Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/65/2025 z 25. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 2Co/65/2025 1313206642 25. 03. 2026 JUDr. Nadežda Wallnerová ECLI:SK:KSBA:2026:1313206642.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členov senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Michaely Královej, v sporovej veci žalobcu: D. I., narodený XX.XX.XXXX, bytom: D. č. XX, D. D., zastúpený: S.. X. C., narodená XX.XX.XXXX, bytom: A. č. 4, D. D., proti žalovanému: OVB Allfinanz Slovensko a. s., so sídlom: Kukuričná č. 8, Bratislava, IČO: 31 361 358, zastúpený advokátom: S., o zaplatenie 7.606,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-14C/59/2013-308 zo dňa 23.05.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23.05.2024, č. k. B3-14C/59/2013-308 m e n í vo výroku I. tak, že: Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.331,97 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta. II. Žalobcovi sa voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v časti týkajúcej sa nároku na ušlý zisk v pomere 66,68 %. odôvodnenie: 1. Žalobou doručenou vtedajšiemu Okresnému súdu Bratislava III dňa 18.04.2013 sa domáhala pôvodná žalobkyňa (ďalej len žalobkyňa) voči žalovanému zaplatenia istiny v sume 7.606,42 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.608,05 eur od 16.06.2012 do zaplatenia, a to titulom nevyplatených provízií v sume 3.608,05 eur zo zmluvy o sprostredkovaní a titulom náhrady škody vzniknutej znemožnením produkcie nových zmlúv v sume 3.998,37 eur. 2. Podaním zo dňa 29.06.2016 žalobkyňa vzala žalobu čiastočne späť z dôvodu, že medzi procesnými stranami došlo k čiastočnému urovnaniu, keď žalovaný po ukončenom súdnom konaní v D. D. uhradil žalobkyni sumu rovnajúcu sa nevyplateným províziám spolu s úrokom z omeškania, čo predstavuje urovnanie nároku prvej časti žaloby tohto konania s tým, že žalovaný odmietol uhradiť nárok uplatnený v druhej časti žaloby, t. j. sumu 3.998,37 eur. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa vzala žalobu späť v časti zaplatenia provízií v sume 3.608,05 eur s príslušenstvom (úrokmi z omeškania) a navrhla konanie v uvedenej časti zastaviť a pokračovať v konaní o zaplatenie sumy 3.998,37 eur titulom nároku na náhradu škody. 3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 14C/59/2013 zo dňa 21. októbra 2019 zastavil konanie v časti týkajúcej sa nároku na zaplatenie istiny 3.608,05 eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby a vo zvyšnej časti nároku na zaplatenie

istiny v sume 3.998,37 eur žalobu zamietol, nakoľko nárok na náhradu škody v sume 3.998,37 eur považoval za duplicitný k už uspokojenému nároku žalobkyne za obdobie apríl 2009 až september 2009 v sume 1.714,48 eur s tým, že v prevyšujúcej časti v sume 2.283,89 eur je nárok na náhradu škody neopodstatnený, keďže žalobkyni vznikla za obdobie apríl 2009 až september 2009 škoda v podobe ušlej provízie len v sume 1.714,48 eur. Rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť v I. zastavujúcom výroku, ktorý má povahu uznesenia, nakoľko proti zastavujúcej časti rozhodnutia nepodala žiadna z procesných strán odvolanie. V odvolaním napadnutom zamietajúcom výroku a súvisiacom III. výroku o trovách konania Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č. k. 2Co/31/2020 - 245 zo dňa 17. mája 2023 rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 14C/59/2013 zo dňa 21. októbra 2019 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že istinu 1.714,48 eur si uplatnila žalobkyňa ako doplatenie provízie za obchodné prípady zrealizované v skoršom (predchádzajúcom) období, ktoré sa stali podľa províznych listov žalovaného splatnými až v období od marca do septembra 2009 a teda uplatneným nárokom v sume 3. 608,05 eur (v rámci ktorého si žalobkyňa uplatnila aj istinu 1.714,48 eur) žalobkyňa žiadala doplatenie provízií za v skoršom období už vytvorenú obchodnú produkciu (je to istina, ktorú už zarobila), ale náhradu škody v sume 3.998,37 eur žiada titulom majetkovej straty pre znemožnenie produkovania nových obchodných prípadov, preto tento nárok je uplatnením práva na náhradu škody vo forme ušlého zisku za obdobie od apríla 2009 do septembra 2009 (kedy zmluvný vzťah strán skončil) vo výške, ktorá by podľa žalobkyne zodpovedala len potenciálnej istine za potenciálne zrealizované obchodné prípady (istinu, ktorú by v žalovanom období zarobila), splatnej bezprostredne po zrealizovaní obchodného prípadu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval záver súdu prvej inštancie o duplicitne uplatnenom nároku za nesprávny s tým, že v ďalšom konaní súd prvej inštancie posúdi nárok žalobkyne na zaplatenie istiny 3.998,37 eur z pohľadu preukázania vzniku škody v podobe ušlého zisku žalobkyne. 4. Predmetom ďalšieho konania teda ostal nárok žalobkyne na ušlý zisk, ktorý žalobkyňa požadovala v sume 3.998,37 eur. Daný nárok odôvodnila tým, že na základe Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 03.05.2006 vykonávala pre žalovaného sprostredkovateľskú činnosť v oblasti poskytovania finančných služieb, pričom obchodný vzťah bol ukončený uplynutím výpovednej lehoty ku dňu 30.09.2009, a to na základe výpovede žalovaného podľa listu zo dňa 26.05.2009. K ukončeniu zmluvného vzťahu došlo v dôsledku skutočnosti, že koncom roka 2008 žalovaný oboznámil žalobkyňu so zmenami v spoločnosti a zároveň aj s novým znením sprostredkovateľskej zmluvy, ktorú mala podpísať. Následne, keď žalobkyňa nepodpísala nové znenie sprostredkovateľskej zmluvy, žalovaný doručil žalobkyni odstúpenie od sprostredkovateľskej zmluvy zo dňa 22.04.2009 z dôvodov, pre ktoré žalobkyňa považovala odstúpenie za neplatné a potom, keď žalovaný neakceptoval možnosť ukončenia zmluvného vzťahu dohodou za podmienok žalobkyne, vypovedal zmluvný vzťah ku dňu 30.09.2009. Ešte v čase trvania zmluvného vzťahu jej však žalovaný znemožnil prístup k informáciám na portáli, účasť na školeniach, v mesiaci apríl 2009 bola zrušená jej registrácia v zozname podriadených sprostredkovateľov poistenia v registri sprostredkovateľov poistenia, vedenom R., čím došlo k znemožneniu produkcie nových zmlúv počas trvania zmluvného vzťahu, a to v období mesiaca apríl až september 2009 (t. j. 6 mesiacov). Žalobkyňa zastávala názor, že škoda vzniknutá jej z titulu znemožnenia produkcie nových zmlúv, predstavuje sumu 7.996,74 eur a táto bola vypočítaná na základe vyplatených provízií za predchádzajúci rok 2008 (spolu 15.993,58 eur), pričom zistený mesačný priemer (1.332,79 eur) bol vynásobený počtom mesiacov 6. Žalobkyňa si však uplatňuje len 50 %, t. j. sumu 3.998,37 eur. 5. Žalovaný nárok žalobkyne v celom rozsahu poprel. Uviedol, že z obsahu žaloby nevyplýva, od akého porušenia záväzkového vzťahu medzi stranami žalobkyňa svoj nárok odvodzuje, majúc za to, že žalovaný sa nedopustil žiadneho porušenia povinnosti zo zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 03.05.2006, ktoré by spôsobilo vznik škody na strane žalobkyne. Zdôraznil, že žalobkyňa mohla aj bez prístupu do portálu žalovaného oslovovať potenciálnych záujemcov o uzavretie zmluvy a sprostredkovávať uzatváranie nových zmlúv, preto implikácia, že stratou prístupu na portál stratila možnosť sprostredkúvať uzatváranie nových zmlúv, je nesprávna a navyše zo zmluvy o sprostredkovaní nevyplývala povinnosť umožniť žalobkyni prístup na portál. Pre úplnosť uviedol, že v čase odpojenia prístupu k portálu žalobkyňa svojím postojom, keď odmietla uzavrieť novú štandardizovanú zmluvu o sprostredkovaní, deklarovala, že nemá záujem na ďalšom pokračovaní spolupráce. V tejto súvislosti považoval za relevantný i podstatný pokles novej produkcie žalobkyne už v 4. štvrťroku 2008 a 1. štvrťroku 2009, t. j. v obdobiach predchádzajúcich odmietnutiu uzavretia novej zmluvy a následnému ukončeniu spolupráce, ktorá klesla až na štvrtinu, resp. až na sedminu v

porovnaní s predchádzajúcou produkciou. Žalovaný ďalej namietol, že aj po odregistrovaní z registra podriadených sprostredkovateľov poistenia mohla žalobkyňa so súhlasom žalovaného (o ktorý však ani nepožiadala, ani v tomto smere nevyvinula žiadnu aktivitu), vykonávať naďalej aj sprostredkovanie poistenia či už vo vlastnom mene alebo v mene niektorého iného poisťovacieho agenta pôsobiaceho na trhu. Zastával názor, že nečinnosť žalobkyne v rámci jej vlastnej a samostatnej podnikateľskej činnosti v oblasti sprostredkovania finančných produktov v období mesiacov apríl až september 2009 a nedosahovanie príjmov z takej činnosti nemožno pripísať na ťarchu žalovaného. Vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenému vzniku škody poukázal na dikciu článku 7.10 Zmluvy o sprostredkovaní s tým, že odregistrovaním z registra podriadených sprostredkovateľov poistenia (dňa 19.05.2009) žalobkyňa stratila oprávnenie na vykonávanie sprostredkovania poistenia a po tomto dátume nebolo dané právo žalobkyne vykonávať sprostredkovateľskú činnosť, nakoľko v súlade s uvedeným článkom zmluvy o sprostredkovaní táto už 19.05.2009 zanikla a teda po tomto dátume žalobkyni na ňou tvrdenom skutkovom základe nemohla vzniknúť už žiadna škoda. Napriek neexistencii uplatneného nároku, žalovaný považoval za potrebné poukázať i na nesprávnosť tvrdení ohľadom výšky žalobkyňou uplatneného nároku. Zdôraznil, že od žalovanej sumy by aj v prípade existencie nároku na náhradu škody, bolo potrebné odpočítať sumu 1.714,48 eur, ktorá bola za to isté obdobie (mesiace apríl až september 2009) žalobkyni zo strany žalovaného uhradená. Podľa názoru žalovaného nie sú korektné ani údaje, z ktorých žalobkyňa v rámci svojej kalkulácie vychádzala, keď ako základ pre výpočet hypotetického nároku na provízie za novú produkciu, ktorá mala vzniknúť od apríla do septembra 2009, si vybrala provízie vyplatené žalobkyni v mesiacoch január až december 2008. Žalovaný bol toho názoru, že je potrebné vychádzať z čo najaktuálnejších údajov dostupných v tom čase, ktoré najlepšie zohľadňujú vtedajšiu situáciu, a teda z obdobia šesť mesiacov bezprostredne predchádzajúcich aprílu 2009. S ohľadom na dátum podania žaloby (18.04.2013) žalovaný z opatrnosti vzniesol námietku premlčania voči časti nároku na náhradu škody, ktorý si žalobkyňa uplatnila za obdobie do 18.04.2009. 6. K vyjadreniu žalovaného žalobkyňa uviedla, že listom zo dňa 20.05.2009 jej žalovaný oznámil, že zápis v registri Národnej banky Slovenska bol zrušený dňom 19.05.2009 z dôvodu výpovede zmluvy o sprostredkovaní, pričom v čase, kedy žalobkyňa list dostala, o výpovedi ešte vôbec nevedela (výpoveď jej bola daná až listom zo dňa 26.05.2009, doručeným dňa 04.06.2009). Z uvedeného žalobkyni vyplynulo, že návrh na zrušenie zápisu v registri podal žalovaný ešte pred dňom 19.05.2009, a teda v čase trvania zmluvného vzťahu, čo je v rozpore s ust. § 13 odsek 1) písm. d) zákona č. 340/2005 Z. z., v ktorom je uložená povinnosť podať návrh na zrušenie zápisu v registri do 30 dní odo dňa skončenia platnosti zmluvy. Týmto protiprávnym postupom žalovaný znemožnil žalobkyni výkon jej ďalšej činnosti, pričom tomuto predchádzalo aj zablokovanie portálu žalovaného, z ktorého čerpala informácie o finančnom trhu a produktoch a znemožnenie účasti na školeniach, pričom poukázala na povinnosti sprostredkovateľa upravené v čl. 6 - 6.1 a), c) zmluvy o sprostredkovaní. Žalobkyňa preto zastávala názor, že nemohla vykonávať produkciu nových zmlúv, lebo nemala informácie a navyše bola až do 30.09.2009 v zmluvnom vzťahu so žalovaným a bola limitovaná ust. § 5 ods. 2 zákona č. 340/2005 Z. z., preto ani nemohla žiadať o súhlas žalovaného na inú rovnakú činnosť. K žalovaným namietanému poklesu produkcie žalobkyňa uviedla, že v období 4. štvrťroka 2008 a 1. štvrťroka 2009 išlo o obdobie, keď sa žalobkyňa zúčastnila vzdelávacieho programu (20.02.2008 - 28.01.2009), ktorého absolvovanie malo logicky vplyv na produkciu nových zmlúv. Poukazujúc na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 60Cb/218/2012, zdôraznila, že medzi stranami nebolo sporné, že ich záväzkový vzťah skončil na základe výpovede žalovaného dňa 30.09.2009, a preto je snahou žalovaného vyhnúť sa zodpovednosti za vznik škody, keď tvrdí, že zmluva o sprostredkovaní zanikla už 19.05.2009 v súlade s čl. 7.10 Zmluvy. K výhradám žalovaného k základu pre výpočet uplatneného nároku, ktorým je predchádzajúci rok 2008 uviedla, že jednotlivé mesiace, prípadne kvartály sú podmienené „sezónnosťou“, a preto sa javí ako objektívne priemerovať ucelený rok. Nesúhlasila ani s námietkou premlčania k časti uplatneného nároku, nakoľko prípadné provízie za zmluvy z mesiaca apríl 2009 mohli byť žalobkyni vyplatené najskôr v mesiaci máj 2009 a neskôr. 7. Súd prvej inštancie po opätovnom prejednaní veci z vykonaného dokazovania ustálil, že žalovaný ako záujemca dňa 03.05.2006 uzatvoril so žalobkyňou ako sprostredkovateľom zmluvu o sprostredkovaní v súlade s ust. § 642 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorej predmetom bola činnosť sprostredkovateľa (žalobkyne) spočívajúca v sprostredkovaní poistenia, investičných služieb, stavebného sporenia, starobného a dôchodkového sporenia, doplnkového dôchodkového sporenia a iných finančných služieb ako napríklad úverov, leasingov a podobne v súlade s registrovaným predmetom činnosti

záujemcu (žalovaného). Za sprostredkovateľskú činnosť žalobkyni patril nárok na provízie, ktorý si mohla uplatňovať výlučne voči žalovanému. Medzi procesnými stranami nebola sporná skutočnosť, že potenciálne provízie za potenciálne nové kontrakty - zmluvy sprostredkované žalobkyňou v prospech žalovaného v mesiaci apríl 2009 jej mohli byť vyplatené najskôr v najbližšie nasledujúcom mesiaci, t. j. v máji 2009. Ak žalobkyňa žiadala náhradu škody v podobe ušlého zisku počnúc mesiacom apríl 2009, splatnosť ušlej provízie za uvedený mesiac nastala najskôr v mesiaci máj 2009 a teda žalobkyňa mohla uplatniť svoje právo na náhradu ušlého zisku na súde prvý raz v období 01.05.2009 - 31.05.2009, odkedy začala žalobkyni plynúť všeobecná štvorročná premlčacia doba (ust. § 397 Obchodného zákonníka) a táto uplynula v období 01.05.2013 - 31.05.2013. Vzhľadom na dátum doručenia žaloby na súd (18.04.2013) žalobkyňa uplatnila svoje majetkové právo včas. 8. Súd prvej inštancie považoval za nepochybnú skutočnosť, že záväzkový vzťah procesných strán zo zmluvy o sprostredkovaní skončil uplynutím trojmesačnej výpovednej doby dňa 30.09.2009 na základe výpovede zo strany žalovaného zo dňa 26.05.2009. Uviedol, že táto skutočnosť bola deklarovaná i rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/218/2012-224 zo dňa 18.07.2014, ktorým zamietol žalobu žalovaného (v tamojšom konaní žalobcu) podanú proti žalobkyni (v tamojšom konaní žalovanej), ktorou sa domáhal nároku na peňažné plnenie v sume 2.688,40 eur, ktorý mal vzniknúť započítaním nákladov na školenie žalobkyne. Rovnaký názor týkajúci sa momentu skončenia predmetného záväzkového vzťahu vyslovil aj Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. 2Co/31/2020 zo dňa 17. mája 2023 (str. č. 12, odsek 15.), keď v súvislosti s ohraničením obdobia, za ktoré si žalobkyňa nárok na náhradu škody uplatnila uviedol, že 30. septembra 2009 zmluvný vzťah strán sporu skončil. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že medzi sporovými stranami uzatvorená zmluva o sprostredkovaní s poukazom na čl. 7.10. zmluvy zanikla už 19.05.2009, kedy na základe odregistrovania žalobkyne z registra podriadených sprostredkovateľov poistenia táto stratila právo na sprostredkovanie poistenia, nakoľko zrušením registrácie v registri podriadených sprostredkovateľov poistenia žalobkyňa nestratila oprávnenie potrebné na výkon činností uvedených v zmluve o sprostredkovaní, keďže okrem postavenia podriadeného sprostredkovateľa poistenia podľa osobitného zákona žalobkyňa ako sprostredkovateľ finančných a investičných služieb vykonávala aj samostatnú zárobkovú činnosť v rozsahu podľa oprávnení vyplývajúcich z osobitných predpisov (čl. 2.1. Zmluvy), preto v rámci svojej samostatnej zárobkovej činnosti žalobkyňa mohla s povolením žalovaného vykonávať činnosti vymedzené v čl. 1.4. Zmluvy a zároveň je nutné mať na zreteli, že predmet činnosti žalobkyne nespočíval iba v sprostredkovaní poistenia, ale žalobkyňa sprostredkovávala aj mnohé iné finančné a investičné služby, na ktorých vykonávanie nemá zrušenie zápisu v registri podriadených sprostredkovateľov poistenia žiadny vplyv, preto je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že žalobkyňa po dátume 19.05.2009 oprávnenie potrebné na výkon činností uvedených v zmluve o sprostredkovaní nestratila a teda dikcia článku 7.10. zmluvy o sprostredkovaní naplnená nebola. Zmluva preto zanikla až na základe jednostranného právneho úkonu žalovaného v podobe listu zo dňa 26.05.2009, t. j. výpoveďou podľa čl. 7. 1. zmluvy o sprostredkovaní a to uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty dňa 30.09.2009. Vzhľadom na uvedené je nesprávny názor žalovaného, že od 20.05.2009 žalobkyni vzhľadom na skončenie záväzkového vzťahu (zánik zmluvy o sprostredkovaní) už nemohla objektívne žiadna škoda vzniknúť. 9. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania ďalej za preukázané, že žalovaný listom zo dňa 09.03.2009 v reakcii na pripomienky žalobkyne k návrhu zmluvy o sprostredkovaní žalobkyni oznámil, že spoločnosť OVB spolupracuje s niekoľkými tisícami sprostredkovateľov, preto nie je možné, aby s jednotlivými sprostredkovateľmi sa dojednávali odchýlky od štandardizovaného znenia zmluvy. Žalobkyňa listom zo dňa 30.3.2009 oznámila žalovanému, že nové znenie zmluvy o sprostredkovaní je pre ňu neprijateľné z dôvodu zásadnej zmeny zmluvných práv a povinností oproti podmienkam dojednaným v t. č. platnej zmluve o sprostredkovaní, preto nové znenie zmluvy nepodpíše a svoju činnosť bude naďalej vykonávať podľa platnej zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 03.05.2006. Dňa 25.04.2009 žalobkyňa písomne upozornila žalovaného, že dňa 23.04.2009 pri spracovaní poradenstva pre svoju klientku potrebovala informácie o produktoch, ktoré sú pre poradcov zriadené na OVB portáli a zistila, že portál je zablokovaný a nemá doň prístup, pričom pán J. na základe telefonátu žalobkyne, ktorá sa domnievala, že ide o technickú chybu, jej oznámil, že žalovaný zamedzil žalobkyni prístup do portálu z dôvodu, že je vo výpovednej lehote. Listom zo dňa 20.05.2009 žalovaný oznámil žalobkyni, že v súvislosti s výpoveďou zmluvy o sprostredkovaní bola registrácia žalobkyne v registri sprostredkovateľov poistenia a sprostredkovateľov zaistenia vedenom Národnou bankou Slovenska zrušená dňa 19.05.2009.

10. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí poukázal aj na znenie čl. 1.4. zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 03.05.2006, podľa ktorého predmetom a podstatnou náležitosťou tejto zmluvy o sprostredkovaní je činnosť sprostredkovateľa spočívajúca v sprostredkovaní poistenia, investičných služieb, stavebného sporenia, starobného a dôchodkového sporenia, doplnkového dôchodkového sporenia a iných finančných služieb ako napríklad úverov, leasingov a podobne v súlade s registrovaným predmetom činností záujemcu. Predmetom zmluvy je aj reklama (marketing), pokiaľ súvisí s predmetom činnosti záujemcu. Poukázal i na čl. 2.1. zmluvy o sprostredkovaní, podľa ktorého sprostredkovateľ vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť v rozsahu podľa oprávnení, ktoré vyplývajú z osobitných predpisov. Okrem výkonu samostatnej zárobkovej činnosti podľa článku 2.1 tejto zmluvy má sprostredkovateľ postavenie podriadeného sprostredkovateľa poistenia v zmysle § 5 zákona č. 340/2005 Z. z. Vychádzal i z čl. 6.1. písm. a), b), c) zmluvy o sprostredkovaní, podľa ktorého sprostredkovateľ je povinný u klienta použiť informácie, výber produktov a partnerov, nástroje na analýzy potrieb klientov (finančnú a subvenčnú analýzu, software, výsledky konzultácií,...) poskytnuté spoločnosťou OVB, obsahujúce špecifické podmienky podľa produktov; použiť predajné stratégie a programy vypracované jeho riaditeľom a použiť informácie zo školení, výsledky konzultácií a podpory svojho vedúceho. Odcitoval i čl. 6.2. zmluvy o sprostredkovaní, podľa ktorého sprostredkovateľ nesmie bez výslovného písomného súhlasu OVB vykonávať žiadnu inú rovnakú hospodársku činnosť. 11. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 420 ods. 1 až 3 v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 1, 2, § 13 ods. 1 písm. d), bod 1. a 2. zákona č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní zaistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.09.2008 do 31.12.2009 (ďalej len „zákon č. 340/2005 Z. z.“), § 2 ods. 1 a 5 zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 24.04.2009 (ďalej len „zákon o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve“). 12. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že zo zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 03.05.2006 nevyplýva povinnosť žalovaného umožniť žalobkyni prístup na portál spoločnosti OVB; naopak používanie predajných stratégií a programov vypracovaných riaditeľom žalovaného alebo používanie nástrojov na analýzy potrieb klientov (finančnú a subvenčnú analýzu, software) zodpovedalo povinnostiam žalobkyne ako sprostredkovateľa (čl. 6.1. Zmluvy) a teda uvedené činnosti netvorili obsah práv sprostredkovateľa, ale išlo o povinnosti žalobkyne, ktorým logicky simultánne náležali práva záujemcu (žalovaného) umožniť žalobkyni použitie jeho programov, softwaru a nástrojov k vhodnému výberu finančných produktov pre konkrétnych klientov. Vzhľadom na znenie zmluvy o sprostredkovaní v časti týkajúcej sa práv a povinností sprostredkovateľa je zrejmé, že žalovaný mohol žalobkyni sprístupniť ním vypracované informácie (a teda aj žalobkyňou namietaný portál), ale nemusel - nebol povinný ich žalobkyni ako sprostredkovateľovi sprístupniť. V posudzovanom spore bol nesporným fakt, že žalovaný mienil ukončiť spoluprácu so žalobkyňou už skôr ako výpoveďou zo dňa 26.05.2009, a to listom zo dňa 22.04.2009, ktorým odstúpil od zmluvy o sprostredkovaní ku dňu 30.04.2009 okrem iného z dôvodu, že žalobkyňa nebola ochotná akceptovať nové znenie zmluvy o sprostredkovaní. V nadväznosti na svoj jednostranný právny úkon žalovaný dňa 23.04.2009 zablokoval žalobkyni prístup k informáciám na portáli žalovaného, keďže nemal záujem ďalej so žalobkyňou spolupracovať a teda nejavil záujem o jej ďalšie služby v podobe uzatvárania (sprostredkovania) nových zmluvných vzťahov pre žalovaného, ktorý v zmluvnom postavení záujemcu sa mohol kedykoľvek rozhodnúť ukončiť zmluvný vzťah so žalobkyňou a v súvislosti s takýmto svojím rozhodnutím pozastaviť prístup žalobkyne k jeho informačným systémom, preto napriek skutočnosti, že zmluvný vzťah procesných strán skončil platne až dňa 30.09.2009 na základe výpovede zo dňa 26.05.2009, žalovaný neporušil žiadnu svoju zmluvnú ani inú právnu (zákonnú) povinnosť tým, že dňa 23.04.2009 zablokoval prístup žalobkyne k informáciám na jeho portáli. Súd prvej inštancie uviedol, že ak by aj zastával názor, že zablokovaním prístupu žalobkyne k informáciám o finančných produktoch na portáli žalovaného tento porušil určitý svoj zmluvný záväzok, žalobkyňa v konaní dostatočne nepreukázala ňou tvrdenú skutočnosť, že v dôsledku blokovania jej prístupu na portál OVB nemohla uzatvárať - sprostredkovávať pre žalovaného nové zmluvy s novými klientmi, keďže podľa čl. 2.1. Zmluvy vykonávala činnosť sprostredkovateľa ako samostatnú zárobkovú činnosť a tiež zo zákona o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve vyplýva, že finančné sprostredkovanie vykonávané podľa tohto zákona je podnikaním, a preto aj po zablokovaní prístupu do portálu OVB žalobkyňa v rámci svoje samostatnej zárobkovej činnosti - živnosti, ktorej predmetom podľa výpisu zo živnostenského registra bolo v rozhodnom čase sprostredkovanie obchodu a služieb v rozsahu voľnej živnosti, mohla uzatvárať nové kontrakty s klientmi a získavať tak

finančný zisk z vlastnej živnosti. Súd prvej inštancie poukázal i na to, že žalobkyňa sa ani nepokúšala o poskytovanie investičných služieb v rámci vlastnej podnikateľskej činnosti, ktoré tvorili predmet činností v zmysle zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 03.05.2006, keďže žalovaného nežiadala o udelenie súhlasu na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti rovnakého druhu. Pokiaľ ide o zrušenie zápisu žalobkyne v registri podriadených sprostredkovateľov vedenom Národnou bankou Slovenska, súd prvej inštancie uviedol, že je nesprávny právny názor žalobkyne a jej interpretácia právnej normy, že ak záujemca ako navrhovateľ podal návrh na zrušenie jej zápisu v registri - v zozname podriadených sprostredkovateľov ešte počas trvania záväzkového vzťahu zo zmluvy o sprostredkovaní, konal v rozpore s ust. § 13 odsek 1 písm. d) zákona č. 340/2005 Z. z., nakoľko navrhovateľ je oprávnený podať návrh na zrušenie zápisu podriadeného sprostredkovateľa poistenia kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu medzi záujemcom a sprostredkovateľom a nie je viazaný zákonnou lehotou, v ktorej je povinný návrh podať, pretože právna povinnosť navrhovateľa podať návrh na zrušenie zápisu podriadeného sprostredkovateľa poistenia v lehote do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti podriadeného sprostredkovateľa poistenia alebo skončenia zmluvného vzťahu vzniká iba v prípade, ak sám podriadený sprostredkovateľ poistenia požiadal navrhovateľa o zrušenie svojho zápisu v registri vedenom Národnou bankou Slovenska alebo za predpokladu, že platnosť zmluvy o sprostredkovaní skončila a zmluvné strany novú zmluvu neuzatvorili. Avšak v posudzovanom spore žiadna z uvedených alternatívnych situácií ku dňu rozhodnutia žalovaného podať návrh na zrušenie zápisu žalobkyne v registri nenastala, preto žalovaný bol oprávnený podať návrh na zrušenie zápisu žalobkyne ako podriadeného sprostredkovateľa poistenia v registri ku dňu 19.05.2009, t. j. aj počas trvania záväzkového vzťahu strán a týmto svojím postupom neporušil žiadnu zákonnú ani zmluvnú povinnosť. Súd prvej inštancie pre úplnosť uviedol, že ak by aj zrušením zápisu žalobkyne v registri podriadených sprostredkovateľov poistenia žalovaný nejakým spôsobom porušil určitú právnu povinnosť, žalobkyni nemohla vzniknúť žiadna škoda spočívajúca v ušlom zisku pre nemožnosť produkovania nových obchodných vzťahov, nakoľko žalobkyňa vykonávala sprostredkovanie finančných služieb (vrátane poistenia) nielen ako podriadený sprostredkovateľ poistenia na základe zmluvy so žalovaným (záujemcom) ako poisťovacím agentom, resp. maklérom, ale mala tiež postavenie sprostredkovateľa na základe vlastnej živnosti a preto so súhlasom žalovaného mohla ako sprostredkovateľ poistenia aj naďalej (i počas žalovaného obdobia) na finančnom trhu pôsobiť a dosahovať zisk, pričom neobstojí argument žalobkyne, že z dôvodu jej limitovania ustanovením § 5 ods. 2 zákona č. 340/2005 Z. z. nemohla o súhlas na vykonávanie rovnakej činnosti žalovaného žiadať, nakoľko sprostredkovanie finančných služieb na základe žalovaným udeleného súhlasu, mohla vykonávať samostatne v rámci svojej zárobkovej činnosti bez nutnosti uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní s iným poisťovacím agentom. V súvislosti s namietaným zrušením zápisu žalobkyne v registri vedenom Národnou bankou Slovenska súd prvej inštancie tiež uviedol, že žalobkyňa nevykonávala v záujme žalovaného iba sprostredkovanie poistenia, ale predmet jej činnosti podľa zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 03.05.2006 tvorilo aj sprostredkovanie investičných služieb, stavebného sporenia, starobného a dôchodkového sporenia, doplnkového dôchodkového sporenia a iných finančných služieb - úverov a leasingov, preto vyznieva ako účelový procesný útok žalobkyne, ktorý založila na predčasnom zrušení jej zápisu v registri podriadených sprostredkovateľov poistenia, keďže nepochybne mohla v prospech žalovaného produkovať nové zmluvy v ostatnej oblasti finančných služieb, na ktoré činnosti nemal zápis v registri vedenom Národnou bankou Slovenska žiadny vplyv. Napokon súd prvej inštancie neprisvedčil ani žalobkyni tvrdenej nemožnosti produkovať nové zmluvné vzťahy z dôvodu zamedzenia jej účasti na školeniach, nakoľko žalobkyňa si jednak dostatočne nesplnila svoju povinnosť tvrdenia, keď logicky nevysvetlila, ako samotná skutočnosť jej neúčasti na školeniach v období mesiacov apríl 2009 - september 2009 mala spôsobiť jej neschopnosť (nemožnosť) sprostredkovávať nové zmluvy pre žalovaného, s ktorým spolupracovala od roku 2006 a v rámci svojej vlastnej živnosti vykonávala sprostredkovateľskú činnosť s predmetom - sprostredkovanie obchodu a služieb - už od 20.02.1998. S prihliadnutím na dlhoročné skúsenosti žalobkyne v oblasti sprostredkovania obchodu a služieb je iracionálne jej tvrdenie, že pre nemožnosť účasti na školeniach v posledných šiestich mesiacoch jej zmluvného vzťahu so žalovaným nemohla sprostredkovať žiadny nový obchodný prípad a získať nového klienta. Súd prvej inštancie bol názoru, že účasť na školeniach má význam z hľadiska zvyšovania kvalifikácie v príslušnom odbore, ale nijako neoslabuje schopnosť osoby pracovať v zaužívanom režime s použitím dovtedy aplikovaných praktík. Súd prvej inštancie uviedol aj, že znemožnenie účasti žalobkyne na školeniach nie je porušením žiadnej právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti žalovaného, žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi nemožnosťou jej účasti na školeniach a ušlým ziskom, pričom v tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že kauzálny nexus medzi uvedeným konaním (postupom) žalovaného a škodou žalobkyne v podobe ušlého zisku ani objektívne neexistuje. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako

správny tiež názor žalovaného, že žalobkyňou uplatnený nárok za obdobie mesiacov apríl a máj 2009 je v logickom rozpore s ňou prezentovaným skutkovým stavom, nakoľko k zamedzeniu prístupu žalobkyne na elektronický portál žalovaného došlo až dňa 23.04.2009 a odregistrovanie žalobkyne z registra podriadených sprostredkovateľov poistenia nastalo až dňa 19.05.2009, preto žalobkyni objektívne nemohla vzniknúť v období od 01.04.2009 do 22.04.2009 žiadna škoda a po dátume 23.04.2009 mohla pripisovať zodpovednosť na ťarchu žalovaného iba z dôvodu zamedzenia jej prístupu k elektronickému portálu OVB, a z dôvodu zrušenia jej zápisu v registri vedenom Národnou bankou Slovenska mohol žalobkyni vzniknúť potenciálny nárok na náhradu ušlého zisku až od 19.05.2009. Súd prvej inštancie uzavrel, že zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobkyňa nepreukázala splnenie kumulatívnych zákonných podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu. Žalovaný podľa súdu prvej inštancie neporušil žiadnu právnu povinnosť, v príčinnej súvislosti s ktorou by žalobkyni bola vznikla škoda v podobe ušlého zisku. Ani za prijatia premisy, že žalovaný sa porušenia určitej právnej (zákonnej alebo zmluvnej) povinnosti dopustil, nie je možné konštatovať, že znemožnením prístupu žalobkyne na informačný portál OVB, zrušením zápisu žalobkyne v registri podriadených sprostredkovateľov poistenia alebo znemožnením jej účasti na školeniach by nebola mohla žalobkyňa produkovať - uzatvárať nové zmluvy s novými klientmi, nakoľko postup žalovaného nepredstavuje príčinu ušlého zisku žalobkyne ako priameho následku jeho konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa mohla v rozhodnom období apríl - september 2009 produkovať nové obchodné prípady a zo svojej činnosti dosahovať zisk a teda nároku žalobkyne na náhradu škody v podobe ušlého zisku nepriznal procesný úspech. Na záver súd prvej inštancie uviedol aj, že vzhľadom na nesporne klesajúcu produkciu žalobkyne v období bezprostredne predchádzajúcom žalovanému obdobiu v spojení so skutočnosťou, že žalobkyňa ukončiť spoluprácu so žalovaným dohodou naozaj mienila, čo sama v žalobe uviedla, sa javí ako realite zodpovedajúce presvedčenie žalovaného, že už na jar 2009 žalobkyňa nemala úprimnú vôľu pokračovať v spolupráci so žalovaným, pretože v opačnom prípade by bola návrh nového znenia zmluvy o sprostredkovaní prijala tak, ako zmluvu akceptovali tisícky ostatných spolupracovníkov žalovaného. 13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP na základe zásady pomeru úspechu sporových strán tak, že v konaní úspešnému žalovanému v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody v sume 3.998,37 eur priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie a to do I. a II. výroku (teda zamietnutie žaloby týkajúcej sa nároku na úhradu ušlého zisku a trov konania vzťahujúcich sa k danému nároku). V prvom rade uviedla, že dňa 02.08.2024 bol žalobkyni doručený Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č. k.: B3-14C/59/2013-308, zo dňa 23.05.2024. Dňa 16.08.2024 podala žalobkyňa prostredníctvom pošty odvolanie proti napadnutému rozsudku, a to v zákonnej lehote 15-tich dní odo dňa doručenia napadnutého rozsudku. Žalobkyňa svoje odvolanie adresovala a doručovala Mestskému súdu Bratislava IV na adresu jeho pracoviska, Prokofievova 12, 851 01 Bratislava, t. j. na adresu, kde sa v priebehu roka 2024 zúčastnila na celkom dvoch pojednávaniach - 14.03.2024 a 23.05.2024. Rovnaká adresa Mestského súdu Bratislava IV bola zároveň uvedená aj na predvolaniach súdu na vyššie uvedené pojednávania. Dňa 21.08.2024 bola splnomocnenej zástupkyni žalobkyne vrátená zásielka s podaným odvolaním žalobkyne, pričom na obálke bolo zo strany Slovenskej pošty, a.s., ako dôvod vrátenia zásielky, uvedené: „ adresát je neznámy, dátum vrátenia 19.08.24“. V ovnaký deň, teda dňa 21.08.2024, vykonala splnomocnená zástupkyňa žalobkyne telefonické šetrenie na Mestskom súde Bratislava IV, pričom jej bolo zo strany zamestnankyne podateľne súdu oznámené, že písomnosti adresované Mestskému súdu Bratislava IV už nie je možné doručovať na adresu jeho pracoviska v Petržalke, ale na adresu Saratovská 1/A, 844 54 Bratislava IV. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa podala svoje odvolanie proti napadnutému rozsudku včas, a teda v zákonnej lehote 15 dní odo dňa doručenia napadnutého rozsudku, pričom predmetné odvolanie žalobkyne doposiaľ nebolo doručené Mestskému súdu Bratislava IV výlučne z dôvodu technicko-organizačnej zmeny týkajúcej sa doručovania a preberania pošty na strane Mestského súdu Bratislava IV, o ktorej zmene žalobkyňa doposiaľ nemala vedomosť. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa opätovne doručila Mestskému súdu Bratislava IV svoje včas podané odvolanie proti napadnutému rozsudku, ktoré je súčasťou vrátenej (neotvorenej) zásielky žalobkyne. Pre prípad, ak by mal súd, resp. odvolací súd, aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam za to, že žalobkyňa podala odvolanie proti napadnutému rozsudku oneskorene, t. j. nepodala odvolanie včas, žalobkyňa s poukazom na ust. § 122 Civilného sporového poriadku navrhla, aby jej súd, resp. odvolací súd, odpustil zmeškanie lehoty na podanie odvolania.

15. V merite odvolania žalobkyňa uviedla, že podáva odvolanie v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobkyňa upozornila na množstvo zásadných rozporov medzi právnym názorom prezentovaným v prvom rozsudku, s ktorým sa navyše následne stotožnil aj odvolací súd v Uznesení Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 2Co/31/2020-245, zo dňa 17.05.2023 (ďalej len „odvolací rozsudok“), a právnym názorom prezentovaným v napadnutom rozsudku. Tento obrat nemá žiadnu oporu ani v opätovne vykonanom dokazovaní pred prvoinštančným súdom. Nárok na náhradu škody spočívajúcej v ušlom zisku, ktorý si žalobkyňa uplatňuje voči žalovanému, má svoj základ v zásadných porušeniach zmluvných, resp. zákonných, povinností žalovaného. Žalovaný totiž svojvoľne počas trvania zmluvného vzťahu so žalobkyňou zablokoval žalobkyni prístup na portál žalovaného a zamedzil žalobkyni prístup na produktové školenia a zrušil zápis žalobkyne (ako podriadeného sprostredkovateľa poistenia) v príslušnom registri vedenom Národnou bankou Slovenska. Za nesprávny považuje žalobkyňa právny názor prvoinštančného súdu, že žalovaný bol oprávnený, nie povinný, umožniť žalobkyni prístup na svoj portál. K tomuto právnemu názoru dospel prvoinštančný súd nesprávnym výkladom bodu 6.1. zmluvy o sprostredkovaní. Žalobkyňa dodáva, že citovaný bod zmluvy o sprostredkovaní je potrebné vnímať v celom jeho znení a kontexte, pričom z neho vyplýva aj povinnosť (žalobkyne) podať zákazníkom (klientom) odborné vysvetlenia, odborne poradiť a dodržiavať príslušnú legislatívu. Týmto povinnostiam žalobkyne, ako finančného sprostredkovateľa, preto prináležia práva klientov, ako spotrebiteľov finančných a poisťovacích služieb, na odborné a zákonné zaobchádzanie a poradenstvo. Aby mohli byť tieto práva a nároky klientov riadne uspokojované zo strany žalobkyne, žalovaný bol povinný počas celého trvania zmluvného vzťahu umožniť žalobkyni prístup na svoj portál, odkiaľ táto čerpala potrebné dáta a informácie. Toto bolo totiž základným zmyslom a cieľom obchodnej spolupráce medzi sporovými stranami, základom ktorej bola zmluva o sprostredkovaní. Žalobkyňa dáva do pozornosti aj fakt, že odstúpenie žalovaného zo dňa 22.04.2009 bolo neplatné, čo uznal aj sám žalovaný, o čom svedčí jeho následné vypovedanie zmluvy o sprostredkovaní. Žalobkyňa preto považuje za neprípustné, aby sa neplatnému právnemu úkonu (odstúpeniu žalovaného zo dňa 22.04.2009) priznávala akékoľvek právna ochrana. Je teda neprípustné, aby prvoinštančný súd argumentoval zámerom žalovaného ukončiť zmluvný vzťah so žalobkyňou a neplatným odstúpením od zmluvy o sprostredkovaní, z ktorých vyvodil záver, že žalovaný sa mohol kedykoľvek rozhodnúť ukončiť zmluvný vzťah so žalobkyňou a v súvislosti s tým pozastaviť prístup žalobkyne k svojím informačným systémom, a to aj napriek skutočnosti, že zmluvný vzťah sporových strán skončil platne až dňa 30.09.2009 na základe výpovede žalovaného. Sporové strany boli viazané zmluvou o sprostredkovaní až do uplynutia posledného dňa výpovednej doby, a teda až do tohto momentu boli povinné fungovať v štandardnom režime obchodnej spolupráce. Na základe konštatovaní a záverov, ktoré súd prvej inštancie uvádza v bode 30. napadnutého rozsudku, sa žalobkyňa domnieva, že zo strany prvoinštančného súdu nedošlo k dostatočnému porozumeniu povahy, obsahu a fungovania finančného sprostredkovania (ako takého), ako ani jej postavenia (ako finančného sprostredkovateľa) na trhu služieb finančného sprostredkovania. V tejto súvislosti preto považuje žalobkyňa za nevyhnutné vyjadriť sa k uvedenej problematike. Žalobkyňa ozrejmuje, že finančné sprostredkovanie sa môže na prvý pohľad javiť ako len obyčajný predaj, resp. sprostredkovanie, finančných produktov jednotlivých finančných inštitúcií ako napr. poisťovne, banky, investičné správcovské spoločnosti, dôchodkové správcovské spoločnosti a pod. Táto činnosť je však prísne regulovaná jednak zákonnou úpravou, ako aj neustálym a prísnym dohľadom zo strany Národnej banky Slovenska, ktorá stanovuje pravidlá a dohliada na celý proces sprostredkovania finančných produktov. Je tomu tak práve z dôvodu, aby nešlo len o obyčajný a nekontrolovaný predaj (ako napr. pri spotrebnom tovare) produktov konečným spotrebiteľom. Pri predaji, resp. sprostredkovaní, finančných produktov je preto dôležité jednak dbať na dodržiavanie prísnej zákonnej regulácie, ako aj na špecifiká daného odvetvia, a to „ako ?“, „kedy ?“, „komu ?“ a „čo ?“ predávať. Zároveň je potrebné dôsledne dbať na to, čo všetko musí predchádzať a byť splnené pred predajom konečnému spotrebiteľovi. Finančný sprostredkovateľ preto nemôže ktorýkoľvek finančný produkt ponúkať ktorémukoľvek, resp. všetkým spotrebiteľom (uvedené napokon vyplýva aj z bodu 6.1. zmluvy o sprostredkovaní). Samotnému predaju konkrétneho produktu konkrétnemu klientovi musia vždy predchádzať podrobné analýzy súčasného finančného stavu klienta, jeho zámerov, existujúcich príjmov a záväzkov, možností, existujúceho portfólia finančných produktov, ako aj analýza rizikového profilu klienta. Po vyhodnotení všetkých týchto vstupných informácií je dôležité určiť, či ide o konzervatívneho alebo dynamického klienta a podľa toho mu navrhnúť len také finančné produkty, ktoré zodpovedajú jeho rizikovému profilu, jeho finančným možnostiam, ale i jeho mentálnemu nastaveniu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nie všetky finančné produkty sú vhodné pre každého klienta, pričom výber ponúkaných produktov má svoje prísne pravidlá, ktoré

stanovuje Národná banka Slovenska. Centrálna banka zároveň na celý systém dohliada, neustále ho koriguje a vnáša do neho nové a nové pravidlá, ktorých cieľom je ochrániť spotrebiteľov pred finančnými stratami spôsobenými nákupom nevhodných finančných produktov. Aby mohol finančný sprostredkovateľ navrhovať správne nastavenie portfólia pre konkrétnych klientov a vyhnúť sa tak neželaným finančným stratám, finančný sprostredkovateľ je závislý na vždy čerstvých informáciách z finančného trhu, informáciách o jednotlivých finančných inštitúciách a ich produktoch, o aktuálnych zmenách v týchto produktoch, o právnych normách a reguláciách, ale najmä o finančných analýzach investičných trhov a všetkých ekonomických a geopolitických udalostiach, ktoré hýbu finančnými trhmi. Bez týchto informácií finančný sprostredkovateľ nie je schopný vyhovieť požiadavkám a pravidlám Národnej banky Slovenska týkajúcim sa procesu sprostredkovania a kvality sprostredkovania. Obzvlášť pri sprostredkúvaní investičných produktov do investičných fondov je finančný sprostredkovateľ priam až závislý na pravidelnom prísune informácií o dianí na trhu takmer na dennej báze, aby klientovi nesprostredkoval niečo, čo by mu mohlo v danom momente uškodiť a spôsobiť finančnú ujmu (straty). Keďže finančný sprostredkovateľ nie je objektívne schopný kapacitne sám obsiahnuť celú problematiku, najmä si sám robiť analýzy trhu, zisťovať denne aktuálne zmeny vo finančných produktoch a registrovať pohyby na trhu, z tohto dôvodu má uzatvorenú zmluvu o sprostredkovaní s poisťovacím agentom (dnes samostatný finančný agent), ktorý sa stará o zber a aktualizáciu informácií, právny servis, kontrahovanie jednotlivých finančných inštitúcií a výber ich produktov, dohaduje provízne ohodnotenie s týmito inštitúciami, stará sa o spracovanie dojednanej produkcie jednotlivými finančnými sprostredkovateľmi a následne o prerozdelenie vyplatenej provízie, zabezpečuje vzdelávanie a „zásobovanie“ finančných sprostredkovateľov vždy novými a čerstvými informáciami, na ktorých je závislá činnosť a produkcia finančného sprostredkovateľa. Keď si sprostredkovateľ vyberie poisťovacieho agenta a uzavrie s ním zmluvu, stáva sa podriadeným sprostredkovateľom, ktorý môže mať (na základe príslušnej právnej úpravy) uzavretú zmluvu iba s jedným poisťovacím agentom, pre ktorého produkuje a ten mu je povinný zabezpečovať nové informácie a pravidelné školenia, bez ktorých nie je možné vykonávať túto činnosť podľa predpisov a regulácii Národnej banky Slovenska. Podriadený sprostredkovateľ sa za tieto služby, ktoré mu poskytuje poisťovací agent, vzdáva časti svojich vyplatených provízií z jednotlivých finančných inštitúcií a tieto sú potom príjmom poisťovacieho agenta. Zároveň platí, že podriadený finančný sprostredkovateľ je oprávnený sprostredkúvať zmluvy výhradne len pre svojho zazmluvneného poisťovacieho agenta a pod hrozbou sankcií nie je oprávnený sprostredkúvať obchody na priamo (mimo zazmluvneného poisťovacieho agenta) pre finančné inštitúcie, ktoré nie sú v portfóliu zazmluvnených inštitúcií daného poisťovacieho agenta (viď. aj bod 6.2. zmluvy o sprostredkovaní). Z uvedeného vyplýva, že finančný sprostredkovateľ je závislý pri vykonávaní svojej práce na prísun vždy aktuálnych informácií a analýz z trhu, na čo mal žalovaný zriadený portál - informačný systém, ktorý interne nazývali intranet. Cez tento portál a cez správy interným mailovým systémom bola žalobkyňa na dennej báze informovaná o novinkách na trhu, v jednotlivých finančných inštitúciách, o jednotlivých produktoch, ale hlavne o vývoji a dianí na finančných trhoch, ktoré úzko súviseli so sprostredkovaním investičných produktov a boli na nich priam závislé. Dôležité a zásadné informácie, ktoré ovplyvňovali kvalitu poskytovaných služieb, sa odovzdávali prostredníctvom prezenčných školení. Tieto školenia je potrebné rozdeliť do dvoch kategórií. Prvá kategória školení sa týkala zvyšovania kvalifikácie finančných sprostredkovateľov. V súvislosti s prejednávanou vecou je však dôležitá druhá kategória vzdelávania, ktoré sa označovali ako „produktové školenia“ - tieto slúžili na odovzdávanie nových dôležitých informácií o zmenách v jednotlivých produktoch, ako aj o vývoji finančných trhov, analýz trhov. Na nich bola postavená odborná informovanosť finančných sprostredkovateľov (teda aj žalobkyne) a bez nich nebolo možné vykonávať sprostredkovanie najmä investičných produktov u klienta s odbornou starostlivosťou. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa konštatuje, že právny názor súdu prvej inštancie uvedený v napadnutom rozsudku (viď. bod 35.) je nesprávny a neobstojí, nakoľko súd celkom opomenul ťažiskové „produktové školenia“ a svoju pozornosť venoval výlučne školeniam na zvyšovanie kvalifikácie. Zároveň žalobkyňa zdôraznila, že bez prístupu k potrebným informáciám čo i len jeden mesiac nie je možné vykonávať činnosť finančného sprostredkovateľa s odbornou starostlivosťou. Sprostredkúvaním investičných zmlúv bez toho, aby mala žalobkyňa prístup k relevantným informáciám, by sa dopúšťala nielen porušení príslušných nariadení Národnej banky Slovenska, ale zároveň aj zmluvy o sprostredkovaní uzavretej so žalovaným. Portál žalovaného poskytoval aj ďalšie služby, napr. žalobkyňa mala jeho prostredníctvom prístup ku všetkým svojim klientom a videla prehľad o existujúcom portfóliu zmlúv u každého klienta, čo bolo pre žalobkyňu veľmi dôležité najmä pri servise a následnej starostlivosti u existujúcich klientov. Rovnako realizácia niektorých nových zmlúv u vybraných finančných inštitúcií bola tiež naviazaná na portál žalovaného, cez ktorý sa získavali identifikačné čísla pre nové zmluvy. Na portáli žalovaného mala žalobkyňa aj prehľad o vyplatených a nevyplatených províziách. Ak

z niektorej inštitúcie prišla intervencia na niektorú zo zmlúv a bolo ju potrebné riešiť s klientom, aj tento proces sa realizoval cez portál žalovaného a vnútornú mailovú komunikáciu. Zablokovaním prístupu žalobkyne na portál žalovaného bolo žalobkyni znemožnené jednak vykonávanie sprostredkovania nových zmlúv (zo sektora kapitálového, poistného, bankového), ale zároveň jej bolo znemožnené aj vykonávať servis a starostlivosť o už existujúcich klientov a ich portfólio (zmluvné povinnosti žalobkyne na základe bodov 6.1. a 6.8. zmluvy o sprostredkovaní). Žalobkyňa ďalej uvádza, že pre ňu ako finančného sprostredkovateľa bolo síce po právnej stránke dôležité mať registráciu v príslušnom registri Národnej banky Slovenska, ale rozhodujúci pre reálne sprostredkovanie a uzatváranie zmlúv z ktoréhokoľvek sektora bol prístup na portál žalovaného. Napokon hlavnou úlohou žalovaného bolo zásobovanie žalobkyne kvalitnými informáciami, čo je vždy úlohou poisťovacieho agenta, s ktorým je finančný sprostredkovateľ v zmluvnom vzťahu. Žalobkyňa zdôraznila, že sprostredkovanie finančných produktov nie je nesystematickým predajom produktov. Táto činnosť je prísne regulovaná a kontrolovaná zo strany centrálnej banky tak, aby bol klient (spotrebiteľ) chránený pred nevhodnými nákupmi finančných produktov. Z vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že činnosť žalobkyne ako finančného sprostredkovateľa nie je možné považovať za typické podnikanie, pretože žalobkyňa bola na dennej báze takpovediac závislá na žalovanom ako poisťovacom agentovi - to je napokon základným znakom tohto typu obchodnej spolupráce a dôvodom uzavretia zmluvy o sprostredkovaní. Vo svetle uvedeného je preto zásadne nesprávny záver súdu prvej inštancie, že aj po zablokovaní prístupu žalobkyne na portál žalovaného mohla žalobkyňa uzatvárať nové zmluvy s klientami a získavať tak finančný zisk z vlastnej živnosti. Ku konštatácii prvoinštančného súdu, že nepožiadala žalovaného o udelenie súhlasu na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti rovnakého druhu, žalobkyňa poukazuje na svoje vysvetlenie fungovania finančného sprostredkovania a jej postavenie (ako finančného sprostredkovateľa) v tomto systéme. Zároveň uvádza, že pri posudzovaní tejto otázky je potrebné brať do úvahy všetky skutkové okolnosti prejednávanej veci, pričom podstatné z nich súd prvej inštancie úplne opomenul. Žalobkyňa upriamuje pozornosť na postoj žalovaného voči jej osobe (v tom čase) spočívajúci v odvetných krokoch (zablokovanie prístupu na portál žalovaného a zrušenie zápisu žalobkyne v príslušnom registri Národnej banky Slovenska) za jej nesúhlas s novým znením zmluvy o sprostredkovaní. Existenciu negatívneho postoja žalovaného voči žalobkyni potvrdzuje aj žaloba, ktorou žalovaný ako prvý inicioval súdny spor voči žalobkyni na Okresnom súde Banská Bystrica. V popísanej situácii je len ťažko predstaviteľné, že by žalovaný vyhovel žiadosti žalobkyne o udelenie súhlasu na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti rovnakého druhu. Napokon, keďže žalobkyňa mala so žalovaným až do 30.09.2009 platne uzavretú zmluvu o sprostredkovaní, na základe ktorej chcela vykonávať svoju činnosť až do posledného dňa výpovednej doby, je podľa jej názoru bez akejkoľvek právnej relevancie skutočnosť, či žiadala žalovaného o udelenie predmetného súhlasu. Žalobkyňa ďalej uvádza, že považuje za nesprávny výklad ustanovenia § 13 ods. 1 písm. d) z.č. 340/2005 Z.z. zo strany súdu prvej inštancie, pričom tento je v rozpore s právnou teóriou. Citované zákonné ustanovenie bolo zakotvené v zákone č. 340/2005 Z. z. (v tom čase účinný právny predpis), ktorý je nepochybne potrebné považovať za právny predpis patriaci do sféry verejného práva, nakoľko tvoril právny rámec regulácie sprostredkovania poistenia a sprostredkovania zaistenia. Vo vzťahu k uvedenému sa teda neuplatňuje zásada typická pre súkromné právo, v zmysle ktorej platí, že dovolené je všetko, čo nie je zákonom zakázané. Práve naopak, vo verejnom práve sa uplatňuje zásada, že dovolené je len to, čo zákon výslovne pripúšťa. V rozpore s touto zásadou nazerá na zrušenie registrácie žalobkyne v príslušnom registri Národnej banky Slovenska súd prvej inštancie, keď bez akejkoľvek opory v zákone č. 340/2005 Z. z. konštatuje, že žalovaný bol oprávnený podať návrh na zrušenie zápisu žalobkyne ako podriadeného sprostredkovateľa poistenia kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu sporových strán. Nakoľko však zo zákona č. 340/2005 Z. z. takéto oprávnenie žalovaného nevyplývalo, žalovaný nebol oprávnený podať návrh na zrušenie zápisu žalobkyne ako podriadeného sprostredkovateľa poistenia kedykoľvek počas trvania zmluvy o sprostredkovaní. Ku konštatácii súdu prvej inštancie, že napriek predčasnému zrušeniu zápisu žalobkyne v registri podriadených sprostredkovateľov poistenia mohla žalobkyňa podľa zmluvy o sprostredkovaní vykonávať aj ďalšie činnosti, a to sprostredkovanie investičných služieb, stavebného sporenia, starobného a dôchodkového sporenia, doplnkového dôchodkového sporenia a iných finančných služieb - úverov a leasingov, v rámci ktorých mohla produkovať (uzatvárať) nové zmluvy, žalobkyňa opätovne poukazuje na svoje vysvetlenie fungovania finančného sprostredkovania a jej postavenie (ako finančného sprostredkovateľa) v tomto systéme, ako i na vyššie vysvetlenú odkázanosť žalobkyne na prístup k portálu žalovaného. Zároveň žalobkyňa v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na provízne výpisy za referenčný rok 2008, z ktorých vyplýva, že v roku 2008 činili provízie žalobkyne z poistných produktov 84,17 % z celkových provízií za rok 2008 a provízie z investičných produktov a majetkového poistenia činili len 15,83 % z celkových provízií za rok 2008.

Žalobkyňa poukazuje aj na nekriticky súdom prvej inštancie prijaté závery, že žalobkyňa už na jar 2009 nemala úprimnú vôľu pokračovať v spolupráci so žalovaným. Ide však len o domnienky a účelové fabulácie žalovaného, ktoré nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Práve naopak žalobkyňa jasne, zrozumiteľne a opakovane vysvetlila pokles produkcie v období bezprostredne predchádzajúcom žalovanému obdobiu (príprava a následne absolvovanie skúšok). Dôkazom toho, že žalobkyňa nemala absolútne v úmysle ukončiť spoluprácu so žalovaným je aj fakt, že začiatkom roku 2008 dostala žalobkyňa ponuku od žalovaného absolvovať ročný vzdelávací program za účelom zvyšovania kvalifikácie s názvom „Certifikovaný finančný konzultant - CFC“, ktorý bol organizovaný žalovaným v spolupráci s externou spoločnosťou. Po prijatí tejto ponuky musela žalobkyňa podpísať so žalovaným zmluvu, predmetom ktorej bol záväzok žalobkyne, že bude so žalovaným spolupracovať minimálne ďalšie 3 roky po ukončení vzdelávania, v opačnom prípade bude žalobkyňa povinná uhradiť žalovanému náklady za predmetné vzdelávanie. Náklady za toto vzdelávanie predstavovali v tom čase vysokú sumu 180.000 SKK, ktorá predstavovala provízie žalobkyne za obdobie takmer 6 mesiacov. Z tohto dôvodu žalobkyňa ani len neuvažovala nad možnosťou predčasného ukončenia zmluvného vzťahu so žalovaným. Navyše certifikát z tohto vzdelávacieho programu nemal na trhu (mimo žalovaného) žiadnu váhu a iní poisťovací agenti ho vôbec neuznávali. Žalobkyňa dala osobitne do pozornosti odvolacieho súdu, že v prípade, ak by žalobkyňa naďalej vykonávala svoju obchodnú činnosť, a to aj napriek zrušeniu registrácie (zápisu) v príslušnom registri Národnej banky Slovenska a/alebo napriek zablokovaniu prístupu žalobkyne na portál žalovaného (ako to nesprávne vyhodnotil súd prvej inštancie), na jej strane by dochádzalo k jednoznačným porušeniam príslušnej legislatívy, ako aj samotnej zmluvy o sprostredkovaní so žalovaným, čím by sa žalobkyňa vystavila možným právnym následkom najmä v podobe vysokých peňažných a iných sankcií zo strany Národnej banky Slovenska za výkon činnosti bez registrácie v príslušnom registri, možných trestnoprávnych postihov, napr. za spáchanie trestného činu neoprávneného podnikania, zmluvných pokút a nárokov na náhradu škody patriacim žalovanému za výkon sprostredkovateľskej činnosti žalobkyne v prospech tretej osoby, ktoré vyplývajú priamo z uzavretej zmluvy o sprostredkovaní (pričom žalobkyňa má vedomosť, že žalovaný si v tom čase uplatňoval zmluvné pokuty a nároky na náhradu škody voči svojím obchodným partnerom, ktorí mali so žalovaným uzavretú rovnakú zmluvu o sprostredkovaní ako žalobkyňa), nárokov na náhradu škody klientov napr. vyplývajúcich z porušenia povinnosti žalobkyne konať s odbornou starostlivosťou, keďže žalobkyňa nedisponovala nevyhnutnými informáciami zo systému žalovaného napr. o vývoji situácie na finančných trhoch. Žalobkyňa zotrvala na tom, že žalovaný zásadným spôsobom porušil svoje zmluvné, resp. zákonné povinnosti, keď v rozpore s účelom a samotnou podstatou zmluvy o sprostredkovaní svojvoľne počas trvania zmluvného vzťahu so žalobkyňou zablokoval žalobkyni prístup na portál žalovaného a zamedzil žalobkyni prístup na produktové školenia, ako aj zrušil zápis žalobkyne (ako podriadeného sprostredkovateľa poistenia) v príslušnom registri vedenom Národnou bankou Slovenska. V dôsledku vyššie uvedeného konania žalovaného bola žalobkyni spôsobená majetková ujma v podobe ušlého zisku, ktorého výšku žalobkyňa vyčíslila na 3.998,37 eur ako 50% možných provízií z nových zmlúv, ktoré by mohla uzavrieť s novými klientmi počas posledných 6 mesiacov riadneho trvania zmluvy o sprostredkovaní, teda v období od apríla 2009 do septembra 2009, nebyť protiprávneho konania žalovaného. 16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalobkyne bolo podané oneskorene a zároveň nie sú dané dôvody na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania. Žiadal odvolací súd, aby odvolanie v zmysle ust. § 386 písm. a) CSP odmietol ako oneskorene podané. Poukázal na to, že žalobkyňa zastúpená svojou splnomocnenou zástupkyňou doručila súdu prvej inštancie dňa 28.08.2024 podanie označené ako „Opätovné doručenie odvolania žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k.: B3-14C/59/2013-308 zo dňa 23.05.2024, Návrh na odpustenie zmeškania lehoty“. V predmetnom podaní splnomocnená zástupkyňa žalobkyne tvrdí, že proti napadnutému rozsudku, ktorý jej bol doručený dňa 02.08.2024, poslala poštou dňa 16.08.2024 odvolanie, pričom zásielka obsahujúca odvolanie sa jej vrátila ako nedoručená, s poznámkou „adresát je neznámy“. Dôvodom vrátenia nedoručenej zásielky, ktorá mala podľa tvrdení splnomocnenkyne žalobkyne obsahovať odvolanie, bola skutočnosť, že ju poslala na nesprávnu adresu. Adresa Mestského súdu Bratislava IV, tak ako je zverejnená na verejne dostupnom portáli Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky www.justice.gov.sk, je Saratovská 1/A, 844 54 Bratislava IV. Je síce pravdou, že Mestský súd Bratislava IV vykonáva časť svojej činnosti aj v budove na Prokofievovej ulici 6-12 v Bratislave, avšak to neznamená, že táto budova, resp. jej adresa, je adresou Mestského súdu Bratislava IV. Tvrdenie splnomocnenkyne žalobkyne, že zásielku doručovala na adresu Prokofievova 12, pretože sa tam konali pojednávania, je bez významu. Rovnako sa v tejto právnej veci konali pojednávania aj v budove

vtedajšieho Okresného súdu Bratislava III na adrese Nám. Biely Kríž 7, pričom na túto adresu zásielku žalobkyňa neadresovala. Je ďalej nesprávne tvrdenie splnomocnenkyne žalobkyne, že ide o pracovisko Mestského súdu Bratislava IV, pretože nejde o pracovisko súdu - to by muselo byť zriadené zákonom (porovnaj ust. § 2 ods. 6, 7, 13, 14, 18, 19, 22, 24, 25, 27, 31, 32 a 36 zákona č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky). Z uvedených skutočností vyplýva, že adresa Prokofievova 12, 851 01 Bratislava, na ktorú splnomocnenkyňa žalobkyne adresovala zásielku dňa 16.08.2024, nie je adresou Mestského súdu Bratislava IV; uviedla teda nesprávnu adresu súdu. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2004, sp. zn. 1ObdoV/31/2004 (publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2005 ako judikát pod č. R 38/2005), v ktorom vyslovil právny názor, že: „podľa ustanovenia § 57 ods. 3 OSP (teraz § 121 ods. 5 CSP) je lehota zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde, alebo ak sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Ak odosielateľ túto povinnosť nesplní a uvedie nesprávnu adresu súdu alebo adresu neúplnú, a pre túto vadu zásielku príslušnému súdu nie je možné doručiť, alebo v dôsledku nesprávne uvedenej adresy sa zásielka doručí inému subjektu (kdekoľvek), potom odovzdanie zásielky v zmysle § 57 ods. 3 OSP je zmarené, lebo doručujúci orgán nie je spôsobilý túto zásielku doručiť príslušnému súdu. Zodpovednosť za uvedenie správnej adresy je na odosielateľovi.“ Právna veta publikovaná k tomuto judikátu znie nasledovne: „Ak doručujúci orgán nemôže doručiť zásielku príslušnému súdu v dôsledku nesprávne alebo neúplne uvedenej adresy, potom odovzdanie zásielky orgánu, ktorý má povinnosť ju doručiť, je právne neúčinné.“ Ako vyplýva zo skutočností uvedených žalujúcou stranou, ani v danom prípade nebola Slovenská pošta, a.s. ako doručujúci orgán spôsobilá túto zásielku doručiť Mestskému súdu Bratislava IV z dôvodu nesprávne uvedenej adresy a zásielka bola vrátená s poznámkou „adresát je neznámy“. Odovzdanie zásielky doručujúcemu orgánu zo strany splnomocnenkyne žalobkyne dňa 16.08.2024 bolo preto právne neúčinné. V zmysle uvedeného judikátu je zodpovednosťou odosielateľa - žalobkyne, že neuviedla správnu adresu súdu. Nebolo by v súlade so zásadou rovnakého postavenia strán sporu, ak by súd na túto zodpovednosť žalobkyne neprihliadol a predmetnú zásielku by považoval za doručenú alebo by uvedenie nesprávnej adresy vyhodnotil ako ospravedlniteľný dôvod na odpustenie zmeškania lehoty. Na okraj žalovaný uvádza, že splnomocnenkyňa žalobkyne (odosielateľka zásielky) má zriadenú elektronickú schránku, na ktorú jej súd prvej inštancie počas konania doručoval písomnosti v elektronickej podobe a preto jej nič nebránilo v tom, aby svoju zásielku odoslala súdu v elektronickej podobe, čím by došlo k riadnemu doručeniu zásielky (a to aj pri nesprávnom označení korešpondenčnej adresy v podaní). Napokon žalovaný dal do pozornosti súdu, že z predložených listín pripojených k podaniu splnomocnenkyne žalobkyne zo dňa 28.08.2024 (podací lístok k zásielke zo dňa 16.08.2024, obálka zásielky zo dňa 16.08.2024) nebolo preukázané, že by obsahom zásielky skutočne bolo odvolanie žalobkyne alebo že by išlo o písomnosť k predmetnému konaniu. K návrhu splnomocnenkyne žalobkyne na odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania žalovaný uviedol, že vo vyššie citovanom judikáte Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa uvádza, že odosielateľ zodpovedá za uvedenie správnej adresy na zásielke určenej súdu. Už len z uvedeného konštatovania možno logickou úvahou vyvodiť, že uvedenie nesprávnej adresy súdu nie je ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý odosielateľ zmeškal zákonnú lehotu. Ďalšou podmienkou na odpustenie zmeškania lehoty je tiež odpadnutie prekážky a podanie zmeškaného úkonu do 15 dní od odpadnutia prekážky. V danom prípade však na strane žalobkyne alebo jej splnomocnenkyne neexistovala žiadna prekážka, ktorá by im bránila odvolanie podať včas. Inštitút odpustenia zmeškania lehoty nemá a nemôže slúžiť na dodatočné odstránenie pochybenia procesnej strany. Bolo zodpovednosťou žalobkyne a jej splnomocnenkyne, aby zaslali poštou odvolanie na správnu adresu súdu. Táto adresa je verejne dostupná, splnomocnenkyňa žalobkyne ako osoba s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa, ktorá v tomto konaní zastupovala žalobkyňu dokonca najskôr ako advokátka, mala v prípade, že sa rozhodla doručovať súdu podanie poštou, poznať správnu adresu súdu prvej inštancie. Ak by žalobkyňa a jej splnomocnenkyňa postupovali s riadnou starostlivosťou, museli by dospieť prinajmenšom k zisteniu, že adresa sídla Mestského súdu Bratislava IV nie je na Prokofievovej ulici, ale na Saratovskej ulici v Bratislave a v prípade pochybností by museli zásielku adresovať práve na adresu sídla súdu tak, ako je zverejnená vo všetkých verejne dostupných zdrojoch alebo ju poslať elektronicky do elektronickej podateľne súdu. Opačný záver a odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania, by podľa žalovaného predstavovalo vo svojich dôsledkoch neodôvodnené zvýhodnenie žalobkyne na úkor žalovaného s priamym dopadom na výsledok konania a znamenalo by porušenie zásady rovnosti strán. 17. Napriek tomu, že odvolanie žalobkyne je nutné odmietnuť ako oneskorene podané, z opatrnosti uvádza žalovaný aj vyjadrenie k obsahu odvolania žalobkyne. Poukazuje na to, že z obsahu odvolania

žalobkyne žiadne nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nevyplýva. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla, v čom konkrétne mal súd prvej inštancie nesprávne aplikovať právo na zistený skutkový stav. Naopak, žalobkyňa v odvolaní uvádza svoje skutkové tvrdenia, z ktorých väčšinu tvoria neprípustné odvolacie novoty - nové skutkové tvrdenia (prostriedky procesného útoku), ktoré mohla uviesť už v konaní pred súdom prvej inštancie, čo neurobila. Žalobkyňa nepreukázala existenciu jej nároku na náhradu škody čo do dôvodu ani čo do výšky. Vyčíslenie ušlého zisku žalobkyne nezohľadnilo všetky relevantné skutočnosti a to najmä skutočnosť, že žalovaná sama nemala, resp. svojím konaním neprejavovala záujem na ďalšom vykonávaní sprostredkovateľskej činnosti v spolupráci so žalovaným. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa už mesiace pred skončením spolupráce výpoveďou prakticky nevykonávala sprostredkovateľskú činnosť. Z údajov preukázaných v konaní zo strany žalovaného, ktoré žalobkyňa nepoprela, vyplynulo, že za tri mesiace január až marec 2009, ktoré predchádzali podaniu výpovede, sprostredkovala uzavretie len 2 zmlúv, za ktoré jej bola vyplatená provízia vo výške 422,68 eur. Žalobkyňa sa teda v konaní domáhala hypotetickej náhrady (odmeny) za činnosť, ktorú už sama z dôvodov na svojej strane dobrovoľne prakticky vôbec nevykonávala a to ešte pred údajným znemožnením činnosti zo strany žalovaného. To, že žalobkyňa zostala v nasledujúcom období mesiacov apríl až september 2009 v rámci jej podnikateľskej činnosti v oblasti sprostredkovania finančných produktov celkom nečinná a nedosahovala z takej činnosti žiadne príjmy, nemožno pripísať na ťarchu žalovaného. Tiež je správne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa mohla vykonávať sprostredkovanie poistenia alebo iných finančných produktov či už samostatne alebo pre iný podnikateľský subjekt. Aj po odregistrovaní z registra podriadených sprostredkovateľov poistenia mohla so súhlasom žalovaného (o ktorý však ani nepožiadala, ani v tomto smere nevyvinula žiadnu aktivitu) vykonávať naďalej aj sprostredkovanie poistenia vo vlastnom mene alebo v mene niektorého iného poisťovacieho agenta pôsobiaceho na trhu. Z komunikácie medzi žalobkyňou a žalovaným v danom čase jasne vyplynulo, že žalovaný mal záujem ukončiť spoluprácu čo najskôr a prednostne dohodou a preto by v tomto smere nekládol žalobkyni žiadne prekážky. Úvahy žalobkyne v odvolaní, že by jej žalovaný neposkytol súhlas na výkon takej činnosti, sú len špekuláciami žalobkyne. Podstatné je, že o súhlas žalobkyňa ani nepožiadala, preto nemôže vyvodzovať závery o tom, či by súhlas dostala alebo nie. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa, hoci vedela, že jej hrozí vznik škody, neurobila žiadne opatrenia na jej odvrátenie alebo zmiernenie (§ 384 Obchodného zákonníka). Žalovaný v nadväznosti na to nie je povinný nahradiť žalobkyni škodu tým vzniknutú. Pri určovaní výšky škody, ktorú si žalobkyňa v konaní uplatnila, tiež vôbec nezohľadnila trend jej produkcie. Uplatňovala si nárok za 6 mesiacov (apríl - september 2009), avšak ako bolo preukázané žalovaným, za predchádzajúcich 6 mesiacov (október 2008 - marec 2009) predstavovala jej produkcia len 16 % oproti tomu istému obdobiu predchádzajúceho roku, t.j. zníženie produkcie predstavuje 84%. Za 4 mesiace pred podaním výpovede bola žalobkyni uhradená provízna odmena vo výške 1.543 eur (v prepočte 385,75 eur/ mesiac), no žalobkyňa za obdobie 6 mesiacov vyčíslila svoj ušlý príjem na 3.998,37 eur (v prepočte 666,40 eur/mesiac). Zníženie jej produkcie v zimných mesiacoch 2008/2009 pritom rozhodne nebolo spôsobené sezónnosťou a účasťou na odbornom vzdelávaní ako tvrdila žalobkyňa. Odhliadnuc od notoriety, že finančné sprostredkovanie nie je sezónnou činnosťou, aj z údajov, ktoré boli v konaní produkované tak žalobkyňou ako aj žalovaným vyplýva, že v jednotlivých rokoch spolupráce nevznikali pravidelné sezónne výkyvy v produkcii žalobkyne. Jednoducho povedané, produkcia žalobkyne a jej vyplácané provízne odmeny záviseli výlučne od aktivity žalobkyne - od toho, koľko zmlúv v danom období sprostredkovala. Pokiaľ ide o participáciu žalobkyne na vzdelávacom programe a skúškach, žalobkyňa sa rozhodla zúčastniť ho z vlastnej vôle (s vedomím, že tým zvyšuje svoju odbornosť, čo jej pomôže v ďalšej podnikateľskej činnosti) a bolo len otázkou jej vlastného manažmentu času a povinností, ako skĺbi svoju podnikateľskú činnosť s účasťou na vzdelávaní, ktoré jej umožnil žalovaný. Keďže však u desiatok iných spolupracovníkov žalovaného, ktorí sa rovnako zúčastnili vzdelávacieho programu, nebol zaznamenaný žiaden výrazný pokles v produkcii, možno považovať tvrdenie žalobkyne za účelové. V skutočnosti žalobkyňa už nemala záujem pokračovať v spolupráci so žalovaným. Nevykonávanie ďalšej sprostredkovateľskej činnosti a nepodpísanie novej zmluvy o sprostredkovaní, ktorá reflektovala na aktuálne legislatívne zmeny v oblasti finančného sprostredkovania a ktorú v predloženej podobe podpísali stovky spolupracovníkov žalovaného, bolo len zámienkou pre faktické ukončenie spolupráce a následné uplatnenie si nárokov. Skutočnosť, že dôvodom zníženia produkcie pred skončením spolupráce nebola účasť žalobkyne na vzdelávacom programe, bola preukázaná aj províznymi výpismi za február 2009 a marec 2009, t.j. za obdobie po skončení vzdelávacieho programu. Vo februári 2009 vznikol žalobkyni nárok na zaplatenie provízie za 2 zmluvy pripadajúce na produkčný mesiac 02/2009 a v mesiaci marec 2009 jej dokonca nevznikol nárok na zaplatenie provízie za žiadnu zmluvu pripadajúcu na produkčný mesiac 03/2009. Uvedené skutočnosti preukazujú, že nárok na náhradu škody

a jeho vyčíslenie tak, ako ho súdu prezentovala žalobkyňa, boli nekorektné, nezohľadňovali podstatné okolnosti prípadu a priznanie náhrady škody na ich základe by bolo vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania nespravodlivé. Žalobkyňa si tiež neoprávnene uplatňovala náhradu škody - ušlý zisk bez zohľadnenia, že časť províznej odmeny za uplatňované obdobie, jej už bola uhradená. Ako bolo zistené v konaní pred súdom prvej inštancie, provízna odmena žalobkyne za každý mesiac pozostávala z dvoch zložiek: z provízie za zmluvy sprostredkované v danom mesiaci, tzv. získateľská provízia a z provízie za zmluvy sprostredkované vo vzdialenejšej minulosti, poskytovanej pri výročí sprostredkovanej zmluvy - po 12 mesiacoch, po 24 mesiacoch, pri niektorých produktoch aj po 36 mesiacoch trvania sprostredkovanej zmluvy (tzv. následná provízia). Aj provízna odmena za obdobie apríl - september 2009 by pozostávala z týchto dvoch zložiek. Jedna z nich - následné provízie, vo výške 1.714,-eur, však už bola žalovanou žalobkyni uhradená, čo v konaní nebolo sporné. Žalobkyňa si teda za obdobie apríl až september 2009 mohla uplatňovať len náhradu škody - ušlý zisk len vo výške získateľských provízií, na ktoré by jej vznikol nárok a aj pri vyčíslení ušlej provízie potom môže vychádzať len zo získateľských provízií vyplatených v predchádzajúcich obdobiach. Žalobkyňa však v konaní nepreukázala pri svojej kalkulácii, aká časť províznej odmeny v rámci jej výpočtov pripadala na získateľskú a aká časť na následnú províziu. Do kalkulácie tvrdeného ušlého zisku za obdobie apríl až september 2009 nemohla, resp. nemala žalobkyňa zahrnúť následné provízie z dvoch dôvodov. Jednak preto, že následné provízie pripadajúce na dané obdobie už žalobkyni boli uhradené a to vo výške 1.714,-eur, a tiež preto, že následné provízie za nové zmluvy potenciálne sprostredkované v období apríl až september 2009, by žalobkyni aj v prípade ďalšieho trvania spolupráce neboli vyplácané (nevznikol by jej na ne nárok) v tomto období, ale až po roku, dvoch, prípadne troch trvania jednotlivých sprostredkovaných zmlúv. Nevedno, či by tento nárok vôbec vznikol - či by sprostredkované zmluvy naďalej trvali, a ak áno, na výplatu tejto časti provízií už žalobkyňa po skončení Zmluvy o sprostredkovaní nemala nárok, pretože podľa čl. 7.4 Zmluvy mala nárok len na provízie pripísané do šiestich mesiacov po skončení spolupráce. Vo vzťahu k tvrdenému nároku na tzv. získateľské provízie neuniesla bremeno tvrdenia v akej výške jej vznikol tento nárok v minulosti (uviedla len celkový nárok zahŕňajúci aj následné provízie) a ak následne odvodzuje svoj nárok na nevyplatené získateľské provízie od celkových minulých provízií, takéto vyčíslenie neobstojí. 18. Žalobkyňa v následnom vyjadrení uviedla, že trvá na tom, že odvolanie podala včas, pričom predmetné odvolanie nebolo doručené Mestskému súdu Bratislava IV výlučne z dôvodu technickoorganizačnej zmeny na strane Mestského súdu Bratislava IV, o ktorej žalobkyňa nemala žiadnu vedomosť. Potom, čo sa jej zásielka s odvolaním vrátila s poznámkou adresát neznámy, bolo jej zo strany zamestnankyne podateľne súdu oznámené, že písomnosti adresované Mestskému súdu Bratislava IV už nie je možné doručovať na adresu jeho pracoviska v Petržalke, ale na adresu Saratovská 1/A, 844 54 Bratislava IV. Uvedené je následkom technicko-organizačnej zmeny spočívajúcej v zrušení P.O.BOXu patriaceho pracovisku Mestského súdu Bratislava IV na adrese Prokofievova 12, Bratislava. V tejto súvislosti je podstatnou okolnosť, že súd prvej inštancie v priebehu súdneho konania o tejto skutočnosti žalobkyňu vôbec neinformoval a neurobil tak ani v poučení napadnutého rozsudku. Navyše žalobkyňa upozornila, že na portáli Ministerstva spravodlivosti SR (pozri www.justice.gov.sk/sudv-a-rozhodnutia/ sudy/sud_105/) je ešte aj v súčasnosti zverejnený telefonický kontakt podateľne Mestského súdu Bratislava IV Prokofievova 6-12. Nakoľko uvedené pracovisko súdu má podľa dostupných informácií stále funkčnú podateľňu, táto skutočnosť vyvoláva dojem, že na danom pracovisku sa stále preberá doručovaná pošta (to je totiž primárnou a zrejme aj jedinou úlohou podateľne každej inštitúcie tak verejného, ako aj súkromného sektora). Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že Mestský súd Bratislava IV (do vyššie uvedenej technicko-organizačnej zmeny) preberal doručenú poštu aj na adrese svojho pracoviska Prokofievova 12, Bratislava. Žalobkyňa teda neposlala svoje odvolanie na nesprávnu alebo neúplnú adresu. Mestský súd Bratislava IV má totiž pracovisko na Prokofievovej 12, Bratislava. Žalobkyňa rovnako neurobila žiadnu chybu v adrese (napr. chybu v písaní alebo počítaní), na ktorú poslala svoje odvolanie, keď existuje adresa Prokofievova 12, Bratislava, ktorá je pracoviskom Mestského súdu Bratislava IV. Jediným dôvodom, pre ktorý žalobkyňa poslala svoje odvolanie na túto adresu Mestského súdu Bratislava IV, je skutočnosť, že v rozhodnom čase nedisponovala informáciou o technicko-organizačnej zmene na strane súdu. Táto skutočnosť však v žiadnom prípade nemôže byť pripísaná na ujmu žalobkyne. O to viac, ak by malo byť jej odvolanie odmietnuté z dôvodu, že bolo podané oneskorene. 19. Vo vzťahu k Uzneseniu Najvyššieho súd Slovenskej republiky zo dňa 16. decembra 2004, sp. zn. 1ObdoV/31/2004 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2005 pod č. R 38/2005), na ktoré poukazuje žalovaný vo svojom vyjadrení, žalobkyňa

uvádza, že toto súdne rozhodnutie bolo vydané na diametrálne odlišnom skutkovom základe, a preto na jeho závery nie je možné prihliadať, a to ani len analogicky. V judikovanom prípade totiž odvolateľ podával odvolanie na Krajský súd Trenčín, pričom ako adresu súdu uviedol adresu nachádzajúcu sa v Žiline, na ktorej žiadny takýto subjekt (Krajský súd Trenčín) neexistuje. Žalobkyňa poslala odvolanie na správnu (úplnú) adresu súdu a neurobila žiadnu chybu v adrese. Neexistovala žiadna vada, pre ktorú by doručujúci orgán (Slovenská pošta, a.s.) nemohol doručiť odvolanie žalobkyne Mestskému súdu Bratislava IV. Jediným dôvodom, pre ktorý nebolo odvolanie žalobkyne doručené Mestskému súdu Bratislava IV, bola technicko-organizačná zmena na strane súdu, v dôsledku ktorej súd (medzičasom) prestal preberať poštu na svojom pracovisku na adrese Prokofievova 12, Bratislava. Žalobkyňa zároveň považuje za absolútne irelevantné špekulácie žalovaného o tom, že žalobkyňa mohla svoje odvolanie odoslať súdu v elektronickej podobe, keďže papierová (listinná) a elektronická podoba akéhokoľvek podania (teda aj odvolania) sú absolútne rovnocenné. Za rovnako irelevantné považuje žalobkyňa špekulácie žalovaného o tom, čo bolo obsahom zásielky zo dňa 16.08.2024. Konajúcemu súdu totiž musí byť zrejmé, že obsahom zásielky zo dňa 16.08.2024 bolo odvolanie žalobkyne voči napadnutému rozsudku. Žalobkyňa totiž zámerne (spolu so svojím podaním označeným ako „Opätovné doručenie odvolania žalobkyne proti rozsudku Mestského súd Bratislava IV č. k.: B3-14C/59/2013-308 zo dňa 23.05.2024, Návrh na odpustenie zmeškania lehoty“ zo dňa 26.08.2024) odoslala súdu neporušenú (neotvorenú) vrátenú zásielku zo dňa 16.08.2024, ktorej súčasťou bolo odvolanie žalobkyne. 20. Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že jej odvolanie obsahuje neprípustné odvolacie novoty. Žalobkyňa v odvolaní poukazuje na nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, opätovne uvádza skutočnosti, ktoré vyplynuli z ňou predložených dôkazov, a zároveň opätovne a podrobnejšie vysvetľuje povahu, obsah a fungovanie finančného sprostredkovania (ako takého), ako aj jej postavenie (ako finančného sprostredkovateľa) na trhu služieb finančného sprostredkovania. Na základe preštudovania napadnutého rozsudku sa jej totiž javí, že súd prvej inštancie (napriek zopakovanému dokazovaniu pred ním) vôbec neporozumel podstate fungovania niekdajších obchodných a právnych vzťahov medzi stranami sporu, keď v podstate považuje žalobkyňu za štandardného podnikateľa v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka 21. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), vo veci nariadil pojednávanie, a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. 22. Počas konania na odvolacom súde žalobkyňa umrela. Nakoľko ide o spor o majetkové právo odvolací súd na pojednávaní konanom dňa 25.03.2026 vyhlásil uznesenie podľa ust. § 63 ods. 2 CSP 1, 2 o pokračovaní v konaní na strane žalobcu s dedičom poručiteľky X. a to s D. nar. 03.12.1954. 23. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že odvolanie podané dňa 10.08.2024 na pošte s označením adresy Mestský súd Bratislava IV, pracovisko: Prokofievova 12, 851 01 Bratislava, posúdil ako podané včas a nevzhliadol preto ani dôvod na rozhodovanie o odpustení zmeškania lehoty na podanie odvolania. Odvolací súd sa v danom prípade nestotožňuje s argumentáciou žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu a oprávnenosťou aplikovať na danú vec žalovaným uvádzaný judikát R 38/2005. V danom prípade ide o odlišnú situáciu, keď žalobkyňa uviedla adresu, na ktorej sídlil v tom čase Mestský súd BA IV, a aj z priloženej kópie webovej stránky MS SR zo dňa 27.04.2025 vyplýva, že Mestský súd BA IV mal dve podateľne, aj na adrese Prokofievova 6-12, aj na adrese Saratovská 1/A. Nie je možné žalobkyni v danej veci pripísať v jej neprospech, že došlo ku technicko-organizačnej zmene, a Mestský súd BA IV na adrese Prokofievova 12 prestal prijímať zásielky, hoci na stránke MS SR bolo uvedené, že na danej adrese je aj podateľňa súdu. Je len logické ak účastník, ktorý sa zúčastňuje pojednávaní na adrese Prokofievova 12, a na danej adrese je aj podateľňa súdu, čo je oznámené na oficiálnej webovej stránke MS SR, že odvolanie smeruje na adresu podateľne na adrese súdu, kde sa konali pojednávania. V danom prípade teda nemožno uzavrieť, že žalobkyňa označila na obálke neexistujúcu adresu súdu a jeho podateľne. Podateľňa slúži na príjem zásielok určených súdu a žalobkyňa nemala odkiaľ vedieť, že daná podateľňa už neprijíma zásielky, keď oznam o tom nebol v čase podania odvolania zverejnený na stránke MS SR, či daného súdu. Je zo spisu aj zrejmé, že opätovné doručenie odvolania, bolo vykonané tak, že pôvodná obálka, v ktorej sa nachádzalo odvolanie a ktorá bola zástupkyni žalobkyne vrátená ako nedoručená, bola opätovne doručená súdu a to v neotvorenom stave. Je teda bez pochýb, že v obálke podanej na pošte dňa 16.08.2024 sa nachádzalo odvolanie.

24. Odvolací súd sa ďalej zaoberal meritom odvolania, keďže ho vyhodnotil ako podané včas. Odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že odvolanie obsahuje odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) a to nesprávne právne posúdenie veci a že k danému dôvodu žalobkyňa neuviedla v čom malo spočívať nesprávne právne posúdenie. Odvolací súd uvádza, že podanie sa posudzuje podľa obsahu, a z obsahu odvolania vyplýva, že žalobkyňa namieta nesprávne právne závery súdu prvej inštancie, nesprávne zhodnotenie skutkového stavu veci, nesprávny výklad zmluvy o sprostredkovaní. Dané sa dá subsumovať pod dôvod, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď nesprávnym právnym posúdením nemusí byť len nesprávna aplikácia právnej normy ale aj nesprávny výklad zmluvného ustanovenia, alebo sa dané dá podriadiť aj pod dôvod, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Strana nie je povinná v odvolaní uvedené dôvody presne definovať paragrafom a písmenom ustanovenia, ktorý definuje odvolacie dôvody. Dôležité je, že z obsahu odvolania vyplýva, že sú v ňom uvedené dôvody, ktoré možno podriadiť pod niektorý z dôvodov uvedených v ust. § 365 CSP. Taktiež odvolací súd nemá za to, že by v odvolaní žalobkyňa uvádzala nové skutkové tvrdenia. Podrobnejšie vysvetlenie mechanizmu práce sprostredkovateľa uvedené v odvolaní bolo len reakciou na odôvodnenie súdu prvej inštancie, ako to žalobkyňa aj v odvolaní vysvetlila. Dané podrobnejšie vysvetlenie neznamená nové skutkové tvrdenie, keď žalobkyňa od podania žaloby zakladá nárok na skutkovom tvrdení, že žalovaný znemožnením prístupu na portál počas trvania zmluvného vzťahu, porušil zmluvnú povinnosť, čo malo za následok nemožnosť produkovať nové zmluvy, rovnako od počiatku tvrdí, že produkcia nových zmlúv bola znemožnená aj zamedzením účasti na školeniach a odregistrovaním z registra sprostredkovateľov poistenia vedenom NBS. Práve dané skutkové tvrdenia boli dôležité z hľadiska posúdenia veci. Podrobnejšie vysvetlenie uvedené v odvolaní nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. 25. Po oboznámení sa s vecou, rozhodnutím súdu prvej inštancie, zopakovaním dokazovania na pojednávaní, dospel odvolací súd k záveru o dôvodnosti zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu výkladu zmluvných povinností žalovaného, teda je nesprávny záver súdu prvej inštancie o tom, že zo strany žalovaného nedošlo k žiadnemu porušeniu zmluvných povinností. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobkyne. Zo sprostredkovateľskej zmluvy čl. 6, bod 6.1 vyplýva, že žalobkyňa mala povinnosť zákazníkom podať odborné vysvetlenie a odborne poradiť, dodržiavať príslušné predpisy o hospodárskej súťaži, a zákony najmä o poskytovaní služieb v oblasti poisťovníctva, investičných služieb, starobného dôchodkového sporenia a doplnkového dôchodkového sporenia. Bola povinná u klienta použiť informácie, výber produktov a partnerov, nástroje analýzy potrieb klientov (finančnú analýzu, software, výsledky konzultácií,...) poskytnuté spoločnosťou OVB, obsahujúce špecifické podmienky podľa produktov, použiť predajné stratégie a programy vypracované riaditeľom, použiť informácie zo školení, výsledky konzultácií a podpory svojho vedúceho. K danej povinnosti žalobkyne logicky musí korešpondovať povinnosť žalobcu zabezpečiť jej prístup k týmto informáciám, ktoré sám žalobca vyžadoval, aby žalobkyňa bola povinná využívať. Ak teda žalobca za týmto účelom prevádzkuje systém, v ktorom sa nachádzajú údaje, ktoré vyžaduje, aby druhá strana zmluvy bola povinná využívať, tak musí tejto strane poskytnúť prístup k tomuto systému počas trvania zmluvy. V znení čl. 6 bod 6.1 písm. a) je uvedené, že sprostredkovateľ je povinný použiť informácie, výber produktov a partnerov, nástroje analýzy potrieb klientov (finančnú analýzu, software, výsledky konzultácií,...) poskytnuté spoločnosťou OVB. Teda aj z daného sa dá vyvodiť, že informácie, ktoré bola žalobkyňa povinná využívať, jej mali byť poskytnuté žalovaným. Aj keď nie je explicitne v zmluve uvedené, že žalovaný je povinný tieto údaje žalobkyni poskytnúť, táto jeho povinnosť vyplýva z logického výkladu vyššie citovaného čl. 6 bodu 6.1 zmluvy o sprostredkovaní. Odvolací súd teda dospel k záveru, že žalovaný mal povinnosť počas platnosti a trvania zmluvy o sprostredkovaní žalobkyni poskytnúť prístup do daného systému. Zmluva v danom prípade bola platná a účinná do 30.09.2009, preto až do tohto dňa mala mať žalobkyňa prístup do portálu žalovaného, v ktorom sa nachádzali informácie, ktoré bola žalobkyňa povinná používať pri uzatváraní zmlúv. Nakoľko jej tento prístup bol žalovaným zamedzený dňa 23.04.2009, došlo zo strany žalovaného k porušeniu zmluvnej povinnosti. Zabránením prístupu žalobkyni k aktuálnym informáciám, ktoré boli nevyhnutné ku uskutočňovaniu činnosti, na ktorú sa žalobkyňa v zmluve zaviazala, došlo k znemožneniu žalobkyni produkovať nové zmluvy. Rovnako tak aj znemožnenie účasti na školeniach, ktoré tiež poskytovali nové potrebné informácie o produktoch a rovnako aj zrušenie registrácie v registri sprostredkovateľov poistenia a zaistenia vedenom NBS ku dňu 19.05.2009, teda pred tým, ako došlo k ukončeniu zmluvy o sprostredkovaní, bolo porušením povinnosti žalovaného. Nebol daný žiaden relevantný a zákonný dôvod, podať návrh na zrušenie registrácie v registri sprostredkovateľov poistenia a zaistenia vedenom NBS pred tým, ako bola ukončená platnosť zmluvy o sprostredkovaní.

26. Odvolací súd aplikoval na danú vec ustanovenia Obchodného zákonníka § 373 a 379, keďže medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva podľa obchodného zákonníka, keď obe zmluvné strany vystupovali v pozícii podnikateľov (žalobkyňa ako finančný sprostredkovateľ, čo bolo v zmysle ust. § 3 ods. 3 z.č. 340/2005 Z.z. v čase uzatvorenia zmluvy podnikaním). Súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení ustanovenia Občianskeho zákonníka, preto odvolací súd v zmysle ust. § 382 CSP oznámil stranám aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka. V podstate však ide o obdobnú úpravu ako v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, ktoré aplikoval súd prvej inštancie. Aj podľa Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane a ak zákon neustanovuje inak , nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, mal teda za preukázané splnenie podmienky pre priznanie nároku na ušlý zisk a to porušenie zmluvnej povinnosti a to hlavne v tom smere, že žalovaný počas trvania zmluvy zrušil prístup žalobkyni do informačného portálu. Dané zamedzenie disponovať s aktuálnymi informáciami, ktoré boli nevyhnutné k riadnemu výkonu činnosti žalobkyne, a ktoré informácie mal podľa zmluvy poskytnúť žalovaný, zapríčinilo, že žalobkyňa nebola schopná produkcie nových zmlúv. Odvolací súd teda vidí aj príčinnú súvislosť medzi zamedzením prístupu do portálu žalovaného a ušlého zisku, ktorý spočíva v tom, že žalobkyňa nemohla uzatvárať nové zmluvy, nakoľko nemohla splniť povinnosť použiť informácie, ktoré poskytoval žalovaný prostredníctvom svojho portálu. Odvolací súd je názoru, že neobstojí argument súdu prvej inštancie a žalovaného, že žalobkyňa mala aj živnostenské oprávnenie, mohla požiadať žalovaného o udelenie súhlasu a vykonávať činnosť sprostredkovateľa a dosahovať zisk. Dané nie je k posúdeniu daného prípadu relevantné. Žalobkyňa mala riadne uzatvorenú a platnú zmluvu so žalovaným a to do dňa 30.09.2009. Žalovaný až do tohto dňa bol povinný poskytovať žalobkyni všetky potrebné podmienky k riadnemu výkonu činnosti na základe zmluvy o sprostredkovaní. Nemôže sa brániť tým, že žalobkyňa mohla zmluvy uzatvárať na svoju živnosť. Navyše bez súhlasu žalovaného tak počas platnosti zmluvy ani nemohla učiniť a nemožno jej ani vyčítať že nepýtala súhlas od žalovaného. Dôležité pre daný spor je to, že tu bola uzatvorená zmluva o sprostredkovaní a táto bola platná až do dňa 30.09.2009 a až do tohto dňa boli obe strany zmluvy povinné dodržiavať svoje povinnosti zo zmluvy. To, že hypoteticky žalobkyňa mohla zmluvy uzatvárať na živnosť, je nepodstatná. Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobné až blížiace sa k istote (rozsudok NS SR 5Cdo/195/2015). Žalobkyňa vykonávala činnosť na základe zmluvy o spolupráci od mája 2006 a dosahovala pravidelný zisk z tejto činnosti. Je vysoko pravdepodobné, že nebyť porušenia povinnosti žalovaného poskytnúť informácie, ktoré bola žalobkyňa povinná využívať, že by došlo k produkcii nových zmlúv. Odvolací súd má aj za to, že záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sama nemala záujem ďalej spolupracovať so žalovaným, keď odmietla podpísať predložené nové znenie zmluvy o sprostredkovaní, nevyplýva z vykonaného dokazovania. Sama skutočnosť, že žalobkyňa mala výhrady k predloženej novej zmluve o sprostredkovaní a chcela so žalovaným rokovať o znení tejto novej zmluvy neznamená, že chcela ukončiť spoluprácu, resp. že nemala ďalej záujem mať uzatvorenú zmluvu o sprostredkovaní so žalovaným. Práve okolnosť, že žalobkyňa sa dobrovoľne rozhodla absolvovať v roku 2008 ročný vzdelávací program, k čomu podpísala zmluvu, predmetom ktorej bol záväzok žalobkyne, že bude spolupracovať so žalovaným ďalšie tri roky po ukončení vzdelávania, inak bude musieť uhradiť náklady školenia, svedčí skôr o opaku. 27. Ďalej sa odvolací súd zaoberal výškou ušlého zisku. Odvolací súd k rozhodnému obdobiu, ktoré si uplatnila pri výpočte žalobkyňa uvádza, že považuje obdobie rok predchádzajúci roku, v ktorom nastalo porušenie zmluvnej povinnosti, ktoré spôsobilo ušlý zisk za primerané. Podporne odvolací súd poukazuje na ust. 54 ods. 1 z.č. 461/2003 Z.z. Zákona o sociálnom poistení, čo oznámil stranám na začiatku pojednávania a dal im možnosť vyjadriť sa k uplatneniu daného ustanovenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že neexistuje presná zákonná úprava, ktorá by stanovila z akého obdobia sa má vychádzať pri výpočte ušlého zisku. V danom prípade v podstate žalobkyňa vykonávala pravidelnú prácu na základe zmluvy o sprostredkovaní, ktorá spočívala v sprostredkovaní poistenia, investičných služieb, stavebného sporenia, atď., za čo dostávala od žalovaného provízie za uzatvorené zmluvy. Išlo o jej pravidelnú zárobkovú činnosť. Odvolací súd má za to, že sa primerane môže k určeniu rozhodného obdobia pre výpočet ušlého zisku použiť rozhodujúce obdobie na zistenie vymeriavacieho základu pre účely nemocenských dávok, ktoré predstavujú náhradu príjmu pri strate príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva, materstva. V danom prípade totiž porušením zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného, došlo ku strate príjmu žalobkyne. Táto strata predstavuje v jej prípade ušlý

zisk. Rozhodujúcim obdobím pre účely určenia vymeriavacieho základu pre nemocenské dávky je kalendárny rok predchádzajúci kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené nepovažuje za dôvodné pri výpočte ušlého zisku vychádzať z obdobia 6 mesiacov pred aprílom 2009. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na to, že žalobkyňa logicky zdôvodnila, prečo na prelome konca roku 2008 a začiatku roka 2009 bol u nej zaznamenaný pokles produkcie a to v dôsledku účasti na školení a prípravy a absolvovania skúšok. Odvolací súd taktiež nepovažuje za spravodlivé pri výpočte vychádzať len z týchto posledných mesiacov roku 2008 a prvých mesiacov roku 2009, nakoľko jednak ako je už uvedené žalobkyňa podstupovala skúšky, a jednak vieme, že už od začiatku roku 2009 keď odmietla podpísať novú zmluvu a chcela rokovať o zmene niektorých ustanovení, dostala sa do sporu so žalovaným, čo objektívne mohlo priniesť zhoršenie podmienok k výkonu činnosti žalobkyne. Pre objektívne zhodnotenie výkonnosti žalobkyne je preto dôvodné zohľadniť rok 2008 (kde sú zahrnuté aj posledné mesiace roku 2008, teda je zaznamenaná aj znížená produkcia zmlúv), tak ako to učinila žalobkyňa. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobkyňa pri výpočte nezohľadnila že v odmenách boli dve zložky, nie len provízie za nové zmluvy, ale aj za už v minulosti uzatvorené zmluvy, odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa práve z tohto dôvodu si z vypočítanej priemernej mesačnej odmeny uplatňuje len polovicu (50 %). Teda zohľadnila, že v odmenách boli zahrnuté i provízie za už uskutočnené zmluvy. Odvolací súd vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si ako ušlý zisk uplatňuje 50% z priemernej mesačnej odmeny, takto vypočítaný a uplatnený ušlý zisk za nové zmluvy považuje za reálny. Odvolací súd vzhliadol jedine ako dôvodný argument žalovaného, že ušlý zisk by nemal byť priznaný za mesiac apríl 2009, keď zamedzenie prístupu ku systému bol až dňa 23.04.2009. Odvolací súd má za to, že až do dňa 22.04.2009 žalobkyňa mohla uzatvárať a dohadovať nové zmluvy, preto odvolací súd priznal náhradu ušlého zisku za obdobie 5 mesiacov (máj až september 2009). Žalobkyňa si uplatnila za 6 mesiacov sumu 3.998,37 eur, čo na jeden mesiac činí sumu 666,40 eur. Za 5 mesiacov teda ide o sumu 3.331,97 eur. 28. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru o dôvodnosti zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi sumu 3.331,97 eur a vo zvyšnej časti požadovaného ušlého zisku (666,40 eur) žalobu zamietnuť. 29. Z dôvodu, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, bolo potrebné rozhodnúť o trovách konania ako odvolacieho tak aj prvoinštančného. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a to podľa pomeru úspechu vo veci. Vzhľadom k výsledku konania, keď odvolací súd zamietol časť požadovaného nároku, mala žalobkyňa úspech v 83,34 % a v 16,66 % mala neúspech, ktorý je úspechom žalovaného. Potom pomer úspechu žalobcu je 66,68 % (83,34 - 16,66). Preto odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho a prvoinštančného konania v pomere 66,68 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Máte právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).