Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/30/2025 6123260588 30. 10. 2025 JUDr. Eva Fulcová ECLI:SK:KSBA:2025:6123260588.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: ANDALEX REALITY, s.r.o., so sídlom Tehelná 42, Dunajská Lužná, IČO: 35 819 731, zastúpeného: JUDr. Slávo Uhrina, advokát, so sídlom Švabinského 19, Bratislava, IČO: 30 816 483, proti žalovanému: EMEL BRATISLAVA, s.r.o., so sídlom Švabinského 21, Bratislava, IČO: 31 390 633, zastúpenému: ADVOKATS, spol. s r.o., advokátska kancelária so sídlom Konventná 9, Bratislava, IČO: 35 948 540, o zaplatenie 6.666,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-29Cb/30/2023 - 126 zo dňa 10.06.2024 v spojení s opravným uznesením č. k. B5-29Cb/30/2023 - 204 zo dňa 21.01.2025, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave I. výrok rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-29Cb/30/2023 - 126 zo dňa 10.06.2024 v spojení s opravným uznesením č. k. B5-29Cb/30/2023 - 204 zo dňa 21.01.2025 p o t v r d z u j e v časti o zaplatenie sumy 3.176,86 € a vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 2.939, 24 € titulom nákladov za dodávku tepla a teplej úžitkovej vody za rok 2019 ako aj v časti celého príslušenstva z uplatnenej istiny zrušuje a vec v zrušenej časti vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. II. Krajský súd v Bratislave III. výrok rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-29Cb/30/2023 - 126 zo dňa 10.06.2024 v spojení s opravným uznesením č. k. B5-29Cb/30/2023 - 204 zo dňa 21.01.2025 zrušuje a vec v tejto časti vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.116,10 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 8% od 01.07.2020 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, druhým výrokom žalobu vo zvyšku zamietol a tretím výrokom žalovaného zaviazal na náhradu trov konania žalobcu vo výške 83,50% s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie v záhlaví tohto rozhodnutia špecifikovanej istiny s príslušenstvom titulom neuhradeného ročného vyúčtovania za rok 2019 a príspevku do Fondu prevádzky údržby a opráv podľa zmluvy o výkone správy. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem uvedenia skutkových okolností a právnych východísk odôvodnil nasledovne: „51. Na začiatku samotného odôvodnenia svojho rozhodnutia sa súd zaoberal tvrdením žalovaného, že právne vzťahy medzi správcom a právnickou osobou sú spotrebiteľskými právnymi vzťahmi na základe uznesenia Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR č.k. 1VCdo/5/2019 zo dňa 28. 04. 2021, kde sa konštatuje, že „Pravidlá na ochranu spotrebiteľa sa uplatnia aj na zmluvy o výkone správy podľa § 8a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uzavretej medzi správcovskou
spoločnosťou a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, ktorí sú fyzické aj právnické osoby.“. Uvedený právny názor Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spĺňa v zmysle článku 4 ods. 2 C.s.p. terminus technicus, označený ako „ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít“. Civilný sporových poriadok však dáva súdu prvej inštancie možnosť odkloniť sa od takejto ustálenej rozhodovacej praxe, pričom takýto odklon v zmysle ust. § 220 ods. 3 C.s.p. musí obsahovať aj dôkladne odôvodnenie tohto odklonu. Súd preto svoj odklon od uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít odôvodňuje tým, že v zmysle ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Analogicky možno za fyzickú osobu doplniť aj právnickú osobu, teda potom spotrebiteľom môže byť aj právnická osoba, pokiaľ v priamej súvislosti s dotknutým právnym alebo záväzkových vzťahom nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, teda uzavrela zmluvu, ktorá sa netýkala predmetu je podnikania. Ak teda právnická osoba uzavrie zmluvu, ktorá sa netýka jej podnikateľskej činnosti v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka môže byť spotrebiteľom, alebo naopak, ak uzavrie právnická osoba takúto zmluvu a predmet tejto zmluvy sa týka jej podnikateľskej činnosti podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka, nemôže byť spotrebiteľom s ohľadom na ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a ust. § 2 ods. 2 písm. a/ a § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd považoval v predmetnom spore postavenie žalovaného ako zmluvnej strany zmluvy o výkone správy so žalobcom ako postavenie podnikateľa, teda nakoľko v predmetnom nebytovom priestore žalovaný vykonáva predmet svojho podnikania, predmetná zmluva o výkone správy sa týka jeho podnikateľskej činnosti podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka, a preto nemožno na žalovaného v priamej súvislosti s uzavretím tejto zmluvy (a teda predmetného sporu) hľadieť ako na spotrebiteľa. Uvedenému právnemu záveru súdu zodpovedalo aj ust. § 2 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol zrušený zákonom č. 108/2024 Z.z. Z uvedeného dôvodu súd nepovažoval žalovaného za spotrebiteľa, takže na záväzkový vzťah strán sporu aplikoval prednostne ustanovenia Obchodného zákonníka ako tzv. lex generalis. 52. Súd mal na základe vykonaného dokazovania prostredníctvom výpisu z obchodného registra spoločností žalobcu a žalovaného a za pomoci citovaných zákonných ustanovení za to, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy o výkone správy zo dňa 01. 04. 2006 medzi stranami sporu boli obe zmluvné strany podnikateľmi podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka ako obchodné spoločnosti. Vzhľadom na predmet ich činnosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti pri vzniku sporného záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným súd považoval za zrejmé, že sa týkal ich podnikateľskej činnosti podľa ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako bolo uvedené v predchádzajúcom odseku tohto rozsudku, takže za použitia ust. § 261 ods. 8 Obchodného zákonníka, podľa ktorého bola rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu sa na všetky zmluvné ustanovenia predmetnej zmluvy o výkone správy, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným vzťahuje právny režim Obchodného zákonníka, ktorý zároveň platí tiež na všetky nároky vyplývajúce z tejto zmluvy. Vzhľadom na to, že obsah predmetnej zmluvy zahŕňal podstatné časti nepomenovanej zmluvy, na tento zmluvný vzťah žalobcu a žalovaného súd použil právnu úpravu nepomenovanej zmluvy podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a za použitia ust. § 1 Obchodného zákonníka a ust. § 1 Občianskeho zákonníka ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva, najmä Občianskeho zákonníka a vzhľadom na povahu zmluvy o výkone správy zo dňa 01. 04. 2006 aj podľa ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. 53. Súd mal z vykonaného dokazovania predloženými listinnými dôkazmi a zhodnými tvrdeniami strán sporu podľa ust. § 151 C.s.p. za preukázané, že žalovaný je výlučným vlastníkom nebytového priestoru č. X-XX s vchodom na Š. H.. XX v V. v bytovom dome súp.č. XXXX na Š. H.. XX,XX,XX a XX v V., ktorý je vedený na Liste vlastníctva č. XXXX pre k.ú. V.-P.R.. Vlastníci bytov a nebytových priestorov vrátane žalovaného v predmetnom bytovom dome sú podľa čl. VI zmluvy o výkone správy zo dňa 01. 04. 2006 povinní mesačne vopred spolu s preddavkom do Fondu prevádzky, údržby a opráv uhrádzať aj úhrady za plnenia za dodávku rôznych služieb, spojených s užívaním nehnuteľnosti. Výška preddavku do Fondu prevádzky, údržby a opráv v dome je uvedená v čl. III zmluvy o výkone správy na sumu Sk 0,30 eura/1 m2 plochy bytu alebo nebytového priestoru. Žalobca ako správca predmetného bytového domu vykonal pre žalovaného ročné vyúčtovanie úhrad za plnenia služieb spojených s užívaním nehnuteľnosti. Išlo o dodávku tepla, teplej a studenej vody, vodné, stočné, odvoz a likvidáciu odpadu, čistenie prístupových chodníkov, dvora a kontajnerových stojísk vrátane zimnej služby, domovnícke činnosti, poistenie domu, bankové poplatky a odmeny za správu tak, ako boli špecifikované v ročnom Vyúčtovaní za rok 2019. Žalovaný neuhradil za svoj nebytový priestor ročné Vyúčtovanie za rok 2019 v sume 4 688,67 eura za
plnenia a v sume 1 977,80 eura za príspevok do Fondu prevádzky údržby a opráv, spolu sumu vo výške 6 666,47 eura za rok 2019. 54. Nárok žalobcu vo výške 6 666,47 eura pozostával z dvoch častí, a to: - vo výške 1 977,80 eura za príspevok do Fondu prevádzky, údržby a opráv, a - vo výške 4 688,67 eura za služby spojené s užívaním nehnuteľnosti. Nárok žalobcu za príspevok do Fondu prevádzky, údržby a opráv vo výške 1 977,80 eura 55. V zmysle uzavretej zmluvy o výkone správy zo dňa 01. 04. 2006, ktorá bola súdu predložená a ktorú žalovaný nesporoval mal súd preukázané, že v jej čl. III. si zmluvné strany dohodli, že „Výška preddavku do fondu je vzhľadom na novú stavbu domu pri uzavretí tejto zmluvy vo výške 9 Sk za 1 m2 bytu alebo nebytového priestoru mesačne.“. Uvedené znamená, že v prípade žalovaného predstavovala výška preddavku do Fondu prevádzky, údržby a opráv mesačne 0,30 eura/1 m2 (9,- Sk = 0,30 eura) plochy jeho nebytového priestoru. Podľa Vyúčtovania nákladov za dodávku tepla, teplej úžitkovej vody, vodného, stočného a ostatných platieb za rok 2019 bola plocha nebytového priestoru vlastneného žalovaným v rozsahu 544,26 m2, čo znamená, že pre účely výpočtu preddavku do Fondu prevádzky, údržby a opráv bol žalovaný povinný mesačne platiť sumu 163,50 eura (545 m2 x 0,30 eura = 163,50 eura), takže ročne táto platba z dôvodu preddavkov do Fondu prevádzky, údržby a opráv predstavovala sumu 262,08 eura (163,50 eura x 12 mesiacov = 1 962,- eura). Žalobca si titulom ročnej platby preddavkov do Fondu prevádzky, údržby a opráv za rok 2019 uplatnil sumu 1 977,80 eura. Súd preto nárok žalobcu na rozdiel medzi ním požadovanou výškou preddavku do Fondu prevádzky, údržby a opráv na rok 2019 a výškou, ktorá jednoznačne vyplývala z vykonaného dokazovania zamietol ako nedôvodne uplatnený (uplatnená suma 1 977,80 - priznaná suma 1 962,- eura = nedôvodne uplatnená a teda súdom nepriznaná suma 15,80 eura). Nárok žalobcu za služby spojené s užívaním nehnuteľnosti vo výške 4 688,67 eura 56. Prvá časť tohto druhého žalobcovho nároku predstavovala odmenu správcu za výkon správy v zmysle čl. III. uzavretej zmluvy o výkone správy zo dňa 01. 04. 2006, kde si zmluvné strany dohodli, že „Správca má nárok na mesačnú odmenu za výkon správy za každý byt a nebytový priestor vo výške 2/100 priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky podľa zistení Štatistického úradu Slovenskej republiky.“. Nakoľko priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky podľa zistení Štatistického úradu Slovenskej republiky v roku 2019 predstavovala sumu 1 092,- eura, mal žalobca ako správca v zmysle uvedeného zmluvného dojednania nárok na mesačnú odmenu vo výške 21,84 eura (2/100 x 1 092,- eura = 21,84 eura), takže ročne táto platba z dôvodu odmeny za výkon správy predstavovala sumu 262,08 eura (21,84 eura x 12 mesiacov = 262,08 eura). Žalobca si titulom ročnej odmeny správcu za výkon správy za rok 2019 uplatnil sumu 796,65 eura s uvedením, že medzičasom si zmluvné strany zmenili pôvodne dohodnutú výšku tejto odmeny správcu za výkon správy na uplatnenú sumu 796,65 eura. Aj keď bola predmetná zmluva o výkone správy uzavretá v písomnej forme, neobsahovala ustanovenie, že sa môže meniť iba dohodou strán v písomnej forme, takže v zmysle ust. § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka sa takáto písomná zmluva mohla meniť aj ústne. Žalobca však súdu žiadnym dôkazom nepreukázal ústnu dohodu o zvýšení výšky pôvodne dohodnutej odmeny správcu za výkon správy, takže súd mal pri riešení tejto časti žalobného nároku za to, že platí jednoznačne preukázaná dohodnutá výška tejto odmeny správcu za výkon správy tak, ako je uvedená vyššie (2/100 x 1 092,- eura = 21,84 eura x 12 mesiacov = 262,08 eura). Súd preto nárok žalobcu na rozdiel medzi ním požadovanou výškou odmeny správcu za výkon správy na rok 2019 a výškou, ktorá jednoznačne vyplývala z vykonaného dokazovania zamietol ako nedôvodne uplatnený (uplatnená suma 796,65 eura - priznaná suma 262,08 eura = nedôvodne uplatnená a teda súdom nepriznaná suma 534,57 eura). 57. Druhá časť tohto druhého žalobcovho nároku predstavovala zaplatenie služieb spojených s užívaním nebytového priestoru v zmysle čl. III. uzavretej zmluvy o výkone správy zo dňa 01. 04. 2006, a to za dodávku tepla, teplej úžitkovej vody, vodného, stočného, odvoz a likvidáciu odpadu, poistenie majetku, zrážkovú vodu a bankové poplatky za účet žalovaného takto: - za dodávku tepla a teplej úžitkovej vody za rok 2019 vo výške 2 939,24 eura, - za studenú vody, vodné a stočné za rok 2019 vo výške 367,60 eura, - za odvoz a likvidáciu odpadu za rok 2019 vo výške 271,63 eura, - za poistenie majetku za rok 2019 vo výške 169,10 eura, - za zrážkovú vodu za rok 2019 vo výške 47,09 eura, - za bankové poplatky za účet žalovaného za rok 2019 vo výške 97,36 eura. Žalovaný v konaní namietal, že „žalobca nepreukázal dôvodnosť výšky jednotlivých položiek vo Vyúčtovaní nákladov za dodávku tepla, teplej úžitkovej vody, vodného, stočného a ostatných platieb za rok 2019, najmä že žalobca neodôvodnil výšku sumy za odvoz a likvidáciu odpadu a takisto za
dodávku tepla a teplej úžitkovej vody, nakoľko žalovaný za rok 2019 neodoberal žiadne teplo“. K tvrdeniu žalovaného ohľadom jeho odpojenia od vykurovacej sústavy domu súd uvádza, že žalovaný v konaní nepreukázal, charakteristiku takéhoto odpojenia. Žalovaný nepreukázal, že by tak urobil so súhlasom ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome a po oznámení a schválení príslušným stavebným úradom. Rozvod tepla v dome predstavuje podľa skutočností známych súdu pri jeho rozhodovacej činnosti jeden celok, pokiaľ stavebný úrad nerozhodne inak, pretože pokiaľ je vlastník bytu alebo nebytového priestoru zapojený do existujúcej vykurovacej sústavy, nemôže si bez súhlasu ostatných vlastníkov zriadiť odberné miesto, pričom na zriadenie samostatného odberného miesta okrem súhlasu vlastníkov potrebuje mať uzavretú samostatnú zmluvy s dodávateľom tepla a mať vlastnú tepelnú prípojku a ak sa zasahuje do tepelnotechnickej sústavy v rámci domu, musí byť takýto zásah koordinovaný, aby po tomto zásahu bola sústava v rovnováhe, pretože inak môžu byt niektoré byty nedokurované a niektoré prekurované, preto treba po takomto zásahu do tepelnotechnickej sústavy túto sústavu doregulovať. Na základe uvedeného teda môže prísť k odpojeniu bytu alebo nebytového priestoru od spoločných rozvodov ÚK v bytovom dome len vtedy, ak je tento postup v zmysle riadne a platne uzavretej zmluvy o spoločenstve a ust. § 14b ods. 1 písm. m) zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vopred odsúhlasený nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Potreba takéhoto súhlasu vyplývala aj zo znenia zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinného do 31. 10. 2018 v čase vykonania prípadného odpojenia nebytového priestoru žalovaným. K prijatiu takéhoto rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome v prípade odpojenia nebytového priestoru žalovaného od spoločných rozvodov ÚK nikdy neprišlo, resp. žalovaný o takomto niečom nepredložil žiaden relevantný dôkaz. Ak teda žalovaný v rozpore s uvedeným vykonal odpojenie od rozvodu tepla, uvedeným konaním porušil nielen zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ale aj ust. § 22 ods. 3 zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení platnom a účinnom do 31. 12. 2017. Odpojenie bytu či nebytového priestoru od ÚK, a teda dodávok tepla predstavuje zmenu v spôsobe užívania bytového domu i nebytového priestoru, a teda na takýto zásah je potrebný okrem rozhodnutia vlastníkov aj súhlas príslušného stavebného úradu, čo na základe vyššie uvedeného potvrdzuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 16CoCsp/25/2022 zo dňa 24. 11. 2022. Nebytový priestor je z technického hľadiska nevyhnutne súčasťou jednej vykurovacej sústavy, nemá zriadenú samostatnú tepelnú prípojku ani odberné miesto, čiže je stále súčasťou jedného konštrukčného celku (bytového domu). Uvedený záver platí aj s prihliadnutím na fakt, že jediné odberné miesto pre celý bytový dom je v zmysle zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike zriadené v nebytovom priestore, čiže prívod tepla a rozvody ÚK vedúce aj do bytov prechádzajú z časti aj cez nebytový priestor, čo znamená, že teplo prichádzajúce do bytového domu ide do odberného miesta a až následne sa distribuuje do bytov a do nebytového priestoru. Každé jedno odpojenie bytu či nebytového priestoru zo spoločnej vykurovacej sústavy narušuje v zmysle vyššie uvedeného tepelnú rovnováhu medzi jednotlivými bytmi a nebytovými priestormi, hydraulickú stabilitu vykurovacej sústavy a spôsobuje nárast ceny tepla (jej fixnej zložky) pre neodpojené byty. Nie je pritom podstatné, že rozvod tepla v nebytovom priestore využíva len žalovaný a tento nie je určený na spoločné užívanie všetkých vlastníkov a teda, že nejde o spoločný vykurovací rozvod. Pokiaľ rozvody tepla v bytovom dome slúžia na vykurovanie nebytového priestoru ako stavebnej súčasti domu (a rovnako tak aj rozvody určené pre vykurovanie bytov) je nepochybné, že je splnená dikcia zákona, podľa ktorej ide o spoločné zariadenia, ktoré slúžia celému domu. V bytovom dome, ktorý obsahuje rôzne spoločné časti a spoločné zariadenia je zrejmé, že určité spoločné časti domu (balkóny, lodžie, terasy, strecha, alebo schodiská či iné priestory nachádzajúce sa vo viacvchodových domoch) budú reálne užívať len niektorí vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorí k týmto majú bezprostredne prístup (napr. zo stavebno-technického určenia), čo však nevylučuje, že ide o spoločné časti a zariadenia vo vlastníctve všetkých vlastníkov v zmysle ust. § 13 a § 19 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by v prípade rozvodov ÚK v nebytovom priestore nemalo ísť o spoločné zariadenie bytového domu v spoluvlastníctve všetkých vlastníkov ostatných bytov, ale išlo o jeho výlučné vlastníctvo. Samotné odpojenie nebytového priestoru sa premieta do nákladov každého vlastníka bytu bytového domu tým, že konečná cena za teplo premietnutá do vyúčtovaných nákladov na vykurovanie sa pre každého vlastníka bytu zvýši oproti stavu pred odpojením nebytového priestoru. Žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil žiadne doklady, ktoré by ho k zmene užívania nebytového priestoru oprávňovali. Je teda nepochybné, že uvedeným konaním žalovaného (odpojenie nebytového priestoru od spoločných rozvodov ÚK v bytovom dome) prišlo k jeho protiprávnemu konaniu, tento zásah do spoločných rozvodov ÚK v bytovom dome bol svojvoľný, keďže nebol vopred odsúhlasený nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov, bola ním narušená predtým hydraulicky vyregulovaná tepelná ústava v bytovom
dome bez toho, aby žalovaný po tomto zásahu zabezpečil opätovné vyregulovanie tepelnej sústavy v bytovom dome a tým došlo k negatívnemu dopadu do majetkovej sféry ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome. Uvedené závery súdu podľa jeho názoru potvrdzuje aj rozhodovacia prax súdov, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19Co 368/2011 zo 13. 02. 2014 či rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co 40/2009 zo dňa 03. 12. 2012. Súd sa pri posudzovaní otázky spôsobu rozpočítavania nákladov na dodané teplo priklonil k tvrdeniam žalobcu, ktoré reagovalo na vyhlášky č. 630/2005 Z.z. a vyhlášky č. 240/2016 Z.z. (pričom od 01. 01. 2023 ide o vyhlášku č. 503/2022 Z.z.). Podľa týchto vyhlášok sa totižto neaplikuje spôsob rozpočítania nákladov na dodané teplo podľa metódy tzv. dennostupňov, ale výlučne podľa spôsobov uvedených v uvedených vyhláškach. Celková spotreba tepla na vykurovanie bytového domu nezávisí len od vonkajšej teploty vzduchu, ale aj od správania samotných vlastníkov (koľko kúria), veternosti, či je dom dostatočne tepelne izolovaný, či je hydraulicky vyregulovaná vykurovacia sústava ako aj od výpočtu regulačného príkonu. Z hľadiska výpočtu regulačného príkonu dodávateľa tepla podľa ust. § 6 ods. 3 vyhlášky č. 248/2016 Z.z. účinnej do 31. 12. 2022 má na výslednú cenu tepla najvýraznejší vplyv spotreba celého bytového domu spred 2 rokov. To znamená, že vlastníci bytového domu boli povinní uhradiť cenu za dodané a dodávateľom tepla vyúčtované teplo v rokoch 2018 a 2019 bez ohľadu na to, či došlo k odpojeniu nebytového priestoru. Fixnú zložku ceny tepla, ktorá je daná regulačným príkonom totiž musí odberateľ uhradiť dodávateľovi tepla bez ohľadu na počet od CZT odpojených bytov či nebytových priestorov, teda musia ju zaplatiť aj od CZT legálne odpojení vlastníci bytov a nebytových priestorov. Žalovaný však nebytový priestor od ÚK v bytovom dome odpojil nelegálne, a preto musí naďalej platiť vyúčtované náklady na teplo. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že na výpočet ceny tepla pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov je relevantné výlučne množstvo skutočne dodaného tepla do odberného miesta (t.j. bytového domu) podľa určeného meradla umiestneného spravidla na tzv. päte domu. Toto teplo sa následne podľa pravidiel rozpočítavania podľa ust. § 5 ods. 1 vyhlášky č. 630/2005 Z.z. a neskôr ust. § 7 vyhlášky č. 240/2016 Z.z.) rozpočíta na jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, z čoho vyplýva, že je vylúčené, aby množstvo skutočne dodaného a nameraného tepla do bytového domu nebolo do niektorého z bytov či nebytových priestorov dodané s poukazom na údajnú objektívnu technickú nemožnosť ako účelovo tvrdil žalovaný. Vzhľadom na uvedený skutkový a právny stav nebytový priestor nemožno považovať za individuálne vykurovaný, nakoľko odpojenie od rozvodov ÚK bolo vykonané nelegálne, teda bez vydania rozhodnutia o zmene v užívaní stavby a príslušný stavebný úrad vyzval žalovaného uviesť túto neoprávnenú stavebnú úpravu do pôvodného stavu, resp. ju dodatočne zlegalizovať (k čomu podľa výsledkov v konaní zo strany žalovaného neprišlo) a cez nebytový priestor jednoznačne prechádzajú spoločné rozvody tepla, ktoré tvoria súčasť vykurovacej sústavy bytového domu v zmysle ust. § 2 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktoré nie sú vo výlučnom vlastníctve žalovaného. Z uvedeného dôvodu súd obrane žalovaného, že nakoľko sa odpojil od vykurovania, nie je povinný zaň platiť ako nedôvodnej nevyhovel. 58. Nakoľko všetky ostatné položky, uvedené vo Vyúčtovaní nákladov za dodávku tepla, teplej úžitkovej vody, vodného, stočného a ostatných platieb za rok 2019 boli žalovaným spochybnené, a to najmä náklady na odvoz a likvidáciu odpadu, pričom žalovaný neuviedol žiaden relevantný dôkaz, pre ktorý by dané výpočty nemali byť žalobcom uplatnené správne, sa súd priklonil k tvrdeniam žalobcu v jeho reakcii na Reklamáciu žalovaného predmetného vyúčtovania, kde žalobca uviedol, že náklady na odvoz a likvidáciu odpadu boli vypočítané rovnako ako v roku 2018, pričom celkový náklad vo výške 3 450,72 eura bol rozdelený podľa spôsobu užívania na 3 092,12 eura podiel na bytovú budovu Š.X. XX - XX a sumu 354,30 eura ako podiel na nebytovú budovu. V nebytovej budove sa náklad rozdelil pomerne medzi administratívne priestory podľa počtu osobomesiacov, pričom u žalovaného išlo 23 osôb. V bytovej budove pri počte 116,33 osôb bol priemerný ročný náklad na jednu osobu 26,66 eura a v nebytovej budove pri počte 30 osôb, v ktorej sa nachádzal aj nebytový priestor žalovaného, bol náklad na jednu osobu ročne vo výške 11,95 eura, takže v prípade žalovaného išlo pri počte 23 osôb o sumu 271,63 eura. Uvedený výpočet zodpovedá skutočnostiam súdu známym pri jeho rozhodovacej činnosti, pričom žalovaný nepreukázal súdu žiadnym hodnoverným dôkazom, že by uvedené počty zamestnancov alebo uvádzané sumy neboli reálne a skutočné. Na základe uvedeného súd v tejto zostávajúcej časti žalobného nároku ho ako dôvodne uplatnený priznal a naopak, obranu žalovaného v tejto časti považoval za nedôvodnú. 59. Nakoľko súd so žalobcom celkovo uplatnenej sumy 6 666,47 eura nepriznal žalobcovi sumu 550,37 eura (534,57 eura + 15,80 eura), priznal celkovo žalobcovi nárok na zaplatenie vo výške 6 116,10 eura a zostávajúcej časti 550,37 eura žalobu žalobcu ako nedôvodné uplatnenú v tejto časti zamietol. 60. Pretože záväzkový vzťah žalobcu a žalovaného, z ktorého vzniklo žalobcovi právo na plnenia (pohľadávka) a žalovanému ako dlžníkovi povinnosť splniť záväzok (dlh) vznikol na základe nezaplatenia
peňažného dlhu (predstavujúceho povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi nedoplatok na vyúčtovaní služieb za rok 2019) ako porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného stanovenej osobitným zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, čím sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho peňažného dlhu, v dôsledku čoho vzniklo žalobcovi okrem práva na uhradenie sumy za vopred dohodnuté a poskytnuté plnenie aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania podľa ust. § 365 a § 369 Obchodného zákonníka. Žalobca si v konaní uplatnil úroky z omeškania vo výške 8 % ročne z dlžnej sumy od 01. 07. 2020 (deň nasledujúci po uplynutí mesiaca od doručenia Vyúčtovania nákladov za dodávku tepla, teplej úžitkovej vody, vodného, stočného a ostatných platieb za rok 2019). K prvému dňu omeškania žalovaného (tzn. ku dňu 01. 07. 2020) bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0 %, takže žalobcovi patrili úroky z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššie ako je uvedená základná úroková sadzba, teda 8 % ročne. Súd preto priznal žalobcovi právo na úroky z omeškania z priznanej sumy až do dňa reálneho zaplatenia tejto sumy žalovaným žalobcovi. ... 64. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. a nárok na náhradu trov konania v plnej výške priznal žalobcovi ako úspešnej strane sporu podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že jeho nárok vypočítal tak, že najprv zistil percentuálny úspech žalobcu v konaní, ktorý bol 83,50 % (sumu úspechu odpočítal od sumy neúspechu v percentuálnom vyjadrení - ÚSPECH je 91,75 % - NEÚSPECH je 8,25 % = 83,50 %) a z celkovej výšky trov konania žalobcu vypočítal číselné vyjadrenie pomeru úspechu žalobcu v konaní, teda 83,50 %, pričom o ich samotnej výške bude súd rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.“ 4. V merite veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 ods. 1 a 8, § 269 ods. 2, § 272 ods. 2, § 324 ods. 1, § 340a ods. 1, § 365 ods. 1 a 2, § 369 ods. 1 a 2, § 768f, § 768k ods. 2 a 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), § 1 ods. 2, § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“), § 3 ods. 1, § 8a ods. 2, § 9 ods. 7, § 10 ods. 1 a 6 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „BytZ“), § 22 ods. 3 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoTE“), § 1 ods. 1 a § 3 nariadenia vlády SR č. 21/2013, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie vlády č. 21/2013“ Z. z.“). O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). 5. Proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-29Cb/30/2023 - 126 zo dňa 10.06.2024 podal včas odvolanie žalovaný, ktorý namietal vydaný rozsudok v časti jeho prvého a tretieho výroku. Odvolacie dôvody vymedzil ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. a) /nesplnené procesné podmienky/, písm. b) /nesprávny procesný postup/, písm. d) /iná vada konania/, písm. f) /nesprávne skutkové zistenia/ a písm. h) /nesprávne právne posúdenie/ CSP. 6. Nesprávny procesný postup prvoinštančného súdu mal spočívať v nariadení pojednávania bezprostredne po postúpení veci upomínacím súdom, bez toho, aby súd doručil žalovanému uznesenie, ktorým by mu umožnil sa vyjadriť k podaniu žalobcu podľa § 167 ods. 4 CSP (vyjadrenie k odporu spolu s návrhom na pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa CSP). 7. Podľa žalovaného žalobca procesné pochybenie súdu využil vo svoj prospech, keď krátko pred nariadením pojednávania, ako aj v jeho priebehu, predložil ďalšie dôkazy a tvrdenia, ktoré však s prejednávanou vecou nijako nesúviseli. V reakcii na vzniknutú procesnú situáciu žalovaný navrhol aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania (ktorú súd akceptoval Oznámením zo dňa 25.04.2024), nakoľko bolo evidentné, že skutkovými tvrdeniami a dôkazmi žalobca disponoval už vo fáze podania návrhu na vydanie platobného rozkazu. Z tohto dôvodu sa žalovaný ďalej nevyjadroval, čo však neznamená, že s dotknutými skutkovými tvrdeniami žalobcu súhlasil. 8. Takýmto postupom súdu bolo žalovanej strane znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom uvedené zakladá aj naplnenie ďalších v rade menovaných odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a) /nesplnenie procesných podmienok/ a d) /iná vada konania/ CSP. 9. K námietke nesprávnych skutkových zistení: 10. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že žalovaný reklamoval vyúčtovanie úhrad za poskytnuté plnenia (dodávku tepla) a dospel k mylnému záveru, že žalovaný „sa odpojil od vykurovania“. Už zo samotnej reklamácie je zrejmé, že žalovaného od dodávok tepla odpojil práve
žalobca, a to uzatváracím ventilom na strane dodávateľa. Táto skutočnosť je aj predmetom dokazovania v spore vedenom na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. 80Cb/61/2023, v ktorom žalovaný ako dôkaz navrhol vykonanie obhliadky súdom na mieste samom a spochybnil tvrdenie žalobcu ohľadne predloženia kolaudačného rozhodnutia vo veci tepelného čerpadla. 11. Žalovaný preto zastával názor, že absencia výzvy na podanie vyjadrenia v zmysle § 167 CSP spolu s akceptáciou prezentovaných tvrdení žalobcu na strane súdu (odpojenie od dodávok tepla priamo žalovaným), viedla k nesprávnym skutkovým zisteniam súdu. 12. K záverečnej reči žalobcu dodal, že majiteľkou pozemku, na ktorom bola dočasná vodná stavba postavená, je jediná konateľka a spoločníčka žalobcu U.. H., pričom stavba čerpacej a vsakovacej studne pre tepelné čerpadlo bola povolená rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, Odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-BA-OSZP3-2016/6501/SOJ/V-5440 zo dňa 29.06.2016. Nakoľko sa od 30.06.2017 stavba nepoužívala, bola odstránená v súlade s rozhodnutím úradu č. OU-BAOSZP3-2018/53303/SOJ/V-6172 zo dňa 04.06.2018. 13. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd nemal na tieto ničím nepodložené tvrdenia žalobcu prihliadať. Rovnako súd neskúmal a ani nemohol preskúmať dôvodnosť jednotlivých častí nároku žalobcu (s výnimkou príspevku do fondu opráv a odmeny správcu), nakoľko jednotlivé vyúčtované sumy žalobca žiadnym listinným dôkazom nepreukázal, pričom vychádzal len so samotného vyúčtovania. 14. S poukazom na prejednaciu zásadu a povinnosť tvrdenia spojenú s dôkazným bremenom, žalovaný tvrdil, že žalobca si síce formálnu povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 8a ods. 2 BytZ splnil, no na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné odvodiť alebo stanoviť výšku jednotlivých žalobou uplatnených finančných nárokov. Odôvodenie žalovaného nároku len z predloženého vyúčtovania podľa žalovaného nepostačuje, keďže žalovaný výšku tvrdeného nároku spochybnil, a tiež podal reklamáciu v súlade s príslušnými právnymi predpismi. 15. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: 16. Súd mal podľa mienky žalovaného nesprávne posúdiť režim záväzkového vzťahu medzi stranami sporu založený Zmluvou o výkone správy v zmysle BytZ. Žalovaný tu citoval rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/5/2019 zo dňa 28.04.2021, ktorý v druhom výroku vyslovil, že „Pravidlá na ochranu spotrebiteľa sa uplatnia aj na zmluvy o výkone správy podľa § 8a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uzavreté medzi správcovskou spoločnosťou a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, ktorí sú fyzické aj právnické osoby.“ 17. Žalovaný ďalej citoval aj bod 23 až 27 tohto rozhodnutia, dospejúc pritom k záveru, že právne vzťahy medzi stranami, ktoré nie sú upravené v BytZ sa spravujú ustanoveniami OZ, pričom žalovaný požíva zvýšenú ochranu strany sporu (spotrebiteľa), napriek tomu, že je právnickou osobou. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/172/2019 zo dňa 19.08.2019: „Zmluva o výkone správy uzavretá v zmysle § 8a zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov predstavuje svojím charakterom spotrebiteľskú zmluvu, v súvislosti s konaním o ktorej sa uplatní aj režim ustanovenia § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.“ 18. Prvoinštančný súd sa odklonil od citovanej ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a svoj odklon náležite neodôvodnil v súlade s § 220 ods. 3 CSP. Predmetné rozhodnutie žalovaný považuje za plne aplikovateľné na prejednávaný spor z nasledovných dôvodov: 19. Predmetom sporu je finančný nárok žalobcu, ktorého existenciu odvodzuje od zmluvy o výkone správy uzavretej v zmysle BytZ. Sporové strany neuzavreli zmluvný vzťah v rámci svojej podnikateľskej činnosti, nakoľko len žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť, pričom žalovaný si individuálne nezazmluvnil poskytovanie služieb žalobcom, ale „nútene“ pristúpil k existujúcej zmluve z dôvodu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 5 BytZ. Žalovaný zdôraznil, že akékoľvek individuálne zmeny predmetnej zmluvy medzi správcom (žalobcom) a vlastníkom bez príslušných súhlasov predpísaného počtu ostatných vlastníkov nie sú možné. 20. Touto skutočnosťou sa žalovaný snažil poukázať na to, že zmluva o výkone správy je zmluvou, ktorú uzatvárajú fyzické, ako aj právnické osoby, tvoriace nútené spoločenstvo v zmysle § 78 ods. 1 CSP, resp. nerozlučné spoločenstvo v zmysle § 77 ods. 1 CSP, a preto nie je možné, aby sa na účastníkov jednej a tej istej zmluvy o výkone správy, aplikoval rôzny právny výklad ustanovení BytZ. 21. Žalovaný nehnuteľnosť užíva a vlastní a zároveň v nej má zapísané sídlo právnickej osoby, avšak v Obchodnom registri nemá v predmete podnikania zapísané ako predmety podnikania napr.: „Sprostredkovanie predaja, prenájmu a kúpy nehnuteľností (realitná činnosť), Prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom“ alebo iné činnosti (predmety podnikania), ktoré by súviseli alebo mohli súvisieť s nehnuteľnosťou, ktorej sa týka zmluvný vzťah založený zmluvou o výkone správy. Samotná skutočnosť, že žalovaný využíva nehnuteľnosť na určený účel a má v nej aj sídlo, nedefinuje automaticky vzťah ako zmluvný vzťah spravujúci sa ObZ („lex
generalis“). Uvedenú možnosť ani BytZ („lex specialis“) nepripúšťa, keď v § 3 ods. 1 výslovne definuje Občiansky zákonník ako lex generalis, ktorým sa spravujú práva a povinnosti vlastníkov domov, bytov a nebytových priestorov. 22. Z uvedeného vyplýva, že žalobca poskytuje žalovanému služby výlučne v súvislosti s vlastníctvom nehnuteľnosti a nie v súvislosti s podnikaním žalovaného. Vykonávanie predmetu svojho podnikania v nehnuteľnosti nie je podľa názoru žalovaného relevantným dôvodom na vyvodenie záveru, že žalovanému neprináleží postavenie spotrebiteľa a s tým spojená vyššia ochrana slabšej strany sporu. 23. Vzhľadom k tomu, že v okolnostiach danej veci je potrebné na žalovaného hľadieť ako spotrebiteľa, nemožno opomenúť ustanovenie § 6 ods. 6 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoUP“). 24. Žalovaný vyslovil presvedčenie, že návrh na vydanie platobného rozkazu nebol prípustný podľa § 3 ods. 6 písm. a) ZoUP, nakoľko neobsahoval listiny v zmysle § 4 ods. 1 ZoUP. Napriek uvedenej skutočnosti upomínací súd nevyzval žalobcu na odstránenie vád podaného návrhu a platobný rozkaz vydal, čím porušil menované ustanovenia ZoUP a zasiahol tak do zákonom chránených práv a záujmov žalovaného. 25. Záverom vyslovil nesúhlas s právnym posúdením nároku žalobcu na úroky z omeškania, ktorý nesúhlas odôvodnil charakterom zmluvy o výkone správy ako spotrebiteľskej zmluvy, ktorá vylučuje aplikáciu ustanovení nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. 26. Žalovaný odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti tretieho výroku o nároku na náhradu trov konania, nakoľko súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a určil iný (nesprávny) pomer úspechu. 27. Na základe dôvodov obsiahnutých v odvolaní žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasne požadoval náhradu trov prvoinštačného i odvolacieho konania v plnom rozsahu. 28. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 15.07.2024, v ktorom na odvolaciu argumentáciu žalovaného reagoval nasledovne: 29. Za účelové a zavádzajúce označil tvrdenie žalovaného, že od dodávok tepla ho odpojil žalobca, a to s poukazom na e-mailovú komunikáciu medzi konateľom žalovaného a právnym zástupcom žalobcu, ktorá sa týkala požiadavky žalovaného na odpojenie od dodávok tepla. Z obsahu komunikácie vyplýva, že správca podmienil žiadosť žalovaného na odpojenie od rozvodov tepla rozhodnutím schôdze vlastníkov v dome, keďže ide o zásah do spoločných častí a zariadení domu, z dôvodu ktorého mal žalovaný predložiť správcovi návrh dohody o odpojení od dodávok tepla. Takúto dohodu však žalovaný nepredložil. Ako dôkaz toho, že rozvody tepla zo strany správcu sú živé a funkčné, môže slúžiť aj údaj merača tepla uvedený vo vyúčtovaní, ktorý preukazuje minimálnu dodávku tepla. 30. S poukazom na § 14b ods. 1 BytZ žalobca zdôraznil, že spoločné rozvody vykurovania patria medzi spoločné zariadenia domu, ktoré sú predmetom spoluvlastníctva všetkých vlastníkov v dome a na schôdzi vlastníkov sa rozhoduje o zásahu do spoločných zariadení domu vrátane odpojenia od spoločných rozvodov vykurovania a teplej úžitkovej vody v dome. Na odpojenie od spoločných rozvodov vykurovania, musí podľa BytZ vlastník nehnuteľnosti získať súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých spoluvlastníkov. 31. Ďalej uviedol, že aj vybudovanie individuálneho zdroja tepla je možné len na základe stavebného povolenia a povolenia o zmene v užívaní stavby, vydané stavebným úradom po predložení potrebných podkladov, technických projektov, dokumentácie a vyjadrenia dotknutých orgánov. Súčasťou technickej dokumentácie by malo byť taktiež technické riešenie odpojenia, hydraulické vyregulovania okruhu a ďalšie vzťahy na pomery v celom dome. V tomto konaní sú spoluvlastníci spoločných zariadení účastníkmi konania a opäť majú právo sa vyjadrovať, prípadne vznášať námietky týkajúce sa občianskoprávnych vzťahov. V prípade vznesenia oprávnených námietok môže ich riešenie presahovať rozsah právomoci stavebného úradu a pokiaľ nedôjde medzi účastníkmi konania k dohode, stavebný úrad odkáže účastníkov na súd alebo iný príslušný orgán. 32. Žalovaný v roku 2007 po nadobudnutí nebytového priestoru v dome realizoval bez stavebného povolenia stavbu studní pre tepelné čerpadlo, ako aj stavbu tepelného čerpadla, pričom obe boli až do roku 2013 užívané len na chladenie. Počnúc rokom 2013 žalovaný prestal odoberať teplo zo spoločných rozvodov a dodatočne si legalizoval stavbu studní pre tepelné čerpadlo až dočasným povolením Okresného úradu č. OU-BA-OSZP3-2016/6501/SOJ/V-5440 zo dňa 29.06.2016, ktoré malo platnosť do 30.06.2017. 33. Následne boli v predmetnej veci vydané viaceré súdne a správne rozhodnutia, ktoré riešili prevádzku studní a tepelného čerpadla:
- Okresný úrad Bratislava rozhodnutím č. k. 49C/8/2018-113 uložil žalovanému povinnosť odstrániť čerpaciu stavbu a vsakovaciu studňu pre tepelné čerpadlo a pozemok uviesť do pôvodného stavu, vypratať a odovzdať vlastníkovi; - Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. k. 8Co/207/2019 - 154 zo dňa 20.07.2021 potvrdil v napadnutej časti rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V č. k. 49C/8/2018-113; - Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. k. 6S/218/2018 zo dňa 2.12.2021 zamietol žalobu žalovaného voči rozhodnutiu správnych orgánov o odstránení dočasnej stavy studní pre tepelné čerpadlo a - rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Petržalka č. k. 817/2019/10-UKSP/Br-1 z 08.01.2019 o nariadení odstránenia stavby technickej miestnosti (tepelného čerpadla) v hromadnej garáži na XNP Š. XX, V.. 34. K námietke žalovaného, v ktorej tvrdil, že žalobca žiadnym listinným dôkazom nepreukázal vyúčtovanie jednotlivých súm, podotkol, že žalovaný vyúčtované sumy za teplo v konaní nespochybňoval a namietal iba odber dodávok tepla a jeho odpojenie žalobcom. 35. Nesúhlasil so záverom žalovaného o postavení spotrebiteľa a požívaní zvýšenej ochrany slabšej strany sporu, poukazujúc pritom na to, že žalovaný ako podnikateľ má v nehnuteľnosti svoje sídlo, ako aj miesto podnikania, pričom na spoločnej streche domu má umiestnenú aj reklamu na svoju podnikateľskú činnosť. 36. Žalovaný navyše od začiatku od správcu požadoval, aby mu ako jeho dodávateľ fakturoval nielen služby spojené s užívaním domu, ale aj príspevok do fondu prevádzky údržby a opráv. Potom, ako bol správca v roku 2011 upozornený na nesprávnosť postupu fakturácie dodávok služieb, žalovaný tieto platby prestal uhrádzať a platil už iba náklady domu na základe právoplatného súdneho rozhodnutia. Zo vzťahov, ktoré si strany sporu počnúc rokom 2006 medzi sebou zaviedli je zrejmé, že od počiatku sa obaja správali ako podnikatelia. Žalovaný v odvolaní opomenul spomenúť skutočnosť, že o výške individuálnej odmeny sa so žalobcom dohodli už v roku 2006 a túto dohodu do roku 2011 aj rešpektoval. 37. Žalobca mal za to, že pri inej dohode o výške odmeny za správu medzi konkrétnym vlastníkom v dome a správcom nedochádza k obchádzaniu ani zmene dohody o výkone správy, ale len k využitiu možnosti individuálnej úpravy výšky odmeny primeranej druhu a veľkosti nebytového priestoru žalovaného v súlade s dohodou o správe. Taký postup bytovému zákonu neodporuje a zodpovedá to aj primeranému použitiu jeho ustanovení pre nebytové budovy (§ 24 BytZ) v čase vzniku právneho vzťahu. 38. Z vyššie menovaných dôvodov žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. 39. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný odvolacou replikou zo dňa 14.08.2024, v ktorej zotrval na dôvodnosti podaného odvolania a v reakcii na tvrdenia žalobcu zaujal nasledovné stanovisko. 40. Žalovaný bol názoru, že žalobca vo svojom vyjadrení nijakým spôsobom nereagoval na jeho odvolacie námietky, iba predkladal nové argumenty a dôkazy v rozpore so zásadou sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania podľa § 153 a § 154 CSP. Podľa žalovaného sa jedná o neprípustné novoty v odvolacom konaní. 41. Žalovaný tvrdil, že nemá prístup do priestorov rozvodov tepla, pričom trval na tom, že na strane dodávateľa došlo k uzatvoreniu prívodov tepla do priestorov žalovaného, ktorý tak nemal možnosť odoberať teplo. Rovnako žalovaný nemá prístup do priestorov kotolne, a preto nemá možnosť preukázať existenciu uzatváracieho ventilu na strane dodávateľa tepla. Na uvedenú skutočnosť žalovaný poukázal v priebehu prvoinštančného konania, pričom existenciu takéhoto uzatváracieho ventilu žalobca nepoprel (§151 ods. 1 CSP). 42. Žalovaný ďalej uviedol, že v konaní rozporoval vyúčtovanie tepla a tým aj jeho cenu, a teda tvrdenie žalobcu v tejto veci v súvislosti s § 151 CSP je zjavne nepravdivé. Žalovaný takisto poprel tvrdenie o existencii údajnej reklamy umiestnenej na spoločnej streche nehnuteľnosti, nakoľko sa opätovne jedná o ničím nepodložené tvrdenie žalobcu. 43. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca odvolacou duplikou zo dňa 05.09.2024, v ktorej zdôraznil, že nové listinné dôkazy predložil za účelom posúdenia hodnovernosti a pravdivosti tvrdení žalovaného, uvedených v odvolaní, pričom mnohé z nich možno takisto považovať za nové námietky a tvrdenia o strany žalovaného. Ďalej už iba v stručnosti uviedol, že čerpadlo na dodávku tepla do priestorov žalovaného je zapnuté počas celého vykurovacieho obdobia, ktoré sa nachádza v rozvodni kúrenia a pre účely opravy, výmeny čerpadla, ako aj účely vedľa namontovaného merača tepla, sú pred nimi a za nimi ventily, ktoré sa dajú uzavrieť. Tie však v žiadnom prípade neslúžia na odpojenie žalovaného od odberu tepla, ale majú výlučne prevádzkový význam a sú súčasťou projektu kúrenia, ktorý je potvrdený stavebným úradom ako spoločný rozvod tepla. V závere vyjadrenia žalobca poprel, že by žalovanému nebol umožnený prístup do priestorov rozvodne a kotolne.
44. V podaní zo dňa 19.11.2024 žalovaný z dôvodu novo publikovaných rozhodnutí žalovaný doplnil odvolacie dôvody v zmysle §365 ods. 1 písm. a), b), c) a d) v spojitosti s §366 písm. a) a d) CSP. Priložil k podaniu aktuálne publikovanú judikatúru vo veci posúdenia právneho režimu Zmluvy o výkone správy vo vzťahu k právnickej osobe a jej postavenia ako „spotrebiteľa" a to: - uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2021 sp. zn. 1VCdo/5/2019 - uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 5. 2024 sp. zn.: 3Ndob/117/2023 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.02.2024, sp. zn.: 7Co/126/2022 - uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.02.2024, sp. zn.: 3Ndob/40/2023 - oznámenie o zrušení pojednávania Mestského súdu Bratislava III vo veci sp. zn.: 80Cb/61/2023 45. Žalovaný aj s poukazom na skôr označené rozhodnutia trval na tom, že v prejednávanej veci sa jedná o spotrebiteľský spor. Poukazujúc na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.02.2024, sp. zn.: 3Ndob/40/2023 a aktuálnu rozhodovaciu prax v spore vedenom na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn.: B5-29Cb/30/2023 bol názoru, že v danej veci rozhodoval vo veci nepríslušný súd. 46. Podaním zo dňa 11.06.2025 žalobca poukázal na aktuálny zápis stavby polyfunkčného objektu Š. H.. XX,XX,XX a XX v V. - U. Č. P. ako bytového domu, vzhľadom k tomu, že určité právne argumenty súvisia s tvrdením, že stavba uvedeného polyfunkčného objektu je nebytová budova. 47. Žalobca ako dôkaz priložil listinu, ktorou Mestská časť Petržalka v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 písm. b) BytZ požiadala Okresný úrad Bratislava - oddelenie katastra o zápis polyfunkčného objektu ako bytového domu, hoci aj z porovnania veľkosti spoluvlastníckych podielov, ktoré presne vyjadrujú podlahovú plochu bytov a NP v dome, je zrejmé, že z celkovej podlahovej plochy domu je menej ako polovica určená na bývanie a v žiadnom prípade nemôže byť predmetný polyfunkčný objekt legálne označený ako bytový dom. Žalobca sa domnieval, že dôvodom, pre ktorý Mestská časť Petržalka takto konala, mohol byť záujem niektorých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, dosiahnuť zníženie dane z nehnuteľností, keď za byty a nebytové priestory v bytovom dome sa platia nižšie dane, ako za byty a nebytové priestory v nebytovej budove sadzbou dane zo stavieb. 48. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli. 49. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, a po preskúmaní napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné. 50. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie 6.666,47 eur s príslušenstvom, ktoré si od žalovaného uplatňoval titulom neuhradeného ročného vyúčtovania za rok 2019 a príspevku do Fondu prevádzky údržby a opráv podľa zmluvy o výkone správy. 51. Odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovaného dôvodné iba v časti o zaplatenie istiny 2.939, 24 € titulom nákladov za dodávku tepla a teplej úžitkovej vody za rok 2019, v časti celého príslušenstva z uplatnenej istiny a v časti trov súdneho konania. Vo zvyšnej časti istiny, t.j. v časti o zaplatenie 3.176,86 € bez príslušenstva titulom ostatných uplatnených nárokov odvolací súd vyhodnotil odvolanie ako nedôvodné. Odvolací súd poznamenávaná, že predmetom odvolania žalovaného nebol II. výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým bol nárok žalobcu v časti o zaplatenie istiny 550,37 € s príslušenstvom zamietnutý. I. Nárok na zaplatenie sumy 2.939, 24 € titulom nákladov za dodávku tepla a teplej úžitkovej vody za rok 2019, s príslušenstvom a nárok na náhradu trov súdneho konania 52. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie 2.939, 24 € titulom nákladov za dodávku tepla a teplej úžitkovej vody za rok 2019 vyhodnotil odvolací súd podané odvolanie ako dôvodné. 53. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 54. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 55. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 56. Podľa § 379 CSP, /Viazanosť rozsahom odvolania/, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 57. Podľa § 380 ods. 1 CSP, /Viazanosť odvolacími dôvodmi/, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 58. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 59. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 60. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 61. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Súd by mal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 62. Z napadnutého rozhodnutia v skôr označenej časti nie je podľa odvolacieho súdu zrejmé, ako súd prvej inštancie vzhľadom na uplatnené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany k svojim záverom dospel. Súd I. inštancie v napadnutom rozhodnutí dôvodnosť tohto nároku vyhodnocoval v ods. 57 napadnutého rozhodnutia, pričom svoje závery odvodzoval z nasledujúceho: 63. „Žalovaný v konaní namietal, že „žalobca nepreukázal dôvodnosť výšky jednotlivých položiek vo Vyúčtovaní nákladov za dodávku tepla, teplej úžitkovej vody, vodného, stočného a ostatných platieb za rok 2019, najmä že žalobca neodôvodnil výšku sumy za odvoz a likvidáciu odpadu a takisto za dodávku tepla a teplej úžitkovej vody, nakoľko žalovaný za rok 2019 neodoberal žiadne teplo“. K tvrdeniu žalovaného ohľadom jeho odpojenia od vykurovacej sústavy domu súd uvádza, že žalovaný v konaní nepreukázal, charakteristiku takéhoto odpojenia...“ 64. Teda vychádzal z toho, že žalovaný sa nezákonne odpojil od vykurovacej sústavy. 65. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že od vykurovacej sústavy sa neodpojil on, ale že tak urobil žalobca. 66. Odvolací súd ani po opakovanom preštudovaní napadnutého rozsudku nezistil, ako súd I. inštancie dospel k zisteniu, že sa žalovaný sám odpojil od vykurovacej sústavy, keďže k tomu skutkovému zisteniu chýba akákoľvek sumarizácia či už konkrétnych nesporných tvrdení niektorej procesnej strany prípadne zistenie z vykonaného dokazovania. Z uvedeného dôvodu je potom táto časť napadnutého rozhodnutia nepreskúmateľná. Odvolací súd poukazuje na to, že súd I. inštancie k dotknutému skutkovému zisteniu naviazal rozhodujúcu argumentáciu, na ktorej svoje rozhodnutie v tejto časti založil. V závere ods. 57 síce súd I. inštancie argumentoval tým, že aj pri odpojení od vykurovacej sústavy je žalovaný ako vlastník nebytového priestoru povinný platiť fixnú zložku tepla, avšak z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, aká časť v danom prípade predstavuje nárok za fixnú zložku tepla a aká časť je zvyšným nárokom. Z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť ani to, ako súd uplatnený nárok v tejto časti vyhodnotil z hľadiska správnosti jeho vyčíslenia.
67. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie otázky spotrebiteľského charakteru prejednávaného sporu, pričom argumentoval okrem iného aj viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, vrátane rozhodnutia veľkého senátu tohto súdu. 68. Súd I. inštancie sa touto otázkou zaoberal najmä v odseku 51 napadnutého rozsudku. 69. Podľa Čl. 2 ods. 1 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. 70. Podľa Čl. 2 ods. 2 CSP, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 71. Podľa Čl. 2 ods. 3 CSP, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. 72. Odklon od rozhodnutia uznesenia Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR č.k. 1VCdo/5/2019 zo dňa 28.04.2021 súd I. inštancie odôvodňoval tým, prečo podľa jeho názoru posudzovaný vzťah nemá spotrebiteľský charakter. Uvedenie týchto dôvodov podľa odvolacieho súdu nie je postačujúce na riadne odôvodnenia odklonu. V prípade, ak by sa chcel súd I. inštancie odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, je potrebné, aby podrobil skúmaniu správnosť dôvodov, na ktorých je príslušné rozhodnutie najvyšších súdnych autorít založené, čo súd I. inštancie v danom prípade nespravil. Aj tento nedostatok je dôvodom nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia. 73. Posúdenie otázky spotrebiteľského charakteru sporu malo rozhodujúci vplyv na následné posúdenie výšky úrokov z omeškania, preto je aj táto časť rozhodnutia nepreskúmateľná. 74. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je z vyššie uvedených dôvodov nepreskúmateľné v časti o zaplatenie sumy 2.939, 24 € titulom nákladov za dodávku tepla a teplej úžitkovej vody za rok 2019, s príslušenstvom, pričom nešlo o nedostatok, ktoré by mohol odstrániť tento súd pre absentujúce odôvodnenie rozhodujúcich otázok, odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil v príslušnom rozsahu. 75. Tretí výrok napadnutého rozhodnutia (o nároku na náhradu trov konania) je výrokom závislým od meritórneho rozhodnutia (I. a II. výrok napadnutého rozhodnutia), preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť aj v tejto časti. 76. O vrátení veci v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie rozhodol odvolací súd podľa § 391 ods. 1 CSP. 77. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, tak aby obsahovalo odôvodnenie všetkých rozhodujúcich otázok a spĺňalo tak kritériá preskúmateľnosti. Súd prvej inštancie vykoná v prípade potreby ďalšie dokazovanie a na základe vykonaného dokazovania resp. nesporných skutkových tvrdení vyhodnotí dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku. Riadne sa vysporiada aj s relevantnými námietkami účastníkov konania, uplatnenými v odvolacom konaní. II. Nárok na zaplatenie 3.176,86 € bez príslušenstva 78. Okrem nároku, ktorý odvolací súd špecifikoval v bode I. tohto rozhodnutia bol predmetom konania nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3.176,86 €, ktorý pozostával z nasledujúcich nárokov: - 1 962,- € za príspevok do Fondu prevádzky, údržby a opráv - 262,08 € za odmenu správcu za výkon správy na rok 2019, - 367,60 € za studenú vody, vodné a stočné za rok 2019, - 271,63 € za odvoz a likvidáciu odpadu za rok 2019, - 169,10 € za poistenie majetku za rok 2019, - 47,09 € za zrážkovú vodu za rok 2019, - 97,36 € za bankové poplatky za účet žalovaného za rok 2019. 79. Vo vzťahu k skôr špecifikovanému nároku žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal riadne dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, keď vykonal najmä všetky ním predložené listinné dôkazy, ktorými preukazoval dôvodnosť žalovaného nároku, prihliadol na procesnú obranu žalovaného ako aj na skutkové tvrdenia uplatnené procesnými stranami a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP dospel k správnym skutkovým záverom, vyplývajúcim z v konaní produkovaných dôkazov a skutkových tvrdení. Následne súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite a v súlade so zákonom odôvodnil. Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a s poukazom na § 387 ods. 2 CSP nepovažuje za potrebné závery, v ňom uvedené, opakovať. 80. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa nasledovné:
81. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 82. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 83. Súd I. inštancie napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k skôr špecifikovaným čiastkovým nárokom odôvodnil v odsekoch 54 - 59. K záverom súdu I. inštancie žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadne konkrétne námietky k označeným nárokom neuplatnil. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného vo vzťahu k nároku na zaplatenie istiny 3.176,86 € ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti. Preto odvolací súd prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie istiny 3.176,86 € podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. III. 84. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj nasledovné odvolacie námietky žalovaného: 85. Žalovaný namietal, že mu konajúci súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a to z dôvodu, že žalovanému nebolo doručené uznesenie súdu, na základe ktorého by rozhodol, že žalovanému umožňuje, aby sa v stanovenej lehote od doručenia uznesenia písomne vyjadril k podaniu/vyjadreniu žalobcu, ktorý sa vyjadroval k podanému odporu žalovaného v rámci Upomínacieho konania. Zo súdneho spisu odvolací súd zistil, že namietané vyjadrenie bolo žalovanému doručené dňa 22.05.2023 (čl. 39) spolu s upovedomením o postúpení sporu z upomínacieho súdu. Je síce pravdou, že žalovanému súd nedoručil uznesenie podľa § 167 ods. 4 CSP, avšak žalovanému nič nebránilo, aby sa k doručenému vyjadreniu žalovaného vyjadril. Z tohto dôvodu k odňatiu namietaných práv žalovaného nedošlo. 86. Nedôvodnou bola aj námietka žalovaného, týkajúca sa kauzálnej nepríslušnosti konajúceho súdu. V prejednávanej veci upomínací súd postúpil na základe návrhu žalobcu na pokračovanie v konaní spor bývalému Okresnému súdu Bratislava V, kde bola vec v súlade s vtedajšou judikatúrou zapísaná do registra obchodnoprávnych vecí. Z označeného súdu v dôsledku prechodu súdnictva spor prešiel na Mestský súd Bratislava III, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie. 87. Napriek tomu, že prejednávaný spor má spotrebiteľský charakter, a súdom príslušným na prejednanie a rozhodnutie sporu by mal byť podľa § 12 ods. 2 CSP Mestský súd Bratislava IV nemá to v danom štádiu konania vplyv na príslušnosť súdu. Príslušnosť Mestského súdu Bratislava IV na prejednanie a rozhodnutie sporu je totiž všeobecnou miestnou príslušnosťou podľa § 12 ods. 2 CSP, resp. osobitnou miestnou príslušnosťou podľa § 19 CSP, ktorú je konajúci súd oprávnený podľa § 41 CSP skúmať iba v určitom štádiu súdneho konania, a to výlučne na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí. Na neskôr uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti súd nemôže prihliadnuť. 88. Podľa § 41 CSP, súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na začiatku konania. 89. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej, ktorým sa konanie končí. 90. Toto rozhodnutie senát prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).