Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4To/32/2026 1125012376 23. 04. 2026 JUDr. Karol Kováč ECLI:SK:KSBA:2026:1125012376.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a členov senátu Mgr. Michala Kačániho, PhD. a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného A. N., pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I z 27.01.2026, sp. zn. 17T/25/2025, na verejnom zasadnutí konanom 23. apríla 2026, takto rozhodol: Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. N., nar. XX.XX.XXXX zamieta. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Mestského súdu Bratislava I z 27.01.2026 sp. zn. 17T/25/2025, bol obžalovaný A. N. uznaný vinným zo spáchania prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že dňa 01.06.2025 v čase okolo 19:45 hod., na ulici za budovou podniku C. na adrese H. XX, D.-N., na mieste verejnosti prístupnom, fyzicky napadol poškodeného A. J., a to tak, že podišiel k poškodenému a hlavou ho udrel do oblasti tváre, pričom mu uvedeným konaním spôsobil ľahké zranenie v podobe zlomeniny nosa, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie, avšak bez práceneschopnosti poškodeného. Za uvedenú trestnú činnosť bol podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný prostredníctvom obhajcu písomným podaním doručeným súdu dňa 09.02.2026 odvolanie, ktoré smerovalo voči všetkým jeho výrokom. V odôvodnení odvolania uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že skutok je trestným činom. Ďalej namietal, že uložený trest je neprimeraný. Krajský súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v § 316 Trestného poriadku. V dôsledku absencie dôvodov na uvedený postup súd následne nariadil na deň 23.04.2026 verejné zasadnutie. Obžalovaný A. N. sa na tento úkon nedostavil, pričom svoju neúčasť ospravedlnil písomným podaním predloženým súdu pred začiatkom verejného zasadnutia obhajcom. V rámci podania obžalovaný požiadal, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti. Za tejto situácie krajský súd postupoval podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku a verejné zasadnutie vykonal v neprítomnosti obžalovaného. Zároveň postupom podľa § 294 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol, že verejné zasadnutie vykoná aj bez účasti poškodeného.
Na verejnom zasadnutí obhajca uviedol, že sa pridržiava podaného odvolania a jeho dôvodov. Má za to, že súd sa nevyrovnal s rozpormi medzi výpoveďou obžalovaného a poškodeného a nezaujal k tomu náležité stanovisko. Rovnako konanie obžalovaného nesprávne právne kvalifikoval, v posudzovanej veci mal byť použitý materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona. Nestačilo poukázať iba na priestupky, ktorých sa obžalovaný v minulosti dopustil, navyše tieto priestupkové spisy neboli ani na mestskom súde vyžiadané a oboznámené. Priestupkový register, prípadne register trestov, nie je v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona takou okolnosťou, ktorá by mala byť posudzovaná pri hodnotení stupňa závažnosti skutku. Má za to, že súd pochybil aj pri ukladaní trestu, keď iba mechanicky uložil podmienečný trest odňatia slobody a nezaoberal sa možnosťou uložiť obžalovanému aj iný alternatívny druh trestu, pričom v konaní pred súdom bol zo strany obhajoby navrhovaný peňažný trest. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Alternatívne navrhol, aby krajský súd po zrušení napadnutého rozsudku vo výroku o treste sám rozhodol tak, že obžalovanému uloží peňažný trest alebo iný primeraný druh trestu. Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Odvolací súd v intenciách § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, prihliadajúc pritom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ale mohli by odôvodňovať podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného A. N. nie je dôvodné. Po splnení si prieskumnej povinnosti dospel krajský súd k záveru, že prvostupňový súd vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci a tieto vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku. Mestský súd ustálil skutkový stav uvedený vo výrokovej časti rozsudku v súlade s výsledkami dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní a v odôvodnení rozhodnutia v zmysle § 168 Trestného poriadku jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa mestský súd vyrovnal s obhajobnými tvrdeniami obžalovaného. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu. Vychádzajúc zo skutkovej vety podanej obžaloby a zákonnej skutkovej podstaty žalovaného trestného činu bolo úlohou súdu prvého stupňa zistiť, či sa obžalovaný A. N. dopustil takého úmyselného fyzického konania, ktoré možno považovať za výtržnosť, a ktorého sa zároveň dopustil na mieste verejnosti prístupnom. S poukazom na prezentovanú obhajobu a odvolacie námietky obžalovaného bolo súčasne potrebné náležite posúdiť, či skutok dosahuje vyšší než nepatrný stupeň závažnosti podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona. V konaní nebolo sporné, že dňa 01.06.2025 v čase približne o 19:45 hod. došlo za budovou podniku C. na H. ulici v D. k fyzickému kontaktu medzi obžalovaným a poškodeným A. J.. Obžalovaný sám priznal, že poškodeného udrel hlavou do oblasti nosa, pričom práve tento úder mal za následok krvácanie a následne lekársky zistenú zlomeninu nosa. Táto podstatná časť skutkového deja je teda potvrdená nielen výpoveďou poškodeného, ale aj samotnou výpoveďou obžalovaného a lekárskou správou. Rovnako neboli v konaní sporné ani následky tohto incidentu na zdraví poškodeného podrobne opísané v obžalobe. Spornou zostala predovšetkým otázka, či fyzickému útoku zo strany obžalovaného predchádzalo strčenie alebo iné fyzické napadnutie zo strany poškodeného. Obžalovaný tvrdil, že poškodený ho ako prvý sotil rukami do oblasti hrude, na čo reagoval úderom hlavou. Poškodený však túto okolnosť jednoznačne poprel a uviedol, že obžalovaného fyzicky nenapadol, ani do neho nesotil. Výpoveď svedkyne A. N. síce nezachytáva samotný moment útoku, avšak významne korešponduje s výpoveďou poškodeného v tom, že jej obžalovaný po návrate na terasu uviedol, že poškodený ho slovne napadol, nie že by ho predtým fyzicky napadol alebo sotil. Súd prvého stupňa v tomto smere logicky správne uviedol, že táto okolnosť dôvodne oslabuje vierohodnosť obhajobnej verzie obžalovaného o bezprostrednom fyzickom útoku poškodeného. Ak by totiž poškodený obžalovaného skutočne fyzicky
napadol ako prvý, bolo by logické očakávať, že obžalovaný túto skutočnosť bezprostredne po incidente uvedie aj svedkyni A. N., najmä keď bol ňou konfrontovaný s tým, čo sa stalo. Ani v prípade, ak by medzi obžalovaným a poškodeným pred samotným úderom došlo k slovnej výmene názorov alebo k určitému napätiu, takáto okolnosť sama osebe nemôže ospravedlniť fyzický útok vedený hlavou do oblasti tváre. Úder hlavou do nosa predstavuje intenzívny fyzický zásah do telesnej integrity inej osoby, ktorý je spôsobilý vyvolať zranenie, čo sa v posudzovanej veci aj stalo. Reakcia obžalovaného preto zjavne prekročila rámec primeraného riešenia konfliktnej situácie a nemožno ju hodnotiť ako spoločensky akceptovateľné konanie. V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že obrana obžalovaného založená na tvrdení, že poškodený mal byť iniciátorom konfliktu, respektíve, že jeho konaniu predchádzalo násilné alebo provokatívne správanie zo strany poškodeného, nebola pre právne posúdenie veci podstatná. Skutková podstata prečinu výtržníctva sa totiž posudzuje predovšetkým z hľadiska objektívnej stránky, ktorá je determinovaná samotným konaním páchateľa spočívajúcim vo výtržnosti alebo hrubej neslušnosti na verejnosti alebo na mieste verejnosti prístupnom. Táto objektívna stránka sa nezameriava na zisťovanie toho, kto bol iniciátorom konfliktu, ani na okolnosti, ktoré konfliktu predchádzali, pokiaľ tieto nedosahujú intenzitu okolností vylučujúcich protiprávnosť. V prejednávanej veci bolo rozhodujúce, či obžalovaný svojím úmyselným konaním napadol inú osobu a tým ohrozil verejný poriadok. Za situácie, keď bolo bez pochybností preukázané, že obžalovaný fyzicky zaútočil na poškodeného úderom hlavou do oblasti tváre, pričom tento útok mal za následok zranenie, nemôže obstáť obrana smerujúca k preneseniu zodpovednosti na poškodeného len na základe tvrdeného predchádzajúceho správania. Bez relevancie teda bolo aj tvrdenie obžalovaného, že súd prvého stupňa sa náležite nevysporiadal s rozpormi medzi jeho výpoveďou a výpoveďou poškodeného. Je potrebné zdôrazniť, že tieto rozpory sa týkali predovšetkým otázky, či fyzickému útoku zo strany obžalovaného predchádzalo údajné strčenie zo strany poškodeného. V tejto časti skutkového deja súd prvého stupňa vykonané dôkazy vyhodnotil a presvedčivo odôvodnil, prečo nepovažoval obhajobnú verziu obžalovaného za vierohodnú. Naopak, v podstatnej a rozhodujúcej časti skutkového deja, a to že k fyzickému útoku zo strany obžalovaného došlo, medzi výpoveďami obžalovaného a poškodeného nebol rozpor. Krajský súd sa preto plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že obžalovaný A. spôsobom opísaným v skutkovej vete obžaloby na mieste verejnosti prístupnom úmyselne fyzicky napadol poškodeného spôsobom, ktorý bol spôsobilý narušiť verejný poriadok a vyvolať pohoršenie alebo obavy. Obžalovaný preto svojím konaním formálne naplnil všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. V plnej miere sa možno stotožniť aj s právnym záverom súdu prvého stupňa vo vzťahu k materiálnej stránke žalovaného konania. Pri posudzovaní stupňa závažnosti skutku v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona je potrebné vychádzať predovšetkým zo spôsobu vykonania činu, jeho následkov, okolností, za ktorých bol spáchaný, miery zavinenia a pohnútky páchateľa. V prejednávanej veci obžalovaný použil fyzické násilie vo forme úderu hlavou do oblasti tváre takej razancie, že následkom jeho konania bola zlomenina nosa poškodeného, respektíve konkrétna nezanedbateľná ujma na zdraví vyžadujúca lekárske ošetrenie. Takéto konanie zjavne presahuje rámec bagateľného incidentu. Pokiaľ obžalovaný namietal, že súd prvého stupňa neprípustne prihliadal na jeho predchádzajúci spôsob života, krajský súd tejto námietke v zásade dáva za pravdu v tom smere, že predchádzajúci spôsob života páchateľa nepatrí medzi kritériá rozhodné pre posúdenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona. Uvedená okolnosť je relevantná najmä pri úvahách o druhu a výmere trestu, nie však pri posudzovaní samotnej trestnosti činu. Napriek tomu však aj bez prihliadnutia na predchádzajúce správanie obžalovaného dosahuje jeho konanie intenzitu, ktorá jednoznačne prekračuje hranicu potrebnú pre vyvodenie trestnej zodpovednosti. Krajský súd opakuje, že preukázané konanie obžalovaného spočívalo v úmyselnom fyzickom útoku vedenom na citlivú časť tela, ktorý viedol k reálnemu poškodeniu zdravia, odohral sa na mieste verejnosti prístupnom a bol spôsobilý narušiť verejný poriadok. Za týchto okolností nemožno dospieť k záveru, že by išlo o skutok nepatrnej závažnosti, a preto je správny záver súdu prvého stupňa, že bola naplnená aj materiálna stránka prečinu výtržníctva.
Nadriadený súd preto uzatvára, že všetky zistené a preukázané skutočnosti vyplývajúce z vykonaných dôkazov, tvoria ucelený, logický a vzájomne sa dopĺňajúci celok, ktorý nevzbudzuje žiadne rozumné pochybnosti o vine obžalovaného zo stíhaného prečinu. Ani pri skúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na zrušenie alebo zmenu uloženého trestu. Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Trestného zákona, ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov. Ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Trestného zákona základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení má uložený trest zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho vyplynúť. K osobe obžalovaného súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, na základe ktorého bolo zistené, že v minulosti sa dopustil priestupkov rôzneho charakteru, a to štyrikrát na úseku cestnej premávky a dvakrát proti občianskemu spolunažívaniu. Z odpisu registra trestov vyplynulo, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný. Prvostupňový súd v súlade so stavom veci zistil a ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy. V tomto smere mestský súd správne postupoval tak, že u obžalovaného nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť. Krajský súd na tomto mieste dopĺňa, že hoci obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný, v minulosti sa opakovane dopustil konania proti občianskemu spolunažívaniu, teda protiprávneho správania obdobného charakteru, aký má aj žalovaný trestný čin. Za týchto okolností preto nemožno konštatovať, že obžalovaný viedol pred spáchaním žalovaného skutku riadny život. Východiskom pri rozhodovaní o uložení sankcie obžalovanému bol § 364 ods. 1 Trestného zákona, ktorý ustanovuje trest odňatia slobody v rozpätí až na 3 roky. Za týchto okolností považuje krajský súd uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov za zodpovedajúci všetkým zákonným kritériám a primeraný závažnosti spáchaného činu, ako aj osobe obžalovaného. Pri úvahe o konkrétnej výmere trestu súd prvého stupňa správne prihliadol na spôsob vykonania činu, jeho následky spočívajúce v ohrození verejného poriadku a reálnom poškodení zdravia poškodeného, ako aj na okolnosti, za ktorých bol skutok spáchaný. Obžalovaný sa dopustil úmyselného fyzického útoku na verejne prístupnom mieste, pričom jeho konanie nebolo len impulzívnym a zanedbateľným excesom, ale vyústilo do konkrétneho zranenia, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie. Krajský súd sa pri skúmaní napadnutého výroku o treste nestotožnil s námietkou obžalovaného, že súd prvého stupňa sa dostatočne nezaoberal možnosťou uloženia alternatívneho druhu trestu. Zo spisového materiálu vyplýva, že súd vykonal všetky jemu dostupné lustrácie smerujúce k zisteniu pomerov obžalovaného. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný svojou dobrovoľnou neúčasťou na hlavnom pojednávaní nevytvoril priestor na bližšie objasnenie svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov, ktoré sú nevyhnutným predpokladom pre úvahu o uložení peňažného trestu alebo iného alternatívneho druhu sankcie. Za takejto dôkaznej situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať, že nepristúpil k uloženiu peňažného trestu, keďže absentovali relevantné podklady pre posúdenie jeho primeranosti a vykonateľnosti.
Naopak, uloženie podmienečného trestu odňatia slobody pri dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby predstavuje v danom prípade primeranú reakciu na spáchaný trestný čin. Takto uložený trest dostatočne zohľadňuje skutočnosť, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný, pričom zároveň reflektuje aj povahu a závažnosť jeho konania. Podmienečný odklad výkonu trestu súčasne poskytuje obžalovanému priestor pre nápravu bez nutnosti výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody, pričom hrozba nariadenia jeho výkonu má v jeho prípade zabezpečiť primeraný preventívny efekt. Z hľadiska všetkých vyššie uvedených skutočností možno trest uložený súdom prvého stupňa považovať za zákonný, primeraný a spravodlivý, ktorý napĺňa požiadavky individuálnej aj generálnej prevencie. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.