Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5CoPr/11/2025 1113201436 23. 06. 2026 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2026:1113201436.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v právnej veci žalobcu: T. U., M.. XX.XX.XXXX, A. U. B. XX, B., právne zast. SODOMA VULGAN, spol. s.r.o. so sídlom Kominárska 2,4, Bratislava, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, IČO: 31 364 501, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, o zaplatenie mzdových nárokov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa zo dňa 16.09.2021, č.k. 6Cpr/2/2013-657 takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1/ Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 854,40 eur spolu s príslušenstvom špecifikovaným vo výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 16.09.2021, č. k. 6Cpr/2/2013-657, v časti o zaplatenie istiny vo výške 2.046,38 Eur spolu s príslušenstvom špecifikovaným vo výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 16.09.2021, č. k. 6Cpr/2/2013-657 konanie zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. 2/ Svoje rozhodnutie zdôvodnil ustanovením § 1 ods. 1 písm. a), § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 a ods. 2, § 2 ods. 3 písm. j), § 4 ods. 1, § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácií pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. v znení účinnom v čase žalobcom vykonávanej pracovnej pohotovosti (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z. z.“), § 1 ods. 4, § 43 ods. 1 písm. d) ods. 3, § 85 ods. 1, § 96, § 96 ods. 3, § 119 ods. 3, § 120 ods. 4, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2, § 132, § 231 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“, „ZP“), § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov, § 100, § 101 ods. 1, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 veta prvá, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 10c, § 33 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov v spojení s § 255 ods. 1, § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov a vecne tým, že v rámci konania súd prvej inštancie dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žalobou uplatneného pracovnoprávneho nároku. 2.1/ Spornou otázkou v konaní bola výška a výpočet mzdového nároku za konkrétny časový úsek, počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce, pričom základ sporu vyplynul práve z rozdielneho výkladu príslušného ustanovenia. Žalovaný pri výpočte mzdových nárokov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádzal zo znenia Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-0510 (konkrétne body 81. a 82. časti 14,
kapitoly III) z hodinovej mzdy v roku 2009 vo výške 1,89 eura, v roku 2010 vo výške 1,97 eura a v roku 2011 vo výške 2,03 eura. S poukazom na absenciu legálnej definície pomernej časti základnej zložky logicky zdôvodnenú potrebu diferencovaného odmeňovania za dobu výkonu práce a dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti bol toho názoru, že pomerná časť základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku u žalobcu zodpovedala dohode v smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, rešpektujúcej Zákonníkom práce stanovené minimum. Žalobca s uvedeným nesúhlasil, keďže mal za to, že pomerná časť základnej zložky mzdy je presne určiteľnou časťou mzdy a zákonné minimum by sa malo použiť len v prípade, ak pomerná časť základnej zložky mzdy je pod jeho úrovňou, pričom sa pri svojej argumentácií opieral o závery vyslovené JUDr. Ing. Editou Lukáčikovou v znaleckom posudku Č.. X/XXXX týkajúcom sa mzdových nárokov iného zamestnanca žalovaného. Zároveň bolo konštatované, že v danom prípade výška mzdy určená v internej smernici žalovaného za 1 hodinu pracovnej pohotovosti bola nižšia ako pomerná časť základnej zložky mzdy žalobcu, a preto sa kolektívna zmluva v časti odkazujúcej na úpravu odmeňovania v predmetnej smernici dostala do rozporu s § 96 ods. 3 Zákonníka práce, a preto žalobca žiadal od žalovaného doplatiť rozdiel v ním vypočítanej a žalovaným vyplatenej náhrady mzdy s úrokom z omeškania. Nárok uplatnený v priebehu konania za mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas zobral späť a v súvislosti s tzv. dobou odpočinku, po viacerých zmenách žaloby si voči žalovanému nakoniec uplatňoval rozdiel medzi pomernou časťou základnej zložky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a žalovaným vyplatenou mzdou odvíjajúcou sa od internej úpravy odmeňovania zamestnancov žalovaného. 2.2/ Súd prvej inštancie súhlasil v danej veci s názorom žalobcu, že z jednotlivých ustanovení Zákonníka práce (aj keď pomerná časť základnej zložky mzdy expressis verbis nie je definová) možno vyvodiť, že pomernou časťou je časť priamo určiteľná a vyčísliteľná, a to v danom prípade ako časť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že základnou zložkou mzdy uvedenou v § 119 ods. 3 Zákonník práce bolo potrebné všeobecne rozumieť zložky mzdy poskytované zamestnancovi podľa odpracovaného času alebo podľa dosiahnutého výkonu. Slovné spojenie pomerná časť bolo dôvodné vzhľadom k tomu, že v prípade zamestnanca mohlo ísť o osobu, ktorá bola odmeňovaná mesačnou mzdou, a tiež preto, že pracovná pohotovosť nemusí trvať presne hodinu. Ak bol základnou zložkou mzdy mesačný plat, ako tomu bolo v prejednávanej veci, potom pomernou časťou je podiel mesačného platu zodpovedajúci pracovnej pohotovosti. Pomerná časť základnej zložky mzdy sa tak mala rovnať časti mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. Z gramatického výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce možno vyvodiť, že zákonným minimum pre odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti by bolo aplikovateľné len v prípade, ak by základná zložka mzdy bola dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Nebolo preto možné súhlasiť so žalovaným, že zákon neurčuje pomernú časť základnej zložky mzdy a jej výpočet, a že z uvedeného dôvodu nebolo stanovenie pomernej časti základnej zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že z úpravy pracovnej pohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo je súladné aj s nadnárodnou právnou úpravou a judikatúrou Európskeho súdneho dvora a tento cieľ je zachovaný v tom, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad rámec základnej zložky mzdy. Aj napriek tomu, že v danom prípade nebola dojednaná pohyblivá zložka mzdy, v dôsledku čoho sa tarifná mzda žalobcu v celej výške stala základom pre výpočet pomernej časti základnej zložky mzdy, bolo potrebné si uvedomiť, že v mnohých prípadoch je základná zložka mzdy dohodnutá pod úroveň minimálnej mzdy a na túto zložku sú naviazané následne doplnkové zložky, závislé napr. od výkonnosti zamestnanca. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti konštatoval, že s uvedeným počíta aj zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde, ktorý určuje zamestnávateľovi vyplatiť zamestnancovi doplatok k minimálnej mzde, ak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne v kalendárnom mesiaci minimálnu mzdu, aj keď zamestnanec odpracoval v kalendárnom mesiaci pracovný čas ustanovený zamestnávateľom. Zároveň poukázal na subsidiárny charakter uvedeného ustanovenia, v dôsledku ktorého mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca táto mzda nemôže byť dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná časť základnej zložky mzdy. Kolektívna zmluva a smernica zamestnávateľa priznáva zamestnancom nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného minima, avšak vôbec nereflektuje, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky mzdy vyššia ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancom nárok na mzdu v nižšej výške, a preto ju súd prvej inštancie v tejto časti
s poukazom na § 231 ods. 1 Zákonníka práce a § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. označil za neplatnú. Súd prvej inštancie výšku mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku určil tak, že výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného fondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Vychádzal pritom z fondu pracovného času uvedeného na výplatných páskach žalobcu za rozhodné obdobie, ktorý sa presne zhodoval s fondom pracovného času použitým pri výpočte znalkyňou JUDr. Ing. Lukáčikovou v znaleckom posudku č. X/XXXX vo veci zamestnanca Š., rovnako tak z výplatných pások prevzal výšku mesačného základu mzdy. Počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti nebol v konaní sporný a vyplýval zo žalovaným predloženého rozpisu, ktorý bol predpokladom aj pre jeho výpočet výšky mzdového nároku. Rovnako z uvedeného rozpisu vyplynula aj žalovaným skutočne vyplatená výška mzdy, ktorú súd použil na zápočet voči súdom vyčíslenej výške žalovaného nároku za ten-ktorý mesiac, ktorá korešpondovala s výpočtom žalobcu predloženým súdu v októbri 2020 a predstavuje násobok počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a hodinovej mzdy určenej v smernici odmeňovaní. Vo vzťahu k výpočtu predloženého žalovaným sa súd prvej inštancie nestotožnil len s výpočtom náhrady za pracovnú pohotovosť v mesiacoch apríl, máj a jún 2012, kedy fond pracovného času v apríli predstavoval 160,50 (nie 165,85), v máji 165,85 (nie 160,50) a v júni 160,50 (nie 165,85), v dôsledku čoho žalobcovi vznikol za uvedené mesiace nárok v inej ako žalobcom uplatnenej výške. Súd prvej inštancie tak žalobcovi priznal doplatok k mzde za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vo výške 854,40 eura. Z výpočtu pomernej časti základnej zložky u žalobcu tak súd prvej inštancie zistil, že táto za celé obdobie prevyšovala výšku minimálneho mzdového nároku, príp. výšku minimálnej mzdy, a preto pomerná časť základnej zložky mzdy bola určujúca pre výpočet mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Súd prvej inštancie pri výpočte zohľadnil skutočnosť, že medzi stranami sporu nebolo tvrdené, že by žalobca v súvislosti s výkonom neaktívnej časti pracovnej pohotovosti čerpal náhradné voľno, čo by malo vplyv na výpočet mzdových nárokov. Nakoľko žalobca je v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. platiteľom odvodov poistného, bolo potrebné určiť výšku mzdového nároku voči zamestnávateľovi vo forme hrubej mzdy, z ktorej následne si bude žalobca voči štátu, nie voči zamestnávateľovi, ktorý bol len odvádzateľom odvodov, plniť odvodovú povinnosť. Nevyplatením mzdy vo výške súladnej s ustanoveniami Zákonníka práce v lehote splatnosti sa žalovaný súčasne dostal do omeškania, a preto súd vyhovel žalobe aj v časti požadovaného úroku z omeškania uplatneného v súlade s § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadením vlády č. 87/1995, t. j. žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 9 % z výšky nedoplatku mzdy za príslušný mesiac obdobia máj 2011 až jún 2012. Počiatok omeškania bol stanovený dňom nasledujúcim po dni splatnosti u žalovaného. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa procesných zásad, t. j. v časti v ktorej bolo konanie zastavené podľa zásady zavinenia vyjadrenej v § 256 ods. 1 CSP a vo zvyšnej časti, ktorá bola predmetom meritórneho rozhodovania, podľa zásady pomeru úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP. 3/ Proti tomuto rozsudku, v časti vyhovujúceho výroku vo veci samej, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný vyjadril najmä nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie ohľadom výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce, a to z dôvodu, že tak ako súd prvej inštancie ustálil výklad uvedeného ustanovenia v zásade znamená, že ide doslova o matematický prepočet z mesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú. V uvedenom výklade potom súd prvej inštancie úplne opomenul zohľadniť fakt, že zákonodarca v § 96 ods. 3 Zákonníka práce hovorí o pomernej časti základnej zložky mzdy, nie o základnej zložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, resp. alikvotnej časti základnej zložky mzdy. Podľa názoru žalovaného z daného slovného spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“ nevyplývalo, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti. Možno z neho maximálne vyvodiť, že táto odmena mala mať určitý vzťah k základnej zložke mzdy. Neznamená však, že by nemohla byť určená napr. pevnou sumou, ktorá by zodpovedala konkrétnej časti základnej zložky mzdy. Možno z neho len vyvodiť, že predmetná odmena nemohla byť nižšia ako minimálna mzda. Podľa názoru žalovaného výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce tak, ako ho prezentoval súd prvej inštancie, t. j. výklad, ktorý umožňuje totožné odmeňovanie výkonu práce a pracovnej pohotovosti, nezohľadňoval odlišnosť medzi obdobím, počas ktorého bola práca skutočne vykonávaná a obdobím, kedy k výkonu práce nedošlo. Žalovaný zdôraznil, že takáto požiadavka na rovnaké odmeňovanie nevyplývala zo žiadneho ustanovenia, pričom odporovala elementárnej logike a bola v rozpore s princípmi spravodlivosti. Žalovaný uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
označil § 96 ods. 3 Zákonníka práce za dispozitívne ustanovenie. V prípade osobitnej úpravy mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v kolektívnej zmluve sa preto mali na odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti použiť mzdové podmienky podľa tejto kolektívnej zmluvy. Žalovaný preto základnú zložku neupravil, ale priamo v smernici pre odmeňovanie, ktorá tvorí prílohu kolektívnej zmluvy, upravil odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Žalovaný mal za to, že tým bolo dodržané znenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný predovšetkým upozornil, že zvýhodnenia dohodnuté nad rámec základnej zložky mzdy sú stanovené väčšinou Zákonníkom práce, nad tento rozsah môžu byť predmetom dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom, resp. dohodnuté v kolektívnej zmluve. Žalovaný zdôraznil, že právna úprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku ich mzdy, ktorou väčšinou býva poskytovanie nezaručených zložiek mzdy, ako sú odmeny alebo prémie, pričom nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ odmeňuje zamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných mzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo Zákonníka práce. Vo vzťahu k ostatným zložkám mzdy žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o obligatórne zložky mzdy ako napr. mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas, resp. ďalšie mzdové zvýhodnenia, tieto slúžia ako odmena pre zamestnanca za samotnú skutočnosť práce nad ustanovený fond pracovného času, príp. za výkon práce v špecifických časoch. To, že ich zamestnávateľ nevypláca zamestnancovi z dôvodu, že nespĺňa podmienky na poskytnutie týchto mzdových zvýhodnení, resp. ďalších variabilných zložiek mzdy neznamená, že ide o pracovnú pohotovosť. Žalovaný trval na tom, že jediný možný, logický a spravodlivý výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práca je ten, že mzda za pracovnú pohotovosť môže byť nižšia ako základná zložka mzdy, pričom jej výška predstavuje určitú - pomernú časť základnej zložky mzdy. O akú pomernú časť pôjde, Zákonník práce pritom presne nestanovuje. Nakoľko však išlo o mzdu s prihliadnutím na § 119 Zákonníka práce je možné odvodiť, že túto pomernú časť dohodne zamestnávateľ s príslušnou odborovou organizáciou v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku I. v zmysle § 388 CSP zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. 4/ Odvolací súd, na základe odvolania žalovaného, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie a po zistení, že obsah odvolanie nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, rozhodol rozsudkom zo dňa 26.09.2024, č. k. 5CoPr/1/2022-758 tak, že rozsudok v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 5/ Žalovaný proti predmetnému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 26.09.2024, č. k. 5CoPr/1/2022-758 inicioval dovolacie konanie. Na jeho základe Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 23.07.2025, sp. zn. 3CdoPr/7/2025, rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku odvolacieho súdu bolo zistenie pochybenia spočívajúceho v porušení práva na spravodlivý súdny proces žalovaného postupom súdov nižších inštancii tým, že neprijateľným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutia (m. m. sp. zn. 7CdoPr/1/2023, 7CdoPr/4/2023, 4CdoPr/10/2024, 4CdoPr/1/2024 v analogicky totožných veciach žalovaného). Dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu, že ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (rozhodnutia obidvoch súdov nižších inštancií je potrebné chápať v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018)), môže sa obmedziť vo svojom odôvodnení len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP), avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí zaoberať a vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). V danej veci sa odvolací súd nevysporiadal s namietanými skutočností v odvolaní, pričom nezaujal relevantné stanovisko ku kardinálnej argumentácii žalovaného, podľa ktorej prvoinštančný súd nesprávne interpretoval § 96 ods. 3 ZP vo vzťahu k slovnému spojeniu „pomerná časť základnej zložky mzdy“ vo vzťahu spôsobu odmeňovania za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a jeho odlíšeniu od časti aktívnej. Žalovaný opakovane zdôrazňoval nevyhnutnosť rozlišovať pri pracovnej pohotovosti medzi obdobím, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobím, kedy k samotnému výkonu práce nedôjde, keďže podľa názoru žalovaného úmyslom zákonodarcu bolo odlišovať výšku mzdy za riadny výkon práce a mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Podľa dovolacieho súdu v danej veci absentuje kvalifikované vysporiadanie sa so zásadnou argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní. Dovolací súd v týchto súvislostiach poukázal aj na rozhodnutia NS SR sp. zn. 7CdoPr/1/2023 a
7CdoPr/4/2023, 4CdoPr/10/2024 v skutkovo obdobných veciach. Na základe vyššie uvedeného zrušil dovolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho a uložil mu v ďalšom konaní svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby obsahová (materiálna) náplň rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť s tým, že osobitnú pozornosť bude odvolací súd venovať rozhodujúcim argumentom dovolateľa. 6/ Po zrušení rozsudku zo dňa 26.09.2024, č. k. 5CoPr/1/2022-758 dovolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie, odvolací súd opätovne vec prejednal. Viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani dokazovanie znova zopakovať (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu výroku I. je vecne správny, a preto ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil. 7/ Žalovaný vo svojom odvolaní napadol rozsudok súdu prvej inštancie odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku. Pri opätovnom prejednaní veci, odvolací súd totožne so svojim prvým rozhodnutím, dospel k záveru o nedôvodnosti uvedeného odvolacieho dôvodu. Pre naplnenie odvolacieho dôvodu spočívajúceho v dospení k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, by muselo ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporového poriadku, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Za nesprávne možno považovať aj také skutkové zistenia, ktoré boli založené na chybnom hodnotení dôkazov. V prejednávanej veci však takéto skutočnosti naplňujúce uplatnený odvolací dôvod zistené neboli. Z uvedeného dôvodu, odvolací súd mal uplatnený odvolací dôvod za nedôvodný. 8/ Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci založenom na nesprávnej interpretácii ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce, odvolací súd uvádza nasledovné. 9/ Podľa § 96 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce (v znení účinnom do 31.08.2011) za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce. 10/ Podľa § 96 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce (v znení účinnom od 01.09.2011) za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. 11/ Podľa § 119 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. 12/ Podľa § 119 ods. 3 Zákonníka práce v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. 13/ Podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou ustanovenou osobitným predpisom. 14/ Žalovaný v odvolaní namietal nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce v časti slovného spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“ vo vzťahu k spôsobu odmeňovania za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a jeho odlíšeniu od časti aktívnej. Zákonník práce ustanovuje povinnosť zamestnávateľa v rámci mzdových podmienok dohodnúť sumu základnej zložky mzdy (§ 119 ods. 2, 3 Zákonníka práce), pričom základnou zložkou mzdy je tá zložka, ktorá je zamestnancovi poskytovaná podľa odpracovaného času (časová mzda) alebo dosiahnutého výkonu (úkolová mzda). V mzdových podmienkach si zamestnávateľ so zamestnancom v pracovnej zmluve alebo s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve dohodne práve túto sumu ako fixný základ, od ktorého sa následne odvíjajú ďalšie výpočty. Pomernosť v tomto kontexte potom vyjadruje vzťah medzi dohodnutou základnou zložkou mzdy a časom neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. V prípade odmeňovania zamestnanca formou hodinovej tarifnej mzdy, nárok na mzdu predstavuje násobok
hodinovej sadzby a počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. V prípade odmeňovania zamestnanca formou mesačnej mzdy, pomernú časť bude predstavovať časť mesačnej mzdy zodpovedajúca podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času. V prípade odmeňovania zamestnanca formou úkolovej mzdy sa za základnú zložku mzdy považuje sadzba zodpovedajúca 100% plneniu noriem spotreby práce. 15/ Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak zamestnancovi patrí za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, nemožno vyčísliť výšku mzdy za hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti inak, ako pomerom zo základnej zložky mzdy. V tomto smere ide o presne vyčísliteľný matematický prepočet, ktorý ustanovil sám zákonodarca. Do tohto výpočtu pritom ako veličiny dosadil dĺžku času a výšku základnej zložky mzdy. Zákonodarca sa neuspokojil len s vyjadrením požiadavky, aby odmena za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti bola v určitom (bližšie nešpecifikovanom) vzťahu k základnej zložke mzdy, ako sa mylne domnieval žalovaný. Naopak, tak ako správne vyložil súd prvej inštancie, zákon vyslovil požiadavku presne vyčísliteľnej sumy na základe zákonom učených kritérií (dĺžka času a výška základnej zložky mzdy). Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného o odlišnom význame pojmov „alikvotný“ a „pomerný“; oba pojmy sú významovo totožné, respektíve významovo blízke. Úvahu žalovaného o tom, ako mal a mohol zákonodarca formulovať predmetné ustanovenie, vyhodnotil odvolací súd ako účelovú a špekulatívnu. 16/ Ďalej bolo potrebné konštatovať, že ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce upravuje odmeňovanie zamestnancov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nasledovne. Vo všeobecnosti patrí zamestnancom za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy. V prípade, ak by pomerná časť základnej zložky mzdy bola nižšia ako „minimálny mzdový nárok ustanovený v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce“, respektíve nižšia ako „minimálna mzda v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu“, uplatní sa minimálna spodná hranica upravená v ustanovení § 96 ods. 3 Zákonníka práce. V zmysle tohto ustanovenia musí byť mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce, respektíve najmenej vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce však nevylučuje, aby úprava odmeňovania tohto nároku bola dohodnutá v pracovnej zmluve (§ 1 ods. 6 Zákonníka práce) či upravená v kolektívnej zmluve (§ 231 ods. 1 Zákonníka práce). Zo zákonného spojenia „najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce“, respektíve „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu“ je zrejmé, že so zamestnancom môže byť mzda za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku dohodnutá a priznaná aj vyššou sumou. Táto možnosť je však obmedzená tým, že musí ísť o priaznivejšiu úpravu pre zamestnanca, než určuje zákon. Menej priaznivé odmeňovanie, než aké ustanovuje § 96 ods. 3 Zákonníka práce je vylúčené. Kolektívna zmluva by v tejto časti, ktorá je v rozpore so všeobecne záväzným predpisom, bola neplatná v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní. 17/ Vzhľadom na vyššie uvedené platí, že zákonné minimum pre výšku mzdy za čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku je aplikovateľné len v prípade, ak by suma pomernej časti základnej zložky mzdy bola nižšia než zákonom garantovaná hranica. V prípade, že je odmeňovanie zamestnancov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti upravené v kolektívnej zmluve, musí táto kolektívna zmluva priznávať zamestnancom priaznivejšie podmienky odmeňovania, než ustanovuje zákon. V opačnom prípade je nevyhnutné trvať na uplatnení § 96 ods. 3 Zákonníka práce a priznať zamestnancovi mzdu za čas neaktívnej pracovnej pohotovosti vo výške pomernej časti jeho základnej zložky mzdy. 18/ Vo vzťahu k námietke žalovaného, že požiadavka na rovnaké odmeňovanie za výkon práce a pracovnú pohotovosť nevyplýva zo žiadneho ustanovenia a odporuje elementárnej logike, odvolací súd konštatuje, že právna úprava takéto odmeňovanie nevylučuje. Žalovaný pri svojej argumentácii opomenul skutočnosť, že v prejednávanom prípade výška mzdy je síce totožná, ale v iných prípadoch k tejto totožnosti dôjsť nemusí. Zamestnancovi, s ktorým bola dohodnutá len základná zložka mzdy, a nie variabilná zložka, nemôže byť táto skutočnosť na ťarchu pri určovaní mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku. Aj napriek tomu, že sa žalovaný snažil presadiť názor o nespravodlivosti voči zamestnávateľovi, s touto argumentáciou sa nebolo možné stotožniť. Práve akceptovaním výkladu, ktorý presadzoval žalovaný, by došlo k právne neudržateľnej interpretácii ustanovení Zákonníka práce a k znevýhodneniu zamestnanca, s ktorým nebola dojednaná iná než základná zložka mzdy. 19/ Poukaz žalovaného na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/165/2018 zo dňa 29.4.2019, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodný. S uvedeným sa už vysporiadal aj súd prvej
inštancie a v tomto smere možno len zdôrazniť, že právny názor vyjadrený v predmetnom rozhodnutí nemeritórneho charakteru, ktorým bolo dovolanie z procesných dôvodov odmietnuté, predstavuje obiter dictum bez precedenčných účinkov. Nie je preto pre rozhodovanie všeobecných súdov autoritatívne. 20/ Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Povinnosťou súdu je vysporiadať sa s otázkami, ktoré majú podstatný vplyv na skutkové a právne posúdenie veci (porovnaj napríklad m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike/sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). Odvolací súd zhodne s názorom prezentovaným vo svojom prvom rozsudku má za to, že súd prvej inštancie sa s argumentáciou tak žalovaného, ako aj žalobcu dostatočným spôsobom vysporiadal a predstavil zrozumiteľné odôvodnenie svojho rozhodnutia. 21/ Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel aj po opätovnom posúdení vecnej správnosti napadnutého rozsudku k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových, no najmä právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie. Odvolací súd preto v napadnutej časti výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správny. 22/ O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 453 ods. 3 Civilného sporového poriadku v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný procesný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Základným pravidlom pre priznanie náhrady trov konania je zásada úspechu vo veci podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Z uvedeného hľadiska aj napriek procesnému úspechu žalovaného v dovolacom konaní v tom zmysle, že dosiahol zrušenie pôvodného rozsudku odvolacieho súdu, pre konečné rozhodnutie o trovách konania bol určujúcim konečný výsledok sporu. Keďže odvolací súd opätovne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, ktorým bol žalovaný zaviazaný k plneniu, možno považovať žalobcu za úspešnú stranu v celom spore. 23/ Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 Civilného sporového poriadku).