Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/99/2024 6122384067 25. 11. 2025 JUDr. Monika Holická ECLI:SK:KSBA:2025:6122384067.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča, v právnej veci žalobcu: X.. V. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXJ, O., zast.: JUDr. Kristína Marič, advokátka so sídlom Kutlíková 13J, Bratislava, IČO: 42 183 227, proti žalovanému: J. Q., nar. X.X.XXXX, bytom W. F. XXXD, O., zast.: JUDr. Roman Hojer, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Šustekova 51, Bratislava, IČO: 50 708 953, o zaplatenie 80.000,Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23.5.2024 č.k. 23C/72/2022-100, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 80.000,Eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 1.4.2022 do zaplatenia a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Uviedol, že predmetom konania bola pohľadávka žalobcu voči žalovanému z titulu Zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 10.05.2021, na základe ktorej žalobca požičal dlžníkovi sumu 80.000,- Eur, pričom prvú časť pôžičky v sume 40.000,- Eur odovzdal žalovanému pri podpise zmluvy, prevzatie žalovaný potvrdil podpisom zmluvy a druhú časť v sume 40.000,- Eur za zaviazal odovzdať bezhotovostným prevodom na účet žalovaného, čo realizoval žalobca dňa 10.5.2021. Žalovaný v konaní poprel, že Zmluvu o pôžičke vedome podpísal, so žalobcom boli v minulosti obchodní spoločníci a podpisoval množstvo dokumentov predložených žalobcom, ktoré súviseli so spoločnou obchodnou činnosťou, žalobcovi dôveroval a ani nečítal, aké dokumenty podpisoval, taktiež poprel, že došlo k odovzdaniu peňazí a to nie len v hotovosti dňa 10.5.2021 pri podpise zmluva, ale aj prevodom na účet, nakoľko sa jednalo o iný právny titul, ktorý v priebehu konania špecifikoval ako vyrovnanie žalobcu a žalovaného ako niekdajších spoločníkov v obchodnej spoločnosti. Predloženou Zmluvou o pôžičke zo dňa 10.5.2021, kde žalovaný výslovne potvrdil svojím podpisom uzatvorenie zmluvy a zároveň potvrdil aj prevzatie prvej časti pôžičky v sume 40.000,- Eur, žalobca preukázal, že so žalovaným zmluvu uzatvorili a taktiež preukázal, že žalovanému pri podpise zmluvy dňa 10.5.2021 odovzdal prvú časť pôžičky v sume 40.000,- Eur a výpisom z účtu preukázal, že dňa 10.5.2021 na účet žalovaného poslal druhú časť pôžičky v sume 40.000,- Eur. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 657 a § 517 ods. 1 prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalovaný v konaní poprel, že Zmluvu o pôžičke podpísal vedome a argumentoval tým, že so žalobcom boli v minulosti obchodní spoločníci a aj kamaráti, v rámci obchodnej činnosti podpisoval množstvo dokumentov, ktoré mu predkladal na podpis žalobca, žalobcovi dôveroval preto ani nečítal, aké listiny podpisuje, pričom za takýchto okolností mu zrejme žalobca predložil na podpis aj predmetnú Zmluvu o pôžičke, kde podpisom potvrdil prevzatie sumy 40.000,- Eur. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovaného
rovnako tak aj tvrdenie žalovaného, že suma 40.000,- Eur, ktorú na jeho bankový účet žalobca dňa 10.5.2021 poslal bolo plnenie z iného právneho titulu a nejednalo sa o druhú časť pôžičky. Zo Zmluvy o prevode obchodného podielu žalovaným tvrdená skutočnosť nevyplynula, argumentácia žalovaného tak zostala len v rovine tvrdení, tieto žiadnym spôsobom nepreukázal. Považoval tak za preukázané, že žalobca žalovanému požičal sumu 80.000,- Eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť najneskôr do 31.3.2022. K tomuto záveru dospel z dôvodu, že dlžník výslovne v Zmluve o pôžičke svojím podpisom potvrdil prevzatie prvej časti peňažnej sumy 40.000,- Eur, pričom druhú časť v sume 40.000,- Eur žalobca poslal na účet žalovaného. Uviedol, že celkovo zrejmý obsah zmluvných dojednaní zmluvných strán v uzatvorenej Zmluve o pôžičke nemôže byť vyvrátený len na základe popretia žalovaného, ktorý nechce niesť následky porušenia zmluvných povinností a len spochybnenie Zmluvy o pôžičke a zároveň plnenia žalobcu žalovanému vyplývajúceho zo zmluvy bez relevantných dôkazov nie je postačujúce na vyvrátenie žalobcom preukázaných skutočnosti. Zmluva o pôžičke je obsahovo určitá a zrozumiteľná, pričom z jej obsahu jasne vyplýva nie len úmysel jej účastníkov dohodnúť pre dlžníka od žalobcu pôžičku, ale aj poskytnutie dohodnutej pôžičky s dohodnutými pravidlami jej vrátenia. Nakoľko sa žalovaný so zaplateným dlhu dostal do omeškania, priznal žalobcovi príslušenstvo pohľadávky a žalovaného zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po dohodnutej splatnosti pôžičky, t.j. od 1.4.2022 do zaplatenia dlhu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonnom stanovenej lehote žalovaný, žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru súd neprihliadol na žiadnu zo skutočností ním uvedenú v konaní. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nijak nevyvrátil skutočnosti uvedené žalovaným, na túto skutočnosť súd v rozhodnutí neprihliadol. Namietal, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátil tvrdenia žalovaného. Svoju žalobu založil na dôkazoch, ktoré neboli vedome podpísané žalovaným a na svojej subjektívnej výpovedi, ktorá je účelová a nezakladá sa na pravde. Poukázal na to, že žalobcom predložená Zmluva o pôžičke bola podpísaná žalovaným nevedome. K jej podpisu muselo dôjsť spoločne s podpisovaním mnohých dokumentov, ktoré v tom čase žalobca predkladal žalovanému na podpis. V minulosti boli obchodní spoločníci a tiež kamaráti, z tohto dôvodu v minulosti podpisoval množstvo dokumentov, ktoré mu žalobca predložil, a ktoré súviseli s ich spoločnou obchodnou činnosťou. Keďže žalobcovi dôveroval, tak dokumenty, ktoré mu žalobca predkladal ani nečítal. Žalobca zrejme za týchto okolností mu predložil na podpis aj predmetnú Zmluvu o pôžičke. V prípade, že skutočne Zmluvu o pôžičke podpísal, muselo to byť v omyle a bez toho, aby o nej vedel a bez toho, aby došlo k skutočnému naplneniu predmetu zmluvy. Poprel, že by od žalobcu kedykoľvek prevzal sumu 40.000,- Eur v hotovosti a namietal, že žalobca nikdy nepreukázal akýmkoľvek spôsobom, že by skutočne žalovanému odovzdal v hotovosti akúkoľvek sumu. Takéto konanie by bolo zo strany žalovaného tiež v rozpore so zákonnými predpismi Slovenskej republiky. Následne suma 40.000,- Eur, ktorá mu bola zaslaná na jeho bankový účet, mu bola zaslaná z iného právneho dôvodu; tieto finančné prostriedky slúžili na vyrovnanie nákladov, ktoré boli vynaložené na ich spoločné podnikanie, pričom túto skutočnosť podrobne opísal vo svojom písomnom podaní zo dňa 4.10.2023. Z týchto skutočností je zrejmé, že žaloba a celkové konanie žalobcu bolo účelové a vopred plánované. S poukazom na komentár k § 657 Občianskeho zákonníka namietal, že k vzniku právneho vzťahu k pôžičke je potrebné, aby došlo k odovzdaniu veci dlžníkovi. Bez toho aktu nedôjde k vzniku takéhoto právneho vzťahu. Žalobca v konaní nepreukázal, že došlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR zo dňa 24.7.2008 sp. zn. 29Odo/475/2006. Žiadal, aby odvolací súd vzal do úvahy všetky jeho tvrdenia a skutočnosti, ktoré v rámci konania ústne do zápisnice a v písomných vyjadreniach i v odvolaní uviedol. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Považoval za zarážajúce, že napriek viacerým dôkazom predloženým v konaní žalovaný aj naďalej vedome zavádza o poskytnutej pôžičke. Napriek tvrdeniam žalovaného došlo k reálnemu, skutočnému odovzdaniu peňazí, ktoré žalovaný nevrátil. Prevzatie prvej časti pôžičky potvrdil žalovaný priamo na zmluve a druhá časť pôžičky mu bola poslaná na účet, čo žalobca doložil výpisom z účtu. Nerozumie preto tvrdeniam žalovaného o tom, že žiadnym spôsobom nepreukázal, že došlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 14C/220/2019, z ktorého vyplýva, že písomná Zmluva o pôžičke s prehlásením dlžníka o prevzatí predmetu pôžičky, by mali požívať právnu ochranu, najmä pri pôžičke vecí a peňazí odovzdaných v hotovosti je písomné potvrdenie dlžníka najčastejším a najjednoduchším dôkazom, ktoré si starostlivé zmluvné strany môžu zadovážiť, a v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2547/2011. Uviedol, že disponuje písomným potvrdením žalovaného o prevzatí prvej časti pôžičky, ako aj výpisom z účtu o zaslaní druhej časti pôžičky, čím si splnil svoje dôkazné bremeno a preukázal tvrdené skutočnosti. Žalovaný dookola poskytuje tie isté argumenty bez toho, aby predložil akýkoľvek relevantný dôkaz. K tvrdeniu žalovaného, že zmluvu mal údajne podpísať spolu s kvantom dokumentov, ktoré podpisoval v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu a žalovaného, uviedol, že spoločnosť CALOR GROUP s.r.o. v tom čase nemala žiadnu prevádzku a mala nulové tržby, keďže spoločnosť v tom čase nevykonávala žiadnu činnosť, a preto je zarážajúce aké dokumenty mal žalovaný podpisovať. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. acontrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 5. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, v medziach dôkazných návrhov sporových strán, na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 80.000,- Eur s príslušenstvom, titulom vrátenia pôžičky poskytnutej žalovanému. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami vyplývajúcimi s ust. § 191 C.s.p. a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery. Pri svojom právnom posúdení vychádzal zo zodpovedajúcich ustanovení Občianskeho zákonníka a tieto aj správne vyložil. Dospel k správnym záverom, že žalobca preukázal uzavretie Zmluvy o pôžičke medzi stranami, ako aj poskytnutie dohodnutej pôžičky žalovanému a len samotné popretie a spochybnenie existencie Zmluvy o pôžičke a zároveň plnenia žalobcu žalovanému vyplývajúceho zo zmluvy bez relevantných dôkazov nie je postačujúce na vyvrátenie žalobcom preukázaných skutočností. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe vyhovel, aj riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 6. Žalovaný vo svojom odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach a argumentácii, prednesených v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia dôsledne vysporiadal a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých vychádzal pri právnom posúdení veci. 7. Žalovaný v podstate na právnu argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nereagoval, len zotrval a zopakoval svoje tvrdenia uvedené v konaní pred súdom prvej inštancie. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. a v podrobnostiach na ne odkazuje. 8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na to, že v civilnom sporovom konaní majú strany sporu povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1, § 132 ods. 1 C.s.p.) a tiež povinnosť označiť dôkazy na preukázanie ich tvrdení (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1 C.s.p.). Dôkazným bremenom treba rozumieť procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní nebolo preukázané jej tvrdenie a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, pre nečinnosť strany sporu alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno, ktorá sa dostala do dôkaznej núdze (neponúkla alebo nevedela ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázala pre výsledok sporu rozhodujúca skutočnosť). Záver súdu o tom, že strana sporu neuniesla dôkazné bremeno, možno urobiť len vtedy, ak hodnotenie
dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané neumožňuje súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia strany sporu, ale ani o tom, že by boli nepravdivé. 9. Rozsah dôkazné bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí strana sporu preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá sa má na daný sporný vzťah aplikovať a z ktorej potom vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda, ktorá zo strán sporu je povinná stanovený okruh skutočností preukázať, a ktorú potom pri nesplnení tejto povinnosti postihuje nepriaznivý následok v podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností spočíva na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 10. Na základe Zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka prenecháva veriteľ dlžníkovi určité množstvo druhovo určených (zastupiteľných) vecí na voľné nakladanie, či spotrebovanie a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po určitej dobe veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke má reálnu povahu, nie je teda konsenzuálnym kontraktom, a preto vznik pôžičky predpokladá nie len dohodu strán o poskytnutí pôžičky (konsenzus), ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, ktorý sa tak stáva jeho vlastníkom. Pokiaľ teda nedôjde k odovzdaniu dohodnutého predmetu pôžičky dlžníkovi nevznikne medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky. Dôkazné bremeno tak zaťažuje veriteľa, ktorý sa v konaní domáha vrátenia pôžičky, preukázať, že aj skutočne došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky dlžníkovi. 11. Dokazovanie je súčasťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má hodnotiť dôkazy; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti), súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukázanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, resp. či je dôkaz objektívne spôsobilý preukázať určitú tvrdenú skutočnosť; pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonom zodpovedajúcom spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce a teda hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. 12. V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca uniesol dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, keď predloženou Zmluvou o pôžičke zo dňa 10.5.2021, v ktorej žalovaný výslovne potvrdil svojím podpisom uzavretie zmluvy a zároveň potvrdil aj prevzatie prvej časti pôžičky v sume 40.000,- Eur, žalobca preukázal uzavretie predmetnej Zmluvy o pôžičke medzi stranami a zároveň aj odovzdanie prvej časti pôžičky v sume 40.000,- Eur žalovanému pri podpise zmluvy dňa 10.5.2021 a predloženým výpisom z účtu preukázal aj poskytnutie druhej časti pôžičky v sume 40.000,- Eur žalovanému a to odoslaním tejto sumy na účet žalovaného. Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na to, že žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno o jeho tvrdeniach o tom, že predmetnú Zmluvu o pôžičke podpísal omylom v rámci podpisovania množstva iných dokumentov v súvislosti so spoločnou obchodnou činnosťou žalobcu a žalovaného a ktoré nečítal, pretože žalobcovi dôveroval, ako aj o tom, že predmet pôžičky od žalobcu neprevzal, resp. že išlo o plnenie z iného právneho titulu. Tieto svoje tvrdenia žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal a ani žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil žalobcom predložené listinné dôkazy a to predloženú písomnú Zmluvu o pôžičke s potvrdením prevzatia prvej časti pôžičky v sume 40.000,- Eur žalovaným a predložený výpis z účtu o poskytnutí druhej časti pôžičky v sume 40.000,- Eur žalobcom žalovanému. Len samotné tvrdenia žalovaného nie sú spôsobilé vyvrátiť žalobcom preukázané skutočnosti. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalovaného uvedené v jeho odvolaní, že žalobca nepreukázal v konaní, že došlo k skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky, keď tieto skutočnosti žalobca v konaní preukázal predloženými uvedenými listinný dôkazmi, a to písomnou zmluvou o pôžičke a výpisom z účtu, tak ako uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. 13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. 14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobca, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).