Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2To/106/2025 z 13. 8. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 2To/106/2025 1222010143 13. 08. 2026 JUDr. Mária Šimková ECLI:SK:KSBA:2026:1222010143.4

Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šimkovej a členov senátu JUDr. Danice Veselovskej a Mgr. Petra Lizúcha, v trestnej veci obžalovaného O.. M. L. a spol., pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona a iné, o odvolaniach obžalovaných O.. M. L. a Q. L. proti rozsudku Mestského súdu I sp.zn. B2-3T/19/2022 zo dňa 04.08.2025, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.08.2026 jednomyseľne takto rozhodol: Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaných O.. M. L., nar. XX.XX.XXXX a Q. L., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a j ú. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Mestský súd Bratislava I pod sp. zn. B2-3T/19/2022 dňa 04.08.2025 uznal o. i. obžalovaných O.. M. L. a Q. L. v bodoch 1) až 3) vinnými zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 a obžalovaného O.. M. L. uznal vinným v bodoch 1) až 4) aj zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 na tom skutkovom základe, že obžalovaní O.. M. L., Q. L., B. C. 1) spolu s ďalšími troma doposiaľ nestotožnenými osobami dňa 17.06.2020 v presne nezistenom čase v Bratislave na I. F. XXXXX/XX spoločným konaním neoprávnene vnikli doposiaľ K. G.Ý. spôsobom do obydlia poškodených Q. I. a Q. I., a to konkrétne na spoločný pozemok rodinnej zástavby oddelený od vonkajšej cesty múrom a bránou, pričom vlastníkom rodinného domu je poškodená Q. I., ktorá je súčasne aj spoluvlastníkom pozemku pred rodinným domom, a poškodený Q. I. ako jej syn s ňou v predmetnom rodinnom dome býva, a všetci traja obžalovaní na pozemku pred rodinným domom, v ktorom bývajú obaja poškodení, neoprávnene zotrvali, a o tomto skutku vyhotovili videozáznam, ktorý následne zverejnili na internetovej stránke youtube.com a facebook.com, pod názvom #### poradie_1_17 06 2020 OT duri z nory kybernetického teroristu__pWaO2gNJ71A_360p.mp4 ####; a z ktorého obsahu vyplýva, že obžalovaný O.. M. L. sa vyhrážal poškodenému Q. I. ťažkou ujmou na zdraví, čo vzbudilo u poškodeného Q. I. dôvodnú obavu o život a zdravie, a to aj v spojitosti s neoprávneným vniknutím do jeho obydlia, keďže v predmetnom videu obžalovaný O.. M. L. uviedol: „My sme tu vojnu prijali a nezabudnite ale, že vo vojne sa spôsobujú aj veľké škody. Tak rátajte s tým. Nech vie podarená mamička, akého vynikajúceho zločinca skrýva, ale že robí detské porno šíri, v mene našom." obžalovaní O.. M. L. a Q. L. 2) spolu s ďalšími troma doposiaľ nestotožnenými osobami dňa 07.07.2020 v presne nezistenom čase v Bratislave na I. F. XXXX/XX neoprávnene vnikli do obydlia poškodených Q. I. a Q. I., a to konkrétne na spoločný pozemok rodinnej zástavby oddelený od vonkajšej cesty múrom a bránou, pričom vlastníkom

rodinného domu je poškodená Q. I., ktorá je súčasne aj spoluvlastníkom pozemku pred rodinným domom, a poškodený Q. I. ako jej syn s ňou v predmetnom rodinnom dome býva, a to takým spôsobom, že obžalovaný Q. L. prestrčil ruku cez mrežu a z vnútornej strany otvoril vstupnú bránku a následne vstúpil spoločne s obžalovaným M. L. na spoločný pozemok rodinnej zástavby, kde neoprávnene zotrvali, a o tomto skutku vyhotovili videozáznam, ktorý následne zverejnili na internetovej stránke youtube.com a facebook.com pod názvom #### poradie_2_video_facebook.mp4 ####; a z ktorého obsahu vyplýva, že obžalovaný M. L. sa vyhrážal poškodenému Q. I. ťažkou ujmou na zdraví, čo vzbudilo u poškodeného Q. I. dôvodnú obavu o život a zdravie a to aj v spojitosti s neoprávneným vniknutím do jeho obydlia, keďže v predmetnom videu obžalovaný M. L. uviedol: „Video začína textom: ...Polícia sa snaží ich kryť, zachovať ich anonymitu. NAKA nekoná... Vďaka ich neopatrnosti podarilo sa nám vypátrať identitu jedného z nich. A tu sa začína akcia, ktorá z obetí spravila lovcov-predátorov a z kyber predátorov začína robiť korisť. Toto je začiatok. "...Q. odkazujem aj ďalším, článok 32, tak ako I. použil článok 32 keď sa nedovolal spravodlivosti, aj my, nehovorím že to bude samopal, ale bude to niečo." ...som ti raz napísal že ja som lovec, keď nemám na dostrel korisť, nestrielam, čakám a už som našiel korisť, idem po tebe Q. I., idem po tebe a pôjdem po tebe a pôjdu viacerí po tebe. To si pamätaj, pôjdeme a zistíme a vytlčieme z teba kto si, čo si a tak ďalej. Pretože ako hovorím ešte raz, zacítil som korisť, idem po nej...To sme nie tu posledný ráz upozorňujem, nie sme tu posledný ráz. My si posvietime a pôjdeme po tej koristi." obžalovaní O.. M. L., Q. L., B. C. 3) spolu s ďalšou doposiaľ bližšie nestotožnenou osobou dňa 07.08.2020 v presne nezistenom čase v Bratislave na I. F. XXXXX/XX spoločným konaním neoprávnene vnikli doposiaľ bližšie nezisteným spôsobom do obydlia poškodených Q. I. a Q. I., a to konkrétne na spoločný pozemok rodinnej zástavby oddelený od vonkajšej cesty múrom a bránou, pričom vlastníkom rodinného domu je poškodená Q. I., ktorá je súčasne aj spoluvlastníkom pozemku pred rodinným domom, a poškodený Q. I. ako jej syn s ňou v predmetnom rodinnom dome býva, a všetci traja obvinení na pozemku pred rodinným domom, v ktorom bývajú obaja poškodení, neoprávnene zotrvali, a o tomto skutku vyhotovili videozáznam, ktorý následne zverejnili na internetovej stránke youtube.com a facebook.com pod názvom #### poradie_3_youtuve_7_8_2020.mp4; a z obsahu ktorého vyplýva, že obžalovaný O.. M. L. sa vyhrážal poškodenému Q. I. ťažkou ujmou na zdraví, čo vzbudilo u poškodeného Q. I. dôvodnú obavu o život a zdravie, a to aj v spojitosti s neoprávneným vniknutím do jeho obydlia, keďže v predmetnom videu obžalovaný M. L. uviedol: „Takže, milý Q., zalezený za týmto, upozorňujeme ťa, že o chvíľu príde poľovačka...Upozorňujeme Vás, akékoľvek ďalšie kroky a ťahy už nebudeme tolerovať. Prídeme sem, tu vedľa vidíme je dom, týchto zločincov, tak budeme si vás podávať osobne. Článok 32 nás na to splnomocňuje a 25... (keď polícia nezakročí, nebudú OČTK konať) keď to nesplnia, dáme termín mesiac napríklad a potom prídeme a budeme používať článok 32 a 25, nedáme si polepovať schránky, vypisovať na seba dehonestovať a podobne. Aj vy máte schránky, aj vy máte svoje obydlie. Takže chcete hrať túto hrať? My budeme hrať tvrdšiu hru, na to vás upozorňujem a garantujem..." obžalovaný O.. M. L. 4) dňa 13.09:2020 bolo zverejnené video na internetovej stránke youtube.com a facebook.com ####;https://www.youtube.com/watch? v=40M_6fPHX5A&feature=share&fbclid=IwAR38Pi6yNEGnw8rDaJN0UEN4uhM4dPSNyn8AvaTtu8cBm_o AixluuQ6F3I; z obsahu ktorého vyplýva, že obžalovaný M. L. sa vyhrážal poškodenému Q.M. I. ťažkou ujmou na zdraví, čo vzbudilo u poškodeného Q. I. dôvodnú obavu o život a zdravie, keďže v predmetnom videu obžalovaný O.. M. L. uviedol: „Dáme ultimátum, hlavne polícii, a NAKE, do jedného mesiaca, do 30 dní, inak Vás varujeme, budete mať obete, lebo zistili sme ich adresy a tie obete pôjdu na vaše tričká, policajné uniformy. Keď nebudete konať, využijem článok ústavy 32 ústavy a 25, to znamená obrana vlasti, to je tiež článok 32 občiansky odpor, nepôjdeme ako I., na to nemáme. My zobereme zákon do vlastných rúk, aj Ústavu. To je pre teba Q.. Vyhlásim lov. My si to vyriešime. Oznámim lov a pôjdeme si ich uloviť. A garantujem, že potom za každú urážku, za všetko, za tie videá, jedna rana bejzbalkou. Až prežijú, nech sa páči,“ Za to súd prvého stupňa obžalovanému O.. M. L. uložil podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1 a § 56 ods. 3 Trestného zákona úhrnný peňažný trest vo výmere 2.000 eur a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace. Obžalovanému Q. L. uložil podľa § 194 ods. 2 Trestného

zákona s použitím § 56 ods. 3 Trestného zákona peňažný trest vo výmere 1.500 eur, a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace. Proti tomuto rozsudku podali obžalovaní O.. M. L. a Q. L. ihneď po jeho vyhlásení odvolanie smerujúce proti výroku o vine, výroku o treste ako aj proti konaniu, ktoré týmto výrokom predchádzalo. Obžalovaný O.. M. L. svoje odvolanie odôvodnil prostredníctvom obhajcu podaním zo dňa 02.10.2025 tým, že súd prvého stupňa nesprávne ustálil skutkový stav veci a to z dôvodu, že z dôkazov jednoznačne nevyplýva, že by obžalovaný neopodstatnene a proti vôli oprávnenej osoby vnikol na pozemok rodinného domu rodiny I.. Je nevyhnutné zdôrazniť, že pozemok mal charakter príjazdovej cesty, nachádzali sa na ňom nádoby na komunálny odpad, pouličné osvetlenie, boli na ňom zaparkované motorové vozidlá, vchodová brána bola otvorená, čo navodzovalo dojem verejného priestranstva. Obžalovaný vstupoval na pozemok v dobrej viere, že ide o prístupovú komunikáciu a nie o úzko vyhradený a striktne oddelený priestor chránený pred vstupom cudzích osôb. Mimo iného taktiež nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný nemal možnosť implicitného alebo explicitného súhlasu so vstupom na pozemku od osoby (ktoréhokoľvek zo spoluvlastníkov nehnuteľnosti), ktorá má k pozemku spoluvlastnícke právo alebo právo užívať pozemok. Skutkové okolnosti navyše preukazujú, že rodina I. nebola v rozhodujúcom čase prítomná, neprejavila nesúhlas so vstupom obžalovaného na pozemok, nevyjadrila sa, neupozornila, neoboznámila obžalovaného, že sa nachádza na súkromnom pozemku a taktiež žiaden zo spoluvlastníkov predmetnej nehnuteľnosti neupozornil, neoznámil, že sa obžalovaný nachádza na súkromnom pozemku. Predmetný pozemok nie je/nebol označený ako súkromný pozemok. Súd prvého stupňa nesprávne hodnotil dôkazy, najmä rozporuplné a čiastočne tendenčné výpovede poškodených a ich suseda, ktoré vykazujú znaky koordinovaného a účelového svedectva. Tieto výpovede navyše neboli v súlade s videozáznamami, ktoré si obžalovaný sám vyhotovil, a ktoré potvrdzujú, že jeho konanie nebolo motivované úmysle neoprávnene zasahovať do domovej slobody, ale snahou získať relevantné informácie o osobe, ktorá ho a jeho rodinu dlhodobo a intenzívne kyberneticky prenasledovala. Súd prvého stupňa nesprávne subsumoval konanie obžalovaného pod skutkovú podstatu § 194 ods. 1 Trestného zákona, keď nebolo spoľahlivo preukázané, že predmetný pozemok bol "obydlím iného" v zmysle § 122 Trestného zákona. Charakter pozemku, otvorená brána, žiadne označenie o zákaze vstupu alebo označenie o tom, že sa jedná o súkromný pozemok nasvedčujú skôr tomu, že sa jednalo o príjazdovú komunikáciu bez povahy obydlia. Súd prvého stupňa tiež nesprávne uvažoval aj v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 360 Trestného zákona, pričom konanie obžalovaného nemožno ani v najširšom význame subsumovať pod túto skutkovú podstatu. Obžalovaný sa počas vstupu na predmetný pozemok nedopustil žiadneho konania, ktoré by bolo objektívne spôsobilé vzbudiť dôvodnú obavu u poškodených o ich život alebo zdravie, ani neadresoval žiadne vyhrážky, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako bezprostredne ohrozujúce. Samotný fakt, že obžalovaný chcel nadviazať komunikáciu s osobou, o ktorej sa domnieval na základe skutočností, ktoré mal k dispozícii, že je zdrojom kyberšikany skutku ako trestného činu podľa § 360 Trestného zákona existoval kvalifikovaný spôsob ohrozenia - teda nielen subjektívny pocit nepokoja, ale reálne objektívne okolnosti vzbudzujúce dôvodnú obavu, čo v danej veci absentuje. Navyše, obžalovaný sám kontaktoval políciu, aby mu asistovala pri riešení sporu, čo je v priamom rozpore s úmyslom pôsobiť hrozivo alebo zastrašovať. Na základe konania obžalovaného obhajoba uvádza, že posúdenie skutku aj z pohľadu § 360 Trestného zákona je právne nesprávne, keďže absentuje objektívna aj subjektívna stránka trestného činu, a preto je potrebné aj túto nesprávnu subsumpciu odstrániť. Z dôkazov jednoznačne nevyplýva, že obžalovaný prekročil fyzickú prekážku účinne slúžiacu na ochranu obydlia (napr. prelomenie zámky, násilné vniknutie) spomínané skutočnosti sú rozhodujúce pre subsumpciu pod § 194 ods. 2 písm. b) vs. ods. 1. Ak vstup prebehol cez otvorenú alebo odomknutú bránu, alebo so súhlasom iného oprávneného užívateľa, nie je splnený element pre odsúdenie. Dôkazy (videozáznamy) podľa obhajoby dokazujú, že obžalovaný sa správal transparentne a že pri viacerých príležitostiach nebol konfrontovaný, nikto ho aktívne ani pasívne nevyhadzoval a neprejavoval bezprostredný nesúhlas alebo akýkoľvek nesúhlas. Tieto okolnosti mali byť vyhodnotené v prospech obžalovaného. Niektoré predložené dôkazy na obranu obžalovaného neboli adekvátne posúdené (vyjadrenia svedkov, dokazovanie súhlasu/ rovnako-upovedomené okolnosti). Navrhované dokazovanie bolo považované za vedľajšie, čo zasiahlo do práva na riadnu obhajobu. Obhajoba žiada, aby súd

preveril, či boli dostatočne zhodnotené všetky dôkazy a či boli dostatočne vysvetlené v súvislosti s pochopením ich významu. Podstata § 360 hovorí o vyhrážaní smrťou alebo ťažkou ujmou takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu; pre aplikáciu § 360 ods. 2 písm. e) je potrebné preukázať aj verejné konanie. Videozáznamy boli použité ako primárny dôkaz pre konštatovanie neoprávneného vniknutia a vyhrážok. Avšak hodnotenie týchto záznamov vyžaduje komplexnejšiu forenznú a kontextovú analýzu (časové údaje, miesto, reakcie osôb na pozemku, hlasová intonácia, priamy odkaz na protizákonné konanie). Interpretácia výrokov z videí súdu prvého stupňa bola nad mieru inferenčná/ odvodzovacia: tvrdenia v kontexte (rétorika, metafory, politický/ aktivistický prejav) nemožno automaticky kvalifikovať ako „také spôsobené vyhrážanie“, ktoré by spôsobili primeranú dôvodnú obavu. Súčasne treba posudzovať, či sa jedná o osobné hrozby smerované konkrétnej osobe alebo skôr o všeobecné rétorické vyjadrenie (okolnosti dôležité pri hodnotení objektívnej stránky trestného činu). Obhajoba navrhuje, aby súd zaradil do dokazovania vyhotovenie forenzného znaleckého posudku, ktorý by preskúmal, či výroky v záznamoch (video- audio) spĺňajú zákonnú hranicu nebezpečného vyhrážania, a to v kontexte reálnych okolností. Ďalej uvádza, že aj keby sa pripustilo, že formálne znaky skutkovej podstaty prečinu podľa § 194 Trestného zákona mohli byť naplnené, tak z hľadiska materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona je zrejmé, že spáchaný skutok nedosahoval takú mieru spoločenskej škodlivosti, aby ho bolo možné považovať za trestný čin. Ide o udalosti staré viac ako štyri roky, obžalovaný odvtedy nevykonal nič podobného, vedie riadny život a nemá záznam v registri trestov. Neexistuje žiaden znak opakovaného alebo systematického narušovania domovej slobody. Je preto evidentné, že v danom prípade by mohlo prichádzať maximálne do úvahy posúdenie konania obžalovaného ako priestupku, nie trestného činu. Obžalovaný taktiež uviedol, že mu je ľúto, že došlo k takémuto nedorozumeniu, že sa poškodeným ospravedlňuje. Je potrebné zdôrazniť, že v predmetnej veci obžalovaný opakovane žiadal o ochranu orgány činné v trestnom konaní, ktoré však na podania nereagovali, resp. odmietli poskytnúť efektívnu ochranu. Táto skutočnosť síce neznamená exkulpáciu, teda úplné vylúčenie trestnej zodpovednosti, no má zásadný význam pri posudzovaní subjektívnej stránky konania a motivácie obžalovaného. Nemožno totiž konanie hodnotiť ako vedomý útok na domovú slobodu poškodených, ale skôr ako snahu domôcť sa vysvetlenia a ochrany vlastných práv v situácii, keď im štátna autorita odmietla poskytnúť právnu ochranu. V tomto kontexte je nevyhnutné aplikovať materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona a zásadu ultima ratio, keďže účelom trestného práva nie je postihovať konania, ktoré nepredstavujú typovo závažný zásah do práv a slobôd, ale len snahu suplovať nečinnosť orgánov verejnej moci. Z objektívnych aj subjektívnych okolností vyplýva, že obžalovaný nevstupoval na pozemok v úmysle zasiahnuť do domovej slobody poškodených, absentovalo akékoľvek násilie či donútenie, ale podľa jeho vedomia mal záujem objasniť okolnosti, ktoré sa týkali kybernetického prenasledovania. Tento úmysel bol dokumentovaný nielen jeho vlastnými záznamami, ale aj jeho volaním polície na miesto kde sa nachádzal a žiadal o vysvetlenie, objasnenie skutočností, ktoré sa týkali ohrozenia jeho úzkej rodiny/ rodinného príslušníka, ktorý sa o neho ako osobu zdravotne postihnutú každodenne stará a je na tejto osobe odkázaná (syna). Aj keby mal súd pochybnosti o charaktere pozemku alebo o existencii nesúhlasu oprávnenej osoby, tieto pochybnosti mali byť vyhodnotené v prospech obžalovaného, v súlade so zásadou in dubio pro reo, ktorá je pevne zakotvená v judikatúre Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Pri nejednoznačných dôkazoch musí súd preferovať výklad priaznivý pre obžalovaného. V prípade pochybností o priebehu skutku je potrebné nasmerovať výklad v prospech obžalovaného. Ak sú možné viaceré alternatívy vysvetlenia, a nie je možné vylúčiť alternatívu priaznivú pre obžalovaného, malo by byť rozhodnuté v jeho prospech. Obhajoba navrhla doplniť dokazovanie v odvolacom konaní o posúdenie videozáznamov s účasťou znalca - na posúdenie prejavu v audio-video záznamoch (overenie manipulácií, určenie kontextu, načasovanie, identifikácia hlasov), o výsluch svedkov, ktorí boli na pozemku alebo v jeho blízkosti v čase skutku, výsluch spoluvlastníkov pozemku/pozemkov a o overenie v policajnom spise, či a akým spôsobom polícia proaktívne zasahovala, resp. nereagovala na oznámenia obžalovaných. Polícia

odmietla chrániť a táto okolnosť môže byť relevantná pre motiváciu konania a má podstatný význam pri posúdení motivácie. Na základe vyššie uvedených vyjadrení obhajoba konštatuje, že uložený trest je neprimeraný, a to aj vzhľadom na povahu skutkov, trvanie udalostí (skutky sa stali v roku 2020), mieru spoločenskej nebezpečnosti, osobnosť obžalovaného (zápisy v registri trestov; rodinné a pracovné pomery) a preto obhajoba navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výrokoch voči obžalovanému O.. M. L. a vec vrátil na nové prejednanie, alebo obžalovaného oslobodil, alternatívne aspoň prehodnotil trestnú kvalifikáciu skutkov na priestupok, alebo aspoň zmiernil trest (zníženie peňažného trestu / nahradenie iným opatrením). Obžalovaný O.. Q. L. doplnil svoje odvolanie prostredníctvom obhajcu aj podaním zo dňa 07.10.2025 tým, že obžalovaný v priebehu celého trestného konania opakovane namietal porušovanie svojich základných práv a slobôd a tieto výhrady boli ignorované, hoci podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku sú orgány činné v trestnom konaní povinné postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Obhajoba konštatuje, že neboli rešpektované základné práva účastníkov konania. Obžalovaný opakovane poukazoval na to, že jeho základné práva garantované Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli v priebehu konania systematicky porušované. Ako obžalovaný uvádza „Mal som upreté prirodzené právo ochrany pred trestnou činnosťou kybernetických zločincov. Podal som to v mojom mene, avšak riešené to bolo ako člena Občianskeho tribunálu, čo je v rozpore s podaným trestným oznámením. Musel som použiť článok 32 Ústavy SR, lebo boli mi odopreté ľudské práva, bol som vystavený silnému stalkingu ja a môj syn a ústavné orgány boli nečinné. To nás oprávňovalo konať v zmysle medzinárodného práva ako nahradenie nečinných orgánov - teda napríklad ako polícia naším konaním... Týmto sa absolútne súd nezaoberal, ignoroval to, čo je v rozpore s trestným poriadkom.“ Toto tvrdenie nie je možné redukovať len na subjektívne vnímanie obžalovaného, ale je nevyhnutné ho hodnotiť aj z hľadiska objektívneho právneho rámca. ČI. 32 Ústavy SR zakotvuje právo občanov postaviť sa na odpor proti tomu, kto odstraňuje alebo ohrozuje demokratický poriadok základných práv a slobôd, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené. Obžalovaný preukázateľne tvrdil, že bol dlhodobo vystavený kyberšikane a kybernetickým útokom, pričom orgány činné v trestnom konaní jeho podania odmietali riešiť. To je kontext, ktorý musí súd zohľadniť, inak dochádza k jednostrannému hodnoteniu skutkov bez prihliadnutia na reálnu životnú situáciu. Ústavný súd SR opakovane zdôraznil, že zásada ultima ratio vyžaduje, aby sa trestné právo neuplatňovalo mechanicky, ale iba tam, kde iné právne prostriedky ochrany nepostačujú. Obžalovaný podrobne uvádza nezákonnosti: „Takisto celkový postup vo vyšetrovaní, získavaní materiálov, dôkazov bol založený na protiprávnom postupe spojenom s porušovaním ľudských práv a aj zákonných postupov OČTK. Hlavnými porušeniami boli: zaistenie a následné obvinenie bolo až po troch hodinách, dovtedy nás násilím držali na policajnej stanici. Nedovolili nám zákonom povolený telefonát. Kolega M.. B. C. mal 24-hodinovú starostlivosť o imobilnú matku, ja a môj syn sme mali povinnosti, o ktoré sme sa nemohli postarať. Potom nám násilím odoberali biomateriál pod vyhrážaním sa a to aj DNA, odtlačky prstov. Vypočúvanie bolo v úplnom rozpore so zákonom - bol som dopredu oboznámený s uvalením väzby, hoci som nebol ešte ani vypočutý.“ Tieto okolnosti sú zásadného významu pre posúdenie zákonnosti získaných dôkazov. Ak bol obžalovaný nezákonne obmedzený na osobnej slobode, bez možnosti kontaktovať obhajcu alebo rodinu, ak mu boli biometrické údaje odoberané v rozpore so zákonom, ide o dôkazy zaťažené vadou, ktoré mali byť vylúčené z dokazovania. Obžalovaný zdôrazňuje: „Naše počínanie nebolo agresívne. Prvýkrát sme nevstúpili hneď na spoločný pozemok, ale najskôr sme sa prihlásili cez vonkajšiu signalizáciu spojenú s kamerou. Druhá návšteva bola poznačená naším privolaním polície a výzvou, aby umožnili kontakt s Q., tzv. poškodeným. To je jasný dôkaz, že naše pôsobenie nemalo za cieľ páchať trestné činy, vyhrážať sa, násilne obmedzovať slobodu - pretože zločinci nikdy neprivolávajú políciu k svojim činom.“ Tento argument je logický a opiera sa o zásadu in dubio pro reo. Súd nesprávne interpretoval prejavy obžalovaného ako vyhrážky, hoci

objektívne okolnosti preukazujú, že išlo o konanie v snahe priviesť vec k dialógu a riešeniu za asistencie polície. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2To/4/2017) nestačí formálne naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu, musí byť preukázaná aj vyššia než nepatrná závažnosť. Súd prvej inštancie túto podmienku nerešpektoval, keď hodnotil konanie izolovane a bez prihliadnutia na motiváciu a okolnosti prípadu. Obžalovaný ďalej uvádza: „Zadržali nás až po 13 mesiacoch po poslednej návšteve. V tom čase sme sa o tzv. poškodeného vôbec nezaujímali, nemali sme žiaden kontakt, hrozba násilia bola nulová. V skutočnosti sme boli obeťami, nie páchateľmi. Súd tieto fakty úplne ignoroval a posudzoval naše skutky izolovane, bez zohľadnenia kontextu, že sme konali v zmysle čl. 32 Ústavy SR, v snahe zastaviť psychické týranie a kyberšikanu.“ Toto jasne ukazuje disproporciu medzi interpretáciou skutkového deja zo strany súdu a obhajobou. Ak súd nebral do úvahy časový odstup, absenciu akýchkoľvek následných činov a reálnu motiváciu obžalovaných, ide o nesprávne právne posúdenie skutku. Záverom obžalovaný dodáva: „Na lavici obžalovaných mala sedieť polícia, ktorá odmietla chrániť naše práva, osobnosti a súkromie. My sme boli ponechaní bez ochrany, naše práva boli ignorované. Preto sme museli konať v rámci Ústavy SR. Súd tieto fakty ignoroval a tým sa dopustil porušenia zásady spravodlivého procesu.“ Ústavný súd SR v nálezoch zdôraznil, že súdy sú povinné vysporiadať sa so všetkými podstatnými námietkami obžalovaného; ich ignorovanie predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. K veci taktiež obhajoba uvádza, že O.. M. L. je nezamestnaný, je invalidný dôchodca a aj z toho dôvodu je uložený trest neprimeraný. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti obhajoba žiada, aby odvolací súd zohľadnil doplnené argumenty, ktoré zásadne spochybňujú zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, ako aj správnosť právneho posúdenia skutkov. Žiada preto, aby napadnutý rozsudok bol zrušený a obžalovaný O.. M. L. bol oslobodený spod obžaloby, prípadne aby vec bola vrátená súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie so záväzným pokynom rešpektovať ústavné práva obžalovaného a zásadu ultima ratio. Obžalovaný Q. L. svoje odvolanie odôvodnil prostredníctvom obhajcu podaním zo dňa 07.10.2025 tým, že súd prvého stupňa bol na základe zrušujúceho uznesenia krajského súdu povinný v novom konaní odstrániť vytknuté nedostatky odôvodnenia, doplniť skutkové zistenia a následne znovu vyhodnotiť mieru spoločenskej škodlivosti konania obžalovaných v intenciách právneho názoru Krajského súdu. Namiesto toho však súd prvého stupňa v novom rozhodnutí úplne zmenil svoj právny názor a uznal obžalovaných vinnými, pričom nijako nevysvetlil, prečo sa odchýlil od svojho pôvodného záveru a ako tento nový záver korešponduje s právnym názorom Krajského súdu. Takýto postup predstavuje závažnú procesnú chybu a zároveň porušenie princípu viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu, ako ho predpokladá § 327 ods. 1 Trestného poriadku. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že pozemok, na ktorý obžalovaný spolu s ďalšími osobami vstúpil, je v podielovom spoluvlastníctve všetkých vlastníkov rodinných domov v danej zástavbe. Ide o tzv. spoločný dvor s charakterom komunikácie prístupnej všetkým spoluvlastníkom a ich návštevám. Podľa ustálenej judikatúry platí, že: „ak ide o spoločný pozemok a aspoň jeden zo spoluvlastníkov alebo užívateľov dá súhlas so vstupom osoby alebo zotrvaním osoby na tomto pozemku, nejde o trestný čin porušovania domovej slobody. Pričom stačí ak je takýto súhlas daný konkludentne.“ Prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona spácha ten, kto neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo tam neoprávnene zotrvá. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žiadny zo susedov nevyjadril nesúhlas s prítomnosťou obžalovaných na predmetnom pozemku, a to ani výslovne, ani konkludentným spôsobom. Počas ich prítomnosti ich nikto z pozemku nevyzýval na odchod, ani s nimi nevstúpil do akejkoľvek konfrontácie. Túto skutočnosť potvrdzujú aj videozáznamy, ktoré vyhotovili a ktoré zachytávajú pokojný priebeh celej situácie. Rovnako nebolo jednoznačne preukázané, že by obžalovaný neoprávnene vnikol na spoločný dvor. Naopak, dôkazy nasvedčujú, že

vstup na pozemok mohol byť umožnený osobou oprávnenou pozemok užívať. Za dôležité obhajoba považuje spomenúť aj fakt, že pozemok vyzeral ako obyčajná príjazdová cesta, nenachádzalo sa na ňom označenie, že ide o súkromný pozemok a vchodová brána bola otvorená. Rovnako poškodená Q. I. počas konania nepreukázala, že by prejavila akýkoľvek nesúhlas s prítomnosťou obžalovaných na pozemku. Naopak, vo svojich výpovediach potvrdila, že k žiadnej priamej konfrontácii medzi ňou a obžalovanými nedošlo. V zmysle uvedeného nedošlo k naplneniu objektívnej stránky trestného činu porušovania domovej slobody. V kontexte všetkých týchto skutočností je zrejmé, že obžalovaný nemal úmysel zasiahnuť do domovej slobody poškodenej. Vstup na pozemok bol buď umožnený oprávnenou osobou, alebo prebiehal v situácii, keď nebolo možné jednoznačne určiť nesúhlas vlastníkov alebo užívateľov. Takýto stav vedie k právne relevantnej pochybnosti o naplnení subjektívnej stránky trestného činu, ktorá je obligatórnym znakom skutkovej podstaty trestného činu porušovania domovej slobody § 194 Trestného zákona. Podľa § 8 Trestného zákona „Trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“. Z uvedeného vyplýva, že skutková podstata trestných činov je charakterizovaná súhrnom jednotlivých znakov. Medzi obligatórne znaky, resp. skupiny znakov patria objekt, objektívna stránka, páchateľ a subjektívna stránka. V prípade, ak niektorý z týchto znakov chýba, nejedná sa o trestný čin. Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa postupovať podľa zásady „in dubio pro reo“ (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku), teda v pochybnostiach rozhodnúť v prospech obžalovaného. Súd však túto zásadu nerešpektoval, keď na základe nejednoznačných dôkazov prijal pre obžalovaného nepriaznivú verziu skutkového deja. Takýto postup je v rozpore aj s judikatúrou Ústavného súdu SR (napr. nález sp. zn. III. ÚS 216/2023), podľa ktorej ak možno na základe vykonaného dokazovania dospieť k viacerým rovnako pravdepodobným skutkovým verziám a súd je povinný prikloniť sa k tej, ktorá je v prospech obvineného. Ak tak neurobí, porušuje tým zásadu prezumpcie neviny a dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Trestné právo je ako inštitút trestnej politiky štátu, bez pochýb významné právne odvetvie slovenského právneho poriadku. Je zároveň koncipované ako krajný ochranný prostriedok spoločnosti (ultima ratio), a teda jeho primárnym účelom (funkciou), je okrem iného ochrana spoločnosti pred spoločensky najzávažnejšími útokmi fyzických a právnických osôb (funkcia ochranná). Princíp ultima ratio je jeden zo základných princípov materiálneho právneho štátu, prostredníctvom ktorého sú ovládané základné funkcie trestného práva, najmä funkcie represie a prevencie. Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti ustálil, že „Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti aplikácie a interpretácie trestného práva potom z takto chápaného prostriedku ultima ratio - musia byť akcentované právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lege (pozri čl. 49 ústavy) či zásada in dubio pro reo (pozri čl. 50 ods. 2 ústavy).“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: I ÚS 316/2011 zo dňa 14. 12. 2011 alebo uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: II. ÚS 350/2016-12, zo dňa 26. 04. 2016). Inými slovami, princíp ultima ratio, charakterizuje a precizuje trestné právo ako krajný ochranný prostriedok spoločnosti nastupujúci vtedy, keď nástroje iných právnych odvetví zlyhali respektíve sú neúčinné. V súlade s ustálenou súdnou praxou je nepatrná závažnosť prečinu vtedy, ak viaceré kritériá, uvedené v § 10 ods. 2 Trestného zákona, ktoré tvoria jeden celok, a to spôsob vykonania činu a jeho následok, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, miera zavinenia a v neposlednom rade aj pohnútka páchateľa, sú tak nepatrné, že odôvodňujú záver, že nejde o prečin (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2To 29/2016, zo dňa 05.12.2016).

Čin, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu bol spáchaný pred viac ako 5 rokmi. Nedopustil sa žiadneho násilného konania, na pozemku nespôsobil žiadnu škodu, dodržiaval všetky povinnosti a obmedzenia uložené sudcom pre prípravné konanie, o čom svedčia aj správy od PMÚ a uznesenie Mestského súdu Bratislava I č. k. 3T/19/2022-341, ktorým bol zrušený zákaz vycestovania do zahraničia. Poškodenú pani I.Ú. aj jej syna prvý krát videl až a pojednávaní v roku 2024. Na videách, ktoré sú založené v spise je vidieť, že na spoločnom pozemku sa nachádzalo viacero ľudí, pričom obvinení sú len traja. Na hlavnom pojednávaní dňa 11.03.2024 obžalovaný uviedol, že jeho výpoveď podaná na polícii bola urobená pod psychickým nátlakom a v podmienkach nezákonného zadržania. Počas zadržania sa ku nemu zasahujúci policajti správali hrubo, agresívne, hodili ho o stenu a vyhrážali sa mu, že ho prinútia sa vyzliecť donaha a vykonajú osobnú prehliadku. Na policajnej stanici bol držaný približne tri až štyri hodiny bez riadneho poučenia a bez oznámenia dôvodu zadržania, čo je v priamom rozpore s § 85 ods. 4 Trestného poriadku a čl. 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Následne bol prevezený do cely predbežného zadržania, kde bol zadržaný až štyri dni, hoci podľa zákona môže zadržanie trvať len 48 hodín, resp. 72 hodín pri obzvlášť závažných trestných činoch, o čo v tomto prípade nešlo. Počas tohto obdobia opakovane žiadal o ustanovenie obhajcu, čo mu však nebolo umožnené. Týmto postupom OČTK porušili základné práva obžalovaného garantované Ústavou SR, Európskym dohovorom o ľudských právach aj Trestným poriadkom. Súd prvého stupňa sa s týmto nijako nevysporiadal a nepreskúmal zákonnosť jeho zadržania ani okolnosti, za ktorých bola výpoveď získaná, čím porušil aj zásadu spravodlivého procesu. Peňažný trest vo výške 1.500,- Eur a v prípade zmarenia výkonu uloženého peňažného trestu náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace považuje obžalovaný vzhľadom na povahu skutkov, čas, dĺžku samotného trestného konania, jeho osobné a pracovné pomery za neprimerane prísny. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti obhajoba navrhla odvolaciemu súdu, aby preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a aby napadnutý rozsudok zrušil a trestné stíhanie zastavil, event. podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), d), e) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol a oslobodil obžalovaného z pod obžaloby, event. napadnutý rozsudok po zrušení v zmysle § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Prokurátor nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu obžalovaných, ktoré mu boli v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené. Odvolací súd považuje za potrebné ozrejmiť, že proti napadnutému rozsudku podal odvolanie aj obžalovaný B. C., o odvolaní ktorého bolo odvolacím súdom rozhodnuté na neverejnom zasadnutí. Preto predmetom revízie odvolacieho súdu bolo iba odvolanie obžalovaných O.. M. L. a Q. L.. Nadriadený súd po preskúmaní veci zistil, že vo vzťahu k obžalovaným O.. M. L. a Q. L. možno vo veci meritórne rozhodnúť o obžalobe, a preto vo veci nariadil verejné zasadnutie. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca obžalovaného O.. M. L. pridržal písomne podaného odvolania a jeho doplnenia a v zmysle tam uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a rozhodol tak, ako pôvodne rozhodol súd prvého stupňa, t. j. aby postúpil vec Okresnému úradu na prejednanie priestupku. Obhajca obžalovaného Q. L. sa tiež v plnom rozsahu pridržal písomne podaného odvolania a dôvodov v ňom uvedených a navrhol, aby odvolací súd rozhodol ako tam uvádzali, teda aby zrušil a zastavil, event. zrušil a oslobodil obžalovaného spod obžaloby a v prípade, ak by dospel k záveru, že obžalovaný naplnil znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, aby upustil od potrestania. Zástupca Krajskej prokuratúry Bratislava navrhol odvolania obžalovaných zamietnuť ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku.

Obžalovaný O.. M. L. uviedol, že on odmieta aj priestupok, konali v zmysle Ústavy SR, sú nevinní, sú obete stalkingu. Im nešlo o I., ale o M.. V tom momente, keď sa dozvedel, že to nie je M., o poškodeného stratil záujem. Boli porušené jeho práva. Orgány činné v trestnom konaní sa voči ním správali násilne. On iba bránil svoju rodinu a seba. Rešpektuje zákony, bojuje za Ústavu SR a ľudské práva, je na to hrdý. Preto navrhol, aby bol oslobodený spod obžaloby. Obžalovaný Q. L. uviedol, že ho mrzí, že sa to dostalo až na súd. Cíti sa nevinný, orgány činné v trestnom konaní porušili jeho práva, vyvíjali na neho psychický nátlak. On žiadal právnika, ale povedali, že na neho nemá nárok, až keď bude vo väzbe. Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona kto neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo tam neoprávnene zotrvá, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 194 ods. 2 písm. c) Trestného zákona odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 najmenej s dvoma osobami. Podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona kto sa inému vyhráža smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok. Podľa § 360 ods. 2 písm. e) Trestného zákona odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 verejne. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť a včasnosť odvolaní podaných oprávnenými osobami, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných sú nedôvodné. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II podal dňa 25.02.2022 obžalobu na M. L. a O.. Q. L. v bode 1) až 3), na obžalovaného B. C. v bode 1) a 3) pre prečin porušovanie domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na O.. M. L. v bode 1) až 4) aj pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona na totožnom skutkovom základe, aký je uvedený v úvodnej časti tohto odôvodnenia. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11.03.2024 obžalovaní O.. M. L., Q. L. a B. C. učinili vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že sú nevinní, preto súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovaných O.. M. L., Q. L. a B. C., poškodených M.. Q. I. a Q. I., svedkyňu J. O., podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecký posudok, podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy a podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku prehral kamerové záznamy. Obhajoba O.. M. L. spočívala v tom, že bol viac ako rok kyberneticky šikanovaný, tzv. M.. Obrátil sa na políciu, avšak tá ho odmietla chrániť. Keďže ich polícia odmietla chrániť, museli sa snažiť o to, aby to skončilo. Nejako sa musel tomu brániť, nechcel aby bol on a jeho syn dehonestovaný. Cez osobu

Š. A. sa dozvedel, že nejaký I. sa chce s nimi rozprávať, že ich pozná, a potom odrazu zistil z jeho vyjadrení, že je to M.. Obžalovaný povedal, že budú po ňom pátrať. Podarilo sa im zistiť ŠPZ jeho auta, ktoré bolo už predané do Bratislavy a vlastní ho poškodený. Známy mu dal jeho adresu. Preto išli za ním na návštevu a kolega ho vyzval, čo vidno aj na videu, aby vyšiel von, že sa porozprávajú, žiadne násilie použité nebolo. Ani nebolo v pláne. Všimli si, že okno na záchode svietilo, že je niekto doma. Po krátkej dobe nadobúdali dojem, že natrafili na M., a že sa skrýva. Po tomto asi dva týždne ustali útoky a dokonca obžalovaný našiel odkaz, že možno ich zlikviduje, ale po nich prídu ďalší. Kedy boli prvý krát u poškodeného, obžalovaný nevie. Druhýkrát začali po niekoľkých týždňoch znovu útoky, išli preto rovno na to miesto, ale znovu prokuratúra zle vyhodnotila vec, skriminalizovala to, nakoľko oni vôbec nevstúpili dnu. Privolali políciu, ktorá aj vstúpila dnu a rozprávali sa s pani I.. Pani I. mala možnosť ich odohnať políciou, alebo vyjsť von a porozprávať sa s nimi, im išlo o dialóg. Keďže sa nič nedialo, ostali v tom dojme, že sú M.. Dokonca sa tam objavila skupinka mladých chlapcov na aute a začali sa zaujímať, čo robia. Aj vedľa vyšiel sused, ktorý hovoril po česky a nápadne sa podobal na jedného M.. Súčasne tam mali reklamnú agentúru - onálepkované plagáty. Ďalej, keď to neprestávalo, tak tretíkrát tam už obžalovaný išiel nahnevaný, odvolal na čl. 12 Ústavy SR, že ak s tým neprestane, použije násilie. Nemôže povedať, že ho použil, jednoducho to chcel zastaviť. O krátky čas sa dozvedeli, že to nie sú M., preto absolútne stratili záujem o poškodeného. Oni boli obete, nemali záujem nikomu ublížiť, len sa bránili, chceli to ukončiť, keď si polícia nerobila svoju robotu. Na pozemok poškodeného išli z dôvodu, že sa chceli porozprávať, lebo boli presvedčení, že O. I. je s nimi v spojení. Bolo to spoločný pozemok, nebol osobitne ohradený, oplotený, dokonca jedna susedka ich pozvala, keď sa jej spýtali, či tam býva poškodený. Ukázali jej fotku, tak im povedala, aby išli dnu na ich spoločný pozemok. Pred rodinným domom bola brána, nebola zaistená, zamknutá, ani nemala nápis zákaz vstupu, alebo súkromný pozemok. Ale hlavným momentom bolo to, že obžalovaný si bol vedomý ústavných práv, keď nekonajú orgány činné v trestnom konaní, tak koná on. Na pozemku boli tri krát, druhý krát tam obžalovaný C. nebol. Pokiaľ ide o obsah príspevkov, ktoré boli zverejnené na internete, tak obžalovaný reagoval na M. - boli to vyhrážajúce, urážajúce maily, tým čo je uvedené v obžalobe. Pokiaľ tam uvádzal meno poškodeného, tak obžalovaný bol v tom, že ide o M.. Mal jeho fotku, ktorú mu niekto poslal, že videá posielal priamo I.. Či bol na tej fotke poškodený, to obžalovaný predpokladá, on ho nepoznal. Keď pri dome ukázal fotku susede, tak povedala, že to je ich dom, čiže poznala ho z fotky, 100% to nepotvrdila. Obžalovaný sa cíti ako obeť, iba sa bránili. Ak v príspevku spomínal meno I., tak on sa tiež držal Ústavy čl. 12. Obžalovaný nehovorí, že súhlasí so strieľaním, ale I. mal pravdu. Adresu poškodeného zistil tak, že vedel, že robí v Kooperatíve, povedal, že mali konflikt s autom, a že nepovedal svoje meno. Tak v Kooperatíve dostal jeho meno a adresu. K jeho rodinného domu sa dostali tak, že na tam nebol žiaden nápis, žiadne zamknutie, tak si rukou otvorili a vošli dnu. Zvnútra bola kľučka a dalo sa normálne vojsť rukou, nebola tam zábrana. Predtým zvonili na zvonček poškodeného, a keď nikto nereagoval, tak vošli. A potom, keď na chvíľu vyšli von s tou fotkou, tak brána bola v podstate otvorená. Nič nepoškodzovali, vyzývali na dialóg. Po všetky razy boli pred nimi schovaní, žiadne reakcie nevideli, tak boli v tom, že našli M.. Nikto ich neupozornil, aby opustili pozemok. Druhý krát aj požiadali o súčinnosť políciu, privolali ju a vysvetlili im, prečo sú tam. Polícia išla dnu a rozprávala sa s pani I.. Polícia ich neupozornila, aby opustili pozemok, vtedy stáli mimo pozemku, pred bránou. Obžalovaného nenapadlo, že porušujú domovú slobodu, pretože to nebolo osobitne ohradené, a boli tam v zmysle čl. 32 Ústavy. Obhajoba Q. L. spočívala v tom, že nepoprel, že tam bol, ale skutok uvedený v obžalobe nie je trestným činom, pretože poškodený nie je jediný vlastník, sú tam viacerí vlastníci, on vlastní iba kúsok pozemku. Prvý krát tam boli, nepamätá si kedy, ukázali fotku susedke, povedala, že ho nepozná, ale že tam môže taký bývať. Neprekonali žiadne prekážky, pretože bránka pre autá bola otvorená a suseda, ktorá išla autom dnu, im dala nepriamy súhlas. Potom zvonili u jednej susedy, spýtali sa jej, či tam býva I. povedala, že áno, hneď vedľa, a že tam môžu ísť. Druhý krát to bolo tak, že nepreskakovali žiadnu prekážku, pretože zavolali políciu. Polícia tam vstúpila na pozemok, išla k ním do bytu, pretože sa zatajovali pred nimi, mali čo zatajovať, trestnú činnosť páchanú na národnom oslobodzovacom odboji. Druhý krát boli pred bránkou. Tretí krát tam nebol žiadny nápis súkromný pozemok, nebolo zamknuté, tak si obžalovaný otvoril dvere. Otvoril ich rukou, neprekonal žiadnu prekážku. Otvoril ich z druhej strany, spredu bola guľa. Pani I. klame, keď hovorí, že tam boli štyri krát, boli tam iba tri krát. Oni nič neporušili, nespravili žiadnu škodu, je to čistý akt pomsty od polície. K poškodenému chodili preto, lebo boli na nich vedené surové, brutálne kybernetické útoky, vo forme, že je gay, ponúka sexuálne služby pre mužov. Takisto aj na obžalovaného C., aj na obžalovaného O.. L.. Tieto útoky robili M.. K poškodenému sa dostali tak, že O. I. mal na youtube video, behal tam na čiernom BMW a vyhrážal sa, že občiansky tribunál pôjde dole. Jeden z nich si všimol ŠPZ v tom videu. Keďže ich polícia nevedela ochrániť, tak išli na poisťovňu

Kooperatíva, kde sa sťažovali na číslo ŠPZ, aby im povedali meno. Povedali, že je to poškodený, tak si ho preklepli a zistili, že má počítačovú firmu a živnosť na sledovanie ľudí. Z čoho vyšlo, že to bude on. Oni sa pred nimi zakrývali, tajili, nevolali na nich políciu, a pani I.Á. uviedla, že boli v Tatrách, pričom polícia potvrdila, že boli doma. Človek, ktorý nemá čo skrývať, tajiť, tak sa nebude zatajovať. Poškodená M.. Q. I. vypovedala, že to bola pre ňu ťažká situácia, vôbec nevie pochopiť, čo sa udialo. Je to pre ňu strašná trauma. Dňa 17.06.2020 jej volala suseda, že je pred domov skupina ľudí , ktorí hodinu vykrikovali pred domov s ampliónom, čiže vnikli do súkromnej ulice. Suseda ani nechcela citovať, akými neprístojnými slovami ohovárali a napádali jej syna Q.. Utekala preto domov, ale nikoho tam už nenašla. Išla za susedou T.. O., aby jej vysvetlila, čo sa stalo. Keď prišiel domov jej syn Q., snažili sa zistiť, či im niečo neurobili na dverách, alebo nerozbili okno. Pod rohožkou našli fotografie z počítača, ale vôbec nevedela rozoznať, koho to bola podobizeň. Poškodené nenašli nič. Keďže to bolo pre poškodenú traumatizujúce, zavolali na políciu, ktorá aj prišla, snažili sa im vysvetli situáciu, lebo nevedeli, kto boli tie osoby, ani koľko ich bolo. Asi na tretí deň poškodenej T.. O. povedala, že majú kamery pred ich domom. Keď poškodená vzhliadla záznam, bola veľmi znechutená, bola to forma devastácie, deštrukcie jej syna a jej. Opakovane pozerala to video, aby vedela odkiaľ a čoho sa majú báť, kto ich chce zlikvidovať. Postupne ich začala hľadať na internete. Potom dňa 07.07.2020, keď už jej syn namontoval kameru na okno, lebo sa začali báť, bola doma s mladším synom, tak isto vykrikovali, volali ich na konfrontáciu, hlavne jej syna Q., nech vyjde von, aby sa im ukázal, že bude poľovačka, že nebudú tolerovať jeho napádanie na internete. Nevie ich presne citovať, je toho strašne veľa, vyhrážali sa im smrťou, omieľali vyhrážky, posmechy, jej synovi, že prídu s bejsbalkou, zoberú spravodlivosť do svojich rúk. Tiež im pripisovali nejaký doupie, teroristické. Základ bolo, že ich chceli zabiť, hon na Q.. Obžalovaný O.. L. sa vyhrážal nejakým vrahom. Báli sa všetci traja, ona sa bála chodiť do práve, že čo sa stane. Hneď volala políciu. Keď prišla polícia, boli tam prítomní aj obžalovaní, polícia ich asi poslala preč. Potom dňa 07.08.2020 neboli doma, boli na dovolenke, ale upozornilo ju video, na ktorom boli vyhrážky. Potom dňa 13.09.2020 sa to už vyostrilo, o čom je video. Na tom videu sa rozhodili, že im nepomáha NAKA, polícia, tak zoberú spravodlivosť do vlastných rúk. Poškodená tiež uviedla, že je výlučnou vlastníčkou domu a pozemku. Je to radová zástavba, ich je prvý dom. Každý dom má alikvotnú časť pozemku, tam kde je cesta. Po tejto ceste môžu ísť iba motorové vozidla vlastníkov. Poškodený Q. I. uviedol, že to celé začalo tak, že mu dňa 17.06.2020 zavolala mama, že pred ich domov sú neznámi ľudia, že ho hľadajú. Preto išiel domov, ale už sa tam nenachádzali. Pýtal sa aj susedy, ktorá mu povedala, že videla neidentifikovaný počet osôb, ktorí sa pohybovali pred ich domom, za hlavnou bránou. Vôbec nerozumel tej situácii. Brat poškodeného priniesol nejaké papiere, na ktorých boli nejaké osoby a možno texty. Poškodený volal na políciu, ktorá keď prišla, začala zisťovať, čo sa stalo. Odporučili im podať trestné oznámenie, čo aj urobili. Po piatich dňoch poškodenému ukázala mama video, ktoré bolo natočené z toho dňa. Teda poškodený videl, čo sa dialo, akí ľudia tam sú, videl ich prvý krát. Na videu bolo vidieť, že niekto stráži bránu, ostatní vstupovali dnu. Preto boli podať ďalšie trestné oznámenie, kde toto video použili ako dôkazový materiál. Poškodený ani raz, keď prišli nebol doma. Boli tam tri krát, to vie na základe videí, ktoré zverejnili. Po prvom útoku poškodený aj nainštaloval kameru. Na základe toho vedel, že ich navštívili aj druhý krát. Podávali viacero trestných oznámení, mali šialený strach o život, poškodený aj žiadal políciu o ochranu, pretože netušil, prečo ich tí ľudia atakujú a nevedel, ako sa má brániť. Poškodený vždy videl a vedel, čo bolo zverejnené, takže vie, čo hovorili. Prvé video bolo zastrašujúce, na ďalších videách to zastrašovanie prerástlo k sľubom fyzického ataku, aj osobou I.. Z kontextu vyplýva, že išlo o likvidáciu poškodeného. Texty vo videách poškodený vnímal hrozne, také pocity v živote necítil. Mal úzkostný strach o svoj život, život jeho matky a blízkej rodiny. Extrémne pocity strachu mal z toho, že na neho niekto striehne, kedy na neho podľa slov obžalovaného O.. L. začne lov. Bál sa chodiť do potravín, vôbec neopúšťal bydlisko. Bolo to práve spomenutie I. útoku v V.G. G. Z. a potom, čo obžalovaný spomenul, že robil v ÚVTOS, čo poškodený pochopil tak, že tam má nejakého prepusteného väzňa, ktorý je ochotný čokoľvek spraviť. Vo videách dávali ultimáta a potom, že zoberú spravodlivosť do vlastných rúk. Pri niektorej z návštev vložili všetkým susedom papier do schránok, kde boli nepravdy o poškodenom, nebolo to nič príjemné, bolo to dehonestujúce, úplne extrémne a proti zdravému rozumu. Svedkyňa J. O. vypovedala, že vychádzala autom z brány z areálu na I., pri zvončekoch bola skupina ľudí, ktorá sa jej opýtala, či tam býva Q. I. ukazovali vytlačenú fotku. Ona im povedala, že sa nebude o tom baviť, že vychádza von a bránu za sebou zatvára, aby nešli dnu. Odišla autom ďalej a počkala,

kým sa brána zatvorí. Výslovne ich požiadala, aby na pozemok nevstupovali. Čo sa stalo potom nevie, ale videla videa. Z prehratých videozáznamov vyplýva, že - dňa 17.06.2020 v nezistenom čase sa obžalovaní O.. M. L., Q. L. a B. C. nachádzali na spoločnom pozemku rodinnej zástavby oddeleného od vonkajšej cesty múrom a bránou, pričom tam zotrvali viac ako 16 minút, pričom obžalovaný O.. M. L. uviedol „My sme tu vojnu prijali a nezabudnite, ale že vo vojne sa spôsobujú aj veľké škody. Tak rátajte s tým. Nech vie podarená mamička, akého vynikajúceho zločinca skrýva, ale že robí detské porno šíri, v mene našom.“. - dňa 07.07.2020 v nezistenom čase sa obžalovaní Q. L. a O.. M. L. nachádzali na spoločnom pozemku rodinnej zástavby oddeleného od vonkajšej cesty múrom a bránou, pričom sa tam dostali tak, že obžalovaný Q. L. prestrčil ruku cez mrežu a z vnútornej strany otvoril vstupnú bránu, ktorá nebola uzamknutá a presunuli sa k poštovým schránkam, obžalovaný O.. M. L. uviedol...Polícia sa snaží ich kryť, zachovať ich anonymitu. NAKA nekoná... Vďaka ich neopatrnosti podarilo sa nám vypátrať identitu jedného z nich. A tu sa začína akcia, ktorá z obetí spravila lovcov-predátorov a z kyber predátorov začína robiť korisť. Toto je začiatok. "...Q. odkazujem aj ďalším, článok 32, tak ako I. použil článok 32, keď sa nedovolal spravodlivosti, aj my, nehovorím, že to bude samopal, ale bude to niečo." ...som ti raz napísal, že ja som lovec, keď nemám na dostrel korisť, nestrieľam, čakám a už som našiel korisť, idem po tebe Q. I., idem po tebe a pôjdem po tebe a pôjdu viacerí po tebe. To si pamätaj, pôjdeme a zistíme a vytlčieme z teba kto si, čo si a tak ďalej. Pretože ako hovorím ešte raz, zacítil som korisť, idem po nej...To sme nie tu posledný ráz upozorňujem, nie sme tu posledný ráz. My si posvietime a pôjdeme po tej koristi." - dňa 07.08.2020 v nezistenom čase sa obžalovaní O.. M. L., Q. L. a B. C. nachádzali na spoločnom pozemku rodinnej zástavby oddeleného od vonkajšej cesty múrom a bránou, pričom obžalovaný O.. M. L. uviedol „Takže, milý Q., zalezený za týmto, upozorňujeme ťa, že o chvíľu príde poľovačka...Upozorňujeme Vás, akékoľvek ďalšie kroky a ťahy už nebudeme tolerovať. Prídeme sem, tu vedľa vidíme je dom, týchto zločincov, tak budeme si vás podávať osobne. Článok 32 nás na to splnomocňuje a 25... (keď polícia nezakročí, nebudú OČTK konať) keď to nesplnia, dáme termín mesiac napríklad a potom prídeme a budeme používať článok 32 a 25, nedáme si polepovať schránky, vypisovať na seba dehonestovať a podobne. Aj vy máte schránky, aj vy máte svoje obydlie. Takže chcete hrať túto hrať? My budeme hrať tvrdšiu hru, na to vás upozorňujem a garantujem... ".“. - dňa 13.09.2020 obžalovaný O.. M. L. na videozáznam uviedol, že „Dáme ultimátum, hlavne polícii, a NAKE, do jedného mesiaca, do 30 dní, inak Vás varujeme, budete mať obete, lebo zistili sme ich adresy a tie obete pôjdu na vaše tričká, policajné uniformy. Keď nebudete konať, využijem článok ústavy 32 ústavy a 25, to znamená obrana vlasti, to je tiež článok 32 občiansky odpor, nepôjdeme ako I., na to nemáme. My zobereme zákon do vlastných rúk, aj Ústavu. To je pre teba Q.. Vyhlásim lov. My si to vyriešime. Oznámim lov a pôjdeme si ich uloviť. A garantujem, že potom za každú urážku, za všetko, za tie videá, jedna rana bejzbalkou. Až prežijú, nech sa páči.“ Súd prvého stupňa dňa 16.10.2024 uznesením sp. zn. B2-3T/19/2022 rozhodol o obžalobe tak, že podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku postúpil trestnú vec obžalovaných B. C., O.. M. L. a Q. L. Okresnému úradu Bratislava, pretože nejde o trestný čin, ale žalované skutky by sa mali prejednať ako priestupok. Uvedené uznesenie bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3To/196/2024 zo dňa 05.03.2025 zrušené a súdu prvého stupňa uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Krajský súd konštatoval, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez toho, aby sa jasne vysporiadal so spôsobom, následkami, okolnosťami, za ktorých boli skutky spáchané, mierou zavinenia a pohnútkou páchateľov, pričom úvahy v danom kontexte absolútne absentujú a zároveň si napadnuté uznesenie vo viacerých smeroch odporuje a je zmätočné. Súdu prvého stupňa uložil opätovne vo veci rozhodnúť spôsobom, pri ktorom sa vyvaruje konštatovaných pochybení. Súd prvého stupňa po vrátení veci postupoval v intenciách uznesenia nadriadeného súdu. Odvolací súd vyhodnotil dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že bol produkovaný dostatok usvedčujúcich dôkazov takej kvality, že sú vylúčené akékoľvek rozumné pochybnosti o vine obžalovaných O.. M. L. a Q. L. zo žalovaných trestných činov.

Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že obžalovaní O.. M. L. a Q. L. spoločným konaním opakovane bez súhlasu a vedomia poškodenej neoprávnene vstúpili na jej pozemok, na čo sa vopred pripravovali, a tento čin spáchali najmenej s dvomi osobami, a obžalovaný O.. M. L. sa poškodenému vyhrážal ťažkou ujmou na zdraví takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodovú obavu, pričom o tomto konaní vyhotovovali aj kamerové záznamy, ktoré následne zdieľali na internete. O priebehu skutkov a ich páchateľoch nevznikli z dôkazného hľadiska žiadne pochybnosti, skutky sú preukázané výpoveďami poškodených M.. Q. I. a Q. I., svedkyne O. a kamerovými záznamami, ale aj výpoveďami obžalovaných, ktorí vstup na pozemok poškodených priznávali. Nosnými odvolacími námietkami obžalovaných O.. M. L. a Q. L. bolo, že ich vina je postavená na tendenčných výpovediach poškodených a ich suseda, ktoré vykazujú znaky koordinovaného a účelového svedectva, ďalej to, že nevedeli o tom, že ide o súkromný pozemok, brána na pozemok nebola zamknutá, poškodení ani neboli doma a nikto im nedal nesúhlas na vstup na pozemok. Obžalovaný O.. M. L. tiež namieta, že jeho konanie nemohlo poškodenému spôsobiť dôvodnú obavu o život a zdravie. Pokiaľ obžalovaní spochybňujú vierohodnosť vypočutých svedkov z dôvodu, že sa o skutku rozprávali, odvolací súd pripomína, že vierohodnosť svedkov sa hodnotí na základe informácií o povesti svedka, jeho rozpoznávacích a reprodukčných schopností, osobného záujmu, znalosti problematiky a jeho zaujatosti. Jedná sa o právno - teoretické kritériá určovania vierohodnosti svedka, ktoré sú využívané v súdnej praxi (doktrína RAVEN). Komunikovanie medzi svedkami navzájom o skutku nespadá do žiadnej z uverených kategórií a bez ďalších skutočností vierohodnosť svedka nijako neovplyvňuje. Naopak, je prirodzené a logické, že ak svedok pozoroval neobvyklý jav, ktorý v ňom zanechal určité vnemy a dojmy, mal potrebu sa o tieto podeliť s osobou, ktorej sa skutok priamo týkal. Odvolací súd uvádza, že nezistil žiadne indície o vzájomnej koordinácii výpovedí svedkov, svedkovia o skutku vypovedali od začiatku trestného konania rovnako, skutok opísali konzistentne, logicky, pri opakovaných výpovediach základ skutku nemenili. Ich výpovede potvrdzujú nielen výpovede obžalovaných, ktorí priznali vstup na pozemok, ale aj kamerové záznamy, ktoré skutky zachytávajú. Hodnotiac preto výpovede svedkov z hľadiska vyššie uvedených kritérií odvolací súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bola znížená ich vierohodnosť. Odvolací súd považuje námietky ohľadne rozporuplnosti výpovede svedkov za neopodstatnené, keď drobné odlišnosti v ich výpovediach sa týkajú len okolností pre posúdenie priebehu skutkového deja okrajových. Naopak, podstatné časti ich výpovedí zodpovedajú objektívne zisteným skutočnostiam. K ďalším námietkam obžalovaných odvolací súd uvádza, že podľa ustanovenia § 194 ods. 1 Trestného zákona sa prečinu porušovania domovej slobody dopustí ten „Kto neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo tam neoprávnene zotrvá.“ Objektom tohto trestného činu je domová sloboda zaručená Ústavou SR. Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu, sa skladá z dvoch možností spáchania tohto skutku, v prvom prípade ak páchateľ neoprávnene vnikne do obydlia iného a v druhom prípade ak páchateľ neoprávnene zotrvá v obydlí iného. Z hľadiska formálneho naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu stačí naplnenie jednej z uvedených alternatív. V oboch prípadoch sa však vyžaduje naplnenie znaku obydlia tak, ako je tento znak špecifikovaný v ustanovení § 122 ods. 5 Trestného zákona. Legálna definícia znaku obydlia obsiahnutá v § 122 ods. 5 Trestného zákona ustanovuje, že „trestný čin je spáchaný v obydlí, ak je spáchaný v dome alebo byte iného alebo v iných priestoroch slúžiacich na bývanie vrátane priestorov a pozemkov k nim patriacich, ak sú ako súčasť obydlia uzavreté.“ Z gramatického výkladu ustanovenia § 122 ods. 5 Trestného zákona vyplýva nutnosť kumulatívneho naplnenia dvoch znakov a to, že by malo ísť o pozemok, ktorý je priamo spojený s obydlím, a úplná uzavretosť takéhoto pozemku. Pozemok na to, aby bol považovaný za súčasť obydlia, musí byť uzavretý a viditeľne oddelený od tzv. „vonkajšieho sveta“, teda musí byť zjavné, ktorý pozemok patrí k obydliu iného. Neoprávnené vniknutie do obydlia iného je každé nežiaduce, bez súhlasu alebo proti vôli oprávneného užívateľa uskutočnené vojdenie do obydlia iného, ktorým sa zasahuje do domovej slobody (k tomu porovnaj R 11/1997). Vôľa oprávneného užívateľa môže byť prejavená výslovne alebo konkludentne (k tomu porovnaj R 11/1997). Obžalovaní neboli oprávnenými užívateľmi pozemku poškodenej, nehnuteľnosť nebola v ich vlastníctve, podľa ich informácií mala údajne patriť osobe M., resp. I., ktorú ani nepoznali, preto nemožno mať žiadne pochybnosti o ich vedomosti, že vnikli na pozemok iného. Pozemok patriaci k domu bol pritom riadne oplotený, od vonkajšej cesty bol oddelený múrom a bránou, pričom je evidentné, že toto oplotenie

neplnilo okrasnú, ale primárne zabezpečovaciu funkciu, bránka mala z vonkajšej strane guľu. K námietke obžalovaných, že nevedeli, že ide o súkromný pozemok, odvolací súd uvádza, že nevedomosť o tom, že pozemok je vlastníctvom súkromných osôb, nemožno posudzovať na základe subjektívnych vnemov, ale na základe objektívnych ukazovateľov umožňujúcich vo všeobecnosti danú otázku vyhodnotiť. Ak pozemok poškodených nemal otvorenú bránu s označením vstup voľný, a súčasne sa jednalo o oplotený pozemok v rámci rodinnej zástavby, tak iba absurdnou argumentáciou je možné podporiť záver, že obžalovaní si mysleli, že sa jedná o verejný pozemok slúžiaci na verejné účely. Napokon sami obžalovaní uvádzajú, že išli za osobou I., resp. M. na návštevu, aby sa s ním porozprávali, čo samé osebe jednoznačne nasvedčuje tomu, že išli do jeho obydlia. Okrem toho aj z kamerových záznamov vyplýva, že obžalovaní boli cudzím mužom zachytenom na zázname upozorňovaní, že sa nachádzajú na súkromnom pozemku. Preto námietky obžalovaných neobstoja. Obžalovaní nemali súhlas so vstupom na pozemok, dostali sa tam nezisteným spôsobom, resp. prestrčením ruky cez mrežu a otvorením vstupnej brány z vnútornej strany. Ak obžalovaní uvádzajú, že nemali nesúhlas poškodených so vstupom, a že poškodení neboli doma, tak tieto skutočnosti sú irelevantné, keďže zákon nevyžaduje, aby oprávnený užívateľ, resp. aspoň jeden z nich, aktívne nesúhlas vyjadril, naopak ako nutná podmienka vstupu je súhlas oprávneného užívateľa, a teda nie jeho absencia. Ak súhlas neexistuje, vniknutie je neoprávnené. Aj z výsluchu svedkyne O. pritom vyplýva, že súhlas so vstupom na pozemok obžalovaným neudelila a vyzvala ich, aby na pozemok nevstupovali. Preto je jednoznačne preukázané, že obžalovaní neoprávneným spôsobom zasiahli do domovej slobody iného. Pokiaľ obžalovaní svoju obranu opierali o tvrdenie, že vzhľadom na nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní boli oprávnení domáhať sa ochrany svojich práv vlastnými prostriedkami, odvolací sú takúto argumentáciu nepovažuje za dôvodnú. Ani čl. Ústavy 32 Ústavy Slovenskej republiky, zakotvujúci právo občanov postaviť sa na odpor, nemožno na posudzovaný prípad aplikovať. Uvedené ustanovenie priznáva občanom postaviť sa na odpor iba proti tomu, kto odstraňuje demokratický poriadok základných práv a slobôd, a to len za situácie, ak je činnosť ústavných orgánom a účinné použite zákonných prostriedkov znemožnené. V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by poškodený odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd, ani žeby obžalovaným bolo znemožnené využívať zákonné prostriedky ochrany ich práv. Naopak, samotní obžalovaní opakovane podávali podnety orgánom činným v trestnom konaní, čím potvrdili, že zákonné prostriedky mali k dispozícii a aj ich využívali. Ich nespokojnosť s výsledkom a postupom orgánov činných v trestnom konaní nemožno stotožňovať so stavom, keď je činnosť ústavných orgánov znemožnená v zmysle čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky. Akceptácie obhajoby obžalovaných by viedla k neprípustnému záveru, že každá osoba, ktorá je subjektívne presvedčená o neúčinnosť alebo nesprávnosti postupu orgánov verejnej moci, je oprávnená svojvoľne zasahovať do práv iných osôb. Takýto výklad je nezlučiteľný s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, založeného na ochrane práv prostredníctvom zákonom ustanovených postupov a nie prostredníctvom individuálnej represie či svojpomoci. Aj z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval za potrebné dopĺňať dokazovanie výsluchom svedkov prítomných na pozemku, či pripojením spisov, ktoré obžalovaní navrhli vo svojom odvolaní. V súvislosti s námietkami obžalovaného O.. M. L., že jeho konanie nemohlo spôsobiť u poškodeného dôvodnú obavu o život a zdravie, odvolací súd uvádza, že objektívna stránka trestného činu nebezpečného vyhrážania spočíva vo vyhrážkach páchateľa inej osobe smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou, a to takým spôsobom, že to u takejto osoby môže vzbudiť dôvodnú obavu z ich uskutočnenia. Pri danom prečine vždy treba brať do úvahy okolnosti konkrétneho prípadu, spoločné správanie páchateľa a obete pred spáchaním a po spáchaní činu nevynímajúc. Prihliadať je potrebné aj na to, ako subjektívne pociťuje ujmu ten, voči ktorému vyhrážka smeruje. Na vyvodenie trestnej zodpovednosti za prejednávaný prečin sa obligatórne nevyžaduje reálne fyzické spôsobenie ujmy, avšak musí ísť o vyhrážky alebo iné konanie takej intenzity a kvality, že dôvodne vzbudzujú obavu o život (zdravie) iného, pretože reálne hrozí, že dôjde bezprostredne k ich uskutočneniu. V tejto súvislosti je preto potrebné, aby bolo vyhrážanie starostlivo hodnotené, pretože toto je potrebné dôsledne odlišovať od prejavov, pri ktorých síce boli použité „silné slová“, ale tieto neboli postavené na reálnych základoch, a teda neboli spôsobilé vzbudiť u inej osobe dôvodnú obavu o jej život. Naplnenie vyššie uvedeného možno v prípade poškodeného jednoznačne konštatovať, keďže slová prednesené obžalovaným O.. M. L. sú vyhrážkami, ktoré má na mysli konštrukcia skutkovej podstaty

trestného činu nebezpečného vyhrážania, a je nepochybné, že tieto mohli u poškodeného vzbudiť dôvodnú obavu o život a zdravie. Poškodený obžalovaného vôbec nepoznal, a napriek tomu sa obžalovaný opakovane dostal do jeho obydlia spolu s ďalšími jemu neznámymi osobami, opakovane v priebehu viacerých dní predniesol slová, ktoré boli zverejnené na internete, a to s agresivitou, ktorá nedávala žiadny dôvod poškodenému slová obžalovaného podceniť alebo ich hodnotiť ako „silné reči.“ Tieto slová mali zároveň taký následok, že poškodený vyhrážky oznámil na polícii, a teda takýmto vyhrážkam pripisoval reálnu hrozbu, nainštaloval si kamerové zariadenie, bál sa chodiť aj do potravín a radšej sa zdržiaval iba doma. K návrhu obžalovaného ohľadne doplnenia dokazovania znaleckým posudkom, ktorým by preskúmal, či výroky obžalovaného zachytené na záznamoch spĺňajú zákonnú hranicu nebezpečného vyhrážania, odvolací súd uvádza, že posúdenie, či konkrétne konanie napĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je právnou otázkou, a preto nemôže byť predmetom znaleckého dokazovania. Správne preto súd prvého stupňa konštatoval, že obžalovaní O.. M. L. a Q. L. naplnili v bodoch 1) až 3) všetky znaky skutkovej podstaty prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona, nakoľko spoločným konaním neoprávnene vnikli do obydlia iného a tento čin spáchali najmenej s dvoma osobami. Kvalifikačným znakom uvedeným v § 194 ods. 2 písm. c) je spáchanie trestného činu porušovania domovej slobody najmenej s dvoma osobami. Pod pojmom „najmenej s dvoma osobami" je potrebné rozumieť, že na spáchaní trestného činu sa podieľal páchateľ a okrem páchateľa ešte aspoň dve osoby, t. j. spolu tri osoby. Spravidla pôjde o formu spolupáchateľstva alebo účastníctva. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že obžalovaní O.. M. L. a Q. L., t. j. každý z nich, sa dopustili stíhaného skutku najmenej s ďalšími dvomi osobami, t. j. s druhým obžalovaným a obžalovaným B. C., čo vyplýva nielen z výpovedí obžalovaných, ale aj z prehratých obrazovo - zvukových záznamov. I napriek tomu, že o vine spoluobžalovaného B. C. nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté, odvolací súd túto otázku, ktorá je základom posudzovania ich viny podľa § 194 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, posúdil ako predbežnú otázku, keďže túto otázku je povinný posúdiť nielen v prípade, ak právoplatné rozhodnutie o vine ďalšej osoby existuje, ale aj v prípade ak takého rozhodnutia niet (viď R 53/1976-III. a R 10/1982-I). Zároveň obžalovaný O.. M. L. v bodoch 1) až 4) naplnil aj znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona, keďže sa inému vyhrážal ťažkou ujmou na zdraví takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu a taký čin spáchal verejne. Súd prvého stupňa konkrétne odôvodnil, prečo je závažnosť konania obžalovaných vyššia ako nepatrná, a odvolací súd pri skúmaní závažnosti skutku v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona dospel k rovnakému záveru. Odvolací súd dopĺňa, že spôsob vykonania činu obžalovanými O.. M. L. a Q. L. v zmysle opakovaného neoprávneného vstupu do obydlia poškodených, priamy úmysel nadväzujúci na riadne uváženie obžalovaných o tom, že vstupujú neoprávnene do obydlia iného, pričom túto osobu ani nepoznali, na čo sa vopred pripravili, svoje konanie aj zaznamenávali a zverejnili, a pohnútka páchateľov spočívajúca v tom, že bez zreteľa na následky pre poškodeného, ktorého ani nepoznali a z ich konania mal obavu, sú v kumulácii tými dôvodmi, pre ktoré nie je závažnosť konania obžalovaných nepatrná. Rovnako konanie obžalovaného O.. M. L. spočívajúce v opakovanom cielenom útoku voči poškodenému, o ktorom sa bez akýchkoľvek preukázaných dôvodov domnieval, že ide o osobu M., resp. I., pričom verbálny útok voči poškodenému mal zjavne stupňujúcu sa tendenciu, keďže vyhrážky fyzickou likvidáciou stupňovali, odôvodňujú, že ide o prečin, a nielen o priestupok, pretože vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku, závažnosť skutku je vyššia ako nepatrná. Hodnotiace úvahy súdu prvého stupňa uspokojivo pokryli otázky týkajúce sa závažnosti skutkov nastolené v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Odvolací súd preto konštatuje, že skutkový stav bol zistený bez rozumných pochybností, pričom v žiadnom z bodov obžaloby nemožno prijať záver, že skutky nie sú trestnými činmi. Odvolací súd preto k otázke viny obžalovaných O.. M. L. a Q. L. uzatvára, že nezistil žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku v tejto časti, pretože výrok o vine zodpovedá vykonanému dokazovaniu a je v súlade so zákonom.

Pokiaľ obžalovaní namietali postup orgánov činných v trestnom konaní pri ich zadržaní, tak okolnosti, za ktorých k zadržaniu obžalovaných došlo, boli relevantné predovšetkým pri rozhodovaní o trvaní obmedzenia ich osobnej osoby a o návrhu prokurátora na vzatie obžalovaných do väzby. Tieto okolnosti boli posudzované sudcom pre prípravné konanie, pričom žiadne pochybenia zistené neboli. Ani odvolací súd žiadne pochybenia nezistil. Obžalovaní boli obmedzení na osobnej slobode dňa 01.11.2020 o 20:40 hod., pričom zo zápisníc o zadržaní vyplýva, že v nich boli uvedené aj dôvody ich zadržania. Zápisnica o zadržaní bola podpísaná aj obvineným Q. L., a skutočnosť, že obvinený O.. M. L. ju odmietol podpísať neznamená, že s dôvodmi zadržania nebol oboznámený. Dňa 01.11.2020 im bolo doručené aj uznesenie o vznesení obvinenia a toho istého dňa boli aj vypočutí v postavení obvineného. Pokiaľ obžalovaní namietajú, že boli následne vypočutí v neprítomnosti obhajcu, tak zo zápisníc o výsluchu obvinených zo dňa 01.11.2020 vyplýva, že ani jeden z obžalovaných si obhajcu nezvolil, ani nepožiadal o ustanovenie obhajcu. Ustanovenie obhajcu prichádza do úvahy len za splnenia zákonných podmienok, najmä ak ide o prípade povinnej obhajoby alebo ak sú splnené podmienky na ustanovenie obhajcu z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov obvineného a obvinený o to požiada spôsobom predpokladaným zákonom. V čase vykonania tohto procesného úkonu nešlo o prípad povinnej obhajoby podľa Trestného poriadku a obžalovaní nepožiadali o ustanovenie obhajcu z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Právo na obhajobu zahŕňa aj možnosť zvoliť si obhajcu a za podmienok ustanovených zákonom požiadať o jeho ustanovenie. Nič objektívneho charakteru obžalovaným nebránilo, aby si obhajcu pred výsluchom zvolili, a vtedy by boli orgány činné v trestnom konaní povinní umožniť obhajcovi zúčastniť sa nariadených úkonov trestného konania. K takejto situácii však nedošlo. K námietke obžalovaných, že v prípravnom konaní vypovedali pod nátlakom odvolací súd uvádza, že na ich výpovediach primárne uznanie viny nestojí, ale najmä, z ich výpovedí obsahovo vyplýva, že trestnosť konania popierajú, toto pseudoracionálne vysvetľujú a teda sa primerane obhajujú, čo logicky nekorešponduje s tým, že by boli k takejto výpovedi vyšetrovateľom PZ nútení. Uvedené platí o to viac, že obdobným spôsobom obžalovaní vypovedali aj na hlavnom pojednávaní, vo vzťahu ku ktorému obvinenia z nátlaku nevznášali. Preto odvolací súd nezistil, že by v prípravnom konaní došlo k takej procesnej vade, ktorá by mala za následok nezákonnosť vykonaných dôkazov alebo ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť a správnosť napadnutého rozsudku. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. Súd prvého stupňa k výroku o treste vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, z ktorých relevantnými dôkazmi sú odpis z registra trestov a výpis z ústrednej evidencie priestupkov obžalovaných. Z týchto vyplýva, že obžalovaný O.. M. L. má v registri trestov tri záznamy, prvý záznam je podmienečné zastavenie trestného stíhania, druhý záznam je odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T/94/2008 zo dňa 07.09.2012 pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a prečin

poručovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 roky a probačným dohľadom. Posledný záznam je odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T/135/2013 zo dňa 18.11.2013 pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 rok. Na obžalovaného sa hľadí, akoby nebol odsúdený. Obžalovaný O.. M. L. sa okrem dopravných priestupkov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, dopustil troch priestupkov proti verejnému poriadku a troch priestupkov proti zhromažďovaciemu právu. Obžalovaný Q. L. bol doposiaľ dva krát súdne trestaný, v prvom prípade ide o odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T/94/2008 zo dňa 07.09.2012 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a prečin poručovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 roky a probačným dohľadom. V druhom prípade ide o odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11T/8/2021 zo dňa 07.07.2021 pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 rok. Na obžalovaného sa hľadí, akoby nebol odsúdený. Obžalovaný Q. L. sa okrem dopravných priestupkov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, dopustil priestupku proti verejnému poriadku a priestupku proti zhromažďovaciemu právu. Správne súd prvého stupňa u obžalovaného Q. L. nezistil žiadne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti a u obžalovaného O.. M. L. správne zistil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, spočívajúcu v spáchaní viacerých trestných činov a absenciu poľahčujúcich okolností. V súlade so zákonom tiež ukladal obžalovanému O.. M. L. úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný spáchal viac trestných činov, ktoré sú prečinmi. Správne použil aj ustanovenie prísnejšieho zo zbiehajúcich trestných činov, ktorým je § 194 ods. 2 Trestného zákona. Odvolací súd sa však nestotožnil s druhom uloženého trestu, navyše za situácie, kedy úvahy, ktoré viedli súd prvého stupňa k uloženiu peňažného trestu obžalovaným nie sú dostatočne odôvodnené, sú nezrozumiteľné a nelogické. Pri voľbe druhu trestu súd prvého stupňa poukazoval na to, že sa na obžalovaných hľadí, akoby neboli odsúdení, sú zamestnaní, že počas probácie neboli vo vzťahu k nim zaznamenané žiadne vážne problémy, či narušenia a na odstup času. Z jeho úvah však nevyplýva, z akého dôvodu dospel k záveru, že peňažný trest dostatočne postihne obžalovaných a súčasne ich motivuje do budúcna k tomu, aby sa vyvarovali trestnej činnosti, keď ich doposiaľ k uvedenému nemotivoval ani opakovane ukladaný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu. Súd prvého stupňa vôbec nevysvetli, prečo práve za tejto situácie peňažný trest naplní účel trestu deklarovaný v § 34 ods. 1 Trestného zákona. Úplne tiež abstrahoval od kritérií určených zákonom v citovaných ustanoveniach. Peňažný trest podľa názoru odvolacieho súdu vôbec nezohľadňuje možnosti nápravy obžalovaných, ktoré sú vzhľadom na ich predchádzajúcu trestnú činnosť, a to aj rovnakého druhu, menej priaznivé. Trestný čin obžalovaných nebol ojedinelým excesom v riadnom spôsobe života, v minulosti sa dopustili nielen násilných trestných činov, ale aj obdobného konania a napriek tomu, že ide o odsúdenia zahladené, z hľadiska možností nápravy obžalovaných uvedené nemožno ignorovať. Rovnako nemožno ignorovať aj ich protiprávnu činnosť, za ktorú boli opakovane priestupkovo postihnutí. Peňažný trest tiež nezohľadňuje okolnosti spáchania trestného činu a následok, ktorý sa prejavil u poškodených traumatizujúcim spôsobom, na čo iste odstup času nemal nijaký vplyv. Odvolací súd považuje konanie obžalovaných za neprijateľné a nemorálne, a preto ukladanie alternatívneho trestu vôbec nebolo na mieste, naopak žiaduce bolo po určitý čas monitorovať ich správanie z hľadiska súladu so zákonom. Pre nedostatok odvolania prokurátora však nebolo možné pred odvolacím súdom trest sprísňovať, pretože odvolanie podali len obžalovaní (zákaz reformationis in peius). Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné, ale najmä dôvodné, na podklade odvolania obžalovaných meniť výrok o treste ani v prospech obžalovaných. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky obžalovaných O.. M. L. a Q. L. ako neopodstatnené, a ich odvolania podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.