Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8CoPr/12/2025 1111210574 27. 01. 2026 JUDr. Monika Holická ECLI:SK:KSBA:2026:1111210574.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča, v právnej veci žalobcu: A.. A. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, I., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, IČO: 00 164 381, so sídlom Černyševského 3760/50, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. januára 2025 č.k. B3-43Cpr/1/2011 - 364, takto rozhodol: Odvolací súd odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, odmieta. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok potvrdzuje. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, v znení jej písomného doplnenia zo dňa 4.4.2011 a zo dňa 14.6.2011, určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou a že štátnozamestnanecký pomer trvá a zároveň sa domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa 1.2.2011 až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pracovať. Uviedol, že v poradí prvým rozsudkom zo dňa 17.5.2012 žalobu zamietol, keď mal za preukázané, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil dňa 31.1.2011 a žaloba bola podaná na súd dňa 1.4.2011 v znení jej doplnení zo dňa 4.4.2011 a 14.6.2011, nebola zachovaná hmotnoprávna prekluzívna lehota na uplatnenie nároku žalobcu z titulu neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou doručenou žalobcovi dňa 15.11.2010, keď posledným dňom tejto lehoty bol deň 31.3.2011 a márnym uplynutím tejto lehoty žalobcovi zaniklo právo domáhať sa neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 8CoPr/3/2012 - 104 zo dňa 16.4.2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s odôvodnením, že stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že návrh navrhovateľa na začatie konania nebol podaný včas, ale až po uplynutí prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku navrhovateľa z titulu neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 2Cdo/247/2014 - 157 zo dňa 30.4.2015 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8CoPr/3/2012 zo dňa 16.4.2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 43Cpr/1/2011 - 78 zo 17.5.2012 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že súdom prvej inštancie nebola dodržaná 5-dňová lehota žalobcu na prípravu na pojednávanie a vykonaním pojednávania bez dodržania tejto lehoty zaťažil súd prvej inštancie konanie pred ním vadou vyplývajúcou z § 237 písm. f) O.s.p., t.j. odňatím možnosti žalobcovi konať pred súdom a žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného k jeho
odvolaniu, keďže vyjadrenie žalovaného mu nebolo doručené, čím taktiež bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že v ďalšom konaní žalobca žiadal, aby súd zabezpečil a vykonal ako dôkaz úplného znenia jeho žaloby zo dňa 31.3.2011, ktorú podal elektronicky na súd, vykonal preto dopyt na informatikov, avšak títo zhodne uviedli, že e-mailové správy z roku 2011 už nie sú v informačných databázach ani evidované, ani archivované. Napriek riadnemu a včasnému predvolaniu sa žalobca na nariadené pojednávanie dňa 8.1.2025 nedostavil a ani v e-mailovej správe zo dňa 7.1.2025 nepožiadal o odročenie pojednávania, či o ospravedlnenie jeho neprítomnosti na pojednávaní dňa 8.1.2025, z uvedeného dôvodu prejednal vec v neprítomnosti žalobcu a až dňa 9.1.2025 bolo súdu doručené e-mailové podanie s ospravedlnením žalobcu nedostavenia sa na pojednávanie dňa 8.1.2025 zo zdravotných dôvodov. Predmetné pojednávanie odročil na vyhlásenie rozsudku a o termíne dňa 9.1.2025 upovedomil žalobcu. V deň vyhlásenia rozsudku dňa 29.1.2025 žalobca e-mailovou správou oznámil súdu, že je dočasne práceneschopný, odročenie ale nežiadal a navyše podľa pripojeného potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti bol práceneschopný až od 14.1.2025. Z týchto dôvodov považoval lehoty podľa § 178 ods. 2 a § 219 ods. 2 C.s.p. za zachované. Vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 15.11.2010 bolo žalobcovi s doručenkou do vlastných rúk doručené písomné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z 2.11.2010 podľa § 46 ods. 1 písm. b) Zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe z toho dôvodu, že štátnozamestnanecké miesto hlavný štátny radca v odbore legislatívnom, na ktorom bol žalobca zaradený, bolo dňom 15.10.2010 príkazom ministra č. 35/2010 - I zo dňa 11.10.2010 zrušené a so služobným úradom sa nedohodli inak. Výpovedná doba je dvojmesačná a začne plynúť od 1.12.2010. Štátnozamestnanecký pomer sa skončí uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby dňom 31.1.2011. List v mene Ministerstva školstva Slovenskej republiky podpísal vedúci služobného úradu U.. A. S.. Písomnému doručovaniu výpovede predchádzal pokus žalobcovi doručiť výpoveď dňa 2.11.2010, čo vyplýva z písomného záznamu z 2.11.2010. Listom dňa 31.1.2011 žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Dňa 31.3.2011 (štvrtok) o 23:59 hod. žalobca odoslal na e-mailovú adresu Okresného súdu Bratislava I [email protected] neúplné a nezrozumiteľné podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru; podľa podacej pečiatky predmetné podanie bolo súdu doručené dňa 1.4.2011 a taktiež podľa potvrdenia dňa 1.4.2011 o 8:01:38 hod. Žalobca dňa 4.4.2011 (pondelok) podal na súd osobne žalobu v originálnom vyhotovení, ale v odlišnom znení ako žalobu zo dňa 31.3.2011. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 19, § 20, § 41 ods. 1 až 3, § 42 ods. 1, § 55, § 57 ods. 1 až 3, § 237 ods. 1 písm. f), § 124 ods. 1, 2, § 151 ods. 1 a 2, § 162 ods. 1 písm. c), 2, 3, § 316 ods. 1, 2, § 470 ods. 1, 2 C.s.p., § 1 ods. 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 písm. a), § 25 ods. 1, § 46 písm. b), § 47 písm. b), § 48 ods. 1, 2, § 120, § 123, § 125 Zákona číslo 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení v rozhodnom čase), § 122 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 77, § 36 ods. 1, § 37, § 38 ods. 1 až 4 Zákonníka práce, § 40ao ods. 1 až 4 Zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácií činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy a žalobu žalobcu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore a z dôvodu podania žaloby na súd dňa 1.4.2011, teda až po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej hmotnoprávnej lehoty. Na základe písomných podaní a ústnych prednesov žalobcu na pojednávaní dňa 17.5.2012 v ktorých označil ako žalovaného Slovenskú republiku - Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, mal za preukázané, že takto označený žalovaný v spore nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Zamestnávateľom žalobcu nie je Slovenská republika, ale Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, preto mal byť správne takto označený žalovaný, ako služobný úrad a zamestnávateľ žalobcu. V zmysle § 125 Zákona č. 400/2009 Z.z. ide o spor týkajúci sa nároku zo štátnozamestnaneckého vzťahu medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom, ktorým Slovenská republika nie je. Pokiaľ žalobca namietal procesnú spôsobilosť žalovaného, poukázal na uznesenie dovolacieho súdu č.k. 2Cdo/247/2014 zo dňa 30.4.2015, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že žalovaný Slovenská republika, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky má procesnú spôsobilosť a poukázal v tejto súvislosti na to, že potrebné je odlíšiť procesnú spôsobilosť subjektu od aktívnej či pasívnej vecnej legitimácie subjektu v súdnom spore. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky v spore poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/206/2014 zo dňa 24.6.2015. Ďalej uviedol, že žalobca poukazoval na to, že e-mailovú správu obsahujúcu neúplnú žalobu odoslal na e-mailovú adresu podateľne Okresného súdu Bratislava I dňa 31.3.2011 v čase o 23:59 hod. letného času a navrhol vykonať dokazovanie aj listom z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, o ktorom uviedol, že ho v konaní za účelom preukázania doručenia žaloby dňa 31.3.2011 na súd doloží, avšak neurobil tak a doručenie žaloby na súd dňa 31.3.2011 žalobca nepreukázal. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu sa skončil dňom 31.1.2011 a keďže žaloba o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v znení jej
neskorších doplnení bola na súd podaná až 1.4.2011, nebola zachovaná hmotnoprávna dvojmesačná prekluzívna lehota na uplatnenie nároku žalobcu z titulu neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou doručenou mu dňa 15.11.2010. Žaloba nebola podaná včas, keďže posledným dňom uvedenej lehoty bol deň 31.3.2011 a márnym uplynutím tejto lehoty žalobcovi zaniklo právo domáhať sa neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, keďže pre podanie takejto žaloby nepostačuje jej odoslanie na prepravu. Účinnosť takéhoto podania nastane momentom preukázateľného doručenia súdu. V danom prípade bolo preukázané, že žalobca odoslal žalobu na súd dňa 31.3.2011, avšak podaná (doručená) bola jeho žaloba na súd až dňa 1.4.2011. Vzhľadom na uvedené uplynutie lehoty, ktorá ma tzv. prepadný charakter, sa už nemohol zaoberať platnosťou, či neplatnosťou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu. Poukázal aj na to, že k zrušeniu rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu došlo z procesných dôvodov. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného, že žalobca nedoplnil žalobu v lehote do troch dní, keď dňa 4.4.2011 podal na súd svoje podanie, avšak zároveň konštatoval, že uvedená námietka žalovaného bola bez právneho významu, nakoľko mal za preukázané, že žalobca podal žalobu na súde nie dňa 31.3.2011, ale dňa 1.4.2011. Návrh žalobcu, aby ,,súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. s otázkou, či je účelom, cieľom, predmetom úpravy, alebo dôvodom vydania smernice 2000/84/ES skrátenie zákonnej lehoty vnútroštátneho práva, a to aj preto, aby bol správne interpretovaný a správne aplikovaný § 77 Zákonníka práce“ posúdil podľa obsahu ako návrh žalobcu na prerušenie konania. Tento návrh žalobcu zamietol ako nedôvodný, keď konštatoval, že spornou otázkou v konaní nebolo, či v marci roku 2011 došlo k prechodu zo zimného času na letný, čím by sa žalobcovi skrátila lehota na podanie žaloby o jednu hodinu, ale spornou bola skutočnosť, či žalobca podal žalobu v dvojmesačnej prekluzívnej lehote a keďže táto lehota je dvojmesačná, jej plynutie sa nepočíta v hodinách, ale v mesiacoch. Zodpovedanie otázky posunutia jednej hodiny v rámci zmeny zo zimného času na letný čas bolo preto v spore bez ďalšieho významu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že neboli splnené procesné podmienky; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávne obsadený súd; konanie ma inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie odôvodnil aj ustanovením § 365 ods. 2 C.s.p., pretože mu súd v zásielke doručenej 28. novembra 2024 doručil nečitateľné podania žalovaného. Namietal, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s čl. 6 C.s.p. Povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu žalobcu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenia zákona C.s.p. upravujúce spory s ochranou slabšej strany - individuálne pracovnoprávne spory; porušil § 321 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o rozsudku pre zmeškanie sa nepoužijú, ak by mal byť tento rozsudok vydaný v neprospech zamestnanca. Súd prvej inštancie pojednával v jeho neprítomnosti, keď bol chorý a počas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti, s týmito skutočnosťami a lekárskymi potvrdeniami sa nevysporiadal tak ako mal. Nevysporiadal sa ani s jeho argumentami týkajúcimi sa ustanovenia § 121 ods. 5 C.s.p. Uviedol, že žalobu bolo možné doplniť aj podľa zákonnej právnej úpravy platnej a účinnej v čase, keď predmetnú žalobu podal v elektronickej podobe a keď ju následne doručil a doplnil v listinnej podobe. To, kedy fyzická osoba - zamestnanec súdu vytlačí žalobu (e-mail) a následne opečiatkuje, nie je právne relevantné v tom zmysle, že to nie je dátum, kedy bola predmetná žaloba doručená súdu mimo pracovného času. Namietal, že žalovaný je jeho zamestnávateľ; kto ním je vyplýva zo zákonov a z jeho podaní. Poukázal aj na zásadu zákazu odmietnutia vykonávať spravodlivosť a s poukazom na § 2 ods. 1 Zákona č. 312/2001 Z.z. namietal, že súd prvej inštancie nevykonal správny a riadny jazykový výklad relevantných právnych noriem a neaplikoval princíp intertemporality, keďže lehota na podanie žaloby začala plynúť v štandardnom stredoeurópskom čase (a nie letnom čase). 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol odvolanie žalobcu odmietnuť, alternatívne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. S poukazom na ustanovenia § 363, § 125
ods. 1 a 2, § 127 ods. 1 písm. e) C.s.p. a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 223/2021 namietal, že v odvolaní žalobcu absentuje splnenie zákonom stanovenej, všeobecnej náležitosti podania podľa § 127 ods. 1 písm. e) C.s.p., podpis žalobcu. Nie je preukázané, že odvolanie žalobcu bolo riadne doplnené v lehote do 10 dní odo dňa jeho odoslania a teda následkom nesplnenia zákonom stanovenej povinnosti žalobcu má byť postup odvolacieho súdu v zmysle § 386 písm. d) C.s.p. Podľa jeho názoru procesné podmienky porušené neboli a preto nepovažoval odôvodnenie žalobcom podaného odvolania v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p. za prípustné. Pre prípad, ak by žalobca nesplnenie procesných podmienok videl v doručení ,,nečitateľných“ podaní žalovaného súdom, uviedol, že predmetné listiny boli zasielané v čitateľnej forme, pričom nebol súdom vyzvaný na ich opravu. Napriek nemožnosti posúdenia tvrdenia žalobcu, či k pochybeniu došlo zo strany súdu prvej inštancie, prípadne Slovenskej pošty, a.s., alebo v dôsledku nesprávneho postupu žalobcu pri vyhotovení scanov tejto dokumentácie, resp. ich zasielaní súdu dňa 11.3.2025, poukázal na skutočnosť, že sporná dokumentácia bola žalobcovi elektronicky zasielaná dňa 7.11.2024. Namietal, že žalobca mal v období od 12/2024, kedy mu mohli byť tzv. nečitateľné podania žalovaného najneskôr doručené, do 29.1.2025, k dispozícii dostatočný časový rozsah na účely vyzvania súdu prvej inštancie na opätovné zaslanie a doručenie ,,čitateľnej“ dokumentácie, resp. v súlade s § 97 ods. 1 C.s.p. mohol v uvedenom období požiadať o nahliadnutie do spisu. Žalobca tak zámerne prispieva k neprimeranému predlžovaniu konania vo veci z pohľadu možného porušenia procesného postupu súdom prvej inštancie, avšak bez akejkoľvek relevantnej argumentácie vo vzťahu k samotnému meritu veci, ktorým je jeho oneskorené podanie žaloby o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu hmotnoprávneho, prekluzívneho charakteru § 77 Zákonníka práce v relevantnom znení. Odvolanie žalobcu nepovažoval za dôvodné a zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Pre úplnosť uviedol, že uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/247/2014 bola vec vrátená na ďalšie konanie výlučne z dôvodov procesného pochybenia podľa § 237 písm. f) O.s.p.; rozsudkom súdu prvej inštancie bola znovu potvrdená správnosť skutkových a právnych zistení súdu vo veci. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu uviedol, že jeho odvolanie bolo urobené v zákonnej lehote v elektronickej podobe a obsahovalo všetky špecifikované prílohy, následne bolo v zákonnej lehote doručené súdu v listinnej podobe, ktorá obsahuje tiež jeho vlastnoručný podpis. Namietal, že vyjadrenie žalovaného obsahuje nepravdivé, nesprávne, chybné tvrdenia, keď napr. nerozlišuje medzi pojmami: ,,originál“ - listinná podoba odvolania, ,,rovnopis“ odvolania a ,,kópia“ odvolania, ktoré pojmy používa aj C.s.p. S poukazom na § 3 písm. l) a o) Zákona č. 7/2024 Z.z., ktorým bolo doplnené ustanovenie § 3 písm. o) s účinnosťou od 1.2.2024, namietal, že pre žalovaného zamestnávateľa tiež vykonával prácu legislatívneho právnika v oblasti právnych predpisov a návrhov ich zmien a doplnení týkajúcej sa športu a preto súd mal konať aj s Ministerstvom cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky, avšak s ním nekonal. Správne súd prvej inštancie konal s Ministerstvom, ktoré má v súčasnosti názov ,,Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky a mal by teda konať s obidvoma uvedenými ministerstvami. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol návrh na prerušenie konania, je potrebné odmietnuť a odvolanie žalobcu proti napadnutému rozsudku vo zvyšnej časti nie je dôvodné. 6. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. V ustanovení § 357 C.s.p. je uvedený taxatívny výpočet uznesení súdu prvej inštancie, proti ktorým je prípustné odvolanie. 8. Podľa § 386 písm. c) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 9. V prejednávanej veci žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t.j. aj v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a ktoré uznesenie nie je uvedené v ustanovení § 357 C.s.p. v taxatívnom výpočte uznesení, proti ktorým je odvolanie
prípustné. V zmysle § 357 písm. n) C.s.p. je odvolanie prípustné len proti uzneseniu o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 C.s.p., teda len proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie konanie prerušil, avšak nie proti uzneseniu, ktorým návrh na prerušenie konania zamietol. 10. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti podľa § 386 písm. c) C.s.p. odmietol, keďže smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému v zmysle vyššie uvedeného odvolanie nie je prípustné. 11. Pre odmietnutie odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobu zamietol, neboli splnené podmienky pre odmietnutie odvolania podľa § 386 písm. d) C.s.p. z dôvodu absencie podpisu žalobcu ako všeobecnej náležitosti podania podľa § 127 ods. 1 písm. e) C.s.p., ako navrhol žalovaný vo svojom vyjadrení, pretože žalobca svoje odvolanie podané dňa 11.3.2025 doplnil písomným podaním doručeným súdu dňa 21.3.2025, obsahujúcim aj podpis žalobcu. Odvolanie žalobcu tak bolo doplnené v lehote do 10 dní, v súlade s ustanovením § 125 ods. 2 C.s.p. 12. Žalobu; ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou a že štátnozamestnanecký pomer trvá a náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa 1.2.2011 do času, keď mu zamestnávateľ umožní pracovať; súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zamietol z dôvodu, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil dňa 31.1.2011 a posledným dňom hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku žalobcu z titulu neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou bol deň 31.3.2011, žalobca však podal žalobu až po uplynutí uvedenej lehoty, keď podal žalobu na súd dňa 1.4.2011. Odvolací súd na odvolanie žalobcu uvedený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, keď sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žaloba nebola podaná včas, ale až po uplynutí prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku navrhovateľa z titulu neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 2Cdo/247/2014 - 157 zo dňa 30.4.2015 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov, že nebola dodržaná 5-dňová zákonná lehota žalobcu na prípravu na pojednávanie a žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu, pretože mu nebolo doručené. 13. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v ďalšom konaní súd prvej inštancie doručil žalobcovi o.i. vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu a zároveň riadne a včas doručil žalobcovi aj predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 8.1.2025, keď toto mu bolo doručené dňa 25.11.2024. Žalobca nedôvodne namietal, že súd prvej inštancie mu doručil nečitateľné podania žalovaného, keď kópie týchto podaní priložené žalobcom k odvolaniu i keď sú horšej kvality a ťažšie čitateľné, nie sú však nečitateľnými ako tvrdil žalobca a nie je ani zrejmé, či v takomto vyhotovení aj boli skutočne súdom zaslané žalobcovi, pričom odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca po ich doručení, takúto skutočnosť súdu neoznámil a nepožiadal z tohto dôvodu o ich opätovné doručenie v čitateľnej forme. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie pojednával v jeho neprítomnosti, keď bol chorý a bol práceneschopný. Dôvody odročenia pojednávania upravuje ustanovenie § 183 C.s.p. a z ustanovenia § 183 ods. 1 C.s.p. vyplýva, že súd na návrh strany môže odročiť pojednávanie, ak sa strana z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nej nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechala zastúpiť. V danom prípade sa však žalobca napriek riadnemu a včasnému predvolaniu na pojednávanie dňa 8.1.2011 nedostavil, svoju neprítomnosť včas neospravedlnil a odročenie pojednávania nenavrhol. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré pojednával a aj vyhlásil rozsudok v neprítomnosti žalobcu, keď uviedol, že žalobca až dňa 9.1.2025 doručil súdu e-mailom jeho ospravedlnenie neprítomnosti na pojednávaní dňa 8.1.2025 zo zdravotných dôvodov a následne až v deň vyhlásenia rozsudku zaslal súdu e-mailovú správu, ktorou oznámil, že je dočasne práceneschopný, ale o odročenie nežiadal a navyše podľa pripojeného potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti bol práceneschopný až od 14.1.2025. Žalobca na dôvody uvedené súdom prvej inštancie, pre ktoré súd pojednával vo veci a následne vyhlásil rozsudok v neprítomnosti žalobcu, nereagoval a ich existenciu nespochybnil. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neaplikoval v danom prípade ustanovenia C.s.p. upravujúce individuálne pracovnoprávne spory ako spory s ochranou slabšej strany a porušil § 321 C.s.p., tieto námietky odvolací súd posúdil ako nedôvodné, pretože uvedené ustanovenie sa týka rozsudku pre zmeškanie (§ 273 a nasl. C.s.p.), ktorým však súd v prejednávanej veci nerozhodol.
14. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne žalobu zamietol z dôvodov, že nebola podaná včas, ale až po uplynutí prekluzívnej lehoty na uplatnenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďou a tiež z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore. 15. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu sa skončil dňom 31.1.2011, pričom tento záver súdu prvej inštancie žalobca v odvolaní nespochybnil. Dňom nasledujúcim po tomto dni začala navrhovateľovi plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podľa § 77 Zákonníka práce a posledným dňom tejto lehoty bol deň 31.3.2011. Žalobu o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podal žalobca e-mailom, odoslaným dňa 31.3.2011 o 23:59 hod., ktorý bol súdu doručený podľa prezenčnej pečiatky dňa 1.4.2011. Správne preto súd prvej inštancie ustálil, že žaloba bola podaná na súd až dňa 1.4.2011 a dospel k správnemu záveru, že žaloba nebola podaná včas, keďže posledným dňom uvedenej lehoty bol deň 31.3.2011 a márnym uplynutím tejto lehoty žalobcovi zaniklo právo domáhať sa neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentmi napr. s poukazom na § 121 ods. 5 C.s.p., podľa ktorého lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde, alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času. Súd prvej inštancie sa podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne vysporiadal aj s uvedenou argumentáciou žalobcu, keď poukázal na to, že podľa § 77 Zákonníka práce lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou je prekluzívnou hmotnoprávnou lehotou a žalobca musí podať žalobu na súde tak, aby bola súdu doručená najneskôr v posledný deň lehoty; nestačí odoslanie žaloby na prepravu, či už elektronickú, alebo poštovú; účinnosť takéhoto podania nastane momentom preukázateľného doručenia súdu. Odvolací súd ďalej poukazuje aj na tú skutočnosť, že ak by aj žaloba odoslaná žalobcom dňa 31.3.2011 bola doručená súdu ešte 31.3.2011, touto žalobou si žalobca nároky z titulu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru neuplatnil proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, na ktorom označení žalovaného v konaní žalobca trval, ale proti žalovanému: Ministerstvo školstva Slovenskej republiky. Slovenskú republiku ako žalovaného označil žalobca až v žalobe podanej dňa 4.4.2011, to znamená, že až týmto dňom si svoje nároky z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou uplatnil proti žalovanému, a teda po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné aj námietky žalobcu, že lehota na podanie žaloby začala plynúť v štandardnom stredoeurópskom čase a nie v letnom čase. 16. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že žalovaný je jeho zamestnávateľ; kto ním je vyplýva zo zákonov a z jeho podaní, pričom poukázal na § 2 ods. 1 Zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej služby sú verejnoprávne vzťahy štátnych zamestnancov k štátu. Súd prvej inštancie pri skúmaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou správne vychádzal z ustanovenia § 125 Zákona č. 400/2009 Z.z., ako aj z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/206/2014 zo dňa 24.6.2015 a dospel k správnemu záveru, že ide o spor týkajúci sa nároku zo štátnozamestnaneckého vzťahu medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom. Žalobca ako štátny zamestnanec vykonával štátnu službu v služobnom úrade, ktorým bolo Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky (predtým Ministerstvo školstva Slovenskej republiky) a preto Slovenská republika ako žalovaný označený žalobcom nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore. Vzhľadom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorým je Slovenská republika, námietka žalobcu uvedená v jeho vyjadrení k vyjadreniu žalovaného, že súd mal konať aj s Ministerstvom cestovného ruchu a športu SR, je bez právneho významu. 17. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu trovy v odvolacom konaní nevznikli.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).