Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10CoCsp/2/2025 1117217536 30. 04. 2026 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2026:1117217536.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Ágnes Nagyovej v právnom spore žalobkyne: N. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. Š. Č.. XXXX, F. Š., zastúpenej spoločnosťou: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Červeňova č. 15, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: BENCONT FINANCE, a. s., so sídlom Vajnorská č. 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, o určenie, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov a určenie neplatnosti zmluvných podmienok, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1 11Csp/43/2017 - 329 zo dňa 25. júna 2024, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. B1 - 11Csp/43/2017 - 329 zo dňa 25. júna 2024 v napadnutom zamietajúcom výroku (výrok V.) m e n í nasledovne: - Určuje sa, že zmluvná podmienka „poplatok za správu a vedenie úverového účtu vo výške 1,66 €/ mesačne“, uvedená v čl. 3 bod 3.1 zmluvy o úvere - lepšia splátka č. 4386770688, uzatvorenej dňa 10.11.2011, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tak je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. - Určuje sa, že zmluvná podmienka „poplatok za upomienku vo výške 9,96 €“ je v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 4 písm. a) Obč. zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou a tak je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 4386770688, uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným (správne má byť „právnym predchodcom žalovaného“, pozn. odvolacieho súdu) dňa 10.11.2011, je bezúročná a bez poplatkov. Vo výroku II. určil, že zmluvná podmienka „Právne vzťahy neupravené ZoÚ sa riadia OP, VOP a príslušnými ustanoveniami zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka“ uvedená v čl. 3 bod 3.6 zmluvy o úvere lepšia splátka č. 4386770688, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 10.11.2011, je v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a tak je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Vo výroku III. určil, že zmluvná podmienka „Dlžník ako aj spoludlžník svojím podpisom potvrdzuje, že bol oboznámený a súhlasí s OP, VOP, Sadzobníkom poplatkov“ uvedená v čl. 3 bod 3.6 zmluvy o úvere lepšia splátka č. 4386770688, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 10.11.2011, je v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a tak je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Výrokom IV. určil,
že zmluvná podmienka „Dohoda o zrážkach zo mzdy“ uvedená v čl. 3 bod 3.9 zmluvy o úvere lepšia splátka č. 4386770688, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 10.11.2011, je v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a tak je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Vo výroku V. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom VI. žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34 %. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil procesnoprávne ust. § 137 v spojení s § 298 CSP a hmotnoprávne ust. § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2 v spojení s § 121 ods. 3 a § 551 ods. 1 až 3 Obč. Zák., § 497 Obch. Zák., § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. g), h), § 9 ods. 1, 2 písm. c), g), j), k), § 11 ods. 1 písm. a), b) a § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a článkom 3 bod 1 smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. 3. Odvolaním napadnutý zamietajúci výrok (výrok V.) rozsudku odôvodnil súd prvej inštancie vecne tým (odsek 57.), že pokiaľ ide o dojednanie poplatku za vedenie úverového účtu vo výške 1,66 €, žalovaný poplatok nebol dojednaný individuálne (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a bol súčasťou formulárovej zmluvy určenej pre veľký počet spotrebiteľov a predstavuje z vôle veriteľa jednu z náležitostí takto poskytovaných úverov, pričom jeho výšku stanovuje žalovaný. Zo zmluvy mal za jednoznačne zrejmé, že poplatok je výsledkom dohody o jeho zakomponovaní do obsahu zmluvy pod bod 3.1 zmluvy, konštatujúc, že ide o zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke bolo dodané za administratívnu agendu a služby poskytované žalovaným v spojení so správou úveru. Súhlasil so žalovaným, že výška tohto poplatku ako taká a sama o sebe s prihliadnutím na výšku úveru nespôsobuje značnú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pričom poplatok nesúvisí s hlavným predmetom plnenia, naopak slúži len zabezpečovaniu jeho činnosti v podobe nákladov či výdavkov dodávateľa s jeho poskytnutím. Uzavrel, že poplatok nevytvára zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán aj z dôvodu, že má pre spotrebiteľa prínos, dostáva sa mu protiplnenia v podobe služby dodávateľa spojenej s administratívnym zastrešením úveru v čase jeho trvania (banka si musí platbu od žalobcu „spárovať“, skontrolovať, či bola uhradená včas a odrátať ju od konečnej sumy, ktorú ešte spotrebiteľ musí uhradiť), preto súd prvej inštancie návrhu na určenie neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky nevyhovel. Rovnako nepovažoval za neprijateľnú podmienku - poplatok za upomienku vo výške 9,96 €, keď z Obchodných podmienok pre úver - lepšia splátka, účinných od 10.11.2011 v čl. 9.3 súd prvej inštancie zistil zmluvné dojednanie: dlžník je povinný zaplatiť banke aj príslušenstvo pohľadávky vrátane poplatkov spojených s uspokojením dlžníka v zmysle sadzobníka poplatkov. K upomienkam účtovaným z dôvodu, že žalobca si svoje povinnosti neplnil, zastal názor, že v zmysle Občianskeho zákonníka sa predpokladá uplatnenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré náklady Občiansky zákonník bližšie nešpecifikuje, preto platí, že je možné si ich dohodnúť rôzne a to aj vo forme paušálnej náhrady, a teda žalovaný bol oprávnený poberať poplatok za upomienku s tým, že existenciu poplatku za upomienky neklasifikuje ani Najvyšší súd SR ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a ani ju nedefinuje ako sankciu za porušenie zmluvnej povinnosti. Súd prvej inštancie poukázal na Sadzobník poplatkov, ktorý je dostupný na obchodnom mieste právneho predchodcu žalovaného prípadne aj na webovej stránke a z ktorého vyplýva charakter a suma poplatkov účtovaných žalobcovi, preto Sadzobník poplatkov je dokumentom, z ktorého si mohol žalobca zistiť, za čo mu bol poplatok vyrubený a to, že sa s ním žalobca nemienil, nechcel alebo nepovažoval za podstatné oboznámiť, nemožno zazlievať žalovanému. Ak teda žalovaný musel upozorniť žalobcu na neplnenie zmluvy formou upomienky, s čím mu vznikli náklady, bolo podľa názoru súdu prvej inštancie dôvodné, aby si ich mohol u žalobcu uplatniť a vyúčtovať podľa Sadzobníka, ku ktorému žalobca mal prístup. Dodal, že existencia Sadzobníka poplatkov vyplývala priamo z bodu 3.1 a 3.3 Zmluvy, pričom žalovaný preukázal, že bolo možné sa so Sadzobníkom oboznámiť. 4. Proti zamietajúcemu výroku V. a súvisiacemu výroku o trovách konania (výrok VI.) rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa včas odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku a navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo zmeniť tak, že sa určuje neprijateľnosť a neplatnosť zmluvných podmienok - poplatku za vedenie a správu úverového účtu vo výške 1,66 €/ mesačne i poplatku za upomienku vo výške 9,96 € - a zároveň sa žalobkyni prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania týkajúceho sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy o úvere v rozsahu 100 % a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania týkajúceho sa určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok v rozsahu 100 %, ako aj plná náhrada trov odvolacieho konania.
5. V dôvodoch svojho odvolania žalobkyňa predovšetkým podotkla, že ako spotrebiteľka nemala možnosť zasahovať do znenia formulárovej - vopred predpripravenej zmluvy a o účtovaní a výške poplatku za vedenie a správu úverového účtu nemala možnosť vyjednávať, preto závery súdu prvej inštancie, že uvedený poplatok obsiahnutý v spotrebiteľskej zmluve o úvere bol výsledkom dohody o jeho zakomponovaní do obsahu zmluvy, sú nesprávne a svojvoľné, hoci súd prvej inštancie dospel k jasnému záveru (bod 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že medzi stranami nebolo sporné, že samotná zmluva podľa jej charakteru je tzv. formulárovou zmluvou, kde spotrebiteľ v priebehu kontraktácie nemá možnosť do jednotlivých zmluvných dojednaní zasiahnuť, pričom žalovaný nepreukázal opak, t. j. že zmluva by bola individuálne dojednaná. Z uvedeného odvolateľke vyplynula evidentná vnútorná protirečivosť v odôvodnení rozsudku, pretože súd prvej inštancie na jednej strane konštatuje nemožnosť žalobkyne zasiahnuť do jednotlivých zmluvných dojednaní, no na druhej strane prijíma nedôvodný záver, že poplatok za správu a vedenie účtu je výsledkom akejsi dohody o jeho zakomponovaní do obsahu Zmluvy. V tejto súvislosti poukázala na záver plynúci z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/98/2017 zo dňa 31.01.2019, podľa ktorého ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé, treba považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na nemožnosť žalobkyne vyjednávať o účtovaní, výške či zakomponovaní poplatku za vedenie účtu, keď žalobkyňa mala len možnosť Zmluvu prijať ako celok alebo odmietnuť, táto mala za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 6. Odvolateľka taktiež nesúhlasila s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v prípade poplatku za správu a vedenie úverového účtu ide o zmluvnú podmienku vyjadrujúcu finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke bolo dodané, keď spomína administratívnu agendu a služby poskytované žalovaným v spojení so správou úveru, nakoľko súd prvej inštancie vôbec nevzhliadal na konštantnú súdnu prax, na ktorú žalobkyňa v prvoinštančnom konaní poukazovala a ani relevantne neodôvodnil odklon od rozhodovacej praxe súdov, keď iba prevzal argumentáciu žalovaného bez predloženia jediného súdneho rozhodnutia v obdobnej otázke, čím rozhodol svojvoľne, arbitrárne a nezákonne. Žalobkyňa bola totiž presvedčená, že predmetný poplatok je nevyhnutné považovať za neprijateľný aj vzhľadom na absenciu synalagmatického vzťahu, teda v zmysle tzv. teórie skutočného plnenia, by mal poplatok korešpondovať s nejakým predmetom plnenia, avšak pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými neposkytuje spotrebiteľovi skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované výlučne vo vlastnom záujme dodávateľa. Na podporu svojho tvrdenia dala do pozornosti právne závery Krajského súdu v Bratislave (rozsudok KS BA sp. zn. 16Co/95/2018 a v ňom zmienený právny názor vyslovený v rozsudku KS BA vo veci sp. zn. 18Co/109/2011), v zmysle ktorých „odvolací súd zastáva názor, že kým úrok vyjadruje cenu (odplatu) za úver, poplatky sú cenou za tzv. vedľajšie plnenie, ak však má poplatok obstáť z hľadiska súdnej kontroly podľa § 53 ods. 1 OZ, musí ísť o plnenie, ktoré je pre spotrebiteľa skutočné, ktoré znamená pre neho význam alebo inými slovami povedané, má pre spotrebiteľa pridanú hodnotu. A contrario plnenie, ktoré prevažne nie je v záujme spotrebiteľa, je plnením, za ktoré môže ísť o poplatok neprijateľný“. K rovnakým záverom dospel aj Ústavný súd SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 53/2021 zo dňa 28.10.2021 tiež uviedol, že práve poplatky za vedenie či správu úveru (tzv. mesačné poplatky) - ktoré sú svojou povahou a charakterom totožné, ako sú poplatky v predmetnom spore za výber z bankomatu v SR a krajinách eurozóny a poplatky za správu kartového účtu - je potrebné považovať za neprijateľné zmluvné podmienky, keďže predstavujú plnenie, ktoré nie je v záujme spotrebiteľa a konanie banky spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť ako poškodzujúce spotrebiteľa. Z uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR odvolateľka zdôraznila aj ďalší podstatný záver a to, že „súdna prax už zaujala stanovisko, že dojednanie poplatku za vedenie účtu a správu úverového účtu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, pretože vedenie úverového účtu vyplýva z účtovných potrieb samotnej banky, a preto nemôže zaťažovať dlžníka“. S prihliadnutím na uvedenú súdnu prax (i nemeckú názorovú líniu vyjadrenú v rozhodnutí Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 3. mája 2010 sp. zn. AZ 17U 192/2010 aj v rozhodnutí Bundesgerichthof zo 7.6.2011 č. AZ XI ZR 388/10) odvolateľka uzavrela, že zmluvná podmienka „poplatok za správu a vedenie úverového účtu vo výške 1,66 €/mesačne“ uvedená v čl. 3 bod 3.1. Zmluvy o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a tak je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. 7. Žalobkyňa ďalej argumentovala, že súd prvej inštancie nemôže svoj arbitrárny, vecne a právne nesprávny názor ospravedlniť ani tvrdením, že výška poplatku ako taká s prihliadnutím na výšku úveru
nespôsobuje značnú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, nakoľko takéto zdôvodnenie je nesúladné s kritériami ustálenej praxe súdnych autorít na vnútroštátnej a európskej úrovni. V tomto ohľade dala do pozornosti napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.01.2014 vo veci Constructora Principado (C-226/12), v ktorom vo výroku rozhodol, že existencia značnej nerovnováhy nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe zmluvnej podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu predmetnej transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy, prekážky v ich výkone alebo tiež formou prenesenia dodatočnej povinnosti, ktorú vnútroštátne predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa. Odvolateľka v súvislosti s týmto rozhodnutím podčiarkla, že Súdny dvor spresnil, že vnútroštátnemu súdu na účely posúdenia prípadnej existencie značnej nerovnováhy prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo služby, ktorá je predmetom zmluvy, všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky ostatné podmienky zmluvy. V neposlednom rade upriamila pozornosť na v posudzovanom spore aplikovateľný nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 31/2023 z 08.02.2024, v ktorom ustálil, že „rozhodnutie súdu založené na izolovanom posúdení zmluvnej pokuty ako nie neprijateľnej zmluvnej podmienky len z pohľadu výšky bez vysporiadania sa s kritériami testu neprijateľnosti, akými sú kritérium dobrej viery, existencia značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán na škodu spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj explicitne normovanými ďalšími kritériami (§ 53 ods. 12 Občianskeho zákonníka) je nedostatočne odôvodnené a tým aj ústavne neudržateľné“. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa zhrnula, že nereflektovaním na dôležité kritériá testu neprijateľnosti a nereflektovaním na vec dopadajúcu interpretáciu Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu SR súd prvej inštancie v otázke neakceptovania poplatku za správu a vedenie úverového účtu ako neprijateľnej zmluvnej podmienky porušil základné právo žalobkyne na spravodlivé súdne konanie. 8. Namietajúc správnosť záveru súdu prvej inštancie vo vzťahu k poplatku za upomienku, žalobkyňa v celom rozsahu odkázala na svoju argumentáciu uvádzanú v súvislosti s poplatkom za vedenie a správu úverového účtu a nad rámec tejto argumentácie sa nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že zmluvné ustanovenie o poplatku za upomienky je platným ustanovením s odkazom na ustanovenie OZ o nákladoch spojených s uplatnením pohľadávky a z odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobkyni ani nebolo zrejmé, na základe akej právnej normy resp. súdnej judikatúry kvalifikoval ustanovenie o poplatku za upomienku ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky. Podľa názoru žalobkyne takýto poplatok má jednoznačne povahu sankcie za omeškanie, preto má charakter zmluvnej pokuty (za porušenie povinnosti zaplatiť splátku včas) a nakoľko dlžník je povinný zaplatiť vždy paušalizovanú sumu, ktorá bez pochybností prevyšuje bežné priame náklady upomínania (v danom prípade 9,96 €), poplatok za upomienku nemožno považovať za náklad spojený s uplatnením pohľadávky. Pre úplnosť odvolateľka konštatovala, že ak by sa aj odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že poplatok za upomienku vo výške 9,96 € nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a že je potrebné ho posúdiť ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky, mal by takýto poplatok vždy zodpovedať výške účelne vynaložených nákladov za daný úkon (v prípade tohto typu poplatku: mzdové a vecné náklady súvisiace s vystavením a zaslaním upomienky), pričom je nepochybné, že tieto ani zďaleka nedosahujú sumu 9,96 €, keďže z rozhodovacej činnosti súdu je všeobecne známe, že dodávatelia si účtujú poplatky za upomienky v rozsahu od 1 eura do maximálne 5 eur, čo súd prvej inštancie vôbec nebral do úvahy. Žalobkyňa preto zotrvala na svojom názore, že ustanovenie o poplatku za upomienku predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, spočívajúcu v neprimerane vysokej sankcii, ktorej výška nie je odôvodnená nákladmi žalovaného, poplatok je stanovený pevnou sumou, ktorá nie je racionálne odôvodnená, preto tento poplatok je spôsobilý ohroziť ekonomický záujem spotrebiteľa, nakoľko je neúčelný, v rozpore s ust. § 4 zákona o ochrane spotrebiteľa a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Na porovnanie odvolateľka spomenula, že kým poplatok je platbou za nejaký úkon či službu, zmluvná pokuta je zabezpečovací právny prostriedok sankčnej povahy, pričom peňažné plnenie za omeškanie nemôže mať v prípade hlavného plnenia, akým je spotrebiteľský úver, povahu poplatku, takéto plnenie môže byť pri omeškaní zmluvnou pokutou, avšak k tomu, aby žalovaný mohol oprávnene žalobcovi účtovať zmluvnú pokutu, bolo by potrebné, aby bol uvedený nárok takto vymedzený v samotnej úverovej zmluve, čo však v danom prípade v Zmluve absentuje.
9. Žalobkyňa sa objektívne nemohla stotožniť ani s názorom súdu prvej inštancie, že ak žalovaný musel upozorniť žalobcu na neplnenie Zmluvy formou upomienky, bolo dôvodné s upomienkou vzniknuté náklady účtovať žalobcovi podľa Sadzobníka, ku ktorému žalobca mal prístup, nakoľko súd prvej inštancie zrejme opomenul, že práve tretím výrokom napadnutého rozsudku určil neprijateľný a neplatný charakter zmluvnej podmienky, že žalobca podpisom na Zmluve potvrdzuje, že bol oboznámený a súhlasí s OP, VOP a Sadzobníkom poplatkov, pričom ustálil, že Sadzobník poplatkov nebol žalobkyni nikdy predložený na podpis, z čoho je zrejmé, že tieto poplatky nikdy neboli medzi zmluvnými stranami dohodnuté, ale boli jednostranne stanovené žalovaným a zapracované do Sadzobníka poplatkov (v Zmluve uvedený nie je), ktorý však žalobkyňa nikdy neobdržala, nepodpísala a s jeho obsahom sa pred uzavretím Zmluvy neoboznámila, preto považovala za bezpredmetné, že Sadzobník poplatkov bol zverejnený na webovej stránke žalovaného, keďže poplatok za upomienku nebol individuálne dojednaný. Vzhľadom na uvedené, keď súd prvej inštancie na jednej strane vyhlasuje neprijateľný charakter zmluvnej podmienky týkajúcej sa Sadzobníka poplatkov, no na druhej strane čo do určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatku za upomienku, vrelo odkazuje na ustanovenia Sadzobníka poplatkov, žalobkyňa obdobne ako v predchádzajúcom bode svojho odvolania poukázala na to, že súd prvej inštancie si protirečí, čo spôsobuje neakceptovateľný zásah do jej práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Summa summarum žalobkyňa mala za to, že výška poplatkov za upomienky stanovená a jednostranne navyšovaná žalovaným je hrubo neprimeraná a tieto ani zďaleka nezodpovedajú reálnym vecným nákladom žalovaného spojeným s vystavením a doručením upomienky, teda upomienky majú evidentne sankčný charakter, avšak sankcia za omeškanie s plnením povinností žalobkyne je už upravená inými sankčnými mechanizmami - úrokom z omeškania. Žalobkyňa nad rámec uvedeného poukázala na to, že v Zmluve ani jej prílohách nie sú uvedené podmienky, za akých môže žalovaný upomienky vystavovať (po akej dobe omeškania, koľko upomienok môže vystaviť za jedno omeškanie a pod.) a tak zmluvné podmienky ohľadom vystavovania upomienok sú zjavne neurčité a aj preto predstavujú neprijateľné zmluvné podmienky. Rovnako ako pri poplatku za vedenie a správu úverového účtu žalobkyňa namietla absenciu synalagmatického vzťahu v zmysle teórie skutočného plnenia, keď poplatok by mal korešpondovať s nejakým predmetom plnenia, odkazujúc opäť na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16Co/95/2018 zo dňa 27.08.2019, v ktorom posudzoval priamo poplatok banky za upomienku s tým záverom, že vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru je zrejmý vlastný ekonomický záujem žalobcu (v procesnom postavení žalobcu tak vystupovala zjavne banka, pozn. odvolacieho súdu) ako veriteľa a s tým, že na poplatok spojený s upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky nemá žalobca zákonný nárok, keďže poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru). Do pozornosti dala i rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co 109/2011 z dňa 21.11.2012, v ktorom si osvojil nemeckú názorovú líniu, podľa ktorej či už administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa, preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti, pričom Krajský súd v Prešove odkazuje na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu č. k. 7U 17/06 zo dňa 21.06.2006, v ktorom súd posúdil ako neprijateľné aj poplatky za upomienku zasielanú spotrebiteľovi (13 eur), na ktoré niet zákonného nároku a ktoré sporiteľni nemôžu patriť v prípade, keď si táto uplatňuje paušálnu náhradu ujmy za omeškanie. 10. Žalobkyňa svojím odvolaním napadla i výrok VI. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 34 % a to jednak v nadväznosti na výrok V. rozsudku, ale súčasne aj samostatne z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd síce správne uplatnil § 255 ods. 1 CSP (zásadu úspechu strany v spore), ale v neprospech žalobkyne úplne opomenul aplikovať ust. § 257 CSP, majúc za to, že v jej prípade sú naplnené dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré súd prvej inštancie nemal zohľadňovať pomer úspechu žalovaného. Žalobkyňa sa totiž uchýlila k prevzatiu záväzku vo forme spotrebiteľského úveru z dôvodu potreby zaobstarania si finančných prostriedkov pod vplyvom ťažkej životnej situácie a bola do tohto kroku takpovediac dotlačená. Správanie žalobkyne smerujúce k mimosúdnemu vyriešeniu veci označila tiež za skutočnosť nevyhnutnú pri zohľadnení dôvodov hodných osobitného zreteľa a upozornila, že žalovaný (pôvodne bankový subjekt) ako stabilný bankový subjekt poskytoval dlhodobo spotrebiteľom spotrebiteľské úvery na základe zmluvy, v ktorej zákonom predpísané obligatórne náležitosti absentovali. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považovala aj tú skutočnosť, že sa musela obrátiť na odvolací súd z dôvodu nezákonného rozhodnutia súdu prvej inštancie (piateho výroku) a upriamila pozornosť aj na to, že v súčasnej dobe nemá finančné prostriedky a iný majetok, z ktorého by bola spôsobilá uhradiť náhradu trov konania žalovanému. K dôvodom hodným osobitného zreteľa priradila i charakter samotného konania - spotrebiteľský spor, pri ktorom ak
by sa žalobkyňa neobrátila na súd, bola by prakticky nezákonne sankcionovaná, nakoľko žalovaný by si uplatňoval nezákonné nároky, z ktorých by mal nezákonne získaný majetkový prospech. V poslednom rade dala do pozornosti, že v konaní sa správala vždy tak, aby mohlo dôjsť v čo najkratšom čase k meritórnemu rozhodnutiu a zbytočne sa trovy konania nenavyšovali ani na jednej strane. 11. Za predpokladu, že odvolací súd nevyhovie odvolaniu v časti týkajúcej sa napadnutého piateho výroku rozsudku súdu prvej inštancie a naň nadväzujúceho šiesteho výroku, žalobkyňa bola toho názoru, že sú dané dôvody na to, aby odvolací súd vyhovel odvolaniu smerujúcemu proti šiestemu výroku rozsudku samostatne. Žalobkyňa totiž namietla vecnú a právnu správnosť šiesteho výroku napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa sa v jednom konaní domáhala viacerých samostatných nárokov a to jednak určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy (prvý výrok žalobného návrhu) ako samostatného nároku a zároveň určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok (druhý až šiesty výrok žalobného návrhu), čo je taktiež samostatný nárok. Napriek samostatnosti a oddelenosti vzájomne sa nepodmieňujúcich nárokov súd prvej inštancie rozhodol o trovách celého konania tak, akoby rozhodol jednu právnu vec, čo je celkom zjavne právne nesprávne, poukazujúc v tejto súvislosti napríklad na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 11/2011 zo dňa 11.10.2012, podľa ktorého „v prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú a v takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí“. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa dospela k záveru, že súd prvej inštancie mal aj so zohľadnením ustanovenia § 257 C. s. p. (podľa ktorého nemal prihliadať na úspech žalovaného v konaní) rozhodnúť o trovách konania tak, že žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % čo do prvého výroku rozsudku (týkajúceho sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy) a súčasne, že žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 60 % čo do druhého až šiesteho (správne má byť „piateho“, pozn. odvolacieho súdu) výroku rozsudku (týkajúcich sa neprijateľnosti zmluvných podmienok), avšak vzhľadom na v odvolaní namietanú vecnú a právnu nesprávnosť i arbitrárnosť piateho výroku žalobkyňa žiadala priznať jej nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % aj čo do konania o neprijateľnosti zmluvných podmienok. 12. Napokon odvolateľka namietla i nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v jeho odvolaním napadnutej zamietajúcej časti, nakoľko svojím postupom doslova odignoroval žalobkyňou vyššie citované závery plynúce z ustálenej rozhodovacej činnosti nielen krajských - odvolacích súdov, ale rozhodol v priamom rozpore s vyššie citovanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, čo rozhodne neprispieva k zachovaniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, uvádzajúc, že súd prvej inštancie zvolil cestu svojvoľného výkladu a aplikácie práva, pričom svojvoľným prvkom napadnutého rozsudku je aj odklon od ustálenej konštantnej judikatúry bez toho, aby sa dostatočne vyargumentovali dôvody, na základe ktorých súd odmietol doteraz stabilizujúcu výkladovú prax týkajúcu sa neprijateľnosti jednotlivých zmluvných podmienok. Vytkla súdu prvej inštancie nedbalosť pri presvedčivom odôvodnení svojho rozhodnutia, keď neuviedol žiadne logické a ústavne udržateľné argumenty na podporu svojich tvrdení, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, v dôsledku čoho má konanie i tzv. inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s následkom nezákonnosti napadnutého rozsudku, preto je podľa žalobkyne daný aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. 13. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, stotožňujúc sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, že poplatky nepredstavujú žiadnu neprijateľnú podmienku a uviedol, že poplatok za úver či iné poplatky banky sú regulované NBS a tieto sú akceptovateľné a prijateľné, keď aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu je ustálené, že poplatky a zmluvné úroky sú prijateľné a predstavujú ekvivalent za poskytnutý úver. Zastal názor, že podľa jednotnej odbornej praxe súd, ktorý vyhlasuje dojednanie tejto odplaty v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú podmienku, hoci odplata je vyjadrená určito, jasne, zrozumiteľne, prípadne bola individuálne dojednaná, rozhoduje protiprávne. Poukázal aj na skutkovú a právnu irelevanciu záverov súdu iného členského štátu, keďže tieto sú založené na aplikácii vnútroštátnych predpisov, ktoré sú v podstatnej okolnosti determinujúcej rozhodnutie súdu odlišné od obsahu slovenského právneho poriadku, pričom táto právna úprava iného členského štátu nie je transpozíciou sekundárneho práva EÚ, preto rozhodnutie súdu založené na izolovaných a z kontextu vytrhnutých záveroch rozhodnutia súdu iného členského štátu EÚ o neprijateľnosti poplatku za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru, keď súd ignoruje platné právo právneho poriadku
SR, je v rozpore s právom. Žalovaný považoval súdom prvej inštancie uvedené dôvody čiastočného zamietnutia žaloby za dostatočne odôvodnené, žiadajúc napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. 14. Žalobkyňa v odvolacej replike namietla, že žalovaný nepoukázal na konkrétnu rozhodovaciu prax rozhodnutie Najvyššieho súdu SR či na konkrétnu odbornú prax, preto sú nepodložené jeho tvrdenia, že v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu je ustálené, že poplatky a zmluvné úroky sú prijateľné a predstavujú ekvivalent za poskytnutý úver, pričom žalovaný vo svojom vyjadrení ani nevysvetlil, v čom akože má sporný poplatok predstavovať ekvivalent za poskytnutý úver. Za nepreukázané považovala i tvrdenia žalovaného, že z odbornej praxe vyplýva (údajná) protiprávnosť rozhodnutia súdu, ktorý vyhlasuje neprijateľnosť dojednanej odplaty v spotrebiteľskej zmluve, hoci odplata je vyjadrená jasne, zrozumiteľne a určito. Neprijateľnosť zmluvných podmienok týkajúcich sa poplatkov, odôvodnená ustálenou rozhodovacou praxou súdnych autorít, na ktorú žalobkyňa v odvolaní poukázala, neospravedlňuje podľa názoru žalobkyne ani prípadný dohľad či regulácia poplatkov banky zo strany NBS, nakoľko zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva výnimka z neprijateľného charakteru zmluvnej podmienky s odkazom na to, že poplatky banky sú regulované NBS. Ak by však aj žalovaný podložil reguláciu poplatkov banky zo strany NBS právne, takáto regulácia nemá podľa žalobkyne žiadny dosah nad vyslovením neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nakoľko opačný výklad by bol popretím ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyslovuje. Žalobkyni nebolo zrejmé, čo mienil žalovaný docieliť svojou námietkou o protiprávnosti takého rozhodnutia súdu, ktoré je založené na z kontextu vytrhnutých záveroch rozhodnutia súdu iného členského štátu EÚ o neprijateľnosti poplatku za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru, keďže žalobkyňa v odvolaní nepoukázala na žiadne rozhodnutie iného členského štátu (ktoré by navyše problematiku spotrebiteľského úverového práva upravovalo diametrálne odlišne od právneho poriadku SR), ale poukázala na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorý zabezpečuje jednotnosť výkladu práva Európskej únie, čím vplýva nielen na judikatúru členských štátov, ale aj na ich právne poriadky univerzálne a to vďaka záväznému výkladu, ktorý poskytuje národným súdom, preto argumentáciu žalovaného označila za nelogickú a bezpredmetnú. 15. Žalovaný v odvolacej duplike nad rámec prostriedkov procesnej obrany uplatnených vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že nie je pravdou, že by žalobkyňa vo vzťahu k poplatku nedostala žiadne protiplnenie, nakoľko protiplnenie/službu predstavuje vedenie bankového účtu a samotný účet v banke. Vo vzťahu k druhému poplatku za upomienku uviedol, že sa nejedná o žiadnu zmluvnú pokutu, ale náklad banky za vypracovanie a odoslanie upomienky v dôsledku porušenia povinnosti dlžníka, preto vzhliadol účelovú snahu žalobkyne vykresliť predmetný poplatok ako zmluvnú pokutu, aby mohla argumentovať nedodržaním písomnej formy. Žalovaný dodal, že ochrana spotrebiteľov musí mať svoje limity a je nevyhnutné preskúmať a vziať na zreteľ okolnosti, že žalobkyňa načerpala úver - finančné prostriedky, ktoré minula a tieto nevrátila tak, ako sa dohodla, preto ak žalobkyňa nedodržala pacta sunt servanda, ona je tou, ktorá zasiahla do majetkového práva žalovaného resp. jeho právneho predchodcu. 16. Odvolací súd konštatujúc prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu, proti ktorému smeruje, oprávnenosť osoby na podanie odvolania, včasnosť jeho podania a splnenie zákonom stanovených náležitostí odvolania, súc v posudzovanom spore viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preskúmal vec podľa ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem (ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario), termín verejného vyhlásenia rozsudku oznámil postupom podľa ust. § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a rozsudok dňa 30. apríla 2026 verejne vyhlásil. 17. Predmetom odvolacieho prieskumu v posudzovanom spotrebiteľskom spore je nárok žalobkyne na určenie, že zmluvná podmienka „poplatok za správu a vedenie úverového účtu vo výške 1,66 €/ mesačne“, uvedená v čl. 3 bod 3.1 zmluvy o úvere - lepšia splátka č. 4386770688, uzatvorenej medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného (Poštová banka, a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie č. 4, Bratislava, IČO: 31 340 890) dňa 10.11.2011, ako aj zmluvná podmienka „poplatok za upomienku vo výške 9,96 €“ sú neprijateľnými a tým neplatnými zmluvnými podmienkami. 18. Právo žalobkyne ako spotrebiteľky domáhať sa určenia právnej skutočnosti, že určitá zmluvná podmienka používaná obchodníkom (dodávateľom) v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná, vyplýva z ustanovenia § 298
ods. 1 CSP, pričom procesná prípustnosť nároku žalobkyne na vyslovenie neprijateľnosti konkrétnych zmluvných podmienok je umocnená samotnou dispozíciou súdu, ktorý môže v spotrebiteľskom spore aj bez návrhu, t. j. ex offo vysloviť neprijateľnosť určitej zmluvnej podmienky. Je preto nedôvodná a bezpredmetná v odvolacom konaní prezentovaná námietka žalovaného, že ak žalobkyňa nedodržala svoj záväzok plniť podľa zmluvy, zasiahla ona do majetkových práv žalovaného, nakoľko bola by nezákonná a nespravodlivá požiadavka dodávateľa, aby spotrebiteľ plnil aj na základe neplatných zmluvných podmienok a navyše žalovanému nič nebráni v tom, aby sa svojej pohľadávky z titulu nesplácania úveru (istiny) domáhal iniciovaním samostatného súdneho konania. 19. Podľa § 53 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase vzniku posudzovaného zmluvného vzťahu (ďalej len „OZ“), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané (1). Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (2). Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (3). 20. Odvolací súd prisvedčil odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa vnútornej protirečivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti posudzovanej (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky poplatku za vedenie a správu úverového účtu, keď súd prvej inštancie na jednej strane konštatoval, že poplatok nebol dojednaný individuálne a bol súčasťou formulárovej zmluvy určenej pre veľký počet spotrebiteľov, no zároveň považoval uvedený poplatok za výsledok dohody o jeho zakomponovaní do obsahu zmluvy (bod 3.1 Zmluvy). Je totiž správne a logické tvrdenie žalobkyne, že ak spotrebiteľ nemal možnosť akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do znenia formulárovej zmluvy a ovplyvniť jej obsah, nie je možné v bode 3.1 Zmluvy zakotvený poplatok považovať za výsledok dohody zmluvných strán, keďže dohoda je výsledkom konsenzuálneho prejavu vôle oboch kontrahentov, avšak ak žalobkyňa ako spotrebiteľka nemohla do zmluvného dojednania o poplatku za vedenie a správu úverového účtu nijako zasiahnuť a nemohla ovplyvniť povinnosť pravidelnej úhrady ani výšku poplatku, pričom aj súd prvej inštancie správne pripísal túto náležitosť žalobkyni poskytnutého úveru výlučne vôli žalovaného, nie je možné dospieť k záveru, že poplatok je výsledkom dohody o jeho zakomponovaní do obsahu zmluvy, ktorý rezultát navodzuje dojem o vôli žalobkyne takúto zmluvnú podmienku medzi účastníkmi úverovej zmluvy dojednať. V skutočnosti totiž žalobkyňa musela predmetnú zmluvu o úvere so zmluvnou podmienkou poplatku za vedenie a správu úverového účtu podpísať, keďže táto predstavovala obligatórnu podmienku zmluvy, bez ktorej akceptácie by žalobkyni predmetný spotrebiteľský úver poskytnutý nebol. 21. Uvedený vnútorne protichodný názor súdu prvej inštancie však neviedol v danom prípade k právne neprípustnému záveru, na základe ktorého by bol deklaroval, že poplatok za vedenie a správu úverového účtu bol medzi účastníkmi zmluvy individuálne dojednaný a teda súd prvej inštancie nepolemizoval o možnosti ospravedlniteľnosti inak neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ, nakoľko potenciálny spôsob individuálneho dojednania poplatku ako zmluvnej podmienky výslovne vylúčil a pristúpil k testu prijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky z hľadiska možnej značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a teda zhodne s názorom odvolacieho súdu nevzhliadol súvis predmetného poplatku s hlavným predmetom plnenia, t. j. s poskytnutím úveru a jeho splácaním. 22. Dôvodnou a súčasne spôsobilou spochybniť správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o prijateľnosti zmluvnej podmienky - poplatku za vedenie a správu úverového účtu - však bola odvolacia argumentácia žalobkyne založená na teórii skutočného plnenia, v zmysle ktorej by mal poplatok korešpondovať s určitým predmetom plnenia, pričom žalobkyňa podporila svoju hmotnoprávnu námietku právnymi názormi odvolacích súdov, Ústavného súdu SR i Súdneho dvora EÚ, z ktorých vyplynuli všeobecne akceptovateľné závery, že zmluvnú podmienku vyjadrujúcu finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa, je potrebné považovať za neprijateľnú.
23. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie zmienenú teóriu skutočného plnenia v posudzovanom spore síce zohľadnil, ale na základe jej použitia dospel k skutkovým zisteniam, ktoré nesprávne právne posúdil, keďže jeho právne závery nie sú súladné s právnymi závermi súdnej praxe. Súd prvej inštancie totiž považoval za spotrebiteľovi v materiálnom slova zmysle dodané plnenie samotnú administratívnu agendu žalovaného resp. dodávateľa, t. j. služby dodávateľa spojené s administratívnym zastrešením úveru v čase jeho trvania a to spárovanie od žalobkyne prijatej platby, kontrolovanie včasnosti úhrady, odrátanie platby od konečnej - zostávajúcej sumy úveru, pričom práve na základe týchto skutočností vyvodil skutkový záver o prínose poplatku pre spotrebiteľa a s prihliadnutím aj na výšku poplatku dospel k právnemu záveru, že poplatok za vedenie a správu úverového účtu nevytvára zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. 24. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 53/2021 zo dňa 28.10.2021 vyslovil právny názor, že poplatky za vedenie či správu úveru (tzv. mesačné poplatky) je potrebné považovať za neprijateľné zmluvné podmienky, keďže prestavujú plnenie, ktoré nie je v záujme spotrebiteľa a konanie banky spočívajúce v účtovaní týchto poplatkov možno hodnotiť ako poškodzujúce spotrebiteľa. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými neposkytuje spotrebiteľovi skutočné protiplnenie, ale naopak sú uvedené úkony vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa s tým, že súdna prax už zaujala stanovisko, že dojednanie poplatku za vedenie účtu a správu úverového účtu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, pretože vedenie úverového účtu vyplýva z účtovných potrieb samotnej banky, a preto nemôže zaťažovať dlžníka. 25. Na podporu právneho názoru, že služby dodávateľa (obchodníka) spočívajúce v administratívnom zastrešení úveru nemožno kvalifikovať ako skutočné protiplnenie za spotrebiteľom hradený poplatok za vedenie a správu úverového účtu, odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/212/2021 zo dňa 30.11.2022, v ktorom dovolací súd konštatujúc súlad súdmi nižšej inštancie vyriešenej otázky so skutkovým stavom prejednávaného sporu, deklaroval, že z obsahu ich rozhodnutí vyplýva, že značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa vyvolaná neprijateľnou zmluvnou podmienkou dohodnutou v čl. IX. bode 2 Zmluvy o úvere je daná chýbajúcim protiplnením, keď žalovaný sa snažil navodiť zdanie, že vedenie úverového účtu predstavuje reálnu službu poskytovanú bankou svojim klientom ako plnenie v ich prospech, ale z obsahu činností, ktoré banka realizuje pri vedení úverového účtu uvedených v dovolaní (bod 3.2. rozhodnutia dovolacieho súdu) vyplýva, že pre klienta môže byť relevantné a mať reálny význam iba možnosť on-line uhrádzania mimoriadnych splátok bez poplatku, ak klient vôbec využíva a má prístupnú možnosť on-line komunikácie s tým, že všetky tam uvedené činnosti slúžia potrebám peňažného ústavu. Podľa bodu 3.2. odôvodnenia vyššie označeného rozsudku dovolateľ (banka) na podporu svojho názoru, že zmluvná podmienka slúži rovnocenne záujmom obom zmluvných strán uviedol, že vedenie úverového účtu predstavuje reálnu službu poskytovanú bankou klientom s konkrétnym obsahom a tým súčasne aj plnenie (protihodnotu) v ich prospech, pričom nie je potrebné len pre interné potreby banky a špecifikoval, že išlo o také činnosti veriteľa, ako je zaevidovanie poskytnutého úveru do transakčného systému v banke, pravidelné denné generovanie alikvotnej časti úroku prislúchajúceho ku konkrétnej splátke, zaúčtovanie pravidelnej aj mimoriadnej splátky úveru a automatické zníženie istiny, generovanie mesačných výpisov s detailom na rozloženie splátky na istinu, úrok a prípadné príslušenstvo k úveru, kontrola záväzkov vyplývajúcich z úverovej zmluvy, sledovanie trvania obdobia fixácie, evidencia záložného práva s následným automatickým výmazom v prípade splatenia úveru, prehľad údajov o úvere pre klienta v elektronickom prostredí - online informácie o úvere plus možnosť uhrádzania mimoriadnych splátok bez poplatku a o zasielanie aktuálnych informácií o stave úveru do úverového registra. 26. Za skutkovej situácie, že v posudzovanom zmluvnom vzťahu žalovaný predloženými Sadzobníkmi poplatkov nepreukázal ani netvrdil, že žalobkyňa vôbec mala možnosť on-line uhrádzania mimoriadnych splátok úveru bez poplatku, vzhľadom na dovolacím súdom v rozsudku sp. zn. 5Cdo/212/2021 zo dňa 30.11.2022 neakceptovanú argumentáciu dovolateľa (banky), že služby súvisiace s vedením a správou úverového účtu spotrebiteľa predstavujú skutočné protiplnenie v záujme spotrebiteľa, resp. že ide o protihodnotu za spotrebiteľom uhrádzané poplatky s konkrétnym obsahom a reálnu službu v jeho prospech, je zrejmé, že i v zmysle rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít procesný útok žalobkyne a v rovnakom kontexte uplatnená odvolacia argumentácia, že úkony spojené s vedením a správou úverového účtu sú poskytované výlučne v záujme dodávateľa a spotrebiteľovi neposkytujú skutočné protiplnenie (službu), je právne opodstatnená.
27. Vychádzajúc zo zásady „contra proferentem - v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa“, odvolací súd sa priklonil k pro-spotrebiteľskej línii rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít a stotožnil sa s nimi zastávaným právnym názorom, že poplatok za vedenie a správu úverového účtu sa netýka a nie je podmienkou hlavného predmetu plnenia, t. j. poskytnutia a splácania úveru, a preto v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka podlieha testu neprijateľnosti, podľa ktorého značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech žalobkyne (spotrebiteľky) nastala v dôsledku chýbajúceho reálneho protiplnenia, keďže poplatok za vedenie a správu úverového účtu kryje interné činnosti banky (účtovanie, evidencia, výpočet úrokov, správa záložného práva) a tieto činnosti sú primárne v záujme banky ako dodávateľa a neposkytujú skutočnú službu spotrebiteľovi, ktorý nedostáva nič navyše (napr. osobitný reporting, služby, ktoré by inak boli spoplatnené) a poplatok je paušálny bez väzby na klientom individuálne využívané služby. Vzhľadom na uvedené odvolací súd vyhodnotil odvolaciu obranu žalovaného, že poplatky predstavujú ekvivalent za poskytnutý úver ako nedôvodnú a názor súdu prvej inštancie, že žalobkyni sa dostáva protiplnenia za ňou uhrádzaný poplatok za vedenie a správu úverového účtu poskytovaním administratívneho zastrešenia úveru, je právne nesprávny. 28. Berúc zreteľ na okolnosti posudzovaného sporu, odvolací súd neaplikoval v danom prípade tzv. pro-bankovú líniu judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/91/2020 zo dňa 27.04.2022), ktorá preferuje názor, že mesačný poplatok za vedenie úverového účtu predstavuje „cenu plnenia“ cenu samostatnej služby správy úveru týkajúcu sa hlavného predmetu plnenia (poskytnutia a splácania úveru), za prijatia ktorej právnej teórie by sa na zmluvné dojednanie nevzťahoval test neprijateľnosti, ale poplatok by sa posudzoval iba z hľadiska primeranosti (čo do výšky poplatku) a transparentnosti (z hľadiska čitateľnosti a veľkosti písma zmluvného dojednania) a to aj z dôvodu, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (vo výroku I.) v zmysle ust. § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch právoplatne určil právnu skutočnosť, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 4386770688 zo dňa 10.11.2011 je bezúročná a bez poplatkov. Najvyšší súd SR totiž v rozsudku sp. zn. 7Cdo/128/2016 zo dňa 29.11.2017 v súvislosti s posudzovaním podmienok zmluvy o spotrebiteľskom úvere doplnil, že ak sa úver sankčne považuje za bezúročný a bez poplatkov, logicky musia byť poplatkové ustanovenia (vrátane poplatku za správu úveru) neprijateľné. Konkrétne v odseku 19 označeného rozsudku dovolací súd skonštatoval, že „na záver o tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, správne nadväzuje výrok o neprijateľnosti zmluvných podmienok týkajúcich sa poplatkov za podanie žiadosti o úver, za spracovanie úveru ako i za správu úveru, hoci sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Opačný záver by viedol k neudržateľnosti rozhodnutia, keď na jednej strane súd označil poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, ale vyššie uvedené zmluvné podmienky by bolo možné naďalej považovať za platné resp. prijateľné“. 29. Vzhľadom na to, že Súdny dvor EÚ vo výrokovej časti svojho rozsudku zo dňa 16.01.2014, vo veci Constructora Principado (C-226/12) rozhodol tak, že existencia značnej nerovnováhy nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky znášané spotrebiteľom na základe zmluvnej podmienky mali na neho značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu predmetnej transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných vnútroštátnych predpisov, pričom Súdny dvor EÚ v odôvodnení uvedeného rozsudku spresnil, že vnútroštátnemu súdu na účely posúdenia prípadnej existencie značnej nerovnováhy prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo služby, ktorá je predmetom zmluvy, všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky ostatné podmienky zmluvy, je zrejmé, že samotné zohľadnenie výšky poplatku vo vzťahu k výške poskytnutého úveru ešte nerieši otázku existencie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán, preto žalovaným v konaní namietaná relatívne nízka suma poplatku za správu a vedenie úverového účtu bez ďalšieho nárok žalobkyne na určenie, že uvedený poplatok predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, neoslabuje. Zásadnou preto v posudzovanom spore bola skutočnosť, že poplatok za vedenie a správu úverového účtu nesúvisí s hlavným predmetom plnenia a týka sa internej administratívnej agendy dodávateľa (banky), ktorá nepredstavuje pre spotrebiteľa prínosné plnenie, ktoré by bolo v jeho záujme a tak žiadnou judikatúrou nepodporený právny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyni sa dostáva protiplnenia v podobe služby spojenej s administratívnym zastrešením úveru, nemôže právne obstáť a to najmä, keď súd prvej inštancie právoplatne určil posudzovanú úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, následkom čoho v neprospech spotrebiteľa konštatovaná prijateľnosť poplatku za vedenie a správu úverového účtu ako zmluvnej podmienky vyznieva protirečivo a nelogicky.
30. Pokiaľ ide o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky - poplatku za upomienku vo výške 9,96 €, odvolací súd uvádza, že účelom poplatku za upomienku je kompenzácia nákladov veriteľa spojených s administratívou a vymáhaním pohľadávky, t. j. náklady na tlač, poštovné či prácu spojenú s prípravou výzvy na plnenie (upomienky). Ak teda poplatok za upomienku má byť subsumovaný pod právny inštitút nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa ust. § 121 ods. 3 OZ, veriteľ by mal pri jeho uplatnení preukázať skutočné náklady, ktoré mu v súvislosti s vyhotovením a zaslaním upomienky - výzvy na plnenie vznikli a na základe preukázaných reálnych nákladov požadovať od dlžníka ich náhradu. Ak však veriteľ ako dodávateľ si na základe dokumentov súvisiacich so zmluvou o spotrebiteľskom úvere vopred vymienil poplatok za upomienku v paušálnej výške 9,96 € (za v poradí prvú upomienku po omeškaní splátky) a poplatok za v poradí druhú upomienku vo výške 24,90 €, uvedeným poplatkom zjavne nesleduje náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s upomienkou skutočne vznikli a to najmä, ak suma poplatku je pri opakovanej upomienke vyššia než pri prvej upomienke. Takýmto spôsobom paušálne stanovený poplatok za upomienku evidentne plní sankčnú funkciu voči dlžníkovi (spotrebiteľovi), keďže ho sankcionuje vopred v Sadzobníku poplatkov určenou peňažnou povinnosťou za to, že mešká so splátkou svojho dlhu bez toho, aby sledoval ekvivalentnú náhradu za reálne vynaložené administratívne náklady priamo spojené s upomienkou. 31. Odvolací súd preto súhlasil s odvolacou námietkou žalobkyne, že predmetný poplatok za upomienku nemožno považovať za náklad spojený s uplatnením pohľadávky, nakoľko má charakter zmluvnej pokuty - sankcie za porušenie povinnosti zaplatiť splátku včas, hoci uvedená poplatková povinnosť ani nie je priamo v obsahu zmluvy zakotvená, ale je iba obsahom Sadzobníka poplatkov. Právnym predchodcom žalovaného požadovaný poplatok za upomienku teda v skutočnosti nemá súvislosť so skutočnými nákladmi, ale plní skôr sankčnú než nákladovú funkciu, preto ak poplatok za upomienku má povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné a netransparentné, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolacia obrana žalobkyne je dôvodná i v súvislosti s výškou poplatku za upomienku, ktorá nezodpovedá výške účelne vynaložených nákladov spojených s vystavením a zaslaním upomienky, nakoľko z rozhodovacej činnosti súdov je známe, že dodávatelia si účtujú poplatky za upomienky v rozsahu od 1,- € do 5,- €, ale nedosahujú sumu 9,96 €. Navyše o sankčnej povahe poplatku za upomienku svedčí aj jeho stúpajúca výška v závislosti od počtu upomienok, keďže za predpokladu sledovania refundácie nákladov vynaložených za upomienku by bola výška poplatku konštantná bez ohľadu na to, o koľkú v poradí upomienku by išlo. Vychádzajúc preto z názoru súdu prvej inštancie, že Občiansky zákonník náklady spojené s uplatnením pohľadávky bližšie nešpecifikuje a tak je možné dohodnúť si ich aj vo forme paušálnej náhrady, odvolací súd uvádza, že i poplatok za upomienku požadovaný v paušálnej výške musí reflektovať skutočnú výšku nákladov spojených s vyhotovením a zaslaním upomienky, ak má byť právom dodávateľa z titulu nákladov spojených s uplatnením jeho pohľadávky. Súd prvej inštancie nesprávne zameral svoju pozornosť na prípustnosť paušálneho spôsobu dojednania výšky poplatku za upomienku a na žalobkyni prístupný Sadzobník poplatkov, z ktorého sa mohla o svojej poplatkovej povinnosti a výške poplatku dozvedieť, ale nezaoberal sa reálnou funkciou a účelom, ktorý poplatok za upomienku voči žalobkyni v skutočnosti plnil, ergo či skutočne pokrýva náklady spojené s uplatnením pohľadávky. 32. Na základe zistenej skutočnosti, že poplatok za upomienku prakticky supluje zmluvnú pokutu, prípadne úrok z omeškania ako právne prostriedky sankcionujúce dlžníka za omeškania s peňažným plnením, medzi právami a povinnosťami zmluvných strán nastala značná nerovnováha v neprospech žalobkyne, ktorú dodávateľ postihoval za omeškanie s plnením splátok formou poplatku za upomienku nedôvodne a v rozpore s právom aprobovaným spôsobom, preto zmluvná podmienka upravujúca poplatok za upomienku v sume 9, 96 € je podľa ust. § 53 ods. 1 OZ neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá nepochybne nebola medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy individuálne dojednaná. 33. Napokon nesprávnym je aj právny názor súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa mohla so Sadzobníkom poplatkov, z ktorého vyplýva charakter a suma žalobkyni účtovaných poplatkov, oboznámiť na obchodnom mieste alebo na webovej stránke právneho predchodcu žalovaného, nakoľko je potrebné vziať do úvahy, že právne významnou z hľadiska posudzovania prijateľnosti zmluvnej podmienky je možnosť spotrebiteľa oboznámiť sa zmluvným ustanovením resp. zmluvnou podmienkou v čase pred uzavretím zmluvy, preto dodávateľ mal preukázať, že pred uzavretím zmluvy o úvere oboznámil žalobkyňu so Sadzobníkom poplatkov v spojení s Obchodnými podmienkami, keďže len z týchto dokumentov poplatková povinnosť žalobkyne za vystavenie upomienky vyplýva, avšak túto skutočnosť žalovaný resp. jeho právny predchodca nepreukázal, keď aj sám súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom (opravným prostriedkom zo strany žalovaného nenapadnutým výrokom III.) rozhodol o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, že „dlžník ako aj spoludlžník svojím podpisom potvrdil, že bol oboznámený a súhlasí s Obchodnými podmienkami, Všeobecnými obchodnými podmienkami a Sadzobníkom poplatkov“, nakoľko žalovaný nepreukázal, že uvedené dokumenty boli žalobkyni predložené na podpis, preto hodnotiac ako opodstatnenú námietku odvolateľky, že súd prvej inštancie opomenul zohľadniť svoj vlastný právny názor k inej ním posudzovanej zmluvnej podmienke v súvislosti s posudzovaním prijateľnosti poplatku za upomienku, čím jeho rozhodnutie v nevyhovujúcej časti žalobkyňou uplatneného nároku vykazuje znaky vnútornej rozpornosti, odvolací súd zhodne so zaužívanou rozhodovacou činnosťou súdov (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/50/2019 zo dňa 26.03.2019, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/90/2018 zo dňa 24.04.2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/49/2017 zo dňa 21.11.2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/108/2016 zo dňa 29.03.2017, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/587/2015 zo dňa 18.05.2016) dospel k záveru, že poplatok za upomienku vo výške 9,96 € predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku aj v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. a) OZ. 34. Odvolací súd vzhľadom na jeho záver, že sporné zmluvné podmienky o poplatkoch sa netýkajú hlavného predmetu plnenia (poskytnutia úveru a jeho splácania), pre úplnosť konštatuje právnu bezvýznamnosť odvolacej procesnej obrany žalovaného, že súd, ktorý vyhlasuje určito, jasne a zrozumiteľne v spotrebiteľskej zmluve vyjadrenú odplatu za neprijateľnú zmluvnú podmienku, rozhoduje v zmysle jednotnej odbornej praxe protiprávne, nakoľko poplatok za vedenie a správu úverového účtu ani poplatok za upomienku nepredstavujú na rozdiel od zmluvného úroku odplatu - ekvivalent za poskytnutý úver, t. j. nesúvisia s hlavným predmetom plnenia, preto ich prípadná určitosť, jasnosť a zrozumiteľnosť nezakladá zákonnú prezumpciu podľa § 53 ods. 1 vety druhej OZ, za ktorej by uvedené zmluvné podmienky nepodliehali testu neprijateľnosti. Rovnako za právne nedôvodný považoval odvolací súd argument žalovaného, že poplatky banky nemôžu byť neprijateľné z dôvodu ich regulácie Národnou bankou Slovenska, nakoľko akceptácia tejto teórie by eliminovala zmysel a význam ustanovení § 53 a § 54 OZ, ktoré upravujú kritéria zmluvných ustanovení, za ktorých splnenia je nutné dospieť k záveru o ich neprijateľnosti a neplatnosti v dôsledku poškodzovania spotrebiteľa tak, ako správne namietla v odvolacej replike žalobkyňa. 35. Z vyššie uvedených dôvodov, keď žalobkyňa svojou odvolacou argumentáciou preukázala, že vo formulárovej zmluve o spotrebiteľskom úvere upravený poplatok za vedenie a správu úverového účtu vo výške 1,66 € mesačne, ako aj v Sadzobníku poplatkov stanovený poplatok za upomienku vo výške 9,96 €, predstavujú neprijateľné zmluvné podmienky, vzhľadom na právnu povahu poplatkov z hľadiska teórie skutočného protiplnenia a ich netransparentnosť, ako aj so zreteľom na súdom prvej inštancie právoplatne určenú právnu skutočnosť, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov, odvolací súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (výroku V.) zmenil tak, že určil neprijateľnosť a neplatnosť dotknutých zmluvných podmienok. 36. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a nakoľko žalobkyňa zmenou rozsudku súdu prvej inštancie dosiahla plný procesný úspech, keďže bolo vyhovené všetkým jej procesným nárokom, odvolací súd jej priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP). 37. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).