Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4CoCsp/3/2026 1122209772 26. 08. 2026 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2026:1122209772.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Rastislava Žiga a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: C. C., narodená XX.XX.XXXX, bytom: XXX XX M. XX, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., sídlo: Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., sídlo: Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, sídlo: Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, o zaplatenie 500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30. júna 2025 č. k. B1-17Csp/91/2022-151, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 500 eur a priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Vychádzal zo žaloby žalobkyne, ktorou sa voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 500 eur, skutkovo odôvodnenej tým, že dňa 27.02.2008 žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako spotrebiteľke na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX spotrebiteľský úver. Tvrdila, že žalovaný za použitia nekalých obchodných praktík inkorporoval rozhodcovskú doložku do všeobecných podmienok poskytnutia úveru, pričom táto bola výrazne v neprospech spotrebiteľky a žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť jej obsah. Podľa žalobkyne išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zároveň žalovaný do všeobecných podmienok poskytnutia úveru inkorporoval neplatnú klauzulu, podľa ktorej sa na právne vzťahy založené zmluvou o úvere mali použiť ustanovenia Obchodného zákonníka, čím sa podľa žalobkyne snažil obísť ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu spotrebiteľa. Na podklade rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 03764/09 zo dňa 03.06.2009 žalovaný inicioval proti žalobkyni exekučné konanie vedené na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 9Er/971/2009. Uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 9Er/971/2009-78 zo dňa 15.06.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41CoE/14/2021-125 zo dňa 17.02.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.03.2021, bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená z dôvodu, že rozhodcovská doložka predstavovala neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyňa poukazovala na to, že v uvedenom konaní bolo konštatované porušenie jej práv ako spotrebiteľky, ktorých súčasťou je ochrana pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami, právo na pravdivé a úplné informácie o zmluvnom vzťahu, ako aj právo na postup veriteľa s odbornou starostlivosťou, garantované ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. S poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a ďalších súdov zastávala názor, že úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti na súde treba rozumieť nielen právoplatné rozhodnutie o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy alebo určení neprijateľnej zmluvnej podmienky, prípadne zrušenie rozhodcovského rozsudku vychádzajúceho z neprijateľnej rozhodcovskej doložky (zmluvy), ale aj úspešnú obranu spotrebiteľa proti nároku uplatnenému voči nemu veriteľom. V prejednávanej veci považovala túto podmienku za splnenú uvedenými právoplatnými rozhodnutiami, ktorými bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená z dôvodu porušenia predpisov na ochranu spotrebiteľa. Za jediné kritérium pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia označila jeho primeranosť. Vzhľadom na to, že žalovaný sa podľa nej zneužitím slabšieho postavenia spotrebiteľky snažil dosiahnuť majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík a neprijateľných zmluvných podmienok a iniciovaním časovo i psychicky náročného exekučného konania výrazným spôsobom zasiahol do jej majetkovej sféry, považovala požadovanú sumu 500 eur za primeranú povahe a intenzite zásahu do jej práv a ekonomickej stability. 3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe považoval žalobu za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť. Predovšetkým namietal, že už samotné rozhodnutia predložené žalobkyňou (uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom a potvrdzujúce uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici) mali dostatočný sankčný a preventívny charakter, a preto by ďalšie sankcionovanie žalovaného bolo neprimerane prísne. Tvrdil, že žalobkyni nevznikla žiadna ujma a sama konala ľahostajne, keď svojím podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy, bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, nemala k nim výhrady a zaviazala sa ich dodržiavať. Zdôraznil, že žalobkyňu nikto nenútil vstúpiť do predmetného právneho vzťahu a pokiaľ spotrebiteľ neprejaví záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah, nemôže táto skutočnosť automaticky pôsobiť na ujmu dodávateľa. Ďalej namietal, že požadované finančné zadosťučinenie je neprimerane vysoké a žalobkyňa jeho výšku náležite neodôvodnila. Podľa žalovaného by priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádzalo do úvahy len v prípade, ak by porušenie práva nebolo možné napraviť iným spôsobom, napríklad ak by právo na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi, ktorý sa správal ľahostajne, podľa jeho názoru nemožno považovať za pozitívne preventívne pôsobenie, pretože by mohlo viesť k ľahostajnosti spotrebiteľov, ktorí by sa spoliehali na bezhraničnú ochranu súdov a vstupovali do právnych vzťahov bez vlastného uváženia. Ak bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma, má podľa žalovaného právo na jej náhradu, pričom v danom prípade mala byť náprava zabezpečená priznaním práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto podľa neho nebolo čo ďalej kompenzovať. Napokon poukázal na to, že žalobkyňa do dnešného dňa neuhradila ani samotnú výšku poskytnutého úveru. 4. Na prejednanie veci súd prvej inštancie nariadil pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnila žiadna zo sporových strán; svoju neúčasť ospravedlnili a žiadali vec prejednať v ich neprítomnosti. Po oboznámení sa s obsahom spisu súd prvej inštancie ustálil nasledovný skutkový stav veci. Poverením č. XXXX XXXXXX *. zo dňa 19.10.2009 Okresný súd Žiar nad Hronom poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. Povinná doručila súdu návrh na odklad exekúcie zo dňa 25.09.2013, ako aj návrh na jej zastavenie a vyhlásenie za neprípustnú zo dňa 24.09.2013. Uznesením zo dňa 03.06.2015, č. k. 9Er/971/2009-32, súd návrh na odklad exekúcie a návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Odvolací súd predmetné uznesenie zrušil uznesením zo dňa 17.02.2016, č. k. 41CoE/534/2015-54. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., sp. zn. SR 03764/09 zo dňa 03.06.2009. Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením zo dňa 15.06.2020, č. k. 9Er/971/2009-78, vyhlásil exekúciu vedenú na vymoženie pohľadávky vo výške 807,13 eura s príslušenstvom za neprípustnú a zastavil ju. Exekučný súd zistil, že v bode 19 všeobecných podmienok poskytnutia úveru bola obsiahnutá klauzula o aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka na poskytnutý úver, ktorú vyhodnotil ako obchádzajúcu ustanovenie § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, a preto zo zákona neplatnú. V článku 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru bola obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorú povinná nemala možnosť vypovedať ani od nej odstúpiť. Uzavretím rozhodcovskej zmluvy k predmetnej zmluve medzi oprávneným a povinnou došlo podľa exekučného súdu k jednoznačnému zhoršeniu postavenia povinnej a k vzniku zjavnej nerovnováhy medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd zároveň konštatoval, že náklady rozhodcovského konania nemožno od povinnej vymáhať, keďže táto nemôže znášať následky nezákonného postupu oprávneného a rozhodcovského súdu. Trovy rozhodcovského konania, predstavujúce príslušenstvo pohľadávky, preto nebolo možné vzhľadom na uvedené okolnosti a s prihliadnutím na princíp proporcionality pripísať na ťarchu povinnej, keďže by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd následne dospel k záveru, že návrhu povinnej je potrebné vyhovieť, pretože
zmluva o úvere a rozhodcovská zmluva obsahovali ustanovenia odporujúce spotrebiteľskému právu, a preto by ďalšie pokračovanie v exekúcii bolo neprípustné. Krajský súd v Banskej Bystrici na základe odvolania oprávneného uznesením zo dňa 17.02.2021, č. k. 41CoE/14/2021-125, potvrdil uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 15.06.2020, č. k. 9Er/971/2009-78. V odôvodnení uviedol, že dňa 07.09.2009 bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu vyplývala povinnosť žalobkyne (povinnej v exekučnom konaní) zaplatiť žalovanému (oprávnenému v exekučnom konaní) sumu 843,73 eura s príslušenstvom. Zmluva o úvere č. 6730217 zo dňa 27.02.2008, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, obsahovala podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou bola rozhodcovská doložka obsiahnutá vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a jej dôsledkom bolo obídenie ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Takto dojednanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľky, ktorá sa podpisom zmluvy vopred vzdala práva na účinnú procesnú ochranu, či už z nevedomosti, alebo pre nemožnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 15.06.2020, č. k. 9Er/971/2009-78, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.02.2021, č. k. 41CoE/14/2021-125, nadobudlo právoplatnosť dňa 17.03.2021. 5. Takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 3 ods. 5 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“), ako aj podľa čl. 15 ods. 2, § 151 ods. 1, § 191 ods. 1, § 228 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Pri právnom posúdení nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie vychádzal zo záverov rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä z rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019. 6. Uviedol, že primerané finančné zadosťučinenie plní satisfakčnú, ako aj sankčnú funkciu a jeho účelom je jednak dovŕšenie ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany spotrebiteľského vzťahu, jednak odradenie dodávateľa od ďalšieho protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Za nevyhnutnú a zároveň jedinú podmienku vzniku práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie považoval úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitným predpisom. Mal za to, že splnenie tejto podmienky bolo v prejednávanej veci preukázané uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 15.06.2020, č. k. 9Er/971/2009-78, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.02.2021, č. k. 41CoE/14/2021-125. Podľa súdu prvej inštancie žalobkyňa v uvedenom konaní úspešne uplatnila porušenie svojich práv ustanovených osobitnými predpismi tým, že dosiahla vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. 7. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie sa nevyžaduje splnenie ďalšej podmienky, najmä vznik konkrétnej ujmy na strane spotrebiteľa. Nestotožnil sa preto s argumentáciou žalovaného o nedôvodnosti uplatneného nároku a uzavrel, že žalobkyňa splnila všetky predpoklady vyplývajúce z hypotézy právnej normy obsiahnutej v § 3 ods. 5 poslednej vete zákona č. 250/2007 Z. z. 8. Pri posudzovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax, osobitne na rozhodnutie publikované pod R 48/2022, vychádzal z toho, že zákon konkrétne kritériá na určenie jeho výšky nestanovuje a určujúcim kritériom je primeranosť zadosťučinenia. Pri jej posudzovaní považoval za významnú najmä intenzitu porušenia práv žalobkyne, dĺžku trvania protiprávneho stavu, ako aj satisfakčnú, sankčnú a preventívnu funkciu finančného zadosťučinenia. 9. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na okolnosti uzavretia zmluvy o úvere medzi stranami, ktorej súčasťou bola neplatná rozhodcovská doložka spôsobujúca značnú nerovnováhu v postavení žalobkyne ako spotrebiteľky voči žalovanému. Dospel k záveru, že spôsob kontraktácie nebol v súlade s požiadavkami spotrebiteľského práva, keď žalovaný do zmluvného vzťahu zahrnul rozhodcovskú doložku, ktorej uplatnenie obmedzovalo možnosť spotrebiteľky dosiahnuť náležitú ochranu pred všeobecným súdom. Následkom uvedeného postupu bolo rozhodcovské a následne exekučné konanie. Za významnú považoval tiež skutočnosť, že exekučné konanie vedené na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 9Er/971/2009, v ktorom sa žalobkyňa musela aktívne domáhať ochrany svojich práv, trvalo od podania návrhu na vykonanie exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o jej neprípustnosti
takmer dvanásť rokov. Počas tohto obdobia sa žalobkyňa podľa súdu nachádzala v stave právnej neistoty. Pokiaľ by sa ochrany svojich práv nedomáhala a nežiadala zastavenie exekúcie, žalovaný by mohol v exekúcii vymôcť sumu 807,13 eura spolu s príslušenstvom a trovami exekučného konania. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že žalovaný mohol dôvodnosť obrany žalobkyne posúdiť sám a iniciovať zastavenie exekúcie bez potreby, aby žalobkyňa absolvovala zdĺhavé exekučné konanie. Jeho postup preto považoval za neprípustný a spôsobilý výrazne zasiahnuť do právneho postavenia žalobkyne. 10. Na základe uvedených okolností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňou požadovaná výška primeraného finančného zadosťučinenia je opodstatnená v celom rozsahu. Priznané zadosťučinenie podľa neho zodpovedá svojmu účelu, keď žalobkyni poskytuje satisfakciu za zásah do jej právnej sféry a zároveň vo vzťahu k žalovanému plní sankčnú a preventívnu funkciu smerujúcu k jeho odradeniu od ďalšieho porušovania práv spotrebiteľov. Zohľadnil pritom aj potrebu aktívnej procesnej obrany žalobkyne proti ekonomicky a právne silnejšiemu subjektu, ako aj dopad dlhoročného konania na jej bežný život a jeho kvalitu. 11. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá bola v konaní plne úspešná, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný nesúhlasil s priznaním primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni tak čo do základu, ako ani čo do jeho výšky, majúc za to, že žalobkyňa nepreukázala vznik ujmy, ktorá by priznanie takéhoto nároku odôvodňovala, a uplatnený nárok ani náležitým spôsobom neodôvodnila. Poukázal na to, že žalobkyňa si svoje povinnosti zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 27.02.2008 neplnila, v dôsledku čoho sa svojho nároku domáhal najskôr v rozhodcovskom a následne v exekučnom konaní, pričom exekúcia bola zastavená až po 12 rokoch z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Zdôraznil, že využitím prostriedkov právnej ochrany realizoval svoje ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, v čom podľa jeho názoru nemožno vzhliadnuť porušenie spotrebiteľského práva. Namietal, že § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je potrebné vykladať reštriktívne a primerané finančné zadosťučinenie chápať ako náhradu nemajetkovej ujmy, pričom jeho priznanie prichádza do úvahy iba v prípadoch, keď porušenie práva nemožno napraviť iným spôsobom. Žalobkyňa podľa žalovaného nepreukázala ani existenciu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia, ktorým by úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej predpismi na ochranu spotrebiteľa. Pre prípad, že by súd vzhliadol porušenie spotrebiteľského práva už v dojednaní rozhodcovskej doložky, resp. v uzavretí zmluvy o úvere, vzniesol žalovaný z opatrnosti námietku premlčania s poukazom na to, že zmluva bola uzavretá v roku 2008. Za spornú považoval aj samotnú výšku priznaného finančného zadosťučinenia 500 eur, ktorú žalobkyňa podľa jeho názoru relevantne neodôvodnila a ktorá nezodpovedá požiadavke primeranosti. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania. 13. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Primárne namietala, že odvolanie žalovaného bolo podané oneskorene, keď podľa údajov elektronického súdneho spisu bol napadnutý rozsudok žalovanému doručený dňa 04.08.2025, posledný deň 15-dňovej lehoty na podanie odvolania pripadol na 19.08.2025, avšak žalovaný podal odvolanie až dňa 20.08.2025, a preto navrhla jeho odmietnutie podľa § 386 písm. a) C.s.p. Pre prípad vecného prejednania odvolania sa v celom rozsahu stotožnila so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a zotrvala na názore, že splnila všetky podmienky vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Poukázala na to, že mala postavenie spotrebiteľky, zo strany žalovaného došlo k porušeniu jej práv vyplývajúcich z predpisov na ochranu spotrebiteľa, toto porušenie úspešne uplatnila v konaní vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 9Er/971/2009 a nárok uplatnila voči subjektu zodpovednému za uvedené porušenie. Poukázala pritom na uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 15.06.2020, sp. zn. 9Er/971/2009-78, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.02.2021, sp. zn. 41CoE/14/2021-125, ktorými bola
exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, čo podľa jej názoru predstavovalo úspešné uplatnenie porušenia spotrebiteľského práva na súde. S poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä rozhodnutia sp. zn. 6Cdo/127/2017, 3Cdo/31/2020 a 7Cdo/92/2021, namietala správnosť právneho názoru žalovaného, podľa ktorého je podmienkou priznania primeraného finančného zadosťučinenia vznik a preukázanie konkrétnej ujmy spotrebiteľa, keďže právna úprava takúto podmienku neustanovuje. Dodala, že aj napriek tomu jej ujma vznikla minimálne v psychickej rovine v dôsledku takmer 12 rokov trvajúceho exekučného konania a s tým spojenej právnej, ekonomickej a majetkovej neistoty. Za primeranú považovala aj priznanú sumu 500 eur, poukazujúc na intenzitu a dĺžku zásahu do svojich práv, ako aj na skutočnosť, že žalovaný sa v exekučnom konaní domáhal vymoženia sumy 6.629,93 eura, pričom priznané zadosťučinenie predstavovalo len 7,54 % tejto sumy. Vo vzťahu k žalovaným vznesenej námietke premlčania predovšetkým namietala, že ide o novotu v odvolacom konaní, na ktorú nemožno prihliadať pre nesplnenie podmienok § 366 C.s.p.; subsidiárne uviedla, že námietka nebola riadne skutkovo ani právne konkretizovaná a je aj vecne nedôvodná, keď právo na primerané finančné zadosťučinenie mohlo vzniknúť až právoplatným úspešným uplatnením porušenia spotrebiteľského práva, ku ktorému došlo dňa 17.03.2021, pričom žaloba bola podaná už dňa 03.11.2022, teda v rámci trojročnej premlčacej doby. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a jeho nariadenie nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. 15. Žalovaný založil svoje odvolanie na odvolacích dôvodoch podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. je daný vtedy, ak skutkové zistenia, na ktorých súd založil svoje rozhodnutie, nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, prípadne sú výsledkom takého hodnotenia dôkazov, ktoré nezodpovedá zásadám vyplývajúcim z § 191 C.s.p. O nesprávne skutkové zistenie ide najmä vtedy, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, prípadne ak je v jeho hodnotení dôkazov logický rozpor. 17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje príslušnú právnu normu a vyvodzuje z nej práva a povinnosti strán sporu. Právne posúdenie je nesprávne, ak súd na zistený skutkový stav aplikoval právnu normu, ktorá naň nedopadá, správne určenú právnu normu nesprávne vyložil alebo ju na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval a vyvodil z nej nesprávne právne závery. 18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v medziach uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že žalovaným vytýkané pochybenia súdu prvej inštancie neboli zistené. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, jeho výsledky vyhodnotil v súlade s § 191 C.s.p., z vykonaných dôkazov vyvodil zodpovedajúce skutkové závery a na takto ustálený skutkový stav aplikoval správne právne normy, ktoré aj správne interpretoval. Odvolací súd sa preto so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie stotožňuje a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom na zdôraznenie jeho správnosti a v reakcii na podstatné odvolacie námietky žalovaného uvádza nasledovné. 19. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo predovšetkým posúdenie, či boli v prejednávanej veci splnené zákonné predpoklady vzniku práva žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., osobitne či žalobkyňa v predchádzajúcom exekučnom konaní úspešne uplatnila porušenie svojho práva alebo povinnosti ustanovenej predpismi na ochranu spotrebiteľa, či vznik predmetného práva predpokladá preukázanie konkrétnej ujmy, ako aj to, či suma 500 eur zodpovedá požiadavke primeranosti. Vzhľadom na obranu žalovaného uplatnenú prvýkrát v odvolacom konaní bolo potrebné zaoberať sa aj ním vznesenou námietkou premlčania. 20. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie takéhoto práva alebo povinnosti zodpovedá. Vznik predmetného práva je tak spojený s úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej predpismi na ochranu spotrebiteľa na súde. 21. Súd prvej inštancie správne ustálil, že uvedený zákonný predpoklad bol v preskúmavanej veci splnený. Z uznesenia Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 15.06.2020, sp. zn. 9Er/971/2009-78, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.02.2021, sp. zn. 41CoE/14/2021-125, vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom na návrh žalovaného proti žalobkyni bola žalobkyni ako spotrebiteľke poskytnutá súdna ochrana v súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky, na podklade ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok použitý ako exekučný titul, v dôsledku čoho bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Žalobkyňa teda v predchádzajúcom súdnom konaní úspešne uplatnila porušenie svojich práv vyplývajúcich z predpisov na ochranu spotrebiteľa. 22. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalovaného, podľa ktorej žalobkyňa nepreukázala existenciu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia, ktorým by úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti. Podmienku úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti nemožno vykladať tak, že by bola splnená výlučne v prípade, ak spotrebiteľ sám iniciuje spor proti dodávateľovi a súd mu vo výroku rozhodnutia prizná konkrétne plnenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo/31/2020 zo dňa 25.05.2022 vyslovil, že eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa preto javí len taký výklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. I § 3 ods. 5 vety tretej zákona, je vyslovenie sa súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa (aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej). /bod 21 odôvodnenia predmetného rozhodnutia NS SR/ Z tohto hľadiska preto nie je rozhodujúce, že k ochrane práv žalobkyne došlo v exekučnom konaní, v ktorom vystupovala v procesnom postavení povinnej. 23. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, podľa ktorej žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie neprislúcha z dôvodu, že jej nevznikla žiadna ujma. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 vysvetlil, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. plní jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú, pričom jeho účelom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom a zároveň dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany spotrebiteľského právneho vzťahu. Zákon pritom nevyžaduje ako ďalšiu podmienku vzniku tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma. 24. Uvedené závery boli potvrdené aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022, publikovaným pod R 48/2022, podľa ktorého je pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľovi, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia, pričom jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. Zákonodarca tak pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľovi dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody nie je povinný preukazovať existenciu a konkrétnu výšku ujmy ani ďalšie predpoklady charakteristické pre nárok na náhradu škody. 25. Odvolacia argumentácia žalovaného, podľa ktorej je primerané finančné zadosťučinenie potrebné chápať výlučne ako náhradu nemajetkovej ujmy a jeho priznanie prichádza do úvahy len vtedy, keď porušenie práva nemožno napraviť iným spôsobom, preto nezodpovedá zákonnému vymedzeniu tohto inštitútu ani ustálenej rozhodovacej praxi. Primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nemožno stotožňovať s náhradou škody. Konkrétna ujma spotrebiteľa nie je definičným znakom vzniku predmetného práva; jej existencia a intenzita však môžu spolu s ostatnými okolnosťami prípadu nadobudnúť význam pri úvahe súdu o primeranej výške zadosťučinenia. 26. Bez právneho významu pre posúdenie splnenia podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je aj argumentácia žalovaného, že podaním návrhu na rozhodcovský súd a následne návrhu na vykonanie exekúcie iba realizoval svoje ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Samotné právo obrátiť sa na orgán ochrany práva nevylučuje zodpovednosť
dodávateľa za porušenie práv spotrebiteľa, ktoré bolo v príslušnom konaní zistené. Pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie je rozhodujúci výsledok predchádzajúceho súdneho konania, v ktorom spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie svojho práva alebo povinnosti dodávateľa ustanovenej predpismi na ochranu spotrebiteľa. 27. Rovnako nemožno prisvedčiť námietke žalovaného, že žalobkyňa sama porušila svoje zmluvné povinnosti tým, že poskytnutý úver riadne nesplácala, prípadne že zmluvu a všeobecné podmienky podpísala a vyhlásila, že sa s ich obsahom oboznámila. Prípadné neplnenie povinností spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy nezbavuje dodávateľa povinnosti rešpektovať kogentné normy spotrebiteľského práva ani nemá za následok zánik ochrany, ktorú tieto normy spotrebiteľovi poskytujú. Ani samotný podpis formulárovej zmluvy či všeobecné vyhlásenie spotrebiteľa o oboznámení sa s jej obsahom nemôžu konvalidovať neprijateľnú zmluvnú podmienku ani vylúčiť zákonom ustanovenú ochranu spotrebiteľa. 28. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie aj pokiaľ ide o primeranosť výšky priznaného finančného zadosťučinenia. Zákon č. 250/2007 Z. z. nestanovuje konkrétny matematický mechanizmus jeho určenia a jeho výšku ponecháva na úvahe súdu so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Pri tejto úvahe možno prihliadať najmä na povahu a intenzitu porušenia spotrebiteľského práva, jeho trvanie a konkrétne následky, ktorým bol spotrebiteľ vystavený, ako aj na satisfakčnú, sankčnú a preventívnu funkciu predmetného inštitútu. 29. V preskúmavanej veci nemožno pri posudzovaní primeranosti priznaného zadosťučinenia ponechať bez povšimnutia, že proti žalobkyni bolo na podklade rozhodcovského rozsudku od roku 2009 vedené exekučné konanie, počas viac ako desať rokov bola vystavená dlhodobému stavu právnej a majetkovej neistoty. Hoci žalobkyňa nebola pre vznik samotného práva na primerané finančné zadosťučinenie povinná preukazovať konkrétnu ujmu, dĺžka exekučného konania a s tým spojená záťaž predstavujú okolnosti relevantné pri posudzovaní primeranosti jeho výšky. Priznaná suma 500 eur aj podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá okolnostiam prejednávanej veci a je spôsobilá naplniť satisfakčnú funkciu vo vzťahu k žalobkyni a zároveň sankčnú a preventívnu funkciu vo vzťahu k žalovanému. Súčasne výška priznanej sumy zodpovedá aj v súdnej praxi priznávaným sumám primeraného zadosťučinenia. Napríklad v obdobných sporoch žalovaného vo veci priznania primeraného zadosťučinenia z porušenia práva spotrebiteľa v exekučnom konaní Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 8CoCsp/14/2024 zo dňa 29. 10. 2024 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým priznal spotrebiteľovi primerané zadosťučinenie 1200 eur voči žalovanému a rovnako Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 15CoCsp/14/2024 zo dňa 27. 05. 2026 potvrdil obdobné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bol žalovaný zaviazaný na primerané zadosťučinenie 800 eur. 30. Čo sa týka poukazu žalovaného na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky, z ktorej vyvodzuje, že primerané zadosťučinenie predstavuje prostriedok reparácie nemateriálnej ujmy, odvolací súd uvádza, že predmetom prejednávanej veci je osobitný nárok spotrebiteľa založený ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktorého zákonné predpoklady a účel boli vyložené ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odvolací súd preto nevzhliadol dôvod odchýliť sa od záverov vyjadrených najmä v rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo/127/2017 a 7Cdo/92/2021 (R 48/2022). 31. Pokiaľ žalovaný prvýkrát až v odvolaní vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného práva, odvolací súd na túto námietku neprihliadol. Námietka premlčania je prostriedkom procesnej obrany, ktorého uplatnenie až v odvolacom konaní podlieha obmedzeniam vyplývajúcim z § 366 CSP. Žalovaný netvrdil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by túto námietku bez svojej viny nemohol uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom nejde ani o žiadny z ďalších prípadov predpokladaných ustanovením § 366 CSP. Ide preto o neprípustnú novotu v odvolacom konaní, na ktorú odvolací súd nemohol prihliadnuť. 32. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že ani vecná argumentácia žalovaného, ktorou začiatok plynutia premlčacej doby spája už s uzavretím zmluvy o úvere v roku 2008, nezohľadňuje osobitnú povahu nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Predpokladom vzniku práva na primerané finančné zadosťučinenie je predchádzajúce úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľa na súde. V preskúmavanej veci nadobudlo rozhodnutie, ktorým bola žalobkyni
v predchádzajúcom exekučnom konaní poskytnutá ochrana, právoplatnosť dňa 17.03.2021 (doložka právoplatnosti na č.l. 55 spisu), pričom žaloba o primerané finančné zadosťučinenie bola podaná dňa 03.11.2022. Samotná skutočnosť, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v roku 2008, preto nemôže viesť k záveru o premlčaní uplatneného práva. 33. Odvolací súd napokon uvádza, že argumentácia žalovaného v podstatnej časti predstavuje opakovanie jeho obrany uplatnenej už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysporiadal. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie pritom nemožno vykladať ako povinnosť reagovať osobitne na každý jednotlivý argument strany sporu, ale iba na tie námietky, ktoré majú pre rozhodnutie podstatný význam. Odvolací súd sa preto zaoberal rozhodujúcimi odvolacími námietkami žalovaného, ktoré mohli mať význam pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku. 34. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP neboli naplnené a žalovaný v odvolaní neuviedol také skutkové alebo právne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť rozhodujúcich záverov súdu prvej inštancie. Keďže súd prvej inštancie na základe správne zisteného skutkového stavu dospel aj k správnemu právnemu záveru o splnení podmienok vzniku práva žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a priznanú sumu 500 eur určil v medziach primeranej súdnej úvahy, odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku vo veci samej podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vecne správny je aj závislý výrok o nároku na náhradu trov konania, ktorý žalovaný osobitnými odvolacími námietkami nespochybnil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil aj v tomto výroku. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal voči žalovanému nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. 36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP ).