Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2To/106/2025 1222010143 18. 06. 2026 JUDr. Mária Šimková ECLI:SK:KSBA:2026:1222010143.3
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šimkovej a členov senátu JUDr. Danice Veselovskej a Mgr. Petra Lizúcha, v trestnej veci obžalovaného B. C. a spol. pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného B. C. proti rozsudku Mestského súdu I sp.zn. B2-3T/19/2022 zo dňa 04.08.2025, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 18.06.2026 jednomyseľne takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. a), ods. 3 Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e vo vzťahu k obžalovanému B. C.Á.. Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec sa v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju vo vzťahu k obžalovanému B. C. v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Mestský súd Bratislava I pod sp.zn. B2-3T/19/2022 dňa 04.08.2025 o. i. uznal obžalovaného B. C. v bodoch 1) a 3) vinným zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 na tom skutkovom základe, že obžalovaní O.. M. L., Q. L., B. C. 1)spolu s ďalšími troma doposiaľ nestotožnenými osobami dňa 17.06.2020 v presne nezistenom čase v Bratislave na I. F. XXXXX/XX spoločným konaním neoprávnene vnikli doposiaľ bližšie nezisteným spôsobom do obydlia poškodených Q. I. a Q. I., a to konkrétne na spoločný pozemok rodinnej zástavby oddeleného od vonkajšej cesty múrom a bránou, pričom vlastníkom rodinného domu je poškodená Q. I., ktorá je súčasne aj spoluvlastníkom pozemku pred rodinným domom, a poškodený Q. I. ako jej syn s ňou v predmetnom rodinnom dome býva, a všetci traja obžalovaní na pozemku pred rodinným domom, v ktorom bývajú obaja poškodení, neoprávnene zotrvali, a o tomto skutku vyhotovili videozáznam, ktorý následne zverejnili na internetovej stránke youtube.com a facebook.com, pod názvom #### poradie_1_17 06 2020 OT duri z nory kybernetického teroristu__pWaO2gNJ71A_360p.mp4 ####; a z ktorého obsahu vyplýva, že obžalovaný O.. M. L. sa vyhrážal poškodenému Q. I. ťažkou ujmou na zdraví, čo vzbudilo u poškodeného Q. I. dôvodnú obavu o život a zdravie, a to aj v spojitosti s neoprávneným vniknutím do jeho obydlia, keďže v predmetnom videu obžalovaný O.. M. L. uviedol: „My sme tu vojnu prijali a nezabudnite ale, že vo vojne sa spôsobujú aj veľké škody. Tak rátajte s tým. Nech vie podarená mamička, akého vynikajúceho zločinca skrýva, ale že robí detské porno šíri, v mene našom." 3)spolu s ďalšou doposiaľ bližšie nestotožnenou osobou dňa 07.08.2020 v presne nezistenom čase v Bratislave na I. ulici XXXXX/XX spoločným konaním neoprávnene vnikli doposiaľ bližšie nezisteným spôsobom do obydlia poškodených Q. I. a Q. I., a to konkrétne na spoločný pozemok rodinnej zástavby oddeleného od vonkajšej cesty múrom a bránou, pričom vlastníkom rodinného domu je poškodená Q.
I., ktorá je súčasne aj spoluvlastníkom pozemku pred rodinným domom, a poškodený Q. I. ako jej syn s ňou v predmetnom rodinnom dome býva, a všetci traja obžalovaní na pozemku pred rodinným domom, v ktorom bývajú obaja poškodení, neoprávnene zotrvali, a o tomto skutku vyhotovili videozáznam, ktorý následne zverejnili na internetovej stránke youtube.com a facebook.com pod názvom #### poradie_3_youtuve_7_8_2020.mp4; a z obsahu ktorého vyplýva, že obžalovaný O.. M. L. sa vyhrážal poškodenému Q. I. ťažkou ujmou na zdraví, čo vzbudilo u poškodeného Q. I. dôvodnú obavu o život a zdravie, a to aj v spojitosti s neoprávneným vniknutím do jeho obydlia, keďže v predmetnom videu obžalovaný M. L. uviedol: „Takže, milý Q., zalezený za týmto, upozorňujeme ťa, že o chvíľu príde poľovačka...Upozorňujeme Vás, akékoľvek ďalšie kroky a ťahy už nebudeme tolerovať. Prídeme sem, tu vedľa vidíme je dom, týchto zločincov, tak budeme si vás podávať osobne. Článok 32 nás na to splnomocňuje a 25... (keď polícia nezakročí, nebudú OČTK konať) keď to nesplnia, dáme termín mesiac napríklad a potom prídeme a budeme používať článok 32 a 25, nedáme si polepovať schránky, vypisovať na seba dehonestovať a podobne. Aj vy máte schránky, aj vy máte svoje obydlie. Takže chcete hrať túto hrať? My budeme hrať tvrdšiu hru, na to vás upozorňujem a garantujem..." Za to súd prvého stupňa obžalovanému B. C. podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 56 ods. 3 Trestného zákona uložil peňažný trest vo výmere 1.300 eur, a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný B. C. v zákonnej lehote odvolanie smerujúce proti výroku o vine, výroku o treste ako aj proti konaniu, ktoré týmto výrokom predchádzalo. Svoje odvolanie odôvodnil prostredníctvom obhajcu tým, že obžalovanému bol ustanovený obhajca ex offo opatrením zo dňa 05.03.2024, ktoré bolo obhajcovi doručené dňa 06.03.2024. Dňa 11.03.2024 sa konalo hlavné pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že na strane obhajcu nebola zachovaná lehota 5 pracovných dní na prípravu hlavného pojednávania podľa § 247 ods. 1 Trestného poriadku. Lehotu 5 pracovných dní je možné skrátiť len so súhlasom oprávnenej osoby. Súhlas so skrátením lehoty treba jasne prejaviť pred súdom po začatí hlavného pojednávania a treba ho zaznamenať do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Súhlas obhajcu so skrátením lehoty nie je zaznamenaný v zápisnici z hlavného pojednávania zo dňa 11.03.2024, resp. zo zápisnice nevyplýva, že by obhajca súhlas udelil. V tejto súvislosti obhajca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.2012, sp. zn. 2 Tdo 58/2012. Ak lehota na prípravu hlavného pojednávania nebola dodržaná a nebol daný súhlas oprávnenej strany na jej skrátenie (ktorý musí byť zaznamenaný v zápisnici), ide o podstatnú chybu konania podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktorá môže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku. Ďalej obhajoba namieta, že došlo aj k ďalším procesným pochybeniam. Obžalovaný si dňa 02.11.2020 počas výsluchu v prípravnom konaní uplatnil základné právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Súčasťou práva obvineného na obhajobu je aj právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu, pričom na uplatnenie tohto práva mu musí byť poskytnutá reálna možnosť (R 2/2003). Zo zápisnice o výsluchu obvineného zo dňa 02.11.2020 vyplýva, že obžalovaný požiadal orgány činné v trestnom konaní, aby mu bol ustanovený bezúhonný advokát z platnej komory advokátov. Obžalovanému v prípravnom konaní obhajca ustanovený nebol, preto existuje dôvodné podozrenie, že došlo k porušeniu základného práva obžalovaného na obhajobu. Právo na advokáta aj v počiatočných fázach trestného konania je veľmi dôležité (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci John Murray v. Spojené kráľovstvo, č. 18731/91, z 8. februára 1996, bod 66). Prístup k advokátovi - obhajcovi zahŕňa aj právo na konzultáciu alebo poradu, pred prvým výsluchom v procesnom postavení obvineného (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci A. T. v. Luxembursko, č. 30460/13, z 9. apríla 2015, bod 86). Súd sa námietkou ohľadom nerešpektovania žiadosti obžalovaného o ustanovenie obhajcu v prípravnom konaní nezaoberal. V priebehu trestného konania bola opakovane vznášaná aj ďalšia námietka, že u obžalovaných nebola dodržaná maximálna lehota zadržania. Ani s touto námietkou sa súd v priebehu trestného konania nevysporiadal. Obhajoba ďalej uvádza, že súd prvého stupňa sa neriadil pokynmi nadriadeného súdu, ktoré nadriadený súd vyslovil v zrušujúcom uznesení, keďže na hlavnom pojednávaní dňa 04.08.2025 vyhlásil napadnutý rozsudok bez toho, aby sa znova vysporiadal s kritériami materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona. Napriek tomu, že Krajský súd v Bratislave vytkol súdu, že jeho úvahy o naplnení kritérií podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona absentovali, tak pri novom prejednaní sa súd vytknutého
pochybenia nevyvaroval a rozhodol o vine a treste obžalovaných bez vyhodnotenia týchto kritérií. Svedčí o tom zápisnica z hlavného pojednávania zo dňa 04.08.2025, z ktorej vyplýva, že súd oboznámil uznesenie Mestského súdu Bratislava I a uznesenie Krajského súdu v Bratislave, stručne vypočul obžalovaných k zamestnaniu či k mesačnému príjmu, oboznámil listinné dôkazy, konkrétne evidenciu priestupkov, odpisy z registra trestov a lustráciu sociálnej poisťovne a následne sa pristúpilo k záverečným rečiam. Teda na hlavnom pojednávaní dňa 04.08.2025 nebol vôbec posudzovaný materiálny znak prečinu s ohľadom na možnú nepatrnú závažnosť skutkov. Obhajoba na hlavnom pojednávaní dňa 04.08.2025 zdôrazňovala, že dôvod zrušenia uznesenia mestského súdu bol procesný, tzn. nedostatočné odôvodnenie záverov súdu o závažnosti stíhaných skutkov, a teda nedostatočné odôvodnenie naplnenia materiálneho znaku prečinu. Napriek tomu sa súd na hlavnom pojednávaní dňa 04.08.2025 odmietol materiálnym znakom prečinu zaoberať s odôvodnením, že Krajský súd v Bratislave údajne v uznesení potvrdil, že skutky sú trestným činom. S takýmto záverom prvostupňového súdu sa nemožno stotožniť. Obhajoba je toho názoru, že z uznesenia Krajského súdu v Bratislave jednoznačne nevyplýva, že by sťažnostný súd bez ďalšieho považoval skutky týkajúce sa porušovania domovej slobody za trestné činy po formálnej aj materiálnej stránke. Krajský súd v Bratislave sa materiálnym znakom prečinov nezaoberal (keďže úvahy o závažnosti skutkov si mal vyhodnotiť práve prvostupňový súd), a preto podľa názoru obhajoby nemohol dospieť k záveru, že skutky týkajúce sa porušovania domovej slobody sú trestným činom ako po formálnej tak aj materiálnej stránke. Ak by sťažnostný súd aj dospel k záveru, že skutky 1 až 3 sú trestným činom porušovania domovej slobody, tak takýto záver mohol urobiť výlučne vo vzťahu k eventuálnemu naplneniu formálnych znakov skutkovej podstaty, a nie aj vo vzťahu k materiálnemu znaku prečinu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona. Práve naplnenie materiálneho znaku si mal opätovne posúdiť a náležite zdôvodniť súd prvého stupňa. V kontexte materiálneho korektívu obhajoba poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.04.2019, sp. zn. 10To/35/2018, z ktorého vyplýva, že aby bolo možné konanie kvalifikovať ako prečin porušovania domovej slobody, nestačí len naplnenie znakov uvedených v § 194 ods. 1 Trestného zákona, ale súčasne je potrebné, aby toto konanie bolo závažné a jeho závažnosť bola vyššia než nepatrná. Súd prvého stupňa najskôr rozhodol, že skutky nie sú trestným činom, pretože ich závažnosť je nepatrná vzhľadom na kritériá v § 10 ods. 2 Trestného zákona. Následne bolo rozhodnutie súdu zrušené, pretože bolo nepreskúmateľné - úvahy súdu boli nedostatočné. A následne ten istý súd, bez toho aby znova posúdil a odôvodnil naplnenie kritérií podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona, dospel k úplne opačnému záveru, že skutky sú trestným činom, nakoľko sa tak mal vyjadriť Krajský súd v Bratislave. Vyššie uvedený postup súdu nezodpovedá princípu legitímneho očakávania. Je nemysliteľné, aby súd najskôr dospel k záveru, prihliadnuc na kritériá uvedené v § 10 ods. 2 Trestného zákona, že skutky nie sú trestným činom a následne, bez posúdenia kritérií uvedených § 10 ods. 2 Trestného zákona dospel k úplne opačnému záveru, že skutky sú trestným činom. Ak si súd pred vyhlásením rozsudku vyhodnotil kritéria materiálneho korektívu inak, než ako si ich vyhodnotil pred vyhlásením uznesenia, urobil tak mimo hlavné pojednávanie dňa 04.08.2025, keďže na ňom sa predmetné kritéria neriešili. Súd na hlavnom pojednávaní dňa 04.08.2025 neuviedol, ako si jednotlivé kritéria v § 10 ods. 2 Trestného zákona vyhodnotil, a pokiaľ si ich vyhodnotil inak, než pred vyhlásením uznesenia, tak neuviedol, na základe akých konkrétnych skutočností dospel ohľadom miery závažnosti skutkov k odlišnému záveru. Súd prvého stupňa sa pri novom prejednaní veci dňa 04.08.2025 vôbec nevysporiadal ani len s argumentáciou obhajoby uvedenou vo vyjadrení zo dňa 18.12.2024 k sťažnosti prokurátorky voči uzneseniu Mestského súdu Bratislava I. Z vyššie uvedených dôvodov obhajoba považuje napadnutý rozsudok za nezákonný a nepreskúmateľný a postup súdu prvého stupňa na hlavnom pojednávaní dňa 04.08.2025 v rozpore s pokynmi a závermi sťažnostného súdu prezentovanými v uznesení krajského súdu. Obhajoba následne uvádza, že skutky nenapĺňajú znaky skutkovej podstaty trestného činu, právna kvalifikácia je nesprávna, a to vrátane aplikácie kvalifikovaného znaku podľa § 194 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, t. j. spáchanie činu najmenej s dvoma osobami. Obhajca dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 09.04.2024, sp. zn. 6To/22/2024, z ktorého vyplýva, že pokiaľ je skutok právne kvalifikovaný, že bol spáchaný spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona,
tak súčasne nemôže byť právne kvalifikovaný kvalifikačným znakom „spáchanie činu najmenej s doma osobami“. Obhajoba je toho názoru, že závery Krajského súdu v Trnave a odôvodnenie rozsudku zo dňa 09.04.2024, sp. zn. 6To/22/2024, je aplikovateľné aj na stíhané skutky, právne kvalifikované ako trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Ďalej obhajoba namieta, že obžalovaný bol v minulosti stíhaný v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 8T/43/2014 (ide o iný skutok, než ktorý je predmetom tohto trestného konania). V predmetnej trestnej veci bol vypracovaný znalecký posudok M.. V. M. s č. 42/2015 a M.. Ľ. T., O.. s č. 11/2015 zo dňa 30.03.2015, zo záverov ktorého vyplýva, že obžalovaný v danom čase, a v čase spáchania uvedeného skutku, mal trpieť na bludovú poruchu, ktorá mala viesť k vymiznutiu rozpoznávacích a ovládacích schopností, pričom nevedel rozpoznať protiprávnosť svojho konania. V danom trestnom konaní bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby. Znalecký posudok je súčasťou trestného spisu obžalovaných. Zároveň sa v trestnom spise nachádza iný znalecký posudok M.. T. Q., O.., č. 97/2021 zo dňa 22.10.2021, ktorý bol vypracovaný pre potreby aktuálneho trestného konania (ďalej len „Znalecký posudok 2“). Z tohto znaleckého posudku vyplývajú úplne iné závery, než aké vyplývajú zo znaleckého posudku M.. M., a síce, že obžalovaný trpí poruchou osobnosti, ktorá nepodmieňovala narušenie jeho ovládacích a rozpoznávacích schopností, v čase skutkov mohol svoje konanie ovládať a vedel rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania. Znalecký posudok vypracovaný v tejto veci je rozporuplný najmä v tom, že znalec v ňom na jednu stranu pripustil, že diagnosticky pripadá opäť do úvahy bludová porucha, na druhú stranu uviedol, že „v súčasnosti sa prikláňa skôr k názoru“, že správanie a vystupovanie obžalovaného má zdroj v jeho ťažkej poruche osobnosti. Znalec dospel k uvedeným záverom bez toho, aby bol obžalovaný podrobený dôkladnému odbornému znaleckému skúmaniu, čo vyplýva priamo z tohto znaleckého posudku. V ňom znalec uvádza, že „Vykonanie psychiatrického vyšetrenia systematickým spôsobom možné nebolo.“ Na inom mieste sa uvádza, že „Znalec sa môže oprieť len o dáta z predchádzajúceho znaleckého vyšetrenia (...).“ a tiež, že: „Aktuálne je situácia z hľadiska konania obvineného i jeho správania v rámci vyšetrovacích procesov obdobná roku 2015.“ V trestnom spise sa nachádzajú dva znalecké posudky, ktoré obsahujú dva zásadne odlišné závery. Kým znalkyne v prvom znaleckom posudku dospeli k záveru, že obžalovaný trpel bludovou poruchou, ktorá mala vplyv na jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti, čo napokon viedlo k oslobodeniu spod obžaloby, tak podľa znaleckého posudku M.. Q. sa znalec „v súčasnosti prikláňa skôr k názoru“, že obžalovaný trpí poruchou osobnosti, ktorá nemala vplyv na jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti. Znalec pritom pripustil, že diagnosticky pripadá opäť do úvahy bludová porucha. Je potrebné opäť zdôrazniť, že znalec dospel k uvedeným záverom bez toho, aby bol obžalovaný podrobený dôkladnému odbornému znaleckému skúmaniu, čo vyplýva priamo zo znaleckého posudku. Ďalšou námietkou obhajoby je, že v trestnom konaní nebola naplnená objektívna stránka trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona. O priebehu skutkov ostali po vykonanom dokazovaní pochybnosti, ktoré boli vyhodnotené v neprospech obžalovaných. Obžalovaný B. C. mal vstúpiť na pozemok dvakrát dňa 17.06.2020 a 07.08.2020 (skutky 1 a 3). Prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona spácha ten, kto neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo tam neoprávnene zotrvá. V nadväznosti na uvedené obhajoba poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 04.11.2021, sp. zn. 6To/69/2021, z ktorého vyplýva, že právo vojsť a zdržiavať sa v obydlí majú aj osoby, ktorým aspoň jeden z užívateľov obydlia povolil sa v obydlí zdržiavať, aj keď je to proti vôli iného z užívateľov. Tiež poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 16.11.2005, sp. zn. 8Tdo 1417/2005, z ktorého vyplýva, že „Vstup do domu nebo bytu jiného s právně relevantním souhlasem některé z osob, které v něm oprávněně bydlí, nemůže naplňovat znaky trestného činu porušovaní domovní svobody, a to ani v případě, když další z takových osob se vstupem nesouhlasí.“ Z dokazovania vyplynulo, že dňa 17.06.2020 bola brána na pozemok otvorená a pri vstupe na pozemok mala obžalovaným poskytnúť súčinnosť osoba nachádzajúca sa v tom čase na pozemku (mohlo ísť o vlastníka, nájomcu alebo iného oprávneného užívateľa niektorej z bytových jednotiek v objekte). Pozemok bol v podielovom spoluvlastníctve viacerých osôb žijúcich v radovej zástavbe rodinných domov. Aj poškodený Q. I. sa pri výsluchu dňa 20.07.2020, ČVS: ORP-692/4-VYS-B2-2020 (vykonaný približne mesiac po skutku) vyjadril, že osoby vstúpili na pozemok cez otvorenú bránu.
V rámci dokazovania vyšlo najavo, že vstup na pozemok dňa 17.06.2020 mala obžalovaným umožniť aj svedkyňa J. O., ktorá v objekte bývala a bola susedkou poškodených Q. I. a Q. I.. Dňa 31.01.2022 vypovedala v prípravnom konaní Q. I., ktorá uviedla, že osoby pravdepodobne pustila na pozemok J. O., ktorá im otvorila bránu a pustila ich dnu, a že na základe fotky, ktorú jej uvedené osoby predložili na opoznanie, sa dostali dovnútra. J. O. sa neskôr v priebehu konania snažila túto skutočnosť popierať. Pokiaľ ide o skutok zo dňa 07.08.2020, tak podľa názoru obhajoby nebolo dostatočne preukázané, ako sa obžalovaní v ten deň dostali na pozemok, preto sa mala aplikovať zásada in dubio pro reo. Vstup obžalovaných na pozemok nepreukazuje kamerový záznam ani žiadny iný dôkaz nachádzajúci sa v spise. Ani žiadny zo svedkov sa ku vstupe obžalovaných na pozemok nevedel vyjadriť. Nemožno vylúčiť, že aj v tomto prípade poskytla obžalovaným súčinnosť osoba nachádzajúca sa v tom čase na pozemku, tzn. že ich na pozemok pustila alebo im dovolila vstúpiť a pod. Aj svedkovia počas výsluchu v konaní pred súdom potvrdili, že nevylučujú, že obžalovaných mohol pustiť na pozemok niekto zo susedov. Teda pokiaľ obžalovaných pustila na pozemok osoba žijúca, resp. nachádzajúca sa v tom čase na pozemku, resp. v objekte, potom s poukazom na vyššie uvedené súdne rozhodnutia nemohlo dôjsť k naplneniu objektívnej stránky trestného činu porušovania domovej slobody. Právo vojsť a zdržiavať sa v obydlí majú aj osoby, ktorým aspoň jeden z užívateľov obydlia povolil sa v obydlí zdržiavať, aj keď je to proti vôli iného z užívateľov. Vstup na pozemok počas druhého skutku sa obžalovaného B. C. netýka, tento skutok mu nie je kladený za vinu, keďže v tom čase sa na pozemku vôbec nenachádzal. Tu je potrebné zdôrazniť, že vstup osôb na pozemok v tento deň mala zaznamenať kamera, ktorú Q. I. namontoval na fasádu rodinného domu. Z kamerového záznamu vyplýva, že kamera zaznamenávala / monitorovala časť verejnej komunikácie, tzn. verejné priestranstvo. Vzhľadom na uvedené bol Q. I. povinný splniť všetky povinnosti vyplývajúce mu zo zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov. V tejto súvislosti obhajoba poukázala na Metodické usmernenie č. 1/2023. Z dokazovania bolo preukázané, že nikto zo susedov neprejavil nesúhlas s prítomnosťou obžalovaných na pozemku, či už výslovne alebo iným spôsobom, nikto ich z pozemku nevyhadzoval a nekonfrontoval. Dôkazom toho sú aj videozáznamy vyhotovené samotnými obžalovanými. Ani poškodení Q. I. a Q. I. neprejavili nesúhlas s prítomnosťou obžalovaných na pozemku ani ich inak nekonfrontovali, čo potvrdili v prípravnom konaní a na pojednávaní dňa 03.07.2024. Navyše Q. I. a Q. I. neboli počas prvého a tretieho skutku doma, teda prejavenie ich vôle, resp. (ne)súhlasu, nebolo fakticky možné. To však nevylučuje, že obžalovaní vstúpili na pozemok a zotrvali na ňom so súhlasom inej osoby nachádzajúcej sa na pozemku, resp. žijúcej v danom objekte. Inými slovami, obžalovaný B. C. mal vstúpiť na pozemok výlučne dvakrát, pričom ani v jednom prípade neboli Q. I. a Q. I. doma (neboli vôbec prítomní na danom mieste). Z tohto dôvodu ani nemohli prejaviť nesúhlas so vstupom obžalovaného na daný pozemok (ktorý bol v podielovom spoluvlastníctve viacerých osôb žijúcich v radovej zástavbe rodinných domov). To však neznamená, že obžalovaných nemohla pustiť na pozemok iná oprávnená osoba nachádzajúca sa na pozemku, resp. v objekte. Daný pozemok, ako aj celý objekt a jeho okolie, neboli označené ako „súkromný pozemok“ alebo „súkromný objekt“ alebo „zákaz vstupu“. Z dokazovania vyplynulo, že obžalovaných nikto nevyháňal, pozemok nebol označený ako „súkromný“, vstupná bránka sa nezamykala (v niektorom prípade mala byť dokonca otvorená čo vyplynulo z výsluchu svedkov), vstupná garážová brána bývala otvorená počas príjazdu a výjazdu vozidiel a podľa výpovedí svedkov sa táto garážová brána zatvárala pomaly až po určitom časovom intervale. Prítomné osoby tak nemuseli a ani nemohli mať vedomosť o tom, že ide o súkromný pozemok. V rámci dokazovania boli prehraté kamerové záznamy, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že bránička pri vstupe na pozemok (pozemok bol akousi príjazdovou cestou nachádzajúcou sa pred domovou radovou výstavbou) bola otvorená, pozemok nebol označený ako „súkromný pozemok“, „súkromný objekt“ alebo „zákaz vstupu“, príjazdová cesta bola široká (nešlo len o obyčajný chodník vedúci popri domoch), na pozemku - príjazdovej ceste bolo odparkovaných niekoľko áut bez vyhradených parkovacích miest (vyhradené parkovacie miesta sú obvyklé pre súkromné parkoviská), na pozemku sa nachádzalo niekoľko lámp pouličného osvetlenia, rovnako sa na pozemku nachádzali veľké smetiaky na separovaný a zmiešaný odpad (ktoré sa štandardne umiestňujú na verejných priestranstvách), a preto vôbec nič nenasvedčovalo tomu, že má ísť o súkromný pozemok. V kamerovom zázname vyhotovenom obžalovanými dňa 17.06.2020 sú zachytené vyjadrenia, ktoré odzneli počas prítomnosti obžalovaných
na pozemku: „Tu vidím hlavnú cestu.“ alebo „Necítime nenávisť“. Pri skutku dňa 07.07.2020 (pri ktorom obžalovaný B. C. nebol) si obžalovaní dokonca privolali políciu, aby im pomohla a po jej príchode pozemok slušne opustili. Ako už bolo uvedené, obžalovaných z pozemku nikto nikdy nevyhadzoval, nikto neprejavil nesúhlas s ich prítomnosťou na pozemku, nikto z osôb žijúcich v radovej zástavbe obžalovaných nekonfrontoval a už vôbec nie poškodený Q. I. (ktorý nebol doma pri žiadnom zo skutkov) či jeho matka Q. I. (ktorá bola doma len pri jednom skutku dňa 07.07.2020, napriek tomu obžalovaných nevyhadzovala, ani ich inak nekonfrontovala a s obžalovanými vôbec nekomunikovala - p. B. C. nebol v tento deň na pozemku prítomný). Všetky tieto skutočnosti len umocnili presvedčenie obžalovaných, že sa nejedná o súkromný pozemok, resp. že na pozemku nie sú neoprávnene. Obžalovaní nespôsobili na pozemku ani na inom majetku škodu, ich konanie nebolo agresívne či násilné. Na mieste samom sa v čase skutkov preukázateľne nachádzalo viac ľudí, a preto nie je zrejmé, z akého dôvodu boli stíhaní a odsúdení len obžalovaní. Žiadnou z vyššie uvedených skutočností sa súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní dňa 04.08.2025 a ani v predchádzajúcom konaní nezaoberal a nevysporiadal. Dôvodom prítomnosti obžalovaných na pozemku bola snaha nadviazať komunikáciu s Q. I. (príp. jeho matkou), o ktorom sa mylne domnievali, že ide o osobu O. I.. V tejto súvislosti je potrebné vysvetliť to, čo obžalovaní opakovane zdôrazňovali, a síce, že osoba p. I. sa mala dehonestujúcim spôsobom dopúšťať rôznych aktivít proti p. L. a jeho synovi, resp. proti členom Občianskeho tribunálu (kyberšikana v online priestore s následkom zásahu do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti). Obžalovaní požadovali od Q. I., o ktorom sa mylne domnievali, že ide o O. I., aby im prišiel situáciu vysvetliť, aby im potvrdil alebo vyvrátil informácie o kyberútokoch, a aby upustil od ďalších zásahov. Po zistení, že Q. I. nie je touto podozrivou osobou, obžalovaní už od ďalšieho konania upustili a na pozemok sa nevrátili. Pred prvým skutkom sa obžalovaní snažili domôcť ochrany svojich práv aj formou trestného oznámenia, s ktorým sa orgány činné v trestnom konaní nezaoberali. Vzhľadom na uvedené sa obžalovaní pokúsili vyriešiť celú záležitosť obyčajným nadviazaním dialógu s podozrivou osobou. Cieľom obžalovaných nebolo páchať trestnú činnosť, ale chrániť svoje práva. Ak by obžalovaní mali istotu, že Q. I. nie je tou podozrivou osobou, a ak by sa orgány činné v trestnom konaní zaoberali podozreniami obžalovaných a ich trestným oznámením, tak obžalovaných by ani len nenapadlo vstúpiť na pozemok s výzvou na dialóg a so žiadosťou o vysvetlenie. Pokiaľ by niekto tvrdil, že obžalovaných neodradila od konania možnosť ich reálneho odhalenia, tak táto skutočnosť len podtrhuje to, že obžalovaní nemali úmysel páchať trestnú činnosť. Obžalovaní sa len snažili domáhať ochrany svojich práv výzvou na dialóg so žiadosťou o vysvetlenie (keďže orgány činné v trestnom konaní sa ich podozreniami odmietli zaoberať), čo si aj zdokumentovali. Pri skutku dňa 07.07.2020 (pri ktorom obžalovaný B. C. nebol) si obžalovaní dokonca privolali políciu, aby im pomohla a po jej príchode pozemok slušne opustili. Ak by obžalovaní mali skutočne v úmysle páchať trestnú činnosť, zo skutkov by si nevyhotovovali videozáznamy, nezverejňovali by ich na internete a už vôbec by si na pomoc neprivolali políciu. Pri úmyselnom páchaní trestnej činnosti by sa obžalovaní snažili zakryť svoje konanie, resp. konať nenápadne a „bez dôkazov“, aby sa nevystavili nebezpečenstvu trestného stíhania. Súd uveril výpovediam Q. I., Q. I. a J. O., ktorí ako jediní svedkovia vo veci vypovedali. Ich výpovede si odporujú a sú nejednotné. Svedkovia museli byť pri výsluchoch opakovane konfrontovaní ohľadom neúplných a zavádzajúcich tvrdení, čo len prehĺbilo pochybnosti o ich dôveryhodnosti. Q. I. nebol prítomný pri žiadnom skutku, tzn. ide o svedka z počutia a všetky skutočnosti, o ktorých v tomto konaní vypovedal mal nepriamo a sprostredkovane. Q. I. bola prítomná len pri druhom skutku dňa 07.07.2020, ktorý sa B. C. vôbec netýka. Ani počas tohto skutku nič nevidela, s nikým nekomunikovala a nikoho nekonfrontovala. Pri iných skutkoch Q. I. prítomná nebola. Ani J. O. nebola prítomná pri žiadnom skutku, hoci s nejakými osobami mala prísť do kontaktu pri výjazde z objektu počas prvého skutku dňa 17.06.2020. Ani jeden zo svedkov nebol priamym svedkom jednotlivých skutkov, ktoré sa obžalovaným kladú za vinu. Kým svedkovia v prípravnom konaní vypovedali odlišne, tak na hlavnom pojednávaní dňa 03.07.2024 sa snažili vypovedať tak, aby sa ich výpovede nerozchádzali. Je to zrejmé aj z obsahu výpovedí, ktoré si stačí porovnať s výpoveďami z prípravného konania. Niektoré rozpory vo výpovediach svedkov sa museli opakovane (neúspešne) odstraňovať priamo na hlavnom pojednávaní dňa 03.07.2024. Q. I. musela byť vyšetrovateľom PZ opakovane poučená o následkoch krivej výpovede už v prípravnom konaní dňa 31.01.2022. Za absolútne nemysliteľnú obhajoba považuje skutočnosť, ktorá vyšlo najavo na hlavnom pojednávaní dňa 03.07.2024, že svedkovia sa o skutkoch rozprávali ešte aj pred samotným hlavným pojednávaním. Ihneď po tomto zistení bola dôveryhodnosť svedkov
namietnutá. Q. I. sa na hlavnom pojednávaní dňa 03.07.2024 priznala, že so J. O. sa o skutku rozprávala „aj 3 krát“. Q. I. uviedol, že so J. O. sa o veci taktiež rozprával: „Snažil som sa jej vysvetliť, prečo musí ona opätovne vypovedať, že prvé rozhodnutie bolo zrušené. Rozprávali sme sa o tom, pýtala sa ma, čo má viac povedať, keďže všetko je to na videách“. Aj J. O. potvrdila, že so svedkami sa o veci viac krát rozprávala: „Teraz sme sa pred HP a pred tromi týždňami, keď bolo odročené HP“. Existuje dôvodné podozrenie, že svedkovia sa pred hlavným pojednávaním mohli pokúsiť koordinovať svoje výpovede s cieľom, aby pôvodne odlišné a nejednotné výpovede z prípravného konania boli v konaní pred súdom jednotné a „hodnoverné“. Súd výpovediam týchto svedkov uveril namiesto toho, aby uveril výpovediam obžalovaných a ďalším dôkazom nachádzajúcim sa v spise. Je vylúčené hodnotiť výpovede týchto svedkov v neprospech obžalovaných a na ich základe obžalovaných odsúdiť. Príkladom obhajoba poukazuje na niekoľko dôležitých vyjadrení svedkov a súčasne rozporov v ich výpovediach. Q. I., ktorý nebol prítomný pri žiadnom zo skutkov, pri výsluchu dňa 15.01.2021 uviedol, že: „Všetky informácie z tohto incidentu sme mali sprostredkovane od susedov, ale už neviem od ktorých.“ Q. I. pri výsluchu dňa 20.07.2020 uviedol, že osoby počas skutku dňa 17.06.2020 vošli na pozemok cez otvorenú bránu, no pri výsluchu dňa 15.01.2021 a na hlavnom pojednávaní dňa 03.07.2024 už nevedel uviesť, ako sa osoby dostali na pozemok. Q. I. pri výsluchu dňa 15.01.2021 uviedol, že: „Susedia mi povedali, že oni ich určite dobrovoľne nepustili, dokonca ich vyháňali von“, no pri výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 03.07.2024 uviedol, že nemá vedomosť, že by ostatní podieloví spoluvlastníci vyzvali osoby, aby opustili priestor, ale „predpokladám, že by tak urobili.“ Q. I. pri výsluchu dňa 31.01.2022 uviedla, že počas prvého skutku dňa 17.06.2020 pustila osoby na pozemok suseda J. O., ktorá im pravdepodobne otvorila bránu na výjazde a vpustila ich dnu do areálu. Ďalej uviedla, že: „Hovorila (J. O.), že na základe nejakej čudnej fotky z internetu, ktorú predložili títo ľudia na opoznanie, sa dostali do vnútra. Podľa tej fotky však Q. nespoznala.“ Na hlavnom pojednávaní dňa 03.07.2024 však svedkyňa zmenila svoju výpoveď a uviedla, že: „Táto suseda (J. O.) išla pre syna asi na tréning, tak mi to povedala, ona len odišla. Ona otvorila bránu, zavrela, odišla. A vyzývala ich, aby odišli, nevstupovali na pozemok, lebo je to súkromný pozemok za bránou a ževraj počkala, to som sa dozvedela teraz, že brána sa zavrela.“ Ďalej uviedla, že: „Myslím si, že mi spomenula, že jej mávali nejakými fotografiami“, pričom na otázku, či sa na základe týchto fotografií dostali osoby na pozemok uviedla: „Nemyslím si, nie.“ Teda tvrdenia svedkyne z hlavného pojednávania sú v úplnom rozpore s jej tvrdeniami z prípravného konania. Tvrdenia svedkyne z hlavného pojednávania sa pritom snažia podobať tvrdeniam J. O. z prípravného konania, čo opäť svedčí o možnej koordinácií ich výpovedi. Na otázku, či vie s určitosťou vylúčiť, že osoby nepustil na pozemok niekto ďalší zo susedov Q. I. dňa 03.07.2024 uviedla: „Neviem to vylúčiť. Nebola som tam.“ J. O. na hlavnom pojednávaní dňa 03.07.2024 na otázku, či bola niekedy priamym svedkom toho, ako sa osoby počas prvého skutku dostali na pozemok odpovedala: „Nie.“ Na otázku, či má vedomosť, ako sa osoby dostali na pozemok J. O.C. odpovedala: „Nemám.“ Na otázku, či vie uviesť, že by všetci podieloví spoluvlastníci pozemku vyjadrili nesúhlas s tým, aby sa osoby zdržiavali na pozemku J. O. uviedla: „Nemám vedomosť, neviem.“ Na otázku, či vie vylúčiť, že by osoby pustil na pozemok iný sused J. O. uviedla: „Neviem to vylúčiť.“ Za daných skutkových okolností, tak ako (ne)boli v doterajšom konaní zistené, je odsúdenie obžalovaných v úplnom rozpore s princípom in dubio pro reo. V tejto súvislosti obhajoba poukázal na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 18.08.2023, sp. zn. III. ÚS 216/2023, podľa ktorého ak ostali o niektorých otázkach pochybnosti, je potrebné aplikovať základné pravidlo in dubio pro reo, ktorému podľa zodpovedá dôvod oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. a) a c) Trestného poriadku. Ak existujú viaceré alternatívy, je potrebné v súlade s procesným pravidlom in dubio pro reo voliť tú, ktorá je pre obvineného najprijateľnejšia. Ak teda možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým približne rovnako pravdepodobným skutkovým verziám a všeobecný súd sa prikloní k verzii, ktorá je pre obvineného nepriaznivá, porušuje tým procesný princíp rozhodovania in dubio pro reo, a tým i zásadu prezumpcie neviny. Súd sa Nálezom Ústavného súdu SR nezaoberal napriek tomu, že obhajoba naň opakovane poukazovala. Obhajoba následne uvádza, že súd uložil obžalovanému B. C. peňažný trest vo výške 1.300,- eur a náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je uložený trest neprimerane prísny. Pri ukladaní peňažného trestu je súd povinný prihliadnuť na osobné a majetkové pomery páchateľa. Súd na osobné a majetkové pomery B. C. dostatočne, resp. vôbec neprihliadol. Väčšina hlavných pojednávaní sa konala v neprítomnosti obžalovaného, vrátane hlavného pojednávania zo dňa 04.08.2025, na ktorom k uloženiu peňažného trestu došlo. Nie je teda zrejmé, aké
osobné a majetkové pomery, a akým spôsobom, súd u obžalovaného B. C.G. zohľadnil. Neprimeraným je okrem uloženého peňažného trestu aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace. Trest, ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný čisto mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa a nesmie spôsobovať páchateľovi zbytočné útrapy (Rozsudok NS SR zo dňa 16.04.2013, sp. zn. 4To/2/2013). Vzhľadom na vyššie uvedené procesné pochybenia, porušenie práva na obhajobu, nedostatočne zistený skutkový stav, resp. skutkový stav zistený na základe výpovedí nedôveryhodných svedkov, a najmä vzhľadom na skutočnosť, že od skutkov uplynulo viac ako 5 rokov, a že uvedené skutky vôbec nenapĺňajú znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu, je odsúdenie obžalovaného a uloženie peňažného trestu vo výške 1.300,- Eur a s náhradným trestnom odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov neprimerané, nezákonné a neprípustné. B. C. nemá záznam v registri trestov, mal sa dopustiť výlučne len dvoch skutkov, ku ktorým došlo pred viac ako 5 rokmi. Skutky neboli násilného charakteru, pričom ani nenaplňovali všetky znaky skutkovej podstaty prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 Trestného zákona. Vzhľadom na dané okolnosti, ako aj uplynuté časové obdobie, nemožno hovoriť o nebezpečnosti a spoločenskej škodlivosti konania, ktoré by zakladalo trestnoprávnu zodpovednosť. Záverom obhajoba uvádza, že trestnoprávna ochrana má nastúpiť až tam, kde nepostačí ochrana poskytovaná inými odvetviami práva a trestné právo má nastúpiť tam, kde sú iné prostriedky ochrany práv fyzických a právnických osôb vyčerpané. Za súčasného stavu nie je možné obžalovaného uznať za vinného, pretože nebolo jednoznačne preukázané, že boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovanie domovej slobody, resp. tieto znaky naplnené neboli. Zo skutkov, ktoré sú postavené na nedostatočných a nejednoznačných dôkazoch, a vzhľadom na vyššie uvedené porušenia práva B. C. na obhajobu, nemožno vyvodzovať vinu obžalovaného a ukladať mu tak neprimeranú sankciu, akou je peňažný trest 1.300,- Eur a náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov. Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaný B. C. žiada, aby odvolací súd v celom rozsahu preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a oslobodil obžalovaného z pod obžaloby, event. aby trestné stíhanie zastavil, prípadne aby napadnutý rozsudok po zrušení vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Obhajca odvolanie odôvodnil aj podaním zo dňa 08.10.2025, v ktorom uvádza, že k otázke závažnosti prečinu porušovania domovej slobody sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril len vo všeobecnej rovine, a to v zásade len teoretickou rozpravou k § 10 ods. 2 Trestného zákona s poukázaním na tú skutočnosť, že dokazovanie okolností preukazujúcich stupeň (mieru) závažnosti prečinu je pri prečinoch povinné. Súd sa však jednotlivými kritériami materiálneho znaku prečinu (t. j. spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, mierou zavinenia a pohnútkou páchateľa) v odôvodnení vôbec nevysporiadal. V celkovo 16 stranovom rozsudku sú úvahy súdu ohľadom spáchania prečinu porušovania domovej slobody zhrnuté v dvoch krátkych odsekoch na str. 10. Obžalovaný je toho názoru, že súd nerešpektoval pokyny Krajského súdu Bratislava vyjadrené v Uznesení KS BA zo dňa 05.03.2025, sp. zn. 3To/196/2024. Súd sa vôbec nevysporiadal napríklad so znakom „pohnútka páchateľa“. Súd okrem iného úplne opomenul skutočnosť, že dôvodom prítomnosti obžalovaných na pozemku bola len snaha nadviazať komunikáciu s Q. I. (príp. jeho matkou), o ktorom sa mylne domnievali, že ide o osobu O. I.. Obžalovaní počas trestného konania opakovane zdôrazňovali, že osoba p. I. sa dehonestujúcim spôsobom dopúšťala rôznych aktivít proti p. L. a jeho synovi, resp. proti členom Občianskeho tribunálu (kyberšikana v online priestore s následkom zásahu do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti). Obžalovaní požadovali od Q. I., o ktorom sa mylne domnievali, že ide o O. I., aby im prišiel situáciu len vysvetliť, aby im potvrdil alebo vyvrátil informácie o kyberútokoch, a aby upustil od ďalších zásahov. Po zistení, že Q. I. nie je touto podozrivou osobou obžalovaní dobrovoľne od ďalšieho konania upustili a na pozemok sa nevrátili. Ešte pred prvým skutkom sa obžalovaní snažili domôcť ochrany svojich práv aj formou trestného oznámenia, s ktorým sa OČTK nezaoberali. Vzhľadom na uvedené sa obžalovaní pokúsili vyriešiť celú záležitosť obyčajným nadviazaním dialógu s podozrivou osobou. Cieľom obžalovaných nebolo páchať trestnú činnosť, ale chrániť svoje práva. Ak by obžalovaní mali istotu, že Q. I. nie je tou podozrivou osobou, a ak by sa OČTK zaoberali podozreniami obžalovaných
a ich trestným oznámením, tak obžalovaných by ani len nenapadlo vstúpiť na pozemok s výzvou na dialóg a so žiadosťou o vysvetlenie. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že obžalovaní údajne nemali súhlas na to, aby na pozemok vstúpili a aby na ňom mohli zotrvať. Nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd k tomuto záveru. Dokazovaním bolo preukázané (a súd sa s tým v odôvodnení rozsudku MS BA I opäť vôbec nevysporiadal), že nikto zo susedov neprejavil nesúhlas s prítomnosťou obžalovaných na pozemku, či už výslovne alebo iným spôsobom, nikto ich z pozemku nevyhadzoval a nekonfrontoval. Vyplýva to aj z videozáznamov vyhotovených obžalovanými. V rámci prvého skutku mala obžalovaných dokonca pustiť na pozemok osoba nachádzajúca sa v tom čase na danom pozemku. Ani poškodení Q. I. a Q. I. neprejavili nesúhlas s prítomnosťou obžalovaných na pozemku ani ich inak nekonfrontovali, čo potvrdili v prípravnom konaní a na pojednávaní dňa 03.07.2024. Navyše Q. I. a Q. I. neboli počas prvého ani tretieho skutku vôbec doma, teda prejavenie ich vôle, resp. (ne)súhlasu, nebolo fakticky možné. To však nevylučuje, že obžalovaní vstúpili na pozemok a zotrvali na ňom so súhlasom inej osoby nachádzajúcej sa na pozemku, resp. žijúcej v danom objekte. Napokon aj samotní svedkovia v rámci výsluchu v konaní pred súdom potvrdili, že nevylučujú, že obžalovaných mohol pustiť na pozemok niekto zo susedov. V nadväznosti na uvedené obhajoba opätovne poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 04.11.2021, sp. zn. 6To/69/2021 a uznesenie NS ČR zo dňa 16.11.2005, sp. zn. 8 Tdo 1417/2005. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku odkazuje na výpovede svedkov z konania pred súdom, pričom kým títo svedkovia v prípravnom konaní vypovedali odlišne, tak na hlavnom pojednávaní dňa 03.07.2024 sa snažili vypovedať tak, aby sa ich výpovede nerozchádzali. Je to zrejmé aj z obsahu výpovedí, ktoré si stačí porovnať s výpoveďami z prípravného konania. Niektoré rozpory vo výpovediach týchto svedkov sa museli opakovane (neúspešne) odstraňovať priamo na hlavnom pojednávaní dňa 03.07.2024. Q. I. musela byť dokonca vyšetrovateľom PZ opakovane poučovaná o následkoch krivej výpovede už v prípravnom konaní dňa 31.01.2022. Za absolútne nemysliteľnú obhajoba považuje skutočnosť, ktorá vyšlo najavo práve na hlavnom pojednávaní dňa 03.07.2024, že svedkovia sa o skutkoch rozprávali niekoľko krát aj pred samotným hlavným pojednávaním. Ihneď po tomto zistení bola dôveryhodnosť svedkov namietnutá, pričom aj samotný súd skonštatoval (pravdepodobne to bude vyplývať aj zo zvukového záznamu), že s touto skutočnosťou sa bude musieť vysporiadať - čo podľa odôvodnenia rozsudku súd zjavne neurobil, keďže vychádzal práve z výpovedí svedkov z konania pred súdom. Vzhľadom na uvedené obhajoba žiada, aby odvolací súd v celom rozsahu preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a oslobodil obžalovaného z pod obžaloby, event. aby trestné stíhanie zastavil, prípadne aby napadnutý rozsudok po zrušení vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Obžalovaný B. C. odvolanie odôvodnil aj vlastným podaním, v ktorom uvádza, že namieta hmotnoprávnu kompetenciu súdu a domáha sa, aby súd rozhodol štátny. Pretože aliancia sprisahaných osôb, rozhoduje sama o sebe. Zákony, predsudky a prax diskriminácie mužov ženami. Zmluva Vatikánu a SR je nad suverenitou Slovenskej republiky. Ekonomická suverenita dlhovým a úžerným eurom. Precedensy nadvlády, diktatúry a teroru, napríklad OS v Prievidzi sp. zn. 13Ps/14/2004. Nedemokratické orgány samosprávy, VÚC a funkcie prezidenta. Povinným predmetom dokazovania nie sú agresie vyhlásené v knihe zákonov a precedensy demokratických deficitov na úseku samosprávy či verejnej správy. Právnym následkom je pád akejkoľvek vlády a všeobecná trestná zodpovednosť. Prokurátor nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu obžalovaného, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť a včasnosť odvolania podaného oprávnenou osobou, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného B. C. je dôvodné. Podľa § 247 ods. 1 Trestného poriadku termín hlavného pojednávania určí predseda senátu tak, aby obžalovaný od doručenia predvolania, prokurátor a obhajca od upovedomenia mali lehotu aspoň päť pracovných dní. Túto lehotu možno skrátiť len s ich súhlasom a tiež vtedy, ak obžalovaný odmietol účasť na hlavnom pojednávaní alebo požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti. U ostatných osôb, ktoré sa na hlavné pojednávanie predvolávajú alebo o ňom upovedomujú, treba spravidla zachovať aspoň trojdňovú lehotu. Ak sa pri skrátenom vyšetrovaní postupovalo podľa § 204, lehoty uvedené v tomto ustanovení sa nepoužijú. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby. Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II podal dňa 25.02.2022 obžalobu o. i. na B. C. v bode 1) a 3) pre prečin porušovanie domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona na totožnom skutkovom základe, aký je uvedený v úvodnej časti tohto odôvodnenia. Po nariadení hlavného pojednávania na termín 11.03.2024 súd prvého stupňa dňa 05.03.2024 ustanovil obžalovanému B. C.G. obhajcu JUDr. V., ktorého o termíne hlavného pojednávania upovedomil dňa 06.03.2024. Dňa 11.03.2024 sa konalo hlavné pojednávanie za účasti ustanoveného obhajcu, pričom zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva všeobecné konštatovanie súdu prvého stupňa o zachovaní lehoty na prípravu hlavného pojednávania. Podľa citovaného § 247 ods. 1 Trestného poriadku má obhajca na prípravu na termín hlavného pojednávania lehotu aspoň päť pracovných dní, pričom túto lehotu možno skrátiť len so súhlasom obhajcu. Lehota na prípravu na hlavné pojednávanie má zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa na hlavné pojednávanie predvolávajú resp. sa o ňom upovedomujú, mali reálnu možnosť náležite sa pripraviť na súdne pojednávanie a tiež na to, aby sa tieto osoby mohli osobne zúčastniť hlavného pojednávania. Lehota, ktorú treba podľa zákona zachovať medzi doručením predvolania alebo upovedomenia o hlavnom pojednávaní a jeho začiatkom, sú minimálnymi lehotami, ktoré treba dodržať. Súhlas so skrátením lehoty treba jasne prejaviť pred súdom po začatí hlavného pojednávania a treba ho zaznamenať do zápisnice o hlavnom pojednávaní. V prejednávanej veci obhajca prevzal upovedomenie o termíne hlavného pojednávania konaného dňa 11.03.2024 až dňa 06.03.2024, t. j. nebol upovedomený o termíne hlavného pojednávania päť pracovných dní pred jeho konaním ako to ustanovuje Trestný poriadok (podľa § 63 ods. 3 Trestného poriadku sa do lehoty určenej podľa dní nezapočítava deň, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty) a zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nevyplýva, že by obhajca súhlasil so skrátením tejto lehoty na hlavnom pojednávaní. Skutočnosť, že lehota na prípravu hlavného pojednávania nebola dodržaná a nebol daný ani súhlas oprávnenej strany na jej skrátenie, je podstatnou chybou konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Toto pochybenie bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k obžalovanému B. C.. Vzhľadom na dôvody zrušenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd vecne nezaoberal odvolacími námietkami obžalovaného B. C. smerujúcimi proti výroku o vine. Úlohou súdu prvého stupňa bude nariadiť hlavné pojednávanie vo vzťahu k obžalovanému B. C., pri riadnom zachovaní procesného
postupu pre nariadenie hlavného pojednávania a zopakovať dôkazy, ktoré súd vykonal na hlavnom pojednávaní dňa 11.03.2024. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.