Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/131/2024 6123399084 30. 09. 2025 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2025:6123399084.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Bc. Fedir Zagurský, so sídlom, Humpolecká 1886/26, 140 00 Praha 4 - Krč, IČO: 87846403, zastúpený: JUDr. Pavel Novák, usadený euroadvokát so sídlom Tallerova 4, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: VN Group s.r.o., so sídlom Lipová 475, 941 02 Lipová, IČO: 50 952 242, zastúpený: JUDr. Kristína Panasiuková, advokátka so sídlom Damborského 3, 949 01 Nitra, v konaní o zaplatenie 2.090,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 57Cb/128/2023 - 76 zo dňa 15.4.2024 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 57Cb/128/2023 - 76 zo dňa 15.4.2024 potvrdzuje. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. 57Cb/128/2023 - 76 zo dňa 15.4.2024 rozhodol vo výroku I. tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.090,- Eur, úrok z omeškania 9,00% ročne zo sumy 2.090,- Eur od 15.01.2022 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,- Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou Okresnému súdu Banská Bystrica proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 2.090,- Eur s príslušenstvom, ktorú zdôvodnil tým, že dňa 13.12.2021 uzatvoril žalobca a žalovaný obchodnú zmluvu, predmetom ktorej bolo vykonanie elektromontážnych prác od 14.12.2021 na území Nemeckej spolkovej republiky. V zmysle zmluvy bola dohodnutá hodinová sadzba 20,- Eur/h a dohodnutá fakturácia 14dňova na základe podpísaného hodinového výkazu do 15 dní od fakturácie. Na základe zmluvy žalobca vykonal dohodnuté elektromontážne práce na území Nemecka v rozsahu 104,5 hodín, následne za ktoré žalobcovi vystavil a predložil faktúru č. 7.2021 v zmysle dohodnutej odmeny spolu vo výške 2.090,- Eur s dátumom splatnosti 14.1.2022, spolu s podpísaným hodinovým výkazom z miesta výkonu práce. V zmysle predložených a podpísaných výkazov žalobca vykonal na dohodnutom mieste: od 13.12.2021 do 17.12.2021 práce v rozsahu 40 hodín, od 20.20.2021 do 22.12.2021 práce v rozsahu 25,5 hodín, od 27.12.2021 do 30.12.2021 práce v rozsahu 39 hodín. Spolu vo výške 104,5 hodín a následne na základe ktorých v zmysle dohodnutej hodinovej sadzby 20,- Eur/h vystavil faktúru vo výške 2.090,- Eur. Nakoľko žalovaný nereagoval na výzvy žalobcu, žalobca aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu opätovne zaslal podpísané výkazy a faktúru žalovanému, avšak k mimosúdnemu urovnaniu sporu nedošlo ani po predžalobnej výzve, ktorú si žalovaný dňa 15.6.2023 prevzal. Žalobca si zároveň uplatňuje úrok z omeškania v zmysle § 369 ods. 2 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) v spojení
s Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. a náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ObZ. Okresný súd Banská Bystrica vo veci v upomínacom konaní vydal dňa 23.10.2023 platobný rozkaz sp. zn. 30Up/1495/2023, ktorým žalobe vyhovel. 3. Žalovaný proti uvedenému platobnému rozkazu podal odpor a namietal, že predmetný nárok žalobcu na zaplatenie odmeny za vykonané elektromontážne práce považuje žalovaný za nedôvodný. Žalovaný poukazuje predovšetkým na fakt, že v čase, kedy žalobca vykonával práce na území Nemecka (od 14.12.2021 do 30.12.2021), nebola medzi stranami uzavretá písomná zmluva. Pravdou je, že v dobe začatia vykonávania prác zo strany žalobcu existoval návrh písomnej zmluvy označený ako „Obchodná zmluva“, ktorý bol podpísaný žalovaným, avšak absentovala akceptácia tohto návrhu zo strany žalobcu. Žalobcom podpísaná obchodná zmluva bola žalovanému predložená (zaslaná) až niekoľko týždňov po návrate žalobcu z územia Nemecka, a to konkrétne dňa 19.1.2022, kedy mu túto doručil žalobcov spolupracovník. Akceptovaný návrh obchodnej zmluvy obsahujúci žalobcov podpis mal tak žalovaný reálne k dispozícii až v momente, keď mu podpísanú zmluvu zaslal v prílohe e-mailu spomenutý žalobcov spolupracovník. Skutočnosť, že žalovaný počas pôsobenia žalobcu na území Nemecka nedisponoval riadne uzavretou (t. j. žalobcom podpísanou) písomnou zmluvou, potvrdzuje aj e-mail žalovaného zo dňa 12.10.2022, ktorým žalovaný reagoval na výzvu žalobcovho právneho zástupcu na zaplatenie žalobcovej pohľadávky. Dôvody, na základe ktorých žalovaný považoval a aj považuje za opodstatnený postup podľa § 326 odsek 1 ObZ, vyplývali zo správania žalobcu, ktorým tento po uzavretí zmluvy žalovanému otvorene deklaroval nesplnenie svojho (ďalšieho) záväzku voči žalovanému. Už v rámci rokovaní o uzavretí obchodnej zmluvy bolo totiž zo strany žalovaného žalobcovi vyslovene oznámené, že obchodná zmluva bude uzavretá na obdobie jedného kalendárneho roka od 14.12.2021 do 20.12.2022. Táto skutočnosť vyplýva v konečnom dôsledku aj z obsahu samotnej zmluvy, ktorú žalobca pripojil ako dôkaz k svojmu návrhu. Počas celej tejto doby mal žalobca pre žalovaného vykonávať na území Nemecka elektromontážne práce. Práce sa na území Nemecka mali počas dohodnutej doby jedného kalendárneho roka vykonávať každý kalendárny týždeň, a to štandardne počas piatich pracovných dní. Z povahy zmluvy bolo teda zrejmé, že záväzok žalobcu mal mať charakter opakovanej činnosti. Tvrdenia samotného žalobcu, ako aj ním pripojené listinné dôkazy však jednoznačne preukazujú, že elektromontážne práce vykonával žalobca iba zlomok tejto doby, a to konkrétne iba 11 dní (od 14.12.2021 do 17.12.2021, následne od 20.12.2021 do 22.12.2021 a nakoniec od 27.12.201 do 30.12.2021). Žalobca následne do práce už nenastúpil, pričom žalovaný poprel, že by toto žalobca žalovanému oznámil. Telefonát uskutočnený žalobcovým spolupracovníkom, pánom C., v rámci ktorého pán C. v priebehu vianočných sviatkov žalovaného ústne „informoval“, že od nového roka 2022 sa ani on a ani žalobca k pracovnej činnosti v Nemecku nevrátia, mal podľa presvedčenia žalovaného charakter úkonu bez akejkoľvek relevancie a účinnosti. V prípade postupu pri prejavení záujmu o čerpanie voľna (resp. o ukončenie zmluvy) a ich podmienky, žalovaný uviedol, že tieto boli upravené priamo v obchodnej zmluve. V jej ustanoveniach bolo uvedené, že ukončenie vzájomnej spolupráce, ako aj čerpanie voľna sú podmienené súhlasom žalovaného ako druhej zmluvnej strany. O nedostavení sa žalobcu na pracovisko dňa 03.01.2023 sa žalovaný následne dozvedel od nemeckého zákazníka. Ani zostávajúcu časť doby (prakticky celý kalendárny rok 2022), počas ktorej mali byť v zmysle dohody zo strany žalobcu priebežne vykonávané elektromontážne práce v Nemecku, žalobca následne neodpracoval. Možno preto skonštatovať, že až do skončenia trvania zmluvy žalobca neposkytol žalovanému sľúbené plnenie. Aj s poukazom na obsah dôkazov predložených súdu samotným žalobcom je tak žalovaný presvedčený, že zo strany žalobcu nedošlo k splneniu zmluvnej povinnosti vykonávať na území Nemecka počas dohodnutej doby opakovanú pracovnú činnosť, pričom nesplnenie záväzku zo strany žalobcu sa stalo evidentným krátko po uzavretí zmluvy. S poukazom na nesplnenie svojej povinnosti tak žalobca nebol a nie je oprávnený domáhať sa plnenia povinností zo strany žalovaného ale, naopak, v zmysle citovanej zákonnej úpravy žalovaný bol a je oprávnený odoprieť plnenie povinnosti žalobcovi. 4. K odporu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že popiera skutkové tvrdenia žalovaného v celom rozsahu. Žalobca uvádza, že vyjadrenie žalovaného berie na vedomie, avšak popiera skutkové tvrdenia žalovaného v odpore a odpor žalovaného považuje za vecne neodôvodnený. Žalovaný v odpore uvádza, že v čase, keď žalobca vykonával práce na území Nemecka (od 14.12.2021 do 30.12.2021), nebola medzi stranami uzavretá písomná zmluva, ako aj to, že v dobe začatia vykonávania prác zo strany žalobcu existoval len návrh písomnej zmluvy označený ako „Obchodná zmluva“, ktorý bol podpísaný žalovaným, avšak absentovala akceptácia tohto návrhu zo strany žalobcu. V danom prípade sa nejedná o zmluvný typ, ktorého písomná forma by bola obligatórnou náležitosťou, a teda postačuje ak bola zmluva medzi zmluvnými stranami uzatvorená ústnou formou. V tomto prípade
bola vôľa uzatvoriť zmluvu zo strany žalobcu jednoznačne preukázaná samotným výkonom práce. Žalovaný prejavil svoju vôľu uzatvoriť predmetnú obchodnú zmluvu so žalobcom svojim podpisom a žalobca prejavil vôľu uzatvoriť obchodnú zmluvu vykonaním elektromontážnych prác, ktorých výkon je predmetom zmluvy. V zmluve absentuje presné vymedzenie obdobia, dní, hodín, kedy mal žalobca vykonávať elektromontážne práce, resp. z obchodnej zmluvy nevyplýva záväzok vykonávať ich v priebehu určitého obdobia. V zmluve sa uvádza termín „predpokladaný koniec", ktorý je nejednoznačný a nevyplýva z neho, či sa jedná o predpokladaný koniec obchodnej zmluvy alebo predpokladaný koniec elektromontážnych prác. Obchodná zmluva uzatvorená medzi zmluvnými stranami zároveň obsahuje ustanovenie, týkajúce sa fakturácie za vykonanú prácu, a to „14-dňová s podpísaným hodinovým výkazom a odovzdaným protokolom". Vykonanie prác v období, za ktoré bola v zmluve určená fakturácia žalovaný neodporuje, tieto boli riadne vykonané, a teda žalobcovi patrí odmena za ich výkon v zmysle zmluvy a nemôže dôjsť k odopretiu plnenia v zmysle § 326 ObZ. 5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že je aj naďalej presvedčený o opodstatnenosti svojej argumentácie uvedenej v odpore, ktorou žalovaný poukázal na neexistenciu písomnej dohody medzi ním a žalobcom počas obdobia vykonávania prác v Nemecku. Pokiaľ žalobca v písomnom vyjadrení k odporu namieta, že pre platnosť daného typu zmlúv zákon nevyžaduje písomnú formu, žalovaný uvádza, že vyjadrenou námietkou žalobca de facto potvrdil žalovaného tvrdenie, že písomná zmluva ako taká medzi stranami nebola v rozhodnom období uzavretá. Pokiaľ by žalovaný aj pripustil, že pre daný zmluvný typ zákon nevyžaduje písomnú formu, faktom je, že existencia jej listinného návrhu, ktorý žalovaný predložil žalobcovi na podpis, je dôkazom toho, že žalovaný ako zmluvná strana predmetnej dohody prejavil pri rokovaniach o uzavretí zmluvy vôľu, aby sa kontrakt uzavrel v písomnej podobe. Podľa ustanovenia § 272 odsek 1 ObZ bolo v takom prípade povinnosťou žalobcu to, aby tento ako druhá zmluvná strana požiadavku žalovaného akceptoval, a aby aj on zmluvu podpísal v písomnej podobe. Keďže napriek jednoznačnej vôli žalovaného prejavenej z jeho strany pri rokovaniach o uzavretí zmluvy podpísať so žalobcom písomnú dohodu sa žalobca v rozpore s takto deklarovaným úmyslom žalovaného rozhodol pristúpiť k realizácii záväzku bez uzavretej (podpísanej) písomnej zmluvy, má žalovaný za to, že žalobca nielenže nepostupoval s náležitou starostlivosťou, ale konal vyslovene v rozpore s povinnosťou, ktorú mu ako zmluvnej strane záväzku ukladá ustanovenie § 272 odsek 2 ObZ. 6. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 40 ods. 1, § 451 ods. 1 a ods. 2, § 457, § 458 ods. 1 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 272 ods. 1, § 326 ods. 1, § 369 ods. 1 a ods. 2, § 369c ods. 1 ObZ v spojení § 1 ods. 2 a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. a uviedol, že na základe vykonaného dokazovania, zisteného skutkového stavu ako i jeho právnej kvalifikácie dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 272 ods. 1 ObZ, podľa ktorého písomná forma zmluvy je podmienkou platnosti zmluvy aj vtedy, ak aspoň jeden z účastníkov bude chcieť zmluvu uzavrieť písomne. V danom prípade žalovaný vzniesol požiadavku, aby bola zmluva uzavretá písomne, a keď strany neuzatvorili zmluvu písomne, následkom nedodržania písomnej formy v zmysle § 40 OZ, je absolútna neplatnosť zmluvy. Vykonanie prác žalobcom žalovaný nerozporoval, tieto práce žalobca vykonal, žalovaný nerozporoval ani výšku uplatnenej odmeny, neuvádzal, že odmena žalobcu mala byť v inej výške, ako si ju uplatnil žalobca, preto žalobcovi patrí odmena za výkon prác pre žalovaného v rozsahu 104,5 hodín od 14.12.2021 do 30.12.2021, ktoré si žalobca vyúčtoval faktúrou č. 7.2021, splatnou 14.1.2022 v sume 2.090,- Eur, ku ktorej doložil žalobca podpísané hodinové výkazy z miesta výkonu práce v Nemecku. 7. Preto v zmysle § 451 ods. 1 a ods. 2 a § 458 OZ súd prvej inštancie uviedol, že výšku bezdôvodného obohatenia medzi stranami zmluvy o dielo je v prípade neplatnej zmluvy o dielo potrebné vykladať tak, že rozsah obohatenia na strane objednávateľa spočíva vo výkonoch vykonaných dodávateľom, za ktoré mu je povinný objednávateľ poskytnúť peňažnú náhradu, pričom pri určení výšky náhrady je potrebné zohľadniť náklady, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na získanie rovnakého plnenia v danom mieste a čase, prihliadnuť na eventuálne nedostatky plnenia a pod., zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.090,- Eur, ktorá výška získaného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného zodpovedá sume predpokladanej neplatnou zmluvou a tiež v zmysle § 369 ods. 1 ods. 2 ObZ zaviazal žalovaného, ktorý sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 2.090,- Eur od 15.1.2022 do zaplatenia (t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry č. 7.2021) a na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- Eur v zmysle § 369c ods. 1 ObZ.
8. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že žalovaný v konaní namietal, že pokiaľ by napriek uvedenej okolnosti, ktorou je nedostatok akceptácie písomného návrhu na uzavretie zmluvy zo strany žalobcu dospel súd po vykonanom dokazovaní k záveru, že záväzkový vzťah medzi stranami sporu napriek tomu vznikol, potom žalovaný namieta, že k nezaplateniu žalobcovej odmeny ho oprávňovalo ustanovenie § 326 ods. 1 ObZ s tým, že toto ustanovenie umožňuje zmluvnej strane ohrozenej nesplnením záväzku zo strany jej zmluvného partnera odoprieť tomuto zmluvnému partnerovi plnenie do doby, keď sa mu poskytne alebo dostatočne zabezpečí plnenie druhej strany. Dôvody, na základe ktorých žalovaný považoval a aj považuje za opodstatnený postup podľa § 326 ods. 1 ObZ vyplývali zo správania žalobcu, ktorým tento po uzavretí zmluvy žalovanému otvorene deklaroval nesplnenie svojho (ďalšieho) záväzku voči žalovanému. V zmysle § 326 ods. 1 ObZ, nedostatok spôsobilosti môže tkvieť v odbornej schopnosti splniť záväzok alebo vo finančnej situácií dlžníka, pričom nespôsobilosť sa musí stať podľa odseku 1 pre druhú stranu zrejmou až po uzavretí zmluvy. V danom prípade sa nejedná o nedostatok spôsobilosti žalobcu, ktorý by spočíval v odbornej schopnosti splniť záväzok alebo vo finančnej situácií dlžníka, preto toto ustanovenie zákona pre odopretie plnenia žalobcovi žalovaný nemôže použiť a nemôže na základe neho svoje plnenie žalobcovi odoprieť. 9. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 18.3.2024 prostredníctvom právneho zástupcu žiadal započítať voči uplatnenému nároku žalobcu nárok na zaplatenie ušlého zisku vo výške 600,- Eur, ktorý žalovanému vznikol počas pracovného týždňa, kedy sa žalobca nedostavil na miesto vykonania zákazky v Nemecku a zároveň v tomto týždni prácu nevykonávali ani náhradní pracovníci, ktorí sa dostavili až od 10.1.2022. Počas tohto týždňa bolo potrebné vykonať práce v rozsahu 50 hodín, pričom žalovanému malo byť za vykonávanie týchto prác zo strany nemeckého partnera zaplatených 12,- Eur na hodinu. Celková suma, ktorú mohol žalovaný získať od nemeckého partnera za predpokladu, že by žalobca svoju prácu vykonával v dohodnutej dobe, by predstavovala 50 x 12,- Eur = 600,- Eur. Dôkaz, preukazujúci uplatnené započítanie žalovaný mal k dispozícii v elektronickej podobe, a to faktúru, ktorou si fakturoval voči nemeckému partnerovi hodinovú odmenu vo výške 32,- Eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný, ktorý bol v konaní zastúpený právnym zástupcom, si nesplnil povinnosť uloženú ustanovením § 153 ods. 1 CSP, teda neuplatnil prostriedky procesnej obrany včas, preto na jeho procesný úkon - hmotnoprávnu námietku započítania sumy 600,- Eur, vznesenú až na pojednávaní konanom dňa 18.3.2024 neprihliadol, nakoľko by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalších úkonov súdu. 10. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd prvej inštancie žalobcovi, ktorý bol vo veci plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 11. Proti napadnutému rozsudku v celom rozsahu, podal žalovaný odvolanie, ktoré odôvodňuje podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nakoniec podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP aj tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhuje, aby odvolací súd podľa ust. § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta a zároveň aby žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%. Žalovaný vo svojom odvolaní dôvodil tým, že napadnutému rozsudku vytýka jeho svojvoľnosť resp. rozpornosť s vykonaným dokazovaním a nesprávne právne posúdenie veci. Podstata právnej argumentácie súdu prvej inštancie predostretá v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva v konštatovaní, že na strane žalovaného došlo následkom plnenia z absolútne neplatnej zmluvy o dielo k vzniku bezdôvodného obohatenia, pričom výška získaného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného zodpovedá sume predpokladanej neplatnou zmluvou. Žalovaný zastáva názor, že uvedené uvažovanie je výsledkom postupu, keď na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom záver súdu prvej inštancie vychádza podľa mienky žalovaného zároveň aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti upriamuje žalovaný pozornosť nadriadeného súdu predovšetkým na skutočnosť, že medzi ním a žalobcom nebola uzavretá (štandardná) zmluva o dielo, ako v odôvodnení napadnutého rozsudku prezentoval opakovane súd prvej inštancie (bod 23. rozsudku), ale bola medzi nimi uzavretá nepomenovaná zmluva podľa ustanovenia § 51 OZ, ktorá bola navyše uzavretá ako zmluva v prospech tretieho podľa ustanovenia § 50 OZ. Z povahy tejto zmluvy
nevyplývala žalobcovi povinnosť vykonať elektromontážne práce pre žalovaného, ako to v bode 20. napadnutého rozsudku uviedol súd prvej inštancie, ale vyplýva mu povinnosť vykonať ich pre subjekt označený v Obchodnej zmluve ako „Zákazník“ so sídlom prevádzky Industriestrasse 1, 922 69 Fensterbach, Nemecko. Faktom je, že žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa netvrdil a ani nebolo preukázané, že by žalobca práce vykonával pre žalovaného. Takéto konštatovanie je zároveň aj v priamom rozpore s na vec sa vzťahujúcimi listinnými dôkazmi. Žalovaný je presvedčený, že závery súdu prvého stupňa o tom, že žalobca vykonával práce pre žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a súdu prvého stupňa preto žalovaný vytýka, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný ďalej namieta, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebol predložený a ani pred súdom vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by súd prvej inštancie mohol oprávňovať k vyvodeniu záveru o tom, že žalovaný prijal akékoľvek plnenie z titulu uzavretej (neplatnej) Obchodnej zmluvy. Stanovisko o tom, že na strane žalovaného došlo v súvislosti s vykonaním elektromontážnych prác k vzniku bezdôvodného obohatenia, vníma žalovaný v kontexte predložených hodinových výkazov deklarujúcich, kto bol skutočným príjemcom poskytnutých výkonov, ako nenáležité a svojvoľné. Žalobca v tomto smere jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno, keď nepredložil resp. nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, ktorý by úvahu o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného potvrdil. Napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie preto žalovaný vytýka absenciu náležitého odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k tvrdeniu o vzniku bezdôvodného obohatenia. Požiadavka na vydanie bezdôvodného obohatenia mala byť preto podľa presvedčenia žalovaného uplatnená proti nemeckej spoločnosti, v prospech ktorej žalobca preukázateľne vykonal elektromontážne práce. V prípade nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia žalovaný, podľa jeho presvedčenia, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, a preto žaloba mala byť zo strany súdu prvého stupňa zamietnutá. Napokon, žalovaný poukázal na záver súdu prvej inštancie o tom, že neprihliadal na hmotnoprávnu námietku započítania, vznesenú žalovaným na nariadenom pojednávaní dňa 18.3.2024, keď považuje žalovaný za potrebné pre úplnosť poukázať na neodôvodnenosť takéhoto postupu zo strany prvostupňového súdu, keď pojednávanie konané dňa 18.3.2024 súd prvej inštancie v konečnom dôsledku aj tak odročil, hoci na takýto postup nemal z pohľadu žalovaného dôvod. V kontexte skutočností, že na pojednávaní dňa 18.03.2024 prvostupňový súd vyhlásil dokazovanie za skončené a následne stranám udelil právo na prednes záverečných návrhov, zastáva žalovaný názor, že prvostupňovému súdu nebránilo nič vo vyhlásení rozhodnutia priamo na pojednávaní dňa 18.3.2024. Napriek tomu, že súd prvej inštancie mal na pojednávaní dňa 18.3.2024 vytvorené všetky podmienky k tomu, aby meritórne rozhodol, pojednávanie nelogicky odročil, hoci predtým stranám oznámil, že na námietku započítania vznesenú žalovaným nie je možné prihliadnuť z dôvodu, že takýto postup je porušením ustanovení CSP o koncentrácii konania a zohľadnenie vznesenej námietky by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. 12. Na odvolanie žalovaného reagoval žalobca, ktorý svojim podaním zo dňa 4.6.2024 reagoval a uviedol, že s tvrdeniami uvedenými v odvolaní nesúhlasí a stotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie vo veci posúdenia zmluvy, ako aj nároku z nej vyplývajúceho, že právna zástupkyňa opakovane mení argumentáciu, uvádza nové skutočnosti, a to aj napriek tomu, že je žalovaný aktívny od začatia konania a mal dosť času uplatniť svoje procesné práva. Žalobca uviedol, že v odvolaní žalovaný uvádza, že medzi ním a žalobcom nebola uzavretá (štandardná) zmluva o dielo, ale bola medzi nimi uzavretá nepomenovaná zmluva podľa ustanovenia § 51 OZ označená ako „Obchodná zmluva“, ktorá bola navyše uzavretá ako zmluva v prospech tretieho podľa ustanovenia § 50 OZ. Žalovaný uvádza, že z povahy tejto zmluvy nevyplývala žalobcovi povinnosť vykonať elektromontážne práce pre žalovaného, ale vyplýva mu povinnosť vykonať ich pre subjekt označený v Obchodnej zmluve ako „Zákazník“. Žalobca poukázal na § 50 ods. 3 OZ a dodal, že na základe tohto uvedeného ani s takýmto argumentom žalovaného nesúhlasí, nakoľko absentuje súhlas tretieho (medzi žalobcom a treťou stranou, v tomto prípade spoločnosťou FRAMOTEC, so sídlom Industriestrasse 1, 922 69 Fensterbach, Nemecko, neexistuje zmluvný alebo žiaden iný obdobný vzťah). Na základe uvedeného preto žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a aby žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%. 13. Žalovaný doručil súdu odvolaciu dupliku zo dňa 2.7.2024, v ktorej uviedol, že žalobca žalovanému vytýka, že tento „opakovane mení argumentáciu a uvádza nové skutočnosti“. Poukazuje na ustanovenie § 50 odsek 3 OZ a vychádzajúc z jeho obsahu tvrdí, že medzi ním a nemeckou spoločnosťou FRAMOTEC neexistuje zmluvný ani iný vzťah. Tvrdenia, ktorými žalovaný zdôvodnil podané odvolanie, nemajú povahu „nových“ skutočností, ako to prezentuje žalobca, ale jedná sa o reakciu na závery
prvostupňového súdu uvedené vo vynesenom rozsudku vo vzťahu k posúdeniu právnej otázky povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Za predpokladu, že práce, ktoré mali byť vykonané, mal žalobca uskutočniť v prospech tretej osoby (nemeckej spoločnosti FRAMOTEC), bolo podľa názoru žalovaného povinnosťou súdu prvej inštancie Obchodnú zmluvu posúdiť aj podľa ustanovenia § 50 OZ. Skutočnosť, že v Obchodnej zmluve, od ktorej žalobca odvodzoval svoj nárok, sa tento žalovanému zaviazal, že bude plniť tretej osobe, je pritom zrejmá z jej obsahu, ktorej vyhotovenie súdu predložil samotný žalobca spolu so žalobou. Za nedôvodnú hodnotí žalovaný ďalej aj námietku žalobcu o absencii súhlasu tretej osoby (t. j. nemeckej spoločnosti FRAMOTEC) s uzavretím zmluvy v jej prospech. Spoločnosť FRAMOTEC ako tretia osoba sa subjektom Obchodnej zmluvy stala konkludentne, a to prijatím v nej dohodnutého plnenia. Bez ohľadu na uvedené však žalovaný zdôrazňuje, že ak by tretia osoba aj nedala súhlas s uzavretím Obchodnej zmluvy, v kontexte skutočnosti, že táto bola súdom vyhodnotená ako absolútne neplatná, je takáto námietka žalobcu bezpredmetná. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že tento plnil v prospech tretej osoby. Naopak, žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal (a ani netvrdil), že plnenie od neho prijal žalovaný. 14. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 10.9.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa zároveň vysporiadal s podstatnou argumentáciou sporových strán a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k jednotlivým odvolacím námietkam dopĺňa odvolací súd nasledovné. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 19. Preskúmaním súdneho spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 2.090,- Eur s príslušenstvom na tom základe, že dňa 13.12.2021 žalobca a žalovaný spísali návrh obchodnej zmluvy, predmetom ktorej bolo vykonanie elektromontážnych prác od 14.12.2021 na území Nemeckej spolkovej republiky. V zmysle zmluvy bola dohodnutá hodinová sadzba 20,- Eur/h a dohodnutá fakturácia 14-dňová na základe podpísaného hodinového výkazu do 15 dní od fakturácie. Na základe zmluvy žalobca vykonal dohodnuté elektromontážne práce v rozsahu 104,5 hodín, následne za ktoré žalobcovi vystavil a predložil faktúru č. 7.2021 v zmysle dohodnutej odmeny spolu vo výške 2.090,- Eur s dátumom splatnosti 14.01.2022, spolu s podpísaným hodinovým výkazom z miesta výkonu práce. Žalovaný v konaní namietal, že nebola medzi stranami uzavretá písomná zmluva s tým, že je pravdou, že v dobe začatia vykonávania prác zo strany žalobcu existoval návrh písomnej zmluvy označený ako „Obchodná zmluva“, ktorý bol podpísaný žalovaným, avšak absentovala akceptácia tohto návrhu zo strany žalobcu. Žalobcom podpísaná obchodná zmluva bola žalovanému predložená (zaslaná) až niekoľko týždňov po návrate žalobcu z územia Nemecka. Súd prvej inštancie však považoval z vykonaného dokazovania za preukázané, že vykonanie prác žalobcom žalovaný nerozporoval, vykonanie prác v žalovanom období potvrdil žalovaný
v podanom odpore, tieto práce žalobca vykonal, žalovaný nerozporoval ani výšku uplatnenej odmeny, neuvádzal, že odmena žalobcu mala byť v inej výške, ako si ju uplatnil žalobca a preto súd uzavrel, že žalobcovi patrí odmena za výkon prác pre žalovaného v rozsahu 104,5 hodín od 14.12.2021 do 30.12.2021. Súd prvej inštancie dodal, že v danom prípade žalovaný nepredložil prostriedky procesnej obrany včas. 20. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom odvolania sa v prvom rade zaoberal odvolacou námietkou žalovaného, že na jeho strane ako objednávateľa nedošlo v dôsledku poskytnutia plnenia zo strany žalobcu k bezdôvodnému obohateniu v súvislosti s vykonaním elektromontážnych prác, spochybnil svoju pasívnu legitimáciu v spore (obohatiť sa mala firma v Nemecku), pričom takúto obranu žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec neuvádzal. Žalovaný potom odôvodnenie súdu v kontexte predložených dôkazov považuje za nenáležité a svojvoľné. K uvedenej námietke odvolací súd poukazuje na to, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany, § 373 ods. 4 CSP) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť (za určitých predpokladov dokonca aj dodatočne potom, čo svoje predchádzajúce povinnosti nesplnili, § 181 ods. 4 CSP) a boli súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutkových tvrdení a dôkazných návrhov (novoty, nóva) je takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Tieto podmienky sú stanovené dvojakým spôsobom: 1. taxatívne vymedzenie účelu použitia týchto novôt [resp. taxatívne vymedzenie odvolacích dôvodov, ktorých sa nóva týkajú - § 366 písm. a) až c)], 2. neporušenie procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred súdom prvej inštancie (Civilný sporový poriadok, komentár, 2. vydanie, 2022, ŠTEVČEK, FICOVÁ, BARICOVÁ, MESIARKINOVÁ, BAJANKOVÁ, TOMAŠOVIČ A KOL., s. 1398 - 1400). V súvislosti s argumentáciou odvolateľa nad rámec procesného útoku v konaní pred súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje na znenie § 366 CSP, ktoré upravuje konkrétne prípady, kedy je odvolateľ oprávnený uplatniť prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie. V danom prípade, podľa názoru odvolacieho súdu, ani jedna z podmienok pre uplatnenie novôt v konaní v zmysle § 366 CSP nebola naplnená, odvolací súd preto na dodatočné prostriedky procesného útoku a dôkazy predložené až v odvolacom konaní pri rozhodovaní o podanom odvolaní nemohol prihliadať. 21. Odvolací súd k odvolateľovej námietke nenáležitosti a svojvoľnosti rozhodnutia má za to, že súd prvej inštancie v rozhodnutí uviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a závery riadne odôvodnil. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strany sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. V danom prípade, podľa názoru odvolacieho súdu, k takej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, nedošlo. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil, súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie, týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. To, že sa odvolateľ nestotožnil so samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu a v danom prípade ani inú vadu konania, ktorá by mala za následok vecne nesprávne rozhodnutie vo veci. 22. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného, o neodôvodnenom postupe súdu prvej inštancie, keď neprihliadol na námietku započítania vznesenú na nariadenom pojednávaní považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že počas konania pred súdom prvej inštancie žalovaný nespochybňoval vykonanie prác žalobcom a voči tomuto žalovanému nároku započítal svoju predpokladanú pohľadávku. Uvedeným započítaním svojej pohľadávky žalovaný teda vlastne uznal dôvodnosť a správnosť žalovanej
pohľadávky žalobcu, a to nielen do samotného základu, ale aj výšky. Kompenzačnú námietku však žalovaný vzniesol oneskorene, až na pojednávaní, na ktorom bolo ukončené dokazovanie. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovanému bolo umožnené zo strany súdu procesne reagovať na všetky relevantné skutkové a právne tvrdenia protistrany, aby bol dodržaný princíp rovnosti zbraní. To, že žalovaný toto svoje procesné oprávnenie nevyužil respektíve následne využil, avšak oneskorene je vecou jeho rozhodnutia a procesnej taktiky, ak však toto svoje procesné oprávnenie reagovať využil neskoro je potrebné zdôrazniť, že mal mať na zreteli, že to môže mať pre žalovaného procesne fatálne následky. 23. Sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje súd podľa vlastnej úvahy s posúdením, či prostriedok procesného útoku či obrany, strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Uvedené potvrdzuje aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 26.02.2019, sp. zn. 3 Obdo 43/2018, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že „účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné.“ Podľa čl. 8 Základných princípov CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Z čl. 10 ods. 1 Základných princípov CSP vyplýva stranám povinnosť postupovať v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. S týmito zásadami je spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 CSP). 24. Pokiaľ ide o dôkazy navrhnuté žalovaným na pojednávaní, súd ich nevykonal s poukazom na ustanovenie § 153 CSP, keďže tieto dôkazné návrhy boli zo strany žalovaného uplatnené oneskorene a preto na ne dopadá sudcovská koncentrácia konania. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný bol v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou, ktorá mala stranám poskytnúť kvalifikovanú právnu pomoc (vrátane riadneho a včasného uplatnenia dôkazných návrhov), hoci je zjavné, že takto nepostupoval. Súdne pojednávanie nebolo stanovené na uplatňovanie nových prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, keďže tieto mali a hlavne mohli byť uplatnené už v rámci v písomnej časti konania. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že o sudcovskej koncentrácii konania a o následkoch s ňou spojenými bol žalovaný poučený a napriek tomuto poučeniu bol ako strana sporu nečinný a dôkazné návrhy vzniesol oneskorene až na pojednávaní. Prvoinštančný súd si teda voči žalovanému poučovaciu povinnosť o sudcovskej koncentrácii konania splnil, a preto bol oprávnený v rámci svojho rozhodovania sudcovskú koncentráciu konania dôsledne uplatňovať. Zákonodarca v ustanovení § 153 ods. 2 CSP limity pre aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania uvádza slovom „najmä“, a teda výkladom a contrario je potrebné mať za to, že aplikácia sudcovskej koncentrácie je na mieste nielen vtedy, ak by uplatnenie prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej obrany vyžadovalo odročenie pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ale je na mieste vždy vtedy, ak v konkrétnych okolnostiach danej veci strana zjavne nekonala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Ustanovenie § 153 ods. 2 CSP preto vo všeobecnosti nie je možné vykladať tak, že ak ide o dôkaz listinou, a teda ide o dôkaz, ktorý stačí vykonať len jeho prečítaním alebo oznámením jeho obsahu na pojednávaní (§ 204 CSP), postačí ak ho strana označí alebo predloží na pojednávaní, resp. pred pojednávaním v lehote na prípravu na pojednávanie (§ 178 ods. 2 CSP). Takýmto výkladom by totiž bol popretý základný zmysel a účel sudcovskej koncentrácie, ktorým v prípade prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, je práve eliminovať uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany až na pojednávaní alebo v čase po nariadení pojednávania alebo krátko pred uskutočnením pojednávania. 25. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).