Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7CoCsp/7/2025 1121209673 29. 04. 2026 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2026:1121209673.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XXX/XX, D., zast.: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: Intrum Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, zast.: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 37 927 795, o zaplatenie 950 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.11.2024, č.k. B1-14Csp/94/2021-117, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. potvrdzuje. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku II. mení tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. III. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 950 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 2 písm. a, b, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) účinného do 09.06.2013, § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa účinného od 10.6.2013, § 2 písm. d, § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je potrebné preukazovať vznik ujmy, postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti. Existenciu tohto porušenia mal v konaní za spoľahlivo preukázanú z právoplatných uznesení Okresného súdu Košice II vydaných v exekučnom konaní (sp. zn.: 35Er/4436/2016). Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie vychádzal z kritéria primeranosti, pričom prihliadol na okolnosti prípadu, najmä na neprijateľné konanie žalovaného už od začiatku zmluvného vzťahu, ktoré vyústilo do súdneho a následne exekučného konania, v ktorých žalobca ako spotrebiteľ obhajoval svoje porušené práva a v ktorých bol úspešný. Za týchto okolností považoval súd prvej inštancie uplatnený nárok vo výške 950 eur s ohľadom na skutkové okolnosti a porušenie práv spotrebiteľa za primeraný. K námietke žalovaného o nepreukázaní ujmy žalobcom súd prvej inštancie uviedol, že zákon nevyžaduje jej preukázanie pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti. Tento výklad potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR
(sp. zn. 6Cdo/127/2017), spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Uviedol, že zadosťučinenie plní satisfakčnú aj sankčnú funkciu a jeho účelom je odradiť dodávateľov od protiprávneho konania. Zároveň predstavuje prostriedok motivujúci spotrebiteľa ako slabšiu stranu k uplatňovaniu jeho práv a zabezpečuje mu vyšší stupeň ochrany, najmä pri závažných porušeniach zo strany dodávateľa. Jediným predpokladom nároku je, že spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti, t. j. súd rozhodne v prospech spotrebiteľa o konkrétnom nároku alebo vysloví neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015 podľa, ktorého sa splnenie ďalších podmienok, ani existencia sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, ani preukázanie konkrétnej ujmy na strane spotrebiteľa, nevyžaduje. Zákonodarca uľahčil spotrebiteľovi dôkaznú situáciu, keďže na rozdiel od nárokov na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) sa nevyžaduje preukazovanie výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti, ani majetkového prospechu druhej strany, nakoľko preukázanie skutočnej výšky ujmy by bolo spravidla nereálne. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, (ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi, ktorý bol vo veci plne úspešný, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Mal za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je dostatočné a presvedčivé, keďže priznaná suma podľa jeho názoru nezodpovedá zásade primeranosti, pričom tento inštitút nemôže slúžiť na neprimerané obohatenie spotrebiteľa. Žalobca nepreukázal žiadne konkrétne okolnosti odôvodňujúce výšku uplatneného nároku. V tejto súvislosti uviedol, že dôkazné bremeno aj povinnosť tvrdenia ohľadom primeranosti finančného zadosťučinenia zaťažuje spotrebiteľa a výška nároku musí byť objektívne preukázaná. Zároveň namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva vznik negatívnych dôsledkov v súkromnom ani spoločenskom živote žalobcu, najmä nepriaznivá majetková či sociálna situácia, odkázanosť na iných alebo psychická záťaž. Poukázal na to, že hrozba straty finančných prostriedkov sa v konečnom dôsledku nenaplnila, keďže žalobca počas exekúcie nič neplnil. Zároveň namietal, že súd nezohľadnil rozsah plnenia z úveru vo výške 4 979,09 eur, z ktorého žalobca uhradil 3 967,12 eur, a preto výška priznanej sumy nezodpovedá okolnostiam prípadu. Podľa jeho názoru mal súd dospieť k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie nepresahuje sumu 50 eur, najmä s poukazom na skutočnosť, že žalobca doposiaľ nesplnil povinnosť vrátiť čerpaný úver. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 50 eur z titulu primeraného finančného zadosťučinenia a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 17.01.2025. Uviedol, že s podaným odvolaním nesúhlasí, považoval ho za nedôvodné a nepodložené. Stotožňoval sa so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré považoval za vecne správne a riadne odôvodnené. Uviedol, že primeranosť priznaného finančného zadosťučinenia vo výške 950 eur bola preukázaná vykonaným dokazovaním, správne posúdená súdom prvej inštancie a odôvodnená okolnosťami prípadu. Poukázal na právoplatné rozhodnutia Okresného súdu Košice II vydané v exekučnom konaní, z ktorých vyplýva, že právny vzťah mal spotrebiteľský charakter, zmenková zmluva bola posúdená ako neplatná pre rozpor s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa a exekúcia bola vedená na podklade nulitného zmenkového platobného rozkazu. Zároveň poukázal na neprimeranú dĺžku exekučného konania v trvaní 5 rokov (2016 - 2021), ktoré bolo ukončené až keď súd vyhovel jeho námietkam. Poukázal na to, že žalovaný sa v exekučnom konaní snažil vymôcť sumu 10 118,75 eur a jeho tvrdenia o absencii negatívnych dôsledkov považoval za účelové s dôrazom na to, že bez jeho aktívnej procesnej obrany by sa vymáhaná suma ďalej zvyšovala o úroky a trovy exekúcie. Ďalej uviedol, že uplatnené finančné zadosťučinenie predstavuje len približne 9,5 % zo sumy o ktorú sa žalovaný snažil obohatiť a je v súlade s rozhodovacou praxou súdov, ktoré v obdobných prípadoch priznávajú aj podstatne vyššie sumy, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia Krajských súdov v obdobnej veci (6Co/104/2017, 7Co/23/2017, 19Co/30/2018, 21Co/31/2018, 3CoCsp/15/2023, 3CoCsp/67/2021, 2CoCsp/40/2021). Zároveň poukázal na dĺžku protiprávneho stavu, ktorý trval od uzatvorenia úverovej zmluvy v roku 2006 až do právoplatného skončenia exekučného konania v roku 2021, teda približne 14 rokov, počas ktorých bol vystavený dôsledkom neprijateľných zmluvných podmienok a následne vedenému nezákonnému exekučnému konaniu. Žalovaný porušil jeho práva spotrebiteľa už pri uzatváraní zmluvného vzťahu tým, že mu predložil na podpis zmenkovú zmluvu obsahujúcu neprijateľné podmienky v jeho neprospech, čím došlo k porušeniu právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Následne bol nútený brániť svoje práva
v exekučnom konaní iniciovanom na podklade nulitného právneho aktu. Namietané tvrdenia žalovaného o existencii dlhu považuje za nedôvodné, keďže ich už v konaní pred súdom prvej inštancie spochybnil ako účelové a presahujúce rámec zmluvnej pohľadávky. Uviedol, že podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa sa vznik ujmy nevyžaduje, čo potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR (R 48/2022, sp. zn. 7Cdo/92/2021), podľa ktorej nie je potrebné preukazovať ujmu ani jej rozsah, keďže rozhodujúcim kritériom je primeranosť zadosťučinenia. Ujmu v dôsledku protiprávneho konania žalovaného reálne utrpel, najmä v súvislosti s vedením exekučného konania, ktoré ohrozovalo jeho majetkovú stabilitu a spôsobovalo mu obavy z ďalšieho vývoja, pričom zásah do jeho práv bol odvrátený až zásahom súdu. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam žalovaného žalobca odkázal na svoje predchádzajúce písomné podania a vyjadrenia v konaní. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov konania. 5. Žalovaný sa viac k vyjadreniu žalobcu nevyjadril. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané dôvodne. 7. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods. 2 CSP). 8. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolateľom zdôrazňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379 a § 380 CSP), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov odvolateľom uvedených v odvolaní. 9. Z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Bratislava V Zmenkovým platobným rozkazom zo dňa 02.04.2014, vydaným pod sp. zn.: 1Zm/812/2013 - 10 priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na zaplatenie zmenkovej sumy 5051,77 eur spolu s príslušenstvom (6% ročným úrokom od 08.04.2013 do zaplatenia, zmenkovou odmenou 16,83 eur a náhradu trov konania vo výške 756,98 eur), na vymoženie ktorej žalovaný podal dňa 25.08.2016 návrh na vykonanie exekúcie. Z upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 15.08.2018 EX 16020/2016 vyplýva, že exekučné konanie sa viedlo na vymoženie pohľadávky vo výške 4 781,77 eur, prís. pohľadávky (úroky v sume 885,87 eur, zmenková odmena 16,83 eur, trov konania v sume 756,98 eur) ako i trov exekúcie oprávneného v sume 285,52 eur a poplatku za žiadosť o udelenie poverenia v sume 16,50 eur a predbežných trov exekúcie v sume 2245 eur + DPH 449 eur, celkom na sumu 9 437,47 eur. Na základe námietok žalobcu proti exekúcii, ktorými účinne namietal porušenie svojich spotrebiteľských práv, Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 13.07.2020, sp.zn. 35Er/4436/2016 námietkam žalobcu vyhovel, dôvodiac tým, že dohoda o použití zmenky bola dojednaná v rozpore so zákonom (§54 ods. 1 Občianskeho zákonníka), § 4 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch) a preto je neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka) a následne uznesením zo dňa 08.04.2021 sp.zn. 35Er/4436/2016 exekúciu zastavil. 10. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. 11. Naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu odvolateľ odôvodnil tým, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti priznania finančného zadosťučinenia dostatočne neodôvodnil. V tejto súvislosti
je potrebné poukázať na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, a právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“ Odvolací súd má za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 12. Odvolací súd má za to, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k vecne správnym záverom a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Pričom odvolací súd na podporenie správnosti úvah súdu prvej inštancie dopĺňa nasledovné. 13. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. Podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúca právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie, je naplnená nielen vtedy, ak súd vysloví porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa, ale aj vtedy, ak tak urobí vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej. 14. Najvyšší súd v uznesení z 30. januára 2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017 sa v rámci podaného dovolania zaoberal (aj) právnou otázkou, či možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Vo svojich nosných záveroch v tejto súvislosti uviedol: „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia ... Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje ... Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy.". 15. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 vychádzal najvyšší súd aj v uznesení z 30. júna 2022 sp. zn. 7Cdo/92/2021, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 48/2022 s nasledovnou právnou vetou: Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku stanovuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. 16. Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 2Cdo/131/2023 vyslovil: „Právna otázka, či možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Tu dovolací súd uzavrel, že citované ustanovenie (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.) má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania proti spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy, a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia“. 17. Vzhliadnuc k zhorauvedenému má odvolací súd za to, že spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z.z. priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie len v prípade vzniku ujmy, ale už aj vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práva spotrebiteľa vzniknúť mohla. Samotné vyvolanie stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma mohla vzniknúť, je jedným z predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti, týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie bezprostredne v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. 18. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné
zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie iba jedného predpokladu, a to úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti stanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi. Spotrebiteľ nie je teda v zmysle zákona povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie nie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď sa spotrebiteľ úspešne domohol ochrany svojich práv (preto argumentácia žalovaného o preukazovaní „závažnosti“ vzniku ujmy spotrebiteľovi nie je právne relevantná). Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. V tomto kontexte niet pochybností (čo konštatoval správne aj súd prvej inštancie a žalovaný napokon túto skutočnosť ani nepoprel), že žalobca si úspešne uplatnil porušenie svojich práv ako spotrebiteľa voči žalovanému v exekučnom konaní. Pokiaľ zákon nestanovuje ako podmienku priznania primeraného finančného iné podmienky ako tú, že spotrebiteľ si na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že uvedené bolo v danom prípade bolo splnené. 19. Čo sa týka výšky priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, odvolací súd považuje v danom prípade v zhode s názorom súdu prvej inštancie za primeranú sumu 950 eur. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná, sankčná, preventívna funkcia a pod. Jednou z okolností ovplyvňujúcich rozhodnutie o výške primeraného finančného zadosťučinenia je aj závažnosť a intenzita protiprávneho konania žalovaného a intenzita trvania a rozsahu nepriaznivých následkov u žalobcu. Odvolací súd pri posudzovaní primeranosti priznanej sumy finančného zadosťučinenia prihliadol aj na skutočnosť, že dôvodom na vyhovenie námietok povinného (žalobcu) proti exekúcii bola skutočnosť, že dohoda o použití zmenky – zmenková zmluva, na základe ktorej si oprávnený (žalovaný) následne uplatnil nárok zo zmenky bola dojednaná v rozpore s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z., preto je neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). I keď tento stav nevyvolal priamo žalovaný, ktorý neformuloval zmenkovú zmluvu, bol to práve žalovaný, ktorý rubopisoval zmenku a následne si aj práva zo zmenky voči povinnému (žalobcovi) uplatnil. Žalobca tak bol minimálne od doručenia Zmenkového platobného rozkazu vydaného dňa 02.04.2014 č.k. 1Zm/812/2013-10 až do zastavenia exekúcie v roku 2021 vystavený bezprostredne hroziacej majetkovej ujme a bol nútený chrániť svoje práva súdnou cestou. Je vcelku nespochybniteľné, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane v prípade neúspechu v konaní, preto sa úvaha súdu prvej inštancie nejaví ako arbitrárna a je logicky zdôvodniteľná. 20. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie v skutkovo obdobnej veci, kedy Krajský súd Trnava rozhodnutím sp.zn. 22CoCsp/9/2023 potvrdil rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 16Csp/100/2022, ktorý priznal žalobcovi primerané zadosťučinenie v sume 500 eur, zohľadniac skutočnosť, že na podklade rozhodcovského rozsudku sa žalovaný snažil od žalobkyne vymôcť v exekučnom konaní podstatne vyššiu sumu (pozostávajúcu z údajnej istiny vo výške 806,64 eur a z príslušenstva pozostávajúceho z údajnej zmluvnej pokuty a úroku z omeškania a trov rozhodcovského konania, ktoré spolu dosahovali sumu viac ako 1.549,02 eur a ku dňu zastavenia exekúcie predstavovala sumu prevyšujúcu 2000 eur). I Krajský súd Žilina v rozhodnutí sp.zn. 11CoCsp/28/2023 potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Námestovo č. k. 14Csp/31/2022, ktorým priznal žalobcovi primerané zadosťučinenie v sume 700 eur, zohľadniac skutočnosť, že žalobca si úspešne uplatnil porušenie svojich práv ako spotrebiteľa voči žalovanému v dvoch súdnych konaniach, týkajúcich sa zmluvného vzťahu so žalovaným, keď dosiahol jednak zrušenie rozhodcovského rozsudku, a jednak zastavenie exekúcie, kedy výška vymáhaného nároku bola 3.400,44 eur s príslušenstvom. Suma primeraného finančného zadosťučinenia predstavovala vo vyššie uvedených konania 32 % a cca 21 % zo sumy, ktorú veriteľ požadoval od žalobcov v exekučných konaniach. Vzhliadnuc k uvedenému výška priznaného finančného zadosťučinenia priznaná súdom prvej inštancie vo výške 950 eur, ktorá predstavuje cca 10% zo sumy, ktorú si žalovaný v exekučnom konaní v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie od žalobcu vymáhal, je primeranou a možno ju považovať za adekvátny nástroj satisfakcie, úlohou ktorého je vyrovnanie narušenej rovnováhy voči tomu, kto právo spotrebiteľa porušil a zároveň bude slúžiť na odradenie iných od porušovania práv spotrebiteľov.
21. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 22. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, pričom k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku II. odvolací súd pristúpil len formálne za účelom jeho správnej formulácie a vykonateľnosti v súlad s ust. § 232 ods. 1 CSP (rozhodnutie NS SR sp.zn. 6 Cdo/222/2016). 23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca. Preto odvolací súd rozhodol tak, že žalobca má proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).