Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8CoPr/7/2026 1022201811 28. 07. 2026 JUDr. Jana Vlčková ECLI:SK:KSBA:2026:1022201811.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Q.. X. W., D.., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, XXX XX O., zastúpeného: LEXANTE s.r.o., IČO: 53 362 624, so sídlom Slávičie údolie 106, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied, verejná výskumná inštitúcia, IČO: 00 166 995, so sídlom Klemensova 2522/19, 811 09 Bratislava, zastúpenému: POPOVIČ & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Timonova 4B, 040 01 Košice, IČO: 53 669 177, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a iné takto, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10.októbra 2025, č.k. 49Cpr/4/2023-153, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z vykonaného dokazovania a z nesporných tvrdení sporových strán mal preukázané, že žalobca bol u žalovaného v pracovnom pomere od 11.09.1989 uzatvorenom na dobu neurčitú. Žalobca v priebehu konania prijal skutočnosť, ako vyplýva z jeho vyjadrenia na pojednávaní 10.10.2025, že jeho pracovný pomer skončil zo zákona. Žalobca dosiahol vek 70 rokov v roku 2015, a teda do 31. októbra 2021, pričom nebolo sporné, že nevykonával u žalovaného funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky; s ohľadom na splnenie všetkých zákonných podmienok vyjadrených v § 45 č. 243/2017 Z. z. sa pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom skončil priamo na základe § 45 písm. a) č. 243/2017 Z. z., a to dňa 31.12.2022. Nebolo sporné, že bolo vyhlásené výberové konanie, čo bolo žalobcovi oznámené Listom zo dňa 24.11.2022, do ktorého sa však žalobca neprihlásil. Podstatnou spornou otázkou v konaní bolo, či bol žalovaný povinný so žalobcom uzatvoriť nový pracovný pomer, resp., či mal žalobca právny nárok na následné zamestnávanie, a to až do dokončenia svojho projektu. Na vec aplikoval § 77 ods. 1, § 42 ZP, § 79 ods.1 zákonníka práce v spojení s § 137 písm. a) a písm. b) CSP, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Na právne postavenie žalovaného sa vzťahuje zákon č. 243/2017 Z. z. o verejnej výskumnej inštitúcii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znenú neskorších predpisov (ďalej len „ZoVVI“) ZoVVI bol novelizovaný zákonom č. 346/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 243/2017 Z. z. o verejnej výskumnej inštitúcii doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a to s účinnosťou od 01.11.2021 (ďalej len „Novela ZoVVI“) Novelou ZoVVI bol do ZoVVI doplnený § 45 označený ako prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. novembra 2021, podľa ktorého, pracovný pomer výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie, ktorý dovŕšil vek 70 rokov do 31. októbra 2021, skončí najneskôr a) 31. decembra 2022, ak ide o výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie v pracovnom pomere na neurčitý čas, ktorý nevykonáva funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky, alebo b) uplynutím
funkčného obdobia, ak ide o výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie, ktorý vykonáva funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky. Podľa § 43 ods. 5 ZoVVI, verejná výskumná inštitúcia môže s výskumným pracovníkom, ktorý dovŕšil 70 rokov veku, uzatvoriť pracovný pomer najviac na päť rokov, ak je to potrebné na plnenie úlohy v oblasti výskumu a vývoja alebo na dobu trvania projektu výskumu a vývoja, na ktorého riešení sa zúčastňuje; takto možno uzatvoriť pracovný pomer aj opakovane. Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe listu žalovaného zo dňa 25.10.2022. Bolo nesporné, že žalobca dosiahol vek 70 v roku 2015, teda do 31. októbra 2021. Žalobca nevykonával u žalovaného funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky nakoľko boli splnené všetky zákonné podmienok podľa § 45 ZoVVI sa Pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom skončil priamo na základe § 45 písm. a) ZoVVI, a to dňa 31.12.2022. Nakoľko ide o skončenie pracovného pomeru ex lege (tzn. priamo zo zákona), pracovný pomer sa končí automaticky a nie je potrebné uskutočniť žiaden právny úkon voči takémuto zamestnancovi. Žalovaného skončil dňa 31.12.2022 z dôvodu naplnenia zákonných podmienok skončenia pracovného pomeru. Z uvedeného dôvodu mal za preukázané, že pracovný pomer žalobcu skončil k 31.12.2022 platne. Pracovný pomer žalobcu nezanikol na základe listu zo dňa 24.10.2022, v ktorom žalovaný žalobcovi len oznámil, že pracovný pomer žalobcu skonči uplynutím dňa 31.12.2022, na základe zákona podľa § 45 písm. a) ZoVVI . V konaní nebolo sporné, že do 31.12.2022 bola žalobcovi riadne vyplácaná a vyplatená mzda, jeho nárok na náhrad 25.10.2022 je preto nedôvodný. Žalobca ďalej žiadal, aby súd určil žalovanému povinnosť uzatvoriť s ním pracovný pomer na dobu určitú. Žalobca tvrdil, že v zmysle Kolektívnej zmluvy je možné uzatvoriť pracovný pomer aj opakovane, čo je aj v súlade s Kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa na rok 2022 čl. III/1. Z ustanovení Kolektívnej zmluvy zistil, že tá odkazuje na znenie ust. § 43 ods. 5 ZoVVI. Zo stanoviska Konfederácie OZ vyplýva, že „ak pracovný pomer na dobu neurčitú skončí 31.12.2022 ako v danom prípade, je možné uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú, počnúc 01.01.2023 a končiac najskôr k 31.12.2023. Z čl. II. Internej smernice Filozofického ústavu SAV, v.v .i. č. IS 4/2022 ,,Pravidlá výberového konania na obsadzovanie miest vedeckých pracovníkov z 27.10.2022, súd zistil pracovne miesto vedeckého pracovníka ústavu sa obsadzuje len na základe výsledku výberové konanie vypísané, na obsadenie tohto pracovného miesta. Z dokumentu Pravidlá Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied (ďalej len „Pravidlá VEGA) súd zistil, že Pravidlá vzťahujúce sa k riešeniu projektov v rámci projektovej schémy VEGA upravuje dokument Pravidlá Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. c) Pravidiel VEGA pod názvom Predčasné ukončenie riešenia a financovania projektu, v zmysle ktorého platí , že ukončenie riešenia a financovania plánovaným termínom ukončenia riešenia projektu možno , lebo vedúci organizácie vedúceho projektu môže podať návrh na ukončenie riešenia projektu, ak došlo k závažným personálnym zmenám v riešiteľskom kolektíve alebo k zmenám materiálno technického zabezpečenia pracoviska, ktoré neumožňujú zabezpečiť riešenie Podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) Pravidiel VEGA, ukončenie riešenia a financovania pred plánovaným termínom ukončenia riešenia projektu možno aj na základe návrhu vedúceho projektu. Vedúci projektu môže požiadať o predčasné ukončenie riešenia Podľa čl. 6 ods. 2 Pravidiel VEGA v prípade, ak má projekt len jedného riešiteľa (iba vedúci projektu), nie je možné vykonať zmenu vedúceho projektu. Ak žalobca tvrdil, že keďže mu dňu 31.12.2023 končí trojročný projekt VEGA č. 2/0151/21 ide v danom prípade ide o výnimku z pravidla, ktorá zabezpečuje právnu kontinuitu medzi oboma typmi pracovných zmlúv, pričom uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú vyplýva zo zákona súd uzatvára, že táto úvaha žalobcu nebola správna, čo podporujú i ním predkladané dôkazy. Žalobca nemal ako vedúci riešiteľ projektu VEGA nárok na uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú, a to až do skončenia riešenia takéhoto Projektu VEGA. V súvislosti s uvedeným žalobca sám poukazoval na znenie § 43 ods. 5 ZoVVI, podľa ktorého „Verejná výskumná inštitúcia môže s výskumným pracovníkom, ktorý dovŕšil 70 rokov veku, uzatvoriť pracovný pomer najviac na päť rokov, ak je to potrebné na plnenie úlohy v oblasti výskumu a vývoja alebo na dobu trvania projektu výskumu a vývoja, na ktorého riešení sa zúčastňuje; takto možno uzatvoriť pracovný pomer aj opakovane. Zdôraznil, že z použitého spojenia „môže“ je zrejmé, že žalovaný mal a má na výber ohľadom či so žalobcom uzatvorí nový pracovný pomer na dobu určitú. Preto nebolo a nie je možné súhlasiť s tým, že žalobca mal a má na uzatvorenie takéhoto nového pracovného pomeru právny nárok. Zákonodarca sám zadefinoval pre zamestnávateľov možnosť ("môže" je tvar slovesa "môcť", pričom v danom kontexte znamená schopnosť alebo možnosť niečo urobiť) uzatvoriť následný pracovný pomer so zamestnancom, ktorému pracovný pomer skončil ex lege a nie povinnosť ( ako sa domnieva žalobca).Ak sa žalovaný nerozhodol pracovný pomer so žalobcom uzatvoriť, ale podmienil jeho možné opätovné prijatie do pracovného pomeru zúčastnením sa výberového konania, zákon mu tento postup nijak nezakazoval. Samotná skutočnosť, že voľné pracovné miesta sa obsadzovali výberovým konaním sporná nebola. Nedá sa
opomenúť, že uzatvorenie pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy je dvojstranným právnym úkonom (uzatvoreným na základe slobodnej vôle), a preto v prípade možnosti uzatvorenia pracovného pomeru nie je možné zákonné ustanovenia vykladať tak, že žalobca má právny nárok na uzatvorenie pracovného pomeru automaticky, nakoľko ku dňu skončenia jeho pracovného pomeru nebol jeho projekt dokončený. Výnimku, ktorej sa žalobca domáha nebolo možné odvodiť ani z pravidiel vzťahujúcich sa k riešeniu projektov v rámci projektovej schémy VEGA, ktoré upravuje dokument Pravidlá VEGA č. 122 126. V konaní nebolo sporné, že vo vzťahu k týmto projektom v rámci grantovej schémy VEGA platí, že z tejto grantovej schémy sa vždy poskytujú príspevky organizáciám SAV, a teda sa nejedná o finančné prostriedky, na ktoré by vznikalo právo priamo riešiteľom projektu. Nebolo sporné, že projekt VEGA mal iba jedného riešiteľa (žalobcu), nebolo preto možné v tomto projekte pokračovať pod iným vedúcim za situácie, kedy žalobcovi platne skončil pracovný pomer (uvedená skutočnosť vyplýva z čl. 6 ods. 2 Pravidiel VEGA). Z čl. 4 ods. 1 písm. c) Pravidiel VEGA pod názvom Predčasné ukončenie riešenia a financovania projektu, z ktorého vyplýva, že ukončenie riešenia plánovaným termínom ukončenia riešenia projektu podľa písm. c) nastáva, ak vedúci organizácie vedúceho projektu podá návrh na ukončenie riešenia projektu, ak došlo k závažným personálnym zmenám v riešiteľskom kolektíve alebo k zmenám materiálno technického zabezpečenia pracoviska, ktoré neumožňujú zabezpečiť riešenie projektu. Žalovaný bol z uvedených dôvodov oprávnený podať návrh na ukončenie riešenia Projektu VEGA, pretože nebolo možné zabezpečiť riešenie Projektu VEGA, keďže pracovný pomer žalobcu skončil ex lege. Na uvedenom závere nemalo žiaden vplyv ani ust. čl. 4 ods. 1 písm. a) Pravidiel VEGA, na ktoré žalobca odkazoval v žalobe, podľa ktorého k predčasnému ukončeniu projektu mohlo dôjsť i na základe návrhu žalobcu ako vedúceho projektu (o čo však žalobca nepožiadal), pretože vzhľadom na ukončenie pracovného pomeru žalobcu zo zákona, nebolo možné toto ustanovenie aplikovať, rovnako nepožiadanie o ukončenie skončenia projektu žalobcom, nemohlo zvrátiť skončenie pracovného pomeru ex lege. Právnym základom nárokov podľa § 79 ods. 1 ZP je úspešný výsledok o základe nároku, tzn. o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a preto v danom prípade žalobcovi nevznikol nárok, aby ho žalovaný aj naďalej zamestnával s ohľadom na jeho oznámenie, že na ďalšom zamestnávaní trvá až do dokončenia projektu. Z uvedených dôvodov neuložil žalovanému povinnosť uzatvoriť pracovný pomer so žalobcom na dobu určitú od 25.10.2022 do 31.12.2023, nakoľko takáto povinnosť žalovanému zo žiadnych predpisov nevyplýva. Napokon, ak žalobca všeobecne bez bližšieho zdôvodnenia tvrdil, že postup žalovaného nebol v súlade s dobrými mravmi, tieto tvrdenia žalobcu o konaní žalovaného v rozpore s dobrými mravmi súd vyhodnotil ako nedôvodné s tým, že hoc pracovný pomer žalobcu skončil ex lege žalovaný ponúkol žalobcovi možnosť prihlásiť sa do vypísaného výberového konania, čo však žalobca odmietol pretože tvrdil, že jeho pracovný pomer trvá, rovnako ako odmietal akékoľvek návrhy a vysvetlenia zo strany žalovaného. Tvrdenie, že smernica zverejnená na intranete žalovaného bola prijatá 27.10.2022 žalovaným účelovo, nebolo v konaní preukázané, naopak nebolo sporné tvrdenie žalovaného, že pracovníci boli vždy prijímaní do pracovného pomeru na základe výberového procesu. Súd túto námietku žalobcu preto vyhodnotil ako nedôvodnú. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody, dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné predpoklady pre skončenie pracovného pomeru žalobcu, ktorý skončil ex lege, žalovaný postupoval v súlade so zákonom a svojimi vnútornými predpismi, pričom nemal zákonnú povinnosť uzatvoriť automaticky nový pracovný pomer so žalobcom, rovnako pracovný pomer žalobcu nebol obnovený, ako sa mylne domnieval, súd žalobu preto ako celok zamietol. Nad rámec súd uvádza, že žaloba bola podaná predčasne (30.12.2022), pričom pracovný pomer žalobcu skončil až 31.12.2022, bola preto dôvodná námietka žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom nedostatok aktívnej vecnej legitimácie nie je možné konvalidovať v priebehu súdneho konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako plne úspešnej strane sporu, priznal podľa § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal, keďže súd jeho žalobu v plnom rozsahu zamietol. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca s poukazom na to, že súd sa nezaoberal dostatočne povahou konania, ktoré je nesporové a vykonávacie, založené na úkonoch zo zákona, prebiehajúcich medzi zamestnávateľom a zamestnancom a mohlo byť definitívne ukončené už na prvom pojednaní. Z tohto dôvodu nevyžadovalo a nevyžaduje účasť ďalších osôb. Uviedol, že súd nesprávne zreprodukoval postup zamestnávateľa pri stanovení dátumu skončenia prac. pomeru, pripisujúc mu použitie novely zák. 243/2017 č. 346/ 2021, zo dňa 21. sept. 2021, teda po začiatku riešenia grantovej úlohy (01.01.2021. Konkrétne ide o ust. § 43, ods. 5 ZoVVI. Žalovaný aj súd obišli skutočnosť, že ÚS SR pozastavil diskrimináciu vekom, čo v danom prípade pokladalo za hlavný dôvod skončenia prac. pomeru. Potom, v listoch zo 14.12., 21.12.22, ods. 5, „možnosť“ (uzatvoriť pracovný
pomer na dobu určitú) bude interpretovať ako „nie povinnosť“, čo by znamenalo nevykonateľnosť tohto ustanovenia, lebo z dvoch protirečiacich si významov neplatí ani jeden. Podľa požiadavky jednoznačnosti by mal mať každý použitý výraz v právnom texte len jeden ustálený význam. Zákony takúto dvojznačnosť nepripúšťajú, keďže právo je pozitívna veda vyúsťujúca do konania. Ods. 1-7 § 43 sú samostatné jednoznačné ustanovenia zvané „spoločné“, spoločné transformujúcej sa št. rozpočtovej organizácii a vznikajúcej v.v.i. Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď sa súd priklonil k (žalovanému) zamestnávateľovi natoľko, že pripustil proti duchu a logike práva túto dvojznačnosť, “zdôrazňujúc, že z použitého spojenia‚ môže' je zrejmé, že mal a má na výber ohľadom toho, či s navrhovateľom uzatvorí nový pracovný pomer na dobu určitú. Preto nebolo a nie je možné súhlasiť s tým, že navrhovateľ má na uzatvorenie takéhoto nového pracovného pomeru právny nárok“. (s. 7 Odôvodnenia). Ods. 4 a 5 neslobodno zamieňať ani kombinovať, keďže z gramatického hľadiska pomocné modálne sloveso „môcť“ nadobúda svoj plný význam v kontexte (môcť robiť, konať čo) ktorý nemožno ignorovať a robiť tak zo slovenského jazyka ako št. jazyka politikum. Vetný a právny kontext sú rovnako dôležité a odrážajú právnu kontinuitu. Navrhovateľ tým, že si uplatnil výnimku zo zákona, spadá pod automat ex lege rovnako ako zamestnávateľ, pričom je nesporový ráz konania zachovaný. Podľa právnej vety sa sloveso "môcť" používa na vyjadrenie právnej možnosti, oprávnenia alebo schopnosti vykonať čo. Môže tiež vyjadrovať, že niečo je povolené alebo je možné. V právnom kontexte je dôležité rozlišovať medzi tým, či "môcť" znamená, že niekto má právo niečo urobiť, alebo či sa týka jeho schopnosti to urobiť. Príklad použitia "môcť" v právnej terminológii: Právo a oprávnenie: "Môcť" tu znamená, že daná osoba má legálne povolenie konať, teda právomoc, čím je vyhovené požiadavke jednoznačnosti. Súd sa postavil na stranu žalovaného aj v otázke tzv. výberového konania, ktoré malo žalobcovi umožniť uzatvoriť dohodu na dobu určitú. Treba konštatovať, čo sa ukázalo počas pojednávania, že zriadenie tohto konania, dňa 27.10.22, bolo účelové a neodobrené zakladateľom tak ako malo byť. Podľa § 37 ods. 4 „ verejná výskumná inštitúcia doručuje svoje vnútorné predpisy bezodkladne po ich vydaní zakladateľovi, ktorý posúdi ich súlad s predpismi zakladateľa. Zakladateľ sa môže vyjadriť aj k súladu vnútorného predpisu verejnej výskumnej inštitúcie s týmto zákonom. Ak zakladateľ zistí vo vnútornom predpise verejnej výskumnej inštitúcie nesúlad, vráti ho verejnej výskumnej inštitúcii na dopracovanie.“ Všetko nasvedčuje tomu, že tento krok nebol podniknutý, pričom vedenie ústavu malo k dispozícii § 42 cit. zákona, ktorý umožňuje zamestnať tvorivých pracovníkov aj na riešenie novej úlohy. Osobne prítomný štatutár na pojednávaní nehovoril pravdu, keď tvrdil, že smernica týkajúca sa výberového konania je dlhodobo umiestnená na stránke ústavu spolu s ostatnými smernicami. Navrhovateľ zistil, ku dňu 29.11., že sa žiadna taká smernica medzi 9-mi, ktoré sú tam umiestnené nenachádzala. Tak či onak, žalobca sa podozrivého a podľa neho neaktuálneho konkurzu nezúčastnil. Ďalej, skončením prac. pomeru hoci zo zákona skončil len prac. pomer na dobu neurčitú, nevylučujúc jeho iné podoby, dohody na dobu určitú vrátane; grant v etape finalizácie tiež neskončil aj s oporou všeobecného zákona, lebo začal pred vstupom do platnosti osobitného zákona a stal sa nadobudnutým právom; nadobudnuté právo nemožno zrušiť neskorším predpisom, čo je aj dôvod vyňatia z platnosti predmetnej novely v prípadoch trvania funkcie alebo riešenia úlohy, čo je ďalší argument v prospech výkladu „môcť“ ako úradnej povinnosti a konania ako nesporového. Legitímne očakávanie, ktoré sa vzťahuje na tretí, arbitrárne zrušený rok riešenia grantovej úlohy je už spomenuté v žalobe a opreté o nálezy ÚS SR na jednej strane a na druhej strane ide o právo nadobudnuté podaním žiadosti o grant. Podľa právnej vety ...plnenie právnej povinnosti sa musí uskutočňovať na základe práva platného v čase, kedy dochádza k plneniu danej právnej povinnosti. Obdobné platí aj pre spôsob uplatňovania nárokov, ku ktorému musí dôjsť na základe práva platného v čase, kedy sa uskutočňuje realizácia nároku. Podľa Pravidiel VEGA môže vedúci organizácie podať odôvodnený návrh na predčasné ukončenie riešenia projektu, ak by nastali okolnosti znemožňujúce zabezpečenia riešenia. Avšak také okolnosti nenastali ani taký návrh nebol podaný, bolo len oznámené, že navrhovateľ už nie je pracovníkom ústavu. Nie je pravda, že predčasne ukončí riešenie projektu aj vedúci organizácie, lebo podľa Pravidiel (1) a) jedine „vedúci projektu môže požiadať o predčasné ukončenie riešenia a financovania projektu“. Keby to tak nebolo, nebolo by možné hovoriť o slobode bádania. V nadväznosti na ods. 7, ide, po tom, čo skončil prac. pomer ex lege, o právomoc danú žalovanému, ktorej sa nemôže zbaviť, ak je potrebné - tu sa z možnosti stáva povinnosť - pokračovať v riešení úlohy. Teda „môcť“ ako kompetencia navyše po tom, čo došlo k zmene druhu prac. pomeru. „Môžem“ samo osebe bez kontextu nemá plný význam, a to zvádza k tomu, ako by zamestnávateľ bol mal na výber. Grantové prostriedky patria tímu riešiteľov, takže ich používanie aj na réžiu ústavu je problematické, hoci je tolerované a malo by byť zakázané. Odôvodnenie sa opätovne vracia k otázke predčasného skončenia riešenia úlohy, pôsobiac dojmom, že si toto skončenie želá tak žalovaný ako aj žalobca. Nie však z dôvodov, ktoré uvádzajú súd a Pravidlá, ale len z dôvodu skončenia pracovného pomeru, ako potvrdil podpredseda SAV pre vedu,
výskum a inovácie. Navrhovateľ a vedúci grantu však nemal nijaký dôvod sa na Grantovú agentúru obracať. Čo sa týka odmeňovania, zamestnávateľ znížil navrhovateľovi pracovný úväzok na 80%, a to počnúc 01.09.2012, avšak riešiteľská kapacita sa naďalej uvádzala ako 100%. Počnúc 01.07.2015 došlo dohodou k ďalšiemu zníženiu úväzku na 55%, čo znamená , že počas troch rokov po sebe žalobca ústav úveroval. Ku dňu 31.12.22, kedy plat prestal byť vyplácaný, úväzok zostal na úrovni 55%. Pokiaľ bola žaloba podaná predčasne, reagovala na situáciu de facto, keďže žalovaný, hoci nemal aktívnu legitimáciu, vopred odmietol akúkoľvek dohodu, a bol ešte priestor na nejaké mimosúdne riešenie ; žaloba podaná po 31.12.22 by sa bola ocitla v inom právnom rámci. Nesporový a vykonávací ráz konania vylučuje náhradu trov konania, na rozdiel od príp. trov zastupovania. Predmetný rozsudok založený na arbitrárnom dvojznačnom výklade ods. 5 § 43 je nulitný, a to bez toho, aby vstúpil do platnosti. Z dvoch možných alternatív obnova pracovného pomeru alebo náhrada škody, navrhovateľ optuje pre druhú alternatívu. Na základe uvedeného navrhol vrátiť vec na rozhodnutie súdu. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca na viacerých miestach uvádza vo veci nové skutočnosti, ktoré predstavujú prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany v ich vymedzení podľa § 149 CSP. S ohľadom na to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal a nedôvodil dôvodnosť použitia nových prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej obrany, tak uvedené tvrdenia a skutočnosti predstavujú neprípustné novoty, na ktoré nemožno v žiadnom prípade prihliadať a tieto brať do úvahy. Žalobca riadne nevymedzil odvolacie dôvody, resp. jeho odvolanie neobsahuje kvalifikovanú odvolaciu argumentáciu smerujúcu proti výroku napadnutého rozhodnutia; odvolanie je zásadne zmätočné a vnútorne rozporné. Žalobca v odvolaní opakovane reprodukuje tvrdenia a argumenty, ktoré už uvádzal v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, a s ktorými sa súd prvej inštancie riadne, podrobne a presvedčivo vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku; odvolací návrh je sám osebe zmätočný a procesne neprípustný. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že pracovný pomer žalobcu skončil ex lege, a to priamo zo zákona podľa § 45 písm. a) ZoVVI. Zo skutkových zistení, ktoré neboli medzi stranami sporné, jednoznačne vyplýva, že: i) Žalobca dosiahol vek 70 rokov už v roku 2015, ii) Žalobca nevykonával funkciu riaditeľa ani vedúceho organizačnej zložky, iii) pracovný pomer Žalobcu bol uzatvorený na neurčitý čas. Za splnenia uvedených zákonných podmienok sa pracovný pomer výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie končí priamo zo zákona, a to najneskôr ku dňu 31.12.2022. Listy Žalovaného adresované Žalobcovi preto mali len informatívny a oznamovací charakter, keďže samotné skončenie pracovného pomeru nastalo priamo zo zákona a nebolo výsledkom jednostranného právneho úkonu Žalovaného. Argumentácia Žalobcu, že pracovný pomer bol skončený na základe listu Žalovaného alebo že jeho skončenie bolo svojvoľným rozhodnutím Žalovaného, je preto v rozpore s právnou úpravou aj so skutkovými zisteniami vykonanými v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca v odvolaní opakovane tvrdí, že Žalovaný bol povinný s ním uzatvoriť nový pracovný pomer na dobu určitú, najmä z dôvodu pokračovania riešenia grantového projektu. S uvedenou argumentáciou nemožno súhlasiť. Podľa § 43 ods. 5 zákona o verejnej výskumnej inštitúcii verejná výskumná inštitúcia môže s výskumným pracovníkom, ktorý dovŕšil vek 70 rokov, uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú, ak je to potrebné na plnenie úlohy v oblasti výskumu a vývoja alebo na dobu trvania projektu výskumu a vývoja. Z jazykového aj systematického výkladu citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že zákonodarca týmto ustanovením založil len možnosť, nie povinnosť zamestnávateľa uzatvoriť nový pracovný pomer. Žiadne ustanovenie zákona neukladá verejnej výskumnej inštitúcii povinnosť automaticky uzatvoriť pracovný pomer s výskumným pracovníkom, ktorého pracovný pomer skončil podľa § 45 ZoVVI. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že pracovný pomer sa podľa § 42 Zákonníka práce zakladá pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, teda dvojstranným právnym úkonom založeným na slobodnej vôli oboch strán. Ani z tohto dôvodu nie je možné vykladať citované ustanovenie tak, že Žalobca mal právny nárok na automatické uzatvorenie pracovného pomeru. Argumentácia Žalobcu založená na tvrdení, že sloveso „môže“ je potrebné vykladať ako povinnosť zamestnávateľa konať, je právne, jazykovo aj logicky neudržateľná a odporuje základným princípom výkladu právnych noriem. Žalobca v odvolaní opakovane uvádza, že Žalovaný bol povinný umožniť mu dokončenie grantového projektu VEGA. Ani táto argumentácia však nezakladá Žalobcom tvrdený právny nárok. Z pravidiel grantovej schémy VEGA jednoznačne vyplýva, že finančné prostriedky z grantovej schémy sú poskytované organizácii, nie konkrétnej fyzickej osobe - riešiteľovi projektu. Samotná existencia grantového projektu preto nemôže zakladať právny nárok konkrétnej osoby na uzatvorenie pracovného pomeru. Súd prvej inštancie sa touto otázkou podrobne zaoberal a správne dospel k záveru, že samotná existencia projektu nemohla založiť povinnosť Žalovaného uzatvoriť nový pracovný pomer so Žalobcom. Žalobca v odvolaní spochybňuje aj výberové konanie, ktoré bolo Žalovaným vyhlásené. K uvedenému Žalovaný uvádza, že i) výberové
konania na obsadzovanie pracovných miest vedeckých pracovníkov boli u Žalovaného štandardným postupom, ii) Žalobca mal možnosť sa do vyhláseného výberového konania prihlásiť, iii) Žalobca sa však vedome rozhodol výberového konania nezúčastniť. Ak Žalobca odmietol využiť zákonný a transparentný postup obsadzovania pracovného miesta, nemôže túto skutočnosť následne vykladať v neprospech Žalovaného. Mal za to, že skutkový stav v konaní pred súdom prvej inštancie spoľahlivo zistený a vec bola správne právne posúdená. Vzhľadom na charakter uplatnených odvolacích námietok Žalobcu, ktoré neobsahujú žiadne nové relevantné skutočnosti ani právne argumenty spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia, zastával názor, že sú splnené podmienky na rozhodnutie odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Odvolanie Žalobcu neobsahuje žiadne relevantné právne ani skutkové argumenty spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Odvolanie preto predstavuje len polemiku s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý sa so všetkými tvrdeniami Žalobcu riadne a presvedčivo vysporiadal, a nepredstavuje dôvod na zmenu ani zrušenie napadnutého rozhodnutia. V prípade, ak odvolací súd nedospeje k záveru o odmietnutí odvolania, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a Žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal pracovnoprávnymi nárokmi žalobcu z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovaným nárokom. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Ustálený skutkový stav tak umožňoval prijať spoľahlivý záver, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil zo zákona ku dňu 31.12.2022. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a odvolací súd nezistil, že by boli v kolízii so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe. 6. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovanému nevznikla povinnosť uzatvoriť so žalobcom pracovný pomer, a to aj s právnymi dôsledkami, ktoré z neho vyvodil, plne stotožňuje. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, a ani takými, ktoré by nebol súd prvej inštancie uvážil, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty, nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej veci. 7. V posudzovanej veci správne súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že žalobca bol u žalovaného v pracovnom pomere uzatvorenom na dobu neurčitú a vzhľadom na to, že žalobca dosiahol vek 70 rokov v roku 2015, a teda do 31. októbra 2021; pričom nebolo sporné, že nevykonával u žalovaného funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky; oznámil žalovaný žalobcovi listom zo dňa 12.09.2022, že pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom skončil priamo na základe § 45 písm. a) č. 243/2017 Z. z., a to dňa 31.12.2022. Žalovaný dal možnosť žalobcovi uzatvoriť novú pracovnú zmluvu na dobu trvania/do ukončenia práce na projekte VEGA tak, že na uvedené pracovné miesto vyhlásil výberové konanie podľa čl. II internej smernice IS 4/22, do ktorého sa však žalobca neprihlásil. 8. Správne súd prvej inštancie zameral svoje dokazovanie na posúdenie vzniku nároku žalobcu na uzatvorenie nového pracovného pomeru na dobu do dokončenia svojho projektu vo väzbe na ust. § 43 ods. 5 zákona č. 243/2017 Z.z. o verejnej výskumnej inštitúcii, podľa ktorého žalovaný ako verejná výskumná inštitúcia môže so žalobcom ako výskumným pracovníkom, ktorý dovŕšil 70 rokov veku, uzatvoriť pracovný pomer najviac na päť rokov, ak je to potrebné na plnenie úlohy v oblasti výskumu a vývoja alebo na dobu trvania projektu výskumu a vývoja, na ktorého riešení sa zúčastňuje. 9. Súd prvej inštancie správne aplikoval zákon č. 243/2017 Z. z. o verejnej výskumnej inštitúcii (ďalej len „ZoVVI“) v znení jeho novelizácie zákonom č. 346/2021 Z. z., s účinnosťou od 01.11.2021. Predmetnou novelou bol do uvedeného zákona doplnený § 45 označený ako prechodné ustanovenie
k úpravám účinným od 1. novembra 2021 , podľa ktorého, pracovný pomer výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie, ktorý dovŕšil vek 70 rokov do 31. októbra 2021, skončí najneskôr a) 31. decembra 2022, ak ide o výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie v pracovnom pomere na neurčitý čas, ktorý nevykonáva funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky, alebo b) uplynutím funkčného obdobia, ak ide o výskumného pracovníka verejnej výskumnej inštitúcie, ktorý vykonáva funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky. Vo väzbe na uvedené ustanovenie dospel k správnemu záveru, že žalobca dosiahol vek 70 v roku 2015, teda do 31. októbra 2021, nevykonával u žalovaného funkciu riaditeľa alebo vedúceho organizačnej zložky, a preto boli splnené všetky zákonné podmienok podľa § 45 ZoVVI a pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom sa skončil priamo na základe § 45 písm. a) ZoVVI, a to dňa 31.12.2022. Nakoľko ide o skončenie pracovného pomeru ex lege (tzn. priamo zo zákona), pracovný pomer sa skončil automaticky a nie je potrebné uskutočniť žiaden právny úkon voči takémuto zamestnancovi. Odvolací sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného platne skončil dňa 31.12.2022 z dôvodu naplnenia zákonných podmienok skončenia pracovného pomeru, a preto je žaloba žalobcu o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nedôvodná. 10. Odvolací súd považoval za správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie mzdy od 25.10.2022, nakoľko do 31.12.2022 bola žalobcovi riadne vyplatená mzda. 11. Žalobca nedôvodne argumentuje, že žalovanému vznikla povinnosť uzatvoriť s ním pracovný pomer na dobu určitú v zmysle Kolektívnej zmluvy, keďže táto v tomto smere odkazuje na znenie ust. § 43 ods. 5 ZoVVI a takýto nárok žalobcovi nevyplýval ani zo stanoviska Konfederácie OZ. 12. V súvislosti s ukončením projektu VEGA správne konajúci súd poukázal na Pravidlá Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied (ďalej len „Pravidlá VEGA), z ktorých zistil možnosť predčasného ukončenia riešenia a financovania projektu pred plánovaným termínom ukončenia riešenia návrhom, ktorý môže podať vedúci organizácie vedúceho projektu, ak došlo k závažným personálnym zmenám v riešiteľskom kolektíve alebo k zmenám materiálno technického zabezpečenia pracoviska, ktoré neumožňujú zabezpečiť riešenie ( čl. 4 ods. 1 písm. c), pričom podľa čl. 6 ods. 2 Pravidiel VEGA v prípade, ak má projekt len jedného riešiteľa (iba vedúci projektu), nie je možné vykonať zmenu vedúceho projektu. V nadväznosti na uvedené správne dospel k záveru, že žalobca nemal ako vedúci riešiteľ projektu VEGA nárok na uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú, a to až do skončenia riešenia takéhoto Projektu VEGA. 13. Nakoľko projekt VEGA mal iba jedného riešiteľa ( žalobcu), nebolo preto možné v tomto projekte pokračovať pod iným vedúcim po tom, ako žalobcovi platne skončil pracovný pomer zo zákona ( z čl. 6 ods. 2 Pravidiel VEGA). Žalovaný bol z uvedených dôvodov oprávnený podať návrh na ukončenie riešenia Projektu VEGA, pretože nebolo možné zabezpečiť riešenie Projektu VEGA ( čl. 4 ods. 1 písm. c). Žalobca nedôvodne argumentuje odkazom na čl.4 ods. 1 písm. a) Pravidiel VEGA, podľa ktorého k predčasnému ukončeniu projektu mohlo dôjsť i na základe návrhu žalobcu ako vedúceho projektu, keďže jeho aplikácia sa v danom prípade uplatniť nemohla vzhľadom na ukončenie pracovného pomeru žalobcu zo zákona. Ako na to správne poukázal súd prvej inštancie ani nepožiadanie o ukončenie skončenia projektu žalobcom, nemalo vplyv na skončenie jeho pracovného pomeru ex lege. 14. Výklad práva je proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety ako nositelia určitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo zakázané. Všeobecný súd si metódy výkladu určuje sám. Je predovšetkým povinný zohľadňovať doslovný výklad, resp. použitie jazykového výkladu, ale aj také metódy výkladu, ktoré objasnia účel a zmysel interpretovanej právnej normy, predovšetkým logický a systematický výklad. Z toho vyplýva, že súd je síce viazaný doslovným znením zákona, ale v prípade, že by tento prístup nepostačoval, musí súd pristúpiť k použitiu aj ďalších výkladových metód. Výkladom nemožno dať normatívnym slovám a vetám iný obsah než tieto v skutočnosti majú alebo nahradiť ich obsah iným obsahom. 15. V súvislosti v aplikáciou znenia § 43 ods. 5 ZoVVI, správne konajúci súd vyložil použité spojenie „môže“ tak, že žalovaný mal na výber či so žalobcom uzatvorí nový pracovný pomer na dobu určitú, žalovanému takáto kontraktačná povinnosť z uvedeného ustanovenia nevyplývala, a preto žalobca nedôvodne argumentuje, že mal na uzatvorenie takéhoto nového pracovného pomeru právny nárok. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uplatnil pri interpretácii uvedeného ustanovenia v prvom
rade výklad jazykový ( doslovný, gramatický ), na základe ktorého interpretoval v právnej norme použitý výraz “môže” vo význame “má na výber“, a nie ako „má povinnosť“. Odvolací súd v tejto súvislosti nezistil, že by výkladom došlo k porušeniu princípu legitímnych očakávaní, a preto rozsudok nemožno považovať za arbitrárny či nulitý. Žalovaný v tejto súvislosti dôvodne namieta, že argumentácia žalobcu založená na tvrdení, že sloveso „môže“ je potrebné vykladať ako povinnosť zamestnávateľa konať, je právne, jazykovo aj logicky neudržateľná a odporuje základným princípom výkladu právnych noriem. 16. V súvislosti s odvolacím petitom poukazuje odvolací súd na nemožnosť jeho zmeny v odvolacom konaní ( § 371 C.s.p.). Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že v danom prípade ide o nesporovú a vykonávaciu povahu konania. 17. Žalovanému nemožno vytýkať, že podmienil opätovné prijatie žalobcu do pracovného pomeru zúčastnením sa výberového konania. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu o účelovosti vyhlásenia výberového konania na základe vnútornej smernice žalovaného. Výsledky vykonaného dokazovania nedávajú podklad ani pre záver, že by smernica o pravidlách pre výberové konania nenadobudla účinnosť zverejnením na webovom sídle žalovaného. Rovnako nenáležitý je odkaz žalobcu na § 42. 18. Ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie, uzatvorenie pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy je dvojstranným právnym úkonom (uzatvoreným na základe slobodnej vôle), a preto v prípade ak zákonodarca použil v súvislosti s uzatvorením pracovného pomeru pojem „môže“, nie je dôvodné zákonné ustanovenia vykladať tak, že žalobca má právny nárok na uzatvorenie pracovného pomeru automaticky, nakoľko ku dňu skončenia jeho pracovného pomeru nebol jeho projekt dokončený. Výnimku, ktorej sa žalobca domáha nebolo možné odvodiť ani z pravidiel vzťahujúcich sa k riešeniu projektov v rámci projektovej schémy VEGA, ktoré upravuje dokument Pravidlá VEGA, pričom z grantovej schémy VEGA platí, že sa vždy poskytujú príspevky organizáciám SAV, a teda sa nejedná o finančné prostriedky, na ktoré by vznikalo právo priamo riešiteľom projektu. 19. Výsledky vykonaného dokazovania nedávajú podklad ani pre záver o postupe žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaný ponúkol žalobcovi možnosť prihlásiť sa do vypísaného výberového konania, čo však žalobca odmietol pretože tvrdil, že jeho pracovný pomer trvá, rovnako ako odmietal akékoľvek opakované návrhy a vysvetlenia zo strany žalovaného. 20. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným, že jeho listy adresované žalobcovi v súvislosti so skončením pracovného pomeru mali len informatívny a oznamovací charakter, keďže samotné skončenie pracovného pomeru nastalo priamo zo zákona a nebolo výsledkom jednostranného právneho úkonu žalovaného, a preto oznámenie o skončení pracovného pomeru na základe listu žalovaného nemožno považovať za svojvoľné rozhodnutie o skončení pracovného pomeru so žalobcom pre rozpor s právnou úpravou a so skutkovými zisteniami vykonanými v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie. Samotná existencia grantového projektu preto nemôže zakladať právny nárok žalobcu na uzatvorenie pracovného pomeru. 21.V súvislosti s námietkou žalobcu, že nesporový a vykonávací ráz konania vylučuje náhradu trov konania, odvolací súd nezistil žiadne dôvody osobitného zreteľa ktoré by vylučovali priznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému. 22. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody dospel odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonné predpoklady pre skončenie pracovného pomeru žalobcu ex lege, pričom žalovaný postupoval v súlade so zákonom a svojimi vnútornými predpismi a nemal zákonnú povinnosť uzatvoriť automaticky nový pracovný pomer so žalobcom, pričom pracovný pomer žalobcu nebol ani obnovený. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1,20 CSP. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).