Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Cob/170/2024 1105244694 26. 05. 2026 Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková ECLI:SK:KSBA:2026:1105244694.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Pétera Nagya, v právnej veci žalobcu: Control Solutions s. r. o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 47 246 952, zastúpeného: BDO Legal s. r. o., so sídlom Pribinova 10, Bratislava, IČO: 51 803 330 a Advokátska kancelária Kucek & Partners, s. r. o., so sídlom Námestie Martina Benku 26, Bratislava, IČO: 36 865 192, proti žalovanému: Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, Bratislava, IČO: 35 763 469, zastúpenému: RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava, IČO: 36 863 360, o zaplatenie istiny 2.309.591,48 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-31Cb/142/2005-1724 zo dňa 14. februára 2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-31Cb/142/2005-1724 zo dňa 14. februára 2024 p o t v r d z u j e. II. Žalovanému súd proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: I. Predmet konania a rozsudok súdu prvej inštancie Žalobca sa žalobou podanou na Mestskom súde Bratislava III domáhal proti žalovanému zaplatenia istiny vo výške 2.309.591,48 eura s príslušenstvom z titulu náhrady škody a ušlého zisku na základe Zmluvy o dielo č. 03/T/00 zo dňa 20. marca 2000 (ďalej len „Zmluva 03"), Dodatku č. 1 k tejto zmluve zo dňa 20. decembra 2000 (ďalej len „Dodatok") a Zmluvy o dielo č. 02/T/01 zo dňa 6. marca 2001 (ďalej len „Zmluva 02"). Uplatňovaný nárok pozostával zo skutočnej škody vo výške 337.913,49 eura, predstavujúcej náklady na technický vývoj diela, a z ušlého zisku vo výške 1.971.677,99 eura. Mestský súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 14. februára 2024, č. k. B1-31Cb/142/2005, rozhodol takto: výrokom I. žalobu zamietol; výrokom II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Tento rozsudok bol vydaný v poradí ako druhý prvoinštančný rozsudok vo veci, a to po predchádzajúcom zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/111/2019-1530 zo dňa 30.03.2021 (ďalej len „zrušujúce uznesenie"), ktorým bol pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 26.06.2017 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „5.3. Čl. III Zmluvy 03 upravoval čas a rozsah plnenia, pričom podľa čl. III ods. 1 sa zhotoviteľ zaviazal zhotoviť dielo v dohodnutom čase a rozsahu: a) termín začatia prác: 1.4.2000, b) termín odovzdania: 52 telekomunikačných objektov do 31.12.2000 v rozsahu a termínoch podľa prílohy č. 1 a 17.147 objektov prístupovej siete (stav k 1.3.2000) rovnomerne v rokoch 2001 až 2004 s možnosťou skoršieho odovzdania diela. Podľa čl. III ods. 2 upresnenie rozsahu na nasledujúci rok pre objekty prístupovej siete
stanovuje objednávateľ vždy do 30.11. plynúceho roka formou špecifikácie a následne najneskôr do 31.12. bude dohodnutý a písomnou formou vzájomne potvrdený záväzný harmonogram dodávok a prác. 5.4. Podľa čl. XIII ods. 2 Zmluvy 03 meniť alebo doplniť text tejto zmluvy možno len formou písomných dodatkov dohodnutých v celom rozsahu a podpísaných oprávnenými zástupcami oboch zmluvných strán. 5.5. Dňa 20.12.2000 bol medzi zmluvnými stranami v písomnej forme uzavretý Dodatok č. 1 k zmluve o dielo č. 03/T/00 (Dodatok), ktorý podľa svojho výslovného obsahu v bode 6) zmenil čl. III ods. 1 písm. b) Zmluvy 03 nasledovne: „termín odovzdania: 34 telekomunikačných objektov: …: do 31.12.2000". 5.6. Vo vzťahu k vyššie uvedenému Dodatku odvolací súd poukázal na skutočnosť, že ním došlo k zmene čl. III ods. 1 písm. b) Zmluvy 03 bez toho, aby v novom zmenenom znení bola zahrnutá zmluvná úprava týkajúca sa 17.147 objektov prístupovej siete. Pre úplnosť uviedol, že predmetný Dodatok sa žiadnym spôsobom nedotkol čl. III ods. 2 Zmluvy 03, čo v kontexte vyššie uvedeného zakladá nejasnosť zmluvných dojednaní, s ktorou sa však súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku relevantným spôsobom nevysporiadal a nevyhodnotil skutkové a právne dopady Dodatku na predmet zmluvy. … 16. Dňa 20.12.2000 bol medzi zmluvnými stranami v písomnej forme uzavretý Dodatok č. 1 k Zmluve 03, ktorý v bode 6) zmenil čl. III ods. 1 písm. b) Zmluvy 03. Predmetným dodatkom došlo k zmene rámcového rozsahu plnenia podľa Zmluvy 03, keďže ním došlo k vypusteniu 17 147 objektov prístupovej siete z predmetu plnenia podľa Zmluvy 03, ktoré mali byť v zmysle Zmluvy 03 pred touto zmenou realizované rovnomerne v rokoch 2000 až 2004, čím došlo k zrušeniu povinnosti žalovaného objednávať plnenia a dodávky 17 147 objektov prístupovej siete počas trvania Zmluvy 03. 16.1. Pokiaľ ide o čl. III ods. 2 Zmluvy 03, predmetným dodatkom nedotknutý, k tomuto súd uvádza, že vzhľadom ku skutočnosti, že Zmluva 03 je zmluvou inominátnou, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že po uzatvorení Dodatku k Zmluve o dielo 03 a po uzatvorení Zmluvy o dielo 02 už právny predchodca žalobcu žiadnou ďalšou špecifikáciou diela nedisponoval (porov. bod XII vyjadrenia žalobcu z 29.09.2023 in fine). 18. Už odvolací súd v jeho zrušujúcom uznesení konštatoval, že pôvodná Zmluva 03 predpokladala „rovnomerné" rozloženie dodávok v rokoch 2001-2004, pričom niet pochýb o tom, že v nej absentuje určitá a presná dohoda zmluvných strán o rozsahu diela v jednotlivých rokoch plnenia, čo v konečnom dôsledku samo osebe vylučuje správnosť konštatácie súdu prvej inštancie o uzavretí riadnej zmluvy o dielo podľa § 536 Obchodného zákonníka. V kontexte uvedeného je s poukazom na ustanovenie § 269 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné kvalifikovať pôvodne uzavretú Zmluvu 03 ako zmluvu inominátnu, ktorá sa svojím obsahom najviac približuje zmluve o dielo podľa § 536 Obchodného zákonníka. Na tomto mieste súd uvádza, že uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu je viazaný; súčasne sa s ním stotožňuje. 19. Súd mal ďalej v konaní za preukázané, že Zmluvu 03 možno za riadnu zmluvu o dielo považovať len v rozsahu riadneho stanovenia plnenia pre rok 2000, nakoľko iba pre rok 2000 bol presne špecifikovaný predmet plnenia, t. j. iba pre tento rok bol predmet diela vyjadrený určite a zrozumiteľne. Pokiaľ ide o roky 2001-2004, Zmluvu 03 nemožno považovať za zmluvu o dielo, nakoľko len rámcovo upravovala vzťahy medzi žalobcom a žalovaným. 26. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nepreukázal základný hmotnoprávny predpoklad vzniku nároku na náhradu škody a ušlého zisku, a to protiprávny úkon žalovaného, keďže žalobca nemal v roku 2002 až 2004 uzavretú so žalovaným zmluvu o dielo. Pokiaľ sa strany Zmluvy 03 nedohodli na pokračovaní dodávok a prác formou dodatku k Zmluve 03, Zmluva 03 ako inominátna, tzv. rámcová zmluva nezakladala pre strany v roku 2001 až 2004 vzájomné záväzky. 28. Vykonaným dokazovaním bolo teda v konaní preukázané, že Zmluva 03 bola uzavretá ako riadna zmluva o dielo len na rok 2000, keď iba na rok 2000 bolo v nej riadne stanovené dielo; vzájomné práva a záväzky zmluvných strán pre rok 2000 boli vysporiadané. V roku 2001 dodal žalobca žalovanému výlučne dielo, ktoré bolo dojednané v Zmluve 02; za dodávky a práce podľa Zmluvy 02 žalovaný žalobcovi uhradil dojednanú odmenu. Na roky 2002 až 2004 nemali zmluvné strany medzi sebou uzavretú žiadnu riadnu zmluvu o dielo na dodávku systému SYRIUS. 30. Sumarizujúc uvedené súd uzatvára, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu zmluvného vzťahu, t. j. konkrétnej zmluvy o dielo, medzi sporovými stranami, na základe ktorého si uplatňuje nárok na zaplatenie 2.309.591,48 eura s príslušenstvom. Žalobca, hoci zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania základu ani výšky uplatneného nároku, čo má za následok jeho neúspech v spore. Preto súd jeho žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I).
32. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov konania v celom rozsahu (výrok II). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP)." Súd prvej inštancie pri rozhodovaní aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia hmotného práva: § 269 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka (inominátna zmluva), § 272 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka (písomná forma zmluvy a jej zmien), § 536 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Obchodného zákonníka (zmluva o dielo), § 373 Obchodného zákonníka (zodpovednosť za škodu v obchodných vzťahoch), § 379 Obchodného zákonníka (skutočná škoda a ušlý zisk). II. Odvolanie žalobcu Žalobca dňa 15. marca 2024 podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III zo dňa 14. februára 2024. Napadol výrok I., ktorým bola žaloba zamietnutá, ako aj výrok II., ktorým bol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), pričom vzniesol procesné aj hmotnoprávne námietky, ktoré sú zhrnuté nižšie. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s procesným uznaním nároku žalovaným. Poukázal na vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa 9. októbra 2008, v ktorom žalovaný uviedol, že pri zachovaní určitých parametrov by ušlý zisk žalobcu predstavoval sumu 25.111.040,- Sk (t. j. 833.533,82 EUR), a navrhol, aby mu bola táto suma priznaná. Žalobca bol názoru, že toto vyjadrenie žalovaného predstavuje procesné uznanie nároku v časti podľa § 282 CSP (resp. § 153a OSP), čo súd prvej inštancie ignoroval, resp. sa s tým nevysporiadal. Celé dokazovanie sa tak podľa žalobcu nesprávne viedlo k otázke vzniku nároku, hoci malo byť zamerané výlučne na výšku nároku. Súd sa dopustil svojvôle, keď na danú námietku vôbec nereflektoval a rozsudok neobsahuje žiadne vysporiadanie sa s ňou. Žalobca zároveň tvrdil, že vyjadrenie žalovaného z roku 2008 zakladá aj hmotnoprávne uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka. Namietal tiež, že súd sa odklonil od svojho vlastného predbežného právneho posúdenia veci. Tvrdil, že na pojednávaní dňa 5. októbra 2023 súd vyslovil predbežné právne posúdenie, v zmysle ktorého základ nároku žalobcu je daný, a vec bolo potrebné doplniť dokazovaním k výške škody. Nasledujúci rozsudok vydaný na pojednávaní dňa 18. januára 2024 bol podľa žalobcu zásadným odklonom od tohto posúdenia, pričom medzi oboma pojednávaniami neboli vykonané žiadne nové dôkazy. Odklon od predbežného právneho posúdenia nebol v rozsudku nijako odôvodnený ani len zmienený, čo podľa žalobcu zakladá porušenie práva na spravodlivý proces. Ďalej žalobca namietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov. Po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu navrhol vykonanie výsluchu K.. R. Š., Z.. (konateľa právneho predchodcu žalobcu), opätovný výsluch znalcov Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity a výsluch znalca z posudku č. 10/2012 (FEI STU Bratislava). Súd listom zo dňa 18. decembra 2023 predvolal tieto osoby na pojednávanie dňa 18. januára 2024, avšak na samotnom pojednávaní ich výsluch odmietol vykonať z dôvodu nadbytočnosti a nehospodárnosti. Žalobca namietal, že výsluch K.. Š., Z.. bol navrhnutý nie k výške škody, ale k otázke základu nároku, teda k plneniu zmluvy a nezáujmu žalovaného o pokračovanie v plnení, a jeho nevykonanie nemohlo byť odôvodnené nezistením základných predpokladov nároku. Okrem toho žalobca poukázal na záväzný pokyn odvolacieho súdu z bodu 44. zrušujúceho uznesenia sp. zn. 1Cob/111/2019-1530 zo dňa 30. marca 2021, aby boli v ďalšom konaní odstránené rozpory v znaleckých posudkoch, čo súd nesplnil. Žalobca zároveň navrhol, aby odvolací súd sám vykonal dôkazy, ktoré nevykonal súd prvej inštancie, pričom výsluch K.. Š., Z.. navrhol uskutočniť prostredníctvom dožiadaného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš (v obvode ktorého má menovaný trvalý pobyt) - prípadne formou písomnej výpovede podľa § 196 ods. 3 CSP, a to s ohľadom na vek svedka (77 rokov ku dňu podania odvolania) a jeho zdravotné komplikácie sťažujúce cestovanie. Ďalej žiadal, aby odvolací súd zopakoval dokazovanie oboznámením sa s listinami z korešpondencie zmluvných strán (najmä listami z 20. júna 2002, 30. júna 2003 a 14. júna 2002 citovanými v bodoch VII.13 a VII.17 odvolania) a zápisnicami z výsluchov svedkov K.. Š., Z.., K.. Š., K.. Y. a znalcov Ing. Sedlákovej, PhD. a doc. Mokrého, CSc., ktorých obsahom sa súd prvej inštancie napriek ich vykonaniu vôbec nezaoberal. Namietal aj absenciu presvedčivého odôvodnenia napadnutého rozsudku. Poukázal na to, že značná časť odôvodnenia rozsudku bola takmer doslovným prevzatím argumentácie žalovaného z jeho vyjadrenia zo dňa 24. apríla 2023, resp. prevzatím odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu, prezentovaného ako vlastné úvahy súdu. Zároveň absentujú vlastné úvahy súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby, a súd I. inštancie sa nevysporiadal ani s argumentáciou žalobcu predloženou po zrušujúcom uznesení. Podľa žalobcu takýto postup zakladá arbitrárnosť rozhodnutia a porušenie jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d) CSP. Napokon namietal nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca trval na tom, že Zmluva 03 bola riadnou zmluvou o dielo (§ 536 a nasl. ObZ) uzatvorenou na výkon diela v rozsahu zabezpečenia 63 % telekomunikačných objektov a objektov prístupovej siete žalovaného, a nie inominátnou rámcovou zmluvou, ktorá by na vymedzenie predmetu plnenia pre každý rok vyžadovala uzatváranie čiastkových realizačných zmlúv alebo dodatkov. Zdôrazňoval, že čl. III ods. 2 Zmluvy 03 zaväzoval žalovaného predkladať každoročne do 30. novembra špecifikácie rozsahu diela na nasledujúci rok - pričom tieto špecifikácie neboli objednávkami, ale výlučne upresnením časového harmonogramu plnenia v rámci pevne dohodnutého rozsahu 63 % objektov. Žalovaný preto nebol oprávnený špecifikáciami rozsah diela zúžiť, ani ho neuzatvorením špecifikácií jednostranne zmariť. Dodatok č. 1 zo dňa 20. decembra 2000 bol podľa žalobcu uzatvorený výlučne za účelom reštrukturalizácie rozsahu plnenia v roku 2000 - z dôvodov na strane žalovaného (nedostatok času na prípravu objektov, oneskorený podpis zmluvy) nemohli byť v roku 2000 odovzdané všetky dohodnuté objekty. Dodatok teda nezakladal prax, podľa ktorej by sa na realizáciu diela v nasledujúcich rokoch vyžadovalo uzatvorenie ďalších dodatkov alebo čiastkových realizačných zmlúv. Porušenie povinnosti predkladať špecifikácie navyše podľa žalobcu nespočívalo v nevedomosti žalovaného o jeho záväzkoch - z listinných dôkazov predložených v konaní (korešpondencia K.. N. Y., prezidenta žalovaného, zo dňa 20. júna 2002; korešpondencia X. Q. R., viceprezidenta žalovaného pre centrálny nákup a logistiku, zo dňa 30. júna 2003; interný list R. Y. V., výkonného viceprezidenta ÚSI ST žalovaného, zo dňa 14. júna 2002) jednoznačne vyplývalo, že žalovaný si bol vedomý pretrvávajúcich zmluvných záväzkov aj v rokoch 2002 a nasledujúcich, avšak zo subjektívnych dôvodov súvisiacich so zmenami v akcionárskej štruktúre sa rozhodol zmluvu ďalej neplniť, pričom nepristúpil ani k jej riadnemu ukončeniu. Súd prvej inštancie sa s týmito listinnými dôkazmi vôbec nevysporiadal. Medzi omisívnym konaním žalovaného (nepredkladaním špecifikácií) a vznikom škody a ušlého zisku žalobcu existovala podľa žalobcu priama príčinná súvislosť, keďže bez špecifikácie žalobca nemohol pristúpiť k plneniu; predpoklady zodpovednosti za škodu podľa § 373 a § 379 Obchodného zákonníka - protiprávne konanie, vznik škody a ušlého zisku v žalovanej výške 2.309.591,48 eur a príčinná súvislosť medzi nimi - boli podľa žalobcu v konaní preukázané. III. Vyjadrenia Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu zo dňa 22. apríla 2024 Žalovaný doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie k odvolaniu žalobcu dňa 22. apríla 2024. V úvode vyjadrenia namietal formálne nedostatky odvolania - žalobca nebol v odvolaní identifikovaný správnym IČO. Okrem toho žalovaný uviedol, že odvolanie neodôvodňuje zákonom predpísaným spôsobom, keďže nie je zrejmé, ktoré tvrdenia žalobcu sú relevantné k jednotlivým uplatneným odvolacím dôvodom. Žalovaný celkovo považoval odvolanie za nedôvodné. K procesnému uznaniu nároku žalovaný uviedol, že vyjadrenie z 9. októbra 2008 nepredstavuje uznanie nároku, a zdôraznil, že žalovaný mal právo svoju obranu meniť až do skončenia dokazovania. V ďalšom priebehu konania pred vydaním prvého prvoinštančného rozsudku (26. júna 2017) žalovaný v opakovaných písomných vyjadreniach odmietol celý nárok žalobcu a navrhoval zamietnutie žaloby. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca v odvolaní voči predchádzajúcemu rozsudku nevzniesol námietku procesného uznania nároku. Žalovaný bol preto názoru, že žalobca zmeškal zákonnú lehotu na vznesenie tejto námietky. K otázke predbežného právneho posúdenia žalovaný tvrdil, že pojednávanie dňa 5. októbra 2023 nebolo otvorené - bolo odročené na 18. januára 2024, a to výlučne z dôvodov na strane žalobcu, ktorý doručil obsiahle písomné vyjadrenie bezprostredne pred pojednávaním, čím nebola zachovaná ani päťdňová lehota na prípravu žalovaného na pojednávanie. Kvalifikované predbežné právne posúdenie veci podľa § 181 ods. 2 CSP bolo teda vyslovené až na prvom riadne otvorenom pojednávaní dňa 18. januára 2024, keď súd uviedol, že základ nároku daný nie je. Nakoľko sa súd od tohto posúdenia pri vydaní rozsudku neodklonil, nemusel ho v odôvodnení rozsudku nijako korigovať. K návrhu na vykonanie dokazovania odvolacím súdom žalovaný navrhoval výsluchy odmietnuť ako nedôvodné a nehospodárne. Vo vzťahu k výsluchu K.. R. Š., Z.. žalovaný namietal jeho zaujatosť z dôvodu personálneho prepojenia s pôvodným aj súčasným žalobcom a predošlými právnymi zástupcami
žalobcu. Zdôraznil tiež, že K.. Š. bol vypočutý už v roku 2008. K výsluchu znalcov žalovaný uviedol, že akékoľvek dokazovanie výšky škody bolo bezpredmetné, pokiaľ nebol preukázaný základ nároku, teda protiprávny úkon žalovaného. K absencii riadneho odôvodnenia rozsudku žalovaný uviedol, že súd I. inštancie sa podľa jeho názoru v rozsudku vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán a rozsudok bol riadne a zákonným spôsobom odôvodnený. Skutočnosť, že súd vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu a z obrany žalovaného, nečinila rozsudok arbitrárnym. Súd nebol povinný odpovedať na opakujúcu sa argumentáciu žalobcu, ktorú odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyhodnotil nepriaznivo pre žalobcu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný trval na tom, že Zmluva 03 je inominátnou rámcovou zmluvou a na jej vykonanie bolo nevyhnutné uzatvárať čiastkové realizačné zmluvy pre každý rok. Žalobca v odvolaní zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu, avšak nereflektoval na záväzný právny názor odvolacieho súdu z bodu 37. zrušujúceho uznesenia. Žalovaný opakovane vzniesol aj námietku premlčania celého nároku - poukázal na to, že k údajnému porušeniu povinnosti žalovaného malo dôjsť najneskôr dňa 30. novembra 2000 (prvé nepredloženie špecifikácie diela), žalobca teda vedel o škode aj o zodpovednej osobe, a štvorročná premlčacia doba podľa § 397 ObZ uplynula ešte pred podaním žaloby (28. decembra 2005). Okrem toho žalovaný namietal, že žalobca v prvom odvolaní nenapadol časť návrhu presahujúcu sumu 2.180.996,42 EUR (priznanú prvým prvoinštančným rozsudkom), čím v tejto časti zmeškal odvolaciu lehotu a nemôže sa jej domáhať v tomto konaní. Žalovaný záverom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a aby mu priznal náhradu trov odvolacieho konania. Vyjadrenie žalobcu (odvolacia replika zo dňa 27. mája 2024) Žalobca podal odvolaciu repliku zo dňa 27. mája 2024, v ktorej sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu zo dňa 22. apríla 2024. Úvodom poukázal na to, že žalovaný sa nevyjadril k podstate odvolania, ale snažil sa odviesť pozornosť odvolacieho súdu od vecnej nesprávnosti napadnutého rozsudku. K otázke procesného uznania nároku žalobca zdôraznil, že v odôvodnení druhého prvoinštančného rozsudku absentuje akákoľvek zmienka o čiastočnom uznaní nároku žalovaným v jeho vyjadrení k žalobe zo dňa 9. októbra 2008 a na pojednávaní dňa 30. októbra 2008. Poukázal na to, že podľa konštantnej judikatúry (R 10/2000) nemôže účastník konania, ktorý pred súdom uznal nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ, toto uznanie neskôr účinne odvolať. Súd prvej inštancie sa s touto okolnosťou v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal, hoci žalobca existenciu čiastočného uznania výslovne zdôrazňoval aj vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 29. septembra 2023. Žalobca namietal aj neodôvodnený odklon súdu od predbežného právneho posúdenia veci. Na pojednávaní dňa 5. októbra 2023 súd predbežne vyhodnotil, že námietka premlčania nie je dôvodná, a avizoval doplnenie dokazovania k výške nároku; žalobca následne podal návrhy na vykonanie dôkazov, pričom súd ho upovedomením zo dňa 18. decembra 2023 uistil o ich vykonaní na pojednávaní dňa 18. januára 2024. Napriek tomu súd na tomto pojednávaní dokazovanie nevykonal, vyhlásil ho za skončené a dňa 14. februára 2024 vydal rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobca v tejto súvislosti osobitne zdôraznil, že odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení sp. zn. 1Cob/111/2019 zo dňa 30. marca 2021 vyslovil svoj právny názor iba „za súčasného stavu dokazovania" a konštatoval v zásade „len" „nejasnosť zmluvných dojednaní" - súd prvej inštancie bol preto povinný tieto nejasnosti objasniť doplnením dokazovania, čo však neučinil. Žalobca zároveň trval na svojich návrhoch na zopakovanie a doplnenie dokazovania odvolacím súdom podľa § 384 ods. 1 a 2 CSP, pričom poukázal na to, že prvoinštančný súd síce vymedzil dôkazy, ktoré vykonal, avšak z viacerých z nich nevyvodzoval žiadne skutkové zistenia a ich obsah vôbec nevyhodnotil. Potreba doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom, vyvolaná pochybením súdu prvej inštancie, nemôže byť na ujmu procesných práv žalobcu. K absencii riadneho odôvodnenia rozsudku žalobca uviedol, že súd prvej inštancie namiesto vlastných právnych úvah nahradil odôvodnenie kompiláciou odôvodnenia zrušujúceho uznesenia a argumentácie žalovaného, pričom sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu. Žalobca zdôraznil, že napriek konštatácii odvolacieho súdu o „nejasnosti zmluvných dojednaní" sa prvoinštančný súd ani len nepokúsil tieto nejasnosti objasniť, a bez doplnenia dokazovania žalobu zamietol. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že ak by na právny záver o vypustení 17 147 objektov prístupovej siete postačovalo pozorne si prečítať príslušné ustanovenia zmluvy a dodatku bez vykonania dokazovania, odvolací súd by bol prvý prvoinštančný rozsudok zmenil sám - skutočnosť, že ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, preukazuje, že doplnenie dokazovania bolo nevyhnutné. K námietke premlčania žalobca odkázal na
svoje písomné vyjadrenie zo dňa 29. septembra 2023 s tým, že prvoinštančný súd sám pred vyhlásením rozsudku vyhodnotil, že nárok premlčaný nie je, a k dispozícii boli aj závery odvolacieho súdu v tomto smere. K výške nároku uviedol, že predmetom konania zostáva istina vo výške 2 309 591,48 EUR s príslušenstvom v celom rozsahu, keďže prvý prvoinštančný rozsudok bol zrušený. Žalobca záverom zotrval na svojom odvolacom návrhu. Vyjadrenie žalovaného k odvolacej replike žalobcu (zo dňa 28. júna 2024) Žalovaný podal vyjadrenie k odvolacej replike žalobcu dňa 28. júna 2024. Žalovaný v celom rozsahu zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 22. apríla 2024. K námietke procesného uznania nároku žalovaný uviedol, že žalobca včas nevyužil právo navrhnúť vydanie čiastočného rozsudku alebo čiastočného medzitýmneho rozsudku pre uznanie nároku, a to ani pred vydaním prvého prvoinštančného rozsudku, ani po zrušujúcom uznesení. V prvom odvolaní absentovala akákoľvek námietka k nevysporiadaniu sa súdu s otázkou uznania nároku, a žalobca tak zmeškal lehotu na jej uplatnenie. Navyše žalobca pred vydaním napadnutého rozsudku nepodal ani návrh na vydanie rozsudku pre uznanie nároku podľa § 282 CSP, hoci práve tento procesný nástroj mal k dispozícii, ak mal za to, že žalovaný nárok uznal. Zo zrušujúceho uznesenia podľa žalovaného nevyplýva žiaden právny názor odvolacieho súdu k otázke čiastočného uznania nároku a prvoinštančnému súdu nebolo uložené, aby sa s touto otázkou v ďalšom konaní vysporiadal. K odklonu od predbežného právneho posúdenia žalovaný uviedol, že pojednávanie vytýčené na 5. októbra 2023 nebolo otvorené z dôvodov na strane žalobcu a predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 181 ods. 2 CSP vyslovil súd kvalifikovane na prvom riadnom pojednávaní dňa 18. januára 2024, pričom toto posúdenie bolo súladné s následným rozsudkom. Žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 643/2022-14) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2Obdo/56/2020; 7Cdo/45/2020), podľa ktorej porušenie § 181 ods. 2 CSP samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, nie je procesnou vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP a nezbavuje stranu povinnosti predložiť dôkazy na preukázanie svojho nároku. Žalovaný záverom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a aby mu priznal náhradu trov odvolacieho konania. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli. IV. Právne posúdenie Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP)), a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 379 CSP, /Viazanosť rozsahom odvolania/odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Podľa § 380 ods. 1 CSP, /Viazanosť odvolacími dôvodmi/ odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Podľa § 383 CSP, /Viazanosť skutkovým stavom/, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Podľa § 384 ods. 1 CSP /Dokazovanie na odvolacom súde/, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Podľa § 384 ods. 2 CSP, odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla. Podľa § 384 ods. 3 CSP, odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366. Podľa § 384 ods. 4 CSP, aj bez návrhu môže odvolací súd vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody a ušlého zisku vo výške 2 309 591,48 EUR s príslušenstvom z titulu tvrdeného porušenia zmluvy o dielo č. 03/T/00 zo dňa 20. marca 2000 (ďalej len „Zmluva 03") žalovaným. Žalobca rozsudok súdu I. inštancie napadol z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, konkrétne namietajúc nevysporiadanie sa súdu I. inštancie s procesným uznaním nároku žalovaného, neodôvodnený odklon od predbežného právneho posúdenia veci, nevykonanie navrhnutých dôkazov, absenciu riadneho odôvodnenia rozsudku a nesprávne právne posúdenie charakteru Zmluvy 03 a z nej vyplývajúcich práv a povinností. Predtým, ako odvolací súd pristúpi k posúdeniu jednotlivých odvolacích dôvodov, konštatuje, že napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom bol v poradí prvý prvoinštančný rozsudok uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/111/2019-1530 zo dňa 30. marca 2021 zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd v prejednávanej veci postupoval podľa § 391 CSP. K jednotlivým odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné: K odvolaciemu dôvodu, spočívajúcemu v tvrdenom odklone súdu prvej inštancie od predbežného právneho posúdenia veci, odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod nie je dôvodný. Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná; súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že pojednávanie nariadené na deň 5. októbra 2023 nebolo otvorené - bolo odročené z dôvodu, že právnemu zástupcovi žalovaného nebola zachovaná primeraná lehota na prípravu pojednávania v nadväznosti na doručenie rozsiahleho písomného podania žalobcu bezprostredne pred pojednávaním. Akékoľvek vyjadrenia prednesené pred formálnym otvorením pojednávania preto nemajú povahu predbežného právneho posúdenia veci v zmysle § 181 ods. 2 CSP. Prvým riadne otvoreným pojednávaním vo veci po vrátení veci odvolacím súdom bolo pojednávanie dňa 18. januára 2024, na ktorom súd prvej inštancie predbežné právne posúdenie veci vyslovil; toto posúdenie bolo súladné s rozsudkom vydaným dňa 14. februára 2024. K odklonu od predbežného právneho posúdenia teda vôbec nedošlo. Nad rámec uvedeného odvolací súd podotýka, že aj keby k odklonu od predbežného právneho posúdenia formálne došlo, z povahy samotného inštitútu predbežného právneho posúdenia vyplýva, že vyslovený právny názor súdu nie je pre konajúci súd záväzný. Prípadné odchýlenie sa od neho, jeho opomenutie, prípadne zmena v meritórnom rozhodnutí bez doplnenia predbežného právneho posúdenia nespôsobuje porušenie práva účastníka konania na spravodlivý proces. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Obdo/56/2020 zo dňa 28. decembra 2020 (R 60/2021) k tejto otázke uviedol: „Ak samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O. s. p. (teraz § 181 ods. 2 C. s. p.) zo strany súdu (...) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania (...). Existencia tejto vady sama osebe však nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. [§ 420 písm. f) CSP]. (...) Cieľom § 181 ods. 2 C. s. p. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné (...). Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv.“ Súd pri výkone
spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani vlastným predbežným právnym posúdením. Tento odvolací dôvod preto nie je dôvodný. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolacím dôvodom, podľa ktorého súd prvej inštancie sa nevysporiadal s procesným uznaním nároku žalovaným (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Zo spisu vyplýva, že žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 9. októbra 2008, ako aj ústne na pojednávaní dňa 30. októbra 2008, uviedol, že pri zachovaní určitých parametrov by ušlý zisk žalobcu predstavoval sumu 25.111.040,- Sk (833.533,82 EUR), pričom navrhol, aby mu bola táto suma priznaná. Žalobca kvalifikoval toto vyjadrenie ako procesné uznanie nároku v časti podľa § 153a OSP, resp. § 282 CSP a zároveň ako hmotnoprávne uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Odvolací súd skúmal oba aspekty tohto tvrdenia. Pokiaľ ide o procesné uznanie nároku, podľa § 153a ods. 1 OSP ak žalovaný v priebehu súdneho konania uzná nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ, rozhodne súd rozsudkom pre uznanie. V zmysle § 153a ods. 2 OSP vydá súd takýto rozsudok iba na návrh žalobcu. Rovnako podľa § 282 CSP súd rozhodne rozsudkom pre uznanie nároku iba na návrh žalobcu (rozsudok NS SR z 30. novembra 2021, sp. zn. 7Cdo 179/2020, R 25/2022). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí publikovanom pod R 10/2000 (uznesenie NS SR z 18. marca 1999, sp. zn. 6 Obo 380/98) judikoval: „Ak účastník počas konania uznal pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ podľa § 153a ods. 1 O. s. p., nemôže už toto uznanie neskôr účinne odvolať.“ Právny záver o neodvolateľnosti procesného uznania vychádza z povahy tohto úkonu: procesné uznanie nároku je jednostranný procesný úkon účastníka, ktorý má priame a záväzné účinky v rámci prebiehajúceho konania; raz uskutočnený procesný úkon nemôže byť zo strany toho istého účastníka účinne odvolaný. Uvedené procesné následky je však potrebné posudzovať v súvislosti s účelom, na ktoré boli ustanovené - v danom prípade na účely rozhodnutia rozsudkom pre uznanie nároku. Iné procesné dôsledky procesný predpis, za účinnosti ktorého bol daný úkon uskutočnený, nepredpokladal. Žalobca tvrdil, že v dôsledku neodvolateľnosti uznávacieho prejavu (porov. uznesenie NS SR z 18. marca 1999, sp. zn. 6 Obo 380/98, R 10/2000) mal súd uznanú časť nároku žalobcovi prisúdiť bez ďalšieho dokazovania a dokazovanie viesť iba k zvyšnej časti uplatneného nároku. Tento záver však nemá oporu v OSP, ktorý bol v čase predmetného procesného úkonu účinný. Podľa § 153a ods. 1 a 2 OSP bolo jedinou procesným dôsledkom uznania nároku vydanie rozsudku pre uznanie, a to výlučne na návrh žalobcu. Občiansky súdny poriadok neobsahoval inštitút zhodných skutkových tvrdení strán ako dôvod oslobodenia od dokazovania - ten zaviedol až CSP (v ustanovení § 180). Procesné uznanie nároku teda podľa OSP nespôsobovalo automatické obmedzenie rozsahu dokazovania, ak žalobca nepodal návrh na vydanie rozsudku pre uznanie; súd v takom prípade pokračoval v dokazovaní v plnom rozsahu. Ani zásada neodvolateľnosti procesného uznania nemohla žalobcovi privodiť žiadny iný procesný prospech ako ten, ktorý mu príslušný procesný inštitút - rozsudok pre uznanie - priznával. Hoci je teda procesné uznanie zo strany žalovaného v zásade neodvolateľné, vydanie rozsudku pre uznanie nároku je podmienené podaním príslušného návrhu žalobcom. Žalobca v rámci odvolacích dôvodov netvrdil, že takýto návrh v konaní pred súdom prvej inštancie podal a súd mu nevyhovel. Odvolací súd je podľa § 379 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uplatnenými žalobcom; keďže žalobca v odvolaní neuplatnil tvrdenie o podaní procesného návrhu na vydanie rozsudku pre uznanie nároku a o odmietnutí tohto návrhu súdom, nie je oprávnený túto procesnú otázku skúmať. Odvolací súd ďalej skúmal, či vyjadrenie žalovaného z 9. októbra 2008 môže zakladať hmotnoprávne uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania; tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Uznanie záväzku nemôže byť neplatné len preto, že bol eventuálne uznaný neexistujúci záväzok - v takom prípade prechádza dôkazné bremeno na dlžníka, aby neexistenciu záväzku preukázal (uznesenie NS ČR z 22. novembra 2007, sp. zn. 32 Odo 480/2006; rozsudok NS ČR z 26. februára 2002, sp. zn. 29 Cdo 1584/2000). Odvolací súd má za to, že predmetné vyjadrenie žalovaného nespĺňa zákonný predpoklad uznania určitého záväzku. Záväzok musí byť v uznaní dostatočne individualizovaný - musí byť jasné, čo je jeho predmetom, v akej výške a z akého právneho dôvodu trvá. Vyjadrenie žalovaného bolo výslovne podmienené „zachovaním určitých parametrov“, pričom tieto parametre zostali v samotnom vyhlásení bližšie nešpecifikované. Takéto podmienené vyhlásenie, z ktorého nie je jednoznačne zrejmé, za akých presných okolností by záväzok existoval, nespĺňa požiadavku určitosti uznaného záväzku v zmysle § 323 ods. 1 ObZ. Vyjadrenie žalovaného preto nemožno kvalifikovať ako platné hmotnoprávne uznanie záväzku.
Odvolací súd poznamenáva, že aj keby predmetné vyjadrenie žalovaného spĺňalo predpoklady hmotnoprávneho uznania záväzku podľa § 323 ods. 1 ObZ, viedlo by to iba k vzniku vyvratiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Podľa § 192 CSP skutočnosť, pre ktorú zákon ustanovuje domnienku, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak; táto domnienka teda zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov. Vznik takejto vyvratiteľnej právnej domnienky by znamenal iba prenesenie dôkazného bremena - žalovaný by bol povinný preukázať, že záväzok v čase uznania netrval. Otázka, či žalovaný túto domnienku v konaní vyvrátil, je neoddeliteľne spätá s posúdením hmotnoprávnych predpokladov vzniku nároku žalobcu, t. j. s posúdením povahy Zmluvy 03 a protiprávnosti konania žalovaného. Nad rámec uvedeného odvolací súd konštatuje, že aj keby bolo vyjadrenie žalovaného z 9. októbra 2008 považované za akúkoľvek formu procesného uznania, takéto uznanie sa mohlo vzťahovať výlučne na výšku nároku, nie na jeho základ. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že protiprávny úkon žalovaného nebol preukázaný, otázka výšky prípadného nároku je bezpredmetná. Odvolací súd ďalej skúmal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP - nevykonanie navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca podaním zo dňa 6. novembra 2023 navrhol vykonanie: (i) výsluchu znalca, ktorý participoval na vypracovaní znaleckého posudku č. 10/2012 (Znalecký ústav elektrotechniky a informatiky FEI STU v Bratislave, vypracovaný na základe objednávky žalovaného); (ii) opätovného výsluchu znalcov Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (doc. Ing. Miloš Orgoň, PhD., Ing. Iveta Sedláková, PhD. a doc. Ing. Miroslav Mokrý, CSc.); a (iii) opätovného výsluchu K.. R. Š., Z.., konateľa TELINK spol. s r.o. (právneho predchodcu žalobcu) v rozhodnom čase. Na pojednávaní dňa 18. januára 2024 súd prvej inštancie tieto dôkazy nevykonal a ich odmietnutie odôvodnil nadbytočnosťou a nehospodárnosťou z dôvodu, že základ nároku nebol preukázaný, pričom znalecké posudky by boli spôsobilé preukázať iba výšku nároku. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že dokazovanie v sporových veciach sleduje logickú postupnosť: pokiaľ základ nároku nie je preukázaný, je procesne hospodárne zdržať sa vykonávania dôkazov smerujúcich výhradne k výške nároku. Znalecké posudky predložené v konaní, ako aj výsluchy znalcov Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, boli primárne zamerané na kvantifikáciu ušlého zisku žalobcu - teda na výšku nároku. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru o nedanosti základu nároku, odmietnutie vykonania dôkazov k výške nároku zodpovedá zásade hospodárnosti konania podľa § 11 ods. 2 CSP a nemožno ho samo osebe považovať za porušenie § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Vo vzťahu k opätovnému výsluchu K.. R. Š., Z.., ktorý žalobca predložil s cieľom preukázať skutočnosti relevantné pre základ nároku a to: priebeh rokovaní medzi zmluvnými stranami pred uzavretím a po uzavretí Zmluvy 03, pripravenosť TELINK spol. s r.o. dodať zostávajúcu časť diela v dohodnutom rozsahu a absenciu akejkoľvek komunikácie zo strany žalovaného o jeho nezáujme o pokračovanie v plnení zmluvy. Pokiaľ ide o druhý a tretí z uvedených cieľov - pripravenosť TELINK dodať zostávajúcu časť diela a skutočnosť, že žalovaný nezáujem o pokračovanie v plnení žalobcovmu právnemu predchodcovi nikdy nekomunikoval - tieto okolnosti neboli medzi stranami sporné a zároveň nemajú vplyv na otázku, či žalovaný mal podľa Zmluvy 03 akúkoľvek zmluvnú povinnosť; základ záväzku vyplýva z obsahu uzatvorenej zmluvy, nie z toho, čo žalovaný o svojom záujme komunikoval. Pokiaľ ide o prvý z uvedených cieľov - osobnú komunikáciu s objednávateľom v období pred uzatvorením a po uzatvorení Zmluvy 03 - ide o okolnosť, ktorá má v zmysle § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka výkladový potenciál. Podľa rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky výklad prejavu vôle podľa § 266 ObZ nemôže vychádzať výhradne z jazykového znenia zmluvy; výklad sa musí opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu s prihliadnutím na rokovanie o uzavretí zmluvy, prax, ktorú si strany vo vzájomnom obchodnom styku zaviedli, a ich správanie po uzavretí zmluvy (rozsudok NS SR sp. zn. 3Obdo/34/2021 z 31. mája 2022, zbierka 3/2022). Výkladové pravidlá podľa § 266 ObZ sa však uplatňujú len v prípade, ak znenie zmluvy vyvoláva pochybnosti, a neumožňujú do zmluvy doplniť práva a povinnosti, ktoré z jej textu nevyplývajú (rozsudok NS SR z 30. novembra 2016, sp. zn. 3Obdo/61/2016, R 62/2017; rozsudok NS SR sp. zn. 3Obdo/34/2021 z 31. mája 2022, zbierka 3/2022). Záver o tom, či znenie Zmluvy 03 je dostatočne určité, alebo vyvoláva pochybnosti umožňujúce zohľadniť okolnosti jej uzavretia, je neoddeliteľnou súčasťou právneho posúdenia veci a odvolací súd sa tejto otázke venuje v rámci nasledujúceho odvolacieho dôvodu. K nedôvodnosti vykonania dokazovania opätovným výsluchom K.. R. Š., Z.. odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obo 66/2002, ZSP 81/2003, podľa ktorého: „Ak je v zmluve obsiahnutá dohoda taká jednoznačná, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha“. Odvolací súd je názoru, že pojem „nejasnosť zmluvných dojednaní“, ktorý použilo predchádzajúce zrušujúce uznesenie, nevyjadroval záver o lingvistickej nejednoznačnosti textu Zmluvy 03 ani povinnosť
doplniť dokazovanie vykonaním konkrétnych dôkazov, ale odrážal stav poznania odvolacieho súdu v čase jeho vydania - teda neúplnosť právneho posúdenia vzájomného vzťahu čl. III ods. 1 písm. b) a čl. III ods. 2 Zmluvy 03 a ich dopadu na zmluvné záväzky po roku 2000. Po vykonaní tohto posúdenia odvolací súd v súčasnom zložení uzatvára, že text Zmluvy 03 v znení Dodatku č. 1 je dostatočne určitý a nepripúšťa výklad navrhovaný žalobcom; aplikácia výkladových pravidiel podľa § 266 ods. 3 ObZ, umožňujúcich prihliadnuť na okolnosti rokovania pred uzavretím zmluvy, preto nie je namieste. Rovnaký záver platí pre procesnú námietku žalobcu týkajúcu sa nezrovnalosti medzi upovedomením súdu zo dňa 18. decembra 2023 (v ktorom avizoval vykonanie sporných výsluchov) a samotným priebehom pojednávania dňa 18. januára 2024: aj keby v tomto postupe súdu prvej inštancie bolo možné identifikovať procesnú nesprávnosť, táto by predstavovala relevantný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP iba za predpokladu, že mohla mať vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia, čo závisí od posúdenia nosného odvolacieho dôvodu. Pokiaľ ide o námietku porušenia záväzného pokynu predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, odvolací súd konštatuje, že predchádzajúcim zrušujúcim uznesením bolo súdu prvej inštancie uložené doplniť dokazovanie v naznačenom smere bez konkrétneho pokynu smerujúceho k vykonaniu určitého dôkazu; záväzný pokyn bol formulovaný všeobecne a bol naviazaný na komplexné skutkové a právne posúdenie veci. Keďže teda zrušujúce uznesenie neobsahovalo pokyn na vykonanie konkrétneho dôkazu, postup súdu prvej inštancie nemožno považovať za porušenie záväzného pokynu odvolacieho súdu. Odvolací súd ďalej skúmal, či súd prvej inštancie pri novom rozhodovaní rešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu obsiahnutý v zrušujúcom uznesení sp. zn. 1Cob/111/2019-1530 zo dňa 30. marca 2021. Podľa § 391 ods. 2 CSP je súd prvej inštancie pri ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu; porušenie tejto povinnosti by zakladalo inú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Záväznými právnymi závermi zrušujúceho uznesenia boli: (i) Zmluva 03 je inominátnou zmluvou podľa § 269 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, nie riadnou zmluvou o dielo podľa § 536 ObZ; (ii) Zmluva 02 je samostatnou zmluvou, ktorá nijako neodkazuje na Zmluvu 03 a neopiera sa o ňu; a (iii) v ďalšom konaní je nevyhnutné doplniť dokazovanie a dôsledne sa vysporiadať s rozpormi v znaleckých posudkoch. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení zároveň uviedol, že sa „za súčasného stavu dokazovania“ nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o Zmluve 03 ako riadnej zmluve o dielo ani s tvrdením žalobcu, podľa ktorého mohol dielo dodať v celosti aj v roku 2004. Odvolací súd skúmal, čo konkrétne žalobca pod touto námietkou namieta. Jadrom námietky žalobcu nie je tvrdenie, že súd prvej inštancie sa odchýlil od záväznej právnej kvalifikácie Zmluvy 03 - tú súd prvej inštancie výslovne prevzal a stotožnil sa s ňou (bod 18 odôvodnenia rozsudku). Žalobca namietal, že záväzný pokyn obsiahnutý v bode 44 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia „doplniť dokazovanie“ a „na základe doplneného dokazovania opätovne vo veci rozhodnúť“ ukladal súdu prvej inštancie konkrétny procesný postup, od ktorého sa odchýliť nemohol. Táto námietka sa teda vecne prekrýva s odvolacím dôvodom nevykonania navrhnutých dôkazov podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, posúdeným vyššie v tomto rozhodnutí. Záväznosť právneho názoru odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP sa vzťahuje na právne závery odvolacieho súdu o výklade a aplikácii hmotného alebo procesného práva na skutkový stav veci, nie na procesné pokyny o ďalšom postupe konania. Keďže žalobca pri tejto námietke netvrdí, že súd prvej inštancie sa odchýlil od záväznej právnej kvalifikácie Zmluvy 03 ako inominátnej zmluvy, ale napadal výlučne procesný postup (nedoplnenie dokazovania pred vydaním rozsudku), námietka nerešpektovania záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v takto vymedzenom rozsahu nie je krytá § 391 ods. 2 CSP. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že záväznosť pokynu na doplnenie dokazovania podľa § 391 ods. 2 CSP sa vzťahuje na procesný smer - teda povinnosť pokračovať v zisťovaní skutkového stavu nie na povinnosť vykonať konkrétny dôkaz navrhnutý stranou. Výber dôkazov potrebných na zistenie skutkového stavu zostáva v dispozícii súdu. Prvoinštančný súd sa jednotlivými dôkaznými návrhmi žalobcu zaoberal a ich odmietnutie odôvodnil, čím záväzný procesný pokyn odvolacieho súdu splnil. Odvolací súd preto uzatvára, že ani tento odvolací dôvod nie je naplnený. Správnosť hmotnoprávnych záverov súdu prvej inštancie o charaktere záväzkového vzťahu vyplývajúceho zo Zmluvy 03, o existencii protiprávneho konania žalovaného a o príčinnej súvislosti je predmetom posúdenia v rámci nosného odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolací súd považuje za nosný odvolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V rámci tohto odvolacieho dôvodu sa odvolací súd zameral na tri právne otázky, od správneho posúdenia ktorých závisí výsledok sporu: (i) právne účinky Dodatku č. 1 na vymedzenie diela v čl. III ods. 1 písm. b) a na zmysel a obsah čl. III ods. 2 Zmluvy 03; (ii) otázka, či čl. III ods. 2 Zmluvy
03 zakladá povinnosť alebo len oprávnenie žalovaného realizovať dielo; a (iii) otázky protiprávnosti, príčinnej súvislosti a vzniku škody. K prvej z týchto otázok odvolací súd konštatuje, že medzi súdom prvej inštancie a odvolacím súdom v uznesení sp. zn. 1Cob/111/2019 dospeli k zhodným skutkovým záverom o tom, čo Dodatok č. 1 zo dňa 20. decembra 2000 z hľadiska textu zmluvy priniesol: nahradil pôvodné znenie čl. III ods. 1 písm. b) Zmluvy 03 v celom rozsahu novým znením, ktoré ako predmet plnenia do 31. decembra 2000 vymenúva výlučne 34 konkrétne identifikovaných telekomunikačných objektov. Ďalších 17 147 objektov prístupovej siete, z nerealizácie ktorých žalobca odvodzuje svoju škodu, nové znenie čl. III ods. 1 písm. b) neuvádza. Čl. III ods. 2 Zmluvy 03 Dodatok č. 1 nezmenil. Odvolací súd v súčasnom zložení je názoru, že pojem „nejasnosť zmluvných dojednaní“ použitý v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odrážal stav neúplného právneho posúdenia vzájomného vzťahu čl. III ods. 1 písm. b) a čl. III ods. 2 Zmluvy 03 v znení Dodatku č. 1 a ich dopadu na rozsah záväzkov žalovaného po roku 2000. Po vykonaní tohto posúdenia odvolací súd uzatvára, že zmluvný text je dostatočne určitý a nepripúšťa výklad navrhovaný žalobcom. Žalobca namietal, že Dodatok č. 1 nemal za účel definitívne vypustiť 17 147 objektov z predmetu Zmluvy 03, ale len reorganizovať harmonogram ich realizácie, pričom tieto objekty ostali súčasťou rámcového záväzku podľa čl. III ods. 2. Odvolací súd tento výklad neakceptuje. Výkladom zmluvy podľa § 266 ObZ nemožno zakladať práva a povinnosti, ktoré z textu zmluvy nevyplývajú; platí to aj vtedy, ak by taký bol pôvodný spoločný úmysel zmluvných strán, avšak tento úmysel nenašiel odraz v texte zmluvy (porovnaj R 62/2017 alebo rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obdo/73/2021). Dodatok č. 1 nahradil čl. III ods. 1 písm. b) novým textom, ktorý 17 147 objektov prístupovej siete neobsahuje; akýkoľvek úmysel zmluvných strán, ktorý v takomto texte oporu nemá, nie je právne relevantný pre určenie rozsahu záväzku. Osobitne je v tejto súvislosti potrebné vysporiadať sa s otázkou, ktorú uznesenie sp. zn. 1Cob/111/2019 označilo za „nejasnosť zmluvného dojednania čl. III ods. 2“ a uložilo súdu prvej inštancie, aby sa ňou zaoberala. Čl. III ods. 2 síce Dodatkom č. 1 zmenený nebol, avšak zmenil sa text čl. III ods. 1 písm. b), ktorý určoval predmet plnenia, na ktorý čl. III ods. 2 nadväzoval. Ak čl. III ods. 1 písm. b) v novelizovanom znení definuje predmet plnenia výlučne ako 34 konkrétne vymenovaných telekomunikačných objektov, čl. III ods. 2 - aj pri zachovaní jeho doterajšieho znenia - môže mať záväzkotvorný obsah len vo vzťahu k takto vymedzeným objektom. Z nezmeneného znenia čl. III ods. 2 v spojení s Dodatkom č. 1 nie je možné výkladom podľa § 266 ObZ odvodzovať záväzok žalovaného realizovať objekty, ktoré z textu čl. III ods. 1 písm. b) práve Dodatkom č. 1 vypadli. Žalobca ďalej namietal, že Zmluva 03 je riadnou zmluvou o dielo, ktorej predmet plnenia bol riadne vymedzený, pričom Dodatok č. 1 zasiahol iba do jeho časového rozvrhnutia. Tento záver nie je v súlade s obsahom Zmluvy 03 v znení Dodatku č. 1 z dôvodov uvedených vyššie v tomto rozhodnutí. Nad rámec toho odvolací súd uvádza, že otázka zákonného zaradenia Zmluvy 03 - či ide o zmluvu o dielo alebo o inominátnu zmluvu podľa § 269 ods. 2 ObZ - nie je pre výsledok tohto konania určujúca, keďže na práva a povinnosti posudzované v tomto spore nie je potrebné aplikovať žiadne osobitné zákonné ustanovenia zmluvy o dielo ani inominátnej zmluvy, ktoré by mali vplyv na ich obsah alebo rozsah. Odvolací súd ďalej posúdil, či žalovaný porušil povinnosť, ktorú mu žalobca na základe čl. III ods. 2 Zmluvy 03 pripisuje. Podľa čl. III ods. 2 Zmluvy 03: „Upresnenie rozsahu na nasledujúci rok pre objekty prístupovej siete stanovuje objednávateľ vždy do 30.11. plynúceho roka formou špecifikácie.“ Odvolací súd vychádza z toho, že toto ustanovenie zakladalo objednávateľovi (žalovanému) povinnosť každoročne formou špecifikácie upresniť rozsah plnenia na nasledujúci rok. Táto povinnosť však musí byť vykladaná v nadväznosti na dojednaný zmluvný rozsah diela. Dodatok č. 1 vymedzil predmet plnenia Zmluvy 03 ako 34 konkrétne vymenovaných telekomunikačných objektov, ktoré boli realizované; dojednaný zmluvný rozsah diela bol tým vyčerpaný. Povinnosť upresniť rozsah plnenia podľa čl. III ods. 2 preto nemohla smerovať k 17 147 objektom prístupovej siete, ktoré z predmetu zmluvy po Dodatku č. 1 vypadli. Žalovaný nemohol porušiť povinnosť špecifikovať plnenie v rozsahu, ktorý nebol súčasťou dojednaného predmetu zmluvy. Žalobca ďalej argumentoval, že špecifikácie podľa čl. III ods. 2 Zmluvy 03 nie sú totožné s objednávkami a ich predkladanie nemalo za cieľ určovať rozsah diela, ale len časovo upresniť realizáciu už zmluvne dohodnutého rozsahu - konkrétne 63 % telekomunikačných objektov a objektov prístupovej siete. Odvolací súd túto argumentáciu nepovažuje za spôsobilú zmeniť vyššie uvedené závery. Bez ohľadu na terminologický rozdiel medzi špecifikáciou a objednávkou zostáva rozhodujúcou právnou otázkou, aký rozsah diela bol po prijatí Dodatku č. 1 súčasťou zmluvného záväzku. Text čl. III ods. 1 písm. b) v novelizovanom znení nevymedzuje predmet plnenia ako 63 % objektov ani akýmkoľvek iným odkazom na objekty prístupovej siete - vymenúva výlučne 34 konkrétnych telekomunikačných objektov. Ak teda povinnosť upresňovať rozsah podľa čl. III ods. 2 môže smerovať len k predmetu plnenia vymedzenému
v čl. III ods. 1 písm. b), potom jej obsah je po prijatí Dodatku č. 1 ohraničený práve týmito 34 objektmi - nie rozsahom, ktorý zmluvný text neobsahuje. Žalobca opätovne zdôrazňoval, že Dodatok č. 1 bol uzatvorený výlučne z dôvodov špecifických pre rok 2000 - oneskorený podpis zmluvy, zdĺhavosť projektovej dokumentácie a skrátenie realizačného obdobia - a jeho cieľom nebolo trvalé vypustenie 17 147 objektov prístupovej siete z predmetu zmluvy. Odvolací súd tieto tvrdené okolnosti nevylučuje ako historicky nepravdivé, sú však právne irelevantné. Záväzková sila zmluvného ustanovenia sa odvíja od jeho textu, nie od dôvodov, pre ktoré bolo prijaté. Ak zmluvné strany zamýšľali reštrukturalizovať len plnenie roku 2000 pri zachovaní záväzku pre 17 147 objektov v nasledujúcich rokoch, mali túto vôľu vyjadriť v texte Dodatku č. 1 - napríklad výslovnou výhradou alebo odkazom na zachovanie pôvodného rozsahu pre budúce roky. Dodatok č. 1 žiadne také ustanovenie neobsahuje. Tvrdený úmysel zmluvných strán, ktorý nenašiel odraz v texte zmluvy, nemôže prekonať jeho znenie v zmysle § 266 ods. 1 ObZ. Žalobcovu interpretáciu Dodatku č. 1 ako čisto časovej reorganizácie plnenia pre rok 2000 vyvracia samotná technika jeho formulácie: ak by strany zamýšľali iba posunúť termín odovzdania objektov plánovaných na rok 2000, postačilo by doplniť nový termín bez zmeny ostatného textu. Namiesto toho Dodatok č. 1 úplne nahradil čl. III ods. 1 písm. b) Zmluvy 03 novým znením, ktoré neobsahuje žiadnu zmienku o 17 147 objektoch prístupovej siete ani o záväzku ich realizovať v budúcich rokoch. Úplné nahradenie textu - bez akejkoľvek výhrady zachovania pôvodného rozsahu - je pre výklad rozhodujúce. Žalobca poukazoval aj na listinnú korešpondenciu žalovaného (listy prezidenta Y. z roku 2002, viceprezidenta R. z roku 2003 a interný list výkonného viceprezidenta V. z roku 2002) a výpovede svedkov, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva vedomosť žalovaného o pretrvávajúcich záväzkoch zo Zmluvy 03 a vedomé porušovanie zmluvy. Odvolací súd k tejto argumentácii uvádza, že predložené listinné dôkazy môžu dokumentovať interné úvahy a komunikáciu zmluvných strán v danom období. Ani z nich však nemožno odvodiť záväzok, ktorý z textu Zmluvy 03 v znení Dodatku č. 1 nevyplýva. Otázka, či žalovaný si bol vedomý porušovania zmluvných povinností, je právne relevantná len za predpokladu, že tieto povinnosti existovali. Keďže odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie dospel k záveru, že záväzok žalovaného realizovať 17 147 objektov prístupovej siete z textu Zmluvy 03 v znení Dodatku č. 1 nevyplýva, je otázka vedomosti žalovaného bezpredmetná. Prípadná nedostatočnosť vlastných úvah súdu prvej inštancie nemohla mať vplyv na správnosť výroku napadnutého rozsudku, keďže odvolací súd vykonal vlastný úplný právny prieskum a dospel k rovnakému záveru z vlastných dôvodov uvedených v predchádzajúcich odsekoch tohto rozhodnutia. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok; spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/126/2017 zo dňa 24. júla 2018). Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP pritom nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (tamtiež). Odvolací súd osobitne uvádza, že argumentáciu žalobcu o výklade Dodatku č. 1 - vrátane odkazov na listinnú korešpondenciu z rokov 2002 až 2003 - posúdil v odôvodnení tohto rozhodnutia individuálne a v plnom rozsahu. Prípadná medzera v odôvodnení prvoinštančného rozsudku bola týmto postupom v odvolacom konaní napravená, keďže odvolací súd nie je viazaný právnym posúdením súdu prvej inštancie a vec posudzuje samostatne. Na základe analýzy vykonanej vyššie odvolací súd uzatvára, že Zmluva 03 v znení Dodatku č. 1 nevymedzuje 17 147 objektov prístupovej siete ako predmet zmluvného záväzku žalovaného. Dodatok č. 1 nahradil čl. III ods. 1 písm. b) novým znením, ktoré ako predmet plnenia vymenúva výlučne 34 konkrétnych telekomunikačných objektov; tieto objekty boli realizované a dojednaný zmluvný rozsah diela bol tým vyčerpaný. Povinnosť upresniť rozsah plnenia podľa čl. III ods. 2 nemohla smerovať k objektom, ktoré z predmetu zmluvy po Dodatku č. 1 vypadli. Argumentácia žalobcu o pôvodnom úmysle zmluvných strán, o výlučne roku 2000 viazaných dôvodoch uzatvorenia Dodatku č. 1, o rozdiele medzi špecifikáciami a objednávkami, ani listinná korešpondencia žalovaného z rokov 2002 a 2003 nie sú spôsobilé tento záver zvrátiť, keďže žiadny z týchto argumentov nemá oporu v texte zmluvy v znení Dodatku č. 1. Zodpovednosť za škodu podľa § 373 ObZ predpokladá kumulatívne splnenie troch podmienok: protiprávne konanie, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nimi. Keďže žalovaný nemal po vyčerpaní zmluvného rozsahu diela žiadnu povinnosť realizovať 17 147 objektov prístupovej siete ani predkladať k nim špecifikácie podľa čl. III ods. 2 Zmluvy 03, jeho konanie nemôže byť kvalifikované ako protiprávne. Absencia protiprávneho konania vylučuje vznik zodpovednosti za škodu bez potreby ďalšieho skúmania
ostatných predpokladov podľa § 373 ObZ. Odvolací súd preto uzatvára, že nosný odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP nie je dôvodný. Na záver odvolací súd konštatuje, že na základe vyššie vykonaného právneho posúdenia - podľa ktorého zo Zmluvy 03 v znení Dodatku č. 1 nevyplývala žiadna právne vymáhateľná povinnosť žalovaného predkladať ročné špecifikácie pre objekty prístupovej siete na roky 2001 a nasledujúce, a žalovaný preto žiadny protiprávny úkon nevykonal - odvolací súd vyhodnotil návrh žalobcu na vykonanie, resp. zopakovanie dokazovania odvolacím súdom za nedôvodný. Prípadné vykonanie navrhovaných dôkazov (výsluch K.. Š., Z.. prostredníctvom dožiadaného súdu alebo formou písomnej výpovede podľa § 196 ods. 3 CSP, opätovný výsluch znalcov Ing. Sedlákovej, PhD. a doc. Mokrého, CSc., oboznámenie sa s listinnými dôkazmi a zápisnicami z predchádzajúcich výsluchov svedkov) by nemohlo zmeniť právny záver o charaktere záväzkového vzťahu, ktorý vyplýva z jednoznačného textu Zmluvy 03 v znení Dodatku č. 1; záver o absencii protiprávneho konania žalovaného vylučuje vznik nároku na náhradu škody podľa § 373 ObZ bez ohľadu na ďalšie skutkové zistenia. Keďže text Zmluvy 03 v znení Dodatku č. 1 je dostatočne určitý na to, aby záväzky žalovaného vymedzoval jednoznačne, výpovede svedkov ani listinná korešpondencia nemohli slúžiť na rozšírenie alebo zmenu takto vymedzeného záväzku - mohli by slúžiť len na jeho objasnenie, čo pri jednoznačnom texte nie je potrebné. Dokazovanie k výške škody sa preto stalo nadbytočným nielen pre absenciu protiprávneho úkonu, ale aj z dôvodu, že skutkový stav relevantný pre posúdenie základu nároku bolo možné zistiť priamo z obsahu zmluvnej dokumentácie. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).