Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/3/2023 1219201431 29. 04. 2026 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2026:1219201431.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto SR Bratislava, IČO: 00 603 481, Bratislava, Primaciálne námestie 1, proti žalovanému: H.. K. J. G. W. P. H. X. G., Q. D. XX.X.XXXX, W. U. U., M. XX, zastúpený spoločnosťou: Matejka Friedmannová, s.r.o., IČO: 47 248 998, Bratislava, Dunajská 48, o zaplatenie sumy 884,36 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 22. septembra 2022, č. k. B2-10C/17/2019-207, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 22. septembra 2022, č. k. 10C/17/2019-207, vo výroku, ktorým zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 394,78 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 11.4.2019 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e a vo výroku, ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania m e n í tak, že žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,72 %. II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.9.2022, č. k. 10C/17/2019-207, zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 394,78 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 11.4.2019 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); konanie v časti o zaplatenie 478,30 € s príslušenstvom zastavil (výrok II.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a vo výroku IV. rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby podanej na súd dňa 15.3.2019, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 884,36 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 16.3.2019 až do zaplatenia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. Q., parc. č. XXXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 18m2, bez právneho dôvodu. Na pozemku sa nachádza stavba - garáž vo vlastníctve žalovaného, zapísaná na LV č. XXXX, súp. č. XXXX. 2. Súd prvej inštancie právne odôvodnil napadnutý rozsudok ustanoveniami § 451 ods. 2, § 456 veta prvá, § 868 a § 397 ods.1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka platného a účinného ku dňu uzavretia zmluvy o dočasnom užívaní pozemku. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade nebola medzi stranami sporu uzatvorená riadna nájomná zmluva, žalobca ako vlastník pozemku vznik nájomného vzťahu žalovanému už aj v minulosti navrhoval. Žalovaný však k tomu nepristúpil a žalobcovi, napriek jeho viacerým výzvam, neuhradil žiadnu čiastku ako náhradu za užívanie stanovenej rozhodnutím primátora č. XX/XXXX a č.XX/XXXX. Žalovaný argumentoval, že je právnym nástupcom pôvodného vlastníka garáže Ing. R. S., ktorý ešte v roku 1971 garáž na pozemku postavil a s právnym
predchodcom žalobcu - čsl. štátom uzatvoril zmluvu o dočasnom užívaní pozemku (ďalej len „zmluva o DU“), kde bola cena za užívanie stanovená na sumu 36,- Kčs ročne (2,- Kčs/m2/mesiac). Tvrdil, že predmetná zmluva je stále platná a účinná, má vecnoprávne účinky a vzťahuje sa aj na neho, ako ďalšieho vlastníka garáže. Poukázal na prechodné ustanovenia Občianskeho zákonníka platné k 1.1.1992 a tiež skutočnosť, že právny režim dočasného užívania pozemku sa v nich neriešil, teda je potrebné postupovať podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Súd prvej inštancie sa s týmto názorom žalovaného nestotožnil a pripomenul, že Občiansky zákonník platný pred novelou účinnou od 1.1.1992 rozoznával dva typy vlastníctva: socialistické vlastníctvo a osobné vlastníctvo. V obmedzenej miere sa v spoločnosti tolerovalo aj súkromné vlastníctvo (predovšetkým výrobných prostriedkov či ornej pôdy), ale ako „prežitok,“ pozostalosť z minulosti. Socialistické spoločenské vlastníctvo malo dve formy: štátnu a družstevnú. Do osobného vlastníctva patrilo to, čo si občania nadobudli vlastnou prácou, predovšetkým zo mzdových prostriedkov. Išlo o hnuteľné veci osobnej a domácej spotreby, rodinné domy, rekreačné chaty či garáže. Pozemky, ktoré patrili do socialistického spoločenského vlastníctva, mohli občania nadobudnúť výlučne do tzv. osobného užívania (§ 198 - § 221 Občianskeho zákonníka), alebo ich mohli mať v režime dočasného užívania (§ 397, § 398). Občania si na pozemkoch pridelených do osobného užívania mohli vystavať rodinné domčeky, rekreačné chaty, garáže alebo ich použiť ako záhradu. Osobné užívanie pozemkov sa zriaďovalo rozhodnutím príslušného štátneho orgánu a následná dohoda o osobnom užívaní pozemku sa musela registrovať na štátnom notárstve. Osobné užívanie pozemku nebolo možné zmluvne prevádzať na iného, užívateľ ho mohol užívať výlučne pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti. Právo osobného užívania pozemku nebolo časovo obmedzené a prechádzalo na dedičov. S prevodom vlastníctva k stavbe na takomto pozemku, prechádzalo na nadobúdateľa stavby i právo osobného užívania pozemku. Naproti tomu, dočasné užívanie pozemkov nepodliehalo rovnakému právnemu režimu, ako bolo upravené pri osobnom užívaní pozemku. Bolo tomu tak preto, lebo malo len dočasný, nie trvalý charakter, ktorý smeroval najmä k dosiahnutiu účelu, na ktorý bol použitý. Dočasné užívanie pozemku sa nezriaďovalo rozhodnutím a dohoda nepodliehala registrácii na štátnom notárstve. Tomuto typu užívania totiž neprikladal bývalý režim dôležitosť, ani osobitný význam. Užívanie sa skončilo uplynutím dojednanej doby, či splnením jeho účelu. Režimu osobného užívania pozemku prikladal dôležitosť aj zákon č. 509/1991 Zb. účinný od 1.1.1992. V ustanovení § 872 ods. 1 až ods. 5 Občianskeho zákonníka zmenil tento inštitút na vlastníctvo fyzickej osoby. Režimu dočasného užívania pozemku nevenoval v prechodných ustanoveniach žiadnu pozornosť a nezmenil ho ani na nájom, ako tomu bolo pri osobnom užívaní bytov či miestností neslúžiacich na bývanie. Súd prvej inštancie vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluve o prenechaní pozemku na dočasné užívanie uzavretej v roku 1971 medzi čsl. štátom a Ing. R. S. nie je možné priznať vecnoprávne účinky. Také účinky aj vtedajší zákon priznával len inštitútu osobného užívania pozemkov. Dohoda o dočasnom užívaní pozemku, ktorú predložil žalovaný, vznikla výlučne medzi vyššie uvedenými zmluvnými stranami a prevodom garáže na ďalšiu osobu by nový nadobúdateľ bol aj za platnosti vtedajšieho zákona povinný s čsl. štátom uzatvoriť novú zmluvu. Ustanovenia predchádzajúceho zákona upravujúce režim dohôd o dočasnom užívaní pozemku sa vzťahujú výlučne na čsl. štát a užívateľa pozemku, nerieši sa prechod týchto práv a ani ich prevod na akékoľvek iné osoby či právnych nástupcov. Naviac žalovaný ani nepreukázal, že nehnuteľnosť - garáž, nadobudol od Ing. R. S. a ani skutočnosť, že predmetný pozemok vo vlastníctve žalobcu, ktorý ho nadobudol na základe zákona o vlastníctve obcí, je totožný s pozemkom, ktorý bol Ing. R. S. prenechaný na dočasné užívanie. Prvoinštančný súd nevykonanie dôkazu navrhovaného žalovaným (relevantný geometrický plán vyžiadaný od katastrálneho úradu) odôvodnil tým, že tento dôkaz nebol pre meritum veci právne relevantný a naviac ho mohol dať vyhotoviť aj sám žalovaný na podklade existujúceho súdneho sporu. Ak by tento dôkaz bol aj doložený, na právnom posúdení sporu by nič podstatné nezmenil. Ďalej skonštatoval, že žalovaný užíva pozemok vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu (bez uzatvorenej zmluvy) a bezodplatne od roku 2007, čím sa na jeho úkor bezdôvodne obohacuje, preto ho na vydanie tohto obohatenia zaviazal a pri výpočte výšky náhrady vychádzal zo znaleckého posudku predloženého žalobcom, ktorý stanovil tzv. obvyklú cenu nájmu za roky 2017 - 2019 v sume 210,- € ročne (zaokrúhlene), keďže znalec použil výpočet na báze všeobecnej hodnoty tohto konkrétneho pozemku za m2. Dôvodil, že žalovaný síce tento výpočet spochybnil, avšak neúčinne, pretože nepredložil žiadny právne relevantnejší dôkaz o jeho inej cene, napríklad posudok iného znalca. Žalovaný predložil ako dôkaz len inzerát o nájme priestoru na uskladnenie minibuniek a kontajnerov v M. U. s cenou 0,03 €/m2, čo súd nemohol brať do úvahy pre zjavnú neporovnateľnosť týchto pozemkov vzhľadom na odlišnú lokalitu i účel prenájmu. Neakceptoval ani pôvodný dôkaz žalobcu o cene nájmu, ktorým boli rozhodnutia primátora č. XX/XXXX a č. XX/XXXX, určujúce výšku nájomného vo výške 12,- €/m2/rok, čo pri výmere pozemku 18 m2 predstavuje sumu 216,- € ročne z dôvodu, že tieto interné akty nezohľadňujú špecifiká konkrétnych pozemkov najmä v závislosti od ich
umiestnenia v rozdielnych lokalitách mesta Bratislava. Podľa výpočtu prvoinštančným súdom priznaná suma bezdôvodného obohatenia (obvyklej ceny nájmu) podľa znaleckého posudku vo výške 210,€/m2/rok za priznané obdobie 15.3.2017 - 31.1.2019 (nepremlčaná doba) predstavuje sumu 394,78 €. Keďže žalobca pôvodne žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 884,36 € za obdobie od 27.10.2014 - 1/2019 a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania v časti (v sume 478,30 € s príslušenstvom za obdobie od 27.10.2014 - 15.3.2017) zobral žalobu späť, resp. v dôsledku späťvzatia tejto časti žaloby, zostal predmetom sporu nárok na zaplatenie sumy 406,06 € s príslušenstvom. Konajúci súd konštatoval, že ide o sumu bezdôvodného obohatenia za nepremlčanú časť nároku za obdobie od 15.3.2017 do 31.1.2019, avšak vypočítanú podľa interného rozhodnutia primátora o cene nájmu. Rozdiel medzi súdom priznanou sumou vo výške 394,78 € a požadovanou sumou vo výške 406,06 €, tvorí sumu 11,28 €, ktorú súd zamietol ako nedôvodnú, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi výpočtom ceny obvyklého nájmu podľa znaleckého posudku (210,- €/rok) a cenou podľa rozhodnutia primátora (216,€/rok). O úroku z omeškania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorý úrok z omeškania ku dňu omeškania predstavoval 5 % a začiatok omeškania stanovil na deň nasledujúci po doručení žaloby, t. j. 10.4.2019 s tým, že požiadavka žalobcu o stanovenie začiatku omeškania odo dňa nasledujúceho od podania žaloby, teda od 16.3.2019 nemá zákonné opodstatnenie. Preto súd časť úroku z omeškania predstavujúcu 5 % ročne od 16.3.2019 do 10.4.2019, zamietol. 3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p. v súlade s princípom úspechu v konaní tak, že pomer rozdielu medzi úspechom a neúspechom žalobcu a žalovaného bol iba minimálny, preto vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. 4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v rozsahu (neoznačených) výrokov I. (ktorým prvoinštančný súd žalobe sčasti vyhovel) a súvisiaceho výroku IV. (o náhrade trov konania) včas odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol, že účelom zmluvy o DU bol a aj stále je postavenie garáže, z čoho je zrejmé, že jej účelom je úprava právneho vzťahu medzi pozemkom a garážou. Úprava právneho vzťahu medzi garážou a pozemkom je jednoznačným dôkazom úpravy vecnoprávneho charakteru, a preto predajom garáže prechádza záväzok zo zmluvy o DU na nového vlastníka garáže. Zároveň treba poukázať, že dočasné užívanie pozemku žalobcu bolo povolené rozhodnutím Odboru výstavby Obvodného národného výboru Bratislava - Nové Mesto, značka: Výst-XXX-XXXX/XX-lng.V.-X-X zo dňa 11.3.1970, ktorým daný úrad povolil výstavbu garáže na pozemku, nakoľko ani v predchádzajúcom režime nemohli byť stavby postavené bez úpravy právneho vzťahu k pozemku. Uzatvorenie zmluvy o DU iba potvrdilo dané užívanie a predovšetkým sa určil časový rámec, ako aj účel zmluvy o DU. Nakoľko účelom zmluvy o DU bolo postavenie garáže a bola uzatvorená na dobu neurčitú, je zrejmé, že je stále platná, pretože účel nebol naplnený a zmluva o DU dodnes nebola žiadnou zo strán vypovedaná. Aj samotný prvoinštančný súd v bode 40. napadnutého rozsudku uviedol, že dočasné užívanie pozemkov sa skončilo uplynutím dojednanej doby, či splnením jeho účelu. V zmysle ustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka nárok vlastníka garáže na dočasné užívanie časti pozemku parc. č. XXXXX na postavenie garáže, ktorý vznikol pred 1. januárom 1992 sa posudzuje podľa predpisov platných do 1. januára 1992, a teda zmluva o DU je platná dodnes a žalobca a žalovaný sú ňou viazaný. Súd prvej inštancie v bode 42. napadnutého rozsudku uviedol, že nie je možné priznať inštitútu dočasného užívania pozemkov vecnoprávne účinky lebo vecnoprávny charakter má osobné užívanie. To, že inštitút osobného užívania má vecnoprávny charakter avšak nie je riadnym argumentom, že dočasné užívanie pozemkov nemá vecnoprávny charakter a takéto rozhodnutie je arbitrárnym rozhodnutím. Strana právneho sporu má v rámci ústavného práva na súdnu ochranu právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čo v danom prípade nie je dodržané. Žalovaný považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku za vnútorne rozporné ako aj arbitrárne. Opätovne poukázal na vnútornú rozporuplnosť znaleckého posudku č. XX/XXXX, zo dňa 12.5.2020 vyhotoveného Ing. arch. J. F. v tom, že v zmysle textácie znaleckého posudku priemerná cena stavebných pozemkov v okrese Bratislava II oscilovala v hodnotách 200,- €/m2 v roku 2017, 200,- €/m2 v roku 2018 a 215,- €/m2 v roku 2019 a podľa príloh k znaleckému posudku nikdy priemerná cena stavebných pozemkov v rozhodnom období nedosiahla sumu 230,- €/m2. Zároveň na str. 7 znaleckého posudku s poukazom na vyššie uvedené ceny uvádza, že tieto ceny prešli aj do roku 2020, pre ktorý určil všeobecnú hodnotu
pozemku na 230,04 €/m2, teda znalec určil všeobecnú hodnotu pozemku pre rok 2020, pričom toto nie je možné uplatniť v danom spore, nakoľko predmetom sporu podľa žaloby je bezdôvodné obohatenie (zodpovedajúce výške obvyklého nájomného) za roky 2017 - 2019, t. j. predložený znalecký posudok je pre súdny spor nepoužiteľný, resp. irelevantný. Súdu prvej inštancie vytkol, že v rozsudku sa s touto argumentáciou žalovaného žiadnym spôsobom nevysporiadal, preto mal za to, že súd z vykonaných dôkazov nesprávne zistil skutkový stav a rozhodnutie o výške bezdôvodného obohatenia za roky 2017 - 2019 je arbitrárne. Uviedol, že nadobudnutie vlastníctva garáže od Ing. R. S. preukázal dôkazmi: Rozhodnutie o prípustnosti stavby zo dňa 11.3.1970, Rozhodnutie o povolení na trvalé užívanie stavieb zo dňa 22.9.1971, Rozhodnutie o udelení evidenčného čísla garáže zo dňa 22.9.1971, Geometrický plán č. XXX-XXX-XXX-XX, zo dňa 17.11.1986, Kópia originálu listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 22.2.2021, Rozhodnutie č. XXXX/XX, zo dňa 30.12.1975 o určení evidenčného čísla. Od Katastra nehnuteľností Bratislava zadovážil kópiu originálu listu vlastníctva č. XXXX (list vlastníctva garáže vo vlastníctve žalovaného), z ktorého vyplýva, že prvým vlastníkom garáže evidovaným v katastri nehnuteľností bola J. G., nar. X.X.XXXX, ktorá nadobudla nehnuteľnosť dedením (zapísaná na základe žiadosti D 290/85, zápisom XX/XX) zapísaným do katastra nehnuteľností v roku 1988. Na danej kópii originálu LV č. XXXX má garáž evidenčné číslo XXXX/X a je vedená na pozemku parc. č. XXXXX/XX, kat. úz. Q., k danej kópii LV č. XXXX Kataster nehnuteľností Bratislava predložil aj rozhodnutie č. XXXX/XX, zo dňa 30.12.1975 o prečíslovaní evidenčného čísla garáže, na základe ktorého bolo garáži vo vtedajšom vlastníctve Ing. R. S., určené evidenčné číslo XXXX/X. Z daného je zrejmé prepojenie predloženého listu vlastníctva a rozhodnutia o prečíslovaní prostredníctvom evidenčného čísla garáže XXXX/X. Z vyššie uvedených dôkazov vyplýva, že žalovaný ako vlastník garáže je právnym nástupcom Ing. R. S. - originárneho vlastníka garáže, s ktorým československý štát uzatvoril zmluvu o DU, ktorá upravila dočasné užívanie časti pozemku na výstavbu garáže za odmenu uvedenú v zmluve o DU. Pokiaľ ide o preukázanie, že predmetný pozemok - parc. č. XXXXX/X, kat. úz. Q., vo vlastníctve žalobcu, ktorý ho nadobudol na základe zákona o vlastníctve obcí, je totožný s pozemkom, ktorý bol Ing. R. S. prenechaný na dočasné užívanie, žalovaný nemohol (ani na základe existujúceho sporu ako uvádza v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie) svojpomocne zadovážiť od Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, geometrické plány delenia pozemku v minulosti vedeného pod parc. č. XXXXX, resp. geometrické plány vzniku pozemku parc. č. XXXXX/X z parcely evidovanej k roku 1971 (rok uzatvorenia zmluvy o DU), a to z dôvodu, že platná a účinná právna úprava katastra nehnuteľností to žalovanému neumožňuje (§ 68 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z. Katastrálny zákon). Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pre prípad, že odvolací súd potvrdí výrok napadnutého rozsudku o povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 394,78 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 11.4.2019 až do zaplatenia, žalovaný týmto napáda aj výrok rozsudku o náhrade trov konania z tohto dôvodu: Žalobca žalobou žiadal zaplatiť sumu 884,36 €, napadnutým rozsudkom mu bola priznaná suma 394,78 € - úspešnosť žaloby je 44,64 %. Žalobca bol neúspešný v sume 489,58 € - 55,36 % úspech žalovaného. Žalovaný sa nestotožnil s odôvodneným rozsudku o náhrade trov konania, že pomer rozdielu úspechu bol iba minimálny, nakoľko je zrejmé, že rozdiel v úspechu žalobcu a žalovaného v konaní je vo výške 10,72 % v prospech žalovaného. Pre prípad, že odvolací súd potvrdí výrok rozsudku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi priznanú sumu s príslušenstvom, žalovaný odvolaciemu súdu navrhol výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov konania zmeniť tak, že zaviaže žalobcu na náhradu trov konania žalobcu vo výške 10,72 %. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov I. a IV. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, poukazujúc na to, že žalovaný v odvolaní uvádza skutočnosti, na ktoré poukazoval už počas konania pred prvostupňovým (správne: „prvoinštančným“ poznámka odvolacieho súdu) súdom uviedol, že súd sa s predmetnými námietkami žalovaného náležite vo svojom rozhodnutí vysporiadal a rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci na základe správne zisteného skutkového stavu, pričom boli v konaní vykonaní všetky relevantné dôkazy potrebné pre správne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedené mal za to, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a nie je spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. K uvedeným námietkam žalovaného sa v priebehu konania vyjadril aj žalobca, pričom všetkých svojich doterajších písomných vyjadrení a ústnych prednesov sa v plnej miere pridržiava. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil tým, že zmluve o prenechaní pozemku na dočasné užívanie zo dňa 27.9.1971 nepriznal vecnoprávne účinky uviedol, že sa plne s predmetným záverom prvoinštančného súdu stotožňuje; zmluva o prenechaní pozemku na dočasné užívanie upravuje vzťahy dočasne, na dojedanú dobu alebo do dosiahnutia účelu zmluvy, pritom sa
však nemožno stotožniť s argumentáciou žalovaného o tom, že účel zmluvy nebol naplnený, a preto je táto stále platná. S touto zmluvou sú viazané záväzkovoprávne vzťahy, čo potvrdzuje aj súdna prax (Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 337/2011, 28 Cdo 837/2012, 28 Cdo 1613/2007), a preto právo užívať cudzí pozemok neprešlo ani nemohlo prejsť na nadobúdateľa stavby. Žalovaný sa tak ani nemohol stať účastníkom/stranou nájomného vzťahu len na základe tej samotnej skutočnosti, že stavbu spočívajúcu na pozemku kúpil od jeho predchádzajúceho, resp. pôvodného vlastníka, s ktorým bola nájomná zmluva uzavretá. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav tým, že vychádzal zo znaleckého posudku č. XX/XXXX, zo dňa 12.5.2020, vyhotoveného Ing. J. F., o ktorom tvrdí, že je vnútorné rozporný a ktorý mal podľa jeho názoru nesprávne stanoviť cenu prenájmu za obdobie roku 2020 a nie za žalované obdobie 2017 - 2019, žalobca uviedol, že súd správne vychádzal zo záverov znaleckého posudku, kde znalec jednoznačne určil cenu prenájmu daného pozemku za obdobie 2017 - 2019 vo výške 210,- €/rok. K námietke žalovaného o nevykonaní ním navrhnutých dôkazov sa žalobca v plnej miere stotožnil so závermi súdu, že navrhnutý dôkaz nevykonal, pretože nebol právne relevantný pre meritum veci a na právnom posúdení sporu súdom by nič podstatné nezmenil. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania mal za to, že bolo správne rozhodnuté v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. Zhrnul, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza zo správneho právneho a skutkového posúdenia veci, je zákonné a v plnej miere preskúmateľné, a teda odvolanie nie je dôvodné a ani spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolaciemu súdu ho navrhol ako vecne správny potvrdiť. 6. Žalovaný vo svojom ďalšom vyjadrení uviedol, že žalobca si vo vyjadrení k odvolaniu protirečí a nepredkladá argument, ktorý by preukázal, že doba, na ktorú bola zmluva o DU uzatvorená uplynula alebo argument, že by bol naplnený účel zmluvy o DU. Následne žalobca opätovne poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá upravuje nemožnosť prechodu nájomnej zmluvy pozemkov z pôvodného nájomníka na nového nájomníka pri prevode nehnuteľností stojacich na pozemkoch v nájme. Žalovaný k tomu opätovne uviedol, že dočasné užívanie je právny inštitút sui generis, nie je nájmom (premena dočasného užívania na nájom nebola právne upravená v prechodných ustanoveniach Občianskeho zákonníka pri zmene k 1.1.1992), preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu inštitútu nájmu. Dočasné užívanie tak ako je určené v zmluve o DU má vecnoprávne účinky, nakoľko upravuje vzťah garáže k pozemku. Skutočnosť, že dočasnosť užívania tak ako je uvedené v zmluve o DU pretrváva niekoľko desaťročí neznamená, že bol naplnený účel zmluvy alebo uplynul čas, na ktorý bola zmluva o DU uzatvorená (na čas dokedy pozemok žalobca/vlastník pozemku nebude potrebovať na iný účel). Do dnešného času nebol naplnený účel zmluvy o DU, a preto je stále platná. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v bode II. vyjadrenia k odvolaniu iba konštatuje, že znalec jednoznačne určil cenu nájmu daného pozemku za obdobie 2017 - 2019 vo výške 210,- eur/ rok, avšak žiadnym argumentom nevyvracia vnútornú rozpornosť znaleckého posudku č. XX/XXXX, zo dňa 12.5.2020, vyhotoveného Ing. arch. J. F. tak, ako ju v odvolaní argumentoval žalovaný, z daného dôvodu nemožno na argumentáciu žalobcu prihliadať. Rovnako nemožno prihliadnuť na argumentáciu žalobcu týkajúcu sa údajnej správnosti postupu súdu prvej inštancie, ako ani na argumentáciu žalobcu týkajúcej sa výpočtu náhrady trov konania žalovaného v odvolaní, keďže takéto tvrdenie nie je právnou argumentáciou. 7. Ďalšie vyjadrenia sporových strán už predložené neboli. 8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. apríla 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. 9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobe žalobcu sčasti vyhovel, v dôsledku účinne uplatnenej námietky premlčania žalovaného sčasti konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol a ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o potrebe zamietnutia žaloby v celom rozsahu. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 12. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu o splnenie povinnosti žalovaného vydať mu bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a dôvodil, že žalovaný užíva pozemok vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu (bez uzatvorenej zmluvy) a bezodplatne od roku 2007, čím sa na jeho úkor bezdôvodne obohacuje. Na základe vykonaného dokazovania správne vyhodnotil, že vlastníkom pozemku je žalobca a vlastníkom garáže, na dotknutom pozemku žalobcu, je od r. 2007 žalovaný, pričom titulom nadobudnutia bola kúpna zmluva, čo nebolo medzi sporovými stranami ani sporné. Keďže žalovaný v konaní argumentoval, že sa stal právnym nástupcom Ing. R. S. v zmluvnom vzťahu so žalobcom titulom práva užívať pozemok žalobcu (na základe zmluvy o dočasnom užívaní uzavretej z roku 1971), avšak uvedenú kúpnu zmluvu nepredložil, nebolo možné v konaní posúdiť, či predávajúcim garáže v roku 2007 bol Ing. R. S.. Napriek tomu spornou bola otázka charakteru právneho vzťahu sporových strán, resp. skutočnosť, či žalovaný užíva pozemok žalobcu bez právneho dôvodu. Žalovaný tvrdil, že zmluva o dočasnom užívaní uzavretá medzi žalobcom a Ing. R. S. v r. XXXX má „vecnoprávny“ charakter a tento naďalej trvá, vrátane ustanovení o dojednanej odplate. Súd prvej inštancie vec právne posúdil aj z hľadiska prechodného ustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka a dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný užíva pozemok žalobcu bez právneho dôvodu, keďže zmluvu o dočasnom užívaní z roku 1971 nemožno považovať za nájomnú zmluvu, resp. za iný titul oprávňujúci užívať cudziu vec. Súd prvej inštancie v bode 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil podstatu právnej úpravy bezdôvodného obohatenia a poukázal na to, že plnením bez právneho dôvodu je aj užívanie pozemku bez nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v danom meste a čase na užívanie veci i s prihliadnutím k druhu právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci realizuje; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, a preto výška náhrady by mala zodpovedať obvyklému nájomnému, ktoré by bol ako nájomca, za bežných okolností, povinný platiť, ak by vec užíval na základe nájomnej zmluvy. Žalovaný v podstate svojou argumentáciou ani nerozporoval, že užíva cudziu vec a dokonca nenamietal ani skutočnosť, že za užívanie žalobcovej nehnuteľnosti neplatí žiadnu náhradu, teda neplatí ani odplatu dojednanú zmluvou o DU, ktorou sa cíti byť viazaný a ktorá skutočnosť má byť zrejme dôvodom, pre ktorý odmieta uzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme pozemku tak, ako požadoval žalobca napríklad už v roku 2016 (bod 18. odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Na základe uvedeného je teda možné uzavrieť, že súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady za užívanie veci ako výške nájomného obvyklému v danom mieste a čase, správne vychádzal zo žalobcom predloženého znaleckého posudku, podľa ktorého cena nájmu pozemku v kat. úz Q. v rokoch 2017 až 2019 predstavovala sumu 210,- € ročne. Odvolací súd sa s týmto záverom (ako aj s výpočtom sumy náhrady, na zaplatenie ktorej žalovaného zaviazal, vrátane príslušenstva) v plnom rozsahu stotožňuje a námietky žalovaného týkajúce sa určenia výšky náhrady (obvyklého nájomného) na základe znaleckého posudku č. XX/XXXX vyhotoveného znalcom Ing. J. F. nemožno hodnotiť ako účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu pre nepredloženie žiadneho relevantného dôkazu. 13. Odvolacie námietky žalovaného sa týkali predovšetkým otázok uvedených v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia a keďže tieto boli súdom prvej inštancie náležite a uspokojivo zodpovedané, odvolací súd sa nimi, posúdiac ich ako neopodstatnené, osobitne nezaoberal. Odvolací súd, bez potreby ďalšieho zdôvodňovania, považuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za dostatočné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné a samotné rozhodnutie za vecne správne. 14. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že odvolacie dôvody uvedené žalovaným v jeho odvolaní podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C.s.p. (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), neboli naplnené. 15. Odvolací súd pre úplnosť k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p,) uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, ktoré z dôkazov vykonal, ktoré nevykonal a svoj postup riadne zdôvodnil. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí vykonať všetky stranou sporu navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde, pričom musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Ak sa rozhodne navrhnutý dôkaz nevykonať, musí to zdôvodniť v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ustanovenie § 185 ods. 2 C.s.p. súdu umožňuje, aby vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu s cieľom napomôcť zisteniu správneho skutkového stavu, pričom ingerencia súdu do vykonávania dôkazov nad rámec návrhu strán sporu je v sporovom konaní (bez slabšej strany sporu) značne obmedzený (§ 185 ods. 2 a ods. 3 C.s.p.). Ohľadne námietky žalovaného týkajúcej sa hodnotenia vykonaných dôkazov, odvolací súd považuje za potrebné poukázať v tejto súvislosti aj na všeobecné pravidlá pri hodnotení dôkazov, ktoré sú upravené v čl. 15, ako aj v § 191 C.s.p. <https://www.beck-online.sk/bo/documentview.seam?documentId=pj5f6mrqge2v6mjwgaxhaylsmftxeylgfuytsmi&refSource=text> a spravujú sa zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Významným kritériom je, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. 16. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. K odvolacej námietke žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 18. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008]. 19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 20. Podľa procesného výsledku v konaní pred súdom prvej inštancie hodnota uplatňovaného nároku žalobcu predstavovala sumu 884,36 eur, pričom po zohľadnení zavinenia za zastavenie konania v časti o zaplatenie sumu 478,30 eur bol žalobca úspešný v sume 394,78 eur, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje úspech žalobcu v rozsahu 44,64 % (pomer medzi sumou požadovanou a sumou priznanou); neúspech žalobcu, resp. úspech žalovaného predstavuje rozsah 55,36 %. Rozdiel v percentuálnom vyjadrení úspechu žalobcu a úspechu žalovaného činí 10,72 %, t. j. v tomto rozsahu ide o čistý úspech žalovaného. Ak teda žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť rozhodnutia v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (s totožným výpočtom pomeru úspechu, resp. neúspechu žalobcu a úspechu žalovaného), odvolaciemu súdu nezostávalo iné, len túto odvolaciu námietku žalovaného uznať ako
dôvodnú. Vzhľadom na uvedené odvolací súd odvolaním napadnutý výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania v súlade s ustanovením § 388 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia. 21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).