Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 9Co/129/2025 1120212713 14. 05. 2026 JUDr. Zuzana Posluchová ECLI:SK:KSBA:2026:1120212713.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: L. D., narodený XX.X.XXXX, bytom M. Č.. XXX, zastúpený U.. U. Ľ.H., bytom T. XXX, proti žalovanému: Slovenská republika v menej ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-12C/44/2021-196 zo dňa 16. júla 2024 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žaloba sa zamieta. II. Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania vo výške 100 %. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol dôkazy, ktoré vo veci vykonal (odsek 3., 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a skutkový stav z nich zistený (odsek 19. až 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Po právnej stránke rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 ,§ 5 ods. 1 , § 6 ods. 1 ,2 , § 9 ods. 1,2 , § 16 ods. 4 , § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V prejednávanom prípade sa žalobca domáha uloženia povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi majetkovú škodu vo výške 19.368,- € a nemajetkovú ujmu vo výške 30.000,- €, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom príslušníka Policajného zboru Obvodného oddelenia Policajného zboru v Jaslovských Bohuniciach o vykázaní zo spoločného obydlia, vydaním uznesenia Okresného súdu Trnava o nariadení neodkladného opatrenia č. k. 16C/17/2017-11 zo dňa 22.02.2017, trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 0T/56/2017 zo dňa 18.03.2017 a následným výkonom trestu odňatia slobody a nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trnava spočívajúcim v opomenutí zrušiť uznesenie o neodkladnom opatrení v určenej lehote. Súd preto skúmal splnenie zákonných predpokladov na priznanie zodpovednosti z nezákonného rozhodnutia, ale aj z nesprávneho úradného postupu, nakoľko žalobca v žalobe uvádzal obe možnosti. 1.2. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím je súčasné, kumulatívne, splnenie troch základných predpokladov a to nesprávny úradný postup, alebo nezákonné rozhodnutie, vznik škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Podmienky vzniku zodpovednosti musia byť v súdnom konaní preukázané, nakoľko len pravdepodobný záver o ich splnení, príp. splnení len niektorej z nich je nepostačujúci. Práve žalobca v konaní o nároku na náhradu škody nesie dôkazné bremeno a je povinný preukázať všetky skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku na náhradu škody. Bolo úlohou žalobcu tvrdiť a preukázať predpoklady,
táto povinnosť mu vyplýva z ustanovenia § 132 C.s.p., podľa ktorého v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Toto zákonné ustanovenie upravuje dôkaznú povinnosť strán sporu, ktorá súvisí s tzv. dôkazným bremenom. V občianskom súdnom konaní sporového charakteru spočíva dôkazné bremeno na žalobcovi. To znamená, že je povinný označiť, respektíve predložiť všetky dôkazy, ktorými by sa preukázali ním tvrdené skutočnosti osvedčujúce jeho nárok. Ak svoju dôkaznú povinnosť splní iba tak, že jeho tvrdenia sa napokon nepreukážu, znamená to, že dôkazné bremeno neuniesol. Dôsledok neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje žalobcu, ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, pretože neponúkol alebo nevedel súdu ponúknuť také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali skutočnosti rozhodujúce pre výsledok sporu. Žalobca dôkazné bremeno neuniesol, čo bol dôvod na zamietnutie žaloby. 1.3. Žalobca v spore neuviedol, súdu nepredložil žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo ako nezákonné zrušené. Zákon jednoznačne upravuje, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Teda vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Žalobca ani nepopieral, že voči žiadnemu rozhodnutiu nepodal riadny opravný prostriedok. Táto skutočnosť nebola v spore sporná. Zákon splnenie podmienky zrušenia alebo zmeny rozhodnutia pre nezákonnosť nevyžaduje iba vtedy, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Žalobca bo presvedčený, že ide o jeho prípad. Súd je toho názoru, že žalobca v spore nepreukázal žiadne okolnosti, ktoré by súd mohol vyhodnotiť ako prípad osobitného zreteľa. Žalobca tvrdil, že o nesprávnom úradnom postupe príslušníka Policajného zboru Obvodného oddelenia Policajného zboru v Jaslovských Bohuniciach sa dozvedel až 20.02.2019, preto nemohol podávať riadne opravné prostriedky voči namietaným rozhodnutiam s odôvodnení, že súdy by na jeho argumenty neprihliadali. Podľa názoru súdu toto nie je prípad, kedy by bolo možné aplikovať ustanovenie § 6 ods. 3 zákona, nakoľko o prípady osobitného zreteľa ide, presne ako to uvádzal žalovaný, v prípade prieniku morálky do práva, keď sa poskytnutou možnosťou úvahy orgánu aplikácie práva vytvára pre tento orgán priestor na vyhnutie sa formalistickému postupu v právnoaplikačnom procese, čo však nie je žalobcov prípad. Súd by mohol zohľadniť osobné, zdravotné, rodinné, pracovné alebo iné obdobné pomery poškodeného, také okolnosti, ktoré by znemožnili poškodenému vykonanie svojho práva podať voči rozhodnutiu opravný prostriedok (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/171/2009). V prípade žalobcu nič nebránilo, aby vo všetkých prípadoch podal opravný prostriedok a bránil svoje práva spôsobom, aký mu zákon umožňoval, ale žalobca toto právo nevyužil z dôvodov, ktoré súd neakceptoval a nevzhliadol v nich ani dôvody osobitného zreteľa. Nakoľko žalobca nesplnil prvú zákonnú podmienku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorým je existencia nezákonného rozhodnutia, súd žalobu v tejto časti posúdil ako nedôvodnú. 1.4. Žalobca zároveň uvádzal, že mu vznikla škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom príslušníka Policajného zboru Obvodného oddelenia Policajného zboru v Jaslovských Bohuniciach o vykázaní zo spoločného obydlia, vydaním uznesenia Okresného súdu Trnava o nariadení neodkladného opatrenia č. k. 16C/17/2017-11 zo dňa 22.02.2017, trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 0T/56/2017 zo dňa 18.03.2017 a následným výkonom trestu odňatia slobody a nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trnava spočívajúcim v opomenutí zrušiť uznesenie o neodkladnom opatrení v určenej lehote. Hoci zákon presne nedefinuje pojem nesprávneho úradného postupu, treba prisvedčiť argumentácii žalovaného, že ustálená judikatúra tento pojem chápe ako činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu a pokiaľ štátny orgán zisťuje či posudzuje predpoklady pre vydanie rozhodnutia, zhromažďuje dôkazy pre rozhodnutie, hodnotí zistené skutočnosti, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, kedy prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované jedine z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/115/2010). Súd v rámci posudzovania nesprávneho úradného postupu skúma také prípady vzniku škody, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou a za nesprávny úradný postup možno považovať len taký postup orgánu verejnej moci, ktorý nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, pretože v opačnom prípade prípadné vady a nesprávnosti takéhoto postupu je možné napraviť podaním riadnych či mimoriadnych opravných prostriedkov. V prejednávanom spore
žalobca poukazoval predovšetkým na taký postup štátnych orgánov, ktorý viedol práve ku vydaniu rozhodnutia. 1.5. Pokiaľ ide o konanie, úradný postup príslušníka Policajného zboru Obvodného oddelenia Policajného zboru v Jaslovských Bohuniciach U.. Z. U., ktorý viedol k vydaniu rozhodnutia o vykázaní zo spoločného obydlia na dobu 10 dní a ktorý žalobca namietal, pričom jeho námietky boli vyhodnotené ako čiastočne dôvodné, súd toto konanie vyhodnotil ako konanie, ktoré nebolo spôsobilé privodiť žalobcovi škodu. Nebolo preukázané, v čom konkrétne policajt pochybil, v odpovedi nadriadeného sa uvádza, že boli prijaté opatrenia, policajti boli preškolení z interných predpisov, ktoré upravujú postup pri vykázaní zo spoločného obydlia a vytýkané nedostatky boli zovšeobecnené na pracovnej porade. Navyše nebolo jednoznačne preukázané, že v čase vykázania zo spoločného obydlia bývalá manželka trvalo opustila spoločnú domácnosť a žalobca bol jediný, kto nehnuteľnosť vlastnil a obýval. Z predložených dôkazov vyplýva, že bývalá manželka opustila spoločnú domácnosť, ktorej bola väčšinová spoluvlastníčka z dôvodu častých konfliktov so žalobcom, nebolo preukázané, že išlo o trvalé opustenie spoločnej domácnosti. Navyše obmedzenie spôsobené úradným postupom príslušníka policajného zboru malo časové ohraničenie a trvalo 10 dní. To, že bývalá manželka využila právo na podanie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nebolo závislé iba na rozhodnutí o vykázaní zo spoločného obydlia. Teoreticky by takýto návrh mohla podať aj bez rozhodnutia o vykázaní zo spoločného obydlia na dobu 10 dní, nakoľko dôvody na jeho vydanie by boli totožné a to agresívne správanie žalobcu Aj súd konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia, že dôvodmi jeho nariadenia bolo počínanie žalobcu, násilné správanie žalobcu, z ktorého súd vyvodil nerešpektovanie statusu bývalej manželky, jej práva na pokojný a zdravý život aj v ich spoločnom obydlí, bez potreby hľadať si spolu s maloletou X. náhradné ubytovanie. Dôvodom nariadenia neodkladného opatrenia nebolo vykázanie zo spoločného obydlia, ako sa nesprávne domnieva žalobca a od toho momentu odvodzuje reťazenie ďalších okolností, z ktorých mu podľa jeho názoru vznikla škoda. 1.5.1. Ak by aj súd dospel k záveru, že konanie policajta nesie znaky nesprávneho úradného postupu, chýba príčinná súvislosť so žalobcom deklarovanou škodou. Kauzálnym nexusom medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody sa v právnej teórii označuje priama väzba javov, objektívnych súvislostí, v rámci ktorého jeden jav vyvoláva druhý. O vzťah príčinnej súvislosti ide ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku, pričom ide skutkovú otázku, nie právnu. Otázka príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne v každom jednotlivom prípade zhodnotením všetkých významných okolností. Súd ako už bolo uvedené, v prejednávanom prípade nevzhliadol žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným procesným postupom policajta, ani sudcu pri rozhodovaní o zrušení neodkladného opatrenia a údajnou škodou, ktorú prezentoval žalobca. Nakoľko žalobca v spore nepreukázal ani samotnú škodu, teda jej výšku, súd žalobu v časti o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom taktiež považoval za nedôvodnú. 1.6. Žalobca za nesprávny úradný postup označil aj konanie sudcu JUDr. Jany Hanzlíkovej pri vydávaní neodkladného opatrenia. Ale z odôvodenia rozhodnutia nevyplýva, ako tvrdí žalobca, že vychádzala iba z neprávoplatne skončeného trestného konanie sp.zn. 0T/30/2017 a jeho závery brala za dané a nemenné, hoci v čase vydania neodkladného opatrenia tomu tak ešte nebolo. Súd v rozhodnutí uviedol dôvody, ktoré ho viedli ku vydaniu neodkladného opatrenia a označil za ne správanie žalobcu, navyše, ak by aj jediným dôvodom bolo rozhodnutie o vykázaní, žalobca, ako povinný z nariadeného neodkladného opatrenia, mal možnosť sa bránil a podať voči rozhodnutiu súdu odvolanie, čo však neurobil. 1.7. Žalobca za nesprávny úradný postup označil aj konanie Okresného súdu Trnava, ktorý mal podľa neho aj bez návrhu zrušil uznesenie o nariadenom predbežnom opatrení, čo neurobil a urobil tak až po takmer devätnástich mesiacoch a to uznesením zo dňa 4.10.2018. Žalobca tvrdil, že mu to spôsobilo príkoria a výdavky, za ktoré žiadal priznať nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 €. Ani v tomto prípade nepreukázal vznik škody, nakoľko nešpecifikoval aká škoda mu mala vzniknúť. Hoci uvádzal, že musel bývať v náhradnom ubytovaní, výdavky s nám spojené netvrdil, ani nepreukazoval. Náhrada škody paušálnou sumou, ako to navrhoval, neprichádza do úvahy, pretože na to, aby súd zaviazal žalovaného k náhrade škody by museli byť, ako to už bolo vyššie uvedené, kumulatívne splnené všetky tri zákonné podmienky na náhradu škody, čo v tomto spore žalobca nepreukázal. Súd iba na okraj uvádza, že žalobca podal návrh na zrušenie uznesenia súdu, ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie dňa 25.9.2018 a súd rozhodol dňa 4.10.2018. Je teda otázne, z akého dôvodu žalobca nepodal návrh už skôr, keď mu podľa jeho vyjadrení vznikala škoda.
1.8. Nakoľko žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal zákonné podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ani náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, súd jeho žalobu v celom rozsahu zamietol. 1.9. O trovách konania súd rozhodoval podľa ustanovenia § 255 C.s.p.. Žalovaný mal vo veci plný úspech, súd preto zaviazal žalobcu ku náhrade trov konania v plnej výške. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 262 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomu rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a žiadal aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, pretože súd nesprávne aplikoval právnu normu (teda vec nesprávne právne posúdil) a vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu. Zároveň žalobca žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 2.1. Uviedol, že súd nesprávne posúdil aplikáciu § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z., pretože súd tvrdí, že splnenie podmienky zrušenia alebo zmeny rozhodnutia pre nezákonnosť nevyžaduje iba vtedy, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Žalobca je aj naďalej presvedčený, že ide aj o jeho prípad. Súd bol toho názoru, že žalobca v spore nepreukázal žiadne okolnosti, ktoré by súd mohol vyhodnotiť ako prípad osobitného zreteľa. Žalobca tvrdil, že o nesprávnom úradnom postupe príslušníka Policajného zboru Obvodného oddelenia Policajného zboru v Jaslovských Bohuniciach sa dozvedel až 20.02.2019, preto nemohol podávať riadne opravné prostriedky voči namietaným rozhodnutiam s odôvodnení, že súdy by na jeho argumenty neprihliadali. Poukázal na odôvodnenie rozsudku v tomto smere s ktorým nesúhlasil. V konaní predsa produkoval dôkaz o tom, ako bol v inkriminovanom čase zdravotne na tom zle (najmä po psychickej stránke), predložil aj záznamy o zhodnotení zdravotného stavu, ktorý mu poškodzovali vlastní príbuzní (obarenie hlavy horúcou vodou), ktoré súd síce v odôvodnení rozsudku spomenul, ale nijako bližšie sa s nimi nevysporiadal, resp. na ne nereflektoval, a to najmä v kontexte aplikácie § 6 ods. 2 druhá alinea citovaného zákona, na ktorú žalobca poukazoval. 2.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení spomína § 6 ods. 3 citovaného zákona, ktorý ale pojednáva o niečom inom. Preto, ak je dôvodom zamietnutia žaloby rozsudkom, že sa žalobca nijako nebránil, teda neexistencia žiadneho zrušeného rozhodnutia ako nezákonného, má žalobca za to, že týmto spôsobom súd nesprávne posúdil aplikáciu § 6 ods. 2 druhá veta citovaného zákona na jeho prípad, lebo aplikoval, a aj to do obsahu odôvodnenia explicitne sám napísal, nesúvisiaci § 6 ods. 3 citovaného zákona (viď odsek 39. odôvodnenia rozsudku). Ak by dôvod osobitného zreteľa správne aplikoval a subsumoval pod správnu normu, reťazec nezákonných rozhodnutí by bol evidentne naplnený (teória otráveného stromu, resp. plodov z otráveného stromu) a dôvod hodný osobitného zreteľa sprítomnený. Takto súd zrejme aplikoval nesprávnu normu, teda vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a teda nesprávne i rozhodol. Okrem uvedeného, súd dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože v bode 43. odvodnenia rozsudku sa uvádza, že „z predložených dôkazov vyplýva, že bývalá manželka opustila spoločnú domácnosť, ktorej bola väčšinová spoluvlastníčka z dôvodu častých konfliktov so žalobcom, nebolo preukázané, že išlo o trvalé opustenie spoločnej domácnosti.“ Toto skutkové zistenie je nesprávne, pretože bývalá manželka v tom čase opustila domácnosť natrvalo. Záverom uviedol, že rozsudok obsahuje aj neskutočné množstvo pisárskych chýb. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok v celom rozsahu v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť. K argumentácii žalobcu že sa na neho vzťahuje § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., uviedol, že táto nemôže obstáť. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že žalobca svoju argumentáciu založil výlučne na prezentovaní subjektívneho pocitu o tom, ako by boli bývali vyhodnotené ním podané opravné prostriedky. Žalovaný opakovane poukazuje na to, že na prípad žalobcu nie je možné aplikovať § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., keďže žalobca nepodal žiadny dostupný opravný prostriedok voči ním tvrdenému nezákonnému rozhodnutiu - čo sám žalobca ani nijakým spôsobom nepopiera. S prihliadnutím na uvedené tak žalobca nesplnil hneď prvú podmienku zodpovednosti štátu za škodu, a tým je existencia nezákonného rozhodnutia. Žalobcov subjektívny pocit o možnom neúspechu v prípade podania opravného prostriedku nie je možné považovať za prípad hodný osobitného zreteľa. 3.1. Žalovaný považuje aj argumentáciu žalobcu týkajúcu sa aplikácie § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. zo strany súdu prvej inštancie na prejednávanú vec za irelevantnú. Súd prvej inštancie v odôvodnení, konkrétne odseku 12., cituje § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a zároveň v odseku 39. odôvodnenia
sa explicitne zaoberá nesplnením podmienok v zmysle § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súvislosti s prejednávanou vecou. V odseku 39. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že: „...Súd je toho názoru, že žalobca v spore nepreukázal žiadne okolnosti, ktoré by súd mohol vyhodnotiť ako prípad osobitného zreteľa....Podľa názoru súdu toto nie je prípad, kedy by bolo možné aplikovať § 6 ods. 3 zákona, nakoľko o prípady osobitného zreteľa ide, presne ako uvádzal žalovaný, v prípade prieniku morálky do práva, ...“ . S prihliadnutím na vyššie uvedené, je nepochybné, že súd prvej inštancie len omylom v texte odôvodnenia uviedol § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a táto odvolacia námietka žalobcu je právne i skutkovo úplne irelevantná. Žalobca v odvolaní nenamieta právne/skutkové závery, ktoré prijal súd prvej inštancie vo vzťahu k jeho tvrdeniam o nesprávnom úradnom postupe (odseky 41. - 43., 46. a 47. odôvodnenia), rovnako nenamieta ani závery vo vzťahu k nepreukázaniu vzniku škody a príčinnej súvislosti. I posúdenie týchto otázok viedlo súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby žalobcu, t. z. prípadné preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu (k čomu v tomto prípade nedošlo), by nepredstavovalo dôvod na zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku, keďže ten by bol naďalej vecne správny. K nesprávnym skutkovým zisteniam, v odseku 43. napadnutého rozsudku ktoré žalobca namietal žalovaný uviedol, že zo strany žalobcu ide naďalej o ničím nepodložené/nepreukázané tvrdenie, ktoré je zároveň i bezpredmetné z dôvodu absencie právneho titulu - nezákonného rozhodnutia/ nesprávneho úradného postupu. Napokon ani žalobcom tvrdená existencia množstva pisárskych chýb v napadnutom rozsudku nepredstavuje relevantnú námietku proti jeho vecnej správnosti. 4. Žalobca nevyužil svoje právo a repliku nepodal. 5. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. V predmetnom konaní sa žalobca domáha náhrady škody vo výške 19.368,- € a náhrady nemajetkovej ujmyu vo výške 30.000,- € v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci voči štátu (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“ ), ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom príslušníka Policajného zboru Obvodného oddelenia Policajného zboru v Jaslovských Bohuniciach o vykázaní zo spoločného obydlia, vydaním uznesenia Okresného súdu Trnava o nariadení neodkladného opatrenia č. k. 16C/17/2017-11 zo dňa 22.02.2017, trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 0T/56/2017 zo dňa 18.03.2017 a následným výkonom trestu odňatia slobody a nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trnava spočívajúcim v opomenutí zrušiť uznesenie o neodkladnom opatrení v určenej lehote. 7. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7.1. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 514/2003 Z.z štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. 7.2. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. 7.3. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 7.4. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. 7.5. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 8. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody ako aj náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre priznanie náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia ani z titulu nesprávneho úradného postupu. Čo sa týka nezákonnosti rozhodnutia súd prvej inštancie podrobne odôvodnil ( pozri odsek 39. až 40. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako dospel k záveru, že žalobca nepreukázal žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo pre nezákonnosť zrušené a že v jeho prípade neboli preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali aplikáciu ustanovenia § 6 ods. 2 citovaného zákona č. 514/2003 Z.z. Rovnako primerane vysvetlil ( pozri odseky 41. až 47. odôvodnenia napadnutého rozsudku) svoj záver, že aj v prípade uplatneného nároku z titulu nesprávnych úradných postupov tak ako boli v žalobe uplatnené neboli splnené podmienky pre priznanie náhrady škody z tohto titulu. Súd prvej inštancie dostatočne objasnil ( pozri odsek 48. odôvodnenia napadnutého rozsudku) svoj úsudok, že žalobca nepreukázal ani vznik škody v uplatnenej výške 19.368,- €. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil ( § 220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje a k podstatným dôvodom odvolania žalobcu považuje potrebné uviesť nasledovné fakty. 9. Žalobca v odvolaní namietal ( pozri odsek 2.1.), že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aplikáciu § 6 ods. 2 druhá alinea zákona č. 514/2003 Z.z., keď v konaní produkoval dôkaz o tom, ako bol v inkriminovanom čase zdravotne na tom zle (najmä po psychickej stránke), predložil aj záznamy o zhodnotení zdravotného stavu, ktorý mu poškodzovali vlastní príbuzní (obarenie hlavy horúcou vodou), ktoré súd síce v odôvodnení rozsudku spomenul, ale nijako bližšie sa s nimi nevysporiadal, resp. na ne nereflektoval a to najmä v kontexte aplikácie § 6 ods. 2 druhá alinea citovaného zákona, na ktorú poukazoval. 9.1. Zákonodarca v tomto ustanovení § 6 ods. 2 podmienil priznanie náhrady škody poškodenému voči štátu výslovne splnením povinnosti zo strany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu. Ide o určitý druh prevenčnej povinnosti kladenej zákonom č. 514/2003 Z.z. na poškodeného vychádzajúci zo zásady ,,právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým,, - „nech si každý chráni svoje práva“ („vigilantibus iura scripta sunt“) ovládajúcej súkromné právo. Jej zmyslom je, aby poškodený vlastným aktívnym konaním zabránil vzniku škody alebo aspoň zredukoval jej rozsah tým, že nezákonné rozhodnutie bude na podklade jeho opravného prostriedku podrobené prieskumu zákonnosti a prípadne zrušené príslušným orgánom v čo najskoršom možnom štádiu konania. V tomto smere pritom nie je rozhodujúce, či takýto opravný prostriedok aj bude úspešný, dôležité je len to, že poškodený využil možnosti dané mu procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie svojich práv. V ustanovení druhej vety § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov len všeobecne definoval prípady výnimky zo splnenia povinnosti podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu v prípadoch hodných osobitného zreteľa. To, čo treba chápať pod pojmom "prípady hodné osobitného zreteľa", ponechal v každej konkrétnej veci na posúdenie orgánu, ktorý rozhoduje o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 9.2. Vychádzajúc zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe ( rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/171/2009, 7Cdo/78/2022 vo všeobecnosti však možno ustáliť, že by sa malo jednať o prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka (napr. náhla nevyhnutná hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti
a pod.) alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie o možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a pod.)“. 9.3. Žalobca pripomínal, že bol v inkriminovanom čase zdravotne na tom zle (najmä po psychickej stránke) a že bol napadnutý príbuznými, ktoré skutočnosti sú podľa jeho názoru dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003. Dôkazy predložené žalobcom a to Záznamy o zhodnotení zdravotného stavu sú zo dňa 8.10.2016, 31.12.2016, 28.8.2017 a lekárske správy o jeho psychickom stave vystavené U.. Y. U. sú zo dňa 8.1.2018, 7.2.2018, 19.9.2018. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca ako nezákonné rozhodnutia od ktorých odvodzoval svoje nároky označil Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/17/2017-11, ktoré nadobudlo vykonateľnosť dňa 23.2.2017 a právoplatnosť dňa 11.3.2017 a Trestný rozkaz Okresného súdu Trnava č.k. 0T/56/2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.3.2017. Z predložených listinných dôkazov týkajúci sa zdravotného stavu žalobcu nevyplýva, že by sa v období mesiaca február až marec 2017 ( obdobie kedy nadobudli právoplatnosť ním označené nezákonné rozhodnutia) vyskytla u neho taká náhla zmena jeho zdravotného stavu resp. iná nepredvídateľná prekážka čo sa týka jeho zdravotného stavu, ktorá by mu bránil podať opravný prostriedok proti Uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/17/2017-11 a Trestnému rozkazu Okresného súdu Trnava č.k. 0T/56/2017 a tým bránil svoje práva spôsobom, aký mu zákon umožňoval. 9.4. Žalobca neuviedol žiadne subjektívne okolnosti na svojej strane a ani také objektívne skutočnosti na strane orgánu (Okresného súdu Trnava), ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ktoré by boli dôvodom zakladajúcim aplikáciu výnimky druhej vety ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v dôsledku čoho je nutné považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. 10. Námietky smerujúce k nesprávnej aplikácii ust. § 6 ods. 3 citovaného zákona s poukazom na odsek 39. odôvodnenia rozsudku (pozri odsek 2.2.) sú nenáležité, nakoľko s prihliadnutím na samotné odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie (pozri odsek 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku) je zrejmé, že zo strany súdu prvej inštancie ide iba o zrejmú chybu v písaní pri vyhotovovaní rozsudku, pretože len omylom v texte odôvodnenia uviedol § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý žiadnym spôsobom na vec žalobcu neaplikoval, okolnosť ktorá je zjavná z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku. 11. Za neopodstatnené považuje odvolací súd dôvody odvolania žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (pozri odsek 2.2.). Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 12. Odvolaním žalobcu (konkrétnymi odvolacími námietkami, skutkovou a právnou argumentáciou) ostatné nosné závery súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil zamietnutie žaloby, keď nezistil nesprávny úradný postup a z dôvodu, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnej súvislosti ako predpoklady
vzniku zodpovednosti za škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. rozporované neboli. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepodrobil napadnutý rozsudok prieskumu v tejto ostatnej časti. 13. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Len samotná skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie ich vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., záverov ktoré vyplývajú z ustálenej rozhodovacej praxe súdov a dospel k správnemu právnemu záveru o nedôvodnosti žaloby. 14. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol vzhľadom na celkový úspech žalovaného v konaní v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. 15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. ( Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovanému aj vzhľadom na jeho postavenie v konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné súdom prvej inštancie rozhodnúť samostatným uznesením. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).