Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/16/2026 1120210777 23. 07. 2026 Mgr. Patricia Skotnická ECLI:SK:KSBA:2026:1120210777.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: X.. J. U., S.J. X, D., proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, IČO: 54 669 464, Lakeside park 2, Tomášikova 64A, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 21.03.2025, č. k. B1-3C/33/2020-270, takto rozhodol: Odvolací súd odvolanie žalobcu proti lehote na plnenie vo výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o dmieta. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a zároveň z r u š u j e uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 04.02.2025, č. k. B1-3C/33/2020-243, a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 21.03.2025, č. k. B1-3C/33/2020-270, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku náhradu nemajetkovej ujmy v sume 200 eur (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok III.). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 29.06.2020 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 199 eur titulom náhrady škody a sumy 200 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj ako „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Dôvodil, že dňa 26.09.2017 sa stal vlastníkom nebytového priestoru č. X na prízemí bytového domu so súpisným č. XXXX na S. X C. D. (ďalej aj ako „nebytový priestor“ alebo „R.-X“). Mestská časť D. - I. K. vystupujúca ako stavebný úrad mu doručila oznámenie o pokračovaní konania o dodatočnom povolení, resp. odstránení stavebných úprav spolu s výzvou na doplnenie žiadosti a rozhodnutím o prerušení konania zo dňa 27.06.2018, č. 5235/28940/2018/STA/ Zsi-L/64 (ďalej aj ako „oznámenie zo dňa 27.06.2018“). Stavebný úrad od neho požadoval predložiť v lehote 90 dní, okrem iného, statický posudok a stanoviská Hasičského a záchranného útvaru Hlavného mesta SR Bratislavy a Krajského pamiatkového úradu Bratislava. Žalobca po tejto výzve zabezpečil statické posúdenie priečok v nebytovom priestore autorizovaným inžinierom v odbore statika, ako aj projekt protipožiarnej ochrany, ktoré dokumenty doručil stavebnému úradu. Stavebný úrad ho oznámením zo dňa 23.10.2018 upovedomil o pokračovaní v konaní a nariadil na deň 04.12.2018 ústne pojednávanie spojené s miestnym zisťovaním, ktorého sa žalobca zúčastnil. Stavebný úrad zostal od 08.02.2019 v konaní nečinný, pričom na základe jeho podnetu na nečinnosť vydal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I dňa 13.06.2019 upozornenie pre porušovanie zákona v správnom konaní (ďalej aj ako „upozornenie prokurátora“). Žalobca následne obdržal rozhodnutie stavebného úradu zo dňa 13.01.2020, č. 2667/2776/2020/STA/Jaa/K/4, ktorým zastavil konanie o dodatočnom povolení, resp. o
nariadení odstránenia nepovolenej stavby (ďalej aj ako „rozhodnutie o zastavení konania“), nakoľko odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu, keďže sa nejednalo o stavbu, na ktorú sa vyžaduje stavebné povolenie, resp. dodatočné stavebné povolenie; predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.03.2020. Podľa žalobcu bolo konanie voči nemu od začiatku vedené nedôvodne a nezákonne, pričom mu v ňom vznikla majetková škoda v sume 79 eur, za vypracovanie riešenia protipožiarnej bezpečnosti zmeny stavby zo strany X.. C. J. a v sume 120 eur za vypracovanie statického posúdenia vnútorných priečok zo strany autorizovaného stavebného inžiniera X.. S. J., spolu 199 eur. V dôsledku existencie nezákonne vedeného konania, ako aj prieťahov v tomto konaní, keďže stavebný úrad bol od 08.02.2019 nečinný a rozhodol až po doručení upozornenia prokurátora zo dňa 13.06.2019, žalobcovi vznikla i nemajetková ujma; túto odôvodnil tým, že bol vystavený svojvôli a šikanóznemu výkonu práva. Vzhľadom na to, že žalovaná nereagovala na jeho požiadavku na ospravedlnenie, požadoval zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 200 eur. 3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a navrhla ju zamietnuť. Ozrejmila, že na základe ohlásenia udržiavacích prác zo dňa 11.05.2015 podaného pôvodným vlastníkom R.-X, X.. Ľ. H., vydal stavebný úrad dňa 10.06.2015 oznámenie k ohláseniu udržiavacích prác, č. 6912/25711/2015/STA/Dol, v ktorom mu oznámil, že podľa § 55 ods. 2 písm. d) v nadväznosti na § 139b ods. 15 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej aj ako „Stavebný zákon“) ide o udržiavacie práce, pri ktorých sa nevyžaduje ohlásenie stavebnému úradu. Stavebný úrad následne pôvodného vlastníka dňa 16.02.2017 informoval o vykonaní štátneho stavebného dohľadu na 09.03.2017 z dôvodu zistenia účelu užívania priestorov; žalobca sa tohto dohľadu zúčastnil ako správca bytového domu. Na základe výsledkov dohľadu, prihliadajúc na nemožnosť jednoznačne identifikovať priestory, stavebný úrad vyzval žalobcu a X.. H. na predloženie potrebných dokladov a poučil ich o postupe podľa § 105 ods. 1 písm. c) Stavebného zákona pre prípad ich nedoplnenia. Vzhľadom na to, že X.. H. v reakcii predložil anonymizovanú kópiu osvedčenia o dedičstve zo dňa 30.11.2006, sp. zn. 46D/283/06, z ktorej nebolo zistiteľné stavebno-technické vyhotovenie nebytových priestorov, ani ich výmera, pričom stavebný úrad nemal k dispozícii iné potrebné doklady, zistiac, že v nebytovom priestore NP-3 boli vykonané stavebné úpravy, konkrétne zmena dispozície priestoru bez právoplatného stavebného povolenia, listom zo dňa 14.07.2017, č. 8975/31850/2017/STA/SkrL/79, oznámil začatie konania o dodatočnom povolení, resp. odstránení stavebných úprav (ďalej len „oznámenie zo dňa 14.07.2017“) a vlastníka priestoru vyzval na predloženie dokladov preukazujúcich, že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami. Žalovaná následne opísala postup stavebného úradu až do vydania rozhodnutia o zastavení konania. 4. Žalovaná neuznala žalobcom uplatnené nároky za dôvodné. Zdôraznila, že len samotná existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu bez ďalšieho neznamená vznik nároku na náhradu škody, ktorý je žalobca povinný preukázať, a teda je povinný preukázať dopad nesprávneho úradného postupu v rôznych oblastiach pôsobenia. I keď orgán prokuratúry konštatoval nečinnosť stavebného úradu počnúc od 08.02.2019, nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi jeho postupom a vznikom škody. Zároveň, bola žalovaná toho názoru, že nemožno vyvodzovať zodpovednosť štátu za náklady, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti so správnym konaním. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno o akejkoľvek ujme v nemajetkovej sfére, či už v súkromnom živote alebo v spoločenskom uplatnení, pričom nebolo možné prisvedčiť ani jeho tvrdeniu o stave právnej neistoty vo vzťahu k jeho vlastníctvu. 5. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, pričom považoval za nesporné, že dňa 11.05.2015 oznámil pôvodný vlastník priestoru R.-X, X.. Ľ. H., stavebnému úradu stavebné a udržiavacie práce; stavebný úrad nepovažoval za potrebné vykonať na ich realizáciu ohlásenie, ktorú okolnosť oznámil vlastníkovi dňa 10.06.2015. Dňa 09.03.2017 uskutočnil stavebný úrad v nebytovom priestore štátny stavebný dohľad, ktorého sa zúčastnil X.. H. a žalobca, pričom na jeho podklade začal dňa 14.07.2017 konanie o dodatočnom povolení, resp. odstránení stavby. Stavebný úrad oznámil žalobcovi, ktorý nadobudol vlastnícke právo k nebytovému priestoru dňa 26.09.2017, pokračovanie v konaní oznámením zo dňa 27.06.2018. V jeho intenciách žalobca predložil žiadosť o dodatočné povolenie stavby so žiadosťou o zastavenie konania, ako i riešenie protipožiarnej bezpečnosti zmeny stavby od X.. C. J., ktorého súčasťou bolo aj statické posúdenie vypracované X.. S. J.; za tieto dokumenty uhradil spolu sumu 199 eur. Stavebný úrad napokon konanie zastavil rozhodnutím zo dňa 13.01.2020, č. 2667/2776/2020/STA/Jaa/K/4, z dôvodu, že na uskutočnenú stavbu sa nevyžadovalo stavebné povolenie, a teda odpadol dôvod jeho začatia. Medzi stranami nebolo sporné, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré opakovane konštatoval prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I upozorneniami zo
dňa 13.06.2019, č. Pd 55/19/1101-6, zo dňa 30.08.2019, č. Pd 55/19/1101-14, zo dňa 30.09.2019, č. Pd 55/19/1101-15 a zo dňa 03.12.2019, č. Pd 55/19/1101-16. 6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2 (ods. 4), § 17 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a § 88a ods. 1 Stavebného zákona, konštatujúc, že žalobca splnil formálnu podmienku predbežného prerokovania nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaná, konajúca v tom čase prostredníctvom Ministerstva dopravy a výstavby SR, jeho žiadosť zamietla ako nedôvodnú. V ďalšom súd prvej inštancie skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu a nemajetkovú ujmu, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nimi. 7. Pokiaľ išlo o nesprávny úradný postup, jeho existenciu žalobca videl v samotnom začatí a priebehu konania o dodatočnom povolení stavby, ako i v dĺžke tohto konania. Vykonaným dokazovaním mal konajúci súd za preukázané, že stavebný úrad uskutočnil dňa 09.03.2017 v nebytovom priestore štátny stavebný dohľad podľa § 98 ods. 2 písm. e) Stavebného zákona, na účely zistenia, či sa stavba užíva spôsobom uvedeným v kolaudačnom rozhodnutí. Vzhľadom na jeden zo záverov tohto dohľadu, a to, že v nebytovom priestore boli v období rokov 2012 až 2017 vybudované priečky bez právoplatného stavebného povolenia, bol stavebný úrad oprávnený začať konanie podľa § 88a Stavebného zákona o dodatočnom povolení stavby. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že pred začatím takého konania musí mať stavebný úrad s istotou preverené, že ide o stavbu bez stavebného povolenia; ak stavebný úrad zistí, že stavba bola postavená bez povolenia, resp. k stavbe povolenie neeviduje, má zákonnú povinnosť iniciovať konanie o dodatočnom povolení stavby. V prípade, že stavebník alebo vlastník stavby v priebehu konania preukáže, že ide o stavbu povolenú alebo o stavbu, pri ktorej sa stavebné povolenie nevyžaduje, stavebný úrad konanie podľa § 30 Správneho poriadku v spojení s § 140 Stavebného zákona zastaví, tak ako v skúmanej veci; preto nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. 8. V tejto súvislosti sa konajúci súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že konanie nemalo byť začaté aj preto, že stavebný úrad od počiatku vedel, že sporné priečky neboli v priestore postavené už skôr. Žalobca pritom svoje tvrdenia oprel o pôdorysný náčrt R.-X, ktorý mal podľa jeho tvrdení tvoriť prílohu rozhodnutia mestskej časti Bratislava - Staré Mesto zo dňa 28.11.2011, č. 3388/50262/2011/ STA/Skr-K/224 (ďalej aj ako „rozhodnutie zo dňa 28.11.2011“). Konajúci súd však z predmetného rozhodnutia, zabezpečeného z administratívneho spisu č. 1158/2012 (správne má byť č. 3388/2011pozn. odvolacieho súdu) zistil, že k nemu bol pripojený výkres, na ktorom sa vnútorné priečky v prednej časti nebytového priestoru nenachádzali a neboli zakreslené. Podotkol pritom, že priebeh priečok tak ako bol zachytený na náčrte predloženom žalobcom pôsobí dojmom dodatočného dokreslenia fixou, čo podľa jeho názoru indikuje, že tieto sa na pôvodnom výkrese nenachádzali; tento záver podporil textom samotného rozhodnutia zo dňa 28.11.2011, ktorým stavebný úrad povolil zmenu užívania priestoru bez stavebných úprav na predajňu s čapovaním a podávaním nápojov s priamou konzumáciou spojenou s posedením. Z takto definovaného účelu dovodil, že nebytový priestor predstavoval jeden otvorený celok, ktorý umožňoval vytvorenie pohostinského zariadenia s kuchyňou v zadnej časti a posedením v prednej časti; na uvedenom základe považoval za vylúčené, aby tento priestor bol v tom čase rozdelený priečkami tak, ako ich zobrazuje výkres predložený žalobcom. Ten pritom na pojednávaní dňa 11.10.2024, prostredníctvom zástupcu X.. Ľ. H., ozrejmil, že výkres nepochádza z administratívneho spisu, keď týmto disponuje ako prílohou k rozhodnutiu z roku 2011. Ustáliac, že náčrt predložený žalobcom nepredstavuje listinu z administratívneho spisu, v ktorom sa ako príloha rozhodnutia zo dňa 28.11.2011 nachádzal iný nákres, bez zakreslených vnútorných priečok, konajúci súd dovodil, že v roku 2011 sa vnútorné priečky v objekte nenachádzali. V tejto súvislosti pritom neuznal ako dôvodnú námietku žalobcu o nedostatočnej a chronologicky neusporiadanej žurnalizácii administratívneho spisu. Poukázal na to, že mestská časť mu na jeho žiadosť predložila požadovanú dokumentáciu, pričom bez ohľadu na právnu úpravu týkajúcu sa jej vedenia, on sám nemal možnosť spôsob žurnalizácie ovplyvniť. Takto poskytnutý spisový materiál považoval za listinný dôkaz ako každý iný, ktorého obsah a dôveryhodnosť bol oprávnený vyhodnotiť; neberúc ohľad na nedostatočnú žurnalizáciu administratívneho spisu, konajúci súd vyhodnotil nákres nebytového priestoru R.-X pripojený k rozhodnutiu zo dňa 28.11.2011 za dôveryhodný. 9. Pokiaľ žalobca v konaní argumentoval, že existenciu priečok v minulosti potvrdili nielen tvrdenia X.. S. J. v technickej správe zo dňa 29.09.2018, ale i výsledky požiarneho posúdenia R.-X zo dňa 06.09.2017
vypracovaného X.. C. J., ktorých súčasťou bol i pôdorys priestoru s vnútornými priečkami totožný s ním predloženým výkresom, konajúci súd uviedol, že tieto skutočnosti nemohol preveriť; žalobca totiž do súdneho spisu predložil iba titulnú stranu technickej správy X.. J.. I keby však X.. J. pripojil ku svojej správe obdobný náčrt ako žalobca, konštatujúc, že všetky vnútorné priečky boli realizované už v minulosti, išlo by podľa konajúceho súdu o tvrdenie rozporné s dôkazmi z administratívneho spisu, ktoré by bez ďalšieho nemohol vyhodnotiť s tým záverom, že vnútorné priečky boli v rozpore s pôdorysom podľa rozhodnutia stavebného úradu z roku 2011 skutočne vybudované v minulom storočí; dôkazné bremeno v tomto smere znášal žalobca. 10. V prospech tvrdení žalobcu nevyznela ani výpoveď svedkyne X.. O.. E. Š.. Tá pritom hneď v úvode ozrejmila, že si na dôvody začatia správneho konania z rokov 2017 až 2019 nepamätá, keď si ani nepamätá, či v danom období na stavebnom úrade vôbec pracovala. V priebehu výpovede síce svedkyňa potvrdila, že na náčrte pôdorysu R.-X predloženom žalobcom sa nachádza jej podpis, avšak podľa mienky konajúceho súdu táto skutočnosť nepreukazovala tvrdenia žalobcu; obdobný podpis svedkyne tvoril súčasť pôdorysu nákresu pripojeného k rozhodnutiu zo dňa 28.11.2011 v administratívnom spise, a práve tento vyhodnotil konajúci súd za relevantný. Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti osobitne zameral i na obsah záverečnej reči žalobcu, majúc za to, že v nej žalobca dezinterpretoval otázku položenú svedkyni; svedkyňa totiž po predložení výkresu skonštatovala, že si priestor vybavuje a že možno v roku 2009 až 2010 v ňom povolila jeden veľký priestor ako pohostinstvo, čo napokon vyplýva i z rozhodnutia z roku 2011. Svedkyňa teda potvrdila, že v danom čase prestavoval R.-X jeden veľký priestor, ktorého súčasťou nemohli byť vnútorné priečky. S ohľadom na časový odstup a nejasné vyjadrovanie svedkyne súd prvej inštancie nepokladal jej výpoveď za rozhodujúcu; v podstatnom ohľade v nej však potvrdila dôvodnosť začatia správneho konania. 11. Na uvedenom základe konajúci súd vyhodnotil, že žalobca nepreukázal, že by pracovníci mestskej časti I. K. pri začatí konania o dodatočnom povolení/odstránení stavby dňa 14.07.2017 mali vedomosť, že sporné priečky sa v nebytovom priestore už dlhodobo nachádzali, a teda neexistoval zákonný dôvod na začatie takého konania. Práve naopak, vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že takéto priečky sa v nebytovom priestore v roku 2011 nevyskytovali, a preto po vykonaní štátneho stavebného dohľadu existoval zákonný dôvod na iniciáciu konania o dodatočnom povolení, resp. odstránení stavby. Na uvedený záver nemalo žiaden vplyv to, že v konečnom dôsledku bolo predmetné konanie zastavené, keďže tento spôsob ukončenia správneho konania neznamená, že jeho začatie alebo predchádzajúci postup predstavovali nesprávny úradný postup. Práve naopak, k naplneniu zmyslu správneho konania dôjde i vtedy, keď správny orgán na návrh alebo z vlastného podnetu začne konanie a po zistení skutkového a právneho stavu vo veci rozhodne, i tak, že konanie zastaví. To pritom predstavuje štandardné rozhodnutie, ktorým sa správne konanie môže skončiť, čo samo o sebe neznamená, že nemalo byť nikdy začaté. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že začatie, vedenie a skončenie konania o dodatočnom povolení, resp. odstránení stavby ukončené rozhodnutím o zastavení zo dňa 13.01.2020 nepredstavuje nesprávny úradný postup a nemôže zakladať zodpovednosť štátu. 12. Vychádzajúc z uvedeného konajúci súd zamietol žalobu v časti nároku na náhradu majetkovej škody v sume 199 eur, ktorú žalobca viazal na nesprávny úradný postup spočívajúci v začatí a vedení stavebného konania; škoda pritom zodpovedala nákladom vynaloženým žalobcom na vypracovanie podkladov, na ktorých predloženie ho vyzval správny orgán. Tieto predstavujú trovy konania, ktoré si podľa § 31 Správneho poriadku hradí účastník sám. 13. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal nárokom žalobcu, ktorý si uplatnil titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení jeho práva na vybavenie veci bez zbytočných prieťahov. Podotkol pritom, že existenciu prieťahov v stavebnom konaní opakovane konštatoval prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I, pričom jeho závery treba považovať za výsledok prešetrenia sťažnosti na prieťahy v zmysle § 9 ods. 2, resp. ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca zdôvodňoval existenciu nemajetkovej ujmy tým, že táto predstavuje kompenzáciu, resp. spravodlivé zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, nakoľko vedením stavebného konania došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, pociťoval stres a napätie z dĺžky konania, nemohol užívať svoj majetok, musel sa podrobovať úkonom ako miestne zisťovanie a strpieť obhliadky svojho vlastníctva; k neodôvodneným prieťahom spôsobeným nekonaním stavebného úradu pritom došlo v období od 08.02.2019 do 13.01.2020, ktorú okolnosť konštatoval i prokurátor v jeho upozornení. Žalobca ozrejmil, že od žalovanej požadoval morálnu
satisfakciu v podobe ospravedlnenia, a pre prípad jeho neposkytnutia žiadal relutárnu náhradu. Tento nárok súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodný. 14. Konajúci súd mal za preukázané, že správny orgán bol v konaní o dodatočnom povolení, resp. odstránení stavby nečinný od 08.02.2019 až do vydania rozhodnutia o zastavení dňa 13.01.2020, ktorú okolnosť žalovaná nerozporovala; posledným úkonom stavebného úradu pred vydaním rozhodnutia o zastavení konania pritom bolo doposlanie oznámenia o pokračovaní v konaní dňa 22.01.2019. Na uvedenom základe konajúci súd vyhodnotil za nepochybné, že nečinnosť stavebného úradu trvala takmer rok, na čo opakovane poukázal i prokurátor v upozorneniach zo dňa 13.06.2019, 30.08.2019, 30.09.2019 a 03.12.2019. Konštatovaním prieťahov zo strany prokuratúry bola naplnená hypotéza právnej normy uvedenej v § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., resp. § 9 ods. 2 zákona v znení účinnom ku dňu vzniku prieťahov, ktorá okolnosť sama o sebe zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že vedenie administratívneho konania prirodzene zaťažuje každého občana, a preto je povinnosťou štátnych orgánov vykonávať správu vecí verejných efektívne. Akceptoval preto tvrdenie žalobcu, že stavebné konanie mu mohlo spôsobovať stres, keďže v ňom vyvstala potreba predkladania podkladov a komunikácie so stavebným úradom; prihliadajúc na charakter konania, ktoré sa týkalo dodatočného povolenia, resp. odstránenia stavby (stavebných úprav), jeho výsledkom mohlo byť aj odstránenie vnútorných priečok; v dôsledku toho žalobcovi vznikla nemajetková ujma, ktorú si uplatňoval v sume 200 eur. Súd prvej inštancie vyhodnotil jej výšku za primeranú vo vzťahu k dĺžke stavebného konania a prieťahov, ako aj k charakteru konania a jeho dôsledkom pre žalobcu, keď toto konanie ho nezaťažovalo v mimoriadnom rozsahu a dôsledky prejavujúce sa na jeho osobe nemohli byť závažného charakteru. Zohľadnil aj to, že žalobca požadoval od žalovanej ospravedlnenie, ktoré mu neposkytla, a preto dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. 15. Súd prvej inštancie rozhodol o lehote na plnenie podľa § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „C.s.p.“), určiac túto v dĺžke 30 dní; bral pritom do úvahy administratívnu náročnosť vykonania úhrady zo strany orgánu štátu. 16. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. podľa zásady úspechu. Uviedol, že vo vzťahu k žalobe o úhradu majetkovej škody bola úspešná žalovaná, kým vo vzťahu k žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy mal úspech žalobca. S ohľadom na to, že oba uplatnené nároky boli približne v rovnakej výške, vyhodnotil úspech, ako i neúspech oboch strán ako rovnaký a nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán. 17. Proti výroku I., vo vzťahu k lehote na plnenie, zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie a výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. Žalobca dôvodil, že pokiaľ dospel stavebný úrad v rámci výkonu štátneho stavebného dohľadu k záveru, že v nebytovom priestore boli medzi rokmi 2012 až 2017 vykonané stavebné úpravy bez stavebného povolenia, označil za nelogické, prečo sa konajúci súd nestotožnil s jeho názorom, že stavebný úrad prostredníctvom svojej zamestnankyne ustálil, že pri vnútorných priečkach išlo o stavbu, na ktorú sa vyžaduje stavebné povolenie. Podľa žalobcu je notorietou, že nie každá stavebná zmena alebo úprava podlieha stavebnému konaniu a povoľovaniu zo strany stavebného úradu. V danom prípade X.. O.. Š. nepochybne posúdila, že pri bližšie nekonkretizovaných priečkach, vrátane sadrokartónových, drevených a podobných, ide o stavby, resp. úpravy, na ktoré sa vyžaduje stavebné povolenie; napokon však vyšlo najavo, že o žiadne také úpravy nešlo. Pritom zamestnankyňa stavebného úradu v rámci výkonu štátneho stavebného dohľadu, ani v konaní o dodatočnom povolení, resp. odstránení nepovolených stavebných úprav nevedela konkretizovať, ktoré priečky v priestore mali byť podľa jej úvahy vybudované v rokoch 2012 až 2017, tieto mali podliehať povoleniu a mali by sa odstrániť. Jej postup preto žalobca označil za svojvoľný, zrejme motivovaný nečestnosťou, s úmyslom privodiť mu náklady za požadované posudky a vyjadrenia a zasahovať vedením konania do pokojného užívania majetku. 18. Žalobca sa v ďalšom nestotožnil s právnym názorom konajúceho súdu, podľa ktorého, ak v priebehu konania stavebník alebo vlastník stavby preukáže, že ide o povolenú stavbu alebo stavbu, na ktorú stavebné povolenie nie je potrebné, stavebný úrad konanie v súlade s § 30 Správneho poriadku zastaví, a preto v danom prípade nešlo o nesprávny úradný postup. Neskoršie zastavenie konania pre odpadnutie dôvodu jeho vedenia nezbavuje štátny orgán povinnosti nahradiť škodu spočívajúcu vo vynaložení nákladov, napríklad stavebníkom na odborné posudky a vyjadrenia. Obdobne ako v prípade
nároku na náhradu škody pri oslobodení obžalovaného spod obžaloby aj tu musí súd vychádzať z konečného výsledku konania, t. j. zo zastavenia konania. Podľa mienky žalobcu, iba ak by stavebný úrad povolil stavebné úpravy v podobe priečok, nebola by podľa neho splnená zákonná podmienka úspešnosti žaloby na náhradu škody vedením konania, ktoré sa viesť nemalo. Vychádzajúc z právneho názoru konajúceho súdu, mohli by vznikať situácie, kedy by stavebné úrady začínali konania o dodatočnom povolení, resp. odstránení stavieb bezbreho, svojvoľne a účelovo, s tým, že stavebníkom a vlastníkom by vznikali náklady, ktoré by aj pri zastavení konania zostali na ich ťarchu; takýto názor považoval žalobca za zjavne nesprávny. 19. Podľa žalobcu nebol dôvod sa v konaní zaoberať a vykonávať dokazovanie, či priečky v R.-X boli alebo neboli postavené v období rokov 2012 až 2017, keďže stavebné konanie bolo rozhodnutím zo dňa 13.01.2020 napokon zastavené z dôvodu, že neboli zistené žiadne nepovolené úpravy; konajúci súd je pritom týmto konečným rozhodnutím stavebného úradu viazaný, a preto je bez významu zisťovať pôdorys priestoru v rokoch 2011 až 2017, keďže aj v prípade, ak by priečky boli v tomto období vybudované, na ich vybudovanie sa nevyžadovalo stavebné povolenie. V tejto súvislosti žalobca tiež upriamil pozornosť na to, že rozhodnutie zo dňa 28.11.2011 neobsahovalo žiadnu prílohu, pričom táto netvorila ani súčasť rozhodnutia nachádzajúceho sa v administratívnom spise č. 1158/2012. I v prípade, že by sa taká listina v spise nachádzala, nie je zrejmé, čo vlastne preukazuje, či stav priestoru pred vykonaním údajných stavebných úprav v deväťdesiatych rokoch minulého storočia alebo stav po ich vykonaní, a kto ju do konania doložil. Z obsahu samotného rozhodnutia zo dňa 28.11.2011 pritom vyplýva, že do konania boli doložené doklady ako výpis z katastra nehnuteľností, kópia z katastrálnej mapy, revízna správa elektriny a projekt protipožiarnej ochrany, avšak nenachádza sa v ňom zmienka o grafickom náčrte priestoru. Na uvedenom základe potom žalobca označil vyjadrenia konajúceho súdu o dokreslení priečok v náčrte s podpisom svedkyne, za urážlivé a nevyplývajúce z výsledkov dokazovania. Žalobcovi tiež nebolo zrejmé, prečo bol do konania pripojený spis č. 1158/2012, ak rozhodnutie pochádzalo z roku 2011. Na súdnom pojednávaní dňa 03.12.2024 pritom namietal, že administratívny spis stavebného úradu č. 1158/2012 nebol žurnalizovaný, jeho jednotlivé listy neboli číslované a nebolo ani zrejmé, ktorého časového obdobia sa týkajú. Napokon, nachádzali sa v ňom i listiny určené neznámej osobe, čo podľa žalobcu indikovalo, že spis bol účelovo pospájaný z viacerých konaní; z takto pripojeného spisového materiálu podľa neho nebolo možné vykonávať dokazovanie. 20. Pokiaľ súd prvej inštancie v ods. 24 odôvodnenia konštatoval, že nemal ako overiť tvrdenie o existencii priečok v minulosti, nakoľko žalobca nepredložil technickú správu Ing. Juraja Kostolanského zo dňa 29.09.2018, ani požiarne posúdenie nebytového priestoru zo dňa 06.09.2017 vypracované X.. C. J., žalobca uviedol, že týmito dokumentami disponovala žalovaná ešte pred začatím konania, boli jej známe, pričom ich vypracovanie, ani obsah nespochybnila; tieto následne priložil k podanému odvolaniu, osobitne zdôrazňujúc, že všetky priečky v priestore boli budované najneskôr v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Žalobca podotkol, že X.. J. pri svojich záveroch vychádzal z obdobného náčrtu aký mal on sám k dispozícii; podľa neho nezostala dispozícia priestoru po vybudovaní priečok v deväťdesiatych rokoch minulého storočia v podobe veľkopriestoru, ale obsahovala napríklad miestnosti označené ako vinotéka fľaškových vín, degustačná miestnosť a technická miestnosť. Uvedené pritom nebolo v rozpore s dôkazmi z administratívneho spisu č. 1158/2012. Pokiaľ mal konajúci súd pochybnosti o týchto tvrdeniach, nič mu nebránilo vykonať dokazovanie napríklad vyžiadaním vyjadrenia od X.. J.; on sám nemal dôvod navrhovať tento dôkaz, keďže žalovaná jeho tvrdenia nesporovala. 21. Žalobca sa nestotožnil s konštatovaním konajúceho súdu, že svedkyňa Š. poprela jeho tvrdenia, nakoľko so zreteľom na časový odstup a celkovo nejasné vyjadrovanie svedkyne napokon nepovažoval jej výpoveď za rozhodujúcu; napriek tomu však súd prvej inštancie uzavrel, že svedkyňa v podstatnom ohľade potvrdila dôvodnosť začatia stavebného konania. Z odôvodnenia rozsudku tak žalobcovi nebolo zrejmé, v čom svedkyňa jeho tvrdenia poprela, a preto v tejto časti označil napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. Svedkyňa Š. bola pritom dňa 09.03.2017 osobne prítomná pri výkone štátneho stavebného dohľadu a zo zápisnice z neho nevyplývali žiadne zistenia týkajúce sa budovania nepovolených priečok; až po čase začala svedkyňa tvrdiť, že v priestoroch sa majú nachádzať bližšie nekonkretizované priečky. Žalobcovi potom nebolo zrejmé, prečo na tieto skutočnosti svedkyňa neupozornila už pri obhliadke a nezaznamenala ich do zápisnice. Ak teda svedkyňa v rámci štátneho stavebného dohľadu zistila nepovolené stavebné úpravy, bola povinná ich na mieste zaznamenať, čo však neurobila a až následne, zrejme po porade s nadriadenými prišla s konštrukciou, že v priestore boli vykonané nepovolené stavebné úpravy, ktoré označila ako priečky, bez ich konkretizácie.
22. Žalobca konajúcemu súdu vytýkal i nesprávnosť uznesenia zo dňa 04.02.2025, č. k. B1-3C/33/2020-243, ktorým nepripustil jeho zastúpenie zvoleným zástupcom X.. H.. Podľa jeho odôvodnenia sa mal súd prvej inštancie oboznámiť so spismi Mestského súdu Bratislava IV, sp. zn. B1-21C/52/2020 a sp. zn. 53C/57/2023, a zistiť, že v nich X.. H. vystupuje ako jeho zástupca. Žalobca pritom ozrejmil, že konanie vedené pod sp. zn. B1-21C/52/2020 bolo právoplatne skončené dňa 03.04.2024 a X.. H. ho preto nemohol v ňom ku dňu 04.02.2025 zastupovať, tak ako ho nezastupoval ani v konaní vedenom pod sp. zn. 53C/57/2023. Žalobca podotkol, že ním zvolený zástupca ho zastupoval vždy len na jednom konkrétnom pojednávaní, a teda ku dňu 04.02.2025 nevystupoval ako jeho splnomocnený zástupca v žiadnom konaní; napriek tomu konajúci súd nedôvodne nepripustil jeho zastúpenie zvoleným zástupcom. Na uvedenom základe preto žalobca žiadal vykonať odvolací prieskum zákonnosti postupu súdu prvej inštancie. Podľa mienky žalobcu neobstálo v tomto smere vyjadrenie podpredsedu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.03.2025, z ktorého malo vyplývať, že rozhodnutie zákonného sudcu vychádzalo z výsledkov lustrácie v aplikácii „SM Register“. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nebolo možné overiť, o aké konkrétne zistenia oprel konajúci súd svoje závery o nepripustení jeho zastupovania X.. H., čím mu odňal možnosť dať sa zastúpiť ním zvoleným zástupcom, znemožnil mu prístup k súdu a porušil jeho právo na spravodlivý proces. Tento postup žalobca vnímal ako porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti žalobca podotkol, že ním zvolený zástupca bol bývalým vlastníkom posudzovaného nebytového priestoru a osobne sa dňa 09.03.2017 zúčastnil výkonu štátneho stavebného dohľadu, a preto mohol konajúcemu súdu objasniť skutkové okolnosti, o ktorých vznikli pochybnosti. 23. A napokon žalobca nesúhlasil ani s rozhodnutím konajúceho súdu ohľadne lehoty na plnenie peňažnej povinnosti uloženej žalovanej výrokom I. napadnutého rozsudku. Pokiaľ túto konajúci súd predĺžil na 30 dní dôvodiac administratívnou náročnosťou vykonania úhrady zo strany žalovanej ako orgánu štátu, bezdôvodne ju privilegoval. Rovnako nesprávne rozhodol i o náhrade trov konania. V situácii, keď mala žalovaná úspech v časti žaloby o náhradu majetkovej škody a on v časti žaloby o relutárnu náhradu, prichádzalo do úvahy rozhodnutie, ktorým konajúci súd zaviaže žalovanú na náhradu trov konania v rozsahu 50 %. Zhrnúc, že v konaní preukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, ako i nákladov vynaložených v súvislosti s ním, žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná mu nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. 24. Žalovaná sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu stotožnila s právnym názorom konajúceho súdu ohľadne absencie nesprávneho úradného postupu, keďže stavebný úrad, rešpektujúc ustanovenie § 88a Stavebného zákona neporušil právnou normou predpísaný postup. Zopakovala, že stavebný úrad začal konanie o dodatočnom povolení stavby ex offo na základe zistení štátneho stavebného dohľadu, a preto mu nemožno vyčítať, že po odpadnutí dôvodu, pre ktorý ho z úradnej povinnosti viedol, konanie následne podľa § 30 Správneho poriadku zastavil. Len samotná okolnosť, že došlo k zastaveniu konania po odpadnutí dôvodu, pre ktoré bolo začaté, nevedie k záveru, že konanie začaté ani nemalo byť. Postup stavebného úradu tak nenaplnil definičné znaky nesprávneho úradného postupu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaná nepovažovala odôvodnenie napadnutého rozsudku za nepreskúmateľné, nakoľko skutočnosť, že súd prvej inštancie nevyhodnotil výpoveď svedkyne za rozhodujúcu ešte neznamená, že na ňu nemohol prihliadať, nakoľko podľa § 191 ods. 1 C.s.p. súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 25. Za nepreukázané žalovaná označila tvrdenia žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý proces; ten pritom žalobca vyvodzoval z rozhodnutia konajúceho súdu o nepripustení jeho zastupovania X.. H.. Pokiaľ súd prvej inštancie zistil, že X.. Ľ. H., ktorý bol prítomný ako zástupca žalobcu na pojednávaniach dňa 11.10.2024 a 03.12.2024, vystupuje ako jeho splnomocnený zástupca v iných konaniach vedených na Mestskom súde Bratislava IV, vydal rozhodnutie o jeho nepripustení, ktoré bolo súladné s ustanovením § 89 ods. 2 C.s.p. A napokon, žalovaná nesúhlasila ani s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k stanovenej lehote na plnenie. Poukázala na to, že je ústredným orgánom štátnej správy, ktorý je viazaný zákonom č. 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite a je povinný preveriť hospodárnosť,
efektívnosť a účelnosť finančných operácií pred ich uskutočnením. Administratívne procesy spojené s vykonaním finančných operácií objektívne znemožňujú zaplatiť priznanú náhradu v lehote 3 dní. Na uvedenom základe žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. a nadväzujúcich výrokoch podľa § 389 ods. 1 písm. a) a b) C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne aby podľa § 388 C.s.p. rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná jej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 26. Proti zaväzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie a výroku o náhrade trov konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. Ozrejmila, že v danej veci bola sporná otázka dôvodnosti vedenia konania o dodatočnom povolení/ odstránení stavebných úprav v nebytovom priestore, nakoľko toto bolo zastavené pre odpadnutie dôvodu jeho začatia, čo žalobca označil za nesprávny úradný postup. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že stavebný úrad sa nedopustil tvrdeného nesprávneho úradného postupu spočívajúceho vo vedení stavebného konania, a teda nemohol vyvodiť zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Zároveň však priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku dĺžky tohto konania, s ktorým názorom sa žalovaná nestotožnila. Vo väzbe na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná zdôraznila, že nemajetkovú ujmu treba v zmysle § 17 ods. 3 citovaného zákona vnímať ako subjektívne pociťovanú ujmu, ktorá sa prejavuje v osobnom, pracovnom živote, resp. spoločenskom uplatnení poškodeného; nejde teda o automatickú kompenzáciu poškodenia práv jednotlivca. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať nielen existenciu nesprávneho úradného postupu, ale i vznik a rozsah nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s týmto postupom. Súd prvej inštancie pri posúdení splnenia predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže považoval nemajetkovú ujmu žalobcu za preukázanú už len samotnou existenciou nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní. Žalovaná dala do pozornosti, že konajúci súd na jednej strane konštatoval absenciu nesprávneho úradného postupu stavebného úradu v podobe nedôvodne vedeného konania o dodatočnom povolení, resp. odstránení stavby, pritom na druhej strane priznal žalobcovi ním požadovanú relutárnu náhradu, ktorú tento odvodzoval nielen od prieťahov v stavebnom konaní, ale i od podľa neho bezdôvodného vedenia tohto konania; konajúci súd teda nerozčlenil náhradu nemajetkovej ujmy na dve parciálne zložky, čím svoje konanie zaťažil vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia, a vec nesprávne právne posúdil. 27. Pokiaľ išlo o výšku priznanej relutárnej náhrady súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej posúdením z hľadiska kritérií podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., teda prihliadajúc na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Konajúci súd mal venovať pozornosť analýze osoby žalobcu a jeho doterajšieho života v komparácii s analýzou preukázaných následkov spôsobených tvrdenou ujmou; bez tejto nemohol dospieť k záveru o preukázaní nemajetkovej ujmy žalobcom. Na uvedenom základe žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne aby ho sám zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 28. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej mal za to, že súd prvej inštancie neposudzoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom bezdôvodnosti administratívno-správneho konania, keďže základom jeho úvahy bola existencia prieťahov v konaní, ktoré stavebný úrad neodstránil ani na základe opakovaných upozornení na porušovanie zákona zo strany Okresnej prokuratúry Bratislava I. Mal za preukázanú nečinnosť správneho orgánu počnúc od 08.02.2019 až do vydania rozhodnutia zo dňa 13.01.2020, čo napokon v konaní ani nebolo sporné, najmä vo väzbe na upozornenia prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 13.06.2019, č. Pd 55/19/1101-6, zo dňa 30.08.2019, č. Pd 55/19/1101-14, zo dňa 30.09.2019, č. Pd 55/19/1101-15 a zo dňa 03.12.2019, č. Pd 55/19/1101-16, ktorých vyhodnotením bola naplnená hypotéza právnej normy v § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., resp. § 9 ods. 2 citovaného zákona v znení ku dňu vzniku prieťahov. Stavebný úrad ani po doručení upozornenia okresnej prokuratúry niekoľko ďalších mesiacov nekonal, pričom v zmysle § 49 Správneho poriadku mal povinnosť vydať rozhodnutie najneskôr v lehote 60 dní od doplnenia podkladov, čo neurobil; konajúci súd teda mal za preukázanú existenciu nesprávneho úradného postupu stavebného úradu.
29. Pokiaľ žalovaná v odvolaní konajúcemu súdu vytýkala, že sa nevenoval analýze jeho osoby, doterajšieho života v komparácii s analýzou preukázaných následkov spôsobených tvrdenou ujmou, žalobcovi nebolo zrejmé, čo by mala predmetná analýza obsahovať a v čom spočívať. Za postačujúce pritom považoval to, že žalovaná mu za vzniknuté prieťahy neposkytla ani ospravedlnenie. Bolo na nej, aby sa zaoberala tým, prečo stavebný úrad nekonal, a to i napriek viacerým upozorneniam okresnej prokuratúry, ako i sa dopytovať na nečinnosť stavebného úradu svedkyne Š. ako vtedajšej referentky stavebného úradu. Žalobca bol toho názoru, že nebolo potrebné dokazovanie, resp. analýza jeho osoby, jeho doterajšieho života v komparácii s následkami spôsobenými tvrdenou ujmou. Napokon, žalovaná nárok titulom ospravedlnenia za prieťahy v konaní, ani výšku s tým spojenej náhrady nespochybnila a v tejto súvislosti ani nenavrhla vykonať dokazovanie, a preto jej odvolaciu argumentáciu hodnotil za právne bezvýznamnú. 30. Žalobca vo vzťahu k výroku o trovách konania ozrejmil, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vždy závisí od jej posúdenia konajúcim súdom, a preto ani prípadný neúspech v tejto časti nemôže mať za následok, že súd prvej inštancie bude nárok úspešnej strany korigovať. Považoval za nepochybné, že konajúci súd rozhodoval o trovách konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., t. j. podľa zásady úspechu a dospejúc k záveru o približne rovnakom úspechu každej zo strán, nepriznal žiadnej z nich nárok na náhradu trov konania. Žalobca v tejto súvislosti podotkol, že žalovanou je Slovenská republika, ktorej v konaní reálne žiadne trovy nevznikli, nakoľko je oslobodená od platenia súdnych poplatkov, pričom v jej mene koná ústredný orgán štátnej správy, ktorý nie je zastúpený advokátom. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že jej žiadne trovy v konaní nevznikli. Žalobca uzavrel, že žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti a dôkazy, pre ktoré by mal odvolací súd tieto vyhodnotiť ako dôvodné. 31. Žalovaná sa v odvolacej replike v celom rozsahu pridržala svojho odvolania. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že dostatočná komparácia následkov jeho ujmy má mať základ v tom, že žalobcovi neposkytla ospravedlnenie. Tým, že v konaní spochybnila nárok žalobcu v celom rozsahu, t. j. vznik škody, ako aj nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom stavebného úradu, táto skutočnosť bez ďalšieho bránila v poskytnutí ospravedlnenia. 32. Žalobca v reakcii v podaní zo dňa 28.11.2025 mal za to, že žalovaná v odvolacej replike neuviedla žiadne nové tvrdenia, ani skutočnosti, keď iba zopakovala predchádzajúcu argumentáciu, ku ktorej sa nepovažoval za potrebné osobitne vyjadrovať. Zotrval na svojom stanovisku, že konanie o dodatočnom povolení, resp. odstránení stavebných úprav, konkrétne priečok v nebytovom priestore, nemalo byť vôbec vedené, nakoľko začalo bez právneho dôvodu, keď i výsledky štátneho stavebného dohľadu nekonštatovali žiadne nepovolené, ani vybudované priečky v priestore; toto konanie napokon skončilo jeho zastavením ex offo a v súvislosti s ním mu vznikli náklady, ktoré tvoria základ žalobou uplatnenej majetkovej škody. Stavebné konanie trvalo neprimerane dlhý čas, čo malo za následok porušenie jeho základného práva na vybavenie veci v zákonnej lehote; napokon nečinnosť stavebného úradu konštatovala i okresná prokuratúra. Z tohto dôvodu žalobca považoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za dôvodný. Podotkol, že žalovaná sa v odvolacom konaní nevyjadrila k dôkazom, ktoré predložil, ako je zápisnica z výkonu štátneho stavebného dohľadu zo dňa 09.03.2017 a statické posúdenie priečok zo dňa 29.09.2018 vypracovaného X.. S. J.. 33. Žalobca zaujal stanovisko i zisteniam konajúceho súdu z aplikácie „SM Register“ vo vzťahu k uzneseniu zo dňa 04.02.2025 o nepripustení jeho zastúpenia X.. H.. Zdôraznil, že k dátumu vydania tohto rozhodnutia ho X.. H. nezastupoval, nebol preto zákonný dôvod na nepripustenie jeho zastupovania pro futuro. Pokiaľ išlo o lehotu na splnenie povinnosti stanovenú konajúcim súdom na 30 dní, bol toho názoru, že žalovaná nie je súkromnou osobou, ale ústredným orgánom štátnej správy, ktorý je pri nakladaní s finančnými prostriedkami viazaný i zákonom č. 357/2015 Z.z. o finančnej kontrole a audite a je povinný overiť hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť finančných operácií pred ich uskutočnením. Pokiaľ majú súkromné osoby rozhodnutím súdu určenú štandardnú lehotu na splnenie povinnosti v trvaní 3 dní, v záujme rovnosti strán, niet dôvodu, aby žalovanej bola uložená lehota až 10 násobne dlhšia. 34. Žalobca zotrval na dôvodnosti svojej argumentácii ohľadne nesprávneho úradného postupu a vzniku majetkovej škody, ako i nemajetkovej ujmy i v podaní zo dňa 12.02.2026.
35. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania oboch strán sporu (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu smerujúce do lehoty na plnenie výroku I. napadnutého rozsudku je potrebné odmietnuť, pričom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť, spolu so zrušením uznesenia o nepripustení zastupovania žalobcu X.. H. a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 36. Predtým ako odvolací súd pristúpil k odvolaciemu prieskumu vecnej správnosti napadnutého rozsudku na podklade odvolaní procesných strán, musel sa vysporiadať s otázkou prípustnosti odvolania žalobcu voči lehote na plnenie vo výroku I. napadnutého rozsudku. Dospel pritom k záveru, že jeho odvolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. 37. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. 38. Podľa § 357 C.s.p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) návrhu na uloženie povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva a návrhu na uloženie povinnosti zložiť zábezpeku alebo preddavok v sporoch proti verejnej účasti, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania a v sporoch proti verejnej účasti aj o výške náhrady trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia, p) postúpení právomoci do cudziny. 39. Podľa § 386 písm. c) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 40. Žalobca smeroval opravný prostriedok i proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie do časti, v ktorej určil žalovanej, aby uloženú povinnosť splnila v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Napadol tak procesné rozhodnutie konajúceho súdu o lehote na plnenie, majúce povahu uznesenia (§ 234 ods. 1 C.s.p.), ktoré bolo súčasťou výroku I. rozsudku vo veci samej (§ 212 ods. 1 C.s.p.). Civilný sporový poriadok pripúšťa odvolanie proti uzneseniu len v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne vymedzené v ustanovení § 357 C.s.p., pričom uznesenie o určení lehoty na plnenie medzi uznesenia, proti ktorým je odvolanie prípustné, nepatrí; proti tomuto uzneseniu odvolanie teda nie je prípustné. Na tomto skutkovom základe preto odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu do lehoty na plnenie výroku I. napadnutého rozsudku ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, a preto ho podľa § 386 písm. c) C.s.p. odmietol. 41. Odvolací súd v ďalšom udáva, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnený voči Slovenskej republike, v zastúpení Úradom pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, titulom nesprávneho úradného postupu. Ten mal podľa skutkového vymedzenia v žalobe spočívať v tom, že stavebný úrad začal ex offo konanie o dodatočnom povolení/ odstránení stavebných úprav, resp. v tomto pokračoval bezdôvodne, napriek nesúhlasu žalobcu s jeho vedením, pričom následne rozhodnutím zo dňa 13.01.2020 konanie zastavil, nakoľko odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu; žalobcovi v tejto súvislosti vznikla majetková škoda spočívajúca vo vynaložení nákladov na obstaranie rozhodujúcej dokumentácie v sume 199 eur. Stavebný úrad sa pritom dopustil i nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v stavebnom konaní v období od 08.02.2019 do 13.01.2020, ktorý mal podľa žalobcu za následok vznik nemajetkovej ujmy v sume 200 eur. 42. Súd prvej inštancie zaviazal výrokom I. žalovanú na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 200 eur, ktorý napadla odvolaním žalovaná, keďže bol vydaný v jej neprospech. Pri skúmaní dôvodnosti žaloby žalobcu v tejto časti konajúci súd zameral svoje skúmanie na splnenie predpokladov
zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu v intenciách zákona č. 514/2003 Z.z. Tými sú okrem existencie nesprávneho úradného postupu, ako titulu nároku, i vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a ujmou. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v nečinnosti stavebného úradu v stavebnom konaní súd prvej inštancie správne zohľadnil, že túto opakovane konštatoval prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I v upozorneniach zo dňa 13.06.2019, 30.08.2019, 30.09.2019 a 03.12.2019 (č.l. 35-41). Predmetné upozornenia vyhodnotil konajúci súd a použitia analógie ako výsledok prešetrenia sťažnosti na prieťahy požadovaný hypotézou právnej normy v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení v čase prieťahov v konaní -pozn. odvolacieho súdu), s ktorým názorom sa možno plne stotožniť. Odvolací súd dopĺňa, že v zmysle § 28 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre je prokurátor oprávnený podať orgánu verejnej správy, ktorým je i obec, resp. mestská časť ako stavebný úrad (§ 117 ods. 1 Stavebného zákona), upozornenie na účely odstránenia porušovania zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorému došlo jeho nečinnosťou; nečinnosťou sa pritom v intenciách zákona č. 514/2003 Z.z. má na mysli nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Napokon, žalovaná existenciu zbytočných prieťahov v stavebnom konaní v období od 08.02.2019 do 13.01.2020 v priebehu konania, ani v odvolaní nesporovala. Nesúhlasila pritom so záverom konajúceho súdu o existencii nemajetkovej ujmy žalobcu, ku ktorej došlo v príčinnej súvislosti s deklarovaným nesprávnym úradným postupom; jej odvolacej argumentácii možno priznať úspech. 43. Je nepochybné, že v prípade splnenia zákonných podmienok pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa primárne poškodenému uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Kritériami pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. osoba poškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, ako i v spoločenskom uplatnení. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinností tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom verejnej moci má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaná zasiahla do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať vznik tejto ujmy. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii ujmy a zásahu (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo 259/2021, sp. zn. 5Cdo 232/2021, sp. zn. 5Cdo 6/2022). 44. Vychádzajúc z vyššie uvedeného v okolnostiach danej veci možno súhlasiť so žalovanou, že konajúci súd založil existenciu nemajetkovej ujmy žalobcu nesprávne len na preukázaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v stavebnom konaní, a teda jej dôvodnosť mal za osvedčenú len samotnou existenciou prieťahov a skutkovými tvrdeniami žalobcu. Súdna judikatúra pritom dovodila, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť len z danosti nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. I keď teda nečinnosť orgánu verejnej moci znamená pre poškodeného, tu žalobcu, určitú imateriálnu ujmu, nezbavuje ho to povinnosti preukázať vznik tejto ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako i to, a to treba zdôrazniť, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Napokon, vychádzajúc z obsahu žaloby, práve tento spôsob satisfakcie považoval i žalobca za prvoradý (viď článok IV.). Pokiaľ sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že mu ujma v súvislosti s nesprávnym úradným postupom skutočne vznikla a že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, v rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo 222/2021, rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 285/2018). Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní. Nadväzne na uvedené
skutočnosti, vo vzťahu k ustáleniu existencie nemajetkovej ujmy nebolo postačujúce, že administratívne konanie mohlo u žalobcu vyvolať stres, ako to v odôvodnení rozhodnutia pripustil konajúci súd vo väzbe na predkladanie podkladov a korešpondenciu žalobcu so stavebným úradnom; napokon, komunikácia s orgánom verejnej moci patrí ku štandardnému procesu, ku ktorému dochádza počas správneho konania. Až po vyhodnotení, že žalobca preukázal vznik nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, a túto nie je možné odčiniť konštatovaním porušenia práva, je na mieste zaoberať sa otázkou výšky relutárnej náhrady. Inak povedané, konajúci súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa druhého odseku ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúce, a to z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne a až následne pristúpiť k jeho odškodneniu peňažnou formou. Hoci priznanie relutárnej satisfakcie v konkrétnej sume závisí podľa ustálenej súdnej judikatúry od úvahy súdu, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. svojvoľnú. Ustálenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti a rovnosti, čo súdna judikatúra vníma tak, že jej výška má byť porovnateľná s náhradami priznanými v obdobných veciach. 45. Konajúci súd sa pri rozhodovaní o priznaní konkrétnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi vyššie uvedenými východiskami, stabilizovane judikovanými najvyššími súdnymi autoritami, neriadil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nemožno zistiť myšlienkovú úvahu, na základe ktorej dospel k záveru, že v prípade nesprávneho úradného postupu v trvaní takmer rok nie je postačujúcim zadosťučinením iba samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu, o to viac, pokiaľ konajúci súd osobitne poukázal na to, že stavebné konanie svojim charakterom žalobcu mimoriadne nezaťažovalo a nespôsobilo mu závažné následky; súd prvej inštancie v tejto súvislosti pritom len stroho uzavrel, že samotné konštatovanie porušenia práva nemožno považovať za postačujúce zadosťučinenie, a preto žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy v sume 200 eur. Ako správne poznamenala v odvolaní žalovaná, pri určení výšky tejto náhrady neozrejmil ani dôvody, pre ktoré sa v plnej miere stotožnil so žalobnou požiadavkou žalobcu; žalobca pritom túto odvíjal i od bezdôvodnosti vedenia stavebného konania, ktorú okolnosť konajúci súd vyhodnotil ako nepreukázanú. V dôsledku uvedeného konajúci súd zaťažil svoje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti, a preto jeho rozhodnutie v tejto časti nemožno považovať za správne; uvedené potom zakladá i dôvod pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. 46. Odvolací súd sa ďalej zaoberal dôvodnosťou odvolacej argumentácie žalobcu vymedzenej v jeho opravnom prostriedku. V ňom konajúcemu súdu vytýkal, že uznesením zo dňa 04.02.2025, č.k. B1-3C/33/2020-243, nepripustil jeho zastúpenie X.. Ľ. H.Č., i keď na tento postup neboli splnené podmienky v zmysle § 89 ods. 2 C.s.p., resp. ich splnenie nebolo možné z predmetného uznesenia ani zistiť. Žalobca ozrejmil, že X.. H. splnomocnil svojim zastupovaním vždy iba na jednom konkrétnom pojednávaní, a preto konajúci súd rozhodol o jeho nepripustení v čase, kedy nevystupoval ako jeho zástupca; naviac, X.. H. ho ku dňu vydania uznesenia konajúceho súdu nemohol zastupovať v konaní pred Mestským súdom Bratislava IV pod sp. zn. B1-21C/52/2020, nakoľko toto bolo právoplatne ukončené dňom 03.04.2024 a nezastupoval ho ani v konaní vedenom pod sp. zn. 53C/57/2023. Nedôvodným nepripustením zastúpenia zvoleným zástupcom mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces; uvedenej argumentácii žalobcu musel odvolací súd priznať úspech. 47. Odvolací súd v prvom rade udáva, že uznesenie konajúceho súdu o nepripustení zastúpenia žalobcu X.. Ľ.Í. H., ktoré žalobca napadol v rámci odvolania proti meritórnemu rozsudku, je rozhodnutím procesnej povahy, ktoré v priebehu právoplatne neukončeného konania neumožnilo žalobcovi byť zastúpený zvoleným zástupcom. Právo byť v civilnom sporovom konaní zastúpeným je procesným právom strany sporu a v prípade, ak je jej súdom odňaté spôsobom porušujúcim základné právo na súdnu ochranu, či právo na spravodlivé súdne konanie, má strana sporu ako nositeľ týchto práv možnosť namietať predmetnú vadu procesného postupu prvoinštančného súdu v odvolaní (§ 365 ods. 1 písm. b) v spojení s ods. 2 C.s.p.). V tomto smere strane sporu právna úprava (§ 365 ods. 2 C.s.p.) dokonca výslovne umožňuje odôvodniť odvolanie proti rozsudku aj argumentom, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, porušuje jej základné práva; za také rozhodnutie potom žalobca mohol v odvolaní označiť uznesenie konajúceho súdu zo dňa 04.02.2025, č.k. B1-3C/33/2020-243, o nepripustení jeho zastúpenia X.. Ľ. H. (k tomu podporne i uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 215/2025).
48. Odvolací súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že i keď je právo sporovej strany zvoliť si zástupcu vo všeobecnosti neodňateľné, súd môže zabrániť strane v tom, aby sa dala účinne zastúpiť konkrétnou osobou iba v zákonom ustanovených prípadoch, za ktorý treba považovať i ten predpokladaný ustanovením § 89 ods. 2 C.s.p. Za predpokladu, že na konanie sa nevzťahuje povinné zastúpenie advokátom, môže sa dať strana zastúpiť aj inou osobou - tzv. všeobecným zástupcom. Všeobecný zástupca nemusí mať právnické vzdelanie ani inú odbornú kvalifikáciu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, avšak musí spĺňať všeobecné podmienky spôsobilosti na zastupovanie, pričom rozsah jeho oprávnenia konať v mene zastúpenej sporovej strany je determinovaný písomným splnomocnením. Splnomocnenie môže byť teda za uvedených podmienok udelené ktorejkoľvek fyzickej osobe, ktorá má procesnú spôsobilosť v zmysle § 67 C.s.p. Je však nevyhnutné zdôrazniť, že zastupovanie v konaní pred súdmi je výkonom advokácie v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ktorý je ex lege vyhradený advokátom. Z tohto dôvodu by malo byť zastúpenie sporovej strany všeobecným zástupcom pomerne výnimočné. Ak fyzická alebo právnická osoba bez oprávnenia poskytovať právne služby v súlade so zákonom č. 586/2003 Z.z. o advokácií alebo osobitných predpisov, vystupuje vo viacerých konaniach ako všeobecný zástupca, súd zastúpenie sporovej strany takouto osobou v zmysle § 89 ods. 2 C.s.p. nepripustí. Ide o procesné ustanovenie, ktoré okrem iného, zamedzuje neoprávnenému a opakovanému poskytovaniu právnych služieb za odmenu (pokutníctvo). O zastupovanie vo viacerých konaniach ide pritom spravidla vtedy, ak všeobecný zástupca vystupuje vo viac ako dvoch neskončených sporoch, ktoré spolu skutkovo nesúvisia. Pokiaľ ide o právoplatne skončené konania, možno zastupovanie všeobecným zástupcom v týchto konaniach zohľadniť a zástupcu v aktuálnom konaní nepripustiť za predpokladu, že medzi týmito konaniami existuje taká časová súvislosť (frekvencia výskytu), ktorá odôvodňuje záver, že zastupovanie zo strany všeobecného zástupcu nie je ojedinelé a jednorazové. 49. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca splnomocnil X.. Ľ. H. (ako fyzickú osobu) svojim zastúpením na súdnom pojednávaní dňa 11.10.2024 a dňa 03.12.2024, ktorá okolnosť je zrejmá i z odôvodnenia napadnutého uznesenia prvoinštančného súdu zo dňa 04.02.2025, č.k. B1-3C/33/2020-243, v ktorom tento súčasne deklaroval zastupovanie žalobcu na súdnom pojednávaní v iných veciach. Žalobca teda splnomocnil X.. H. konať v jeho mene vo väzbe na špecifikované, časovo obmedzené procesné úkony. Uvedené samo osebe nebránilo konajúcemu súdu skúmať splnenie podmienok na rozhodnutie podľa § 89 ods. 2 C.s.p., nakoľko predmetné ustanovenie sa nevzťahuje len na prípady zastúpenia strany zástupcom so splnomocnením na celé konanie. Na účely posúdenia, či boli/neboli splnené predpoklady na rozhodnutie o nepripustení zastupovania žalobcu bolo nevyhnutné, aby X.. H. ako splnomocnený zástupca žalobcu reálne zastupoval v čase rozhodovania a bolo potrebné poznať i konkrétne okolnosti vedúce k tomu, že X.. H. vystupuje ako žalobcov zástupca vo viac než dvoch skutkovo nesúvisiacich sporoch, medzi ktorými je taká časová súvislosť, ktorá vedie k záveru, že v jeho prípade nejde len o činnosť (zastupovanie) ojedinelú. Také okolnosti však z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie sú poznateľné. Konajúci súd len strohou špecifikáciou spisových značiek súdnych konaní, v ktorých mal poverený zástupca žalobcu zastupovať na súdnom pojednávaní, nepredostrel dostatočné a konkrétne informácie, ktorých posúdenie a vyhodnotenie by mohlo viesť k záveru, že je na mieste rozhodnúť v zmysle § 89 ods. 2 C.s.p. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je poznateľné, v akých konkrétnych konaniach vystupuje, resp. vystupoval X.. H. ako zástupca žalobcu, keď v tomto smere nie je postačujúce len vymenovanie spisových značiek dvoch súdnych konaní, ale je potrebné špecifikovať i strany sporu, jeho predmet, či tieto konania naďalej prebiehajú alebo sú už právoplatne ukončené, a to najmä, pokiaľ žalobca deklaroval právoplatné ukončenie konania vedeného pod sp. zn. B1-21C/52/2020; v takom prípade je totiž rozhodujúca i časová súvislosť zastupovania žalobcu v rôznych veciach (k tomu podporne i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 113/2012). Odôvodnenie uznesenia konajúceho súdu potom nateraz neumožňuje dospieť k ním konštatovanému záveru o splnení predpokladov pre nepripustenie zastupovania žalobcu ním zvoleným všeobecným zástupcom. Nemožno pritom prehliadnuť, že konajúci súd pristúpil k vydaniu napadnutého uznesenia v čase, kedy X.. H. žalobcu nezastupoval, keďže splnomocnenie ním udelené bolo viazané na pojednávanie dňa 03.12.2024, pričom obsah súdneho spisu nedával podklad pre záver, žeby žalobca mienil splnomocniť X.. H. svojim zastupovaním na najbližšom súdnom pojednávaní alebo pri inom procesnom úkone. Súd prvej inštancie tak de facto rozhodol o nepripustení zastúpenia žalobcu X.. H. pro futuro; svojim rozhodnutím, bez dostatočného odôvodnenia, konajúci súd porušil procesné práva žalobcu. Právo byť v civilnom sporovom konaní zastúpeným je totiž procesným právom strany sporu a v prípade, ak je jej súdom odňaté spôsobom porušujúcim základné právo na súdnu ochranu, či právo na spravodlivé súdne konanie, zakladá to dôvod na zrušenia takého rozhodnutia. Uvedené v okolnostiach danej veci potom viedlo k zrušeniu uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 04.02.2025, č.k. B1-3C/33/2020-243,
ako i k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (a súvisiacom výroku o náhrade trov konania) v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., nakoľko tento bol vydaný v konaní poznačenom tak závažnou procesnou vadou. 50. I napriek označenému dôvodu, pre ktorý odvolací súd pristúpil ku zrušeniu napadnutého rozsudku (v celosti), považuje odvolací súd, s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania, za vhodné vyjadriť sa i k vecnej stránke napadnutého rozhodnutia, najmä z hľadiska pre vec rozhodujúcich odvolacích námietok žalobcu; nimi žalobca konajúcemu súdu primárne vytýkal nesprávne právne posúdenie zodpovednosti žalovanej za bezdôvodné začatie a vedenie konania o dodatočnom povolení/odstránení stavebných úprav stavebným úradom, resp. pokračovanie v ňom (po nadobudnutí vlastníctva R.-X žalobcom), ku ktorému dospel na podklade nesprávne zisteného skutkového stavu. 51. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno konajúcemu súdu vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, ako sa snažil navodiť žalobca. Súd prvej inštancie ustálil skutkový stav na základe vykonaného dokazovania, i výsluchom svedkyne X.. Š., ktorú so zreteľom na jej pamäťovú stopu z rozhodujúceho obdobia vyhodnotil ako nie určujúcu, pričom sa primárne oboznámil s listinnými dôkazmi. Medzi tieto žalobca nezaradil technickú správu zo dňa 29.09.2018 vypracovanú X.. S. J., ani požiarne posúdenie zo dňa 06.09.2017, ktorého autorom bol X.. C. J.. Konajúci súd potom nijako nepochybil, pokiaľ sa so závermi vyplývajúcimi z predmetných dokumentov nezaoberal, nakoľko sa s nimi a ich obsahom nemohol ani oboznámiť. V tomto smere je pritom irelevantné, či označenými listinami disponovala žalovaná; pokiaľ žalobca mienil predmetnými dôkazmi vyvracať pravdivosť iných listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise, bol povinný ich predložiť. Žalobca pritom predložil technickú správu, statické posúdenie č. 09/2018 až pri podaní odvolania. Odvolací súd na tento dôkaz s poukazom na § 366 C.s.p. neprihliadal, majúc za to, že išlo o tzv. neprípustnú novotu, nakoľko ho žalobca mohol uplatniť už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. 52. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie podľa návrhov procesných strán, pričom pre potreby konania, na návrh žalobcu, zabezpečil administratívny spis mestskej časti D. - I. K. vo veci konania o dodatočnom povolení/odstránení stavebných úprav v R.-X, ako i administratívny spis, ktorého súčasťou bolo rozhodnutie zo dňa 28.11.2011; vyžiadal tiež ostatnú žalobcom navrhovanú dokumentáciu. Správny orgán predložil prvoinštančnému súdu požadovaný spisový materiál, o ktorom nemal súd prvej inštancie, rovnako ako ani odvolací súd, dôvodné pochybnosti, že mal vecnú a časovú súvislosť so žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Na tento záver nemala vplyv námietka žalobcu o nedostatočnej žurnalizácii administratívneho spisu, resp. jeho označení konkrétnou spisovou značkou, s ktorou námietkou sa súd prvej inštancie v potrebnej miere vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku a na ktorú odvolací súd v ďalšom poukazuje (ods. 23). 53. Pokiaľ žalobca v odvolaní osobitne zdôraznil, že súčasťou rozhodnutia zo dňa 28.11.2011 bol ako jeho príloha i pôdorysný nákres nebytového priestoru, ako i to, že toto rozhodnutie konajúci súd zabezpečil z administratívneho spisu stavebného úradu pod č. 1158/2012, odvolací súd nemohol jeho námietke priznať úspech. Je nepochybné, že po predložení spisového materiálu, ktorý mestská časť D. - I. K. evidovala pod č. 3388/2011, z tohto administratívneho spisu, a nie zo žiadneho iného, vyhotovil konajúci súd fotokópiu rozhodnutia stavebného úradu zo dňa 28.11.2011, č. 3388/50262/2011/STA/SkrK/224, túto založil do súdneho spisu a zaslal stranám sporu na oboznámenie (č.l. 200-202). Súčasťou predmetného rozhodnutia bol i pôdorys prízemia na S. X C. D., čo ozrejmuje prezenčná pečiatka stavebného úradu s poznámkou, podľa ktorej bol výkres dokladom k rozhodnutiu č. 3388/50262/2011/ STA/Skr-K/224. Z jeho obsahu pritom konajúci súd zistil, že NP-3 predstavoval jeden otvorený celok, bez akýchkoľvek vnútorných priečok, čo napokon korešpondovalo i s obsahom samotného rozhodnutia, ktorým stavebný úrad povolil stavebníkovi nebytového priestoru zmenu účelu užívania bez stavebných úprav na predajňu s čapovaním a podávaním nápojov s priamou konzumáciou spojenou s posedením. Na uvedenom základe preto konajúci súd nemohol prisvedčiť správnosti argumentácie žalobcu, že stavebný úrad musel mať už v roku 2011 znalosť o existencii vnútorných priečok, ktorú žalobca vyvodil z iného nákresu zachytávajúceho pôdorys R.-X a fixou vyznačenými vnútornými priečkami. Vzhľadom na to, že táto listina nepochádzala z administratívneho spisu, čo napokon potvrdil i samotný žalobca,
konajúci súd nepochybil, pokiaľ nákresu predloženému žalobcom v priebehu konania a od neho sa odvíjajúcej argumentácii nepriznal relevanciu. 54. Odvolací súd ďalej udáva, že súd prvej inštancie vo väzbe na vykonané dokazovanie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia predostrel rozhodujúcu myšlienkovú úvahu týkajúcu sa žalobcom namietaného nesprávneho úradného postupu; táto sa pritom nateraz nejaví ako nelogická, nemajúca oporu v zistenom skutkovom stave. Jej základom je skutočnosť, že stavebný úrad nepristúpil k začatiu konania o dodatočnom povolení/odstránení stavebných úprav, resp. v ňom nepokračoval svojvoľne, nakoľko vychádzal zo záverov štátneho stavebného dohľadu zo dňa 09.03.2017, ku ktorým nepochybne patrilo i zistenie dispozičných zmien zakreslených v pôdorysnom náčrte R.-X oproti stavu v roku 2011, v rámci ktorých v priestore pribudli vnútorné priečky (viď celý záznam zo štátneho stavebného dohľadu zo dňa 09.03.2017 vrátene nákresovej časti, interný list zo dňa 14.07.2017). Napokon, tento záver vyplýva i z oznámenia stavebného úradu zo dňa 14.07.2017, ktorým v súlade s § 88a ods. 1 Stavebného zákona informoval vtedajšieho vlastníka nebytového priestoru o začatí konania o dodatočnom povolení/ odstránení stavebných úprav spolu s výzvou na predloženie vymenovaných dokladov. Dôvodom začatia konania tak bolo zistenie, že v nebytovom priestore došlo k dispozičným zmenám oproti stavu zachytenom v rozhodnutí zo dňa 28.11.2011, keď novými konštrukciami bol priestor zmenený bez právoplatného stavebného povolenia, resp. ohlásenia stavebnému úradu. Odvolací súd v tejto súvislosti nespochybňuje úvahu konajúceho súdu, podľa ktorej v danom štádiu nemusel mať stavebný úrad s istotou preverené, či ide o stavebné úpravy, na ktoré sa vyžaduje stavebné povolenie; na základe výsledkov štátneho stavebného dohľadu disponoval penzom informácií, ktoré mu umožnili iniciovať konanie podľa § 88a ods. 1 Stavebného zákona. Pokiaľ v jeho priebehu vlastník nebytového priestoru poskytnutou dokumentáciou, na ktorej predloženie ho stavebný úrad vyzval, osvedčil, že na stavebné práce sa nevyžadovalo stavebné povolenie, resp. dodatočné stavebné povolenie, bolo v plnej právomoci stavebného úradu konanie rozhodnutím zo dňa 13.01.2020 zastaviť. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ správny orgán začal konanie na základe vlastného podnetu, bolo v jeho kompetencii rozhodnúť, či dôvod jeho začatia odpadol, kedy sa tak stalo a následne začaté konanie zastaviť (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1SžoKS 221/2004). Len samotné zastavenie konania z dôvodu, že dôvod jeho začatia odpadol, nemá automaticky za následok jeho počiatočnú neoprávnenosť, a tým nezakladá nesprávny úradný postup v intenciách zákona č. 514/2003 Z.z. V tomto smere neprichádza do úvahy ani použitie analógie s trestným stíhaním, ktoré sa skončilo zastavením trestného konania, ako sa snažil v odvolaní navodiť žalobca; stavebné konanie je totiž autonómne správne konanie, ktoré je procesne oddelené od trestného konania, a preto nie je na mieste ani použitie súdnej judikatúry majúcej väzbu s trestným stíhaním. 55. Vychádzajúc z uvedeného a jeho sumarizáciou odvolací súd uzatvára, že vzhľadom na vyššie opísané pochybenia a vytknuté nedostatky v postupe a rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktoré nebolo možné odstrániť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil, zrušiac súčasne i uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 04.02.2025, č.k. B1-3C/33/2020-243 (§ 389 ods. 1 písm. d) C.s.p.) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.). V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Súd prvej inštancie opätovne rozhodne o žalobe žalobcu, ustáli skutkový stav, ktorý právne posúdi, pričom svoje následné rozhodnutie odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné, osobitne sa pritom zamerajúc na nápravu vytknutých nedostatkov. Vo vzťahu k nim odvolací súd podotýka, že neupiera konajúcemu súdu oprávnenie na postup podľa § 89 ods. 2 C.s.p., avšak len za splnenia predpokladu zastúpenia žalobcu zvoleným zástupcom, u ktorého je dostatočne zistené, že vystupuje(val) ako splnomocnený zástupca vo viac ako dvoch neskončených a nesúvisiacich sporoch, resp. u právoplatne skončeného konania za predpokladu, že medzi konaniami existuje taká frekvencia výskytu odôvodňujúca záver, že zastupovanie zo strany všeobecného zástupcu nie je ojedinelé. 56. Odvolací súd udáva, že vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v celosti, t. j. vrátane výroku o náhrade trov konania, nepovažoval za potrebné skúmať dôvodnosť odvolacích námietok žalobcu, ktorými spochybňoval správnosť výroku napadnutého rozsudku týkajúceho sa náhrady trov konania.
57. Naostatok odvolací súd uvádza, že neuniklo jeho pozornosti, že súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobcovmu návrhu na vykonanie dokazovania záznamom zo štátneho stavebného dohľadu zo dňa 09.03.2017 tento založil do súdneho spisu bez pôdorysného nákresu zobrazujúceho stav nebytového priestoru R.-X, ktorý bol v jeho rámci vyhotovený. 58. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 1, ods. 3 C.s.p.). 59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).