Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 28CoR/2/2024 8718205346 29. 04. 2025 JUDr. Ondrej Krajčo ECLI:SK:KSBA:2025:8718205346.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcu: B.. B. U., C.. XX.XX.XXXX, S. B.Á. XXXX/X, XXX XX M., zastúpeného advokátom: Mgr. Peter Lindeman, so sídlom Murgašova 86/1, 058 01 Poprad, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III zo dňa 25. septembra 2023, č.k. B5-23Cr/3/2019 - 131, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. 01/03/18 Mo vydaného dňa 07.08.2018 rozhodcom W.. B. B., v právnej veci o zaplatenie sumy vo výške 11.833,44 eura s príslušenstvom, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 24.08.2018. 2. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že rozhodca W.. B. B. vydal dňa 07.08.2018 v právnej veci žalovaného proti žalobcovi, o zaplatenie sumy vo výške 11.833,44 eura s príslušenstvom, rozhodcovský rozsudok sp. zn. 01/03/18 Mo. Prvým výrokom rozhodcovského rozsudku rozhodca zaviazal žalobcu spolu so spoločnosťou B.. B. U., s.r.o" IČO: 45873101, povinnosťou zaplatiť žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. spoločne a nerozdielne sumu 11.883,44 eura, zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne zo sumy 252,52 eura od 20.09.2016 do 26.09.2016, zo sumy 252,52 eura od 20.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 252,52 eura od 20.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 252,52 eura od 20.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 252,52 eura od 20.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 252,52 eura od 20.02.2017 do zaplatenia, zo sumy 11.883,44 eura od 17.03.2017 do zaplatenia tak, že odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom súčet zmluvných pokút dosiahne čiastku 12.120,96 eura sú žalovaní povinní uhradiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 11.883,44 eura vo výške 8 % p. a. až do zaplatenia; náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 354,86 eura; náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 150 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v rozhodcovskom konaní vo výške 711,24 eura s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu poskytnutého plnenia. Druhým výrokom rozhodca námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu nevyhovel. Poukázal na to, že žalobca sa v rozhodcovskom konaní vyjadril písomným podaním zo dňa 24.04.2018, kde uviedol svoje námietky proti postupu rozhodcu v rozhodcovskom konaní, ako aj proti uplatnenému nároku. Žalobca bol jednou zo zmluvných strán Zmluvy o úvere a v rozhodcovskom konaní vystupoval ako žalovaný v 2. rade, v pozícii spoludlžníka. Rozhodca v rozhodcovskom konaní námietku žalobcu, podľa ktorej má postavenie
spotrebiteľa vyhodnotil tak, že na vzťah medzi žalobcom (PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.) a žalovaným v 2. rade (B.. B. U.) v rozhodcovskom konaní nemožno použiť úpravu na ochranu spotrebiteľa, lebo nie je splnená podmienka existencie spotrebiteľa v zmysle článku 15 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001 a Rozsudku-súdneho dvora C-419/11 z 14.03.2013. Podľa rozhodcu vzťah medzi žalobcom (PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.) a žalovaným v 2. rade (B.. B. U., fyzická osoba) nie je v tomto prípade vzťahom dodávateľa a spotrebiteľa, a preto sa v konaní vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nepoužijú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Žalobca s týmto posúdením tejto otázky nesúhlasil, mal za to, že vzhľadom na jeho postavenie spoludlžníka zo zmluvy o úvere má postavenie spotrebiteľa v zmysle článku 15 ods. 1 Nariadenia (ES) č. 44/2001. Navyše rozsudok súdneho dvora, ktorý na podporu svojej argumentácie použil rozhodca, nie je podľa žalobcu možné aplikovať v posudzovanom prípade. Žalobca mal za to, že žalovaný sa Zmluvou o úvere, ktorou zaviazal jeho a dlžníka B.. B. U., s.r.o. spoločne a nerozdielne na plnenie všetkých záväzkov zo Zmluvy o úvere, pokúsil obísť zákon (konkrétne ZoSÚ), a preto sa Zmluva o úvere považuje za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a to minimálne vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca má za to, že Zmluva o úvere nesplnila zákonom uložené náležitosti stanovené v ZoSÚ. Žalobca v súvislosti s rozhodcovským konaním namietal, že rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je neplatným právnym úkonom, nakoľko z dôvodu, že medzi žalobcom a žalovaným išlo o spotrebiteľský vzťah, rozhodcovská zmluva neobsahuje zákonom ustanovené náležitosti podľa § 3 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Z toho dôvodu zároveň rozhodca W.. B. B. ani nemal právomoc rozhodovať o nároku žalovaného voči žalobcovi zo Zmluvy o úvere. Ohľadne uplatneného nároku zo zmluvy o úvere v rozhodcovskom konaní žalobca uviedol, že žalovaný riadne a dostatočne neodôvodnil svoj uplatnený nárok na náhradu nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 354,86 eura, nakoľko takýto nárok nie je odôvodnený žiadnym zmluvným, či zákonným ustanovením a teda nemal byť žalovanému vôbec priznaný. Žalovaný si v rozhodcovskom konaní uplatnil sumu vo výške 11.883,44 eura ako istinu bez dostatočného zdôvodnenia tejto istiny. Žalovaný sám v rozhodcovskej žalobe uviedol, že mal požičať dlžníkovi v 1. rade sumu 4.000 eur. Táto suma by teda mala aj predstavovať istinu žalovaného a zvyšná uplatnená suma by mala byť vyčíslená ako príslušenstvo pohľadávky. Žalovaný však zmätočne zahrnul do istiny aj všetky splátky vyplývajúce zo zmluvy o úvere č. 236033 (ďalej ako "Zmluva o úvere''), ktoré sa mali stať podľa Zmluvy o úvere splatné až v budúcnosti, čo možno považovať za určitý druh sankcie za neplatenie úveru, ale nie za istinu samotnú. Z tohto dôvodu je podľa žalobcu žaloba žalovaného v rozhodcovskom konaní zmätočná. Žalobca má za to, že takáto "skrytá" sankcia je v rozpore so zákonom, a zároveň aj neprimerane vysoká s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, ako aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že jednou zo zmluvných strán Zmluvy o úvere bol spotrebiteľ. Ďalej mal žalobca za to, že žalovaným uplatnená zmluvná pokuta vo výške 0,1 % denne je taktiež neprimerane vysoká, a to s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, ako aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že jednou zo zmluvných strán Zmluvy o úvere je spotrebiteľ. Pri poskytnutom úvere vo výške 4.000 eura požaduje žalovaný od žalobcu vrátenie sumy 11.883,44 eura, zmluvnej pokuty 0,1 % denne zo sumy 11.883,44 eura do zaplatenia, čo ku dňu 22.10.2018 predstavuje už sumu 6.910,73 eura, spolu teda čiastku 18.794,17 eura. Zmluvná pokuta môže dokonca dosiahnuť čiastku 12.120,96 eura. Rozhodcovský rozsudok tak zaväzuje žalobcu na plnenie, ktorého povahu považuje žalobca za odporujúcu dobrým mravom. Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené namietal, že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, stály rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade so zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, v rozhodcovskom konaní sa nepostupovalo v súlade s ustanoveniami zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a uvedený nedostatok mohol mať vplyv na výsledok sporu, rozhodcovská zmluva neobsahuje zákonom ustanovené náležitosti podľa § 3 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a je neplatná, rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu, - rozhodcovský rozsudok zaväzuje žalobcu na plnenie, ktorého povahu považuje žalobca za odporujúcu dobrým mravom, ako aj to, že výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prvoinštančný súd tiež poukázal na to, že zo Zmluvy o úvere č. 236033-70047 vyplýva, že dňa 12.08.2016 bola medzi spoločnosťou PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752 a spoločnosťou B.. B. U., O..U..L.. B. XXXX/X, XXX XX M., IČO: 45 873 101 (spoločnosť konajúca B. U., B. XXXX/X, XXX XX M.), uzatvorená zmluva o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle čl. 1.2. zmluvy o úvere klient vystupoval ako podnikateľský subjekt, ktorý poskytnutý úver použil na nákup vybavenia ordinácie. Hlavný záväzkový vzťah, Zmluva o úvere, bola uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o a klientom - právnickou osobou, ktorá konala v rámci predmetu svojho
podnikania. V pozícii spoludlžníka podpísal Zmluvu o úvere aj B. U., B. XXXX/X, XXX XX M., ktorý v súlade s čl. 4.1 Zmluvy o úvere podľa § 533 Občianskeho zákonníka pristúpil k peňažnému záväzku dlžníka spočívajúcom v úhrade úveru, príslušenstva úveru a zmluvných pokút plynúcich z predmetnej zmluvy, čím záväzok nadobudol charakter solidárny. Uvedené ustanovenie podľa žalobcu predstavovalo neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko žalovaný v 2. rade ako jedna zo zmluvných strán Zmluvy o úvere (spoludlžník 1), sa stal dlžníkom spoločne a nerozdielne so žalovaným v 1. rade už podpisom samotnej Zmluvy o úvere, a podpisom Zmluvy o úvere prevzal na seba všetky ďalšie a akékoľvek záväzky za žalovaného v 1. rade, pričom zo strany žalobcu mu nebolo poskytnuté žiadne plnenie, čo spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Žalobca mal za to, že ide o nekalú praktiku zo strany žalovaného, ktorá je nielen v rozpore s dobrými mravmi, ale aj v rozpore so zákonom. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Prešov, vložka číslo 23569/P, oddiel: Sro zo dňa 25.09.2023 vyplýva, že žalobca je spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti B.. B. U., O..U..L., B. XXXX/X, 058 01 Poprad, IČO: 45 873 101 s peňažným vkladom vo výške 2.450 eur. 3. Vychádzajúc z uvedeného súdu prvej inštancie spor po právnej stránke posúdil podľa § 52 ods. 1, 3, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k), § 53 ods. 5 a 6, § 533 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 261 ods. 4 a § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 4, § 18 ods. 4, § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. V prvom rade zdôraznil, že hlavný záväzkový vzťah, Zmluva o úvere, bola uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o a klientom - právnickou osobou, ktorá konala v rámci predmetu svojho podnikania a nemožno ju preto v zmysle ust. § 52 ods. 3 OZ považovať za spotrebiteľa. V pozícii spoludlžníka podpísal Zmluvu o úvere B. U., B. XXXX/X, XXX XX M., ktorý v súlade s čl. 4.1 Zmluvy o úvere podľa § 533 Občianskeho zákonníka pristúpil k peňažnému záväzku dlžníka spočívajúcom v úhrade úveru, príslušenstva úveru a zmluvných pokút plynúcich z predmetnej zmluvy, čím charakter záväzku nadobudol charakter solidárny. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Prešov, vložka číslo 23569/P, oddiel: Sro zo dňa 25.09.2023 je zrejmé, že žalobca je spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti B.. B. U., O..U..L., B. XXXX/X, XXX XX M., IČO: 45 873 101 s peňažným vkladom vo výške 2.450 eur. Vo veci C#74/15, Dumitru Tarcău, Ileana Tarcău proti Banca Comercială Intesa Sanpaolo România SA a i., ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, sa Súdny dvor zaoberal otázkou, či sa má článok 1 ods. 1 smernice 93/13/EHS vykladať v tom zmysle, že do pôsobnosti tejto smernice patria iba zmluvy uzatvorené medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi, ktorých predmetom je predaj tovaru alebo poskytnutie služieb, alebo v tom zmysle, že uvedená smernica sa vzťahuje aj na akcesorické zmluvy (zmluva o zabezpečení záväzku, alebo zmluva o ručení) k zmluve o úvere, ktorej príjemcom je obchodná spoločnosť, uzatvorené fyzickými osobami, ktoré nemajú žiadny vzťah k činnosti uvedenej obchodnej spoločnosti a ktoré konali s cieľom, ktorý nesúvisí s ich obchodom, podnikaním alebo povolaním. Podľa Uznesenia Súdneho dvora (šiesta komora) z 19. novembra 2015, vo vyššie uvedenej veci, sa článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa môže použiť na zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvu o ručení uzavretú medzi fyzickou osobou a úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinností, na ktoré sa zaviazala obchodná spoločnosť voči tejto inštitúcii v úverovej zmluve, ak táto fyzická osoba konala s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, a k uvedenej spoločnosti nemá žiadny funkčný vzťah. V uvedenej súvislosti prijal súd prvej inštancie logickým výkladom (s poukazom na skutočnosť, že záväzok z pristúpenia k dlhu má vedľajší charakter, mení sa charakter záväzkového vzťahu tak, že na stranu dlžníka vstupuje nový subjekt, pričom peňažná záväzková povinnosť pôvodného dlžníka už existuje) právny záver, že žalobca mal v čase podpisu Zmluvy o úvere obsahujúcej zároveň dojednania o pristúpení k záväzku funkčný vzťah k spoločnosti dlžníka a mal priamy záujem na výsledkoch jej podnikania, preto treba považovať jeho pristúpenie k záväzku za vzťah obchodnoprávny a nie za spotrebiteľský. V nadväznosti na uvedené preto opodstatnenosť podanej žaloby posúdil z hľadiska, či sú dané dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku sú podľa § 40 ods. 1 písm. a) Zákona o rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom nemôže byť koncipované obdobne ako opravné konania v rámci civilného súdneho konania a všetky námietky vedúce k jeho zrušeniu podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní musia byť nevyhnutne procesného charakteru, musia sa teda týkať postupu rozhodcovského súdu pri prejednávaní sporu a nie správnosti skutkových alebo právnych záverov rozhodcovského súdu. Poznamenal, že námietka existencie akejkoľvek všeobecne vymedzenej procesnej vady v musí mať potenciálny vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Zo spisu rozhodcovského súdu vyplýva podanie žalobnej odpovede k sp. zn. 01/03/18 dňa 01.08.2018. Žalobnú odpoveď podpísal žalobca v pozícii konateľa spoločnosti
B.. B. U., s.r.o ako i v pozícii fyzickej osoby - spoludlžníka a namieta v nej nedostatok právomoci rozhodcu W.. B. B.. Rozhodca sa však s námietkou nedostatku právomoci vysporiadal v druhom výroku rozhodcovského rozsudku sp. zn. 01/03/18 Mo zo dňa 07.08.2018 a námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu nevyhovel s podrobným odôvodnením svojho rozhodnutia. Rozhodca odvodzoval svoju právomoc z Rozhodcovskej zmluvy č. 236033-70047 zo dňa 12.08.2016, pričom súd prvej inštancie v konaní nezistil porušenie povinnosti poskytnúť možnosť na uplatnenie práv žalobcu, nezistil prekročenie právomoci rozhodcovského súdu, procesné vady ani odňatie možnosti žalobcovi zúčastniť sa rozhodcovského konania. S poukazom na uvedené skutočnosti súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol a o nároku na náhradu trov konania rozhodol a v súlade s ust. § 262 C.s.p. s použitím § 255 ods. 1 C.s.p. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie, alebo ho zmeniť, podanej žalobe žalobcu vyhovieť a rozhodcovský rozsudok zrušiť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasí a považuje ho za nesprávne. V prvom rade poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil jeho právne postavenie vo vzťahu k žalovanému z uzatvorených zmlúv medzi stranami. Žalobca je toho názoru, že jednou zo zmluvných strán Zmluvy o úvere bol žalobca ako žalovaný v 2. rade v pozícii spoludlžníka, ktorý v uvedenom zmluvnom vzťahu vystupuje ako spotrebiteľ. Má za to, že vzhľadom na jeho postavenie spoludlžníka zo zmluvy o úvere má postavenie spotrebiteľa v zmysle článku 15 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001. Zmluva o úvere v spojení s pristúpením žalobcu k záväzku dlžníka obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. V zmysle čl. 4.1 Zmluvy o úvere ako spoludlžník 1 pristúpil na základe ust. § 533 OZ k peňažnému záväzku dlžníka žalovaného v 1. rade, spočívajúcom v úhrade úveru, príslušenstva úveru, prípadne zmluvných pokút a ďalších prípadných peňažných záväzkov, ktoré vyplynú/vzniknú v tejto Zmluvy o úvere a jej prípadných dodatkov. Uvedené ustanovenie predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko žalovaný v 2. rade ako jedna zo zmluvných strán Zmluvy o úvere (spoludlžník 1), sa stal dlžníkom spoločne a nerozdielne so žalovaným v 1. rade už podpisom samotnej Zmluvy o úvere, a podpisom Zmluvy o úvere prevzal na seba všetky ďalšie a akékoľvek záväzky za žalovaného v 1. rade, pričom zo strany žalobcu mu nebolo poskytnuté žiadne plnenie, čo spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Žalobca má za to, že ide o nekalú praktiku zo strany žalovaného, ktorá je nielen v rozpore s dobrými mravmi, ale aj v rozpore so zákonom. V zmysle ust. § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platí, že veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon. Žalovaný sa Zmluvou o úvere, ktorou zaviazal jeho a Dlžníka (B.. B. U., s.r.o.) spoločne a nerozdielne na plnenie všetkých záväzkov zo Zmluvy o úvere, pokúsil obísť zákon, a preto sa Zmluva o úvere považuje za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a to minimálne vo vzťahu k jeho osobe. Žalobca má za to, že Zmluva o úvere nesplnila zákonom uložené náležitosti stanovené v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Neplatným právnym úkonom je však zároveň aj rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi ním a žalovaným, nakoľko išlo o spotrebiteľský vzťah a rozhodcovská zmluva neobsahuje zákonom ustanovené náležitosti podľa § 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Z toho dôvodu zároveň rozhodca W.. B. B. ani nemal právomoc rozhodovať o nároku žalovaného voči nemu zo Zmluvy o úvere. Žalobca má zároveň za to, že v konaní bola porušená zásada rovností strán v rozhodcovskom konaní, a to bez ohľadu na to, či žalobca má alebo nemá postavenia spotrebiteľa v právnom vzťahu so žalovaným. Žalovaný poskytoval v rozhodnom čase úvery s extrémne vysokým úrokom, resp. s vysokou odplatou za poskytnutie úveru, ktorá je v rozpore so zákonom a teda neplatná. Všetky zmluvné dokumenty vypracoval žalovaný, vrátane rozhodcovskej zmluvy a on nemal žiadnu možnosť meniť uvedené dokumenty, v ktorých sú vzájomné práva a povinnosti vo veľkej nerovnováhe v jeho neprospech. V rozhodcovskej zmluve bol rozhodca resp. rozhodcovský súd dopredu určený výlučne žalovaným, ktorý tak rozhodoval vo všetkých sporoch žalovaného z úverov ním poskytnutých a tento rozhodca resp. rozhodcovský súd rozhodol vždy výlučne v prospech žalovaného. V rozhodcovskom konaní namietal výšku úroku ako aj zmluvnej pokuty, rozhodca však túto argumentáciu vôbec nebral do úvahy a ani to vo svojom rozhodnutí presvedčivo neodôvodnil.
Rozhodca tak žalovanému priznal všetko, čoho sa podaným návrhom domáhal, a to napriek tomu, že v zmluve o úvere neboli platne dohodnuté úroky z úveru a taktiež dohodnutá odplata z úveru, ktorá zjavne odporuje zákonu. Žalovaný si v rozhodcovskom konaní uplatnil sumu vo výške 11.883,44 eura ako istinu bez dostatočného zdôvodnenia tejto istiny. Žalovaný sám v rozhodcovskej žalobe uviedol, že mal požičať dlžníkovi v 1. rade sumu 4.000 eur. Táto suma by teda mala aj predstavovať istinu žalovaného a zvyšná uplatnená suma by mala byť vyčíslená ako príslušenstvo pohľadávky. Žalovaný však zmätočne zahrnul do istiny aj všetky splátky vyplývajúce zo zmluvy o úvere č. 236033, ktoré sa mali stať podľa Zmluvy o úvere splatné až v budúcnosti, čo možno považovať za určitý druh sankcie za neplatenie úveru, ale nie za istinu samotnú. Z tohto dôvodu je žaloba žalovaného v rozhodcovskom konaní zmätočná. Žalobca má za to, že takáto "skrytá" sankcia je v rozpore so zákonom, a zároveň aj neprimerane vysoká s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Ďalej má žalobca za to, že žalovaným uplatnená zmluvná pokuta vo výške 0,1 % denne je taktiež neprimerane vysoká, a to s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, ako aj s prihliadnutím na zásadu uvedenú v § 265 Obchodného zákonníka, podľa ktorého výkon práva, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Pri poskytnutom úvere vo výške 4.000 eur bolo rozhodcovským rozhodnutím žalovanému priznané právo na vrátenie sumy: 11.883,44 eura, 12.120,96 eura (zmluvná pokuta 0,1 % denne zo sumy 11.883,44 eura do zaplatenia, najviac do výšky 12.120,96 eura) - 3.549,92 eura (úroky z omeškania k 25.09.2023). Spolu sa teda jedná už o sumu 27.554,32 eura, ktorá sa stále zvyšuje o úrok z omeškania, pričom žalovaným poskytnuté plnenie v prospech dlžníka z úverovej zmluvy bolo 4.000 eur. Rozhodcovský rozsudok ho tak zaväzuje na plnenie, ktorého povahu považuje za odporujúcu dobrým mravom, resp. sa jedná zo strany žalovaného o výkon práva, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a nepožíva právnu ochranu. Napokon namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s touto jeho argumentáciou a teda jeho odôvodnenie rozhodnutia nie je dostatočné a presvedčivé, čo má za následok, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne správne rozhodnutie, ktoré je v súlade so zákonom a odvolacie tvrdenia žalobcu považuje za nedôvodné a sčasti aj za neprípustné, a to s ohľadom na ustanovenie § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. Predovšetkým žalovaný popiera tvrdenia žalobcu, ktorými argumentuje o svojom postavení spotrebiteľa. Tieto tvrdenia sú v rozpore so zisteným skutkovým stavom a s právnym stavom prejednávanej veci. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobca pristúpil ako spoludlžník k záväzkom hlavného dlžníka - spoločnosť B.. B. U. s.r.o. Hlavný zmluvný vzťah vznikol teda na základe zmluvy o úvere číslo 236033 - 70047, podľa ktorej je dlžníkom obchodná spoločnosť B.. B. U. s.r.o., zastúpená B.. B. U. ako konateľom spoločnosti. Zmluvný vzťah teda nevznikol medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ale medzi dvomi právnickými osobami a má jednoznačne nespotrebiteľskú povahu. Zo znenia článku 1., ods. 1. Zmluvy o revolvingovom úvere č. 236033 - 70047 vyplýva, že na základe zmluvy poskytuje veriteľ v prospech dlžníka peňažné prostriedky na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti. Žalobca, ktorý pristúpil k záväzkom dlžníka (dlžníkom bola spoločnosť B.. B. U. s.r.o.), nemá postavenie spotrebiteľa. Pristúpenie k záväzkom ako spoludlžník je len formou posilnenia úhrady pohľadávky. Osoba, ktorá pristupuje k záväzku z obchodnoprávneho vzťahu, nemá postavenie spotrebiteľa, čo je skutočnosť vyplývajúca z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR a tiež Súdneho dvora EÚ. Podľa rozhodnutia NS SR z 9. novembra 2016 sp. zn. 5 Ndc 10/2016 (publikované pod R 18/2017) "Fyzická osoba, ktorá ako konateľka a spoločníčka má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľku v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto obchodnej spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi". Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci C-419/11 z 14. marca 2013 "fyzickú osobu, ktorá má úzke podnikateľské väzby alebo väzby spojené s povolaním vo vzťahu k spoločnosti ako sú konateľstvo alebo väčšinový obchodný podiel v tejto spoločnosti, nemožno považovať za spotrebiteľa v zmysle tohto ustanovenia, ak prevezme ručenie za vlastnú zmenku vystavenú na zabezpečenie záväzkov tejto spoločnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru". Právny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého žalobca nemá postavenie spotrebiteľa, je preto skutkovo a aj právne správnym. Vzhľadom na uvedené postupoval podľa žalovaného súd prvej inštancie správne, ak vykonané rozhodcovské konanie posúdil v rozsahu a v intenciách zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Na základe toho žalovaný popiera správnosť a dôvodnosť odvolacieho tvrdenia žalobcu, že rozhodcovská zmluva medzi ním a žalovaným sa mala riadiť zákonom č. 335/2014 Z.z. Pre taký postup nebol daný žiadny zákonný dôvod, pretože medzi stranami žiadny spotrebiteľský vzťah nikdy nevznikol. Rozhodcovská zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným
je v súlade s ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z.z. (§ 3 a § 4). Od záveru, že medzi sporovými stranami o žiadny spotrebiteľský spor nejde, sa následne odvíja posúdenie odvolacích tvrdení žalobcu, konkrétne tých, ktoré sa týkajú obsahu zmluvného vzťahu a to jednak z hľadiska dôvodnosti a jednak z hľadiska procesnej prípustnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovské konanie sa riadi právnym režimom zákona č. 244/2002 Z.z., sú tvrdenia žalobcu týkajúce sa zmluvného vzťahu zo zmluvy o úvere neprípustné v rámci konania o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Nad rámec toho a nad rámec rozsahu prieskumnej právomoci súdu v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku sú však tvrdenia žalobcu aj vecne nedôvodné. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že rozhodca sa vysporiadal s námietkou právomoci v druhom výroku rozhodcovského rozsudku sp. zn. 01/03/18 Mo zo dňa 07.08.2018 a námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu nevyhovel s podrobným odôvodnením rozhodnutia. Rozhodca odvodzoval svoju právomoc z Rozhodcovskej zmluvy č. 236033 -70047 zo dňa 12.08.2016, pričom súd v konaní nezistil porušenie povinnosti poskytnúť možnosť na uplatnenie práv žalobcu, nezistil prekročenie právomoci rozhodcovského súdu, procesné vady ani odňatie možnosti žalobcovi zúčastniť sa rozhodcovského konania. Aj keď tvrdenia žalobcu smerujúce voči obsahu a dôvodu jemu uloženej povinnosti nie sú predmetom preskúmavania (vzhľadom na § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.), žalovaný tieto tvrdenia odmieta ako nedôvodné a v podstatnej miere aj ako zavádzajúce. Napríklad, pokiaľ ide o zmluvnú sankciu vo výške 0,01 % denne, žalobca ju napáda ako neprimeranú a túto neprimeranosť odvodzuje s doby, po ktorú trvá porušenie zabezpečenej povinnosti. Toto je postup odporujúci zmyslu a účelu zmluvnej pokuty, ale tiež právnemu názoru Najvyššieho súdu SR. Ten sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal otázkou primeranosti zmluvnej pokuty určenej denne (dennou sadzbou). V uznesení zo dňa 17.júla 2019, sp.zn. 3Obdo/11/2019 uviedol, že za neprimerane vysokú nebola vyhodnotená zmluvná pokuta vo výške 1 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania (2Cdo, 2Obdo/39/2010), resp. zmluvná pokuta vo výške 0,67 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania (33Odo/61/2005) a ani zmluvná pokuta vo výške 0,23 % denne (33Odo/1779/2006). Poukázal na to, že v posudzovanej veci výška zmluvnej pokuty závisí na dĺžke doby, počas ktorej trvá porušenie povinnosti. Výška zmluvnej pokuty je tak priamo úmerná a závislá od doby, ktorá uplynula odo dňa splatnosti zabezpečenej pohľadávky. Z pohľadu primeranosti zmluvnej pokuty je na mieste hodnotiť inak zmluvnú pokutu dojednanou vo forme pevne stanovenej čiastky a zmluvnú pokutu dojednanú vo forme určitej sadzby za určené časové obdobie. Výšku zmluvnej pokuty nemožno posudzovať len z jej celkovej výšky, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú "dennú sadzbu" zmluvnej pokuty. Opačný záver je neakceptovateľný, lebo by vo svojom dôsledku zvýhodňoval dlžníka (čím dlhšie by dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodnený pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty) a znamenal by spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť. Žalovaní (pozn. v rozhodcovskom konaní) mohli a môžu zabrániť rastu celkovej výšky zmluvnej pokuty tým, že by v čo najkratšom čase splnili svoju povinnosť vrátiť dlžnú sumu, na ktorú sa zmluvne zaviazali (porovnateľne rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. novembra 2006, sp. zn. 33Odo/61/2005, obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. júna 2009, sp. zn. 33Odo/1779/2006). Za nedôvodné a až zavádzajúce považuje žalovaný aj tvrdenia týkajúce sa sumy, ktorú majú žalovaní (pozn. v rozhodcovskom konaní) uhradiť. Dlžník a spoludlžník neuhradili prakticky nič zo svojho záväzku, pričom pri riadnom splácaní by zaplatili sumu 12.120,96 eura za 4 roky. Dlžník a žalobca uhradili spolu 237,52 eura, čo predstavuje 1,9 % nimi prevzatého záväzku. To, že omeškanie so splácaním trvá viac ako 8 rokov (!!) - riadne nebola zaplatená žiadna splátka - a z toho rezultujú sankčné dôsledky nie je argumentom a okolnosťou, ktorá má byť zvažovaná v ich prospech. Rovnako nedôvodné sú tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaný (pozn. v rozhodcovskom konaní ako žalobca) mal zmätočne niečo zahrnúť do žalovanej istiny - tú predsa tvoria všetky záväzky, ktoré sa stali predčasne splatnými v dôsledku dlhodobého a systematického porušovania zmluvných povinností zo strany dlžníka a žalobcu. Vzhľadom na uvedené žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 6. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu uviedol, že je naďalej presvedčený, že v rozhodcovskom konaní mal mať postavenie spotrebiteľa a preto sú dané zákonom predvídané dôvody na zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku a preto naďalej trvá na všetkých odvolacích dôvodoch uvedených v podanom odvolaní. Ak by sa odvolací súd s týmto jeho právnym názorom nestotožnil, sú dané dôvody na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku aj podľa zák. č. 244/2002 Z.z. a to konkrétne podľa § 40 ods. 1 pís. a) bod 4 zákona. Podľa § 31 zák. č. 244/2002 Z.z. platí, že rozhodcovský súd rozhoduje v súlade so zmluvou uzatvorenou medzi účastníkmi rozhodcovského konania a vezme do úvahy obchodné zvyklosti vzťahujúce sa na spor, zásady poctivého obchodného styku a dobrých mravov. V konaní pred súdom prvej inštancie osvedčil, že
rozhodcovský súd svojim rozsudkom rozhodol v príkrom rozpore s dobrými mravmi priznal žalovanému až o 700 % viac ako bola dlžná istina úveru, a to z dôvodu, že boli do priznanej istiny zahrnuté aj sankcie za omeškanie, ktoré boli následne ďalej úročené da teda, že rozhodcovský súd v rozpore so zákonom priznal žalovanému ako veriteľovi úroky - zmluvne dohodnuté úroky (komerčné) vo výške 3.549,92 eura, a to ako cenu peňazí aj za budúce obdobie (a teda rozhodcovským rozsudkom bola priznaná súčasne aj cena peňazí za obdobie ktoré v danom čase nebolo možné priznať) a súčasne rozhodcovským rozsudkom bol žalobca zároveň zaviazaný uhrádzať zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % z dlžnej čiastky a teda žalobca ako spoludlžník bol zaviazaný uhrádzať zmluvnú pokutu aj nezákonne priznanej z budúcej ceny peňazí (budúcich úrokov), ktoré ani samotné nemali byť rozhodcovským súdom priznané. Z vyššie uvedených dôvodov preto je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 pís. a) bod 4 zákona č. 244/2002 Z.z. a teda, že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami zákona, pretože rozhodcovský súd v rozpore s dikciou § 31 zákona nerozhodoval v súlade so zákonnou povinnosťou rozhodcovského súdu vziať do úvahy pri rozhodovaní vo veci samej aj ustanovenia zákona o dobrých mravoch, nakoľko ak by sa rozhodcovský súd zaoberal otázkami hodnotenia nároku požadovaného žalovaným v súlade ustanoveniami o dobrých mravoch nemohol zákonne vydať napadnutý rozhodcovský rozsudok. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného týkajúcim sa primeranosti zmluvnej pokuty vo výške 0,1 % denne je potrebné uviesť, že citované rozsudky, ktoré majú podporovať oprávnenosť tejto sankcie nepriznávali sankcie z úrokov, ktoré v čase ich priznania ani nemohli byť zákonne uplatňované a ani zákonne priznané, práve v čom vidí žalobca najväčšiu protiprávnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca žiadal odvolaniu vyhovieť. 7. Žalovaný v duplike na repliku žalobcu tvrdenie žalobcu, že sa považuje za spotrebiteľa, opätovne označil za skutkovo a právne nedôvodné, čo na základe vykonaného dokazovania skonštatoval aj Mestský súd Bratislava III v napádanom rozsudku, s ktorého závermi sa stotožňuje. Poukázal tiež na to, že žalobca svoje podania dopĺňa o nové skutočnosti, neuvádzané v rozhodcovskom konaní ani v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Takýto postup predstavuje porušenie zákona č. 244/2002 Z.z., a tiež Civilného sporového poriadku. Pre uplatňovanie dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku je stanovená naviac aj prekluzívna lehota (§ 41). Opätovne zdôraznil základné predpoklady pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. ako aj na ust. § 40 ods. 4 citovaného zákona, podľa ktorého na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. a) súd neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. V rozhodcovskom konaní žalobca neuvádzal žiadne námietky ohľadne žalovaných nárokov. Nespravil tak ani v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobca v podanom odvolaní nerešpektuje zákonné obmedzenia, ktoré koncentrujú uplatňovanie prostriedkov procesného útoku, uvádzanie skutkových tvrdení do konkrétnej fázy. Poprel tiež dôvodnosť argumentácie žalobcu, v rámci ktorej namietal priznanie sumy vyššej o 700 % ako bola dlžná istina, úrokov a zmluvnej pokuty, v tomto smere uviedol podrobnú vlastnú argumentáciu a tvrdenia žalobcu o prezentácii sumy, ktorú majú žalovaní (pozn. v rozhodcovskom konaní) uhradiť označil za nedôvodné až zavádzajúce. 8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je vecne správny. 9. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. 01/03/18 Mo vydaného dňa 07.08.2018 rozhodcom W.. B. B., v právnej veci o zaplatenie sumy vo výške 11.833,44 eura s príslušenstvom, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 24.08.2018, a dospel k správnym skutkovým záverom, a to pokiaľ ide o obsah zmluvy o úvere, ktorej sa predmetné rozhodcovské konanie týkalo, povahu zmluvných strán danej zmluvy, no tiež vo vzťahu k priebehu rozhodcovského konania a obsahu rozhodcovského rozsudku. Na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené predpoklady na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 v spojení s ust. § 40 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z.z., o rozhodcovskom konaní, pretože žalobca v danom prípade nedisponoval právnym postavením spotrebiteľa, a teda nepožíva ani tomu zodpovedajúcu spotrebiteľskú ochranu, na ktorej bola postavená značná časť námietok žalobcu, pričom zároveň nebol naplnený žiadny z dôvodov na zrušenie daného
rozhodcovského rozsudku v zmysle ust. § 40 ods. 4 zákona. Rozhodca sa totiž na základe námietky žalobcu náležite vysporiadal s otázkou právomoci daný spor prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok ako aj s námietkami žalobcu uvedenými v jeho žalobnej odpovedi, ktoré vyhodnotil ako neopodstatnené. Celkom správne súd prvej inštancie zdôraznil, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom nemôže byť koncipované obdobne ako opravné konania v rámci civilného súdneho konania a všetky námietky vedúce k jeho zrušeniu podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní musia byť nevyhnutne procesného charakteru, musia sa teda týkať postupu rozhodcovského súdu pri prejednávaní sporu a nie správnosti skutkových alebo právnych záverov rozhodcovského súdu. Práve spochybnenie správnosti právnych záverov rozhodcovského súdu je pritom okrem námietky nedostatku právomoci jediným dôvodom podania odvolania žalobcu. Za daného stavu, keď súd prvej inštancie nezistil, že by bol naplnený ktorýkoľvek z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní, správne dospel k záveru, že podanú žalobu je nevyhnutné zamietnuť. Pre úplnosť sa žiada dodať, že všetky svoje úvahy, ktoré ho viedli k tomuto záveru súd prvej inštancie zrozumiteľne, logicky a vnútorne konzistentne v dostatočnom rozsahu zhrnul v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré nepochybne spĺňa všetky náležitosti odôvodnenia rozsudku v zmysle ust. § 220 C.s.p., a preto je nedôvodná odvolacia námietka žalobcu, že prvoinštančný súd nedostatočným odôvodnením svojho rozsudku zasiahol do jeho práva na spravodlivý proces. 10. Pokiaľ žalobca v odvolaní zotrváva na názore, že v úverovom spoludlžníckom zmluvnom vzťahu so žalovaným mal právne postavenie spotrebiteľa, odvolací súd opätovne uvádza, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že takýmto postavením nedisponuje. V prípade žalobcu totiž išlo o postavenie spoludlžníka spoločnosti B.. B. U., s.r.o., ktorej je konateľom i spoločníkom a teda k nej má funkčný vzťah priamy záujem na výsledkoch jej podnikania. Za stavu, keď uvedená spoločnosť od žalovaného získala úver na nákup vybavenia ordinácie a žalobca v súlade s čl. 4.1 Zmluvy o úvere podľa § 533 Občianskeho zákonníka pristúpil k peňažnému záväzku dlžníka spočívajúcom v úhrade úveru, príslušenstva úveru a zmluvných pokút plynúcich z predmetnej zmluvy, je celkom nepochybné, že v tomto prípade jednoznačne podnikateľský charakter poskytnutého úveru v spojení s úzkou väzbou žalobcu k hlavnému dlžníkovi z úveru, ktorého je konateľom a spoločníkom, s ohľadom na právne závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie (napr. vo veci C-74/15, Dumitru Tarcău, Ileana Tarcău proti Banca Comercială Intesa Sanpaolo România SA a i., ako aj rozsudku vo veci C-419/11 z 14. marca 2013), no rovnako aj z ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 9. novembra 2016 sp. zn. 5 Ndc 10/2016, publikované pod R 18/2017), vylučujú čo i len možnosť spotrebiteľského postavenia žalobcu. 11. Nedôvodné sú však tiež odvolacie námietky, v rámci ktorých žalobca namieta, že v danej veci boli splnené podmienky na zrušenie rozhodcovského rozsudku vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovský súd svojim rozsudkom rozhodol v príkrom rozpore s dobrými mravmi, keď priznal žalovanému až o 700 % viac ako bola dlžná istina úveru, v dôsledku čoho bol priebeh rozhodcovského konania v rozpore s ustanoveniami zákona, konkrétne ust. § 31 zákona, ako aj skutočnosť, že žalovanému bola napadnutým rozhodcovským rozsudkom nezákonne priznaná zmluvná pokuta aj budúcej ceny peňazí (budúcich úrokov), ktoré ani samotné nemali byť rozhodcovským súdom priznané. Ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, konanie pred všeobecným súdom o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z. z. na rozhodcovské? konanie nenadväzuje a nie je možné ho považovať za ďalšie opravné konanie. Predmetom takého konania všeobecného súdu nie je vecná správnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu vo veci samej. Zisťovanie priebehu konania rozhodcovského súdu a ním vydaného rozsudku je v súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku predmetom dokazovania všeobecného súdu a tým otázkou skutkovou a následne právnou, avšak výlučne z hľadiska úvah o procesnom postupe rozhodcovského súdu v rámci posudzovaných dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona č. 244/2002 Z. z. (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.01.2020). Žalobca sa síce snaží ním namietaný rozpor rozhodcovského rozsudku s dobrými mravmi kvalifikovať ako procesné pochybenie rozhodcovského súdu, avšak táto jeho snaha je zjavne účelová, keď hodnotenie súladu určitého správania (zmluvnej strany) s dobrými mravmi je výsledkom hmotnoprávneho posúdenia, ktoré nachádza odraz vo výroku rozhodnutia a nie otázka procesného postupu. Ani táto argumentácia žalobcu preto nemôže obstáť a privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie v spore. 12. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza zo správne ustáleného skutkového stavu, no najmä správneho právneho posúdenia veci a
nakoľko ani žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na základe ktorých bola žaloba zamietnutá, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil. 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).