Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/72/2021 z 26. 2. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7Co/72/2021 1217220172 26. 02. 2026 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2026:1217220172.4

Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcov: 1/ F. W., nar. X.X.XXXX, bytom O. X, Z., 2/ F. I., nar. XX.X.XXXX, bytom Za Š. X, W., 3/ W.. S. K., nar. X.X.XXXX, bytom K. X, Z., 4/ W.. W. M., nar. X.X.XXXX, bytom K. X, Z., 5/ V. H., nar. X.X.XXXX, bytom O. Č.. XXX, časť obce E., 6/ R.. L. H., nar. X.X.XXXX, bytom K. X, Z., 7/ W.. F.. N. N. L., nar. XX.X.XXXX, bytom L. Č.. XX, 8/ Y. N., nar. X.X.XXXX, bytom K. X, Z., 9/ V. N., nar. XX.X.XXXX, bytom K. X, Z., 10/ Ľ. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X, Z., 11/ W. R., nar. X.X.XXXX, bytom K. X, Z., 12/ B. I., nar. XX.X.XXXX, bytom K. X, Z., 13/ L. M., nar. X.X.XXXX, bytom Na N. XX, Z., 14/ F. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. X, Z., 15/ B.. V. Š., B.. (B. K.), nar. XX.X.XXXX, bytom K. X, Z., 16/ V. L., nar. X.X.XXXX, bytom K. X, Z., 17/ W.. F. K., nar. XX.X.XXXX, bytom T. X, Z., 18/ W.. R. W., nar. XX.X.XXXX, bytom K. X, Z., 19/ O. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom K. X, Z., 20/ W.. Ľ. H., nar. XX.X.XXXX, bytom K. X, Z., 21/ Y. M., nar. XX.X.XXXX, bytom K. X, Z., 22/ F. Y., nar. X.X.XXXX, bytom W. X, Z., 23/ B. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom K. X, Z., 24/ R. T., nar. XX.X.XXXX, bytom K. X, Z., 25/ B. Ž., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. Č.. XXX, 26/ M. N., nar. XX.X.XXXX, bytom N. X, Z., 28/ I. M., nar. X.X.XXXX, bytom K. X, Z., 29/ B. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XX, M. I. O., 30/ N. N., nar. XX.X.XXXX, bytom K. X, Z., 31/ W. U., nar. X.X.XXXX, bytom K. X, Z., žalobcovia 1/ až 13/ a 15/ až 31/ zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Viera Kuruczová, s.r.o., IČO: 51 265 656, so sídlom Vajnorská 32A, Bratislava proti žalovaným: 1/ Hlavné mesto SR Bratislava, IČO: 603 481, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, zast. správcom majetku: Mestská časť Bratislava - Ružinov, IČO: 00 603 155, so sídlom Mierová 21, Bratislava, 2/ W. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom I. X, Z., 3/ Z. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom I. X, Z., 4/ R.. T. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ľ. I. X, Z., 5/ F. N., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XX, R. B. X., o určenie, že žalovaný 5/ nemá právo vstavby, o odvolaní žalobcov proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 4.9.2020, č. k. 29C/11/2017-567, takto rozhodol: V odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7Co/72/2021 sa v y h o v u j e návrhu žalobcov zo dňa 23.2.2026 tak, že sa pripúšťa, aby z konania na strane žalobcov vystúpil: 25/ B. Ž., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. Č.. XXX, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Viera Kuruczová, s.r.o., IČO: 51 265 656, so sídlom Vajnorská 32A, Bratislava a na jeho miesto vstúpil: NINO-REAL, s.r.o., IČO: 47 020 083, so sídlom Záborského 3, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Viera Kuruczová, s.r.o., IČO: 51 265 656, so sídlom Vajnorská 32A, Bratislava. Rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov (výrok I.), vyslovil, že žalovaný 5/ má voči žalobcom spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.) a žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.) 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 488, § 489, § 531 ods. 1, 2, § 534, § 524 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 137 ods. 1, 2, § 139

ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), (ďalej len „Stavebný zákon“), § 6 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“), § 21 ods. 1, 2, 3, § 22 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“) a vecne tým, že žalobcovia ako vlastníci bytov a k nim prislúchajúcich spoluvlastníckych podielov v bytovom dome na K. U. Č.. X - X O. Z. sa po poslednej (pripustenej) zmene žaloby domáhali určenia, že žalovaný 5/ nemá právo vstavať do priestoru povaly bytového domu so súpisným číslom XXXX na K. U. X-X O. Z., postavenom na pozemku parc. č. XXXXX/X, parc. č. XXXXX/ X a parc. č. XXXXX/X, k. ú. G., byty č. XX a č. XX - podkrovie vo vchode K. X, byt č. XX - podkrovie vo vchode K. X a byty č. XX a č. XX - podkrovie vo vchode K. X, podľa Zmluvy o vstavbe bytov zo dňa 3.2.2000 (ďalej aj ako „Zmluva o vstavbe“) uzavretej medzi žalovaným 1/ na strane jednej a na strane druhej žalovanými 2/ až 4/, alternatívne určenia, že právo žalovaného 5/ vykonať uvedenú vstavbu do priestoru povaly predmetného bytového domu nie je. Žalovaní 1/ až 4/ sú zmluvnými stranami Zmluvy o vstavbe zo dňa 3.2.2000, predmetom ktorej bol záväzok žalovaných 2/ až 4/ vstavať do podkrovia bytového domu 5 bytových jednotiek rekonštrukciou podkrovia, pričom vlastníkom novovystavaných bytov mali byť stavebníci, žalovaný 2/ dvoch bytov vo vchode K.H. X, žalovaná 3/ jedného bytu vo vchode K. X a žalovaný 4/ dvoch bytov vo vchode K. X. Zmluva obsahuje záväzok stavebníkov najneskôr do troch mesiacov od účinnosti zmluvy požiadať príslušný stavebný úrad o vydanie stavebného povolenia na vstavbu bytov a zároveň záväzok do dvanástich mesiacov odo dňa, keď nadobudne právoplatnosť stavebné povolenie dokončiť vstavbu bytov a vykonať ich kolaudáciu, najneskôr však do 31.6.2001. Žalovaní 2/ až 5/ sú zmluvnými stranami Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností zo dňa 9.2.2010 (ďalej aj ako „Zmluva o postúpení“), predmetom ktorej bolo postúpenie práv a povinností žalovaných 2/ až 4/ zo Zmluvy o vstavbe zo dňa 3.2.2000 na žalovaného 5/, pričom žalobcovia nie sú jej zmluvnými stranami a o jej uzavretí nemali vedomosť. 3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal namietanou pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného 1/. Uviedol, že žalovaný 1/ okrem toho, že bol jednou zo zmluvných strán Zmluvy o vstavbe bytov zo dňa 3.2.2000 (vtedy ako vlastník všetkých bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome), je v súčasnosti aj vlastníkom dvoch bytov v bytovom dome. V danom prípade ide na strane vlastníkov bytov a nebytových priestorov (žalobcov) o nerozlučné spoločenstvo, keďže ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého; platí teda, že ak nevystupuje na strane žalobcov, musí v konaní vystupovať na starne žalovaných. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný v čase podania žaloby bol pasívne legitimovaným v tomto konaní. Na základe obsahu listu vlastníctva č. XXXX, z ktorého vyplýva, že ako vlastník bytu č. X a č. X vo vchode K. X je uvedené Hlavné mesto SR Bratislava, ako správca Mestská časť Z. - L., konštatoval, že tomu zodpovedá aj označenie žalovaného 1/ v žalobe, ktoré považoval za súladné s ustanovením § 6 ods. 4 zákona o majetku obcí. Zároveň uviedol, že petit poslednej zmeny žalobného návrhu, ktorú súd pripustil uznesením zo dňa 28.2.2020, č. k. 29C/11/2017-493, sa týka len subjektívneho práva žalovaného 5/, jeho práva vstavby, nie však platnosti a účinnosti zmluvy o vstavbe, resp. zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností, ako to bolo v čase podania žaloby a to isté platí aj v prípade žalovaných 2/ až 4/. K poslednej pripustenej zmene žalobného petitu prvoinštančný súd tiež uviedol, že v danom prípade nejde o alternatívny petit. Žalobcovia sa domáhali, aby súd určil, že žalovaný 5/ nemá právo vstavať do priestoru povaly bytového domu, alternatívne určenia, že právo žalovaného 5/ vykonať vstavbu do priestoru povaly bytového domu nie je. Alternatívny petit je návrhom, aby súd zaviazal žalovaného na dve alebo viaceré plnenia. Do úvahy prichádza tam, kde z hmotného práva vyplýva, že záväzok je možné splniť viacerými spôsobmi a že právo voľby má dlžník. V predmetnej veci je však voľba spôsobu plnenia z logiky veci vylúčená, vyhovujúci určovací výrok by bol v oboch prípadoch fakticky obsahovo totožný. 4. Vzhľadom k tomu, že v danej veci ide o žalobu podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), prvoinštančný súd sa musel vysporiadať s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na navrhovanom určení. Konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade nie je daný naliehavý právny záujem, a preto žalobu zamietol. Súd prvej inštancie uviedol, že poslednou pripustenou zmenou žalobného petitu sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že žalovaný 5/ nemá právo vstavať do priestoru povaly bytového domu podľa Zmluvy o vstavbe bytov zo dňa 3.2.2000, resp., že právo žalovaného 5/ vykonať vstavbu do priestoru povaly bytového domu podľa Zmluvy o vstavbe bytov zo dňa 3.2.2000 nie je. Medzi stranami nebolo sporným, že žalovaný 5/ sa domáhal vydania stavebného povolenia a svoje právo stavby odvodzuje od Zmluvy o vstavbe bytov a Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností. Súd prvej inštancie konštatoval, že je pravdivé tvrdenie, že žalovaný 5/ nemá právo vstavať do priestoru

povaly podľa Zmluvy o vstavbe, resp. že právo žalovaného 5/ vykonať vstavbu podľa Zmluvy o vstavbe nie je, avšak poukázal na to, že žalovaný 5/ ani neodvodzuje svoje právo vykonať vstavbu, už len žiadať o vydanie stavebného povolenia, (len) na základe Zmluvy o vstavbe, ktorej nebol ani zmluvnou stranou, ale aj na základe Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností. Preto podľa názoru súdu prvej inštancie takýto vyhovujúci určujúci výrok nemôže byť pre žalobcov nijakým spôsobom užitočný a nemôže ustáliť právne vzťahy sporových strán. Naliehavý právny záujem podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno konštatovať ani vzhľadom na neistotu, či ohrozenie tvrdeného práva žalobcov. V prípade Zmluvy o vstavbe zo dňa 3.2.2000 došlo v priebehu konania na základe niekoľkonásobnej zmene žaloby k tomu, že žalobcovia už nenamietajú jej platnosť a účinnosť, nedomáhajú sa určenia jej neplatnosti a neúčinnosti. Predmetná zmluva je platná, nebol uvedený žiaden dôvod, pre ktorý by mala byť neplatná. Súd prvej inštancie konštatoval, že Zmluva o vstavbe obsahuje všetky náležitosti v súlade s citovanými ustanoveniami § 21 a nasl. zákona č. 182/1993 Z. z., účinnosť nadobudla zápisom do katastra nehnuteľností dňa 21.7.2000. Čo sa týka namietaného zániku účinku zmluvy s poukazom na čl. X ods. 2 zmluvy, prvoinštančný súd uviedol, že namietané ustanovenie zmluvy nepredstavuje rozväzovaciu podmienku uplynutím času. Išlo o záväzok stavebníkov v určenom čase vykonať jednotlivé úkony v stavebnom konaní, dokončiť vstavbu a vykonať kolaudáciu bytov, ktorého porušenie navyše ani nebolo sankcionované zmluvnou pokutou. Uzavrel, že nie je preto potrebné odstraňovať neistotu či ohrozenie tvrdeného práva. Existenciu naliehavého právneho záujmu nie je možné konštatovať ani z dôvodu, že v stavebnom konaní je podľa žalobcov právo vstavby žalovaného 5/ podľa Zmluvy o vstavbe bytov v stavebnom konaní neisté a sporné, nakoľko v stavebnom konaní je otázka platnosti Zmluvy o prevode práv a povinností predbežnou hmotnoprávnou otázkou pre posúdenie práva stavby žalovaného 5/ podľa § 139 ods. 1 Stavebného zákona. Stavebný úrad opakovane prerušil stavebné konanie naposledy rozhodnutím zo dňa 19.1.2018, a to podľa § 137 ods. 2 Stavebného zákona, podľa § 46, § 47, § 29 ods. 1 a § 26 Správneho poriadku do doby právoplatného konečného rozhodnutia súdu vo veci žaloby podanej vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na K. U. Č.. X - X O. Z.. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že stavebný úrad v zmysle upozornenia prokurátora a oznámenia o vybavení upozornenia prokurátora vyzval účastníkov konania k možnosti, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadrili k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia. Na základe tejto výzvy vlastníci bytov a nebytových priestorov stavebnému úradu oznámili, že podali žalobu v súvislosti s preukazovaním vlastníckych alebo iných práv podľa stavebného zákona a súvisiacich právnych predpisov na Okresný súd Bratislava II, a to dňa 19.12.2017. Je teda zrejmé, že sa jedná o žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom tohto konania v súčasnosti, po pripustení poslednej navrhovanej zmeny žaloby, nie sú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám podľa ustanovenia § 137 a § 139 Stavebného zákona. Stavebný úrad sa má pokúsiť o dosiahnutie dohody účastníkov pri tých námietkach, ktoré vyplývajú z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám, ale prekračujú rozsah jeho právomoci. V prípade, že medzi účastníkmi konania nedôjde k dohode o takejto námietke, odkáže stavebný úrad navrhovateľa alebo iného účastníka podľa povahy námietky na súd alebo na iný príslušný orgán a konanie preruší. K tomuto však v danom prípade nedošlo. Z predloženého rozhodnutia stavebného úradu o prerušení stavebného konania naopak vyplýva, že najprv došlo k podaniu žaloby a až následne z dôvodu podanej žaloby a čakania na právoplatné skončenie (tohto) súdneho konania stavebný úrad stavebné konanie prerušil. Stavebný úrad teda v rozhodnutí o prerušení stavebného konania neodkázal vlastníkov bytov na súd z dôvodu, že medzi účastníkmi konania nedošlo k dohode a rozsah takýchto námietok prekračuje právomoci stavebného úradu. Navyše v danom prípade v súčasnosti ani nejde o „iné práva k pozemkom a stavbám“ v súlade s ustanovením § 139 ods. 1 písm. a) - d) Stavebného poriadku. Nejde teda o námietku podľa ustanovenia § 137 ods. 1 Stavebného zákona, ktorá vyplýva z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom alebo stavbám a ktorá prekračuje rozsah právomoci stavebného úradu, kedy stavebný úrad odkáže navrhovateľa alebo iného účastníka na súd. Stavebný úrad tak ani neurobil. Rozhodnutiu o prerušení konania predchádzalo podanie žaloby. Spornosť nároku podľa názoru súdu prvej inštancie nepredstavuje ani konanie žalovaného 5/, ktorý vlastníkom bytov a nebytových priestorov predkladal návrh dohody o podmienkach vstavby. Z čl. II týchto návrhov je zrejmé, že predmetom dohody bola (len) špecifikácia podmienok nadstavby v nadväznosti na zmluvu o vstavbe bytov. Z uvedeného teda nevyplýva, že by žalovaný 5/ pochyboval o svojom práve vykonať vstavbu do podkrovia bytového domu. 5. Platnosťou a účinnosťou Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností zo dňa 9.2.2010 sa prvoinštančný súd nezaoberal. Existenciu práva vstavby žalovaného 5/ žalobcovia spojili len so Zmluvou o vstavbe bytov, ktorú súd prvej inštancie považoval za platnú a účinnú. Naviac, s ohľadom na vykonané dokazovanie, prvoinštančný súd uviedol, že zo zmluvy o vstavbe nevyplýva zákaz, nemožnosť postúpiť

práva a povinnosti z nej. Možnosť postúpenia práv a povinností nevylučuje ani čl. II ods. 1 zmluvy o vstavbe. Zároveň Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností zo dňa 9.2.2010 bola zapísaná do katastra nehnuteľností, pričom existuje zápis na liste vlastníctva č. 3432 v časti „Iné údaje“, že dňom právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia na vstavané byty nadobudne účastník zmluvy F. N. byty č. XX a XX vo vchodoch K. X - X, podľa O.-XXXX/XXXX zo dňa 21.6.2000 a podľa Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností Rozh. č. O.-XXXX/XX zo dňa 16.2.2010. Prvoinštančný súd konštatoval, že ani vyhovujúci určovací výrok v tomto konaní by na tejto skutočnosti nič nezmenil. Uviedol, že namietaná nevedomosť vlastníkov bytov a nebytových priestorov o postúpení práv a povinností zo zmluvy o vstavbe bytov, najmä však v časti týkajúcej sa zmeny osoby stavebníka, či neposkytnutie (nežiadanie) súhlasu s postúpením, v súlade s citovanými ustanoveniami § 531, § 524 a § 534 nespôsobuje neplatnosť tejto zmluvy. Prvoinštančný súd na záver uviedol, že rozhodnutie o tom, či žalovaný 5/ alebo ktokoľvek iný má právo uskutočniť, vykonať vstavbu stavebnou činnosťou je úlohou stavebného úradu v stavebnom konaní. Stavebný úrad je vo vzťahu k stavebníkovi oprávnený preskúmať splnenie podmienok pre vydanie stavebného povolenia, nejde o občianskoprávnu námietku. Samotný nesúhlas žalobcov s osobou stavebníka, žalovaného 5/ nepredstavuje naliehavý právny záujem na určení či na jeho strane existuje právo vykonať stavbu. 6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., keď úspešnému žalovanému 5/ priznal voči neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadnu náhradu neuplatnil, žalovaným 2/, 3/ a 4/ žiadne trovy nevznikli. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 7. Proti rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 8. Záver súdu týkajúci sa naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení považovali za arbitrárny a prísne formálny, a to napriek tomu, že aj samotný súd konštatoval, že žalovaný 5/ skutočne nemá právo vykonať vstavbu podľa Zmluvy o vstavbe. Žalovaný 5/ sa v stavebnom konaní domáha vydania stavebného povolenia na vstavbu bytov do povaly bytového domu práve na základe Zmluvy o vstavbe, ktorej nie je zmluvnou stranou, pričom tvrdí, tak v stavebnom konaní, ako aj v danom spore, že sa údajne stal jej zmluvnou stranou tým, že práva a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe (ako zmluvy upravujúcej synalagmatické právne vzťahy - vzájomné práva a povinnosti podľa § 21 ods. 2 zákona 182/1993 Z. z.) údajne nadobudol na základe Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností. Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností je však podľa názoru žalobcov neplatná a nenastali preto účinky postúpenia a prevzatia práv a povinností z nej na žalovaného 5/. Uvedené žalobcovia počas celého konania namietali a tieto námietky mal súd prvej inštancie prejudiciálne posúdiť za účelom rozhodnutia o žalobnom návrhu, čo však neurobil. Žalobcovia uviedli, že ak by súd na základe (zmeneného) žalobného návrhu žalobcov určil, že žalovaný 5/ nemá právo vykonať vstavbu do priestoru povaly bytového domu na základe Zmluvy o vstavbe, vyriešil by definitívne sporný vzťah (vzájomné práva a povinnosti) žalobcov/vlastníkov a žalovaného 5/ a tiež by vyriešil sporné právo žalovaného 5/ v stavebnom konaní. Mali za to, že nielen z dôvodu, že žalovaný 5/ nie je zmluvnou stranou Zmluvy o vstavbe, nemá právo vstavať byty do povaly bytového domu, ale aj z dôvodu, že práva a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe neprešli na žalovaného 5/, tento taktiež nemá právo realizovať výstavbu bytov podľa Zmluvy o vstavbe. Účinky postúpenia a prevzatia práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe, ako aj platnosť (a účinky) samotnej Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností mal súd prvej inštancie posúdiť prejudiciálne, nakoľko práva a povinnosti na vykonanie vstavby sú upravené len v Zmluve o vstavbe a táto je podľa ustálenej a zaužívanej praxe stavebného konania a v súlade s právnou úpravou zákona č. 182/1993 Z. z. podkladom pre preukázanie iného práva na vykonanie stavby (podľa § 139 ods. 1 Stavebného zákona). Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností je len úkonom, na základe ktorého sa žalovaný 5/ mal stať zmluvnou stranou Zmluvy o vstavbe namiesto žalovaných 2/ až 4/ (ak by bola táto zmluva platná a nadobudla účinky, čo však žalobcovia taktiež namietajú a rozporujú). Ak by súd prvej inštancie predbežne neplatnosť Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil a vyslovil a zároveň by vyhovel žalobnému návrhu žalobcov, odstránil by spornosť práva žalovaného 5/ v stavebnom konaní. Žalobcovia poukázali na to, že skutočnosť, že právo žalovaného 5/ vstavať byty podľa Zmluvy o vstavbe (z dôvodu, že

Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností je neplatná a nenastali jej účinky) je sporné, vyplýva z viacerých záverov stavebného úradu a z viacerých dokumentov vydaných v priebehu stavebného konania, ktoré preukazujú existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, najmä z Rozhodnutia o prerušení stavebného konania zo dňa 15.6.2017, č. M. XXX/XXXX/XX/AMR, z Upozornenia prokurátora - odstúpenie zo dňa 7.11.2017, v ktorom stavebný úrad výslovne vyhodnotil spornosť a neistotou v stavebnom konaní a potrebu riešenia podľa § 137 Staveného zákona: „T. j. k uvedenej účinnosti iného práva stavebníka uskutočniť stavbu ostáva naďalej v konaní právna neistota. V prípade, že stavebník na základe aktuálne napadnutej výzvy v prerušení konania nepredloží právne správne účinné vlastnícke alebo iné právo podľa príslušného ustanovenia § 139 ods. 1 stavebného zákona, je bezpochyby neprijateľné nepreskúmať jeho právnu istotu, a to uplatnením zákonne správnym postupom podľa § 137 stavebného zákona. ...v prípade, že by neprišlo k zmiernemu vybaveniu veci, je správny orgán oprávnený uplatniť v spornej veci zákonný postup podľa § 137 stavebného zákona“ a z Protestu okresnej prokuratúry zo dňa 28.10.2016, ktorá má za to, že: „v danom prípade nie je spornou platnosť samotnej zmluvy, ale skutočnosť, či je stavebník oprávnený uplatňovať práva z nej vyplývajúce, t. j. realizovať výstavbu“ (týmto mala okresná prokuratúra na mysli Zmluvu vstavbe) a z Rozhodnutia o opätovnom prerušení stavebného konania zo dňa 19.1.2018 s poukazom na podanú žalobu, a to v súlade s ustanoveniami § 137 ods. 2 Stavebného zákona a v spojení s § 29 ods. 1 Správneho poriadku. Tým, že súd prvej inštancie vyššie uvedené dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, a ich obsah nezohľadnil, dospel podľa názoru žalovaných na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym záverom, ktoré viedli k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a vydaniu nesprávneho a nedostatočne odôvodeného rozhodnutia vo veci. Žalobcovia mali za to, že výrok súdu podľa žalobného návrhu by bol pre žalobcov, ako aj žalovaného 5/ nepochybne užitočný, pretože práve Zmluva o stavbe predložená žalovaným 5/ do stavebného konania je podkladom pre vydanie stavebného povolenia, táto stanovuje práva a povinnosti v súvislosti so vstavbou a touto sú žalobcovia ako vlastníci a teda jej zmluvná strana viazaní (pokiaľ by sa pripustilo, že aj táto je platná a účinná). V danom spore bolo potrebné posúdiť, či je aj žalovaný 5/ touto Zmluvou o vstavbe viazaný, či nadobudol práva a povinnosti z nej Zmluvou o postúpení a prevzatí práv a povinností, ktorej platnosť a účinky žalobcovia rozporujú, a teda či je podľa podmienok Zmluvy o vstavbe oprávnený realizovať stavbu a má so žalobcami záväzkový vzťah. Podľa názoru žalobcov ak by súd na základe námietok žalobcov ohľadne neplatnosti Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností konštatoval a určil, že právo stavby zo Zmluvy o vstavbe žalovaný 5/ nemá, bolo by zrejmé, že toto na neho neprešlo Zmluvou o postúpení a prevzatí práv a povinností. Takýto výrok súdu by bol úplne jednoznačný a znamenal by (vzhľadom k tomu, že žalovaný 5/ nie je zmluvnou stranou Zmluvy o vstavbe), že právo stavby zo Zmluvy o vstavbe na neho neprešlo (a je neúčinné, spolu s ostatnými vzájomnými právami a povinnosťami upravenými v Zmluve o vstavbe). Navyše by to vyriešilo presne tú spornosť a neistotu, ktorú konštatoval stavebný úrad v Upozornení prokurátora - odstúpení zo dňa 7.11.2017. Prísny formalizmus a nesprávne právne posúdenie odôvodnenia napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie má podľa názoru žalobcov za následok, že súd sa dostatočne nezaoberal meritom veci - odôvodnenými námietkami žalobcov a právo žalovaného 5/ zo Zmluvy o vstavbe, ktoré je v stavebnom konaní sporné, a ktorého posúdenie nespadá do právomoci stavebného úradu, keďže sa jedná o hmotnoprávne posúdenie platnosti a účinkov právneho úkonu (Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe) ostalo sporné aj naďalej. Súd prvej inštancie teda nesprávnym právnym posúdením existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení nedal dostatočné odpovede na námietky žalobcov v spore ohľadne platnosti a účinkov Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností. Nesprávnym právnym posúdením naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, súd neposúdil najzásadnejšie hmotnoprávne námietky žalobcov v celej ich šírke, ktoré mali zásadný vplyv na odstránenie spornosti v stavebnom konaní (spornú platnosť a účinky Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností na žalovaného 5/ zo Zmluvy o stavbe) a teda v napadnutom rozsudku nedal odpoveď na všetky vo veci relevantné otázky. Nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku súd znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa mal otázkou platnosti a účinkov zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností podľa C.s.p. zaoberať ako otázkou predbežnou pre vyhlásenie určovacieho petitu, teda prejudiciálne mal súd vyhodnotiť obe žalobcami namietané zmluvy a v odôvodnení rozsudku sa otázkou ich platnosti a účinnosti vysporiadať (čo taktiež žalobcovia namietali). Ak by totiž súd vyhodnotil, že Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe je neplatná a nenastali jej účinky, znamenalo by to, že práva a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe na žalovaného 5/ neprešli, a teda, že žalovaný 5/ nemá na základe Zmluvy o vstavbe právo vstavať byty do priestoru povaly bytového domu. Takéto rozhodnutie by bolo jednoznačné a teda

aj užitočné pre žalobcov aj žalovaného 5/ a pre účely pokračovania v stavebnom konaní a vydania rozhodnutia. Určujúci petit by nepochybne vyriešil sporné právo žalovaného 5/ v stavebnom konaní. Ak by súd vyslovil záver, že žalobca nemá právo vstavať byty na základe Zmluvy o vstavbe, ustálili by sa tým právne vzťahy sporových strán a vyriešila by sa spornosť práva v stavebnom konaní, na určení čoho mali a majú žalobcovia naliehavý právny záujem. 9. Žalobcovia vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa Zmluvy o vstavbe uviedli, že tieto sú nesprávne, keďže žalobcovia nezmenili svoju právnu argumentáciu - počas celého sporu namietali, že Zmluva o vstavbe je neplatná a nenadobudla účinky, avšak po zmene žaloby podaním zo dňa 19.2.2020 sa už nedomáhali určenia jej neplatnosti a neúčinnosti v žalobnom návrhu (výrokom súdu) s poukazom na ustanovenia § 137 písm. c) a d) C.s.p. a ich právny výklad, nakoľko takéto určenie nevyplýva z osobitného právneho predpisu. Mali za to, že prvoinštančný súd sa mal otázkou platnosti a účinnosti Zmluvy o vstavbe (ako aj Zmluvy o prevzatí práv a povinností) zaoberať ako otázkou predbežnou a prejudiciálnou, ktorej vyriešenie by bolo podkladom pre vydanie rozhodnutia o (zmenenom) žalobnom návrhu žalobcov (určenie, že žalovaný 5/ nemá právo vykonať vstavbu do priestoru povaly bytového domu), na čo žalobcovia v priebehu celého sporu poukazovali. V prejednávanom spore mal konajúci súd najskôr (predbežne) vyhodnotiť platnosť a existenciu (účinky) oboch žalobcami napadnutých a namietaných zmlúv, na základe posúdenia a vyhodnotenia ktorých mal rozhodnúť o žalobnom návrhu žalobcov a teda o spornom práve stavby žalovaného 5/, pričom takéto rozhodnutie v spojení s odôvodnením (ohľadne prejudiciálneho posúdenia platnosti a účinkov zmlúv) by následne bolo jasným podkladom pre pokračovanie a vydanie rozhodnutia v stavebnom konaní. Žalobcovia tvrdili, že na nimi požadovanom určení bol a je daný naliehavý právny záujem, nakoľko platnosť a účinky zmlúv (údajne uzavretých medzi žalobcami a žalovaným 5/ ako účastníkmi stavebného konania), ktoré upravujú práva a povinnosti, je v stavebnom konaní sporná a otázka ich posúdenia spadá do právomoci súdov a nie stavebného úradu. Pretože už prebieha stavebné konanie a stavebný úrad nemôže uvedenú spornosť posúdiť (čo aj sám vyhodnotil už pred podaním žaloby) musí ju posúdiť súd - v tom spočíva naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože bez odstránenia spornosti, ktoré nespadá do právomoci stavebného úradu, tento nevie v stavebnom konaní pokračovať a rozhodnúť. Žalobcovia zároveň poukázali na to, že aj keď súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil, že Zmluva o vstavbe je platná a účinná, je nesporné, že žalovaný 5/ nie je jej zmluvnou stranou, čo konštatoval aj súd prvej inštancie, a navyše na žalovaného 5/ ani práva a povinnosti z nej neprešli a neboli prevedené, nakoľko Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností je neplatná a nemá vo vzťahu k žalobcom žiadne účinky - s čím sa však už súd prvej inštancie nezaoberal, keďže nesprávne, formalisticky a arbitrárne vyslovil, že žalovaný 5/ sa v stavebnom konaní domáha vydania stavebného povolenia nielen na základe Zmluvy o vstavbe, ale aj na základe Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností. Zmluva o vstavbe teda nemá žiadne účinky vo vzťahu k žalovanému 5/ (aj v prípade, že je platná a jej trvanie nezaniklo uplynutím dňa 30.6.2001), pretože práva a povinnosti z nej na žalovaného 5/ neprešli. K záverom súdu prvej inštancie, že Zmluva o vstavbe je platná a účinná žalobcovia ďalej uviedli, že uvedené právne posúdenie je nesprávne a trvali na svojej doterajšej právnej argumentácii. S poukazom na znenie § 578 Občianskeho zákonníka žalobcovia mali za to, že Zmluva o vstavbe zanikla uplynutím času, ktorý bol v nej stanovený a do ktorého boli žalovaní 2/ až 4/ povinní zrealizovať a skolaudovať vstavbu. Z obsahu Zmluvy o vstavbe je zrejmé, že sa jednalo o dobu, na ktorú bol záväzok obmedzený. Je zrejmé, že žalovaný 5/ si je tejto skutočnosti vedomý, keďže vlastníkov v bytovom dome oslovil v roku 2010 s návrhom na uzavretie novej zmluvy o nadstavbe a k žiadosti o stavebné povolenie predložil vybielenú Zmluvu o vstavbe. Žalobcovia uviedli, že aj prípade, že by aj u žalovaných 2/ až 4/ existovali okolnosti vylučujúce splnenie záväzku v zmysle odseku 3 čl. X, je potrebné poukázať na to, že žalovaní 2/ až 4/ v roku 2010 postúpili svoje práva a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe na žalovaného 5/ (t. j. prejavili vôľu nepostaviť byty), pričom žalovaný 5/ podal žiadosť o vydanie stavebného povolenia až v roku 2016 uvedomujúc si zánik Zmluvy o vstavbe uplynutím času, keďže mal záujem v roku 2010 uzavrieť so žalobcami novú zmluvu o nadstavbe a napokon sa odmlčal a vedomý si obsahu odsekov 2 a 3 čl. X. Zmluvy o vstavbe ohľadne zániku povinnosti uplynutím času a skutočnosti podľa predchádzajúcej odrážky, predložil stavebnému úradu vybielenú verziu Zmluvy o nadstavbe. Na to, aby bola Zmluva o vstavbe účinná je potrebné, aby mali jej zmluvné strany možnosť domáhať sa v jej zmysle plnenia z nej vyplývajúceho a aby bola zapísaná v katastri nehnuteľností. V danom prípade však Zmluva o vstavbe nie je zapísaná v katastri nehnuteľností a vzhľadom k tomu, že Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností bola uzavretá bez účasti, vedomia a súhlasu vlastníkov bytov a nebytových priestorov (resp. žalobcov), a teda je neplatná a nenadobudla účinky, Zmluva o vstavbe je z tohto dôvodu neplatná a neúčinná aj voči žalovanému 5/ v stavebnom konaní o vydanie stavebného povolenia. K záveru súdu prvej inštancie, že nie je potrebné

odstraňovať neistotu či ohrozenie tvrdeného práva, žalobcovia zdôraznili, že vo vzťahu k žalovanému 5/ bolo a je potrebné túto neistotu odstrániť a súd tak mal urobiť, mal sa zaoberať námietkami žalobcov a posudzovať platnosť a účinky Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností, na základe ktorej žalovaný 5/ v stavebnom konaní tvrdí, že na neho prešli práva a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe, v zmysle čoho odvodzuje svoje „iné“ právo stavby podľa § 139 ods. 1 Stavebného zákona. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na to, že práva zo Zmluvy o vstavbe (vrátane práva uskutočniť vstavbu) sú navyše aj premlčané, nakoľko neboli uplatnené ani lehote stanovenej v Zmluve o vstavbe (do 30.6.2001) a ani v trojročnej premlčacej lehote vyplývajúcej z ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo premlčí, ak sa neuplatnilo včas, pričom premlčujú sa všetky majetkové práva, s výnimkou vlastníckeho práva. Práva a povinnosti realizovať vstavbu do priestoru povaly bytového domu zjavne je právom, ktoré sa premlčuje. 10. Žalobcovia považovali za nesprávny aj záver prvoinštančného súdu, že po pripustení poslednej zmeny žaloby nie sú predmetom sporu vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám podľa ustanovenia § 137 a § 139 Stavebného zákona“. Poukázali na to, že v zaužívanej praxi stavebného konania a stavebných úradov je práve Zmluva o vstavbe tým právnym titulom, ktorý stanovuje tzv. iné práva pre stavebníka v stavebnom konaní (ako ďalšie aj vzájomné práva a povinnosti), ktoré ho oprávňujú na vykonanie vstavby podľa osobitného zákona, a to zákona č. 182/1993 Z. z. a preto sa ako podklad k žiadosti o stavebné povolenie predkladá. Iným dokumentom by v prípade realizácie vstavby bytov do (postaveného a už skolaudovaného) bytového domu stavebník svoje právo stavebnému úradu nepreukázal. Vyplýva to aj z konštatovania staveného úradu pred podaním žaloby v Upozornení prokurátora - odstúpení zo dňa 7.11.2017, ktorý výslovne uvádza, že „k uvedenej účinnosti iného práva stavebníka uskutočniť stavbu ostáva naďalej v konaní právna neistota“. Navyše pri posudzovaní iného práva v prípade žiadosti o vydanie stavebného povolenia pre vykonanie vstavby podľa ustanovenia § 139 ods. 1 Stavebného zákona vylučovacou metódou ani k inému záveru nemožno dôjsť, ako k tomu, že práve Zmluva o vstavbe je podkladom pre preukázanie iného práva podľa § 139 ods. 1 Stavebného zákona. V danom prípade žalovaný 5/ predkladal spolu so Zmluvou o vstavbe aj Zmluvu o postúpení a prevzatí práv a povinností, podľa ktorej na neho toto „iné právo“ (spolu ostatnými právami a povinnosťami zo Zmluvy vstavbe) údajne malo byť postúpené, ktorá je však neplatná a nenadobudla účinky, čo žalobcovia namietajú a čo ostalo aj naďalej sporné v stavebnom konaní, keďže súd sa touto otázkou dostatočne nezaoberal. Nesprávne závery súdu prvej inštancie podľa názoru žalobcov potvrdzujú aj všetky okolnosti danej veci a predložené listinné dôkazmi, z ktorých vyplýva, že stavebný úrad (ale napokon aj okresná prokuratúra) opakovane vo svojich rozhodnutiach a podaniach počas stavebného konania, už aj pred podaním žaloby v danej veci (na ktoré opakovane poukazujeme v priebehu daného sporu a ktoré sú obsahom súdneho spisu), konštatovali, že právo stavby žalovaného 5, ktoré má vyplývať zo Zmluvy o vstavbe, je sporné a že stavebný úrad mienil postupovať podľa § 137 Stavebného zákona. (spornosť vyplýva z obsahu opakovaných rozhodnutí stavebného úradu o prerušení konania a z podania stavebného úradu na Okresný úrad Bratislava ako aj z obsahu protestu). Žalobcovia namietali, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nezohľadnil a nevysporiadal s uvedenými dôkazmi, ktoré žalobcovia predložili, a z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, a teda, že právo vstavby bytov žalovaného 5/ podľa Zmluvy o vstavbe, ako aj platnosť a účinky samotných zmlúv predložených stavebnému úradu žalovaným 5/ sú podľa stavebného úradu sporné a túto spornosť bolo práve v súdnom konaní potrebné vyriešiť a odstrániť. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia ustanovenia § 137 stavebného zákona súdom, žalobcovia mali tiež za to, že pre existenciu tvrdeného a preukázaného naliehavého právneho záujmu žalobcov v danom spore je úplne irelevantné, či by stavebný úrad najskôr konanie prerušil, potom ako by sa pokúsil o zmier medzi účastníkmi, alebo konanie prerušil po podaní žaloby bez toho, že sa o zmier nepokúsil (ako v danom prípade). Fakt, že žalobcovia podali žalobu na súd stavebnému úradu aj súdu preukazuje a potvrdzuje, že k zmieru medzi účastníkmi nedošlo a nedôjde. Podklady zo stavebného úradu pritom bez akýchkoľvek pochybností preukazujú, že tento mienil konanie prerušiť podľa § 137 Stavebného zákona a odkázať účastníka konania na podanie žaloby, v prípade, že by k zmieru medzi účastníkmi nedošlo. Uvedený záver stavebného úradu bol aj dôvod, prečo žalobcovia podali žalobu na súd, aby sa čo najskôr vyriešila spornosť práva žalovaného 5/ zo Zmluvy o vstavbe ako údajného stavebníka a neistota právneho postavenia a vzťahov medzi účastníkmi stavebného konania. Či došlo k podaniu žaloby pred alebo po prerušení stavebného konania teda podľa názoru žalobcov nič nemení na tom, že existuje spornosť iného práva žalovaného 5/ v stavebnom konaní, ktorej vyriešenie nespadá do právomoci stavebného úradu. Inými slovami fakt, že žalobcovia podali žalobu, predmetom ktorej nepochybne je vyriešenie spornosti v stavebnom konaní a predbežnej

otázky (platnosť a účinky zmlúv), ktorá zjavne nespadá do právomoci stavebného úradu, a až potom stavebný úrad stavebné konanie prerušil, neznamená, že nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Žalobcovia uviedli, že naliehavý právny záujem je daný už tým, že sa žalovaný 5/ domáha vydania stavebného povolenia a žalobcovia voči tomu vzniesli námietky, ktorými rozporujú platnosť a účinky zmlúv (zjavne otázky hmotného práva, ktorých posúdenie spadá do právomoci súdov), že bola podaná žaloba, a teda je zjavné, že k zmieru medzi účastníkmi stavebného konania by nedošlo a ani doposiaľ nedošlo, že stavebný úrad už pred podaním žaloby konštatoval, že k uvedenej účinnosti iného práva stavebníka uskutočniť stavbu ostáva naďalej v konaní právna neistota, že z obsahu rozhodnutia staveného úradu zo dňa 19.1.32018 je zrejmé, že stavebný úrad pri vydaní rozhodnutia vychádzal analogicky z ustanovenia § 137 Stavebného zákona v spojení s ustanovením § 29 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý predpokladá, že o predbežných otázkach, akou nepochybne je aj posúdenie platnosti a účinnosti zmlúv, na podklade ktorých stavebník v stavebnom konaní preukazuje svoje údajné vlastnícke alebo „iné právo“ stavby podľa § 139 Stavebného zákona, rozhodujú na to príslušné orgány (v danom prípade súd) a že z obsahu všetkých dokumentov vydaných stavebným úradom je zrejmé, že stavebný úrad má pochybnosť o tom, či má žalovaný 5/ právo vykonať vstavbu podľa Zmluvy o vstavbe, nakoľko túto považuje za podklad, ktorým sa preukazuje iné právo podľa § 139 ods. 1 Stavebného zákona. Žalobcovia konštatovali, že podstatou prerušenia staveného konania podľa ustanovenia § 137 Stavebného zákona je fakt, že existuje sporná otázka a sporné právo, ktorého posúdenie nespadá do právomoci stavebného úradu (t. j. právo podľa Zmluvy o vstavbe, ktoré nepochybne upravuje iné právo stavby podľa zákona č. 182/1993 Z. z.) a medzi stranami sporu nedošlo k zmieru, čo v danom prípade preukazuje podaná žaloba. Žalobcovia opätovne poukázali na to, že v prípade vstavby bytov do priestoru povaly bytového domu je podkladom pre preukázanie iného práva podľa § 139 ods. 1 písm. a) - d) Stavebného zákona Zmluva o vstavbe podľa zákona č. 182/1993 Z. z. ako osobitného predpisu. Žiadne iné právo v praxi stavebného konania a stavebných úradov neodôvodňuje vstavbu bytov do priestorov povaly bytového domu, ktorý už je postavený a skolaudovaný - t. j. jedná sa o stavbu nových bytov v existujúcom dome. Stavebné úrady konštante vydávajú v týchto prípadoch stavebné povolenie na podklade Zmluvy o vstavbe. V danom prípade však žalobcovia účinky a platnosť Zmluvy o stavbe vo vzťahu k žalovanému 5/ ako aj k žalobcom rozporujú z dôvodu, že Zmluva o postúpení práv a povinností je neplatná a nenadobudla účinky, keďže na postúpenie a prevzatie práv a povinností vlastníci nedali zákonom predpokladaný súhlas aspoň 2/3 vlastníkov v dome v súlade so zákonom č. 182/1993 Z. z. v spojení s § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka. S poukazom na vyššie uvedené teda mal súd prvej inštancie podľa názoru žalobcov zároveň okrem ustanovenia § 137 Stavebného zákona prihliadať aj na § 29 ods. 1 a § 40 ods. 1 Správneho poriadku. Žalobcovia namietali, že hoci právny poriadok umožňuje účastníkovi obrátiť sa na súd s návrhom na vyriešenie predbežnej hmotnoprávnej otázky, ktorá nespadá do právomoci správneho orgánu (stavebného úradu), súd sa arbitrárne vyhol rozhodovaniu o nej a ponechal to opäť stavebnému úradu, ktorý nemá právomoc o nej rozhodnúť a ktorý sám opakovane v priebehu stavebného konania konštatoval, že ju považuje za spornú. Týmto arbitrárnym posúdením ustanovenia § 137 stavebného zákona súd prvej inštancie znemožnil žalobcom domôcť sa ochrany ich práv pred súdom. Toto môže mať za následok, že stavebný úrad nebude vedieť spornosť vyriešiť a odstrániť, žalobcovia budú počas celého stavebného konania rozporovať právo stavby žalovaného 5/ a napokon bude aj tak už teraz sporné právo riešené až v rámci správnej žaloby. Žalobcovia mali za to, že skutočnosť, že rozhodnutiu o prerušení konania predchádzalo podanie žaloby, nevylučuje existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, keď z viacerých záverov stavebného úradu vydaných pred podaním žaloby jednoznačne vyplýva spornosť práva žalovaného 5/ realizovať vstavbu podľa Zmluvy o vstavbe, z ktorej práva a povinnosti mali na žalovaného prejsť. 11. Žalobcovia ďalej poukázali na to, že súd prvej inštancie sa nelogicky zaoberal posúdením návrhu dohody o podmienkach nadstavby, na ktorú žalobcovia poukazovali v kontexte s tým, že ani táto nebola nikdy vlastníkmi príslušným počtov hlasov, resp. nikým na schôdzi schválená, a že jej predloženie žalovaným 5/ vlastníkom na schválenie len potvrdzuje, že tento si nebol svojím postavením a právnym vzťahom s vlastníkmi podľa Zmluvy o vstavbe istý a jej schválením vlastníkmi si svoje postavenie a vzťah k nim chcel len „odobriť“, resp. dať odsúhlasiť (k čomu však nikdy nedošlo). Žalobcovia dali do pozornosti, že súhlas s postúpením a prevzatím práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe bytov na žalovaného 5/ nikdy nebol daný, ani konkludentne, ani písomne, ani iným spôsobom. Žalobcovia na preukázanie ich nesúhlasu do súdneho spisu doložili zápisnice zo schôdze vlastníkov z roku 2011, z ktorých jasne vyplýva, že predmetom rokovania na schôdzi bola nová zmluva o nadstavbe, ktorej návrh vlastníkom žalovaný 5/ predložil, a nikdy nie postúpenie a prevzatie práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe na žalovaného 5/, ktorá nebola vlastníkmi nikdy odsúhlasená a schválená. Ak by aj uvedený

návrh zmluvy bol len špecifikáciou podmienok vstavby podľa Zmluvy o vstavbe, ako vyhodnotil súd prvej inštancie, žalobcovia podotkli, že v danom prípade sa nikdy nemalo jednať o nadstavbu, ale o vstavbu, pričom vlastníci (žalobcovia) nikdy nedali súhlas s tým, aby práva a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe boli postúpené a prešli na žalovaného 5/ a ani nikdy dohodu o nadstavbe nechválili. Uvedené vyplýva aj zo zápisníc zo schôdze vlastníkov, a teda, že nikdy nedošlo ani k odsúhlaseniu obsahu nového návrhu zmluvy, ani k súhlasu vlastníkov s postúpením a prevzatom práv a povinností zo Zmluvy o stavbe, na ktoré je potrebný súhlas 2/3 väčšiny všetkých vlastníkov v dome. V zápisnici zo dňa 19.4.2011 je tiež jasne konštatované, že všetci zúčastnení mali výhrady a nesúhlasné stanovisko. Nesúhlas vlastníkov/ žalobcov s postúpením a prevzatím práv a povinností zo Zmluvy o stavbe bytov na žalovaného 5/, a teda aj so samotnou vstavbou bytov žalovaným 5/ vyplýva nielen zo zápisníc zo schôdze vlastníkov, ale aj z výslovného nesúhlasu žalobcov, ktorý prejavili písomne dňa 24.2.2016, a ktorý bol priložený do stavebného konania dňa 2.3.2016 v rámci námietok voči začatiu stavebného konania na žiadosť žalovaného 5/. Ani tieto dôkazy súd prvej inštancie nezohľadnil a nijako sa s nimi nevysporiadal, napriek tomu, že sa zaoberal návrhom dohody o podmienkach „nadstavby“. Uvedený postup súdu podľa názoru žalobcov viedol k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, t. j. aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a vydaniu nesprávneho rozhodnutia v danom spore. 12. Žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie nesprávnym a arbitrárnym rozhodnutím svojvoľne vynechal posúdenie neplatnosti Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností v širšom kontexte, ako aj s tým súvisiacej relevantnej právnej argumentácie žalobcov, nakoľko nesprávne právne posúdil určujúci petit a existenciu naliehavého právneho záujmu bez spojenia s argumentáciou žalobcovou viazanou na tento petit, pričom žalobcovia neustále a opakovane vo všetkých svojich podaniach a vyjadreniach namietali neplatnosť predmetnej zmluvy, ktorá má za následok aj jej neúčinnosť, a teda že žalobcovia nie sú v zmluvnom vzťahu so žalovaným 5/ založenom Zmluvou o vstavbe a preto žalovaný 5/ nemá práva a povinnosti upravené v Zmluve o vstavbe. Je úplne irelevantné, že Zmluva o vstavbe (upravujúca synalagmatické právne vzťahy) postúpenie práv a povinností nevylúčila, keď ju vylučuje samotný zákon, a to § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom 182/1993 Z. z., v prípade, že na prevzatie vzájomných práv a povinností nedal veriteľ súhlas, t. j. žalobcovia - vlastníci bytov a nebytových priestorov aspoň 2/3 väčšinou hlasov. Žalobcovia tiež poukázali na to, že naliehavý právny záujem nie je daný len tým, že títo neprejavili súhlas s prevzatím povinností zo Zmluvy o vstavbe na žalovaného 5/, ale je daný aj v kontexte s tým, nakoľko v dôsledku námietok žalobcov v stavebnom konaní, je právo žalovaného 5/ realizovať vstavbu v stavebnom konaní sporné a posúdenie spornosti nespadá do právomoci stavebného úradu, ale súdu. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie ohľadom zápisov v katastri nehnuteľností žalobcovia uviedli, že fakt, že Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností bola zapísaná na príslušnom katastri na LV nepotvrdzuje jej platnosť, nakoľko kataster neskúma platnosť právnych úkonov z hľadiska hmotného práva a neoveruje, či na postúpenie a prevzatie práv a povinností zo Zmluvou o vstavbe na tretiu osobu bol daný súhlas 2/3 vlastníkov v bytovom dome. Nehovoriac o tom, že kataster zapísal na LV v prospech žalovaného 5/ byty (údajne rozostavané), ktoré nikdy neexistovali, a to len na základe Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností, ktorá nie je a ani podľa zákona nemôže byť podkladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. K predmetnej zmluve navyše neboli na kataster predložené ani zákonom o katastri nehnuteľností stanovené podklady preukazujúce štádium rozostavanosti bytov ani nemohli byť, keďže byty nikdy neexistovali. Faktom však ostáva, že kataster údajné vlastníctvo žalovaného 5/ k neexistujúcim bytom vymazal a ponechal v súvislosti so Zmluvou o postúpení a prevzatí práv a povinností na liste vlastníctva len poznámku, ktorá však nemá obmedzujúci charakter. Uvedená poznámka nemá žiadnu právnu relevanciu, k ničomu neoprávňuje a má len administratívny charakter (§ 5 ods. 3 katastrálneho zákona). V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na to, že akonáhle by súd rozhodol o žalobcami navrhovanom žalobnom návrhu, vyriešil by definitívne nie len vzťah medzi žalobcami a žalovaným 5/, ale takéto rozhodnutie vrátane jeho odôvodnenia (s vyhodnotením neplatného a neúčinného postúpenia práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe na žalovaného 5/) by mohlo byť zároveň aj pre kataster dostačujúcim podkladom pre výmaz uvedenej poznámky. Žiaden právny predpis totiž neustanovuje aký konkrétny dokument alebo rozhodnutie má byť podkladom pre výmaz poznámky. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcov stroho, bez bližšieho odôvodnenia a predovšetkým nesprávne konštatoval, že „Namietaná nevedomosť vlastníkov bytov a nebytových priestorov o postúpení práv a povinností zo zmluvy o vstavbe bytov, najmä však v časti týkajúcej sa zmeny osoby stavebníka, či neposkytnutie (nežiadanie) súhlasu s postúpením, v súlade s citovanými ustanoveniami § 531, § 524 a § 534 nespôsobuje neplatnosť tejto zmluvy.“ Žalobcovia poukázali na to, že postúpenie práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe (keďže sa v jej prípade jedná o synalagmatické vzťahy podľa §

21 zákona č. 182/1993 Z. z.) výslovne vylučuje zákon, a to § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom 182/1993 Z. z., v prípade, že na prevzatie povinností nedal veriteľ súhlas, t. j. žalobcovia - vlastníci bytov a nebytových priestorov aspoň 2/3 väčšinou hlasov. Fakt, že práva a povinnosti každej zmluvnej strany zo Zmluvy o vstavbe nie je možné od seba oddeliť (teda ani previesť a postúpiť osobitne), znamená, že v prípade postúpenia práv jednej zmluvnej strany (stavebníka) zo Zmluvy o vstavbe bytov je potrebné, aby boli zároveň prevedené aj jej povinnosti. Uvedené potvrdil aj žalovaný 5/ vo svojom podaní doručenom žalobcom dňa 11.4.2019, a teda, že postúpenie a prevzatie práv a povinností je potrebné posudzovať aj podľa § 531 Občianskeho zákonníka. Taktiež aj z obsahu Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností vyplýva, že jej predmetom bolo tak postúpenie práv zmluvnej strany stavebníka, ako aj jeho povinností zo Zmluvy o vstavbe bytov. S uvedeným sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, keďže nesprávne a arbitrárne vyhodnotil, že naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení nie je daný. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal so zásadnou argumentáciou žalobcov, podľa ktorej z ustanovenia § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak by veriteľ nedal súhlas na prevzatie dlhu, je prevzatie neplatné. Takáto zmluva by mohla založiť právny pomer iba medzi dlžníkom a treťou osobou, ktorý by nemohol ovplyvniť právny pomer medzi veriteľom a dlžníkom. Veriteľ by nebol povinný v takomto prípade prijať plnenie od preberateľa. K platnému prevzatiu dlhu môže dôjsť na základe písomnej zmluvy uzavretej medzi dlžníkom a treťou osobou (novým dlžníkom), na čo je vždy potrebný súhlas veriteľa. Súhlas veriteľa ako jednostranný právny úkon môže byť adresovaný buď pôvodnému dlžníkovi, alebo novému dlžníkovi, pričom nie je rozhodujúce, v akej forme bol súhlas udelený. Musí však spĺňať podmienky uvedené v ustanovení § 37 ods. 1. Keďže nemožno vylúčiť, že zmena dlžníka by v niektorých prípadoch mohla ohroziť splnenie dlhu (napr. z hľadiska schopnosti nového dlžníka dlh splniť), dohoda o prevzatí dlhu, ku ktorej veriteľ nedal súhlas, je neúčinná. Pokiaľ však ustanovenie § 531 Občianskeho zákonníka nedovoľuje prevziať povinnosti bez súhlasu veriteľa (vlastníkov bytov a nebytových priestorov 2/3 väčšinou hlasov) a zákon č. 182/1993 Z. z. predpokladá úpravu vzájomných práv a povinností zmluvných strán zmluvy o vstavbe, nestačí, že Zmluva o vstavbe bytov ani zákon nevylučujú postúpenie práv a povinností, a preto Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností na žalovaného 5/ bez prejaveného jasného, určitého a zrozumiteľného súhlasu 2/3 väčšiny všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, je neplatná a postúpenie a prevzatie práv a povinností nemá žiadne účinky. Žalobcovia ďalej poukázali na právny výklad ustanovenia § 531, v zmysle ktorého adekvátna ochrana práv veriteľa vylučuje, aby si dlžník svojvoľne vybral osobu, ktorá jeho dlh prevezme a bude povinná plniť. Z toho dôvodu nie je prípustný generálny súhlas veriteľa a priori s prevzatím dlhu ľubovoľnou osobou, ktorý by v podstate popieral zmysel a účel zákonnej úpravy. Veriteľ musí mať vždy možnosť posúdiť právne a ekonomické následky konkrétnej zmeny v osobe svojho dlžníka a tohto práva sa nemôže vopred vzdať. Bez súhlasu veriteľa bude mať zmluva medzi pôvodným a preberajúcim dlžníkom spravidla právne účinky prevzatia plnenia podľa § 534, ak z jej obsahu nevyplýva niečo iné. Žalobcovia zdôraznili, že právna úprava a jej výklad, ktoré kladú dôraz na ochranu práv veriteľa v podobe jeho súhlasu s prevzatím dlhu (ktorá vylučuje, aby si dlžník svojvoľne vybral osobu, ktorá jeho záväzok prevezme a bude povinná plniť), sú posilnené aj skutočnosťou, že žalovaný 5/ nie je pre žalobcov dôveryhodnou osobou, ktorá by mala nastúpiť na miesto pôvodného stavebníka len na základe vôle žalovaných 2/ až 4/. S poukazom na uvedený právny výklad, ktorý v kontexte s prevzatím záväzku podľa § 534 Občianskeho zákonníka uvádza slovo „spravidla“ je zrejmé, že v danom prípade neudelenia súhlasu veriteľa (vlastníkov/žalobcov) sa nejdená o prevzatie plnenia podľa § 534 Občianskeho zákonníka, ani právny výklad to nepredpokladá automaticky v každom prípade. V danom prípade z obsahu Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností, ako aj so všetkých okolností daného prípadu vyplýva, že práva a povinnosti stavebníka zo Zmluvy o vstavbe mal prevziať len žalovaný 5/ a nemožno ho považovať za stavebníka popri žalovaných 2/ až 4/, ktorí nevystupujú v stavebnom konaní ako stavebník, resp. žiadateľ o stavebné povolenie, ani so žalobcami ohľadne vstavby nekomunikovali. Navyše s poukazom na LV č. XXXX zo dňa 3.3.2016 žalovaný 5/ bol na základe Zmluvy o vstavbe namiesto žalovaných 2/ až 4/ zapísaný (aj keď nezákonne) ako výlučný vlastník údajných neexistujúcich „rozstavaných bytov“. Podľa názoru žalobcov nemožno v posudzovanej veci aplikovať ani zásadu preferencie platnosti právneho úkonu, keďže zo zákona jasne vyplýva, že pre platnosť právneho úkonu (prevzatie dlhu), je potrebný súhlas veriteľa. Ak žalobcovia nikdy neudelili súhlas, ktorý je zákonnou podmienkou prevzatia záväzku, neprichádza do úvahy výklad v prospech platnosti právneho úkonu (spočívajúceho v prevzatí povinností zo Zmluvy o vstavbe žalovaným 5/). Výklad má totiž miesto iba tam, kde je právny predpis nejasný, neurčitý alebo nezrozumiteľný, a práve výkladom (za použitia výkladových metód) sa zisťuje jeho skutočný zmysel a podstata, tak tomu však v danom prípade nie je. Právny predpis (zákonná podmienka súhlasu veriteľa v zmysle ustanovenia § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je jasný, zrozumiteľný a

podporený aj súdnou praxou, na ktorú žalobcovia poukázali vo svojom vyjadrení zo dňa 25.10.2018. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je podľa názoru žalobcov zrejmé, že tento sa svojvoľne zbavil zodpovednosti za rozhodnutie v tejto veci nesprávnym posúdením naliehavého právneho záujmu žalobcov, napriek tomu, že otázka posúdenia platnosti a účinkov zmlúv z hľadiska splnenia podmienok hmotného práva (podľa ustanovení Občianskeho zákonníka) nepatrí do právomoci stavebného úradu, ale súdu, pričom je zrejmé, že rozhodnutím súdu o žalobcom navrhovanom petite by došlo k vyriešeniu spornosti v stavebnom konaní a definitívne by sa tým ustálil vzťah medzi žalobcami a žalovaným 5/ a pre stavebný úrad, ako aj pre žalobcov a žalovaného 5/ by bolo dôležité nielen rozhodnutie v časti jeho výroku, ale aj právne posúdenie veci v odôvodnení rozsudku, ktoré by dalo odpoveď na podstatnú argumentáciu žalobcov ohľadne rozporovania platnosti a neúčinnosti Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností. Žalobcovia považovali za nesprávny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého „Rozhodnutie o tom, či žalovaný v 5. rade, alebo ktokoľvek iný, má právo uskutočniť, vykonať, vstavbu stavebnou činnosťou je úlohou stavebného úradu v stavebnom konaní. Stavebný úrad je vo vzťahu k stavebníkovi oprávnený preskúmať splnenie podmienok pre vydanie stavebného povolenia, nejde o občianskoprávnu námietku. Samotný nesúhlas žalobcov s osobou stavebníka, žalovaného v 5. rade, nepredstavuje naliehavý právny záujem na určení či na jeho strane existuje právo vykonať stavbu.“ Uviedli, že je pravdou, že stavebný úrad skúma splnenie podmienok pre vydanie stavebného povolenia, ale len v kontexte s právnou úpravou v stavebnom zákone, ktorá vyžaduje predloženie dokladov na preukázanie (vlastníckeho alebo iného) práva stavby. Avšak to, či právo stavby aj skutočne existuje, či je predložený dokument platný a spôsobuje účinky (t. j. otázky a účinky hmotného práva), najmä v prípade, že takúto spornosť namietne niektorý z účastníkov, nespadá do právomoci stavebného úradu. Navyše samotný stavebný úrad v danom prípade opakovane vyhodnotil, že právo žalovaného 5/ zo Zmluvy o vstavbe je sporné a že námietky žalobcov v stavebnom konaní sú občianskou právnou námietkou podľa § 137 Stavebného zákona. Z uvedeného je zrejmé, že stavebný úrad nemá právomoc vyhodnocovať platnosť a právne účinky právnych úkonov, najmä pokiaľ ich rozporuje niektorý z účastníkov konania, čo aj sám stavebný úrad opakovane vyhodnotil. Skutočnosti, ktoré namietajú žalobcovia v danom spore sú nepochybne občianskoprávnou námietkou podľa § 137 stavebného zákona a predmetom posúdenia súdom, čo konštatoval opakovane aj stavebný úrad. Súd prvej inštancie mal na základe námietok žalobcov v spore prejudiciálne vyriešiť platnosť postúpenia práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe, t. j. len ako predbežnú otázku. Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností totiž len mení osobu zmluvnej strany označenej ako „stavebník“ v Zmluve o vstavbe, všetky podmienky, a teda aj práva na realizáciu vstavby obsahuje len Zmluva o vstavbe. Žalobcovia zároveň považovali napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený a žalobcom ním bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím prvoinštančný súd porušil ich ústavné právo na spravodlivý súdny proces. Na základe uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 13. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcov vyjadril v podaní zo dňa 2.12.2020, v ktorom uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie postupoval vecne správne, pričom správne skonštatoval, že aj vzhľadom na dĺžku konania a niekoľko zmenených petitov žaloby nejde o naliehavý právny záujem, a to aj v spojitosti so súslednosťou časov, kedy bola podaná žaloba a kedy stavebný úrad prerušil konanie. Konštatáciu, že ide o arbitrážne rozhodovanie považoval za krajne zavádzajúcu, pretože prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozsudku jednoznačne poukázal na ust. právnych predpisov, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, že nejde o naliehavý právny záujem. Uviedol, že prvoinštančný súd vykonal dokazovanie takým spôsobom, aby bol náležite objasnený skutkový stav veci. Mal za to, že v konaní ide v podstate len o nezhody medzi žalobcom na jednej strane a žalovaným 5/ na strane druhej. Ďalej nepovažoval za potrebné sa k predmetnému odvolaniu vyjadrovať, pretože žalobca už pri viacerých pripustených zmenách petitov žalôb opakuje rovnaké a zákonom nepodložené argumenty. Na základe uvedených skutočnosti žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a odvolanie žalovaného zamietol v celom rozsahu ako nedôvodné. 14. Žalovaný 5/ sa k odvolaniu vyjadril podaním doručeným dňa 16.12.2020, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za správny tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke. Súd sa podľa jeho názoru riadne vysporiadal so všetkými okolnosťami prejednávanej veci, tieto náležite posúdil a svoje postupy zodpovedajúco vysvetlil v rámci odôvodnenia rozsudku. Mal za to, že rozsudok či konanie, ktoré mu predchádzalo, netrpí žiadnou vadou a snaha žalobcov o spochybnenie jeho legitímnosti pramení výlučne z ich nespokojnosti s výsledkom sporu, keďže v ňom boli neúspešní. Zdôraznil, že žalobcovia v rámci odvolania neuviedli žiadnu novú skutočnosť, a výlučne sa zamerali na

vytrhávanie izolovaných viet, či myšlienok z kontextu, prekrúcanie faktov a bagatelizovanie listín, ktoré majú jednoznačný obsah a zásadné dôsledky na celú prejednávanú vec. Naopak opätovne účelovo vyzdvihovali listiny, ktorých relevancia z hľadiska obsahu bola spochybnená. Žalovaný 5/ odkázal na všetky jeho doterajšie písomné podania ako aj ústne vyjadrenia z jednotlivých pojednávaní. Poukázal na to, že i napriek tomu, že žalobcovia mali k dispozícii dostatok času a priestoru, svoje neopodstatnené nároky nepreukázali, a všetok čas využili na opakované podávanie návrhov na zmenu žalobného petitu, a to v dôsledku právneho názoru súdu, ktorý tento formuloval už na prvom pojednávaní. Podľa názoru žalovaného 5/ ani jedna zo vznesených námietok žalobcov nemá opodstatnenie. Mal teda za to, že súd v rámci odôvodnenia rozsudku dôkladne vyložil meritum sporu tak po skutkovej, ako aj právnej stránke, zvážil jednotlivé stanoviská strán, ktoré mu boli odprezentované a podrobne vyhodnotil aj vykonané dokazovanie, na základe čoho dospel k jednoznačným záverom, ktoré opísal v bodoch 28. až 33. odôvodnenia v nadväznosti na rekapituláciu použitých prostriedkov procesného útoku a obrany stranami sporu. Nedochádza tak ani k porušeniu princípu právnej istoty, nakoľko žalobcovia boli s jednotlivými stanoviskami a názormi oboznámení a mali možnosť sa v priebehu konania k nim vyjadriť. Rovnako boli takýmto spôsobom oboznámení s názorom súdu vysloveným v priebehu konania. Ak žalobca posudzuje jednotlivé pasáže odôvodnenia rozsudku izolovane a bez kontextu, v ktorom sú zaradené, ide podľa názoru žalovaného 5/ o nesprávny a účelový prístup. Uviedol, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaný 5/ odvodzuje svoje právo nielen od Zmluvy o vstavbe, ale aj zo Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností, pričom žalobcovia vo svojom žalobnom petite v súlade s uznesením č. k. 29C/11/2017-493 odkazovali len na Zmluvu o vstavbe. Určenie, ktorého sa domáhali žalobcovia, by podľa názoru žalovaného 5/ žiadnym spôsobom nezmenil ich právne postavenie, ale, a to je hlavné, definitívne by neprispel k odstráneniu spornosti medzi stranami. Žalobcovia teda nemajú naliehavý právny záujem na určení v rozsahu ustanovenia § 137 písm. c) C.s.p. v kontexte požadovaného žalobného návrhu. Prípadným rozhodnutím súdu v prospech žalobcov sa postavenie žalobcov žiadnym spôsobom nezmení, nakoľko určenie, že konkrétna zmluva je neúčinná bude záväzné len medzi sporovými stranami tak, ako to vyplýva z konštrukcie subjektívnej záväznosti rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 228 ods. 1 C.s.p., a nebude rozhodujúce pre samotný stavebný úrad a ani jeho rozhodnutie nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 6.11.2007, sp. zn. 17Co/161/2007 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.12.2012, sp. zn. 5Cdo/31/2011. Žalovaný 5/ zdôraznil, že určovacia žaloba je neprípustná, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, a neodstraňuje resp. nerieši spornosť a vedie len k nárastu počtu súdnych sporov s tým, že formulovaný žalobný petit by nezakladal obnovu pôvodného stavu pred uzatvorením Zmluvy o vstavbe, ako aj Zmluvy o postúpení práv a povinností, t. j. nezmenil by sa ani súčasný stav, ktorý sa týka vlastníctva žalovaných k povale a k pozemku. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na rozhodnutie o prerušení stavebného konania zo dňa 15.6.2017, č. SU/CS 964/2016/13/AMR (pozn. správne má byť 15.6.2016), upozornenie prokurátora odstúpenie zo dňa 7.11.2017, protest okresnej prokurátorky zo dňa 28.10.2016 a rozhodnutie o opätovnom prerušení konania zo dňa 19.1.2018, ktoré majú potvrdzovať spornosť práva vstavby žalovaného 5/, žalovaný 5/ uviedol, že rozhodnutie o prerušení stavebného konania zo dňa 15.6.2016, č. M. XXX/XXXX/XX/AMR je irelevantné, nakoľko bol proti nemu podaný protest prokurátora, ktorému bolo rozhodnutím Mestskej časti Z. - L. zo dňa 21.12.2016 vyhovené. Listina upozornenie prokurátora odstúpenie zo dňa 7.11.2017 je bez právneho významu, nakoľko ide o subjektívne stanovisko Mestskej časti Z. - L., čo nič nemení na tom, že skoršie rozhodnutie prokurátora, na ktorú žalovaný 5/ v priebehu konania opakovane upozorňoval, je preň záväzné. Predmetný dokument nikoho nezaväzuje, a je len subjektívnym postojom stavebného úradu, pričom žalovaný 5/ zdôraznil, že v priebehu stavebného konania prokurátor opakovane identifikoval nezákonnosť jeho postupu, a preto vydanie predmetného dokumentu je prejavom svojvôle a vlastného výkladu. Pre negovanie správnosti záverov žalobcov žalovaný 5/ poukázal na závery uvedené v upozornení prokurátora zo dňa 23.10.2017, č. Pd 122/17/1102-2, kde sa konštatuje, že k otázke platnosti resp. účinnosti zmluvy treba uviesť, že už predchádzajúcim protestom Okresnej prokuratúry Bratislava II sp. zn. Pd 86/16/1102-5 z 28.10.2016 bolo konštatované, že stavebník sám doložil zmluvu o vstavbe vo verzii totožnej, ako bola podkladom pôvodného vkladu O.-XXXX/XXXX, ktorá je tiež obsiahnutá v stavebnom spise. Nakoľko stavebník ako právny nástupca predchádzajúcich stavebníkov podľa zmluvy o vstavbe platnosť tejto zmluvy nespochybňuje, nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby sám na všeobecnom súde preukazoval platnosť zmluvy. Z hľadiska platnosti resp. účinnosti zmluvy o vstavbe žalovaný 5/ poukázal na čl. X ods. 2 Zmluvy, v ktorom sa pôvodní stavebníci zaviazali do 3 mesiacov od účinnosti zmluvy požiadať o stavebné povolenie a do 12 mesiacov od právoplatnosti stavebného povolenia dokončiť stavbu a vykonať kolaudáciu, najneskôr do 31.3.2001. Podľa čl. X bod 3. Zmluvy k porušeniu záväzku podľa ods. 2 nedôjde, ak vzhľadom na okolnosti prípadu nie je

možné od zmluvnej strany 1/ požadovať jeho splnenie v lehote pojednanej podľa ods. 2. Z ustanovenia čl. X ods. 3 zmluvy (ani zmluvy ako celku) nevyplýva, že by išlo o rozväzovaciu podmienku zmluvy uplynutím času. Išlo zjavne o záväzok stavebníka, ktorého nesplnenie nespôsobuje zánik účinkov právneho úkonu, ale nie je podľa zmluvy ani sankcionované zmluvnou pokutou. Prokurátor Krajskej prokuratúry taktiež konštatoval, že stavebníci sa stali na základe zmluvy o vstavbe bytov podielovými spoluvlastníkmi zastavaného pozemku, na základe čoho už v konaní nemusia svoje vlastnícke alebo iné právo k pozemku preukazovať. Žalovaný 5/ uviedol, že mu nie je zrejmé, z akej časti rozhodnutia stavebného úradu zo dňa 19.1.2018 vyplýva spornosť práva žalovaného 5/. Z obsahu predmetného podania vyplýva len to, že stavebný úrad vyzval účastníkov dňa 12.12.2017, aby sa vyjadrili pred vydaním rozhodnutia, na čo reagovali žalobcovia doručením žaloby, ktorú podali na tunajší súd dňa 19.12.2017. Stavebný úrad teda vôbec neodkázal žalobcov na podanie žaloby, resp., že by mal za to, že právo žalovaného 5/ je sporné, túto iniciatívu vyvinuli samotní žalobcovia a stavebný úrad už nemal inú možnosť ako konanie prerušiť. Žalovaný považoval za absolútne nesprávny záver, že by si stavebný úrad nemohol posúdiť otázku práva stavebníka, práve naopak. Oprávnenie predmetné posúdiť stavebným úradom vyplynulo aj z postupu samotného stavebného úradu, ktorý sa prejavil aj výzvou zo dňa 12.12.2017, čomu žalobcovia zabránili podaním žaloby na súd. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného 5/ v tejto časti odôvodnenia odpovedal na zásadné otázky, ktoré boli dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, pričom je zrejmé, že žalobcovia nahliadajú na daný rozsudok len vlastnou subjektívnou optikou. Súd v žiadnom prípade nepostupoval pri posudzovaní formalisticky, ale práve a len v intenciách charakteru určovacej žaloby. V tejto súvislosti žalovaný 5/ poukázal na právnu teóriu týkajúcu sa otázky naliehavého právneho záujmu. Žalovaný 5/ považoval za správny aj záver súdu, že Zmluva o vstavbe je platná. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že žalobcovia v priebehu konania nikdy nenamietali platnosť zmluvy. Namietali resp. úplne presne - žiadali, a to v žalobnom petite určenie neúčinnosti Zmluvy o vstavbe. Porovnaním zmeny žalobného petitu pripustenej uznesením č. k. 29C/11/2017-493 sa žalobcovia skutočne nedomáhali určenia neúčinnosti resp. neplatnosti Zmluvy o vstavbe, ale len určenia, že žalovaný 5/ nemá právo vstavby podľa Zmluvy o vstavbe. Je zrejmé, že súd prvej inštancie sa platnosťou resp. neúčinnosťou zmluvy ako prejudiciálnou otázkou zapodieval, čo vyplýva z ďalšieho odôvodnenia rozhodnutia, kde súd posúdil namietanú neúčinnosť Zmluvy o vstavbe. Nakoľko v predmete žaloby nebola vymedzená Zmluva o postúpení práv a povinností, ale len Zmluva o vstavbe, od ktorej odvodzovali žalobcovia neexistenciu práva vstavby, bol súd viazaný predmetom konania tak, ako bol vymedzený v žalobnom petite, a to aj s poukazom na ustanovenie § 216 ods. 1 C.s.p. Práve v týchto intenciách je potom dôležité aj to, že rozhodujúci a záväzný (hoci v tomto prípade tiež len subjektívne, t. j. len medzi stranami sporu) je len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie. Za nesprávny považoval žalovaný 5/ tiež právny záver žalobcov o tom, že vzhľadom na prebiehajúce stavebné konanie a existenciu otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť, je daný v tomto konaní naliehavý právny záujem. Vyššie uvedené tvrdenie nie je pravdivé, pričom z obsahu a priebehu stavebného konania bolo zrejmé, že stavebný úrad je právo žalovaného 5/ pripravený posúdiť, čomu však žalobcovia zabránili podaním žaloby, a práve a len preto prišlo k prerušeniu stavebného konania. Z obsahu rozhodnutia o prerušení konania zo dňa 19.1.2018 vôbec nevyplýva, že by žalobcovia boli stavebným úradom odkázaní na súd. Samotní žalobcovia aj v žalobe, ale aj v priebehu samotného konania pripustili, že otázka práv stavebníka bude riešená v stavebnom konaní, a to ako predbežná otázka pri vydávaní stavebného povolenia. Pokiaľ opätovne žalobcovia približujú svoju právnu argumentáciu k neúčinnosti zmluvy, žalovaný 5/ mal za to, že súd riadne a podrobne zdôvodnil svoje závery, pričom v tomto smere náležite zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. V žiadnom prípade sa nestotožnil s interpretáciou žalobcov, že by ustanovenie čl. X bod 2 predstavovalo určenie časového trvania zmluvy, a že by tým bola prípustná aplikácia § 578 Občianskeho zákonníka ohľadne zániku záväzku po uplynutí času, na ktorého trvanie bola zmluva obmedzená. V celom rozsahu poukázal na svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení zo dňa 22.2.2018, a to aj v intenciách záverov uvedených v upozornení prokurátora Pd 122/17/1102-2. Žalovaný 5/ podporne uviedol, že prípadné nesplnenie povinnosti podľa čl. X bod 2 Zmluvy o vstavbe nemá za žiadnych okolnosti za následok zánik záväzku, ale len prípadné porušenie povinnosti, ktoré sa môže spájať len s právnymi následkami stanovenými zákonom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je podľa názoru žalovaného 5/ aj argumentácia ohľadne zániku účinnosti Zmluvy o vstavbe pre uplynutie času irelevantná a právne neopodstatnená a je tak jednoznačne zrejmé, že Zmluva o vstavbe zo dňa 2.3.2000 naďalej trvá, je platná a účinná a žalobcovia sa neplatnosti Zmluvy prevzatí práv a povinnosti nedomáhali. Pokiaľ ide o námietku premlčaniu, túto považoval za irelevantnú. Zdôraznil tiež, že touto skutočnosťou žalobcovia v priebehu konania neargumentovali, a preto ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní s poukazom na ustanovenie § 366 C.s.p. Žalovaný 5/ ďalej poukázal na to, že žalobcovia sa opätovne účelovo odvolávajú na dokument upozornenie prokurátora

odstúpenie zo dňa 7.11.2017, nakoľko ide o subjektívne stanovisko Mestskej časti Z. - L., čo nič nemení na tom, že skoršie rozhodnutie prokurátora, na ktoré žalovaný 5/ opakovane upozorňoval v priebehu konania, je preň záväzné. Odkaz na iné dokumenty, ktoré by mali potvrdzovať správnosť záverov žalobcov bol podľa názoru žalovaného 5/ vyvrátený a vyvrátili ho aj samotní žalovaní, keď sa opätovne vracajú len k dokumentu zo dňa 7.11.2017, ktorý je absolútne irelevantný. Žalobcovia nemôžu prenášať zodpovednosť za to, že nedokázali uchopiť podstatu sporu, a nedokázali vymedziť určovací petit tak, aby bol na požadovanom určení naliehavý právny záujem, pričom zodpovednosť za dané nemôže prenášať na súd. Súd nemôže sanovať procesnú zodpovednosť strany sporu. Vyjadrenie žalobcov považoval žalovaný 5/ za rozporné aj v ďalšom, a to keď najskôr zdôrazňujú, že žalovaný 5/ odvodzoval svoje práva zo Zmluvy o vstavbe, a následne konštatujú, že toto právo odvodzoval nielen od Zmluvy o vstavbe, ale aj od Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností, čo sa ale vo vymedzení predmetu žaloby neprejavilo. Nie je zrejmé, z čoho odvodzujú žalobcovia, že stavebný úrad by prerušil stavebné konanie s poukazom na ustanovenie § 137 Stavebného zákona, keď na nesprávnosť opakovaného prerušenia stavebného konania bolo niekoľko krát poukázané. Správny poriadok síce pojem predbežná otázka používa, ale nedefinuje. Podľa názorov vyslovovaných v právnej teórii pod predbežnou (tzv. prejudiciálnou) otázkou treba rozumieť takú otázku, zodpovedanie ktorej podmieňuje rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom správneho konania. Súčasne je to taká otázka, ktorej rozhodnutie nepatrí do kompetencie správneho orgánu, ktorý vo veci rozhoduje. Odpoveď na ňu môže byť predmetom iného samostatného konania (správneho i súdneho). V správnom konaní platí zásada, že správny orgán, ktorý vydáva rozhodnutie vo veci, je oprávnený pre svoju potrebu riešiť i otázky, ktoré patria do pôsobnosti iných orgánov (t. j. iného správneho orgánu alebo súdu), ak to zákon nezakazuje - vyžaduje si to totiž požiadavka pružnosti správneho konania (rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 755/2014). Žalovaný 5/ poukázal na ustálenú judikatúru všeobecných súdov, v rámci ktorej platí zásada, že správny orgán, ktorý koná vo veci, je nielen oprávnený, ale i povinný zaoberať sa predbežnými otázkami, ak sa v konaní vyskytnú (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.4.2014, sp. zn. 6Sžp/23/2013). S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu (Boh. A 3270/24) nesmie správny orgán napríklad odmietnuť rozhodnúť vo veci samej z dôvodu, že predbežná otázka nebola dosiaľ rozhodnutá príslušným orgánom. Buď si odpovie na túto otázku sám (urobí si aj úsudok), alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania a vyčká s vlastným rozhodnutím, dokiaľ o predbežnej otázke nerozhodne. Odkázať účastníka konania na súd podľa § 137 ods. 2 Stavebného zákona je prípustné len pri tých námietkach účastníkov, ktoré vychádzajú z vlastníckych alebo iných práv k stavbám alebo pozemkom. Vo vzťahu ku kľúčovému právnemu problému nastolenému žalobou žalobcov (nesprávna interpretácia a aplikácia § 137 Stavebného zákona súdom) žalovaný 5/ zdôraznil správnosť záverov súdu prvej inštancie, že porovnaním predmetu žaloby vec sa nedotýkala vlastníckych práv, a to ani k stavbe a ani k pozemku. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj formulovaný predmet žaloby, ktorý bol v priebehu konania opakovane menený mal žalovaný 5/ za to, že súd správne interpretoval ustanovenie § 137 Stavebného zákona a v tomto smere rozhodnutie netrpí žiadnymi vadami. Žalovaný 5/ ďalej uviedol, že žalobcovia mieste negujú závery ohľadne návrhu dohody, ktorý žalobcom predložil, pričom práve naopak tvrdia, že predmetné potvrdzuje, že žalovaný 5/ bol v svojom postavení neistý. Podľa názoru žalovaného 5/ prvoinštančný správne súd ustálil, že v roku 2010 správca bytového domu v zmysle schôdze vlastníkov bytov v predmetnom bytovom dome vyzval žalovaného 5/ ako vlastníka bytov v podkroví na úhradu nákladov opravy strechy, pričom žalovaný 5/ alikvotnú časť uhradil. Vlastníci pôvodných bytov s ním celý čas jednali ako s vlastníkom - svedčia o tom aj zápisnice zo schôdzí vlastníkov, ktoré predložili aj samotní žalobcovia, kedy bol aktívne prizývaný na schôdze a boli s ním jednané ako jedným z vlastníkom. Zároveň pre podporu argumentácie, ako aj to, že o svojom postavení nemal žalovaný 5/ žiadne pochybnosti, a že tieto pochybnosti nemali ani žalobcovia, svedčí podľa názoru žalovaného 5/ aj skutočnosť, že s nim skutočne konali ako s vlastníkom „povale“ či „rozostavaných“ bytov, prijali od neho dokonca plnenie za opravu strechy, pričom dôkazy o týchto skutočnostiach sú založené v súdnom spise. Zdôraznil, že v súvislosti s rokovaním so žalobcami išlo o vykonanie ďalších rekonštrukčných prác, a to nad rozsah zmluvy, a nie o uzavretie novej zmluvy, ktorá by nahradila pôvodný právny vzťah. V rozsahu námietok, ktoré sa týkali Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností, na ktoré žalobcovia opätovne upriamujú pozornosť, žalovaný 5/ odkázal na obsah žalobného petitu a jeho znenie, pričom súd je viazaný žalobným petitom a nemôže rozhodnúť nad jeho obsah. Dôvod, pre ktorý sa súd bližšie nezapodieval námietkami dotýkajúcimi sa Zmluvy o postúpení prevzatí práv a povinností sa podrobne a relevantne vyjadril v bode 32 odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaný 5/ ďalej konštatoval, že z dikcie ustanovenia § 216 ods. 1 C.s.p. je jednoznačne zrejmé, že súd je viazaný žalobným návrhom (petitom) žalobcov, pričom predmetné ustanovenie nemá za žiadnych okolností na mysli každý hmotnoprávny vzťah, a určite nemôže ísť o hmotnoprávny vzťah v prejednávanej veci. V

sporovom konaní sa dôsledne aplikuje dispozičný princíp a súd je žalobou viazaný. Súd prvej inštancie preto nemohol preformulovať výrok žaloby s poukazom na ust. § 216 C.s.p., keďže súd bol viazaný petitom žaloby tak, ako to požadovali žalobcovia; súd tak nemohol priznať iné právo, ale rozhodnúť o inom práve, ako požadovali žalobcovia. Pokiaľ ide o postúpenie a prevzatie práv a povinností, uvedené je podľa názoru žalovaného 5/ potrebné posudzovať nielen podľa § 531 Občianskeho zákonníka, ale aj s poukazom na § 524 Občianskeho zákonníka. Postúpenie práv v intenciách § 524 Občianskeho zákonníka nie je podmienené platným oznámením predmetnej skutočnosti dlžníkovi. V tomto prípade tak niet pochybností, že prišlo k platnému postúpeniu práv, nakoľko to dohodou zmluvných strán nebolo vylúčené a boli dodržané všetky podmienky stanovené zákonom. Žalobcovia opakovane vyslovujú, že prevzatie dlhu v rozsahu Zmluvy o postúpení pohľadávky, t. j. prevzatie záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o vstavbe na základe postúpenia, je neplatné pre rozpor s § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď dlžník neoznámil postúpenie svojmu veriteľovi. Predmetné nedodržanie povinností, podľa jeho názoru zakladá neplatnosť tohto právneho úkonu. Podľa názoru žalovaného nedodržanie daného postupu nezakladá neplatnosť tohto právneho úkonu, ale len nastúpenie účinkov § 534 Občianskeho zákonníka (Sedlačko, F. In. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 451-880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 1848-1849). Predmetné je podporené aj súčasným trendom výkladu ustanovení Občianskeho zákonníka, a to zásady preferencie platnosti právnych úkonov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak podľa názoru žalovaného 5/ nie sú splnené podmienky, pre ktoré by mala byť Zmluva o postúpení práv a prevzatí povinností neplatná. Zároveň zdôraznil, že aj prípadná neplatnosť Zmluvy o postúpení práv a povinností, ktorú ale odmietol, nemá dopad na platnosť a trvanie Zmluvy o vstavbe z roku 2000. V ďalšom žalovaný 5/ odkázal na to, že súd nemôže preberať procesnú zodpovednosť za predmet žaloby, pričom on ako jediný je oprávnený vymedziť ochrany akého práva sa domáha, čomu by mala zodpovedať aj formulácia žalobného petitu. Táto povinnosť v celom rozsahu zaťažuje práve žalobcu, ktorý bol iniciátorom daného konania. Súd v sporovom konaní rozhoduje na podklade dôkazov, ktoré boli predložené strany sporu, a zároveň a výlučne v medziach predmetu sporu. Súd nemôže nahrádzať povinnosti, ktoré ma žalobca, pričom žalovaný 5/ poukázal na to, že žalobcovia si v priebehu konania opakovane neboli istí splnenia procesného predpokladu existencie naliehavého právneho záujmu, čo viedlo k opakovaným zmenám žaloby. Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu preto aj v tomto smere považoval za správne a argumenty žalobcov za účelové, a odvolanie v celom rozsahu za nedôvodné. Podľa názoru žalovaného 5/ súd v celom rozsahu správne a náležite odôvodnil nedostatok existencie naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov na požadovanom určení. Prejudiciálna otázka, ktorá by mala byť pre správny orgán podľa výkladu záväzná, je vymedzená žalobným petitom, a v tomto smere je teda nevyhnutné vyhodnotiť, či je alebo nie je daný naliehavý právny záujem na predmetnom určení. Zdôraznil, že aj predmetná záväznosť je otázna, a to s poukazom na to, že výrok predmetného rozhodnutia je záväzný len medzi stranami sporu (teória relatívnej záväznosti rozhodnutia v sporovom konaní). Mal za to, že pokiaľ by súd určil, že žalovaný 5/ nemá právo vstavby zo Zmluvy o vstavbe bytov zo dňa 20.3.2000, uvedené by nemalo žiaden vplyv na prebiehajúce stavebné konanie, nakoľko žalovaný 5/ vyvodzuje svoje práva nielen zo Zmluvy o vstavbe. Žalobcovia podľa názoru žalovaného 5/ opomínajú rozhodujúcu skutočnosť, a je preto nesprávne tvrdenie o tom, že vyhovenie žalobe by viedlo k vyriešeniu všetkých sporných otázok. V merite veci je rozhodujúce aj to, že prišlo k riadnemu odplatnému prevodu podielu na pozemku. Žalovaný 5/ zdôraznil, že žalobcovia nikdy neboli spoluvlastníkmi spoločných častí a zariadení domu a pozemku vo veľkosti spoluvlastníckych podielov, ktorých určenia sa teraz domáhajú. Aj z uvedeného pohľadu by tak neprišlo k definitívnemu vyriešeniu sporných otázok, nakoľko vlastnícke právo žalovaného 5/ by naďalej zostalo zachované. Záverom žalovaný 5/ uviedol, že súd v konaní posúdil relevantne všetky rozhodujúce skutočnosti, a osobitne potom aj požiadavku existencie naliehavého právneho záujmu, na čo boli žalobcovia od počiatku upozorňovaní, a to aj v intenciách predbežného právneho posúdenia. Žalobcom sa nepodarilo preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu, a teraz uvedené bremeno za predmetné, prenášajú resp. sa snažia predmetné preniesť na ramená súdu. Súd odpovedal na otázky, ktoré sú pre rozhodnutie zásadné, vykonal dôkazy pre zistenie skutkového stavu, a vec právne posúdil, pričom žalobcovia mali o predmetnom právnom posúdení vedomosť. V súvislosti s požiadavkami na odôvodnenie súdneho rozhodnutia žalovaný 5/ poukázal na relevantnú judikatúru Ústavného súdu SR s tým, že podľa jeho názoru všetky tam uvedené atribúty odvolaním napadnuté rozhodnutie spĺňa, a nie sú preto dané odvolacie dôvody, t.j. odvolanie žalobcov je v celom rozsahu nedôvodné. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému 5/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

15. Žalobcovia reagovali podaním zo dňa 14.1.2021, v ktorom k argumentácii žalovaného 1/ uviedli, že skutočnosť, že súd prvej inštancie poukazuje na ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých posudzoval naliehavý právny záujem na určení v danom spore neznamená, že tieto právne predpisy správne vyložil a teda, že správne vec právne posúdil, čo žalobcovia v odvolaní namietajú. V tejto súvislosti poukázali na závery ustálenej súdnej praxe, napr. v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/138/2009. Žalobcovia uviedli, že v odvolaní nenamietajú, že by súd neurobil všetky potrebné úkony a dokazovanie za účelom objasnenia skutkového stavu veci, ako uvádza žalovaný 1/, ale namietajú skutočnosť, že súd nesprávne právne posúdil otázku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení s poukazom na argumentáciu žalobcov v spojení s vykonanými dôkazmi, na základe ktorých je naliehavý právny záujem na určení podľa žalobcov daný a preukázaný. Žalobcovia zároveň namietajú aj skutočnosť, že aj vzhľadom na nesprávne právne posúdenie naliehavého právneho záujmu, sa súd nedostatočne v odôvodnení rozsudku zaoberal právnym posúdením platnosti a účinkov Zmluvy o vstavbe a Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe, najmä vo vzťahu k žalovanému 5/ (ktorý sa v stavebnom konaní domáha vydania stavebného povolenia), ako aj posúdením ostatných námietok žalobcov týkajúcich sa predmetu sporu a žaloby z vecnej stránky. Navyše aj nedostatočné právne posúdenie merita veci súdom prvej inštancie, najmä napadnutých zmlúv, je podľa žalobcov nesprávne. Žalobcovia považovali za nepravdivé tvrdenie žalovaného 5/, že sa jedná o argumentáciu žalobcov v jednotlivých bodoch odvolania bez súvisu, nakoľko je zjavné, že obsah odvolania ako jedným celkom a jeho časti spolu súvisia, pričom je v ňom zhrnutá argumentácia žalobcov, ktorú žalobcovia prezentovali v priebehu konania, ako aj argumentácia, čo sa týka dôvodov odvolania, a to k posúdeniu a záverom súdu uvedených v jednotlivých bodoch napadnutého rozsudku. Je pravdou že žalobcovia v priebehu sporu menili petit žaloby, avšak od podania žaloby sa ich argumentácia nezmenila, resp. nezmenili sa skutočnosti, ktoré namietali. Pre posúdenie predmetu sporu, ako aj podaného odvolania sú irelevantné predchádzajúce žalobné návrhy a podstatný je posledný petit schválený súdom uznesením zo dňa 28.2.2020. Argumentácia a námietky žalobcov mali byť súdom posúdené a vyhodnotené s poukazom na určujúci petit v znení po poslednom pripustení návrhu zmeny žaloby uznesením zo dňa 28.2.2020 s poukazom na predbežné posúdenie naliehavého právneho záujmu súdom prezentované na pojednávaní v danom spore dňa 24.1.2020. Žalobcovia mali za to, že v zmysle uvedenej zmeny žaloby bol (a je) žalobcami tvrdený naliehavý právny záujem viazaný na (posledný/ zmenený) určovací petit s tým, že požadovaným určením je možné vyriešiť žalobcami namietanú a stavebným úradom tvrdenú spornosť práva žalovaného 5/ v stavebnom konaní (ktorej hmotnoprávne posúdenie nepatrí do právomoci stavebného úradu, ale súdu). Pokiaľ ide o predbežné právne posúdenie veci, žalobcovia uviedli, že súd prvej inštancie sa v rámci predbežného posúdenia veci nikdy nevyjadril k vecnej stránke žaloby a k hmotnoprávnym námietkam žalobcov (predovšetkým ohľadne namietanej neplatnosti a neúčinnosti zmlúv a najmä neplatnosti Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe), ale zaujal predbežné posúdenie len k naliehavému právnemu záujmu, ku ktorému sa žalobcovia podrobne vyjadrili v písomnom podaní zo dňa 19.2.2020 a na jeho základe predmetným podaním navrhli zmenu žalobného návrhu. V súvislosti s tvrdením žalovaného 5/, že rozhodnutie o prerušení stavebného konania č. M. XXX/XXXX/XX/AMR zo dňa 15.6.2016 je irelevantné, nakoľko bol proti nemu podaný protest prokurátora, ktorému bolo rozhodnutím Mestskej časti Z. - L. zo dňa 21.12.2016 vyhovené a listina upozornenie prokurátora odstúpenie zo dňa 7.11.2017 je bez právneho významu, nakoľko ide o subjektívne stanovisko Mestskej časti Z. - L., žalobcovia uviedli, že s týmto nesúhlasia. Podľa názoru žalobcov predmetné rozhodnutie stavebného úradu preukazuje, že právo žalovaného 5/ na vykonanie vstavby podľa Zmluvy o vstavbe je podľa stavebného úradu sporné, a to od počiatku stavebného konania. Toto rozhodnutie aj v spojení s neskoršími rozhodnutiami a stanoviskom stavebného úradu v liste (upozornenie prokurátora - odstúpenie) zo dňa 7.11.2017 preukazuje existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov v danom spore, keďže z nich jednoznačne vyplýva, že stavebný úrad, ktorý má o vydaní stavebného povolenia rozhodovať považuje od počiatku za sporné právo žalovaného 5/ vykonať vstavbu podľa Zmluvy o vstavbe. Ak podľa názoru žalovaného 5/ je právne záväzné skoršie rozhodnutie prokurátora, ktorý v priebehu stavebného konania opakovane identifikoval nezákonnosť postupu stavebného úradu, žalobcovia poukázali na to, že prokurátor nikdy neposudzoval žalobcami namietané skutočnosti v danom spore a ani nevyjadril názor, že žalovaný 5/ má právo vykonať vstavbu podľa Zmluvy o vstavbe, práve naopak, prokurátor konštatoval, že „v danom prípade nie je spornou platnosť samotnej zmluvy, ale skutočnosť, či je stavebník oprávnený uplatňovať práva z nej vyplývajúce, t. j. realizovať výstavbu. Poukázali tiež na to, že prokurátor nikdy neposudzoval závery stavebného úradu v liste zo dňa 7.11.2017 a ani sa nikdy nevyjadril k otázke platnosti Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe (ktorá patrí do právomoci súdu a mala byť posudzovaná v danom spore, avšak súd sa tomu vyhol tým, že konštatoval neexistenciu naliehavého právneho

záujmu žalobcov na požadovanom určení a teda meritom veci sa dostatočne nezaoberal). Prokurátor vo svojich podaniach neuviedol ani to, že postup stavebného úradu podľa § 137 ods. 2 stavebného zákona bol nezákonný, ale, že na podanie žaloby nemal stavebný úrad odkázať žalovaného 5/, keďže on neplatnosť nenamietal. Posledné rozhodnutie o prerušení stavebného konania zo dňa 19.01.2018 podľa § 137 ods. 2 Stavebného zákona v spojení s § 29 ods. 1 Správneho poriadku prokurátor taktiež neposudzoval. Žalobcovia mali za to, že pre posúdenie a preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov v danom spore je podstatný práve názor stavebného úradu o spornom práve uvedený opakovane v jeho dokumentoch, pretože práve tento stavebný úrad má o stavebnom povolení rozhodovať (a toto právo považuje za sporné). Právo žalovaného 5/ vykonať vstavbu podľa Zmluvy o stavbe (ktoré na neho malo prejsť Zmluvou o postúpení a prevzatí práv a povinností) zostalo vzhľadom na obsah a závery napadnutého rozsudku sporné aj naďalej a súd jeho posúdenie ponechal opäť stavebnému úradu, napriek tomu, že tento opakovane v priebehu stavebného konania konštatoval, že ho považuje za sporné, pričom ani nemá právomoc o tejto spornej otázke rozhodnúť. Žalobcovia poznamenali, že závery prokurátora, na ktoré poukazuje žalovaný 5/ na podporu svojej argumentácie, nie sú závermi relevantnými pre posúdenie daného sporu ani sporného práva žalovaného 5/, keďže prokurátor rovnako ako stavebný úrad nemá právomoc posudzovať otázky hmotného práva a rozhodovať o určení existencie či neexistencie práv a v tej súvislosti posudzovať platnosť a účinnosť zmlúv (čo patrí do právomoci súdu). Pokiaľ žalovaný 5/ tvrdil, že mu nie je zrejmé, z akej časti rozhodnutia stavebného úradu zo dňa 19.1.2018 vyplýva spornosť práva žalovaného 5/, žalobcovia uvedené uviedli spolu odkazom na príslušné rozhodnutie. Stavebný úrad vychádzal z § 137 ods. 2 Stavebného zákona v spojení s § 29 ods. 1 Správneho poriadku, čo vyplýva z obsahu predmetného rozhodnutia. A práve ustanovenie § 137 ods. 2 Stavebného zákona, ktoré odkazuje na predchádzajúci ods. 1, sa týka potreby prerušenia stavebného konania z dôvodu spornosti práva v zmysle podaných námietok, ktoré vyplývajú z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám, ale prekračujú rozsah právomoci stavebného úradu alebo spolupôsobiacich orgánov štátnej správy. V tejto súvislosti žalobcovia opätovne poukázali na skutočnosť, že Zmluva o vstavbe je podľa zaužívanej praxe stavebných úradov podkladom pre preukázanie iného práva k pozemkom a stavbám a na realizovanie vstavby v bytovom dome. Iné právo žalovaného 5/ podľa Zmluvy o vstavbe je však v stavebnom konaní sporné a podľa žalobcov neexistuje, keďže Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe je neplatná a toto iné práva preto na žalovaného 5/ neprešlo. Fakt, že stavebný úrad stavebné konanie opakovane prerušil a vo svojich rozhodnutiach poukázal pritom na ustanovenia § 137 ods. 2 Stavebného zákona v spojení s § 29 ods. 1 Správneho poriadku (do právoplatného skončenia daného sporu) potvrdzuje, že naliehavý právny záujem bol daný aj pred podaním žaloby a je daný aj po podaní žaloby. Žalobcovia sa s tvrdením žalovaného 5/, že otázku práva žalovaného 5/ mohol posúdiť aj samotný stavebný úrad, čo má vyplývať z postupu stavebného úradu, ktorý sa prejavil aj výzvou zo dňa 12.12.2017 nestotožnili, keďže stavebný úrad v predmetnej výzve vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k spôsobu a zisteniam stavebného úradu do uvedeného času, z čoho vôbec nevyplýva, že sa stavebný úrad mienil zaberať podľa neho spornou otázkou práva žalovaného 5/. Naopak, z úvah stavebného úradu v jeho predchádzajúcom dokumente vyplýva, že mienil postupovať podľa § 137 Stavebného zákona. Navyše stavebný úrad v liste zo dňa 7.11.2017 výslovne konštatoval, že za pokračovanie v stavebnom konaní možno považovať aj rozhodnutie o opätovnom prerušení stavebného konania, z čoho možno vyvodiť, aký postup by stavebný úrad zvolil, keďže podľa neho bolo právo žalovaného 5/ zo Zmluvy o vstavbe sporné. Fakt, že stavebný úrad vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k podkladu rozhodnutia len preukazuje, že stavebný úrad prejavil snahu dodržať zákonnosť jeho postupu, a teda postupovať v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku podľa ktorého „správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie“. Zo žiadneho dokumentu stavebného úradu nevyplýva, že stavebný úrad je údajne právo žalovaného 5/ pripravený posúdiť, naopak z obsahu viacerých dokumentov vyplýva, že toto právo považuje za sporné a nemá právomoc o ňom rozhodnúť. Za nepravdivé a zavádzajúce považovali žalobcovia aj tvrdenie žalovaného 5/, že „Samotní žalobcovia aj v žalobe, ale aj v priebehu samotného konania pripustili, že otázka práv stavebníka bude riešená v stavebnom konaní, a to ako predbežná otázka pri vydávaní stavebného povolenia.“ Uvedené je podľa žalobcov nepravdivé. Pokiaľ žalovaný 5/ poukázal na právny výklad a judikatúru, podľa ktorej je správny orgán nielen oprávnený, ale aj povinný zaoberať sa predbežnými otázkami, ak sa v konaní vyskytnú, žalobcovia v priebehu sporu poukázali na právny výklad k ustanoveniu Správneho poriadku, podľa ktorého, ak by otázka, ktorej posúdenie nespadá do právomoci stavebného úradu nebola posúdená a rozhodnutá súdom (resp. iným orgánom), ktorý má právomoc o nej rozhodnúť, tak by si ju mohol stavebný úrad vyhodnotiť sám. To znamená, že žalobcovia pripúšťajú takúto možnosť len v prípade, že by nebola podaná žaloba na súd. Zároveň v

tejto súvislosti opätovne poukázali na § 40 Správneho poriadku a jeho právny výklad: „Ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.“ Z právneho výkladu k predmetnému ustanoveniu vyplýva, že o prípady, kedy si správny orgán môže urobiť úsudok o predbežnej otázke sám, sa môže jednať predovšetkým vtedy, ak účastník nepodá návrh na začatie konania na príslušný orgán na rozhodnutie o predbežnej otázke a nejedná sa o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu účastníka konania (t. j. ktoré by mohol správny orgán iniciovať sám). Priamo Správny poriadok teda predpokladá, že posudzovanie predbežných otázok má byť predovšetkým predmetom posudzovania v osobitnom konaní, orgánmi, do právomoci, ktorých toto patrí (v danom prípade predmetom súdneho konania). Ak žalovaný 5/ konštatoval, že žalobcovia sa neplatnosti Zmluvy o prevzatí práv a povinnosti nedomáhali, žalobcovia tvrdili, že z ich argumentácie v priebehu sporu vyplýva, že práve túto neplatnosť opakovane v priebehu sporu namietali s tým, že z dôvodu neplatnosti Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe namietali, žalovaný 5/ nemá práva (ani povinnosti) z nej vyplývajúce (vrátane práva realizovať vstavbu), resp. že tieto na neho neprešli. A teda nie len z dôvodu, že žalovaný 5/ nie je zmluvnou stranou Zmluvy o vstavbe nemá právo vstavať byty do povaly bytového domu, ale aj z dôvodu, že práva a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe na neho neprešli. Účinky postúpenia a prevzatia práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe, ako aj platnosť (a účinky), resp. neplatnosť samotnej Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností mal súd posúdiť a vyhodnotiť prejudiciálne, nakoľko práva a povinnosti na vykonanie vstavby sú upravené len v Zmluve o vstavbe a táto je podľa ustálenej a zaužívanej praxe stavebného konania a v súlade s právnou úpravou zákona č. 182/1993 Z. z. podkladom pre preukázanie iného práva na vykonanie stavby podľa § 139 ods. 1 Stavebného zákona. Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností je len úkonom, na základe ktorého sa žalovaný 5/ mal stať zmluvnou stranou Zmluvy o vstavbe namiesto žalovaných 2/ až 4/ (a teda osobou oprávnenou na vykonanie vstavby podľa Zmluvy o vstavbe, ak by na neho práva a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe prešli, čo žalobcovia namietali). Prejudiciálne a predbežné posúdenie a vyriešenie platnosti a účinnosti napadnutých zmlúv súdom v danom spore by bolo podkladom pre vydanie rozhodnutia o žalobnom návrhu žalobcov a takéto rozhodnutie v spojení s odôvodnením by následne bolo podľa názoru žalobcov jasným podkladom pre pokračovanie a vydanie rozhodnutia v stavebnom konaní. Žalobcovia tvrdili, že skutočnosť, že ako vlastníci bytov a nebytových priestorov prostredníctvom schôdzí vlastníkov komunikovali so žalovaným 5/ nepreukazuje, že ho považovali za vlastníka, keďže žiadne byty v bytovom dome nevlastnil a dodnes nevlastní, vyplýva z nich však, že títo s ním komunikovali v nadväznosti na skutočnosť, že žalovaný 5/ sa na nich obrátil v súvislosti s návrhom zmluvy o nadstavbe a žiadal ich o jej schválenie na schôdzi. Poukázali na to, že zo zápisníc zo schôdze vlastníkov vyplýva, že nikdy nedošlo ani k odsúhlaseniu obsahu nového návrhu zmluvy, ani k súhlasu vlastníkov so zmluvným postúpením a prevzatím práv a povinností zo Zmluvy o stavbe na žalovaného 5/, na ktoré je podľa zákona č. 182/1993 Z. z. potrebný súhlas 2/3 väčšiny všetkých vlastníkov v dome. V zápisnici zo dňa 19.4.2011 je tiež jasne konštatované, že „všetci zúčastnení mali výhrady a nesúhlasné stanovisko.“ Nesúhlas vlastníkov/žalobcov s postúpením a prevzatím práv a povinností zo Zmluvy o stavbe bytov na žalovaného 5/, a teda aj so samotnou vstavbou bytov žalovaným 5/ vyplýva nielen zo zápisníc zo schôdze vlastníkov, ale aj z výslovného nesúhlasu žalobcov, ktorý prejavili písomne dňa 24.2.2016 a ktorý bol priložený do stavebného konania dňa 2.3.2016 v rámci námietok voči začatiu stavebného konania na žiadosť žalovaného 5/. Podľa názoru žalobcov je úplne irelevantné, že Zmluva o vstavbe (upravujúca synalagmatické právne vzťahy) postúpenie práv a povinností nevylúčila, keďže ju vylučuje samotný zákon, a to § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom 182/1993 Z. z., nakoľko na prevzatie vzájomných práv a povinností nedal veriteľ, t. j. žalobcovia - vlastníci bytov a nebytových priestorov súhlas, a to súhlas aspoň 2/3 väčšinou hlasov. Právny výklad ustanovenia § 531 konštatuje, že „Adekvátna ochrana práv veriteľa vylučuje, aby si dlžník svojvoľne vybral osobu, ktorá jeho dlh prevezme a bude povinná plniť. Z toho dôvodu nie je prípustný generálny súhlas veriteľa a priori s prevzatím dlhu ľubovoľnou osobou, ktorý by v podstate popieral zmysel a účel zákonnej úpravy. Veriteľ musí mať vždy možnosť posúdiť právne a ekonomické následky konkrétnej zmeny v osobe svojho dlžníka a tohto práva sa nemôže vopred vzdať. Bez súhlasu veriteľa bude mať zmluva medzi pôvodným a preberajúcim dlžníkom spravidla právne účinky prevzatia plnenia podľa § 534, ak z jej obsahu nevyplýva niečo iné.“ S poukazom na uvedený právny výklad, ktorý v kontexte s prevzatím záväzku podľa § 534 Občianskeho zákonníka uvádza slovo „spravidla“ je zrejmé, že v danom prípade neudelenia súhlasu veriteľa (vlastníkov/žalobcov) sa nejedná o prevzatie plnenia podľa § 534 Občianskeho zákonníka a ani právny výklad to nepredpokladá automaticky v každom prípade. V danom prípade z obsahu Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností, ako aj so všetkých okolností daného prípadu vyplýva, že práva a povinnosti stavebníka zo Zmluvy o vstavbe mal prevziať len žalovaný 5/ a nemožno ho považovať

za stavebníka popri žalovaných 2/ až 4/, ktorí nevystupujú v stavebnom konaní ako stavebník, resp. žiadateľ o stavebné povolenie, ani so žalobcami ohľadne vstavby nekomunikovali. Navyše s poukazom na LV č. XXXX zo dňa 3.3.2016 žalovaný 5/ bol na základe Zmluvy o vstavbe namiesto žalovaných 2/ až 4/ zapísaný (aj keď nezákonne) ako výlučný vlastník údajných neexistujúcich „rozstavaných bytov“. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného 5/, že: „aj prípadná neplatnosť Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností, ktorú ale odmietame, nemá dopad na platnosť a trvanie Zmluvy o vstavbe z roku 2000“, žalobcovia uviedli, že práve preto je pre žalobcov podstatné, aby súd posúdil a vyhodnotil platnosť a účinnosť oboch namietaných zmlúv a teda aj Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností. Žalobný návrh je viazaný na tvrdený a preukázaný naliehavý právny záujem, ktorým je (v spojení s predloženými dôkazmi) v stavebnom konaní stavebným úradom opakovane konštatované sporné právo žalovaného 5/ realizovať vstavbu podľa Zmluvy o vstavbe (ktorá je podkladom pre preukázané iného práva podľa § 139 Stavebného zákona - práva realizovať vstavbu). Žalobcovia opätovne poukázali na to, že aj v prípade, že by súd v rámci posúdenia predmetu sporu vyhodnotil, že Zmluva o vstavbe, ktorej žalovaný 5/ nie je zmluvnou stranou, je platná a trvá, ale zároveň by vyhodnotil, že Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe je neplatná, znamenalo by to, že žalovaný 5/ nemá právo realizovať vstavbu podľa Zmluvy o vstavbe (lebo táto upravuje práva a povinnosti na vykonanie vstavby a nie Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností), tak ako sa žalobcovia domáhali žalobným návrhom. Týmto by sa vyriešila spornosť práva v stavebnom konaní a zároveň by sa vytvoril pevný základ pre usporiadanie právnych vzťahov medzi stranami sporu. Pokiaľ žalovaný 5/ v rámci svojej argumentácie uviedol, že „žalobcovia nikdy neboli spoluvlastníkmi spoločných častí a zariadení domu a pozemku vo veľkosti spoluvlastníckych podielov, ktorých určenia sa teraz domáhajú“, žalobcovia poukázali na to, že sa po poslednej zmene žaloby (v nadväznosti na vyslovené predbežné právne posúdenie súdu ohľadne naliehavého právneho záujmu), schválenej súdom, nedomáhali určenia veľkosti spoluvlastníckych podielov. Žalobcovia zároveň dali do pozornosti závery Krajského súdu v Bratislave v rozsudku sp. zn. 9Co/163/2014: „Vlastníctvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach, príslušenstve a pozemku je so zreteľom na jeho vznik a možnosti s ním nakladať spoluvlastníctvo svojho druhu - spoluvlastníctvo nerozlučne spojené s vlastníctvom bytu resp. nebytového priestoru. Spoluvlastník, i v prípade zmenšeného spoluvlastníckeho podielu v dôsledku zmluvy o vstavbe, bude úplne rovnako užívať časti domu nevyhnutné na jeho podstatu a bezpečnosť, ktoré sú určené na spoločné užívanie, t.j. základy domu, strechy, chodby, obvodové múry, schodište......, právne postavenie navrhovateľov sa určovacím rozhodnutím nezmení, ani neodstráni neistotu.“ Uvedené potvrdzuje aj právne stanovisko Úradu geodézie, kartografie a katastra SR zo dňa 30.3.2017 č. Y.-XXXX/XXXX/Ja: „možnosti výmazu bytu alebo nebytového priestoru ako neexistujúcej stavby z katastra nebráni tá skutočnosť, že po ich zápise (t. j. po zápise neexistujúceho bytu alebo nebytového priestoru) do katastra bol zapísaný nový vlastník a to či už formou vkladu alebo formou záznamu. Je zjavné, že zrušením zápisu bytu alebo nebytového priestoru, ktorý neexistuje, v katastri nehnuteľností nemôže dôjsť k „odňatiu, resp. zrušeniu vlastníckeho práva“. Predmetom vlastníckeho práva nemôže byť niečo, čo neexistuje. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „nemožno hovoriť o spore o vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré neexistujú“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.05.2013, sp. zn. 10Sžr/85/2012). Pokiaľ je zastavaný pozemok vo vlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov, v katastri sa zruší spolu so zrušením zápisu neexistujúceho bytu alebo neexistujúceho nebytového priestoru aj zápis spoluvlastníckeho podielu na zastavanom pozemku v prospech vlastníka neexistujúceho bytu alebo neexistujúceho nebytového priestoru. Pri výmaze neexistujúceho bytu alebo nebytového priestoru z katastra okresný úrad vykoná zároveň zápis zmeny veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a na zastavanom pozemku, pokiaľ je zastavaný pozemok vo vlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov v budove, ktorá stojí na tomto pozemku.“ V nadväznosti na uvedené žalovaný 5/ nemohol nadobudnúť spoluvlastnícke právo na pozemku bez nadobudnutia príslušných bytov v podkroví bytového domu a taktiež platí, že žalobcovia aj bez vykonania zmeny veľkosti ich spoluvlastníckych podielov k pozemku užívajú a aj budú užívať úplne rovnako pozemok, na ktorom je bytový dom postavený (aj spoločné časti bytového domu). Žalobcovia trvali na svojej argumentácii, v zmysle ktorej prísny formalizmus a nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku má za následok, že súd sa dostatočne nezaoberal meritom veci - odôvodnenými námietkami žalobcov a právom žalovaného 5/ zo Zmluvy o vstavbe, ktoré je v stavebnom konaní sporné, a ktorého posúdenie nespadá do právomoci stavebného úradu (keďže sa jedná o hmotnoprávne posúdenie platnosti právneho úkonu - Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe a jej účinkov vo vzťahu k žalovanému 5/) ostalo v stavebnom konaní sporné aj naďalej. Vzhľadom k tomu, že stavebné konanie už prebieha a stavebný úrad nemôže spornosť (iného) práva

žalovaného 5/ realizovať vstavbu posúdiť (čo stavebný úrad aj sám opakovane vyhodnotil už pred podaním žaloby) musí ju posúdiť súd - v tom spočíva naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože bez odstránenia spornosti, ktoré nespadá do právomoci stavebného úradu, stavebný úrad nevie v stavebnom konaní pokračovať a rozhodnúť. V ostatnom žalobcovia odkázali na obsah podaného odvolania zo dňa 30.10.2020. 16. Žalovaný 5/ v podaní zo dňa 17.2.2021 uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov. Argumentáciu s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/138/2019 považoval za nadbytočnú. Uviedol, že nenamieta a nikdy nenamietal, že by žalobca nemohol poukazovať na state odôvodnenia rozhodnutia, iba zdôraznil nadbytočnosť komplexných citácií odôvodnenia, čo neprimerane napĺňa obsah odôvodnenia odvolania. V súvislosti s opakovanými zmenami petitu žalovaný 5/ trval na tom, že žalobcovia týmto reagovali na predbežný názor súdu o neexistencii naliehavého právneho záujmu. Súd v rozhodnutí vo veci samej podrobne zdôvodnil, prečo ani ostatne formulovaný petit, t. j. petit po poslednej pripustenej zmene, nespĺňa požiadavku existencie naliehavého právneho záujmu na určení. Skutočnosť, že práve petit po pripustení poslednej zmeny žaloby spĺňa požiadavku naliehavého právneho záujmu, je podľa názoru žalovaného 5/ len iluzórnou predstavou žalobcov. Pokiaľ ide o namietanie predbežného názoru súdu, za žiadnych okolností nie je zavádzajúce tvrdenie, že by súd svoj predbežný právny názor nevyslovil. Súd prvej inštancie v rozsahu a v súlade so zákonom svoj predbežný právny názor jednoznačne vyslovil, na čo žalobca reagoval opakovanými zmenami žalobného petitu. Žalovaný 5/ poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax v intenciách ktorej, „Ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania.“ (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 6 10.2017, sp. zn. II. ÚS 590/2017). Z uvedeného vyplýva, že súd sa nezaoberá vecnou stránkou žaloby a hmotnoprávnymi námietkami, pokiaľ nie je splnená podmienka existencie naliehavého právneho záujmu. Existenciu naliehavého právneho záujmu sa podľa názoru žalovaného 5/ žalobcom napriek opakovaným zmenám žaloby nepodarilo preukázať, čo správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. V tejto súvislosti poukázal na závery obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.6.2009, sp. zn. 4Cdo/111/2008). V nadväznosti na ďalšie tvrdenia žalobcov, žalovaný 5/ trval na tom, že rozhodnutie o prerušení stavebného konania č. M. XXX/XXXX/XX/AMR bolo zrušené, a závery v ňom formulované boli spochybnené aj samotným protestom prokurátora, preto naň nie je možné prihliadať. Žalovaný 5/ opätovne poukázal na závery uvedené v upozornení prokurátora zo dňa 23.10.2017, č. Pd 122/17/1102-2, kde sa konštatuje, že: „K otázke platnosti resp. účinnosti zmluvy treba uviesť, že už predchádzajúcim protestom Okresnej prokuratúry Bratislava II sp. zn. Pd 86/16/1102-5 z 28.10.2016 bolo konštatované, že stavebník sám doložil zmluvu o vstavbe vo verzii totožnej, ako bola podkladom pôvodného vkladu V-1475/2000, ktorá je tiež obsiahnutá v stavebnom spise. Nakoľko stavebník ako právny nástupca predchádzajúcich stavebníkov podľa zmluvy o vstavbe platnosť tejto zmluvy nespochybňuje, nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby sám na všeobecnom súde preukazoval platnosť zmluvy. Žalovaný 5/ zdôraznil, že sám prokurátor nemal pochybnosti o tom, že žalovaný 5/ je právnym nástupcom predchádzajúcich stavebníkov, a je teda legitímnym stavebníkom. Podľa názoru žalovaného 5/ nie je pravdivé tvrdenie, že by stavebný úrad resp. prokurátor platnosť a účinnosť sporných zmlúv neposudzovali a už len z obsahu predmetného dokumentu vyplýva opak. Rovnako tento záver vyplýva aj zo skutočnosti, že z obsahu predložených dokladov je zrejmé, že ani stavebný úrad nepovažoval za potrebné prerušiť konanie, a ako to vyplýva z predložených dôkazov a usúdil to aj súd, pokiaľ by samotní žalobcovia neiniciovali predmetné konanie, k prerušeniu stavebného konania by vôbec neprišlo. Prokurátor nemal nikdy dôvod posudzovať závery stavebného úradu zo dňa 7.11.2017, nakoľko išlo o nezáväzný právny dokument, ktorý stavebný úrad vyprodukoval z vlastnej iniciatívy a preto ani nebol dôvod, aby ho posudzoval orgán verejnej moci. Žalovaný 5/ opätovne zdôraznil, že stavebný úrad vyzval účastníkov dňa 12.12.2017, aby sa vyjadrili pred vydaním rozhodnutia, na čo reagovali žalobcovia doručením (predložením) žaloby, ktorú podali na tunajší súd dňa 19.12.2017. Stavebný úrad teda vôbec neodkázal žalobcov na podanie žaloby, resp., že by mal za to, že právo žalovaného 5/ je sporné, túto iniciatívu vyvinuli samotní žalobcovia a stavebný úrad už nemal inú možnosť ako konanie prerušiť. Aj argumentácia žalobcov preto neobstojí, keď síce odkazujú na ustanovenia Stavebného zákona, ktoré sú uvedené aj v rozhodnutí o prerušení konania, ale z logického sledu okolností je zrejmé, že k predmetnému by neprišlo, pokiaľ by spornosť otázok nebola vyvolaná podaním žaloby. V konštrukcii, ktorú sa snažia navodiť, ide podľa názoru žalovaného 5/ opätovne len o predstavu žalobcov. Žalovaný 5/ mal za to, že žalobcovia si zamieňajú predmet sporu, ktorý je vymedzený petitom žaloby s obsahom žaloby, ktorý zahrňuje podstatu hmotnoprávnej, a to

skutkovej a právnej argumentácie. Porovnaním zmeny žalobného petitu pripustenej uznesením č. k. 29C/11/2017-493 sa žalobcovia skutočne nedomáhali určenia neúčinnosti resp. neplatnosti Zmluvy o vstavbe, ale len určenia, že žalovaný 5/ nemá právo vstavby podľa Zmluvy o vstavbe. Pokiaľ opätovne žalobcovia približujú svoju právnu argumentáciu k neúčinnosti zmluvy, žalovaný 5/ ma za to, že súd riadne a podrobne zdôvodnil svoje závery, pričom v tomto smere náležite zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Vyjadrenie žalobcov považoval žalovaný 5/ za rozporné aj v ďalšom, a to keď najskôr zdôrazňujú, že žalovaný 5/ odvodzoval svoje práva zo Zmluvy o vstavbe, a následne konštatujú, že toto právo odvodzoval nielen od Zmluvy o vstavbe, ale aj od Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností, čo sa ale vo vymedzení predmetu žaloby neprejavilo. Skutočnosťou zostáva, že vlastníci pôvodných bytov so žalovaným 5/ celý čas jednali ako s vlastníkom, o čom svedčia aj zápisnice zo schôdzí vlastníkov, ktoré predložili aj samotní žalobcovia, kedy bol aktívne prizývaný na schôdze a bolo s ním jednané ako jedným z vlastníkom. Realitou tiež ostáva, že žalovaný 5/ bol v legitímnom rozhodujúcom období vlastníkom podielu na spoločných častiach a zariadeniach, o čom svedčil aj list vlastníctva založený v súdnom spise. Žalovaný 5/ nemal žiadne pochybnosti o svojom postavení, ale vzhľadom na situáciu, v ktorej sa ocitli žalobcovia, im chcel ponúknuť výhodnejšiu pozíciu a širší okruh rekonštrukcie v porovnaní s pôvodnou zmluvou. O platnosti a účinnosti zmluvy nemal žalovaný 5/ žiadne pochybnosti. Žalobcovia tiež opomínajú, že žalovaný 5/ sa výrazným spôsobom podieľal aj na rekonštrukcií strechy, kedy s ním jednali ako jedným zo spoluvlastníkov. Toto tvrdenie žalovaného 5/ v priebehu konania žalobcovia žiadnym spôsob nepopreli. Aj z uvedeného vyplýva, že žalobcovia konajú ako im vyhovuje, a podľa toho práva žalovaného 5/ buď spochybňujú alebo nie. Žalovaný 5/ poukázal na to, že žalobcovia opomínajú, že žalovaný 5/ neodvodzuje svoje právo zo Zmluvy o vstavbe, ale primárne, či má práva a povinnosti z nej vyplývajúce, ktoré ale odvodzuje od Zmluvy o postúpení. Samotný prokurátor platnosť Zmluvy o vstavbe konštatoval. Žalobcovia tvrdia to čo im vyhovuje a v argumentácií, ako sa im dané hodí, nakoľko na jednej strane tvrdia, že aj Zmluva o vstavbe je neplatná a v ďalšom tvrdia, že platná je, len že žalovaný 5/ nie je jej zmluvnou stranou. Pre žalobcov síce bolo podstatné posúdenie účinnosti a platnosti oboch zmlúv, ale realitou ostáva, že predmetné sa v žalobnom petite neprejavilo, čo konštatoval aj súd. Predmetný záver je podľa názoru žalovaného 5/ správny a náležite odôvodnený. Žalovaný 5/ ďalej trval na argumente, čo do neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, a to aj v intenciách spoluvlastníckeho podielu, ktorý prislúcha žalovanému 5/. Podľa jeho názoru je nadbytočné poukazovať na rozhodnutie všeobecných súdov, nakoľko v citovaných intenciách ide o zákonnú dikciu. Naviac žalobcovia zamieňajú a zmiešavajú dve rozhodujúce skutočnosti. K argumentácii stanoviskom ÚGKK SR zo dňa 30.3.2017, č. Y.-XXXX/XXXX/ Ba žalovaný 5/ uviedol, že ide o všeobecné stanovisko, pričom nie je zrejmé, či zohľadňuje špecifické okolnosti tohto prípadu, a to v rozsahu právnej úpravy platnej v čase uzavretia Zmluvy o vstavbe, t. j. v roku 2000 a pod. Predmetné stanovisko rieši otázku výmazu „neexistujúcich“ bytov, ktoré boli zapísané do časti B (majetková podstata) listu vlastníctva na základe Zmluvy o vstavbe, resp. Zmluvy o nadstavbe. Na základe predmetného zápisu nastal prípad, že ak boli vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome podielovými spoluvlastníkmi zastavaného (prípadne priľahlého) pozemku na základe Zmluvy o vstavbe, resp. Zmluvy o nadstavbe, zmenil sa aj spoluvlastnícky podiel na zastavanom (prípadne priľahlom) pozemku. Išlo teda o prípady, kedy neprišlo k odplatnému prevodu spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch. Toto stanovisko rieši výlučne výmaz „neexistujúcich“ bytov, ktoré boli zapísané do časti B (majetková podstata) listu vlastníctva, a kde došlo v prípade vlastníctva zastavaného (prípadne priľahlého) pozemku k zmene ich spoluvlastníckych podielov v čase platnosti Usmernenia ÚGKK Usmernenia ÚGKK SR zo dňa 19.2.2008, č. Y.-XXXX/XXXX/Ba, v zmysle ktorého sa zjednotil postup jednotlivých bývalých správ katastra v rámci celého územia Slovenska a k zápisu vlastníckeho práva k novým bytom stačilo predložiť zmluvu o vstavbe, nadstavbe, dokumentáciu. Postup správnych orgánov v súlade s usmernením v rámci vkladového konania v plnom rozsahu potvrdzovali svojimi rozhodnutiami aj nadriadené orgány a prokuratúra. Prejednávaný prípad je podľa názoru žalovaného 5/ odlišný, a to s poukazom na skutočnosť, že Zmluva o vstavbe bola zapísaná do „iných údajov“ katastra v čase, kedy bola táto povinnosť obsiahnutá priamo v zákone. V ostatnom sa žalovaný 5/ pridržiaval ním podaného vyjadrenia k odvolaniu žalobcov. 17. Žalobcovia sa vyjadrili podaním zo dňa 14.4.2021, v ktorom uviedli, že netvrdia, že súd prvej inštancie nevyslovil svoj predbežný právny názor, avšak tento sa týkal len posúdenia naliehavého právneho záujmu a nie posúdenia vecnej stránky žaloby. Naďalej preto trvali na argumentácii, že súd prvej inštancie sa v rámci predbežného posúdenia veci nikdy nevyjadril k vecnej stránke žaloby a k hmotnoprávnym námietkam žalobcov (predovšetkým ohľadne namietanej neplatnosti a neúčinnosti zmlúv a najmä neplatnosti Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe) a zaujal

len predbežné posúdenie k naliehavému právnemu záujmu, ku ktorému sa žalobcovia podrobne vyjadrili v písomnom podaní zo dňa 19.2.2020 a na jeho základe predmetným podaním navrhol zmenu žalobného návrhu. V napadnutom rozsudku sa však súd zaoberal aj posúdením vecnej stránky žaloby, napriek tomu, že žalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu. Každopádne žalobcovia považovali právne posúdenie súdu za nesprávne, a to tak v otázke posúdenia naliehavého právneho záujmu, ako aj čo sa týka posúdenia vecnej stránky žaloby. Pokiaľ ide o závery Okresnej prokuratúry II v proteste zo dňa 28.10.2016, sp. zn. Pd 86/16/1102-5, žalobcovia uviedli, že záver prokurátora, že nemožno od žalovaného 5/ požadovať, aby sa domáhal neplatnosti zmluvy, ktorú sám žalovaný 5/ nespochybňuje, nevylučuje, že tak nemožno požadovať od druhej strany, teda od iného účastníka stavebného konania (žalobcov), ktorý jej platnosť spochybňuje a podal námietky, resp. nevylučuje, že ktorýkoľvek účastník stavebného konania má právo domáhať sa v súdnom konaní vyriešenia spornej hmotnoprávnej otázky v stavebnom konaní, ktorú nemá právomoc riešiť stavebný úrad a podotýkame, že ani prokurátor. V tomto kontexte žalobcovia podotkli, že Stavebný poriadok (§ 137) pripúšťa, aby bol na podanie žaloby odkázaný tak stavebník, ako aj iný účastník stavebného konania. Navyše právny poriadok umožňuje účastníkovi stavebného konania domáhať sa žalobou vyriešenia spornej otázky, ktorá je v stavebnom konaní predbežnou a stavebný úrad o nej nemá právomoc rozhodnúť aj bez toho, aby ho na to odkázal stavebný úrad (v súlade s § 29 ods. 1 a § 40 ods. 1 Správneho poriadku); a pokiaľ tak učiní (ako v danom prípade), stavebný úrad postupuje v súlade a analogicky s ustanovením § 137 Stavebného zákona, t. j. konanie preruší. Spornosť však v danom prípade nebola vyvolaná podaním žaloby, ako tvrdí žalovaný 5/, ale podaním námietok, pričom žalobcovia podotkli, že samotný stavebný úrad mal od podania námietok v stavebnom konaní neustále pochybnosť o práve žalovaného 5/ vykonať vstavbu v zmysle sporných zmlúv predložených v stavebnom konaní, pričom túto pochybnosť mal aj prokurátor v proteste: „v danom prípade nie je spornou platnosť samotnej zmluvy, ale skutočnosť, či je stavebník oprávnený uplatňovať práva z nej vyplývajúce, t. j. realizovať výstavbu“. Podľa názoru žalobcov stavebný úrad neposudzoval otázku platnosti zmlúv a práva žalovaného 5/ vykonať vstavbu, ale stavebný úrad má pochybnosť o práve žalovaného 5/ realizovať výstavbu na základe Zmluvy o vstavbe, a teda aj o tom, či je právnym nástupcom predchádzajúcich stavebníkov. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného 5/, že pokiaľ by žalobcovia neiniciovali dané konanie, tak by k prerušeniu stavebného konania nedošlo, žalobcovia uviedli, že z obsahu dokumentov stavebného úradu vyplýva opak, napr. v Upozornení prokurátora - odstúpenie zo dňa 7.11.2017 (t. j. v čase tesne pred podaním žaloby v danej veci) stavebný úrad konštatoval: „T. j. k uvedenej účinnosti iného práva stavebníka uskutočniť stavbu ostáva naďalej v konaní právna neistota. V prípade, že stavebník na základe aktuálne napadnutej výzvy v prerušení konania nepredloží právne správne účinné vlastnícke alebo iné právo podľa príslušného ustanovenia § 139 ods. 1 stavebného zákona, je bezpochyby neprijateľné nepreskúmať jeho právnu istotu, a to uplatnením zákonne správnym postupom podľa § 137 stavebného zákona. ...v prípade, že by neprišlo k zmiernemu vybaveniu veci, je správny orgán oprávnený uplatniť v spornej veci zákonný postup podľa § 137 stavebného zákona.“ Podľa názoru žalobcov podstatou pre posúdenie naliehavého právneho záujmu v danom spore je skutočnosť, že v stavebnom konaní, v ktorom sa žalovaný 5/ domáha vydania stavebného povolenia pre vstavbu bytov na podklade Zmluvy o vstavbe a Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností, v ktorom žalobcovia podali námietky, na základe ktorých nastala sporná otázka, ktorá nespadá do právomoci posúdenia stavebného úradu a teda na strane stavebného úradu došlo k pochybnostiam o práve žalovaného 5/ vykonať vstavbu podľa ním predložených zmlúv v stavebnom konaní, konkrétne zo Zmluvy o vstavbe, z ktorej by podľa neho malo jeho právo vyplývať s poukazom na postúpenie a prevzatie práv a povinností podľa Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností. Sporná otázka, ktorá nastala na základe podaných námietok v stavebnom konaní sa teda týkala otázky posúdenia existencie práv a povinností žalovaného 5/ zo Zmluvy o vstavbe, ktoré mali údajne podľa žalovaného 5/ na neho prejsť Zmluvou o postúpení a prevode práv a povinností, čo však žalobcovia namietajú, nakoľko namietajú neplatnosť Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe, ktorá právo vstavby upravuje. Keďže sa (v zmysle podaných námietok) jedná o spornosť, ktorá vyplýva z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám a ich posúdenie prekračuje rozsah právomoci stavebného úradu (s poukazom na § 137 ods. 2 Stavebného zákona a závery stavebného úradu v jeho rozhodnutiach, resp. podaniach vydaných v stavebnom konaní), je podľa názoru žalobcov zrejmé, že je daný naliehavý právny záujem v danom spore na žalobcami požadovanom určení. Skutočnosť, že spornosť nebola vyvolaná podaním žaloby, ale podaním námietok v stavebnom konaní, potvrdzuje aj fakt, že stavebný úrad na ich základe stavebné konanie prerušil, následne ho opätovne prerušil a napokon aj na základe podanej žaloby a v súlade s § 137 Stavebného zákona § 29 Správneho poriadku). Rozhodnutie o opätovnom prerušení stavebného konania zároveň potvrdzuje, že stavebný úrad má za to, že námietky žalobcov v stavebnom konaní sú oprávnené (tak

ako to predpokladá § 137 Stavebného zákona) a zároveň spôsobujú spornosť práva žalovaného 5/, ktorej vyriešenie nepatrí do právomoci stavebného úradu a samotná žaloba zároveň potvrdzuje, že k zmiernemu vybaveniu medzi účastníkmi stavebného konania nedošlo a nedôjde. Pokiaľ žalovaný 5/ namietal, že žalovaný 5/ svoje právo tento odvodzoval nielen od Zmluvy o vstavbe, ale aj od Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností, čo sa však neprejavilo v predmete žaloby, žalobcovia mali za to, že z predmetu žaloby, ako aj z jej petitu je zrejmé, že žalobcovia sa domáhali určenia neexistencie práva žalovaného 5/ podľa Zmluvy o vstavbe, keďže výlučne táto upravuje práva (a povinnosti) v súvislosti s realizáciou vstavby. Zmluva o postúpení a prevode práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe tieto práva (a povinnosti) neupravuje, táto je len prostriedkom, na základe ktorého mali na žalovaného 5/ tieto práva (a povinnosti) prejsť, avšak predmetom žaloby boli práve námietky žalobcov o neplatnosti Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe, čo má za následok, že práva (a povinnosti) zo Zmluvy o vstavbe (t. j. aj právo realizovať vstavbu) na žalovaného 5/ neprešli neexistujú. Pre vyhodnotenie súdu, že Zmluva o postúpení a prevode práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe je neplatná, ktoré by sa v prípade vyhovenia žalobe premietlo v odôvodnení rozhodnutia, je žalobcami navrhnutý určujúci petit dostatočný a v prípade vyhovenia žalobe by vyriešil spornú otázku v stavebnom konaní (spornú tak podľa prokuratúry, ako aj stavebného úradu, a to: „v danom prípade nie je spornou platnosť samotnej zmluvy, ale skutočnosť, či je stavebník oprávnený uplatňovať práva z nej vyplývajúce, t. j. realizovať výstavbu“), ktorá zakladá naliehavý právny záujem žalobcov v danom spore. Na strane druhej, aj v prípade, ak by súd žalobu zamietol, ale nie pre nedostatok naliehavého právneho záujmu (ktorý je v danom spore daný), ale preto, že by právoplatným rozhodnutím vyhodnotil, že Zmluva o postúpení a prevode práv a povinností je platná a že žalovaný 5/ má právo realizovať vstavbu podľa Zmluvy o vstavbe (čo by sa tiež premietlo v odôvodnení rozhodnutia súdu) - vyriešila by sa tým tá istá sporná hmotnoprávna otázka v stavebnom konaní - uvedené však žalobcovia v žiadnom prípade netvrdia a nepripúšťajú, nakoľko považujú Zmluvu o postúpení a prevzatí práv a povinností s poukazom na § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom 182/1993 Z. z., za neplatnú (nakoľko na prevzatie vzájomných práv a povinností nedal veriteľ, t. j. žalobcovia - vlastníci bytov a nebytových priestorov súhlas, a to súhlas aspoň 2/3 väčšinou hlasov). Pokiaľ ide o zápisnice zo schôdze vlastníkov, tieto podľa názoru žalobcov nepreukazujú, že by žalobcovia jednali so žalovaným 5/ ako s vlastníkom, keďže tieto preukazujú, že žalobcovia, resp. vlastníci bytov a nebytových priestorov prejavili nesúhlas so vstavbou žalovaným 5/. Žalovaný 5/ žiadne byty v bytovom dome nevlastnil (ak keď bol v tom čase ako vlastník neexistujúcich bytov zapísaný na LV) a dodnes ich nevlastní, tieto byty nikdy neexistovali. Zo zápisníc však nepochybne vyplýva, že vlastníci so žalovaným 5/ jednali v nadväznosti na skutočnosť, že sa na nich obrátil v súvislosti s návrhom zmluvy o nadstavbe a žiadal ich o jej schválenie na schôdzi. Žalobcovia opätovne poukázali na to, že zo zápisníc zo schôdze vlastníkov vyplýva, že nikdy nedošlo ani k odsúhlaseniu obsahu nového návrhu zmluvy, ani k súhlasu vlastníkov so zmluvným postúpením a prevzatím práv a povinností zo Zmluvy o stavbe na žalovaného 5/, na ktoré je podľa zákona č. 182/1993 Z. z. potrebný súhlas 2/3 väčšiny všetkých vlastníkov v dome. V zápisnici zo dňa 19.4.2011 je tiež jasne konštatované, že „všetci zúčastnení mali výhrady a nesúhlasné stanovisko.“ Nesúhlas vlastníkov/žalobcov s postúpením a prevzatím práv a povinností zo Zmluvy o stavbe bytov na žalovaného 5/, a teda aj so samotnou vstavbou bytov žalovaným 5/ ako stavebníkom, vyplýva nielen zo zápisníc zo schôdze vlastníkov, ale aj z výslovného nesúhlasu žalobcov, ktorý prejavili písomne dňa 24.2.2016 a ktorý bol priložený do stavebného konania dňa 2.3.2016 v rámci námietok voči začatiu stavebného konania na žiadosť žalovaného 5/. Pokiaľ sa žalovaný 5/ podieľal na rekonštrukcii strechy, bolo to podľa názoru žalobcov bez právneho dôvodu, keďže nebol vlastníkom žiadneho bytu a nebytového priestoru v bytovom dome a jeho jediným zámerom bolo dosiahnuť schválenie ním plánovanej vstavby (resp. nadstavby, na základe nového návrhu zmluvy o podmienkach realizácie nadstavby predloženej vlastníkom na schválenie) vlastníkmi, k čomu však nikdy nedošlo. Nie je pravdou, že žalobcovia namietajú neplatnosť Zmluvy o vstavbe a následne tvrdia, že táto je platná. Žalobcovia opakovane uviedli, že Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností je len úkonom, na základe ktorého sa žalovaný 5/ mal stať zmluvnou stranou Zmluvy o vstavbe namiesto žalovaných 2/ až 4/ v prípade, že by bola táto zmluva platná a účinná, čo však žalobcovia taktiež namietajú a rozporujú - t. j. žalobcovia netvrdia že je Zmluva o vstavbe platná. Ak by však aj žalobcovia pripustili, že je Zmluva o vstavbe platná a účinná, teda naďalej trvá (čo však netvrdia), je to irelevantné v kontexte s určujúcim petitom, keďže je neplatná Zmluva o postúpení a prevzatí práv a povinností, a teda ani v takom prípade by žalovaný 5/ nemal právo realizovať vstavbu, keďže na neho práva a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe neprešli. Žalobcovia mali za to, že nielen z dôvodu, že žalovaný 5/ nie je zmluvnou stranou Zmluvy o vstavbe, nemá právo vstavať byty do povaly bytového domu, ale aj z dôvodu, že práva a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe na neho neprešli, pretože Zmluva o postúpení a prevzatí

práv a povinností je neplatná a preto tento nemá právo realizovať vstavbu bytov podľa Zmluvy o vstavbe. Účinky postúpenia a prevzatia práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe, ako aj platnosť (a účinky) Zmluvy o postúpení a prevzatí práv a povinností mal súd posúdiť v danom spore prejudiciálne, nakoľko práva a povinnosti na vykonanie vstavby sú upravené len v Zmluve o vstavbe a táto je podľa ustálenej a zaužívanej praxe stavebného konania a v súlade s právnou úpravou zákona č. 182/1993 Z. z. podkladom pre preukázanie iného práva na vykonanie stavby (podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona). Čo sa týka argumentácie žalovaného 5/, že mu údajne prislúcha spoluvlastnícky podiel na pozemku zastavanom bytovým domom na Hanáckej ulici 2-6 v Bratislave, žalobcovia zotrvali na svojich doterajších vyjadreniach v spojení s citovanou judikatúrou a s predloženými listinnými dôkazmi (najmä Stanovisko ÚGKK SR č. Y.-XXXX/XXXX/Ba zo dňa 30.03.20217), a teda mali za to, že v súlade s platnou právnou úpravou zákona č. 182/1993 Z. z. v čase uzavretia Zmluvy o vstavbe, ako aj v súčasnosti, bez vlastníctva konkrétneho bytu (skutočne existujúceho) v bytovom dome nemožno nadobudnúť podiel na zastavanom pozemku v bytovom dome. Stanovisko ÚGKK SR č. Y.-XXXX/XXXX/Ba sa týkalo aj posúdenia stavu v súvislosti s právnou úpravou platnou v čase uzavretia Zmluvy o vstavbe, nakoľko práve táto úprava spôsobila opakovane nesprávne, neaktuálne a protiprávne evidencie v katastri, pričom katastre postupne dávajú tieto nedostatky do súladu a vymazávajú neexistujúce byty z listov vlastníctva, pričom zároveň opravujú aj veľkosti spoluvlastníckych podielov. Uvedené Stanovisko ÚGKK SR bolo vydané v nadväznosti na žiadosť podanú práve v súvislosti z výmazom neexistujúcich bytov z listu vlastníctva týkajúcich sa žalovaného 5/, ktorý ich nikdy nevlastnil, keďže neexistujú a preto ani nemohol vlastniť. V predmetnej žiadosti žalobcovia výslovne konštatovali, že evidovanie bytov a nebytových priestorov (aj rozostavaných) neexistujúcich v katastri nehnuteľností na základe zmlúv o vstavbe, nadstavbe a či výstavbe v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. bolo v rôznych časových obdobiach rôzne a že platila rôzna právna úprava katastrálneho zákona (ktorá vyžadovala predloženie rôznych podkladov). Do súdneho spisu priložili aj odpoveď ÚGKK SR, ktorá bola ako sprievodný list doručená spolu so Stanoviskom ÚGKK SR a vyplýva z nej, že predmetné Stanovisko rieši všetky prípady výmazu neexistujúcich bytov z LV a k nim prislúchajúcich spoluvlastníckych podielov, teda bez ohľadu na to, či sa jednalo o odplatný prevod spoluvlastníckeho práva k pozemku alebo nie, a teda predmetné Stanovisko rieši aj špecifiká daného prípadu. 18. Žalovaný 5/ v podaní zo dňa 18.5.2021 uviedol, že žalobcovia sa snažia konštruovať, že súd sa dopustil procesného pochybenia v intenciách porušenia povinnosti podľa § 181 ods. 2 C.s.p., na druhej strane pritom sami konštatujú, že súd stranám na pojednávaní objasnil, ako sa mu predbežne právne javí vec. Podľa názoru žalovaného 5/ uvedený postup súdu potvrdzuje aj správanie žalobcov, ktorí na predbežné právne posúdenie súdom reagovali tak, že podávali opakovane návrhy na zmenu žaloby. Pokiaľ je otázka existencie naliehavého právneho záujmu primárnou podmienkou úspechu určovacej žaloby, žalovaný 5/ sa domnieval, že kým táto podmienka splnená nie je, a nie je ani zo strany žalobcu preukázaná, nemá súd povinnosť sa vyjadriť k vecnej stránke a skutkovým námietkam. Vyjadrenie „predbežné právne posúdenie“ neznamená, že súd má reagovať na všetky námietky, ktoré prezentuje žalobca. Predbežnosť právneho posúdenia veci spočíva v tom, že sudca v aktuálnom štádiu procesu objektívne nemohol vychádzať z výsledkov riadneho dokazovania a ku konkrétnemu právnemu záveru dospel síce vyčerpávajúcim argumentačným postupom, ale iba v rámci prípravy pojednávania. Objektívne právo je súd vždy spôsobilý interpretovať (iura novit curia), avšak záväzne aplikovať ho môže až na definitívne zistený skutkový stav v procesnom zmysle. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal žalovaný 5/ za to, že súd sa v rámci procesného postupu nedopustil žiadneho pochybenia, ktorým by prišlo k zásahu do práv žalobcov. Pokiaľ ide o odkaz žalovaného 5/ na upozornenie prokurátora zo dňa 23.10.2017, č. Pd 122/17/1102-2, týmto argumentačne reagoval na tvrdenia žalobcu. Žalovaný 5/ sa s odkazom na upozornenie prokurátora zo dňa 23.10.2017, č. Pd 122/17/1102-2 pokúšal zdôrazniť, že ani orgán verejnej moci vykonávajúci dozor v stavebnom konaní, nemal pochybnosti o jeho právach a o jeho postavení ako účastníka stavebného konania ako legitímneho stavebníka. K tomuto faktu sa žalobcovia nevyjadrili, ale podľa názoru žalovaného 5/ len opätovne zavádzajú a prekrúcajú rozhodné skutočnosti. Žalovaný 5/ trval na tom, že príslušný stavebný úrad mohol riešiť otázku platnosti Zmluvy o stavbe, ako aj postavenia žalovaného 5/ v stavebnom konaní, pričom teda mal právomoc na riešenie spornej otázky. Z dôvodov na strane žalobcov (vyvolanie osobitého konania) však v dôsledku podanej žaloby stavebné konanie prerušil. Trval i na tom, že stavebný úrad nikdy žalobcov neodkázal na podanie žaloby, ale predmetné realizovali z vlastnej iniciatívy. Tvrdenie, že stavebný úrad mal pochybnosť o práve stavebníka nepovažoval žalovaný 5/ za pravdivé. Stavebný úrad bol pripravený pokračovať v stavebnom konaní, pričom uvedenému zabránili len žalobcovia vyvolaním súdneho konania. Žalobcovia sa podľa názoru žalovaného 5/ opätovne účelovo odvolávajú na listinu upozornenie prokurátora - odstúpenie

zo dňa 7.11.2017, ktoré predstavuje subjektívne stanovisko správne orgánu v konaní nezáväzné, v ktorom vyjadruje svoj nesúhlas s upozornením prokurátora. Právne závery vyjadrené v tomto upozornení boli vyhodnotené ako nesprávne, a príslušný Okresný stavebný úrad, odbor výstavby a bytovej politiky listom zo dňa 28.11.2017 (t. j. bezprostredne nadväzujúc na list Mestskej časti Bratislava - Ružinov, upozornenie prokurátora - odstúpenie zo dňa 7.11.2017). Okresný stavebný úrad, odbor výstavby a bytovej politiky požiadal príslušný stavebný úrad, aby v celom rozsahu prijal opatrenia navrhované v upozornení prokurátora a bezodkladne o prijatých opatreniach informoval príslušného prokurátora. Žalovanému 5/ nie je zrejmé, prečo žalobcovia argumentujú tým, že to bol len a výlučne súd, ktorý mal právomoc posúdiť otázku spornosti zmlúv predložených v stavebnom konaní. Je jednoznačne zrejmé, že platnosť daných zmlúv bola v konaní posudzovaná, či už zo strany stavebného úradu tak aj zo strany dozorujúceho prokurátora. Žalovaný 5/ konštatoval, že Správny poriadok síce pojem predbežná otázka používa, ale nedefinuje. Podľa názorov vyslovovaných v právnej teórii pod predbežnou (tzv. prejudiciálnou) otázkou treba rozumieť takú otázku, zodpovedanie ktorej podmieňuje rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom správneho konania. Súčasne je to taká otázka, ktorej rozhodnutie nepatrí do kompetencie správneho orgánu, ktorý vo veci rozhoduje. Odpoveď na ňu môže byť predmetom iného samostatného konania (správneho i súdneho). V správnom konaní platí zásada, že správny orgán, ktorý vydáva rozhodnutie vo veci, je oprávnený pre svoju potrebu riešiť i otázky, ktoré patria do pôsobnosti iných orgánov (t. j. iného správneho orgánu alebo súdu), ak to zákon nezakazuje - vyžaduje si to totiž požiadavka pružnosti správneho konania (rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 755/2014). Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov platí zásada, že správny orgán, ktorý koná vo veci, je nielen oprávnený, ale i povinný zaoberať sa predbežnými otázkami, ak sa v konaní vyskytnú (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.4.2014, sp. zn. 6Sžp/23/2013). S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu (Boh. A 3270/24) nesmie správny orgán napríklad odmietnuť rozhodnúť vo veci samej z dôvodu, že predbežná otázka nebola dosiaľ rozhodnutá príslušným orgánom. Buď si odpovie na túto otázku sám (urobí si aj úsudok), alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania a vyčká s vlastným rozhodnutím, dokiaľ o predbežnej otázke nerozhodne. Žalovaný 5/ poukázal na to, že stavebný úrad nikdy neodkázal žalobcov, a to aj v súvislosti s podanými námietkami na podanie žaloby na súd a toto realizovali žalobcovia z vlastnej iniciatívy. Odkázať účastníka konania na súd podľa § 137 ods. 2 Stavebného zákona je prípustné len pri tých námietkach účastníkov, ktoré vychádzajú z vlastníckych alebo iných práv k stavbám alebo pozemkom. Pokiaľ žalobcovia argumentovali predchádzajúcimi prerušeniami konania stavebným úradom, je zrejmé, že v súdnom spise sú založené listinné dôkazy, ktoré poukazujú, že takýto postup stavebného úradu bol nezákonný a rozhodnutia o prerušení stavebného konania boli opakovane zrušené. Súd sa podľa názoru žalovaného 5/ správne vyporiadal so skutočnosťou, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď žaloba v rozsahu žalobného petitu tak ako je formulovaná, by nevyriešila všetky sporné práva a povinnosti medzi stranami sporu, ktoré vyplývajú zo zmluvného vzťahy, ktorý medzi stranami sporu existuje a naďalej by aj existoval. Ohľadne platnosti Zmluvy o postúpení práva a povinností poukázal žalovaný 5/ na svoje predchádzajúce vyjadrenia a listiny založené v súdnom spise. Pokiaľ ide o rekonštrukciu strechy a rozsah v akej miere sa na predmetnom žalovaný 5/ podieľal, vyplýva z obsahu súdneho spisu, a aj v tomto smere odkázal v celom rozsahu na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenia a ústne prednesy. K argumentácii stanoviskom ÚGKK SR zo dňa 30.3.2017, č. Y.-XXXX/ XXXX/Ba žalovaný 5/ trval na tom, že ide o všeobecné stanovisko, pričom nie je zrejmé, či zohľadňuje špecifické okolnosti tohto prípadu, a to v rozsahu právnej úpravy platnej v čase uzavretia Zmluvy o vstavbe, t. j. v roku 2000 a pod. Predmetné stanovisko rieši otázku výmazu „neexistujúcich“ bytov, ktoré boli zapísané do časti B (majetková podstata) listu vlastníctva na základe Zmluvy o vstavbe, resp. Zmluvy o nadstavbe. Na základe predmetného zápisu nastal prípad, že ak boli vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome podielovými spoluvlastníkmi zastavaného (prípadne priľahlého) pozemku na základe Zmluvy o vstavbe, resp. Zmluvy o nadstavbe, zmenil sa aj spoluvlastnícky podiel na zastavanom (prípadne priľahlom) pozemku. Išlo teda o prípady, kedy neprišlo k odplatnému prevodu spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch. Toto stanovisko rieši výlučne výmaz „neexistujúcich“ bytov, ktoré boli zapísané do časti B (majetková podstata) listu vlastníctva, a kde došlo v prípade vlastníctva zastavaného (prípadne priľahlého) pozemku k zmene ich spoluvlastníckych podielov v čase platnosti Usmernenia ÚGKK Usmernenie ÚGKK SR zo dňa 19.2.2008, č. Y.-XXXX/XXXX/Ba, v zmysle ktorého sa zjednotil postup jednotlivých bývalých správ katastra v rámci celého územia Slovenska a k zápisu vlastníckeho práva k novým bytom stačilo predložiť zmluvu o vstavbe, nadstavbe, dokumentáciu. Postup správnych orgánov v súlade s usmernením v rámci vkladového konania v plnom rozsahu potvrdzovali svojimi rozhodnutiami aj nadriadené orgány a prokuratúra. Prejednávaný prípad je odlišný, a to s

poukazom na skutočnosť, že Zmluva o vstavbe bola zapísaná do „iných údajov“ katastra v čase, kedy bola táto povinnosť obsiahnutá priamo v zákone. 19. Žalobcovia reagovali podaním zo dňa 16.6.2021, v ktorom k predbežnému právnemu posúdeniu uviedli, že súd sa nikdy predbežne právne nevyjadril k meritu veci a k hmotnoprávnym námietkam žalobcov (ohľadne namietanej neplatnosti a neúčinnosti zmlúv a najmä neplatnosti Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe), ale zaujal predbežné posúdenie len k naliehavému právnemu záujmu. Právne posúdenie súdu považovali žalobcovia za nesprávne, a to tak v otázke posúdenia naliehavého právneho záujmu, ako aj čo sa týka posúdenia vecnej stránky žaloby. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného 5/, že „že ani orgán verejnej moci vykonávajúci dozor v stavebnom konaní, nemal pochybnosti o jeho právach a o jeho postavení ako účastníka stavebného konania ako legitímneho stavebníka“, žalobcovia poukázali na obsah upozornenia prokurátora zo dňa 23.10.2017, č. Pd 122/17/1102-2. Uviedli, že v predmetnom upozornení zo dňa 23.10.2017 prokurátor zároveň odkazuje na protest prokurátora zo dňa 28.10.2016 Pd 86/16/1102-5 a čiastočne cituje aj jeho závery, pričom v predmetnom proteste prokurátor výslovne uviedol záver, že: „v danom prípade nie je spornou platnosť samotnej zmluvy, ale skutočnosť, či je stavebník oprávnený uplatňovať práva z nej vyplývajúce, t. j. realizovať výstavbu“ (týmto mal prokurátor na mysli Zmluvu o vstavbe). Z uvedeného je podľa názoru žalobcov zrejmé, že aj orgán verejnej moci vykonávajúci dozor v stavebnom konaní má pochybnosti o právach žalovaného 5/ a o jeho postavení ako účastníka stavebného konania ako legitímneho stavebníka. Žalobcovia ďalej trvali na svojej argumentácii, že stavebný úrad nemá právomoc rozhodovať o spornej otázke v prípade, ak o nej môže rozhodnúť orgán, ktorý na to právomoc má a účastník konania sa na tento orgán obráti. V opačnom prípade by sa jednalo o rozpor s právnym poriadkom (s § 29 ods. 1 a s § 40 ods. 1 Správneho poriadku) a znamenalo by to absolútne popretie základných ústavných práv žalobcov na súdnu ochranu, ako aj absolútne popretie základných princípov právneho štátu a v neposlednom rade zamedzenie práva na prístup k spravodlivosti. Uvedenú argumentáciu potvrdzuje aj právny výklad § 40 Správneho poriadku, z ktorého vyplýva, že o prípady, kedy si správny orgán môže urobiť úsudok o predbežnej otázke sám, sa môže jednať predovšetkým vtedy, ak účastník nepodá návrh na začatie konania na príslušný orgán na rozhodnutie o predbežnej otázke a nejedná sa o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu účastníka konania (t. j. ktoré by mohol správny orgán iniciovať sám). Priamo Správny poriadok teda predpokladá, že posudzovanie predbežných otázok má byť predovšetkým predmetom posudzovania v osobitnom konaní, v danom prípade predmetom súdneho konania. Právny poriadok teda nepochybne umožňuje účastníkovi stavebného konania domáhať sa žalobou vyriešenia spornej otázky, ktorá je v stavebnom konaní predbežnou a rozhodnutie o ktorej spadá do právomoci súdu (nie stavebného úradu) aj bez toho, aby ho na to odkázal stavebný úrad (v súlade s § 29 ods. 1 a § 40 ods. 1 Správneho poriadku); a pokiaľ tak učiní (ako v danom prípade), stavebný úrad postupuje v súlade a analogicky s ustanovením § 137 Stavebného zákona, t. j. konanie preruší. Žalobcovia zopakovali, že spornosť v danom prípade nebola vyvolaná podaním žaloby, ale podaním námietok, pričom stavebný úrad mal od podania námietok v stavebnom konaní neustále pochybnosť o práve žalovaného 5/ vykonať vstavbu v zmysle sporných zmlúv predložených v stavebnom konaní a túto pochybnosť mal aj prokurátor. To či bol stavebný úrad pripravený pokračovať v konaní, ako sa pokúša naviesť súd žalovaný 5/, je podľa názoru žalobcov taktiež otázne a sporné, keďže stavebný úrad v podaní Upozornenie prokurátora - odstúpenie zo dňa 7.11.2017 konštatuje, že „Pokračovanie v konaní tak možno v tomto prípade, vzhľadom na celkový kontext priebehu konania a vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré nastali v konaní, považovať aj ako vydanie nasledujúceho opakovaného inštitútu procesného rozhodnutia z výzvou na doplnenie dokladov, ktoré neboli predmetom právneho rozboru prokuratúrou, alebo ktoré možno podľa použitia slovných spojení považovať založené pravdepodobne na právnej istote...“. Z uvedeného vyplýva, že stavebný úrad zrejme mienil opätovne prerušiť stavebné konanie (procesným rozhodnutím s výzvou), pričom nemožno vylúčiť, že by žalobcov, ako účastníkov stavebného konania, ktorí podali námietky, odkázal na súd v súlade so závermi v proteste prokurátora zo dňa 28.10.2016, č. Pd 86/16/1102-5, ktoré taktiež stavebný úrad cituje a vyslovuje právnu neistotu. Bez ohľadu na uvedené však podľa názoru žalobcov toto nemení nič na tom, že právny poriadok umožňuje účastníkovi stavebného konania domáhať sa žalobou vyriešenia spornej otázky, ktorá je v stavebnom konaní predbežnou, aj bez toho aby ho na to vyzval/odkázal stavebný úrad. Pokiaľ žalovaný 5/ tvrdí, že Upozornenie prokurátora - odstúpenie zo dňa 7.11.2017 je nezáväzné a že jeho závery boli údajne vyhodnotené ako nesprávne, žalobcovia uviedli, že z nijakého dokumentu stavebného konania nevyplýva, že závery stavebného úradu boli vyhodnotené ako nesprávne a pokiaľ žalovaný namieta, že uvedené závery sú nezáväzné, nemení to nič na skutočnosti, že z nich vyplýva, že stavebný úrad považuje naďalej za spornú otázku práva žalovaného 5/ realizovať vstavbu. Aj práve táto pochybnosť

stavebného úradu podľa názoru žalobcov preukazuje danosť naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení v danom spore. Podľa názoru žalobcov podstatou pre posúdenie naliehavého právneho záujmu v danom spore je skutočnosť, že v stavebnom konaní, v ktorom sa žalovaný 5/ domáha vydania stavebného povolenia pre vstavbu bytov na podklade Zmluvy o vstavbe a Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností, pričom žalobcovia podali v stavebnom konaní námietky, na základe ktorých nastala sporná otázka, ktorá nespadá do právomoci posúdenia stavebného úradu a teda na strane stavebného úradu došlo k pochybnostiam o práve žalovaného 5/ vykonať vstavbu podľa ním predložených zmlúv, konkrétne zo Zmluvy o vstavbe, z ktorej by podľa neho malo jeho právo vyplývať s poukazom na postúpenie a prevzatie práv a povinností podľa Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností. Uvedené vyplýva z predložených dôkazov v danom spore. Sporná otázka, ktorá nastala na základe podaných námietok v stavebnom konaní sa teda týkala otázky posúdenia existencie práv a povinností žalovaného 5/ zo Zmluvy o vstavbe, ktoré mali údajne podľa žalovaného 5/ na neho prejsť Zmluvou o postúpení a prevode práv a povinností, čo však žalobcovia namietajú, nakoľko namietajú neplatnosť Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinností (zo Zmluvy o vstavbe, ktorá právo vstavby upravuje). Keďže sa jedná o spornosť, ktorá vyplýva z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám a ich posúdenie prekračuje rozsah právomoci stavebného úradu (s poukazom na ustanovenie § 137 ods. 2 stavebného zákona a závery stavebného úradu v jeho rozhodnutiach, resp. podaniach vydaných v stavebnom konaní), je zrejmé, že je daný naliehavý právny záujem v danom spore na žalobcami požadovanom určení. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného 5/, že Stanovisko ÚGKK SR zo dňa 30.3.2017, č. Y.-XXXX/XXXX/Ba údajne rieši odlišný prípad, kde došlo k výmazu neexistujúcich bytov, ktoré boli zapísané do časti B (majetková podstata) listu vlastníctva, pričom daný prípad je údajne odlišný s poukazom na skutočnosť, že Zmluva o vstavbe bola údajne zapísaná do „iných údajov“ katastra v čase, kedy bola táto povinnosť obsiahnutá priamo v zákone, žalobcovia uviedli, že žalovaný 5/ neuvádza kde a v akom zákone je táto povinnosť zapísaná v zákone a v akom čase jeho účinnosti. Uvedené tvrdenie žalovaného 5/ považovali žalobcovia za nepravdivé, nakoľko neexistujúce byty boli pôvodne v danom prípade zapísané do časti B (majetková podstata) listu vlastníctva (najskôr v prospech žalovaných 2/ až 4/ a neskôr v prospech žalovaného 5/ na základe Zmluvy o postúpení a prevode práv a povinnosti - t. j. nie Zmluvy o prevode vlastníctva bytu). Žalobcovia priložili k žalobe aj príslušný list vlastníctva, z ktorého vyplýva stav pred výmazom neexistujúcich bytov z časti B (majetková podstata) listu vlastníctva. Do iných údajov bola Zmluva o vstavbe zapísaná až potom, ako boli neexistujúce byty vymazané z listu vlastníctva z časti B „majetková podstata“, čo však bol postup katastra v rozpore s judikatúrou a so stanoviskom ÚGKK SR zo dňa 30.3.2017, č. Y.-XXXX/XXXX/Ba vydaným práve v nadväznosti a na základe tohto nesprávneho postupu katastra, ktorý mal spoluvlastnícke podiely k existujúcim bytom vo vlastníctve žalobcov primerane upraviť a zosúladiť so skutočným stavom. Skutočný stav je nepochybne taký, že k bytom, ktoré v bytovom dome na K. U. X-X O. Z. skutočne existujú a patria žalobcom, prislúchajú v skutočnosti väčšie spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach, spoločných zariadenia, príslušenstve a pozemku, nakoľko bez vlastníctva konkrétneho bytu (skutočne existujúceho) v bytovom dome nemožno nadobudnúť podiel na zastavanom pozemku, a teda ani žalovaný 5/ (ani pôvodne žalovaní 2/ - 4/) nemôže vlastniť spoluvlastnícky podiel k zastavanému pozemku pod bytovým domom bez vlastníctva reálne existujúceho bytu v predmetnom bytovom dome. Žalobcovia zopakovali, že Stanovisko ÚGKK SR zo dňa 30.3.2017, č. Y.-XXXX/XXXX/Ba rieši všetky prípady výmazu neexistujúcich bytov z LV a k nim prislúchajúcich spoluvlastníckych podielov, teda bez ohľadu na to, či sa jednalo o odplatný prevod spoluvlastníckeho práva k pozemku alebo nie, a teda predmetné Stanovisko rieši aj špecifiká daného prípadu. 20. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť. 21. Podľa § 80 ods. 1 až ods. 3 C.s.p., ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu podľa ods. 1 ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinností, ak s tým súhlasí ten, kto mal vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu. Odvolací súd mal z návrhu žalobcov na pripustenie zmeny na strane žalobcov zo dňa 23.2.2026 za preukázané, že po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod práv, o ktorých sa koná, keďže bolo preukázané, že spoločnosť NINO-REAL,

s.r.o., nadobudla výlučné vlastnícke právo k bytu č. X, na X. B.. vo vchode na K. U. Č.. X od žalobcu 25/ (B. Ž.), pričom ako subjekt, ktorý má vstúpiť do konania na strane žalobcu súhlasil so vstupom do tohto súdneho sporu. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd rozhodol o zmene strán sporu na strane žalobcov tak, že pripustil, aby z konania na strane žalobcov vystúpil žalobca 25/ B. Ž.S. a na jeho miesto vstúpila spoločnosť NINO-REAL, s.r.o. 22. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia sa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 19.12.2017 domáhali určenia, že žalovaný 5/ nemá právo vstavať do priestorov povaly bytového domu špecifikovaného v žalobe podľa Zmluvy o vstavbe zo dňa 3.2.2000 uzatvorenej medzi žalovaným 1/ (Hlavné mesto SR Bratislava) na jednej strane a W. Y., Z. Y. a R.. T. K. na strane druhej, alternatívne určenia, že právo žalovaného 5/ vykonať vstavbu do priestoru povaly bytového domu podľa Zmluvy o vstavbe nie je. 23. Podľa § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. 24. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. 25. Podľa § 531 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal. Kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi. 26. Podľa § 534 Občianskeho zákonníka kto sa s dlžníkom dohodne, že splní jeho záväzok voči jeho veriteľovi, má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Veriteľovi z toho však priame právo nevznikne. 27. Podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. 28. Podľa § 137 ods. 1 a 2 Stavebného zákona stavebné úrady vykonávajúce konanie podľa tohto zákona, sa pokúsia vždy aj o dosiahnutie dohody účastníkov pri tých námietkach, ktoré vyplývajú z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám, ale prekračujú rozsah právomoci stavebného úradu alebo spolupôsobiacich orgánov štátnej moci. Ak medzi účastníkmi konania nedôjde k dohode o námietke podľa odseku 1, ktorá, keby sa zistilo jej oprávnenie, by znemožnila uskutočniť požadované opatrenie alebo by ho umožnila uskutočniť len v podstatne inej miere alebo forme, odkáže stavebný úrad navrhovateľa alebo iného účastníka podľa povahy námietky na súd alebo na iný príslušný orgán a konanie preruší. 29. Podľa § 139 ods. 1 Stavebného zákona pod pojmom "iné práva k pozemkom a stavbám" použitým v spojení "vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich" sa podľa povahy prípadu rozumie a) užívanie pozemku alebo stavby na základe nájomnej zmluvy, dohody o budúcej kúpnej zmluve alebo dohody o budúcej zmluve o vecnom bremene, z ktorých vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu, b) právo vyplývajúce z vecného bremena spojeného s pozemkom alebo stavbou, c) právo vyplývajúce z iných právnych predpisov, d) užívanie pozemku alebo stavby na základe koncesnej zmluvy, z ktorej vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu. 30. Podľa § 21 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 182/1993 Z. z. (účinného ku dňu uzavretia Zmluvy o vstavbe) vlastníctvo bytov a nebytových priestorov v dome môže vzniknúť na základe zmluvy o výstavbe, vstavbe alebo nadstavbe domu stavebníkmi. Vzájomné práva a povinnosti pri výstavbe, vstavbe alebo nadstavbe domu si vymedzia stavebníci (vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome) písomnou zmluvou. Na účinnosť zmluvy je potrebný zápis do katastra nehnuteľností. 31. Podľa § 14 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 182/1993 Zb. (účinného ku dňu uzavretia Zmluvy o postúpení) vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe domu

a hlasovaním rozhodovať ako spoluvlastník o spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach domu, spoločných nebytových priestoroch, príslušenstve a pozemku na schôdzi vlastníkov. Oznámenie o schôdzi vlastníkov musí byť v písomnej forme doručené každému vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru v dome minimálne päť dní pred dňom konania schôdze. Výsledok hlasovania oznamuje ten, kto schôdzu vlastníkov alebo zhromaždenie zvolal, a to do piatich pracovných dní od konania schôdze vlastníkov alebo zhromaždenia spôsobom v dome obvyklým. Pri hlasovaní na schôdzi vlastníkov sa rozhoduje nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak počet zúčastnených vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome neumožňuje hodinu po začatí schôdze vlastníkov právoplatné hlasovanie, rozhoduje sa nadpolovičnou väčšinou zúčastnených; to neplatí, ak ide o hlasovanie podľa odseku 3, § 7a ods. 1, § 7c ods. 2 písm. i) a ods. 3, § 8a ods. 1 a 6, § 8b ods. 2 písm. i), § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 a 4. Ak vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome rozhodujú o úvere a o zabezpečení úveru, o zmluve o vstavbe alebo nadstavbe bytov alebo nebytových priestorov v dome a o zmene formy výkonu správy, rozhoduje sa hlasovaním na schôdzi vlastníkov dvojtretinovou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Ak sa rozhoduje písomným hlasovaním podľa tohto odseku, podpis vlastníka potvrdia najmenej dvaja overovatelia, ktorí boli zvolení na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestoroch. Overiť písomné hlasovanie môže aj notár alebo obecný úrad. 32. Vo vzťahu k odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľky, čím by jej bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré jej zákon (C.s.p.) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018). 33. V posudzovanom prípade sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, keďže ide o žalobu podľa § 137 písm. c) C.s.p. žalobcovia sa podanou žalobou (po poslednej pripustenej zmene) domáhali určenia, že žalovaný 5/ nemá právo vstavať do priestorov povaly bytového domu špecifikovaného v žalobe podľa Zmluvy o vstavbe zo dňa 3.2.2000 uzatvorenej medzi žalovaným 1/ (Hlavné mesto SR Bratislava) na jednej strane a W. Y., Z. Y. a R.. T. K. na strane druhej, alternatívne určenia, že právo žalovaného 5/ vykonať vstavbu do priestoru povaly bytového domu podľa Zmluvy o vstavbe nie je. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne ustálil, že nejde o alternatívny petit, keďže určovací výrok v oboch prípadoch („žalovaný 5/ nemá právo vstavať“ a „právo žalovaného 5/ vykonať vstavbu nie je“) je fakticky obsahovo totožný. Žalobcovia v podstate žiadajú, aby sa určilo, že tu predmetné právo (vstavby) nie je, čo zodpovedá ustanoveniu § 137 písm. c) C.s.p., ktoré stanovuje procesnú prípustnosť takejto žaloby, ak je na takomto určení daný naliehavý právny záujem. Predpokladmi pre vyvodenie

naliehavosti právneho záujmu sú popieranie existencie (neexistencie) práva žalovanými, či právneho pomeru u žalobcov, t. j. právo, resp. právny vzťah medzi stranami je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi stranami), existencia ohrozenia práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, existencia potreby odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. 34. Súd prvej inštancie pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný 5/ odvodzuje svoje právo stavby v stavebnom konaní od Zmluvy o vstavbe a Zmluvy o postúpení. Zároveň však uviedol, že tvrdenie, že právo žalovaného 5/ vykonať vstavbu podľa Zmluvy o vstavbe nie je, je síce pravdivé, avšak je potrebné poukázať na to, že žalovaný 5/ ani neodvodzuje svoje právo vykonať vstavbu, „už len žiadať o vydanie stavebného povolenia (len) na základe Zmluvy o vstavbe, ktorej nebol ani zmluvnou stranou“, ale aj na základe Zmluvy o postúpení. Z uvedenej formulácie vykonanej súdom prvej inštancie nie je zrejmé, čo mal prvoinštančný súd presne na mysli, ak z uvedenej formulácie zároveň vyvodil, že vyhovujúci určovací výrok nemôže byť pre žalobcov nijakým spôsobom užitočný a nemôže ustáliť právne vzťahy sporových strán. Na inom mieste (v odseku 32.) súd prvej inštancie uviedol, že sa nezaoberal platnosťou a účinnosťou Zmluvy o postúpení, keďže žalobcovia existenciu práva stavby žalovaného 5/ spojili len so Zmluvou o vstavbe. Odvolací súd takto formulované závery súdu prvej inštancie považoval za nezrozumiteľné, z ktorých nie je možné vyvodiť jasný a logický záver vo vzťahu k vyriešeniu otázky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Pokiaľ súd prvej inštancie videl absenciu naliehavého právneho záujmu v tom, že navrhovaný určovací petit obsahoval väzbu neexistencie práva žalovaného 5/ iba na Zmluvu o vstavbe, a nie aj na Zmluvu o postúpení, odvolací súd sa s uvedeným nestotožňuje. Zmluvou o postúpení došlo k postúpeniu práv a povinností pôvodných stavebníkov zo Zmluvy o vstavbe, ktorá primárne založila záväzkový vzťah týkajúci sa vstavby bytov v bytovom dome (vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán). Žalobcovia v konaní namietali neplatnosť oboch zmlúv, t. j. Zmluvy o vstavbe aj Zmluvy o postúpení. Zo skutkových tvrdení žalobcov uplatnených v konaní vyplýva, že žalobcovia argumentovali okrem iného tým, že práva a povinnosti zo Zmluvy o vstavbe neprešli na žalovaného 5/ (Zmluvou o postúpení), a to v dôsledku absencie súhlasu veriteľa (§ 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom č. 182/1993 Z. z.), t. j. namietali aj neplatnosť Zmluvy o postúpení. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetom konania nie je iba žalobný návrh, ale aj skutkové tvrdenia uvedené v žalobe. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so žalobnými tvrdeniami. Súd má skúmať celý obsah žaloby, nielen samotný žalobný petit (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2020, sp. zn. 7Cdo/268/2019). Žalobné tvrdenia a žalobný návrh, ktoré tvoria predmet konania, nemožno posudzovať izolovane. Pre posúdenie predmetu konania je rozhodujúci aj obsah žaloby, a teda vecný význam jej textu. So zreteľom na uvedené odvolací súd nepovažoval za správny postup prvoinštančného súdu, na základe ktorého sa odmietol zaoberať namietanou neplatnosťou Zmluvy o postúpení, a to ako predbežnou otázkou, nakoľko práve na základe tejto zmluvy došlo k zmene zmluvných strán Zmluvy o vstavbe (k zmene veriteľa a dlžníka). Naviac, vyriešenie tejto otázky je určujúce pre vyvodenie existencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 5/ a dôvodnosti uplatneného nároku voči žalovanému 5/. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že žalobcovia pri poslednej navrhovanej zmene žaloby naliehavý právny záujem vo vzťahu k žalovanému 5/ odôvodňovali, s ktorou argumentáciou sa súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevysporiadal. 35. V kontexte vyššie uvedeného pôsobí potom zmätočným dojmom aj postup súdu prvej inštancie, ktorý na jednej strane posudzoval platnosť Zmluvy o vstavbe (vychádzajúc z doslovného znenia petitu), hoci vyvodil absenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, na druhej strane vo vzťahu k otázke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie jeho konštatovania vyslovené v ods. 25 zrejme svedčia záveru o nedostatku vecnej legitimácie žalovaných 1/ až 4/. Posúdenie postavenia žalovaných 1/ až 4/ v konaní však nie je rovnaké, keďže žalovaný 1/ jednak bol zmluvnou stranou Zmluvy o vstavbe a zároveň je v súčasnosti vlastníkom bytov v bytovom, zatiaľ čo žalovaní 2/ ž 4/ síce boli zmluvnou stranou Zmluvy o vstavbe, avšak vlastnícke právo k žiadnemu bytu v bytovom dome im nesvedčí, preto nemôžu byť dôvody vyvodenia nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie rovnaké. 36. Pokiaľ ide o dôvody neplatnosti Zmluvy o postúpení, súd prvej inštancie len na okraj uviedol, že Zmluva o vstavbe nevylučuje možnosť postúpiť práva a povinnosti z nej, že Zmluva o postúpení bola zapísaná do katastra nehnuteľností na liste vlastníctva v časti „Iné údaje“, že dňom právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia nadobudne vstavané byty žalovaný 5/, pričom namietaná nevedomosť

vlastníkov bytov a nebytových priestorov o postúpení práv a povinností zo Zmluvy o vstavbe, najmä však o zmene osoby stavebníka, či neposkytnutie súhlasu s postúpením v súlade s § 531, § 524 a § 534 Občianskeho zákonníka nespôsobuje neplatnosť tejto zmluvy. K uvedeným úvahám súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že tieto nemožno považovať za riadne a dostatočne odôvodnené závery, pretože k uvedeným čiastkovým konštatáciám súd prvej inštancie neposkytol žiadne zdôvodnenie ani ich právne posúdenie podľa ním citovaných právnych predpisov. Súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nezaoberal charakterom Zmluvy o postúpení ani formálnymi náležitosťami zmluvy vyžadovanými pre jej platnosť a účinnosť. Kľúčovou v tomto smere bola argumentácia žalobcov, že práva a povinnosti každej zmluvnej strany zo Zmluvy o vstavbe nie je možné od seba oddeliť, preto v prípade postúpenia práv jednej zmluvnej strany zo Zmluvy o vstavbe je potrebné, aby boli zároveň prevedené aj jej povinnosti. Rovnako sa súd prvej inštancie nezaoberal argumentáciou žalobcov, že v tejto súvislosti nedal veriteľ súhlas na prevzatie povinností v zmysle § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom č. 182/1993 Z. z. (súhlas vlastníkov 2/3 väčšinou). 37. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí ani odôvodnenie súdu prvej inštancie týkajúce sa posúdenia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v súvislosti s prebiehajúcim stavebným konaním. Záver súdu prvej inštancie, že nejde o prípad upravený v § 137 ods. 2 Stavebného zákona, pretože stavebný úrad v rozhodnutí o prerušení stavebného konania neodkázal vlastníkov bytov na súd z dôvodu, že medzi účastníkmi konania nedošlo k dohode a rozsah námietok prekračuje právomoci stavebného úradu, možno považovať za zjavne formalistický. Vyvodzovanie záveru, že v danom prípade nejde o „iné práva k pozemkom a stavbám“ iba z dôvodu, že žaloba žalobcov bola podaná skôr ako stavebný úrad prerušil konanie (a preto neodkázal účastníkov na podanie žaloby), nie je možné bez ďalšieho považovať za správne. Prvoinštančný súd zároveň presvedčivým spôsobom neodôvodnil, prečo nepovažoval námietky žalobcov za také, ktoré vyplývajú z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám, ale prekračujú rozsah právomoci stavebného úradu, keď je zároveň zrejmé, že Zmluvou o postúpení sa postupovali práva vrátane spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch ako aj budúce vlastníctvo k bytom (vstavaným). 38. So zreteľom na všetko vyššie uvedené je nutné konštatovať, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým založil vadu zmätočnosti a nepreskúmateľnosti v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Odvolací súd poukazuje na princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi civilné sporové konanie, vyjadrujúce vzájomnú náväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného plynú zásadné medze v tom, že rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní musí predchádzať náležité konanie pred súdom prvej inštancie, pretože až jeho naplnením sa môže vytvoriť priestor pre účinné uplatnenie účelu, ktorý zákon sleduje v prípade opravného (odvolacieho) konania. Účelom odvolacieho konania je náprava skutkových a právnych pochybení súdom prvej inštancie za predpokladu, že boli rozpoznateľne (zrozumiteľne) prezentované. K naplneniu tejto úlohy je potrebné najskôr zistiť ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav veci a ako ju právne posúdil. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie je základným a bezpodmienečným objektom prieskumnej činnosti vykonávanej súdom vyššieho stupňa. Výsledky prieskumnej činnosti sú vždy reakciou na správnosť a opodstatnenosť dôvodov preskúmavaného rozhodnutia vo svetle uplatnených odvolacích námietok, tzn. že preskúmavané rozhodnutie musí spĺňať požiadavky zákona z hľadiska jeho odôvodnenosti (preskúmateľnosti). 39. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.). Úlohou súdu prvej inštancie bude pri ďalšom prejednaní veci sa riadiť právnym názorom vysloveným odvolacím súdom (§ 391 ods. 2 C.s.p.), opätovne posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku žalobcov (dôsledne vyhodnotiť pasívnu vecnú legitimáciu jednotlivých žalovaných vo vzťahu k požadovanému nároku, opätovne vyhodnotiť existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v intenciách naznačených odvolacím súdom, zaoberať sa namietanou neplatnosťou Zmluvy o postúpení s ohľadom na jej charakter a argumentáciu žalobcov), vec riadne prejednať, právne posúdiť, vyhodnotiť argumentáciu strán sporu prezentovanú v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní (odvolacie námietky žalobcu), v závislosti od procesnej aktivity strán sporu vykonať dokazovanie, dôkazy náležite vyhodnotiť a na základe výsledkov vykonaného dokazovania opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 CSP, t. zn. uviesť v ňom stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení žaloby, vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal

a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).