Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4CoKR/36/2023 1113202874 29. 01. 2026 JUDr. Elena Kúšová ECLI:SK:KSBA:2026:1113202874.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovič, v právnej veci žalobcu: JUDr. Matúš Košara, Piaristická 276/46, 911 01 Trenčín, značka správcu S1395, správca úpadcu GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze, Gen. M. R. Štefánika 373/69, 916 01 Stará Turá, IČO: 36 254 886, proti žalovanému: JUDr. Ing. Viera Fraňová, Drevárska 23, 902 01 Pezinok, značka správcu S1260, správca úpadcu Genesis, s.r.o., Špitálska 25, 811 08 Bratislava, IČO: 36 229 172, o určenie pohľadávky proti podstate, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 4Cbi/4/2013-277 zo dňa 05.05.2023, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 4Cbi/4/2013-277 zo dňa 05.05.2023 potvrdzuje. Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) prvým výrokom zamietol žalobu žalobcu. Druhým výrokom určil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie právne posúdil a odôvodnil s poukazom na ust. § 23 ods. 1, § 87 ods. 1, 2, 3, 5, § 28 ods. 1 a 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), § 20 ods. 2, § 40 ods. 3, § 663, § 667 ods. 1 a 2, 680 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 2. V rozhodnutí uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd určí, že pohľadávka obchodnej spoločnosti GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze vo výške 277.230,92 eur, uplatňovaná v konkurznom konaní vedenom voči úpadcovi obchodná spoločnosť Genesis, s.r.o. pred Okresným súdom Bratislava I, číslo konania 2K/18/2010, je oprávnená a je pohľadávkou proti podstate. 3. Žalobca v rámci procesného útoku v konaní argumentoval tvrdením, že v danom prípade ide o pohľadávku predstavujúcu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetov nájmu v zmysle § 667 ods. 1 veta štvrtá OZ, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu Genesis, s.r.o. s tým, že na základe uzatvorených nájomných zmlúv prenajímateľ - spoločnosť Genesis, s.r.o. dal nájomcovi spoločnosti GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze súhlas na vykonanie zmien na predmetoch nájmu, zmluvne sa však nezaviazal na úhradu nákladov nájomcu. 4. Súd sa primárne zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že pohľadávka žalobcu (úpadcu GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze) uplatnená v konkurze vyhlásenom
na majetok úpadcu Genesis, s.r.o. je oprávnená a je pohľadávkou proti podstate. Súd konštatoval, že v okolnostiach prejednávanej veci je v zásade naliehavý právny záujem žalobcu daný tou právnou skutočnosťou, že žalovaný pohľadávku žalobcu neuznal. Súd sa zároveň priklonil k argumentácii žalobcu, že právny záujem žalobcu na určení, že pohľadávka je riadna a je pohľadávkou proti podstate, je v danom prípade daný aj tým, že žalobca tak môže predpokladať vyšší výnos zo speňažovania majetku úpadcu GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze, nakoľko určenie pohľadávky súdom, ako pohľadávky proti podstate v konkurze vedenom na majetok úpadcu Genesis, s.r.o. a jej uspokojenie v zmysle § 87 ZKR, by predstavovalo majetok podliehajúci konkurzu vedeného na majetok úpadcu GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze. Vzhľadom na uvedené mal súd v predmetnom konaní preukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že predmetná pohľadávka spoločnosti GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze uplatnená v konkurze vedenom na majetok úpadcu Genesis, s.r.o., je oprávnená a je pohľadávkou proti podstate. 5. Žalobca si v prejednávanej veci uplatnil pohľadávku vo výške 277.230,92 eur ako pohľadávku proti podstate definovanú ako úhradu protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetov nájmu podľa § 667 ods. 1 veta štvrtá OZ. Nejedná sa teda o zákonom individuálne určenú pohľadávku podľa právneho dôvodu jej vzniku. Súd prvej inštancie preto posudzoval, či v danom prípade bolo preukázané, že sa jedná o pohľadávku, ktorá vznikla pri správe a speňažovaní majetku úpadcu Genesis, s.r.o., a to po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu Genesis, s.r.o., pričom pri určovaní pohľadávok proti podstate je potrebné identifikovať moment vzniku pohľadávky a moment splatnosti pohľadávky. 6. Z predložených nájomných zmlúv mal súd preukázané, pričom ani nebolo medzi stranami sporné, že prenajímateľ sa nezaviazal na úhradu nákladov, ktoré by nájomcovi vznikli pri realizácii prenajímateľom odsúhlasenej zmeny na predmetoch nájmu. Súd tak vychádzal z ustanovenia § 667 ods. 1 veta štvrtá OZ a poukázal na to, že nárok v zmysle § 667 ods. 1 veta štvrtá OZ, sa nepovažuje za právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale za právo na plnenie povinnosti vzniknutej z nájomného vzťahu (k tomu pozri napr. rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 28Cdo/314/2004). Zdôraznil, že pohľadávka nájomcu na úhradu protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetov nájmu podľa § 667 ods. 1 veta štvrtá OZ, vzniká až k okamihu ukončenia nájmu, a teda moment vzniku pohľadávky je moment ukončenia nájmu. Preto aj žalobca, ako správca úpadcu GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze (nájomca), by bol oprávnený uplatniť nárok na úhradu protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetov nájmu v rámci existujúceho právneho vzťahu voči subjektu, ktorý bol prenajímateľom v dobe ukončenia nájmu; nárok nemôže byť uplatnený voči subjektu, s ktorým nájomca v dobe skončenia nájmu nebol v žiadnom právnom vzťahu (k tomu pozri napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 26Cdo/410/2010 zo dňa 23.11.2010 alebo rozsudok NS ČR sp. zn. 26Cdo/3951/2010 zo dňa 18.10.2011). Je pritom bez právneho významu okolnosť, ako boli investície na rekonštrukciu predmetov nájmu zohľadnené vo výške kúpnej ceny (alebo inej odplaty), dojednanej medzi pôvodným a novým prenajímateľom. 7. V tejto súvislosti súd považoval za potrebné posúdiť aj námietky žalovaného, ktorý v rámci procesnej obrany sporoval, že nájomné zmluvy sú s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 3 OZ neplatnými právnymi úkonmi a tiež sporoval, že nájomné zmluvy zanikli, resp. boli ukončené ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu Genesis, s.r.o. Žalovaný namietal neplatnosť nájomných zmlúv z dôvodu, že všetky nájomné zmluvy za prenajímateľa a štyri nájomné zmluvy za nájomcu neboli podpísané štatutárnymi orgánmi zmluvných strán, čo vyplynulo z informatívnych výpisov prenajímateľa a nájomcu z obchodného registra. Súd však v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 20 ods. 2 OZ s tým, že z predložených nájomných zmlúv vyplynulo, že tretie osoby (N. R. a J. X.), konali ako zástupcovia zmluvných strán. V zmysle uvedeného, reflektujúc aj ustanovenie § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd dospel k záveru, že neplatnosť nájomných zmlúv nebola v konaní bez pochybností preukázaná, a to aj reflektujúc zásadu preferencie platnosti právnych úkonov. Žalovaný ďalej namietal, že trvanie a účinnosť nájomných zmlúv v čase vyhlásenia konkurzu je pochybná. Súd po vykonanom dokazovaní posúdil uvedenú námietku žalovaného ako nepreukázanú. Z predložených nájomných zmlúv mal súd preukázané, že tieto boli uzatvorené na dobu neurčitú, pričom zánik ani ukončenie nájomných zmlúv pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu Genesis, s.r.o. nebolo v konaní preukázané. Z vykonaného dokazovania tiež nevyplynulo, že by nájomné zmluvy zo dňa 01.06.2003 a 26.04.2004 zanikli z dôvodu uzatvorených nájomných zmlúv ďalších v poradí, nakoľko z obsahu nájomných zmlúv zo dňa 01.04.2005 nevyplynulo a nie je v nich výslovne uvedené, že by nahrádzali doterajší záväzok. Z vykonaného dokazovania zároveň nevyplynul akýkoľvek iný spôsob ukončenia alebo zániku niektorej alebo všetkých nájomných zmlúv pred vyhlásením konkurzu
na majetok Genesis, s.r.o., preto súd dospel k záveru, že procesná obrana žalovaného spočívajúca v tvrdení o skoršom ukončení, resp. zániku nájomných zmlúv ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu Genesis, s.r.o., zostala len v rovine nepreukázaných tvrdení a žalovaný ohľadom uvedenej námietky neuniesol v konaní dôkazné bremeno. 8. Súd mal ďalej vykonaným dokazovaním, a to na základe predložených nájomných zmlúv, Notárskej zápisnice č. N 1515/2010, Nz 51907/2010, NCRIs 52599/2010 spísanej dňa 09.12.2010 na Notárskom úrade Mgr. Tomáša Leškovského v Bratislave, čiastočného výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, Notárskej zápisnice č. N 1508/2010, Nz 44081/2010, NCRIs 44731/2010 spísanej dňa 16.11.2010 na Notárskom úrade Mgr. Tomáša Leškovského v Bratislave a výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, bez rozumných pochybností preukázané, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré v zmysle nájomných zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným predstavovali predmety nájmu, bolo pred žalobcom realizovaným vypovedaním nájomných zmlúv, na základe príklepu prevedené na nových vlastníkov, a to dňa 09.12.2010 a dňa 16.11.2010. Súd mal z uvedených listinných dôkazov preukázané, že nebytové priestory v objekte č. XX nachádzajúce sa v areáli SAM, parc. č. XXXX/X a pozemok parc. č. XXXX/ XX (nájomná zmluva č. 2005/1 zo dňa 01.04.2005, nájomná zmluva zo dňa 26.04.2004 a nájomná zmluva č. 2005/1 zo dňa 01.04.2005), boli vydražené na dražbe dňa 09.12.2010. Súd mal ďalej preukázané, že nebytové priestory č. XX nachádzajúce sa v areáli SAM, parc. č. XXXX (nájomná zmluva č. 2005/2 zo dňa 01.04.2005 a nájomná zmluva účinná od 01.06.2003) boli vydražené na dražbe dňa 16.11.2010. Nadobúdatelia predmetných predmetov nájmu zároveň, reflektujúc ustanovenie § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vstúpili do práv a povinností spoločnosti Genesis, s.r.o. ako prenajímateľa. Zároveň mal súd z listu žalovaného zo dňa 10.12.2010 adresovaného žalobcovi preukázané, že žalobca sa o skutočnosti prevodu vlastníckeho práva z prenajímateľa - úpadcu Genesis, s.r.o. na tretie osoby ako nových vlastníkov dozvedel dňa 12.12.2010, kedy mu predmetný list žalovaného „Správa veriteľskému výboru“ bol doručený. 9. Vzhľadom na uvedené tak nárok žalobcu (resp. pohľadávku spoločnosti GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze) na úhradu protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetov nájmu, bolo možné uplatniť len voči tomu subjektu, ktorý bol s nájomcom v zmluvnom vzťahu v čase ukončenia nájmu. Súd mal z predloženého listu žalobcu adresovaného žalovanému preukázané, že žalobca vypovedal predmetné nájomné zmluvy v dvojmesačnej výpovednej lehote, pričom uvedený právny úkon bol realizovaný voči žalovanému, a bol mu ako správcovi úpadcu Genesis, s.r.o., nesporne doručený dňa 22.06.2011, teda už v čase, kedy úpadca Genesis, s.r.o. preukázateľne nebol vlastníkom predmetov nájmu a kedy noví vlastníci predmetov nájmu vstúpili v zmysle § 680 ods. 2 OZ do práv a povinností prenajímateľa z uvedených nájomných zmlúv, pričom okolnosť prevodu vlastníckeho práva z úpadcu Genesis, s.r.o. na nových vlastníkov, bola žalobcovi žalovaným oznámená listom, doručeným žalobcovi dňa 12.12.2010. V zmysle uvedeného tak súd dospel k záveru, že v konaní bolo žalovaným preukázané, že žalobca nerealizoval výpoveď z predmetných nájomných zmlúv voči subjektu, ktorý bol prenajímateľom v čase vykonania uvedeného právneho úkonu, a zároveň nárok na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetov nájmu je nárokom, ktorý nájomcovi vzniká pri ukončení nájmu voči subjektu, s ktorým je nájomca v danom čase v zmluvnom vzťahu založenom nájomnou zmluvou. Súd tak nemal v konaní preukázaný vznik samotného nároku nájomcu (GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze), na úhradu protihodnoty toho, o čo sa mala zvýšiť hodnota predmetov nájmu, nakoľko právny úkon výpovede z nájomných zmlúv nebol zo strany žalobcu realizovaný voči zmluvnému subjektu a aj v prípade vzniku nároku, by tento nevznikol voči úpadcovi Genesis, s.r.o., resp. by nevznikol v súvislosti so správou a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu Genesis, s.r.o. z dôvodu, že predmety nájmu už boli v danom čase prevedené na tretie subjekty a nejednalo sa tak o majetok podliehajúci vyhlásenému konkurzu. Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že pohľadávka uplatnená žalobcom vo výške 277.230,92 eur v konkurze vedenom na majetok úpadcu Genesis, s.r.o. z titulu nároku na náhradu protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetov nájmu v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka nespĺňa základnú charakteristiku obsiahnutú v ustanovení § 87 ods. 1 ZKR v znení účinnom do 31.12.2011, a preto ju nemožno určiť ako pohľadávku proti podstate. 10. Súd nepovažoval v konaní za účelné a hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo vzťahu k preukázaniu existencie súhlasu prenajímateľa s vykonanými zmenami na predmetoch nájmu (výsluchy svedkov Y. X. a G. Ř., vyžiadanie listinných dôkazov od Stavebného úradu mesta Myjava) alebo
vykonávať znalecké dokazovanie na účelom stanovenia hodnoty toho, o čo sa mala zvýšiť hodnota predmetov nájmu. Toto dokazovanie vzhľadom na uvedené závery súd prvej inštancie posúdil ako nadbytočné. 11. Pokiaľ žalobca v konaní namietal, že rozširovanie dôvodov pre odmietnutie uznania pohľadávky zo strany žalovaného, ako pohľadávky proti podstate, nie je prípustné, súd sa s uvedenou námietkou žalobcu nestotožnil. Primárne súd poukázal na to, že rozhodným na posúdenie dôvodnosti žaloby bolo v danom prípade posúdenie, či pohľadávku žalobcu možno posúdiť ako pohľadávku proti podstate a či spĺňa zákonnú charakteristiku uvedenú v § 87 ods. 1 ZKR v znení účinnom do 31.12.2011, čo v konaní preukázané žalobcom nebolo a zároveň uvedený dôvod odmietnutia uznania pohľadávky uviedol žalovaný vo svojom liste zo dňa 17.10.2011. 12. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že pohľadávka úpadcu GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze vo výške 277.230,92 eur uplatňovaná v konkurznom konaní vedenom voči úpadcovi Genesis, s.r.o. pred Okresným súdom Bratislava I, sp. zn. 2K/18/2010 je oprávnená a je pohľadávkou proti podstate, nie je dôvodná, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by predmetná pohľadávka vznikla pri správe a speňažovaní majetku úpadcu Genesis, s.r.o., resp. vznikla voči úpadcovi Genesis, s.r.o. V konaní tak nebolo preukázané, že sa jedná o pohľadávku proti podstate v zmysle § 87 ods. 1 ZKR v znení účinnom do 31.12.2011. S poukazom na konštatovaný záver súd ďalšie meritórne námietky strán sporu týkajúce sa sporných otázok ohľadom udelenia súhlasu prenajímateľa s vykonaním zmien na predmete nájmu, spornej otázky ohľadom prípadného posúdenia pohľadávky ako pohľadávky podmienenej alebo budúcej, resp. spornej otázky ohľadom výšky protihodnoty, o ktorú sa mala zvýšiť hodnota predmetov nájmu, meritórne neposudzoval, nakoľko ich posúdenie nebolo v intenciách uvedeného pre rozhodnutie súdu relevantné. Súd sa tiež meritórne nezaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania z dôvodu, že v konaní nebola preukázaná existencia pohľadávky úpadcu GENESIS - SOEX SK, s.r.o. v konkurze voči úpadcovi Genesis, s.r.o. 13. Sumarizujúc uvedené, súd po vykonanom dokazovaní žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 14. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný bol v predmetnom konaní plne úspešný, keď súd žalobu v celom rozsahu zamietol. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 15. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. 16. Poukázal na body 36. a 37 odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd zaoberal námietkou žalovaného, ktorú vzniesol až podaním zo dňa 25.02.2019, t.j. cca po 8 rokoch odo dňa doručenia výpovede z nájomných zmlúv zo dňa 22.06.2011. Uviedol, že tým dochádza k rozširovaniu dôvodov pre odmietnutie uznania pohľadávky proti podstate žalovaného zo dňa 17.10.2011, čo je z jeho pohľadu neprípustné. Doplnenie k žalobe bolo podľa neho adresované súdu po lehote, čo je v rozpore so zásadou koncentrácie, preto podaním zo dňa 03.04.2023 navrhol, aby súd na toto podanie neprihliadal. Súd však na úkor procesných práv žalobcu, v rozpore so zásadou koncentrácie konania aj so zásadou neprípustnosti neskoršieho rozširovania dôvodov popretia pohľadávky proti podstate, na podanie žalovaného prihliadol, a vyhodnotil ho v neprospech žalobcu. Podľa žalobcu týmto konaním došlo k porušeniu zásady rovnosti sporových strán v civilnom konaní. Poukázal tiež na bod 39. odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré považuje za nepreskúmateľné. Mal za to, že súd výnimku z aplikácie koncentračnej zásady aplikoval nesprávne a účelovo. Zastáva názor, že súd bližšie neodôvodnil svoje závery obsiahnuté v rozhodnutí. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 409/2013-49 zo dňa 11. septembra 2014. 17. Odvolateľ - žalobca tiež nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že nájomný vzťah z nájomných zmlúv prešiel podľa § 680 ods. 2 OZ na nových vlastníkov predmetov nájmu. Poukázal na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 26Cdo/886/2002 a mal za to, že v danom prípade, obdobne na nových vlastníkov jednotlivých predmetov nájmu neprešiel záväzok úpadcu Genesis, s.r.o. v konkurze, vysporiadať
zhodnotenie predmetov nájmu s nájomcom podľa § 667 ods. 1 OZ; aj s ohľadom na fakt, že ako vyplynulo z notárskych zápisníc o dražbách predmetov nájmu, noví vlastníci predmetov nájmu neboli pri dražbe upozornení na jestvujúce nájomné vzťahy so spoločnosťou GENESIS - SOEX, s.r.o., v konkurze, a rovnako tak neboli upozornení na potrebu vysporiadania sa s nájomcom podľa § 667 ods. 1 OZ. 18. Ak žalovaný v podaní zo dňa 25.02.2019 tvrdil, že nájomné vzťahy prešli na nových vlastníkov predmetov nájmu, mal by zároveň preukázať, kedy a akým spôsobom nových vlastníkov predmetov nájmu upovedomil o tom, že predmety nájmu sú zaťažené nájomnými zmluvami a prípadnou potrebou budúceho vysporiadania podľa § 667 ods. 1 OZ. 19. Poukázal na ust. § 20 ods. 6 zákona o dražbách, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo 866/2002, 26 Cdo 652/2013, pričom, podľa neho, nemožno súhlasiť so závermi v bode 37. odôvodnenia súdneho rozhodnutia, že nárok žalobcu na úhradu protihodnoty bolo možné uplatniť len voči tomu subjektu, ktorý bol s nájomnom v zmluvnom vzťahu v čase ukončenia nájmu, keďže je sporné, či nájomné zmluvy, s ohľadom na vyššie uvedené, prešli na nových vlastníkov predmetu nájmu a ak prešli, či prešla tiež povinnosť vysporiadať žalobcom uplatnený nárok podľa § 667 OZ. Na tieto otázky nedal rozsudok súdu náležite odôvodnenú odpoveď, a z tohto dôvodu ho odvolateľ považuje za nepreskúmateľný. 20. Mal za to, že súd nesprávne postupoval, keď ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zo strany žalobcu nevykonal, najmä, že za účelom určenia výšky zhodnotenia predmetov nájmu neustanovil znalca. 21. Záverom navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy konania. 22. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že sa stotožňuje s výrokom rozsudku o zamietnutí žaloby, súčasne však poukázal na, podľa jeho názoru, nesprávne posúdenie niektorých predbežných otázok uvedených v bode 35. odôvodnenia, ktoré však na rozhodnutie súdu nemali zásadný vplyv. Pre účel preskúmania rozhodnutia v odvolacom konaní považoval za potrebné určité skutočnosti opätovne zdôrazniť. Išlo najmä o nesplnenie základnej podmienky procesnej prípustnosti určovacej žaloby - preukázanie naliehavého právneho záujmu. Uviedol, že žalobca si uplatnil pohľadávku zo zmlúv, ktoré údajne uzatvoril s úpadcom pred vyhlásením konkurzu a po vyhlásení konkurzu žalobca neposkytol žalovanému žiadne plnenie, preto s odkazom na ustanovenia ZKR zastáva názor, že žalobcom uplatnená pohľadávka nie je pohľadávkou proti podstate, ale patrí do režimu podmienených pohľadávok, ktorá mala byť v konkurze riadne a včas uplatnená. 23. Žalovaný mal za to, že žalobca mohol a mal podať žalobu na plnenie. Žalovaný v konaní namietal neplatnosť všetkých nájomných zmlúv a súčasne namietal neplatnosť výpovede z nájomných zmlúv. Žalovaný preukázal, že nájomné zmluvy boli podpísané osobami inými, ako boli v tom čase štatutárni zástupcovia zmluvných strán. Nebolo povinnosťou žalovaného preukazovať skutočnosti, alebo navrhovať dôkazy na preukázanie tvrdení, ktoré svedčia v prospech žalobcu. Zmluvy o nájme podpísané fyzickou osobou, ktorá nemala oprávnenie konať v mene právnickej osoby alebo ktorá nemala splnomocnenie, alebo iné oprávnenie konať za právnickú osobu, sú, podľa jeho názoru, absolútne neplatné. 24. Uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bode 37. a nasledujúcich odôvodnenia rozsudku. Doplnil tiež, že v žalobcom citovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky boli riešené skutkové vzťahy neporovnateľné s prejednávanou vecou. 25. Záverom navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 4Cbi/4/2013-277 potvrdil ako vecne správny. 26. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý nad rámec už uvedeného doplnil, že nesúhlasí s tvrdeným iným právnym posúdením uplatnenej pohľadávky proti podstate tak, ako to uviedol žalovaný v prvej časti vyjadrenia k odvolaniu. K tejto argumentácii sa vyjadroval pred súdom prvej inštancie a na tieto vyjadrenia v plnom rozsahu odkázal.
27. Naďalej mal za to, že uplatnená pohľadávka je pohľadávkou proti podstate a v tejto súvislosti poukázal na publikáciu ĎURICA, Milan. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. 4. vydanie. Praha: C.H.BECK, 2021, s. 703-704. 28. Mal za to, že žalovaný sa mylne domnieval, že žalobca bol nositeľom dôkazného bremena v preukazovaní opaku jeho tvrdení. Ak tvrdil, že osoby, ktoré nájomné zmluvy podpísali, neboli oprávnené k podpisu týchto zmlúv, mal tieto tvrdenia na súde preukázať. V ostatnom zotrval na svojich pôvodných tvrdeniach. 29. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, v ktorom už neuviedol žiadne nové a ani potrebné skutočnosti pre rozhodnutie odvolacieho súdu. 30. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli zo strany žalobcu naplnené odvolacie dôvody. 31. Podľa § 87 ods. 1 ZKR, v znení účinnom do 31.12.2011, pohľadávky proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu, výživné pre maloleté deti, odmena správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento zákon; pohľadávkami proti podstate nie sú podmienené pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou. 32. Podľa § 87 ods. 2 ZKR, v znení účinnom do 31.12.2011, pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Ak správca prevádzkuje podnik úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa považujú za pohľadávky z prevádzkovania podniku. 33. Podľa § 87 ods. 3 ZKR, v znení účinnom do 31.12.2011, pohľadávky proti podstate uspokojuje správca z výťažku zo speňaženia majetku dotknutej podstaty podľa poradia ich splatnosti; ak sú v rovnaký deň splatné viaceré pohľadávky proti dotknutej podstate, ktoré nie je možné uspokojiť v celom rozsahu, uspokoja sa pomerne. Správca zodpovedá veriteľovi pohľadávky proti podstate za škodu, ktorá mu vznikne tým, že jeho pohľadávka proti podstate nebola riadne a včas uspokojená v súlade s týmto ustanovením, ibaže preukáže, že postupoval s odbornou starostlivosťou. 34. Podľa § 87 ods. 5 ZKR, v znení účinnom do 31.12.2011, po vzniku pohľadávky proti podstate správca priradí pohľadávku proti podstate tej súpisovej zložke majetku, v súvislosti s ktorou pohľadávka proti podstate vznikla. Ak pohľadávka proti podstate vznikla v súvislosti s viacerými súpisovými zložkami majetku, správca pomerne rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi dotknuté súpisové zložky majetku podľa ich vzájomnej hodnoty, pričom vychádza z hodnoty uvedenej v súpise; ak je už súpisová zložka majetku speňažená, správca vychádza z hodnoty ešte nerozvrhnutého výťažku zo speňaženia. Ak nie je možné určiť, v súvislosti s ktorou súpisovou zložkou majetku pohľadávka proti podstate vznikla, správca rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi všetky súpisové zložky majetku; ak však pohľadávka proti podstate vznikla v súvislosti s uplatňovaním odporovacieho práva, správca pomerne rozpočíta pohľadávku proti podstate medzi tie súpisové zložky majetku, ktoré tvoria tú podstatu, ktorá môže mať z uplatňovania odporovacieho práva prospech. Pohľadávky proti podstate priradené súpisovej zložke majetku vylúčenej zo súpisu správca rozpočíta novým spôsobom. O priraďovaní a rozpočítavaní pohľadávok proti podstate správca vedie prehľadnú evidenciu tak, aby z nej bol nepochybný veriteľ, právny dôvod, čas vzniku a čas uspokojenia pohľadávky proti podstate, ako aj jej priradenie súpisovej
zložke majetku a dôvod tohto priradenia. Evidenciu pohľadávok proti podstate správca vedie osobitne pre všeobecnú podstatu a osobitne pre každú oddelenú podstatu. 35. Podľa § 28 ods. 1 ZKR, v znení účinnom do 31.12.2011, veriteľ, ktorého pohľadávka voči úpadcovi vznikla pred vyhlásením konkurzu, má v konkurze právo, aby jeho pohľadávka bola za podmienok ustanovených týmto zákonom uspokojená rozvrhom z výťažku zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu. Toto právo musí byť v konkurze riadne a včas uplatnené prihláškou, inak pohľadávku nemožno v konkurze uspokojiť a na práva z nej sa v konkurze neprihliada; to platí rovnako aj pre budúce pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou. 36. Podľa § 28 ods. 3 ZKR, v znení účinnom do 31.12.2011, v konkurze prihláškou uplatňujú pohľadávky aj veritelia pohľadávok, ktorých vznik je viazaný na splnenie podmienky (ďalej len „podmienená pohľadávka“). Uplatňovať práva z podmienenej pohľadávky však podmienený veriteľ v konkurze môže, až keď správcovi preukáže vznik podmienenej pohľadávky, ak tento zákon neustanovuje inak. 37. Podľa § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmeny na veci je nájomca oprávnený vykonávať len so súhlasom prenajímateľa. Úhradu nákladov s tým spojených môže nájomca požadovať len v prípade, že sa na to prenajímateľ zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak, je oprávnený požadovať úhradu nákladov až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci. Ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. 38. Podľa § 680 ods. 2 OZ, ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa a nájomca je oprávnený zbaviť sa svojich záväzkov voči prvšiemu vlastníkovi, len čo mu bola zmena oznámená alebo nadobúdateľom preukázaná. 39. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, z ktorých vyvodil svoje právne závery, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací súd v zásade preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci a po jeho vyhodnotení dospel k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti. Odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno vytknúť závažné nedostatky, ktoré by mali zásadný vplyv na správnosť rozhodnutia o zamietnutí žaloby. 40. Z dokladov tvoriacich obsah spisu je nesporné, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná oprávnenosť pohľadávky úpadcu GENESIS - SOEX SK, sr.o., v konkurze, voči úpadcovi Genesis, s.r.o. ako pohľadávky proti podstate. S poukazom na tieto skutočnosti súd zamietol ako nedôvodnú žalobu v celom rozsahu. 41. Z podaného odvolania je zrejmé, že žalobca namietal postup súdu prvej inštancie, ktorým na úkor jeho procesných práv, v rozpore so zásadou neprípustnosti neskoršieho rozširovania dôvodov popretia pohľadávok proti podstate, prihliadol na podanie žalovaného, ktorým obsahom boli nové listinné dôkazy a nové skutkové tvrdenia. Nesúhlasil so záverom súdu o tom, že nájomný vzťah z nájomných zmlúv prešiel podľa § 680 ods. 2 OZ na nových vlastníkov predmetu nájmu. Rovnako tak namietal, že nárok žalobcu na úhradu protihodnoty, bolo možné uplatniť len voči tomu subjektu, ktorá bol s nájomcom v zmluvnom vzťahu v čase ukončenia nájmu, keďže bolo sporné, či nájomné zmluvy prešli na nových vlastníkov nájmu, a ak áno, či na nich prešla aj povinnosť vysporiadať žalobcom uplatnený nárok podľa § 667 OZ. Uviedol tiež, že na tieto otázky súd nedal náležite odôvodnenú odpoveď, a preto považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné. Uplatnenú pohľadávku považuje naďalej za pohľadávku proti podstate s poukazom na komentár ĎURICA, Milan. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. 4. vydanie. Praha: C.H.BECK, 2021, s. 703-704.
42. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý sa priklonil k argumentácii žalobcu, že jeho právny záujem na určení, že pohľadávka je pohľadávkou proti podstate, je daný tým, že žalobca môže predpokladať vyšší výnos zo speňažovania majetku úpadcu GENESIS - SOEX SK, s.r.o., v konkurze, pretože určenie pohľadávky súdom, ako pohľadávky proti podstate, v konkurze vedenom na majetok úpadcu Genesis, s.r.o., a jej uspokojenie v zmysle § 87 ZKR, by predstavovalo majetok podliehajúci konkurzu vedeného na majetok úpadcu GENESIS- SOEX SK, s.r.o., v konkurze. 43. Rovnako považuje za správny postup konajúceho súdu, ktorý uviedol, že pri určovaní, či v prejednávanej veci ide o pohľadávky proti podstate bolo potrebné identifikovať moment vzniku pohľadávky a moment splatnosti pohľadávky. Strany nerozporovali a z nájomných zmlúv mal súd za preukázané, že prenajímateľ sa nezaviazal na úhradu nákladov, ktoré by nájomcovi vznikli pri realizácii prenajímateľom odsúhlasenej zmeny na predmetoch nájmu. S poukazom na uvedené, súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 667 ods. 1 štvrtá veta OZ - podľa ktorého ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, a to až od okamihu, ukončenia nájmu, a teda moment vzniku pohľadávky je moment ukončenia nájmu. Existencia tejto pohľadávky, ktorú žalobca uplatnil ako pohľadávku proti podstate však musí byť riadne preukázaná. 44. Žalobca, podľa názoru odvolacieho súdu, v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, keď nepreukázal vznik nároku GENESIS -SOEX SK, v konkurze, na úhradu protihodnoty toho, o čo sa mala zvýšiť hodnota predmetom nájmu. Aj keď zákon na uplatnenie pohľadávky proti podstate neustanovuje osobitné formálne a obsahové náležitosti, preukázanie jej vzniku a dôvodnosti je nutné. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že 84 faktúr, ktorými žalobca dokladuje investície do majetku prenajímateľa nepreukazuje, že došlo k zhodnoteniu majetku spoločnosti Genesis, s.r.o. Predmetnými faktúrami bola fakturovaná napr. viacnásobná dodávka nepáranej bavlny, dodávka dochádzkového systému v nešpecifikovanom objekte, sprostredkovateľská činnosť, ako aj rôzne práce pre objekt Polianka, kde nie je možné dokladovať, že boli vykonané na nehnuteľnostiach prenajímateľa v areáli SAM - stavby nachádzajúcej sa v katastrálnom území T. na LV č. XXXX, ktorá bola predmetom nájmu. 45. Pohľadávka žalobcu preto nespĺňa základnú charakteristiku podľa ust. § 87 ods. 1 ZKR, účinného do 31.12.2011, a nebolo ju možné určiť ako pohľadávku proti podstate. 46. Súd je oprávnený preskúmávať popretú pohľadávku z dôvodov, ktoré správca uviedol v popieracom prejave, (ktorého obsah je vyššie uvedený) preto skutočnosť, že žalobca hodnoverne nepreukázal investície do majetku prenajímateľa (ktorá bola uvedená ako dôvod odmietnutia uznania pohľadávky žalobcu ako pohľadávky proti podstate v liste žalovaného zo dňa 17.10.2011) bola rozhodujúcim dôvodom na zamietnutie žaloby a rovnako dôvodom na potvrdenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie zo strany odvolacieho súdu. 47. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010) 48. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, ktoré súd vykonal, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.
49. S poukazom na vyššie uvedené bol postup súdu prvej inštancie, ktorým nevykonal ďalšie dokazovanie vo vzťahu k preukázaniu existencie súhlasu prenajímateľa s vykonanými zmenami na predmetoch nájmu a rovnako nevykonal znalecké dokazovanie za účelom stanovenia hodnoty toho, o čo sa mala zvýšiť hodnota predmetov nájmu, správny. Znalecké dokazovanie nie je v incidenčnom konaní vylúčené, ale nemá suplovať dôkazné bremeno žalobcu. Vykonanie týchto dôkazov zo strany súdu prvej inštancie by bolo nadbytočné a v rozpore s vyššie uvedeným. 50. V odvolaní odvolateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom, iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver, nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. 51. Pokiaľ išlo o odkaz žalobcu na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, týmito rozhodnutiami sa súd bližšie nezaoberal, keďže za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ako to predpokladá zákon v čl. 2 ods. 2CSP, resp. v ust. § 220 je potrebné považovať rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. 52. Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). 53. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). 54. Vzhľadom na vyššie uvedené, v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Žaloba žalobcu nebola dôvodná, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že ide o pohľadávku proti podstate v súlade s ust. § 87 ods. 1 ZKR, v znení účinnom do 31.12.2011. 55. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu preukázateľne žiadne nevznikli, čo je v súlade s R 72/2018 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 14/2018 z 28. februára 2018), aj s dlhodobo ustálenou súdna praxou krajských a okresných súdov, podľa ktorej ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. 56. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).