Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2CoPr/8/2025 1219204344 28. 01. 2026 JUDr. Nadežda Wallnerová ECLI:SK:KSBA:2026:1219204344.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členov senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: L.. L. P., D. XX.XX.XXXX, N.: X.. D. R. Č.. X/XX, N., právne zastúpený: JUDr. Ivica Štiglitz, advokátka, so sídlom: ul. Šafárikova č. 14/8, Rožňava, IČO: 42 324 017, proti žalovanému: Union zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom: ul. Karadžičova č. 10, Bratislava, IČO: 36 284 831, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 12. novembra 2024, č. k. B3-12Cpr/5/2020-266, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 12. novembra 2024, č. k. B3-12Cpr/5/2020-266, p o t v r d z u j e. II. Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 12. novembra 2024, č. k. B3-12Cpr/5/2020-266 žalobu v celom rozsahu zamietol. Druhým výrokom súd prvej inštancie žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V treťom výroku uviedol, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 2. Žalobca sa domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnil tým, že pasívna vecná legitimácia žalovaného bola daná zák. č. 311/2011 Z. z. Zákonník práce, v zmysle pracovnej zmluvy, ktorú mal v čase neoprávneného získania osobných údajov o jeho osobe uzatvorenú so subjektom, ktorý sa porušenia dopustil. Uviedol, že k porušeniu ochrany jeho osobných údajov došlo počas mesiaca august v roku 2016, kedy pôsobil ako zamestnanec na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2006 ako manažér odboru nákupu ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Porušenie malo spočívať v neoprávnenom vstupe do informačného zdravotného systému a to jeho nadriadeným L.. Z. F., ktorý bol v tom čase zamestnanec žalovaného (riaditeľ úseku) a to tak, že tento si mal neoprávnene prehliadať údaje o poskytovanej zdravotnej starostlivosti žalobcu, ktorá mu bola poskytnutá v dňoch 19.08.2016. Žalovaný ako poskytovateľ verejného zdravotného poistenia prevádzkuje komerčný zdravotný systém „O.“, v ktorom eviduje všetky informácie ku svojim klientom podľa § 16 odsek 1 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov platnom a účinnom v rozhodnom období (ďalej v texte len „ zákon o zdravotných poisťovniach“). K úniku údajov žalobcu malo dôjsť tak, že v module „zúčtovanie zdravotných výkazov“, v ktorom sú evidované všetky vykázané zdravotné výkony v príslušnom mesiaci takzvané „dávky“, ktoré značia počet finančných prostriedkov uhradených na účely verejného zdravotného poistenia žalovaným v prospech
jeho klientov a v ktorých je takisto obsiahnutý údaj za akým účelom tieto finančné prostriedky boli uhradené, čo znamená, že obsahujú informácie o zdravotnom stave klientov. Žalovaný na spracúvanie svojej agendy v rozhodujúcom období používal vyššie špecifikovaný informačný program aj spolu s aplikáciou „O.“, ku ktorým majú priamy vstup zamestnanci žalovaného a ku ktorým mal vstup aj priamy nadriadený žalobcu L.. Z. F.. K úniku informácií ako aj k ich neoprávnenému získaniu malo dôjsť práve konaním nadriadeného zamestnanca žalovaného pánom F. a to tak, že tento si mal dňa 19.08.2016 o 10:38 hod. prezerať dávku poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorá bola v rámci jeho zdravotného poistenia poskytnutá žalobcovi a to v dňoch 27.06.2016 a 28.06.2016 absolvovaním odborného vyšetrenia u svojho urológa. Žalobca poukázal na ustanovenia § 4 ods. 2 písm. e, § 13 ods. 1 a § 14 písm. f/ zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov platný a účinný v rozhodnom období (ďalej v texte len „zákon o ochrane osobných údajov“), s tým, že v zmysle uvedeného žalobca namietal konanie oprávneného zamestnanca L.. F., ktorý mal konať nad rozsah daných právomocí vyplývajúcich mu z poučenia zo dňa 20.01.2016 signovaným so žalovaným a to tak, že v samotnom poučení žalovaný koncipoval rozsah právomoci týkajúci sa spracúvania osobných údajov dotknutých subjektov iba v rozsahu zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte len „zákon o zdravotnom poistení“), pričom poučenie presne špecifikovalo zoznam osobných údajov, ktoré možno spracúvať (Protokol o kontrole spracúvania osobných údajov zo dňa 27.03.2019 vyhotovený Úradom pre kontrolu osobných údajov). K porušeniu malo dôjsť spôsobom, že osoba, ktorá údaje získala, nemala právo akýmkoľvek spôsobom s nimi nakladať a takéto práva jej nevyplývali ani z pracovnej zmluvy. Ozrejmil, že zamestnanec žalovaného získal údaje pomocou informačného systému O. a to tak, že v module zúčtovanie zdravotných údajov je možné zistiť výkony až po úroveň vstupu do faktúr každého poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, v ktorých sú evidované všetky uskutočnené zdravotné výkony ako aj vykázaná zdravotná starostlivosť, ktorá bola poistencovi poskytnutá. Uvedené bolo v hrubom rozpore nakoľko na prístup k takýmto informáciám nemá mať žiadny zamestnanec a s takýmito údajmi môže disponovať len dotknutá osoba žalobca a ošetrujúci lekár. Uviedol, že samotná poistná zmluva, ktorá je s poistencom uzatvorená aj s poučením o spracúvaní osobných údajov neobsahuje takýto výslovný súhlas poistenca na spracúvanie osobných údajov. Ak je potrebné spracúvať osobné údaje, poisťovateľ je povinný si vyžiadať od poistenca osobitný súhlas dotknutej osoby, ktorý si od žalobcu nikto pred získaním údajov o jeho zdravotnom stave nevyžiadal. Uviedol, že takýto neštandardný postup prístupu k informáciám dotknutých osôb žalovaný subjekt zaviedol v súvislosti s navýšením finančných objemov pre subjekty, s ktorými má žalovaný zmluvne dohodnuté poskytovanie týchto finančných prostriedkov. Vyhodnocovanie žiadosti o navýšenie týchto objemov pre subjekty, ktorým je žalovaný povinný poskytnúť tieto prostriedky na základe zmluvy o poistení by mali byť vyhodnocované na základe algoritmu bez zásahu zamestnancov žalovaného, avšak títo sú oprávnení tieto žiadosti vyhodnocovať samostatne pri žiadostiach, ktoré prevyšujú priemer navýšenia o viac ako 800,- eur pre predchádzanie vzniku škôd u žalovaného, a preto majú aj prístup k informáciám o zdravotnom stave poistencov. Vo vzťahu k analyzovaniu navýšenia objemov v prípade Univerzitnej nemocnice N. v ktorej bola žalobcovi poskytnutá zdravotná starostlivosť v dňoch 27.06.2016 a 28.06.2016 pracovníci z úseku nákupu zdravotnej starostlivosti pri analýze opodstatnenosti navýšenia finančných objemov mali prístup aj k údajom o zdravotnom stave dotknutej osoby (žalobcu). Žalovaný pri prerokúvaní veci pred osobitným orgánom na dohľad ochrany osobných údajov uviedol, že k vstupu prostredníctvom informačného systému L.. F. dňa 19.08.2016 malo dôjsť na podnet samotného žalobcu. Žalobca uviedol, že toto stanovisko je v rozpore, nakoľko ak by chcel mať prístup k dosiahnutým výkonom poskytovanej zdravotnej starostlivosti, mohol by postupovať kontrolou vo svojom vlastnom užívateľskom konte alebo vstupom do informačného systému O. a W., nemal ani akýkoľvek dôvod preverovať si lekárom poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Tiež poukázal na to, že žalovaný postupoval v hrubom rozpore s jeho vnútornými normami nakoľko L.. Z. F. nemal žiadne relevantné pracovné dôvody na kontrolu vykázanej zdravotnej starostlivosti (navýšenie objemov pre univerzitnú nemocnicu N.) nakoľko analýza opodstatnenosti o navýšenie finančných objemov pre univerzitnú nemocnicu, v ktorej žalobcovi bola poskytnutá zdravotná starostlivosť spadal pod kompetenciu manažérky odboru nákupu ústavnej zdravotnej starostlivosti. Taktiež konanie žalovaného nebolo v súlade s ním vydanou internou smernicou č. 215 a č. 224, platnou od 01.01.2016, ktorá presne vymedzovala pôsobnosť jednotlivých organizačných útvarov kontrolovanej osoby. Za kontrolou vykázaných zdravotných výkonov zodpovedal úplne iný odbor a to odbor metodiky a schvaľovacích činností spadajúci pod úsek revíznych činností a nie úsek nákupu zdravotnej starostlivosti pod ktorú spadala aj činnosť L.. Z. F.. Porušenie povinnosti prístupom k jeho zdravotnej dokumentácii a zdravotným údajom odôvodnil aj tým, že vzhľadom
na zdravotný stav poistenca, účtovné doklady a dokumentáciu súvisiacu s rozsahom poskytnutej zdravotnej starostlivosti ako aj vykazovanie výdavkov na zdravotnú starostlivosť v súlade s odsekom 9 odsekom 6 zákona č. 581/2004 Z. z. a metodického usmernenia UDZS č. 01/2016 pre hodnotenie výkonových a ekonomických ukazovateľov majú vzhľadom na povahu osobných informácií kontrolovať iba revízni lekári s medicínskym vzdelaním, ktoré pracovníci žalovaného v čase úniku informácií nemali. Žalobca mal preto za preukázané, že žalovaný v rozhodnom čase postupoval v rozpore s ustanovením § 6 ods. 2 písm. b zákona o ochrane osobných údajov pretože nastavením časti užívateľských prístupov do informačného systému O. umožnil prístup neoprávnenej osoby k údajom žalobcu. Podľa názoru žalobcu prišlo k hrubému rozporu nakoľko prišlo k porušeniu samotných interných predpisov žalovaného a interných smerníc, keď žalovaný rozsahom nastavených oprávnení pre pracovníkov úseku nákupu zdravotnej starostlivosti umožnil oboznámenie sa s individuálnymi údajmi o poskytnutej zdravotnej starostlivosti a konkrétnym poistencom nezabezpečil primeraný rozsah ochrany osobných údajov vrátane ochrany pred neoprávneným alebo nezákonným spracúvaním. Žalovaný ako zamestnávateľ nebral do úvahy špecifickosť postavenia dotknutej osoby žalobcu ako poistenca, nakoľko okrem právneho vzťahu postaveného na zmluve o zdravotnom poistení bol so žalovaným v pracovnoprávnom vzťahu. Z Dodatku o kontrole ako aj z Protokolu vyplývalo, že zamestnanci, ktorí mali prístup k posúdeniu dosiahnutých výkonov (dávok) a ktorí mali prístup k informáciám o zdravotnom stave osôb, nemali po preskúmaní pracovných zmlúv ako aj požiadaviek žalovaného ako zamestnávateľa na obsadenie pozície manažér nákupu zdravotnej starostlivosti dostatočné medicínske vzdelanie, čím došlo k porušeniam vyhlášky štatistického úradu číslo 384/2015 z spolu s nariadením číslo 34/2018 Z. z. ktorým sa dopĺňa nariadenie vlády číslo 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností (ďalej v texte len „zákon č. 296/2010 Z. z.“). Žalobca mal za to, že kumuláciou s uvedeným došlo aj k porušeniu zákona číslo 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“), a zákona číslo 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) a to tak, že zamestnanci žalovaného nesplnili kvalitatívne znaky na medicínskeho pracovníka, čím nenaplnili odbornú požiadavku stanovenú k spracúvaniu informácií o zdravotnom stave poistencov a dopustili sa hrubého porušenia mlčanlivosti stanovenej ako jednej zo základných zásad etického kódexu. Z dodatku o kontrole bolo možné konštatovať, že žalovaný nezabezpečil uschovávanie údajov spôsobom vhodným ich povahe. Žalobca okrem iného uviedol, že konanie žalovaného v rozpore so spracúvaním osobných údajov pretrvávalo dlhé obdobie, čo vyplývalo aj z hodnotenia kontrolného orgánu, ktorý podľa žalobcu žalovanému prikázal tento stav napraviť a údaje spracúvať v súlade s platnými právnymi predpismi a ktorý konštatoval hrubý rozpor s nariadením o ochrane osobných údajov, na čo žalovaný reagoval tak, že sa zaviazal k celkovej reforme interných predpisov ako aj k odňatiu práv vstupu do informačných systémov O. a W. a jednoznačne uznal svoje pochybenie. Žalobca ďalej uviedol v žalobe, že zamestnanec žalovaného L.. Z. F. zneužil údaje a to tak, že dňa 19.08.2016 si neoprávnene prezeral údaje o zdravotnom stave žalobcu. Následne dňa 21.09.2017, rok po neoprávnenom získaní týchto informácií, ich ako nadriadená osoba voči žalobcovi hrubo zneužil a to tak, že po návrate z konferencie slovenské zdravotníctvo 2017, kde sa stretol s pánom V. C., vtedy členom predstavenstva A. W. B. a. s., a pred ostatnými zamestnancami úseku nákupu zdravotnej starostlivosti povedal, že má informáciu, že žalobca podstúpi MR prostaty (na žiadanke a výkaz v systéme bolo vyšetrenie uvedené pod kódom Dg. Y V zmysle uvedeného žalobca je toho názoru, že sa tak žalovaný dopustil prezradenia osobných údajov žalobcu a to veľmi závažným spôsobom. 3. Žalobu ďalej odôvodnil tým, že zamestnávateľ nie je oprávnený akokoľvek zisťovať špecifické údaje o zdravotnom stave zamestnanca pokiaľ tieto nemajú vplyv na výkon práce. Do úvahy pripadá iba použitie na účel zistenia prekážok v práci na strane zamestnanca, pričom poukázal na § 144 odsek 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „Zákonník práce“). V zmysle toho žalobca nepovažoval za relevantné a odôvodnené konanie žalovaného a to tak, že tento zisťoval údaje o žalobcovi nad rozsah právnych kompetencií, ktoré sú mu predpisom priznané a uviedol, že jeho zdravotný stav nijako neohrozoval jeho pracovný výkon ako zamestnanca u žalovaného, po zistení osobných informácií o zdravotnom stave žalobcu a následne vyzradení týchto informácií, malo dôjsť podľa žalobcu zo strany žalovaného, za ktorého konal priamy nadriadený žalobcu L.. Z. F., ako aj ďalšie iné poverené osoby, k neoprávnenému zásahu do jeho mzdových odmien. Žalobca uviedol, že sa niekoľkokrát snažil riešiť problém prostredníctvom podania sťažnosti a
žiadania stanoviska od vedenia spoločnosti. Žalovaný sa k uvedenému postavil pasívne a na uvedenú sťažnosť neodpovedal primeraným spôsobom, čo vyvrcholilo k podaniu návrhu na prešetrenie úniku osobných informácií pred Úradom pre kontrolu nad ochranou osobných údajov. Žalobca bol názoru, že konanie žalovaného bolo možné aplikovať pod konanie napĺňajúce znaky bossingu. Poukázal na to, že v rozhodnom období kedy nastal únik informácii mal sa žalobca voči nemu prostredníctvom svojho zamestnanca dopustiť neoprávneného krátenia variabilnej zložky mzdy, pričom všetky úkony žalobcu boli plnené na 100 %. Po vznesení nesúhlasu o výške hodnotenia percentuálnej úspešnosti vykonanej práce žalobcom, nadriadená osoba v pozícii členky predstavenstva uznala pochybenie svojho podriadeného zamestnanca L.. Z. F. a žalobcovi postupne zvýšila odmenu zo 75 % hodnotenia na 80 % hodnotenia až nakoniec na 100 %. Na základe konania žalovaného bol žalobca nútený ukončiť pracovný pomer výpoveďou. K možnej námietke premlčania zo strany žalovaného žalobca uviedol, že nárok na nemajetkovú ujmu ako osobitný druh ochrany vzniká okamihom porušenia právnej povinnosti a teda k prvému porušeniu prišlo dňa 19.08.2016, keď boli nezákonne získané údaje o zdravotnom stave žalobcu žalovaným, pričom premlčacia lehota na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je trojročná, žalobca svoj žalobný návrh podal na súd pred uplynutím tejto lehoty v termíne do 19.08.2019. K posúdeniu náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z porušenia spracúvania osobných údajov žalobca dospel k záveru, že mu v súvislosti z porušením viacerých ustanovení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), (ďalej len „Nariadenie o ochrane osobných údajov“), ako aj zákona o ochrane osobných údajov a Ústavy SR vznikla značná ujma. Žalobca postupoval v súlade s článkom 77 Nariadenia a to tak že prvotne požiadal o preverenie kontroly spracúvania osobných údajov kontrolný orgán v podobe Úradu na kontrolu ochrany osobných údajov, pričom tento konštatoval značné porušenie. K posúdeniu náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z porušenia Zákonníka práce žalobca poukázal na § 13 Zákonníka práce, § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) platnom a účinnom v rozhodnom období, (ďalej v texte len „antidiskriminačný zákon), na § 13 odsek 3 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „OZ“) a na článok 83 Nariadenia o ochrane osobných údajov. 4. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že je pravdou, že na základe podnetu žalobcu bola v roku 2018 vykonaná Úradom na ochranu osobných údajov SR kontrola zameraná na preverenie súladu spracúvania osobných údajov v informačných systémoch žalovaného so zásadami a podmienkami spracúvania osobných údajov stanovených v príslušných právnych predpisoch. Na základe kontroly bolo zistené, že žalovaný nastavením užívateľských prístupov a oprávnení do informačného systému „O.“ umožnil zamestnancom úseku nákupu zdravotnej starostlivosti a teda aj osobe L.. Z. F., vtedajšiemu priamemu nadriadenému žalobcu, prístup k údajom o zdraví, ktoré boli obsiahnuté v zúčtovacích dávkach doručovaných poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a tým aj prístup k údajom o zdraví žalobcu, ktorý je zároveň poistencom žalovaného ako zdravotnej poisťovne. K namietanému, že nesprávnym nastavením prístupov v informačnom systéme O. malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu a to tým, že zamestnanec žalovaného L.. F. si prezrel osobné údaje žalobcu dňa 19.08.2016 a následne dňa 21.09.2017 ich voči žalobcovi mal hrubo zneužiť a pred ostatnými zamestnancami úseku nákupu zdravotnej starostlivosti povedal, že: „ má informáciu, že žalobca podstúpi MR prostaty...“, žalovaný uviedol, že odmieta, že by medzi uvedenými nedostatkami v prístupoch v informačnom systéme O. a medzi skutočnosťou, že pán F. mal údajne povedať, že žalobca podstúpi MR prostaty, bola akákoľvek príčinná súvislosť. Medzi týmito dvoma konaniami bol viac ako ročný rozdiel, počas ktorého pán F. sa mohol oboznámiť so zdravotným stavom žalobcu kdekoľvek, aj od samotného žalobcu. Okrem toho dňa 19.08.2016 sa pán L.. F. oboznámil s už poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalobcu, pričom bola podľa vyjadrenia žalobcu dňa 21.09.2017 táto informácia zneužitá a L.. F. povedal, že žalobca ešte len „podstúpi v budúcnosti predmetné vyšetrenie“. Naviac nie je zrejmé za akých okolností pán F. povedal pred ostatnými kolegami túto informáciu, odkiaľ mal túto informáciu, ani kontext celého z uvedeného dôvodu, preto žalovaný odmietol akékoľvek tvrdenia o úniku alebo zneužití osobných údajov žalobcu. Žalovaný priznal, že prístupy v jeho informačnom systéme O. boli nastavené v takom rozsahu, kedy sa s osobnými údajmi o zdraví prostredníctvom iných záznamov, dávok poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, mohli oboznamovať aj zamestnanci, ktorí tieto pre svoju pracovnú náplň nepotrebovali. Žalovaný nepoprel fakt, že pán L.. F. si prostredníctvom vykázanej dávky pozrel údaj o zdraví žalobcu, avšak toto konanie nemalo žiadne negatívne následky, v podobe zneužitia alebo vyzradenia osobných údajov žalobcu. Medzi konaním pána L.. F. dňa 19.08.2016 a dňa 21.09.2017, na ktoré žalobca
poukazuje v súvislosti s jeho porušením osobnostných práv, nie je žiadna príčinná súvislosť. Z obsahu žalobného návrhu je zrejmé, že dňa 21.09.2017 mal pán L.. F. povedať inú informáciu, ako tu s ktorou sa oboznámil dňa 19.08.2016. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že by u žalovaného mohlo dochádzať k úniku informácií u niekoľkých ďalších poistencov. Išlo iba o ničím nepodložené domnienky žalobcu s tým, že je logické ak ÚOOU zistí nesúlad s platnou legislatívou čo i len v jednom prípade, nariadi tento nesúlad odstrániť. Ďalej uviedol, že žalobca mal v konaní preukázať, že tým, že žalovaný nemal dostatočne zabezpečené oprávnenia a prístupy v informačnom systéme O. a bolo tak umožnené L.. F. dňa 19.08.2016 nahliadnuť do záznamu o zdraví žalobcu, došlo k takým zásahom do jeho osobnostných práv, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Túto skutočnosť podľa žalovaného žalobca nepreukázal, svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi konkrétnymi dôkazmi, kedy, ako a akým spôsobom bola znížená dôstojnosť jeho osobnosti, či jeho vážnosť v spoločnosti. Medzi nedostatočnými zabezpečeniami prístupov v informačnom systéme O., konaniami pána L.. F. a údajným zásahom do osobnostných práv žalobcu nebola podľa žalovaného žiadna príčina súvislosť. K porušeniu práv zamestnanca, k mzdovej diskriminácii žalovaný konštatoval, že žalobca svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi alebo podkladmi, ktoré by preukazovali nezákonný postup žalovaného. Ďalej podľa žalovaného žalobca v tejto súvislosti nesprávne aplikoval §13 odsek 6 Zákonníka práce, keď situáciu kedy žalobcovi nebola priznaná individuálna variabilná zložka mzdy v plnom rozsahu 100 % hodnotenia, pomenúva ako porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. K mzdovej diskriminácii žalovaný uviedol, že nie je zrejmé na akom základe mal žalovaný diskriminovať žalobcu, v danom čase žalovaný priznával svojim zamestnancom, rovnako tak žalobcovi, odmeny, individuálnu variabilnú zložku mzdy, na polročnej báze, vo vyhodnotení stanovených cieľov. Poznamenal pri tom, že individuálna variabilná zložka mzdy je nenárokovateľná časť mzdy, ktorú vôbec nemusí zamestnávateľ uhrádzať a závisí od individuálneho vyhodnotenia pracovných úspechov jednotlivého zamestnanca. Preto konštatovanie žalobcu, že pri priznaní individuálnej variabilnej zložky mzdy v rozsahu hodnotenia 75 % išlo o neoprávnené krátenie odmien, bolo v príkrom rozpore s charakterom individuálnej variabilnej zložky mzdy. Takýto postup nevykazoval známky diskriminácie, ani známky nerovnakého zaobchádzania, naviac žalobca ani nekonkretizoval, v čom mala diskriminácia spočívať. Rovnako nedošlo ani k porušeniu článku 23 Deklarácie základných ľudských práv a slobôd, keďže žalobca mal zachovanú a uhrádzanú primeranú a spravodlivú odmenu, mzdu, v súlade s pracovnou zmluvou, ani k porušeniu § 13 Zákonníka práce, keďže žalovaný nemal v čase hodnotenia vedomosť o tom, či žalobca má alebo nemá nepriaznivý zdravotný stav. Zo strany žalobcu išlo o prehnané, nesprávne a ničím nepreukázané tvrdenie, pri ktorom absentuje akákoľvek príčinná, časová, ale aj logická súvislosť a následnosť. Zo žaloby nie je zrejmé, či žalobca mal nepriaznivý zdravotný stav a či žalovaný mal o tom vedomosť. Dodal, že ak by žalovaný po incidente v roku 2016 chcel žalobcu kvôli jeho zdravotnému stavu diskriminovať, je otázne prečo by to robil až o viac ako rok a pol neskôr a medzitým mu uhrádzal variabilné zložky mzdy takmer v plnej výške napríklad za 1 polrok 2017. Vo vzťahu k bossingu uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nekonkretizoval, ako a kedy sa mal žalovaný respektíve pán L.. F. správať tak, že to vykazovalo znaky bossingu. Poznamenal, že prijal nápravné opatrenia na zabezpečenie ochrany osobných údajov svojich klientov a zamestnancov, tieto udalosti žiadnym spôsobom nemôžu byť spájané s následkami ako šikana, bossing, zastrašovanie, ponižovanie, či s krátením individuálnej variabilnej zložky mzdy. Následne žalovaný konštatoval, že ÚOOU v žiadnom zo svojich dokumentov nehodnotil, že by zo strany žalovaného došlo k zneužitiu osobných údajov. Mal za to, že išlo len o domnienky a ničím nepodložené tvrdenia žalobcu, ktoré aj keby boli pravdivé, pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy nezohrávajú žiadnu rolu vzhľadom na charakter a účel náhrady nemajetkovej ujmy ako osobnostnej, individuálnej kompenzácie a poukázal v tomto smere na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.06.2011 spisová značka 4Cdo/232/2010. K požadovanej výške nemajetkovej ujmy uviedol, že priznaná finančná náhrada by v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná k iným finančným kompenzáciám. Podľa žalovaného požadovaná suma náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- eur je prehraná a neprimeraná. 5. Žalobca v replike uviedol, že vyjadrenie žalovaného považoval za tendenčné. Zdôraznil, že závažná ujma a zásah do jeho osobnostných práv vznikli už v čase, keď sa L.. F. dostal do systému O. a prehliadal si údaje o žalobcovom zdravotnom stave. Tento zásah bol teda dostatočne kvalifikovaný na vyvolanie závažného stavu týkajúceho sa ujmy na právach žalobcu, lekárska dokumentácia podlieha pod systém mlčanlivosti a bez súhlasu dotknutej osoby ju nie je možné zdieľať. L.. F. dotknuté informácie získal, žalobcovi zasiahol do jeho osobnej sféry, porušujúc lekárske tajomstvo. Dodal, že na preukázanie kauzálneho nexusu medzi konaním žalovaného vo vzťahu k zásahu do osobnostných práv žalobcu, postačuje skutočnosť, že došlo k získaniu osobných údajov zamestnancom žalovaného, a že zistenie
informácie o zdravotnom stave žalobcu malo za následok neoprávnenú diskrimináciu na základe jeho zdravotného stavu. Trval na tom, že výpoveď podal v dôsledku neustáleho nátlaku zo strany jeho nadriadeného, predčasne pred plánovaným odchodom do dôchodku a ak by nedochádzalo k diskriminačnému konaniu zo strany nadriadeného L.. F. a takisto prišlo k náprave zo strany nadriadených subjektov u žalovaného, tak je pravdepodobné, že by žalobca pracoval v X. zdravotnej poisťovni a.s. až do 65-ich narodenín. Záverom dodal, že výška žalovanej sumy titulom náhrady nemajetkovej ujmy bola vzhľadom na značný zásah primeraná a to s ohľadom na únik osobných informácií žalobcu, ale aj následné konanie zamestnanca žalovaného, ktorý za jeho konanie zodpovedal v rozhodnom čase. 6. Žalovaný v duplike za nelogické označil konštatovanie, že lekárska dokumentácia podlieha pod systém mlčanlivosti a nie je možné ju zdieľať, nakoľko žalovaný je zdravotná poisťovňa, ktorá vykonáva zdravotné poistenie v prospech svojich poistencov, pričom nevyhnutnou súčasťou vykonávania verejného zdravotného poistenia je spracovávanie údajov o zdraví, ktoré získava od príslušných poisťovateľov zdravotnej starostlivosti, táto činnosť tvorí väčšinovú časť agendy zdravotnej poisťovne a je nevyhnutná pre plnenie úloh zdravotnej poisťovne. Dodal, že jedinou situáciou, na ktorú žalobca opakovanie poukazoval a na základe ktorej vyhodnotil konanie žalovaného ako platovo diskriminačné alebo bossing, bolo priznanie individuálnej variabilnej zložky mzdy „iba“ v rozsahu hodnotenia 75 %, pri čom z vyjadrení žalobcu nebolo zrejmé, aký súvis mali zistenia o zdravotnom stave žalobcu a priznanie individuálnej variabilnej zložky mzdy v rozsahu 75 %. K tvrdeniu žalobcu, že bol k výpovedi dotlačený, žalovaný konštatoval, že výpoveď je jednostranný právny úkon, ktorý sa žalobca rozhodol urobiť sám a slobodne, výpoveď datovanú dňa 29.01.2018 doručil žalobca žalovanému o 8 hod. Z predložených podkladov - emailov označených ako „vedeniu január 2018“ vyplývalo, že žalobca nadriadené subjekty žalovaného L.. I. O. členku predstavenstva, O.. O. Š.F. O., predsedu predstavenstva a O.. V. B. riaditeľku úseku ľudských zdrojov kontaktoval tiež 29.01.2018, teda v rovnaký deň ako podal výpoveď a teda nemohlo byť pravdivé tvrdenie žalobcu, že by výpoveď nepodal ak by prišlo k náprave nadriadených subjektov, keďže nápravy sa domáhal až po tom, čo podal výpoveď. 7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkyne: L. F. a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré boli súčasťou súdneho spisu. 8. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 2 písm. e, § 6 ods. 2 písm. b, § 13 ods. 1, § 14 písm. f, § 21 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov platnom a účinnom v rozhodnom období, § 9 ods. 6, § 16 ods. 1 zákona o zdravotných poisťovniach, článku 11, § 9 ods. 2, § 9 ods. 3, § 13 ods. 1, § 13 ods. 3, § 13 ods. 6, § 13 ods. 7 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, § 3 ods. 1, § 11, § 12 ods. 1, 2, 3, § 13 ods. 1, 2 a 3 OZ, § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona, bodu 4, 5 a článku 4, 5 ods. 1 písm. f a ods. 2, článku 24, 25 a 32 Nariadenia o ochrane osobných údajov, článku 23 Deklarácie základných ľudských práv a slobôd, článku 16 odsek 1, 2 Ústavy SR. 9. Aplikáciou citovaných ustanovení na skutkový stav ustálený vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný X. zdravotná poisťovňa a.s. na účely verejného zdravotného poistenia prevádzkuje komerčný zdravotný poistný systém O., v ktorom je evidovaná všetka dokumentácia kontrolovanej osoby (§ 16 ods. 1 zák. č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou) a tento systém bol dodaný na základe kúpnej zmluvy od dodávateľa V. Z. a.s. Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.10.2006. V doklade „Plán personálneho obsadenia odboru nákupu ambulantnej zdravotnej starostlivosti a lekárskej starostlivosti, dlhodobá stabilizácia zamestnancov a práca na rozvoji zamestnancov odboru“ bol zazanmený odchod zamestnancov do dôchodku zamestnancov a vyplýva z neho aj to, že: „L.. L. P. D. W. XX.XX.XXXX, predpokladaný odchod do dôchodku dňa XX.XX.XXXX“.. Z obsahu žaloby vyplývalo, že sa žalobca domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 40.000,- eur s poukazom na porušenie spracúvania osobných údajov žalovaným a únik osobných údajov a s poukazom na porušenie práv zamestnanca, mzdovej diskriminácie, bossingu a šikany zo strany žalovaného. V rozhodnom čase dňa 19.08.2016 boli žalobca L.. L. P. V. L.. Z. F. zamestnancami žalovaného vo vzťahu priamej podriadenosti a dňa 19.08.2016 o 10.38 hod. si v module „Zúčtovanie zdravotných výkonov“ prezeral L.. Z. F. dávku od poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorú poskytoval dotknutej osobe L.. L. P. v dňoch 27.06.2016 a 28.06.2016. Súd prvej inštancie prihliadol aj na výpoveď svedkyne O.. L. F. ako na nezaujatú, nakoľko síce pravdivo potvrdila, že pred pojednávaním ju zamestnávateľ informoval o tom, že bude predvolaná
ako svedkyňa a ona sama predniesla svoj záujem dozvedieť sa o tom viac, rozprávali sa o obsahu tohto konania, o tom že jej ako svedkyni budú kladené otázky, pričom odmietla, že by dostala nejaké inštrukcie, ako by mala vypovedať. Svedkyňa potvrdila, že nemá vedomosť o skutočnosti, že pán L.. Z. F. alebo akákoľvek iná osoba z pracovného kolektívu, by rozšírila informáciu, ktorá by sa mala týkať zdravotného stavu žalobcu L.. L. P.. Svedkyňa potvrdila, že v pracovnom kolektíve sa konkrétny zdravotný stav L.. L. P. nepreberal. Skutočnosť, že svedkyňa L. F. požiadala V. C. o dojednanie termínu na MR v N. (G.) pre L.. L. P., mal súd prvej inštancie za preukázané zo správy (odoslanej z iPhonu) dňa 21.09.2017. Listinným dôkazom - automaticky generovaným „e-mailom zo dňa 26.01.2018, 4:55 bolo preukázané, že v prílohe emailu sa nachádzal vyplnený formulár individuálnej variabilnej zložky mzdy (VZM), ktorý vyplnil priamy nadriadený s tým, že v prípade otázok je možné obrátiť sa na priameho nadriadeného. Z listinného dôkazu „Individuálna variabilná zložka mzdy „zamestnanca : P. L., manažér odboru nákupu ambulantnej starostlivosti, je uvedené v položke Ciele - 1.polrok 2017 , Percentuálne plnenie cieľov : 98,75 %, v položke : Ciele - 2. polrok 2017 , Percentuálne plnenie cieľov : 75 %, Ciele - 1. polrok 2018 (bez údajov). Skutočnosť, že žalobca nesúhlasil s hodnotením jeho nadriadeného, že namietal, že toto neobsahuje odôvodnenie pri krátení percent, vyslovil žalobca, že očakával, že zodpovední zaujmú v predmetnej veci postoj, nakoľko žalobca dospel k záveru, že v tomto prípade ide o porušenie interných predpisov X. zdravotnej poisťovne a.s., mal súd prvej inštancie za preukázanú z e-mailu žalobcu zo dňa 29.01.2018 , 8:18. E-mailom zo dňa 31.01.2018, 15:48 bolo preukázané, že žalobca očakával od I. O. ( členky predstavenstva), O.. O. Š. O. (predsedu predstavenstva) a O.. V. B. (riaditeľky úseku ľudských zdrojov), zaujatie stanoviska k porušeniu interných predpisov X. zdravotnej poisťovne a.s. jeho nadriadeným L.. Z. F. stanovisko, či hodnotenie urobené jeho nadriadeným platí, namietal hodnotenie na 75 % bez sformulovaného zdôvodnenia jeho nadriadeným, žalobca trval v emaily na tom, že dosiahnuté výsledky na úseku nákupu v roku 2017 neboli dosiahnuté vďaka vedeniu úseku L.. Z. F., ale napriek jeho vedeniu. Uvedené vyústilo v to, že žalobca dospel k záveru po 11-ich rokoch práce v X. zdravotnej poisťovni a.s., že podal výpoveď k 31.03.2018 s tým, že ho nezaujíma, čo si myslí jeho nadriadený, ale aké stanovisko vo veci zaujímajú nadriadení L.. Z. F. a žalobcu (L.. L. P.). Pani I. O. (členka predstavenstva)) odpovedala žalobcovi e-mailom zo dňa 31.01.2018, 3:18, a potvrdila, že zaevidovala dva e-maily žalobcu a navrhla ich riešiť po ukončení práceneschopnosti L.. Z. F.. Následne prehodnotením „variabilky“ žalobcu L.. L. P. za 2. polrok 2017 L.. Z. F. bolo rozhodnuté, že žalobcovi bude doplatený rozdiel, keďže plnenie úloh vyhodnotila na 100 %. K dôvodu výpovede súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že sám žalobca mal za to, že týmto pani I. O. uznala pochybenie nadriadeného L.. Z. F., pričom samotný žalobca poukázal na to, že toto pochybenie L.. Z. F. týkajúce sa individuálnej variabilnej zložky mzdy vyústilo do jeho výpovede a odchodu do dôchodku. Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky ako kontrolný orgán vykonal kontrolu spracúvania osobných údajov podľa § 90 ods. 7 zákona o ochrane osobných údajov, ktorého predmetom bolo podozrenie z neoprávneného spracúvania osobných údajov dotknutej osoby L.. L. P. a iných dotknutých osôb. Pri kontrole zohľadnil všetky právne aspekty a súvislosti, pričom posudzoval predmetnú udalosť v kontexte legislatívy platnej v danom čase. Dňa 27.03.2019 vypracoval Protokol o kontrole, z obsahu ktorého okrem iného vyplývalo, že bola kontrolovaná osoba: X. zdravotná poisťovňa a.s. a predmet kontroly : súlad spracúvania osobných údajov v informačných systémoch so zásadami spracúvania osobných údajov, boli uvedené preukázané kontrolné zistenia s ich odôvodnením. Následne Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky vypracoval Dodatok k protokolu o kontrole č. 00010/2019-Ui-8, podľa § 97 ods. 5 zák. č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z obsahu ktorého okrem iného vyplýva dátum doručenia námietok: 16.04.2019, dátum a miesto vypracovania dodatku: 02.05.2019 Bratislava Kontrolný orgán vzal na vedomie informáciu o aktuálne vykonávaných krokoch smerujúcich k odstráneniu zistených nedostatkov zo strany kontrolovanej osoby (kontrolný orgán vyhodnotil námietky kontrolovanej osoby ako neopodstatnené a v dodatku ju o tom informoval doručený dňa 07.05.2019 kontrolovanej osobe). Z obsahu Zápisnice o prerokovaní protokolu o kontrole č. 00010/2019-Ui-14, prerokovanú dňa 30.05.2019 vyplývalo, že kontrolovaná osoba sa vyjadrila, že plánuje na základe rozhodnutia výboru pre riadenie údajov odobrať prístupové práva k informáciám o poskytovaní zdravotnej starostlivosti úseku nákupu zdravotnej starostlivosti v súvislosti so zavedením robotizácie do tohto procesu a kontrolovaná osoba sa vyjadrila, že do 30.06.2019 zreviduje smernice o ochrane osobných údajov a poučenia osôb poverených spracúvaním osobných údajov. Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky rozhodnutím č. 00198/2019 - Os - 10 zo dňa 02.08.2019 rozhodol, že: Prevádzkovateľovi (žalovanému) neukladá opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku, nakoľko prevádzkovateľ v priebehu konania zistené nedostatky odstránil a uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku nie je v danom prípade dôvodné a účelné. Úrad na ochranu osobných údajov konštatoval, že žalovaný ako prevádzkovateľ porušil ustanovenia § 65 ods.
1 zák. č. 122/2013 Z. z. a § 6 ods. 2 písm. b/ zák. č. 122/2013 Z. z. tým, že nastavením časti užívateľských prístupov a oprávnení do informačného systému O. určil podmienky spracúvania osobných údajov tak, že umožnil dňa 19.08.2016 prístup neoprávnenej osoby L.. F. k údajom navrhovateľa o jeho zdraví (čl. 5 ods. 1 písm. f/ Nariadenia) tým, že rozsahom nastavených oprávnení pre zamestnancov zaradených na úseku nákupu zdravotnej starostlivosti v rozsahu umožňujúcom oboznámenie sa s individuálnymi údajmi o poskytnutej zdravotnej starostlivosti konkrétnym poistencom nezabezpečil primeranú bezpečnosť osobných údajov, vrátane ochrany pred neoprávneným alebo nezákonným spracúvaním, čím porušil zásadu dôvernosti a čl. 24 ods. 1 Nariadenia, neprijatím vhodných technických a organizačných opatrení s ohľadom na riziká pre práva a slobody dotknutých osôb v súvislosti so spracúvaním údajov o zdraví špecifickej skupiny zamestnancov prevádzkovateľa, ktorí sú verejne zdravotne poistení u prevádzkovateľa. Listom zo dňa 20.06.2019 „Pokus o mimosúdnu dohodu“ sa obrátil žalobca na žalovaného a uplatnil si nárok na zaplatenie náhrady ujmy vo výške 20.000,- eur. Žalovaný listom „Pokus o mimosúdnu dohodu - odpoveď“ zo dňa 28.06.2018 žalobcovi oznámil, že jeho nárok nepovažuje za dôvodný a opodstatnený a ním uplatnený nárok na zaplatenie náhrady ujmy neuhradí. 10. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca preukázal porušenie spracúvania osobných údajov žalovaným dňa 19.08.2016, a žalovaný dané ani nepoprel, ale žiadnym dôkazom žalobca nepreukázal následný únik osobných údajov, porušenie práv zamestnanca, mzdovú diskrimináciu a bossing, šikanu zo strany žalovaného. Listinné dôkazy, výsluch žalobcu a svedkyne O.. F. preukázali, že žalobca bol nespokojný s prácou jeho priameho nadriadeného L.. Z. F. a s jeho pracovným hodnotením za 2. polrok 2017, vyslovil nespokojnosť s priznaním variabilnej zložky mzdy na úrovni 75 %, čo súd prvej inštancie nepovažoval za zásah do osobnostných práv žalobcu. 11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ochrany osobných údajov dňa 19.08.2016, bolo nesporné a listinnými dôkazmi opísanými v odôvodnení rozsudku preukázané, že dňa 19.08.2016 došlo zo strany L.. Z. F. (v rozhodnom období priameho nadriadeného žalobcu), k prezeraniu osobných údajov žalobcu v systéme O. žalovaného, ale nebolo preukázané, že tieto informácie by boli L.. Z. F. zneužité alebo vyzradené pred inými osobami, nebolo preukázané, že by unikli. K žalobcom opísanému tvrdeniu, že dňa 21.09.2017, mala byť L.. Z. F. vyzradená informácia, že žalobca „podstúpi MR prostaty“, mal súd prvej inštancie s poukazom na výsluch svedkyne O.. F., za nepreukázané. Ďalej poukázal súd prvej inštancie na časový nesúlad, keď dávka od poskytovateľa bola dňa 27.06.2016 a dňa 08.06.2016 a k neoprávnenému prezretiu zdravotného záznamu žalobcu došlo dňa 19.08.2016,, teda žalobca už bol na vyšetrení, a preto nemohol L.. Z. F. uviesť v roku 2017, že pôjde na MR vyšetrenie. Uviedol aj, že bolo preukázané, že L.. Z. F. za to, že zlyhal a prezrel si zdravotné záznamy žalobcu, bol disciplinárne pokarhaný a žalovaný, na základe kontroly Úradu na ochranu osobných údajov prijal nápravné opatrenia, aby sa v budúcnosti takéto situácie neopakovali a aby ochrana osobných údajov zamestnancov a poistencov bola zabezpečená v súlade so zákonný zásadami a pravidlami. Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky rozhodnutím č. 00198/2019 - Os - 10 zo dňa 02.08.2019 rozhodol, že prevádzkovateľovi (žalovanému) neukladá opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku, nakoľko prevádzkovateľ v priebehu konania zistené nedostatky odstránil a uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku nie je v danom prípade dôvodné a účelné. Taktiež bolo preukázané, že žalovaný po incidente v roku 2016 žalobcu kvôli jeho zdravotnému stavu nediskriminoval žiadnym spôsobom, bolo nesporné, že žalovaný uhrádzal žalobcovi variabilné zložky mzdy v takmer plnej výške (napr. za prvý pol rok 2017). 12. K otázke priznania individuálnej variabilnej zložky mzdy v roku 2017 v rozsahu 75 % hodnotenia, priamym nadriadeným L.. Z. F., súd prvej inštancie uviedol, že túto skutočnosť nebolo možné spájať s tým, že zo strany L.. Z. F. došlo k prezeraniu osobných údajov žalobcu v systéme O. žalovaného dňa 16.08.2016. Toto hodnotenie súd prvej inštancie nepovažoval za diskrimináciu a ani za zásah do osobnostných práv žalobcu, nakoľko tu chýba príčinná, časová, logická súvislosť a následnosť, pričom medzi konaním L.. Z. F. dňa 19.08.2016 a dňa 21.09.2017 a priznaním variabilnej zložky mzdy, nebola žiadna príčinná súvislosť. 13. Súd prvej inštancie uviedol, že žiaden z vykonaných dôkazov nesvedčal či už priamo alebo nepriamo o šikane a psychickom terore, o nepriaznivých podmienkach na pracovisku žalovaného a k otázke bossingu, šikany súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedkyne O.. L. F.. Súd prvej inštancie uviedol, že ani z výsluchu žalobcu nemal za preukázanú neprijateľnú, zlú atmosféru na pracovisku žalovaného konaním priameho nadriadeného žalobcu L.. Z. F.. Naopak mal za preukázané, že žalobca okrem iného
namietal neinformovanie o rokovaní s inou zdravotnou poisťovňou, namietal neodbornosť L.. Z. F., avšak tieto skutočnosti neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, nebolo preukázané konkrétne kedy a akým konaním sa mal L.. Z. F. dopustiť takého konania, že by toto konanie vo vzťahu k žalobcovi vykazovalo známky ním tvrdeného bossingu, šikany, psychického teroru, zastrašovania, ponižovania, vytvárania nepriateľského prostredia. Zo žalobcom uvedenej lekárskej správy o zlepšení jeho zdravotného stavu vyplývalo zlepšenie zdravotného stavu žalobcu, ale tento doklad nepreukazoval, že došlo k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu pod vplyvom nejakého konkrétneho konania žalovaného resp. L.. Z. F.. 14. Súd prvej inštancie neprihliadol na tvrdenie žalobcu, že ním opísané správanie sa žalovaného ho prinútilo podať výpoveď skôr ako plánoval, nakoľko z predloženej komunikácie žalobcom mal za preukázané, že dôvodom pre podanie výpovede bol nesúhlas žalobcu s postupom jeho priameho nadriadeného s jeho hodnotením a nepriznaním variabilnej zložky mzdy na úrovni 100 %, ale na úrovni 75 %, pričom žalobca očakával od I. O. (členky predstavenstva), O.. O. Š. O. (predsedu predstavenstva) a O.. V. B. (riaditeľky úseku ľudských zdrojov), zaujatie stanoviska k ním namietanému porušeniu interných predpisov X. zdravotnej poisťovne a.s. jeho nadriadeným L.. Z. F. a stanovisko, či hodnotenie urobené jeho nadriadeným platí. Uvedené (nesúhlas žalobcu s postupom priameho nadriadeného) vyústilo v to, že žalobca dospel k záveru podať výpoveď k 31.03.2018. Žalobca nepreukázal súdu prvej inštancie, že by kontaktoval zamestnávateľa (žalovaného) v súvislosti s jeho podozrením na diskriminačné alebo šikanózne správanie L.. Z. F.. Emailovou komunikáciou medzi žalobcom a žalovaným žalobca riešil nepriznanie variabilnej zložky mzdy za 2. polrok roku 2017 na úrovni 100 % a tento postup žalovaného súd prvej inštancie nepovažoval za bossing, mzdovú diskrimináciu. 15. Nárok, ktorého sa žalobca podanou žalobou domáhal nebol podľa záveru súdu prvej inštancie dôvodný a žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie uviedol, že aj keď osobným individuálnym zlyhaním L.. Z. F. dňa 19.08.2016 ako neoprávnenej osoby došlo k neoprávnenému nahliadnutiu do zdravotných údajov žalobcu (čl. 5 ods. 1 písm. f/ Nariadenia), táto skutočnosť automaticky nezakladá nárok na nemajetkovú ujmu žalobcu. Žalobca nepreukázal žiadne negatívne následky tohto zásahu do jeho osobnostných práv, pri ktorom by žalobca utrpel takú ujmu, pri ktorej je kompenzácia v peniazoch spravodlivá a jediným vhodným zadosťučinením (a nie ospravedlnenie), a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Nebolo preukázané, že by záznamy o zdravotnom stave žalobcu boli zneužité a boli voči žalobcovi použité tak, že by ho diskriminovali a že by zasahovali do jeho osobnostných práv. 16. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pri čom uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za arbitrárne a svojvoľné, nemajúce oporu v právnych predpisoch a ani v dôkazoch produkovaných počas konania. Svojvoľnosť v rozhodnutí videl konkrétne v tom, že v samotnom rozhodnutí súdu prvej inštancie išlo o nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, skutkovými a právnymi zisteniami; v interpretácii, ktorá bola v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe až odklonom od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd prvej inštancie odmietol stabilizovanú výkladovú prax a nerešpektovanie kogentnej normy. K záveru súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno uviedol, že s ním nemožno súhlasiť, nakoľko porušenie zákonom a ústavou chránených osobnostných práv preukázal. Pri tom poznamenal, že nebolo zrejmé, v čom konkrétne žalobca dôkazné bremeno neuniesol vzhľadom na to, že porušenie spracúvania osobných údajov a únik osobných informácií zo strany žalovaného bolo v konaní preukázané Rozhodnutím Úradu na ochranu osobných údajov SR zo dňa 02.08.2019. Vo vzťahu k nároku žalobcu uplatnenia náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie osobnostných práv, uviedol, že na uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje žiadna forma zavinenia t.j. či už úmyselné zavinenie alebo zavinenie z nedbanlivosti. Občianskoprávna úprava je založená na objektívnom princípe, čiže vyvodenie zodpovednosti sa realizuje bez ohľadu na zavinenie. Zodpovedný subjekt bude za zásah do osobnostných práv zodpovedať aj v prípade, ak by o tomto zásahu nevedel. Namietal pri tom, že súd prvej inštancie tieto normy a ustanovenia na predmetnú vec vo svojich právnych úvahách, ktoré sú premietnuté do rozhodnutia neaplikoval a to konkrétne neaplikoval ustanovenia čl. 82 Nariadenia EÚ 2016/679 z 27.04.2016, ustanovenie § 38 ods. 1 zákona č. 18/2018 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a čl. 19 ods. 3 Ústavy SR. Z uvedeného dôvodu bol žalobca názoru, že súd prvej inštancie neposúdil vec právne správne, nakoľko neaplikoval právne normy, ktoré sa skutkovej podstaty prejednávanej veci týkajú. K záveru súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal žiadne negatívne následky zásahu do jeho osobnostných práv uviedol, že súd prvej inštancie pri vytváraní právnych úvah nevychádzal z vykonaného dokazovania a nevyhodnotil všetky dôkazy vo vzájomné súvislosti. Právnu úvahu súdu prvej inštancie o tom, že nebolo preukázané, že by záznamy o zdravotnom stave žalobcu boli zneužité a boli voči žalobcovi použité tak, že by ho diskriminovali a že by zasahovali do jeho osobnostných práv považoval za subjektívnu a rovnako tak aj názor o tom, že žalobca nepreukázal negatívne následky tohto zásahu. Žalobca tiež nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie o tom, že žiadnym spôsobom nepreukázal následný únik osobných údajov, porušenie práv zamestnanca, mzdovú diskrimináciu a bossing zo strany žalovaného, pričom poukázal na listinný dôkaz z výsledku hodnotenia koncom roka 2017 vo výške 75 %. Uvedené krátenie mzdy, ktoré nakoniec žalovaný doplatil, podľa názoru žalobcu znamená, že žalovaný svoje pochybenie spočívajúce v bezdôvodnom finančnom krátení žalobcu uznal a že na krátenie nebol daný dôvod. Doplnil, že z predloženého dôkazu žalovaným zo dňa 15.08.2024, ktoré však žalovaný predložil neúplné (chýbala variabilná zložka mzdy/odmeny) vyplývalo, že zamestnanec totožného oboru v rovnakej pozícií mal oproti žalobcovi od 01.07.2017 zvýšený brutto mesačný plat o 46 % viac ako mal žalobca. Z uvedeného vyplýva, že došlo k bezdôvodnej platovej diskriminácii voči žalobcovi. Pri tom poznamenal, že medzi najbežnejšie prejavy bossingu patrí práve odlišné odmeňovanie zamestnanca a to hlavne v prípade, keď na to zamestnávateľ nemá žiadny dôvod presne tak, ako to bolo preukázané v prípade žalobcu, keď žalovaný doplatil žalobcovi mzdové krátenie a tým si priznal, že na krátenie nemal objektívny dôvod. K záveru súdu prvej inštancie o tom, že nevzhliadol diskrimináciu v odmeňovaní manažérov dvoch odborov s podobnou náplňou práce uviedol, že ten nevychádzal z predložených dôkazov v konaní, nakoľko z nich vyplýval pravý opak, ako to súd prvej inštancie dôvodil v odôvodnení rozhodnutia. Tvrdenie o tom, že odbor AZSaLS, kde pracoval žalobca, vykonával menej zložitú prácu a v menšom objeme ako odbor USaSVLZ považoval za nesprávne a táto skutočnosť nevyplávala zo žiadneho dôkazu predloženého v konaní. Za nespravodlivé žalobca považoval aj hodnotenie dôkazu súdom prvej inštancie v časti, kde prihliadol na výpoveď svedka O.. I. F., ktorá je v súčasnosti zamestnancom žalovaného. Bol názoru, že výpoveď svedkyne nebola vierohodná, pričom poukázal na to, že svedkyňa pred pojednávaním sa o obsahu konania a o tom, čo sa jej budú pýtať na pojednávaní rozprávala so zamestnávateľom. Navyše poskytla vyjadrenia, ktoré si navzájom odporujú. Na otázku, či má vedomosť o tom, že by v kolektíve kolovali informácie o zdravotnom stave žalobcu odpovedala jednoznačne a s istotou, že konkrétny zdravotný stav žalobcu sa v kolektíve nepreberal a na otázku, či má vedomosť o tom, že sa v kolektíve rozšírila informácia o plánovanom vyšetrení žalobcu odpovedala, že si toto už nepamätá. Naopak, neprihliadal na výpoveď žalobcu, že údajné ním opísané správanie žalovaného ho prinútilo podať výpoveď skôr ako plánoval, a súvisiace skutočnosti hodnotil subjektívne, bez toho aby ich posúdil s ostatnými dôkazmi v konaní a s výpoveďou žalobcu. K záveru súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal kauzálny nexus medzi porušením jeho práv a nemajetkovej ujmy, ktorá mu takým konaním vznikla, uviedol, že viac než jasne preukázal, že ujmu vo svojej osobnej sfére pociťoval ako značnú a mala tak dosah na kvalitu jeho života osobného a aj pracovného. Pri tom poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II US 695/2017 zo dňa 05.12.2018 a rovnako tak na nález II US 424/2012 zo dňa 06.11.2014. Tiež uviedol, že vzhľadom na judikatúru súdov o výške nemajetkovej ujmy táto závisí vždy od konkrétneho prípadu, najmä však v závislosti od povahy, trvania, závažnosti ujmy. 18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny, riadne odôvodnený, preskúmateľný a zákonný. Uviedol, že žalobcom v odvolaní uvádzané normy nezakladajú absolútne právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Poznamenal, že žalobca síce preukázal, že zo strany zamestnanca žalovaného, L.. Z. F., vtedajšieho priameho nadriadeného žalobcu, došlo k neoprávnenému prezeraniu jeho údaju o zdraví, nepreukázal však, že týmto konaním mu vznikla akákoľvek majetková alebo nemajetková ujma, ani príčinnú súvislosť medzi prípadnou ujmou a uvedeným porušením. Dodal, že pokiaľ ide o právnu úpravu podľa § 11 Občianskeho zákonníka a čl. 19 ods. 3 Ústavy SR, tá nepriznáva žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ale zakladá právo každej fyzickej osobe na ochranu jej osobnosti a preto nemá žiaden súvis s unesením alebo neunesením dôkazného bremena. Podotkol, že opísané pocity žalobcu ako pocit krivdy, stresu a sklamania, nevyplývali zo žiadneho predloženého dôkazu a žalobca tieto pocity nepreukázal ani samotným výsluchom. Z predložených písomných dôkazov, napr. e-mail zo dňa 25.01.2018, či z výsluchu žalobcu jednoznačne vyplývalo, že jeho nespokojnosť a frustrácia pramenila iba z nevyplatenej časti zložky variabilnej mzdy. Tiež namietal, že pokiaľ žalobca nepreukázal v konaní zneužitie jeho osobných
údajov a negatívne dôsledky toho konania na jeho osobnosť, nemôže namietať subjektívnosť súdu, že tieto neexistujúce dôkazy nesprávne vyhodnotil. Argumentáciu žalobcu, že nezabránením prístupov do informačného systému žalovaného mohlo dôjsť k ohrozeniu alebo narušeniu ústavou chránených osobnostných práv u ktoréhokoľvek z 484.184 poistencov, žalovaný vo vzťahu k predmetnému konaniu označil za absolútne irelevantnú, nesúvisiacu a nedôvodnú. K mzdovej diskriminácii opätovne uviedol, že krátenie variabilnej zložky mzdy, ktorá nie je nárokovateľnou zložkou mzdy, nemôže dochádzať ku diskriminácií. Pokiaľ ide o porovnanie odmeňovania žalobcu a manažéra na obdobnej pracovnej pozícií, opakovane poukázal na to, že v prípade oboch manažérov išlo z pohľadu náročnosti o rozdielnu povahu práce. V súvislosti s výpoveďou svedka, ktorého žalobca sám navrhol, mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie logicky a zrozumiteľne vysvetlil, prečo túto svedeckú výpoveď akceptoval ako dôkaz a hodnotil ho. Pri tom poznamenal, že bolo zarážajúce, že žalobca, ktorý si bol vedomý, že svedkyňa, ktorú sám navrhol vypočuť, je stále zamestnankyňou žalovaného, namieta svedeckú výpoveď svedkyne z dôvodu jej lojálnosti voči žalovanému ako jej zamestnávateľovi. Ďalej uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu vznikla ujma, ktorá by mala byť odškodnená v peniazoch. Nepreukázal, že by došlo k vyzradeniu, či zneužitiu jeho údajov o zdravotnom stave a diagnóze, akou trpí, nepreukázal, že by jeho nadriadený vytváral nepríjemné pracovné prostredie, nepreukázal, že by sa pod vplyvom údajného nepriaznivého pracovného prostredia zhoršil jeho zdravotný stav, resp. tvrdené poruchy spánku, ani to, že pod vplyvom týchto skutočností sa mal žalobca rozhodnúť ukončiť pracovný pomer. Navyše medzi jednotlivými javmi, ktoré žalobca počas konania popisoval, nebola časová, logická ani príčinná súvislosť. Vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 9C/25/2012, zo dňa 19.06.2014 na ktoré žalobca v odvolaní poukázal, žalovaný uviedol, že toto bolo v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 46.471,49 eur, uznesením sp. zn. 9C/149/2010 zastavené. 19. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 20. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery, a dospel k správnemu záveru, že tu nie je preukázaný vznik škody, či inej nemajetkovej ujmy v súvislosti s neoprávneným oboznámením sa žalovaného (prostredníctvom zamestnanca žalovaného) s osobným údajom žalobcu. Odvolací súd na druhej strane uvádza, že súd prvej inštancie neuviedol v odôvodnení všetky príslušné právne normy, ktoré sa na danú vec vzťahujú, avšak dané opomenutie nemá za následok nesprávne posúdenie veci. Odvolací súd teda dospel k záveru, že žalobca v odvolaní správne uviedol, že sa na danú vec vzťahuje čl. 82 Nariadenia EÚ 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov a čl. 19 ods. 3 Ústavy SR. Odvolací súd v zmysle ust. § 382 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok oznámil účastníkom možné použitie týchto ustanovení a poskytol im lehotu 10 dní odo dňa doručenia výzvy na vyjadrenie sa k možnému použitiu vyššie uvedených predpisov. Odvolací súd však na druhej strane zastáva názor, že interpretácia daných noriem zo strany žalobcu nie je správna. Žalobca má totiž za to, že z daných noriem, najmä čl. 82 Nariadenia EÚ 2016/679 vyplýva, že nárok na nemajetkovú ujmu má žalobca už len z toho dôvodu, že došlo k neoprávnenému nakladaniu s jeho osobným údajom o zdravotnom stave, teda má za to, že samotné neoprávnené nakladanie s jeho osobnými údajmi je samo osobe postačujúce k tomu, aby mu bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Odvolací súd s daným výkladom nesúhlasí a to z nasledovných dôvodov. Podľa čl. 82 Nariadenia EÚ 2016/679 (Právo na náhradu škody a zodpovednosť) každá osoba, ktorá utrpela majetkovú alebo nemajetkovú ujmu v dôsledku porušenia tohto nariadenia, má právo na náhradu utrpenej škody od prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa. Podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Z citovaných ustanovení vôbec nevyplýva, že by pre priznanie majetkovej, či nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia nakladania s osobnými údajmi postačovalo len to, že došlo k porušeniu nakladania s osobnými údajmi. Z citovaného čl. 82 nariadenia EÚ 2016/679 vyplýva, že právo na náhradu utrpenej škody má osoba, ktorá v dôsledku porušenia nariadenia utrpela majetkovú alebo nemajetkovú škodu, teda musí byť splnené, že tu je existencia ujmy, alebo škody ktorá bola utrpená, rovnako tak existencia porušenia GDPR a príčinná súvislosť medzi týmto porušením a ujmou. Odvolací súd v danej otázke plne odkazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-300/21 (UI proti ?sterreichische Post AG), zo dňa 04.05.2023, ktorý sa týka práve výkladu práva na náhradu
škody podľa čl. 82 nariadenia EÚ 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov. Hlavným záverom daného rozsudku je, že článok 82 ods. 1 GDPR sa má vykladať v tom zmysle, že porušenie ustanovení samotné tohto nariadenia nestačí na priznanie práva na náhradu škody. V odôvodnení rozsudku Súdny dvor EÚ okrem iného uvádza: „ Na jednej strane zo znenia tohto ustanovenia jasne vyplýva, že existencia „ujmy“ alebo „škody“, ktorá bola „utrpená“, predstavuje jednu z podmienok vzniku práva na náhradu škody stanoveného v uvedenom ustanovení, rovnako ako aj existencia porušenia GDPR a príčinnej súvislosti medzi touto ujmou a týmto porušením, pričom tieto tri podmienky sú kumulatívne. Preto sa nemožno domnievať, že každé „porušenie“ ustanovení GDPR samo osebe zakladá uvedené právo na náhradu škody v prospech dotknutej osoby, ako je definovaná v článku 4 bode 1 tohto nariadenia. Takýto výklad by bol v rozpore so znením článku 82 ods. 1 uvedeného nariadenia. Na druhej strane treba zdôrazniť, že osobitné zmienky o „ujme“ a „porušení“ v článku 82 ods. 1 GDPR by boli zbytočné, ak by normotvorca Únie zastával názor, že porušenie ustanovení tohto nariadenia môže samo osebe a v každom prípade postačovať na vznik práva na náhradu škody. V druhom rade predchádzajúci doslovný výklad podporuje aj kontext, do ktorého toto ustanovenie patrí. Článok 82 ods. 2 GDPR, ktorý spresňuje režim zodpovednosti, ktorého zásady sú stanovené v odseku 1 tohto článku, totiž preberá tri podmienky nevyhnutné na vznik práva na náhradu škody, a to spracúvanie osobných údajov vykonané v rozpore s ustanoveniami GDPR, ujmu alebo škodu, ktorú utrpela dotknutá osoba, a príčinnú súvislosť medzi týmto nezákonným spracúvaním a touto ujmou.“ Vzhľadom na vyššie uvedené závery Súdneho dvora EÚ odvolací súd musí konštatovať, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď na priznanie nároku na nemajetkovú ujmu, mu nepostačoval len samotný neoprávnený zásah do osobných údajov žalobcu. Postupoval správne, keď skúmal aj, či v dôsledku uvedeného zásahu (nezabezpečenie systému s osobnými údajmi poistencov, čo umožnilo zamestnancovi žalovaného neoprávnene sa oboznámiť s údajom o zdravotnom stave žalobcu) došlo na strane žalobcu k utrpeniu ujmy. Na základe vykonaného dokazovania má odvolací súd za to, že správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie utrpenia škody/ujmy v dôsledku neoprávneného oboznámenia sa zamestnanca žalovaného s jeho osobným údajom (údajom o jeho zdravotnom stave). Súd prvej inštancie vysvetlil, prečo takýmto dôkazom nie je žalobcom predložená lekárska správa. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že daná lekárska správa zo dňa 30.07.2018 (na č.l. 130) nepreukazuje, že žalobca v dôsledku toho, že došlo k neoprávnenému oboznámeniu sa s jeho osobným údajom zo strany zamestnanca žalovaného utrpel nejakú ujmu. Z danej lekárskej správy vyplýva len to, že od kedy je žalobca na dôchodku cíti sa dobre. Dané v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako dôkaz potvrdzujúci utrpenie ujmy v dôsledku neoprávneného oboznámenia sa s osobným údajom žalobcu zo strany žalovaného dňa 19.08.2016. Správne sú aj závery súdu prvej inštancie o tom, že nie je ani preukázané, že by zamestnanec p. F., ktorý sa neoprávnene dňa 19.08.2016 oboznámil so zdravotnými údajmi žalobcu, tieto údaje dňa 21.09.2017 zneužil a vyzradil ostatným zamestnancom na úseku nákupu zdravotnej starostlivosti. K danému bola vypočutá svedkyňa - zamestnankyňa na danom úseku (navrhnutá žalobcom), z ktorej výpovede však nevyplynulo, že by došlo k vyzradeniu informácií o zdravotnom stave žalobcu zo strany p. F.. To, že svedkyňa uviedla, že sa nebavili v kolektíve o zdravotnom stave žalobcu a že si nepamätá, či im p. F. uviedol informáciu o zdravotnom stave žalobcu si neodporujú, ako tvrdí žalobca v odvolaní. Mohlo dôjsť k tomu, že p. F. spomenul pred inými zamestnancami informáciu o zdravotnom stave žalobcu (preukázané to však v konaní nie je), avšak to neznamená, že by ďalej bola táto informácia predmetom ich záujmu, teda že by ju ďalej zamestnanci medzi sebou rozoberali. Svedkyňa uviedla, že zdravotný stav žalobcu nebol žiadnou témou v ich pracovnom kolektíve. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj námietku žalobcu, že svedkyňa nie je dôveryhodná, nakoľko je zamestnankyňou žalobcu a tento ju inštruoval ako má vypovedať, ako neopodstatnenú. To, že svedkyňa pri obdržaní predvolania sa u žalobcu informovala o akú ide vec, neznamená, že bola inštruovaná ako má vypovedať. Svedok je riadne poučený, že má vypovedať pravdu, a nie je dôvodné len zo skutočnosti, že svedok je zamestnanec žalovaného vyvodiť, že nebude vypovedať pravdivo. Napokon súd prvej inštancie správne uzavrel aj to, že nebolo preukázané, že v súvislosti s oboznámením sa s údajom o zdravotnom stave p. F., ktorý bol nadriadeným žalobcu, bola žalobcovi priznaná odmena za druhý pol rok 2017 vo výške 75 %. Dané žalobca hodnotí aj ako bossing, či šikanu zo strany nadriadeného voči jeho osobe. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje v tejto otázke s odôvodnením súdu prvej inštancie, že nepriznanie odmeny (ktorá navyše je nenárokovateľnou zložkou mzdy), nemožno hodnotiť automaticky ako bossing, či šikanu, či diskrimináciu. Navyše k neoprávnenému zásahu do osobných údajov malo dôjsť 19.08.2016, teda týmto dňom nadriadený žalobcu získal informácie o zdravotnom stave žalobcu, avšak za prvý pol rok 2017 mal žalobca priznanú odmenu takmer vo výške 100 %. Teda aj dané svedčí o tom, že tu nie je preukázané, že by p. Rybiansky odmenu žalobcu za druhý pol rok 2017 znížil
z dôvodu vedomosti o jeho zdravotnom stave. V danom prípade ide čisto len o subjektívne vnímanie situácie, prameniace s nespokojnosťou žalobcu s priznaním mu odmeny za druhý pol rok 2017 „len“ vo výške 75 %. Dané subjektívne vnímanie popísané v žalobe, však nie je preukázané žiadnym relevantným dôkazom. 21. Odvolací súd preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie na podklade podaného odvolania dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne a právne správne a preto rozsudok potvrdil. (§ 387 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by v dôsledku neoprávneného oboznámenia sa s osobným údajom žalobcu zo strany žalovaného, došlo ku vzniku ujmy. Ako je vyššie vysvetlené, na priznanie práva na náhradu škody/ujmy v danom prípade musia byť súčasne splnené tri podmienky, ktorými sú samotný neoprávnený zásah do osobných údajov, utrpenie škody/ujmy a príčinná súvislosť medzi týmto zásahom a ujmou. V danom prípade je preukázané len neoprávnené nakladanie s osobným údajom žalobcu, avšak ďalšie dve podmienky a to vznik ujmy a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmu absentujú, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby. 22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).