Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/85/2025 1122201458 27. 05. 2026 JUDr. Otília Belavá ECLI:SK:KSBA:2026:1122201458.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v právnej veci žalobcu: D. N.M., U.. XX.XX.XXXX, F. R. E. XX, XXX XX R., zastúpený advokátom JUDr. Milanom Fulcom, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava, vedený v registri SAK pod číslom: XXXX, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 811 02 Bratislava, IČO: 00 166 481, o zaplatenie 11.274,87 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp.zn. B1-11C/9/2022-532 zo dňa 09.05.2025, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp.zn. B1-11C/9/2022-532 zo dňa 09.05.2025, v napadnutom výroku I. a III., p o t v r d z u j e . II. V časti výroku II. ostáva napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady majetkovej škody sumu 2.160,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.160,66 eur od 17.09.2020 do zaplatenia, a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 9.000,- eur, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% z priznanej sumy, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.). 2. Žalobou doručenou bývalému Okresnému súdu Bratislava I dňa 18.02.2022 (od 01.06.2023 Mestský súd Bratislava IV), sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 11.274,87 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), pozostávajúcej z náhrady majetkovej škody v sume 2.274,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.274,87 eur od 17.09.2020 do zaplatenia, predstavujúcej vynaložené trovy obhajoby (1.419,73 eur) a trovy dôkazov (855,14 eur /trovy Znaleckého posudku č. XX/XX vypracovaného prof. MUDr. Jozefom Lohnertom, CSc. v sume 288,18 eur a trovy Znaleckého posudku č. XX/XXXX vypracovaného Ing. Elenou Kobliškovou v sume 566,96 eur), ktoré žalobca vynaložil na svoju obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, a z náhrady nemajetkovej ujmy v sume 9.000,00 eur. Žalobca tvrdil, že škoda bola spôsobená nezákonným uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality pod ČVS: ORP-502/1-OVK-B1-2013 zo dňa 11.04.2013, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,
ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Predmetné rozhodnutie sa stalo nezákonným dňa 21.02.2019, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Bratislava I, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I pre predmetný prečin. V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím vznikla žalobcovi škoda, pozostávajúca z trov právneho zastúpenia/obhajoby a trov dôkazov, ktoré žalobca vynaložil na svoju obhajobu v sume 2.274,87 eur (vyčíslené v žalobe a preukázané prílohami k žalobe), a tiež žalobcovi vznikla nemajetková ujma v sume 9.000,00 eur. Nemajetkovú ujmu žalobca vyčíslil v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. s prihliadnutím na jeho osobu a doterajší život (žalobca pred vydaním nezákonného rozhodnutia nebol nikdy trestne stíhaný, viedol bezúhonný občiansky a rodinný život), ako aj s ohľadom na závažnosť spočívajúcu v tom, že žalobca bol takmer 6 rokov len na základe tvrdenia poškodenej, stíhaný v trestnom konaní v ktorom orgány činné v trestnom konaní úplne rezignovali na svoju zákonnú povinnosť zisťovať skutkový stav objektívne bez toho, aby neboli žiadne dôvody na pochybnosti, a taktiež vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré žalobcovi následkom nezákonného rozhodnutia vznikli v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení (žalobca bol počas trestného stíhania v neustálom strese, stratil vieru v právny štát, ktorý ho vie účinne ochrániť pred nedôvodným obvinením z trestnej činnosti, v dôsledku čoho sa nevedel plnohodnotne venovať svojmu súkromiu a ani profesionálnemu životu). S poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej, patrí osobe za každý jeden rok konania, ktoré trpí zbytočnými prieťahmi, primerané zadosťučinenie 1.500,- eur, mal žalobca za to, že v prípade, ak takáto náhrada patrí osobe, ktorej konanie bolo postihnuté zbytočnými prieťahmi, o to viac musí patriť osobe, voči ktorej bolo vedené trestné stíhanie, ktoré vedené vôbec byť nemalo. Žalobca mal zato, že sú splnené všetky tri zákonné podmienky na priznanie žalovanej náhrady škody (existencia nezákonného rozhodnutia, spôsobená škoda a vzťah príčiny a následku medzi nezákonným rozhodnutím a spôsobenou škodou), preto žiadal žalobe vyhovieť a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. 3. Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 06.12.2022 s tým, že navrhol žalobu zamietnuť. Žalovaný nerozporoval titul, z ktorého je náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy uplatnená, avšak tvrdil nepreukázanie nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- eur a tiež nepreukázanie majetkovej škody pre absenciu dokladu o úhrade. Ak by aj majetková škoda bola preukázaná, vznikol by nárok len v sume 2.160,66 eur (rozdiel predstavuje sumu 114,21 eur ako finančné prostriedky, ktoré žalobca vynaložil na obhajobu v trestnom konaní 1.305,52 eur namiesto uplatnených 1.419,73 eur, a tiež suma 855,14 eur ako trovy dokazovania (trovy Znaleckého posudku č. XX/XX prof. Jozefa Lohnerata, CSc. vo výške 288,18 eur a trovy Znaleckého posudku č. XX/XXXX Ing. Eleny Kobliškovej vo výške 566,96 eur). Žalovaný vo vzťahu k nároku na náhradu majetkovej škody namietal správnosť určenia výpočtového základu, použitého na výpočet odmeny advokáta. Pre prípad, že súd žalobe v niektorej časti vyhovie, žiadal žalovaný s poukazom na § 232 ods. 3 veta druhá CSP, aby súd určil na plnenie 30-dňovú lehotu, nakoľko vo všeobecnej 3-dňovej lehote od právoplatnosti rozsudku žalovaný nevie zabezpečiť plnenie z dôvodu schvaľovacieho procesu úhrady a z dôvodu administratívno-časovej náročnosti tohto procesu. 4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil článkom 46 ods. 3, článkom 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1 veta druhá a veta štvrtá, § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilným trestnými činmi v znení účinnom v čase vydania nezákonného rozhodnutia, § 24 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb advokátom žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, v rokoch 2013, 2014, 2015, 2018 a 2019 (ďalej len „zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení účinnom v rozhodnom čase“), § 1 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb advokátom žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, od 26.04.2013 (prvý úkon právnej služby) do 30.06.2013 (ďalej len „Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2013“), § 1 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb advokátom žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie od 01.07.2013 do 21.02.2019 (posledný úkon právnej služby) (ďalej len „Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2013“), § 1 ods. 4 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb advokátom žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie od 01.07.2013 do 21.02.2019 (posledný úkon právnej služby) (ďalej len „Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2013“), § 12 ods. 3 písm. a) Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb advokátom žalobcu v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie v rokoch 2013, 2014, 2015, 2018 a 2019 (ďalej len „Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z.“), § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v rozhodnom čase (05.12.2012), § 14 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), § 14 ods. 5 písm. b), § 15 písm. a), písm. b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., § 121 ods. 3, § 559 ods.1, ods. 2, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase prvého dňa omeškania s plnením peňažného dlhu (17.09.2020) a vecne tým, že v odseku 7. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol vykonané dokazovanie a v odseku 8. uviedol nesporné skutočnosti, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality pod ČVS: ORP-502/1-OVK-B1-2013 zo dňa 11.04.2013, bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona; že predmetné uznesenie je nezákonným rozhodnutím; že žalobca podal proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote dňa 06.05.2013 sťažnosť; že uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I sp.zn. 2 Pv 13/13-10 zo dňa 20.05.2013 bola sťažnosť žalobcu zamietnutá ako nedôvodná; že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I podal dňa 26.07.2013 v trestnej veci žalobcu na Okresnom súde Bratislava I obžalobu; že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 4T/51/2013-334 zo dňa 24.05.2018 bol žalobca spod obžaloby oslobodený podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný; že proti oslobodzujúcemu rozsudku podal odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I; že uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/108/2018 zo dňa 21.02.2019 bolo odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zamietnuté ako nedôvodné; že oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 4T/51/2013-334 zo dňa 24.05.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 21.02.2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/108/2018 zo dňa 21.02.2019; že žalobca podal dňa 01.06.2020 na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 11.274,87 eur (suma 2.274,87 eur predstavuje náhradu majetkovej škody, t. j. finančné prostriedky, ktoré žalobca vynaložil na obhajobu v trestnom konaní 1.419,73 eur + 855,14 eur ako trovy dokazovania /trovy Znaleckého posudku č. XX/XX prof. Jozefa Lohnerata, CSc. vo výške 288,18 eur a trovy Znaleckého posudku č. XX/XXXX Ing. Eleny Kobliškovej vo výške 566,96 eur a suma 9.000,- eur predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím); že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky oznámila žalobcovi listom zo dňa 09.09.2020, že nárok na náhradu škody neuspokojí ani čiastočne; že list Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 09.09.2020 bol doručený žalobcovi dňa 17.09.2020. Medzi stranami je sporné, ako uviedol súd prvej inštancie v odseku 9. napadnutého rozhodnutia, či vyššie uvedeným nezákonným rozhodnutím vznikla žalobcovi škoda zakladajúca nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 2.274,87 eur a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,eur podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. V odsekoch 50. až 53. napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie uviedol právnu teóriu nároku náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. V odseku 55. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil danosť prvého predpokladu pre zodpovednosť štátu za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality ČVS: ORP-502/1-OVK-B1-2013 zo dňa 11.04.2013, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, keďže následne bol žalobca rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 4T/51/2013-334 zo dňa 24.05.2018 spod obžaloby oslobodený podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/108/2018 zo dňa 21.02.2019, čím oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 4T/51/2013-334 zo dňa 24.05.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 21.02.2019. Žalovaný titul náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy nerozporoval. V odseku 57. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol právnu teóriu náhrady majetkovej škody a následne v odsekoch 58. až 61. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie
odôvodnil dôvodnosť žalovaným namietaný výpočet základu použitý na odmenu advokáta s tým, že nárok na odmenu za 15 úkonov právnej služby poskytnutých v rokoch 2013, 2014, 2015, 2018 a 2019 celovo je v sume 962,96 eur. V odseku 62. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil dôvodnosť správnosť výpočtu uplatneného režijného paušálu za 15 úkonov právnej služby celkovo v sume 124,97 eur. V odseku 63. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil nárok na DPH z odmeny a režijného paušálu v sume 217,59 eur, čím žalobcovi vznikol nárok za právne služby poskytnutých zvolaným advokátom v rokoch 2013, 2014, 2015, 2018 a 2019 spolu za 15 úkonov (odmena, režijný paušál a DPH) v sume 1.305,52 eur a k tomu preukázané trovy dokazovania v sume 855,14 eur (trovy Znaleckého posudku č. XX/XX prof. Jozefa Lohnerata, CSc. v sume 288,18 eur a trovy Znaleckého posudku č. XX/XXXX Ing. Eleny Kobliškovej v sume 566,96 eur). Takže celkovo súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok titulom majetkovej škody sumu 2.160,66 eur (1.305,52 eur + 855,14 eur). V odseku 67. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil splnenie aj tretej podmienky pre zodpovednosť štátu, a to príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím žalovaného ako orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a škodou (majetkovou ujmou), ktorá žalobcovi vznikla. V odseku 70. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil nárok žalobcu na úrok z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.160,66 eur (z priznanej náhrady majetkovej škody) od 17.09.2020 do zaplatenia. V odseku 71. a 72. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol právnu teóriu náhrady nemajetkovej ujmy a v odseku 73. konštatoval fakt, že nezákonný stav, ktorý vznikol nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality pod ČVS: ORP-502/1-OVK-B1-2013 zo dňa 11.04.2013, skončil rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 4T/51/2013-334 zo dňa 24.05.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/108/2018 zo dňa 21.02.2019, trval 5 rokov a 10 mesiacov, t.j. takmer 6 rokov. Následne v odsekoch 74. až 79. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil svoju právnu úvahu a právnu teóriu v spojení so súdnou praxou, že uplatnený nárok nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- eur je dôvodný a v tejto výške ho aj priznal. Lehotu na plnenie určenú na 30 dní súd prvej inštancie odôvodnil v odseku 80. napadnutého rozhodnutia a to v súlade s § 232 ods. 3 veta prvá CSP. Vo zvyšku uplatneného nároku majetkovej škody (v sume 114,21 eur) súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, čo odôvodnil v odseku 81. napadnutého rozhodnutia. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP v odseku 86. napadnutého rozhodnutia s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný v časti výroku I., ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom náhrady majetkovej škody sumu 2.160,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.160,66 eur od 17.09.2020 do zaplatenia a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 9.000,- eur, a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp,zn. B1-11C/9/2022-532 zo dňa 09.05.2025 s poukazom na § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietne (č.l. 559). Týmto záverečným návrhom tak žalovaný napadol aj výrok III. o trovách konania. 6. Žalovaný zastáva názor, že napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie bol porušený zákon. K nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že k uvedenej otázke sa vyjadroval v konaní pred súdom prvej inštancie a týchto vyjadrení sa v plnom rozsahu pridržiava. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby došlo. Pre určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy súd musí vykonaným dokazovaním odôvodnene ustáliť zásah do osobnostných práv a do života žalobcu a určiť mieru jeho intenzity, ktorá poskytnutie peňažnej náhrady v stanovenej výške odôvodňuje (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co 80/2019). Žalovaný zdôraznil, že aj rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít ustálila, že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v režime zákona č. 514/2003 Z.z. nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané. V tejto súvislosti žalovaný citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/280/2019 zo dňa 31.05.2022, v ktorom posudzoval dovolateľom nastolenú právnu otázku „... či v prípade, ak trestné stíhanie vedené voči žalobcovi bolo právoplatne zastavené alebo bol v ňom oslobodený spod obžaloby, pretože skutok pre ktorý bol trestne stíhaný nie je trestným činom, vzniká žalobcovi automaticky a
bez ďalšieho nemajetková ujma, ktorú je z hľadiska závažnosti potrebné odškodniť priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ...“, dovolací súd uzavrel, „... že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy teda možno priznať len v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ak nemajetková ujma vznikla v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané. ...“. Žalovaný tiež citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/177/2005 zo dňa 31.05.2007, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 13/2009, v ktorom najvyšší súd okrem iného uviedol, „... že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. ...“. Tiež v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/15/2012 zo dňa 30.09.2013, najvyšší súd uviedol, „... určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. ...“. 7. Žalovaný namieta, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebol zo strany žalobcu produkovaný žiadny dôkaz, na základe ktorého by súd prvej inštancie mohol ustáliť existenciu zásahu do osobnostných práv žalobcu v intenzite odôvodňujúcej na strane žalobcu vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca v konaní nežiadal vykonať ani výsluch jeho samotného, prostredníctvom ktorého by súd prvej inštancie mohol eventuálne zistiť splnenie zákonných predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v žalobe, ako aj vo vyjadrení zo dňa 13.03.2023 žalobca uviedol, že sa vyjadrí k okolnostiam, ktoré súdu umožnia z objektívneho hľadiska posúdiť závažnosť následkov, ktoré mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikli v súkromnom a spoločenskom živote vo svojej výpovedi. 8. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie existenciu nemajetkovej ujmy konštatoval bez ďalšieho s poukazom na judikatúru, podľa ktorej každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného a je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy. Žalovaný citoval ust. § 18 ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a v súvislosti s dopadom trestného stíhania na osobný, súkromný, rodinný či pracovný život žalobcu má za to, že tento dopad vo svojom súhrne nedosahuje takú intenzitu (ak vôbec nejakú dosahuje), ktorá by odôvodňovala aplikáciu § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstate obmedzil len na opis pocitov nezákonného trestného stíhania žalobcu a všeobecným opisom dopadov na profesijný, súkromný a rodinný život žalobcu, ktoré sa nijako nevymykajú z rámca bežných tvrdení ostatných neoprávnene trestne stíhaných osôb. Podľa žalovaného, žiadne výraznejšie negatívne zásahy na profesionálnom či súkromnom živote prípadne na akýchkoľvek iných stránkach ľudskej osobnosti žalobcu neboli preukázané tak, aby súd náhradu nemajetkovej ujmy priznal. 9. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil len od dĺžky trestného stíhania vedeného voči žalobcovi (5 rokov a 10 mesiacov) a vedenia riadneho života žalobcom pred trestným stíhaním, čo však nemá žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu ustálenia závažnosti (intenzity) prípadnej ujmy (následkov) vo sfére osobnostných práv žalobcu, ku ktorým malo, podľa tvrdení žalobcu, dôjsť v dôsledku trestného stíhania, ktorej vznik žalobca v konaní dôkazne nepreukázal. 10. Žalovaný konštatoval, že pre úspech žalobcu v konaní bolo jeho povinnosťou nie len tvrdiť, ale následne aj preukázať, že v dôsledku trestného stíhania vedeného voči jeho osobe došlo k takému kvalifikovanému zhoršeniu kvality jeho života (vo sfére rodinnej, pracovnej, sociálnej, zdravotnej a pod.), ktoré odôvodňuje aplikáciu ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobca v tomto smere v konaní neuniesol dôkazné bremeno a rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- eur, nemá skutkový základ vo vykonanom dokazovaní.
11. K časti priznanej majetkovej škody v sume 2.160,66 eur pozostávajúcej z trov obhajoby a trov dokazovania, žalovaný má zato, keďže žalobca nepredložil doklad o ich úhrade, hoci je to žalobca, ktorý je v konaní povinný preukázať, že mu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím majetková škoda vznikla, neuniesol bremeno dokazovania pre jej priznanie. 12. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 07.07.2025 (č.l. 566) a navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania. 13. V prvom rade žalobca zdôraznil, že napadnutý rozsudok je vecne správny a zákonný. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, aké dôkazy vykonal na zistenie skutkového stavu, aký skutkový stav na základe týchto dôkazov zistil a ako takto zistený skutkový stav právne posúdil. Skutkový stav, ktorý súd prvej inštancie ustálil, v plnom rozsahu zodpovedá obsahu vykonaných dôkazov. Právne závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe právneho posúdenia zisteného skutkového stavu, vychádzajú z hodnotenia zodpovedajúcich právnych noriem, ktoré súd prvej inštancie interpretoval v súlade s relevantnou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ktorú aj v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ktoré skutkové tvrdenia boli medzi stranami sporné a ktoré nesporné, a riadne, preskúmateľným spôsobom sa vysporiadal s procesnou obranou, ktorú žalovaný v konaní uplatnil. Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie vydal napadnutý rozsudok na základe nesprávne zisteného skutkového stavu a jeho následného nesprávneho právneho posúdenia. Žalovaný tieto svoje odvolacie námietky buď konkrétnym spôsobom nijak nezdôvodnil, alebo len zopakoval argumentáciu, s ktorou nebol pred súdom prvej inštancie úspešný, a s ktorou sa súd prvej inštancie riadne a preskúmateľne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. 14. K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal nárok na náhradu majetkovej škody, keď nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali, že žalobca skutočne zaplatil svojmu obhajcovi trovy právneho zastúpenia, a rovnako to platí aj vo vzťahu k trovám znaleckého dokazovania, keďže žalobca nepredložil dôkaz o ich úhrade, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie v odsekoch 57. až 66. odôvodnenia napadnutého rozsudku veľmi podrobne rozviedol svoje skutkové a právne úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada škody pozostávajúca z náhrady trov trestného konania, ktoré sa proti žalobcovi viedlo na základe (teda v príčinnej súvislosti) s nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca preukázal vznik účelne vynaložených trovy konania, ktorých náhrady sa domáha, keď súdu predložil zápisnice o úkonoch trestného konania, na ktorých sa zúčastnil jeho obhajca, podania ktoré v mene žalobcu v trestnom konaní obhajca spracoval a podal, a vyúčtovanie odmien za znalecké posudky, ktoré v trestnom konaní súdu predložil. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nie je žalobca povinný preukazovať, že advokátovi alebo znalcom zaplatil odmenu. Je povinný preukazovať iba to, že mu trovy v takejto podobe vznikli a že išlo o trovy účelne vynaložené. To žalobca v konaní aj preukázal. K náhrade trov právneho zastúpenia žalobca dodal, že ide o osobitný typ nároku, ktorého výška sa nedokazuje, ale určuje, ako tarifná odmena advokáta podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Uvedené potvrdzuje aj ustálená judikatúra, podľa ktorej, „(...) náhrada trov konania ani náhrada trov právneho zastúpenia (...) nebola a nie je založená na zásade náhrady skutočnej škody, ale na tom, že štát za stanovených podmienok nahrádza účelne či dôvodne vynaložené trovy. (...) Doterajšia judikatúra vychádza z predpokladu, že v prípade trov obhajoby jedným obhajcom ide vždy o trovy vynaložené účelne, ak nie je preukázaný opak. ...“. (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2533/2013 zo dňa 22.01.2014 zverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 29/2014). 15. K námietke priznanej nemajetkovej ujmy, keď podľa žalovaného bol žalobca povinný preukázať mieru intenzity, ktorá by odôvodňovala, okrem zadosťučinenia v podobe konštatovania porušenia práva, priznanie nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 513/2004 Z. z., žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal preskúmateľne a v súlade s relevantnými právnymi normami a ich interpretáciou ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie v odsekoch 75. až 78. odôvodnenia napadnutého rozsudku obsiahlo rozviedol svoje úvahy, ktorými sa riadil pri určovaní (nie dokazovaní, ako mylne tvrdí žalovaný) výšky nemajetkovej ujmy podľa kritérií uvedených v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorú
priznal žalobcovi. Súd prvej inštancie tiež správe konštatoval, že neobstojí argument žalovaného, podľa ktorého mal žalobca dôkazmi (napr. výpoveďami svedkov) preukázať, ako sa u neho nemajetková ujma konkrétne prejavila. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ustanovenie § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o vzniku a spôsobe náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné interpretovať tak, že výšku nemajetkovej ujmy súd určuje podľa kritérií uvedených v týchto zákonných ustanoveniach odôvodnenou úvahou o povahe zisteného zásahu, keďže nemajetková ujma vzniká už samotným zásahom a určuje sa na základe charakteru, intenzity a trvania tohto zásahu. Nie je preto potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám (svedkom), príležitostiam alebo očakávaniam poškodeného, alebo narušila dôstojnosť poškodeného v očiach iných. Súd prvej inštancie interpretoval a aplikoval ustanovenie § 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v plnom súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorú v odseku 77. odôvodnenia napadnutého rozsudku aj odcitoval. 16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. 17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil, keď aplikoval v napadnutom rozsudku citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., pričom tieto ustanovenia, týkajúce sa žalobcom uplatneného nároku, aj správne vyložil a vysvetlil. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie úplne postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností ako aj pre samotné rozhodnutie, čím ďalšie dokazovanie nebolo potrebné a ani hospodárne. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, tieto náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky) a tak rozhodnutie zodpovedá kritériám uvedených v § 220 ods. 2 CSP. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobe vyhovel, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, odvolací súd využíva možnosť danú § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty/námietky žalovaného v odvolaní. 18. Hneď v úvode k odvolaciemu dôvodu žalovaného podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah odôvodnenia súdom prvej inštancie uvedený v odsekoch 54. až 79. napadnutého rozhodnutia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 19. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je a) nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, b) existencia škody, resp. nemajetkovej ujmy, c) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou, resp. nemajetkovou ujmou. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci nastáva bez ohľadu na zavinenie, teda je absolútnou objektívnou,
čiže tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Zákon nepozná žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné sa tejto zodpovednosti zbaviť. 20. Pokiaľ ide o vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, z ustálenej rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody; nestačí ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve týmto rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť totiž nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/08). Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale otázkou skutkovou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 130/2010). Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť; príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže byť aj významným článkom reťazca príčin a následkov, ale samotná táto skutočnosť ešte neznamená bez ďalšieho, danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Štát teda nezodpovedá automaticky za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére fyzickej alebo právnickej osoby po vydaní nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo po jeho nesprávnom úradnom postupe. Je to žalobca, kto musí preukázať v konaní existenciu podmienok zodpovednosti štátu/žalovaného za škodu, vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou, a nie žalovaný musí preukazovať, že za škodu nezodpovedá. Zároveň platí, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť. 20.1. Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím spočinula i v tom, že žalobca využil svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, nakoľko sám nemá právnické vzdelanie a práve vznesenie obvinenia a následné pokračovanie v trestnom konaní boli výlučnou príčinou vzniku trov spätých s obhajobou a príčinná súvislosť je tým nepochybná. 21. V preskúmavanej veci nebola spornou otázka existencie nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnutie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality ČVS: ORP-502/1-OVK-B1-2013 zo dňa 11.04.2013 (ďalej len „nezákonné rozhodnutie), ktorým bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku voči žalobcovi vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods.2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, keďže žalobca bol následne spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 4T/51/2013-334 zo dňa 24.05.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/108/2018 zo dňa 21.02.2019. 21.1. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o vznesení obvinenia vzniká, ak toto rozhodnutie bolo zrušené, alebo ak bolo trestné stíhanie príslušnej osoby zastavené, alebo ak táto osoba bola spod obžaloby oslobodená, čo je predmetný prípad. Oslobodenie spod obžaloby má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a to preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku, t.j. dňa 21.02.2019, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ako aj prípadnej nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. 22. Spornou otázkou, v zmysle námietok žalovaného, je náhrada majetkovej škody čo do výšky a aj s poukazom na skutočnosť, že žalobca úhradu nákladov na obhajobu a úhradu nákladov za znalecké posudky nepreukázal; a ďalej náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca nepreukázal. 23. Námietku žalovaného uvedenú v odseku 11. tohto rozhodnutia, že majetkovú škodu pozostávajúcu z trov obhajoby a trov dokazovania žalobca nepreukázal, keďže nepredložil doklad o ich úhrade, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 23.1. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk a za určitých okolností aj nemajetková ujma. Na tomto mieste odvolací súd konštatuje, že pojmy "škoda" a "ušlý zisk" tento právny predpis bližšie nevymedzuje, preto odpoveď na otázku, čo sa rozumie v tomto prípade pod "škodou", je
potrebné hľadať v odbornej literatúre, judikatúre a tiež v zmysle úmyslu zákonnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu t.j., aby majetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu bola odčinená. 23.2. Ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. definuje, že uhrádza sa skutočná škoda, ktorá v kontexte ustálenej judikatúry je vymedzená ako zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku poškodeného ktorý už nastal alebo, že škoda na majetku poškodeného vznikne až zaplatením pohľadávky, a nie jej vznikom, prípadne okamihom jej splatnosti. No následné ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. definuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, pričom § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. definuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Z uvedených zákonných ustanovení § 17 a § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa názoru odvolacieho súdu logicky vyplýva paralelná zákonná úprava rozsahu náhrady škody s tým, že úmyslom zákonodarcu bolo náhradu skutočnej škody podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vykladať v zmysle všeobecného právneho predpisu ktorým je Občiansky zákonník (§ 442 a § 441), kedy je potrebné preukázať zmenšenie majetku poškodeného napr. dokladom o zaplatení; a paralelne podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. bola upravená aj náhrada škody účelne vynaložených trov konania ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, ktoré nie je potrebné preukazovať v kontexte zmenšenia majetku poškodeného napr. dokladom o zaplatení, nakoľko rozsah tejto škody je určený osobitným predpisom (§ 9 až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Z uvedeného tak vyplýva, že pri aplikácii § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. je toto ustanovenie vo vzťahu k § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. špeciálnym ustanovením. Odvolací súd sa v tejto súvislosti, rovnako ako súd prvej inštancie, priklonil k názoru žalobcu, ktorý oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/2533/2013 zo dňa 22.01.2014 zverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod 29/2014 podľa ktorého „... náhrada trov konania ani náhrada trov právneho zastúpenia (...) nebola a nie je založená na zásade náhrady skutočnej škody, ale na tom, že štát za stanovených podmienok nahrádza účelne či dôvodne vynaložené trovy. (...) Doterajšia judikatúra vychádza z predpokladu, že v prípade trov obhajoby jedným obhajcom ide vždy o trovy vynaložené účelne, ak nie je preukázaný opak. ...“. 23.3. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že poškodený má nárok na náhradu trov obhajoby ak bol spod obžaloby oslobodený, a to bez ohľadu na to, či mu bol obhajca ustanovený alebo si obhajcu zvolil sám. Pri náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., v súvislosti s náhradou trov konania platí zásada, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, z čoho vyplýva, že sa uhrádzajú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady, ktorých rozsah určuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, teda nie všetky, ktoré účastník/poškodený v konaní vynaložil (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 402/2015 zo dňa 28.04.2016). 23.4. Pokiaľ ide o priznanú výšku majetkovej škody, odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v odsekoch 56. až 68., ktorý sa excelentne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a námietkami strán sporu, jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne a podrobne vysvetlený, je analytický a vecne správny, keď vo vzťahu k predmetnému nároku odôvodnil vyhodnotenie všetkých troch zákonných podmienok pre priznanie majetkovej škody vo výške 2.160,66 eur a vo zvyšku tejto časti uplatneného nároku žalobu zamietol. V odseku 70. napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie sa v súlade so zákonnými predpismi správne vyporiadal aj s priznaným úrokom z omeškania. 24. Námietku žalovaného uvedenú v odsekoch 7. až 10. tohto rozhodnutia, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz, na základe ktorého by súd prvej inštancie mohol ustáliť existenciu zásahu do osobnostných práv žalobcu v intenzite odôvodňujúcej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (kvalifikovanému zhoršeniu kvality života vo sfére rodinnej, pracovnej, sociálnej, zdravotnej a pod.); že súd prvej inštancie existenciu nemajetkovej ujmy odôvodnil bez ďalšieho judikatúrou, podľa ktorej každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného a je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy; že súd prvej inštancie náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil len od dĺžky trestného stíhania (5 rokov a 10 mesiacov) a vedenia riadneho života žalobcom pred trestným stíhaním, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 24.1. V zmysle § 17 ods. 2, zákon č. 514/2003 Z.z. priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto
vzniknutú ujmu uspokojiť inak ako napr. verejné ospravedlnenie a pod.. Objektívna zodpovednosť štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod.. 24.2. V prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, ako súd prvej inštancie konštatoval v odsekoch 72. a 73. napadnutého rozhodnutia, keď konanie od vznesenia obvinenia do oslobodzujúceho rozsudku trvalo 5 rokov a 10 mesiacov, žalobcovi vznikol nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Aj keď určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je záležitosťou voľnej úvahy súdu, treba mať na zreteli zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu určitého kvalitatívneho posúdenia základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Podľa judikatúry ESĽP, výška náhrady v konkrétnom prípade, musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce. Súd prvej inštancie v odseku 73. napadnutého rozhodnutia deklaroval dĺžku konania, keď trestné stíhanie do oslobodzujúceho rozhodnutia trvalo 5 rokov a 10 mesiacov a v odseku 75. napadnutého rozhodnutia poukázal a zohľadnil osobitné skutočnosti vo vzťahu k osobe žalobcu ako napr., že do vznesenia obvinenia nikdy nebol trestne stíhaný, že po celú dobu 5 rokov a 10 mesiacov žil žalobca v právnej neistote ohľadom výsledku jeho trestného stíhania (či bude alebo nebude odsúdený za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorého horná hranica trestu odňatia slobody bola až 5 rokov). Súd prvej inštancie zohľadnil kritéria ustanovené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré mal preukázané z obsahu žaloby, z repliky žalobcu a vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, pričom rozsah a intenzitu ujmy súd prvej inštancie logicky odôvodnil v odseku 76. v spojení s odsekom 77. napadnutého rozhodnutia a to s dôrazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 689/2014-35 zo dňa 09.11.2016, ktorý v odseku 14. odôvodnenia konštatoval, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vecou voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave, v spojení s odsekom 22. odôvodnenia tohto nálezu (s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/137/2008 zo dňa 18.02.2010 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva pod č. 9411/5 zo dňa 02.09.2010 vo veci Danev proti Bulharsku): "Nemožno ... súhlasiť s argumentáciou ..., že sťažovateľka nepreukázala naplnenie všetkých kritérií pre priznanie relutárnej náhrady, pretože nemajetková ujma vznikla už samotným zásahom do jej osobnostných práv. Nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných ...". S poukazom na uvedený nález ústavného súdu sa súd prvej inštancie stotožnil s názorom žalobcu, že rozsah nemajetkovej ujmy ani nie je možné preukazovať svedeckými výpoveďami. Nakoľko nemajetkovú ujmu, ktorá nenachádza svoj odraz v objektívnej a pozorovateľnej realite, na rozdiel od majetkovej ujmy (skutočnej škody a ušlého zisku), ktorá je v objektívnej realite pozorovateľná a merateľná (a preto aj dokázateľná), nemožno dokazovať svedeckými výpoveďami ani žiadnymi inými dôkazmi. Nemajetkovú ujmu môže určiť iba súd vlastnou úvahou na základe objektívnych okolností charakterizujúcich povahu spôsobeného zásahu. S uvedeným právnym názorom sa plne stotožňuje aj odvolací súd a v celom rozsahu odkazuje na uvedené odseky odôvodnenia súdu prvej inštancie. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto časti uplatneného nároku je vecné, logické a prezentované vo vzťahu kritériám ustanovených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. 24.3. Nezákonné obvinenie je možné charakterizovať ako postup, keď trestné stíhanie konkrétnej osoby, voči ktorej bolo vznesené obvinenie, bolo skončené iným spôsobom ako jej právoplatným odsúdením. Ako uviedol Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.01.2017 „... priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe ...“. 24.4. Najvyšší súd SR vo vzťahu k dôkaznému bremenu poškodeného pri preukazovaní existencie nemajetkovej ujmy vzniknutej v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním uviedol, že „... každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na
jeho výsledok, teda ak je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné ...“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa 27.08.2019 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/127/2018 zo dňa 16.06.2021). 24.5. Z uvedeného je tak možné vyvodiť, že nemajetkovú ujmu za nezákonne vedené obvinenie nie je potrebné vždy náležite preukázať, pretože už samotné nezákonné obvinenie je determinantom, ktoré nemajetkovú ujmu bez pochýb zapríčiňuje a spôsobuje. Dokazovanie by sa tak malo zamerať už iba na konkrétnu výšku sumy priznanú ako náhradu za nemajetkovú ujmu. Stanovenie konkrétnej sumy je vždy v kompetencii konajúceho súdu a posudzuje sa individuálne. Pri rozhodovaní pre ilustráciu je vhodné poukázať na rozhodnutia súdov v ktorých právna veta je dostatočne všeobecná a preto použiteľná analogicky aj v iných prípadoch. Práve takéto rozhodnutia súd prvej inštancie v svojom rozhodnutí v odsekoch 71. až 77. napadnutého rozhodnutia uviedol a vlastnou právnou úvahou odôvodnil ich aplikáciu pre toto konanie. 24.6. Súd prvej inštancie nemajetkovú ujmu vo výške 9.000,- eur považoval za primeranú a spravodlivú aj s poukazom na zákonom stanovenú maximálnu výšku nemajetkovej ujmy v synergii so zákonom č. 215/2006 Z.z. uvedenú v odseku 74. napadnutého rozhodnutia. Tiež zohľadnil skutočnosť, že žalobca bol stíhaný na slobode, povahu trestnej veci vzhľadom na druh a závažnosť obvinenia od ktorých sa odvíja intenzita s akou je poškodený negatívne vnímaný okolím. Rovnako zohľadnil hrozbu a potenciálny rozsah trestného postihu, od ktorého sa odvíja subjektívny pocit neistoty na strane poškodeného, ako aj okolnosti, ktoré viedli k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi a dôvody oslobodenia spod obžaloby (nebolo dokázané, že sa stal skutok pre ktorý bol žalobca stíhaný), čo bolo možné až na základe vyhodnotenia jednotlivých dôkazov v trestnom konaní. 24.7. Odvolací súd už len zdôrazňuje, že v prípade trestného konania, ktoré sa skončilo inak než právoplatným odsúdením, môže ujma vzniknúť už len v dôsledku samotného vedenia trestného konania. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhanej osoby, na ktorú sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotná okolnosť trestného stíhania je pre každého obvineného záťažou. Náhrada nemajetkovej ujmy v podstate predstavuje poskytnutie „spravodlivého zadosťučinenia“ v podobe peňažnej náhrady za utrpenú nemajetkovú (morálnu) ujmu, ktorá by mala zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia napr. v prípade zadržania, väzby, výkonu trestu odňatia slobody a pod.. 24.8. Priznanú nemajetkovú ujmu vo výške 9.000,- eur považuje odvolací súd za primeranú a spravodlivú, zodpovedajúcu predstave slušnosti aj s poukazom na maximálnu výšku odškodnenia obetiam násilných trestných činov, pri ktorých dochádza k závažnejšiemu zásahu do zdravia, či života, pričom v tomto prípade ide o odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čo však vo svojich konzekvenciách nemá za následok trvalé poškodenie zdravia, či dokonca stratu života ako najdôležitejšej kategórie, ktorej sa poskytuje najvyššia možná ochrana. Súd prvej inštancie v tomto kontexte svoje rozhodnutie relevantne a vyčerpávajúco odôvodnil v odseku 74. napadnutého rozhodnutia. 24.9. Na tomto mieste odvolací súd, riadiac sa zásadou, že výška priznaného peňažného zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať v inej skutkovo a právne porovnateľnej veci, vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017, v ktorom ústavný súd odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2357/2010 zo dňa 11.01.2012, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, zošit č. 4/2012, pod R 52/2012, s. 327 a nasl., ako aj v ňom uvedenú komparáciu rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov, v zmysle ktorých, súdy nepovažujú za neprimerané odškodnenie za väzbu vo výške 1.000,- eur za jeden mesiac trvania a nemožno považovať odškodnenie za zostávajúcich 52 mesiacov trestného stíhania sumou 620,- eur za jeden mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne. V tejto súvislosti ústavný súd tiež konštatoval, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť. Z uvedeného rozhodnutia možno
tiež vyvodiť, že ústavný súd v predmetnom náleze jednoznačne diferencuje odškodnenie nemajetkovej ujmy za väzobné a neväzobné trestné stíhanie. 24.10. V preskúmavanej veci trestné stíhanie žalobcu trvalo (neväzobne) 5 rokov a 10 mesiacov (takmer 6 rokov), pričom súd prvej inštancie priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- eur (čo možno prepočítať ako 125,- eur za jeden mesiac, čo za 1 rok činí 1.500,- eur a za šesť rokov 9.000,- eur). S odkazom na vyššie uvedené, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil aj komparáciou súdnej praxe a judikatúry, považuje priznanú nemajetkovú ujmu za adekvátnu a primeranú, nevymykajúcu sa z medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti i s odkazom na § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý limituje hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006 Z. z.. Aj túto skutočnosť súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia v odseku 74. zohľadnil a aj odôvodnil. 24.11. Právo osoby trestne stíhanej na základe nezákonného uznesenia orgánov činných v trestnom konaní na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím je svojou povahou právom ústavnoprávnym. 24.12. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. 24.13. Podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. 24.14. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania), je potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ale aj vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 590/08 zo 17. júna 2008 a sp. zn. IV. ÚS 642/05 z 28. augusta 2007). 24.15. Právom a povinnosťou štátu je zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený (Ústavný súd Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 zo dňa 31.03.2005). 25. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, odvolací súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (napr. rozhodnutia vo veciach Ruiz Torija proti Španielsku, Hiro Balani proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, Higgins proti Francúzsku). Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Ani súd v odvolacom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru odvolacieho súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 26. Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že obsah odvolania podaného žalovaným nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)