Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 9Co/80/2026 1116220918 30. 07. 2026 JUDr. Roman Huszár ECLI:SK:KSBA:2026:1116220918.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, proti žalovanej: H. V., X.. XX.XX.XXXX, L. K. XX, L., za účasti intervenienta na strane žalovanej: Wüstenrot poisťovňa, a.s., Digital Park I, Einsteinova 21, Bratislava, IČO: 31 383 408, zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 7.252,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B1-12C/106/2016-386 zo dňa 20. januára 2026 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie Intervenient na strane žalovanej rozsahu 100 %.
potvrdzuje.
m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
odôvodnenie: 1. Napadnutým dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že : IV. Intervenientovi na strane žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 60%. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobou doručenou tunajšiemu súdu (predtým Okresný súd Bratislava I) dňa 06.10.2016 sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 7.252,- € titulom regresného nároku za vyplatené bolestné a úrokov z omeškania. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. B1-12C/106/2016-286 zo dňa 31.05.2024, v ktorom prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.450,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.450,40 € odo dňa 15.12.2016 do zaplatenia, druhým výrokom vo zvyšnej časti žalobu zamietol a tretím výrokom žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60%. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prvým výrokom uznesenia č.k. 9Co/17/2025-372, resp. 9Co/18/2025 zo dňa 31.10.2025 odvolanie žalobcu proti prvému výroku napadnutého rozsudku odmietol a druhým výrokom potvrdil tretí výrok napadnutého rozsudku (výrok o náhrade trov konania žalovanej). Po doručení rozsudku súdu prvej inštancie intervenientovi na strane žalovanej tento podal dňa 13.06.2024 návrh na vydanie dopĺňacieho rozsudku, ktorým požadoval priznanie nároku na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 60%. Súd uznesením č.k. B1-12C/106/2016-304 zo dňa 03.07.2024 tento návrh zamietol, keď okrem iného uviedol, že v zmysle § 251 C.s.p. má nárok na náhradu trov konania iba strana. Proti tomuto uzneseniu podal intervenient odvolanie. O odvolaní rozhodol tretím výrokom vyššie citovaného uznesenia č.k. 9Co/17/2025-372, resp. 9Co/18/2025 zo dňa 31.10.2025 Krajský súd v Bratislave, ktorý napadnuté uznesenie zrušil a súdu prvej inštancie vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie vydanie dopĺňacieho rozsudku zamietol z dôvodov, ktoré neobstoja. Poukázal na to, že ustálená rozhodovacia prax (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/252/2020,
6Cdo/118/2022, 2Cdo/156/2022, rozhodnutie Veľkého senátu NS SR 1ObdoV/7/2022, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 442/2022-14) ako aj právna doktrína jednoznačne dospela k záveru, že nárok na náhradu trov konania má vo všeobecnosti aj intervenient, pričom tento nárok sa primárne viaže na procesný úspech tej sporovej strany, popri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Pre priznanie nároku na náhradu trov konania sa preto aj v tomto prípade uplatňuje zásada úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.). Vzhľadom na uvedené závery a absenciu výroku o nároku na náhradu trov konania intervenienta v napadnutom rozsudku bolo povinnosťou súdu o tomto nároku na náhradu trov konania intervenienta rozhodnúť v zmysle návrhu intervenienta dopĺňacím rozsudkom. Odvolací súd tak uložil súdu prvej inštancie povinnosť opätovne o návrhu intervenienta dopĺňacím rozsudkom rozhodnúť. 1.2. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.) a zároveň sa stotožňujúc s jeho závermi opätovne vo veci rozhodol a týmto dopĺňacím rozsudkom doplnil rozsudok č.k. B1-12C/106/2016-286 zo dňa 31.05.2024 o výrok, v ktorom rozhodol o nároku na náhradu trov konania intervenienta. V súlade s judikatúrou citovanou odvolacím súdom vyššie má intervenient rovnako ako strana, na strane ktorej v konaní vystupuje, v prípade úspechu v konaní nárok na náhradu trov konania. O trovách konania intervenienta prvoinštančný súd rozhodoval v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. a nárok na náhradu trov konania mu priznal podľa pomeru úspechu strán vo veci. V konaní bola pokiaľ ide o istinu úspešná žalovaná na 80% a žalobca na zvyšných 20%. Súd tak v súlade s ustálenou judikatúrou priznal intervenientovi na strane žalovanej rovnako ako žalovanej vo výroku tohto dopĺňacieho rozsudku nárok na náhradu trov v rozsahu rozdielu medzi úspechmi oboch strán, t.j. v rozsahu 60% (80-20). Výrok o nároku na náhradu trov konania sa vzťahuje na náhradu trov konania na súde prvej inštancie aj odvolacieho konania. O výške nároku na náhradu trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník. Bude zároveň úlohou vyššieho súdneho úradníka, aby pri jednotlivých úkonoch intervenienta posúdil, či ide o trovy konania, t.j. o preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, a to najmä vo vzťahu k skutočnosti, že žalovaná sa v konaní bránila aj sama. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že intervenientovi na strane žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 0 %. 2.1. Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku v odsekoch 5. až 7. s ktorými nesúhlasil. Intervenient v konaní vystupuje relatívne samostatne, a teda uplatňuje prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany samostatne, resp. so súhlasom strany, popri ktorej sa na konaní zúčastňuje, ak s ňou netvorí nerozlučné spoločenstvo; má tiež právo dať sa v konaní zastúpiť advokátom. Keďže intervenient nepochybne nie je sporovou stranou, je súd povinný osobitne vyhodnotiť dôvod a iné okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie. Upriamil pozornosť nato, že žaloba v danej právnej veci bola podaná na príslušnom súde dňa 06.10.2016. Intervenient oznámil, že vstupuje do konania listinou zo dňa 19.11.2018. Ku skutkovým a právnym okolnostiam sa vyjadril až písomnosťou zo dňa 25.06.2020. Žalobca mal zato, že aj vzhľadom na závery v rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 31.05.2024, pod. sp. zn.: B1-12C/106/2016, že intervenient „neprispel k vyriešeniu sporu“, neprispel k čiastočnému úspechu, ktorý dosiahla žalovaná v konaní, a preto nemá nárok na trovy konania, v rozsahu 60%, ako žalovaná strana. 2.2. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2025, pod sp.zn.: 9Co/17/2025 vyplýva, že v rozhodnutí súdu absentuje výrok o nároku na náhradu trov konania intervenienta a dopĺňací rozsudok je právny inštitút (§ 220 C.s.p.), ktorým súd rozhoduje o časti predmetu konania, o ktorej nebolo v pôvodnom rozsudku rozhodnuté, v tomto prípade o trovách konania. Slúži na odstránenie neúplnosti pôvodného súdneho rozhodnutia. Žalobca mal zato, že v danej právnej veci sú naplnené dôvody, aby intervenientovi nebol priznaný nárok na náhradu trov konania, keď intervenient do konania vstúpil zbytočne a jeho úkony nemali vplyv na výsledok sporu ( žalobca podal žalobu na súde dňa 06.10.2016; intervenient vstúpil do konania „listinou zo dňa 19.11.2018“; ku skutkovým a právnym okolnostiam sa vyjadril až písomnosťou zo dňa 25.06.2020) a robil úkony, ktoré neboli účelné na obhajobu práva ( predložil dôkazy do konania v rozpore s povinnosťou strán uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas v zmysle § 153 C.s.p.... a urobil tak až menej ako 2 dni pred pojednávaním, na ktorom súd vo veci rozhodol súd tak postupoval v zmysle § 153 ods. 2 C.s.p. a na tento prostriedok procesnej obrany intervenienta neprihliadol; rovnako z tohto dôvodu súd ani nenariadil intervenientom
neskoro navrhnuté znalecké dokazovanie; intervenient na strane žalovanej v konaní namietal, že je potrebné aplikovať liberačný dôvod v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka). 2.3. Žalobca namietal, že aj vzhľadom na závery v odsekoch 5. až 7. napadnutého rozsudku prvoinštančný súd žiadnym spôsobom nezdôvodnil svoje rozhodnutie, neuviedol v čom vidí prínos intervenienta na čiastočnom úspechu žalobkyne v konaní. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, pre absenciu základných náležitostí presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia, čo zakladá inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie neodôvodnil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 220 ods. 2 C.s.p.. Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď poukázal na rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 311/07 , I. ÚS 33/2012 , III. ÚS 307/2012, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 119/03, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril intervenient, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Argumentáciu žalobcu v odvolaní považoval za nadbytočnú, neaktuálnu a nedôvodnú. Žalobca sa ňou snaží presvedčiť ešte raz odvolací súd o tom, s čím sa odvolací súd už skôr zjavne nestotožnil. V zrušujúcom uznesení odvolací súd jasne konštatuje, že nárok na náhradu trov konania intervenienta sa primárne viaže na procesný úspech sporovej strany (ods. 17.), v tomto prípade žalovaného a jasne uzatvára, že sa aj v prípade nároku na náhradu trov intervenienta uplatňuje zásada úspechu vo veci podľa § 255 C.s.p.. Nie je preto pravdou tvrdenie žalobcu, že krajský súd prvoinštančnému súdu vyčítal iba to, že v jeho rozhodnutí absentuje výrok o trovách intervenienta. Podaným odvolaním sa tak de facto žalobca snaží zvrátiť záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorý však v tomto konaní už raz bol vyslovený. Tento jeho záväzný právny názor je plne reflektovaný v následnom dopĺňacom rozsudku mestského súdu, ktorý žalobca odvolaním napáda. Krajský súd jasne konštatoval, že trovy konania intervenienta možno posúdiť prísnejšie, to však nemá odzrkadľovať výrok o náhrade trov konania, ale až konkrétne uznesenie o výške náhrady trov podľa § 262 C.s.p.. 3.1. K argumentom žalobcu o neúčelnosti jeho procesnej obrany uviedol, že to, že vstúpil do konania približne dva roky od podania žaloby, s efektivitou jeho procesnej aktivity nijako nesúvisí. Intervenient do konania vstúpil až v roku 2018, pretože sa o vedení sporu dozvedel od žalovanej až jej listom zo dňa 11.10.2018. Rozsudok, ktorým bolo prvoinštančné konanie ukončené, bol vydaný až dňa 31.5.2024, t.j. necelých 6 rokov od vstupu do konania. Implikácia o tom, že procesná obrana žalovaného zo strany intervenienta nemohla byť efektívna, pretože bola oneskorená, je preto zavádzajúca. Trval na tom, že jeho argumentácia nesporne prispela k výsledku sporu, keďže aktívne smerovala k spochybňovaniu nároku žalobcu a preukazovaniu okolností dopravnej nehody. To, že sa súd nestotožnil so všetkými jeho právnymi argumentmi, bez ďalšieho neznamená, že jeho procesná aktivita ako celok bola nedôvodná a neúčelná. Ak súd predsa len niektoré procesné úkony považuje za neúčelné alebo nadbytočné, má možnosť toto individuálne zhodnotiť v uznesení, v ktorom rozhoduje o konkrétnej výške náhrady trov intervenienta. Intervenient si je vedomý oneskoreného podania vyjadrenia zo dňa 29.5.2024, z tohto dôvodu by nenamietal voči nepriznaniu odmeny advokáta za tento úkon. To však nie je dôvod na odmietnutie priznania náhrady trov ako takej. Žalobca je procesne pánom sporu a pri podaní žaloby musí počítať s následkami prípadnej svojej procesnej neúspešnosti. Zároveň, ak žalovaný nárok je následkom spôsobeným pri dopravnej nehode, musel vopred počítať s vysokou pravdepodobnosťou intervencie poisťovateľa z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Rozhodnutie intervenienta o vstupe do konania nie je závislé iba od jeho zjednodušenej voľnej úvahy. Intervenient je de facto nútený vstúpiť do konania, ak sa o ňom dozvie, a to z dôvodu predídenia následkov nevstúpenia do konania (§ 87 a § 88 C.s.p.). Z pohľadu žalobcu je preto situácia obdobná prípadu, ak žalobca bezúspešne uplatní nárok proti dvom žalovaným. V takom prípade je podľa § 255 C.s.p. povinný nahradiť trovy konania obom žalovaným. Ak preto žalobca žaluje nárok, o ktorom vie, že bude de facto hradený z povinného zmluvného poistenia, nemôže v prípade procesného neúspechu tvrdiť, že intervencia poisťovateľa z PZP bola v konaní automaticky neúčelná a že ho „dvojnásobný“ nárok na náhradu trov dvom subjektom neprimerane zaťažuje. Ide o dôsledok vlastného rozhodnutia podať žalobu ohľadom nároku, o ktorom mohol vopred predpokladať, že so sebou z procesného hľadiska prinesie intervenciu poisťovateľa.
4. Žalobca v replike zotrval na svojom názore uvedenom v odvolaní, že v danej právnej veci sú naplnené dôvody, aby intervenientovi nebol priznaný nárok na náhradu trov konania, keďže intervenient do konania vstúpil zbytočne a jeho úkony nemali vplyv na výsledok sporu a robil úkony, ktoré neboli účelné na obhajobu práva. V ostatných skutočnostiach žalobca poukázal na svoje odvolanie, ktorého sa v plnom rozsahu pridržiava. 5. Intervenient v duplike uviedol, že zotrváva v celom rozsahu na svojom predchádzajúcom vyjadrení a považuje ďalšie vyjadrenie žalobcu za nedôvodné a účelové. Žalobca opakovane selektívne vytrháva jednotlivé procesné úkony intervenienta z kontextu celého konania a nesprávne z nich vyvodzuje záver o údajnej neúčelnosti procesnej obrany intervenienta ako celku. Nemožno preto dôvodne tvrdiť, že procesná aktivita intervenienta nemala žiaden význam alebo vplyv na výsledok sporu, keďže podstatná časť argumentácie intervenienta korešpondovala so skutkovými a právnymi závermi, ktoré súd vo veci napokon považoval za relevantné a správne. K tvrdeniu žalobcu, že intervenient realizoval procesné úkony, ktoré neboli účelné na obhajobu práva, intervenient uviedol, že žalobca aj v tejto časti odvolacej argumentácie nesprávne zamieňa čiastkové procesné posúdenie jednotlivých úkonov súdom s otázkou samotnej existencie nároku na náhradu trov konania. Skutočnosť, že súd na určitý dôkazný návrh alebo procesný úkon neprihliadol z dôvodu koncentrácie konania podľa § 153 C.s.p., sama osebe neznamená, že jeho predloženie bolo zjavne neúčelné. Rovnako nedôvodná je argumentácia žalobcu týkajúca sa právnej obrany intervenienta založenej na aplikácii liberačného dôvodu podľa § 428 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že sa súd s konkrétnou právnou argumentáciou intervenienta napokon nestotožnil, nijako nespochybňuje oprávnenosť jej uplatnenia v rámci procesnej obrany. Civilné sporové konanie je založené práve na tom, že účastníci a osoby zúčastnené na konaní predkladajú právne názory a argumentáciu, o ktorej dôvodnosti následne rozhoduje súd. Neúspech konkrétnej právnej argumentácie preto automaticky neznamená jej neúčelnosť. Intervenient preto naďalej zastáva názor, že mu vzhľadom na procesný úspech žalovanej patrí nárok na náhradu trov konania, pričom prípadné individuálne posúdenie konkrétnych úkonov z hľadiska ich účelnosti môže byť predmetom následného rozhodovania o výške náhrady trov konania podľa § 262 C.s.p., nie však dôvodom na úplné odmietnutie samotného nároku na náhradu trov konania. 6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania, v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. Napadnutým dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie v zmysle právnych záverov vyslovených v uznesení Krajského súdu súd v Bratislave sp. zn. 9Co/17/2025-372, 9Co/18/2025 zo dňa 31.10.2025 ( pozri odsek 1.1.) rozhodol o nároku na náhradu trov konania intervenienta na strane žalovanej. 8. Ako už bolo vyššie viackrát uvedené odvolací súd už vo svojom v uznesení Krajského súdu súd v Bratislave sp. zn. 9Co/17/2025-372, 9Co/18/2025 zo dňa 31.10.2025 poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax ( napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/252/2020, 6Cdo/118/2022, 2Cdo/156/2022 , rozhodnutie Veľkého senátu NS SR 1ObdoV/7/2022, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 442/2022-14) ako aj právnu doktrínu ( (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, s. 923 - 932; tiež Komentár. 2. vydanie. C. H. Beck, Praha 2022, s. 990), ktorá jednoznačne dospela k záveru, že nárok na náhradu trov konania má vo všeobecnosti aj intervenient, pričom sa primárne viaže na procesný úspech tej sporovej strany, popri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. Pre priznanie nároku na náhradu trov konania sa preto aj v tomto prípade uplatňuje zásada úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.). 8.1. Od uvedených záverov odvolací súd nemá dôvod sa odchýliť a ak súd prvej inštancie viazaný právny názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. uplatňujúc v zmysle § 255 ods. 1,2 C.s.p. zásadu pomeru úspechu žalovanej v konaní v rozsahu 60% ( pozri odsek 7. odôvodnenia napadnutého rozsudku) priznal aj intervenientovi na strane žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania v rovnakom rozsahu 60% týmto záverom nie je čo vytknúť. Samotná skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s právnymi závermi odvolacieho súdu už skôr vyslovenými v uznesení sp. zn. 9Co/17/2025-372, 9Co/18/2025 zo dňa 31.10.2025 resp. názormi súdu prvej inštancie ktorých z týchto záverov vychádzal, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť tieto správne právne názory jeho vlastnými,
len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, ustálenej rozhodovacej praxe, právnej doktríny keď dospel k záveru, že nárok na náhradu trov konania intervenienta sa primárne viaže na procesný úspech tej sporovej strany, popri ktorej sa na konaní intervenient zúčastňuje. 9. Argumenty žalobcu, že intervenient „neprispel k vyriešeniu sporu“, neprispel k čiastočnému úspechu, keď do konania vstúpil zbytočne, jeho úkony nemali vplyv na výsledok sporu a robil úkony, ktoré neboli účelné na obhajobu práva žalovanej ( pozri odsek 2.1.,2.2.) nemajú žiadny vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania o ktorom nároku bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 262 ods. 1 C.s.p. , ktoré je len prvou fázou rozhodovania o náhrade trov konania. 9.1. Tieto argumenty žalobcu týkajúce sa neúčelnosti konania intervenienta , ktoré vzniesol v odvolaní bude potrebné vyhodnotiť v druhej fáze rozhodovania súdneho úradníka súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. K tomu sa už vyjadril odvolací súd v sp. zn. 9Co/17/2025-372, 9Co/18/2025 zo dňa 31.10.2025, v ktorom zaujal právny názor, že z dôvodu, že intervenient nie je sporovou stranou, je súd povinný osobitne vyhodnotiť dôvod a iné okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie, pokiaľ ide o zákonné kritériá vymedzené v § 251 C.s.p.. 10. Rovnako nedôvodné súd aj námietky žalobcu týkajúce sa nepreskúmateľnosti napadnutého dopĺňacieho rozsudku, ktorý vzhľadom nato, o čom bolo predmetným dopĺňacím rozsudkom rozhodnuté ( náhrada trov konania intervenienta) má všetky náležitosti, keď súd prvej inštancie ( pozri odsek 5. až 7. odôvodnenia napadnutého) rozsudku premerane objasnil ako dospel k záveru, že intervenient na strane žalovanej má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 60%. 11. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil ako vecne správny. 12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal intervenient na strane žalovaného v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).