Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/92/2025 z 26. 8. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4Co/92/2025 1222204679 26. 08. 2026 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2026:1222204679.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Anny Kašajovej a JUDr. Rastislava Žiga v právnej veci žalobcov: 1/ Z. O. S.., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom K. H. XXX/XX, XXX XX E. G., štátny občan SR, 2/ G. Ď., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom I. Q. XX, XXX XX H., štátny občan SR, 3/ K. O., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom K. H. XXX/XX, XXX XX E. G., štátny občan SR, všetci v zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 51, Bratislava, proti žalovanej: Union poisťovňa, a.s., IČO: 31 322 051, so sídlom Karadžičova 10, 813 60 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolania žalobcov a žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13. februára 2025 č. k. B2-9C/62/2022-175 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celosti p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1 až 3 každému sumu 10.000 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, vo zvyšku žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali proti žalovanej samostatne zaplatenia po 35.000 eur, zamietol, taktiež v časti o zaplatenie úrokov z omeškania žalobu zamietol, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1 až 3 náhradu trov konania v rozsahu 100 % a taktiež žalovanej uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike prostredníctvom Mestského súdu Bratislava IV súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 1.000 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, všetko titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov spôsobenej im dopravnou nehodou zavinenou vodičom povinne zmluvne poisteným u žalovanej. 2. Vychádzal zo žaloby žalobcov, ktorou sa proti žalovanej domáhali každý samostatne náhrady nemajetkovej ujmy vo výške po 35.000 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania, v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 19.10.2021 a následnou smrťou Z. O. N., narodeného XX.XX.XXXX, ktorý bol otcom žalobcov. Skutkovo bola žaloba odôvodnená tým, že dopravnú nehodu spôsobil Z. Š. ako vodič motorového vozidla s EČV: J. XXXLM, ktoré bolo v tom čase povinne zmluvne poistené u žalovanej. Žalobcovia v žalobe poukázali na uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom zo dňa 31.03.2022 pod ČVS: ORP- 356/1- VYS-ZH-2021, ktorým bolo voči vodičovi vznesené obvinenie. Každý zo žalobcov si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35.000 eur s úrokmi z omeškania a náhradu trov konania. Žalobcovia uviedli, že smrťou nebohého Z. O.J. N. došlo k nezvratnému zásahu do súkromia žalobcov, preto sa v súlade s ustanovením § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) žalobcovia v 1., 2. a 3. rade domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- eur každý, vzhľadom na intenzitu ich vzťahu.

3. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila tak, že požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy považovala za neprimeranú. Uviedla, že platná právna úprava neustanovuje výšku nemajetkovej ujmy, túto určuje len súd. Z hľadiska právnej istoty však súdne rozhodnutia nemôžu byť „prekvapivé“ a priznávaná výška má byť pre povinnú stranu predvídateľná. Výška priznanej nemajetkovej ujmy musí byť primeraná, pričom rozhodujúca je závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Výška nemajetkovej ujmy by mala vychádzať z detailného dokazovania vzťahov medzi príbuznými a zomrelými, pričom by sa mala skúmať najmä intenzita ich vzťahu, vek zomrelých a pozostalých, existenčná závislosť na zomrelých, postoj škodcu, miera jeho zavinenia pod. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na to, že žalobcovia v žalobe nijakým spôsobom nezdôvodnili uplatnený nárok. Opis zásahu do osobnostných práv žalobcov je podľa nej len všeobecný, uplatniteľný takmer pre každý prípad smrteľnej dopravnej nehody. Žalovaná poukázala aj na skutočnosť, že žalobcovia už neboli nezaopatrenými deťmi a nijako neboli finančne závislí na otcovi. Žalovaná uviedla, že chápe, že prísť o rodiča v ktoromkoľvek veku je pre deti traumatizujúce a táto trauma môže byť znásobená náhlou a tragickou smrťou, ale to nie je dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške. Súd musí pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť na zásadu proporcionality a priznaná suma musí byť vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu primeraná. V súvislosti s námietkou o neprimeranosti uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná predložila konajúcemu súdu prehľad rozhodnutí súdov vo veci náhrady za ujmu spôsobenú v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, ktorého autorom je Z.. V. Š., predseda Okresného súdu v Prievidzi, autor článku Náhrada nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) I. a II. časť, publikovaného v Bulletine slovenskej advokácie, r. 2017 a ktorý problematiku prednáša aj na Justičnej akadémii. Taktiež žalovaná poukázala na aktuálnejšie rozhodnutia v obdobných veciach: rozhodnutie Krajského súdu Žilina zo dňa 30.06.2020, sp. zn. 5Co/16/2020. Je podľa žalovanej zrejmé, že výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcami nezodpovedá zásade proporcionality, ktorú je v tomto prípade potrebné aplikovať. Žalovaná uviedla, že po doplnení všetkých okolností predmetného prípadu, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie o podstate a výške uplatneného nároku, je pripravená prehodnotiť prvotne ponúknuté finančné zadosťučinenie vo výške 3000,- eur pre každého žalobcu, ak sa preukážu skutočnosti, ktoré odôvodňujú priznanie vyššej nemajetkovej umy, ale požadovaná suma vo výške 35.000,- eur pre každého žalobcu je podľa nej zjavne neprimeraná a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou. 4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním skutkový stav zhodný so skutkovými tvrdeniami žalobcov, ktorí sú plnoletými deťmi zomrelého Z. O. N.F., narodeného XX.X.XXXX, ktorý zomrel pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 19.10.2021. Žalobca v 1. rade uviedol, že s nebohým otcom žil v rodičovskom dome. Ich vzťah charakterizoval ako veľmi dobrý, robili spolu na oprave domu, bez otca je dom prázdny, chýba mu. Žalobkyňa v rade 2. uviedla, že žije sama so svojou rodinou, avšak s nebohým otcom sa často navštevovali. Mala s otcom už od malička veľmi dobrý vzťah, trávili spolu veľa času. Žalobca v 3. rade uviedol, že s otcom mali nadštandardne dobrý vzťah, trávili spolu veľa času. Žalobca v 3. rade žije sám, pracuje v zahraničí, 3 týždne je preč, 1 týždeň je doma. 5. Súd prvej inštancie na mal základe vykonaného dokazovania za jednoznačne preukázané, že v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 19.10.2021 došlo k usmrteniu Z. O. N., narodeného XX.XX.XXXX, ktorý bol otcom žalobcov. Dopravnú nehodu spôsobil Z. Š.Y. ako vodič motorového vozidla s EČV: J. XXXLM, ktoré bolo v tom čase povinne zmluvne poistené u žalovanej. Žalobcovia v žalobe poukázali na uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom zo dňa 31.03.2022 pod ČVS: ORP- 356/1-VYS-ZH-2021, ktorým bolo voči vodičovi vznesené obvinenie. Rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom zo dňa 28.11.2023 sp. zn. 5T/8/2023-797 bol obžalovaný Z. Š. uznaný za vinného z prečinu usmrtenia a ublíženia na zdraví a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmera 3 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov. Zároveň mu bol uložený probačný dohľad a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 3 roky. 6. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 13 ods. 1, 2 OZ, § 427 ods. 1 a 2 OZ, § 1 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZP“), § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona o PZP a § 15 ods. 1 zákona o PZP. 7. Uviedol, že v danej veci žalovaná nespochybnila základ uplatneného nároku žalobcov ani svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Namietala, že žalobcovia nijakým spôsobom nezdôvodnili uplatnený nárok,

opis zásahu do osobnostných práv žalobcov je podľa nej len všeobecný, uplatniteľný takmer pre každý prípad smrteľnej dopravnej nehody. Žalovaná spochybnila výšku uplatnených nárokov žalobcov ako aj uplatnený nárok na náhradu trov konania. 8. Konštatoval, že otázka zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú pri dopravnej nehode bola judikovaná aj Súdnym dvorom Európskej únie, a to rozsudkami vo veci Haasová C-22/12 a vo veci Drozdovs C-277/12. Rozsudkami bola riešená prejudiciálna otázka položená Krajským súdom v Prešove týkajúca sa len náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so zodpovednosťou za škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa týchto rozsudkov pod pojmom ujma na zdraví je potrebné rozumieť akúkoľvek ujmu, ak jej náhrada vyplýva zo zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Súdny dvor dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho práva, ergo povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. 9. V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcami a nebohým existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, pričom porušením práva na jeho život došlo k neoprávnenému zásahu do práv na súkromie žalobcov. Následky sú trvalé a neodstrániteľné. Bola narušená celistvosť rodiny, žalobcovia v 1., 2. a 3. rade prišli náhle o otca. Následky sú nezvratné a strata jedného člena rodiny je objektívne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny, najviac ale tých najbližších, ktoré si následky v dôsledku spôsobenej traumy, ochudobnenia v citovom živote, strate zázemia, či pocitu domova, nesú so sebou po celý svoj život. Pri posudzovaní predmetnej veci súd prvej inštancie vychádzal z nepochybnej skutočnosti, že už samotná strata blízkeho človeka znamená pre pozostalých, a to hlavne najbližšiu rodinu, značnú ujmu, teda v zmysle § 13 OZ zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom v tomto prípade, tak ako vo väčšine takýchto prípadov, nie je dostatočné morálne zadosťučinenie a je na mieste poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uviedol, že samozrejme súd v takomto prípade prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď aktuálne platná právna úprava nestanovuje žiadne medze pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak táto musí byť v rámci voľnej úvahy súdu v súlade s princípom spravodlivosti a je potrebné pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. 10. Podľa súdu prvej inštancie k otázke, komu patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch Najvyšší súd SR v rozhodnutí 5Cdo/265/2009 z 17.2.2011 okrem formulácie všeobecných kritérií naznačil, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy patrí len najbližším príbuzným, manželovi a deťom, a ak ich niet, rodičom. Na druhej strane však Najvyšším súdom SR formulované všeobecné kritéria vedú k tomu, že okruh oprávnených osôb možno rozšíriť a náhradu nemajetkovej ujmy priznať i v širšom, bližšie nekonkretizovanom okruhu príbuzných osôb. Je vecou úvahy súdu, akého okruhu osôb sa má vyššie uvedené odškodnenie týkať. Aj z judikatúry možno vysledovať, že by to mali byť iba osoby, ktoré boli so zomrelým pred jeho smrťou vo veľmi úzkych rodinných, ekonomických a spoločenských väzbách. Medzi také osoby v závislosti od konkrétnych okolností spočívajúcich na vzťahových väzbách, forme spolunažívania a zdieľania súkromia v tej-ktorej rodine, ktoré treba naozaj citlivo posúdiť, môžu patriť aj súrodenci, starí rodičia, vnúčatá alebo iná blízka osoba zomrelého. 11. S poukazom na uvedený okruh potenciálnych poškodených, ktorým môže patriť právo na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie pri zvážení konkrétnych okolností v tomto prípade dospel k záveru, že všetci žalobcovia spĺňajú istú formu bližšieho, užšieho vzťahu k zosnulému odôvodňujúcu priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z dokazovania vyvodil, že dôsledky smrti otca sú u všetkých žalobcov závažnou ujmou. Ako rodina, boli súdržní, aktívne si užívali voľný čas, spoločné chvíle, navzájom si pomáhali a mali spoločné plány. Mal za nesporné, že násilná smrť otca poznačila žalobcov po psychickej stránke na celý život. Žalobcovia pociťujú pre jeho stratu prenikavú duševnú bolesť, nikdy sa nezmiernia s jeho úmrtím, pričom z ich života sa vytratila osoba poskytujúca oporu v každodenných situáciách.

12. Súd prvej inštancie zdôraznil, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, pretože žiadna suma súdom priznaná nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu na to, aby nahradila život človeka. Jej účelom a zmyslom je zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, táto má umožniť tzv. „citové obveselenie“. Nemá byť zábezpekou, zdrojom obživy, ani náhradou príjmu (nejde o náhradu za vdovský dôchodok, sirotské a podobne). Pri smrti blízkej osoby žiadna suma, ani vysoká, ani nízka, nemôže byť dostačujúcim ekvivalentným prostriedkom ochrany osobnosti. Napriek tomu súd musí na základe určitých objektivizovateľných kritérií určiť jej primeranú výšku. 13. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy aplikoval voľnú úvahu, pričom vychádzal z okolností daného prípadu. Mal za preukázané, že úmrtím otca žalobcov v dôsledku dopravnej nehody došlo k pretrhnutiu úzkych rodinných väzieb, čo predstavuje zásah do práva žalobcov na súkromný a rodinný život. Žalobcom bola spôsobená trvalá a neodstrániteľná ujma, pretože zosnulý už nebude členom tejto rodiny, došlo k nenapraviteľnej ujme, ktorú považoval za možné zmierniť len priznaním peňažnej satisfakcie. Vyhodnotil, že u žalobcov nepochybne došlo k zásahu do ich práva na súkromie, ktoré zahŕňa právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, a do práva na súkromný a rodinný život. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol predovšetkým na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Označil za nepochybné, že morálne zadosťučinenie, vrátane odsúdenia vinníka dopravnej nehody v trestnom konaní za daných okolností nie je postačujúce, a je teda prípustné priznať žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ, pričom výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy musí odzrkadľovať konkrétne preukázané okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, medzi ktoré možno zaradiť aj intenzitu kontaktu so zomrelým, finančnú odkázanosť pozostalých na príjme zosnulého a pod. Podľa názoru súdu prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške určenej napadnutým rozsudkom je adekvátna okolnostiam prejednávaného prípadu a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v iných porovnateľných prípadoch. Nebohý otec žalobcov mal v čase nehody 68 rokov. Žalobcovia sú dospelými deťmi zomrelého, v čase jeho smrti neboli na neho odkázaní výživou. Smrť otca nepriaznivo zasiahla do emocionálneho života žalobcov. 14. Zhrnul, že žalobcovia v 1., 2. a 3. rade požadovali náhradu nemajetkovej ujmy každý vo výške 35.000,- eur. Súd prvej inštancie zohľadňujúc vek zosnulého v čase nehody, osamostatnenia sa žalobcov, intenzitu vzťahov medzi žalobcami a nebohým otcom dospel pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy k sume 10.000,- eur pre každého zo žalobcov. Táto suma podľa názoru súdu prvej inštancie zohľadňuje všetky relevantné kritéria, ktorými sa pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy riadil, pričom tiež prihliadal na skutočnosť, že žalobcovia neboli hmotne odkázaní na zosnulého, avšak nemožno im uprieť, že im zosnulý mohol byť oporou v ďalšom živote. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti a ustálenú súdnu prax považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,eur pre každého zo žalobcov, preto titulom náhrady nemajetkovej ujmy priznal každému zo žalobcov sumu 10.000,- eur a vo zvyšku žalobu zamietol. 15. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. V uznesení najvyššieho súdu z 30. júna 2022 sp. zn. 7Cdo/73/2021 k otázke výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy najvyšší súd uviedol, že ,,je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej konkrétnej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP je zo širších hľadísk to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky, akou je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť.“ 16. Z judikátu R 29/2001 vyvodil právnu vetu v znení: „Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky musí súd prihliadať aj na okolnosti, za ktorých

došlo k porušeniu práva. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.“ 17. Konštatoval, že v uznesení najvyššieho súdu z 31. marca 2022 sp. zn. 7Cdo/252/2021, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2022 najvyšší súd prijatím judikátu pod R 3/2022 v znení prvej vety judikoval ,,právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2 OZ) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.“ 18. Napokon rozsudkom najvyššieho súdu z 26. augusta 2024 sp. zn. 7Cdo/103/2023, ktorý bol prijatý ako judikát (R) na občianskoprávnom kolégiu najvyššieho súdu dňa 27. novembra 2024, najvyšší súd judikoval prijatím právnej vety v znení: „Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, resp. zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov).“ 19. Súd prvej inštancie vychádzal z vyššie prezentovaných právnych záverov vyplývajúcich z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, preto na ne v celom rozsahu odkázal, pretože sú podľa neho plne aplikovateľné aj v danom spore. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov vo výške 10.000,- eur je primeraná s prihliadnutím na individuálne skutkové okolnosti v danom spore. Závery súdu prvej inštancie v tomto smere sú výsledkom komplexného posúdenia a vyhodnotenia skutkových okolností preskúmavanej veci v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z § 191 CSP. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery súd prvej inštancie vo zvyšku uplatneného nároku žalobu žalobcov zamietol. 20. Pripomenul, že žalobcovia si podanou žalobou okrem samotnej istiny uplatnili aj úrok z omeškania, a to vo výške 5,5 % ročne odo dňa 30.07.2022. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.1998, sp. zn. 1Co 15/97, ako aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 6Cdo/185/2011, povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, keď až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania. S prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že žalobcovia nemajú právny nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, preto súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. 21. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že všetci žalobcovia boli v základe nároku plne úspešní a rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy súdu, preto podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z im prisúdených súm. 22. V zmysle ustanovení § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. i), § 7 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v spojení s položkou 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov zaviazal žalovanú zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 1.000,- eur (100,- eur + 3 % z 30.000,- eur ), keď vychádzal z úspechu žalobcov v konaní, ktorý predstavoval 100 %. 23. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v zákonnej lehote odvolanie v rozsahu zamietajúceho výroku ohľadom istiny a výroku o zamietnutí žaloby v časti príslušenstva, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie podľa nich dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, a rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa nich vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobcovia sa domáhajú, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcom prizná plnú náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcovia sa nestotožnili s názorom Mestského súdu Bratislava IV v sume priznanej finančnej satisfakcie za utrpenú nemajetkovú ujmu spôsobenú usmrtením Z. O. N., nar. XX.X.XXXX (ďalej len „Z.. O. N..“ alebo „zosnulý“). Priznanú majetkovú kompenzáciu nepovažujú za takú, ktorá by zodpovedala naplneniu požiadavky spravodlivej súdnej ochrany. Súd prvej inštancie podľa nich nedostatočným spôsobom zhodnotil intenzitu vzťahov žalobcov k ich otcovi a peňažnú satisfakciu poskytol v neadekvátnej výške. Mali za preukázané, že zavinené usmrtenie blízkej osoby je jedným z najzávažnejších zásahov do

rodinnej a citovej sféry, ktorý prezumuje jeho výraznú intenzitu. Uviedli, že k usmrteniu Z.. O.J. N.. došlo nezodpovednou jazdou vodiča motorového vozidla Z. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. X. XXX/XX, Y. J., ktorý bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 28.11.2023, sp. zn. 5T/8/2023 za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „TZ“) s poukazom na § 138 písm. h) TZ a za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) TZ s poukazom na § 138 písm. h) TZ. Úmrtie rodinného príslušníka negatívne zasiahlo všetkých žalobcov v emočnej sfére. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy vyvodili najmä zo skutočnosti, že neočakávané usmrtenie blízkej osoby spôsobilo u žalobcov doživotnú a ničím nenapraviteľnú stratu. Úmrtím najbližšej osoby došlo k deštrukcii najcitlivejších interpersonálnych väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov. Intenzita vzťahov žalobcov k Z.. O. N.. vzhľadom na ich trvanie a vytvorenie osobitných citových väzieb bola na najvyššej možnej úrovni ľudskej blízkosti, pričom každý deň pociťujú silné duševné trápenie. 24. V konaní pred súdom prvej inštancie mali žalobcovia za osvedčené, že v dôsledku prerušenia silného rodinného puta zažívajú zmes negatívnych pocitov, ktoré sa v nich stále opakujú. U žalobcu v I. rade nastalo po dopravnej nehode závažné zhoršenie jeho zdravotného stavu. Okrem vlastného množstva problémov mu pribudla strata blízkeho človeka, s ktorým navyše žil v spoločnej domácnosti. Po psychickej stránke sa s tým dodnes vyrovnáva veľmi ťažko. Žalobkyňa v II. rade a jej dve maloleté dcéry zo svojim starým otcom (zosnulým) trávili množstvo voľného času. Chodievali ho pravidelne navštevovať, plánovali rôzne aktivity. Pre žalobkyňu v II. rade bol jej „opornou barlou“, na ktorú sa mohla vždy spoľahnúť. Pocit, že tu niekto pre Vás vždy bol, je a bude nenahraditeľný. Dňom osudnej dopravnej nehody jej bol, rovnako ako jej bratom (žalobcom v II. a III. rade), tento pocit navždy, nenávratné zobratý. Žalobca v III. rade vždy k pozostalému vzhliadal, za všetko čo ho naučil, za to kým bol, pozostalý mu celý jeho život pomáhal, vedel sa naňho spoľahnúť. Často spolu trávili čas ako otec so synom v altánku na dome, viedli dlhé rozhovorili, pričom to bola ich obľúbená aktivita. Nestotožnili sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že: „(...) priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške určenej súdom je adekvátna okolnostiam prejednávaného prípadu a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v iných porovnateľných prípadoch.“, a to ako z dôvodu jedinečnosti vzťahov medzi žalobcami a zosnulým, tak z dôvodu výšky priznaného odškodnenia pri zásahu do iných Ústavou SR garantovaných práv. Ústava SR v článku 12 ods. 1 odkazuje na ľudskú dôstojnosť ako na základné filozofické východisko všetkých ľudských práv. Z vyššie uvedeného je podľa nich zreteľné, že ľudská dôstojnosť prežaruje cez všetky ľudské práva, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o zákaz mučenia, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu v zmysle čl. 16 ods. 2 Ústavy SR alebo o právo na súkromný a rodinný život v zmysle čl. 19 Ústavy SR. Pre porovnanie priznávania náhrady nemajetkovej ujmy uviedli recentný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Adamčo proti Slovenskej republike (č. 2) zo dňa 12.12.2024, č. sťažností 55792/20, 35253/21 a 41955/22. Pán Adamčo bol odsúdený za závažnú trestnú činnosť a svoj trest si odpykáva v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody v Slovenskej republike. Počas odpykávania svojho trestu bol opakovane podrobovaný osobným prehliadkam (a z dôvodu právnej kvalifikácie skutku aj prísnejším osobným prehliadkam), ktoré zahrňovali vyzlečenie donaha a vykonanie drepu. Tieto prehliadky boli vykonávané „sporadicky“ či „rutinne“ pri každom premiestnení väzňa z jedného ústavu na výkon trestu odňatia slobody do druhého, resp. z ústavu na výkon trestu odňatia slobody na súdne pojednávanie a späť. Takýto prístup k vykonávaniu osobných prehliadok u väzňov bol kritizovaný ako medzinárodnými organizáciami, tak samotným ESĽP v predmetnom rozhodnutí. ESĽP vyslovil na základe opakujúcich sa (neodôvodnených) osobných prehliadok porušenie práva na zákaz mučenia, ľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu v zmysle čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“), pričom v zmysle výroku č. 7 priznal sťažovateľovi 20 000,- EUR z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku framipek s.r.o. a AGRORACIO Senica a.s. proti Slovenskej republike priznal sťažovateľom (obchodným spoločnostiam) za vzniknuté prieťahy náhradu nemajetkovej ujmy v sume 7.300,- EUR a 6.400,- EUR, t. j. v obdobnej výške, ako tomu je v prípade žalobcov. Rešpektujúc rovnosť všetkých ľudských práv (a fakt, že neexistuje „rebríček“ hodnoty ľudských práv navzájom) upriamili pozornosť na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie. Uviedli, že v prípade žalobcov ide o doživotnú traumu, ktorá im bola spôsobená cudzím konaním, pričom sa zároveň z pohľadu sekundárnych obetí jedná o najvyšší možný zásah do ich ako EDĽP tak Ústavou SR garantovaných práv. Postup súdu, ktorý k takýmto nárokom pristupuje bez hlbokej a detailnej analýzy individuálnych okolností každého zo žalobcov nepovažovali za správny. Pri takto závažnom zásahu do ľudských práv nie je podľa nich priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v sume 10.000,- EUR ústavnoprávne udržateľná. Ak ESĽP priznáva za zásah do ľudskej dôstojnosti cez čl. 3 EDĽP 20.000,-

EUR z dôvodu predmetných osobných prehliadok, neuspokojili sa s priznanou peňažnou satisfakciou priznanou žalobcom. Rovnako ako rozhodovacia činnosť ESĽP prechádza vývojom, či už v oblasti rozsahu ľudských práv alebo pri priznávaní peňažnej satisfakcie, musí sa tento vývoj podľa nich týkať aj rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky. Pri porovnaní závažnosti zásahu do toho-ktorého ľudské práva, tak podľa nich niet pochýb, že v prípade vo veci samej sa jedná o závažnejší zásah ako v prípade pána Adamča (o čom svedčí aj podradenie konania štátu pod neľudské zaobchádzanie a nie mučenie), teda aj samotná náhrada nemajetkovej ujmy by tejto skutočnosti mala byť odzrkadlená. Domnievajú sa, že prezentované skutočnosti odôvodňujú náhradu nemajetkovej ujmy až do výšky 35.000,- EUR. Súd prvej inštancie podľa nich nedostatočne zhodnotil závažnosť nemajetkovej ujmy a poskytol žalobcom peňažnú satisfakciu v neprimeranej (neadekvátnej) výške. Žalobcovia naopak považujú výšku žalovaných nárokov za plne primeranú. Na preukázanie primeranosti výšky žalobcami uplatnených súm (každý zo žalobcov v sume 35.000,- EUR) poukázali na stanovisko Výskumného ústavu dopravného, a.s. Žilina zo dňa 30.11.2012, v ktorom sa vyčíslila hodnota ľudského života na sumu 332.144,- EUR. Podľa právneho predpisu Českej republiky (a jeho ustanovení), konkrétne podľa § 2959 zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník v znení neskorších predpisov (ďalej len „COZ“): „Pri usmrcení nebo zvlášť závažném ublížení na zdraví odčiní škůdce duševní útrapy manželu, rodiči, dítéti nebo jiné osobe blízke peněžitou náhradou vyvažující plně jejich utrpení. Nelze-li výši náhrady takto určit, stanoví se podle zásad slušnosti.“ Najvyšší súd ČR zostavil Metodiku, v ktorej stanovil spôsob, akým sa má aplikovať abstraktné znenie § 2959 nového COZ účinného od 1.1.2014. Pri jej zostavení prizval Najvyšší súd ČR odborníkov z právneho, lekárskeho a aj z poisťovacieho prostredia. Ku spôsobu uplatňovania § 2959 COZ pro futuro sa v Metodike uvádza nasledovné stanovisko: „Tento způsob určení vyše náhrady se neobejde bez definování částky, která představuje pomyslnou hodnotu zmařeného (byť neskončeného) lidského života pri absolutním vyrazení ze všech sfér společenského zapojení (100 %). Po zhodnocení dosavadní rozhodovací praxe v otázkách výjimečného zvyšování náhrady za ztížení společenského uplatnění podle vyhlášky č. 440/2001 Sb. v případech nejzávažnějších trvalých zdravotních postižení, po komparaci s úpravami či praxi v některých evropských zemích a s přihlédnutím k tomu, že § 2960 o. z. výrazně rozširuje nároky poškozeného na náhradu materiálních újem spojených se zaopatřením či s vytvářením předpokladu pro jeho znovuzačlenění do společenského života a § 2962 - 2963 o. z. posiluje rozsah náhrady za ztrátu na výdělku, dospíváme k závěru, že tato výchozí rámcová částka by se měla pohybovat kolem 10.000.000,- Kč. (pozn. žalobcov približne 400.000,- EUR)“ [Metodika Nejvyššího soudu k náhradě nemajetkové újmy na zdraví (bolest a ztížení společenského uplatnění podle § 2958 Občanského zákoníku), str. 8. In: http://www.nsoud.cz]. Z vypracovanej Metodiky rezultuje odôvodnený záver o legitímnosti a adekvátnosti žalobcami uplatneného peňažného nároku. Ako Výskumný ústav dopravný, a.s. Žilina, tak metodika Najvyššieho súdu CR stanovili hodnotu ľudského života v rozmedzí 300.000,- EUR až 400.000,- EUR. V prvom rade poukázali na to, že Najvyšší súd ČR išiel ešte ďalej ako predmetný výskumný ústav. Hodnota ľudského života je zakaždým pomerne komplexná a závažná otázka. Napriek vyššie uvedeným záverom, sa súd prvej inštancie priklonil k čiastke 10.000,- EUR. Takto súdom určenej hodnote zásahu do ich práv žalobcovia nerozumejú. Ľudský život je základnou hodnotou právneho štátu. Zároveň rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva, tak aj Ústavný súd SR o práve na život v zmysle čl. 15 Ústavy Slovenskej republiky pojednáva ako o základnom práve, bez ktorého ďalšie práva nemôžu existovať a fakticky ani neexistujú. Veria, že aj v tomto filozofickom prístupe je odzrkadlená, ako hodnota ľudského života, tak bolesť, ktorá u jemu blízkej osoby nastane po jeho usmrtení. Opakovane uviedli, zásah do práva na súkromný a rodinný život vo forme straty blízkej osoby je najzávažnejším zásahom, ktorý môže nastať. Z vyššie uvedeného majú za to, že súdom prvej inštancie prezentovaná hodnota ľudského života nie je v súlade s názormi, ako tuzemskej tak zahraničnej právno-technickej doktríny, pričom mali za potrebné sa prikloniť k českému nazeraniu na danú problematiku. Dodali, že úmyslom žalobcov nie je dosiahnuť neprimeranú výšku nemajetkovej ujmy, ale docieliť primeranú peňažnú satisfakcia, ktorá by mohla aspoň čiastočne zmierniť utrpenie zapríčinené nečakaným úmrtím ich otca. V prípade finančnej náhrady nemajetkovej ujmy sa nejedná iba o hmotnú satisfakciu, ale predovšetkým o gesto slušnosti a spravodlivosti, ktoré žiadnym spôsobom nemôže nahradiť dopady tragickej udalosti (uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 20.5.2002, sp. zn. IV. ÚS 315/01). Zároveň uvádzajú, že priznané odškodnenie musí „vyvážiť“ i do budúcna duševné útrapy pri spomienkach na tragickú udalosť. 25. K úrokom z omeškania žalobcovia namietali, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznili, že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy sa jedná o rozhodnutie deklaratórnej povahy. V prospech priznania úrokov z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy sa priklonil Mestsky súd Bratislava IV v rozsudku zo dňa 19.1.2024, sp. zn. B1-27C/1/2022, keď považoval za zrejmé, že súdnym rozhodnutím dôjde už len k potvrdeniu tohto existujúceho stavu a

priznaniu primeranej finančnej satisfakcie za takýto zásah. Konštitutívne rozhodnutie súdu, naopak, vytvára nový hmotnoprávny stav, ktorý sa realizuje práve za pomoci súdneho rozhodnutia, čo však nie je tento prípad. Súd uvedené opiera aj o právny názor Krajského súdu v Bratislave uvedený v rozhodnutí sp. zn. 16Co/71/2022 z 30.6.2023 (bod 32.), podľa ktorého je legálna formulácia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, že výšku náhrady podľa § 13 ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, totiž nekladie dôraz na to, kto má určovať výšku náhrady, ale na to, čo sa ma pri jej určení zohľadniť, a preto účelom citovaného hmotnoprávneho ustanovenia Občianskeho zákonníka bolo nesporne stanoviť kritéria, na ktoré sa má pri určení výšky prihliadať, ak onej rozhoduje súd, avšak nie podmieniť vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch existenciou súdneho rozhodnutia. Akceptáciou konštitutívnej povahy rozhodnutia súdu o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch by bola vylúčená aplikácia všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka (§ 13 ods. 2 v spojení s § 488, § 489, § 492, § 517 ods. 1 a ods. 2, § 559 ods. 2a §563 Občianskeho zákonníka).“ Krajský súd v Bratislave vyslovil totožný záver v uznesení zo dňa 30.6.2023, č. k. 16Co/71/2022-468 (viď bod 32): „(....) povinnosť pôvodcu do zásahu do osobnostných práv plniť však vzniká už samotným neoprávneným zásahom a nie až rozhodnutím súdu o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch.“, a v (ii) rozsudku zo dňa 30.7.2024, sp. zn. 3Co/37/2024 (viď bod 32). V identifikovanom recentnom rozsudku Krajský súd v Bratislave konštatuje: „Pre zdôraznenie správnosti tohto záveru a v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného dopĺňa, že žalovaný celkom opomína zmeny v judikatórnej činnosti, ku ktorým došlo v právnom posudzovaní tejto otázky (viď viaceré rozhodnutia, na ktoré poukázal súd prvej inštancie v ods. 35.- 42. odôvodnenia). Pod vplyvom rozhodnutí súdov vyššej inštancie došlo k zmene v náhľade na charakter rozhodnutia priznávajúceho peňažné odškodnenie za nemajetkovú ujmu, ktoré sa tak vo svetle aktuálnej judikatúry považuje za deklaratórne, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Rozhodnutím o priznaní finančného odškodnenia za ujmu v imateriálnej sfére poškodeného súd nekonštituuje žiadne právo (nárok), len deklaruje prítomnosť tejto nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére poškodeného a v prípade jej dobrovoľného neodškodnenia zo strany povinnej osoby posudzuje dôvodnosť výšky peňažnej satisfakcie uplatnenej súdnou cestou. Opačný záver nevyplýva ani z normatívnej úpravy v § 13 OZ či skutočnosti, že výšku finančného odškodnenia určuje súd na základe voľnej úvahy a ako nesprávna sa ukázala aj argumentácia poisťovni namietajúca možnosť priznania úrokov z omeškania s poukazom na právnu úpravu zák. č. 381/2001 Z. z. Priznanie úrokov z omeškania pri závere o deklaratórnej povahe súdneho rozhodnutia v sporoch o ochranu osobnostných práv napĺňa sankčný a prevenčný účel tohto inštitútu postihujúci všetkých účastníkov súkromnoprávnych vzťahov pri riadnom a včasnom nesplnení peňažnej povinnosti (§ 517 OZ), vrátane poisťovateľov.“ Vo vzťahu k prezentovanému upriamili pozornosť na skutočnosť, že: „Podporne odvolací súd dopĺňa ďalšie rozhodnutia súdov priznávajúce opodstatnenosť úrokov z omeškania ako príslušenstva peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, a to napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4.10.2023, sp. zn. 2Co/18/2023, uznesenie NS SR zo dňa 31.1.2022, sp. zn. 7Cdo/39/2021 a súčasne zdôrazňuje, že rozhodnutia NS SR vo veciach sp. zn. 4Cdo/257/2019, sp. zn. 4Cdo/48/2017, sp. zn. 7Cdo/243/2019, sp. zn. 7Cdo/339/2021 predstavujú v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP aktuálnu ustálenú rozhodovaciu prax v riešení otázky úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou boli prekonané odlišné právne názory vyslovené v starších rozhodnutiach.“ V kontexte vyššie prezentovaného zároveň poukázali na príspevok Z.. S. E., K.. publikovaný pod názvom „Poznámka ku konštitutívnosti rozsudku o náhrade nemajetkovej ujmy“ v odbornom periodiku Súkromné právo, č. 4/2022. Mali za to, že je potrebné sa zamyslieť (a neustále sa zamýšľať) nad dôsledkami a dopadmi (akéhokoľvek) výkladu (m. m.: nález Ústavného súdu SR z 14.10.2021, č. k. II. ÚS 309/2020-33). Podľa nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 5.8.2010, sp. zn. II. ÚS 3168/2009, bod 18: „Judikatura nemůže být bez vývoje a není vyloučeno, aby (a to i při nezměnené právni úpravě) byla nejen doplňována o nové interpretační závěry, ale i měněna, např. v návaznosti na vývoj sociální reality, techniky a pod., s nimiž jsou spjaty změny v hodnotových akcentech společnosti.“ Vývoj a zmena judikatúry nie sú samy osebe v rozpore s požiadavkami Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože by to brzdilo rozvoj právneho uvažovania (pozri napr. rozsudok veľkej komory zo dňa 20.10.2011 vo veci Nejdet Sahin and Perihan Sahin v. Turecko, č. sťažnosti 13279/05, bod 58). Nepriznaním práva na úroky z omeškania sa dlžníkovi umožňuje, aby sa úspešne, bez akejkoľvek sankcie vyhýbal splneniu svojej peňažnej povinnosti voči veriteľovi. Vyslovili názor, že vyššie uvedenou aktuálnou ustálenou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu (KS BA) a dovolacieho súdu v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP a právnou doktrínou dostatočne preukázali deklaratórnu povahu rozhodnutia súdu o náhrade nemajetkovej ujmy, a tým zároveň aj k tomu prislúchajúci nárok žalobcov na úroky z omeškania. Žalobcovia navrhli, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13.2.2025, č. k. B2-9C/62/2022-175 v zmysle § 388 CSP zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel

a žalobcom priznal náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu v zmysle § 396 CSP. 26. Proti tomuto rozsudku v rozsahu vyhovujúcich výrokov a v rozsahu výroku o náhrade trov konania a súdnom poplatku podala riadne a včas odvolanie žalovaná, majúc za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v napadnutom rozsahu, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP. Uviedla, že v konaní pred prvoinštančným súdom nebola medzi účastníkmi konania sporná vecnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ale len jej výška, spolu s úrokom z omeškania. Pripomenul, že na základe vykonaného dokazovania mal konajúci súd za preukázané, že žalobcami požadovaná výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná a následne ním prijaté rozhodnutie sa skôr blíži k žalovanou ponúknutej výške odškodnenia, ktorú počas konania aj navrhovala. Žalovaná teda od samého začiatku nepopierala vecnosť samostatného nároku žalobcov, resp. právny základ a preto medzi stranami bola v konaní spornou len výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Súdu prvej inštancie vytkla, že v napadnutom rozsudku sa vôbec nezoberá individuálnymi a ani jedinečnými skutkovými okolnosťami daného prípadu. Žalovaná skôr vníma, že je to práve naopak, keďže prvoinštančný súd zaujal zovšeobecňujúci prístup k prejednávaným nárokom, ktorým by bolo možné dôvodiť skoro v každom prípade takéhoto nešťastia v rodine. S ohľadom na to, mala za to, že priznanú náhradu nemajetkovej ujmy skôr súd prvej inštancie generalizuje, vonkoncom však neprináša individuálne posúdenie nárokov každého žalobcu a vôbec sa nezaoberá špecifickými okolnosťami ich prípadu, resp. ich vzťahom s ich nebohým otcom. Naproti tomu však, v napadnutom rozsudku len stroho konštatuje existenciu takéhoto rodinného vzťahu a dopĺňa, že zosnulý otec mohol byť žalobcom oporou v ďalšom ich živote. Namietala, že sa teda vôbec nezoberá intenzitou a kvalitou ich vzájomných vzťahov, čo by malo byť podľa jej názoru imanentnou súčasťou rozhodnutia o nemajetkovej ujme pri zásahu do súkromného a rodinného života žalobcov. Poukázala aj na to, že prvoinštančný súd nezohľadňuje ani zjavné skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na priebeh vzťahu žalobcov s ich otcom. Keďže okrem iného opomína skutočnosť, že jeden zo žalobcov podstatný čas pred nešťastnou dopravnou nehodou trvalo žil a pracoval v zahraničí a taktiež aj ďalšia žalobkyňa trvalo žije v podstatnej vzdialenosti od miesta bydliska zosnulého otca, čo jej prakticky znemožňovalo každodenný a bezprostredný kontakt s otcom. V tomto smere je podľa názoru žalovanej rozhodnutie prvostupňového súdu nepreskúmateľné, nezdôvodnené a nezakladá sa na zistenom skutkovom základe. Žalovaná ďalej je toho názoru, že žalobcami uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy je neprimeraná k okolnostiam prípadu, pričom už počas konania pred prvostupňovým súdom predložila Prehľad rozhodovacej praxe o náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, ktorého autorom je Z.. V. Š., ktorý jej názor potvrdzuje. Z danej analýzy Z.. Š. je podľa nej zrejmé, že výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy nezodpovedá zásade proporcionality, ktorú je v tomto prípade potrebné aplikovať. Z daného prehľadu vyvodila, že priemerná výška nemajetkovej ujmy pri strate rodiča pre pozostalé plnoleté deti sa pohybuje v rozhodovacej praxi súdov zhruba v sume okolo 10.000 EUR. Doplnila, že v danom priemere sa nachádzajú aj prípady, ktoré boli natoľko výnimočné, že v záujme primeraného zadosťučinenia bolo potrebné žalobcom priznať niekoľkonásobne vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, ako je tomu bežne. Takýmto príkladom je aj rozhodnutie vo veci Okresného súdu Poprad, sp. zn. 9C/45/2011, keď v dôsledku smrti otca skrachovala rodinná firma, v ktorej pracovali aj plnoletí zaopatrení synovia, ktorým súd priznal nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 EUR alebo rozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto na Váhom, sp. zn. 10C/149/2012, kde súd priznal potomkom 30.000 EUR, v dôsledku smrti oboch rodičov pri dopravnej nehode. Poukázala aj na to, že priznaná suma nemajetkovej ujmy prvostupňovým súdom skôr zodpovedá náhrade, ktorú súdy priznávajú maloletým deťom pri smrti ich rodičov, napríklad v prípade rozhodnutia Okresného súdu Martin, sp. zn. 6C/94/2006 alebo rozhodnutia Okresného súdu Poprad, sp. zn. 12C/155/2014, prípadne v konaní Okresného súdu Čadca 16C/282/2016. Pokiaľ by sa teda v danom prehľade O.. Š. nezohľadnili výnimočné prípady zásahu do osobnosti žalobcov, v ktorých bola priznaná niekoľkonásobne vyššia náhrada nemajetkovej ujmy, by vychádzala primeraná suma náhrady okolo 6.000 EUR. V poslednom rade žalovaná počas konania pred prvostupňovým súdom poukázala aj na ďalšie rozhodnutia súdov v iných obdobných prípadoch, ktoré boli prijaté po zostavení prezentovaného prehľadu O.. Š.. Takýmto príkladom je aj rozhodnutie Krajského súdu Žilina zo dňa 30.06.2020, sp. zn. 5Co/16/2020, kde súd priznal titulom nemajetkovej ujmy žalobkyni (dcére nebohej matky) sumu 3.000 E UR a ďalšej žalobkyni (druhej dcére) sumu 5.000 EUR, alebo tiež rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, kde rozsudkom zo dňa 20.07.2020, sp. zn. 7Co/14/2020, priznal jednému synovi sumu 3.000 EUR, ďalšiemu synovi sumu 3.000 EUR, ďalej dcére, ktorá s nebohým otcom žila v spoločnej domácnosti sumu 5.000 EUR a ďalšej dcére sumu

4.000 EUR.Žalovaná je toho názoru, že z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom možno vyčítať bežné rodinné vzťahy medzi otcom a jeho plnoletými deťmi, a to bez ich akejkoľvek odkázanosti na výživu z jeho strany, ktorý zomrel v úctyhodnom veku 68 rokov. S ohľadom na to považuje ňou ponúknutú satisfakciu vo výške 5 000 EUR za dostačujúcu a najmä v súlade so zásadou proporcionality v obdobných veciach. S ohľadom na výsledok konania mala za nesporné, že žalovaná bola vo väčšej časti pred prvostupňovým súdom úspešná. Namietala, že napriek tomu však v napadnutom rozsudku bola zaviazaná k náhrade trov konania žalobcom v plnej výške a taktiež k úhrade súdneho poplatku vo výške 1.000 EUR. Žalovaná je toho názoru, že s ohľadom na argumentáciu prvostupňového súdu vo vzťahu k nepriznanej nemajetkovej ujme sa javí dané riešenie náhrady trov konania nespravodlivé a aj v rozpore so zákonom. Podľa nej správne by mal prvostupňový súd priznať žalobcom a aj žalovanej náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci samej, resp. k priznanej čiastke 10.000 EUR a k nimi žiadanej sumy náhrady (35.000 EUR) pre každého. Teda s ohľadom na to, že právny základ nároku nebol sporný v tomto konaní má žalovaná za to, že žalobcovia boli úspešní len na v 28, 57% a žalovaná na druhej strane v rozsahu 71,48 %. Podľa nej daný pomer úspechu by sa mal potom aj premietnuť do uloženej povinnosti na náhradu súdneho poplatku vo výške 1.000 Eur, ktorý by mala žalovaná uhradiť podľa pomeru jej neúspechu vo veci samej. Prvostupňový súd sa teda podľa názoru žalovanej v napadnutom rozsudku nedostatočne vysporiadal s náhradou trov konania a nesprávne aplikoval právnu úpravu. Preto mala za to, že nie len spravodlivejšie, ale aj v súlade so zákonom malo byť riešenie, pri ktorom by prvostupňový súd reflektoval mieru úspechu strán sporu v konaní podľa § 255 CSP a priznal náhradu trov konania aj žalovanej. V tomto smere žalovaná poukázala aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 27.08.2020, sp. zn. II. ÚS 225/2020, ktoré sa venuje práve posúdeniu miery úspechu strán sporu pri náhrade trov konania v konaniach, kde ich výsledok závisí od úvahy súdu alebo znaleckého dokazovania. Ústavný súd okrem iného uvádza, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. V tomto konaní pred prvostupňovým súdom práve základ uplatneného nároku nebol sporný, keďže žalovaná uznala nárok žalobcov. Sporná bola teda len výška náhrady, ktorá sa aj podľa názoru Ústavného súdu týka sprevádzajúceho rozhodnutia, na ktoré sa v plnej miere uplatňuje zásada náhrady trov konania podľa miery úspechu strán sporu v zmysle § 255 CSP. Žalovaná navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, súčasne priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania. 27. Žalovaná v rámci odvolacej repliky k odvolaniu žalobcov uviedla, že sa v jej odvolaní voči napadnutému rozsudku v dostatočnej miere vysporiadava s výškou primeraného zadosťučinenia nemajetkovej ujmy v danom prípade, pričom však ani prvostupňovým súdom prisúdenú sumu nepovažuje za primeranú a teda samozrejme o žalobcami uplatnenej výške platí uvedené dvojnásobne. Mala za to, že žalobcami požadovaná suma je úplne v rozpore s rozhodovacou praxou a tiež s možnosťami vinníkov dopravných nehôd. Namietala, že v ďalšom rade žalobcovia zdôvodňujú nimi uplatnenú výšku v predloženom odvolaní proti napadnutému rozsudku niektorými rozhodnutiami ESĽP, ktoré skutkovo a ani vecne nesúvisia s prejednávaným prípadom pred prvostupňovým súdom. Doplnila, že v daných veciach žalovanou stranou nebola ani obchodná spoločnosť, ale štát (Slovenská republika). Poukázala na to, že v prvom rade je štát garantom základných ľudských práv a má určite širšie možnosti na odškodňovanie pri porušení základných ľudských práv a slobôd, ako poisťovateľ, ktorého úlohou je udržateľná kompenzácia poškodených pri dopravných nehodách. V tomto smere mala za to, že právnym zástupcom použitá argumentácia žalobcu vo vzťahu k prejednávanému prípadu je až miestami absurdná a nemá žiadny súvis so žalobcami a ani so skutkovými okolnosťami danej veci. Žalovaná je teda toho názoru, že z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom možno vyčítať bežné rodinné vzťahy medzi otcom a jeho plnoletými deťmi, a to bez ich akejkoľvek odkázanosti na výživu z jeho strany, ktorý zomrel v úctyhodnom veku 68 rokov. Taktiež z vykonaného dokazovanie nevyvodila žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznať primerané zadosťučinenie vo vyššej sume ako bolo zo strany žalovanej ponúknuté počas konania pred prvostupňovým súdom, v súlade so zásadou proporcionality v obdobných veciach. 28. K žalobcami napadnutému výroku o nepriznanom úroku z omeškania žalovaná v odvolacej replike pripomenula ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority v SR, keďže podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.1998, sp. zn. 1Co 15/97, ako aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 6Cdo 185/2011, povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. S prihliadnutím na uvedené žalobcovia

podľa žalovanej nemajú právny nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Poukázala aj na novšie rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 12.06.2024, pod sp. zn. I. ÚS 22/2024, ktoré práve rieši polemiku, ktorú sa snaží z pochopiteľných utilitárnych dôvodov navodiť aj právny zástupca žalobcov. Predmetný nález ústavného súdu okrem iného aj vhodne sumarizuje názory všeobecných súdov na predmetnú otázku úrokov z omeškania pri priznaní nemajetkovej ujmy súdom na základe § 13 OZ. V prvom rade ústavný súd odkazuje na Krajský súd v Nitre č. k. 25Co/94/2020-802 z 24. marca 2021, ktorý vo svojom rozhodnutí poukázal na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej je výška nemajetkovej ujmy na úvahe súdu a až rozhodnutím súdu sa povinná osoba dozvie o tom, v akej výške má ujmu plniť. S ohľadom na to považoval odvolací súd za správny záver okresného súdu o nepriznaní úrokov z omeškania. Vzhľadom na inú právnu úpravu náhrady škody v Českej republike (v novom Občianskom zákonníku) a vzhľadom na judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je pre súdy v Slovenskej republike záväzná, nebolo ani podľa krajského súdu možné konštatovať, že záver najvyššieho súdu je prekonaný. V ďalšom rade ústavný súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/174/2021 z 15. augusta 2023 v danom prípade, ktorý dôvodí, že posúdenie existencie práva na úrok z omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do práv na ochranu osobnosti v peniazoch je súdnou praxou riešené ustálene a nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od ustálenej rozhodovacej praxe, že rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do osobnostných práv je konštitutívnym rozhodnutím, na základe ktorého sa žalovaná dozvedela o jej výške, preto nemôže dôjsť k omeškaniu skôr ako dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na plnenie určenej rozhodnutím súdu. Najvyšší súd odkázal aj na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 72/2019 z 2. októbra 2019. V poslednom rade sa teda ústavný súd vracia k svojmu nálezu č. k. IV. ÚS 72/2019-62 z 2. októbra 2019, kde vyjadril názor, že právnym dôvodom a základom tohto priznaného práva osoby dotknutej zásahom je až právny záver vyslovený súdom, že toto právo dotknutej osobe priznáva a zároveň určí jeho rozsah, a nie samotný zásah do práv osobnostnej povahy, čo je skutková okolnosť a je len predpokladom priznania tohto práva. Na záver ústavný súd zhrnul, že rozhodnutie o práve na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa § 13 OZ nie je možné považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy. Polemiku ústavný súd v jeho rozhodnutí prijatom pod sp. zn. I. ÚS 22/2024 uzaviera, že právny záver alebo názor, že samotný zásah je právnym dôvodom priznania tohto do úvahy prichádzajúceho hmotného práva, je mylný a nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Keďže ide o konštitutívne rozhodovanie súdu, právnym dôvodom je až samotné rozhodnutie súdu o tom, že také právo vzhľadom na okolnosti prípadu priznáva a v určitom rozsahu. Ústavný súd svoje úvahy dopĺňa aj odborným názorom prezentovaným v časopise Právny obzor, kde v jednom z článkov sa konštatuje, že z pohľadu uplatňovania súkromnoprávnych nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy platí, že o nich rozhodujú súdy výlučne na základe žaloby a v rozsahu žalobného nároku (platí zásada non ultra petitum), rozhodnutím „konštitutívnej“ povahy. Inými slovami, pokiaľ súd právoplatným rozhodnutím nezaviaže žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadna pohľadávka žalobcu z titulu náhrady nemajetkovej ujmy neexistuje (teda logicky nemôže byť splatná ani vymáhateľná) (ZLOCHA, Ľ. Nárok na primerané zadosťučinenie, jeho preukazovanie a odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právny obzor, 103, 2020, s. 198 - 210.). V tomto smere, pokiaľ porovnáme nárok zo záväzkovoprávnych vzťahov a nárok podľa § 13 OZ je ťažké si nevšimnúť, že pokiaľ ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu zákon v zásade a aj prirodzene spája s povinnosťou platiť aj úroky z omeškania. To však podľa žalovanej neplatí pri primeranom zadosťučinení podľa § 13 OZ, keďže právny vzťah medzi pôvodcom neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby a touto osobou, ktorého obsahom je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany podľa § 11 a nasl. OZ, a to aj žalobou na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na jednej strane a povinnosť pôvodcu zásahu znášať sankcie uložené súdom, včítane prípadnej povinnosti na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na strane druhej, nie je však záväzkovým právnym vzťahom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je preto právom veriteľa na plnenie (pohľadávkou) od dlžníka podľa ustanovenia § 488 a nasl. OZ a uspokojenie tohto práva nie je plnením peňažného dlhu v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 OZ. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalobcov zamietol. 29. Žalobcovia vo svojej odvolacej replike zastali názor, že žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ňou navrhnutú zmenu prvostupňového rozhodnutia (konkrétne výrokov I., II., III., VI., VII.), pričom sa pridržiavajú nimi podaného odvolania vo veci samej zo dňa 3.3.2025. Žalobcovia nesúhlasia s posúdením žalovanej ohľadom výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a naopak považujú ju za nedostatočnú a neodrážajúcu intenzitu a kvalitu vzájomných vzťahov medzi zosnulým a žalobcami. Suma 10.000,- Eur sa podľa nich vymyká aj bežnej súdnej praxi súdov v Slovenskej republike. Podľa názoru žalobcov žalovaná používa nesprávne metódy výkladu,

čím prichádza k rozporuplným a nesprávnym záverom. Nesprávne závery žalovanej podľa žalobcov tkvejú práve v tom, že podľa nej dostatočným nezohľadnením skutkových okolností prípadu všeobecný súd priznal žalobcom z titulu náhrady nemajetkovej ujmy viacej než mal. Podľa nich je to presne naopak, nedostatočným zohľadnením prezentovaného skutkového stavu sa priklonil k nižšej sume. Ak by, ako správne podotýka žalovaná, všeobecný súd zohľadnil jedinečnosť, hĺbkosť a imanentnú blízkosť vzťahov, ktoré mali žalobcovia so zosnulým, prišiel by len k jedinému záveru, a tým podľa nich je, že žalobcami požadovaná výška odškodnenia je adekvátna k zásahu do ich osobnostných práv. Všeobecný súd podľa nich zároveň správne uviedol, že zosnulý mohol byť žalobcom oporou v ich ďalšom živote. Bol to ich otec, jediný žijúci rodič, mohli sa naňho spoľahnúť, mohli za ním prísť s každým ich problémom, pričom v ich živote zastával nenahraditeľnú funkciu. Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je jedinečný, a to práve tým, že rodič je pre dieťa niekto, kto si vždy nájde čas, sprevádza ho životom a myslí naň (bez ohľadu na vek). Na základe vyššie uvedeného žalobcovia nerozumejú vyjadreniam žalovanej, ktorá hodnotí vzťah jednotlivých žalobcov so zosnulým. Žalovaná podľa nich opomína napríklad tú skutočnosť, že žalobkyňa v 2. rade sa na pojednávaní vo veci samej pred všeobecným súdom skoro psychický zrútila, a rovnako žalovaná opomína tú skutočnosť, že žalobca v I. rade žil so zosnulým stále v spoločnej domácnosti. Žalobcovia v tomto smere považujú argumentáciu žalovanej o nepreukázaní dostatočných citových väzieb za účelovú. Žalobcovia v konaní pred všeobecným súdom mali za dostatočne preukázanú hĺbku ich vzťahu so zosnulým. Zjednodušený argument žalovanej o „diaľke“ miesta bydliska zosnulého od miesta bydliska niektorých zo žalobcov považujú žalobcovia za bezpredmetný. Dobré rodinné vzťahy sa v podmienkach Slovenskej republiky prezumujú, pričom rozdielne bydliská žalobcov a zosnulého nijakým spôsobom nepreukazujú zlé rodinné vzťahy. V dnešnej digitálnej dobe 21. storočia spolu vedia ľudia, ktorí sa nachádzajú na odlišných miestach, tráviť enormné množstvo času. Vedia si napríklad písať, volať, četovať cez internet. Rovnako pri stretnutí dieťaťa s rodičom ide aj o kvalitu stráveného času. Pokiaľ ide o žalovanou predložený prehľad rozhodovacej praxe od Z.. Š., žalobcovia namietali, že predmetný prehľad nie je postavený na recentnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, pričom spory vyplývajúce z § 13 OZ sú predmetom neustáleho vývinu súdnej praxe. Ako z analýzy prehľadu doloženej rozhodovacej praxe, tak aj z recentnej rozhodovacej praxe jasne vyvodili, že žalobcami požadovaná výška odškodnenia je adekvátna. Rozhodnutia uvádzané žalovanou podľa nich neodrážajú skutočností stav ustálenej rozhodovacej praxe. Žalovaná podľa nich síce predkladá prehľad rozhodnutí vo veciach nemajetkovej ujmy, avšak opomína niektoré kľúčové elementy. Žalovaná nezvýraznila skutočnosť, že sa jedná o potvrdzujúce rozsudky na základe odvolania žalovaných, čo podľa nich znamená, že krajské súdy sa nemohli zaoberať (ani sa nezaoberali) otázkou, či sumy priznané okresnými súdmi treba zvýšiť alebo nie, resp. boli oprávnené buď len rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť alebo priznanú sumu znížiť. Na základe vyššie uvedeného argumentu namietali, že nemajú rozhodnutia uvedené žalovanou relevanciu. Argumentácia žalovanej tým opomína podstatné procesné súvislosti. Ak odvolanie podá len žalovaná strana, odvolací súd svoje úvahy celkom prirodzene obmedzí výhradne na otázku, či je alebo nie je vhodné priznať menšiu náhradu. Preto i jeho odôvodnenie, nech je akokoľvek kvalitné, je z podstaty veci ochudobnené o akékoľvek úvahy v prospech zvýšenia tejto sumy. Odvolacie súdy preto v daných veciach meritórne nerozhodovali o argumentoch predložených mu oboma sporovými stranami, neboli vystavené relevantným skutočnostiam svedčiacim v prospech zvýšenia relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy a v neposlednom rade i z procesného hľadiska v zmysle zásady ne ultra petitum partium nemali možnosť priznať pozostalým vyššiu kompenzáciu. Keďže procesné snahy žalobcov v konaniach prezentovaných prvoinštančným súdom sa končili práve na súde prvej inštancie, výpovedná hodnota dotknutých rozhodnutí odvolacích súdov je ipso facto z podstaty veci limitovaná. Žalobcovia zároveň uviedli niekoľko rozhodnutí o náhrade nemajetkovej ujmy, ktoré sa prikláňajú práve k opačnému záveru ako stanovuje žalovaná. Rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa 7.7.2015, sp. zn. 6Co/810/2014 bol potvrdený rozsudok prvoinštačného súdu, v ktorom išlo o smrť rodiča, kde bola priznaná pre každé dieťa náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- Eur. Takto priznaná výška je bez mála 3-násobkom toho, čo požadujú žalobcovia vo veci samej. Rovnako žalobcovia poukazujú na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.6.2018, sp. zn. 21Co/137/2017, ktorým súd potvrdil plnoletým pozostalým deťom, ktorí nežili v spoločnej domácnosti, každému po 20.000,- Eur. Krajský súd Banská Bystrica v rozsudku zo dňa 30.7.2015, sp. zn. 12Co/465/2014 potvrdil rozsudok prvoinštačného súdu, ktorý priznal plnoletému dieťaťu náhradu nemajetkovej ujmy v sme 33.500,- Eur. Opätovne poukázali aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 22.9.2019, sp. zn. 26Co/44/2020, v ktorom krajský súd stanovil, že: „V rámci komparatívnych úvah bolo prihliadané na už priznané náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým rodičom a súrodencom (v prípadoch dopravných nehôd), v intervale približne medzi 50.000 eur, priemerne 20.000 - 25.000 eur. Z vyššie prezentovanej rozhodovacej činnosti mali zato, že priemerná výška náhrady

nemajetkovej ujmy vychádza okolo 50.000,- Eur, čo je viacej než je suma náhrady nemajetkovej ujmy požadovaná žalobcami v tomto konaní. Na jasné preukázanie argumentácie žalobcov poukázali na skutočnosť, že aj v prípade rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.6.2020, sp. zn. 5Co/16/2020 sa jednalo o prípad, kde bolo odvolanie podané iba zo strany žalovaného, teda Krajský súd v Žiline nemohol rozhodovať o tom, či bola výška priznaného odškodnenia dostačujúca. Krajský súd mohol rozhodovať len o tom, či je odvolanie žalovaného dôvodné, kde jasne uviedol, že nie je a rozsudok potvrdil. Žalobcovia majú zato, že na základe ich výsluchov (a celkového vykonaného dokazovania) bolo dostatočne preukázané, že mali so zosnulým jedinečné, hlboké, a nanajvýš blízke rodinné vzťahy, pričom žalobca v I. rade žil so zosnulým v spoločnej domácnosti. Protiprávnym konaním poistenca žalovanej zomrel zosnulý v rannom dôchodkovom veku (teda dokonca ešte skôr ako je priemerná dĺžka života na území Slovenskej republiky u mužov), pričom zároveň týmto protiprávnym konaním došlo k tomu najinvazívnejšiemu zásahu do základného práva žalobcov v zmysle čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe uvedeného považujú žalobcovia priznanú satisfakciu za nedostatočnú a rovnako nemôžu súhlasiť s kompenzáciou, ktorú navrhla žalovaná. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovanej k výroku o náhrade trov konania a k výroku, ktorým bola zaviazaná k úhrade súdneho poplatku vo výške 1.000,- Eur, s výkladom žalovanej žalobcovia nesúhlasia a považujú ho v celistvosti za nesprávny, pričom podľa nich dnes je ako v právnej doktríne, tak v ustálenej súdnej praxi jasne stanovený spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v prípade, ak je priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo výlučnej diskrécii súdu. Žalobcovia sú presvedčení, že v súlade s relevantnou právnou úpravou boli v predmetnej právnej veci jedinou plne procesné úspešnou stranou. Na podporu svojej argumentácie poukázali na vybrané názory slovenskej procesualistiky, ako aj na závery súdnej praxe majúce pre daný spor kardinálny význam. Napriek tomu, že súčasná právna úprava neobsahuje identické gramatické znenie pôvodného § 142 ods. 3 OSP, podľa dôvodovej správy k CSP: „(...) môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.“ Totožný právny záver vyvodili aj z odborného článku „Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada“ publikovaného v Bulletine slovenskej advokácie, podľa ktorého: „Princíp vyjadrený v § 142 ods. 3 OSP bude uplatňovaný naďalej, a to na základe interpretácie všeobecného § 255 CSP v súlade s c/. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 CSP, o čom svedčí aj dôvodová správa k CSP.“ (In: SEDLAČKO, F. et. al.: Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada. Bulletin slovenskej advokácie, 2016, č. 3, s. 4). Nárok žalobcov na plnú náhradu trov konania subsidiárne verifikuje podľa nich aj odborná spisba, ktorá v tomto kontexte uvádza: „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesné neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci" (S 255 CSP), keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku (In: ŠTEVČEK, M.; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ, M. et al.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, s. 926 - 927). V tejto súvislosti dali žalobcovia do pozornosti i nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.2.2020, sp. zn. IV. ÚS/652/2018, v ktorom ústavný súd artikuloval nasledovné: „Každá právna norma má svoj účel a zmysel, ktorého rekonštrukcia je vždy spätá s celou radou neistôt. Zmysel a účel možno nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich o vôli a zámeroch zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová správa. Z citovanej časti dôvodovej správy (pozn. žalobcov: výklad § 255 a naši. CSP) vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP, ako to explikoval krajský súd v napadnutom rozhodnutí v podobe jeho kategorického vylúčenia.“ Zároveň Ústavný súd SR v citovanom náleze podotýka, že jazykový výklad predstavuje len prvotné priblíženia sa k obsahu právnej normy. Na jeho doplnenie či spresnenie následne slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický, systematický a historický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (totožne: nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.5.2012, sp. zn. IV. ÚS 92/2012, publikovaný v zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 25/2012; nález Ústavného súdu SR zo dňa 5.10.2011, sp. zn. I. ÚS 351/2010, publikovaný

v zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 67/2011). Uviedli, že v prospech argumentačnej línie žalobcov svedčí aj názor vyslovený Ústavným súdom SR v jeho uznesení zo dňa 8.2.2017, sp. zn. I. ÚS/56/2017, v ktorom Ústavný súd SR explicitne konštatoval: „Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.“ Konštatovali, že k interpretácii pojmu úspech vo veci v konaniach, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, zaujala súdna prax jednoznačné právne stanovisko, ktoré je pravidelne pertraktované v rozhodnutiach všeobecných súdov všetkých inštancií. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na právnu vetu rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.12.2017, sp. zn. 10Co/191/2017, ktorá znie: „Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. týchto prípadoch však nejde o procesné neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesné úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku.“ Prípustnosť priznania plnej náhrady trov konania úspešným žalobcom analogicky abstrahovali aj z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.6.2017, sp. zn. 14Co/100/2017, v ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval: „Pokiaľ žalobkyňa bola plne procesné úspešná čo do základu a výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela od znaleckého posudku, žalobkyňa má právo na plnú náhradu trov. Aj keď Civilný sporový poriadok nemá obdobné ustanovenie, pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania je potrebné vychádzať z rovnakých princípov v časti, ktorá sa týka výšky plnenia závislej od znaleckého posudku konania z prisúdenej sumy.“ (totožne: rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11.9.2018, sp. zn. 14Co/93/2018). Žalobcovia osobitne akcentovali uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.9.2018, sp. zn. 5Co/207/2018, v ktorom odvolací súd uviedol nasledovný názor: „Berúc do úvahy poskytnuté plnenie i charakter sporu, v ktorom výška náhrady škody závisela od znaleckého posudku, žalobkyňu nemožno považovať za procesné neúspešnú stranu alebo za stranu, ktorá zastavenie konania procesné zavinila (...) Ako správne uviedla i žalobkyňa, nemožno ju zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti, bez ohľadu na skutočnosť, že na rozdiel od skoršej právnej úpravy, obsiahnutej v ustanovení § 142 ods. 3 O.s.p., nový Civilný sporový poriadok túto situáciu výslovne nerieši. Žalobcami požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považovali za plne súladnú s rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky, pričom podotkli, že si riadne splnili svoje zákonné povinnosti pri dokazovaní predmetného nároku. Žalobcami uvádzané rozhodnutia v plnej miere reflektujú prejednávaný prípad. Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pojednávanú o priznaní satisfakcie za zásah do ich ľudských práv. Prejednávaný prípad je rovnako o žalobcoch, ktorý na základe najzávažnejšieho a najintenzívnejšieho zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život žiadajú o náhradu nemajetkovej ujmy. Skutočnosť, že štát je garantom ľudských práv, podľa nich nemá nijaký súvis s prejedávaným prípadom. Zo žiadneho právneho predpisu v podmienkach vnútroštátneho alebo medzinárodného práva nevyvodili, že by úlohou poisťovateľa bola udržateľná kompenzácia poškodených pri dopravných nehodách. Žalobcovia uviedli už opakovane pertraktovanú skutočnosť, že ich vzťahy so zosnulým neboli v žiadnom ohľade bežné, boli nanajvýš blízke, hlboké a nenahraditeľné. Ich Otec zomrel predčasne, mal pred sebou ešte dlhé a nádherné roky života, ktoré mohol pravidelne tráviť so svojimi deťmi a vnúčatami. Otec žalobcov im bol nečakane vzatý, a to výlučne protiprávnym konaním poistenca žalovanej. Sumu požadovanej náhrady označili za proporcionálnu, odrážajúcu aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, pričom berie do úvahy ako jedinečnosť prejedávaného prípadu, tak osobitosť skutkových okolností vo forme neopakovateľnosti vzťahov žalobcov so zosnulým. Namietali tiež nesprávnu aplikáciu nálezu Ústavného súdu na otázku nároku žalobcov na úroky z omeškania (eurokonformný výklad a jedinečnosť povahy dopravných

nehôd. Pridržiavajú sa svojich predchádzajúcich podaní, v ktorých uviedli obšírnu súdnu rozhodovaciu prax v otázke nároku na úroky z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy. Žalovaná podľa nich opomína tú skutočnosť, že skutkový stav prípadu, ktorý bol riešený v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 12.6.2024, sp. zn. I. ÚS 22/2024 sa týkal konania o náhradu škody, ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy voči konkrétnemu poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Teda v danej veci išlo o sťažovateľov, ktorým vznikla ujma na základe postupu non lege artis medicinae. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu postupu non lege artis medicinae je podľa nich koncepčne rozdielny od nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí pri dopravných nehodách. V článku 22 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (ďalej len „smernica o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“), s názvom „Postup pri náhrade škody“ je jasne stanovená povinnosť členského štátu vytvoriť taký systém ustanovení, ktorý zabezpečí že: „(...) okrem náhrady navrhnutej poisťovňou alebo určenej súdom budú poškodenej osobe vyplatené aj úroky “ Z vyššie uvedeného znenia čl. 22 smernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je stanovené osobitné právo poškodeného žiadať pri poistnej udalosti zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj úroky z omeškania. Práve v tomto ohľade spomínaný nález ústavného súdu na vec samú nedopadá. Naopak je treba podľa nich zohľadniť úmysel zákonodarcu a aplikovať na vnútroštátne právo eurokonformný výklad, teda interpretovať ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. vo svetle cieľov smernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Cieľom smernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel podľa nich v žiadnom prípade nie je oslobodenie žalovanej (komerčného poisťovateľa) od povinnosti platiť úroky z omeškania. A contrario, primárnym cieľom nadnárodnej úpravy (tzv. motorových smerníc) je dosiahnutie stavu, aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia, ktorého rámec upravujú predmetné smernice, neostali neuhradené. Uviedli, že tejto problematike venoval pozornosť aj Súdny dvor Európskej únie, ktorý v uznesení zo dňa 1.12.2005, sp. zn. C-447/04 v právnej veci Autohaus Ostermann GmbH versus VAV Versicherungs AG judikoval nasledovné (dnešný článok 22 smernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel): „Členské štáty zavedú povinnosť, podporenú primeranými, účinnými a systematickými finančnými alebo im rovnocennými správnymi sankciami, že do troch mesiacov odo dňa, kedy poškodená osoba uplatní svoju pohľadávku na náhradu škody buď priamo voči poisťovni osoby, ktorá spôsobila nehodu, alebo voči jej likvidačnému zástupcovi: a) poisťovňa osoby, ktorá spôsobila nehodu alebo jej likvidačný zástupca predložia odôvodnený návrh na náhradu škody v prípadoch, kedy zodpovednosť nie je sporná a škody sú vyčíslené alebo b) poisťovňa, ktorej je adresovaná žiadosť o náhradu škody, alebo jej likvidačný zástupca poskytne odôvodnenú odpoveď na body žiadosti v prípadoch, keď zodpovednosť je buď odmietnutá, nie je presne určená alebo škody nie sú úplne vyčíslené. Členské štáty prijmú ustanovenia, aby zabezpečili, že ak návrh nie je predložený v lehote troch mesiacov, okrem náhrady navrhnutej poisťovňou alebo určenej súdom budú poškodenej osobe vyplatené aj úroky.“ Pri rozhodovaní o nároku žalobcov na úroky z omeškania je podľa názoru žalobcov nevyhnutné prihliadať aj na právne závery kreované Ústavným súdom SR v rámci jeho rozhodovacej praxe, inconcreto v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS/309/2020, ktorým Ústavný súd SR zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 3Cdo/145/2017 a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd SR v predmetnej veci konštatoval, že rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorým odmietol sťažovateľovi priznať úroky z omeškania bolo porušené právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (totožné: nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS/214/2020; primerane porovnaj tiež: rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.1.2022, sp. zn. 25Cb/21/2021, ako aj rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.5.2020, sp. zn. 1 Cob/100/2019, resp. zo dňa 29.9.2020, sp. zn. 2Cob/200/2019). V závere doplnili, že právny vzťah medzi pôvodcom neoprávneného zásahu do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby s touto fyzickou osobou vzniká v zmysle § 11 OZ už momentom zásahu. Ako uvádza Z.. S. E., K.. vo svojom príspevku publikovanom pod názvom „Poznámka ku konštitutívnosti rozsudku o náhrade nemajetkovej ujmy“ v odbornom periodiku Súkromné právo, č. 4/2022: „To že súd posudzuje, či sú splnené podmienky na priznanie práva a v akom rozsahu, predsa nie je osobitosťou konaní, ktoré končia konštitutívnymi rozsudkami. Veď či súd neskúma otázku splnenia podmienok na uloženie povinnosti a otázku rozsahu nároku aj v konaniach o náhradu škody či o zaplatenie faktúry, kde niet pochýb o deklaratórnej povahe rozsudku?“ Dôk. pr.: - príspevok Z.. S. E., K.. (príspevok už je súčasťou súdneho spisu). Z vyššie uvedeného majú žalobcovia za preukázané, že predmetný nález ústavného súdu nedopadá na skutkový stav prejednávanej veci, a teda ho na účely právneho posúdenia

veci nie je možné aplikovať. Rozhodnutie súdu o náhrade nemajetkovej ujmy má deklaratórnu povahu, pričom k takémuto rozhodnutiu patrí aj nárok žalobcov na úroky z omeškania. S ohľadom na vyššie prezentované skutočnosti žalobcovia navrhujú, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13.2.2025, č. k. B2-9C/62/2022-175 v zmysle § 388 CSP zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcom priznal náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu v zmysle § 396 CSP. 30. Žalovaná v rámci odvolacej dupliky označila prvostupňovým súdom prisúdenú sumu náhrady nemajetkovej ujmy za neprimeranú, čo teda samozrejme dvojnásobne platí o žalobcami uplatnenom nároku na súde. Mala za to, že žalobcami požadované odškodnenie je už úplne v rozpore s rozhodovacou praxou, zásadou proporcionality a tiež s možnosťami vinníkov dopravných nehôd. Ak žalobcovia v ich replike k odvolaniu žalovanej sa snažia za účelom zdôvodnenia nimi požadovanej náhrady navodiť dojem, že všeobecné súdy v obdobných veciach už o takom návrhu rozhodli v súlade s ich žalobným návrhom, žalovaná reagovala, že žalobcovia naďalej prezentujú prípady, ktoré sú natoľko odlišné, že ich nemožno prijať za skutkovo obdobné, a teda sa na prejednávaný prípad nevzťahujú. Napríklad determinujúcimi skutkovými okolnosťami sú naproti prejednávanému prípadu v rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 6Co/810/2014, zo dňa 7.7.2014 skutočnosti, ako je smrť manželky, resp. matky mal. deti a to, že pozostalý manžel ostal na výchovu a aj výživu mal. detí po dopravnej nehody sám. Ohľadom daného rozhodnutia uviedla, že zo zisteného skutkového stavu vyplývajú aj ďalšie jedinečné okolnosti (okrem iného aj psychiatrická liečba mal. detí a alkohol u škodcu), ktorými súd zdôvodnil výšku priznanej náhrady. Obdobne je to aj pri žalobcami uvádzanom rozsudku KS v Prešove, sp. zn. 21Co/137/2017, zo dňa 12.06.2018, kde súd opätovne zohľadňoval aj maloletosť pozostalých detí. Ďalej žalobcovia v ich replike poukazujú na Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý v rozsudku zo dňa 30.07.2015, sp. zn. 12Co/465/2014 „potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu, ktorý priznal plnoletému dieťaťu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.500, - Eur(!).“ Žalovanej nie je jasné, že aký text rozhodnutia si právny zástupca žalobcov naštudoval, keďže z jeho obsahu vyvodila, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval o nárokoch pozostalej manželky a jej dvoch maloletých detí. S ohľadom na vyššie uvedené a dokonca aj žalobcami citovaných rozhodnutí je žalovaná toho názoru, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná a v rozpore aj so zásadou proporcionality rozhodovania pred súdom. Argumentácia žalobcov je podľa názoru žalovanej založená na dezinterpretácií rozhodovacej praxe všeobecných súdov, nimi prezentované rozhodnutia preukazujú pravý opak, a to, že súdy nimi žiadanú výšku odškodnenia nemajetkovej ujmy priznávajú v najvážnejších prípadoch, keď rozhodujú o zabezpečení mal. detí po smrti ich rodiča. Žalovaná mala za to, že z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom možno vyčítať bežné rodinné vzťahy medzi otcom a jeho plnoletými deťmi, a to bez ich akejkoľvek odkázanosti na výživu z jeho strany, ktorý ešte zomrel vo veku 68 rokov. Taktiež z vykonaného dokazovanie nevyvodila okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priznať žalobcom primerané zadosťučinenie vo vyššej miere, ako bolo zo strany žalovanej ponúknuté počas konania pred prvostupňovým súdom, v súlade so zásadou proporcionality v obdobných veciach. V ďalšom rade sa žalobcovia v replike vyjadrujú aj k odvolaniu žalovanej voči napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu o náhrade trov konania. Žalobcovia môžu byť podľa žalovanej presvedčení, že sú v predmetnej veci jedinou plne procesne úspešnou stranou, ale faktom podľa žalovanej je, že prvostupňový súd im priznal len niečo menej než jednu tretinu nimi žiadaného nároku a teda v ostávajúcej časti je nesporne úspešná žalovaná. Po ďalšie žalobcovia v ich poslednom vyjadrení podľa žalovanej opomínajú jednu veľmi podstatnú skutočnosť a to, že v tomto konaní pred prvostupňovým súdom nebol sporným základ uplatňovaného nároku, teda ani právo, resp. právny titul žalobcami žiadanej náhrady. Za prekvapujúce tiež označila to, že žalobcovia si nevšimli aj v nimi citovaných rozhodnutiach polemiku súdov k náhrade trov konania v obdobných veciach nemajetkovej ujmy, kde práve súdy rozlišujú medzi tým, či bol namietaný aj samotný základ náhrady nemajetkovej ujmy alebo len výška odškodnenia, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade. Žalobcovia v ich vyjadrení úplne prehliadajú závery Ústavného súdu SR, ktorý v jeho náleze zo dňa 27.08.2022, sp. zn. II ÚS 225/2020, práve daný rozpor rieši nasledovne: „Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená ; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech, čo sa týka základu uplatneného nároku, a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.“ Žalovaná mala za to, že žalobcovia opätovne dezinterpretujú rozhodovaciu prax najvyšších právnych autorít. Z rozhodovacej praxe, aj dokonca zo

žalobcami citovaného úryvku nálezu, sp. zn. II. ÚS 225/2020 vyvodila, že plný úspech môže byť žalobcom priznaný len v prípade, pokiaľ by bol medzi stranami sporu sporným aj základ uplatneného nároku. Spornou otázkou pred prvostupňovým súdom by však podľa toho musela byť otázka, či došlo k samotnému zásahu do práv žalobcu. V tomto prípade však spornou bola podľa žalovanej len výška odškodnenia, keďže žalovaná ani v jednom momente nesporovala podstatu ich nároku (právny základ) na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. ani len nenamietala jej pasívnu legitimáciu v danom konaní. Spornou bola teda len výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a tak z perspektívy rozsahu rozhodovania bola žalovaná v konaní z väčšej časti úspešná. Obdobne tomu tak bolo aj v prípade žalobcami uvádzaného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.06.2017, sp. zn. 14Co/100/2017, Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.12.2017, sp. zn. 10Co/191/2017 a tiež Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.06.2018, sp. zn. 21Co/137/2017. Práve z daných rozhodnutí vyvodila opačné pravidlo, ktorého podstata spočíva v tom, že pokiaľ v konaní nebol sporný základ uplatneného nároku, tak je potrebné aj na náhradu trov konania pri nemajetkovej ujme aplikovať zásadu úspech strán sporu vo veci v zmysle § 255 CSP. Dokonca aj žalobcami uvádzaný úryvok rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.06.2018, sp. zn. 21Co/137/2017 uvedené pravidlo podľa nich potvrdzuje, keďže uvádza že: „V sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pri rozhodovaní o náhrade trov konania treba rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napríklad Nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Vhodným riešením v týchto sporoch je, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 C.s.p.), keďže sa skúma vec čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalovaná teda záverom navrhla, aby odvolací súd odvolaniu žalovanej vyhovel. 31. Žalobcovia vo svojej odvolacej duplike mali naďalej za to, že žalobcami požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je v plnom súlade s rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky, pričom podotkli, že žalobcovia si riadne splnili svoje zákonné povinnosti pri dokazovaní predmetného nároku. Žalobcovia opätovne poukázali na skutočnosť, že ich vzťahy so zosnulým rodičom neboli v žiadnom ohľade bežné, ale boli nanajvýš blízke, hlboké a nenahraditeľné. Žalobcovia majú aj naďalej za to, že suma požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy je proporcionálna, odráža aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, pričom berie do úvahy ako jedinečnosť prejedávaného prípadu, tak aj osobitosť skutkových okolností vo forme neopakovateľnosti vzťahov žalobcov so zosnulým rodičom. Žalobcovia zastali názor, že žalovaná vo svojom vyjadrení neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ňou navrhnutú zmenu prvostupňového rozhodnutia. Žalovaná vo svojom vyjadrení poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania prvostupňového súdu je možné vyčítať bežné rodinné vzťahy medzi otcom a jeho plnoletými deťmi, a to bez ich akejkoľvek odkázanosti na výživu z jeho strany a pritom poukazuje zároveň na okolnosti, z ktorých podľa nej nevyplýva dôvodnosť priznania žalobcom primeraného zadosťučinenia vo vyššej miere, ako bolo zo strany žalovanej ponúknuté počas konania pred prvostupňovým súdom, v súlade so zásadou proporcionality v obdobných veciach, s ktorými konštatovanými tvrdeniami žalovanej sa v celom rozsahu nestotožnili a považujú tieto závery za nesprávne a irelevantné. Vyslovili opačný názor ako žalovaná, a to, že nedostatočným zohľadnením prezentovaného skutkového stavu sa súd prvej inštancie priklonil k nižšej sume, majúc za to, že ak by všeobecný súd zohľadnil jedinečnosť, hĺbku a imanentnú blízkosť vzťahov, ktoré mali žalobcovia so zosnulým, prišiel by len k jedinému záveru, a tým je, že žalobcami požadovaná výška odškodnenia je adekvátna k zásahu do ich osobnostných práv. Všeobecný súd podľa nich správne uviedol, že zosnulý mohol byť žalobcom oporou v ich ďalšom živote. Bol to ich otec, jediný žijúci rodič, mohli sa naňho spoľahnúť, mohli za ním prísť s každým ich problémom, pričom v ich živote zastával nenahraditeľnú a nezastupiteľnú funkciu. Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je jedinečný, a to práve tým, že rodič je pre dieťa niekto, kto si vždy nájde čas, sprevádza ho životom a myslí naň (bez ohľadu na vek). Na základe vyššie uvedeného žalobcovia nerozumejú vyjadreniam žalovanej, ktorá hodnotí a posudzuje vzťah žalobcov so zosnulým. Žalobcovia na podporu vyššie uvedeného uvádzajú opäť odôvodnenie svojho odvolania. Žalobcovia mali aj naďalej za to, že argumentácia žalovanej o nepreukázaní dostatočných citových väzieb je účelová, nakoľko žalobcovia v konaní pred všeobecným súdom dostatočne preukázali hĺbku ich vzťahu so zosnulým. Pokiaľ ide o samotnú výšku priznania náhrady nemajetkovej ujmy, žalobcovia opätovne poukázali na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.6.2018, sp. zn. 21Co/137/2017, ktorým súd potvrdil plnoletým pozostalým deťom, ktorí nežili v spoločnej domácnosti, každému po 20.000,- Eur, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 22.9.2019, sp. zn. 26Co/44/2020, v ktorom krajský súd stanovil, že: „V rámci komparatívnych úvah

bolo prihliadané na už priznané náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým rodičom a súrodencom (v prípadoch dopravných nehôd), v intervale približne medzi 50.000 eur, priemerne 20.000 - 25.000 eur (...)“ Žalobcovia na základe ich výsluchov (a celkového vykonaného dokazovania) mali za dostatočne preukázané, že mali so zosnulým jedinečné, hlboké, a nanajvýš blízke rodinné vzťahy, pričom žalobca v I. rade žil so zosnulým v spoločnej domácnosti. Protiprávnym konaním poistenca žalovanej zomrel zosnulý v rannom dôchodkovom veku (teda dokonca ešte skôr ako je priemerná dĺžka života na území Slovenskej republiky u mužov), pričom zároveň týmto protiprávnym konaním došlo k tomu najinvazívnejšiemu zásahu do základného práva žalobcov v zmysle čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe uvedeného považujú žalobcovia priznanú satisfakciu za nedostatočnú a rovnako nesúhlasili s kompenzáciou, ktorú navrhla žalovaná. 32. Ak žalovaná namieta výrok, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania a rovnako namieta aj výrok, ktorým bola zaviazaná k úhrade súdneho poplatku vo výške 1.000,- Eur, keď podľa žalovanej mal prvostupňový súd rozhodnúť podľa jej výkladu pomeru úspechu vo veci, pričom žalovaná stanovila úspech žalobcov len na 28,57 %, s týmto výkladom žalovanej žalobcovia nesúhlasili a považujú ho v celistvosti za nesprávny vzhľadom na jasne stanovený spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v prípade, ak je priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo výlučnej diskrécii súdu. Napriek argumentácii žalovanej, že v danom prípade spornou bola len výška odškodnenia, keďže žalovaná ani v jednom momente nerozporovala podstatu ich nároku (právny základ) na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. ani len nenamietala jej pasívnu legitimáciu v danom konaní, žalobcovia sú presvedčení, že v súlade s relevantnou právnou úpravou boli v predmetnej právnej veci jedinou plne procesne úspešnou stranou. Na podporu svojej argumentácie poukázali na vybrané názory slovenskej procesualistiky, ako aj na závery súdnej praxe majúce pre daný spor kardinálny význam. Nárok žalobcov na plnú náhradu trov konania podľa nich subsidiárne verifikuje aj odborná spisba, ktorá v tomto kontexte uvádza: „Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesné neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku (In: ŠTEVČEK, M.; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ, M. et al.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, s. 926 - 927). Opätovne dali do pozornosti pozornosti i nalez Ústavného sudu SK zo dna 13.2.2020, sp. zn. IV. ÚS/652/2018, v ktorom Ústavný súd artikuloval nasledovné: „Každá právna norma má svoj účel a zmysel, ktorého rekonštrukcia je vždy spätá s celou radou neistôt. Zmysel a účel možno nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich o vôli a zámeroch zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová správa. Z citovanej časti dôvodovej správy (pozn. žalobcov: výklad § 255 a naši. CSP) vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP, ako to explikoval krajský súd v napadnutom rozhodnutí v podobe jeho kategorického vylúčenia.“ Zároveň Ústavný súd SR v citovanom náleze podotýka, že jazykový výklad predstavuje len prvotné priblíženia sa k obsahu právnej normy. Na jeho doplnenie či spresnenie následne slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický, systematický a historický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (totožne: nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.5.2012, sp. zn. IV. ÚS 92/2012, publikovaný v zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 25/2012; nález Ústavného súdu SR zo dňa 5.10.2011, sp. zn. I. ÚS 351/2010, publikovaný v zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 67/2011). V prospech argumentačnej línie žalobcov svedčí podľa nich aj názor vyslovený Ústavným súdom SR v jeho uznesení zo dňa 8.2.2017, sp. zn. I. ÚS/56/2017, v ktorom Ústavný súd SR explicitne konštatoval: „Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.“ Žalobcovia zdôraznili, že aj so zreteľom na vybrané a

opakovane poukazované závery príslušných súdnych autorít niet iného racionálneho a legitímneho dôvodu pre nepriznanie plnej náhrady trov konania žalobcom. Žalobcovia boli nesporne úspešní v základe právneho nároku, tzn. boli jedinou procesné úspešnou stranou v sporovom konaní, keďže výška priznanej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu. S ohľadom na vyššie uvedené a prezentované skutočnosti žalobcovia navrhli, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13.2.2025, č. k. B2-9C/62/2022-175 v zmysle § 388 CSP zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcom priznal náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu v zmysle § 396 CSP. 33. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. 34. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že obe odvolania strán sporu nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcov proti žalovanej v priznanom rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaniach uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti tejto nimi zvolenej žaloby v tomto rozsahu, keď v odvolaniach uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania strán sporu a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s ich právnymi názormi, neznamená porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k ich odvolacím námietkam. 35. Obe strany sporu podali odvolania z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h), teda namietali, že súd prvej inštancie podľa nich dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 36. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávnosti skutkových zistení, odvolací súd uvádza, že odvolací súd preskúmava správnosť hodnotenia dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie z hľadiska dôležitosti jednotlivých dôkazov, ďalej z hľadiska ich pravdivosti, ale najmä z hľadiska toho, či súd prvej inštancie hodnotením dokazovania neporušil pravidlá formálnej logiky, keď práve nedodržanie tohto hľadiska namietali obe sporové strany. 37. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

38. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. 39. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. 40. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. 41. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). 42. Preskúmaním obsahu spisového materiálu a odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie hodnotil vykonané dokazovanie logicky a teda zákonu zodpovedajúcim spôsobom, keď správne skutkovo ustálil, že žalobcovia sú plnoletými deťmi zomrelého Z. O. N.D., narodeného XX.X.XXXX, ktorý zomrel pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 19.10.2021. Žalobca v 1. rade žil v rodičovskom dome. Ich vzťah bol veľmi dobrý, robili spolu na oprave domu, bez otca je dom prázdny, chýba mu. Žalobkyňa v rade 2 žije sama so svojou rodinou, s nebohým otcom sa často navštevovali, Mala s otcom už od malička veľmi dobrý vzťah, trávili spolu veľa času. Žalobca v 3. rade s otcom mali nadštandardne dobrý vzťah, trávili spolu veľa času. Žalobca v 3. rade žije sám, pracuje v zahraničí 3 týždne, 1 týždeň je doma. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania správne a logicky za jednoznačne preukázané, že v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 19.10.2021 došlo k usmrteniu Z. O. N., narodeného XX.XX.XXXX, ktorý bol otcom žalobcov. Dopravnú nehodu spôsobil Z. Š. ako vodič motorového vozidla s EČV: J. XXXLM, ktoré bolo v tom čase povinne zmluvne poistené u žalovanej. Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom zo dňa 31.03.2022 pod ČVS: ORP-356/1-VYS-ZH-2021 bolo voči vodičovi vznesené obvinenie. Rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom zo dňa 28.11.2023 sp. zn. 5T/8/2023-797 bol obžalovaný Z. Š.Y. uznaný za vinného z prečinu usmrtenia a ublíženia na zdraví a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov. Zároveň mu bol uložený probačný dohľad a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 3 roky. Na základe logicky hodnoteného dokazovania zistil, že medzi žalobcami a nebohým existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, pričom porušením práva na jeho život došlo k neoprávnenému zásahu do práv na súkromie žalobcov. Následky sú trvalé a neodstrániteľné. Bola narušená celistvosť rodiny, žalobcovia v 1., 2. a 3. rade prišli náhle o otca. Následky sú nezvratné a strata jedného člena rodiny je objektívne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny, najviac ale tých najbližších, ktorí si následky v dôsledku spôsobenej traumy, ochudobnenia v citovom živote, strate zázemia, či pocitu domova, nesú so sebou po celý svoj život. Pri posudzovaní predmetnej veci súd prvej inštancie správne vychádzal z nepochybnej skutočnosti, že už samotná strata blízkeho človeka znamená pre pozostalých, a to hlavne najbližšiu rodinu, značnú ujmu a tým neoprávnený zásah

do práva na ochranu osobnosti v rozsahu, v ktorom nie je dostatočné morálne zadosťučinenie a je na mieste poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie pri zvážení konkrétnych okolností v tomto prípade dospel k záveru, že všetci žalobcovia spĺňajú istú formu bližšieho, užšieho vzťahu k zosnulému odôvodňujúcu priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z dokazovania správne vyvodil, že dôsledky smrti otca sú u všetkých žalobcov závažnou ujmou. Ako rodina, boli súdržní, aktívne si užívali voľný čas, spoločné chvíle, navzájom si pomáhali a mali spoločné plány. Mal správne za nesporné, že násilná smrť otca poznačila žalobcov po psychickej stránke na celý život, lebo pociťujú pre jeho stratu prenikavú duševnú bolesť, nikdy sa nezmiernia s jeho úmrtím, pričom z ich života sa vytratila osoba poskytujúca oporu v každodenných situáciách. Správne tiež zistil, že nebohý otec žalobcov mal v čase nehody 68 rokov, žalobcovia sú dospelými deťmi zomrelého, v čase jeho smrti neboli na neho odkázaní výživou. Smrť otca nepriaznivo zasiahla do emocionálneho života žalobcov. Viac skutkových okolností, alebo iné z vykonaného dokazovania nevyplynuli, preto iné odvolacie námietky, týkajúce sa nesprávnosti voľnej úvahy súdu prvej inštancie o výške ním priznanej peňažnej náhrady za túto nemajetkovú ujmu žalobcov predstavujú námietku nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. 43. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná, resp. v danom prípade v akom rozsahu. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje. Nesprávnym právnym posúdením sa teda rozumie omyl pri aplikácii práva. 44. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, že vykonaným dokazovaním zistené skutočnosti o závažnosti, spôsobe vzniku a nezvratnosti nemajetkovej ujmy žalobcov dosahujú intenzitu značnej ujmy a predstavujú preto naplnenie legitímnych kritérií pre priznanie peňažnej náhrady za túto ich ujmu, správne právne posúdiac jej opodstatnenosť z dôvodu, že iné formy zadosťučinenia voči nim nie sú postačujúce. Súd prvej inštancie teda správne aplikoval ust. § 13 ods. 2 OZ na danú vec. V právnom posúdení zisteného skutkového stavu sa teda nedopustil omylu. 45. Správne a v súlade s hmotnoprávnym ustanovením § 13 ods. 3 OZ pri svojej voľnej úvahe o výške peňažnej náhrady za značnú nemajetkovú ujmu žalobcov vzal do úvahy jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj dokazovaním zistené skutočnosti o charaktere vzťahu medzi žalobcami a ich zosnulým blízkym príbuzným, s ktorými úvahami súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil, keď dospel k záveru, že tieto nepredstavujú svojvôľu, ale vychádzajú z vykonaným dokazovaním zistených skutočností a z aktuálnych výsledkov súdnej praxe v obdobných veciach. Je pravdou, že vykonaným dokazovaním bol zistený dobrý vzťah medzi žalobcami a ich zosnulým otcom, keď však v medziľudskej spoločnosti sa takýto vzťah v rodinách prezumuje a v danej veci sa vzťah žalobcov s ich otcom nevymykal štandardnému dobrému vzťahu medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi. Nebolo v konaní preukázané, že by žalobca 1/ žil so zosnulým otcom v spoločnej domácnosti práve z dôvodu svojho zdravotného stavu, ktorého kvalita taktiež nebola žiadnym dôkazným prostriedkom preukázaná, vykonaným dokazovaním teda nedošlo k zisteniu pravého dôvodu spolužitia žalobcu 1/ so zosnulým otcom a vôbec ani k zisteniu vedenia spoločnej domácnosti s ním v jej právnom význame. Nedošlo k zisteniu rozdielneho vzťahu ostatných žalobcov so zosnulým oproti vzťahu žalobcu 1/ s ním, nakoľko v súčasnosti odlúčené spolužitie, aj vzdialené, a z tohto dôvodu vyplývajúca intenzita reálneho kontaktu dospelých fyzických osôb nedeterminuje kvalitu ich vzájomného vzťahu. Odvolací súd sa stotožnil teda s úvahami súdu prvej inštancie, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu o priznaní peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu žalobcov v rovnakej výške pre každého z nich. Pokiaľ ide o samotnú jej výšku, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vzal pri jej určení na zreteľ rozhodné aspekty vykonaného dokazovania o štandardnom dobrom vzájomnom vzťahu dospelých členov najbližšej rodiny a žalobcovia nepredstavujú v tomto smere akýsi prípad osobitného zreteľa, správne vzal do úvahy neodkázanosť žalobcov na výživu zosnulého otca, jeho vek, spoločné záujmy žalobcov s otcom a plány. Súdom prvej inštancie priznaná výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov je podľa odvolacieho súdu adekvátna jej závažnosti a okolnostiam, za ktorých k nej prišlo, adekvátna aktuálnej (neustále sa vyvíjajúcej) a súdom prvej inštancie aplikovanej rozhodovacej súdnej praxi, majúcej na zreteli aj právnu úpravu odškodňovania obetí násilných trestných činov. Nepredstavuje náhradu za život zosnulého otca žalobcov, ale účelný prostriedok na zmiernenie ich ujmy, nie je nelegitímnym prostriedkom na

ich obohatenie sa, zároveň nie je pre žalovanú likvidačná a v neposlednom rade nedehonestujúca závažnosť ujmy žalobcov, ako by tomu bolo v prípade nižšej náhrady ponúkanej žalovanou. 46. Ako vecne správny posúdil odvolací súd aj zamietajúci výrok napadnutého rozsudku v časti žalobou uplatneného nároku žalobcov na úrok z omeškania. Dospel k záveru, že rozhodnutie súdu o tom, že žalobcom vznikla nemajetková ujma, má deklaratórny charakter v tom rozsahu, že táto im vznikla. Dokazovaním vykonaným v rámci konania, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, došlo k zisteniu skutkových okolností, na základe ktorých bolo možné súdom prvej inštancie deklarovať, že žalobcom vznikla nemajetková ujma v podobe straty plnohodnotného rodinného a súkromného života. V čase uplatnenia nároku na finančnú náhradu tejto vtedy nimi tvrdenej a následne súdom prvej inštancie deklarovanej nemajetkovej ujmy nebolo však zrejmé, či súd prvej inštancie ako jediný na to kompetentný subjekt, na základe vykonaného dokazovania bude mať za to, že žalobcom vznikla nemajetková ujma značná a závažná a že za im vzniknutú značnú nemajetkovú ujmu im prináleží finančná náhrada ako vyššia forma zadosťučinenia, alebo neprináleží, keď ust. § 13 ods. 2 OZ nárok na primerané finančné zadosťučinenie upravuje až ako ďalší stupeň zadosťučinenia za dokazovaním zisteného predpokladu, že iné formy zadosťučinenia uvedené v ust. § 13 ods. 1 OZ nie sú postačujúce, a už vôbec nebola zrejmá výška tohto prípadného zadosťučinenia podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia OZ len demonštratívne vymedzujúceho dôvody pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie bol oprávnený vziať do úvahy akúkoľvek dokazovaním zistenú okolnosť alebo skutočnosť. Žalovaná sa teda nemohla dostať do omeškania v súvislosti s peňažným plnením, ktoré bolo priznané žalobcom napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré síce deklarovalo vznik nemajetkovej ujmy žalobcov v čase smrti ich blízkeho príbuzného a člena ich rodiny, keďže v tom čase došlo k znehodnoteniu ich rodinného a súkromného života, avšak nebol zrejmý jej rozsah, zistený až vykonaným dokazovaním, až ktorého výsledky a ich vyhodnotenie priviedli súd prvej inštancie k právnemu záveru o nutnosti priznať žalobcom finančné zadosťučinenia za túto značnú závažnú nemajetkovú ujmu a o jej výške. Žalovaná teda do právoplatnosti preskúmavaného rozsudku nemá voči žalobcom peňažný dlh ako hmotnoprávnu podmienku pre priznanie príslušenstva k nemu v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s ojedinelými výsledkami súdnej praxe pripúšťajúcimi prípadne iný právny názor. 47. Vecne správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalobcov voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď súd prvej inštancie vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, že tento nárok majú žalobcovia z priznanej sumy. Žalobcovia boli rozhodne úspešnou stranou v preskúmavanom sporovom konaní. Súd prvej inštancie, v zhode s nimi v žalobe tvrdenou skutočnosťou, došiel po vykonaní dokazovania k právnemu záveru o existencii ich nároku na finančné zadosťučinenie od žalovanej za im vzniknutú nemajetkovú ujmu, preto boli v spore o tomto úspešní, keď výška finančnej náhrady závisela len od úvahy súdu prvej inštancie ako jediného kompetentného subjektu na toto rozhodnutie. Výška náhrady trov konania bude predmetom následného rozhodnutia súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý bude vychádzať z odôvodnenia napadnutého rozsudku a aj z ust. §10 ods. 10 ods. 8 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov v platnom znení. O nároku na náhradu rov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s konštantnou súdnou praxou, s ktorou sa aj odvolací súd stotožňuje. Správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania nevylučuje ani žalovanou tvrdená okolnosť o jej pripravenosti a ponuke plniť žalobcom v určitej ponúknutej výške, nakoľko nemení pomer úspechu a neúspechu strán sporu v súdnom sporovom konaní. 48. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky oboch strán sporu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na to, že žiadna zo strán sporu nemala úspech v odvolacom konaní. 50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).