Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/52/2024 z 24. 6. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/52/2024 1113243328 24. 06. 2026 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2026:1113243328.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: X.. Š. R. E. B. I. P. H. Q., R. A. XX.X.XXXX, D. H., H. XXXX/X, zastúpený spoločnosťou: BAJO LEGAL, s. r. o., IČO: 36 860 581, Bratislava, Landererova 8, v mene ktorej koná JUDr. Branislav Jablonka, PhD., proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, IČO: 00 166 481, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody v sume 14.628,- € s príslušenstvom, na odvolanie oboch strán sporu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. februára 2024, č. k. Bl- 5C/185/2013-457, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. februára 2024, č.k. 185/2013-457, v napadnutej časti výrokov II., III., IV. p o t v r d z u j e .

B1-5C

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.2.2024, č. k. B1-5C/185/2013-457, vo výroku I. konanie v časti istiny v sume 3.946,59 € s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z tejto sumy od 9.3.2013 do zaplatenia, zastavil; vo výroku II. zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 6.138,32 € s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne z uvedenej sumy od 16.8.2013 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; vo výroku III. žalobu vo zvyšku zamietol; vo výroku IV. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania a vo výroku V. rozhodol, že štát nemá právo na náhradu trov konania. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“), § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 6, § 15, § 16, § 17 ods. 1, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona č. 514/2003“), § 442 ods. 1 a § 517 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, § 12 ods. 3 písm. b/, § 13 ods. 1, § 16 ods. 4, § 18 ods. 3, § 1 ods. 3, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d/, ods. 6, § 15, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení do 31.12.2008, 31.5.2009 a do 1.6.2009 a do 30.6.2013 (ďalej len „vyhlášky č. 655/2004“), § 19 ods. 2 a § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). 3. Vychádzal zo žaloby podanej proti žalovanej, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „GP SR“), ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 14.628,- € s príslušenstvom titulom náhrady škody a nemajetkovú ujmu v sume

30.000,- € podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Tvrdil, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Prievidzi, Úrad justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „OR PZ“) zo dňa 25.8.2007, ČVS: V.-XXX/ OEK-PD-XXXX, bolo proti nemu začaté trestné stíhanie pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a ods. 4 Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa OR PZ zo dňa 9.6.2008, ČVS: ORP-XXX/OEK-PD-XXXX, bolo voči žalobcovi následne vznesené obvinenie zo spáchania označeného trestného činu, na tom skutkovom základe, že ako štatutárny zástupca spoločnosti VDP Slovakia, spol. s r. o. nepodal v zákonnej lehote do 31.3.2005 daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2004, čím mal skrátiť daň vo výške 1.159.846,- Sk. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 4.7.2008 sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Prievidza (ďalej aj „OP Prievidza“) uznesením zo dňa 17.7.2008 zamietol ako nedôvodnú. Trestné stíhanie vedené voči žalobcovi bolo ukončené vydaním uznesenia prokurátorom zo dňa 21.3.2011, sp. zn. 2Pv/128/07 o zastavení trestného stíhania z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Ďalej tvrdil, že trestné stíhanie voči nemu bolo začaté tiež uznesením vyšetrovateľa OR PZ zo dňa 27.1.2007, ČVS: ORP-XX/OEK-PD-XXXX, a to pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a ods. 4 Trestného zákona a pre trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 124 ods. 2 a ods. 3 Trestného zákona. Počas prípravného konania žalobca opakovane, najmä však návrhom zo dňa 24.2.2011 podaným prostredníctvom právneho zástupcu poukazoval na nedostatky vedeného vyšetrovania a navrhol trestné stíhanie zastaviť. Prokurátor podal pre uvedené skutky dňa 23.3.2011 na Okresný súd Prievidza obžalobu voči žalobcovi pod sp. zn. 2Pv/128/07, o ktorej bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20.8.2012, sp. zn. 23To/68/2012, ktorým tento súd ako súd odvolací zrušil žalobcom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 2.2.2012, sp. zn. 3T/59/2011 a žalobcu spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo voči žalobcovi vedené trestné stíhanie, nie je trestným činom. Na základe týchto skutočností mala žalobcovi vzniknúť škoda spôsobená štátom pri výkone verejnej moci, ktorej náhrady sa žalobca domáhal žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 1.3.2013 podanou GP SR. Žalobca považoval postup žalovanej, resp. príslušnej prokuratúry v obidvoch trestných veciach za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, v dôsledku ktorého mu vznikla majetková škoda vo výške 14.628,- € titulom vzniknutých trov obhajoby a tiež nemajetková ujma, ktorej náhrady vo výške 30.000,- € sa žalobca v konaní domáhal (v tejto časti bola vec právoplatne skončená). 4. Súd prvej inštancie k doterajšiemu priebehu konania uviedol, že žalobca sa návrhom predneseným na pojednávaní dňa 26.9.2014 domáhal zmeny žaloby a čiastočného zastavenia konania, o ktorom rozhodol uznesením zo dňa 26.9.2014, č. k. 5C/185/2013- 52 tak, že konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- € zastavil a pripustil zmenu žalobného návrhu, ktorým žalobca rozšíril svoj návrh o úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 14.628,- € od 9.3.2013 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 15.000,- € (nemajetková ujma po čiastočnom späťvzatí) od 9.3.2013 do zaplatenia. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 3.6.2015, sp. zn. 5C/185/2013-157, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.668,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 10.668,- € od 9.8.2013 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Na základe odvolania podaného oboma stranami sporu uznesením zo dňa 18.9.2018, č. k. 14Co/558/2015-236, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení odvolací súd vyslovil právny názor, že „ ak žalovaná mala pochybnosti o tom, z akého titulu si žalobca nárok uplatňuje, bolo jej povinnosťou, aby v určenej lehote poškodeného vyzvala na odstránenie nedostatku. Odvolací súd z obsahu listu Generálnej prokuratúry SR zo dňa 8.8.2013, v súvislosti so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, následne bez ďalšieho prerokovala túto so záverom, že postup a rozhodnutie prokuratúry považuje za zákonné a žiadosť na náhradu škody zo dňa 1.3.2013 vyhodnotila ako nedôvodnú, ktorú odmieta. Zároveň poučila žalobcu o tom, že z nároku na náhradu škody sa môže domáhať na príslušnom súde v občianskom súdnom konaní. Žalovaná taktiež konštatovala, že uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry zo dňa 17.7.2008 nebolo zmenené, ani zrušené pre jeho nezákonnosť, taktiež pokiaľ sa týka bodu 2 žiadosti žiadateľa, žalovaná poukázala opätovne na nezákonnosť trestného stíhania. Odvolací súd má za to, že popis žalobcu žiadosti o predbežné prerokovanie spĺňa podstatné náležitosti predbežného prerokovania nároku, vrátane nároku titulom nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo uznesenie o vznesení obvinenia. Navyše žalovaná k bodu 2 žiadosti žiadateľa sama poukázala na nezákonnosť trestného stíhania, poukázala na postup v tejto veci keď následne prokurátor Okresnej prokuratúry Prievidza dňa 22.3.2011 podal na obvineného obžalobu na základe trestného stíhania uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície (obvinenie vznesené dňa 7.11.2007). Rozsudkom Okresného súdu v

Prievidzi bol žalobca uznaný za vinného, až rozsudkom Krajského súdu Trenčín bol oslobodený spod obžaloby. Žalovaná konštatovala, že v čase vznesenia obvinenia, ako aj v čase podania obžaloby boli splnené zákonné podmienky pre takýto postup, čo v konečnom dôsledku mal akceptovať aj súd prvej inštancie vydaním odsudzujúceho rozsudku. Preto prokurátor v danom štádiu trestného konania a za existujúcich skutkových podmienok, nemohol v zmysle ustanovení trestného poriadku rozhodnúť inak. Podľa odvolacieho súdu žalobca sa so svojou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku obrátil na príslušný orgán štátu, keďže Generálna prokuratúra SR následne prerokovala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku okrem iného aj z dôvodu nezákonného rozhodnutia, keď Generálna prokuratúra SR neuznávala ako titul náhrady škody, ani nezákonné rozhodnutie...“ K veci samej odvolací súd tiež uviedol (ods. 40 a ods. 41 odvolacieho uznesenia), že žalobcovi možno náhradu škody priznať len do výšky tarifnej odmeny za jeho zastupovanie v trestnom konaní stým, že „Výška priznanej škody sa odvíja od tarifnej odmeny advokáta, aj v prípadoch, ak nezákonný zásah nastal pred 1.1.2013. I keď odvolací súd uvádza, že až Novela č. 412/2012 Z. z. zaviedla spresnenie, keď v ustanovení § 18 ods. 3 zakotvila, že súčasťou trov konania sú i trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta, odvolací súd konštatuje, že i pôvodné ustanovenie § 18 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení pred Novelou č. 412/2012 Z. z.), malo rovnaký cieľ. K odvolacej námietke žalobcu, že mu patrí odmena za vykonané a poskytované právne služby, ktorá bola dohodnutá paušálne a navyše v trestnej veci pred Okresným riaditeľstvom PZ v Prievidzi CVS:ORP-XXX/OEK-DP-XXXX bola dohodnutá paušálna odmena v určitom časovom období ako odmena za úplné vybavenie veci, a preto v tomto trestnom konaní žalobcovi vznikol nárok na celú dohodnutú paušálnu odmenu aj vo výške 3.960,- eur, v ktorej časti žalobca podal odvolanie (zamietajúca časť žaloby žalobcu o náhradu škody v sume 3.960,eur), odvolací súd uvádza, že žalobca má právo dohodnúť sa s právnym zástupcom na odmene, ktorá prevyšuje základnú tarifnú odmenu, avšak ak k takejto dohode dôjde, musí byť mu zrejmé, že v prípade súdneho konania o náhradu škody spôsobené nezákonným rozhodnutím, súd môže výšku škody priznať len v rozsahu, ktorý zodpovedá len hodnote úkonov právnej pomoci, vypočítanej podľa základnej tarifnej odmeny. Iné trovy, t. j. trovy, ktoré presahujú tarifnú odmenu, bude musieť hradiť žalobca z vlastných prostriedkov. V opačnom prípade podľa odvolacieho súdu môže dôjsť k zneužitiu situácie, ak sa poškodený dohodne s právnym zástupcom na neúmerne vysokej, prípadne na kombinácii zmluvných odmien, napríklad dohoda - resp. odmena za úplné vybavenie veci v súvislosti so zastupovaním žalobcu vo vyššie uvedenej trestnej veci. Ak teda poškodený dohodne s advokátom vyššiu, ako tarifnú odmenu, sám sa pričiní o navýšenie takýchto nákladov a úhradu zvýšených nákladov, nemá povinnosť znášať štát, takto by boli znevýhodnení tí poškodení, u ktorých nezákonný zásah nastal po 1.1.2013, a to oproti tým poškodením, u ktorých rovnaký zásah nastal pred 1.1.2013. Odvolací súd dodáva, že účelom Novely č. 412/2012 Z. z. (§ 18 ods. 3) nebolo zavedenie „iného“ nároku na náhradu škody, než tomu bolo pred 1.1.2013, vždy totiž išlo o náhradu škody za vynaložené trovy v trestnom konaní, iba sa spresnila ich výška, keď pôvodné ustanovenie umožňovalo v praxi rôzny výklad, ktorý by mohol byť zneužitý. Podľa odvolacieho súdu účelne vynaložené trovy podľa ustanovenia §18 ods. 3 citovaného zákona, sú trovy, ktorých výška predstavuje tarifnú odmenu advokáta, trovy, ktoré sú nad rámec tarifnej odmeny, nie sú podľa odvolacieho súdu v priamej príčinnej súvislosti s vydanými nezákonnými rozhodnutiami, takéto ich vynaloženie nebolo nevyhnutné pre obhajobu žalobcu v trestnom konaní (žalobca sa dohodol s advokátom na inej, ako tarifnej odmene). Žalobcovi preto nepatrí nárok na preplatenie inej, ako tarifnej odmeny, ktorú samozrejme musí preukázať, že uhradil svojmu advokátovi, pričom iba takáto výška škody je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31.5.2022, č. k. 7Cdo/280/2019-355, dovolanie žalobcu odmietol a žalovanej voči žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 5. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 17.4.2023 vzal žalobu späť v časti istiny v sume 3.946,59 € s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 3.946,59 € od 9.3.2013 do zaplatenia. Žalovaná so späťvzatím vyjadrila súhlas na pojednávaní dňa 15.2.2024. Súd preto vo výroku I. podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny v sume 3.946,59 € s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 3.946,59 € od 9.3.2013 do zaplatenia. 6. Súd prvej inštancie rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že vzhľadom na splnenie všetkých podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súd žalobcovi vo výroku II. priznal podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s ustanovením § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzniknutú skutočnú škodu vo výške 6.138,32 €, na zaplatenie ktorej sumy zaviazal žalovanú a vo zvyšku nároku v sume zvyšku istiny 4.543,09 € žalobu zamietol. Dôvodil, že na

základe dokazovania (opísaného v bodoch 11. až 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku) zistil nasledovný skutkový stav: žalobca v minulosti viedol úspešnú firmu, zamestnával asi 100 ľudí, bol na výslní. Firme sa okolo roku 2005 prestalo dariť, v snahe dostať firmu z finančných problémov zakladal majetok, snaha však nevyšla a podnikanie musel ukončiť, následne sa objavili trestné stíhania vedené voči jeho osobe. Nikdy predtým nemal problémy s daňový úradom, vždy všetko predkladal na čas, potom sa však všetko zmenilo, čo podľa neho súviselo aj s tým, že žil v malom meste a vyzeralo to, že niekto má záujem na tom, aby mu ublížil. Pokiaľ ide o súkromný život, v čase trestných stíhaní, v súvislosti s ktorými sa domáha škody v tomto konaní, žil s pani P. ako druh a družka, predtým sa ešte v roku 2002 rozviedol. Uviedol, že žije v Čechách a zo Slovenska musel odísť, nakoľko v Handlovej, kde býval si prácu nevedel nájsť, keďže tam platilo, že práca, ani zákazky sa „R. nedávajú.“ Z výpovede žalobcu tiež vyplynulo, že v tom čase bol obvinený v siedmych rôznych trestných kauzách, v dvoch z nich bol uznaný za vinného a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, z čoho si „odsedel“ 26 mesiacov. Vo výkone trestu bol žalobca od januára 2010 do marca 2012. V súčasnosti žije s partnerkou pani P. v podnájme, nevedel si nájsť prácu, zadĺžil sa, od roku 2007 žije a pracuje v Českej republike, kde vykonáva svoju pôvodnú profesiu elektroinžiniera. Právnemu zástupcovi zaplatil v roku 2013 titulom trov obhajoby sumu 14.628,- € vo viacerých splátkach a peniaze na úhradu si mal požičať od rodiny a známych. Svedkyňa J. P. vo svojej výpovedi potvrdila, že so žalobcom žije v spoločnej domácnosti ako družka od roku 2002 a uviedla, že ľudia v H. vedeli o trestných stíhaniach a každý si myslel, že žalobca je podvodník a klamár, nemohol si nájsť nikde prácu, preto sa museli vrátiť do Čiech, odkiaľ svedkyňa pochádza, keďže jej príjem na krytie potrieb rodiny nepostačoval. K trestnému stíhaniu (ktoré súd prvej inštancie pre prehľadnosť označil ako „A,“ pričom išlo o konanie vedené pod č. ČVS:ORP-XXX/OEK-PD-XXXX poznámka odvolacieho súdu) konajúci súd uviedol, že žalobcovi bolo dňa 9.6.2008 vznesené obvinenie pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že ako štatutárny zástupca obchodnej spoločnosti C. Slovakia spol. s r. o., Q. 8, H., IČO: XX XXX XXX nepodal v zákonnej lehote do 31.3.2005 ani dodatočne miestne príslušnému správcovi dane na Daňovom úrade v Prievidzi daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2004, pričom správca dane určil daňovú povinnosť na základe pomôcok (podľa daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty v roku 2004) a vyrubil mu dodatočnú daňovú povinnosť v sume 2.031.996,- Sk, čím daňový subjekt C. I. s.r.o. H. skrátil daň z príjmu právnických osôb za rok 2004 v sume 1.159.846,- Sk. V súvislosti s týmto trestným stíhaním „A“ z pripojeného trestného spisu nebolo preukázané, že došlo k samostatnému prevzatiu zastupovania obhajcom žalobcu (ďalej len „úkon Al“). Zo sťažnosti žalobcu zo 4.7.2008 mal preukázané, že proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť (ďalej len „úkon A2“), ktorá má rozsah jednej strany formátu A4 a ktorú podal sťažnosť podal obhajca žalobcu dňa 4.72008, teda v čase, kedy už trestné stíhanie „A“ bolo spojené s trestným stíhaním „B,“ čiže vec sa následne viedla ako jedna trestná vec, a to na základe uznesenia zo dňa 26.6.2008, ČVS: ORP-XX/OEK-PD-XXXX. Je teda zrejmé, že úkon Al nebol v skutočnosti vykonaný. Uvedená sťažnosť žalobcu bola uznesením okresného prokurátora v Prievidzi zo dňa 17.7.2008, č. k. 2Pv 128/07-12, zamietnutá. Zo zápisnice o výsluchu svedkyne C. R. zo dňa 22.8.2008 mal súd prvej inštancie za preukázané, že výsluch bol vykonaný v Prievidzi v uvedený deň v čase od 10,05 hod. do 10,35 hod. za prítomnosti obhajcu žalobcu JUDr. D. S., PhD. (ďalej len „úkon A3“). Z podania žalobcu zo dňa 25.8.2008 vyhotovenom jeho obhajcom vyplýva, že žalobca sa ako obvinený vyjadril k záverom vyšetrovania (ďalej len „úkon A4“). Následne bolo trestné stíhanie „A“ voči žalobcovi zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci (z uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza zo dňa 21.3.2011, č. k. 2Pv 128/07 -38). K trestnému stíhaniu (ktoré súd prvej inštancie pre prehľadnosť označil ako „B“, pričom išlo o konanie vedené pod č. ČVS: ORP-XX/OEK-PDXXXX - poznámka odvolacieho súdu) konajúci súd uviedol, že žalobcovi bolo dňa 7.11.2007 vznesené obvinenie pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 124 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona a trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 124 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že ako konateľ spoločnosti C. I. spol. s r. o., Q. 8, H., X.: XX XXX XXX, odňal zo spoločného tranzitného režimu a spod colného dohľadu na území Slovenskej republiky rôzny textilný tovar (hmotnosť 14.833 kg) vyskladnený zo súkromného colného skladu, ktorý bol tranzitným vyhlásením Colného úradu Banská Bystrica, pobočka Colného úradu Nováky TI č. MRN XXSKXXXXXXXXXXXXXX, dňa 3.6.2005 prepustený do spoločného tranzitného režimu tým, že dňa 3.6.2005 v obci S., okres Prievidza, porušil colnú uzáveru na motorovom vozidle, na ktorom bol tovar naložený, tovar vyložil v skladových priestoroch firmy, v lehote stanovenej na dodanie tovaru, t. j. do 10.6.2005 tovar nedodal Colnému úradu určenia Antwerpen DE - BE101000

Belgicko a nevyviezol príjemcovi VDP PROTECTS, N.V. VANDEPUTTE S.A, B-2530 BOECHOUT, Belgicko, tovar v novembri 2005 predal spoločnosti Slovmat spol. s r. o. Školská 13, Slovenská Ľupča, čím skrátil daň z pridanej hodnoty v sume 1.446.616,- Sk a clo v sume 201.320,- Sk (z uznesenia vyšetrovateľa OR PZ zo dňa 7.11.2007, ČVS:ORP-XX/OEK-PD-XXXX). V nasledujúcich bodoch odôvodnenia napadnutého rozsudku (body 20. až 47.) súd prvej inštancie detailne popísal jednotlivé úkony poskytnutej právnej pomoci obhajcom žalobcu JUDr. B. S., PhD. vykonané v období od 4.12.2007 (prevzatie obhajoby) do 20.8.2012 [účasť na verejnom zasadnutí, na ktorom bol vyhlásený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne pod č. k. 23To/68/2012-800, ktorým odvolací súd zrušil žalobcom napadnutý rozsudok a žalobcu oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že skutok (skutky) nie je trestným činom (obžaloba v tejto trestnej veci bola podaná dňa 23.3.2011)]. Súd prvej inštancie následne zhrnul, že z vyúčtovania právnych služieb obhajcu žalobcu JUDr. D. S., PhD. zo dňa 8.10.2012, ktorý koná vo vlastnom mene a na účet advokátskej kancelárie BAJO LEGAT, s.r.o. mal preukázané, že žalobcovi za zastupovanie v obidvoch trestných veciach bola odmena za právne služby vyčíslená spolu vo výške 9.780,- €, 20 % DPH (1.956,- €) a odplata za služby súvisiace s právnymi službami vo výške 2.410,€ a 20 % DPH (482,- €), t. j. spolu 14.628,- €. Vyúčtovanie je podpísané žalobcom, čím uznal záväzky vyplývajúce z tohto vyúčtovania. V nadväznosti na toto vyúčtovanie bola následne spoločnosťou BAJO LEGAL, s.r.o. vystavená žalobcovi faktúra č. XX/XX/XXXX so sumou 14.628,- € s DPH zo dňa 31.1.2013, ktorá bola splatná v rovnaký deň. V konaní bolo sporné, či žalobca obhajcovi uvedenú faktúru uhradil, (resp. či úhradu vykonala iná osoba), čo skonštatoval aj odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí. Z príjmových pokladničných dokladov zo dňa 1.2.2013, 18.2.2013 a 1.3.2013 mal súd prvej inštancie preukázané, že v tieto dni prijala spoločnosť BAJO LEGAL s.r.o. tri hotovostné platby v sume 5.000,€, 4.800,- € a 4.828,- €, spolu 14.628,- €. Spornosť tejto otázky vyplývala z výhrady žalovaného, ktorý rozporoval údaj uvedený v kolónke „Prijaté od“ na týchto dokladoch, kde je uvedená osoba „Ing. S. R., H. 1, H., narodený XX.X.XXXX,“ pričom žalobca je Ing. C. R.. Súd prvej inštancie, neuznajúc túto výhradu žalovaného za dôvodnú, posúdil tento rozpor ako chybu s odôvodnením, že s totožnosťou žalobcu súhlasí označenie tejto osoby priezviskom (R.), údajom o adrese bydliska žalobcu (H. 1, H.), ako aj dátumom narodenia (20.7.1953). Súčasne je v dokladoch aj odkaz na číslo faktúry, ktorá sa uhrádza a ktorá, ako bolo preukázané, bola vystavená práve žalobcovi (č. F Súčasne nebolo preukázané a žalovaná ani neprezentovala také pochybnosti, ktoré by nasvedčovali iným okolnostiam (napríklad, ak by žalobca mal súrodenca narodeného v rovnaký deň ako žaloba s menom S.). Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalobca uhradil svojmu obhajcovi dňa 1.2.2013 sumu 5.000,- €, dňa 18.2.2013 sumu 4.800,- € a dňa 1.3.2013 sumu 4.828,- €, t. j. spolu 14.628,- €. Zároveň mal za preukázané, že žiadosťou zo dňa 1.3.2013 adresovanej GP SR a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom si uplatnil aj skutočnú škodu v sume 14.628,- €. Žiadosť bola žalovanému doručená dňa 8.3.2013, ktorý žalobcovi oznámil, že postup a rozhodnutia prokuratúry považuje za zákonný, z ktorého dôvodu žiadosť žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú, uspokojenie nároku odmietol a žalobcu odkázal na príslušný súd. Súd prvej inštancie zhrnul, že na základe takto vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len v časti. V prvom rade, vzhľadom na námietku žalovaného, súd prvej inštancie uviedol, že pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva, pričom pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, môže byť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. len štát. Súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom. Podľa ustálenej súdnej praxe nesprávne označenie orgánu, ktorý má v mene štátu konať, v žalobe o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže byť na ujmu žalobcovi a nemôže viesť k zamietnutiu žaloby. Je vecou súdu, aby ustálil, ktorý orgán má v mene štátu konať (R 11/2021, uznesenie NS SR zo dňa 24.6.2020 sp. zn. 6Cdo/87/2019). V danom prípade konajúci súd ustálil, že orgánom oprávneným konať za žalovaného je GP SR. K tomuto záveru dospel aj v nadväznosti na právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého hoci žalobca v podaniach uvádzal, že nárok na náhradu škody vznikol pre nesprávny úradný postup orgánov prokuratúry, všetky ním tvrdené skutočnosti uvádzané v žalobe nasvedčovali tomu, že došlo na strane orgánu verejnej moci (žalovaného) k vydaniu nezákonného rozhodnutia v prípade oboch trestných stíhaní. Preto, ak žalovaná mala pochybnosti o tom, z akého titulu si žalobca nárok uplatňuje, mala takúto výhradu vzniesť hneď a bolo jej povinnosťou, aby v určenej lehote poškodeného vyzvala na odstránenie nedostatku, čo sa ale nestalo. Napokon GP SR vybavila vec tak, že postup a rozhodnutie prokuratúry považuje za zákonné a žiadosť na náhradu škody zo dňa 1.3.2013 vyhodnotila ako nedôvodnú. Generálna prokuratúra SR

teda prerokovala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku okrem iného aj z dôvodu nezákonného rozhodnutia, pričom neuznala ako titul náhrady škody ani nezákonné rozhodnutie. Nie je preto dôvodné, aby žalovaná teraz namietala, že nie je orgánom príslušným konať za štát, ak vec v rámci predbežného prerokovania vecne posúdila s negatívnym záverom. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti dodal, že štát je pasívne vecne legitimovaný bez ohľadu na to, kto za štát koná a ak by takým orgánom aj bol nesprávny orgán, na hmotnoprávny vzťah medzi stranami by to vplyv nemalo a nemôže to ísť ani na vrub žalobcovi (bližšie citované rozhodnutie R 11/2021). Ako nedôvodnú preto posúdil výhradu žalovaného, že štát, zastúpený GP SR, nie je pasívne vecne legitimovaný. K splneniu jednotlivých predpokladov vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi prvými dvoma predpokladmi, uviedol, že z hľadiska prvej podmienky je v predmetnej veci ustanoviť, či v oboch trestných stíhaniach existujú nezákonné rozhodnutia. Podľa ustálenej súdnej praxe ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa ustanovení § 1 až § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám (v tomto zmysle poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.6.1993, sp. zn. 1Cdo/53/1993, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod R 70/1994, tiež napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.10.2010, sp. zn. 4MCdo/15/2009, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.1.2012, sp. zn. 4Cdo/54/2011, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod R 37/2013). Z dokazovania vyplynulo, že voči žalobcovi boli vydané rozhodnutia, na základe ktorých bolo voči nemu vedené trestné konanie, ktoré bolo napokon ukončené v prípade trestnej veci vedenej na základe uznesenia zo dňa 9.6.2008, ČVS: ORP -XXX/OEK-PD- 2007 vydaním uznesenia prokurátora zo dňa 21.3.2011, sp. zn. 2P v 128/07 o zastavení konania (trestné stíhanie „A“) a v prípade trestnej veci vedenej na základe uznesenia zo dňa 27.1.2007, ČVS: ORP-XX/OEK-PD-XXXX oslobodením žalobcu spod obžaloby (trestné stíhanie „B“). Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že žalobca odvíjal svoj nárok na náhradu škody od nesprávneho úradného postupu orgánov prokuratúry, na čo poukazoval vo svojej obrane aj žalovaný, no všetky skutočnosti uvádzané v žalobe nasvedčovali tomu, že v danom prípade došlo na strane orgánu verejnej moci (žalovaného) k vydaniu nezákonného rozhodnutia v prípade oboch trestných stíhaní a z tohto pohľadu nárok žalobcu aj posudzoval. Podľa názoru prvoinštančného súdu, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, ak žalovaný mal pochybnosti o tom, z akého titulu si žalobca nárok uplatňuje, bolo jeho povinnosťou, aby v určenej lehote poškodeného vyzval na odstránenie nedostatku, čo sa však nestalo. Námietku žalovanej, že žalobca namietal nesprávny úradný postup, nie existenciu nezákonného rozhodnutia, posúdil ako nedôvodnú s odôvodnením, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať taký výklad § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ak zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zastavením trestného stíhania (ako v prípade trestného stíhania „A“) alebo oslobodením spod obžaloby (ako v prípade

trestného stíhania „B“), nedáva v materiálnom právnom štáte žiaden zmysel trvať na osobitnom zrušení rozhodnutia o začatí trestného stíhania alebo o vznesení obvinenia, pričom tieto sa z tohto dôvodu stávajú bezpredmetnými. Právoplatnosťou uznesenia o zastavení trestného stíhania a právoplatnosťou rozsudku, označených vyššie, ktorými bolo v prípade trestného stíhania „A“ zastavené trestné stíhanie voči žalobcovi a v prípade trestného stíhania „B“, v ktorom bol žalobca spod obžaloby oslobodený, sa trestné stíhanie končí, zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby znamená, že výsledky trestného konania ukazujú, že žalobca trestný čin nespáchal, čo zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia. S poukazom na záver prijatý judikatúrou preto neobstojí obrana žalovaného, že vydané rozhodnutia boli v čase ich vydania zákonné, nakoľko boli splnené predpoklady pre začatie trestného stíhania. Relevanciu nemá ani to, že nezákonnosť týchto rozhodnutí nekonštatoval nadriadený prokurátor, či iný orgán, na čo poukazoval žalovaný. Žalovaný tiež namietal, že v prípade trestného stíhania „B“ žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia a žalobcovi preto nie je možné s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. priznať právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Túto námietku súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Výklad žalovaného je v zmysle záverov súdu prvej inštancie v rozpore s právnym názorom veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR, ktorý vyslovil, že „splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený'' (rozsudok zo dňa 24.10.2022, sp. zn. lVCdo/2/2022, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod R 58/2022). Vzhľadom na to, že v trestnom stíhaní „B“ bol žalobca oslobodený spod obžaloby, s poukazom na vyslovený názor veľkého senátu, je nedôvodné trvať na splnení podmienky podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a preto skutočnosť, že žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa OR PZ zo dňa 9.6.2008, ČVS:ORP- XXX/OEK-PD-XXXX, nemá právnu relevanciu. S tým dokonca nie sú v rozpore ani závery z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.3.2023, sp. zn. 7Cdo/78/2022, na ktoré poukazoval žalovaný, pretože v tomto rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky dával dôraz na to, že sťažnosť predstavovala efektívny opravný prostriedok a že by došlo s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia. Tak tomu nebolo v danom prípade. Len sotva si možno predstaviť, že by prokurátor rozhodol o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia, ak v celom trestnom stíhaní „B“ prokurátor - napriek dôkazom zabezpečeným počas vyšetrovania - na obvinení nástojil a nielenže podal obžalobu, ale ešte aj podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v situácii, kedy sa prokurátorovi nezdalo postačujúce odsúdenie zo strany súdu prvej inštancie. Žalovaný poukazoval na to, že právo na náhradu škody za nezákonné rozhodnutie nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám, pretože napríklad nepodal daňové priznanie, a podobne. Túto výhradu súd prvej inštancie rovnako nepovažoval za dôvodnú. V prvom rade, zavinenie na trestnom stíhaní nepredpisuje právna úprava ako výluku vzniku nároku na náhradu škody. Tak tomu je pri náhrade škody v súvislosti s uložením trestu, ochranného opatrenia alebo väzby (podľa § 3 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), ale nie v prípade náhrady škody podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom na to, že zákonom č. 514/2003 Z. z. sa realizuje výkon základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy, nie je dôvod neprípustné rozširovať obmedzenia prístupu k právu na náhradu škody spôsobenej štátom. V druhom rade, nebolo preukázané, že by si žalobca v pravom zmysle slova obvinenie zavinil sám. Toto zavinenie nemožno vidieť v nepodaní daňového priznania, pretože to môže viesť nanajvýš k prípadnému záveru o daňovom delikte, ale nie automaticky k záveru, že takáto osoba môže v demokratickom a právnom štáte rovno čakať trestné stíhanie. Vznesenie obvinenia, či vôbec vedenie celého trestného konania nie je závislé od vôle obvineného a orgány činné v trestnom konaní ani súdy nemôžu ani vtedy, ak by šlo v konaní o pasívneho obvineného (čo nebol prípad žalobcu) k nemu pristupovať tak, že si za stíhanie môže sám alebo že by azda chcel byť dobrovoľne stíhaný alebo že by sa mu to azda páčilo. Nielen podľa súčasnej právnej úpravy Trestného poriadku, ale aj podľa § 2 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 141/1961 Zb. bolo vylúčené stíhanie z iných než zákonných dôvodov a orgány činné v trestnom konaní mali povinnosť s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace nielen proti obvinenému, ale aj v jeho prospech, nečakajúc na návrhy strán. Žalobca v danej veci sa konania zúčastňoval, nemaril ich, na úkony sa dostavoval (alebo dal súhlas na ich vykonanie v neprítomnosti), zásielky si preberal a konania sa zúčastňoval, či už osobne alebo prostredníctvom obhajcu. Čo by teda mal urobiť žalobca viac, aby nebol vnímaný, že si za konanie môže sám, to nebolo súdu prvej inštancie zrejmé. Súd v trestnom konaní právoplatne

rozhodol, že je dôvodné žalobcu oslobodiť a preto sa nedopustil žalobca ničoho protiprávneho. Uviedol, že argumentáciu, že si žalobca zavinil obvinenie sám, treba odmietnuť ako nedôvodnú a pri rozhodovaní vec posudzoval na základe vyššie opísaných skutkových zistení ako nárok na náhradu škody vzniknutý vydaním nezákonných rozhodnutí podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými boli uznesenia o vznesení obvinenia, resp. o začatí trestného stíhania zo dňa 9.6.2008, pod sp. zn. ČVS: ORP-XXX/OEK-PD-XXXX a zo dňa 27.1.2007, pod sp. zn. ČVS: ORP-XX/OEK-PDXXXX. Vyhodnotil, že žalobca tak splnil prvú podmienku pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, pretože preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Z hľadiska druhej podmienky (vznik škody) súd prvej inštancie v prvom rade charakterizoval pojem skutočná škoda najmä v nadväznosti na ustálenú súdnu prax (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/23/2008, zo dňa 21.12.2009 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.9.2023, sp. zn. 4Cdo/145/2022, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 28.6.1993, sp. zn. 1Cdo/53/1993, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod R 70/1994) a s poukazom na uvedené vyslovil názor, že žalobca sa domáha skutočnej škody. Skonštatoval, že na vznik škody nestačí ale preukázať súpis vykonaných úkonov, ani to, že jednotlivé úkony boli vykonané, aleje potrebné preukázať, že škoda skutočne vznikla. Žalobca preukázal, že svojmu obhajcovi uhradil sumu 14.628,- €, čím vynaložením nákladov na obhajobu došlo k zmenšeniu majetku žalobcu. Žalovaný poukazoval na to, že náhrada skutočnej škody spôsobenej nákladmi na obhajobu musí vychádzať z tarifnej odmeny podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pretože inak by nešlo o účelne vynaložené trovy. S touto výhradou sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí. Žalobcovi teda možno náhradu škody priznať len do výšky tarifnej odmeny za jeho zastupovanie v trestnom konaní a v ďalšom posudzoval, akú výšku by dosahovala odmena za právne služby, ak by obhajca účtoval žalobcovi odmenu za zastupovania v oboch trestných stíhaniach podľa úpravy tarifnej odmeny podľa citovanej vyhlášky. V súvislosti s tým reagoval na výhradu žalovaného týkajúcej sa neúčelnosti zastupovania obhajcom z Bratislavy, ak v okolí bydliska žalobcu pôsobilo viacero iných advokátov. Prvoinštančný súd dôvodil, že v prvom rade ide o realizáciu základného práva žalobcu na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy, v rámci ktorého sa rozhodol udeliť mandát na jeho obhajobu advokátovi, voči ktorému má dôveru s tým, že niet dôvodu domnievať sa, že by toto právo bolo zneužité, kedy je potrebné rešpektovať aj lokálne pomery mesta, v ktorom žalobca žil, keďže prezentoval (aj keď v inom kontexte), že bolo známe, že je trestne stíhaný a že sa mu zákazky nedávajú. V druhom rade boli úkony trestného konania lokalizované vo viacerých miestach (Prievidza, Banská Bystrica, Trenčín, Ilava, Dubnica nad Váhom) a bez ohľadu na to odkiaľ by bol advokát žalobcu, nevyhnutne by žalobcovi vznikli hotové výdavky spojené s predmetnými úkonmi v trestnom konaní. Nedá sa preto učiniť záver, že ak by si žalobca zvolil advokáta z H. alebo Prievidze, že by hotové výdavky alebo strata času nevznikla. Žalovaný rozporoval aj viaceré úkony právnej služby z hľadiska ich vyúčtovanej výšky, ktoré výhrady považoval súd prvej inštancie za čiastočne dôvodné s tým, že za trestné činy, pre ktoré bol žalobca stíhaný v oboch trestných stíhaniach bolo možné v zmysle § 148 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. uložiť trest odňatia slobody v trvaní na tri roky až desať rokov. Za obhajobu v trestnom konaní v takejto veci je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna osmina výpočtového základu v zmysle § 12 ods. 3 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2013. Výpočtový základ podľa § 1 ods. 3 uvedenej vyhlášky zodpovedá sume 17.822,- Sk pre rok 2007, 19.045,- € pre rok 2008, 741,- € pre rok 2011 a 763,- € pre rok 2012. Základná sadzba tarifnej odmeny (1/8 výpočtového základu) pre zastupovanie v obhajoby v oboch trestných stíhaniach preto zodpovedá sume 73,95 € pre rok 2007, 79,02 € pre rok 2008, 92,63 € pre rok 2011 a 95,38 € pre rok 2012. K jednotlivým úkonom môže obhajca účtovať podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. aj tzv. režijný paušál vo výške stotiny výpočtového základu v sume 5,92 € pre rok 2007, 6,32 € pre rok 2008, 7,41 € pre rok 2011 a 7,63 € pre rok 2012. Súčasne má obhajca právo účtovať k úkonom vykonávaným v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. aj náhradu za stratu času vo výške 1/60 výpočtového základu, čo je 10,54 € pre rok 2008, 12,35 € pre rok 2011 a 12,72 € pre rok 2012. Žalovaný namietal, že u viacerých úkonov vyčíslených žalobcom (úkony A1 až A4 a úkony BI až B9) neboli splnené podmienky pre navýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny na trojnásobok v zmysle § 13 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008, pretože obhajca nevyužil ani znalosť cudzieho jazyka, ani cudzí jazyk a nešlo o úkony mimoriadne ťažké a náročné. Súd prvej inštancie túto výhradu žalovaného považoval za dôvodnú, keďže podľa jeho názoru nešlo o úkony mimoriadne ťažké, ani časovo náročné. V danej veci išlo o „bežný“ spis v oblasti daňovej kriminality, ktorý ani nie je s ohľadom na povahu daňovej kriminality rozsiahly. Samotné písomné podania vykonávané obhajcom žalobcu nemožno považovať za vyžadujúce rozsiahle štúdium spisu. Napríklad, obžaloba má 7 strán, doplnenie návrhu žalobcu na zastavenie trestného stíhania z

24.2.2011 má 6 strán, vyjadrenie k záverom vyšetrovania zo dňa 25.8.2008 má 2 strany, atď. Konajúci súd dôvodil, že neznižuje vážnosť týchto úkonov tým, že poukazuje na ich rozsah, pretože účelom tvorby podaní nie je predkladanie rozsiahlych podaní, ale ich vecnosť a jasnosť, ale uvádza to pre to, že to vždy nejako odráža zložitosť veci, resp. vôbec faktor náročnosti. Zhrnul, že vec nebola mimoriadne ťažká ani náročná a z trestného spisu ani nevyplynula potreba znalosti cudzieho jazyka, ani potreba aplikovania cudzieho práva. Súd preto pravidlo podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 v danej veci neaplikoval. Následne prvoinštančný súd v bodoch 113. až 146. odôvodnenia napadnutého rozsudku sumarizoval jednotlivé úkony právnej služby (z hľadiska preukázanosti), svoje zistenia premietol pre lepšiu prehľadnosť aj do tabuliek (pozri body 145 a 146 odôvodnenia napadnutého rozsudku) a dospel k záveru, že súčet súm uvedených v tabuľkách je 6.138,32 €. Mal tak za preukázané, že žalobcovi vznikla skutočná škoda podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v tejto výške, čo je menej ako si žalobca v konaní uplatňuje (po zohľadnení čiastočného zastavenia konania vo výroku I.). K tretej podmienke (príčinná súvislosť) prvoinštančný súd uviedol, že ide o priamu väzbu javov, v rámci ktorej jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2010, sp. zn. 5Cdo/126/2009). Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.5.2011, sp. zn. 5 Cdo 24/2011). O takúto situáciu ide aj v danej veci. Žalobca vynaložil predmetné trovy obhajoby práve a len v súvislosti so zastupovaním jeho osoby v oboch predmetných trestných konaniach. Vznik týchto nákladov na trovy obhajoby nemá žiadnu inú priamu príčinu (a žalovaný ani opak netvrdil) než je práve okolnosť vznesenia obvinenia v každom z oboch trestných konaní a následné obe celé trestné konania, počas ktorých tieto trovy žalobcovi vznikli. Žalobca teda podľa názoru konajúceho súdu preukázal aj príčinnú súvislosť. Vo vzťahu k výhradám žalovaného odmietol formálny pohľad na to, či vykonané úkony boli vyvolané rozhodnutiami a postupmi orgánov štátu, pretože prísne vzaté prakticky každý úkon bol vyvolaný zo strany žalobcu, keďže aj na výsluch sa obvinený dostavil, pretože chcel a aj každé podanie urobil obvinený, pretože chcel, pričom nemusel a podobne. Taký výklad by ale popieral základné právo na právnu pomoc podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v kontexte materiálneho právneho štátu. Je iste právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený (napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 754/2016, zo dňa 24.1.2017). Je zrejmé, že každý z vykonaných úkonov bol vyvolaný rozhodnutím alebo postupmi orgánu štátu. Nebolo preukázané, že by svoje obhajobné práva žalobca zneužíval alebo nadužíval (napríklad opakovanými podaniami alebo podávaním tzv. „podaní pre podania“ za účelom samoúčelného navýšenia trov, a podobne. Prvoinštančný súd však mal výhradu k účelnosti dvoch podaní, ktoré nebolo nutné podávať samostatne tak, ako bolo popísané v bodoch 136. a 140. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Splnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu zhrnul tak, že vzhľadom na splnenie všetkých podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím žalobcovi vo výroku II. priznal podľa ustanovení § 3 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s ustanovením § 442 ods.

1 Občianskeho zákonníka vzniknutú skutočnú škodu vo výške 6.138,32 € a na zaplatenie tejto sumy zaviazal žalovaného a vo zvyšku nárok v sume 4.543,09 € žalobu vo výroku III. zamietol. K príslušenstvu žalovaného nároku uviedol, že žalobca si k uplatnenému nároku na istinu skutočnej škody uplatnil ako príslušenstvo úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy od 9.3.2013 do zaplatenia, pričom dlh považoval za splatný 9.3.2013, lebo žalobca vyzval žalovaného na plnenie dňa 8.3.2013, kedy mu bola doručená žiadosť o predbežné prerokovanie (č. 1. 55), čiže mal podľa žalobcu v tento deň aj plniť, k čomu ale nedošlo a preto ďalším dňom bol dlh splatný. Konajúci súd sa s týmto názorom nestotožnil, keď dôvodil, že žalobca doručil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku GP SR dňa 8.3.2013, kedy začala GP SR plynúť šesťmesačná lehota podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorej posledným dňom bol deň 8.9.2013, kedy ešte GP SR mohla žalobcu v jeho nároku uspokojiť. Záporné stanovisko oznámila GP SR žalobcovi dňa 16.8.2013. Súd dospel k záveru, že až dňom oznámenia záporného stanoviska podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., čo aj zodpovedá tomuto ustanoveniu, mohlo dôjsť k vzniku omeškania na strane štátu, nie skôr. Preto sa žalovaný dostal do omeškania s plnením žalovanej skutočnej škody dňom 16.8.2013. Žalovaný sa nezaplatením v súlade so žiadosťou žalobcu dostal podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania, a preto je žalobcovi podľa § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka povinný zaplatiť aj úrok z omeškania v sadzbe podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (tá bola 0,50 % v období od 8.5.2013 do 12.11.2013). Úrok z omeškania si žalobca oprávnene uplatnil, ale len z priznanej skutočnej škody 6.138,32 € odo dňa doručenia odpovede GP SR, že nárok žalovaný neuspokojí, t. j. od 16.8.2013. Preto žalobe v tejto časti vyhovel a priznal žalobcovi ročný úrok z omeškania vo výške 5,50 % zo žalovanej sumy, a to za obdobie od 16.8.2013 do zaplatenia. Vo zvyšku žalovaného príslušenstva, čiže v časti presahujúcej úrok z omeškania 5,50 % ročne (žalobca si uplatňoval úrok 8,75 % ročne) a príslušenstvo, ktorým žalobca požadoval príslušenstvo aj za obdobie od 9.3.2013 do 15.8.2013, žalobu vo výroku III. zamietol. Paričnú lehotu (30 dní) súd prvej inštancie určil v súlade s § 232 ods. 3 druhá veta C.s.p., pričom vychádzal z potreby GP SR, ako orgánu verejnej správy konajúceho za žalovaného pre zabezpečenie dostatočného času pre vykonanie predbežnej finančnej kontroly podľa § 6 ods. 1 a § 9 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bez rizika ohrozenia činnosti GP SR prípadným začatím exekučného konania s tým, že uvedená lehota sa súdu javila ako primeraná. 7. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 255, § 256 ods. 1 a § 262 C.s.p. s tým, že z hľadiska žalovanej istiny bol žalobca úspešný v časti žalovanej istiny vo výške 6.138,32 € (výrok II.), čo zodpovedá 41,97 % pôvodne žalovanej istiny a úspech žalovaného predstavoval 31,06 % (úspech z hľadiska zamietnutej časti uplatnenej istiny vo výške 4.543,09 €). Z hľadiska zásady zavinenia konajúci súd uviedol, že z pôvodne žalovanej sumy podľa § 256 ods. 1 C.s.p. zavinil žalobca zastavenie konania v rozsahu sumy 3.946,59 €, v ktorej zobral žalobu späť, čo zodpovedá 26,98 % pôvodne žalovanej sumy, pričom tieto dôvody zastavenia konania sú len na strane žalobcu, keďže žalobu nevzal späť pre správanie žalovaného. Dôvodil, že niet dôvodu, aby v prípade, že sa v jednom konaní kombinujú sčasti dôvody pre rozhodnutie podľa § 255 C.s.p. (t. j. podľa zásady úspechu) a súčasne podľa § 256 ods. 1 C.s.p. (t. j. podľa zásady zavinenia) sa tieto sumárne neposudzovali rovnako, ako v prípade úspechu, t. j. porovnávaním žalobného petitu a výroku rozsudku. Preto sa rozdiel medzi úspechom žalobcu v rozsahu 41,97 % a zavinením žalobcu na zastavení konania v rozsahu 26,98 %, čo činí 14,99 %, odčíta od rozsahu úspechu žalovaného v rozsahu 31,06 %, čo činí 16,07 % v prospech žalovaného. Vzhľadom na zistený malý rozdiel medzi úspechom žalobcu a jeho zavinením na zastavení konania na jednej strane a úspechom žalovaného na druhej strane len v rozsahu 16,07 % v prospech žalovaného, prvoinštančný súd vo výroku IV. analogicky s použitím čl. 4 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. rozhodol, že žiadna strana nemá právo na náhradu trov konania. Ďalej dôvodil, že pôvodne sa žalobca domáhal aj nároku na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000,- €, pričom časť nároku v sume 15.000,- € vzal späť a súd konanie zastavil uznesením (bývalého) Okresného súdu Bratislava I z 26.9.2014 a vo vzťahu k zvyšnej časti právoplatne žalobu zamietol, a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.6.2015, č. k. 5C/185/2013-157, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.9.2018, č. k. 14Co/558/2015-238, s tým, že o trovách bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Vo vzťahu k tomuto nároku by žalovaný bol spolovice úspešný a spolovice bolo zavinenie zastavenia konania na strane žalobcu. Hoci v tejto časti žaloby by mu patrilo právo na náhradu trov konania, vzhľadom k

tomu, že zo spisu vyplýva, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p. rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal (R 72/2018, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018). Z dôvodu hospodárnosti konania nebolo dôvodné, aby sa súd osobitne venoval riešeniu práva žalovaného na náhradu trov konania vo vzťahu k pôvodnej žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy, pretože by i tak nemal právo na náhradu trov konania za túto časť konania. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov štátu právne odôvodnil ustanoveniami § 470 C.s.p., § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vecne tým, že zo súdneho spisu (č. 1. 73) vyplýva, že štátu vznikli trovy vyplatením svedočného svedkyni J. v sume 63,07 €, ktoré nie sú kryté preddavkom strán na trovy dôkazu. Spolu s vyplatením svedočného štát, podľa právnej úpravy účinnej v čase vyplatenia svedočného (t. j. za účinnosti O.s.p.), oprávnene očakával, že bude mať právo podľa § 148 ods. 1 O.s.p. na rozhodnutie o náhrade trov štátu, ktoré bude platiť prípadný neúspešný účastník konania, a to podľa výsledkov konania. Do tohto legitímneho očakávania štátu nemôže byť zasiahnuté s poukazom na § 470 ods. 2 C.s.p. ani po tom, čo došlo k účinnosti C.s.p. Vzhľadom na to bolo dôvodné rozhodnúť o trovách štátu, ktoré vynaložil v súvislosti s úhradou svedočného svedkyni P.. Podľa súdnej praxe v konaní, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi prichádza do úvahy náhrada nákladov za konanie je podľa ustanovenia § 148 ods. 1 O.s.p. dané právo na náhradu trov konania len proti tomu účastníkovi, na ktorého dopadá povinnosť náhrady trov konania druhému účastníkovi (v tomto zmysle R 34/1979, rozsudok Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 24.9.1976, sp. zn. 1 Cz 70/76). Takým účastníkom nie je v zmysle výroku IV. ani jedna zo strán, pretože ani jednej strane nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Preto súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 148 ods. 1 O.s.p. a § 470 ods. 1, ods. 2 C.s.p. rozhodol tak, že štátu nepatrí právo na náhradu trov konania. 8. Proti rozsudku vo veci samej podali v zákonnej lehote odvolanie obe sporové strany, žalobca v rozsahu výrokov II., III. a IV. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p,) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Dôvodil, že súd prvej inštancie nepriznal pri trestnom konaní označenom v rozsudku „A“ náhradu škody za úkon právnej služby označený A1 - príprava a prevzatie zastúpenia dňa 4.12.2007 z dôvodu nepreukázania jeho uskutočnenia, a to navzdory tomu, že uskutočnenie tohto úkonu právnej služby nebolo medzi stranami sporné. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.5.2023 uskutočnenie tohto úkonu právnej služby nerozporoval, rozporoval len výšku škody v podobe tarifnej odmeny za tento úkon. V súlade s § 151 ods. 1 C.s.p. mal potom súd prvej inštancie považovať uskutočnenie tohto úkonu právnej služby za preukázané. Uskutočnenie tohto úkonu právnej služby vyplýva aj z toho, že následne obhajca žalobcu vykonával ďalšie úkony právnej služby v predmetnom trestnom konaní ako podanie sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia a ďalšie. Z týchto dôvodov je záver súdu prvej inštancie o tom, že nebolo preukázané uskutočnenie tohto úkonu právnej služby nesprávny, pretože preukázané je, a žalobcovi patrí náhrada škody za tento úkon právnej služby. Súd prvej inštancie nepriznal pri trestnom konaní označenom v rozsudku „B“ náhradu škody za úkony právnej služby označené B15 a B17 porady s klientom zo dňa 20.7.2011 a dňa 27.9.2011 z dôvodu nepreukázania ich uskutočnenia. Súd prvej inštancie uviedol, že neboli v tomto smere predložené potvrdenia príslušného útvaru. Predmetné porady s klientom boli preukázané vyúčtovaním právnych služieb zo dňa 8.10.2012 tvoriaceho dôkaz č. 4 žaloby. Predmetné vyúčtovanie právnych služieb obsahuje rozpis právnych služieb vrátane oboch porád a dĺžky ich konania. Predmetné vyúčtovanie právnych služieb žalobca potvrdil podpisom na záver a zaviazal sa uhradiť svojmu obhajcovi odmenu aj za tieto úkony právnej služby, čím de iure potvrdil ich uskutočnenie. Pri poradách mimo ústavov na výkon trestu a väzby postačuje súdom písomný záznam podpísaný klientom a jeho právnym zástupcom, čo spĺňa predmetné vyúčtovanie právnych služieb podpísané žalobcom aj jeho obhajcom. V tomto smere žalobca nevidel zmyslel v tom, aby pri poradách uskutočnených v ústavoch bol jediným možným dôkazom o preukázaní ich uskutočnenia potvrdenie z ústavu. Ide o totožné úkony právnej služby, len miesto ich uskutočnenia je rozdielne. Znenie vyhlášky v tomto smere vnímal tak, že potvrdenie z ústavu je len jeden z možných dôkazov, ktorým možno uskutočnenie tohto úkonu právnej služby preukázať. Opak by bol v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov súdmi podľa čl. 15 ods. 1 a § 191 C.s.p., kedy by súdy nemohli prihliadať na iné dôkazy. Z týchto dôvodov je záver súdu prvej inštancie o tom, že nebolo preukázané uskutočnenie týchto úkonov právnej služby nesprávny, pretože preukázané sú a žalobcovi patrí náhrada škody za tieto úkony právnej služby. Súd prvej inštancie nepriznal pri trestnom konaní označenom v rozsudku „B“ náhradu škody za úkon právnej služby označený B21 - návrh na prerušenie trestného stíhania zo dňa 31.1.2012, kedy síce mal vykonanie predmetného úkonu právnej služby za preukázané, avšak považujúc ho za neúčelne vykonaný z dôvodu vykonania iného písomného úkonu

deň predtým. Uskutočnenie tohto úkonu právnej služby, jeho účelnosť, či výška škody nebola medzi stranami sporná. V súlade s § 151 ods. 1 C.s.p. mal preto súd prvej inštancie považovať aj tento úkon za preukázaný. Aj keby boli obidva úkony právnej služby zachytené v jednom podaní, mal za to, že by tieto úkony mali byť posudzované samostatne a rovnako by mali byť predmetom samostatného nároku na odmenu, resp. v tomto konaní na náhradu škody. Samotné časové hľadisko ich uskutočnenia tu nemôže mať žiadny význam. Každý z týchto úkonov právnej služby mal iný cieľ v rámci obhajoby, pričom išlo o rozsiahle podania (návrh na prerušenie mal 8 strán a vyjadrenie k doterajšiemu dokazovaniu malo 5 strán). Záver súdu prvej inštancie o tom, že bol predmetný úkon právnej služby neúčelný je nesprávny, pretože účelný bol a žalobcovi patrí náhrada škody za tento úkon právnej služby. Rovnako považoval za nesprávny aj záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k nepriznaniu úkonu právnej služby označenom ako B26 - písomné vyjadrenie k odôvodneniu odvolania prokurátora zo dňa 4.6.2012, kedy ho mal opäť za preukázaný, avšak považoval za neúčelne vykonaný z dôvodu vykonania iného písomného úkonu v ten istý deň. Opäť namietal skutočnosť, že toto skutkové tvrdenie nebolo medzi stranami sporné. Rovnako tak namietal správnosť záveru konajúceho súdu vo vzťahu k úkonu označenom ako B27 príprava na verejné zasadnutie z dôvodu, že sa nejedná o úkon právnej služby. So záverom súdu prvej inštancie sa nestotožnil domnievajúc sa, že za tento úkon by mu mala prináležať odmena. K výške škody jednotlivých úkonov a náhrad uviedol, že pri úkonoch právnej služby označených v napadnutom rozsudku ako A1 až A4 a B1 až B9 záver súdu, že navýšenie odmeny za tieto úkony v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 podľa § 13 ods. 1 neaplikoval, pretože nie sú splnené podmienky. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožnil a poukázal na to, že predmetné ustanovenie vyhlášky stanovuje viacero podmienok pre zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny, pričom postačuje naplnenie, čo i len jednej z nich pre aplikáciu zvýšenia tejto sadzby (použitím spojky „alebo“). Obe trestné veci žalobcu boli mimoriadne ťažké a časovo náročné právne veci spájajúce viacero právnych oblastí, ako daňové právo, finančné právo, trestné právo a obchodné právo, čím je splnená podmienka pre zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 1 vyhlášky. Z toho dôvodu sú závery súdu prvej inštancie nesprávne. Správne mal potom súd prvej inštancie za úkony pri trestnom konaní označenom „A“ priznať náhradu škody vyčíslenú ako tarifnú odmenu nasledovne, za úkon (Al) v sume = 227,79 € bez DPH, za úkon (A2) v sume = 243,52 € bez DPH, za úkon (A3) v sume = 243,52 € bez DPH, a za úkon (A4) v sume = 243,52 € bez DPH, t. j. spolu za úkony Al až A4 v sume = 958,35 € + DPH (19 %) = 1.140,44 € s DPH. Správne mal potom súd prvej inštancie za úkony pri trestnom konaní označenom „B“ priznať náhradu škody vyčíslenú ako tarifnú odmenu nasledovne, za úkon (B 1) v sume = 227,79 € bez DPH, za úkony (B2) a (B3) v sume = 480,73 € bez DPH, za úkony (B3) až (B6) v sume = 243,52 € bez DPH, za úkon (B7 v sume = 243,52 € bez DPH, za úkon (B8) v sume = 243,52 € bez DPH, a za úkon (B9) v sume = 243,52 € bez DPH t. j. spolu za úkony B1 až B9 v sume = 1.682,60 € + DPH (19%) = 2.002,29 € s DPH. Súd prvej inštancie pri úkone právnej služby označenom v rozsudku ako B15 mal správne priznať náhradu škody v podobe tarifnej odmeny vo výške = 100,04 € + DPH = 119,05 € s DPH a taktiež pri úkone označenom v rozsudku ako B17. Pri úkone v rozsudku označenom ako B21 mal správne priznať náhradu škody v podobe tarifnej odmeny vo výške = 103,01 € + DPH = 122,58 € s DPH, ako aj pri úkone B26 a B27. Súčasne s ohľadom na skutočnosť, že úkony právnej služby označené v rozsudku ako B15 a B17 spočívajúce v poradách s klientom v ústave na výkon trestu odňatia slobody sa uskutočnili, mala byť žalobcovi priznaná náhrada škody v podobe náhrady za stratu času a náhrady za použitie motorového vozidla vynaložené v súvislosti s týmito úkonmi. V prípade úkonu B15 náhrada straty času predstavuje sumu = 98,80 € bez DPH a náhrada za použitie motorového vozidla sumu = 98,74 € bez DPH, t. j. spolu = 235,07 € s DPH. V prípade úkonu B17 náhrada straty času predstavuje sumu = 98,80 € bez DPH a náhrada za použitie motorového vozidla sumu = 102,81 € bez DPH, t. j. spolu =239,91 € s DPH. Súd prvej inštancie priznal náhradu škody v podobe tarifnej odmeny podľa vyhlášky za úkony Al až A4 v celkovej výške = 304,65 € s DPH, no správne mal priznať vo výške = 1.140,44 € s DPH, t. j. o 835,79 € s DPH viac. Súd prvej inštancie priznal náhradu škody v podobe tarifnej odmeny podľa vyhlášky za úkony B1 až B27 v celkovej výške = 2.355,06 € s DPH, no správne mal priznať vo výške = 4.266,39 € s DPH, t. j. o 1.911,33 € s DPH viac. Súd prvej inštancie priznal náhradu škody v podobe náhrady za stratu času a náhrady za cestovné (použitie motorového vozidla) v celkovej výške = 3.247,88 € s DPPI, no správne mal priznať = 3.722,86 € s DPH, t. j. o 474,98 € s DPH viac. Súdu prvej inštancie vytkol aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania dôvodiac, že s ohľadom na skutočnosť, že nesprávne posúdil výšku nároku žalobcu na náhradu škody, kedy mu priznal menej, nesprávne tak posúdil aj výrok ohľadom náhrady trov konania. Správne mal súd prvej inštancie priznať žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 9.360,42 € s úrokom z omeškania 5,50 % ročne zo sumy

9.360,42 € od 16.8.2013 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 9. Žalovaný v rozsahu výroku II. napadnutého rozsudku prvej inštancie podal včas odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), ako aj z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a tým arbitrárne. Tvrdil, že žalobca sa svojou žalobou domáhal, aby súd o. i. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 14.628,- € titulom náhrady škody spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 14.628,- € od 9.3.2013 do zaplatenia, a to podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaná suma predstavovala majetkovú škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci titulom vzniknutých trov obhajoby v dvoch trestných konaniach vedených proti žalobcovi. Následne žalobca na pojednávaní konanom dňa 37.4.2023 vzal žalobu v časti späť a žiadal súd, aby žalovaného zaviazal zaplatiť majetkovú škodu vzniknutú titulom trov obhajoby v uvedených v trestných veciach č. 1 a č. 2 (v napadnutom rozsudku označených ako „A“ a „B“ - poznámka odvolacieho súdu) vo výške 10.681,45 €. Rozsudkom zo dňa 22.2.2024 prvostupňový (správne: „prvoinštančný“ - poznámka odvolacieho súdu) súd priznal žalobcovi náhradu majetkovej ujmy vo výške 6.138,32 € s príslušenstvom a vo zvyšku jeho návrh (správne: „žalobu“ - poznámka odvolacieho súdu) zamietol. Prvoinštančný súd vyššie uvedený nárok navrhovateľovi priznal napriek tomu, že žalobca v konaní nepreukázal, že túto sumu právnemu zástupcovi zaplatil a teda v konaní nebolo preukázané, že došlo ku vzniku škody na strane žalobcu a to v rozpore s ustanovením § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. K nepreukázanému vzniku škody uviedol, že v odôvodnení (zrušeného) rozsudku zo dňa 22.2.2024 sa uvádza, že z faktúry č. 22/01/2013 zo dňa 31.1.2013, splatnej dňa 31.1.2013 súd zistil, že právny zástupca (obhajca) žalobcu vyúčtoval žalobcovi odmenu za právne služby v trestnom konaní v nadväznosti na uvedené vyúčtovanie sumu 14.628,- € s DPH. Z príjmových pokladničných dokladov zo dňa 1.2.2013, 18.2.2013 a 1.3.2013 súd zistil, že žalobca zaplatil v troch splátkach v sume 5.000,- €, 4.800,- € a 4.828,- € spoločnosti BAJO LEGAL s.r.o za právne služby na základe uvedenej faktúry sumu spolu vo výške 14.628,- €. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 17.4.2023, ale aj v písomnom vyjadrení zo dňa 26.5.2023 k podaniu žalobcu označenému ako „Vyúčtovanie právnych služieb v trestných veciach žalobcu“, namietal, že z predložených príjmových dokladov vyplýva, že právnemu zástupcovi žalobcu zaplatil faktúru v troch splátkach Ing. S. t. j. iná osoba ako žalobca, a teda v konaní nebolo preukázané, že škoda vznikla žalobcovi, t. j. že žalobca vynaložil náklady na trovy svojej obhajoby. Sporné teda bolo, či túto úhradu vykonal žalobca a nie iná osoba. Prvoinštančný súd sa s touto námietkou žalovaného vysporiadal tak, že v účtovných dokladoch sa podľa neho síce vyskytuje chyba v označení mena žalobcu (S. namiesto C.), ale ostatné údaje ako priezvisko, adresa bydliska a dátum narodenia súhlasí s totožnosťou žalobcu a súčasne je v dokladoch odkaz na číslo faktúry, ktorá bola vystavená žalobcovi. Súd tak mal na základe týchto skutočností, aj v kontexte výsluchu žalobcu na pojednávaní preukázané, že škoda vznikla žalobcovi. Podľa názoru žalovaného prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalobcovi vznikla majetková škoda v priznanej výške 6.138,32,- € s príslušenstvom, keďže žalobca v konaní predložil kópie troch príjmových pokladničných dokladov, pričom zo všetkých týchto príjmových dokladov vyplýva, že právnemu zástupcovi žalobcu zaplatil jeho faktúru Ing. S. R. a nie Ing. C. R.. Argument, že ide o chybu by bolo možné uznať, ak by sa chyba v písaní vyskytla len v jednom príjmovom pokladničnom doklade, ale táto „chyba v údaji mena“ sa vyskytla vo všetkých príjmových pokladničných dokladoch, čo vyvoláva vážne pochybností o osobe, ktorá faktúru uhradila a ktorej bola škoda spôsobená. Na uvedenom nič nemení to, že ostatné údaje žalobcu uvedené na príjmových pokladničných dokladoch súhlasia a už vôbec nie je možné súhlasiť s argumentom, že žalovaný mal prezentovať také pochybnosti, ktoré by nasvedčovali iným okolnostiam. Žalovaný naďalej trval na tom, že v konaní nebolo jednoznačne a bez pochybností preukázané, že škoda vznikla žalobcovi, t. j. že žalobca vynaložil náklady na trovy svojej obhajoby. Rozpor s ustanovením § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaný opätovne poukázal na to, že žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia ČVS:ORPXX/OEK-PD-XXXX zo dňa 27.1.2007 nepodal riadny opravný prostriedok, ktorým je v zmysle Trestného poriadku sťažnosť. Túto námietku prvoinštančný súd nepovažoval za dôvodnú a výklad žalovaného vyhodnotil v rozpore s právnym názorom veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/2/2022, zo dňa 24.10.2022. Dôvodil, že v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je podanie sťažnosti proti nezákonnému rozhodnutiu zákonnou podmienkou, ktorej splnenie zákon vyžaduje pre priznanie práva na náhradu škody. Nie je pritom rozhodujúce, či

bol takýto opravný prostriedok aj úspešný, pričom nepripúšťa žiadne výnimky, hoci je žalovanému známy rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2022 pod č. 58/2022 a podľa ktorého „Splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený“. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti aj na čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ustanovenie § 2 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich odkazuje a § 48 ods. 3 C.s.p. (viazanosť sudcov pri výkone svojej funkcie). Samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky aj po vydaní uvedeného rozsudku veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhoduje v súlade s ustanovením § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. - napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/78/2022, zo dňa 30.3.2023. Doposiaľ nebol vo vzťahu k tomuto ustanoveniu vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa § 88 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, preto naďalej žalovaný trval na tom, že priznať právo na náhradu škody/nemajetkovej ujmy je možné iba vtedy, ak poškodený podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok. Nie je v súlade s princípom právnej istoty a princípom legitímneho očakávania, ak by sa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. mal aplikovať inak na osoby, ktoré boli oslobodené spod obžaloby a inak na osoby, u ktorých napr. bolo trestné stíhanie zastavené. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/78/2022, zo dňa 30.3.2023, na ktoré poukázal žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.5.2023, prvoinštančný súd načrtol predpoklad vyhodnotenia sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátorom, ktorý podal na obvineného (žalobcu) obžalobu a navyše v neprospech obžalovaného (žalobcu) aj odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštitúcie. K tejto argumentácii je potrebné uviesť, že sa jedná len o ničím nepodložené domnienky súdu, pričom civilnému súdu neprislúcha vyhodnocovať dôkaznú situáciu v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia, ktorú súd jednak nepozná a ktorú sú oprávnené posudzovať orgány činné v trestnom konaní. V tomto smere dal žalovaný do pozornosti, že prokurátor posudzuje a vyhodnocuje silu vo vyšetrovacom spise zabezpečených dôkazných prostriedkov, ktoré policajta viedli k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe, v momente rozhodovania o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia. V danom prípade prokurátor na podklade oprávaného prostriedku ani neposudzoval dôvodnosť, resp. nedôvodnosť vznesenia obvinenia žalobcovi pre stíhané skutky, keďže žalobca v podstate rezignoval na svoju povinnosť domáhať sa nápravy alebo zrušenia rozhodnutia formou sťažnosti. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne. 10. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že vznik škody bol preukázaný jednak príjmovými pokladničnými dokladmi, na ktoré poukázal žalovaný a ktoré preukazujú úhradu nákladov na obhajobu žalobcom, ale jednak samotnou výpoveďou žalobcu na pojednávaní dňa 10.11.2014, kedy potvrdil, že tieto náklady uhradil vo viacerých splátkach. Skutočnosť, že došlo na príjmových pokladničných dokladoch k chybe v písaní pri mene žalobcu je zrejmá a potvrdzuje to aj fakt, že ostatné údaje sú vypísané správne (dátum narodenia, bydlisko). Rovnako správne údaje vrátane správneho mena žalobcu sú uvedené na faktúre. Skutočnosť, že sa objavila chyba pri mene žalobcu je spôsobená tým, že väčšinou sa tieto doklady vypisujú podľa prvého z nich. Ak sa na prvom spraví chyba je veľká pravdepodobnosť jej prenesenia na ďalšie. Žalobca teda vznik škody preukázal, pričom opačný záver žalovaného je nesprávny. K ustanoveniu § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. považoval tvrdenia žalovaného za rozporné s rozhodnutím veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2022, sp. zn. 1VCdo/2/2022, na ktoré poukázal aj samotný žalovaný, ale aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Podľa uvedeného rozhodnutia splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený. V trestnej veci „B“ bol žalobca oslobodený spod obžaloby odvolacím súdom. Z toho dôvodu splnenie podmienky v podobe podania sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia sa nevyžaduje, ako podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nezákonného rozhodnutia. Poukazovanie žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2023, sp. zn. 7Cdo/78/2022 žalobca považoval za nedôvodné, pričom v napadnutom rozsudku sa s ním súd prvej inštancie vecne správne vysporiadal. Na doplnenie k argumentácii súdu prvej inštancie uviedol, že ešte počas prípravného konania podal žalobca aj dva návrhy na zastavenie trestného konania, ktorým nebolo vyhovené. Uvedené dokazuje nielen to, že žalobca sa aktívne bránil voči nezákonnému obvineniu, ale aj

to, že sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia v tomto prejednávanom prípade by nebol efektívny opravný prostriedok. Poukázal tiež na to, že súd prvej inštancie konal neprimerane dlho, čo skonštatoval aj ústavný súd (vec sa prejednáva viac ako 11 rokov) a vec už bola raz zrušená odvolacím súdom. 11. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali. 12. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 C.s.p.); a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu a ani odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. júna 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. 13. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 14. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby ako dispozitívneho úkonu žalobcu sčasti konanie zastavil, v časti o zaplatenie sumy 6.138,32 € spolu s príslušenstvom žalobe vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. V rozsahu odvolaním žalobcu napadnutého výroku o náhrade trov konania odvolací súd, považujúc určený pomer úspechu žalobcu ako úspešnejšej strany sporu za správne určený, zmenil výrok IV. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia podľa ustanovenia § 255 ods. 2 v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p. (avšak bez aplikácie čl. 4 C.s.p.) Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležité v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležité v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj riadne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o potrebe vyhovieť žalobe ako dôvodne podanej v celom rozsahu. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam sporových strán. 16. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej žalovaným pri výkone verejnej moci, v dôsledku nezákonne vedeného trestného konania žalobcu, započatého na základe nezákonného rozhodnutia, resp. nezákonných rozhodnutí žalovaného. V priebehu konania došlo viacerými dispozitívnymi úkonmi žalobcu k čiastočnému späťvzatiu žaloby, ako aj rozšíreniu žaloby o príslušenstvo tak, ako je uvedené najmä v bodoch 4. a 5. odôvodnenia tohto rozsudku, pričom v časti nároku žalobcu o zaplatenie nemajetkovej ujmy bolo už právoplatne rozhodnuté. Sporným

nárokom žalobcu tak zostal len jeho nárok na náhradu skutočnej škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch na poskytnutie právnej pomoci pri zastupovaní žalobcu v trestnom konaní zvoleným právnym zástupcom (advokátom). Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v prejednávanej veci boli preukázané a naplnené všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi titulom trestného konania započatého na základe nezákonných rozhodnutí vydaného žalovaným, a to: porušenie právnej povinnosti žalovaného vydaním nezákonných rozhodnutí, vznik škody v majetkovej sfére žalobcu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaní žalovaného a vznikom škody na strane žalobcu. 17. Žalobca vo svojom odvolaní primárne namietal správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do uznania dôvodnosti niektorých úkonov právnej služby: A1 (príprava a prevzatie zastúpenia 4.12.2007), B15 a B17 (porady s klientom zo dňa 20.7.2011 a dňa 27.9.2011), B21 (návrh na prerušenie trestného stíhania zo dňa 31.1.2012), B26 (písomné vyjadrenie k odôvodneniu odvolania prokurátora zo dňa 4.6.2012) aB27 (príprava na verejné zasadnutie), a to prevažne z dôvodu, že súd prvej inštancie nemal za preukázané napriek tomu, že žalovaný ich nerozporoval (§151 C.s.p.). Odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku žalobcu za neopodstatnenú. Je zrejmé, že žalovaný rozporoval (na svojom názore zotrváva aj v odvolacom konaní) dôvodnosť celej žaloby ako takej (čo do základu a aj výšky). Ak by žalovaný nerozporoval (nie len) súdom prvej inštancie neuznané úkony právnej služby, žalovaný by ich zrejme uznal už v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody a jeho nárok na náhradu škody by uspokojil v súlade s ustanovením § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. V prípade úkonov označených v napadnutom rozsudku ako B15 a B17 žalobca namietol, že prvoinštančný súd tieto úkony neuznal z dôvodu, že neboli predložené potvrdenia príslušného útvaru, pričom predmetné porady s klientom boli preukázané vyúčtovaním právnych služieb zo dňa 8.10.2012, ktoré vyúčtovanie žalobca potvrdil podpisom a zaviazal sa uhradiť svojmu obhajcovi odmenu aj za tieto úkony právnej služby, čím de iure potvrdil ich uskutočnenie. Znenie vyhlášky v tomto smere vnímal tak, že potvrdenie z ústavu je len jeden z možných dôkazov, ktorým možno uskutočnenie tohto úkonu právnej služby preukázať. Odvolací súd poukazuje na jednoznačnú dikciu ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a/ za bodkočiarkou vyhlášky č. 655/2004 Z. z., podľa ktorej sa dĺžka trvania porady alebo rokovania s klientom, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, preukazuje potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Ak teda žalobca zastáva názor, že na preukázanie skutočnosti, že právny zástupca (obhajca) rokoval s klientom v ústave na výkon väzby, resp. v ústave na výkon trestu odňatia slobody postačuje len vyúčtovanie právnych služieb a jeho uznanie klientom, s týmto sa nemožno stotožniť. Z uvedeného zákonného ustanovenia je nesporne zrejmé, že na preukázanie realizácie tohto úkonu právnej služby slúži práve a len potvrdenie príslušného ústavu, preto odvolací súd (zhodne so záverom súdu prvej inštancie) aj túto odvolaciu námietku žalobcu považoval za neopodstatnenú. Ohľadom úkonu právnej služby označenom ako B27 - príprava na verejné zasadnutie sa žalobca odmietol stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že sa nejedná o úkon právnej služby. Dôvodil, že aj prípravu na verejné zasadnutie považuje za úkon právnej služby, za ktorý by mala prináležať odmena, ako v prípade úkonu príprava a prevzatie zastupovania. Odvolací súd, naopak, stotožňujúc sa s prijatým záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že napriek úvahám žalobcu sa vo vyhláške č. 655/2004 Z. z. príprava na verejné zasadnutie ako úkon právnej služby nenachádza (§ 14), preto aj túto odvolaciu námietku žalobcu posúdil ako nedôvodnú. 18. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že pri úkonoch právnej služby označených v napadnutom rozsudku ako „Al“ až „A4“ a „BI“ až „B9“ nesprávne neaplikoval § 13 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 z dôvodu, že nie sú splnené podmienky. Argumentoval, že obe trestné veci žalobcu boli mimoriadne ťažké a časovo náročné právne veci spájajúce viacero právnych oblastí, ako daňové právo, finančné právo, trestné právo a obchodné právo, čím je splnená podmienka pre zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. na trojnásobok základnej sadzby tarifnej odmeny. V zmysle komentovaného znenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z. by pojem úkonov mimoriadnej obťažnosti mal zahŕňať prípady, ktoré sú náročné z hľadiska interpretácie a aplikácie ako prípady „zložité“. Za také možno považovať komplexné a skutkovo zložité úkony, kde pri právnom posúdení je možný rôzny výklad, keď absentuje jednoznačný záver. Ďalej ide o prípady bez použitia štandardných interpretačných pravidiel, ale s použitím napr. teleologického výkladu a ďalej prípady, kde je potreba vo vyššej miere uplatniť právne uváženie. Časová náročnosť úkonov znamená, že spracovanie veci najmä skutkovo predpokladá väčší rozsah prác ako je obvyklý, a to aj v súvislosti s ostatnými podmienkami odôvodňujúcimi zvýšenie základnej sadzby tarifnej odmeny. Práve v uvedených

prípadoch býva podmienka navýšenia základnej sadzby tarifnej hodnoty splnená. Kompetencia zvýšiť základnú sadzbu tarifnej odmeny je daná advokátovi, ktorý musí dostatočným spôsobom preukázať prítomnosť uvedenej podmienky (pozri: Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa), 2. vydanie, 2024, s. 128 -140: F. Vavráč). V tejto súvislosti súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „nešlo o úkony mimoriadne ťažké, ani časovo náročné. V danej veci išlo o „bežný“ spis v oblasti daňovej kriminality, ktorý ani nie je s ohľadom na povahu daňovej kriminality rozsiahly...... Samotné písomné podania vykonávané obhajcom žalobcu nemožno považovať za vyžadujúce rozsiahle štúdium spisu........ Súd neznižuje vážnosť týchto úkonov tým, že poukazuje (na) ich rozsah, pretože účelom tvorby podaní nie je predkladanie rozsiahlych podaní, ale ich vecnosť a jasnosť, ale uvádza to pre to, že to vždy nejako odráža zložitosť veci, resp. vôbec faktor náročnosti. V skratke, súdu sa javí, že vec nebola mimoriadne ťažká ani náročná. Z trestného spisu nevyplynula potreba znalosti cudzieho jazyka, ani potreba aplikovania cudzieho práva:....“ Odvolací súd sa, považujúc odvolaciu námietku žalobcu za neopodstatnenú a nepreukázanú, stotožňuje so záverom prijatým súdom prvej inštancie. Sám advokát žalobcu sa na svojej internetovej stránke prezentuje, okrem iného, aj ako špecialista na zastupovanie klientov v daňovom konaní, pri daňových kontrolách a následnom súdnom či trestnom konaní, resp. v oblasti trestného práva sa primárne špecializuje na obhajobu klientov v oblasti daňového trestného práva, hospodárskych a ekonomických trestných činov. Zjavne sa teda nejedná o prípad mimoriadne ťažký, časovo náročný, či vyžadujúci si znalosť cudzieho práva alebo znalosť cudzieho jazyka tak, ako to má na mysli citovaný vykonávací predpis. 19. Podstatou odvolania žalovaného bolo v prvom rade nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie v rámci preukázania vzniku škody žalobcom, keď podľa žalovaného bolo sporné, či úhradu vyúčtovania právnych služieb (na základe faktúry č. 22/01/2013 vystavenej dňa 31.1.2013, s totožnou lehotou splatnosti) vykonal žalobca a nie iná osoba, nakoľko z predložených listinných dôkazov (tri pokladničné doklady zo dňa 1.2.2013, 18.2.2013 a 1.3.2013) vyplýva, že právnemu zástupcovi žalobcu zaplatil Ing. S. R. a nie Ing. C. R.. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že sa jedná len o chybu v písaní mena žalobcu, ktorý argument by podľa názoru žalovaného bolo možné uznať, ak by sa táto chyba vyskytla len v jednom príjmovom pokladničnom doklade, pričom táto chyba vyvoláva vážne pochybnosti o osobe, ktorá faktúru uhradila a ktorej bola škoda spôsobená. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že ako nesprávne skutkové zistenia sú hodnotené také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, ale ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192, § 193 a § 205 C.s.p. V prejednávanej veci súd prvej inštancie bez pochybností zistil, že úkony právnej služby v predmetnej trestnej veci žalobcu vykonala spoločnosť BAJO LEGAL s.r.o., na meno ktorého aj vystavila vyúčtovanie právnych služieb na sumu 14.628,- € s DPH a faktúru č. XX/XX/XXXX,. zo dňa 31.1.2013 s totožnou lehotou splatnosti. Sporné príjmové pokladničné doklady boli vystavené na meno Ing. S. R., hoci žalobca je Ing. C. R.. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že právne služby boli advokátom JUDr. B. S., PhD. (konateľom spoločnosti BAJO LEGAL, s.r.o.) vykonané v prospech žalobcu Ing. C. R., čo sa žalovaný svojou argumentáciou snažil spochybniť. Keďže však žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že to bol on, kto uvedenú faktúru uhradil formou troch hotovostných platieb v dňoch bezprostredne po stanovenej lehote splatnosti a v súhrnnej sume predstavujú sumu vyúčtovaných úkonov právnej služby, odvolací súd považuje skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že žalobca preukázal vznik škody, za správne. Na tomto skutkovom závere nemôže nič zmeniť ani chybne uvedené krstné meno platiteľa na príjmových pokladničných dokladoch. Ak by sa aj žalovanému podarilo preukázať (k čomu však nedošlo pre absenciu návrhov na ďalšie dokazovanie), že žalobca nebol osobou, ktorá hotovostné platby uhradila k rukám advokáta, nemožno spochybniť, že trestne stíhanou osobou bol žalobca, ako aj to, že v jeho prospech boli vykonané vyúčtované úkony právnej služby, a teda žalobca je osobou, v koho majetkovej sfére došlo k ujme spočívajúcej v zmenšení majetku a ktorá predstavuje hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na obnovenie pôvodného stavu.

20. V druhej odvolacej námietke žalovaného o nesplnení podmienky využitia opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu (keďže žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia) odvolací súd, totožné ako súd prvej inštancie a rovnako aj závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2022, sp. zn. 1VCdo/2/2022, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod R 58/2022, konštatuje, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby a skutočnosť, a to že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania. Odvolací súd tak považuje za správny postup súdu prvej inštancie, ak za rozhodujúce meradlo opodstatnenosti (zákonnosti) začatia a vedenia trestného stíhania žalobcu pri posúdení splnenia predpokladu nároku žalobcu na náhradu škody považoval výsledok trestného konania. Podľa názoru odvolacieho súdu, aj keď žalobca nevyužil možnosť podať opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia, okresný súd vychádzal správne z extenzívneho výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vo všetkých tých prípadoch, ktoré boli zahrnuté do ustanovenia § 6 ods. 1 prostredníctvom extenzívneho výkladu (jedná sa o prípady, ktoré sú posudzované z pohľadu výsledku trestného konania) a správne uzavrel, že nie je možné v týchto prípadoch požadovať splnenie podmienky stanovenej v ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. z hľadiska priznania nároku. Za relevantné považoval posúdenie otázky, či splnenie podmienky uvedenej v uvedenom ustanovení je nevyhnutné vo všetkých prípadoch, teda či sa táto požiadavka vzťahuje aj na prípady, pri ktorých je rozhodujúcim meradlom neskorší výsledok trestného konania (ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, k oslobodeniu spod obžaloby, alebo k postúpeniu veci inému orgánu, pri ktorých treba vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté) a s odkazom na logický a systematický výklad interpretovanej právnej normy dospel k názoru, že z výkladu citovaného zákonného ustanovenia, ale ani zo samotného účelu zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno vyvodiť záver, že (len) nepodaním sťažnosti proti uzneseniu o začatí trestného stíhania sa žalobca dobrovoľne zbavuje svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zakotveného v Ústave Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 3). Odvolací súd preto len zopakuje, že tak, ako súdna prax extenzívnym výkladom dospela k tomu, že zrušenie rozhodnutia sa stáva bezpredmetným a nadbytočným v prípadoch, v ktorých rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti splnenia tejto podmienky je neskorší výsledok trestného konania, je potrebné realizovať rozšírený výklad aj na posudzovanie splnenia podmienky stanovenej v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (podmienky podania opravného prostriedku), z dôvodu ktorého nie je možné vychádzať z doslovného výkladu ustanovení zákona. 21. Obe strany sporu svoje odvolania odôvodňovali ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. Okolnosti, podľa ktorých súdna prax vykladá prvý z uvedených odvolacích dôvodov, t. j. kedy sa jedná o nesprávne skutkové zistenia, odvolací súd zhrnul v bode 19. odôvodnenia tohto rozhodnutia. Pokiaľ žalobca i žalovaný v odvolaní namietali, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom nato, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko úspech v odvolacom konaní nemožno pričítať ani jednej zo sporových strán, odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnej zo strán sporu. 24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).