Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/126/2022 1114201970 28. 05. 2026 Mgr. Patricia Skotnická ECLI:SK:KSBA:2026:1114201970.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: X. G. V., T. XX, X. K. E., T. XXX, X. B.. H. V., I. XB, R., zastúpených advokátom JUDr. Branislavom Drgoňom, Jesenského 2, Bratislava, proti žalovaným: X. A.R. L., R. XX, zastúpeného advokátom Mgr. Marcelom Péli, LL.M., M.R. Štefánika 45, Považská Bystrica, 2. Ayvens s.r.o., IČO: 610 639 16, U Stavoservisu 1, Malešice, Praha 10, Česká republika, zastúpeného DLMU Gabriško s.r.o., IČO: 47 236 469, Cukrová 14, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov a žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.07.2021, č. k. 17C/12/2015-629, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.000 eur, žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000 eur a žalobcovi v 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu žalobkyne v 2. rade a žalobu žalobcu v 3. rade vo zvyšku zamieta. Žalobkyňa v 1. rade má proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade spoločne a nerozdielne plný nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa v 2. rade má proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade spoločne a nerozdielne plný nárok na náhradu trov konania. Žalobca v 3. rade má proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade spoločne a nerozdielne plný nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 02.07.2021, č. k. 17C/12/2015-629, uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 6.638,78 eura, v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalobkyni v 2. rade sumu 3.319,39 eura v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalobcovi v 3. rade sumu 3.319,39 eura, v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok III.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok IV.), priznal žalobkyni v 1. rade, žalobkyni v 2. rade a žalobcovi v 3. rade vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok V., VI., VII.) a žalovanému v 1. rade priznal vo vzťahu k žalobcom v 1. až v 3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok VIII.). 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa žalobou podanou pôvodne i voči KOMUNÁLNEJ poisťovni, a.s. Vienna Insurance Group (v procesnom postavení žalovanej v 3. rade)
domáhali voči žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatenia náhrady škody v sume 526,86 eura žalobkyni v 1. rade a náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni v 1. rade, žalobkyni v 2. rade a žalobcovi v 3. rade každému v sume 8.000 eur z dôvodu straty blízkej osoby, nebohého H. V. (ďalej aj ako „poškodený“ alebo „nebohý“), ktorý v dôsledku dopravnej nehody dňa 25.01.2012 v obci T. utrpel zranenia nezlučiteľné so životom. 3. Súd prvej inštancie o veci rozhodol prvý krát rozsudkom zo dňa 24.11.2016, č. k. 17C/12/2015-375, tak, že výrokom I. až III. uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy 8.000 eur, žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy 4.000 eur, žalobcovi v 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy 4.000 eur, výrokom IV. žalobu vo zvyšnej časti zamietol, konanie voči žalovanej v 3. rade zastavil (výrok V.), priznal žalobkyni v 1. rade, žalobkyni v 2. rade a žalobcovi v 3. rade nárok na náhradu trov konania (výroky VI., VII. a VIII.), výrokom IX. priznal žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania a výrokom X. žalovanej v 3. rade nárok na náhradu trov konania nepriznal. Na odvolanie procesných strán Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 27.03.2018, sp. zn. 3Co/214/2017, 3Co/215/2017, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, vrátane dopĺňacieho rozsudku, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil, že vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom, je podmienený tým, že ide o zásah neoprávnený a objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti. Nositeľom uvedeného oprávnenia, a teda subjektom ochrany, je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, kým nositeľom určitej povinnosti, a teda subjektom alebo pôvodcom zásahu, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv. Súdna judikatúra už dlhodobo ustálila, že pokiaľ bola bezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti fyzická osoba, ktorá bola právnickou osobou použitá na výkon jej činnosti, považuje sa taký zásah za spôsobený priamo právnickou osobou, a to analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka) použitím § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 228/2012). Podľa mienky odvolacieho súdu pokiaľ pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela na osobnosti fyzická osoba, možno analogicky použiť ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nie je ničím vylúčené ani analogické použitie § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Preto, ak bola škoda spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku, za ktorú zodpovedá jeho prevádzateľ, zodpovedá tento analogicky i za nemajetkovú ujmu spôsobenú touto osobitnou povahou prevádzky na osobnosti fyzickej osoby. Nie je totiž podstatné, či prevádzateľ bol alebo nebol vlastným, fyzickým pôvodcom zásahu, keďže zodpovednosť za zásah do osobnosti fyzickej osoby patrí do kategórie zodpovednosti objektívnej, bez zreteľa na zavinenie. Odvolací súd potom uzavrel, že za pôvodcu zásahu do osobnostných práv žalobcov je nutné považovať nielen vodiča motorového vozidla zn. O. K., ktorým bol bezpochyby žalovaný v 1. rade, ale i prevádzateľa tohto vozidla v zmysle § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ išlo o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie ho označil za prevádzateľa motorového vozidla zn. O. K., EČV: R.-XXX K. (ďalej aj ako „motorové vozidlo“), vychádzajúc len z údajov uvedených v časti II. osvedčenia o evidencii vozidla č. U. (ďalej aj ako „osvedčenie o evidencii“), podľa ktorých bol za vlastníka a držiteľa motorového vozidla označený práve žalovaný v 2. rade; tento skutkový záver považoval za predčasný. 4. Súd prvej inštancie po vrátení veci doplnil dokazovanie a vychádzajúc z jeho výsledkov vec právne posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3, § 16, § 116, § 420, § 420a ods. 1, ods. 2 písm. a), § 427 ods. 1, ods. 2, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 193 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Dospel k záveru, že za pôvodcov zásahu do osobnostných práv žalobcov je nutné považovať nielen vodiča motorového vozidla zn. O. K., ktorým bol bezpochyby žalovaný v 1. rade, ale i jeho prevádzateľa v zmysle § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ išlo o stotožnenie subjektu prevádzateľa motorového vozidla, i keď Občiansky zákonník neobsahuje bližšiu právnu úpravu v tomto smere, súdna judikatúra dovodila, že za prevádzateľa motorového vozidla treba považovať jeho vlastníka, pretože u neho možno predpokladať možnosť trvalej právnej a fyzickej dispozície s vozidlom. Pokiaľ však zo skutkových zistení vyplýva, že vlastník vozidla toto zmluvou o kúpe prenajatej veci prenechal do užívania inému subjektu, napr. nájomcovi, resp. leasingovému nájomcovi bolo potrebné posúdiť, či touto zmluvou nedošlo k takému prevodu práv a povinností k motorovému vozidlu, že už s ním právne a fyzicky vlastník nedisponuje, keď jeho prevádzateľom sa stal leasingový nájomca.
5. Súd prvej inštancie pri ustálení osoby prevádzateľa motorového vozidla zn. O. K., vychádzal z obsahu nájomnej zmluvy č. XXXXXXXXX (ďalej aj ako „nájomná zmluva“), ako i Všeobecných zmluvných podmienok Full-Service Leasingu All-Inclusive ALD Automotive Slovakia s.r.o (ďalej len „VZP“). Podľa nich nedošlo k takému prevodu práv a povinností k motorovému vozidlu na leasingového nájomcu, v zmysle ktorých by s vozidlom leasingový prenajímateľ právne nedisponoval; napokon organizačná zložka žalovaného v 2. rade ako leasingový prenajímateľ bola tým subjektom, ktorý bol povinný predmet leasingu poistiť. Leasingový nájomca, Michelin Slovensko s.r.o., mal v zmysle zmluvných podmienok obmedzené oprávnenia, čo sa týka fyzickej a právnej dispozície s vozidlom, keďže nebol jeho vlastníkom, nebol povinný ho poistiť, nesmel bez vopred udeleného písomného súhlasu prenajímateľa vozidlo predať, založiť, darovať, dať do nájmu alebo podnájmu alebo vozidlo zapožičať. Zároveň, v prípade, ak si k predmetu leasingu uplatňovali akékoľvek práva tretie osoby, mal nájomca povinnosť o tejto skutočnosti bezodkladne informovať prenajímateľa. Napokon, i z obsahu osvedčenia o evidencii vyplývalo, že nájomca nebol vlastníkom motorového vozidla, preto s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu ČR v rozhodnutí, sp. zn. 25Cdo 2563/2005, dospel konajúci súd k záveru, že prevádzateľom motorového vozidla bola v čase dopravnej nehody organizačná zložka žalovaného v 2. rade, ktorá s ním i právne disponovala. 6. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že žalovaný v 1. rade bol v čase dopravnej nehody zamestnancom spoločnosti Michelin Slovensko s.r.o. a súčasne vodičom motorového vozidla, ktoré bolo predmetom nájomnej zmluvy; jeho prevádzateľom bol žalovaný v 2. rade. Poškodený H. V. a žalovaný v 1. rade sa stali účastníkmi dopravnej nehody, pri ktorej žalovaný v 1. rade pri riadení motorového vozidla z nedbanlivosti usmrtil poškodeného, následkom čoho zasiahol nielen do jeho života a zdravia, ale aj do súkromia žalobkyne v 1. rade, ktorá v dôsledku dopravnej nehody stratila manžela, ako i do súkromia žalobkyne v 2. rade a žalobcu v 3. rade, ktorí dopravnou nehodou stratili otca. Žalobcom tak vzniklo právo domáhať sa satisfakcie nielen voči prevádzateľovi motorového vozidla, ale aj voči osobe, ktorá svojím konaním, hoci z nedbanlivosti, spôsobila zásah do ich osobnostných práv. Touto osobou bol s poukazom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 19.02.2013, č. k. 2T/186/2012-186, žalovaný v 1. rade, nakoľko ním bol uznaný vinným z usmrtenia poškodeného. Smrťou poškodeného v dôsledku konania žalovaného v 1. rade a na základe zodpovednosti žalovaného v 2. rade došlo k zásahu nielen do rodinného a súkromného života žalobcov, ale i do ich citového života. Vzhľadom na to, že strata manžela alebo otca je nenapraviteľná a nereparovateľná, bola podľa názoru konajúceho súdu splnená požiadavka ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda žalobcom vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo nepostačujúce. Výška primeraného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu, pričom v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka bolo potrebné zohľadniť závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 7. Pokiaľ išlo o závažnosť vzniknutej ujmy, konajúci súd konštatoval, že žalobkyňa v 1. rade sa s náhlym odchodom jej manžela doposiaľ nevyrovnala, pričom rovnaká strata postihla aj žalobkyňu v 2. rade a žalobcu v 3. rade, ktorí prišli o otca. Smrť poškodeného tak závažným spôsobom zasiahla do rodinného života a súkromia žalobcov; strata blízkej osoby je v tomto prípade nenahraditeľná. V súvislosti s okolnosťami, za ktorých došlo k porušeniu práva žalobcov konajúci súd zistil, že medzi okolnosti, ktoré vyznievajú v neprospech žalovaného v 1. rade patria: a/ spoluzavinenie na vzniku dopravnej nehody (hoc z nedbanlivosti), tým spôsobom, že sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke pokiaľ ide o vznik náhlej kolíznej situácie, v dôsledku čoho pravou prednou časťou vozidla narazil do poškodeného, b/ v minulosti sa dopustil niekoľkých priestupkov na úseku cestnej premávky, najmä z dôvodu prekročenia povolenej rýchlosti motorového vozidla. V jeho prospech ustálil, že v čase dopravnej nehody nebol pod vplyvom alkoholických nápojov a neprekročil maximálnu povolenú rýchlosť, poškodený mal väčšiu možnosť nehode zabrániť, ak by sa náležite venoval situácii na ceste, po vzniku dopravnej nehody sa ihneď snažil poskytnúť poškodenému prvú pomoc, riadne spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, svoj čin úprimne oľutoval a po dopravnej nehode sa zaujímal o zdravotný stav poškodeného; zároveň sa riadne dostavil na každý termín pojednávania, čím prejavil záujem o výsledok sporu. Konajúci súd neostal bez povšimnutia k okolnostiam svedčiacim v neprospech poškodeného, nakoľko bol povinný sa zaoberať i mierou jeho spoluzavinenia na dopravnej nehode. V tejto súvislosti poznamenal, že nezistil, že by táto skutočnosť vyplývala z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 19.02.2013, sp. zn. 2T/186/2012, príp, zo znaleckého posudku znalca N.. B.. D. L., D.. Medzi okolnosti v neprospech poškodeného súd prvej inštancie zaradil to, že v čase dopravnej nehody prechádzal cez cestu v tmavom oblečení, mimo prechod pre chodcov, pod vplyvom
požitých alkoholických nápojov (1,37 promile), uskutočnil vstup do koridoru pohybu vozidla s následným otáčaním sa na vozovke v takom čase, kedy mu z rýchlosti a vzdialenosti prechádzajúceho vozidla mohlo byť zrejmé, že dôjde k vzniku kolíznej situácie, ktorú okolnosť vyhodnotil i trestný súd ako závažnejšiu pre vznik nehody vo vzťahu k vodičovi. 8. Súd prvej inštancie vo väzbe na uvedené zdôraznil, že znalec (nie žalovaný v 1. rade ako nesprávne uviedol konajúci súd - pozn. odvolacieho súdu) v trestnom konaní konštatoval, že technickou príčinou dopravnej nehody boli dva nezávislé prvky, a to nesprávny pohyb chodca po vozovke spočívajúci v tom, že uskutočnil vstup do koridoru pohybu vozidla s následným otáčaním sa na vozovke v takom čase, kedy mu z rýchlosti a vzdialenosti prechádzajúceho vozidla mohlo byť zrejmé, že dôjde k vzniku kolíznej situácie. Na druhej strane však vzhliadol nesprávnu techniku i na strane žalovaného v 1. rade, ktorá spočívala v oneskorenej reakcii na chodca nachádzajúceho sa v jeho jazdnom pruhu. Pokiaľ išlo o rýchlosť vozidla, tá predstavovala v čase nehody cca 43 km/h a táto nemohla mať príčinnú súvislosť so vznikom dopravnej nehody. Znalec ďalej zdôraznil, že pohyb chodca cez vozovku treba považovať v čase nehody za nesprávny, nakoľko sa mal pohybovať kolmo na vozovku, pričom po vstupe do koridoru sa nemal zastaviť a otočiť. Podľa znalca mohol každý z účastníkov dopravnej nehody pri správnej technike jazdy dopravnej nehode zabrániť, a to nezávisle na konaní druhého účastníka. Ďalšou okolnosťou bolo to, že poškodený bol v čase nehody pod vplyvom požitých alkoholických nápojov (1,37 promile). K dopravnej nehode došlo v noci, v čase, kedy poškodený na sebe nemal žiadne reflexné prvky. 9. Dohľadajúc rozhodnutie Okresného súdu Partizánske zo dňa 05.03.2019, sp. zn. 3C/151/2012, ako po skutkovej stránke obdobné k situácii v skúmanej veci, konajúci súd následne ustálil mieru spoluzavinenia poškodeného na 80 %. Zohľadniac aktuálnu rozhodovaciu prax súdov (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5Co/30/2014, v ktorom súd priznal pozostalej matke za smrť dcéry, ktorá nezavinila dopravnú nehodu, sumu 33.193,92 eura, ako aj rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 24C/89/2014, Okresného súdu Skalica, sp. zn. 5C/332/2013, Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5Co/264/2017, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5Co/81/2018, sp. zn. 10Co/5/2018) vychádzal pri určení výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti so stratou blízkej osoby zo sumy 33.193,92 eura. 10. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa v 1. rade spolu s poškodeným tvorili fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami; jeho smrťou stratila možnosť viesť s nebohým súkromný, manželský život s tým, že obaja sa tešili na prežitie dôchodkového veku v kruhu svojich detí, najmä vnúčat. Žalobcovia v 2. a v 3. rade prišli o možnosť rozvíjať svoj vzťah rodič-dieťa a v tomto dôsledku ostali ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov. Smrťou poškodeného tak evidentne došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb. V dôsledku nečakanej smrti tak všetci žalobcovia prežívajú pocity nervozity, úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, avšak miera zásahu do osobnostných práv žalobkyne v 1. rade (ktorá bola manželkou poškodeného) bola v porovnaní so žalobcami v 2. a v 3. rade ako detí poškodeného, neporovnateľne vyššia; žalobkyňa v 1. rade totiž prišla o svojho manžela, a teda životného partnera. Žalobkyňa v 2. rade má vlastnú rodinu, s ktorou sa medzičasom presťahovala do vlastného rodinného domu, pričom i žalobca v 3. rade žije v spoločnej domácnosti s partnerkou, s ktorou majú dve deti; úmrtie poškodeného nepredstavovalo z hľadiska intenzity až taký zásah do ich života po stránke fyzickej, psychickej, sociálnej a ekonomickej, ako tomu bolo na strane žalobkyne v 1. rade. V kontexte uvedeného pokiaľ sa žalobkyňa v 1. rade domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v sume 8.000 eur, prihliadajúc na mieru spoluzavinenia poškodeného vo výške 80 %, súd prvej inštancie ustálil jej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti so stratou jej manžela za dôvodný v časti sumy 6.638,78 eura a vo zvyšku jej žalobu zamietol. Pokiaľ išlo o žalobkyňu v 2. rade a žalobcu v 3. rade, ktorí sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy každý v sume 8.000 eur, prihliadajúc na okolnosti prípadu považoval konajúci súd za dostatočnú satisfakciu sumu 3.319,39 eura a vo zvyšku ich žalobu zamietol; priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 20 % zo sumy 33.193,92 eura (t. j. 6.638,78 eura) pre žalobkyňu v 1. rade a vo výške 10 % zo sumy 33.193,92 eura pre žalobkyňu v 2. rade a žalobcu v 3. rade vyhodnotil za spravodlivé, primerané a náležité aj v porovnaní s obdobným konaním vedeným na Okresnom súde Partizánske, v rámci ktorého tento priznal pozostalej manželke relutárnu náhradu v sume 4.000 eur a deťom nebohého po 3.000 eur. 11. Konajúci súd pri ustálení subjektu, ktorého zaviaže ako zodpovedného za vznik nemajetkovej ujmy, vzal do úvahy, že žalovaný v 2. rade mal, na rozdiel od žalovaného v 1. rade pre taký prípad uzatvorenú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Prihliadal na
vek, postavenie, príjmové a majetkové pomery žalovaného v 1. rade, ktoré bližšie rozvinul, tak, aby priznanie nemajetkovej ujmy nemalo pre neho likvidačný charakter a nadväzne na to upustil od uloženia povinnosti žalovanému v 1. rade nahradiť žalobcom nemajetkovú ujmu. Zdôraznil, že za najzásadnejšiu vyhodnotil práve existenciu poistenia žalovaného v 2. rade pre prípad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorým žalovaný v 1. rade spoluzavinil smrť poškodeného H. V.. Súd prvej inštancie podotkol, že náhrada nemajetkovej ujmy je krytá z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a i v kontexte uvedeného, sankcionovanie žalovaného v 1. rade, ktorý mal prakticky menšiu možnosť zabrániť vzniku dopravnej nehody, považoval za neprimerané a nespravodlivé. 12. Súd prvej inštancie uzavrel, že prihliadajúc na všetky okolnosti prípadu zaviazal žalovaného v 2. rade k povinnosti zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy 6.638,78 eura, kým žalobkyni v 2. rade a žalobcovi v 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy 3.319,39 eura každému. 13. Záverom súd prvej inštancie ozrejmil, že zahraničné osoby môžu podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) podnikať na území Slovenskej republiky za tých istých podmienok ako slovenské osoby, prostredníctvom zápisu podniku alebo jeho organizačnej zložky do Obchodného registra. Organizačná zložka je taktiež majetkovo naviazaná na zahraničnú osobu, ktorá ju založila. Zistiac, že organizačná zložka žalovaného v 2. rade - ALD Automotive s.r.o., zanikla dňa 05.08.2021 výmazom z obchodného registra, mal za to, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu nesie materská spoločnosť, ALD Automotive s.r.o., so sídlom U Stavoservisu 1, Praha, Česká republika, IČO: 610 63 916, ktorá v tomto konaní vystupovala na strane žalovaného v 2. rade. (k tomu nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 6/03). 14. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Uviedol, že stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné k § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30.06.2016, a teda zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku; v týchto prípadoch pritom nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku a nemožno ho preto zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Spravodlivému usporiadaniu vecí zodpovedá len také rozhodnutie, kedy bude na strane žalobcu priznaný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy, nie zo sumy žalovanej. Na základe uvedeného, keď žalobcov nemožno považovať v spore za procesne neúspešných, hoci im bola priznaná len časť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, konajúci súd priznal žalobcom v 1. až v 3. rade, každému, nárok na plnú náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. Priznaním náhrady za nemajetkovú ujmu konštatoval dôvodnosť uplatňovaného nároku, pričom jeho výška je až druhotná, resp. nadväzujúca; žalobcom vznikol nárok na náhradu trov konania práve z priznanej sumy. Konajúci súd v tomto smere podporne poukázal i na iné rozhodnutia súdov, ako i na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 56/2017, podľa ktorého nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Súd prvej inštancie pritom vo vzťahu k žalovanému v 1. rade ustálil, že žalobcovia neboli úspešní, a preto žalovanému v 1. rade vznikol nárok na náhradu trov konania voči nim v rozsahu 100 %. 15. Proti zamietajúcemu výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie (ktorým konajúci súd žalobu žalobcov v 1. až 3. rade voči žalovanému v 1. rade zamietol, zamietol žalobu žalobkyne v 1. rade proti žalovanému v 2. rade v rozsahu 1.361,22 eura a žalobu žalobkyne v 2. rade a žalobu žalobcu v 3. rade proti žalovanému v 2. rade o zaplatenie sumy 4.680,61 eura - pozn. odvolacieho súdu) podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia v 1., 2. a v 3. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. Uviedli, že súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby voči žalovanému v 1. rade tým, že vzhliadol dôvody pre upustenie od jeho sankcionovania vzhľadom na okolnosti na jeho strane, ako i pre existenciu poistenia žalovaného v 2. rade pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobcovia označili úvahu konajúceho súdu a na jej základe formulované závery za prekvapivé, v priamom rozpore s jeho predbežným právnym názorom prezentovaným počas konania. Konajúci súd na pojednávaní dňa 24.11.2020 totiž vyslovil názor, podľa ktorého by sa žalovaný v 1. rade mal spolupodieľať na odškodnení žalobcov. Je teda nepochybné, že síce za pôvodcu zásahu do osobnostných práv žalobcov, a tým i pasívne vecne legitimovaného, ustálil i žalovaného v 1. rade, ktorý záver plne korešpondoval i s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom
uznesení, avšak následne upustil od jeho zaviazania k peňažnej povinnosti. Pritom vek, postavenie a ani majetkové pomery žalovaného v 1. rade nepredstavujú rozhodujúce kritérium vo vzťahu k ustáleniu subjektu zodpovedného za vznik nemajetkovej ujmy, ale len vo vzťahu k určeniu výšky tejto ujmy. Zdôrazniac, že žalobcom nie je známa judikatúra, na základe ktorej by bol žalovaný v 1. rade vcelku zbavený povinnosti nahradiť im nemajetkovú ujmu s odkazom na jeho majetkové a osobné pomery, na základe týchto skutočností možno k úplnému upusteniu od relutárnej náhrady dospieť len celkom vo výnimočných prípadoch, ak by priznanie náhrady malo pre žalovaného v 1. rade absolútne likvidačný charakter, čo však nebol daný prípad. Konajúci súd nevyhodnotil majetkové pomery žalovaného v 1. rade úplne, pričom neprihliadal na všetky okolnosti a jeho záujmy nadradil nad ujmu nimi utrpenú neoprávneným zásahom. Žalobcovia zdôraznili, že žalovaný v 1. rade je zamestnaný, poberá mesačnú mzdu v konajúcim súdom zistenej priemernej výške 1.438,86 eura, t. j. viac ako je priemerná mesačná mzda v hospodárstve SR za 1. kvartál roka 2021, vlastní okrem iného 3-izbový byt a motorku, ktoré skutočnosti nenasvedčujú, že by jeho majetkové pomery boli nevyhovujúce; naopak podľa mienky žalobcov jeho pomery sú v rámci populácie SR nadpriemerné. Neobstojí pritom ani argument, že manželka žalovaného v 1. rade je t. č. nezamestnaná, nakoľko ide len o prechodný stav, pričom je všeobecne známe, že v F. L. je miera nezamestnanosti dlhodobo jedna z najnižších na E.. Naviac, z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, k. ú. R., na ktorý sa v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolával i súd prvej inštancie, vyplýva, že žalovaný v 1. rade vlastní i nebytový priestor - garáž, nachádzajúcu sa v tom istom bytovom dome; žalovaný v 1. rade tento majetok zrejme zamlčal, čo môže podľa žalobcov navodiť otázku, aký ďalší majetok ešte nedeklaroval. Bez ohľadu na uvedené, garáž, ani motorka nepatria medzi veci, ktoré by napĺňali nevyhnutné ľudské potreby a z hľadiska majetkových pomerov predstavujú nadštandard. Pre osobu s pravidelným nadpriemerným príjmom, vlastniacu takýto majetok, nemôže mať likvidačný charakter povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške priznanej súdom prvej inštancie. So zreteľom na uvedené považovali žalobcovia zistenia a závery konajúceho súdu vo vzťahu k nemožnosti zaťažiť žalovaného v 1. rade povinnosťou nahradiť im nemajetkovú ujmu za nesprávne. Napokon, žalovaný v 1. rade ani sám netvrdil, že by úhrada peňažnej satisfakcie mala pre neho likvidačný charakter a v tomto smere nenavrhol vykonať dokazovanie, keď toto vzišlo výlučne z iniciatívy konajúceho súdu, ktorý na pojednávaní dňa 24.11.2021, bez procesného návrhu uložil žalovanému v 1. rade predložiť dôkazné prostriedky preukazujúce jeho osobné, zárobkové a majetkové pomery. Takýto procesný postup v prostredí kontradiktórneho konania označili žalobcovia za neprípustný; v danom prípade nešlo o vykonanie dôkazov, ktoré by konajúci súd mohol vykonať podľa § 185 ods. 2 a ods. 3 C.s.p. aj bez návrhu procesných strán. Žalovaný v 1. rade pritom ani nepožiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, počas konania bol dokonca právne zastúpený advokátom, ktorý svoju činnosť vykonával za odplatu; ani tieto skutočnosti nenasvedčovali záveru, že by majetkové pomery žalovaného v 1. rade boli natoľko nevyhovujúce, aby mu celkom znemožňovali nahradiť nemajetkovú ujmu. Napokon, za adekvátne nemožno hodnotiť ani konštatovanie konajúceho súdu o neprimeranosti a nespravodlivosti sankcionovať žalovaného v 1. rade, nakoľko priznanie nemajetkovej ujmy pozostalým obete dopravnej nehody nepredstavuje sankciu voči osobe právoplatne odsúdenej za jej spôsobenie. Funkciou náhrady nemajetkovej ujmy nie je primárne niekoho (pôvodcu zásahu, zodpovednú osobu) sankcionovať, ale niekomu (osobe, do ktorej práv bolo zasiahnuté) priznať satisfakciu - zadosťučinenie za zásah do jeho základných ľudských práv chránených medzinárodnými dohovormi a Ústavou SR. Súd prvej inštancie pritom zjavne prehliadol ako žalobkyne pri svojich výsluchoch, keď oživovali bolestné spomienky na stratu ich najbližšej osoby, plakali. Rovnako prehliadol i postoj žalovaného v 1. rade, ktorý nebol ochotný pripustiť fakt, že dopravnú nehodu spôsobil a že tejto mohol pri riadnom plnení svojich povinností pri vedení motorového vozidla dokonca zabrániť. 16. Žalobcovia nesúhlasili ani s úvahou konajúceho súdu, podľa ktorej podstatným dôvodom pre zamietnutie žaloby voči žalovanému v 1. rade bola existencia poistenia zodpovednosti žalovaného v 2. rade za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla; jeho danosť nemala žiadnu súvislosť s posúdením zodpovednosti žalovaného v 1. rade. Jej zbavenie len z toho dôvodu, že plnenie poskytne poisťovateľ žalovaného v 2. rade, nemalo oporu v právnom poriadku a stálo i mimo mantinelov voľnej úvahy súdu. Konajúci súd mal pritom zohľadniť, že za spôsobenú nemajetkovú ujmu zodpovedá okrem žalovaného v 1. rade solidárne i žalovaný v 2. rade. Pri solidárnej zodpovednosti možno predpokladať, že žalovaný v 1. rade nebude v konečnom dôsledku povinný uhradiť celú náhradu a uloženie takej povinnosti potom nemôže mať pre neho likvidačný charakter. Pritom podiel žalovaných ako solidárnych dlžníkov na poskytnutí plnenia, ich vzájomné vysporiadanie, či plnenie zo strany poisťovateľa, je ich internou záležitosťou. Na uvedenom základe žalobcovia považovali zamietnutie žaloby voči žalovanému v 1. rade za výsledok nesprávnych skutkových zistení a následného nesprávneho právneho posúdenia veci.
17. Súd prvej inštancie nesprávne ustálil i výšku priznanej relutárnej náhrady. Jedným z kritérií, ktoré posudzoval, bol i pomer zavinenia žalovaného v 1. rade a obete dopravnej nehody na vzniku kolíznej situácie, čo žalobcovia nijako v priebehu konania nespochybnili, dokonca sami tomu prispôsobili výšku požadovanej náhrady. Vyjadrili však presvedčenie, že miera zavinenia ustálená konajúcim súdom v rozsahu 80 % v prospech poškodeného nezodpovedá zistenému skutkovému stavu a princípu spravodlivosti. V tejto súvislosti poukázali na odôvodnenie trestného rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica a vyhodnotenie znalca z odboru dopravy N.. B.. D. L., D.. ktorý uviedol, že technickou príčinou dopravnej nehody boli dva nezávislé prvky, a to nesprávny pohyb chodca po vozovke spočívajúci v tom, že uskutočnil vstup do koridoru pohybu vozidla s následným otáčaním sa na vozovke v takom čase, kedy mu z rýchlosti a vzdialenosti prechádzajúceho vozidla mohlo byť zrejmé, že dôjde k vzniku kolíznej situácie. Na druhej strane tu bola i nesprávna technika jazdy obžalovaného žalovaného v 1. rade spočívajúca v oneskorenej reakcii na chodca nachádzajúceho sa v jeho jazdnom pruhu; znalec konštatoval i to, že žalovaný v 1. rade začal s vozidlom reagovať na chodca až v okamihu zrážky, pričom dynamická dohľadová vzdialenosť bola cca 24 až 36 metrov. Znalec v znaleckom posudku doplnil, že žalovaný v 1. rade začal na chodca reagovať až v okamihu zrážky, pričom ak by pristúpil k intenzívnemu brzdeniu v momente, kedy bola vzájomná vzdialenosť vozidlo-chodec 24 m, potom by dopravnej nehode zabrániť mohol. Obaja účastníci dopravnej nehody mohli teda nezávisle od seba pri riadnom plnení svojich povinností nehode zabrániť, a to nezávisle na konaní toho druhého, a preto žalobcovia považovali za primerané, aby rozdiel medzi mierou zavinenia poškodeného a škodcu zodpovedal 60 %. 18. Podľa žalobcov konajúci súd pri posudzovaní okolností, za ktorých došlo k porušeniu ich práva, vyhodnocoval v prospech škodcu, t. j. žalovaného v 1. rade aj okolnosti, ktoré so škodovou udalosťou vôbec nesúviseli, najmä to, že nebol pod vplyvom alkoholu, neprekročil povolenú rýchlosť, nehode by nezabránil, aj keď by jazdil maximálne povolenou rýchlosťou, spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, čin oľutoval, zaujímal sa o zdravotný stav poškodeného, dostavil sa na každý termín pojednávania. Naopak nevzal do úvahy tvrdenia, že žalovaný v 1. rade ako vodič motorového vozidla je vždy voči chodcovi v pozícii silnejšieho účastníka cestnej premávky a podľa toho by sa mal pri vedení vozidla i správať. I keď u poškodeného bola zistená hladina 1,37 promile alkoholu v krvi, čo predstavuje miernu opitosť, svedkovia nehody nezaznamenali, že by mal problémy s motorikou, jeho pohyb bol plynulý, pričom nebolo konštatované, že by prítomnosť alkoholu v krvi mala vplyv na vznik dopravnej nehody. Chodec nemal reflexné prvky, keď bol v intraviláne obce, na osvetlenej ceste. Pokiaľ sa konajúci súd pri ustálení miery spoluzavinenia odvolával na rozhodnutie Okresného súdu Partizánske vo veci sp. zn. 3C/151/2012, jeho obsah žalobcom nebol známy, avšak podľa skutočností parafrázovaných konajúcim súdom zrejme nešlo o celkom totožný prípad. Žalobcovia pritom predložili a poukázali na súdnu prax v podobných prípadoch, na ktoré rozhodnutia a argumentáciu však konajúci súd nijako nereagoval. Svoje rozhodnutie tak založil len na jedinom rozhodnutí, ktoré nekriticky prevzal, bez prihliadnutia na iné výsledky rozhodovacej praxe. Súd prvej inštancie mal pritom pri ustálení miery spoluzavinenia a z toho vyplývajúcej výšky nemajetkovej ujmy vychádzať predovšetkým z vlastných úvah a tieto podporiť výsledkami rozhodovacej praxe. Finančnú čiastku, ktorú žalobcom priznal, preto považovali za neprimeranú, nezohľadňujúcu intenzitu nenapraviteľného zásahu do osobného, súkromného a rodinného života, neprihliadajúcu na kvalitu vzťahu medzi príbuznými a vymykajúcu sa výške náhrad poskytovaných súdmi v obdobných prípadoch. Vzhľadom na majetkové a osobné pomery žalovaného v 1. rade, tieto pritom umožňovali zaviazať k relutárnej náhrade i jeho spoločne a nerozdielne so žalovaným v 2. rade. 19. Podľa mienky žalobcov súd prvej inštancie nesprávne, v rozpore so zásadou spravodlivého usporiadania právnych vzťahov a s princípmi, na ktorých je založený procesný kódex, rozhodol i o náhrade trov konania. Napriek danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade zamietol ich žalobu proti nemu, keď toto rozhodnutie bolo výsledkom subjektívneho posúdenia pomerov žalovaného v 1. rade; tie však žalobcovia v čase podania žaloby nemohli poznať a takisto nemohli ani predpokladať, akým spôsobom tieto konajúci súd vyhodnotí. Nebol potom správny záver konajúceho súdu, ktorý bez ďalšieho posúdenia okolností, zohľadniac len zásadu úspechu, rozhodol o priznaní náhrady trov konania žalovanému v 1. rade. Podľa mienky žalobcov mal konajúci súd aplikovať ustanovenie § 257 C.s.p. a prihliadať na dôvody hodné osobitného zreteľa. Za tie treba považovať danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade ako pôvodcu zásahu do práv žalobcov a ich objektívnu nemožnosť predvídať výsledok sporu, ktorý závisel od voľnej úvahy súdu. Keďže žalobcovia označili výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol ich žalobcu voči žalovanému v 1. rade za nesprávny, majúc za to, že i v tejto časti bola ich žaloba dôvodná, boli toho názoru, že ich procesný úspech bude potrebné zohľadniť i pri rozhodovaní o náhrade trov konania. V tejto súvislosti poukázali na nevyhnutnosť aplikácie rovnakých úvah ako pri náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. Záverom žalobcovia
navrhli, aby odvolací súd rozhodol o veci tak, že oboch žalovaných zaviaže na náhradu nemajetkovej ujmy každému zo žalobcov v rozsahu 8.000 eur. 20. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a spravodlivé. Poukázal na zápisnicu z pojednávania zo dňa 02.07.2021, v ktorej sa podrobne vyjadril k svojim mesačným a ročným nákladom, ako i k traume sprevádzajúcej ho od dopravnej nehody. Žalobcovia podľa neho nemajú právo túto posudzovať, resp. hodnotiť, či úprimne alebo len formálne oľutoval svoje konanie. Bez povšimnutia pritom ponechali tú skutočnosť, že poškodený po použití alkoholických nápojov prechádzal cez cestu mimo prechodu pre chodcov, pričom nemal na sebe reflexné prvky, čo i znalec v trestnom konaní vyhodnotil ako zavinenie na strane chodca v rozsahu 80 %. Uvedené skutočnosti napokon zohľadnil i trestný súd, keď mu neodňal vodičský preukaz. Žalobcovia pritom nepopierali prítomnosť alkoholu v krvi poškodeného, avšak považovali to za samozrejmé, keďže sa vracal z oslavy. Pritom nemožno ospravedlňovať žiadneho vodiča, cyklistu alebo chodca, ktorý pod vplyvom alkoholu spôsobil dopravnú nehodu. 21. Žalovaný v 1. rade v ďalšom podotkol, že z odvolania žalobcov nadobudol dojem o ich zaujatosti voči jeho osobe, keďže do sporu zaťahovali jeho manželku a sumarizujúc stav zamestnanosti hodnotili, či si môže nájsť prácu. Poprel, že by v súvislosti s preukazovaním jeho majetkových pomerov niečo zatajil, keď v podaní zaslanom konajúceho súdu deklaroval vlastníctvo bytu, nebytového priestoru a garáže. I keď on sám sa nikdy nezaujímal o majetkové pomery žalobcov, konštatoval, že tieto sú neporovnateľne na vyššej úrovni ako jeho. Žalobcovia pritom nemajú oprávnenie posudzovať dohodu uzatvorenú s jeho právnym zástupcom, resp. či je schopný a povinný mu hradiť odmenu za právne služby; tento je pritom presvedčený o úspechu v konaní, a preto si na náhradu trov konania počká. Na doplnenie žalovaný v 1. rade zdôraznil, že v konaní nikdy netvrdil, že by pre neho úhrada nemajetkovej ujmy bola likvidačná, keď len žiadal o zamietnutie žaloby voči jeho osobe, nakoľko vzhľadom na kolíznu situáciu žalobcom žiadna náhrada neprináleží. Konanie síce trvá dlho, ale na jeho dĺžku mala vplyv aj covidová pandémia. Žalovaný v 1. rade záverom navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. 22. Žalobcovia v odvolacej replike označili argumentáciu žalovaného v 1. rade za bez vecného charakteru a relevantnej opory vo vykonanom dokazovaní, obsahujúcu nemiestne reakcie až lži týkajúce sa zavinenia poškodeného. Žalovaný v 1. rade podľa nich ničím nepodložil tvrdenia o zavinení poškodeného v rozsahu 80 %, ktoré napokon ani nevyplynulo zo záverov trestného konania; v tomto smere poukázali na vyjadrenie súdneho znalca N.. B.. L. D.. k príčinám vzniku dopravnej nehody zo strany žalovaného v 1. rade. Znalec uzavrel, že každý z účastníkov nehody jej mohol zabrániť pri správnej technike jazdy, a to nezávisle na konaní druhého. Sám pritom nemohol stanoviť mieru zavinenia každého z nich, keď táto prislúchala len súdu. Napokon, žalobcovia mieru spoluzavinenia poškodeného nezľahčovali, keď od začiatku sporu na ňu korektne prihliadali i pri vyčíslení uplatnených nárokov. 23. Žalobcovia zdôraznili, že v odvolaní sa vyjadrili k majetkovým pomerom žalovaného v 1. rade a jeho manželky, nakoľko považovali zistenia konajúceho súdu za nesprávne, pričom tieto podporili i údajmi z verejne dostupných zdrojov. Vyjadrili pritom názor, že buď išlo o zavádzanie zo strany žalovaného v 1. rade alebo o pochybenie konajúceho súdu pri hodnotení dôkazu. Rovnako poukázali na to, že žalovaný v 1. rade nepožiadal o oslobodenie spod poplatkovej povinnosti, bol zastúpený advokátom, čo podľa nich navodzuje, že jeho majetkové pomery nie sú v takom stave, aby bolo pre neho vyhovenie žalobe likvidačné. Napokon, uvedené ani sám žalovaný v 1. rade nikdy netvrdil; preto konajúci súd vykonal dokazovanie nad rámec svojich oprávnení, resp. bez tvrdení procesnej strany. 24. Proti výrokom I., II., III., V., VI. a VII. rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 2. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e) f), g) a h) C.s.p. Dôvodil, že súd prvej inštancie síce s poukazom na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu opätovne vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie o veci samej, avšak toto nerealizoval v dostatočnom rozsahu a ním uvádzané skutkové zistenia následne nesprávne interpretoval dospejúc k nesprávnemu právnemu názoru. Za taký žalovaný v 2. rade označil analogické použitie ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do práva na súkromie a rodinný život v spojitosti s § 16 Občianskeho zákonníka a s princípom analógie podľa § 853 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by mal zákonodarca zámer, aby sa ustanoveniami § 420 a/alebo § 427 Občianskeho zákonníka mali riadiť per analogiam aj občianskoprávne vzťahy upravené v § 11 a nasl. a § 16 tohto zákona, zvolil by iné logické členenie a usporiadanie a zároveň by výslovne zahrnul náhradu nemajetkovej ujmy do § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaný v 2. rade pritom osobitne poukázal na § 429 Občianskeho zákonníka, ktorý pri rozsahu zodpovednosti prevádzateľa za škodu výslovne uvádza jeho zodpovednosť len za škodu na zdraví a veciach, resp. odcudzením alebo stratou veci, ak fyzická osoba stratila pri poškodení možnosť ich opatrovať; nezmieňuje sa teda o náhrade nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zásahu do práva na rodinný život. Naproti tomu ustanovenie § 442
ods. 2 Občianskeho zákonníka výslovne ustanovuje, že „pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma“. Žalovaný v 2. rade uzavrel, že náhrada nemajetkovej ujmy za stratu života blízkej osoby upravená v inej časti občianskeho kódexu (prvá časť druhá hlava Občianskeho zákonníka) ako samotná náhrada škody (šiesta časť druhá hlava Občianskeho zákonníka) nemôže byť jej súčasťou. 25. V ďalšom žalovaný v 2. rade namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore, ktorej danosť vyhodnotil konajúci súd nesprávne. Zopakoval, že v čase nehody nebol v žiadnom prípade prevádzateľom motorového vozidla, ktorý pojem je do istej miery jazykovo sporným, Občianskym zákonníkom nie definovaným. Vo všeobecnosti pritom na účely § 427 Občianskeho zákonníka treba za prevádzateľa považovať subjekt, ktorý disponuje právnou a faktickou možnosťou trvale zaobchádzať s dopravným prostriedkom. Obdobne je uvedený pojem definovaný v § 2 písm. j) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj ako „zákon č. 381/2001 Z. z.“). I keď spravidla treba za prevádzateľa dopravného prostriedku považovať jeho vlastníka, ide však o pojem širší a nemožno vylúčiť, že ním bude aj osoba od neho odlišná, napríklad na základe oprávnenia vec užívať. Nájomca prichádza do úvahy ako prevádzateľ dopravného prostriedku najmä v prípade leasingu s právom kúpy dopravného prostriedku, a teda jeho oprávnenia zakladá leasingová zmluva. Podstatou tohto vzťahu je záväzok prenajímateľa odovzdať určitú vec nájomcovi do používania a záväzok nájomcu zaplatiť náklady súvisiace so zabezpečením leasingu formou splátok, s tým, že na konci leasingového vzťahu spravidla dochádza ku kúpe predmetu leasingu. Ak nevyplýva z leasingovej zmluvy niečo iné, vzniká od odovzdania cestného vozidla, ktoré je predmetom leasingu, leasingovému nájomcovi oprávnenie na jeho prevádzku podľa osobitného zákona a leasingový nájomca sa stáva jeho prevádzateľom. V prípade leasingu má nájomca oprávnenie počas celého trvania tohto vzťahu fakticky disponovať s predmetom leasingu obdobne ako vlastník a spravidla po kúpe prenajatej veci ňou aj právne v celom rozsahu disponovať. Podľa žalovaného v 2. rade možno potom dospieť k záveru, že od odovzdania predmetu leasingu zo strany prenajímateľa nájomcovi vzniká oprávnenie k jeho používaniu a od tohto momentu sa stáva nájomca jeho prevádzateľom, a tým i subjektom zodpovedným za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka. 26. Aj v prípade tzv. operatívneho leasingu sa leasingový prenajímateľ na vopred presne zmluvne dohodnutý čas vzdáva svojej faktickej dispozície s predmetom leasingu, a tak nemá možnosť organizovane a podľa vlastného uváženia a rozhodnutia motorové vozidlo užívať; táto strata dispozície na zmluvnom základe dohodnutom s leasingovým nájomcom sa prejavuje aj v rovine právnej dispozície leasingový prenajímateľ nemá právnu dispozíciu s vozidlom počas trvania leasingového vzťahu, pretože sa tak právnej, ako aj faktickej dispozície s vozidlom zmluvne a dobrovoľne vzdal. Zároveň s vozidlom nemôže disponovať fakticky, nemôže ho scudziť, ani zaťažiť, nakoľko sa zmluvne zaviazal prenechať konkrétne špecifikované vozidlo leasingovému nájomcovi a počas trvania zmluvy ho v užívaní nerušiť; v opačnom prípade by porušil jej ustanovenia a čelil by zmluvným, resp. zákonným sankciám. Podľa žalovaného v 2. rade prenechal motorové vozidlo nájomcovi na dlhší čas, dobrovoľne sa pritom zmluvne viažuc i k prenechaniu právnej a faktickej dispozície s ním, čím nájomca získal možnosť predmetné vozidlo po dlhšiu dobu organizovane (podľa vlastného uváženia a rozhodnutia) a cieľavedome užívať. Leasingový nájomca sa teda stal prevádzateľom motorového vozidla, a preto ním nemôže byť on (žalovaný v 2. rade), ktorý možnosť užívať vozidlo stratil, a teda prestal byť jeho prevádzateľom počnúc dňom uzavretia leasingovej zmluvy; tento stav trval aj v čase dopravnej nehody. Právna a predovšetkým faktická dispozícia s vozidlom by sa žalovanému v 2. rade opätovne obnovila v prípade riadneho alebo predčasného ukončenia leasingovej zmluvy alebo v prípadne zmeny v predmete leasingu. Podľa jeho mienky pritom nie je rozhodujúce, ktorá osoba je ako vlastník a držiteľ zapísaná v evidencii vozidiel, nakoľko táto evidencia plní iba administratívne a evidenčné účely a na rozdiel napr. od katastra nehnuteľností nemá právnu záväznosť, ani právne účinky. Vzhľadom na skutočnosť, že ako leasingový prenajímateľ poskytol vozidlá inej právnickej osobe (zamestnávateľovi žalovaného v 1. rade), ktorá určovala náplň práce a zadávala pokyny žalovanému v 1. rade ako svojmu zamestnancovi, práve táto osoba sa stala skutočným prevádzateľom motorového vozidla, pričom použila žalovaného v 1. rade ako osobu, ktorá plnila svoje pracovné povinnosti. Okrem uvedeného mal žalovaný v 2. rade za to, že prevádzateľ vozidla musí súčasne právne a zároveň fakticky s vozidlom disponovať. Nie je možné konštatovať, že je prevádzateľom vozidla, keď fakticky s vozidlom nemohol narábať, nakoľko ho nemal v držbe, ba čo viac, ako leasingový prenajímateľ ani nevedel, čo a kde sa s jeho vozidlom deje, nakoľko ho protokolárne odovzdal leasingovému nájomcovi. Nemal teda v žiadnom prípade faktickú možnosť disponovať s dopravným prostriedkom, ovplyvniť, aké osoby a s akou kvalifikáciou, skúsenosťami a schopnosťami budú vozidlo viesť a užívať. Zamestnávateľ žalovaného v 1. rade určoval použitie
vozidla na služobné a pracovné účely, vozidlo prenechával do užívania na výkon práce zamestnancom. Žalovaný v 2. rade preto uzavrel, že mu nesvedčí pasívna vecná legitimácia v spore. 27. Zároveň bol žalovaný v 2. rade toho názoru, že zabezpečil bezchybný technický stav vozidla, a teda urobil všetko, čo bolo v jeho možnostiach, aby vzniku škody zabránil.. Pokiaľ teda smrť poškodeného chodca a následný vznik nemajetkovej ujmy skutočne spočívali v okolnostiach majúcich svoj pôvod v prevádzke motorového vozidla, toto vozidlo bolo v bezchybnom technickom stave a na vznik nehody a usmrtenie poškodeného chodca nemal technický stav vozidla, ani jeho kvalita žiaden vplyv. I v prípade, ak by bolo preukázané, že bol prevádzateľom vozidla (čo popieral), existuje podľa žalovaného v 2. rade liberačný dôvod v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého je potrebné ho tejto zodpovednosti zbaviť. Z výsledkov dokazovania v trestnom konaní na Okresnom súde Považská Bystrica a Krajskom súde v Trenčíne vyplynulo, že k porušeniu povinností prišlo súčasne tak zo strany poškodeného chodca (percentuálna miera zavinenia 80 %), ako aj zo strany žalovaného v 1. rade (percentuálna miera zavinenia 20 %). Dopravnú nehodu spôsobil žalovaný v 1. rade, a v najvyššej miere sám zosnulý poškodený, pričom náhrada nie je hradená pôvodnou žalovanou v 3. rade, ktorá je v zmysle ustálenej súdnej judikatúry pasívne legitimovaná ako zmluvná poisťovňa z titulu poistenia zodpovednosti; napriek tejto konštelácii vzťahov v konečnom dôsledku ostávajú všetky tieto subjekty nepostihnuté. 28. Podľa mienky žalovaného v 2. rade vytvoril konajúci súd napadnutým rozsudkom absurdnú situáciu, keďže celú finančnú ťarchu náhrady nemajetkovej ujmy preniesol na jeho osobu ako leasingového prenajímateľa, pričom jeho vzťah k celej škodovej udalosti a dopravnej nehode bol najvzdialenejší zo všetkých subjektov účastných v spore. Miera jeho ingerencie do rodinného života žalobcov je pritom nulová, i keď by bol skutočne prevádzateľom motorového vozidla. K zásahu do osobnej a rodinnej sféry žalobcov došlo až následnou smrťou poškodeného o dva dni neskôr, a teda nie v priamej príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla. V danom prípade teda neexistuje príčinná súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy na strane žalobcov v 1. až 3. rade a prevádzkou dopravného prostriedku. Napokon, i skutočnosť, že konajúci súd žalovaného v 1. rade celkom úplne vyňal spod žaloby a neuložil mu uhradiť ani len symbolickú náhradu nemajetkovej ujmy, hoci priamo on dopravnú nehodu spôsobil, popiera princípy spravodlivosti. Výsledky trestného konania jednoznačne ustálili, kto a v akom rozsahu spôsobil dopravnú nehodu, na následky ktorej poškodený chodec neskôr zomrel a žalovaný v 1. rade bol uznaný za vinného v trestnoprávnej rovine; potom, podľa mienky žalovaného v 2. rade nebolo jednoznačne zodpovedané, na základe akého ustanovenia by mala byť analogicky posúdená zodpovednosť občianskoprávna. Súd prvej inštancie tak na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu, resp. predčasnému právnemu záveru o jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Ustanovenie § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa osobitnej zodpovednosti nie je vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti špeciálnym, nakoľko obe skutkové podstaty stoja vedľa seba. Poškodený sa tak môže domáhať škody či voči prevádzateľovi dopravného prostriedku na základe objektívneho princípu, ako i proti jeho vodičovi na základe zodpovednosti založenej na predpokladanom zavinení. Pritom rodinný život žalovaného v 1. rade, prípadne jeho intolerancia na lepok alebo vysokoškolské štúdium, nemôžu mať za následok jeho úplné zbavenie sa finančnej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu žalobcov. Konajúci súd potom v rozpore s princípom solidarity žalovaných v 1. a v 2. rade zaviazal na plnenie výlučne žalovaného v 2. rade. 29. Žalovaný v 2. rade namietal i nedostatočné dokazovanie vo vzťahu k vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy žalobcov. Konajúci súd vychádzal z tvrdení žalobcov ako sporových strán, založiac vznik nemajetkovej ujmy len na existencii príbuzenského vzťahu; pritom kvalita vzťahov medzi žalobcami a zosnulým nebola nikdy predmetom dokazovania. Len na základe skutočností tvrdených žalobcami, ako osôb zainteresovaných, konajúci súd nemohol zhodnotiť, či a na akej úrovni sa nachádzali ich vzťahy a došlo k zásahu do ich osobného a rodinného života. V iných obdobných sporoch vykonávali súdy rozsiahlejšie dokazovanie, vrátane výsluchu svedkov z okruh rodinných známych, spolupracovníkov, susedov a podobne. Na uvedenom základe sa potom javí i výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy ako neprimeraná okolnostiam prípadu a neobstojí v porovnaní s inými obdobnými prípadmi. Žalovaný v 2. rade pritom príkladmo poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo 228/2018 (v spojitosti s ním rozsudok Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 5C/19/2017), o priznaní nemajetkovej ujmy 20.000 eur, iné jeho rozhodnutie vo veci sp. zn. 3Cdo 253/2018 o priznaní relutárnej náhrady v sume 16.500 eur, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 11Co/150/2019, o priznaní nemajetkovej ujmy 20.000 eur, ako i rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/283/2017, ktorým priznal nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur. Takto priznané sumy vychádzali spravidla zo 100 % zavinenia škodcu, ktorý samotný zásah do osobnej sféry žalobcov spôsobil. V konkrétnom prípade je
však potrebné prihliadať na skutočnosť, že súdny znalec v trestnom konaní vedenom pred Okresným súdom Považská Bystrica proti žalovanému v 1. rade ustálil percentuálnu mieru zavinenia samotného poškodeného chodca na 80 % a percentuálnu mieru zavinenia žalovaného v 1. rade iba na 20 %. Sami žalobcovia v 1. až 3. rade túto skutočnosť uznali a nimi požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy tomu prispôsobili. Avšak aj pri porovnaní s inými obdobnými prípadmi a s prihliadnutím na 80 % mieru zavinenia poškodeného by sa mala výška náhrady nemajetkovej ujmy pohybovať približne v priemernej sume 16.500 eur, čomu v prípade ustáleného spoluzavinenia 80 % zodpovedá relutárna náhrada 3.300 eur pre žalobkyňu v 1. rade a 1.650 eur pre žalobcov v 2. a 3. rade. Na uvedenom základe žalovaný v 2. rade navrhol, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zmení a žalobu voči nemu zamietne a prizná mu náhradu trov konania. 30. Žalobcovia považovali odvolanie žalovaného v 2. rade za nedôvodné. Poukázali na to, že otázkou aplikácie § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka na nároky na náhradu nemajetkovej ujmy sa osobitne zaoberal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 228/2012, konštatujúc jeho analogické použitie za účelom vyvodenia zodpovednosti za ujmu na chránených osobnostných právach fyzickej osoby. Nesúhlasili preto s tvrdením žalovaného v 2. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie a nemožnosťou domáhať sa relutárnej náhrady voči prevádzateľovi motorového vozidla. V ďalšom mali za to, že žalovaný v 2. rade opomínal rozdiel medzi finančným a operatívnym leasingom, ktorý má charakter prostého nájmu, pri ktorom nájomca po skončení nájmu nezíska predmet leasingu do jeho vlastníctva. Kým pri finančnom leasingu, pri ktorom nadobudne nájomca vlastnícke právo k predmetu leasingu po jeho ukončení, by argumentácia žalovaného v 2. rade obstála, neobstojí však v prejednávanej veci. Podľa nájomnej zmluvy bol nepochybne dojednaný operatívny leasing, žalovaný v 2. rade v jeho rámci naďalej vlastnil vozidlo, toto poisťoval zákonne i havarijne, zabezpečoval pre nájomcu servis, asistenčnú službu, výmenu pneumatík, diaľničný poplatok, úrazové poistenie osôb, i tankovaciu kartu. Nájomca sa teda nemusel o nič starať, pričom nemohol s predmetom leasingu právne disponovať, bez písomného súhlasu žalovaného v 2. rade nemohol na ňom uskutočniť zmeny, dodatočné vybavenie, vstavby a podobne. Konajúci súd pri úvahách o danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade správne vychádzal z rozhodnutia odvolacieho súdu, a ten z rozhodnutia Najvyššieho súd ČR, sp. zn. 25Cdo 2563/2005. Žalobcovia dali do pozornosti i rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 395/2018. V jeho intenciách neobstála potom argumentácia žalovaného v 2. rade, že nemal nad vozidlom faktickú, ani právnu dispozíciu. 31. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného v 2. rade o zabezpečení bezchybného stavu motorového vozidla ako okolnosti spočívajúcej vo vynaložení všetkého možného úsilia na zabránenie vzniku škody žalobcovia podotkli, že túto nezaznamenali v priebehu sporu, a teda v celosti išlo i nové skutkové tvrdenia, na ktoré by odvolací súd v zmysle § 366 C.s.p. nemal prihliadať. Naviac, ustanovenie § 428, podobne ako i § 441 Občianskeho zákonníka by nemal súd aplikovať vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobcovia zopakovali, že v trestnom konaní nebola konštatovaná miera zavinenia poškodeného v rozsahu 80 % a žalovaného v 1. rade v rozsahu 20 %, keď v ňom znalec len konštatoval nesprávnu techniku jazdy vodiča, spočívajúcu v oneskorenej reakcii na chodca, pričom tento sa zrážke mohol vyhnúť brzdením s dostatočnou rezervou. Žalovaný v 1. rade pritom nepoužil ani svetelné alebo zvukové znamenie s cieľom upozorniť chodca na možnosť zrážky. 32. Pokiaľ žalovaný v 2. rade namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie i s poukazom na zodpovednosť poisťovne, žalobcovia ozrejmili, že prevádzateľ vozidla a poisťovateľ zodpovedajú za nemajetkovú ujmu každý z iného titulu, nie solidárne; tieto subjekty možno žalovať popri sebe, s tým, že plnením jedného z nich zaniká povinnosť druhého. Len to, že v tomto type sporov je pasívne legitimovaná aj poisťovňa ešte neimplikuje vylúčenie zodpovednosti žalovaného v 2. rade ako prevádzateľa vozidla. Daná je pritom i príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a prevádzkou vozidla, nakoľko poškodený zomrel na následky zranení spôsobených dopravnou nehodou. Táto okolnosť žalovanou stranou napokon ani nebola spochybňovaná, išlo o nesporné skutkové tvrdenie; danosť príčinnej súvislosti dovodila i ustálená súdna prax. 33. Žalobcovia súhlasili s tým, že je nespravodlivé, aby konajúci súd zbavil, resp. moderoval náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 1. rade a tak ho zbavil jeho zodpovednosti. Dôvody, pre ktoré dospel k tomu záveru nepovažovali za vecne, ani právne udržateľné, keď tieto boli i v rozpore s princípom spravodlivosti, čo napokon uviedli i v podanom odvolaní. Súd prvej inštancie správne ustálil vznik nemajetkovej ujmy na ich strane, keď vychádzal z ich výpovedí; práve z nich bez akýchkoľvek pochybností vyplýva zásah do ich osobnosti podstatným spôsobom. Strata blízkej osoby je aj bez potreby ďalšieho dokazovania absolútne zásadnou ujmou. Žalobcovia v rámci výsluchu potvrdili harmonické vzťahy s nebohým, nebol preto najmenší dôvod uvedené spochybňovať. Nepovažovali za pravdivé, že by kvalita vzťahov nebola predmetom dokazovania. Je notorietou, že výsluch žalobcov
v obdobných konaniach je štandardným a postačujúcim dôkazným prostriedkom. Žalovaný v 2.rade pritom nespochybnil kvalitu vzťahov žalobcov, v priebehu konania netvrdil opak, preto mali za to, že uniesli bremeno tvrdenia, aj dôkazu. Naviac, i v tomto prípade ide o novotu v zmysle § 366 C.s.p. V ďalšom žalobcovia zotrvali na neprimeranosti prisúdenej náhrady nemajetkovej ujm, keď podľa nich súdy priznávajú násobne vyššie náhrady. 34. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení zo dňa 21.05.2026, pridržiavajúc sa podaného odvolania, zopakoval, že nesúhlasí s vyvodením zodpovednosti voči jeho osobe za spôsobenú nemajetkovú ujmu zásahom do osobného a rodinného života žalobcov. Poukázal na trestný rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica a závery znalca N.. B.. L. D.. k otázke technickej príčiny nehody, v nadväznosti na spoluzavinenie poškodeného, ako i žalovaného v 1. rade, eventuálne na zodpovednosť zamestnávateľa žalovaného v 1. rade v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že k dopravnej nehode došlo v januári 2012, pričom žalovaný v 1. rade sa vyjadril, že zrážku a poškodeného si za daných podmienok uvedomil až v momente nárazu, kedy už bolo neskoro na akýkoľvek manéver; k stretu teda došlo náhle a prakticky neodvrátiteľne. Žalovaný v 2. rade bol toho názoru, že akákoľvek príčina na jeho strane ako leasingového prenajímateľa nebola žiadnym subjektom deklarovaná, ani preukázaná, sám nezanedbal žiadnu zo svojich povinností, opätovne poukazujúc na liberáciu v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka. Dopravná nehoda bola spôsobená tak poškodeným, ako i žalovaným v 1. rade, a medzi tieto osoby je potrebné zodpovednosť pomerne rozdeliť. Podľa mienky žalovaného v 2. rade objektívna zodpovednosť prevádzateľa za škodu (ujmu) by prichádzala do úvahy iba v prípade, ak by neexistovala osoba zodpovedná na základe zavinenia, pričom by muselo ísť o škodu (ujmu) vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku a súčasne o škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. V danom prípade však vstup opitého chodca do jazdnej dráhy vozidla nie je okolnosťou, ktorá má svoj pôvod v prevádzke, nakoľko ide o vonkajšiu nepredvídateľnú okolnosť a žalovaný v 2. rade jej nemohol ani pri vynaložení maximálnej snahy zabrániť. Nemal teda fakticky žiadnu možnosť ovplyvniť dopravnú nehodu inak ako udržiavaním vozidla v najlepšom možnom technickom stave. Na uvedenom základe nevznikla jeho zodpovednosť, keďže bola celkom konzumovaná vzájomnou zodpovednosťou účastníkov dopravnej nehody. Objektívna zodpovednosť žalovaného v 2. rade by nastala, ak by ani poškodený a ani žalovaný v 1. rade nezavinili vznik škody (resp. ujmy). 35. Žalovaný v 2. rade sa v ďalšom vyjadril k rozdielu medzi finančným a operatívnym leasingom, ktorý však podľa neho vo vzťahu k postaveniu prevádzateľa vozidla nemá žiaden vplyv. V oboch prípadoch leasingu stráca leasingový prenajímateľ faktickú dispozíciu s vozidlom a možnosť určovať jeho použitie, kam bude vykonávať jazdy, koho bude prevážať, aký náklad, aké osoby, ktorá osoba ho bude riadiť a ako je spôsobilé na jazdu, pričom stráca i možnosť kontroly jeho aktuálneho technického stavu (s výnimkou občasných servisných prehliadok napr. 2x za rok pri prezutí pneumatík). Leasingová spoločnosť (prenajímateľ) aj v prípade operatívneho leasingu nemá žiadnu kontrolu nad vozidlom a zväčša ani vedomosť, kde sa toto nachádza. Vozidlo totiž odovzdá do plnej dispozície leasingovému nájomcovi. Nie je preto rozhodujúce, či si leasingový nájomca môže po skončení trvania leasingového vzťahu toto vozidlo ponechať (odkúpiť) alebo ho získať za zostatkovú hodnotu, alebo či ho po skončení leasingového vzťahu musí vrátiť prenajímateľovi. V každom prípade treba za prevádzateľa vozidla považovať subjekt, u ktorého kumulatívne dôjde k naplneniu predpokladov právnej a faktickej dispozície s vozidlom. V prípade dlhodobého organizovaného nájmu, užívania a určovania náplne a účelu použitia vozidla tretím subjektom (napr. leasingovým nájomcom), ktorý vozidlo užíva na svoje podnikateľské účely a tieto následne substitučným spôsobom dáva do užívania svojim zamestnancom na plnenie pracovných úloh, musí byť považovaný za prevádzateľa vozidla takýto podnikateľský subjekt t. j. leasingový nájomca. 36. Žalovaný v 2. rade sa v ďalšom vyjadril i k obsahu VZP, ktoré založil do súdneho spisu, z ktorých podľa neho vyplýva, že až po odovzdaní a prevzatí predmetu leasingu pri ukončení leasingového vzťahu sa mohol dozvedieť, v akom technickom stave mu bolo odovzdané vozidlo a dostane ho opäť do svojej faktickej dispozície. Nie je možné v takomto prípade konštatovať, že vystupoval ako prevádzateľ vozidla. Žalovaný v 2. rade tiež podotkol, že súdna prax sa ustálila na tom, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým osobám je nárokom, ktorý sú povinní nahrádzať poisťovatelia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobcovia nesprávne určili okruh pasívne legitimovaných subjektov, keď svoj nárok nesmerovali primárne proti poisťovateľovi povinného zmluvného poistenia a zamestnávateľovi žalovaného v 1. rade ako leasingovému nájomcovi. Žalobcovia možnosť domáhať sa nároku od poisťovateľa z povinného zmluvného poistenia spočiatku
nevylučovali, pretože pôvodne žalovali i poisťovňu ako žalovanú v 3. rade, avšak následne dobrovoľne zobrali svoju žalobu voči nej späť a konajúci súd konanie voči žalovanej v 3. rade následne zastavil; žalovali teda nesprávny subjekt, nakoľko pasívne vecne legitimovaným je predovšetkým poisťovateľ z povinného zmluvného poistenia. 37. A napokon sa žalovaný v 2. rade vyjadril k i otázke nároku na náhradu trov konania, s ktorým rozhodnutím konajúceho súdu nesúhlasil. Ozrejmil, že žalobcovia pôvodne žalobou uplatnili i nárok na náhradu škody v sume 526,86 eura, ktorú žiadali zaplatiť len v prospech žalobkyne v 1. rade spolu s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy každý v sume 8.000 eur. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku priznal žalobkyni v 1. rade sumu 6.638,78 eura, žalobkyni v 2. rade sumu 3.319,39 eura a žalobcovi v 3. rade sumu 3.319,39 eura, a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcov považoval za v plnom rozsahu úspešných. Podľa žalovaného v 2. rade však percentuálna miera úspešnosti žalobkyne v 1. rade predstavuje 77 %, percentuálna miera jej neúspechu 23 % a potom jej úspech zodpovedá 54 %; v prípade žalobkyne v 2. rade a žalobcu v 3. rade je pomer ich úspechu a neúspechu ešte výraznejší, zodpovedajúci 58,5 %. So zreteľom na uvedené žalovaný v 2. rade považoval za nesprávne rozhodnutie o trovách konania, najmä, pokiaľ konajúci súd žalovanému v 1. rade priznal ich náhradu voči žalobcom v 1. až v 3. rade. V danom prípade pritom neprichádzalo do úvahy použitie ustanovenia § 257 C.s.p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa konajúci súd ani nešpecifikoval. Zopakujúc odvolaciu argumentáciu žalovaný v 2. rade uzavrel, že konajúci súd rozhodol v priamom protiklade so svojim pôvodným rozhodnutím, zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy subjekt, ktorý neporušil žiadnu právnu povinnosť, pričom zbavil zodpovednosti subjekt, ktorý priamo zapríčinil vznik dopravnej nehody. 38. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie žalobcov a žalovaného v 2. rade podľa § 385 ods. 1 C.s.p. na pojednávaní konanom dňa 28.05.2026, na ktorom zopakoval dokazovanie rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 19.02.2013, č. k. 2T/186/2012-186, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.07.2013, sp. zn. 3To/60/2013, osvedčením o evidencii, evidenčnou kartou vozidla zn. O. K. E. F., nájomnou zmluvou, zápisnicou z výsluchu znalca N.. B.. L., D.., časťou zo znaleckého posudku zo dňa 31.03.2012, závermi znaleckého posudku vypracovaného znalcom N.. B.. L.F. D.., poistkou č. XXXX XXX XXX, výpisom z listu vlastníctva č. XXXX, k. ú R., potvrdením o výške príjmu žalovaného v 1. rade, výpisom z jeho osobného účtu, VZP a ich prekladom, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je čiastočne dôvodné, kým odvolanie žalovaného v 2. rade dôvodné nie je. 39. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku vo väzbe na obsah odvolaní súd prvej inštancie v ňom rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania, citoval ním aplikované právne predpisy, z ktorých vyvodil právne závery a tieto i patrične vysvetlil. Konajúci súd objasnil dôvody, pre ktoré vyhodnotil žalobu žalobcov za čiastočne dôvodnú vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, za nedôvodnú voči žalovanému v 1. rade, pričom ním prijaté skutkové a právne závery bolo možné podrobiť odvolaciemu prieskumu. 40. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 41. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 42. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 43. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
44. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 45. Podľa § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla. 46. Podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. 47. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka, ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. 48. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený v dôsledku zásahu do ich osobnostných práv, ku ktorému došlo náhlym úmrtím ich rodinného príslušníka, nebohého H. V., pri dopravnej nehode dňa 25.01.2012. Pri nej žalovaný v 1. rade ako vodič motorového vozidla zn. O. K., EČV: R., v dôsledku nevenovania sa plne vedeniu vozidla a nesledovania situácie v cestnej premávke, narazil jeho prednou časťou do poškodeného chodca, ktorý prechádzal cez cestu z ľavej strany na stranu pravú v smere jazdy vozidla, pričom tento sa pred nárazom zastavil a otočil šikmo ľavou prednou stranou tela k vozidlu; pri dopravnej nehode utrpel poškodený také závažné zranenia, na ktorých následky zomrel dňa 27.01.2012. Uvedené odvolací súd zistil z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 19.02.2013, č. k. 2T/186/2012-186, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.07.2013, sp. zn. 3To/60/2013. Na ich základe bol žalovaný v 1. rade uznaný vinným z prečinu usmrtenia poškodeného spôsobeného nedbanlivostným konaním, keď porušil povinnosť plne sa venovať vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, a teda oneskorene reagoval na chodca na vozovke. V dôsledku zranení spôsobených pri dopravnej nehode týmto poškodený podľahol. Zo záverov znaleckého posudku zo dňa 31.03.2012 odvolací súd zistil, že vyhodnotiac pitevný nález a doplňujúce histologické vyšetrenie znalci označili za bezprostrednú príčinu smrti nebohého H. V. úrazovo-krvácavý šok v dôsledku závažných poranení tela, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, a teda konštatovali, že smrť poškodeného bola v priamej príčinnej súvislosti s poraneniami, ktoré utrpel pri dopravnej nehode dňa 25.01.2012. Vychádzajúc z týchto záverov v trestnom konaní, existuje príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou a smrťou poškodeného, ktorú okolnosť nesprávne namietal žalovaný v 2. rade v odvolaní. Smrťou poškodeného tak došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcov na osobný, súkromný a rodinný život, a preto sa oprávnene domáhali ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasťou tohto práva je totiž i právo na rodinný život, spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 265/2009, sp. zn. 2Cdo 194/2011). So zreteľom na nereparovateľné následky je nepochybné, že morálna satisfakcia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je pre žalobcov postačujúca, a preto je na mieste poskytnutie relutárnej náhrady v peniazoch. 49. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia svoju žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy smerovali, po zastavení konania voči pôvodnej žalovanej v 3. rade, voči žalovaným v 1. a v 2. rade, konajúci súd sa správne zaoberal tým, či títo sú nositeľmi nimi tvrdenej hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv, a teda disponujú pasívnou vecnou legitimáciou v spore; tá napokon, pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade ako vodiča motorového vozidla, ktorým bola spôsobená smrť poškodeného, nebola ani sporná, pričom vyplývala z jeho porušenia zákonných povinností (§ 420 Občianskeho zákonníka). Spornou vyvstala v priebehu celého konania otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, ktorú žalobcovia vyvodzovali z ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka a jeho postavenia prevádzateľa motorového vozidla. 50. Hodno v tejto súvislosti uviesť, že žalobcovia boli oprávnení domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy tak voči vodičovi motorového vozidla, ktorým bola spôsobená smrť ich rodinného príslušníka, keď jeho zodpovednosť je založená na prezumovanom zavinení, ako i voči jeho prevádzateľovi, ktorý v takom prípade zodpovedá na základe objektívneho princípu. Súdna judikatúra pritom ustálila, a odvolací súd na to poukázal už v zrušujúcom uznesení zo dňa 27.03.2018, sp. zn. 3Co/214/2017,
3Co/215/2017, že tak ako podľa okolností konkrétneho prípadu zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla jeho prevádzkovateľ poškodenému, zodpovedá tento i za nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osobe (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 228/2012). Uvedeným záverom pritom nebráni ani poukaz žalovaného v 2. rade v odvolaní na vnímanie pojmu škoda ako skôr materiálnej povahy, keďže Občiansky zákonník vo svojich ustanoveniach rozoznáva škodu na zdraví a na veciach, resp. v § 442 ods. 2 pojednáva o nemajetkovej ujme, z čoho následne vyvodil, že náhrada nemajetkovej ujmy nemôže tvoriť súčasť náhrady škody. 51. Odvolací súd na uvedenú argumentáciu udáva, že Občiansky zákonník v ustanovení § 442 síce pojem „škoda“ priamo nedefinuje, ale vymedzuje ju nepriamo, a to tým spôsobom, že ustanovuje rozsah jej náhrady (nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk), pričom na uvedený paragraf nadväzujú ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka konkretizujúce povahu nárokov na náhradu škody a rozsah ich náhrady. V tejto súvislosti je predovšetkým relevantné znenie § 444 Občianskeho zákonníka, z obsahu ktorého vyplýva, že pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia, teda zjavne nároky svojou povahou nehmotného charakteru, čo signalizuje, že Občiansky zákonník vo všeobecnej rovine v súvislosti s používaním pojmu „škoda“ nerobí žiadny rozdiel medzi hmotnou (materiálnou) a nehmotnou (imateriálnou) škodou. Keďže Občiansky zákonník nie je konzistentný pri používaní pojmov škoda a ujma, nemožno z tejto skutočnosti robiť ďalekosiahle závery v tom smere, že škodou je v zmysle občianskoprávnej úpravy len hmotná (materiálna) ujma. Z uvedeného potom vyplýva, že Občiansky zákonník s pojmom škoda významovo nespája iba materiálnu škodu, a preto nič nebráni takej interpretácii pojmu „škoda“, ktorá by v rámci svojho obsahu zahŕňala škodu tak majetkovú, ako aj škodu, resp. ujmu nemajetkovú (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 695/2017). 52. Pokiaľ ide o samotnú osobu prevádzateľa, resp. prevádzateľa motorového vozidla tento pojem nie je v ustanovení § 427 Občianskeho zákonníka explicitne definovaný. Vo všeobecnosti ním býva subjekt, ktorý má právnu aj faktickú možnosť, aby organizovane disponoval s vozidlom, pričom obe podmienky musia byť splnené kumulatívne. Obdobne je pojem prevádzkovateľ definovaný v § 2 písm. j) zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého prevádzkovateľom motorového vozidla sa rozumie fyzická alebo právnická osoba, ktorá má právnu alebo faktickú možnosť disponovať s motorovým vozidlom; spravidla ním býva vlastník vozidla, avšak nemusí sa s touto osobou kryť. Na priznanie postavenia prevádzateľa nestačí iba samotná právna možnosť nakladania s dopravným prostriedkom bez jeho faktického ovládania (napr. leasingová spoločnosť, ktorá dopravný prostriedok dlhodobo fyzicky neovláda, pričom previedla na leasingového nájomcu aj časť právnej dispozície spočívajúcej napr. v povinnosti uzatvoriť povinné zmluvné poistenie), na druhej strane je však nedostačujúca iba samotná možnosť fyzickej dispozície s ním (leasingová spoločnosť, ktorá umožnila nájomcovi za odplatu užívať vozidlo obvyklým spôsobom, nie však na ňom vykonávať technické úpravy s výnimkou nevyhnutných opráv, pričom nájomca nebol ani povinný vozidlo poistiť, t. j. nájomca mohol s vozidlom disponovať iba fyzicky, a to v obmedzenom rozsahu, nebol však oprávnený právne disponovať s vozidlom) (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 154/2018). Pri posúdení právnej a faktickej možnosti dispozície s dopravným prostriedkom je potrebné zohľadniť viacero faktorov. Primárnym je časový faktor dispozície, keďže prevádzka dopravného prostriedku (resp. možnosť dispozície) sa viaže na splnenie podmienky dlhodobosti. K dlhodobému užívaniu vozidla nemusí reálne dôjsť, pričom na priznanie postavenia prevádzateľa stačí účel, s ktorým daný subjekt užíva dopravný prostriedok, smerujúci k jeho dlhodobejšiemu užívaniu. Ten, kto so súhlasom prevádzkovateľa použije dopravný prostriedok iba prechodne alebo dokonca iba jednorazovo, prípadne iba prevezme riadenie takéhoto dopravného prostriedku na určitý úsek cesty, sa na účely tohto použitia nestáva jeho prevádzateľom. Ďalšie faktory, ktoré je potrebné zohľadniť, sú starostlivosť o dopravný prostriedok zo stránky finančnej a technickej, t. j. kto reálne zabezpečuje bežnú údržbu, nevyhnutné a iné opravy, technické úpravy, kto uvedené opravy a úpravy uhrádza, kto hradí bežné prevádzkové náklady, kto je povinný dať dopravný prostriedok poistiť, atď. a v neposlednom rade je potrebné skúmať charakter vzťahu vlastníka dopravného prostriedku a jeho užívateľa. Aj keď status prevádzateľa možno obvykle priznať vlastníkovi daného dopravného prostriedku, tento pojem nemožno redukovať iba na vlastníka dopravného prostriedku, keďže faktická a právna možnosť dispozície s dopravným prostriedkom môže byť v rôznom rozsahu prenesená na subjekt odlišný od vlastníka. V takomto prípade je potrebné skúmať, či rozsah tohto prenesenia spolu s koncentráciou atribútov, ktorými je charakterizovaná osoba prevádzateľa, odôvodňujú priznanie tohto postavenia inému subjektu (odlišnému od vlastníka); v prípade pochybností je totiž práve vlastník tým
subjektom, u ktorého možno predpokladať možnosť dlhodobo cielenej právnej a faktickej dispozície s dopravným prostriedkom (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 154/2018). 53. V danej veci bolo na účely zistenia osoby prevádzateľa motorového vozidla, za ktorého označili žalobcovia žalovaného v 2. rade, potrebné vychádzať z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným v 2. rade, resp. jeho organizačnou zložkou ako prenajímateľom a spoločnosťou Michelin Slovensko s.r.o. ako nájomcom; práve túto spoločnosť pritom žalovaný v 2. rade označil za prevádzateľa motorového vozidla. Vzhľadom na to, že konajúci súd mal podľa záväzného pokynu odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 27.03.2018, sp. zn. 3Co/214/2017, 3Co/215/2017 pre účely ustálenia osoby prevádzateľa vozidla zabezpečiť kompletnú nájomnú zmluvu, t. j. vrátane jej neoddeliteľnej súčasti, ktorou boli i VZP, odvolací súd zistiac, že súd prvej inštancie tak nepostupoval, nakoľko vychádzal zo Všeobecných zmluvných podmienok Full service leasingu All inclusive vzťahujúcich sa na nájomcu Slovenské národné divadlo (viď č. l. 504), a teda majúcich väzbu na inú právnickú osobu, vyžiadal VZP vzťahujúce sa k nájomnej zmluve č. XXXXXXXXX od žalovaného v 2. rade, ktorý ich predložil spolu s úradným prekladom; odvolací súd následne doručoval predmetné VZP stranám sporu, tak aby sa s nimi mohli oboznámiť. I keď právny zástupca žalobcov vzniesol na odvolacom pojednávaní námietky týkajúce predložených VZP, tieto odvolací súd nepovažoval za náležité. V prvom rade požiadavka na zabezpečenie VZP vzťahujúcich sa k nájomnej zmluve vychádzala z návrhu žalobcov na vykonanie dokazovania, ktorý uplatnili ešte v priebehu konania na súde prvej inštancie, pričom bola umocnená i záväzným pokynom odvolacieho súdu pri zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie na ich zabezpečenie. Len samotná okolnosť, že konajúci súd sa dostatočným spôsobom týmto pokynom odvolacieho súdu neriadil a v súčinnosti so žalovaným v 2. rade tieto VZP neobstaral a následne nesprávne vychádzal zo znenia VZP, ktoré nemali pre subjekty v spore žiadnu relevanciu, nijako nezbavilo odvolací súd povinnosti zjednať nápravu v rámci odvolacieho konania. Pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa časového nesúladu medzi podpisom nájomnej zmluvy a VZP, táto sama o sebe nemôže viesť k záveru, že žalovaným v 2. rade predložené VZP sa nevzťahovali k nájomnej zmluve zo dňa 09.11.2010; napokon, podľa nájomnej zmluvy tvorili VZP jej neoddeliteľnú súčasť, a to bez nevyhnutnej potreby, aby tieto boli špecifikované dátumom ich podpísania zmluvnými stranami. 54. Z nájomnej zmluvy odvolací súd zistil, že táto bola uzavretá medzi spoločnosťou Michelin Slovensko s.r.o. ako nájomcom a spoločnosťou ALD Automotive s.r.o. ako prenajímateľom, pričom sa vzťahovala na predmet leasingu, ktorým bolo motorové vozidlo zn. O. K., X N.. L. X.X V. XXkW Y. E. F.. Nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú na 48 mesiacov, po uplynutí ktorej malo dôjsť k jej ukončeniu. Jej predmetom boli okrem nájmu predmetu leasingu, i služby súvisiace s prevádzkou vozidla v dohodnutom rozsahu, medzi ktoré patrili i havarijné, zákonné a úrazové poistenie, servisné náklady, asistenčná služba, výmena pneumatík, diaľničný poplatok, tankovacia karta OMV, správny poplatok. Mesačná splátka za poskytované služby predstavovala sumu 666,40 eura, na ktorých úhradu sa po prevzatí predmetu leasingu zaviazal nájomca. 55. Vychádzajúc z obsahu nájomnej zmluvy, jej neoddeliteľnou súčasťou boli i VZP. Z ich obsahu odvolací súd zistil, že účelom nájomnej zmluvy bolo umožniť nájomcovi platené, časovo obmedzené užívanie predmetu leasingu vo vlastníctve prenajímateľa, s tým, že nebezpečenstvo škôd na vozidle a spojených s jeho prevádzkou mal znášať nájomca označený ako výhradný prevádzkovateľ predmetu leasingu počas doby nájmu (článok 1, 1.2). Nájomcovi vzniklo podľa článku 3, 3.1.1 právo a povinnosť prevziať od prenajímateľa predmet leasingu do nájmu riadne a včas v lehote uvedenej prenajímateľom a ak by k tomu došlo bez prítomnosti prenajímateľa, tento udelil nájomcovi za daným účelom plnomocenstvo, ktoré sa vzťahovalo i k uplatneniu práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady voči dodávateľovi. Prevzatie vozidla, s uvedením dátumu, mal potvrdiť nájomca svojim podpisom na Protokole a odovzdaní a prevzatí, pričom ak bolo vozidlo odovzdané v neprítomnosti prenajímateľa, Protokol bol nájomca povinný zaslať prenajímateľovi (článok 3, 3.1.2). Prenajímateľ sa zaviazal zabezpečiť v súlade s nájomnou zmluvou a VZP na vlastné náklady všetky technické a právne predpoklady potrebné na prevzatie vozidla a jeho uvedenie do prevádzky. Nájomca bol povinný vozidlo preskúšať a v prípade výskytu vád o tom informovať prenajímateľa, s tým, že iné práva zo zodpovednosti za vady nemohol bez súhlasu prenajímateľa uplatniť (článok 3, 3.1.3). Nájomca mal povinnosť informovať prenajímateľa o výskyte skrytých vád zistených dodatočne, pritom tento bol oprávnený uplatniť u dodávateľa vozidla všetky práva kupujúceho z titulu zodpovednosti za vady, prípade i u orgánu príslušnom na rozhodnutie, a to na vlastné náklady (článok 3, 3.1.4). Odvolací súd ďalej zistil, že predmet leasingu ostal naďalej vo vlastníctve prenajímateľa, pričom nájomca ho nesmel predať,
založiť, darovať, inak by sa dopustil trestného činu. Nájomca bol oprávnený vozidlo ďalej prenajať alebo požičať len s písomným súhlasom prenajímateľa, pričom tento sa vzťahoval i na postúpenie zmluvy na tretiu osobu (článok 3, 3.2.1). Nájomca bol povinný na náklady prenajímateľa udržovať predmet leasingu v stave spôsobilom na prevádzku v súlade s príslušnými predpismi a odporúčaniami výrobcu a starať sa, aby na ňom nevznikla škoda. K tomu potrebné opravy a údržbu nájomca mohol uskutočniť len v autoservisoch schválených prenajímateľom. Nájomca v plnom rozsahu zodpovedal za škodu spôsobenú použitím predmetu leasingu iným ako bežným spôsobom (článok 3, 3.2.2). Pokiaľ išlo o dodatočné vybavenie, zmeny, vstavby a akékoľvek úpravy na vozidle, tieto mohol nájomca uskutočniť len s písomným súhlasom prenajímateľa, v opačnom prípade, ak by ich uskutočnil a tieto by zvýšili hodnotu vozidla, mali prejsť automaticky do vlastníctva prenajímateľa bez akéhokoľvek nároku na náhradu nákladov (článok 3, 3.2.3). Zmluvné strany sa dohodli, že pri prihlásení motorového vozidla do evidencie vozidiel bude v tejto figurovať prenajímateľ ako vlastník a držiteľ vozidla. Nájomca zobral na vedomie a súhlasil, že na vlastné náklady bude plniť povinnosti prevádzkovateľa vozidla, jeho držiteľa a účastníka cestnej premávky alebo vodiča, t. j. povinnosti spojené s prevádzkou a držbou motorového vozidla, premávkou na pozemných komunikáciách (článok 3, 3.2.4). Nájomca bol povinný počas celej dohodnutej doby platiť nájomné v dohodnutej výške, ktorá povinnosť vznikla dňom prevzatia predmetu nájmu (článok 4., 4.1.1. a 4.1.2). Pokiaľ išlo o poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ako aj pre prípad poškodenia, zničenia a odcudzenia vozidla, toto bol oprávnený uzavrieť prenajímateľ, ktorému prináležalo právo výberu poisťovateľa. Podľa poistky č. X XXX XXX XXX, bolo motorové vozidlo poistenie pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v poisťovni KOMUNÁLNA POISŤOVŇA, a.s. Vienna Insurance Group (poistník AD Automotovi s.r.o.). Prenajímateľ nezodpovedal za škody nekryté povinným zmluvným poistením, ktoré mal hradiť nájomca (článok 5), pričom bolo špecifikované, čo nepokrýva havarijné poistenie (článok 5, 5.2.3). Nájomca bol povinný nahlásiť poistnú udalosť prenajímateľovi bez zbytočného odkladu, pričom pri odstraňovaní jej následkov mal konzultovať s prenajímateľom všetky postupy a riadiť sa jeho pokynmi (článok 5, 5.2.5). Prenajímateľ poskytoval nájomcovi v rámci full service leasingu i služby zadefinované v nájomnej zmluve, najmä platobnú tankovaciu kartu umožňujúcu mu nakupovať tovar a služby súvisiace s prevádzkou predmetu leasingu (olej, palivo, kvapaliny a pod.) a bezhotovostne tieto platiť po predložení karty (článok 6, 6.2.2). Platby zahrnuté v nájomnom pritom predstavovali odhadovanú sumu na nákupy pohonných hmôt, tovaru a služieb zaplatených platobnými kartami, ak nebolo dohodnuté inak; nájomca bol povinný prečerpanie uhradiť (článok 6, 6.2.5). Služby zahŕňali i výmenu pneumatík a diskov, keď mesačné platby uhrádzané nájomcom zahŕňali i sumu za nákup a dodávku dohodnutého počtu pneumatík a diskov, ich montáž a demontáž, vyvažovanie kolies a skladovanie pneumatík, s tým, že konkrétne značky, rozmery, počet boli stanovené v nájomnej zmluve, a tieto schvaľoval prenajímateľ (článok 6., 6.4.1). V prípade vád pneumatík a diskov sa nájomca zaviazal tieto v rámci záruky uplatňovať v spolupráci s prenajímateľom, v súlade so záručnými podmienkami (článok 6, 6.4.4). V zmluvnom servisnom stredisku sa nájomca preukazoval servisnou kartou vydanou prenajímateľom, osvedčením o evidencii vozidla a objednávkovým poukazom (článok 6, 6.4.5). V prípade ukončenia nájomnej zmluvy bol povinný vrátiť pneumatiky prenajímateľovi (článok 6, 6.4.8). Nájomné hradené nájomcom zahŕňalo i pravidelný servis, opravy po uplynutí záručnej doby, výmenu opotrebovaných dielov, nepredvídateľné opravy vozidla, ktoré neboli spôsobené nájomcom, pričom nezahŕňali náklady súvisiace s údržbou ako je doplnenie kvapaliny do stieračov, čistenie a umývanie vozidla, ako i spôsobené poškodením vozidla. Nájomca sa zaviazal vykonávať potrebné opravy a údržbu výlučne v autorizovaných servisoch schválených prenajímateľom (článok 6, 6.5.1 a 6.5.2). V servisnom stredisku sa preukazoval servisnou kartou, vydanou prenajímateľom, technickým preukazom a objednávkovým poukazom, ktoré slúžili ako potvrdenie o využívaní služieb v zmluvných servisných strediskách. Ak by tieto doklady nepredložil, servisné stredisko bolo oprávnené poskytnutie služieb odmietnuť iba ak, by hradil náklady za služby sám (článok 6, 6.5.4). Nájomca mál nárok i na vydanie asistenčnej karty pre prípad poruchy, nehody alebo vandalizmu, ktorú zabezpečoval dispečing dodávateľa týchto služieb; asistenčná karta ostala vlastníctvom prenajímateľa (článok 6, 6.6.1 a 6.6.2). A napokon medzi služby poskytované prenajímateľom patrila i správa daní a poplatkov súvisiacich s prevádzkou vozidla (cestná daň, diaľničná známka) (článok 6., 6.7.1). Nájomná zmluva podľa VZP mala zaniknúť uplynutím doby, na ktorú bola uzatvorená, v ktorom prípade bol nájomca povinný predmet leasingu prenajímateľovi vrátiť, a to v stave, v akom bol odovzdaný, s prihliadnutím na bežné opotrebenie, vrátene kľúčov a dokladov k vozidlu (článok 7., 7.5., článok 8, 8.1., 8.2, 8.3). 56. So zreteľom na zistenia vyplývajúce z obsahu nájomnej zmluvy, vrátane VZP, odvolací súd udáva, že pokiaľ išlo o hľadisko časové, žalovaný v 2. rade ako prenajímateľ poskytol nájomcovi motorové
vozidlo do odplatného užívania na obdobie 48 mesiacov, t. j. 4 roky, s tým, že v tomto období bol oprávnený dlhodobo fakticky s vozidlom disponovať; uvedeným možno považovať podmienku faktickej dispozície s vozidlom za splnenú. Pokiaľ išlo o hľadisko starostlivosti o dopravný prostriedok zo stránky finančnej a technickej, je zrejmé, že náklady na údržbu vozidla hradil prenajímateľ, pričom túto zabezpečoval v určených servisoch pre nájomcu, kým bežnú (malú) údržbu zabezpečoval nájomca. Nájomcovi prenajímateľ poskytol pneumatiky, ich výmenu, asistenčné služby, tankovaciu kartu. Zároveň bol prenajímateľ povinný dať motorové vozidlo poistiť tak pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ako i pre prípad jeho poškodenia, zničenia a odcudzenia, a v rámci tohto poistenia zodpovedal i za takto vzniknuté škody; každú poistnú udalosť bol pritom nájomca povinný bezodkladne nahlásiť prenajímateľovi. Prenajímateľ, okrem iného, zabezpečoval i úrazové poistenie. Nájomca nebol oprávnený s vozidlom právne nakladať, t. j. nemohol ho predať, založiť, darovať, pričom na ňom bez súhlasu prenajímateľa ani nemohol vykonávať žiadne zmeny, zakúpiť dodatočné vybavenie alebo úpravy. Z uvedeného rozboru oprávnení a povinností vo VZP je potom zrejmé, že nájomca nebol oprávnený právne a ani fakticky s motorovým vozidlom disponovať v takej miere, že by ho bolo možné považovať za prevádzateľa vozidla. I keď nájomca mohol používať vozidlo fyzicky, s určitými obmedzeniami nemohol s ním vôbec disponovať z právnej stránky, pričom vlastníctvo k vozidlu ostalo naďalej prenajímateľovi. Napokon, pokiaľ išlo o faktor vzťahu vlastníka vozidla a jeho užívateľa, je nepochybné, že po ukončení nájomnej zmluvy bol nájomca povinný vrátiť ho prenajímateľovi, spolu so všetkými kľúčmi, dokladmi, pneumatikami; je teda zrejmé, že prenajímateľ nemal záujem, aby po skončení nájomného vzťahu vozidlo prešlo do vlastníctva nájomcu, ale práve, aby sa vrátilo späť do jeho dispozície. 57. Zohľadniac všetky uvedené okolnosti relevantné pre posúdenie osoby prevádzateľa motorového vozidla dospel odvolací súd k záveru, že žalovaného v 2. rade možno považovať za prevádzateľa motorového vozidla v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka, a teda za pasívne vecne legitimovaného v spore. Na uvedené nemá vplyv poukaz žalovaného v 2. rade na ustanovenia VZP, na základe ktorých mal nájomca na seba prevziať povinnosti prevádzkovateľa motorového vozidla, resp. argumentoval tým, že mu také postavenie neprislúcha, nakoľko ho odovzdaním predmetu leasingu previedol na nájomcu; žalovaný v 2. rade totiž nepreukázal, že by nájomcovi svedčalo oprávnenie fakticky a právne disponovať s vozidlom do takej miery, aby ho bolo možné považovať za prevádzateľa vozidla a v takom prípade sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti len v dôsledku zakomponovania vyhlásenia s uvedeným znením do VZP (článok 3.2.4). 58. V tejto súvislosti hodno uviesť, že žalovaný v 2. rade svojou rozsiahlou argumentáciou zdôrazňujúcou leasingový vzťah s nájomcom dôsledne nerozlišoval medzi nájomným vzťahom, ktorý založila v danom prípade nájomná zmluva a vzťahom odlišným v prípade tzv. finančného leasingu, v rámci ktorého vzniká nájomcovi pri nájme motorového vozidla právo jeho kúpy, a preto v takom prípade vzniká od momentu jeho odovzdania zo strany prenajímateľa nájomcovi oprávnenie ho používať a zároveň sa tento stáva jeho prevádzkovateľom (viď i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 12/2018). V skúmanej veci však nikdy nebolo dohodnuté právo kúpy predmetu leasingu, práve naopak, od počiatku bolo zrejmé, že nájomca je povinný po uplynutí dohodnutej doby nájmu vozidlo vrátiť späť prenajímateľovi. 59. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti uvedených záverov podotýka, že i podľa údajov uvedených v časti II. osvedčenia o evidencii, ako i v evidenčnej karte vozidla, bol žalovaný v 2. rade vyznačený ako vlastník a držiteľ motorového vozidla. V priebehu konania nebol ponúknutý taký dôkaz, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností vyvrátil pravdivosť toho, čo bolo uvedené v evidencii vozidiel, pričom technické osvedčenie vozidla možno podľa súdnej judikatúry považovať za verejnú listinu (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 12/2018). 60. Pokiaľ žalovaný v 2. rade v odvolaní argumentoval tým, že i v prípade, že by mu svedčalo postavenie prevádzateľa motorového vozidla, nebola by daná jeho zodpovednosť vzhľadom na existenciu liberačných dôvodov v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka, za ktoré považoval popri existencii spoluzavinenia poškodeného i to, že zabezpečil bezchybný technický stav vozidla a nemohol ovplyvniť, že leasingový nájomca prenechal vozidlo žalovanému v 1. rade, ktorý škodu spôsobil, a teda vynaložil všetko úsilie, ktoré bolo možné od neho požadovať, aby vzniku škody zabránil, odvolací súd udáva, že s výnimkou tvrdení o spoluzavinení poškodeného, resp. vine žalovaného v 1. rade ako škodcu, išlo o argumentáciu novú, ktorú žalovaný v 2. rade nepredostrel v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako správne poznamenali žalobcovia. Žalovaný v 2. rade síce v podaní zo
dňa 27.10.2016 (č. l. 293) upriamil pozornosť na ustanovenie § 428 Občianskeho zákonníka, avšak popri citácii právneho predpisu a vzťahujúcej sa judikatúry ako liberačný dôvod skutkovo vymedzil len spolupodieľanie sa poškodeného na dopravnej nehode v rozsahu 80 % a škodcu v rozsahu 20 %. Žalovaný v 2. rade tak až v odvolaní vzhliadol ako liberačný dôvod na zbavenie sa svojej zodpovednosti tú skutočnosť, že mal zabezpečovať bezchybný technický stav vozidla a nemohol nijako ovplyvniť prenechane vozidla žalovanému v 1. rade ako zamestnancovi leasingového nájomcu, ktoré tvrdenie však nespĺňa atribúty tzv. novoty v zmysle § 366 C.s.p., na ktoré by bol odvolací súd povinný prihliadať. V tomto smere odvolací súd neprihliadal ani na novo tvrdené skutočnosti vo vyjadrení žalovaného v 2. rade zo dňa 21.05.2026. 61. I napriek uvedenému odvolací súd však udáva, že ak bola škoda spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, ako v danom prípade, a k vzniku škody by viedli okolnosti majúce pôvod v prevádzke, za ktoré možno označiť tzv. vnútorné okolnosti týkajúce sa samotného vozidla a jeho technického stavu, na ktorého bezchybnosť poukazoval žalovaný v 2. rade (napríklad zlyhanie bŕzd), ustanovenie § 428 Občianskeho zákonníka neumožňuje prevádzateľovi zbaviť sa svojej zodpovednosti (s výnimkou § 441 Občianskeho zákonníka). Za okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prevádzky sa považuje i nedostatok činnosti, napríklad nedanie prednosti v jazde alebo nezabrzdenie, prípadne iné zlyhanie osôb použitých v prevádzke vozidla (viď Občiansky zákonník I, Veľký Komentár C.H.Beck, ročník 2015, str. 1425). V danom prípade pritom z dokazovania v trestnom konaní vyplynulo, že žalovaný v 1. rade pochybil, keďže na poškodeného reagoval až v čase zrážky, a teda nezabrzdil, aby škode zabránil. Je teda zrejmé, že dopravná nehoda bola spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedky, ako i okolnosťami majúcimi v nej pôvod; preto jediným dôvodom, pre ktorý by sa mohol žalovaný v 2. rade zbaviť svojej zodpovednosti je existencia spoluúčasti poškodeného, nie samotného škodcu, na dopravnej nehode (§ 441 Občianskeho zákonníka); s touto otázkou sa pritom konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal. 62. Nadväzujúc na uvedené, Občiansky zákonník síce zavinenie poškodeného výslovne neupravuje v ustanovení § 427 a nasl. ako liberačný dôvod zbavujúci prevádzateľa zodpovednosti, avšak treba vychádzať z toho, že ustanovenie § 441 tohto zákonníka, upravujúce zavinenie poškodeného, sa musí vzhľadom na svoju všeobecnú povahu uplatniť i v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Treba ho teda aplikovať tak v prípadoch všeobecnej zodpovednosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, ako i v prípadoch osobitnej zodpovednosti, vrátane zodpovednosti spôsobenej dopravnými prostriedkami (viď Občiansky zákonník I, Veľký Komentár C.H.Beck, ročník 2015, str. 1489). Iba v prípade, ak bolo zavinenie poškodeného výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedky môže sa zbaviť prevádzkovateľ celkom svojej zodpovednosti, keď túto by v takom prípade poniesol v celom rozsahu samotný poškodený; čo však nepochybne nebol skúmaný prípad. 63. Súd prvej inštancie skúmal otázku spoluúčasti poškodeného na dopravnej nehode, ktorú žalobcovia zhodnotili v rozsahu 60 %, kým žalovaný v 1. rade, zhodne so žalovaným v 2. rade, v rozsahu 80 % (viď ods. 42. odôvodnenia). Ustálil, že poškodený prechádzal cez cestu v tmavom oblečení, mimo prechodu pre chodcov, pod vplyvnom požitých alkoholických nápojov, pričom po vstupe do koridoru pohybu vozidla sa následne na vozovke otočil, a to v takom čase, kedy mu z rýchlosti a vzdialenosti vozidla muselo byť zrejmé, že dôjde k vzniku kolíznej situácie. Tieto skutočnosti napokon vyplývali z trestného rozsudku zo dňa 19.02.2013, sp. zn. 2T/186/2012, a tvorili súčasť jeho skutkovej vety, pričom ich existenciu nepopierali ani žalobcovia. Žalobcovia však nesúhlasili s mierou zhodnotenia spoluúčasti poškodeného na škodovej udalosti zo strany konajúceho súdu v rozsahu 80 %, považujúc za primeraný rozsah 60 %, a to vo väzbe na závery znaleckého dokazovania v trestnom konaní. Zároveň mali za to, že konajúci súd ani neuviedol vlastnú úvahu, na základe ktorej k svojim skutkovým záverom dospel, keď v tomto smere vychádzal len z rozhodnutia Okresného súdu Partizánske vo veci sp. zn. 3C/151/2012, hodnotiac ho ako skutkovo obdobné prejednávanej veci. Ich odvolacej argumentácii možno priznať úspech. 64. Pokiaľ ide o určenie konkrétnej miery (percentuálnej) spoluzavinenia poškodeného na dopravnej nehode odvolací súd udáva, že súdy postupujú diferencovane v každom konkrétnom prípade, nakoľko zohľadňujú individualitu a osobitnosti každej veci, preto ani nie je možné vytvoriť v tomto smere ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej by sa malo postupovať (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo 288/2021). Preto treba prisvedčiť odvolacej argumentácii žalobcov, že pre účely zistenia spoluúčasti poškodeného na dopravnej kolízii mal konajúci súd primárne zohľadniť okolnosti, za ktorých
k nej došlo a v nadväznosti na správanie sa poškodeného, ktorým prispel k jej vzniku, ustáliť i mieru jeho spoluúčasti. 65. Na tento účel vychádzal odvolací súd zo záverov znaleckého posudku vypracovaného znalcom N.. B.. D. L., D.. a zápisnice o jeho výsluchu. Z ich obsahu zistil, že v rámci analýzy nehodového deja znalec konštatoval, že žalovaný v 1. rade sa ako vodič vozidla pohyboval rýchlosťou cca 43 km/hod., pričom po vozovke prechádzal tmavooblečený chodec, ktorý sa v koridore pohybu vozidla zastavil a otáčal, čím došlo k vzniku kolíznej situácie. Tým, že vodič na chodca nereagoval, znemožnil dopravnej nehode zabrániť a následne došlo k zrážke. Znalec vykonal technický experiment, pri ktorom bola v mieste dopravnej nehody umiestnená osoba, odetá podobne ako nebohý chodec (tmavé oblečenie), pričom táto bola viditeľná na vzdialenosť cca 30 metrov (pri osvetlení, za nočnej tmy). Pri zohľadnení dynamiky nehodového deja, znalec upravil dohľadovú vzdialenosť na chodca cca 24 až 36 metrov, konštatujúc, že pokiaľ by vodič reagoval na kolíznu situáciu v okamihu, kedy bola vzájomná vzdialenosť vozidlo-chodec 24 m a na túto by reagoval intenzívnym brzdením, mohol by dopravnej nehode zabrániť; k zastaveniu vozidla by došlo vo vzdialenosti cca 3 metre pred chodcom. Vodičovi vozidla nebola vytvorená náhla prekážka, a preto vodič mohol pri včasnej reakcii na chodca nehode zabrániť. Chodec uskutočnil prechod cez vozovku šikmo, a teda nesprávne, nakoľko sa mal cez vozovku pohybovať kolmo. Po vstupe do koridoru pohybu vozidla sa chodec naviac zastavil a otočil, čo znalec hodnotil ako nesprávny pohyb, pričom tak urobil v čase, kedy bolo prichádzajúce vozidlo viditeľné. Spôsob používania komunikácie zo strany poškodeného chodca teda nebol správny, pričom nesprávnym prvkom bola i jeho nesprávna reakcia na pohyb vozidla; uvedeným potom vytvoril pre vodiča kolíznu situáciu. Na základe uvedenej analýzy znalec konštatoval, že technickou príčinou dopravnej nehody boli dva nezávislé prvky, a to nesprávny pohyb chodca po vozovke, ako i nesprávna technika jazdy vodiča, s tým, že každý z nich mohol pri správnom spôsobe jazdy dopravnej nehode zabrániť, a to nezávisle na konaní toho druhého. 66. Zhodnotením vyššie uvedeného je nepochybné, že poškodený mal svoj podiel na dopravnej nehode. Znalec vyhodnotil totiž za nesprávny nielen jeho vstup do jazdného pruhu vozidla šikmo, a nie kolmo na vozovku, ale i jeho následný pohyb, keď sa na vozovke otočil v čase, kedy mu z rýchlosti a vzdialenosti prechádzajúceho vozidla mohlo byť zrejmé, že dôjde k vzniku kolíznej situácie. I keď jednou z technických príčin dopravnej nehody bola nepochybne i nesprávna technika jazdy žalovaného v 1. rade spočívajúca v oneskorenej reakcii na poškodeného v jeho jazdnom pruhu, bezpochyby možno poškodeného považovať za spoluzodpovedného za následky dopravnej nehody; nebyť jeho nesprávnej techniky a pohybu po vozovke, k dopravnej nehode by nemuselo dôjsť. Možno pritom súhlasiť s názorom žalobcov, že poškodenému síce bola preukázateľne zistená prítomnosť alkoholu v krvi (1,37 promile) a jej existenciu opakovane zdôrazňoval i žalovaný v 1. rade, v priebehu konania však nenavrhol vykonať dokazovanie, a teda nebolo zistené, že by stav, v ktorom sa poškodený nachádzal, mal vplyv na vznik a priebeh dopravnej nehody. Pokiaľ mal poškodený odetý tmavý odev, bez reflexných prvkov, ani táto okolnosť nemala podľa záverov znalca N.. B.. L. D.. vplyv na vznik kolíznej situácie, keďže minimálna vzdialenosť, na ktorú bol chodec v tomto oblečení viditeľný bolo 24 metrov, a teda zohľadniac jeho oblečenie, ako i osvetlenie v čase dopravnej nehody, mohol žalovaný v 1. rade na chodca zareagovať včas, a teda mal možnosť dopravnej nehode zabrániť; prítomnosť tmavého oblečenia bez reflexných prvkov tak nebola znalcom hodnotená nepriaznivo. 67. Vychádzajúc z týchto zistení, odvolací súd ustálil mieru spoluzavinenia poškodeného na vzniku dopravnej nehody v rozsahu 60 %. I keď teda príčinou dopravnej nehody boli z technického hľadiska dva nezávislé prvky, a to nesprávna technika jazdy žalovaného v 1. rade, ktorý oneskorene reagoval na chodca, resp. s vozidlom zabrzdil až v čase jeho zrážky s ním, na jej vzniku sa významnou mierou podieľal i nesprávny vstup poškodeného na vozovku (šikmo, nie kolmo) a jeho následný nesprávny pohyb po nej, keď sa na vozovke zastavil a otočil v čase, kedy už bolo zrejmé, že dôjde k zrážke s vozidlom. Zavinenie poškodeného potom spočívalo v nesprávnom spôsobe používania komunikácie, ako i v nesprávnej reakcii na pohyb motorového vozidla, ktoré mali za následok vytvorenie kolíznej situácie; s ohľadom na závery znaleckého posudku v trestnom konaní nemožno sa pritom stotožniť s argumentáciou žalovaného v 2. rade, že poškodený predstavoval náhlu a neočakávanú prekážku na vozovke, na ktorú nemohol žalovaný v 1. rade bezprostredne reagovať. Zohľadniac tieto predpoklady odvolací súd považoval za primerané a dôvodné zníženie nemajetkovej ujmy o spoluzavinenie poškodeného v rozsahu 60 %, ktorý následne viedol ku kráteniu žalobcom priznanej nemajetkovej ujmy.
68. Odvolací súd podotýka, že miera spoluzavinenia poškodeného ostáva rovnaká, a teda nemožno ju meniť v závislosti od toho, či požiadavku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnila žalobkyňa v 1. rade alebo žalobcovia v 2. a v 3. rade, ku ktorému chybnému postupu pristúpil konajúci súd pri ustálení konkrétnej sumy relutárnej náhrady priznanej jednotlivým žalobcom. 69. Pokiaľ ide o základ pre výpočet konkrétnej relutárnej náhrady súd prvej inštancie evidentne vychádzal zo sumy 33.193,92 eura, poukazujúc nielen na ním zistený skutkový stav, ale i na rozhodovaciu prax iných súdov. Jeho úvahe o potrebe rešpektovať princíp spravodlivosti a primeranosti a v ich rámci zohľadňovať aj súdnu prax v obdobných prípadoch, pretože výška priznanej relutárnej náhrady má odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti, nemožno nič vytknúť. Odvolací súd však udáva, s odkazom i na názor vyjadrený v zrušujúcom uznesení zo dňa 27.03.2018, sp. zn. 3Co/214/2017, 3Co/215/2017, že pri úvahách o konkrétnej výške nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať z účelu primeraného zadosťučinenia, ktorým je poskytnúť dotknutému subjektu spravodlivé zmiernenie (satisfakciu) za neoprávnený zásah do nemajetkovej sféry a v tomto smere zohľadniť nepochybne i kritériá vymedzené v ustanovení § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to závažnosť nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia ujma čo do intenzity a jej trvania, tým vyššia by mala byť čiastka zadosťučinenia) a široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo; tieto musia byť zistené nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby. 70. Pokiaľ ide o kritériá rozhodujúce pre ustálenie adekvátnej náhrady nemajetkovej ujmy treba medzi nich nepochybne zaradiť mieru intenzity vzťahu medzi obeťou dopravnej nehody a pozostalými, ktorá je závislá od blízkosti a kvality ich vzájomného vzťahu pred zásahom, a ktorý bol v jeho dôsledku pretrhnutý; tento pritom možno vyvodiť z objektivizovaných okolností, ako je príbuzenský vzťah, vek, zdravotný stav, existenčná závislosť, t. j. majetková závislosť pozostalých na primárnej obeti, ako i závislosť na pomoci, odkázanosti a starostlivosti, prípadne i poskytnutie inej než peňažnej satisfakcie. Pokiaľ ide o osobu škodcu na jeho strane treba brať zreteľ na jeho postoj ku škodovej udalosti, mieru a formu zavinenia. V tomto smere treba prisvedčiť žalobcom, že konajúci súd v ods. 41 odôvodnenia zohľadňoval evidentne i také okolnosti, ktoré vzhľadom na ich povahu sú pre civilné konanie nie priliehavé (relevantné) a majú význam skôr z hľadiska trestnoprávneho. Zohľadniac vývoj judikatúry a závery Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2026, pod č. 7, medzi rovnocenné kritérium popri zákonných hľadiskách podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka nemožno zaradiť posudzovanie osobných a majetkových pomerov zodpovedného subjektu a s tým spojené prihliadnutie na možné likvidačné účinky uloženého plnenia. Ide teda o kritérium, ktoré zohľadnil súd prvej inštancie a viedlo napokon i k úplnému zbaveniu povinnosti žalovaného v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom; správnosť jeho postupu namietali v odvolaní žalobcovia, a napokon i žalovaný v 2. rade. 71. Odvolací súd v prvom rade udáva, že i keď vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 27.03.2018, sp. zn. 3Co/214/2017, 3Co/215/2017, pri stanovení kritérií pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy nevyhodnotil vo všeobecnosti ako nesprávne skúmanie sociálnej a majetkovej situácie žalovaného v 1. rade (škodcu) konajúcim súdom (evidentne vychádzajúc z rozhodnutia Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 2844/14, vo vzťahu ku ktorému Najvyšší súd SR nepovažoval za vhodné aplikovať ho v pomeroch slovenského právneho poriadku), zároveň však nezadefinoval význam tejto okolnosti z hľadiska priznania alebo nepriznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a už vôbec nie jej prípadnú hierarchiu z hľadiska zákonných kritérií vymedzených v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorú vyvodil súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s touto kategóriou. Posudzovanie majetkových pomerov zodpovedného subjektu a s tým spojené prihliadnutie na možné likvidačné účinky priznanej náhrady, a napokon ani existencia alebo neexistencia poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov iného subjektu, nemôže byť rovnocenným kritériom popri zákonných hľadiskách na jej priznanie a napokon ani samostatným dôvodom na nepriznanie, prípadne zníženie takej náhrady. Vzhľadom na samotnú podstatu relutárnej náhrady pozostalých blízkych osôb nemožno pri vyvažovaní protichodných záujmov poškodeného a škodcu pripustiť, aby záujmy škodcu prevážili nad právom poškodeného na primeranú satisfakciu. Pri úvahe o tejto otázke nemožno opomenúť primárne deliktný charakter náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý je prejavom zodpovednosti škodcu za neoprávnený zásah do chránených osobnostných práv. Z toho dôvodu je prihliadanie na osobné, či majetkové pomery škodcu možné len za mimoriadnych okolností, za analogického splnenia moderačného pravidla podľa § 450 Občianskeho zákonníka. Samotné tvrdenie alebo preukázanie, že fyzickej osobe-škodcovi vzniknú v dôsledku povinnosti nahradiť ujmu
určité finančné ťažkosti, nie je postačujúce. Takéto ťažkosti patria k prirodzenej sfére následkov vyplývajúcich z deliktnej zodpovednosti a samy osebe nemôžu odôvodniť zásah do satisfakčnej funkcie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých. Zohľadnenie hroziacich likvidačných dôsledkov povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu na strane škodcu prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, pričom i v takých situáciách musí súd súčasne skúmať, či znížením, a teda nie úplným zbavením sa poskytnutia zadosťučinenia, nedôjde k popretiu jeho primárnej satisfakčnej funkcie. Ak by totiž v dôsledku nadmerného prihliadania na záujmy škodcu utrpelo samotné naplnenie účelu náhrady nemajetkovej ujmy - spravodlivého zmiernenia citovej a osobnostnej straty pozostalých - rozhodnutie by stratilo súlad s účelom § 13 Občianskeho zákonníka a s ústavne garantovaným právom na účinnú ochranu osobnosti (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 144/2023). 72. Odvolací súd zopakoval dokazovanie ohľadne osobných a majetkových pomerov na strane žalovaného v 1. rade. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, k. ú. R., bol žalovaný v 1. rade vlastníkom bytu č. X, na 2. p. bytového domu súp. č. XX, na parcele č. XXX/X, spolu s prislúchajúcim podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a k pozemku, pričom bol i vlastníkom nebytového priestoru v tomto bytovom dome, spolu s k nemu prislúchajúcim podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a k pozemku. Žalovaný v 1. rade bol v období 11/2020 až 1/2021 zamestnaný v spoločnosti MESSER TATRAGAS s.r.o., pričom jeho mzda predstavovala v mesiaci november 2020 sumu 2.463,72 eura brutto (1.695,21 eura netto), v mesiaci december 2020 sumu 2.007,03 eura brutto (1.322,84 eura netto) a v mesiaci január 2021 sumu 1.926 eur brutto (1.298,52 eura netto); čistý priemerný mesačný príjem zodpovedal sume 1.438,96 eura. Podľa výpisu z účtu za obdobie 11/2020 až 02/2021 žalovaný v 1. rade mal štandardné výdavky a splácal úver na bývanie (10,05 eur + 127,16 eura). Vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že nejde o tak výnimočný prípad odôvodňujúci úplné zbavenie alebo moderáciu náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov na strane žalovaného v 1. rade. Napokon, treba dať za pravdu žalobcom, že v tomto smere sám žalovaný v 1. rade ani neuviedol skutkové tvrdenia, na základe ktorých by malo mať uloženie žalobcami požadovanej povinnosti pre neho likvidačné následky; túto okolnosť potvrdil žalovaný v 1. rade i vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov argumentujúc, že zamietnutie žaloby zdôvodňoval primárne vysokou mierou zodpovednosti poškodeného za vznik dopravnej kolízie. Napokon, i šetrenie osobných a majetkových pomerov žalovaného v 1. rade, vychádzajúce čisto z iniciatívy konajúceho súdu, nemožno hodnotiť ako súladné s princípmi kontradiktórnosti konania, v ktorom je, s výnimkou dokazovania podľa § 185 ods. 2 a ods. 3 C.s.p., dôkazná iniciatíva zverená výlučne sporovým stranám. 73. Odvolací súd ďalej udáva, že vychádzajúc zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, v spojení s aplikáciou kritérií vyplývajúcich z § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, konajúci súd správne vyhodnotil, že smrť poškodeného H. V. nepochybne zasiahla do osobného, súkromného a rodinného života tak žalobkyne v 1. rade, ako i žalobcov v 2. a v 3. rade. Konajúci súd, zaoberajúc sa zisťovaním intenzity vzťahov medzi žalobcami a nebohým H. V., skonštatoval, že žalobkyňa v 1. rade, už vo vyššom veku stratila možnosť viesť s ním manželský život, a tak prišla o prežitie dôchodkového veku s ním. Ako osoba so zdravotnými ťažkosťami sa pritom spoliehala na to, že práve poškodený bude ten, kto jej bude v tomto stave oporou. Smrť nebohého tak predstavovala pre ňu obrovskú stratu, keď prežili spolu 35 rokov. Nebohý jej pritom pomáhal s domácimi prácami, pri prerábke domu, spolu finančne hospodárili, pričom poškodený sa zapájal i do spoločenských aktivít Ani žalobkyňa v 2. rade, ktorá spolu s nebohým žila v spoločnej domácnosti, sa so vzniknutou situáciou nevedela dobre vyrovnať a v dôsledku smrti otca zažila šok. Nebohý im pomáhal, aby sa s manželom osamostatnili, a to najmä v súvislosti so stavbou rodinného domu. Ich vzťah bol veľmi dobrý, nebohý ju podporoval, bol plný života. A napokon, pokiaľ išlo o žalobcu v 3. rade, hoci tento nežil s poškodeným v spoločnej domácnosti už 20 rokov, i on pociťoval smútok z jeho straty, označiac ich vzťah ako vynikajúci. Nebohý ho podporoval v osobnom živote, pomáhal mu, v čase voľna sa stretávali, plánovali spoločné dovolenky. Po jeho tragickej smrti zastal jeho úlohu v rodine, musel viac vypomáhať či žalobkyni v 1. rade, ako i žalobkyni v 2. rade. Žalobcovia vo svojich výpovediach uvádzali, ako úmrtie nebohého H. V. zasiahlo do ich životov, pričom najviac pociťovala stratu nebohého pochopiteľne jeho manželka, žalobkyňa v 1. rade, s ktorou prežil väčšiu časť svojho života (35 rokov) a trávili spolu voľné chvíle. V prípade ostatných žalobcov, už plnoletých a zárobkovočinných, jedine žalobkyňa v 2. rade žila určitý čas s nebohým a vlastnou rodinou v spoločnej domácnosti, tento ju podporoval, pričom žalobca v 3. rade žil v R., avšak stále mal s otcom blízky vzťah prameniaci z pravidelných kontaktov s ním. Ani jeden zo žalobcov nebol na nebohého odkázaný z hľadiska vyživovacej povinnosti, pričom s každým zo žalobcov mal nebohý nepochybne blízky, citový vzťah, ktorý narušila jeho nečakaná smrť. Uvedené skutočnosti bolo potom potrebné zohľadniť i pri
priznaní vyššej náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobkyňu v 1. rade, a nižšej pre žalobkyňu v 2. rade a žalobcu v 3. rade, ako správne konštatoval súd prvej inštancie; práve rôzna intenzita vzťahov a zásahu do osobnostných vzťahov žalobcov sa musela prejaviť v rôznej miere náhrady nemajetkovej ujmy. V prípade žalobcov v 2. a v 3. rade títo sami nerozlišovali a nevnímali intenzitu vzťahov s poškodeným do tej miery, že by z titulu postavenia detí žiadali inú ako rovnocennú náhradu nemajetkovej ujmy. 74. Hodno uviesť, že neočakávaná smrť blízkej osoby nepochybne predstavuje negatívny zásah do osobnej sféry, pôsobí zraňujúco, individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, jeho podstata, jeho emócie a vzťahy k iným sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj v dôsledku zásahu do týchto osobnostných sfér do života každého človeka sú tieto následky veľmi individuálne. Konajúci súd vykonal výsluch žalobcov na pojednávaní, ktorý podľa § 195 C.s.p. predstavuje jeden z dôkazných prostriedkov, pričom žalovaný v 2. rade, ktorý v odvolaní namietal nedostatočné preukázanie intenzity zásahu a úzkych väzieb medzi žalobcami a poškodeným, vierohodnosť takto vykonaných dôkazov v ničom nespochybnil; konajúci súd preto nepochybil, pokiaľ z ich vyhodnotenia vychádzal na účely ustálenia konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. 75. Ako uviedol odvolací súd vyššie, pokiaľ ide o určenie konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, jej stanovenie nie je vecou exaktného matematického výpočtu, ale voľnej úvahy súdu, v rámci ktorej zvažuje závažnosť spôsobenej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom zohľadňuje i požiadavku spravodlivosti; tá v sebe zahŕňa komparáciu náhrad priznaných všeobecnými súdmi v iných, obdobných prípadoch. Odvolací súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia všeobecných súdov: - Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 31.07.2020, č. k. 31C/32/2019-246, priznal žalobkyni v 1. rade, manželke nebohého, s ktorou žili 30 rokov, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 18.000 eur, žalobkyni v 2. rade ako plnoletej dcére, ktorá s ním žila v spoločnej domácnosti, ale bola už zárobkovo činná, sumu 10.000 eur a žalobcovi v 3. rade, synovi zdravotne postihnutému, o ktorého sa spoločne so žalobkyňou v 1. rade nebohý staral, náhradu nemajetkovej ujmy 18.000 eur, vo zvyšku ich žalobu zamietol. Krajský súd v Bratislave rozhodnutie prvoinštančného súdu rozsudkom zo dňa 15.07.2021, sp. zn. 9Co/40/2021, potvrdil. - Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 26.02.2024, sp. zn. 14C/81/2018, priznal žalobcovi v 1. rade (synovi nebohého) náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.000 eur, žalobcovi v 2. rade, tiež synovi, ktorý žil s nebohým v spoločnej domácnosti, náhradu v sume 8.000 eur a žalobkyni v 3. rade, manželke, náhradu 12.000 eur. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 15.05.2025, sp. zn. 15Co/43/2024, zmenil toto rozhodnutie a žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 6.400 eur, žalobcovi v 2. rade sumu 8.000 eur a žalobkyni v 3. rade sumu 16.000 eur, zohľadniac i spoluzavinenie poškodeného v rozsahu 60 %. - Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 04.05.2017, č. k. 15C/337/2015-207, priznal žalobkyni v 1. rade, manželke nebohého, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur a žalobcom v 2. a 3. rade ako dospelým deťom sumu 5.000 eur, po zohľadnení spoluzavinenia poškodeného v rozsahu 50 %. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 16.06.2021, sp. zn. 6Co/66/2018, uvedené rozhodnutie potvrdil. - Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 23.11.2018, č. k. 11C/128/2015-110, priznal žalobcovi v 1. rade, manželovi nebohej, a žalobcovi v 2. rade, synovi, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur, pričom žalobcovi v 3. rade priznal náhradu v sume 13.000 eur, prihliadajúc na ich veľmi intenzívne a blízke vzťahy s nebohou. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 5Co/145/2019, predmetné rozhodnutie potvrdil. - Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 09.08.2019, č. k. 24C/80/2014-302, priznal žalobkyni v 1. rade, manželke nebohého, s ktorým žila 35 rokov v manželstve, náhradu nemajetkovej ujmy 20.000 eur, kým žalobcom v 2. až v 4. rade, ako dospelým deťom nebohého, náhradu v sume 15.000 eur každému a žalobcom v 5. a v 6. rade, vnukom nebohého, náhradu v sume 5.000 eur. Krajský súd v Bratislave, rozsudkom zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 4Co/70/2020, predmetné rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. - Okresný súd Martin rozsudkom zo dňa 02.07.2018, č. k. 5C/43/2017-258, priznal žalobkyni v 1. rade, manželke nebohého, s ktorým žila 27 rokov v manželstve, náhradu nemajetkovej ujmy v sume 11.000 eur, pričom jeho plnoletým deťom, ktorí naďalej zdieľali s nebohým spoločnú domácnosť, t. j. žalobcom v 2. a v 3. rade priznal náhradu v sume 7.000 eur každému. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 31.01.2019, sp. zn. 9Co/246/2018, predmetné rozhodnutie potvrdil.
76. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje (s poukazom i na závery vyjadrené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 18/2016 <https://www.judikaty.info/search? db=nssr&fCatalogNr=3Cdo%2F18%2F2016&fCatalogNrExact=1>), že nech by bol prístup súdu akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie rovnakého posúdenia veci v rovnakých prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere vystihnúť to, ako široko a rozmanito je vnútorne rozčlenená osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikli medzi nebohým a jeho rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky spôsobí násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému došlo stratou člena rodiny. I keď v danej veci došlo náhlym úmrtím nebohého Vladimíra Cíbika nepochybne k nezvratnému zásahu do osobného a súkromného života žalobcov, ktorý sa nedá nijako reparovať a ani dostatočným spôsobom finančne odškodniť, žalobcovia v konaní neuvádzali následky tejto tragickej udalosti, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako neštandardné, neobvyklé alebo mimoriadne závažné. Preto prihliadajúc na všetky okolnosti, za ktorých došlo k tragickej udalosti, na kritériá rozhodujúce pre ustálenie adekvátnej náhrady nemajetkovej ujmy tak na strane žalobcov, ako i na strane škodcu (ľútosť nad konaním, nedbanlivý spôsob porušenia zákonnej povinnosti) odvolací súd dospel k záveru, že adekvátnou je náhrada nemajetkovej ujmy v základnej sume 20.000 eur pre žalobkyňu v 1. rade a v sume 10.000 eur pre každého zo žalobcov v 2. a v 3. rade; zohľadniac spoluzavinenie poškodeného v rozsahu 60 % potom za primeranú ustálil náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.000 eur pre žalobkyňu v 1. rade a v sume 4.000 pre každého zo žalobcov v 2. a v 3. rade. Odvolací súd je toho názoru, že takto priznaná relutárna náhrada plní nielen kompenzačný charakter, ale nie je ani zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom zohľadňuje i životnú úroveň a právne tradície v krajine. 77. Odvolací súd so zreteľom na ustálenie zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov tak na strane žalovaného v 1. rade (§ 420 Občianskeho zákonníka), ako i na strane žalovaného v 2. rade (§ 427 Občianskeho zákonníka) týchto zaviazal na plnenie náhrady nemajetkovej ujmy solidárne, t. j. spoločne a nerozdielne v zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa právnej teórie, i súdnej praxe (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 187/2013, ako i R 3/1984) sa solidárna zodpovednosť viacerých škodcov uplatní bez ohľadu na právny režim ich zodpovednosti, teda bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť subjektívnu alebo objektívnu, špeciálnu alebo všeobecnú a túto možno aplikovať i v prípade zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. 78. Odvolací súd podotýka, že postupom podľa § 382 C.s.p. umožnil stranám, resp. ich právnym zástupcom vyjadriť sa k aplikácii použitého ustanovenia § 438 ods. 1, ako i § 441 Občianskeho zákonníka na odvolacom pojednávaní dňa 28.05.2026. Právny zástupca žalobcov podotkol, že na uvedené ustanovenia občianskeho kódexu sa v priebehu konania odvolával, pričom spoločne s právnymi zástupcami žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade sa pridržiaval dovtedajších vyjadrení. 79. Na vyššie uvedenom základe a jeho sumarizáciou odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.000 eur, žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000 eur a žalobcovi v 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu žalobkyne v 2. rade a žalobu žalobcu v 3. rade vo zvyšku zamietol. 80. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov celého (t. j. prvoinštančného a odvolacieho) konania podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. Vychádzal z toho, že výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu, a preto zamietnutie žaloby žalobcov v 2. a v 3. rade v časti požadovanej nemajetkovej ujmy, nemožno považovať za procesný úspech žalovaných, ale len za dôsledok úvahy súdu (k tomu aj komentár k § 255 C.s.p., Civilný sporový poriadok, C.H.Beck, Števček M a kol., 2016). Odvolací súd zároveň udáva, že k problematike rozhodovania o náhrade trov konania v spore o poskytnutie primeraného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu zaujal vo svojej rozhodovacej činnosti názor aj Najvyšší súd SR (napríklad uznesenie, sp. zn. 4Cdo 34/2018) vysloviac, že pri neexistencii takého ustanovenia v Civilnom sporovom poriadku, ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, toto sa naďalej uplatní v zmysle článku 4 ods. 2 C.s.p. tak, že žalobca mal plný úspech vo veci, keď mu súd prizná peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy podľa svojej úvahy, pretože nemôže byť sankcionovaný v rámci náhrady trov konania za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku súdom. V zmysle uvedeného žalobkyňa v 1. rade bola v konaní plne úspešná, pričom zamietnutie žaloby žalobkyne v 2. rade v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume
4.000 eur, ako aj žaloby žalobcu v 3. rade v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 4.000 eur, nemalo vplyv na plný úspech týchto žalobcov v konaní, pretože výsledok konania o náhradu nemajetkovej ujmy závisel od úvahy súdu. 81. Odvolací súd pritom vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade tiež udáva, že na jej úspech v spore nemalo vplyv zastavenie konania v časti sumy 526,86 eura s príslušenstvom voči žalovaným v 1. a v 2. rade, keďže k nemu došlo pre späťvzatie žaloby žalobkyne v 1. rade v tejto časti z dôvodu úhrady uvedenej sumy pôvodnou žalovanou v 3. rade v priebehu konania; na zastavení konania v tejto časti žalobkyňa v 1. rade neniesla procesné zavinenie. Žalobkyňa v 1. rade pritom žiadala uložiť povinnosť plnenia všetkým žalovaným de facto s tým, že jej splnením niektorým zo žalovaných zanikne povinnosť ostatných žalovaných; pri späťvzatí žaloby v tejto časti si žalobkyňa neuplatnila nárok na náhradu trov konania. 82. Na uvedenom základe preto odvolací súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobkyni v 1. rade, žalobkyni v 2. rade a žalobcovi v 3. rade priznal proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade spoločne a nerozdielne plný nárok na náhradu trov konania, s tým, že základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. 83. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
iné podania dovolateľa
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).