo svojom návrhu ako podklad pre vystavenie všetkých žalovaných faktúr Kúpnu zmluvu č. 0310/16/ Z038 zo dňa 29.09.2016, na podklade ktorej podľa slov žalobcu „žalovaný odoslal žalobcovi viacero objednávok týkajúcich sa dodania tovarov a služieb v súvislosti s realizáciou stavby D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka, Tunel Ovčiarsko.“ Žalovaný mal za to, že predmetná Kúpna zmluva, ako aj následné objednávky vystavené na jej podklade, sú v zmysle ustanovenia § 39 OZ absolútne neplatné právne úkony z dôvodu rozporu so zákonom. Kúpna zmluva a žalobcom predložené objednávky sú na oboch stranách, teda na strane kupujúceho - objednávateľa, ako aj na strane predávajúceho dodávateľa, vlastnoručne podpísané oprávnenými zástupcami žalobcu. Žalobca teda uzavrel kúpnu zmluvu a ním deklarované objednávky v podstate sám so sebou ako na strane predávajúceho, tak aj na strane kupujúceho. Následkom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a objednávok teda nemôže vzniknúť ani platný záväzok žalovaného na zaplatenie kúpnej ceny. Celý žalovaný nárok považoval žalovaný za nedôvodný tiež na základe možného splynutia práva s povinnosťou (záväzkom) v jednej osobe v zmysle ustanovenia § 584 Občianskeho zákonníka, ku ktorému došlo tým, že žalobca vystupuje na oboch stranách právneho vzťahu ako predávajúci a aj ako kupujúci. Žalovaný tvrdil, že v prípade neúspechu v tomto súdnom konaní, bude mať regresný nárok voči žalobcovi titulom uzavretej zmluvy o združení zo dňa 19.09.2016. 3. Žalobca vo vyjadrení k odporu zdôraznil, že kúpna zmluva bola na strane kupujúceho podpisovaná za Združenie Doprastav - Dúha podľa zmluvy o združení, pričom podľa zmluvy o združení je vedúcim členom združenia zodpovedným za plnenie záväzkov práve žalovaný, teda v žiadnom prípade nejde o totožný subjekt, a teda nemôže ísť ani o neplatný právny úkon z titulu totožnosti subjektov. Podpis žalobcu na strane kupujúceho ako subjektu zúčastnenom na združení Doprastav-Dúha je iba a výlučne postupom dohodnutým v čl. II bode 8. zmluvy o združení, čo ale nič nemení na zodpovednosti žalovaného za splnenie záväzkov podľa čl. VI bodu 6.4 a nasledujúcich zmluvy o združení. Žalovaný do určitého momentu svoje záväzky voči žalobcovi vyplývajúce z kúpnej zmluvy riadne uhrádzal. Navyše faktúry vystavené na základe kúpnej zmluvy evidoval v účtovníctve a dokonca aj v kontrolnom výkaze dane z pridanej hodnoty. Žalobca má za to, že by bolo absurdné, aby subjekt, ktorý je presvedčený o neplatnosti právneho titulu, napriek tomu uhrádzal faktúry vystavené na jeho základe, evidoval takéto faktúry vo svojom účtovníctve, uvádzal takéto faktúry v kontrolnom výkaze DPH a znižoval si nimi základ dane z pridanej hodnoty. To, že žalovaný všetky tieto úkony vykonal podľa žalobcu jasne preukazuje, že kúpnu zmluvu nepovažoval za neplatnú - naopak, jeho konanie svedčí o tom, že platnosť a účinnosť tejto zmluvy zjavne akceptoval a riadil sa ňou. Právna argumentácia ohľadne údajného „regresného nároku“ žalovaného voči žalobcovi je irelevantná, keďže aj keby takýto nárok žalovaný voči žalobcovi skutočne mal, nešlo by o nárok v celej žalovanej sume a tento navyše ani nesúvisí s meritom tohto sporu, keďže takýto nárok by vznikol z úplne iného titulu a právneho vzťahu ako je základ nárokov uplatnených žalobcom v tomto návrhu. Pokiaľ by aj bola kúpna zmluva neplatná, žalobcovi by patril nárok na zaplatenie žalovaných súm titulom bezdôvodného obohatenia, keďže v takomto prípade by išlo o plnenia poskytnuté bez právneho dôvodu. 4. Zo Zmluvy o združení súd prvej inštancie zistil, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 19.09.2016 zmluvu, ktorej predmetom bolo založenie združenia označeného ako „Združenie Doprastav Dúha“ (ďalej aj „Zmluva o združení“). Združenie bolo založené za účelom spoločnej realizácie časti stavby s označením „Tunel Ovčiarsko - sekundárne ostenie“. V zmysle čl. II bod 5 zmluvy bol každý z členov povinný vykonávať svoje úlohy a povinnosti vzhľadom na dohodnutý rozsah zmluvy. Z Kúpnej

zmluvy č. 0310/16/Z038 súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako predávajúci uzatvoril so žalovaným ako kupujúcim a zároveň sám so sebou ako kupujúcim zmluvu, ktorej predmetom bol záväzok predávajúceho dodávať tvora - betón na stavbu D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka, Tunel Ovčiarsko (ďalej aj len „Kúpna zmluva“). Konkrétne množstvo, čas a miesto dodania tovaru malo byť v zmysle čl. II bod 3.1 určované jednotlivými objednávkami kupujúceho (t.j. žalobcu a žalovaného). Zo zmluvy o dielo zo dňa 19.09.2016 súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť URANPRES, spol. s r.o. ako objednávateľ uzatvoril so žalobcom a žalovaným ako zhotoviteľmi zmluvu, ktorej predmetom bolo zhotovenie časti stavby Tunel Ovčiarsko a to za cenu 32.050.681,70 eur. 5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní považoval za nesporné, že dňa 19.09.2016 žalobca a žalovaný uzatvorili Zmluvu o združení - „Združenie Doprastav - Dúha“, ktorá bola založená za účelom spoločnej realizácie časti stavby označenej ako „Tunel Ovčiarsko - sekundárne ostenie. Suma 145.230,20 eur, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha, má predstavovať cenu tovarov a služieb, ktoré žalobca dodal a následne fakturoval žalovanému. Súd prvej inštancie ozrejmil, že Zmluva o združení je zmluva, ktorou sa niekoľko osôb združuje, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dojednaného hospodárskeho účelu. Základnými pojmovými znakmi zmluvy o združení sú: združenie osôb, spoločné pričinenie sa a dosiahnutie hospodárskeho účelu. Združenie osôb je bez obmedzenia ich počtu, zmluvou o združení sa môžu združiť tak fyzické ako aj právnické osoby, podstatnou je však skutočnosť, že zmluvou o združení sa nevytvára nový právny subjekt a preto združenie samotné nemá spôsobilosť na práva a povinnosti. Ďalším pojmovým znakom zmluvy o združení je spoločné pričinenie sa osôb vytvárajúcich združenie o dosiahnutie nejakého hospodárskeho cieľa. Pojmovo sa nepripúšťa, aby členom združenia bola osoba, ktorá sa nejakým spôsobom nepričiní o dosiahnutie cieľa, resp. bude svoju činnosť smerujúcu k dosiahnutiu dojednaného účelu združenia vykonávať za úhrady iných členov združenia. Spôsoby, akými sa členovia združenia môžu pričiniť o dosiahnutie cieľa sú určené v zmluve a spočívajú buď v pracovnej alebo majetkovej účasti. Tretím pojmovým znakom zmluvy o združení je hospodársky účel, ktorý účastníci dojednali. Činnosť všetkých účastníkov musí smerovať k dosiahnutiu tohto účelu. Z týchto pojmových znakov vyplývajú aj práva a povinnosti účastníkov zmluvy o združení. Základnou povinnosťou každého účastníka zmluvy o združení je vyvíjať činnosť na dosiahnutie dojednaného účelu. Uzatvorením zmluvy o združení tak žalobcovi aj žalovanému vznikla povinnosť vyvíjať činnosť na dosiahnutie jej účelu. Žalobcovi teda už priamo zo Zmluvy o združení vyplývala povinnosť vyvíjať činnosť smerujúcu k realizácii stavby „Tunel Ovčiarsko - sekundárne ostenie“ a to v rozsahu vymedzenom v čl. II ods. 2 a 3 tejto zmluvy. Aj všetky nároky, ktoré si žalobca uplatňoval voči žalovanému v konaní súviseli práve s obstarávaním tovarov a služieb potrebných pre realizáciu predmetnej stavby. Túto skutočnosť potvrdil aj právny zástupca žalobcu na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 25.10.2022. Účastník zmluvy o združení nemá žiaden priamy nárok na úhradu plnení, ktoré uskutočnil v záujme dosiahnutia cieľu združenia a nemá ani priamo povinnosť uhrádzať ostatným členom združenia plnenia, ktoré za rovnakým účelom poskytli oni. Práva a povinnosti účastníkov združenia upravuje Občiansky zákonník, pričom účastník združenia zásadne nemá právo domáhať sa preplatenia akýchkoľvek majetkových hodnôt vnesených do združenia. Až v prípade zániku jeho účasti v združení má právo na vrátenie hodnôt poskytnutých na účel združenia, pričom v prípade, ak výsledkom činnosti združenia je pozitívny hospodársky výsledok, účastník združenia má právo aj na podiel na majetku získanom hospodárením združenia. Súd prvej inštancie ďalej doplnil, že veci, práva a majetkové hodnoty, ktoré boli nadobudnuté pri výkone spoločnej činnosti nie sú samozrejme vlastníctvom združenia, nakoľko toto nie je nositeľom právnej subjektivity, ale sú predmetom spoluvlastníctva účastníkov združenia. Výšku spoluvlastníckych podielov jednotlivých účastníkov združenia určuje zmluva, ak zmluva výšku podielov neupravuje, platí, že tieto sú rovnaké. Žalobca a žalovaný sa v zmluve o združení dohodli, že ich podiely v združení „Doprastav - Dúha“ budú rovnaké. 6. Súd prvej inštancie bol teda názoru, že na to, aby mohol žalobe vyhovieť by bolo potrebné, aby žalobca preukázal, že došlo k zániku jeho členstva v združení a to či už vylúčením, resp. vystúpením, alebo došlo k zániku samotného združenia a teda, že mu vznikol nárok na vrátenie vecí poskytnutých na dosiahnutie dojednaného účelu združenia, ako aj nárok na vysporiadanie jeho podielu k majetku nadobudnutom pri výkone činnosti združenia. Pri takomto vysporiadaní sa musia zohľadniť všetky aktíva aj pasíva z ich spoločnej činnosti v združení. S ohľadom na skutočnosť, že tovary poskytnuté žalobcom boli zabudované v diele „Tunel Ovčiarsko - sekundárne ostenie“, tieto nie je možné žalobcovi vrátiť. Žalobca by teda musel preukázať, že pri výkone činnosti združenia „Doprastav - Dúha“ boli nadobudnuté také majetkové hodnoty, ktoré po zohľadnení nákladov, ktoré žalobca a žalovaný vynaložili predstavujú

žalovanú sumu. Žalobca však takéto skutočnosti, ktoré by osvedčovali existenciu jeho nároku podľa § 839 alebo § 840 Občianskeho zákonníka ani len netvrdil. 7. Rovnako nárok na zaplatenie sumy 97.427,52 eur účtovaný faktúrou č. 1031740292 považoval súd prvej inštancie za zjavne nedôvodný, keďže tento bol odôvodnený iba Zmluvou o združení. Súd prvej inštancie zopakoval, že žiadne ustanovenie zákona a ani Zmluvy o združení nepriznáva žalobcovi nárok na to, aby mu žalovaný uhradil poskytnuté plnenia, ktoré súviseli so zhotovením diela, ktorého bol žalobca spoluzhotoviteľom a ktorého realizácia bola aj účelom založenia samotného združenia. I keď žalobca odôvodňoval svoj nárok uzatvorenou rámcovou kúpnou zmluvou č. 0310/16/Z038, ďalej objednávkami vystavenými žalovaným, ako aj samotnou dohodou o združení, domáhal sa úhrady plnení, na ktoré bol povinný nielen ako účastník združenia v zmysle Zmluvy o združení, ale aj ako spoluzhotoviteľ podľa Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi spoločnosťou URANPRESS, spol. s r.o. ako objednávateľom a žalobcom a žalovaným ako zhotoviteľmi, ktorej predmetom bolo práve zhotovenie diela - tunela Ovčiarsko a to v rozsahu vymedzenom v čl. II bod 2 tejto zmluvy. Účastník združenia nemôže v právnych vzťahoch vystupovať súčasne ako dodávateľ tohto združenia a uzatvárať sám so sebou a s druhým účastníkom združenia zmluvy, ktorých predmetom by bola dodávka tovarov, služieb a vykonanie prác potrebných na dosiahnutie účelu združenia. Takéto zmluvy by podľa súdu prvej inštancie popierali základné pojmové znaky samotného združenia tak, ako ho vymedzuje Občiansky zákonník v ustanovení § 829 a nasledujúce, čo v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka spôsobuje ich absolútnu neplatnosť. Rovnako žalobca svoje nároky nemôže odôvodňovať ustanoveniami čl. II bod 8 zmluvy, nakoľko tento je možné uplatniť iba vo vzťahu k tretím osobám, teda k osobám ktoré nie sú účastníkmi združenia. Plnenia poskytované účastníkmi združenia na dosiahnutie účelu združenia nie je možné súčasne považovať za subdodávky a ani členov združenia nie je možné súčasne považovať za jeho subdodávateľov. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil „Kúpnu zmluvu - betón“ ako absolútne neplatný právny úkon. Okrem už uvedených dôvodov neplatnosti súd prvej inštancie neopomenul ani skutočnosť, že žalobca v tejto zmluve vystupuje nielen ako predávajúci, ale zároveň aj ako jeden z kupujúcich. Žalobcovi by na základe takejto zmluvy svedčilo nielen oprávnenie žiadať uhradenie kúpnej ceny za dodaný tovar, ale zároveň aj povinnosť cenu tovaru v plnej výške uhradiť, t.j. vystupoval by vo vzťahu k tým istým záväzkom zároveň nielen ako subjekt oprávnenia, ale aj ako subjekt povinnosti. 8. Nakoľko zo samotných základných pojmových znakov zmluvy o združení vyplýva, že žalobca ako účastník združenia, nemôže voči ostatným účastníkom združenia vystupovať ako jeho subdodávateľ a akékoľvek zmluvy uzatvorené medzi účastníkmi združenia, ktoré by tieto základné pojmové znaky obchádzali sú postihnuté neplatnosťou v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, za nedôvodné označil súd prvej inštancie aj nároky, ktoré mali žalobcovi vzniknúť tým, že dodal tovary a služby potrebné pre dosiahnutie účelu združenia na základe objednávok žalovaného. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Skutočnosť, že si účastníci absolútne neplatného právneho úkonu, na jeho základe poskytovali určité plnenia, taktiež nemá na neplatnosť úkonu žiaden vplyv a nie je spôsobilé privodiť jeho dodatočné uzdravenie. Z tohto dôvodu považoval súd prvej inštancie za absolútne irelevantné skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaný na základe tejto zmluvy poskytol žalobcovi čiastočné plnenia a to aj v kontexte ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Čiastočné plnenie záväzku nespôsobuje vznik, zmenu alebo zánik záväzku, keďže takéto následky nie sú spojené ani so samotným uznaním záväzku. Čiastočné plnenie môže zakladať iba vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie záväzku. Pokiaľ však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že záväzok sa odvodzoval od absolútne neplatných právnych úkonov, záväzok žalovaného ani v čase jeho čiastočnej úhrady neexistoval. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 9. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu uvádzaných prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 25.10.2022, že faktúrami č. 1031740253 z 19.07.2017, č. 1031740259 z 25.07.2017, 1031740261 z 25.07.2017, 1031740264 z 25.07.2017, 1031740260 z 26.07.2017 bolo fakturované dodanie betónu na základe kúpnej zmluvy, na podklade ktorej sa až do septembra 2017 riadne plnilo, fakturovalo a aj platilo, žalobca navrhol ako svedkov, ktorí by mohli potvrdiť existujúcu prax, vypočuť zamestnancov žalobcu a to p. A. B., C. D. E. a C. D. F.. Zároveň uviedol, že doloží do spisu listinné dôkazy preukazujúce zmluvnú prax uplatňovanú medzi zmluvnými stranami kúpnej zmluvy, pričom ako dôvod prečo tieto dôkazy nepredložil už skôr uviedol, že sú to listinné dôkazy z r. 2017, ktorých dohľadanie v archíve žalobcu je pracné a žalobca v priebehu leta a jesene tohto roka mal práce týkajúce sa rekonštrukcie a reštrukturalizácie jeho archívu. Žalobca prostredníctvom svojho

právneho zástupcu taktiež uviedol, že doloží do spisu listinné dôkazy, preukazujúce implementáciu kúpnej zmluvy za obdobie do septembra 2017, pričom uviedol, že podoba žalovaným namietaného spôsobu podpisovania, ako aj samotnej štruktúry zmluvných vzťahov medzi žalobcom, žalovaným a spol. URANPRES, bola výsledkom požiadavky žalovaného a nie žalobcu, boli to zástupcovia žalovaného a spol. URANPRES, kt. požadovali, aby došlo k zvoleniu tohto typu zmluvnej konštrukcie, kedy došlo k uzavretiu zmluvy o dielo medzi spol. Uranpres a združením a k uvedenému navrhol vypočuť zamestnancov, resp. členov orgánov žalobcu G. A. H., D. I., D. F. a C. J., ale aj zástupcov žalovaného C. J. A. a C. J. E.. Ku splatnosti uplatnených nárokov žalobca uviedol, že nie je pravdou, že žalovaný ako člen združenia neobdržal plnenia od spol. Uranpres ako objednávateľa diela a uviedol, že v súčasnosti žalobca eviduje voči spol. URANPRES doposiaľ nesplatný záväzok vo výške 3,8 mil. eur a to titulom tzv. krátkodobého a dlhodobého zádržného, všetky ostatné záväzky voči spol. URANPRES, kt. žalobca uznáva, má vysporiadané. K týmto tvrdeniam navrhol vypočuť ako svedkov už zmienených zamestnancov, resp. členov orgánov žalobcu, ale aj C. K. E. člena predstavenstva, L. G. a C. J. E. ako zamestnancov spoločnosti G., I.. Na tieto skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dokazovania súd prvej inštancie v súlade s § 153 CSP neprihliadol, nakoľko boli predložené včas, ale až na pojednávaní. Prečo ním navrhované dôkazy aspoň neoznačil a prečo už skôr nenavrhol výsluchy svedkov neuviedol vôbec. Ako ospravedlnenie nemôže slúžiť tvrdenie o pracnosti vyhľadávania v archíve žalobcu. Nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia až na pojednávaní, čoby mohlo znamenať požiadavku ďalšieho vykonávania procesných úkonov a dôkazov naviac, ak nie sú bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti. Súd zdôraznil, že žalobca mal možnosť vyjadriť sa už k podanému odporu žalovaného, pričom k duplike žalovaného sa nevyjadril vôbec. 10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko bol v konaní ako procesná strana úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 11. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Žalobca úvodom zopakoval skutkový stav a vymedzil, že na základe kúpnej zmluvy a s ňou súvisiacich objednávok boli vystavené faktúry č. 1031740253, 1031740259, 1031740261, 1031740264, 1031740260. Na základe samostatných objednávok, ktoré nesúviseli s uzatvorenou kúpnou zmluvou boli vystavené faktúry č. 1071731241, 1071731422, 1031740329, 1031740330, 1031740331, 1031740348, 1031740356, 1031740357, 1031740358. Na základe Zmluvy o združení bola vystavená faktúra č. 1031740292 zo dňa 31.07.2017 vo výške 97.427,52 eur. Poukázal na vadu v konaní Okresného súdu Banská Bystrica ako upomínacieho súdu, ktorý odpor neodmietol, hoci tak urobiť mal v časti nároku vo výške 127.395,37 eur spolu s príslušenstvom, nakoľko nebol vecne odôvodnený. Žalovaný vecne odôvodnil iba časť nároku vo výške 17.843,83 eur zodpovedajúci faktúram vystaveným na základe kúpnej zmluvy. Platobný rozkaz mal teda v neodôvodnenej časti nadobudnúť právoplatnosť. Z uvedeného dôvodu žalobca žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok, vec vrátil Okresnému súdu Banská Bystrica a prikázal mu vydať uznesenie o odmietnutí odporu v danej časti, alternatívne, aby sám odvolací súd vyhovel nároku žalobcu v časti 127.395,37 eur spolu s príslušenstvom. Žalobca namietal nesprávne uplatnenú sudcovskú koncentráciu konania aplikovanú ešte pred vyslovením predbežného právneho názoru a toho, čo súd považuje za sporné a nesporné. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 185/04, sp.zn. III. ÚS 72/2010 s tým, že súd musí dbať na to, aby stranám sporu nebolo odmietnuté právo na spravodlivý proces. Aplikácia sudcovskej koncentrácie konania tak nenapĺňa materiálnu požiadavku spravodlivého súdneho konania o to viac, ak sa žalovaný nevyjadril k podstatnej časti uplatneného nároku a teda žalobca mohol legitímne očakávať, že predmetom sporu bude iba a výlučne platnosť kúpnej zmluvy, zároveň súd prvej inštancie na uvedenú časť nároku nesprávne a bez akéhokoľvek podnetu žalovaného aplikoval ustanovenia o vyrovnaní v združení, resp. záver o tom, že žalobca ako účastník združenia nemôže voči ostatným účastníkom združenia vystupovať ako jeho subdodávateľ a to napriek tomu, že takáto nelogická subsumpcia nenapadla ani žalovanému a nezodpovedá ani vôli žalobcu a žalovaného, čo jasne vyplýva z textácie jednotlivých právnych úkonov , ako i z praxe strán, ale najmä z podaní sporových strán. Osobitne žalobca poukázal na podanie žalovaného zo dňa 28.06.2022, v ktorom žalovaný spochybňoval nároky žalobcu iba a výlučne argumentáciou o „nesplatnosti“ týchto nárokov, čím de facto a contrario potvrdil právny základ nárokov a argumentáciou o rozpornosti konania žalobcu so zásadami poctivého obchodného styku. Rovnako do poslednej chvíle nebolo jasné, či sa vôbec pojednávanie uskutoční, nakoľko

právny zástupca žalovaného žiadal o odročenie a žalobca sa tak nemohol zodpovedne pripraviť. Súd žiadosti vyhovel iba jeden deň pred pojednávaním v popoludňajších hodinách. Prvoinštančný súd preto svojím postupom znemožnil žalobcovi efektívne využiť prostriedky procesného útoku, keď sudcovskú koncentráciu konania uplatnil predtým, ako sa mohol žalobca vôbec dozvedieť, čo má preukázať a proti čomu sa má brániť, navyše v situácii, keď úvahy súdu sa uberali diametrálne odlišným smerom, než úvahy strán sporu. Pochybenie súdu prvej inštancie videl žalobca i v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý v dôsledku uvedeného nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súd v konaní rozhodoval o zložitých a mnohorozmerných právnych a ekonomických vzťahoch obchodných subjektov bez toho, aby čo i len vypočul zástupcov týchto subjektov, ktorých výsluch navrhoval žalobca; súd navyše dokonca ani len neprihliadol na listinný dôkaz, faktúru č. 503180017 s prílohami, ktorý žalobca predložil priamo na pojednávaní a ktorý bez akýchkoľvek pochybností preukazoval reálnu prax zmluvných strán, kedy si počas existencie Zmluvy o združení navzájom plnili v podobných prípadoch, čo vyvracia domnienku súdu prvej inštancie, že by malo ísť o vyrovnanie členov združenia. Žalobca zároveň upozornil, že o dôležitosti tohto dôkazu sa mohol dozvedieť až na pojednávaní, keď si vypočul neočakávanú argumentáciu súdu, ktorú dovtedy nemohol ani len predpokladať. Pritom práve obchodná prax, ktorú mienil žalobca preukázať bola kľúčová pre posúdenie, či išlo o vyrovnanie členov družstva, alebo o iný subdodávateľský vzťah. Kúpna zmluva ako právny úkon sa má vykladať aj podľa vôle zmluvných strán. Súd prvej inštancie však skutočnú vôľu nemohol nijako zistiť, keď nevykonal navrhované dôkazy. 12. Odvolateľ bol ďalej názoru, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil postavenie zmluvných strán v Kúpnej zmluve, keď konštatoval, že žalobca vystupoval ako na strane predávajúceho, tak aj kupujúceho. Nepochybne ide o jeden z možných výkladov textácie, avšak nie jediný. Kúpna zmluva nevznikla v právnom vákuu, ale v nadväznosti na Zmluvu o združení, ktorej obsah obe zmluvné strany poznali a z ktorého pri uzatváraní kúpnej zmluvy vychádzali. Zmluva o združení vo svojich ustanoveniach upravovala aj spôsob podpisovania členov združenia, nie je však pravdou, že tento spôsob sa netýkal samotných členov združenia. Členovia združenia sa podpisovali spoločne pri všetkých troch dielach, teda aj pri tých, za ktoré mali realizačnú zodpovednosť iba žalovaný, alebo iba žalobca. Z uvedeného je zrejmé, že vôľou zmluvných strán nebolo zaviazať žalovaného aj žalobcu spoločne a nerozdielne, keďže v takom prípade by takýto spôsob podpisovania dohodli iba pri realizácií spoločného diela, čo sa však nestalo. Podpis druhého člena združenia (s výnimkou spoločného diela) je preto možné považovať skôr za kontrolný mechanizmus, pričom zodpovednosť za plnenie je celkom jednoznačne definovaný už v Zmluve o združení, ktorá hovorí, ktorý člen združenia je zodpovedný za ktorú časť stavby. Uvedené potvrdzuje aj samotná textácia Zmluvy o združení, ktorá v Čl. II bod 3. jasne hovorí okrem iného aj to, že Stavba sa rozdeľuje na Dielo 1 (za vykonanie ktorého zodpovedajú žalobca a žalovaný), Dielo 2 (za vykonanie ktorého zodpovedá žalobca) a Dielo 3, pri ktorom je jednoznačne uvedené, že toto dielo: „bude realizovať vedúci člen združenia samostatne na vlastnú zodpovednosť“, t.j. žalovaný. Zmluva o združení, ktorú ako žalobca, tak žalovaný jednoznačne poznajú, absolútne presne definuje, že za Dielo 3 je zodpovedný iba a výlučne žalovaný. Uvedené potvrdzuje aj bod 5. predmetného článku, ktorý hovorí, že „každý z členov združenia bude vykonávať svoje úlohy a povinnosti vzhľadom na dohodnutý rozsah prác,“ teda žalobca vo vzťahu k Dielu 3 nijaké úlohy a povinnosti nemal, a preto ani nemohol byť kupujúcim, čo by vzhľadom na Zmluvu o združení bolo zjavne absurdné. Súd ďalej konštatoval, že podľa ustanovení Občianskeho zákonníka člen združenia nemôže byť zároveň subdodávateľom združenia, keďže takýto postup by odporoval zákonu. Takýto záver nemá podľa žalobcu oporu v žiadnej z pozitívnych noriem, pričom konajúci súd opätovne absolútne nijakým spôsobom neprihliadol na osobitosti posudzovaného prípadu, ani na vôľu zmluvných strán. Zmluva o združení totiž jasne stavbu rozdeľuje na tri samostatné celky (diela) a ich realizáciu zveruje do kompetencie v jeden časti žalobcovi, v druhej žalovanému a v tretej spoločne a nerozdielne obom. Členovia združenia si v Zmluve o združení jasne dohodli pravidlá spolupráce, ktoré podľa názoru žalobcu v ničom neodporujú občianskemu zákonníku, keďže členovia združenia sledujú spoločný cieľ, realizáciu stavby, avšak vnútorne si určujú, ktorý člen združenia je zodpovedný za ktorú časť stavby. Neexistuje žiaden dôvod, aby žalobca nemohol byť subdodávateľom pre tú časť stavby, za ktorú je zodpovedný iba a výlučne žalovaný a naopak, a dokonca ani dôvod na to, aby nemohol byť subdodávateľom tej časti stavby, za ktorú sú spoločne a nerozdielne zodpovední obaja členovia združenia, či už žalobca alebo žalovaný. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že „pojmovo sa nepripúšťa, aby členom združenia bolo osoba, ktorá sa nejakým spôsobom nepričiní o dosiahnutie cieľa, resp. bude svoju činnosť smerujúcu k dosiahnutiu dojednaného účelu združenia bude vykonávať za úhrady iných členov združenia.“ V prvom rade, zákon o takejto možnosti mlčí, teda nie je ex lege vylúčená, len nepravdepodobná vzhľadom na

právnu úpravu. Práve rozdelením spoločného cieľa, stavby na niekoľko častí, za ktoré nesú individuálnu zodpovednosť len niektorí členovia združenia, je možné pripustiť, že práve v rámci týchto častí môžu pôsobiť aj ostatní členovia združenia ako subdodávatelia, a to najmä v zmysle ústavnej maximy, že čo nie je zakázané, je dovolené. Za nepravdivý a protirečivý považoval žalobca právny názor súdu prvej inštancie, že: „aj žalobcovi vznikla povinnosť vyvíjať činnosť na dosiahnutie jej účelu,“ keď vzápätí súd túto povinnosť limituje Čl. II ods. 2 a 3 Zmluvy o združení, teda sám priznáva, že žalobca túto povinnosť nemá vo vzťahu k tej časti stavby, za ktorú je zodpovedný iba a výlučne žalovaný. V závere nesprávne stavbu opätovne spája do jedného celku a konštatuje, že všetky nároky žalobcu súviseli s realizáciou stavby, pričom pri tomto konštatovaní už vôbec nerozlišuje, o ktorú časť stavby ide. Navyše výklad súdu ide aj proti vôli zmluvných strán a textácii Zmluvy o združení, ktorá v Čl. II ods. 8. jasne definuje, že: „pre účely tejto zmluvy je nominovaným podzhotoviteľom pre Dielo 2 Doprastav, a. s. a nominovaným podzhotoviteľom pre Dielo 3 je vedúci člen združenia,“ teda žalovaný. Je teda alogické, ak súd tvrdí, že žalobca ani žalovaný nemôžu byť subdodávateľmi združenia, keď (i) takýto postup zákon nezakazuje a navyše (ii) zmluvné strany sa na takomto postupe v Zmluve o združení výslovne dohodli. Žalobca tak nesúhlasil s premisou, že nároky vyplývajú zo Zmluvy o združení, keď mal za to, že súvisia so subdodávateľským vzťahom týkajúcim sa tej časti stavby, za ktorú bol zodpovedný iba a výlučne žalovaný. Výklad o vyporiadaní združenia nezodpovedá realite, ani vôli zmluvných strán, keďže prípadne náklady alebo výnosy patria tomu členovi združenia, ktorý predmetnú časť stavby realizuje. Uvedené preukazuje žalobcom predložený dôkaz, faktúra č.503180017 s prílohami, na ktorú súd prvej inštancie svojvoľne neprihliadol a ktorá jasne preukazuje obchodnú prax zmluvných strán. 13. Pokiaľ ide o faktúru č. 1031740292, žalobca namietal, že túto súd prvej inštancie vyhodnotil nesprávne, keď konštatoval, že táto je odôvodnená iba Zmluvou o združení. V predmetnej faktúre je jasne uvedené, že bola vystavená na základe Zmluvy o združení, avšak nie ako akési vyrovnanie či vyporiadanie, ale za práce, t.j. práce, ktoré realizoval žalobca na tej časti stavby, za ktorú bol zodpovedný iba a výlučne žalovaný. Súd prvej inštancie v rámci skutkového aj právneho posúdenia sporu dospel k viacerým nesprávnym zisteniam a záverom, a to jednak v priamej nadväznosti na nesprávny procesný postup, ale aj v dôsledku nesprávneho, neúplného a čiastočne izolovaného posúdenia dôkazov, ktoré mal k dispozícii, preto žalobca navrhoval rozsudok zrušiť a vec primárne vrátiť na konanie Okresnému súdu Banská Bystrica v časti nároku vo výške 127.395,37 eur spolu s príslušenstvom a prikázať, aby v predmetnej časti vydal uznesenie o odmietnutí odporu pre vecné neodôvodnenie, event. aby odvolací súd v predmetnej časti priznal žalovaný nárok žalobcovi, a vo zvyšnej časti nároku vec vrátil Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie a rozhodnutie. 14. Podaním zo dňa 06.02.2023 sa k odvolaniu žalobcu vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Tvrdenia o neodôvodnenom odpore považoval za zavádzajúce, čo vyplýva zo znenia odporu, ako aj zo skutočnosti, že predmetné objednávky sú vystavené práve na podklade Kúpnej zmluvy, ako nakoniec aj sám žalobca uvádza v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Žalovaný súhlasil s uplatnenou koncentráciou konania, nakoľko žalobca nepredložil svoje skutkové tvrdenia a návrhy včas, tieto navrhol až na samotnom pojednávaní, pričom ako vysvetlenie uviedol práce spojené s reštrukturalizáciou archívu žalobcu a trvanie letných prázdnin. Súd prvej inštancie tak správne konštatoval, že žalobca vôbec neodôvodnil prečo navrhované dôkazy ani len neoznačil skôr. Žalobca sa ani len nevyjadril k duplike žalovaného, v ktorej sa aktívne venoval oprávnenosti domnelého nároku a uplatňoval prostriedky procesnej obrany. Žalovaný sa stotožňoval so skutkovými zisteniami, ako i s právnym názorom súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Bol názoru, že účastník združenia nemôže v právnych vzťahoch vystupovať súčasne ako dodávateľ tohto združenia a uzatvárať sám so sebou a s druhým účastníkom združenia zmluvy, ktorých predmetom by bola dodávka tovarov, služieb a vykonanie prác potrebných na dosiahnutie účelu združenia. Takéto zmluvy by popierali základné pojmové znaky samotného združenia tak, ako ho vymedzuje Občiansky zákonník v ustanovení § 829 a nasledujúce, čo v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka spôsobuje ich absolútnu neplatnosť. Práve absolútnou neplatnosťou týchto zmlúv žalovaný argumentuje od úplného začiatku predmetného súdneho konania. Plnenia poskytované účastníkmi združenia na dosiahnutie účelu združenia nie je možné považovať za subdodávky a ani členov združenia nie je možné súčasne považovať za jeho subdodávateľov. Žalovaný zdôrazňoval v konaní, že uzatvorením Zmluvy o združení žalobcovi aj žalovanému vznikla povinnosť vyvíjať činnosť na dosiahnutie účelu, resp. cieľu samotného združenia. Účel, resp. cieľ predmetného združenia je celkom určito vymedzený v Článku II. ods. 2 Zmluvy o združení, a je ním spoločná realizácia stavby s označením „Tunel Ovčiarsko – sekundárne ostenie“. Žalobcovi teda už priamo zo Zmluvy o združení vyplývala povinnosť vyvíjať činnosť smerujúcu k realizácii stavby. Všetky nároky, ktoré

si žalobca uplatňoval voči žalovanému v predmetnom konaní súviseli práve s obstarávaním tovarov a služieb potrebných pre realizáciu predmetnej stavby. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 25. októbra 2022. Konajúci súd však v tejto súvislosti správne dôvodil, že účastník Zmluvy o združení nemá žiaden priamy nárok na úhradu plnení, ktoré uskutočnil v záujme dosiahnutia cieľu združenia a nemá ani priamo povinnosť uhrádzať ostatným členom združenia plnenia, ktoré za rovnakým účelom poskytli oni. Záverom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 15. Po uplynutí lehoty na doplnenie odvolania, sa k odvolaniu žalobcu vyjadril nový právny zástupca žalobcu. V podaní zo dňa 27.09.2024 poukázal na priebeh súvisiacich konaní nielen so žalobcom, ale aj so spoločnosťou URANPRES. Bol názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nereflektuje zaužívanú prax a je neudržateľné, nespravodlivé a nelogické vysporiadanie v združeniach môže nastať aj po 10 rokoch, čo znamená, že jeden z členov by musel z vlastných finančných prostriedkov „dotovať“ združenie, alebo jeho člena. Rozhodnutie vychádza z nepochopených vzájomných vzťahov a uvedený právny názor ohrozí doteraz zaužívané a nespochybňované fungovanie združení zhotoviteľov stavebných zákaziek. Priblížil vznik dodávateľsko-odberateľských vzťahov, keď v roku 2013 NDS vyhlásila verejné obstarávanie formou užšej súťaže na predmet zákazky „Diaľnica D1 Hričovské Podhradie – Lietavská Lúčka“. Spoločnosti Doprastav, a.s. (žalobca), VÁHOSTAV – SK, a.s., STRABAG, s.r.o. a Metrostav, a.s. za účelom účasti vo verejnom obstarávaní uzatvorili dňa 27.03.2013 zmluvu o združení a vytvorili „Združenie Ovčiarsko“. Ponuka predložená Združením Ovčiarsko bola verejným obstarávateľom vyhodnotená ako úspešná. S ohľadom na veľkosť a komplexnosť zákazky si členovia Združenia Ovčiarsko realizáciu diela medzi sebou rozdelili. Jednotliví členovia Združenia Ovčiarsko zákazky realizovali vlastnými kapacitami, ako aj prostredníctvom podzhotoviteľov. Žalobca, ako člen Združenia Ovčiarsko, si na plnenie svojej časti diela zazmluvnil ako podzhotoviteľa spoločnosť URANPRES, ktorá je majetkovo a personálne prepojená so žalovaným. URANPRES mal na základe zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 13.02.2014 so žalobcom realizovať pre žalobcu výstavbu tunela Ovčiarsko za sumu 91.200.000,- eur bez DPH. Pri postupe prác už vo fáze hĺbenia tunela a výstavby primárneho ostenia bolo zjavné, že URANPRES si neplní svoje záväzky riadne a včas. Problémom bolo taktiež, že URANPRES riadne neplnil svoje záväzky voči vlastným podzhotoviteľom, ktorí danú situáciu eskalovali až na investora diela – NDS. V takejto situácii hrozilo, že výstavba diela sa dostane do omeškania, čo by malo za následok riziko uplatnenia zmluvných pokút zo strany NDS, ktoré by dopadli na žalobcu ako osobu zodpovednú za plnenie časti diela v omeškaní. Žalobca začal so spoločnosťou URANPRES rokovať o jeho zapojení sa do prác na diele, aby tak odvrátil riziko omeškania diela. Pán C. J. A. (konečný užívateľ výhod žalovaného), ktorý zastupoval pri rokovaniach so žalobcom aj spoločnosť URANPRES, súhlasil s modifikovaním existujúcich zmluvných vzťahov a so zapojením žalobcu do prác na dokončení tunelu Ovčiarsko výlučne pod podmienkou, že podzhotoviteľom URANPRESU bude okrem žalobcu aj žalovaný. Žalobca s návrhom pána A. súhlasil, keďže de facto inú možnosť nemal. Dňa 19.09.2016 preto došlo k podpisu Zmluvy o združení, ktorou sa založilo Združenie Dúha-Doprastav. Žalobca realizujúc podstatnú časť prác ako člen Združenia Dúha-Doprastav, tieto fakturoval v súlade s ustanoveniami Zmluvy o združení lídrovi združenia – žalovanému. Žalovaný práce a tovary dodané žalobcom neuhradil, i keď tieto zjavne vyfakturoval URANPRES. V danej situácii teda URANPRES dostal za realizáciu tunela Ovčiarsko zaplatené cca 91 mil. eur a mal riadne uhradiť faktúry vystavené žalovaným. Žalovaný mal následne uhradiť žalobcovi ním dodané práce a tovary. Z prostriedkov, ktoré prepojené osoby URANPRES/žalovaný dostali za realizáciu tunela Ovčiarsko však neboli uhradené tovary a práce dodané žalobcom. Doplnil, že členovia združenia si rozdeľovali náklady a výnosy v pomere podľa ich podielu na združení, t.j. v pomere 50/50 v súlade s Čl. V ods. 4 Zmluvy o združení. V prejednávanej veci plnil žalobca subdodávateľovi združenia namiesto žalovaného, resp. sám vystupoval v pozícii subdodávateľa, ktorý nedostal od vedúceho člena združenia zaplatené. Mal preto nárok na 100% ním vynaloženého nákladu. Žalovaný, ktorý má majetkový podiel v URANPRESE, ostal pasívny, plnenie nevymáhal, preto porušil prevenčnú povinnosť. V ďalšom žalobca zotrval na odvolacích dôvodoch a doplnil, že koncentrácia konania bola uplatnená predčasne, keďže prostriedky procesného útoku boli uplatnené včas, pričom na pojednávaní bol vyslovený právny názor, ktorý bol odlišný od procesnej obrany žalovaného s tým, že pojednávaniu nepredchádzalo predbežné prejednanie sporu. Nemožno preto hovoriť ani o hospodárnosti konania. Tvrdenia žalovaného v naznačenom smere súdom prvej inštancie považoval žalobca za nesporné. Súd prvej inštancie mal ponechať priestor žalobcovi adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu. Uvedený postup nepovažoval žalobca za zákonný a v súlade so základnými princípmi CSP. Súd prvej inštancie osobitne poučil žalovaného o koncentrácii konania podľa § 153 ods. 1, 2 CSP a vyzval ho,

aby sa vyjadril k doručenému vyjadreniu, avšak uvedený postup nebol uplatnený v prípade žalobcu. Pri doručovaní vyjadrenia žalobcovi súd prvej inštancie nepripojil žiaden sprievodný list a v jednom prípade iba uviedol, že zasiela vyjadrenie na vedomie. Ani v jednom prípade súd prvej inštancie nevyzval žalobcu, aby sa k doručenému vyjadreniu vyjadril písomne. Odhliadnuc od uvedeného mal žalobca za to, že v posudzovanom prípade existovali relevantné a objektívne dôvody aj pre ospravedlnenie prípadne oneskoreného predloženia prostriedkov procesného útoku. Poukázal na komentár k CSP: „Oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany môže súd ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť sporu)“. Prvý objektívny dôvod žalobca videl v skutkovej zložitosti sporu, komplikovanými právnymi a ekonomickými vzťahmi medzi stranami, ako aj v rámci celej podzhotoviteľskej štruktúry. Druhý dôvod – právnu zložitosť sporu žalobca videl v posúdení platnosti dohôd medzi stranami ohľadom dodávok služieb a tovaru, posúdení povahy žalobcom dodávaných tovarov a služieb, t.j. či ide o vklad do združenia alebo o záväzkový vzťah. Skutkovo a právne obdobná vec nebola súdmi doposiaľ riešená, pričom bude mať dopad na dlhoročnú zaužívanú prax v stavebníctve, čo presahuje aj dané konanie. Žalobca údajné oneskorené predloženie dôkazov dostatočne odôvodnil a z uvádzaných dôvodov objektívne nemohol dohľadať potrebné dokumenty pred prvým pojednávaním. Zopakoval dôvody vzťahujúce sa k inej vade konania, ako i k nevykonaným dôkazom, pričom poukázal na komentár k CSP, rozhodnutie ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko, uznesenie NS SR sp.zn. 4Cdo/10/2020 zo dňa 25.03.2021, rozhodnutie ÚS SR sp.zn. III. ÚS 332/09. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa nesprávnych skutkových zistení, žalobca doplnil, že súd prvej inštancie nesprávne považoval plnenie poskytnuté žalobcom z titulu záväzkového vzťahu za vklad do združenia. Vklad do združenia sa pritom uskutočňuje na základe zmluvy, čo vyplýva z § 831 OZ. Podľa názoru žalobcu jednostranným úkonom člena družstva by išlo o veľmi ojedinelý, ba až extrémny prípad, pretože uskutočneniu vkladu do združenia vždy predchádza minimálne ústna dohoda členov združenia. Ustanovenie § 833 OZ pri poskytovaní vkladu vyžaduje poskytnutie oznámenia účastníka o oddelení od ostatného majetku účastníka alebo faktické odovzdanie poverenému účastníkovi. Takýto úkon musí byť s ohľadom na vážnosť jeho dopadov vždy zrozumiteľný a dostatočne určitý. Tak, ako pri každom právnom úkone, aj v tomto prípade je potrebné vždy prihliadať predovšetkým na vôľu strán. Z obsahu listinných dôkazov (Kúpna zmluva, Objednávky, Zmluva o združení a iné), ako aj zo zaužívanej obchodnej praxe strán nevplýva záväzok žalobcu poskytnúť tieto plnenia ako vklad do združenia. Rovnako nešlo o vklad v podobe jednostranného úkonu žalobcu, keďže žalobca pri tomto vecnom plnení neposkytol oznámenie účastníka podľa § 833 OZ o oddelení od ostatného majetku, ani ho neodovzdal poverenému účastníkovi, pretože podľa Zmluvy o združení žiadny z členov združenia nemal poverenie na správu vneseného majetku, resp. vkladov. Z názvov dokumentov (kúpna zmluva, objednávka), ako aj z ich obsahu vyplýva, že ide o plnenia poskytnuté za odplatu, teda ide o záväzkový vzťah. Zároveň ide o vec, ktorá nie je medzi stranami sporná. Žalovaný v konaní nikdy netvrdil, že plnenia poskytnuté na základe Kúpnej zmluvy a Objednávok boli vkladom žalobcu do združenia. Skutočnosť, že ide o záväzkový vzťah, vyplýva aj zo zaužívanej obchodnej praxe strán. Žalovaný za plnenia poskytované žalobcom bežne uhrádzal odplatu. Súd prvej inštancie sa aj nedostatočne vysporiadal s obsahom Zmluvy o združení a výkladom jej ustanovení. S poukazom na prevažujúce dispozitívne ustanovenia príslušnej právnej úpravy je v rámci základnej zásady autonómie vôle nutné prihliadať na vôľu strán upraviť práva a povinnosti vo vzájomných vzťahoch odlišne, resp. nad rámec zákonnej úpravy, rešpektujúc kogentné ustanovenia zákona. Súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že žiadne ustanovenie Zmluvy o združení nepriznáva žalobcovi nárok na to, aby mu žalovaný uhradil poskytnuté plnenie, ktoré súviselo so zhotovením diela. Z ustanovenia Čl. VI ods. 6.4 Zmluvy o združení jasne vyplýva, že strany sa dohodli na spôsobe účtovania a fakturácie, z čoho vyplýva aj povinnosť žalovaného hradiť faktúry, ktoré vystavil žalobca v súvislosti s jeho úlohou pri zhotovovaní diela. Uvedené potvrdzuje bod 7, bod 3, ako i bod 2, na základe ktorého subdodávatelia budú uzatvárať subdodávateľské zmluvy so Združením a fakturovať realizované a dodané stavebné práce a iné plnenia na žalovaného, ktorý bude všetky subdodávky účtovať na samostatnom nákladovom stredisku. Žalobcovi aj toto ustanovenia Zmluvy o združení dosvedčuje, že bol oprávnený vystaviť za dodávku betónu žalovanému faktúru, ktorú mal žalovaný povinnosť uhradiť. Postup zvolený stranami pri kontraktácii subdodávok potvrdzujú aj Čl. V ods. 5 a Čl. VI (ods. 6.2, 6.5 bod 2, 3 a súv.) a VII. Výklad mal súd prvej inštancie podriadiť aj ustanoveniu § 35 ods. 2 OZ, resp. ustanoveniu § 264 ObZ. 16. Žalobca ďalej nesúhlasil s ustálením neplatnosti kúpnej zmluvy, keď pre skutočné ustálenie zmluvných strán a ich vôle pri uzatváraní Kúpnej zmluvy bolo potrebné preskúmať jej obsah a kontext situácie v akej bola Kúpna zmluva uzatváraná a stranami dlhodobo plnená. Ako vodítko považoval hneď čl. I. bod 1.1 Kúpnej zmluvy, ktorý ustanovuje, že predávajúci dodá tovar kupujúcemu ako zhotoviteľovi

Združenia. To znamená, že sa nedodáva „združeniu“, ale osobe, ktorá je zhotoviteľom „pre“ združenie, a tým je žalovaný. Kúpnu zmluvu je potrebné vykladať v kontexte uzatvorenej Zmluvy o združení a tam obsiahnutých práv a povinností strán. Žalobca odkázal na ustanovenie Čl. II bod 3 a 4 Zmluvy o združení, z ktorého má jasne vyplývať, že žalobca aj žalovaný sa podieľali na realizácii stavby a jej jednotlivých častiach samostatne a na vlastnú zodpovednosť. Záver, že zhotoviteľom združenia by bol v tomto prípade žalobca, ktorý sám sebe dodáva betón, považoval za absolútne nelogický. Žalobca sám pre seba nepotreboval nakúpiť betón. Akýkoľvek betón, ktorý bol na základe Kúpnej zmluvy dodávaný, nebol „vkladom do združenia“, ale bol dodaný za účelom realizácie diela (dokončenia tunela Ovčiarsko). V súlade so Zmluvou o združení musel byť betón, ako aj akýkoľvek iný tovar, dodávaný žalovanému, ako finančnému lídrovi Združenia Dúha-Doprastav zmysle Čl. VI Zmluvy o združení. Žalovaný mal za takýto tovar povinnosť dodávateľovi zaplatiť a viesť tento tovar a všetky súvisiace ekonomické vzťahy v účtovníctve. Žalobca aj žalovaný sa podpisovali spoločne v zmluvách týkajúcich sa všetkých častí stavby v zmysle čl. II bod 3 Zmluvy o združení, aj keď vôľou strán nebolo zaviazať žalovaného a žalobcu spoločne. Ak by kúpna zmluva ako písomný právny úkon bola neplatná, medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená ústna kúpna zmluva, ktorej predmet bol s ohľadom na správanie sa strán nepochybne zhodný s predmetom (písomnej) kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení vzťahov nerozlišuje medzi vkladom majetkových hodnôt do združenia podľa § 831 OZ a inými právnymi skutočnosťami (právnymi úkonmi). Skutočnosť, že člen združenia môže byť zaviazaný na vklad do združenia ho nijako nelimituje v jeho kontraktačnej voľnosti. Ani z pojmového znaku „spoločné pričinenie sa o dosiahnutie dojednaného účelu“ nemožno vyčítať záver, že tento znak by mal byť v rozpore s právom uzatvárať osobitné záväzkové vzťahy. Naopak žalobca bol názoru, že výklad tohto znaku môže zahŕňať akékoľvek formy spolupráce medzi členmi združenia, aj nad rámec zmluvy o združení. Účasť žalobcu v združení bola vždy aktívna, keď realizoval dielo spolu so žalovaným, ako aj samostatne. Súd prvej inštancie zásadne pochybil, keď pri tvorbe právneho názoru neprihliadol na zásadu preferencie platnosti právnych úkonov, záväzné pravidlá dané zákonom o účtovníctve, zákonom o dani z príjmu, zákonom o DPH a súvisiacimi vykonávajúcimi predpismi. Práve z týchto právnych predpisov je zrejmé, že finančné vysporiadanie plnené musí nastávať priebežne, v prípade DPH dokonca na mesačnej báze. 17. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu v písomnom podaní zo dňa 24.01.2025 poukázal na neprípustnosť vyjadrenia a použitia nových prostriedkov procesného útoku, ako i oneskorene podané vyjadrenie žalobcu s odkazom na § 374 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Mal za to, že žalobca po rokoch zmenil a rozšíril svoje pôvodné odvolanie, preto by na podanie žalobcu nemal odvolací súd prihliadať. Z dôvodu opatrnosti sa žalovaný podporne vyjadril i k tvrdeniam žalobcu. Súhlasil s právnymi závermi súdu prvej inštancie a upozornil na svoju argumentačnú líniu prezentovanú už v konaní pred súdom prvej inštancie a to, že uzatvorením Zmluvy o združení vznikla stranám povinnosť vyvíjať činnosť na dosiahnutie účelu, resp. cieľu samotného združenia, ktorý je vymedzený v Čl. II ods. 2 Zmluvy o združení a je ním spoločná realizácia stavby s označením „Tunel Ovčiarsko – sekundárne ostenie“. Žalobcovi teda už priamo zo Zmluvy o združení vyplývala jednoznačná a nespochybniteľná povinnosť vyvíjať činnosť smerujúcu k realizácii danej stavby. Všetky nároky žalobcu pritom súvisia výlučne s obstarávaním tovarov a služieb potrebných pre realizáciu predmetnej stavby, čo potvrdil aj právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 25.10.2022. Súd prvej inštancie preto dôvodne odvodil, že žalobca nemá žiaden priamy nárok na úhradu plnení, ktoré uskutočnil v záujem dosiahnutia cieľu združenia a nemá ani priamo povinnosť uhrádzať ostatným členom združenia plnenia, ktoré za rovnakým účelom poskytli oni. Žalovaný sa vyjadril k súvisiacim konaniam a poukázal na jednotlivé rozdiely v tvrdeniach žalobcu. Odmietol tvrdenia o majetkovom prepojení so spoločnosťou URANPRES, tvrdil len nemateriálne majetkové prepojenie bez rozhodného vplyvu. Poukázal na skutočnosť, že združenie nedostalo riadne zaplatené od svojho objednávateľa – spoločnosti URANPRES, ktorý zase nedostal zaplatené od svojho objednávateľa – spoločnosti DOPRASTAV, a.s.. URANPRES sa preto rozhodla združeniu nezaplatiť niektoré záväzky, v dôsledku čoho následne žalovaný doposiaľ neplnil ani Združeniu DÚHA – DOPRASTAV. V zmysle ustanovenia článku VII ods. 3 Zmluvy o dielo so spoločnosťou URANPRES platí nasledovné: „Objednávateľ (spoločnosť URANPRES) nie je v omeškaní s úhradou splatných záväzkov voči Zhotoviteľovi (spoločnosť DOPRASTAV a spoločnosť DÚHA) vyplývajúcich z tejto Zmluvy, v prípade, ak uvedené omeškanie je spôsobené omeškaním s úhradou záväzkov zo strany spoločnosti Doprastav, a.s., týkajúcich sa predmetu Diela.“, preto spoločnosť URANPRES nebola a nie je v omeškaní s akýmikoľvek záväzkami voči Združeniu DÚHA – DOPRASTAV, pokiaľ sama spoločnosť URANPRES nemá riadne uhradené všetky svoje záväzky zo strany spoločnosti DOPRASTAV. Až za predpokladu rozpustenia združenia sa „účtovné“ pohľadávky žalobcu voči žalovanému môžu stať splatnými, ergo vymáhateľnými. Žalobca sa však špekulatívne domáha plnenia výlučne z prostriedkov žalovaného,

teda uvedené má za cieľ dotáciu Združenia zo strany žalovaného. Aj z uvedených dôvodov nemôže konanie žalobcu požívať súdnu ochranu, nakoľko ide o zneužívanie jeho postavenia v dodávateľskoodberateľských vzťahoch. Žalobca nielen že zneužíva svoje postavenie voči spoločnosti URANPRES, ale neuhrádzaním svojich splatných záväzkov voči spoločnosti URANPRES, z 50% objemu týchto záväzkov, poškodzuje vedúceho člena združenia, a teda žalovaného, nakoľko práve 50% prostriedkov zinkasovaných od spoločnosti DOPRASTAV ako objednávateľa spoločnosti URANPRES, by malo pri finálnom vysporiadaní patriť práve žalovanému. A to práve za plnenia, ktoré žalovaný (spoločnosť DÚHA) poskytol do Združenia DÚHA – DOPRASTAV. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že by štruktúra vzťahov, tak ako bola aplikovaná v prípade Tunela Ovčiarsko, bola na stavebnom trhu v rámci Slovenskej republiky štandardná a bežná. Žalovaný sa za svojej 30 praxe nestretol s tým, aby jedna spoločnosť vystupovala vo všetkých pozíciách: ako zhotoviteľ objednávateľa – Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. (spoločne a nerozdielne zodpovedný za zhotovenie celej Zmluvy o dielo), ako člen Združenia Ovčiarsko, ako zhotoviteľ celého Tunela Ovčiarsko zodpovedný na základe Zmluvy o dielo voči Združeniu Ovčiarsko (a teda aj voči sebe samému ?), ako objednávateľ celého Tunela Ovčiarsko vo vzťahu k spoločnosti URANPRES, ktorá bola zhotoviteľom celého Tunela Ovčiarsko, ako člen združenia DÚHA – DOPRASTAV zodpovedný spoločne a nerozdielne spoločnosti URANPRES ako zhotoviteľovi celého tunela Ovčiarsko za zhotovenie časti Tunela Ovčiarsko (časti sekundárneho ostenia) a ako dodávateľ Združenia DÚHA – DOPRASTAV. T.j. dvakrát ako člen združenia a štyrikrát ako zhotoviteľ, resp. trikrát ako objednávateľ. To, že je niečo pre žalobcu bežné, ešte neznamená, že je v súlade s právnymi predpismi. Práve záver o akejsi nadradenosti obyčajového práva nad všeobecne záväznými predpismi, by bol neudržateľný. 18. Vo vzťahu k dodávateľsko – odberateľským vzťahom Združenia Ovčiarsko žalovaný poukázal na hrozbu konkurzných útokov na žalobcu v čase uzatvárania zmluvy so spoločnosťou URANPRES, kedy žalobca sa dostal do reštrukturalizácie a v čase uzatvorenia zmluvy s URANPRES nedisponoval takými odbornými kapacitami a technologickým vybavením, prostredníctvom ktorých by dokázal plniť zákazky. Ešte v čase uzatvárania Zmluvy o dielo medzi žalobcom a spoločnosťou URANPRES, spoločnosť URANPRES uzatvorila so žalovaným Zmluvu o dielo, na základe ktorej mal žalovaný zhotoviť samostatne (a teda prvotne nie so žalobcom) celé sekundárne ostenie tunela Ovčiarsko a k tomu prislúchajúce stavebné objekty. Spoločnosť URANPRES pri podpise Zmluvy o dielo so spoločnosťou DOPRASTAV ako objednávateľom mala jasno v tom, že prostredníctvom vlastných kapacít celý tunel Ovčiarsko vyrazí a zhotoví primárne ostenie a následne odovzdá podzhotoviteľovi, spoločnosti DÚHA, ktorý v takto vyrazenom tuneli zhotoví celé sekundárne ostenie tunela. K splneniu tohto zmluvného záväzku bola zo strany spoločnosti URANPRES zároveň akceptovaná požiadavka Združenia Ovčiarsko na dodávkach betónu prostredníctvom nominovaného dodávateľa – spoločnosti Váhostav SK, a.s.. Nie URANPRES, ale žalobca bol od počiatku zhotovovania diela v neustálom omeškaní s platením URANPRESU, s vydodávaním projektovej dokumentácie zhotoviteľovi (URANPRES), s poskytovaním informácií od investora. V rozpore s požiadavkami investora trval pri prerušení prác na udržiavaní mobilizácie (denné náklady, ktoré nebudú uhradené investorom), v rozpore so Zmluvou o dielo sa vzdával nárokov na predĺženie lehoty výstavby z dôvodov realizácie prác naviac, cielene nepredkladal oprávnené žiadosti zhotoviteľa (URANPRES) o úhradu za práce naviac a ani za ne nezaplatil, cielene poškodzoval spoločnosť URANPRES prostredníctvom svojho zamestnanca p. B.. Napriek skutočnosti, že žalobca dostal ako člen Združenia Ovčiarsko zaplatené v súvislosti aj s uzavretím Dodatku č. 15, ktorú prácu dodala spoločnosť URANPRES, spoločnosti URANPRES nezaplatil ani cent, neuzatvoril ani jeden dodatok. Žalovaný sa nestal súčasťou subdodávateľského reťazca v roku 2016 na základe súhlasu žalobcu, ale už v roku 2014, keď uzavrel zmluvu o dielo s URANPRES. Bol to práve žalovaný, ktorý na diktát žalobcu súhlasil s jeho vstupom do štruktúry poddodávateľského reťazca, keďže musel, keďže URANPRES nemala podpísaný žiaden dodatok upravujúci termíny zhotovenia diela a uhradené od žalobcu za zvýšenú zmluvnú cenu, predstaviteľ žalobcu odmietal podpisovať výkony spoločnosti URANPRES, napriek tomu, že ich fakturoval investorovi. Žalovaný opísal ďalšie skutkové okolnosti uzatvorenia spolupráce strán sporu, pričom uzavrel, že to bol práve žalobca, ktorý navrhol, že zhotoví časť diela so žalovaným v stavebnom združení. Žalobca z rôznych dôvodov (tržby, referencie, kontrola a pod.) robil všetko pre to, aby sa nejakým spôsobom dostal k reálnemu výkonu prác a dodávke materiálu na diele Tunela Ovčiarsko (s vidinou získania kontroly nad jeho výkonom a hlavne s vidinou dodatočných tržieb a obratu). Primárne s cieľom stať sa dodávateľom spoločnosti URANPRES tak, aby si vedel započítavať svoje záväzky (ako Objednávateľ spoločnosti URANPRES) so svojimi pohľadávkami (ako zhotoviteľ spoločnosti URANPRES), čo napokon nevyšlo. Vytvorením združenia žalobca sám súhlasil, že zhotoví dielo spoločne a nerozdielne so žalovaným ako jeho člen, nie ako jeho subdodávateľ.

Fakturácia medzi členmi Združenia slúžila výhradne na účely evidenčného rozdistribuovania nákladov a výnosov, ako aj z nich vyplývajúceho zisku, alebo straty do účtovných kníh jeho členov ešte predtým, ako Združenie dokončí celú zákazku. Uvedené slúžilo pre účely novely zákona o DPH účinnej od 01.01.2014. Platby a finančné vysporiadanie medzi členmi Združenia sú upravené samotnou Zmluvou o združení, ako aj zákonnými kogentnými ustanoveniami. Na účely realizácie platieb členom Združenia slúži účet Združenia, z ktorého zostatkom majú právo disponovať obaja členovia združenia spoločne. Platby smerujú vždy najprv voči tretím osobám, pričom finančné prostriedky sú dopĺňané buď platbou objednávateľa, alebo platbami členov Združenia. 19. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca žaluje sumu 97.427,52 eur za prácu jeho zamestnancov pôsobiacich v rámci Združenia DÚHA – DOPRASTAV, pričom rovnako žalovaný zaťažil Združenie takmer dvakrát takou vysokou sumou, pričom ju nepožadoval uhradiť a ani ju uhradenú nemá, nakoľko to považuje za činnosť, na ktorú sa zaviazal Zmluvou o združení. Úhrada domnelých pohľadávok žalobcu by predstavovala neprípustný a značný nepomer medzi členmi Združenia, čo je v rozpore s pravidlami poctivého obchodného styku. Žalovaný poukázal na nepravdivé tvrdenia žalobcu ohľadom úhrady sumy 91,2 mil. eur spoločnosti URANPRES a to napriek tomu, že URANPRES dielo vykonal, vykonal i práce naviac, ktoré však žalobca nezaplatil, napriek tomu, že mu boli zaplatené zo strany investora. Žalovaný poprel svoju prax, i prax spoločnosti URANPRES v obdobných združeniach, štruktúru zmluvných vzťahov žalovanému namietal. Zopakoval argumenty ohľadom (ne)včasnosti uplatnenia prostriedkov procesného útoku, ako i ohľadom údajných vád konania, kedy zdôraznil, že sa nemohol vyjadrovať k niečomu, čo žalobca netvrdil. Vo vzťahu k namietaným skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie dodal, že žalobca v odvolaní namieta len nároky z kúpnej zmluvy a nároky z objednávok, v žiadnej časti odvolania neargumentuje vo vzťahu k nároku zo Zmluvy o združení. Je preto dôvodné sa domnievať, že so závermi súdu prvej inštancie v danej časti súhlasí. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie neposudzoval nároky žalobcu ako vklad do Združenia, ale primárne cez ustanovenie § 830 OZ, kedy strany ako členovia združenia boli povinní spoločne a nerozdielne vyvíjať činnosť na dosiahnutie účelu a to stavby s označením „Tunel Ovčiarsko - sekundárne ostenie“. Všetky nároku uplatnené v žalobe súvisia s realizáciou diela. Za vyvíjanie činnosti v prospech združenia je možné považovať aj poskytnutie majetkových hodnôt, alebo výkon pracovnej činnosti pracovnou silou jedného z členov združenia. Žalovaný súhlasil s výkladom Zmluvy o združení, keď mal za to, že ani z Čl. VI ods. 6.4 nevyplýva, že člen združenia môže byť vo vzťahu k združeniu tiež subdodávateľom činností, ktoré je povinný vykonať ako jeho člen. Daný článok síce upravuje evidenčný režim fakturácie medzi členmi združenia pre účely budúceho vysporiadania pri ukončení činnosti združenia, nijako však neupravuje možnosť žalobcu samostatne fakturovať služby združeniu. Žalobca účelovo opomína znenie celého textu bodu 7 daného článku, ktorý stanovuje, že vedúci člen združenia nie je v omeškaní s úhradou, pokiaľ nedošlo k úhrade faktúry Združenia od objednávateľa za rovnaké časové obdobie, ktorého sa fakturácia týka. Výklad zmluvy nemôže reflektovať iba zmluvnú vôľu strán, ak je táto vyslovene v rozpore s prejavom vôle, resp. prejav vôle dopĺňa. Znenie Zmluvy o združení je podľa názoru žalovaného dostatočne určité, pričom žalobca ani neuvádza, ktorý článok by mal byť neurčitý. Za účelové považoval tvrdenia žalobcu o jeho mylnom označení v kúpnej zmluve, keď na pojednávaní konanom dňa 25.10.2022 vyslovene tvrdil, že dodanie a fakturácia betónu bola vykonaná na základe Kúpnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi členmi združenia ako kupujúcimi a žalobcom. Súd prvej inštancie správne interpretoval vôľu strán pri uzatváraní Zmluvy o združení, ako i správne interpretoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. 20. Ďalšie vyjadrenia strán doručené neboli. 21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP) a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 22. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie 145.230,20 eur. Časť nároku vo výške 17.835,03 eur bola uplatnená z titulu uzatvorenej písomnej Kúpnej zmluvy č. 0310/16/Z038 dňa 29.09.2016 medzi kupujúcim Združenie Doprastav – Dúha a žalobcom ako predávajúcim, ktorej predmetom bol záväzok predávajúceho dodávať tovar - betón na stavbu D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka, Tunel Ovčiarsko (ďalej len „Kúpna zmluva“). Časť nároku vo výške 29.968,16 eur bola uplatnená z titulu samostatne uzatvorených kúpnych zmlúv medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným

ako kupujúcim (ďalej aj „Ústne kúpne zmluvy“). Posledná časť nároku vo výške 97.427,52 eur bola uplatnená z titulu uzatvorenej Zmluvy o združení dňa 19.09.2016. Žalobca si svoj nárok uplatnil na súde prostredníctvom návrhu na vydanie platobného rozkazu. Voči vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, pričom žalobca ako vadu v konaní pred súdom prvej inštancie videl postup upomínacieho súdu, ktorý neodmietol odpor žalovaného v časti nároku žalobcu vo výške 127.395,37 eur, napriek skutočnosti, že nebol v danej časti vecne odôvodnený. Žalobca preto odvolací súd žiadal, aby v danej časti zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a prikázal mu vydať uznesenie o odmietnutí odporu. V prvom rade je nevyhnutné uviesť, že vecné prejednanie odporu podmieňuje splnenie náležitostí (formálnych a materiálnych) podľa zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní (ďalej aj „ZoUK, alebo zákon o upomínacom konaní“), posúdenie ktorých prináleží súdu príslušnému podľa ust. § 2 zákona o upomínacom konaní, nie súdu príslušnému podľa CSP. Súd prvej inštancie tak nie je oprávnený odmietnuť odpor, ak tak neurobil upomínací súd. Jedinú možnosť, ktorú by súd prvej inštancie mal, by bolo predloženie veci súdu spoločne nadriadenému upomínaciemu súdu a konajúcemu súdu na rozhodnutie o kauzálnej príslušnosti v zmysle § 43 ods. 2 CSP. Zároveň je odvolací súd názoru, že takýto postup nebol nevyhnutný, nakoľko žalovaný dostatočne vecne reflektoval na dôvody uvádzané žalobcom v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Žalobca svoj nárok v návrhu na vydanie platobného rozkazu odôvodňoval Kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 29.09.2016, pričom v návrhu bližšie nešpecifikoval osobitné objednávky žalovaného, resp. konkrétny nárok vyplývajúci zo Zmluvy o združení (že by nešlo rovnako o kúpnu zmluvu, prípadne aké ustanovenie Zmluvy o združení ukladá žalovanému žalovanú povinnosť), celý nárok odôvodňoval uzatvorenými kúpnymi zmluvami, či už písomnými alebo ústnymi (čo sa dá vyvodiť jedine z dôkazov, pretože ani takáto konkretizácia nie je zrejmá z návrhu). Obrana žalovaného tak bola dôvodne determinovaná znením žalobného návrhu, resp. jeho stručným odôvodnením. Úlohou upomínacieho súdu nie je vecné posúdenie správnosti uvádzaných dôvodov žalovaným a selektovanie, ktoré vyjadrenie a obrana sa týka toho ktorého konkrétneho nároku a teda, či je dôvodne spochybnený celý uplatnený nárok. Úlohou upomínacieho súdu je preskúmať formálne a materiálne podmienky na vydanie platobného rozkazu, ako i na pripustenie odporu. Zo strany upomínacieho súdu nedošlo k pochybeniu, ak považoval odpor za vecne odôvodnený, nakoľko žalovaný sa vecne vyjadroval a vecne spochybnil celý nárok uplatnený žalobcom z dôvodov uvádzaných v návrhu. Zároveň i v prípade, keby bol odpor žalovaného v namietanej časti odmietnutý, nezakladá táto skutočnosť prekážku rozhodnutej veci a žalobca by si nárok v tejto časti mohol opätovne uplatniť na súde (bližšie pozri rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 276/2018). 23. Ako dôvodnú však vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie pri uplatnení sudcovskej koncentrácii konania. Žalobca síce namietal, že súd prvej inštancie ju uplatnil nedôvodne z dôvodu, že ju uplatnil ešte pred vyslovením predbežného právneho názoru, avšak odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie pochybil z dôvodu, že uplatnil sudcovskú koncentráciu konania napriek tomu, že na to neboli dané procesné podmienky. 24. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že odpor podaný žalovaným bol Okresným súdom Banská Bystrica doručovaný právnemu zástupcovi žalobcu s tým, aby sa v lehote 15 dní vyjadril k odporu žalovanému, bez toho, aby súd poučil žalobcu v zmysle § 167 ods. 3 CSP o možnej aplikácii sudcovskej koncentrácie konania. Potom, ako žalobca podal návrh na pokračovanie v konaní na súde prvej inštancie, súd prvej inštancie zaslal vyjadrenie žalobcu právnemu zástupcovi žalovaného s poučením v zmysle § 167 ods. 4 v spojení s 153 ods. 1, 2 CSP. Vyjadrenie žalovaného spolu s priloženými dôkazmi doručené súdu prvej inštancie dňa 21.02.2022 však bolo doručované právnemu zástupcovi žalobcu len na vedomie (viď č.l. 202 spisu). Rovnako doplnenie vyjadrenia žalovaného zo dňa 30.06.2022 bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu len na vedomie, bez akéhokoľvek poučenia o koncentrácii konania, prípadne stanovenia záväznej lehoty na vyjadrenie. Na prvom pojednávaní konanom dňa 25.10.2022 súd prvej inštancie s odkazom na § 153 odmietol prihliadať na skutkové tvrdenia a návrhy na doplnenia dokazovania žalobcu. Ako dôvod v rozhodnutí uviedol, že uvedené tvrdenia a návrhy na dokazovanie neboli vykonané včas, keďže boli vykonané až na pojednávaní. Súd prvej inštancie bol názoru, že dôkazy mohol žalobca označiť už skôr. V situácii, kedy žalobcovi bolo posledné vyjadrenie žalovaného doručené len na vedomie a žalobca nebol jednak poučený o sudcovskej koncentrácii konania a ani mu nebola uložená žiadna záväzná lehota na predloženie prostriedkov procesného útoku, nemohol žalobca konať nehospodárne, keď sa prvýkrát ku skutočnostiam uvádzaným v duplike žalovaného vyjadril pri prvom nasledujúcom úkone súdu – na pojednávaní. Reagoval tak i na nové skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným (napr. ohľadom splatnosti prípadných pohľadávok). Rovnako návrhy na výsluch svedkov nemohli ovplyvniť dĺžku konania, keďže i v prípade, ak by boli navrhnutí

pred pojednávaním, súd prvej inštancie by až na pojednávaní rozhodol, ktoré z dôkazov vykoná a ktoré nie v zmysle § 181 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie by preto v prípade, keby vzhliadol opodstatnenosť návrhov na vykonanie dokazovania, pojednávanie za týmto účelom i tak odročil. Súd prvej inštancie teda až po vyhodnotení, či navrhované dôkazy (ne)vykoná, mohol ukončiť dokazovanie a vysporiadať sa v odôvodnení so skutočnosťou, prečo navrhované dôkazy zo strany žalobcu nevykonal. Súd prvej inštancie tak relevantnosť dôkazov neposudzoval, nakoľko na ne neprihliadal iba z časového hľadiska. Preto súd prvej inštancie pri svojom postupe, kedy neprihliadal na skutkové tvrdenia žalobcu a navrhované (resp. i doložené) dôkazy s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 CSP, úplne opomenul tú skutočnosť, že žalobca nebol súdom prvej inštancie vyzvaný na predloženie všetkých prostriedkov procesného útoku včas. Žalobca o sudcovskej koncentrácii konania do začiatku pojednávania poučený nebol, keďže v konaní mu súd prvej inštancie nedoručil žiadnu výzva s poučením v zmysle § 167 ods. 4 CSP. Žalobcovi bolo doručené na vedomie vyjadrenie žalovaného a následne na to hneď predvolanie na pojednávanie. Na pojednávaní konanom dňa 25.10.2022 mal preto žalobca možnosť vôbec prvýkrát reagovať na obsiahlu dupliku (a jej doplnenie) žalovaného, a preto neprihliadanie na skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dôkazov uvádzaných v bode 41. napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, z dôvodu uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania, je v rozpore s § 153 CSP. Z uvedených dôvodov je dôvodná i námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy. 25. „Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť“ (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.03.2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019). 26. S poukazom na uvedené, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie na navrhnuté (predložené) dôkazy prihliadať, dôkazy vykonať, alebo v prípade ich nevykonania, ich nevykonanie náležite odôvodniť. Nedostatočné odôvodnenie nevykonania navrhnutých dôkazov mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, preto je záver súdu prvej inštancie premietnutý do výroku napadnutého rozsudku minimálne predčasný. Keďže súd prvej inštancie nevykonanie navrhnutých dôkazov riadne neodôvodnil, je zároveň naplnený i odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP. 27. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom, kedy mal podľa žalobcu súd prvej inštancie pochybiť pri zisťovaní skutkového stavu, t.j. kedy na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne posúdil, odvolací súd uvádza, že napriek skutočnosti, kedy okolnosti uzatvorenia písomnej kúpnej zmluvy, prípadne ústnych kúpnych zmlúv, budú predmetom opätovného posudzovania súdom prvej inštancie, kedy súd prvej inštancie v prvom rade vyhodnotí potrebu vykonania navrhovaných dôkazov zo strany žalobcu a to i s ohľadom na tvrdený nesprávny výklad vôle strán pri uzatváraní týchto zmlúv, je nevyhnutné vo všeobecnosti zo strany odvolacieho súdu poukázať na ustanovenia upravujúce zmluvu o združení. 28. Podľa § 829 ods. 1 Občianskeho zákonníka niekoľko osôb sa môže združiť, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dojednaného účelu. 29. Podľa § 829 ods. 2 Občianskeho združenia nemajú spôsobilosť na práva a povinnosti. 30. Podľa § 830 Občianskeho zákonníka každý z účastníkov je povinný vyvíjať činnosť na dosiahnutie dojednaného účelu spôsobom určeným v zmluve a zdržať sa akejkoľvek činnosti, ktorá by mohla znemožniť alebo sťažiť dosiahnutie tohto účelu.

31. Podľa § 831 Občianskeho popri pracovnej činnosti môžu byť účastníci združenia podľa zmluvy povinní poskytnúť na účely združenia peniaze alebo iné veci. Ak v zmluve nie je určená výška, predpokladá sa, že účastníci sú povinní poskytnúť rovnaké hodnoty. 32. Podľa § 832 ods. 1 Občianskeho majetkové hodnoty je účastník povinný poskytnúť na účely zmluvy v dobe určenej v zmluve, inak bez zbytočného odkladu po uzavretí zmluvy. 33. Podľa § 832 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je poverený niektorý účastník správou vecí uvedených v odseku 1, nakladá s nimi za účelom dosiahnutia účelu zmluvy účastník, ktorý ich poskytol; je však povinný oddeliť ich od ostatného svojho majetku dohodnutým spôsobom alebo spôsobom, ktorý oznámi ostatným účastníkom zmluvy o združení. 34. Podľa § 833 Občianskeho zákonníka poskytnuté peniaze alebo iné veci určené podľa druhu sú v spoluvlastníctve všetkých účastníkov v pomere k ich výške, a to oznámením o ich oddelení od ostatného majetku účastníka alebo odovzdaním poverenému účastníkovi. Veci jednotlivo určené sú v bezplatnom užívaní všetkých účastníkov. 35. Podľa § 834 Občianskeho zákonníka majetok získaný pri výkone spoločnej činnosti sa stáva spoluvlastníctvom všetkých účastníkov. 36. Podľa § 835 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiely na majetku získanom spoločnou činnosťou sú rovnaké, ak zmluva neurčuje inak. 37. Podľa 835 ods. 2 Občianskeho zákonníka zo záväzkov voči tretím osobám sú účastníci zaviazaní spoločne a nerozdielne. 38. Podľa § 836 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak nie je v zmluve určené inak, rozhodujú účastníci o obstarávaní spoločných vecí jednomyseľne. 39. Podľa § 839 Občianskeho zákonníka účastníkovi, ktorý vystúpil alebo bol vylúčený, sa veci vnesené do združenia vrátia. Podiel majetku podľa stavu v deň vystúpenia alebo vylúčenia sa mu vyplatí v peniazoch. 40. Podľa § 840 Občianskeho zákonníka účastník, ktorý vystúpil alebo ktorý bol vylúčený, sa nezbavuje zodpovednosti za záväzky z činnosti združenia, ktoré vznikli do dňa vystúpenia alebo vylúčenia. 41. Podľa § 841 Občianskeho zákonníka pri rozpustení združenia majú účastníci nárok na vrátenie hodnôt poskytnutých na účel združenia a vysporiadajú sa medzi sebou o majetok získaný výkonom spoločnej činnosti združenia spôsobom určeným v zmluve, inak rovným dielom. 42. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 43. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 44. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

45. Podľa § 391 ods. 1 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 46. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 19.09.2016 Zmluvu o združení – „Združenie Doprastav – Dúha“, za účelom spoločnej realizácie časti stavby označenej ako „Tunel Ovčiarsko – sekundárne ostenie“. Je možné sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že jedným z pojmových znakov združenia je spoločné pričinenie sa osôb vytvárajúcich združenie na dosiahnutí nejakého hospodárskeho cieľa. Pojmovo sa tiež nepripúšťa, aby členom združenia bola osoba, ktorá sa nejakým spôsobom nepričiní o dosiahnutie cieľa, resp. bude svoju činnosť smerujúcu k dosiahnutiu dojednaného účelu združenia vykonávať za úhrady iných členov združenia. Spôsoby, akými sa členovia združenia môžu pričiniť o dosiahnutie cieľa sú určené v zmluve a spočívajú buď v pracovnej alebo majetkovej účasti. Činnosť všetkých účastníkov musí smerovať k dosiahnutiu dohodnutého účelu. Uzatvorením zmluvy o združení tak žalobcovi aj žalovanému vznikla povinnosť vyvíjať činnosť na dosiahnutie jej účelu. Žalobcovi teda už priamo zo zmluvy o združení vyplývala povinnosť vyvíjať činnosť smerujúcu k realizácii stavby „Tunel Ovčiarsko - sekundárne ostenie“ a to v rozsahu vymedzenom v čl. II ods. 2 a 3 tejto zmluvy. Podľa zistení súdu prvej inštancie, všetky nároky, ktoré si žalobca uplatňoval voči žalovanému v konaní, súviseli práve s obstarávaním tovarov a služieb potrebných pre realizáciu predmetnej stavby. Nakoľko združenie nemá spôsobilosť a nemôže samo vstupovať do právnych vzťahov s tretími osobami, môže svoju činnosť realizovať jedine tak, že do právnych vzťahov s tretími osobami vstúpia jednotlivý jeho členovia. Zo záväzkov voči tretím osobám sú následne členovia združenia zaviazaní spoločne a nerozdielne (§ 835 ods. 5 OZ). Preto pri posudzovaní toho, či určitý právny úkon zaväzuje aj ďalších členov združenia, bude rozhodujúce, či týmto úkonom člen združenia sleduje dosiahnutie dojednaného účelu v zmluve o združení. Ako vyplynulo z dokazovania, nároky žalobcu boli uplatňované v súvislosti s obstarávaním tovarov a služieb potrebných pre realizáciu Stavby, čím je zrejmé, že právne úkony, ktorými žalobca objednal od tretích osôb tovar alebo práce nevyhnutné na dokončenie Stavby, zaväzujú nielen žalobcu ako objednávateľa (kupujúceho), ale aj žalovaného ako člena Združenia a to bez ohľadu na skutočnosť, ako si strany (členovia Združenia) určili v Zmluve o združení svoje povinnosti vo vzťahu k naplneniu účelu Zmluvy o združení. Len samotná skutočnosť, že žalobca sám obstaral a zabezpečil (a to i prostredníctvom tretích osôb) veci, resp. práce potrebné k dokončeniu Stavby, t.j. k naplneniu účely Zmluvy o združení, ešte nezaväzuje žalovaného k povinnosti preplatiť žalobcovi náklady na to vynaložené. Je v tomto smere potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že účastník Zmluvy o združení nemá žiaden priamy zákonný nárok na úhradu plnení, ktoré uskutočnil v záujme dosiahnutia cieľa združenia a nemá ani priamo povinnosť uhrádzať ostatným členom združenia plnenia, ktoré za rovnakým účelom poskytli oni. Jedine cez dikciu ust. § 835 ods. 2 OZ je možné sa domáhať voči členom združenia ako spoludlžníkom úhrady podielu na dlhu, ktorý za nich jeden z členov združenia znášal a to podľa výšky dohodnutých podielov. Uvedené však prichádza do úvahy iba v prípade, ak je účel stanovený združením plnený prostredníctvom tretej osoby, nie samotným členom združenia. Akýkoľvek subdodávateľský vzťah medzi členmi združenia tak nie je prípustný, ak smeruje práve k dodaniu tovarov a služieb pre účely naplnenia cieľa určeného v Zmluve o združení. Žalobca, ak aj sám plnil v dôsledku písomne, alebo ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy so žalovaným na tú časť diela, za ktorú zodpovedal žalovaný, plnil tak „pre Združenie“, t.j. v záujme dosiahnutia cieľa Združenia, kedy vysporiadanie medzi členmi Združenia prichádza do úvahy jedine zo zákonných, alebo zmluvne dohodnutých dôvodov a podmienok, pričom žalobcovi nevzniká priamy nárok v zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy. 47. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť, že kúpne zmluvy, prípadne zmluvy o dielo uzatvorené samým združením sú i s ohľadom na ustanovenie § 829 ods. 2 OZ neplatné, preto písomná Kúpna zmluva uzatvorená medzi Združením a žalobcom je z tohto dôvodu absolútne neplatná v zmysle § 39 OZ, neopomínajúc skutočnosť, že i keď by súd nahliadal na zmluvu, ako zmluvu uzatvorenú individuálne jednotlivými členmi združenia, nemohla by byť takáto zmluva platná vo vzťahu k žalobcovi, ktorý vystupuje aj na strane predávajúceho a aj na strane kupujúceho, kedy právna povinnosť vlastne splýva s oprávnením, t.j. právu nezodpovedá žiadna povinnosť/záväzok, preto neexistuje nielen záväzkový vzťah, ale ani dve odlišné zmluvné strany, ktoré sú nevyhnutným predpokladom pre splnenie podmienok stanovených v § 409 OZ. V ostatnej časti Kúpnej zmluvy vo vzťahu k žalovanému (ako aj vo vzťahu k ústnym kúpnym zmluvám), pokiaľ nebude preukázané, že išlo o plnenie mimo dojednaného účelu Zmluvy o združení, je možné dosiahnuť vysporiadanie medzi členmi združenia jedine v zmysle zákonnej (alebo zmluvnej) úpravy tak, ako uvádzal súd prvej inštancie, po skončení účasti žalobcu v Združení,

resp. po zániku samotného Združenia s ohľadom na dikciu ustanovenia § 839, resp. § 840 OZ. V tomto prípade však podľa zistení súdu prvej inštancie k zániku členstva žalobcu v Združení, ako ani k samotnému zániku Združenia nedošlo, bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie posúdiť, či nárok žalobcu na zaplatenie uplatnenej sumy nevznikol z iného právneho dôvodu, keďže právne posúdenie je vždy vecou súdu bez ohľadu na skutočnosť, akým právnym titulom si strana svoj nárok uplatňuje a to s poukazom na zásadu iura novit curia. V prípade, ak bol súd prvej inštancie právneho názoru, že žalobca jednotlivé veci, resp. plnenia poskytol Združeniu na základe neplatných kúpnych zmlúv, resp. titulom Zmluvy o združení, bolo jeho povinnosťou vysporiadať sa s nárokom žalobcu či už s ohľadom na namietaný vznik bezdôvodného obohatenia, resp. s ohľadom na zmluvné dojednania strán v Zmluve o združení. Žalobca dôvodne v odvolaní namietal, že členovia združenia si v zmluve jasne dohodli pravidlá spolupráce, ktoré v ničom neodporujú ustanoveniam Občianskeho zákonníka, keďže sledujú rovnaký cieľ, avšak vnútorne si určujú, ktorý člen je zodpovedný za ktorú časť Stavby. 48. Ak sa vychádza zo zmluvnej voľnosti strán, tak pokiaľ je v zmluve dohodnuté delenie nákladov a výnosov už počas realizácie spoločného cieľa a neodporuje to zákonu, mohol by byť nárok opodstatnený. Pri uzatváraní zmluvy o združení platí tiež princíp zmluvnej voľnosti a slobody, samotné strany si môžu stanoviť nielen veľkosť svojich podielov, hodnoty z poskytovaného majetku, mieru účasti na aktivitách združenia, vyplácanie zisku, ale aj priebežné znášanie nákladov, ktoré vynaložil jeden člen združenia voči podzhotoviteľom. Uvedené sa podľa názoru odvolacieho súdu neprieči ustanoveniu § 835 ods. 2 OZ, ktoré upravuje iba viazanosť členov združenia záväzkami voči tretím osobám, nie viazanosť záväzkami vo vzťahu k členom združenia dovnútra. Žalobca v tejto súvislosti v priebehu konania poukazoval na ustanovenia Čl. II ods. 8 Zmluvy o združení, kedy voči spoločným podzhotoviteľom/ subdodávateľom diela sú členovia združenia navonok zaviazaní spoločne a nerozdielne a dovnútra sa dohodli, že budú zaviazaní každý len do výšky svojho podielu. Uvedený článok zároveň rozlišuje situáciu, kedy zmluvu uzavrie len jeden z členov, alebo obaja. Súd prvej inštancie však pri posudzovaní daného ustanovenia konštatoval, že je možné ho uplatniť len vo vzťahu k tretím osobám, čo je síce pravda, avšak nezohľadnil skutočnosť, že i v tomto prípade subdodávateľom bola tretia osoba (osoba, ktorá dodala veci, prípadne služby žalobcovi). Z obsahu spisu vyplýva, že niektoré z dodaných vecí boli dodávané napr. spoločnosťou STRABAG s.r.o. (treťou osobou), preto bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa vysporiadať so skutočnosťou, či v zmysle ustanovenia Čl. II ods. 8 Zmluvy o združení vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie príslušných súm a to i v spojitosti s ustanoveniami Čl. VI ods. 6.4 Zmluvy o združení upravujúcim fakturáciu podielov na realizácii jednotlivých častí diela – Stavby (Čl. V ods. 4). Súd prvej inštancii napriek argumentácii žalobcu v tomto smere na pojednávaní konanom dňa 25.10.2022, neposkytol vo svojom rozhodnutí žiadnu odpoveď na to, či nárok žalobcu nemožno priznať na základe uvádzaných ustanovení Zmluvy o združení a v tomto ohľade ani nezohľadnil a nevyhodnotil predložený dôkaz na pojednávaní – faktúru č. 308180017 spolu s prílohami. Súd prvej inštancie tak predčasne uzavrel, že nárok žalobcu (najmä, ale nielen) uplatnený titulom uzatvorenej Zmluvy o združení je nedôvodný. V tomto smere bola preto dôvodná odvolacia námietka žalobcu ohľadom nesprávneho a nedostatočného právneho posúdenia ustanovenia Čl. II ods. 8 Zmluvy o združení. 49. Na ostatné odvolacie námietky žalobcu, ktoré boli nad rámec odvolania podaného dňa 22.12.2022 uvádzané v podaní žalobcu označenom ako „Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu“ zo dňa 27.09.2024 odvolací súd neprihliadal (napr. ohľadom nesprávnych skutkových zistení, či plnenia poskytnuté žalobcom predstavujú vklad do združenia, ohľadom nesprávneho výkladu Zmluvy o združení s odkazom na znenie Čl. V ods. 5 a Čl. VII, alebo nesprávneho právneho posúdenia s ohľadom na výklad ust. § 831 OZ), nakoľko v zmysle § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. 50. S poukazom na uvedené, z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval sudcovskú koncentráciu konania, v dôsledku čoho neprihliadal a nevysporiadal sa s ďalšími skutkovými tvrdeniami žalobcu, ako ani nevykonal navrhované dokazovanie, resp. sa spôsobom súladným s § 220 ods. 2 CSP nevysporiadal so skutočnosťou prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Z uvedených dôvodov a s poukazom na znenie citovaných zákonných ustanovení odvolací súd predmetné rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 51. Úlohou súdu prvej inštancie tak v ďalšom konaní bude v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu vysporiadať sa so skutočnosťou, či skutkové tvrdenia žalobcu uvádzané na pojednávaní dňa 25.10.2022 a dôkazy k nim navrhované sú spôsobilé zvrátiť už prijaté závery súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti uzatvorených kúpnych zmlúv, či žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie za plnenia poskytnuté žalobcom žalovanému, či už na základe tvrdenej písomnej Kúpnej zmluvy, alebo ústnych kúpnych zmlúv (prípadne zmlúv o dielo), alebo v prípade ich absolútnej neplatnosti titulom, či už bezdôvodného obohatenia, alebo titulom uzatvorenej Zmluvy o združení. Svoje nové rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie náležite a presvedčivým spôsobom odôvodní a v odôvodnení sa vysporiada so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu a s rozpormi v ich tvrdeniach v nadväznosti na vykonané dôkazy. Následne v novom rozhodnutí o veci rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho konania. 52. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).