Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 9Co/19/2025 1115213989 22. 01. 2026 JUDr. Roman Huszár ECLI:SK:KSBA:2026:1115213989.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci žalobcu: S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.Z. XXX, D. M., zastúpený JUDr. Sabína Hodoňová, advokátka, Mariánske námestie 31, Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, Stromová 1, Bratislava, za účasti intervenientov na strane žalovaného: 1./ Prešovský samosprávny kraj, so sídlom Námestie mieru 2, Prešov, 2./ Gymnázium J. Francisci - Rimavského, so sídlom Kláštorská 37, Levoča, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-14C/142/2015-216 zo dňa 8. novembra 2024, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný, intervenient 1./ a 2./ na strane žalovaného nemajú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 13.929 €, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonných rozhodnutí intervenientov 1./,2./ ( výrok I.). Zároveň rozhodol, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva. Intervenient 1./ a intervenient 2./ na strane žalovaného majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.). 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca v druhom polroku 3. ročníka v školskom roku 2011/2012 u intervenienta 2./ dosiahol prospech „nedostatočný“ zo štyroch predmetov - seminár z matematiky, anglický jazyk, matematika a fyzika. Ďalej nebolo sporné, že riaditeľ intervenienta 2./ rozhodnutím č. 155/2012 z 16.08.2012 nepovolil žalobcovi vykonanie opravnej skúšky z anglického jazyka a seminára z matematiky a rozhodnutím č. 138/2012 z 16.7.2012 nepovolil žalobcovi vykonanie opravnej skúšky z predmetov matematika a fyzika. Voči obom týmto rozhodnutiam podal žalobca v správnom konaní odvolanie, o ktorom rozhodol intervenient 1./ tak, že rozhodnutia potvrdil. Žalobca následne podal správne žaloby, o ktorých zhodne rozhodol Krajský súd v Prešove (rozsudkom č. k.: 4S/36/2012-52 z 05.09.2013 a rozsudkom č. k.: 5S/4/2012-51 z 17.04.2013) tak, že tieto rozhodnutia pre ich nepreskúmateľnosť zrušil. Tiež nebolo sporné, že žalobcovi bolo umožnené následne vykonať opravnú skúšku z matematiky a fyziky rozhodnutím intervenienta 2./ č. 26/2014 z 27.01.2014. Medzi stranami bolo sporné s akým výsledkom skončili tieto komisionálne skúšky z matematiky a fyziky. Žalobca sa počas konania k uvedenej skutočnosti nevyjadril, pričom intervenient 2./ uviedol, že žalobca z predmetu matematika neuspel a na skúšku z fyziky už ani neprišiel. Tiež bolo medzi stranami sporné, čo žalobca v období, kedy mu pôvodne v lete 2012 nebolo umožnené vykonať komisionálne skúšky až do januára 2014, kedy mu bola umožnená komisionálna skúšky z matematiky a fyziky vlastne robil.
Žalovaný namietal, že žalobca sa za daný čas mohol zamestnať, resp. poberať dávky nezamestnanosti, a tým pádom by nebola na mieste nemajetková ujma v takej výške, akej sa žalovaný domáhal. Podľa žalovaného žalobca ani nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, teda tvrdenia žalobcu, že bol v očiach učiteľov, spolužiakov či iných osôb posudzovaný ako niekto, kto si riadne neplní svoje školské povinnosti, alebo že by vôbec došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Čo sa týka sporných skutočností, súd prvej inštancie uviedol, že dôvodom pre zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že žalobcovi v zmysle § 56 ods. 3 Školského zákona nemala byť možnosť vykonať komisionálnu skúšku vôbec umožnená. Ohľadom vyhodnotenia spornej otázky, ako skončili komisionálne skúšky z matematiky a fyziky súd uviedol, že k uvedenému sa vyjadril len intervenient 2./ na pojednávaní. Žalobca vzhľadom na svoju neprítomnosť (ospravedlnenú jeho právnym zástupcom, ktorý sa takisto pojednávania nezúčastnil) sa k uvedenému nevyjadril. Žalobca teda túto skutočnosť nepoprel. Súd prvej inštancie mal teda za preukázané, že žalobca neuspel na komisionálnej skúške z predmetu matematika a na skúšku z predmetu fyzika sa ani nedostavil. Čo sa týka vyhodnocovania ostatných sporných skutkových okolností, tieto nie je podľa súdu potrebné vyhodnocovať, nakoľko sa týkajú iba otázky posúdenia dôvodnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na to, že súd žalobu zamietol z dôvodu, že tu nie je ani základ nároku na náhradu škody, nie je potrebné sa zaoberať výškou takejto škody. 1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 5 , § 6 ods. 1, 2 , § 17 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2013 do 30.06.2023 (ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z.“); § 56 ods. 3 zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.09.2008 do 31.03.2015 (ďalej len „ Školský zákon“), keď uviedol, že predmetom tohto konania je žaloba o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, a teda aj zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci je nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a škodou. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci sú kumulatívne; v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je táto zodpovednosť daná. Pojem nezákonnosť rozhodnutia najvyšší súd interpretoval vo veci sp. zn. 7Cdo/27/2011, keď v rozhodnutí uviedol, že „rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla“. Pojem škoda zákon č. 514/2003 Z.z. ani Občiansky zákonník nedefinujú. V uznesení sp. zn. 4MCdo/23/2008 Najvyšší súd vymedzil škodu ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, objektívne vyjadriteľnú všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, napraviteľnú poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. V judikáte R 55/71 je skutočná škoda vymedzená ako zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku poškodeného, ktorý už nastal a predstavuje majetkové hodnoty potrebné na uvedenie veci do predošlého stavu, prípadne na vyváženie dôsledkov vyplývajúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho - ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/195/2015). Rovnako vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a vznikom škody zákon č. 514/2003 Z.z. ani Občiansky zákonník nevysvetľujú. Z tohto dôvodu sú smerodajné stanoviská prezentované v odbornej literatúre a v súdnej praxi. Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach uplatňovania práva na náhradu škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/313/2009, sp. zn. 6Cdo/103/2011) vyplýva, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody (škoda teda bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve a iba týmto rozhodnutím); nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 177/08). Nezanedbateľné je, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci môže byť významným článkom reťazca príčin a následkov, čo ale bez ďalšieho ešte neznamená danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a škodou.
1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že čo sa týka preukázania prvého predpokladu vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, teda existencia nezákonného rozhodnutia, toto je v tomto prípade splnené, nakoľko žalobca preukázal, že rozhodnutia riaditeľa intervenienta 2./ a rozhodnutia intervenienta 1./ (ktorými intervenient 1./ potvrdil rozhodnutia intervenienta 2./) boli následne zrušené v správnom súdnictve Krajským súdom v Prešove. Pre toto konanie je však dôležité to, že v zmysle § 56 ods. 3 Školského zákona v znení účinnom od 01.09.2008 do 31.03.2015 (teda v období, kedy boli dané rozhodnutia vydané, a kedy mal žalobca vykonať komisionálne skúšky) mohol byť žalobca pripustený k vykonaniu opravnej (komisionálnej) skúšky len ak mal na konci druhého polroka prospech nedostatočný najviac z dvoch predmetov. Žalobca mal však prospech nedostatočný zo štyroch predmetov - anglický jazyk, seminár z matematiky, matematika a fyzika. Žalobcovi teda nemala byť opravná skúška vôbec umožnená. Krajský súd v Prešove síce rozhodnutia o nepripustení tejto skúšky zrušil, ale nie z dôvodu, že žalobcovi by takáto skúška umožnená byť mala, ale z dôvodu nepreskúmateľnosti dôvodov uvedených v týchto rozhodnutiach intervenientov 1./ a 2./. Po správnosti by tak intervenient 2/ mal znova rozhodnúť rovnakým výrokom, teda že žalobcovi sa vykonanie opravnej skúšky neumožňuje. Ak by aj žalobcovi nejaká škoda vznikla, nemôže tu medzi takouto škodou a nezákonnými rozhodnutiami intervenientov existovať kauzálny nexus, t. j. príčinná súvislosť, nakoľko tak či tak by žalobca „dopadol na konci dňa rovnako“. Navyše, ak už aj bol žalobca v rozpore s § 56 ods. 3 Školského zákona pripustený k opravnej skúšky z predmetov matematika a fyzika, skúšku z matematiky úspešne nevykonal, a na skúšku z fyziky ani neprišiel. Zo strany žalobcu tak nie je preukázané, že by tieto opravné skúšky úspešne v riadnom termíne v lete 2012 (ak by tu neboli nezákonné rozhodnutia, a bolo by mu ich vykonanie umožnené) vykonal. Aj táto skutočnosť tak znamená, že medzi prípadnou škodou a nezákonnými rozhodnutiami nie je žiadna príčinná súvislosť. Je teda na mieste tvrdenie, že si prípadný zásah do osobnostných práv (nazeranie na žalobcu zo strany iných ľudí ako na osobu, ktorá si neplní školské povinnosti, a ktorá nie je schopná úspešne zvládať štúdium na gymnáziu) zavinil žalobca sám, keď nevyužil ani možnosť vykonať opravnú skúšku z matematiky a fyziky na to, aby túto opravnú skúšku úspešne zvládol. Dôvodom zamietnutia tejto žaloby je tak nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami intervenientov 1./ a 2./ a prípadnou škodou. Súd prvej inštancie pre úplnosť uviedol, že sa otázkou, či nejaká škoda žalobcovi vznikla, a v akej výške nezaoberal, nakoľko jej zodpovedanie by nijako nemohlo zmeniť dôvod, pre ktorý súd pristúpil k zamietnutiu tejto žaloby. 1.4. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 257 C.s.p.. Nakoľko v konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, za normálnych okolností by mu patrila náhrada trov konania. Nakoľko mu však žiadne nevznikli a nakoľko žalovaný na pojednávaní explicitne uviedol, že sa náhrady trov konania nedomáha, súd v tomto videl dôvody hodné osobitného zreteľa a náhradu trov konania žalovanému nepriznal. Podobne tiež uznesenie Najvyššieho súdu z 28.02.2018 sp. zn.: 7Cdo/14/2018, podľa ktorého ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p., zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Intervenienti 1./ a 2./, ktorí boli takisto v konaní úspešní, sa však na pojednávaní vyjadrili, že si uplatňujú nárok na náhradu trov konania v podobe cestovného. V zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. im tak súd voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), h) C.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 2.1. Poukázal nato, že podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. s poukazom na nezákonné rozhodnutia, ktorými mu nebolo povolené vykonanie opravnej skúšky z predmetov anglický jazyk, seminár z matematiky, matematiky a fyziky. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami intervenientov a prípadnou škodou, keď konštatoval, že pokiaľ by aj žalobcovi nejaká škoda vznikla, nemôže medzi takouto škodou a nezákonnými rozhodnutiami existovať kauzálny nexus, nakoľko žalobca by tak či tak na konci dňa dopadol rovnako, z dôvodu, že nespĺňa predpoklady na to, aby bol pripustený ku komisionálnym skúškam. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že samotný civilný súd prejudikoval otázku možnosti pripustenia alebo nepripustenia žalobcu ku komisionálnym skúškam a od daného záveru odvodzoval aj nenaplnenie podmienky príčinnej súvislosti medzi vydanými nezákonnými rozhodnutiami a vznikom škody u žalobcu.
Posudzovanie prípustnosti žalobcu ku komisionálnym skúškam však nepatrí do kompetencie civilného súdu. Intervenient 1./ po zrušení rozhodnutí nevydal ďalšie rozhodnutia, ktoré by spĺňali všetky zákonné predpoklady, čo konštatuje aj samotný súd prvej inštancie. Konštatovanie súdu o tom, že žalobca by na konci dňa dopadol rovnako, je tak len hypotetická úvaha, ktorá nemôže byť podkladom rozhodnutia o zamietnutí žaloby žalobcu. Súd prvej inštancie tak prejudikuje zákonnosť následných rozhodnutí intervenienta 1./ a 2./, hoci takéto rozhodnutia nikdy neboli vydané a žalobca ich nemohol podrobiť prieskumu v správnom súdnom konaní. 2.2. K vzniku škody je potrebné zdôrazniť, že nezákonné rozhodnutia boli vydané 16. júna 2012 a 16. augusta 2012 a žalobcovi po zrušení nezákonných rozhodnutí bolo umožnené absolvovať komisionálne skúšky z matematiky a fyziky až 30. januára 2014. Žalobca sa tak po dobu viac ako 17 mesiacov ocitol v právnej neistote, ako s ním bude naložené ohľadom jeho záverečných skúšok, nevedel, či si bude musieť školu dokončiť inde, dokonca mu bol odňatý aj status študenta, čo malo pre neho ďalšie následky. Komisionálne skúšky z anglického jazyka a seminára z matematiky neboli žalobcovi do dnešného dňa umožnené, čím protiprávny stav fakticky trvá už takmer 13 rokov. Aj z časového hľadiska už samotné konanie, resp. nekonanie intervenienta 2./ dôvodí nemajetkovú ujmu a zakladá nárok na náhradu škody na strane žalobcu. 2.3. Žalobca namietal, že konanie na súde prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to skutočnosť, že v bode 3.3 napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie vyhodnotil sporné skutkové okolnosti v neprospech žalobcu na základe skutkového tvrdenia intervenienta 2./ na pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2024. V prvom rade je potrebné uviesť, že žaloba žalobcu bola podaná v roku 2015 a dané skutkové tvrdenie tak bolo produkované 9 rokov po začatí sporu. Inou vadou je však tá skutočnosť, že dané skutkové tvrdenie bolo produkované intervenientom 2./ bez súhlasu žalovaného v zmysle § 85 C.s.p.. Z napadnutého rozhodnutia ani zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2024 nevyplýva, že intervenient 2./ mal súhlas žalovaného na produkovanie daného skutkového tvrdenia. Žalobca mal zato, že súhlas žalovaného v danom prípade dôležitým, nakoľko ide o skutkové tvrdenie, ktoré podľa napadnutého rozhodnutia bolo kľúčovým pre zamietnutie žaloby žalobcu v zmysle bodu 3.3 napadnutého rozhodnutia. 2.4. Pokiaľ ide o priznané trovy konania intervenientom uviedol, že nárok na náhradu trov konania má vo všeobecnosti aj intervenient, pričom sa primárne viaže na procesný úspech tej sporovej strany, popri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Nepochybne intervenient nie je sporovou stranou a preto je súd povinný osobitne vyhodnotiť dôvod a iné okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď pri priznaní trov intervenientovi postupoval v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., nakoľko intervenient nie je stranou konania. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 442/2022 je úspech intervenienta a jeho nárok na náhradu trov konania závislý na priznaní nároku na náhradu trov strany, na ktorej ako intervenient vystupuje. V danom konaní nebol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania a preto tento nárok nepatrí ani intervenientom. Podľa vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu je súd v prípade, ak prizná nárok na náhradu trov konania intervenientom, povinný tieto osobitne odôvodniť. V napadnutom rozhodnutí akékoľvek zdôvodnenie priznania trov intervenientov absentuje. Je vôbec sporné, či bola účasť intervenientov na pojednávaní dňa 8. novembra 2024 účelná, nakoľko nemali súhlas žalovaného na využívanie akýchkoľvek prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Z napadnutého rozhodnutia sa javí, že súd priznal intervenientom cestovné v analógii so svedočným, čo je však v danom prípade vylúčené. 2.5. Žalobca zhrnul, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď na posúdenie vzniku škody u žalobcu použil ustanovenie § 56 ods. 3 Školského zákona a prejudikoval zákonnosť prípadných ďalších vydaných rozhodnutí v neprospech žalobcu vo vzťahu k nepripusteniu žalobcu na komisionálne skúšky a použil ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. pri priznaní náhrady trov konania intervenientom, hoci títo nie sú stranami sporu a konanie má inú vadu v podobe neudelenia súhlasu v zmysle § 85 C.s.p. intervenientovi 2./ na produkovanie prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku od žalovaného. Záverom dodávame, že žalobca nie je dostatočne identifikovaný v záhlaví napadnutého rozsudku. 3. Žalovaný ani intervenienti 1./,2./ na strane žalovaného sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili. 4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V predmetnom konaní sa žalobca domáha od žalovaného náhrady škody a to nemajetkovej ujmy vo výške 13.929,- €, zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci voči štátu (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonných rozhodnutí intervenientov 1./,2./ (pozri odsek 1.1.). 6. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 6.1. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, 6.2. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. 6.3. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 7. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (§ 3 ods. 1 písm. a/ a § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.) sú 1. nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, 2. existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a škodou. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci sú stanovené kumulatívne, teda v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť. Existenciu podmienok zodpovednosti žalovanej za škodu, vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou, musí v spore preukazovať poškodený, t. j. žalobca. 8. Po oboznámením sa s obsahom spisu vzhľadom na predmet konania má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa za daného skutkového a právneho stavu zaoberal splnením jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Odvolací súd zastáva tiež názor, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. a že preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby, keď správne dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a vznikom škody (pozri odsek 4.6. až 4.8. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k podstatným dôvodom odvolania žalobcu považuje potrebné uviesť nasledovné fakty. 9. Ako už bolo uvedené súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami intervenientov a prípadnou škodou. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda iba ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku, teda ak je preukázané, že nebyť nezákonného rozhodnutia, ku škode by nedošlo. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím a škodou bol riešený vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia 3Cdo/313/2009, 2Cdo/153/2014, 6MCdo/11/2010, 3Cdo/32/2007, 5Cdo/219/2007, 5Cdo/301/200, 5Cdo/126/2009, 1Cdo/121/2020, 5Cdo/11/2020, 7Cdo/88/2022 ) keď niektoré z nich boli uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR (R 21/1992, R 28/2008, R 137/2014). Podľa záverov obsiahnutých v týchto rozhodnutiach sa vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálnym nexusom) medzi nezákonným rozhodnutím a škodou označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Ak príčinou škody je iná skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva. 9.1. Žalobca vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku odôvodňoval tým, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí intervenientov mu bola spôsobená nemajetková ujma keďže sa mu predĺžilo štúdium na strednej škole o 17 mesiacov a 4 dní, a nemohol rozvíjať spoločenské vzťahy so spolužiakmi a bolo naňho nahliadané ako na študenta, ktorý nie je úspešný rovnako ako jeho rovesníci. Avšak táto nemajetková ujma (skutočnosť, že nemohol rozvíjať spoločenské vzťahy so spolužiakmi a bolo naňho nahliadané ako na študenta, ktorý nie je úspešný rovnako ako jeho rovesníci) zjavne, ako vyplynulo z konania, nie je len následkom nezákonných rozhodnutí ale zavinil ju sám žalobca z dôvodu neplnenia si svojich školských povinností čo malo za následok, že neprospel z dvoch vyučovacích predmetov keď ako to vyplýva aj z obsahu spisu nedostatočný prospech žalobcu z obidvoch predmetov ( matematika, fyzika ) zodpovedá aj ospravedlnenej absencii na vyučovaní v druhom polroku ( 367 hodín ) a taktiež neospravedlnenej absencii v prvom polroku začo bol žalobca podmienený z vyučovania. Odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie zastáva tiež názor, že žalobca potom ako bol Rozhodnutím intervenienta 2./ zo dňa 27.12014 ( č.l. 4 spisu) pripustený k opravnej skúšky z predmetov matematika a fyzika, skúšku z matematiky úspešne nevykonal, a na skúšku z fyziky ani neprišiel. Aj táto skutočnosť tak znamená, že medzi prípadnou škodou a nezákonnými rozhodnutiami nie je žiadna príčinná súvislosť. Je teda na mieste tvrdenie, že si prípadný zásah do osobnostných práv zavinil žalobca sám, keď nevyužil ani možnosť vykonať opravnú skúšku z matematiky a fyziky na to, aby túto opravnú skúšku úspešne zvládol. 9.2. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade tú stranu sporu, ktorej tvrdenie má byť preukázané teda poškodeného t.j. žalobcu. Žalobca nepreukázal, že nezákonné rozhodnutia boli jedinou príčinou vzniku škody a ním uplatnená nemajetková ujma nie je priamym následkom daných nezákonných rozhodnutí intervenientov. Ak príčinou škody je iná skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva. Taktiež aplikujúc test conditio sine qua non nemajetková ujma tak ako si ju uplatňuje žalobca by na jeho strane vznikla aj keby nedošlo k nezákonným rozhodnutia to vzhľadom na skutočnosti popísané vyššie keď práve vzhľadom na neplnenie si svojich školských povinností nemohol rozvíjať spoločenské vzťahy so spolužiakmi a bolo naňho nahliadané ako na študenta, ktorý nie je úspešný rovnako ako jeho rovesníci. S poukazom na uvedené odvolací súd zastáva v súlade so súdom prvej inštancie zastáva názor, že nebola preukázaná existencia priamej bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (nemajetkovou ujmou). 10. Vzhľadom na nepreukázanie jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami intervenientov a prípadnou škodou (pozri odsek 9. až 9.2.) sú bez právneho významu námietky žalobcu ohľadne vzniku škody keď podľa jeho názoru samotné konanie, resp. nekonanie intervenienta 2./ dôvodí nemajetkovú ujmu a zakladá nárok na náhradu škody (pozri odsek 2.2.). Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je daná, ak sú predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (pozri odsek 7.) splnené kumulatívne; ak nie je splnený jeden z predpokladov, nie je potrebné sa zaoberať otázkou splnenia ďalších predpokladov ako je vznik škody nakoľko by to bolo nehospodárne (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/2/2015, 8Cdo/77/2018 resp. rozhodnutie sp. zn. 4Obdo/2/2024 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 42/2025 podľa ktorého „ Ak pre priznanie nároku
je relevantné naplnenie viacerých hmotnoprávnych predpokladov súčasne, pričom v konaní súd zistí neexistenciu čo i len jedného z nich, postačuje v odôvodnení zrozumiteľne vysvetliť túto skutočnosť a nie je potrebné sa s ďalšími predpokladmi v odôvodnení rozhodnutia súdu zaoberať“). 10.1. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie prejudikoval otázku možnosti pripustenia alebo nepripustenia žalobcu ku komisionálnym skúškam, keď posudzovanie prípustnosti žalobcu ku komisionálnym skúškam však nepatrí do kompetencie civilného súdu (pozri odsek 2.1.). Súd prvej inštancie pri skúmaní dôvodnosti žaloby dospel k záveru, že podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená, keďže boli rozhodnutia orgánu verejnej moci a to rozhodnutia riaditeľa intervenienta 2./ a rozhodnutia intervenienta 1./ (ktorými intervenient 1./ potvrdil rozhodnutia intervenienta 2./) zrušené v rámci správneho súdnictva a to Krajským súdom v Prešove (odsek 4.5. odôvodnenia napadnutého rozsudku). O otázke zákonnosti rozhodnutí o nepripustení žalobcu na komisionálne skúšky rozhodoval správny súd, ktorý zrušil rozhodnutia ako nezákonné. Právne nedôvodné sú potom námietky žalobcu, že súd prvej inštancie neopodstatnene prejudikuje zákonnosť ďalších následných rozhodnutí intervenienta 1./ a 2./, hoci takéto rozhodnutia nikdy neboli vydané a žalobca ich nemohol podrobiť prieskumu v správnom súdnom konaní, keď súd prvej inštancie neriešil zákonnosť, resp. nezákonnosť týchto prípadných ďalších rozhodnutí ale len skúmal príčinnú súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami, ktoré boli pre nezákonnosť už zrušené (rozhodnutia riaditeľa intervenienta 2./ a rozhodnutia intervenienta 1./ ) a prípadným vznikom škody. 11. Vo vzťahu k inej vade konania žalobca poukázal v odvolaní na skutočnosť, že skutkové tvrdenie tvrdenia intervenienta 2./ na pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2024 v jeho neprospech bolo produkované intervenientom 2./ bez súhlasu žalovaného v zmysle § 85 C.s.p.( pozri odsek 2.3.). 11.1. Uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. 11.2. Podľa § 85 C.s.p. ak intervenient spolu so stranou, na ktorej vystupuje, netvoria nerozlučné spoločenstvo podľa § 77, vyžadujú prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany podľa § 149 až 154 uplatnené intervenientom súhlas tejto strany; inak na ne súd neprihliada. S poukazom na uvedené po uplatnení prostriedku procesného útoku a prostriedku procesnej obrany by súd mal vyzvať stranu sporu, aby sa vyjadrila, či s predmetným procesným úkonom intervenienta súhlasí. Ak strana sporu súhlas neudelí, účinky procesného úkonu intervenienta nenastanú. Súd na neúčinný procesný úkon neprihliadne. 11.3. Z obsahu zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2024 (č.l. 213 spisu) nevyplýva, že by súd výslovne vyzval zástupcu žalovaného prítomného na pojednávaní či súhlasí s daným skutkovým tvrdením intervenienta 2./. Zástupca žalovaného prítomný na pojednávaní po prednesení skutkového tvrdenia intervenientom 2./ ale výslovne neuviedol, že s týmto skutkovým tvrdením nesúhlasí, tieto skutkové tvrdenia ani nespochybnil a preto odvolací súd zastáva názor, že konkludentne udelil súhlas na prednesenie skutkových tvrdení. Za danej situácie, procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý výslovne nevyzval žalovaného či súhlasí s predneseným skutkovým tvrdením intervenienta 2./ a to práve na konkludentný súhlas žalovaného nepredstavuje podľa odvolacieho súdu také porušenie predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a preto tento odvolací dôvod žalobcu nepovažoval za dôvodný. 12. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku a odvolací súd sa nimi nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania
na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Samotná skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, zákona č. 514/2003 Z.z. a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobcu nie je dôvodná z dôvodov uvedených vyššie. 13. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil vrátane závislých výrokoch o náhrade trov konania o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. vzhľadom na celkový úspech žalovaného a intervenientov v konaní. 14. Žalobca vo vzťahu k výroku o nároku náhrady trov konania (pozri odsek 2.4.) namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď pri priznaní trov intervenientovi postupoval v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., nakoľko intervenient nie je stranou konania preto je súd povinný osobitne vyhodnotiť dôvod a iné okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 442/2022 je úspech intervenienta a jeho nárok na náhradu trov konania závislý na priznaní nároku na náhradu trov strany, na ktorej ako intervenient vystupuje. V danom konaní nebol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania a preto tento nárok nepatrí ani intervenientom. 14.1. Odvolací súd nepovažuje uvedené námietky žalobcu za dôvodné. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/252/2020, ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 442/2022) nárok na náhradu trov konania má vo všeobecnosti aj intervenient, pričom sa primárne viaže na procesný úspech tej sporovej strany, popri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Pre priznanie nároku na náhradu trov konania sa preto aj v tomto prípade uplatňuje zásada úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.). V danom prípade bol žalovaný v konaní úspešný a preto aj intervenienti na jeho strane majú nárok na náhradu trov konania. Pre priznanie nároku na náhradu trov konania intervenientom vzhľadom na úspech žalovaného v konaní je potom nepodstatné, že súd prvej inštancie žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal z dôvodu mu žiadne nevznikli a z dôvodu, že na pojednávaní explicitne uviedol že sa náhrady trov konania nedomáha. 14.2. K argumentom žalobcu, že súd povinný osobitne vyhodnotiť dôvod a iné okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie odvolací súd poukazuje nato, že Civilný sporový poriadok vychádza zo systémového riešenia charakterizovaného delením inštitútu trov konania na priznanie náhrady trov konania a stanovenie sumy náhrady trov konania (§ 262 ods. 1 a 2 C.s.p.). Odvolací súd nespochybňuje, že intervenient nie je sporovou stranou, a preto je súd povinný osobitne vyhodnotiť dôvod a iné okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie, pokiaľ ide o zákonné kritériá vymedzené v § 251 C.s.p.. Tieto sa však nepochybne budú vyhodnocovať v samotnom konaní v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o sume náhrady trov konania zo strany súdu prvej inštancie. 15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil mal žalovaný a aj intervenienti 1/., 2./ na jeho strane v odvolacom konaní plný úspech a vznikol im voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. ( Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovanému a intervenientom 1./,2./ na strane žalovaného v odvolacom konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalovaný, intervenient 1./ a 2./ na strane žalovaného nemajú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného a intervenientov 1./,2./ v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné súdom prvej inštancie rozhodnúť samostatným uznesením. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).