Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/5/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317217382 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1317217382.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: F.. Z. H., J.. XX. XX. XXXX, G. U. W.. Č.. XX, G., zastúpený: PATENT IURIST s. r. o., Dostojevského rad č. 5, Bratislava, IČO: 36 724 467, proti žalovanému: Plastcom, spol. s r.o., Hattalova ul. č. 4, Bratislava, IČO: 17 318 378, zastúpený: KORABOVA & LOVICH s.r.o., Záborského ul. č. 42, Bratislava, IČO: 50 131 931, o nárok na usporiadanie práv a povinností strán a o nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06. novembra 2017, č. k. 60C/57/2017 - 54, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením nariadil neodkladné opatrenie, ktorým žalovanému uložil povinnosť uviesť mimo prevádzky kamerový systém v administratívnej budove na E. W.. Č.. X, G., nehnuteľnosť zapísaná na liste vlastníctva Č.. XXXX, Q. G. - S.. Č.. J. S., H. Ú. J. S., a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ako aj povinnosť zdržať sa vyhotovovania a archivovania obrazových a zvukových záznamov prostredníctvom kamerového systému v administratívnej budove na E. W.. Č.. X, G., nehnuteľnosť zapísaná na liste vlastníctva Č.. XXXX, Q. G. - S.. Č.. J. S., H. Ú. J. S., a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 137, § 324 ods. 1, 3, § 325 ods. 1, § 325 ods. 1 písm. d) (správne § 325 ods. 2 písm. d/, pozn. odvolacieho súdu), § 326 ods. 1, 2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1, 2, § 333, § 334, § 336 ods. 1, 3 C. s. p., čl. 20 ods. 1, 3 Ústavy SR, § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1, 2, § 663, § 720 Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 4, 5, 7 Zákonníka práce, § 66 ods. 3, 4, § 134, § 135a ods. 1, 2, § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka a vecne splnením zákonných podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia. Uviedol, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy SR s tým, že pri nariadení neodkladného opatrenia súd musí pamätať na to, že ochrana musí byť poskytnutá ako tomu, kto žiada nariadenie neodkladného opatrenia, tak v rámci ústavných pravidiel aj tomu, proti ktorému neodkladné opatrenie smeruje, keď žalobca preukázal potrebu bezodkladne upraviť pomery strán sporu, nakoľko osvedčil základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako aj existenciu nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, že bez okamžitej úpravy pomerov by bolo právo strany sporu ohrozené. Poukázal na skutočnosť, že žalobca návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia a jeho prílohami, konkrétne predloženou faktúrou Č.. P., vystavenou spoločnosťou Nexus Technology spol. s r.o. osvedčil, že kamerový systém bol dodaný žalovanému ako objednávateľovi a konečnému príjemcovi, a preto je v jeho vlastníctve a zároveň z viacerých listinných dôkazov (P. Č.. P., email od pána N. zo dňa 22. 06. 2017, Bezpečnostný predpis žalovaného o používaní kamerového systému zo dňa 12. 07. 2017) je zrejmé, že jedinou osobou s oprávneným prístupom ku kamerovému systému je F.. Z. E., ktorý podľa výpisu z obchodného registra je spolu s F.. Ľ. Z., F.. V. N. a žalobcom konateľmi a spoločníkmi žalovaného, pričom v mene spoločnosti konajú vždy dvaja konatelia spoločne, ako aj existenciu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založený tak Zmluvou o nájme nebytových priestorov zo dňa 01. 01. 2003 uzavretou medzi žalobcom a F.. Z. E. ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom, ako aj Pracovnou zmluvou zo dňa 02. 01. 1996 uzavretou medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom. Uviedol, že žalobca preukázal, že je podielovým spoluvlastníkom so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1 administratívnej budovy, stavby so súpisným Č.. XXXX, K. na K. K. V. „. Č.. XXXXX/X, L. na X. I. Č.. XXXX pre H.. Ú.. J. S., J.U. N. na M. E. W.. Č.. X I. G., keď druhým spoluvlastníkom so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1 je F.. Z. E. s tým, že nebytové priestory nachádzajúce sa v administratívnej budove sú predmetom nájmu na základe Nájomnej zmluvy, kde nájomcom je žalovaný, ktorý na základe bodu 2.14 Nájomnej zmluvy ako nájomca nemá právo bez súhlasu vlastníka vykonávať v prenajatom priestore žiadne zmeny a úpravy nad rámec bežnej údržby, pričom žalobca osvedčil, že súhlas prenajímateľa, t. j. súhlas prijatý rozhodnutím spoluvlastníkov podľa ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou, na umiestnenie kamerového systému na/v administratívnej budove, kvalifikovane udelený nebol, keďže žalobca súhlas na zásah do administratívnej budovy neudelil. Poukázal na skutočnosť, že žalobca je zamestnancom žalovaného s miestom výkonu práce v administratívnej budove na základe Pracovnej zmluvy, ako aj z emailu žalovaného zo dňa 20. 06. 2017 o 19:29 hod. adresovaného zamestnancom žalovaného s miestom výkonu práce v Bratislave mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný oznámil zamestnanom spustenie kamerového systému dňa 20. 06. 2017 o 19:30 hod., pričom oznámenie obsahuje určenie monitorovaného priestoru, účel monitorovania a upozornenie o následkoch prípadnej manipulácie s kamerovým systémom, ktoré bude žalovaným posudzované ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie uviedol, že z titulu výkonu funkcie konateľa žalobcu u žalovaného, je medzi stranami sporu založený vzťah podľa ust. § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka, a to na základe zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej medzi žalovaným ako spoločnosťou a žalobcom ako konateľom, ak bola zmluva o výkone funkcie uzavretá alebo primerane na základe mandátnej zmluvy a rovnako je založený právny vzťah medzi žalobcom ako spoločníkom žalovaného z titulu jeho účasti na spoločnosti (obchodný podiel žalobcu ako spoločníka v žalovanom). Poukázal na skutočnosť, že vychádzajúc z tvrdení žalobcu je dôvodom nariadenia neodkladného opatrenia potreba bezodkladnej úpravy pomerov, ktorú žalobca osvedčil existenciou rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi žalobcom ako spoluvlastníkom administratívnej budovy a zároveň prenajímateľom podľa Nájomnej zmluvy a žalovaným ako nájomcom, zároveň žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, žalobcom ako konateľom a spoločníkom žalovaného a žalovaným ako spoločnosťou, keď na základe súhrnu všetkých žalobcom uvedených skutočností a ním predložených listinných dôkazov mal za to, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia podľa návrhu žalobcu. Uviedol, že pri zohľadnení osvedčeného skutkového stavu, aj žalobca ako spoluvlastník administratívnej budovy má právo na ochranu svojho vlastníckeho práva žalobou podľa § 137 C. s. p., keď právo na ochranu môžu uplatniť buď všetci spoluvlastníci spoločne alebo každý spoluvlastník samostatne, prípadne len niekoľkí z nich, a to bez ohľadu na veľkosť spoluvlastníckeho podielu s tým, že aktívna legitimácia podľa ust. § 126 Občianskeho zákonníka patrí tak výlučnému vlastníkovi, ako aj spoluvlastníkovi (bez ohľadu na to, či ide o podielového alebo bezpodielového spoluvlastníka) teda, že žalobca sa ako spoluvlastník môže domáhať súdnej ochrany z titulu spoluvlastníctva administratívnej budovy a z titulu prípadného porušenia povinnosti žalovaného ako nájomcu podľa Nájomnej zmluvy bez toho, aby na to potreboval súhlas druhého spoluvlastníka Ing. Juraja Horňáka. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že z postavenia žalobcu ako zamestnanca žalovaného, ktorý sa domnieva, že jeho súkromie na pracovisku alebo v spoločných priestoroch bolo narušené, má právo v súlade s ust. § 13 ods. 7 Zákonníka práce sa domáhať právnej ochrany na súde žalobou podľa § 137 C. s. p. a súčasne z účasti žalobcu na spoločnosti a výkonu funkcie konateľa u žalovaného patria žalobcovi v prípade zásahu do jeho práv ako spoločníka alebo v prípade porušenia povinností iných konateľov spoločnosti, aj prípadné zodpovednostné nároky voči žalovanému ako spoločnosti. S ohľadom na ochranu vlastníckeho práva zaručenú každému vlastníkovi Ústavou SR aj Občianskym zákonníkom, ochranu súkromia zamestnanca na pracovisku, ochranu práv spoločníka a konateľa a prípadných nárokov voči žalovanému ako spoločnosti, a zároveň prihliadajúc na princíp proporcionality, mal súd prvej inštancie za osvedčené, že sú dané skutočnosti, ktoré odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami a poskytnutia ochrany osvedčenému právu žalobcu, a to vo vzťahu k zásahu do práva žalobcu uvedením monitorovacieho zariadenia do prevádzky a vyhotovovaním a archivovaním ďalších záznamov jeho prostredníctvom, keď pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia neposudzoval prípadné porušenie povinnosti žalovaného podľa zákona o ochrane osobných údajov, ktoré je predmetom výkonu kontroly Úradu na ochranu osobných údajov SR. Uviedol, že nariadením neodkladného opatrenia sa nezasiahne do práv žalovaného neprípustným spôsobom, či spôsobom, ktorý by nebol adekvátny existujúcej potrebe ochrany žalobcu, teda nedôjde k obmedzeniu žalovaného spôsobom neprimeraným povahe veci a z dôvodu požiadavky rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení, sa nezisťujú všetky skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia o veci, a skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nemusia byť nepochybne preukázané dôkazmi, nakoľko ani zákon z tohto dôvodu nepredpokladá, že by pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení mal súd vykonávať podrobné a rozsiahle dokazovanie, keďže to sa v zásade vykonáva až na pojednávaní (§ 188 ods. 1 C. s. p.), a preto pre nariadenie neodkladného opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto opatrenie, aspoň osvedčené, pričom miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä naliehavosťou jej riešenia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z tvrdení žalobcu vyplýva, že inštaláciou monitorovacieho zariadenia mohlo dôjsť k zásahu do jeho práv vo viacerých rovinách a že zásah do jeho práv trvá, avšak nemá možnosť odstrániť alebo napraviť tento zásah inak, nakoľko žalovaný aj F.. Z. E. vykonanie nápravy požadovanej žalobcom odmietli, a zároveň žalobca oprávnenosť nároku osvedčil, keď spochybnil oprávnenie žalovaného nainštalovať monitorovacie zariadenia v priestoroch administratívnej budovy, zákonnosť konania, spôsobu a postupu, akým k nainštalovaniu monitorovacieho zariadenia žalovaným došlo, ako aj spochybnil dôvodnosť trvania monitorovania priestoru a osôb v administratívnej budove. Poukázal na skutočnosť, že nariadením neodkladného opatrenia neosvedčuje dôvodnosť podanej žaloby vo veci samej, ani neprejudikuje výsledok konania vo veci samej, realizuje len nevyhnutnú bezodkladnú úpravu pomerov v situácii hroziaceho nebezpečenstva bezprostrednej ujmy žalobcu majúc za to, že je osvedčená dostatočná miera dôvodnosti uplatneného nároku potrebná pre nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia s tým, že dôvodnosť žalobcom uvedených tvrdení v žalobe a návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, odôvodňujúcich úpravu práva a povinností voči žalovanému, bude predmetom dokazovania vo veci samej. Uviedol, že nakoľko žalobca podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia súčasne so žalobou vo veci samej, o nároku na náhradu trov konania spojených s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 2. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a návrh na vydanie neodkladného opatrenia zamietnuť. Uviedol, že je nájomcom nebytových priestorov nachádzajúcich sa na prízemí Administratívnej budovy na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01. 01. 2003, ktorú uzatvoril na strane nájomcu so žalobcom M. F.. Z. E. na strane prenajímateľa s tým, že v Administratívnej budove nainštaloval kamerový systém, slúžiaci výlučne na ochranu jeho majetku, čo je u podnikateľov bežným úkonom za účelom zabezpečenia svojho majetku pred jeho poškodením. Poukázal na bod 2.16, 2.8, 2.9 Nájomnej zmluvy, ust. § 415 ods. 1, ako aj ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má právo na zavedenie primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany svojho majetku a zároveň má v zmysle všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku, čo sa v danom prípade týka nielen jeho majetku, ale aj majetku všetkých osôb zdržiavajúcich sa v Administratívnej budove, a preto nainštalovaný kamerový systém plní v tomto prípade prevenčnú funkciu, čím si plní svoju povinnosť v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a rovnako v zmysle vyššie citovaných ustanovení Nájomnej zmluvy. K tvrdeniu žalobcu, že podľa bodu 2.14 Nájomnej zmluvy (nájomca nemá pravo bez súhlasu vlastníka vykonávať v prenajatom priestore žiadne zmeny a úpravy nad rámec bežnej údržby) uviedol, že inštalácia kamerového systému nepredstavuje zmenu alebo úpravu nehnuteľnosti, ktorá by si vyžadovala súhlas prenajímateľa, nakoľko jeho inštalácia si nevyžadovala vykonanie žiadnych stavebných úprav Administratívnej budovy, pretože bol nainštalovaný iba do odnímateľných stropných podhľadov, čo nepredstavuje takú zmenu alebo úpravu nad rámec bežnej údržby, ktorá by vyžadovala súhlas prenajímateľa v zmysle Nájomnej zmluvy alebo v zmysle ust. § 667 Občianskeho zákonníka. Žalovaný poukázal taktiež na skutočnosť, že súhlas prenajímateľa bol daný, keďže ho poskytol Ing. Horňák ako podielový spoluvlastník Administratívnej budovy so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1 s tým, že podľa ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony, týkajúce sa spoločnej veci, ktorá sa nachádza v podielovom spoluvlastníctve môže vykonávať ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov, a nestotožnil sa ani s argumentáciou žalobcu, že inštalácia kamerového systému predstavuje hospodárenie so spoločnou vecou, nakoľko nainštalovanie kamerového systému, ktorý si nevyžiadal žiadny stavebný zásah do nehnuteľnosti, nie je možné považovať za hospodárenie so spoločnou vecou, pretože ide o bežný úkon na zabezpečenie ochrany vlastníckeho práva. Uviedol, že nainštalovaný kamerový systém nie je možné subsumovať pod kontrolný mechanizmus v zmysle ust. § 13 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý by mal slúžiť na monitorovanie zamestnancov na pracovisku, ale slúži výhradne na jeho ochranu majetku, ako to vyplýva aj z Oznámenia informačného systému osobných údajov zo dňa 07. 07. 2017, ktoré doručil Úradu pre ochranu osobných údajov Slovenskej republiky s tým, že kamerový systém pozostáva z troch kamier, z ktorých dve sú nainštalované v priestoroch vstupnej chodby a jedna kamera je nainštalovaná v uzamknutej serverovni, pričom už z umiestnenia jednotlivých súčastí kamerového systému vyplýva, že účelom kamerového systému nemôže byť monitorovanie zamestnancov na pracovisku, ktoré by bolo spôsobilé narušiť ich súkromie, nakoľko kamery sa na pracovisku ani len nenachádzajú. Poukázal na skutočnosť, že v prenajatých priestoroch vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, pričom umiestnenie kamerového systému vo vstupných priestoroch Administratívnej budovy je absolútne legitímnym prostriedkom ochrany jeho majetku a je v súlade s bežnou podnikateľskou praxou a práve z dôvodu, že nemá žiadny záujem na tom, aby zasahoval do práva svojich zamestnancov na ochranu a rešpektovanie ich súkromia, nainštaloval kamerový systém iba do vstupných priestorov, čím pri výkone práva na ochranu svojho vlastníctva neprimerane neobmedzuje žalobcu ani ďalších svojich zamestnancov a rešpektuje tak jednu zo základných zásad občianskoprávnych vzťahov upravených v ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že kamerový systém bol nainštalovaný plne v súlade s platnou legislatívou v oblasti ochrany osobných údajov, pričom Úradu pre ochranu osobných údajov SR oznámil začatie spracúvania osobných údajov ku dňu 25. 07. 2017, čím si splnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle ust. § 35 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov a priestory, ktoré sú snímané kamerovým systémom, sú okrem iného viditeľne označené ako monitorované a to nápisom „Objekt sledovaný kamerovým systémom“, čím splnil svoju povinnosť v zmysle ust. § 15 ods. 7 zákona, a preto odmietol, že by dochádzalo k závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcu, ako to tvrdí v návrhu na vydanie neodkladného opatrenia. K tvrdeniu žalobcu, že samotné rozhodnutie o tom, že sa monitorovacie zariadenie zakúpi, nainštaluje a bude prevádzkovať, malo byť predmetom obchodného vedenia spoločnosti, t. j. rozhodnutia väčšiny konateľov spoločnosti uviedol, že pojem obchodné vedenie spoločnosti nie je v slovenskom právnom poriadku žiadnym spôsobom definovaný, avšak mal za to, že vydávanie smerníc, resp. bezpečnostných predpisov, súvisiacich s bežnou činnosťou spoločnosti nemožno subsumovať pod pojem „obchodné vedenie spoločnosti“, ktoré je v právnej teórii interpretované prevažne ako riadenie spoločnosti, t. j. najmä organizovanie a riadenie jej podnikateľskej činnosti, vrátane rozhodovania o podnikateľských zámeroch, a preto by bolo neprijateľné, aby o bežných a elementárnych záležitostiach spoločnosti mali rozhodovať konatelia väčšinou hlasov. Žalovaný ďalej uviedol, že za predpokladu, ak by pripustil, že konanie v rámci obchodného vedenia spoločnosti v zmysle ust. § 134 ods. 1 Obchodného zákonníka zahŕňa rozhodovanie o všetkých bežných veciach v spoločnosti, dochádzalo by tak k situáciám, kedy by bola obmedzená samotná činnosť spoločnosti, nakoľko by takéto rozhodovanie o bežných veciach vyžadovalo zvolávanie schôdze väčšiny konateľov, čo nie je objektívne možné a ani vyžadované zákonom, aby sa zabezpečil súhlas väčšiny konateľov vo všetkých otázkach týkajúcich sa bežných záležitostí spoločnosti a jej činnosti. Poukázal na ust. § 135a vetu prvú Obchodného zákonníka a skutočnosť, že žalobca je konateľom a spoločníkom žalovaného, a preto nemohli byť žiadnym spôsobom porušené práva žalobcu, práve naopak, konanie žalobcu, ktorý sa domáha odstránenia kamerového systému, je spôsobilé poškodiť jeho záujmy, nakoľko nainštalovaný kamerový systém slúži výlučne na ochranu majetku aj v súlade so záujmami samotného žalobcu ako jedného z konateľov a spoločníkov žalovaného. Uviedol, že v danom prípade nebola osvedčená dôvodnosť nariadenia neodkladného opatrenia spočívajúceho v uložení povinnosti uviesť kamerový systém v Administratívnej budove mimo prevádzky a zdržať sa vyhotovovania obrazových a zvukových záznamov prostredníctvom kamerového systému, nakoľko žalobca neosvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov strán (v zmysle ust. § 325 ods. 1 C. s. p.), bez ktorej by boli ohrozené práva žalobcu s tým, že nariadením neodkladného opatrenia bolo naopak zasiahnuté do jeho práv, konkrétne do práva na ochranu svojho majetku, pričom obmedzenie nariadené neodkladným opatrením, nie je podľa jeho názoru primeraným povahe veci, nakoľko mu ním vznikla hrozba vzniku škody a napokon aj samotnému žalobcovi. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že navrhuje napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na skutočnosť, že D. F.. E.Á. zo dňa 20. 06. 2017 dokazuje, že dal v tento deň nielen svojvoľne nainštalovať kamerový systém, ale všetkým zamestnancom oznámil, že kamerový systém bol v tento deň aj spustený, čím viacnásobne porušil zákon, keď neoprávnene začal monitorovať spoločné priestory, pričom sa vo svojom emaily ešte aj vyhrážal zamestnancom, že akákoľvek manipulácia s týmto protiprávnym monitorovaním priestorov, bude dôvodom na okamžité rozviazanie pracovného pomeru. Uviedol, že ak F.. E. v mene žalovaného oznámil až dňa 07. 07. 2017 (pod ťarchou jeho sťažností, či vypracovaného právneho stanoviska advokátskej kancelárie BÁNOS, s.r.o.) Úradu pre ochranu osobných údajov SR, že kamerový systém ešte len spustí, hoci ho preukázateľne už spustil, čo sám deklaroval, tak v odvolaní klame, pretože kamerový systém bol nainštalovaný a spustený preukázateľne v rozpore s platnou legislatívou a proti tomuto protiprávnemu a svojvoľnému konaniu Ing. Horňáka dal už dňa 21. 06. 2017 sťažnosť na Úrad na ochranu osobných údajov. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že inštalácia kamerového systému v prenajatom objekte je bežnou činnosťou podnikateľa (pokiaľ nepodniká s kamerovým systémom) a už vôbec nepredstavuje bežnú údržbu v rámci výkonu nájomných práv, ako to účelovo prezentuje, ktorú skutočnosť preukazuje fakt, že pred spustením takéhoto kamerového systému musí ten, kto takýto kamerový systém inštaluje, splniť viaceré zákonné povinnosti vrátane oznámenia takejto skutočnosti Úradu pre ochranu osobných údajov, pričom musí doložiť, že splnil všetky náležitosti vyplývajúce zo zákona a teda nemôže takýto kamerový systém len tak namontovať a začať používať, ako by to mohol robiť pri hocijakej inej bežnej údržbe, a preto zo strany žalovaného bola hrubým spôsobom porušená nájomná zmluva. Uviedol, že hoci má žalovaný právo chrániť svoj majetok, musí to robiť spôsobom, ktorý mu zákon, či zmluva dovoľuje a nemôže konať svojvoľne, avšak žalovaný nainštaloval dve kamery v spoločných priestoroch, ktoré používa ďalších šesť firiem, a ak by si ktorýkoľvek nájomca mohol v rámci „bežnej údržby“ nainštalovať a používať svoj vlastný kamerový systém, tak by v len v prenajatých priestoroch na E. W.. Č.. X mohlo byť zrazu namontovaných sedem kamerových systémov, keďže tam sídli spolu sedem firiem, a preto je otázne, kto má právo si takéto kamery nainštalovať na určitých konkrétnych miestach a kto o tom v rámci „bežnej údržby“ rozhodne, pričom nie je zrejmé, čím chce žalovaný zdôvodniť, že iba on má výlučné právo inštalovať si kamery v spoločných priestoroch na určitom preňho najvhodnejšom mieste a iný nájomca takéto právo nemá. Poukázal na skutočnosť, že práve inštalácia kamier v spoločných priestoroch používaných i ostatnými nájomcami preukazuje, že nejde o bežnú údržbu a ide o neoprávnený zásah nielen do práv vlastníka objektu, ale i do práv ostatných nájomcov, pričom ku kamerovému systému má prístup výlučne iba konateľ F.. E., ktorý ho žiadnemu inému nájomcovi nesprístupnil a odmietol ho sprístupniť i jemu ako konateľovi žalovaného a spoluvlastníkovi nehnuteľnosti, a preto tento kamerový systém nechráni ostatných nájomcov, ale ani žalovaného, pretože ak by mal kamerový systém chrániť ostatných nájomcov, tak by k nemu museli mať prístup a v prípade, ak by mal chrániť žalovaného, tak by k nemu museli mať prístup všetci konatelia, aby vedeli takúto ochranu žalovaného reálne zabezpečiť a využiť. Uviedol, že práve skutočnosť že tento kamerový systém dal sám svojvoľne nainštalovať F.. E. a používa ho sám bez toho, aby k nemu umožnil prístup ostatným konateľom pracujúcim na E. W.. Č.. X preukazuje, že neslúži žalovanému, ale výlučne záujmom F.. E.. Nestotožnil sa ani s tvrdením, že právne úkony týkajúce sa spoločnej veci môže vykonávať ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov, nakoľko je v priamom rozpore s ustanovením § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom ak by prijal takúto účelovú argumentáciu znamenalo by to, že F.. E. ako spoluvlastník vlastne môže sám uzatvárať akékoľvek zmluvy týkajúce sa spoločnej nehnuteľnosti a nemusí o tom ďalšieho spoluvlastníka vôbec ani informovať a zároveň poukázal na ustálenú právnu prax a rozsiahlu judikatúru, ktorá preukazuje, že takéto tvrdenie je absolútny nezmysel, keď napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 3 MCdo 2/2008 sa konštatuje, že „Pokiaľ by ale o niektorej záležitosti spadajúcej pod hospodárenie so spoločnou vecou rozhodol sám väčšinový spoluvlastník bez toho, aby dal menšinovému spoluvlastníkovi možnosť zúčastniť sa na procese rozhodovania a vyjadriť v ňom svoj názor, zostalo by rozhodnutie väčšinového spoluvlastníka (hoci aj výrazne dominujúceho) len rozhodnutím jedného spoluvlastníka. Prijaté rozhodnutie by nebolo možné považovať za rozhodnutie spoluvlastníkov a nešlo by ani o rozhodnutie „väčšiny“ v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka a takéto rozhodnutie nemožno považovať za platné. Každý spoluvlastník má (bez ohľadu na výšku jeho spoluvlastníckeho podielu) právo zúčastňovať sa na procese vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov a prijímania ich rozhodnutia o hospodárení so spoločnou vecou. Dovolací súd zhodne s názorom generálneho prokurátora nepovažuje rozhodnutie odvolacieho súdu pri posudzovaní otázky pojmu hospodárenia so spoločnou vecou a rozdelenie činnosti na „bežnú“' údržbu a „nie bežnú“ údržbu za správne. Ako už bolo konštatované vyššie, za hospodárenie so spoločnou vecou v zmysle ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka treba považovať všetky činnosti spoluvlastníka, ktoré boli vykonané za účelom zabezpečenia a udržiavania spoločnej veci v stave spôsobilom na užívanie, jej funkčnosti a ochrany a zamedzujúce poklesu kvality a hodnoty spoločnej veci.“. Poukázal na účelovú a ustálenej právnej praxi odporujúcu interpretáciu pojmu obchodné vedenie žalovaným v snahe ospravedlniť a odôvodniť protiprávne konanie jeho konateľov F.. E. M. F.. N., pričom ako vyplýva z ustálenej súdnej praxe napr. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoPr/3/2012, „má pojem obchodné vedenie úplne iný rozsah ako to uvádza žalovaný, pretože „Jedná sa o rozhodovanie všetkých otázok, ktoré majú vplyv na riadenie a chod spoločnosti s ručením obmedzeným, teda vrátane rozhodovania o obchodnej, personálnej, mzdovej, ekonomickej, účtovnej, technickej a podnikateľskej stratégii, ako aj rozhodovanie o schvaľovaní vnútorných firemných smerníc. Odvolací súd poznamenáva, že takáto definícia vykladania pojmu „obchodné vedenie spoločnosti“ bolo vyslovené aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 12/2009 zo dňa 30. apríla 2009, že pod pojem obchodného vedenia spoločnosti možno zahrnúť rozhodovanie o otázkach organizačného charakteru, o technických otázkach, o veciach vnútornej prevádzky ako aj o podnikateľskom zámere.“. Uviedol, že z uvedených skutočností vyplýva, že boli porušené nielen jeho práva ako spoluvlastníka budovy v podiele 50 % podieľať sa na spoločnom hospodárení a rozhodovať o spoločnej veci, ale aj jeho práva ako konateľa žalovaného, keďže spolu s Ing. Juríkom ako druhým konateľom žalovaného vôbec neboli oboznámení o tom, že by sa mal kupovať a inštalovať kamerový systém, a neboli ani informovaní, že by sa mala schvaľovať nejaká smernica ohľadne kamerového systému a o existencii takejto smernice sa dozvedeli až z konania Úradu pre ochranu osobných údajov. Uviedol, že s poukazom na podanú žalobu a vyššie uvedené právne skutočnosti je preto odvolanie žalovaného založené na nepravdivých skutočnostiach, a používanie tohto kamerového systému viacnásobne porušuje jeho práva, nakoľko kamerový systém neslúži žalovanému, ale výlučne iba Ing. Horňákovi na zabezpečenie jeho záujmov, ktorého pri jeho používaní a nakladaní s obrazovými záznamami nikto nemôže skontrolovať, keďže k tomuto kamerovému systému nemá nikto iný prístup, a vzhľadom na jeho protiprávne konanie bezprostredne hrozí zneužívanie tohto kamerového systému. 4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 10. 01. 2018, nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec v medziach podaného odvolania podľa § 380 ods. l C. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 C. s. p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech. 6. Podľa § 324 ods. 1 C. s. p., pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. 7. Podľa § 324 ods. 3 C. s. p., neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. 8. Podľa § 325 ods. 1 C. s. p., neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 9. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) C. s. p., neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala. 10. Podľa § 326 ods. 1 C. s. p., v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. 11. Podľa § 326 ods. 2 C. s. p., k návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva. 12. Podľa § 329 ods. 1 C. s. p., súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. 13. Podľa § 329 ods. 2 C. s. p., pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 14. Navrhovateľ neodkladného opatrenia musí (pokiaľ chce byť v konaní o neodkladnom opatrení úspešný) osvedčiť uplatnený nárok ako aj potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, t. j. naliehavosť situácie alebo obavu z ohrozenia exekúcie. 15. Nariadenie neodkladného opatrenia má charakter dočasného riešenia vzťahov medzi stranami sporu a vyžaduje preukázanie a osvedčenie existencie hmotnoprávneho nároku (pomeru, vzťahu) medzi stranami, ohľadne ktorého majú byť dočasne upravené pomery strán, ako aj preukázanie naliehavej potreby úpravy právnych pomerov do rozhodnutia vo veci samej, keďže bezodkladná úprava je odôvodnená iba vtedy, ak existuje dôvodná obava, že jej nenariadením sa podstatne zhorší právne postavenie žalobcu v spore. 16. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že základným predpokladom prípustnosti a dôvodnosti neodkladného opatrenia je tvrdenie a osvedčenie existencie právneho vzťahu medzi stranami sporu a nevyhnutnosť úpravy právnych vzťahov medzi nimi. Neodkladné opatrenie plní funkciu prostriedku regulujúceho právne vzťahy na obdobie po jeho vydaní a má preto výrazný preventívny zmysel i účinok, ktorý v naliehavých prípadoch môže zamedziť i vzniku škody alebo inej ujmy a ak k nej došlo, neodkladným opatrením je možné zabrániť jej rozširovaniu. Nariadenie neodkladného opatrenia vo všeobecnosti teda predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva (nároku), a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe predbežnej úpravy a podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo niektorej zo strán ohrozené. 17. Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení neodkladného opatrenia teda súd poskytne oprávnenej strane dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jej postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený, a teda, že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť, nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou vo forme neodkladného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti strán sporu ani posúdenie právneho vzťahu medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný a môže rozhodnúť inak. 18. V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia dôkazná povinnosť smeruje k osvedčeniu tých procesných a hmotnoprávnych skutočností, ktorých pravdepodobnosť môže vyústiť do záveru o legálnosti (potrebe, naliehavosti, primeranosti) nariadenia neodkladného opatrenia. Unesenie dôkazného bremena v tomto konaní teda predpokladá len to, aby navrhovateľ neodkladného opatrenia súdu aspoň navrhol dôkazy základného významu pre osvedčenie nároku, ktorý má byť dočasne chránený neodkladným opatrením, ako i dôkazy na osvedčenie naliehavosti, primeranosti a nevyhnutnosti dočasného opatrenia. 19. Pri rozhodovaní o nariadení neodkladného opatrenia súd skúma aj to, či je návrh prípustný z hľadiska ústavnoprocesných princípov platných v civilnom procese, či je opodstatnený z hľadiska ochrany ústavou zaručených práv a slobôd, ktoré by mohli byť obmedzené, vylúčené, alebo suspendované výrokom neodkladného opatrenia. 20. Z obsahu žaloby, ktorej súčasťou je aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vyplýva, že žalobca sa vo veci samej domáha uložiť žalovanému povinnosť odinštalovať inštalovaný kamerový systém v administratívnej budove na E. W.. Č.. X, G., J. L. na X. I. Č.. XXXX, Q. G. - J. S., H. Ú. J. S. a zničiť všetky obrazové a zvukové záznamy vyhotovené predmetným kamerovým systémom. 21. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a F.. Z. E. sú podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti - administratívnej budovy so súpisným číslom XXXX postavenej na parcele registra „. Č.. XXXXX/X, L. na X. I. Č.. XXXX, I. Okresným Ú. G., H. Q., pre Q. G. F., Q. G. - S.. Č.. J. S., H. Ú. J. S., o veľkosti spoluvlastníckeho podielu každého v 1, ktorej nebytové priestory na základe Nájomnej zmluvy zo dňa 01. 01. 2003 podieloví spoluvlastníci prenajali žalovanému a súčasne, že žalobca je nielen jedným zo štyroch spoločníkov a konateľov žalovaného, ale aj na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 02. 01. 1996 v znení Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 04. 08. 2009 jeho zamestnancom na pracovnej pozícii obchodno - ekonomického riaditeľa. 22. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k správnemu záveru o existencii právneho vzťahu medzi sporovými stranami na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01. 01. 2003, Pracovnej zmluvy zo dňa 02. 01. 1996 v znení Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 04. 08. 2009 a peňažného vkladu žalobcu (spoločníka) do majetku žalovaného (základného imania), čím žalobca osvedčil dôvodnosť a trvanie nároku vo veci samej, ako zákonného predpokladu na nariadenie neodkladného opatrenia. 23. K tvrdeniam žalovaného v podanom odvolaní namietajúceho, že nariadením neodkladného opatrenia napadnutým uznesením došlo k zásahu do jeho práv, odvolací súd uvádza, že zo zápisnice Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky z výkonu kontroly v priestoroch kontrolovanej osoby zo dňa 12. 10. 2017, číslo: XXXXX/XXXX-W.-X vyplýva, že kamerový informačný systém kontrolovanej osoby (žalovaného) monitoruje vstup, resp. vstupnú chodbu administratívnej budovy (monitorovanie zamestnancov celkom šiestich obchodných spoločností, klientov, návštev a podobne) a priestor serverovne, ktorý je prístupný len zamestnancom kontrolovanej osoby s tým, že kamerový systém je tvorený troma kamerami s nočným videním, ktoré majú statickú povahu (nie je možné ich vzdialené presmerovanie ani optické priblíženie obrazu), keď kamery sú prepojené s úložiskom umiestneným v serverovni, pričom zábery, záznamy a nastavenia kamerového systému sú ovládané z pracovne konateľa kontrolovanej osoby (F.. E.) izolovaným prepojením (switch to switch) metalickým káblom medzi úložiskom a prenosným počítačom (notebookom) F.. E., ktorý je príležitostne pripájaný k verejne prístupnej počítačovej sieti (internet, emailové správy a podobne); pričom vstup do kamerového systému je podmienený zadaním používateľského mena a hesla. 24. Potreba okamžitej úpravy pomerov medzi stranami sporu neodkladným opatrením je kumulatívnou požiadavkou na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorá musí byť nielen bezodkladná, naliehavá a nevyhnutná, ale aj reálne preukázaná. Neodkladné opatrenie bude spravidla opodstatnené, ak žalobcovi hrozí vznik alebo rozširovanie škody, či inej ujmy, ak dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu jeho práv a oprávnených záujmov, prípadne hrozí zhoršenie jeho právnej pozície do takej miery, že sa mu viac neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. 25. Odvolací súd sa s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, že žalobca neosvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov strán (ust. § 325 ods. 1 C. s. p.), bez ktorej by boli ohrozené jeho práva, pretože inštalácia monitorovacích zariadení bola vykonaná v súlade s bodom 2.14 Nájomnej zmluvy nestotožnil, nakoľko tým, že žalovaný do prenajatých priestorov nainštaloval tri monitorovacie zariadenia (kamery), zasiahol do vlastností, charakteru, vzhľadu prenajatých priestorov oproti stavu, v ktorom boli prenajaté, a preto inštalácia monitorovacích zariadení vybočuje z rámca bežného užívania prenajatej veci, pričom prevádzka monitorovacieho zariadenia spočívajúca vo vyhotovovaní obrazových snímkov, obrazových a zvukových záznamov žalobcu ako fyzickej osoby je objektívne spôsobilá zasiahnuť do jeho osobnostných práv. 26. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného, že inštalácia monitorovacieho zariadenia nespadá pod režim hospodárenia so spoločnou vecou podľa ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov a pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd, pretože pod pojmom hospodárenie so spoločnou vecou je potrebné si predstaviť predovšetkým úkony týkajúce sa ekonomickej stránky spoločnej veci, teda najmä jej užívanie, ale aj všetko ďalšie, čo s existenciou spoločnej veci súvisí, ako napr. činnosti, ktoré vec udržiavajú, opravujú, menia, zhodnocujú, znehodnocujú, a preto inštalácia monitorovacích zariadení nepochybne podlieha režimu hospodárenia so spoločnou vecou, pričom konanie Ing. Juraja Horňáka, ako jedného z konateľov žalovaného a súčasne podielového spoluvlastníka administratívnej budovy, so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/2 znamená, že v dôsledku rovnosti spoluvlastníckych podielov, nemohol platne ako spoluvlastník udeliť žalovanému súhlas s inštaláciou monitorovacích zariadení, ktorá predstavuje zmenu kvality užívania (hospodárenia) spoločnej veci. 27. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že bezodkladná úprava pomerov strán sporu je vo vzťahu k zásahu do práva žalobcu uvedením monitorovacieho zariadenia do prevádzky a vyhotovovaním a archivovaním ďalších záznamov prostredníctvom tohto zariadenia nevyhnutná, nakoľko žalobca spochybnil oprávnenie žalovaného nainštalovať monitorovacie zariadenie v priestoroch administratívnej budovy, zákonnosť tohto konania, ako aj spôsobu a postupu, akým k nainštalovaniu monitorovacieho zariadenia došlo, z dôvodu ktorého odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p., ako vecne správne potvrdil. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).