Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5CoPr/1/2022 1113201436 26. 09. 2024 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2024:1113201436.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Romana Huszára, v spore žalobcu: T. U., M.. XX.XX.XXXX, Q. B. XX, XXX XX P. C., zast. SODOMA VULGAN, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Kominárska 2,4, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Bratislava, so sídlom v Bratislave, Klemensova 8, IČO: 313 645 01, o zaplatenie mzdových nárokov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.09.2021, č.k. 6Cpr/2/2013-657 takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 854,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 70,67 eur od 13.06.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 76,68 eur od 13.07.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 62,82 eur od 13.08.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 70,67 eur od 13.09.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 76,68 eur od 13.10.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 54,97 eur od 13.11.2011 do zaplatenia, 9 % zo sumy 71,05 eur od 13.12.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 69,72 eur od 13.01.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 64,73 eur od 13.02.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 4081 eur od 13.04.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 54,88 eur od 13.05.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 75,99 eur od 13.06.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 64,73 eur od 13.07.2012 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 2.046,38 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 200,32 eur od 13.08.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 180,87 eur od 13.09.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 106,72 eur od 13.10.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 155,82 eur od 13.11.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 116,08 od 13.12.2009 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 143,30 eur od 13.01.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 155,55 eur od 13.02.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 107,09 eur od 13.03.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 159, 66 eur od 13.04.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 170,49 eur od 13.05.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 64, 58 eur od 13.06.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 186,09 eur od 13.07.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 97,26 eur od 13.08.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 134,49 eur od 13.09.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 123,90 eur od 13.10.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 170,75 eur od 13.11.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 167, 53 eur od 13.12.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 168,29 eur od 13.01.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 142,67 eur od 13.02.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 141,22 eur od 13.03.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 128,34 eur od 13.04.2011 do zaplatenia, 0,25 % ročne zo sumy 200,32 eur od 13.04.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 157,20 eur od 13.05.2011 do zaplatenia, 0,25 % ročne zo sumy 225,36 eur od 13.05.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 154,69 eur od 13.06.2011 do zaplatenia, 0,25 % ročne zo sumy 225,36 eur od 13.06.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 123,64
eur od 13.07.2011 do zaplatenia, 0,5 % ročne zo sumy 200,32 eur od 13.07.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 162,54 eur od 13.08.2011 do zaplatenia, 0,5 % ročne zo sumy 225,36 eur od 13.08.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 154,69 eur od 13.09.2011 do zaplatenia, 0,5 % ročne zo sumy 225,36 eur od 13.09.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 98,60 eur od 13.10.2011 do zaplatenia, 0,5 % ročne zo sumy 175,28 eur od 13.10.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 148,85 eur od 13.11.2011 do zaplatenia, 0,25 % ročne zo sumy 203,82 eur od 13.11.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 145, 51 eur od 13.12.2011 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 132,83 eur od 13.01.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 126,58 eur od 13.03.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 135,36 eur od 13.04.2012 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 182,90 eur od 13.05.2012 do zaplatenia, 9 % ročne 125,51 eur od 13.06.2012 do zaplatenia a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 991,92 eur zastavil. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 1 ods. 1 písm. a), § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 a ods. 2, § 2 ods. 3 písm. j), § 4 ods. 1, § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácií pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. v znení účinnom v čase žalobcom vykonávanej pracovnej pohotovosti (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z. z.“), § 1 ods. 4, § 43 ods. 1 písm. d) ods. 3, § 85 ods. 1, § 96, § 96 ods. 3, § 119 ods. 3, § 120 ods. 4, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2, § 132, § 231 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov, § 100, § 101 ods. 1, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 veta prvá, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 10c, § 33 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov v spojení s § 255 ods. 1, § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že v rámci konania súd prvej inštancie dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žalobou uplatneného pracovnoprávneho nároku. 3. V prejednávanej veci bola spornou výška a výpočet mzdového nároku za konkrétny časový úsek, počas neaktívnej pracovnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce, pričom základ sporu vyplynul práve z rozdielneho výkladu príslušného ustanovenia. Žalovaný pri výpočte mzdových nárokov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti vychádzal zo znenia Smernice pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105 - 0510 (konkrétne body 81. a 82. časti 14, kapitoly III) z hodinovej mzdy v roku 2009 vo výške 1,89 eur, v roku 2010 vo výške 1,97 eur a v roku 2011 vo výške 2,03 eur. S poukazom na absenciu legálnej definície pomernej časti základnej zložky logicky zdôvodnenú potrebu diferencovaného odmeňovania za dobu výkonu práce a dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti bol toho názoru, že pomerná časť základnej zložky mzdy za pohotovosť na pracovisku u žalobcu zodpovedala dohode v smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, rešpektujúcej Zákonníkom práce stanovené minimum. Žalobca s uvedeným nesúhlasil, keďže mal za to, že pomerná časť základnej zložky mzdy je presne určiteľnou časťou mzdy a zákonné minimum by sa malo použiť len v prípade, ak pomerná časť základnej zložky mzdy je pod jeho úrovňou, pričom sa pri svojej argumentácií opieral o závery vyslovené T.. I.. V. C. v znaleckom posudku č. X/XXXX týkajúcom sa mzdových nárokov iného zamestnanca žalovaného. Zároveň bolo konštatované, že v danom prípade výška mzdy určená v internej smernici žalovaného za 1 hodinu pracovnej pohotovosti bola nižšia ako pomerná časť základnej zložky mzdy žalobcu, a preto sa kolektívna zmluva v časti odkazujúcej na úpravu odmeňovania v predmetnej smernici dostala do rozporu s § 96 ods. 3 Zákonníka práce, a preto žalobca žiadal od žalovaného doplatiť rozdiel v ním vypočítanej a žalovaným vyplatenej náhrady mzdy s úrokom z omeškania. Nárok uplatnený v priebehu konania za mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas zobral späť a v súvislosti s tzv. dobou odpočinku, po viacerých zmenách žaloby si voči žalovanému nakoniec uplatňoval rozdiel medzi pomernou časťou základnej zložky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a žalovaným vyplatenou mzdou odvíjajúcou sa od internej úpravy odmeňovania zamestnancov žalovaného. 4. Súd prvej inštancie sa v úvode zaoberal námietkou premlčania práva, na základe čoho konštatoval, že rozhodoval len o nepremlčaných nárokoch žalobcu, a to v rozsahu doplatenia mzdy za mesiace máj 2011 až jún 2012 s príslušným úrokom z omeškania. Mzdový nárok za čas strávený žalobcom na pracovisku medzi 18.00 až 24.00 v období od augusta 2009 do júna 2012 súd prvej inštancie právne kvalifikoval ako nárok na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa § 96 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce, k čomu sa v zmysle poslednej zmeny žalobného návrhu priklonil nakoniec aj samotný žalobca,
keď upustil od mzdy za riadny výkon práce a s tým spojené mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas. Žalobcovi tak v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce patrila mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Spornou bola pomerná časť základnej zložky mzdy, ktorú zákonodarca expressis verbis nedefinoval, avšak súd prvej inštancie súhlasil s názorom žalobcu, že z jednotlivých ustanovení Zákonníka práce možno vyvodiť, že pomernou časťou je časť priamo určiteľná a vyčísliteľná, a to v danom prípade ako časť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že základnou zložkou mzdy uvedenou v § 119 ods. 3 Zákonník práce bolo potrebné všeobecne rozumieť zložky mzdy poskytované zamestnancovi podľa odpracovaného času alebo podľa dosiahnutého výkonu. Slovné spojenie pomerná časť bolo dôvodné vzhľadom k tomu, že v prípade zamestnanca mohlo ísť o osobu, ktorá bola odmeňovaná mesačnou mzdou, a tiež preto, že pracovná pohotovosť nemusí trvať presne hodinu. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak bol základnou zložkou mzdy mesačný plat, ako tomu bolo v prejednávanej veci, potom pomernou časťou je podiel mesačného platu zodpovedajúci pracovnej pohotovosti. Pomerná časť základnej zložky mzdy sa tak mala rovnať časti mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. Z gramatického výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce možno vyvodiť, že zákonným minimum pre odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti by bolo aplikovateľné len v prípade, ak by základná zložka mzdy bola dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Nebolo preto možné súhlasiť so žalovaným, že zákon neurčuje pomernú časť základnej zložky mzdy a jej výpočet, a že z uvedeného dôvodu nebolo stanovenie pomernej časti základnej zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že z úpravy pracovnej pohotovosti vyplýva úmysel zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce, mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a mzdu za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo je súladné aj s nadnárodnou právnou úpravou a judikatúrou Európskeho súdneho dvora a tento cieľ je zachovaný v tom, že za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca, t. j. nie mzdy v celej výške v rámci zvýhodnení dohodnutých nad rámec základnej zložky mzdy. Aj napriek tomu, že v danom prípade nebola dojednaná pohyblivá zložka mzdy, v dôsledku čoho sa tarifná mzda žalobcu v celej výške stala základom pre výpočet pomernej časti základnej zložky mzdy, bolo potrebné si uvedomiť, že v mnohých prípadoch je základná zložka mzdy dohodnutá pod úroveň minimálnej mzdy a na túto zložku sú naviazané následne doplnkové zložky, závislé napr. od výkonnosti zamestnanca. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti konštatoval, že s uvedeným počíta aj zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde, ktorý určuje zamestnávateľovi vyplatiť zamestnancovi doplatok k minimálnej mzde, ak mzda zamestnanca za vykonanú prácu nedosiahne v kalendárnom mesiaci minimálnu mzdu, aj keď zamestnanec odpracoval v kalendárnom mesiaci pracovný čas ustanovený zamestnávateľom. Zároveň poukázal na subsidiárny charakter uvedeného ustanovenia, v dôsledku ktorého mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byť dohodnutá v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca táto mzda nemôže byť dohodnutá v nižšej výške ako je pomerná časť základnej zložky mzdy. Kolektívna zmluva a smernica zamestnávateľa priznáva zamestnancom nárok na mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného minima, avšak vôbec nereflektuje, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky mzdy vyššia ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancom nárok na mzdu v nižšej výške, a preto ju súd prvej inštancie v tejto časti s poukazom na § 231 ods. 1 Zákonníka práce a § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. označil za neplatnú. Súd prvej inštancie výšku mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku určil tak, že výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu a mesačného fondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Vychádzal pritom z fondu pracovného času uvedeného na výplatných páskach žalobcu za rozhodné obdobie, ktorý sa presne zhodoval s fondom pracovného času použitím pri výpočte znalkyňou T.. I.. C. v znaleckom posudku č. X/XXXX vo veci zamestnanca Š., rovnako tak z výplatných pások prevzal výšku mesačného základu mzdy. Počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti nebol v konaní sporný a vyplýval zo žalovaným predloženého rozpisu, ktorý bol predpokladom aj pre jeho výpočet výšky mzdového nároku. Rovnako z uvedeného rozpisu vyplynula aj žalovaným skutočne vyplatená výška mzdy, ktorú súd použil na zápočet voči súdom vyčíslenej výške žalovaného nároku za ten-ktorý mesiac, ktorá korešpondovala s výpočtom žalobcu predloženým súdu v októbri 2020 a predstavuje násobok počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a hodinovej mzdy určenej v smernici odmeňovaní. Vo vzťahu k výpočtu predloženého žalovaným sa súd prvej inštancie nestotožnil len s výpočtom náhrady za pracovnú pohotovosť v mesiacoch apríl, máj a jún 2012, kedy fond pracovného času v apríli predstavoval 160,50 (nie 165,85), v máji 165,85 (nie 160,50) a v júni 160,50 (nie 165,85), v
dôsledku čoho žalobcovi vznikol za uvedené mesiace nárok v inej ako žalobcom uplatnenej výške. Súd prvej inštancie tak žalobcovi priznal doplatok k mzde za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v celkom výške 854,40 eur. Z výpočtu pomernej časti základnej zložky u žalobcu tak súd prvej inštancie zistil, že táto za celé obdobie prevyšovala výšku minimálneho mzdového nároku, príp. výšku minimálnej mzdy, a preto pomerná časť základnej zložky mzdy bola určujúca pre výpočet mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Súd prvej inštancie pri výpočte zohľadnil skutočnosť, že medzi stranami sporu nebolo tvrdené, že by žalobca v súvislosti s výkonom neaktívnej časti pracovnej pohotovosti čerpal náhradné voľno, čo by malo vplyv na výpočet mzdových nárokov. Nakoľko žalobca je v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. platiteľom odvodov poistného, bolo potrebné určiť výšku mzdového nároku voči zamestnávateľovi vo forme hrubej mzdy, z ktorej následne si bude žalobca voči štátu, nie voči zamestnávateľovi, ktorý bol len odvádzateľom odvodov, plniť odvodovú povinnosť. Nevyplatením mzdy vo výške súladnej s ustanoveniami Zákonníka práce v lehote splatnosti sa žalovaný súčasne dostal do omeškania, a preto súd vyhovel žalobe aj v časti požadovaného úroku z omeškania uplatneného v súlade s § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995, t. j. žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 9 % z výšky nedoplatku mzdy za príslušný mesiac obdobia máj 2011 až jún 2012. Počiatok omeškania bol stanovený dňom nasledujúcim po dni splatnosti u žalovaného. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa procesných zásad, t. j. v časti v ktorej bolo konanie zastavené podľa zásady zavinenia vyjadrenej v § 256 ods. 1 CSP a vo zvyšnej časti, ktorá bola predmetom meritórneho rozhodovania, podľa zásady pomeru úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP. 5. Voči žalobe vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie z dôvodu, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a teda rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný vyjadril najmä nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie ohľadom výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce, a to z dôvodu, že tak ako súd prvej inštancie ustálil výklad uvedeného ustanovenia v zásade znamená, že ide doslova o matematický prepočet z mesačnej základnej zložky mzdy na hodinovú. V uvedenom výklade potom súd prvej inštancie úplne opomenul zohľadniť fakt, že zákonodarca v § 96 ods. 3 Zákonníka práce hovorí o pomernej časti základnej zložky mzdy, nie o základnej zložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, resp. alikvotnej časti základnej zložky mzdy. Podľa názoru žalovaného z daného slovného spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“ nevyplývalo, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúci času pracovnej pohotovosti. Možno z neho maximálne vyvodiť, že táto odmena mala mať určitý vzťah k základnej zložke mzdy. Neznamená však, že by nemohla byť určená napr. pevnou sumou, ktorá by zodpovedala konkrétnej časti základnej zložky mzdy. Možno z neho len vyvodiť, že predmetná odmena nemohla byť nižšia ako minimálna mzda. Podľa názoru žalovaného výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce tak, ako ho prezentoval súd prvej inštancie, t. j. výklad, ktorý umožňuje totožné odmeňovanie výkonu práce a pracovnej pohotovosti, nezohľadňoval odlišnosť medzi obdobím, počas ktorého bola práca skutočne vykonávaná a obdobím, kedy k výkonu práce nedošlo. Žalovaný zdôraznil, že takáto požiadavka na rovnaké odmeňovanie nevyplývala zo žiadneho ustanovenia, pričom odporovala elementárnej logike a bola v rozpore s princípmi spravodlivosti. Žalovaný uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky označil § 96 ods. 3 Zákonníka práce za dispozitívne ustanovenie. V prípade osobitnej úpravy mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v kolektívnej zmluve sa preto mali na odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti použiť mzdové podmienky podľa tejto kolektívnej zmluvy. Žalovaný preto základnú zložku neupravil, ale priamo v smernici pre odmeňovanie, ktorá tvorí prílohu kolektívnej zmluvy, upravil odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Žalovaný mal za to, že tým bolo dodržané znenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný predovšetkým upozornil, že zvýhodnenia dohodnuté nad rámec základnej zložky mzdy sú stanovené väčšinou Zákonníkom práce, nad tento rozsah môžu byť predmetom dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom, resp. dohodnuté v kolektívnej zmluve. Žalovaný zdôraznil, že právna úprava neukladá zamestnávateľovi povinnosť dohadovať so zamestnancami variabilnú zložku ich mzdy, ktorou väčšinou býva poskytovanie nezaručených zložiek mzdy, ako sú odmeny alebo prémie, pričom nie je ničím výnimočným, že k dohode o takýchto zložkách mzdy nedôjde a zamestnávateľ odmeňuje zamestnanca len v rozsahu základnej zložky mzdy a povinných mzdových zvýhodnení vyplývajúcich zo Zákonníka práce. Vo vzťahu k ostatným zložkám mzdy žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o obligatórne zložky mzdy ako napr. mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas, resp. ďalšie mzdové zvýhodnenia, tieto slúžia ako odmena pre zamestnanca za samotnú skutočnosť práce nad ustanovený fond pracovného času, príp. za výkon práce v špecifických časoch. To, že ich zamestnávateľ nevypláca zamestnancovi z dôvodu, že nespĺňa podmienky na poskytnutie
týchto mzdových zvýhodnení, resp. ďalších variabilných zložiek mzdy neznamená, že ide o pracovnú pohotovosť. Žalovaný trval na tom, že jediný možný, logický a spravodlivý výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práca je ten, že mzda za pracovnú pohotovosť môže byť nižšia ako základná zložka mzdy, pričom jej výška predstavuje určitú - pomernú časť základnej zložky mzdy. O akú pomernú časť pôjde, Zákonník práce pritom presne nestanovuje. Nakoľko však išlo o mzdu s prihliadnutím na § 119 Zákonníka práce je možné odvodiť, že túto pomernú časť dohodne zamestnávateľ s príslušnou odborovou organizáciou v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku I. v zmysle § 388 CSP zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného označil rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, pričom sa s jeho obsahom plne stotožnil. Vo vzťahu ku gramatického výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práca uviedol, že tento bol jednoznačný, t. j. podiel základnej zložky mzdy a počtu hodín vo fonde pracovného času za príslušný kalendárny mesiac. V zmysle § 231 ods. 4 Zákonníka práce je prípustné dohodnúť v rámci normatívnej časti kolektívnej zmluvy iba výhodnejšie pracovné a mzdové podmienky, v porovnaní s podmienkami stanovenými platnou právnou úpravou, s výnimkou prípadu, ak je právna norma upravujúca pracovné alebo mzdové podmienky absolútne kogentná. Žalobca mal za to, že právna otázka, od ktorej výkladu záviselo rozhodnutie vo veci, bola v právnej úprave vymedzená jasne a zrozumiteľne a nepripúšťala iný rozumný výklad ako ten, ktorý si osvojil súd prvej inštancie. Žalobca zároveň zdôraznil, že zamestnanec mal v zmysle § 96 ods. 3 Zákonníka práce nárok na pomernú časť základnej zložky mzdy, ktorá sa vypočítala ako podiel základnej zložky mesačnej mzdy zamestnanca a počtu hodín vo fonde pracovného času zamestnanca za príslušný kalendárny mesiac. Časť § 96 ods. 3 Zákonníka práce „najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu“ bolo potrebné vykladať ako korekciu výpočtu pomernej časti základnej zložky mzdy vo výnimočných prípadoch, nie ako možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve nižšiu mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa. Záverom navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 7. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že zo slovného spojenia „pomerná časť základnej zložky mzdy“ nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúcu času pracovnej pohotovosti. Bolo možné maximálne vyvodiť, že táto odmena by mala mať určitý vzťah k základnej zložke mzdy. Neznamenalo to však, že by nemohla byť určená napr. pevnou sumou, ktorá by zodpovedala konkrétnej časti základnej zložky mzdy, t. j. zákonodarca nehovoril o základnej zložke mzdy prepočítanej na čas trvania pracovnej pohotovosti v pomere 1:1, t. j. o alikvotnej časti základnej zložky mzdy. Žalovaný zdôraznil, že pri výkone práce reálne došlo k činnosti zamestnanca, avšak pracovná pohotovosť, tak ako ju definuje Zákonník práce, je len stavom pripravenosti, t. j. čakaním na výkon práce a nie reálnym výkonom práce. Žalovaný preto trval na tom, že výkon práce nemôže byť odmeňovaný rovnako ako čakanie na výkon práce. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že zamestnanec mal mať postavenie slabšej strany. Uviedol, že toto postavenie neznamená, že zamestnanec má mať automaticky nárok, aby príslušný súd rozhodol každý spor, ktorý vedie so zamestnávateľom v jeho prospech, a to obzvlášť v prípadoch, ak by takéto rozhodnutie malo byť v rozpore s právnymi predpismi. Na základe uvedeného žalovaný zotrval na návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku I. v súlade s § 388 CSP zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. 8. Žalobca v odvolacej duplike konštatoval, že ak by chcel zákonodarca zrozumiteľným spôsobom vyjadriť pravidlo, že zamestnanec by mal za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa mať nárok na mzdu dohodnutú v individuálnej alebo kolektívnej pracovnej zmluve, minimálne vo výške minimálnej hodinovej mzdy určenej príslušným právnym predpisom, spravil by to obdobne ako vo všetkých ostatných prípadoch, v ktorých reguluje výšku mzdovej kompenzácie, náhrady mzdy či iného plnenia, a to stanovením najnižšej možnej hodnoty. Možnosť dohodnúť inú mzdu za pracovnú pohotovosť vyplýva z jednostrannej kogentnosti noriem pracovného práva vyjadrenej v § 1 ods. 6 a § 231 ods. 4 Zákonníka práce. Nedáva žiadny zmysel, prečo by zákonodarca do textu právnej normy zahŕňal mätúci pojem „pomerná časť základnej zložky mzdy“ na vyjadrenie možnosti dojednania výhodnejšej úpravy v prospech zamestnanca. Žalobca mal za to, že nebolo jeho úlohou podať podrobný doktrinálny právny výklad pojmu „pomerná časť základnej zložky mzdy“ vo vzťahu k všetkým inštitútom Zákonníka práce a ani sa oň nechcel pokúšať. Záverom požiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správne v napadnutej časti potvrdil a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contratio v spojení s § 219 ods. 3 CSP) odvolaním napadnutý výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 10. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 402/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave ak ďalej nie je ustanovené inak, pracovná pohotovosť v doprave na účely tohto zákona je čas, počas ktorého zamestnanec v doprave nemusí byť na pracovisku, ale je povinný byť zamestnávateľovi k dispozícií pripravený začať vykonávať prácu na jeho pokyn nad určený týždenný pracovný čas. Tento čas a jeho predpokladané trvanie musí zamestnanec v doprave poznať vopred, najmä na základe rozvrhu pracovných zmien alebo podľa cestovného poriadku. 11. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 402/2007 Z. z. čas pracovnej pohotovosti, počas ktorého zamestnanec v doprave podľa požiadaviek zamestnávateľa vykonáva prácu alebo je povinný byť na pracovisku pripravený na výkon práce, sa započítava do pracovného času, za ktorý patrí zamestnancovi v doprave mzda. 12. Podľa § 85 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný čas je časový úsek v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. 13. Podľa § 85 ods. 2 Zákonníka práce, doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom. 14. Podľa § 96 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadi zamestnancovi alebo sa s ním dohode, aby sa mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času zdržiaval po určený čas na dohodnutom mieste a bol pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, ide o pracovnú pohotovosť. 15. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. 16. Podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 1.9.2011 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 ZP v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce. 17. Podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 1.9.2011 za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku podľa odseku 2 patrí zamestnancovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. 18. Podľa § 96 ods. 4 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na dohodnutom mieste mimo pracoviska a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa nezapočítava do pracovného času. 19. Podľa § 96 ods. 6 Zákonníka práce čas, keď zamestnancovi počas pracovnej pohotovosti vykonáva prácu, je aktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za prácu nadčas. 20. Podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou ustanovenou osobitným predpisom.
21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 23. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 25. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že úlohou súdu je hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, pričom musí starostlivo prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo strany sporu uviedli pri samotnom hodnotení dôkazov, súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi ako má dôkaz hodnotiť, uplatňuje sa totiž jedna zo základných zásad, a to zásada voľného hodnotenia dôkazov. Kontrola hodnotenia dôkazov sa pritom spravidla realizuje práve odôvodnením rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP), ktorý zaväzuje súd k tomu, aby vo svojom rozhodnutí uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku boli použité, ako sa vyjadrila protistrana a aké prostriedky procesnej obrany použila. Zároveň je úlohou súdu, aby jasne a výstižne posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil. Súd prvej inštancie má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 26. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. V súvislosti s námietkou žalovaného, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. Zároveň súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby na zaplatenie žalovanej istiny titulom náhrady mzdy za výkon pracovnej pohotovosti. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 CSP. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce a zákona č. 462/2007 Z. z. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti priznanej náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku. 27. Smernica žalovaného pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-0510 označuje čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, ako neaktívny čas pracovnej pohotovosti, ktorý sa v zmysle § 85 Zákonníka práce považuje za pracovný čas. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na vymedzenie pojmu pracovná pohotovosť v zmysle Zákonníka práce. Základnou charakteristikou pracovnej pohotovosti je výkon nevyhnutných prác, ktoré je potrebné uskutočniť v odôvodnených prípadoch mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. V súvislosti s vymedzením pracovnej pohotovosti Zákonník práce (ZP) rozlišuje pracovnú pohotovosť nariadenú zamestnávateľom a pracovnú pohotovosť dohodnutú so zamestnancom. Za základný pojmový znak pracovnej pohotovosti treba považovať skutočnosť, že sa zamestnanec zdržiava po určitý čas na určitom mieste a je pripravený na výkon práce. Odmeňovanie pracovnej pohotovosti ZP upravuje buď vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy alebo na úrovni zákonného minima. Ustanovenie § 96 ods. 3 určuje zákonný limit, pod ktorý nesmel žalovaný ako zamestnávateľ klesnúť pri výplate náhrady mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti. Výkladom citovaného zák. ustanovenia je možné dospieť
k záveru, že zamestnancovi patrí mzda v prvom rade vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce od 1.9.2011 najmenej vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Pri určení mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku žalovaný v prípade žalobcu garantoval minimálne nároky kladené na odmeňovanie neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku, avšak nezaoberal sa skutočnosťou, či pomerná časť základnej zložky mzdy zamestnanca nie je vyššia ako je jej garancia stanovená v predpise. 28. Žalovaný namietal výklad § 96 ods. 3 Zákonníka práce, pričom mal za to, že z tohto ustanovenia nevyplýva, že výšku odmeny za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti možno určiť iba ako podiel mesačnej základnej zložky mzdy zamestnanca zodpovedajúcu času pracovnej pohotovosti. Podľa jeho názoru možno len vyvodiť, že predmetná odmena nemohla byť nižšia ako minimálna mzda. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pomerná časť je priamo určiteľná a vyčísliteľná, a to v danom prípade ako časť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti. Pomerná časť základnej zložky mzdy sa tak má rovnať časti mesačnej mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. 29. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že odmeňovanie zamestnancov bolo dohodnuté v rámci Kolektívnej zmluvy ŽSR a aj keď mohlo byť podľa názoru žalovaného dohodnuté aj v menšom rozsahu, ako je minimálny mzdový nárok, bolo dohodnuté tak, ako to vyžaduje § 96 ods. 3, t.j. vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy, najmenej však vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu. Ďalej žalovaný tvrdil, že Zákonník práce prioritne ponecháva dohodu o mzde na riešenie v rámci kolektívnej zmluvy a táto dohoda sa vzťahovala aj na odmeňovanie zamestnancov ŽSR -ZPOŽ - hasičských útvarov, teda aj na samotného žalobcu, vychádzal z toho, že odmeňovanie pracovnej pohotovosti bolo dohodnuté v rámci Smernice pre odmeňovanie (111. kapitola, časť 14, bod 82), ktorá je súčasťou Kolektívnej zmluvy ŽSR. Avšak v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 4 ods. 2 zákona 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, v zmysle ktorého neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá je v rozpore so všeobecným záväzným predpisom. K argumentácii žalovaného, ktorou chcel preukázať správnosť postupu zamestnávateľa pri vyplácaní mzdových náhrad za pracovnú pohotovosť odvolací súd udáva, že sa s ňou nestotožňuje. 30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 31. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie v odvolaní napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).