Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/52/2026 1123204897 14. 08. 2026 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2026:1123204897.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. C. XXX/XX, D., právne zast. SODOMA VULGAN, spol. s r.o., advokátska kancelária so sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 27.11.2025, č. k. B1-9C/29/2023-283, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti z r u š u j e a vec sa v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.) a vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (výrok IV.). 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), čl. 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv, čl. 1 bod 2, 3, čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“), ust. § 85 ods. 1 a 2 veta prvá, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 6.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“ alebo „Únia“) Slovenskou republikou, a to konkrétne povoleného limitu pracovnej doby stanoveného v čl. 6 písm. b) smernice a žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom E. F. G. G. H. (ďalej len „HaZZ“), pričom v rozhodnom období troch rokov pred podaním žaloby nebol zaradený mimo činnej štátnej služby, čo považoval za relevantné z hľadiska premlčania uplatneného nároku. Uviedol, že jeho služobný čas je dlhodobo rozvrhovaný do 16,5 hod. zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hod. služobná pohotovosť na pracovisku, pričom počas celej 24 hod. prítomnosti je v stave plnej pripravenosti na zásah do 1 minúty. Uviedol, že predmetné rozvrhnutie služobného času je síce v súlade so zákonom č. 315/2001 Z.z., keďže čas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby sa podľa tohto zákona nepovažuje za súčasť služobného času, zároveň je ale takáto právna úprava v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“), podľa ktorej sa pohotovosť vykonávaná na pracovisku považuje za pracovný čas. Žalobca ďalej namietal nesprávnu a neúplnú
transpozíciu smernice, keďže na služobný pomer príslušníkov HaZZ sa nevzťahujú ustanovenia zákona č. 311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“). V dôsledku uvedeného podľa žalobcu dochádzalo k prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času 48 hod., keď jeho priemerný služobný čas dosahoval 56 hod. týždenne. Za obdobie troch rokov spätne tak podľa svojich výpočtov odpracoval nad zákonný limit 1.252 hod., čo zodpovedá približne 156,5 pracovného dňa pri 8 hod. pracovnom čase. Namietal, že v dôsledku rozvrhovania služobného času dochádzalo k systematickému prekračovaniu zákonných limitov maximálneho priemerného týždenného pracovného času, v dôsledku čoho bol každoročne ukrátený približne o 52 dní voľného času, ktorý mohol využiť na rodinný, sociálny a osobný život, vrátane odpočinku a relaxu. Poukázal na ust. § 85 ods. 9 Zákonníka práce, podľa ktorého priemerný týždenný pracovný čas vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hod. a ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého sa čas služobnej pohotovosti na pracovisku považuje za pracovný čas. Uviedol, že zákon č. 315/2001 Z.z. obdobnú úpravu neobsahuje a ani neumožňuje delegovanú aplikáciu ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce, v dôsledku čoho sa služobná pohotovosť príslušníka HaZZ nezapočítava do služobného času. Hoci rozvrhnutie jeho služobného času zodpovedá vnútroštátnej právnej úprave, žalobca tvrdil, že táto úprava je v rozpore s právom EÚ, konkrétne s čl. 6 písm. b) smernice, ktorá stanovuje maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hod. vrátane nadčasov. Poukázal aj na judikatúru SD EÚ týkajúcu sa pracovného času a zodpovednosti členských štátov za porušenie práva EÚ. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že nepeňažná kompenzácia by nebola dostačujúca. Podaním zo dňa 13.02.2024 žalobca doplnil žalobu s tým, že nemajetkovú ujmu odôvodňuje nielen zásahom do súkromného a rodinného života, ale aj negatívnym dopadom nadmernej pracovnej záťaže a nedostatočného odpočinku na jeho zdravie a bezpečnosť. Tvrdil, že dlhodobé prekračovanie maximálneho pracovného času a nedostatočný priestor na regeneráciu u neho vyvolávajú stres, úzkosti a psychické vyčerpanie, ktoré dával do súvislosti s náročnosťou výkonu služby príslušníka HaZZ. Pri výkone služby bol pravidelne vystavený traumatizujúcim situáciám, čo sa podľa jeho tvrdenia prejavuje poruchami spánku, nočnými morami, psychickým vyčerpaním a negatívnym dopadom na rodinný a partnerský život. Tieto ťažkosti dával do súvislosti s nedostatočným časom na odpočinok a regeneráciu po službe, pričom zdôraznil, že účelom smernice je ochrana života, zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Na podporu svojich tvrdení predložil odborné štúdie o vplyve nadmerného pracovného času a nedostatočnej regenerácie na psychické a fyzické zdravie. Vo vzťahu k uplatňovaniu smernice tvrdil, že smernica sa vzťahuje aj na príslušníkov HaZZ, výnimky sa týkajú len osobitných činností ozbrojených síl, polície a civilnej ochrany, pri ktorých musia členské štáty aj tak zachovať ochranu zdravia pracovníkov v čo najväčšej možnej miere. Preťažovanie a poddimenzovanosť HaZZ nie sú nevyhnutnými znakmi tejto činnosti ani dôvodom na vylúčenie ochrany zaručenej smernicou. Poukazoval pritom na judikatúru SD EÚ (vo veci Fuß, uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg), podľa ktorej sa smernica vzťahuje aj na zásahové služby verejných hasičských zborov a čl. 6 písm. b) smernice bráni prekročeniu hranice 48 hod. priemerného týždenného pracovného času. Uviedol, že podľa ustálenej judikatúry SD EÚ zodpovedá členský štát za škodu spôsobenú porušením práva Únie bez ohľadu na orgán, ktorý porušenie spôsobil, pri splnení troch podmienok, a to že porušená norma priznáva jednotlivcom práva, že ide o dostatočne závažné porušenie práva Únie a že existuje príčinná súvislosť medzi porušením a vznikom škody. Žalobca konkretizoval rozsah prekročenia maximálneho pracovného času tak, že v r. 2020 mal odpracovať nad limit smernice 200 hod., v r. 2021 ďalších 285 hod., v r. 2022 odpracoval 315 hod. a v r. 2023 do podania žaloby 148 hod. Tvrdil, že jeho priemerný týždenný pracovný čas pravidelne presahoval zákonný 40 hod. služobný čas aj maximálny 48 hod. limit podľa smernice, a to z dôvodu nezapočítavania služobnej pohotovosti do služobného času. Celkovo mal za obdobie troch rokov pred podaním žaloby odpracovať nad rámec limitov smernice 948 hod., čo považoval za nenávratnú stratu času predstavujúcu zásah do jeho osobnostných práv. Zdôraznil, že žalovaný si bol dlhodobo vedomý nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s právom EÚ, napriek tomu protiprávny stav naďalej udržiaval. Žalovaný považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú a navrhol konanie zastaviť, prípadne žalobu zamietnuť. Uviedol, že služobný pomer žalobcu sa spravuje zákonom č. 315/2001 Z.z., ktorý v ust. § 69 ods. 4 upravuje povinnosť príslušníka upozorniť nadriadeného na porušovanie jeho práv a domáhať sa nápravy u nadriadeného a zdôraznil, že žalobca takto nepostupoval. Zároveň konštatoval, že žalobcovi boli za všetky hodiny služobnej pohotovosti riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, prípadne poskytnuté náhradné voľno, čo žalobca nespochybnil. Žalobca síce poukázal na údajne šikanózny prístup nadriadených v súvislosti s uplatnením jeho práv na súde, ktoré tvrdenia však bližšie nekonkretizoval. Namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, keďže služobným úradom žalobcu je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“), ktoré nie je stranou tohto sporu. Zdôraznil potrebu odlišovať zodpovednosť Slovenskej republiky a MV SR ako dvoch samostatných subjektov právnych vzťahov, pričom nesprávna aplikácia smernice na služobný pomer
žalobcu nezakladá zodpovednosť žalovaného za jej transpozíciu do právneho poriadku Slovenskej republiky. Túto skutočnosť označil za ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. K právnemu základu nároku uviedol, že žalobca neuviedol jednoznačný právny titul uplatneného nároku, keď zároveň odkazuje na zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) aj na ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Predložený výpočet prekročenia pracovného času podľa žalovaného vychádzal z hypotetického modelu rozvrhu služieb, ktorý nezodpovedal reálnemu nerovnomernému rozvrhnutiu služobného času s referenčným obdobím šiestich mesiacov, a nepreukazoval skutočné prekročenie zákonných limitov ani zásah do práv žalobcu. Žalobca sa podľa žalovaného nedomáhal odstránenia tvrdeného protiprávneho stavu ani nepreukázal jeho existenciu zo strany služobného úradu. Žaloba je podľa žalovaného založená prevažne na zahraničných článkoch a štúdiách vychádzajúcich z odlišného právneho prostredia, bez preukázania konkrétneho zásahu do práv žalobcu, žalobca nevyužil dostupné prostriedky na predchádzanie tvrdenému zásahu do svojich práv, hoci mu právna úprava takú možnosť dávala a neprejavil iniciatívu smerujúcu k zmene rozvrhu služieb ani k odmietnutiu výkonu pohotovosti napriek tomu, že mu boli podmienky výkonu služby známe už pri vzniku služobného pomeru. Žalobca vstupom do služobného pomeru akceptoval jeho zákonné podmienky, vrátane nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, a jeho následné tvrdenia o zásahu do osobnostných práv preto považoval žalovaný za účelové. Zároveň uviedol, že príslušníkom HaZZ vzhľadom na psychickú náročnosť ich práce prináležia viaceré zákonné výhody a výhody vyplývajúce z kolektívnych zmlúv (najmä zvýšené voľno, rekondičné pobyty, náhradné voľno a pravidelné zdravotné prehliadky), ktoré majú kompenzačný charakter a zároveň slúžia na ochranu ich zdravia a bezpečnosti, pričom žalobca nepreukázal opak ani existenciu tvrdených nepriaznivých dopadov na jeho zdravotný stav. Napokon žalovaný uviedol, že žalobca sa nedomáhal odstránenia tvrdeného protiprávneho stavu, ale výlučne peňažnej satisfakcie, pričom nepreukázal existenciu závažnej ujmy ani dôvody jej výšky, preto požadovanú sumu 6.000 eur považoval za neprimeranú a neodôvodnenú. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej musí byť náhrada nemajetkovej ujmy primeraná utrpenej ujme a založená na preukázaných skutkových okolnostiach a zdôraznil, že výška náhrady musí reflektovať aj vnútroštátnu rozhodovaciu prax a nesmie bez vážnych dôvodov presahovať úroveň náhrad priznávaných v prípadoch závažnejších zásahov, najmä pri telesných zraneniach alebo násilných trestných činoch. Žalovaný poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), podľa ktorej určenie výšky nemajetkovej ujmy nie je výsledkom voľnej, nepreskúmateľnej úvahy súdu, ale musí vychádzať z konkrétnych skutkových zistení. Uviedol, že žalobný návrh je nejasný a vnútorne rozporný, keď žalobca spochybňuje právnu úpravu, ale domáha sa len peňažnej satisfakcie. Žalovaný tiež tvrdil, že žalobca nepreukázal individuálne zdravotné následky a neodôvodnil výšku požadovanej náhrady. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania zistil, že žalobca od 15.07.2005 vykonáva štátnu službu v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z.z. v hodnosti nadpráporčík na funkcii hasič – záchranár na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Trenčíne. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výkon jeho služby je fyzicky aj psychicky náročný, keďže sa zúčastňuje výjazdov k rôznym typom udalostí, absolvoval potrebný výcvik, odborné kurzy a pravidelné školenia vrátane pilčíckeho a zdravotníckeho kurzu. Nočná pohotovosť na pracovisku prebiehala v čase od 22.00 hod. do 06.00 hod., pričom príslušníci boli ubytovaní v spoločných izbách určených na odpočinok a boli povinní byť pripravení na výjazd do 1 minúty. Z vykonaného dokazovania vyplynulo aj to, že na izbách bolo spravidla ubytovaných 3 až 5 príslušníkov, pričom podmienky odpočinku boli ovplyvnené spoločným ubytovaním, hygienickým štandardom, technickým stavom vybavenia a hlukom, ako aj potrebou okamžitej pripravenosti na zásah. Negatívny vplyv služobného režimu mal vplyv na jeho rodinný život, zhoršenie rodinných vzťahov, problémy so spánkom a zvýšenú podráždenosť, ktoré mal kompenzovať užívaním melatonínu. Počas nočných pohotovostí používal žalobca prostriedky na tlmenie hluku a pri oboznamovaní sa s plánom služieb mali byť voči nemu a ďalším príslušníkom vznesené požiadavky na späťvzatie námietok pod hrozbou disciplinárnych opatrení. Žalobca vykonával službu v režime 16,5 hod. zmien, po ktorých nasledovala 7,5 hod. služobná pohotovosť na pracovisku, pričom následne mu boli poskytované dva dni služobného voľna. Počas celej 24 hod. prítomnosti na pracovisku bol žalobca povinný byť pripravený na výjazd do jednej minúty. Súd prvej inštancie zistil, že uvedené rozvrhnutie služobného času bolo realizované v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou podľa zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorej sa služobná pohotovosť na pracovisku nepovažuje za súčasť služobného času a konštatoval nesúlad tejto úpravy s právom EÚ a judikatúrou SD EÚ. Vyššie uvedeným rozvrhovaním služobného času dochádzalo k prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času 48 hod., pričom jeho priemerný týždenný služobný čas mal dosahovať približne 56 hod. Za obdobie troch rokov pred podaním žaloby mal žalobca podľa týchto výpočtov odpracovať nad rámec uvedeného limitu 1.252
hod., čo malo zodpovedať približne 156,5 dňom práce pri štandardnom 8 hod. pracovnom režime, preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná. Námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie posúdil ako nedôvodnú, pričom uviedol, že zodpovednosť členského štátu za porušenie práva EÚ vyplýva z prednosti a priameho účinku práva EÚ a zároveň nesprávna alebo neúplná transpozícia smernice zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na to, ktorý orgán sa porušenia dopustil. Poukázal na to, že vnútroštátne orgány sú povinné poskytnúť náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ v súlade z vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré upravujú zodpovednosť za škodu a sú v súlade s princípmi ekvivalencie a efektivity. Zároveň poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci Fuß, podľa ktorého sa poškodený môže pri porušení práva na dodržiavanie maximálneho 48 hod. pracovného času domáhať náhrady škody voči členskému štátu. Na tomto základe dospel k záveru, že Slovenská republika, v mene ktorej koná MV SR, je v spore pasívne vecne legitimovaná. Za dôvodnú nepovažoval ani námietku žalovaného, týkajúcu sa pôsobnosti smernice na príslušníkov HaZZ, poukázal na judikatúru SD EÚ (rozsudok vo veci Fuß), podľa ktorého čl. 6 písm. b) smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ osobitného významu, ktoré sa vzťahuje aj na hasičov, pričom maximálny priemerný týždenný pracovný čas 48 hod. nemožno prekročiť ani so súhlasom pracovníka a je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy. Zároveň poukázal na rozsudok C-518/15 vo veci B. I., v ktorom SD EÚ konštatoval, že smernica sa vzťahuje aj na činnosť hasičov vykonávanú v rámci zásahových činností. Uviedol tiež, že obdobný právny názor zaujali aj všeobecné súdy Slovenskej republiky v rozhodnutiach týkajúcich sa príslušníkov HaZZ a zhodne vo veciach aplikujú smernicu. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že smernica sa na posudzovaný prípad vzťahuje. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že služobnú pohotovosť nemožno započítavať do služobného času žalobcu, vychádzal z argumentácie žalobcu, podľa ktorej zákon č. 315/2001 Z.z. nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť služobného času, v dôsledku čoho dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času podľa smernice. Po analýze ust. § 85 a § 92 zákona č. 315/2001 Z.z. súd prvej inštancie dospel k záveru, že argumentácia žalobcu je dôvodná. Z uvedených ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť príslušníka HaZZ bezprostredne nadväzuje na výkon štátnej služby a začína až po jeho skončení. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že služobná pohotovosť podľa zákona č. 315/2001 Z.z. nepredstavuje výkon štátnej služby, ale len stav pripravenosti príslušníka na jej prípadný výkon, ak by došlo k situácii, že k nej bude povolaný. Na uvedené nadväzuje aj ust. § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z. a odlišuje sa aj v systéme odmeňovania, keďže za služobnú pohotovosť patrí príslušníkovi peňažná náhrada v štátnej službe (§ 103 ods. 5 v spojení s ust. § 122 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z.z.), nie služobný plat. Na základe uvedených zistení dospel súd prvej inštancie k záveru, že smernica nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky správne transponovaná. Žalobcovi ako príslušníkovi HaZZ garantovala pracovný čas v rozsahu 48 hod., ktorý žalobca v rozhodnom období vo viacerých mesiacoch prekročil. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok SD EÚ zo dňa 11.04.2019 vo veci C-254/18, podľa ktorého sa čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) a čl. 19 prvý odsek smernice majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času referenčné obdobia začínajúce a končiace v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy zabezpečujúce dodržanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rozsahu 48 hod. počas každého obdobia 6 mesiacov spadajúceho do rámca 2 po sebe nasledujúcich referenčných období. Keďže žalobca preukázal, že v rozhodnom období vykonával službu v rozsahu presahujúcom maximálny týždenný pracovný čas podľa smernice, súd prvej inštancie konštatoval, že sa úspešne dovolal práva Únie na vyvodenie zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva Únie. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že nesprávna transpozícia smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. a jej následná aplikácia zo strany MV SR a HaZZ, ktorá nerešpektovala čl. 6 písm. b) smernice priamo aplikovateľný na daný právny vzťah, nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie vo vzťahu k príslušníkom HaZZ (rozsudok Fuß). Z tohto dôvodu nepovažoval za významné žalovaným zdôrazňované odlišovanie zodpovednosti Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu smernice a zodpovednosti zamestnávateľa žalobcu za jej nesprávnu aplikáciu pri úprave služobného času v služobnom pomere žalobcu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podmienky vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajú z ustálenej judikatúry SD EÚ (rozsudok C-118/08 Transportes Urbanos y Servicios Generales SAL), podľa ktorej musia byť splnené tri podmienky: cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcovi práva, že ide o dostatočne závažné porušenie a že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením a vzniknutou škodou. Uviedol, že čl. 6 písm. b) smernice predstavuje ustanovenie, ktoré priznáva jednotlivcom práva, má priamy účinok a je priamo uplatniteľné pred vnútroštátnymi súdmi. Mal za preukázané, že prvá podmienka vzniku zodpovednosti členského štátu na náhradu škody je splnená. Dospel k záveru o splnení aj druhej podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie, keď konštatoval, že porušenie bolo dostatočne závažné. Uviedol, že pracovná pohotovosť a pohotovostná služba vykonávaná pri fyzickej prítomnosti na pracovisku predstavuje podľa judikatúry SD EÚ súčasť pracovného času v zmysle smernice, pričom výklad tohto pojmu nevyvoláva rozumné pochybnosti. Keďže žalobca v rozhodnom období prekračoval limit stanovený v čl. 6 písm. b) smernice, súd prvej inštancie uviedol, že išlo o zjavný rozpor s právom Únie a ustálenou judikatúrou SD EÚ. Napokon dospel k záveru aj o splnení tretej podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie, keď konštatoval existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6 písm. b) smernice a tvrdenou škodou žalobcu. Uviedol, že nedodržanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času malo za následok stratu času na odpočinok, na ktorý by žalobca inak mal nárok. Súd prvej inštancie nepovažoval za relevantnú námietku žalovaného, že žalobca mal pred podaním žaloby upozorniť nadriadených na namietané skutočnosti, keďže takáto podmienka nevyplýva ani zo smernice, ani z judikatúry SD EÚ. Zároveň vzal na vedomie tvrdenie žalobcu, že otázku dĺžky pracovného času namietal u svojho nadriadeného, avšak bez úspechu. Konštatoval, že nedodržaním čl. 6 písm. b) smernice pri rozvrhovaní pracovného času došlo k zásahu do práv žalobcu na súkromný a rodinný život a na ochranu zdravia, za ktorý mu prináleží primerané odškodnenie. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aplikoval ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z princípu rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva. Pri určení výšky náhrady zohľadnil zákonné kritériá a ustálenú súdnu prax v obdobných veciach. Dospel k záveru, že vzhľadom na závažnosť zásahu spočívajúceho v strate značného rozsahu voľného času a času určeného na regeneráciu pracovných síl, nepostačuje samotné konštatovanie porušenia práva, a preto považoval peňažnú náhradu za primerané zadosťučinenie vzniknutej nemajetkovej ujmy. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadal najmä na závažnosť zásahu, jeho trvanie, vzniknuté následky, okolnosti prípadu a rozhodovaciu súdnu prax v obdobných veciach. Zohľadnil, že žalobca bol počas rozhodného trojročného obdobia ukrátený o čas odpočinku, regenerácie a čas strávený s rodinou, pričom vykonával fyzicky aj psychicky náročnú a rizikovú službu hasiča, ktorá neraz vyžadovala aj nasadenie vlastného života. Súd prvej inštancie však považoval žalobcom uplatnenú sumu 6.000 eur za neprimerane vysokú, keďže žalobca netvrdil ani nepreukázal vznik závažného alebo nenapraviteľného zásahu do osobnostných práv či zdravotného stavu. S prihliadnutím na rozhodovaciu súdnu prax v obdobných sporoch príslušníkov HaZZ, ako aj na výšku náhrad priznávaných v závažnejších prípadoch zásahu do osobnostných práv, považoval za primerané zadosťučinenie náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur. O splatnosti prisúdenej sumy rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 232 ods. 2 a 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „CSP“), pričom vzhľadom na výšku prisúdeného plnenia určil lehotu na plnenie v trvaní 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II). Zároveň poukázal na konštantnú judikatúru vnútroštátnych (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09) aj nadnárodných súdov, podľa ktorej súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, keďže rozhodnutie vo veci záviselo od úvahy súdu. Uviedol, že v takýchto prípadoch nemožno žalobcu považovať za procesne neúspešného, ak mu bol aspoň sčasti priznaný uplatnený nárok, pretože ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania založeného na úvahe súdu alebo znaleckej činnosti. Zároveň nevzhliadol dôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa ust. § 262 ods. 2 CSP. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., III. a IV. podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V podanom odvolaní žalovaný uviedol, že sa s odôvodnením napadnutého rozsudku nestotožňuje, keďže ho považuje za vecne nesprávne a rozporné s právnym stavom. Namietal, že v priebehu konania podrobne uviedol, na ktoré skutočnosti sa smernica nevzťahuje, zároveň vysvetlil spôsob jej transpozície do vnútroštátneho právneho poriadku a dôvody, pre ktoré transpozíciu považoval za správnu. V tejto časti považoval rozsudok za nedostatočne odôvodnený a namietal
nesprávne právne posúdenie transpozície smernice. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa nesprávnosti žalobcových výpočtov, existencie tzv. neutralizačných dní a nepreukázania samotného prekročenia pracovného času. Poukázal na to, že žalobcom predložená tabuľka nezohľadňuje skutočnosť, že pracovný čas príslušníkov HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne na obdobie šiestich mesiacov. Podľa žalovaného žalobca pri svojich výpočtoch vychádzal z nesprávnej metodiky, keď vychádzal z celkového fondu pracovného času a súčasne vyhodnocoval prekročenia po jednotlivých týždňoch, čo podľa jeho názoru nezodpovedá systému nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času. Zdôraznil, že pri takomto režime je potrebné posudzovať pracovný čas za celé referenčné obdobie, a nie izolovane po jednotlivých týždňoch, keďže v niektorých týždňoch žalobca podľa jeho tvrdenia neodpracoval ani stanovený týždenný služobný čas. Mal za to že žalobca nepreukázal prekročenie priemerného týždenného pracovného času, pričom súd prvej inštancie podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odôvodnenie rozsudku považoval za nedostatočné a zároveň uviedol, že samotné konštatovanie nesprávnosti transpozície smernice nepredstavuje preukázanie splnenia prvej podmienky vzniku zodpovednosti za škodu, čo opakovane namietal, pričom súd prvej inštancie sa s touto námietkou žiadnym spôsobom nevysporiadal. Vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme žalovaný namietal, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná existencia žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy a súd prvej inštancie vychádzal z porovnania v obdobných prípadov. Poukázal na to, že žalobca vo svojej výpovedi uvádzal len všeobecné komplikácie v rodinnom živote, pričom predmetom konania je najmä nočná služobná pohotovosť, počas ktorej sa podľa žalovaného rodinné aktivity spravidla nerealizujú. Tvrdenia žalobcu o vzniku ujmy považoval za všeobecné a súvisiace skôr s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, ktorý si vyžaduje vyššiu mieru organizácie rodinného a osobného života. Táto okolnosť však podľa jeho názoru nevyplýva z tvrdeného prekračovania priemerného týždenného pracovného času, a preto nemôže zakladať vznik nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na závery NS SR vyslovené v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/348/2020 zo dňa 21.12.2022, podľa ktorých je súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy povinný prihliadať najmä na závažnosť vzniknutej ujmy, jej rozsah, trvanie, dôsledky a odstrániteľnosť, ako aj na okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Zároveň poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 27C/42/2024, v ktorom súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok na priznanie nemajetkovej ujmy podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ani existenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 02.02.2026 a namietal, že odvolanie žalovaného je nedôvodné a nespĺňa zákonom predpísané procesné náležitosti. Uviedol, že žalovaný síce formálne označil odvolacie dôvody, avšak tieto bližšie skutkovo ani právne nerozviedol a neuviedol, v čom konkrétne mali spočívať namietané nedostatky, v dôsledku čoho považoval odvolanie len za formálne a nedostatočne odôvodnené. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalovaný nešpecifikoval žiadne konkrétne procesné pochybenia súdu, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci, a neuviedol ani skutkové tvrdenia, ktoré by tento odvolací dôvod napĺňali. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019, podľa ktorého samotné uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov bez ich konkretizácie nespĺňa zákonné požiadavky na obsah odvolania. Zároveň žalobca uviedol, že v konaní nedošlo k žiadnej procesnej vade, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K odvolaciemu dôvodu, na základe ktorého mal súd prvej inštancie dospieť z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam uviedol žalobca, že skutkový stav bol zistený riadne a správne na základe vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.06.2017 sp. zn. 17Co/247/2017, podľa ktorého možno nesprávne hodnotenie dôkazov vytknúť iba v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo naopak opomenul rozhodné skutočnosti, prípadne ak je hodnotenie dôkazov v logickom rozpore alebo odporuje ust. § 192 až § 194 CSP. Súd prvej inštancie podľa žalobcu vykonal hodnotenie dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, a to jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach, pričom prihliadal na ich relevantnosť a význam pre vec. Skutočnosť, že žalovaný nesúhlasil s výsledkami dokazovania len z dôvodu, že boli pre neho nepriaznivé, podľa žalobcu nezakladala odvolací dôvod. Žalobca ďalej poukazoval na zásadu rovnosti strán podľa čl. 6 ods. 1 CSP, princíp procesnej zodpovednosti strán podľa čl. 8 CSP a právo strán vyjadriť sa k dôkazom a návrhom protistrany podľa čl. 9 CSP. Uviedol, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil žiadne dôkazy, neuviedol vlastné skutkové tvrdenia ani nenavrhol dokazovanie a nedôsledne uplatňoval dostupné prostriedky procesnej obrany. Ďalej uviedol, že ani odvolací dôvod na
základe ktorého malo rozhodnutie súdu vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci naplnený nebol, keďže súd prvej inštancie aplikoval správne právne normy, tieto správne interpretoval a aj správne aplikoval na zistený skutkový stav. Zároveň poukázal na to, že žalovaný neoznačil konkrétne ustanovenie, ktoré malo byť nesprávne aplikované, ani nevymedzil, v čom malo spočívať nesprávne právne posúdenie veci, pričom nie je úlohou odvolacieho súdu takúto argumentáciu dopĺňať. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný v odvolaní len opakoval argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie bez uvedenia nových konkrétnych odvolacích dôvodov, pričom samotný odkaz na predchádzajúce podania nemožno považovať za riadne odôvodnenie odvolania. Vo vzťahu nesprávnej transpozícii smernice žalobca uviedol, že súd prvej inštancie túto otázku posúdil správne a svoje závery dostatočne odôvodnil, pričom poukázal aj na existujúcu ustálenú judikatúru súdov. K prekročeniu maximálneho pracovného času žalobca uviedol, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno a jeho tvrdenia neboli účinne spochybnené, naopak žalobca svoje tvrdenia riadne preukázal a súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v jeho prospech. K výške nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na judikatúru SD EÚ (rozsudok C-620/17, Solutions AG Magyarországi Fióktelepe), podľa ktorej musí byť náhrada škody spôsobenej porušením práva Únie primeraná vzniknutej ujme a zabezpečovať účinnú ochranu práv. Uviedol, že k porušovaniu dochádzalo dlhodobo, pričom protiprávnosť a závažnosť tohto protiprávneho konania už v minulosti posúdil SD EÚ. Žalovaný mal možnosť prijať opatrenia na zabezpečenie správnej aplikácie smernice pri plánovaní služieb podľa ust. § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. Žalobca uviedol, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nebola prehnaná, keďže súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových okolností veci a svoj postup aj výšku náhrady dostatočne odôvodnil. Zároveň zdôraznil, že z judikatúry SD EÚ ani z právnych predpisov nevyplýva požiadavka, aby ujma musela dosahovať určitú závažnú intenzitu. Ďalej uviedol, že ide o špecifické protiprávne konanie, pri ktorom existuje ustálená judikatúra, v rámci ktorej rozhodovacia prax súdov priznáva v obdobných sporoch náhradu najmenej vo výške 2..000 eur, pričom v niektorých prípadoch dosahujú aj vyššie sumy (6.000 – 7.500 eur). Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, z ktorých vyplýva, že priemerná náhrada sa pohybuje vo výške 2.500 eur. Z uvedeného dôvodu žalobca považoval priznané zadosťučinenie za primerané. V závere žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. 5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 19.02.2026, uviedol, že žalobca len opakuje argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie a zotrval na svojom právnom názore a poukázal na najnovšiu rozhodovaciu prax krajských súdov, podľa ktorej boli žaloby v obdobných veciach zamietnuté (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.01.2026 sp. zn. 26Co/32/2025, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.01.2026 sp. zn. 26Co/53/2025). 6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 12.03.2026, zotrval na argumentácii uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu a k odkazu žalovaného na rozhodnutia krajských súdov uviedol, že tieto boli predložené bez ďalšej analýzy a bez prepojenia na skutkový a právny stav veci, a preto ich považoval za irelevantné. Poukázal na to, že ide o rozhodnutia vydané v skutkovo odlišných veciach, najmä pri neunesení dôkazného bremena, v inom so žalobcom nesúvisiacom konaní a odkázal na existenciu početných súdnych rozhodnutí, ktorými boli obdobné žaloby hasičov potvrdené. 7. Strany sporu ďalšie vyjadrenia neposkytli. 8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 9. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného spolu s napadnutým rozsudkom a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej prisudzujúcej časti vrátane závislého výroku o trovách konania (výroky I., III. a IV.) v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť v rozsahu zrušenie na ďalšie konanie, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa požiadavky podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného a svoje rozhodujúce skutkové a právne závery neodôvodnil spôsobom umožňujúcim ich odvolací prieskum.
10. Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku sú zákonodarcom vyjadrené v ust. § 220 ods. 2 CSP; vo všeobecnosti možno rozhodnutie, ktoré ich nerešpektuje označiť za nepreskúmateľné. Požiadavka preskúmateľnosti a presvedčivosti súdneho rozhodnutia v sebe subsumuje aj skutočnosť, že výrok súdneho rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania vyhodnotenia dôkazov, ktoré súd v odôvodnení rozhodnutia jasne a presvedčivo zdôvodní. V odôvodnení rozhodnutia je povinný podať výklad o opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. Každé súdne rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia, pričom sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí v odôvodnení dostatočne vysvetliť nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Závery prijaté prvoinštančným súdom môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia substancoval zistený skutkový stav. Vo svojej argumentácii by súd nemal byť nekoherentný, t.j. rozhodnutie by malo byť konzistentné a prezentované argumenty musia podporiť prijatý záver. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je pritom odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vysporiada i s jeho špecifickými námietkami. V tejto súvislosti ÚS SR vo svojej rozhodovacej činnosti pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí tak dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (viď. napr. Ruiz Torija c/a Španielsko zo dňa 09.12.1994, séria A, č. 303-A, E. A. c/a Španielsko zo dňa 09.12.1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko zo dňa 29.05.1997, Higgins c/a Francúzsko zo dňa 19.02.1998 a iné). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Porušením práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane, sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je tak porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces garantovaný v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a súčasne zakladá odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Rovnaký záver prijal v rozhodovacej praxi aj ESĽP či ÚS SR (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 226/03, II. ÚS 261/06, III. ÚS 74/08, I. ÚS 181/08). 11. Predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu porušením práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) smernice, ktorá podľa tvrdenia žalobcu nebola riadne transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník HaZZ vykonával štátnu službu v režime 16,5-hod. pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7,5-hod. služobná pohotovosť na pracovisku, počas ktorej bol povinný zotrvávať na pracovisku a byť pripravený na výjazd do jednej minúty, teda v rámci jednej služby trávil na pracovisku celkom 24 hod. Po takto vykonanej službe nasledovali dva dni služobného voľna. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala. 12. Spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do vnútroštátneho právneho poriadku v zmysle záverov judikatúry SD EÚ majú povinnosť prejednávať a rozhodovať vnútroštátne súdy. Členský štát, ktorý neprijal v stanovenej lehote vykonávacie opatrenia uložené smernicou, nemôže namietať proti jednotlivcom nesplnenie svojich povinností, ktoré smernica obsahuje. Takto sa vo všetkých prípadoch, keď sa ustanovenia smernice javia z hľadiska svojho obsahu ako nepodmienené a dostatočne presné, možno na nich odvolávať, pokiaľ nejestvujú vykonávacie opatrenia prijaté v stanovených lehotách, proti akémukoľvek vnútroštátnemu ustanoveniu nezlučiteľnému so smernicou alebo aj v prípadoch, keď ako také stanovujú práva, ktoré si jednotlivci
môžu uplatniť voči štátu. Zmluva (zakladajúca ES, neskôr EÚ) vytvorila vlastný právny poriadok, ktorý je začlenený do právnych systémov členských štátov a ktorý sú vnútroštátne súdy povinné uplatňovať, pričom jeho subjektmi sú nielen členské štáty, ale aj ich štátni príslušníci, právo EÚ pritom ukladá jednotlivcom nielen povinnosti, ale priznáva im aj práva, ktoré sa stávajú súčasťou ich právneho dedičstva, tieto práva vznikajú nielen vtedy, ak sú výslovne priznané zmluvou, ale aj v súvislosti s povinnosťami, ktoré táto ukladá jasne definovaným spôsobom tak jednotlivcom, ako aj členským štátom a inštitúciám EÚ. Vnútroštátnym súdom, ktorých úlohou je uplatňovať ustanovenia práva EÚ, v rámci ich právomocí potom prináleží, aby zabezpečili plný účinok týchto noriem a chránili práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom. Keby totiž jednotlivci nemali možnosť dosiahnuť nápravu v prípade poškodenia ich práv v dôsledku porušenia práva EÚ, ktoré možno pripísať členskému štátu, ohrozila by sa plná účinnosť noriem EÚ a oslabila by sa ochrana práv, ktoré priznávajú. Možnosť získať nápravu od členského štátu je zvlášť nevyhnutná, pokiaľ je plný účinok únijných noriem podmienený konaním štátu a ak sa jednotlivci v prípade nekonania štátu nemôžu domáhať na vnútroštátnych súdoch práv, ktoré im priznáva právo EÚ. Z toho potom vyplýva, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva EÚ, ktoré mu možno pripísať, je v systéme zmluvy obsiahnutá. Členský štát je povinný prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich z práva EÚ, medzi ktoré patrí i povinnosť odstrániť nezákonné následky porušenia tohto práva. Členské štáty sú teda povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcovi porušením práva EÚ, ktoré im možno pripísať (viď. rozhodnutie SD EÚ vo veci C-6/90 a C-9/90). Zásada zodpovednosti členského štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva EÚ, ktoré mu možno pripísať, pritom platí bez ohľadu na to, či je pôvod škody pripísateľný zákonodarnej, súdnej alebo výkonnej moci. 13. Keďže žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia práva EÚ členským štátom, má pasívnu vecnú legitimáciu žalovaný – Slovenská republika, v mene ktorej koná MV SR, ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť HaZZ. Je potrebné ďalej uviesť, že v zmysle judikatúry SD EÚ je vnútroštátny súd povinný plne uplatňovať výklad práva EÚ, ktorý tento podal. SD EÚ rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice má priamy účinok a priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo pred vnútroštátnymi súdmi a zároveň konštatoval, že smernica sa vzťahuje aj na činnosti HaZZ, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok, bez ohľadu na ich nepredvídateľnosť alebo mieru rizika. Pojem „pracovník“ má autonómny význam v práve EÚ a nezávisí od vnútroštátnej právnej úpravy, pričom zahŕňa každú osobu vykonávajúcu skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa. Z toho vyplýva, že aj žalobca ako príslušník HaZZ spadá do pôsobnosti smernice. SD EÚ zároveň ustálil, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku sa v celom rozsahu započítava do pracovného času, a to bez ohľadu na rozsah skutočne vykonávanej práce. Ak bol žalobca povinný byť počas služobnej pohotovosti prítomný na pracovisku a k dispozícii zamestnávateľovi, bolo nevyhnutné celý tento čas započítať do jeho pracovného času. 14. Preto je záver súdu prvej inštancie o tom, že čas služobnej pohotovosti žalobcu bolo potrebné započítať do jeho pracovného času, správny a vyplýva aj z aktuálnej judikatúry SD EÚ, podľa ktorej v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (viď. rozsudky SD EÚ vo veci C-214/20, C-107/19, C-580/19, C-344/19). 15. Odvolací súd sa ale stotožnil s námietkou žalovaného, že pre prijatie záveru o zodpovednosti žalovaného za nesprávnu transpozíciu smernice bolo nevyhnutné, aby súd prvej inštancie presvedčivo vysvetlil, na základe akých skutkových zistení dospel k záveru, že nesprávna transpozícia smernice mala vo vzťahu k žalobcovi za následok prekračovanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice. 16. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že za stavu, keď žalobca vyvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z porušenia jeho práva podľa čl. 6 písm. b) smernice prekročením tam stanoveného limitu maximálneho týždenného pracovného času, nestačí preukázať len samotné porušenie povinnosti členského štátu (žalovaného) správne prevziať do vnútroštátnej právnej úpravy
smernicu EÚ, ale je potrebné aby k tejto skutočnosti pristúpila ďalšia podmienka, a to že v dôsledku porušenia tejto povinnosti, nesprávneho prebratia smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., došlo aj k prekročeniu maximálneho týždenného priemerného pracovného času u žalobcu. Až toto prekročenie je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom škody (nemajetkovej ujmy) požadovanej žalobcom na základe vymedzenia nároku v žalobe, resp. v konaní pred súdom prvej inštancie, keď samotný žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzuje od prekročenia maximálneho týždenného pracovného času v dôsledku nesprávnej transpozície smernice. Za takto vymedzeného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ak by došlo len k nesprávnemu prevzatiu smernice do vnútroštátnej právnej úpravy, avšak napriek tomu by reálne k prekračovaniu maximálneho 48-hod. týždenného služobného času u žalobcu nedochádzalo, nedošlo by tým v konečnom dôsledku k porušeniu cieľa sledovaného čl. 6 písm. b) smernice spočívajúceho v zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnanca pri práci, ani k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, neoprávnenému zásahu do práva na odpočinok v dôsledku dlhšieho ako dovoleného pracovného (služobného) času na úkor (kratšieho) času odpočinku. Aj v rozsudku súdneho dvora C-429/09 (napr. v bode 22) bol uvedený údaj o počte hodín prekračujúci maximálny priemerný týždenný pracovný čas stanovený čl. 6 písm. b) smernice („Do 4. januára 2007 bol H. G. činný v zásahovej službe protipožiarnej ochrany hasičského zboru D. I. ako veliteľ hasičského vozidla. Jeho rozpis služieb stanovoval pracovný čas v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-hod. zmeny. Každá táto 24-hod. zmena, v rámci ktorej musí byť hasič prítomný na hasičskej stanici, pozostáva z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.“). Vzhľadom na uvedené musel odvolací súd konštatovať, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil záver o prekročení 48-hod. priemerného týždenného služobného času u žalobcu, keď uviedol len to, že žalobca v rozhodnom období (bez bližšej špecifikácie, pozn. odvolacieho súdu: z obsahu spisu (výpočtov žalobcu) vyplýva obdobie 05/2020 do 05/2023) prekračoval limit stanovený v čl. 6 písm. b) smernice, že rozvrhovaním služobného času v režime 16,5 hod. zmien, po ktorých nasledovala 7,5 hod. služobná pohotovosť na pracovisku a následne dva dni služobného voľna, dochádzalo k prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času 48 hod., pričom priemerný týždenný služobný čas žalobcu mal dosahovať približne 56 hod., za obdobie troch rokov pred podaním žaloby 1.252 hod., a teda že žalobca preukázal, že v rozhodnom období vykonával službu v rozsahu presahujúcom maximálny týždenný pracovný čas podľa smernice, že pracovný čas v rozsahu 48 hod. žalobca v rozhodnom období vo viacerých mesiacoch prekročil a úspešne sa dovolal práva Únie na vyvodenie zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva Únie. 17. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť skutkových záverov (a tvrdení žalobcu) o rozsahu údajného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času (uvedené namietal aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie) a namietal nesprávnosť výpočtov žalobcu o tvrdených prekročeniach služobného času s poukazom na ich metodickú nesprávnosť (potrebu zohľadnenia neutralizačných dní a pracovného času za jednotlivé šesťmesačné referenčné obdobia), z ktorých výpočtov preto podľa jeho tvrdenia nevyplývalo prekročenie limitu 48 hod. týždenne. S touto argumentáciou žalovaného sa súd prvej inštancie nevysporiadal spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám ust. § 220 ods. 2 CSP. 18. Odvolací súd považoval za dôvodnú námietku žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku aj pokiaľ ide o samotné porušenie čl. 6 písm. b) smernice, keď v priebehu konania žalovaný poukazoval na povinnosť súdu skúmať porušenie čl. 6 písm. b) smernice v rámci šesťmesačných referenčných období, v rámci čoho tvrdil, že pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času nie je možné do výpočtov zahŕňať čas odpočinku (t.j. dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN, voľno za prácu vo sviatok a pod., tzv. neutralizáciu), že je potrebné rozlišovať medzi „pracovným časom“ a „časom odpočinku“ a že fond pracovného času zahŕňa aj nepracovné doby (dovolenka, PN a pod.), ktoré nemožno automaticky považovať za výkon služby. Súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo nemožno pri posudzovaní veci vychádzať priamo zo samotnej smernice alebo z judikatúry SD EÚ týkajúcej sa referenčných období. V tomto smere pritom žalovaný spochybňoval spôsob výpočtu žalobcu (pri prvom výpočte žalobcu aj to, že vychádzal z hypotetického modelu rozvrhu služieb, ktorý nezodpovedal reálnemu nerovnomernému rozvrhnutiu služobného času žalobcu s referenčným obdobím šiestich mesiacov), ktorý vychádzal z fondu pracovného času, keď fond pracovného času v sebe zahŕňa aj čas odpočinku a namietal, že výpočty žalobcu nepreukazujú, že malo dôjsť k prekročeniu 48-hod. priemerného týždňového služobného času, predložil vlastnú argumentáciu smerujúcu k spochybneniu správnosti výpočtu žalobcu (uviedol, že jediný správny spôsob kontroly, či došlo k prekročeniu maximálneho týždenného priemerného pracovného času,
je spôsobom referenčných období dlhých 6 mesiacov) a podklady k výpočtu – mesačné prehľady plánu služieb pre žalobcu (pozn. odvolacieho súdu: plány predložené žalobcom nie sú čitateľné), ku ktorým sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevyjadril. Súd prvej inštancie pre účely posúdenia prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času prihliadol len na výpočet predložený žalobcom (i keď nie je zrejmé ako a v akom rozsahu), ktorý bol fakticky založený na započítaní hodín služobnej pohotovosti do hodín fondu pracovného času bez toho, aby sa riadne vysporiadal s námietkami žalovaného ohľadom tohto výpočtu. Preto považoval odvolací súd za dôvodnú argumentáciu žalovaného, že súd prvej inštancie sa s otázkou neutralizácie dní v rámci referenčného obdobia dostatočne nevysporiadal, hoci na ňu žalovaný počas konania opakovane poukazoval. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu aj to, že ak súd prvej inštancie uviedol, že za obdobie 3 roky spätne ku dňu podania žaloby odpracoval žalobca nad maximálny priemerný rozsah pracovného času 1.252 hod., uvedené nezohľadňuje (i) opravu výpočtu žalobcom v podaní zo dňa 13.02.2024, kde uviedol, že správny počet hodín je 1.251 hod., a ani (ii) neskorší výpočet žalobcu v podaní zo dňa 04.11.2024 (žalovaným namietaný ako metodicky nesprávny), podľa ktorého za obdobie 3 roky pred podaním žaloby žalobca odpracoval nad maximálny rozsah pracovného času 948 hod. (v r. 2020 – 200 hod., v r. 2021 – 285 hod., v r. 2022 – 315 hod. a v r. 2023 148 hod.). 19. Odvolací súd vyhodnotil žalovaným prednesené otázky v rámci prvoinštančného konania za otázky podstatného významu pre spravodlivé rozsúdenie veci, na ktoré bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku povinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však takáto odpoveď na položené otázky nevyplýva. Pri priznaní nároku na nemajetkovú ujmu žalobcovi, nie je zrejmý záver, prečo argumentácia žalovaného v tejto časti neobstála, čím súd prvej inštancie zaťažil svoje rozhodnutie vadou v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Pre účely naplnenia práva na spravodlivý proces a tomu prislúchajúceho práva na riadne odôvodnenie rozsudku sa vyžaduje, aby odôvodnenie rozsudku bolo výsledkom právno-analytickej činnosti, ktorá následne podlieha prieskumu súdov vyššieho stupňa. Ak určitý záver nedisponuje dostatočným argumentačným základom súdu prvej inštancie, je potom vylúčená aj možnosť riadneho odvolacieho prieskumu pre nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tejto časti preto odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného ako dôvodnú. 20. Poukazujúc na vyššie uvedené, konštatujúc čiastočnú dôvodnosť odvolania žalovaného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (v prisudzujúcej časti vrátane závislého výroku o trovách konania - výroky I., III. a IV.) zrušil v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil v zmysle ust. § 391 ods. 1, 3 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom rozhodnutí súd prvej inštancie zohľadní odvolacím súdom vytýkané nedostatky, teda sa vysporiada aj s právnou argumentáciou žalovaného v súvislosti so žalobcom tvrdeným porušením čl. 6 písm. b) smernice, teda či táto argumentácia žalovaného a jeho námietky k výpočtom priemerného pracovného času v tomto prípade môžu, resp. nemôžu obstáť z konkrétnych dôvodov a opätovne, aj v súvislosti s touto právnou argumentáciou vyhodnotí, či na strane žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, v dôsledku toho k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice a k vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. 21. Súd prvej inštancie sa tiež vysporiada s argumentáciou žalovaného o potrebe skúmať porušenie čl. 6 písm. b) smernice v rámci šesťmesačných referenčných období a v tejto súvislosti s jeho poukazmi na čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) a čl. 19 smernice a ust. § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., v ktorom má byť podľa žalovaného zakotvené referenčné obdobie v trvaní 6 mesiacov. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že pojem referenčné obdobie nemožno, podľa názoru odvolacieho súdu, uplatňovať mechanicky, keď nemôže slúžiť ako nástroj na legalizáciu systematického preťažovania pracovníkov, teda keď pracovný režim v dlhodobom horizonte pravidelne vedie k prekračovaniu maximálneho týždenného fondu. Cieľom smernice je ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov, a preto referenčné obdobie nesmie byť zneužité na systematické prekračovanie limitov. Aj keby boli hodiny rozpočítané v rámci teoretického referenčného rámca, prípadný záver súdu prvej inštancie (po vysporiadaní sa s relevantnou argumentáciou žalovaného) o tom, že žalobca v období troch rokov (05/2020 do 05/2023) opakovane a systematicky presahoval limit 48 hod. týždenne (vrátane služobnej pohotovosti na pracovisku), by zakladal porušenie čl. 6 písm. b) smernice. 22. Keďže odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie pre jeho nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť záveru o prekročení maximálnej hranice priemerného týždenného
pracovného času, a tým vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu, osobitne sa nevyporiadaval s odvolacou argumentáciou žalovaného ohľadne stanovenia výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a jej (ne)primeranosti, nakoľko touto má význam sa zaoberať až v prípade preukázania, že k nemajetkovej ujme došlo. 23. Pre účely ďalšieho konania na margo námietky žalovaného, že nebola preukázaná existencia žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy, odvolací súd uvádza, že v prípade, ak bude preukázané prekročenie 48-hod. priemerného týždenného pracovného času, pričom cieľom smernice je chrániť bezpečnosť a zdravie zamestnanca určením maximálnej doby týždenného pracovného času, denného odpočinku, týždenného odpočinku, ročnej dovolenky a prestávok v práci, nie je potrebné zisťovať, aký dopad má prekročenie maximálneho týždenného pracovného času na žalobcu či príslušníkov jeho rodiny, postačujúce je, že právo na denný a týždenný odpočinok po ťažkej a zodpovednej práci nebolo zachované. Prípadný záver o opakovanom prekročení týždenného pracovného času v rozpore so smernicou by tak zákonite evokoval, že žalobca nemohol tento čas venovať odpočinku, načerpaniu energie, udržaniu kondície, svojim záľubám, rodine, čo by predstavovalo zásah do súkromného a rodinného života žalobcu, teda ujmu priamo vyvolanú porušením únijného práva. Právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia sú jedným z najvýznamnejších osobnostných práv. Takúto ujmu spočívajúcu v uplynutí času by už žalobcovi nebolo možné vrátiť, kde vzhľadom na charakter takéhoto potenciálneho zásahu do práv žalobcu by už neprichádzala do úvahy žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie následkov, ako ani morálna satisfakcia (napr. ospravedlnenie a pod.), ktorá by vzhľadom na nezvratnú stratu voľného času nebola, podľa názoru odvolacieho súdu, dostatočným zadosťučinením. 24. Odôvodnenie rozhodnutia je povinný súd prvej inštancie vypracovať tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 CSP, t.zn. musí v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nároku uplatnenom žalobcom; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 CSP). 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).