Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/71/2025 6122463143 26. 08. 2025 JUDr. Blanka Malichová ECLI:SK:KSBA:2025:6122463143.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Malichovej a členiek senátu JUDr. Evy Fulcovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej v právnej veci žalobcu: Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, Bratislava, IČO: 00 686 930, zastúpenej: RASLEGAL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 855 561, proti žalovanej: F. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, A., zastúpená: JUDr. Ing. Branislav Pecho, PhD., advokát so sídlom Piaristická 2, Nitra, IČO: 42 119 316, o zaplatenie 97.890,41 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. 26Cb/8/2023-115 zo dňa 26. februára 2024 takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 26Cb/8/2023 - 115 zo dňa 26. februára 2024 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Prvým výrokom napadnutého rozsudku uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 97.890,41 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 834,22 eur, s úrokom z omeškania vo výške 81,45 eur, s úrokom z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 97.890,41 eur od 01.08.2022 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur s tým, že povinnosť žalovanej zanikne v rozsahu plnenia, ktoré poskytne žalobcovi na základe platobného rozkazu sp. zn. 6Up/1532/2022 zo dňa 22.11.2022 spoločnosť ROVAJLA s.r.o., IČO: 35 777 672. Druhým výrokom súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100% s tým, že povinnosť žalovanej zanikne v rozsahu plnenia, ktoré poskytne žalobcovi na základe platobného rozkazu sp. zn. 6Up/1532/2022 zo dňa 22.11.2022 spoločnosť ROVAJLA s.r.o., IČO: 35 777 672. 2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 261 ods. 1 a 4, § 303, § 306 ods. 1, § 311 ods. 2, § 369 ods. 1, § 369c ods. 1, § 391 ods. 1, § 397, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 a § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OBZ“) a o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). 3. Záväzkový vzťah medzi stranami sporu súd vyhodnotil ako obchodnoprávny, s prihliadnutím na ust. § 52 ods. 1 a 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“) o spotrebiteľských zmluvách. Úver žalobca poskytol právnickej osobe - podnikateľovi za účelom financovania prevádzkových potrieb a žalovaná sa zaručila za záväzok podnikateľa, nie spotrebiteľa. Hlavný záväzok vznikol medzi dvoma podnikateľmi (žalobcom a spoločnosťou ROVAJLA, s.r.o.), a s prihliadnutím na všetky okolnosti sa v súlade s ust. § 261 ods. 1 OBZ týkal ich podnikateľskej činnosti. V zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ OBZ sa bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu, riadia ich záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere ustanoveniami Obchodného zákonníka. Predmetné peňažné prostriedky teda nemali slúžiť na zabezpečovanie osobných potrieb úverového dlžníka, nakoľko príjemcom peňažných prostriedkov bola právnická osoba. Ručenie za splnenie záväzkov spoločnosti ROVAJLA s.r.o. žalovaná neprevzala za účelom uspokojenia svojich či dlžníkových osobných potrieb, ale aby umožnila dlžníkovi - podnikateľovi, ktorého obchodný podiel vlastnila, vykonávať podnikateľskú
činnosť. Preto ak fyzická osoba, ktorá má ako konateľ a spoločník úzke väzby k obchodnej spoločnosti, zabezpečuje v ručiteľskom vzťahu záväzok tejto spoločnosti, nepovažuje sa za spotrebiteľa. 4. Súd prvej inštancie tak dospel k jednoznačnému záveru, že na žalovanú ako ručiteľku zaviazanej spoločnosti nemožno spotrebiteľskú ochranu automaticky vzťahovať len z dôvodu, že ide o fyzickú osobu. Fyzická osoba sa spotrebiteľom môže stať len vo vzťahu ku konkrétnej zmluve, k predmetu jej plnenia a k tomu, aký má v jeho rámci pomer k dodávateľovi. Na podporu vysloveného názoru poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 4Obo/115/99 zo dňa 18.05.2000, sp. zn. 6Mcdo/4/2012 zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 5Ndc/10/2016 zo dňa 09.11.2016 a tiež na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-45/96 zo dňa 17.03.1998 a C-419/11 zo dňa 14.03.2013. 5. Vznik ručiteľského záväzku súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 303 OBZ opísal v bode 27 odôvodnenia napadnutého rozsudku, a naň potom nadviazal citáciou prvej vety čl. 6.6.1 Zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 30.08.2017 v znení: „Ručiteľ vyhlasuje, že v zmysle § 303 Obch. zák. v prípade, ak Dlžník nezaplatí Zabezpečovanú pohľadávku riadne a včas, zaplatí Zabezpečovanú pohľadávku Veriteľovi za Dlžníka v súlade s touto zmluvou.“ 6. Súd prvej inštancie tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj „NS ČR“) sp. zn. 32Odo/629/2006 zo dňa 28.05.2008, v ktorom zaujal názor, že ručiteľské vyhlásenie, podľa ktorého sa ručiteľ zaviazal uhradiť všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe konkrétnej úverovej zmluvy, pokiaľ by ich neuhradil dlžník, je určité a vzťahuje sa na všetky finančné záväzky dlžníka voči veriteľovi, ktoré pre neho vyplývajú z úverovej zmluvy ako aj na záväzky dlžníka, ktoré mu vzniknú v budúcnosti (§ 304 ods. 2 Obchod. zák.). Konštatoval, že požiadavka určitosti ručiteľského vyhlásenia je splnená, ak je záväzok vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným záväzkom. Vyhlásenie v preskúmavanej veci spĺňa všetky zákonné náležitosti, je urobené v predpísanej forme, dostatočným spôsobom je špecifikovaný veriteľ, dlžník, ručiteľ, ako i samotný záväzok, a právny úkon je určitý, jasný a zrozumiteľný. Vyhlásenie žalovanej ako ručiteľky, spĺňalo nároky platného právneho úkonu, je súčasťou úverovej zmluvy a žalovaná ako ručiteľka vedela aký ručiteľský záväzok preberá. Jej námietku o neurčitosti ručiteľského záväzku tak súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 7. Ohľadne námietky premlčania vznesenej žalovanou, dal súd do pozornosti kogentné ust. § 101 OZ, ktorého aplikáciu nie je možné vylúčiť dohodou. Podotkol, že premlčanie plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, t. j. odo dňa, keď žalobca ako veriteľ mohol požiadať o vrátenie úveru. Začiatok plynutia premlčacej doby je teda objektívne vymedzený, pričom prvým objektívnym dňom, ku ktorému žalobca mohol požiadať o plnenie, bol 31.07.2019, a to aj v tom prípade, ak by ustanovenie o automatickej obnove bolo platné. S poukazom na čl. III. bod 3.2., 3.4. a 3.5 Zmluvy o úvere o konečnej splatnosti poskytnutého úveru, súd dodal, že ukončenie obnovy dňa konečnej splatnosti úveru oznámil veriteľ dlžníkovi (žalovanému 1/) listom zo dňa 26.05.2022 a konečný deň splatnosti nastal dňa 31.07.2022. 8. Súd ďalej konštatoval, že medzi žalobcom a dlžníkom došlo v úverovej zmluve ku konsenzu o všetkých náležitostiach, a teda aj k vzniku záväzkového právneho vzťahu už jej podpisom. V čl. VI. bod 6.6 Zmluvy o ručení je jasne vymedzené, že žalovaná sa zaväzuje zaplatiť za dlžníka jeho peňažný záväzok z Úverovej zmluvy. Žalovaná tak pristúpila k záväzku zo zmluvy, v ktorej bola v čl. III. bodu 3.3. dohodnutá obnova lehoty splatnosti úveru, pričom veriteľ aj dlžník mali rovnaké právo oznámiť ukončenie obnovy. Zo zmluvy tiež vyplýva, že k obnoveniu splatnosti dôjde o jeden rok, za podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Dojednanie v úverovej zmluve tak súd nevyhodnotil ako neurčité, či odporujúce ustanoveniam Obchodného zákonníka. 9. S poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obo 307/98, ZSR 50/2000, č. 3, s 41, zo dňa 08.06.1999: „Ak dlžník nevrátil veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky zo zmluvy o úvere v dohodnutej lehote a následne došlo medzi nimi k zmene zmluvy v lehote splatnosti dlhu, takáto zmena zmluvy nemá vplyv na obsah ručiteľského záväzku, pretože nedošlo k zániku záväzku dlžníka, ktorý ručenie zabezpečuje,“ dospel súd k záveru, že žalobca nemal poučovaciu povinnosť k podmienkam ohľadom automatickej obnovy kontokorentného úveru, a že medzi veriteľom a dlžníkom došlo v zmysle zmluvných podmienok k dohode o zmene lehoty splatnosti úveru. Žalobca má na vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov z dôvodu neobnovenia úverového rámca (ukončenia automatickej obnovy) nárok. Zosplatnenie úveru nastalo z dôvodu ukončenia obnovy úveru dňa 31.07.2022, a keďže žaloba bola súdu doručená dňa 16.11.2022, nárok žalobcu nie je premlčaný. 10. Vzhľadom k uvedenému a citovaným zákonným ustanoveniam, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je skutkovo a právne dôvodná a v celom rozsahu jej v zmysle žalobného petitu vyhovel. Konštatoval, že postavenie obligačného dlžníka a ručiteľa nie je solidárnym záväzkom, ručiteľ (žalovaná) je povinný uspokojiť žalobcove nároky v rozsahu, v akom ich neuspokojí dlžník, následkom čoho vzniká ručiteľovi voči obligačnému dlžníkovi regresný nárok.
11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%. 12. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie, ktoré odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 13. Naďalej namietala premlčanie pohľadávky žalobcu, nakoľko súd prvej inštancie nerozlišoval medzi splatnosťou pohľadávky a začiatkom plynutia premlčacej doby. Opätovne poukázala na deň dohodnutej splatnosti úveru - 31.07.2018 a dodala, že automatické obnovovanie úveru by prichádzalo do úvahy len v prípade dohody o poskytnutí úveru na dobu neurčitú, čo popierala, nástojac na tom, že pri uzatvorení zmluvy nebola zmluvným stranám, a ani žalovanej ako ručiteľke známa iná lehota splatnosti, ako uvedený deň 31.07.2018. 14. Ustanovenie zmluvy o automatickej obnove úveru (splatnosti), ktoré by znamenalo neobmedzené ručenie „na dobu neurčitú,“ je absolútne neplatné nielen pre jeho neurčitosť a teda pre rozpor so zákonom (§ 37 OZ o určitosti právneho úkonu), ale aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ o určitosti právneho úkonu). Výkon takéhoto nepremlčateľného ustanovenia nepožíva právnu ochranu ani pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku (§ 264 OBZ), nakoľko by znamenal „nepremlčateľnosť“ pohľadávky veriteľa, ktorá je v rozpore so zásadami právnej istoty a kogentnými ustanoveniami Obchodného a Občianskeho zákonníka o premlčaní. V takom prípade by stačilo, aby žalobca ako veriteľ a pôvodný žalovaný 1/ ako dlžník boli pasívni a premlčacia doba pohľadávky voči ručiteľovi by nikdy nezačala plynúť. Pohľadávka veriteľa zo zmluvy o úvere, by tak bola (nielen voči ručiteľke) „nepremlčateľná.“ Dokonca v prípade zániku pôvodného žalovaného 1/ ako dlžníka, by nikto okrem žalobcu ako veriteľa splatnosť tejto „nepremlčateľnej“ pohľadávky nemohol určiť. V tejto súvislosti by tak išlo obdobnú situáciu, keď splatnosť pohľadávky nie je zmluvnými stranami dohodnutá a je ponechaná na vôli veriteľa, pričom zákon v žiadnej situácii (ani pri tejto dohode o poskytnutí úveru na dobu „neurčitú“) nepriznáva pohľadávke „nepremlčateľnosť, “ pretože by išlo o rozpor so zásadami právnej istoty. 15. Dojednanie splatnosti pohľadávky, ktoré umožňuje predlžovanie doby splatnosti bez jej presného ohraničenia, pričom ručiteľ - fyzická osoba nevie ani len predpokladať časový úsek svojho ručenia a trvanie svojich záväzkov, pričom pri podpise úverovej zmluvy nie je možné ani objektívne určiť konečnú dobu splatnosti, ktorá sa môže bez konečného ohraničenia predlžovať neobmedzene, je tak vyjadrené neurčito, nejasne a nezrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom takéto neurčité dojednanie splatnosti, ktoré má za následok „nepremlčateľnosť“ pohľadávky, je absolútne neplatné. Pohľadávka preto bola splatná dňa 31.07.2018. 16. Keď teda súd prvej inštancie tvrdil, že iná splatnosť ako splatnosť dňa 31.07.2018 bola dohodnutá určito, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci aj tým, že neaplikoval správne ust. § 34 a nasl. OZ o určitosti právneho úkonu, ust. § 39 OZ o neplatnosti právneho úkonu, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ust. § 264 OBZ, v zmysle ktorého právny úkon v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu. 17. Súd prvej inštancie potom nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej doby a tento aj nesprávne posúdil. Občiansky zákonník v ust. § 101 uvádza, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz. Obdobne Obchodný zákonník v ust. § 391 uvádza, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde. To znamená odo dňa, keď žalobca ako veriteľ mohol objektívne vykonať všetky úkony potrebné pre vrátenie úveru a úspešné podanie žaloby. Medzi ne z pohľadu ust. § 563 Občianskeho zákonníka nesporne patrí aj požiadanie dlžníka o plnenie, resp. žiadosť o vrátenie úveru. To mohol žalobca urobiť ihneď po podpise zmluvy o úvere a ku dňu 31.07.2018. Je irelevantné, či tak urobil alebo nie, dôležité je, že tak urobiť mohol. Navyše, ak veriteľ môže žiadať o plnenie (vrátenie úveru) ihneď po podpise zmluvy o úvere ku dňu 31.07.2018, tak potom aj žalobu možno podať a ak možno podať žalobu, možno právo vykonať a teda premlčanie začne plynúť. 18. Argumentovala tiež tým, že viazanosť začiatku plynutia premlčacej doby na deň nasledujúci po splatnosti záväzku, by znamenala neprípustné posunutie začiatku plynutia premlčacej doby prakticky na neobmedzenú dobu, a to v prípade, ak sa veriteľ rozhodne, že o vrátenie úveru nepožiada. V okolnostiach predmetnej veci podporne poukázala na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33 Cdo 3037/2019 a sp. zn. 23Cdo 841/2009. Vyslovila presvedčenie, že predmetné ustanovenie zmluvy o kontokorentnom úvere, ktoré ponecháva splatnosť úveru na vôľu žalobcu ako veriteľa, nie je pre začiatok plynutia premlčacej doby relevantný. Relevantné je totiž to, že právo sa mohlo prvýkrát vykonať ihneď a ku dňu 31.07.2018, pričom nemožno vychádzať zo skutočnosti, že aj dlžník mohol určiť splatnosť dlhu.
Podstatné je, že veriteľ mohol autonómne a bez súčinnosti dlžníka požiadať o vrátenie úveru, a teda vrátenie úveru bolo ponechané na autonómnej vôli žalobcu ako veriteľa, ktorý tak mohol urobiť ihneď po podpise zmluvy o úvere a poskytnutí úveru. 19. Žalovaná v odvolaní ďalej namietala absolútnu neplatnosť ručiteľského vyhlásenia pre absenciu všeobecných požiadaviek na platnosť právnych úkonov podľa ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že v dohode o ručení (čl. VI. zmluvy o kontokorentnom úvere č. MU-8002567320 zo dňa 30.07.2017) nie je konkretizovaný záväzok dlžníka, ktorý má byť ručením zabezpečený (špecifikáciou právneho titulu - zmluvy veriteľa s dlžníkom, z ktorej záväzky sú ručením zabezpečené, uvedením konkrétnej výšky záväzku a iné) a neobsahuje ani vyhlásenie ručiteľa, že splní určitý konkretizovaný záväzok uvedený v ručiteľskom vyhlásení, pokiaľ ho nesplní dlžník. V tomto smere neobstojí argumentácia súdu prvej inštancie, že náležitosti určitosti spĺňa aj vyhlásenie, kedy sa v ručiteľskom vyhlásení ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe špecifikovanej úverovej zmluvy, v prípade, ak ich neuhradí dlžník" (NS ČR sp. zn. 32 Odo 629/2006 zo dňa 28.05.2008), nakoľko ide o inú skutkovú situáciu ako je tomu v preskúmavanej veci. 20. Rovnako zotrvala na tom, že v súdnom konaní jej prináleží postavenie a ochrana spotrebiteľa s ohľadom na skutočnosť, že v súčasnosti nie je spoločníčkou a ani konateľkou pôvodného žalovaného 1/, v prípade ktorého išlo o jednoosobovú spoločnosť. Skutočnosť, že žalobca nevyužil (v spotrebiteľských vzťahoch absolútne neplatnú) rozhodcovskú doložku obsiahnutú v zmluve o kontokorentnom úvere indikuje záver, že sám si je vedomý neplatnosti rozhodcovskej doložky, a teda postavenia žalovanej ako spotrebiteľky. 21. Poznamenala, že v konaní poukazovala aj na právo žalobcu zosplatniť úver a požadovať zaplatenie celej pohľadávky naraz pre neplnenie podmienok pôvodným žalovaným 1/ (omeškanie so splátkami úroku, poplatkov, nesplnenie informačnej povinnosti žalovaným 1/, t. j., že nastal tzv. prípad neplnenia). K tejto skutočnosti žalobca odmietol predložiť kompletný úverový spis a nepredložil ani žiadnu komunikáciu medzi ním ako veriteľom a pôvodným žalovaným 1/ a vo svojom vyjadrení tvrdí, že žiadna takáto komunikácia neexistuje. V tejto súvislosti je nepochybne potrebné aj túto situáciu a nepredloženie kompletného úverového spisu vykladať v neprospech žalobcu, ako silnejšej zmluvnej strany. Je totiž nepredstaviteľné, že by žalobca ako banka, úverovým spisom s komunikáciou s pôvodným žalovaným 1/ nedisponoval (napríklad ani s výzvami na platenie riadnych úrokov, na predloženie účtovných výkazov, predžalobnými upomienkami a podobne). Vzhľadom k tomu, mal potom súd prvej inštancie danú situáciu posudzovať tak, že pôvodný žalovaný 1/ bol v omeškaní s platením úrokov, resp. s predkladaním dokumentov a pod., a teda, že žalobcovi vzniklo právo požadovať vrátenie úveru aj pred 31.07.2018, a že žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby. 22. V závere odvolania žalovaná súdu prvej inštancie vytkla nesplnenie povinnosti vyplývajúcej mu z ust. § 191 a § 220 ods. 2 CSP, keďže výsledky vykonaného dokazovania náležite nevyhodnotil a rozhodnutie ohľadom svojho záveru o dôvodnosti uplatneného nároku, vzhľadom k procesnej obrane žalovanej, riadne a presvedčivo neodôvodnil. Uvedené je naplnením odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, (t. j. porušenie práva na spravodlivý proces). Napadnuté rozhodnutie označila za nesprávne, nezákonné, arbitrárne a nezrozumiteľné, nakoľko súd sa nevyrovnal s argumentami strán sporu, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci a predovšetkým s jej argumentáciou a jej procesné práva úplne odignoroval. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne rozhodnutie zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. 23. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 05.06.2024, s jej odvolacími námietkami nesúhlasil a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu. 24. Odvolanie podľa neho predstavuje len súhrn predošlých skutkových tvrdení a argumentácie žalovanej, ku ktorej zaujal stanovisko v rámci svojich predchádzajúcich podaní a zároveň sa s nimi komplexne vysporiadal aj konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že žalovaná sa s názorom súdu nestotožňuje, sama o sebe nepostačuje na prijatie záveru o nesprávnosti jeho rozhodnutia. Aj ustálená rozhodovacia činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“), napr. rozhodnutie sp.zn. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010, rešpektuje názor, podľa ktorého právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že súdy nemusia rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok.
25. Žalobca zotrval na tom, že nárok uplatnený v tomto konaní nie je premlčaný, pričom opätovne poukázal na bod 3.4. a 3.5. úverovej zmluvy, v ktorých si zmluvné strany dohodli automatickú obnovu splatnosti kontokorentného úveru až do času, kým niektorá zo zmluvných strán neprejaví vôľu takúto obnovu ukončiť za podmienok dohodnutých v zmluve. S takýmto nastavením úverovej zmluvy žalovaná sama prejavila súhlas nielen ako ručiteľ, ale aj ako štatutár úverového dlžníka. Počas svojho pôsobenia na pozícii štatutárneho orgánu mohla automatickú obnovu úveru ukončiť, čo však neurobila. Jej argumentáciu vo vzťahu k premlčaniu preto žalobca vníma ako nedôvodnú a účelovú. 26. Neobstoja ani tvrdenia žalovanej, že ustanovenia o automatickom obnovovaní úveru sú neplatné pre ich údajnú neurčitosť, s čím sa súd prvej inštancie správne nestotožnil a poukázal na to, že príslušné dojednania v úverovej zmluve sú podľa neho určité a neodporujú žiadnym ustanoveniam Obchodného zákonníka. Osobitne to potom platí za situácie, keď žalovaná v priebehu trvania zmluvného vzťahu určitosť úverovej zmluvy nikdy nespochybňovala a svoje výhrady začala predkladať až v priebehu súdneho konania, poď ťarchou toho, že poskytnuté finančné prostriedky bude musieť vrátiť. Rozhodnutia, na ktoré v odvolaní poukázala, nemožno na tento prípad aplikovať, nakoľko sa celkom zjavne zakladajú na diametrálne odlišných skutkových okolnostiach. 27. Žalobca poukázal aj na to, že námietku o neurčitosti ručiteľského vyhlásenia žalovaná po prvýkrát vzniesla až v priebehu súdneho konania. Je presvedčený, že rozsah ručenia bol jasne a určito definovaný v bode 6.6.1 úverovej zmluvy pod pojmom „Zabezpečovaná pohľadávka,“ ďalej je podrobne definovaný vo Všeobecných úverových podmienkach v bode 1.3., na ktoré úverová zmluva odkazuje ako na „všetky existujúce a budúce pohľadávky, spolu s príslušenstvom a súčasťami, a to pohľadávky na zaplatenie peňažných prostriedkov dlhovaných veriteľovi na základe Úverovej zmluvy a Úverových zmlúv špecifikovaných v Zabezpečovacej zmluve, najmä pohľadávky na zaplatenie Istiny, príslušenstva Celkovej Pohľadávky Veriteľa a Súčasti Celkovej Pohľadávky Veriteľa,...“ Z takto vymedzeného záväzku žalovanej je celkom zrejmé, že zabezpečuje záväzok obligačného dlžníka z úverovej zmluvy spolu s jeho príslušenstvom. Súd prvej inštancie aj s ohľadom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 32Odo/629/2006 zo dňa 28.05.2008), správne poukázal na to, že takéto vymedzenie ručenia je dostatočne určité. 28. Argumentáciu žalovanej ohľadom jej údajného „spotrebiteľského“ postavenia rovnako označil za nedôvodnú a naviac aj odporujúcu judikatúre najvyšších súdnych autorít, na ktorú žalobca poukázal v žalobe a predchádzajúcich podaniach. Odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie v zhode s ustálenou súdnou praxou konštatoval, že žalovaná zabezpečovala záväzok medzi dvoma právnickými osobami - podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti, a preto sa na ňu s ohľadom na akcesorický charakter ručenia spotrebiteľská ochrana nevzťahuje. 29. Zvyšok odvolacích námietok žalovaná založila len na všeobecných a bližšie nekonkretizovaných tvrdeniach o údajnom porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie a nevysporiadaní, resp. nedostatočnom vysporiadaní sa súdu prvej inštancie s jej argumentáciou. Súd však nie je povinný dať odpoveď na každý argument sporovej strany, je povinný sa zaoberať iba tvrdeniami, ktoré sú podstatné pre jeho rozhodnutie. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obšírne vyrovnal so všetkými tvrdeniami žalovanej, ktoré boli relevantné pre posúdenie uplatnených nárokov a sama skutočnosť, že žalovaná sa so závermi súdu nestotožňuje, ešte nepostačuje na prijatie záverov o arbitrárnosti rozsudku. 30. Na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej reagovala žalovaná podaním zo dňa 27.08.2024, v ktorom zotrvala na dôvodoch a argumentoch podaného odvolania a naďalej žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne rozhodnutie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. 31. Nesúhlasila s argumentáciou žalobcu tvrdiac, že do obsahu zmluvy o úvere nemala možnosť zasiahnuť a nemala ani dôvod predčasnú splatnosť vyvolať. Tvrdenia žalobcu s odkazom na všeobecné úverové podmienky, ktoré do konania ani nepredložil, považuje za nedôvodné a odporujúce procesným ustanoveniam Civilného sporového poriadku. Argumentácia žalobcu, odkazujúca na inú ďalšiu listinu, ktorá v konaní nebola vykonaná ako dôkaz, však potvrdzuje dôvodnosť jej odvolacej námietky, že ručiteľské vyhlásenie obsiahnuté v zmluve o úvere je neurčité a teda absolútne neplatné. 32. Zdôraznila, že z pojmu „Zabezpečovaná pohľadávka“ nie je vôbec zrejmé, o akú pohľadávku a v akej výške ide. Zo zmluvy o kontokorentnom úvere nezabezpečovala všetky finančné záväzky, ale iba zabezpečovanú pohľadávku. Z pojmu zabezpečovaná pohľadávka vôbec nevyplýva, že ide o „všetky“ finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe zmluvy o kontokorentnom úvere č. MU-8002567320 zo dňa 30.07.2017, práve naopak, z tohto pojmu je možné skôr vyvodiť, že ide o iné ako všetky finančné záväzky zo zmluvy o úvere. Poznamenala, že zmluvu o úvere koncipoval a predložil žalobca ako profesionál pri poskytovaní úverov, a preto mal svoju pohľadávku špecifikovať jasne a určito. Neurčitosť
pohľadávky nie je možné v žiadnom prípade vykladať a dovysvetliť v jej neprospech ako slabšej zmluvnej strany. Zotrvala na tom, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď tvrdil, že záväzok ručiteľa je vymedzený konkrétne a najmä určito, ako aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keď neaplikoval správne ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka o určitosti právneho úkonu. Ďalej žalovaná len reprodukovala svoje už skôr uplatnené odvolacie námietky. 33. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli. 34. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu proti ktorému je prípustné (§ 357 písm. d/ CSP), po skonštatovaní, že obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmal napadnutý rozsudok v medziach rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1, 2 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. 35. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 36. Podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 37. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 38. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 39. Podľa § 261 ods. 1 OBZ, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. 40. Podľa § 261 ods. 7 OBZ, touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom. 41. Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom. 42. Podľa § 52 ods. 2 poslednej vety OZ, na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 43. Podľa § 303 OBZ, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom. 44. Podstatou preskúmavanej veci pred súdom prvej inštancie bolo posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 97.890,41 eur s príslušenstvom voči pôvodne žalovanému 1/ ROVAJLA s.r.o. ako dlžníkovi zo Zmluvy o kontokorentnom úvere č. MU-8002567320 zo dňa 30.08.2017 a žalovanej 2/ ako ručiteľke, ktorej záväzok vyplýval z Dohody o ručení začlenenej do citovanej Zmluvy, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa v preskúmavanej veci už len žalovaná (pôvodne 2/) proti uplatňovanému nároku bránila. Dôkazy potrebné na posúdenie veci súd prvej inštancie vykonal zákonom predpísaným spôsobom, avšak vyhodnotil ich len čiastočne správne a preto odvolací súd odvolacím námietkam žalovanej v čiastočnom rozsahu vyhovel a rozsudok súdu prvej inštancie na základe nasledovných dôvodov zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 45. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie základných námietok žalovanej, vychádzajúcich z jej skutkových tvrdení a procesnou obranou uplatnenou už v konaní pred súdom prvej inštancie: postavenie spotrebiteľa, premlčanie žalovaného nároku a neurčitosť ručiteľského vyhlásenia. 46. Ako dôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalovanej o nejasnom určení ručiteľského záväzku v úverovej zmluve, konkrétne v čl. 6.6. Dohody o ručení, uzatvorenej v zmysle ust. § 303 Obchodného zákonníka. 47. Podstata komplexnej obchodnoprávnej úpravy ručenia spočíva v tom, že ručiteľ ako tretia osoba, ktorá nie je účastníkom právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, sa písomne zaviaže, že uspokojí pohľadávku veriteľa pre prípad, ak ju neuspokojí sám dlžník.
48. Z dikcie ust. § 303 Obchodného zákonníka vyplýva, že ručenie vzniká jednostranným právnym úkonom - písomným vyhlásením ručiteľa, adresovaným veriteľovi. Takéto vyhlásenie musí teda byť urobené v písomnej forme a musí obsahovať označenie veriteľa, označenie dlžníka, označenie ručiteľa, náležitú špecifikáciu záväzku, ktorý sa ručením zabezpečuje, prejav vôle ručiteľa, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak tak neurobí sám dlžník a určitosť právneho úkonu. Podmienkou je predpoklad dohody účastníkov, nakoľko ručiteľský záväzok nemožno veriteľovi nanútiť proti jeho vôli. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 2Obdo/16/2022 zo dňa 14.06.2023: „...napriek tomu, že Obchodný zákonník dohodu účastníkov pri právnom inštitúte ručenia výslovne nespomína, z dôvodu právnej istoty je potrebné pri vzniku ručenia vychádzať z prezumovanej akceptácie veriteľa s ručením, čím nemožno zakladať tento právny inštitút výlučne na základe jednostranného právneho úkonu ručiteľa. Uvedený právny záver reflektuje taký právny názor, v zmysle ktorého: „Veriteľ je oprávnený, nie povinný uplatniť voči ručiteľovi svoj nárok z hlavného záväzkového vzťahu a jeho nástup voči ručiteľovi závisí iba na jeho rozhodnutí. Preto je účinnosť ručenia podmienená prinajmenšom tichým súhlasom veriteľa (jeho faktickou akceptáciou), (VOZÁR, Jozef. § 303 [Ručiteľ a vznik ručenia]. In: PATAKYOVÁ, Mária a kol. Obchodný zákonník. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2022, s. 1272, marg. č. 1“). 49. Strany sporu sa na ručení zabezpečovaného záväzku dohodli priamo v Zmluve o kontokorentnom úvere, čo znamená, že ručiteľské vyhlásenie bolo v podobe samostatného zmluvného dojednania čl. 6.6. Dohoda o ručení, Vyhlásenia a Záväzky ručiteľa, zahrnuté priamo v písomnej zabezpečovanej zmluve. 50. Požiadavka určitosti ručiteľského vyhlásenia je splnená len vtedy, ak je záväzok vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným záväzkom. Súd prvej inštancie v ods. 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že ručiteľské vyhlásenie inkorporované v zmluve, spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, a to aj vo vzťahu k ručiteľskému záväzku, na ktorého uspokojenie sa žalovaná písomne zaviazala. Ručiteľský záväzok bol v Dohode o ručení vymedzený ako „Zabezpečovaná pohľadávka,“ pričom definíciu tohto pojmu nie je v Zmluve o kontokorentnom úvere č. MU-8002567320 zo dňa 30.07.2017 možné dohľadať. Z takéhoto vymedzenia ručiteľského záväzku sa podľa názoru odvolacieho súdu nedá vyvodiť, k akému záväzku sa žalovaná ručením zaviazala, čo konkrétne je predmetom jej ručiteľského záväzku, či je to záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy, resp., že sa zaviazala na úhradu celého zmluvne poskytnutého úveru veriteľa, keďže záväzok „hlavného“ dlžníka, ktorý má byť ručením zabezpečený, v Dohode o ručení identifikovaný nie je. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom žalovanej, že z pojmu „Zabezpečovaná pohľadávka“ vôbec nevyplýva, že ide o všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe Zmluvy o kontokorentnom úvere č. MU-8002567320 zo dňa 30.07.2017. 51. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom opätovne posúdi dôvodnosť žalobcovho nároku z hľadiska jednotlivých požiadaviek kladených na platnosť vzniku ručiteľského záväzku, a to predovšetkým dostatočného vymedzenia (špecifikácie) predmetu ručenia takým spôsobom, ktorý nemožno zameniť s iným záväzkom. V prípade, ak by súd prvej inštancie opätovne dospel k záveru o tom, že žaloba je dôvodná v celom rozsahu, tento záver riadne odôvodní a o veci opätovne rozhodne tak, aby jeho závery o každej rozhodujúcej otázke boli preskúmateľné s tým, že právny názor odvolacieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí je podľa ust. § 391 ods. 2 CSP pre súd prvej inštancie záväzný. V opačnom prípade, ak po opätovnom preskúmaní spisového materiálu a dôkazných prostriedkov súd dospeje k záveru, že určité a nezameniteľné vymedzenie ručiteľského záväzku v úverovej zmluve absentuje, takéto zistenie sa následne premietne do výrokovej časti meritórneho rozhodnutia o nedôvodnosti žalovanej pohľadávky. 52. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). 53. Vzhľadom k neplatnosti ručiteľského záväzku, pre ktorú rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, nemal odvolací súd dôvod sa ďalšími dvoma námietkami žalovanej zaoberať. Obiter dictum však uvádza, že námietky vo vzťahu k premlčaniu žalovanej pohľadávky a postaveniu spotrebiteľa ako slabšej sporovej strany, ktorá v konaní požíva vyššiu súdnu ochranu sú nedôvodné. 54. Hlavný záväzok vyplývajúci zo zmluvy o kontokorentnom úvere má charakter obchodnoprávneho vzťahu, a preto aj právny vzťah z ručenia, ktorý tento záväzok zabezpečuje, má obchodnoprávny charakter podľa ust. § 261 ods. 7 OBZ. Žalobca si voči žalovanej uplatňuje nárok z ručiteľského záväzku
obsiahnutého v čl. 6.6. Zmluvy o kontokorentnom úvere č. MU-8002567320 zo dňa 30.08.2017 (Dohoda o ručení, Vyhlásenia a Záväzky ručiteľa), ktorým bol zabezpečený hlavný záväzkový vzťah medzi žalobcom a pôvodne spoločnosťou Y O P U R, spol. s r.o. (od 25.09.2021 ROVAJLA s.r.o.- pôv. žalovaný 1/). Hlavný záväzok, založený zmluvou o úvere podľa ust. § 497 a nasl. OBZ, od ktorého sa ručiteľský záväzok odvodzuje, vznikol v súvislosti s podnikateľskou činnosťou dvoch podnikateľov, a preto je obchodnoprávnym záväzkovým vzťahom, na ktorý sa vzťahuje ust. § 261 ods. 1 a nasl. OBZ. Úver bol obchodnej spoločnosti ako právnickej osobe - podnikateľovi, poskytnutý za účelom financovania jej prevádzkových potrieb. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že žalovaná ako ručiteľka bola v čase podpísania Dohody o ručení začlenenej v úverovej zmluve, jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti Y O P U R, spol. s r.o. a teda mala úzke väzby k spoločnosti, ktorej obchodnoprávny záväzok zabezpečuje. Ručenie neprevzala za účelom uspokojenia svojich či dlžníkových osobných potrieb, ale za účelom výkonu jeho podnikateľskej činnosti, pričom jeho obchodný podiel vlastnila. Žalovaná ako fyzická osoba s úzkymi väzbami konateľky a spoločníčky k obchodnej spoločnosti, zabezpečuje v ručiteľskom vzťahu záväzok tejto spoločnosti, a preto sa za spotrebiteľku nepovažuje. Na základe úverovej zmluvy jej žiadne plnenie poskytnuté nebolo, a na ručiteľa nemožno spotrebiteľskú ochranu automaticky vzťahovať len z dôvodu, že ide o fyzickú osobu. Tej možno postavenie spotrebiteľa priznať len vo vzťahu ku konkrétnej zmluve, k predmetu jej plnenia a k tomu, aký má v jeho rámci pomer k dodávateľovi. Zánik osobnej účasti žalovanej v spoločnosti, nemá žiaden vplyv na existenciu a trvanie ručiteľského záväzku, ktorým sa hlavný záväzkový vzťah založený úverovou zmluvou zabezpečuje. Ustanoveniami Obchodného zákonníka sa podľa prvej vety ust. § 261 ods. 7 OBZ spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov (tu ručiteľský záväzok žalovanej). 55. Prezentovaný názor podporuje aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Ndc/10/2016 zo dňa 09.11.2016 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 18/2017), v ktorom vyslovil záver, že fyzická osoba, ktorá ako konateľka a spoločníčka má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľku v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto obchodnej spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi. V rozhodnutí sp. zn. 9Ndc/11/2024 zo dňa 29.04.2024 najvyšší súd na citované rozhodnutie odkázal a konštatoval, že „hlavný záväzkový vzťah sa spravuje režimom Obchodného zákonníka a osud hlavného záväzku sleduje aj prípadné k nemu dojednané zabezpečenie. Dohoda o pristúpení k záväzku so žalovaným podstatu pôvodného záväzku nemení, jej funkciou je zabezpečenie hlavného záväzku.“ Obdobný záver vyplýva aj z rozhodnutí sp. zn. 6Ndc/3/2024 zo dňa 23.04.2024; sp. zn. 4Ndc/1/2025 zo dňa 23.01.2025 alebo sp. zn. 6Ndc/12/2025 zo dňa 29.04.2025. 56. K námietke premlčania žalovaného nároku odvolací súd stručne uvádza nasledovné. 57. Podľa § 397 OBZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. 58. Podľa § 391 ods. 1 OBZ, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. 59. Podľa. čl. 3.4. Zmluvy o kontokorentnom úvere, prvým dňom konečnej splatnosti pre účely tejto zmluvy bude deň 31.07.2018 (ďalej len „Rozhodujúci deň“). V Rozhodujúci deň a tiež v deň každého výročia Rozhodujúceho dňa dôjde k zmene Dňa konečnej splatnosti vždy o jeden kalendárny rok (ďalej len „Obnova“), pokiaľ niektorá zmluvná strana tejto zmluvy neoznámi druhej zmluvnej strane ukončenie Obnovy Dňa konečnej splatnosti v zmysle bodu 3.5. nižšie. Dňom výročia Rozhodujúceho dňa sa rozumie deň, ktorý sa číselným označením dňa a mesiaca v príslušnom kalendárnom roku zhoduje s číselným označením dňa a mesiaca Rozhodujúceho dňa, s výnimkou, že ak takýto deň nie je v príslušnom roku, bude dňom výročia posledný deň v príslušnom kalendárnom mesiaci. 60. Podľa čl. 3.5. Zmluvy o kontokorentnom úvere, každá zmluvná strana tejto zmluvy je oprávnená doručiť druhej zmluvnej strane neodvolateľné oznámenie o ukončení Obnovy Dňa konečnej splatnosti, a to najneskôr 30 dní pred aktuálnym ňom konečnej splatnosti, pokiaľ druhá zmluvná strana nebude akceptovať aj neskôr doručené oznámenie. Doručením takéhoto oznámenia druhej zmluvnej strane alebo akceptovaním neskôr doručeného oznámenia, sa končí Obnova, čo znamená, že v Deň konečnej splatnosti nedôjde k Obnove Dňa konečnej splatnosti a nastanú všetky účinky spojené s Dňom konečnej splatnosti podľa tejto zmluvy. Uvedené účinky oznámenia môže Veriteľ zmeniť stanovením rozväzovacej podmienky v oznámení. 61. Podľa ustanovení zmluvy zahrnutých do čl. 3.4 a 3.5, na ktorých znení sa zmluvné strany dohodli, sa konečný deň splatnosti 31.07.2018 automaticky predlžoval o jeden kalendárny rok, za predpokladu, že žiadna zo zmluvných strán nedoručila druhej zmluvnej strane oznámenie o ukončení obnovy dňa konečnej splatnosti v lehote 30 dní pred aktuálnym dňom konečnej splatnosti, pokiaľ druhá zmluvná strana nebude akceptovať aj neskôr doručené oznámenie. K ukončeniu automatickej obnovy, a tým
aj k určeniu konečnej splatnosti kontokorentného úveru došlo na základe oznámenia žalobcu zo dňa 26.05.2022 podľa čl. 3.5. úverovej zmluvy s tým, že konečná splatnosť úveru nastala dňa 31.07.2022 v súlade s čl. 3.4. úverovej zmluvy, a teda prvým dňom, kedy mohol žalobca uplatniť svoje právo po prvý raz a domáhať sa zmluvného plnenia, bol deň po zosplatnení celého úveru z dôvodu ukončenia jeho automatickej obnovy, t. j. 01.08.2022, kedy sa pôvodný dlžník dostal do omeškania s úhradou celého dlhu. Žaloba bola súdu doručená dňa 16.11.2022, v rámci všeobecnej premlčacej doby, teda včas. 62. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 63. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval z dôvodu, že v preskúmavanom prípade nejde o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). Konanie vo veci samej bude pokračovať na súde prvej inštancie, a teda o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom meritórnom rozhodnutí. 64. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).