Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10Co/94/2025 1315209686 29. 01. 2026 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2026:1315209686.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: F. F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, T., Č.W. E., štátny občan E. I., zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o. so sídlom Makovického č. 15, Žilina, IČO: 36 799 688, proti žalovanej: U.. O.Y. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. Č.. XX/XXXX, V., štátna občianka F. E., zastúpenej advokátkou: JUDr. Marta Heidingerová, Vysoká č. 32, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1 500,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3 - 19C/339/2015 - 316 zo dňa 28. marca 2025, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. B3 - 19C/339/2015 - 316 zo dňa 28. marca 2025 p otvrdzuje. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 500,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1 500,- € od 15.04.2015 do zaplatenia, a to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne, ustanoveniami § 100 ods. 1, 2, § 101, § 107 ods. 1, 2, § 112, § 451 ods. 1, 2, § 456 a § 458 ods. 1, 2 OZ a v súvislosti s príslušenstvom uplatnenej pohľadávky ustanoveniami § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 3 NV SR č. 87/1995 Z. z. a vecne tým, že mal za preukázané, že žalovaná sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila, keďže žalobca dňa 08.04.2013 poskytol žalovanej bankomatovú kartu na účely plnenia vyživovacej povinnosti k jeho dcére, stanovenú rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 38P/22/2013-34 v sume 500,- € mesačne, ktoré žalovaná aj počas mesiacov apríl až jún 2013 vybrala, avšak následne žalobca plnil toto výživné druhýkrát na základe výzvy OO PZ a tak zaplatil výživné za uvedené obdobie bez právneho dôvodu druhýkrát dňa 18.11.2013, keďže toto už bolo z jeho strany plnené a žalovaná v konaní nepreukázala opak. 3. K vymedzeniu žalobcom uplatneného nároku, ním tvrdeným skutočnostiam a použitým prostriedkom procesného útoku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca svoju žalobu podanú na súd dňa 30.04.2015 odôvodnil najmä tým, že žalovaná podala na Obvodnom oddelení PZ Bratislava Nové Mesto - východ (ďalej len „OOPZ“) na žalobcu trestné oznámenie z dôvodu, že si nemal plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletej dcére Y. F., narodenej XX.XX.XXXX, a to za obdobie od apríla 2023 (správne „2013“; pozn. odvolacieho súdu) až do podania trestného oznámenia, t. j. do novembra 2011 (správne „2013“; pozn. odvolacieho súdu) s tým, že výška výživného bola určená rozsudkom Okresného súdu Bratislava
III č. k. 25P/20/98-160, 38P/22/2013-34 zo dňa 09.04.2013 vo výške 500,- € mesačne. Na základe podaného trestného oznámenia OO PZ listom zo dňa 07.11.2013 vyzvalo žalobcu na dobrovoľnú úhradu vyživovacej povinnosti od mesiaca apríl až do vydania tejto výzvy v celkovej výške 3 500,- € a to pod hrozbou vznesenia obvinenia pre prečin zanedbania povinnej výživy. Žalobca uvedenú sumu uhradil a doklad o zaplatení zaslal na OO PZ, pričom poukázal na v zápisnici o výsluchu svedka sp. zn. ORP-152/ NMV-B3-2014 zo dňa 07.07.2014 žalovanou uvedenú skutočnosť, že „pred súdnym pojednávaním dňa 08.04.2013 mi žalobca dal bankomatovú kartu s tým, aby som z nej vybrala 500,- € mesačne na výživné pre Y. a na výživné som ju použila trikrát“. V tejto súvislosti žalobcovi z výpisu z účtu jeho bankomatovej karty vyplynulo, že suma 500,- € na výživné bola prostredníctvom bankomatovej karty vybraná žalovanou skutočne trikrát - dňa 24.04.2013, 18.05.2013 a dňa 19.06.2013 a teda žalobca úhradou čiastky 3 500,€ v súlade s výzvou OO PZ zo dňa 07.11.2013 uhradil aj výživné za mesiace apríl, máj a jún roku 2013, ktoré už bolo podľa výpovede žalovanej zo dňa 07.07.2014 uhradené, nakoľko použila jeho platobnú kartu na úhradu dlžného výživného trikrát (apríl, máj a jún roku 2013). Na základe uvedených skutočností žalobca mal za to, že výživné na svoju maloletú dcéru za mesiace apríl, máj a jún 2013 uhradil na základe výzvy OO PZ bezdôvodne druhýkrát, čím sa žalovaná bezdôvodne obohatila o sumu 1 500,€, ktorú napriek výzvam žalobcovi nevrátila. 4. Súd prvej inštancie ďalej zhrnul skutkovú argumentáciu žalovanej prednesenú v rámci svojej procesnej obrany, podľa ktorej došlo dňa 11.11.2012 k náhlemu úmrtiu jej dcéry L.. B. U., P.., po ktorej ostala maloletá dcéra Y., nar. XX.XX.XXXX, ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09.04.2013 zverená do náhradnej osobnej starostlivosti žalovanej, s čím jej otec (žalobca) súhlasil a zároveň bolo určené výživné na maloletú v žalobcom navrhnutej výške 500,- € mesačne k rukám žalovanej. Proti žalobcovi bolo následne začaté trestné stíhanie z prečinu zanedbania vyživovacej povinnosti, nakoľko výživné na maloletú dcéru Y. neplatil od júna 2014. Žalovaná uviedla, že dňa 08.04.2013 jej žalobca tesne pred súdnym pojednávaním poskytol bankovú platobnú kartu na účel výberu finančných prostriedkov na úhradu výživného a dlžnej sumy s tým, že predtým na svoju dcéru žiadnym spôsobom neprispieval, pričom platobnú kartu na výber peňažných prostriedkov na výživné využila trikrát, a pred odchodom s vnučkou do Francúzska kartu žalobcovi na jeho žiadosť vrátila, okamžite svoju vyživovaciu povinnosť prestal plniť, preto žalovaná na neho podala trestné oznámenie na OR PZ Bratislava III Nové Mesto - východ, ktoré začalo voči žalobcovi trestné stíhanie a uložilo mu dlžnú čiastku na výživnom vrátiť a to vo výške 3 500,- € za mesiace jún, júl, august, september, október, november, december 2013 a január 2014, čo žalobca začiatkom januára 2014 uhradil, v platbe výživného sporadicky pokračoval, avšak od júna 2014 prestal svoju vyživovaciu povinnosť plniť a doposiaľ je dlžný na výživnom 5 866,- €, čím bola nútená v auguste 2014 opätovne podať trestné oznámenie a bolo začaté trestné stíhanie za zanedbanie vyživovacej povinnosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná k svojmu vyjadreniu k žalobe nepripojila ani neoznačila žiadne dôkazné prostriedky, pričom na pojednávaní dňa 01.06.2017 vzniesla, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, námietku premlčania, keď k premlčaniu nároku žalobcu u prvej platby malo dôjsť 24.04.2016, u druhej platby 19.05.2016 a u tretej platby dňa 20.06.2016. Ďalej poukázal na žalovanou spochybňované unesenie dôkazného bremena žalobcom, ktorého jediným dôkazom je iba jeho výpoveď v trestnom konaní a zastala názor, že vzhľadom na závery OR PZ BA III zo dňa 19.08.2014 nebolo nad všetky pochybnosti preukázané, že by žalobca neposkytol k dispozícii žalovanej bankomatovú kartu, dokonca jej oznámil PIN kód za účelom vyberania peňazí titulom výživného pre dcéru Y. a počas pojednávania vo veci sp. zn. 38P/22/2013 dňa 09.04.2013 žalobca sám túto kartu odovzdal a povedal žalovanej, aby vyberala výživné vo výške 500,€ mesačne tak, ako rozhodol súd, preto žalovaná vybrala prvých 500,- € výživného až dňa 24.04.2013. Žalovaná na pojednávaní dňa 01.06.2017 potvrdila, že sumu 1 500,- € vyberala presne v dátumoch, ako bolo uvedené prostredníctvom bankomatovej karty s tým, že nie je mysliteľné a ani žalobca nepreukázal, že by túto bankomatovú kartu odcudzila a naviac žalobca jej musel uviesť PIN na použitie výberu z bankomatu, preto so žalobou naďalej nesúhlasila. 5. Súd prvej inštancie, odôvodňujúc svoj vyhovujúci výrok, primárne konštatoval, že peňažný nárok uplatnený žalobou nie je premlčaný, nakoľko žalobca uhradil výživné na dcéru na základe výzvy OO PZ zo dňa 07.11.2013, a to dňa 18.11.2013, čo preukázal dokladom o úhrade poštovou poukážkou podacie číslo 6334 a až týmto okamihom mohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie, keďže až vtedy došlo k duplicitnej úhrade výživného v sume 1 500,-eur. Z tohto dôvodu dospel k záveru, že až duplicitným zaplatením sumy výživného začala žalobcovi plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, keďže až týmto okamihom vedel, že plnil žalovanej dvakrát, a keďže žalobu podal na súd dňa 30.04.2015, k premlčaniu nedošlo. Označil za nesporné, že žalovaná uskutočnila výber peňažných prostriedkov z
bankového účtu žalobcu 3 x po 500,- € dňa 24.04.2013, 18.05.2013 a 19.06.2013, pričom v súvislosti s tvrdeniami žalovanej, v spojení s právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 38P/22/2013-34 zo dňa 09.04.2013 skonštatoval, že tvrdenia žalovanej nie sú v logickej nadväznosti s konaním o určenie výživného, nakoľko v uvedenom rozsudku bola žalobcovi uložená povinnosť prispievať na výživu maloletej dcéry sumou 500,- € mesačne počnúc dňom 01.04.2013 k rukám žalovanej vždy do pätnásteho dňa v mesiaci vopred a s tým, že predmetom tohto konania nebolo žiadne zročné výživné. Pokiaľ teda žalovaná v spore tvrdila, že žalobca jej mal dať dňa 08.04.2013 bankomatovú kartu na úhradu výživného za obdobie do súdneho rozhodnutia o zverení maloletej do jej náhradnej starostlivosti, uvedené v konaní preukázané nebolo, poukazujúc na to, že predmetom súdneho sporu nie je plnenie vyživovacej povinnosti, ale vydanie bezdôvodného obohatenia - peňažnej sumy, ktorej výber uskutočnila žalovaná vo výške 1 500,- € z účtu žalobcu a oprávnenosť tohto výberu žalovaná v konaní nepreukázala. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ žalovaná obdržala od žalobcu bankomatovú kartu dňa 08.04.2013, deň pred vyhlásením rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 38P/22/2013 - 34 zo dňa 09.04.2013 a skutočne by išlo o plnenie titulom zročného (zameškaného) výživného, je v rozpore s elementárnou logikou, z akého dôvodu by predmetnú čiastku nevybrala naraz v celosti v sume 1 500,- €, ale trikrát počas troch mesiacov a to v zásade v čase plnenia v zmysle uvedeného rozhodnutia súdu o výživnom. Z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že žalobca skutočne zaplatil výživné v sume 1 500,- € za obdobie od apríla do júna roku 2013 duplicitne, nakoľko vychádzajúc z rozsudku v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III sp. zn. 38P/22/2013 súdu prvej inštancie nevyplynulo žiadne tvrdenie žalovanej, že by žalobca dlhoval na výživnom do rozhodnutia súdu akúkoľvek čiastku; naopak, z odôvodnenia predmetného rozsudku mu vyplynulo, že žalobca ako „otec na výživu maloletej prispieva výživným vo výške 500,- € mesačne k rukám žalovanej“ a z predmetného rozsudku ďalej súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca ako „otec uhrádza všetky náklady spojené s výchovou a starostlivosťou o maloletú...“. V tejto súvislosti poukázal najmä na to, že aj podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine bolo možné priznať výživné pre maloleté dieťa aj na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania. Pokiaľ by teda existovala podlžnosť žalobcu na výživnom, neexistoval žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by toto zameškané výživné nebolo požadované v súdnom konaní o výživnom, ak teda mal žalobca pred vynesením rozsudku o zverení jeho dcéry do náhradnej osobnej starostlivosti žalovanej akúkoľvek podlžnosť na výživnom, žalovanej nič nebránilo domáhať sa uvedeného plnenia v rámci predmetného súdneho konania, čo sa však nestalo. Preto neexistuje dôvod nedomnievať sa, že suma 1 500,- €, ktorá je predmetom tohto sporu, bola zo strany žalobcu plnením v zmysle dohody strán na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 38P/22/2013 - 34 zo dňa 09.04.2013 s tým, že nič nenasvedčuje tomu, že by žalobca do rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 38P/22/2013 akékoľvek platby na výživnom zanedbal. K argumentu žalovanej, že žalobca mal o výberoch z bankového účtu 3 x 500 eur vedomosť, súd prvej inštancie uviedol, že toto tvrdenie žalobca nerozporoval, čo však neznamená, že mal aj vedomosť na čo boli predmetné peňažné prostriedky použité a potom je logické, že za situácie, keď mal žalobca o týchto výberoch vedomosť a nenamietal ich, domnieval sa, že boli realizované za účelom plnenia jeho vyživovacej povinnosti v zmysle rozhodnutia súdu. Žalovaná žiadnym právne relevantným spôsobom účinne nepoprela, že by účel predmetných výberov bol realizovaný za iný ako plnenie vyživovacej povinnosti žalobcu k jeho dcére Y.. Pokiaľ žalovaná mala pocit, že dôvod podania žaloby je iný ako vydanie bezdôvodného obohatenia, neoznačila ani v tomto smere žiadne dôkazné prostriedky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo skutkových tvrdení žalovanej nemožno vyvodiť záver, že žaloba je nedôvodná, a pokiaľ teda žalovaná poukazovala v tomto konaní na dlžné výživné, zdôraznil, že predmetom sporu nie je zaplatenie ďalšieho zameškaného výživného, preto pokiaľ aj žalobca neplnil vyživovaciu povinnosť k jeho dcére, bolo na žalovanej, aby sa tohto plnenia právne relevantným spôsobom domáhala. Z týchto dôvodov žalobe vyhovel. 6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 3 CSP tak, že plne procesne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 7. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná včas odvolanie z dôvodov podľa § 345 ods. 1 (správne má byť „§ 365 ods. 1“) písm. d), e) f), h) CSP a navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie, alternatívne ho zmeniť tak, že návrh sa zamietne. Konkrétne argumentovala právny názor súdu prvej inštancie, že sa svojím konaním bezdôvodne obohatila, hoci nepoprela skutkový stav, na základe ktorého v súvislosti s plnením vyživovacej povinnosti žalobcu vybrala v dňoch 24.04.2013, 18.05.2013 a 19.06.2013 spolu 1 500,- €, ani skutočnosť, že žalobca jej
dobrovoľne dňa 30.11.2013 zaslal k jej rukám 3 500,- € titulom výživného na Y. F. aj za mesiace 04, 05, 06/2013. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že sumu 1 500,- € (3 x po 500,- €) dňa 24.04.2013, 18.05.2013 a 19.06.2013 nevybrala pre svoju osobnú potrebu, ale túto sumu vybrala so súhlasom žalobcu pre potrebu a na účet maloletej Y. v zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava III, ktorým jej bola maloletá zverená do výchovy s tým, že aj dňa 07.11.2013 poslané výživné v sume 3 500,- € údajne i za mesiace 04, 05, 06/2013 žalobca síce poslal k rukám žalovanej, ale jednalo sa o finančné prostriedky poslané pre jeho dcéru Y. a na jej účet, keďže osoba žalovanej figurovala iba ako miesto platenia, kde si žalobca mal plniť svoju vyživovaciu povinnosť k svojej maloletej dcére. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť nastolila hypotézu, že ak by sa iba teoreticky mohol niekto v tejto súvislosti dopustiť bezdôvodného obohatenia v prípade duplicitného výživného, tak by to mohla byť Y. F. (maloletá dcéra), ktorej žalobca týmito platbami platil výživné, ale zároveň zastala názor, že by to bolo iba v tom prípade, ak by na výživnom vznikol preplatok. Vychádzajúc z rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 38P/22/2013 uloženej povinnosti žalobcu hradiť výživné na maloletú Y. F. od 01.04.2013 v sume 500,€ mesačne, žalovaná poukázala na doposiaľ nenadobudnutú schopnosť toho času už plnoletej Y. sa samostatne živiť vzhľadom na jej status vysokoškolskej študentky, čím vyživovacia povinnosť žalobcu naďalej trvá a špecifikovala celkový dlh žalobcu na výživnom voči jeho dcére Y.. Tiež poukázala na svoju starostlivosť, výchovu a výživu voči Y., ktorá býva u žalovanej vo Francúzsku, kde navštevovala základnú školu, lýceum i univerzitu. Z trestného spisu vedeného Odborom kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave sp. zn. KRP-255/1VYS-BA-2014 vyplývajúcich okolností, žalovaná podozrieva žalobcu, že on dňa 11.11.2012 zapríčinil smrť jej dcéry L.. B. U., P.., preto označila rozhodnutie súdu prvej inštancie, podľa ktorého sa mala žalovaná obohatiť na úkor žalobcu, za úplne absurdné. Rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie i vo svojom odvolaní namietala plnenie vyživovacej povinnosti zo strany žalobcu, ktorý ešte v roku 2014 v súčinnosti s doručovateľom pošty mal manipulovať s poštovými poukážkami - platbami za výživné na Y. F. tak, že zaslané finančné prostriedky sa mu vždy vrátili ako nedoručené a na základe žalovanou podaného trestného oznámenia z dôvodu zanedbania vyživovacej povinnosti Okresný súd Bratislava III dňa 04.05.2020 vydal trestný rozkaz sp. zn. 46T/36/2020, ktorým bol žalobca odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody a súd mu zároveň uložil príkaz zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné vo výške 31 402,- €. 8. K odvolaniu žalovanej sa písomne (v replike zo dňa 09.06.2025) vyjadril žalobca, dávajúc do pozornosti, že ide už o v poradí druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré vychádza z právneho posúdenia odvolacieho súdu a jeho pripomienky, že predmetom konania nie je zanedbanie vyživovacej povinnosti žalobcom, ale ním uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Napriek tomu v zásade celá žalovanou uvádzaná odvolacia argumentácia súvisí len s údajným zameškaným výživným. Žalobcovi nebolo zrejmé, že ak podľa tvrdenia žalovanej táto nevyberala peniaze pre svoju osobnú potrebu, ale robila tak v mene a na účet dcéry žalobcu, prečo za totožné obdobie, kedy dochádzalo k výberom peňažných prostriedkov na výživné, podala na žalobcu trestné oznámenie za zanedbanie povinnej výživy. V každom prípade však považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že žalovaná svoje tvrdenia pred súdom nepreukázala a tieto počas konania menila, pričom v jednom z posledných vyjadrení tvrdila, že malo ísť o pôžičku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolaciu argumentáciu žalovanej, akcentujúcu zameškané výživné alebo jej podozrenia zo zodpovednosti žalobcu za smrť jej dcéry, označil žalobca za právne bezvýznamnú a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 9. Žalovaná v odvolacej replike zo dňa 28.07.2025 zotrvala na svojej odvolacej argumentácii. 10. Odvolací súd po zistení prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu, proti ktorému smeruje, oprávnenosti osoby na podanie odvolania a včasnosti jeho podania, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preskúmal vec podľa ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. l CSP, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem (ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario), termín verejného vyhlásenia rozsudku oznámil postupom podľa ust. § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a rozsudok dňa 29. januára 2026 verejne vyhlásil. 11. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí riadne, logicky a presvedčivo odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 12. Vzhľadom na odvolacie dôvody žalovanej, predmetom odvolacieho súdneho prieskumu je správnosť právneho posúdenia sporu súdom prvej inštancie z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia a právnej zodpovednosti žalovanej za prípadne vzniknuté bezdôvodné obohatenie. Žalovaná totiž napriek nespornému (ňou nepopretému) skutkovému stavu tvrdenému a preukázanému žalobcom, nepovažovala z platobnej karty žalobcu ňou dňa 24.04.2013, 18.05.2013 a dňa 19.06.2013 uskutočnené výbery finančných prostriedkov v celkovej sume 1 500,- € (3 x výživné na maloletú Y. po 500,- €) v spojení so žalobcom dňa 07.11.2013 (správne má byť „18.11.2013“; pozn. odvolacieho súdu) uhradeným výživným v sume 3 500,- € aj za mesiace apríl, máj a jún 2013, za obohatenie sa na jeho úkor. Argumentačne zotrvala na právnom názore, že i v prípade duplicitne zaplateného výživného za obdobie apríl až jún 2013 jediným do úvahy prichádzajúcim subjektom, ktorý sa mohol bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu bola, v tom čase maloletá Y. F., na ktorej výživu boli platby určené a použité, pretože žalovaná predstavovala len platobné miesto plnenia si vyživovacej povinnosti žalobcu. Z jej ťažiskovej odvolacej argumentácie teda vyplýva, že žalovaná namietla svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. 13. Hoci žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnila námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie, nemožno jej dodatočnú procesnú obranu považovať za novotu v odvolacom konaní, v súvislosti s ktorou by bolo potrebné skoncentrovať podmienky pre možnosť jej použitia v odvolaní. Námietka vecnej (aktívnej aj pasívnej) legitimácie sporovej strany totiž nie je novým skutkovým tvrdením alebo novým dôkazom. Vzhľadom na podstatu pasívnej vecnej legitimácie, ktorá spočíva v zodpovedaní otázky, kto je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ide o právnu argumentáciu a v zmysle zásady iura novit curia - súd pozná právo je právne posúdenie sporu vecou súdu. Z tohto vyplýva, že napriek žalovanou doposiaľ v konaní nenamietanom nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, odvolací súd musí na uvedenú právnu otázku prihliadnuť ex officio (pozri aj rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/162/2020, R 6/2022). 14. Vychádzajúc z oboma stranami zhodne tvrdenej skutočnosti, že žalovanou dňa 24.04.2013, 18.05.2013 a dňa 19.06.2013 prostredníctvom bankomatovej karty žalobcu vybrané finančné prostriedky v celkovej sume 1 500,- € (3 x po 500,- €) i žalobcom dňa 18.11.2013 na základe výzvy Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava Nové Mesto - východ zo dňa 07.11.2013 k rukám žalovanej zaslané peňažné prostriedky v celkovej sume 3 500,- €, predstavovali výživné určené pre toho času maloletú Y. F. (žalobcovu dcéru), odvolací súd nespochybňuje argument žalovanej, že išlo o finančné prostriedky v prospech účtu maloletej Y. F., ktorá bola nositeľom práva na výživné voči povinnému žalobcovi a žalovaná plnila iba funkciu platobného miesta. Je však nutné mať na zreteli, že žalobca sa nedomáha vrátenia výživného za uplynulý čas z dôvodu zrušenia alebo zníženia výživného pre toho času maloletú dcéru Y., za ktorej situácie by platila právna domnienka, že spotrebované výživné sa nevracia (ust. § 78 ods. 2 zákona o rodine), ale žalobca si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý založil na ním duplicitne uhradenom výživnom za rovnaké obdobie (apríl až jún 2013), kedy platí prezumpcia, že nejde o spotrebované výživné na strane dieťaťa, ale o plnenie bez právneho dôvodu prijaté osobou, ku ktorej rukám povinný rodič výživné zaplatil. Preto v prípade duplicitnej platby výživného vzniká majetkový prospech na strane osoby, ktorá finančné prostriedky prijala, čím je zodpovedaná nielen otázka možnosti priznania nároku na vrátenie duplicitne zaplateného výživného (na rozdiel od nemožnosti vrátenia výživného za uplynulý čas podľa zákona o rodine), ale vyrieši sa zároveň otázka pasívnej vecnej legitimácie. Predpoklad spotrebovania výživného maloletým dieťaťom, ktorý by sa prejavil v zväčšení majetkovej sféry na jeho strane, totiž v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia neplatí, preto teoretická úvaha žalovanej, že bezdôvodného obohatenia v prípade duplicitného výživného sa mohla dopustiť iba Y. F., je nesprávna. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že nositeľom povinnosti na vydanie bez právneho dôvodu prijatého peňažného plnenia je žalovaná, ktorej súd zveril maloletú Y. F. do náhradnej osobnej starostlivosti a ktorá výživné pre maloletú Y. prijímala a uvedenými finančnými prostriedkami disponovala. Z tohto dôvodu je v spore pasívne vecne legitimovaná titulom vzniku bezdôvodného obohatenia prijatím plnenia bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 1, 2, § 456 Obč. Zák.). 15. Odvolací súd dodáva, že cieľom právneho inštitútu bezdôvodného obohatenia je odstrániť nespravodlivosť vzniknutú presunom majetkových hodnôt medzi subjektmi bez právneho dôvodu,
pričom zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je v zmysle cit. ustanovenia § 456 Obč. Zák. koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, čo znamená, že pre vznik povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie sa nevyžaduje zavinenie (úmysel ani nedbanlivosť) na strane obohateného. 16. Odhliadnuc od neopodstatnenosti v odvolacom konaní vznesenej námietky pasívnej vecnej legitimácie, je potrebné v tejto súvislosti tiež poznamenať, že diametrálna zmena v obsahu žalovanou uplatnených prostriedkov procesnej obrany v jednotlivých inštanciách súdneho konania, keď pred súdom prvej inštancie namietala, že v dňoch 24.04.2013, 18.05.2013 a 19.06.2013 uskutočnené výbery finančných prostriedkov v celkovej sume 1 500,- € sa neviazali na výživné za obdobie mesiacov apríl až jún 2013, ale mali činiť zročné výživné za predchádzajúce obdobie, avšak v odvolacom štádiu súdneho konania sa uvedenou skutkovou argumentáciou už vôbec nebránila a tendenčne upriamila svoju pozornosť na zodpovednosť iného subjektu za prípadné bezdôvodné obohatenie sa na úkor žalobcu, svedčí o presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, keďže žalovaná nespochybnila v ňom obsiahnuté skutkové zistenia a z nich vyvodené skutkové závery, ktorými náležite rozobral a vyhodnotil žalovanou produkované námietky týkajúce sa skutkovej stránky sporu. Preto žalovanou v odvolaní uplatnená hmotnoprávna námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie indikuje skôr jej argumentačnú núdzu vo vzťahu k dôvodom, z ktorých súd prvej inštancie procesnému nároku žalobcu vyhovel, než zásadný argument spôsobilý privodiť pre ňu priaznivé rozhodnutie bez potreby posúdenia skutkových okolností sporu. 17. Neobstojí v tomto ohľade ani pôvodná procesná obrana žalovanej, že peňažné výbery zo žalobcom poskytnutej bankomatovej karty boli použité na zročné (zameškané) výživné do 08.04.2013, resp. 31.03.2013 (Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 38P/22/2013-34 zo dňa 09.04.2013 totiž uložil žalobcovi vyživovaciu povinnosť k maloletej Y. už počnúc dňom 01.04.2013), nakoľko žalovaná ani vo vzťahu k týmto svojim tvrdeniam neprodukovala žiadne dôkazy spôsobilé preukázať hodnovernosť jej argumentácie. Odvolací súd sa v tomto kontexte v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (ods. 35 až 37) a konštatuje správnosť súdom prvej inštancie deklarovaných dôvodov, z ktorých vyvodil záver o neexistencii dlhu žalobcu na výživnom do súdneho rozhodnutia o zverení maloletej Y. do náhradnej starostlivosti žalovanej. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje správnu a logickú úvahu súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalovaná obdržala od žalobcu bankomatovú kartu dňa 08.04.2013, t. j. jeden deň pred vyhlásením rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 38P/22/2013-34 zo dňa 09.04.2013 a skutočne by išlo o plnenie titulom zročného výživného, je v rozpore s elementárnou logikou, prečo predmetnú čiastku nevybrala naraz v celosti v sume 1 500,- €, ale túto vybrala počas troch mesiacov trikrát a to v zásade v čase korešpondujúcom s časom plnenia stanoveným rozhodnutím súdu o výživnom. 18. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zhodnotil jednotlivé skutkové tvrdenia žalovanej vo vzájomnej súvislosti s jej správaním v konaní o zverení maloletej dcéry žalobcu do náhradnej osobnej starostlivosti žalovanej a o výživnom, ako aj v spojení s obsahom rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 38P/22/2013-34 zo dňa 09.04.2013, pričom logickými úvahami dospel k jedinému možnému záveru, že ak z vyššie označeného rozsudku vyplýva, že „....otec na výživu maloletej prispieva výživným vo výške 500,- € mesačne...“ a že „...otec uhrádza všetky náklady spojené s výchovou a starostlivosťou o maloletú...“, pričom žalovaná v konaní o výživnom nežiadala od žalobcu zročné výživné, nič nenasvedčuje tomu, že by žalobca do rozhodnutia o výživnom akékoľvek platby na výživnom zanedbal. Na základe takto zistených skutočností odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalovaná v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala svoje tvrdenie, že ňou uskutočnené výbery peňažných prostriedkov z bankového účtu žalobcu trikrát po 500,- €, a to dňa 24.04.2013, 18.05.013 a 19.06.2013, slúžili na úhradu zameškaného (zročného) výživného pre Y. F. za čas do 08.04.2013. Z časového nastavenia výberov v jednotlivých mesiacoch je totiž zrejmé a nespochybniteľné, že tieto plnili účel úhrady výživného za obdobie mesiacov apríl, máj a jún 2013 v zmysle súdom uloženej vyživovacej povinnosti žalobcu. Vzhľadom na uvedené je nutné uzavrieť, že žalovaná účinne nespochybnila žalované obdobie, na ktoré sa ňou vybrané peňažné prostriedky v celkovej sume 1 500,- € viazali. 19. So zreteľom na súdom prvej inštancie správne ustálené obdobie (apríl - jún 2013), v ktorom žalobca uhradil výživné na dcéru Y. k rukám žalovanej prostredníctvom ním poskytnutej bankomatovej karty v celkovej sume 1 500,- €, v neprospech žalovanej svedčí i súdom prvej inštancie vykonaný dôkaz v podobe výzvy Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave III zo dňa 07.11.2013, na základe ktorej bol žalobca vyzvaný na zaplatenie dlhu na výživnom v sume 3 500,- € za obdobie od mesiaca
apríl 2013 do súčasnosti (do mesiaca október 2013 vrátane; pozn. odvolacieho súdu). Preto plnenie žalobcu formou žalovanou vykonaných výberov finančných prostriedkov a súčasne aj plnenie výživného na podklade výzvy Policajného zboru dňa 18.11.2013 preukazujú skutočnosť, že žalobca plnil titulom výživného na dcéru Y. duplicitne (dvakrát) za rovnaké obdobie, preto žalovanou vo vyjadrení k žalobe deklarovaná skutočnosť, že podľa výzvy OR PZ Bratislava III Nové Mesto - východ bol žalobca povinný vrátiť dlžnú čiastku na výživnom v sume 3 500,- € za mesiace jún 2013 až január 2014 je zjavne nepravdivá a javí sa ako účelová v snahe navodiť dojem, že žalobca nezaplatil výživné duplicitne za totožné obdobie. 20. Žalovaná v odvolacom konaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie, keďže neprodukovala žiadne argumenty, ktoré by nastolili čo i len pravdepodobnosť záveru, že žalobca platil pod hrozbou trestného stíhania výživné za iné obdobie, než za ktoré žalovaná uskutočnila výbery finančných prostriedkov z bankomatovej karty žalobcu, a teda nevyvrátila správny, logický a presvedčivo odôvodnený záver súdu prvej inštancie, že žalobca plnil súdom určené výživné v sume 500,- € mesačne na dcéru Y. za obdobie mesiacov apríl, máj a jún 2013 dvakrát a z neho rezultujúci správny právny záver, že žalovaná sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila. 21. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentom žalovanej, že k bezdôvodnému obohateniu by mohlo v posudzovanom prípade dôjsť jedine za predpokladu, ak by žalobcovi vznikol na výživnom preplatok, nakoľko nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnený voči žalovanej za určité obdobie nemožno oslabiť námietkou o nedoplatku žalobcu na výživnom voči inému subjektu a za iné s predmetom sporu nesúvisiace neskoršie obdobie. V tejto súvislosti je nutné upriamiť pozornosť žalovanej na skutočnosť, že prípadné podlžnosti žalobcu na výživnom voči jeho dcére Y. F. nie sú predmetom posudzovaného sporu a nemajú vplyv na opodstatnenosť nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa domáha voči žalovanej. Nezákonnosť a vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nemôže založiť ani podozrenie, resp. presvedčenie žalovanej, že to bol žalobca, ktorý dňa 11.11.2012 zapríčinil smrť jej dcéry a že sa mal vyhýbať objasneniu tohto prípadu pred kriminálnou políciou. Bez právnej relevancie k posudzovanom spore sú aj tvrdenia žalovanej o jej starostlivosti, výchove a výžive poskytovanej Y. F. od jej súdneho zverenia do osobnej starostlivosti až doposiaľ (hoci sa odvolací súd vonkoncom nesnaží zľahčiť bezpochyby ťaživú životnú situáciu, do ktorej sa žalovaná smrťou svojej dcéry dostala), keďže aj preukázanie týchto skutkových tvrdení by nič nezmenilo na skutočnosti, že dňa 24.04.2013, 18.05.2013 a dňa 19.06.2013 prijala od žalobcu peňažné plnenie v celkovej sume 1 500,- € z titulu výživného pre Y. F. za obdobie mesiacov apríl, máj, jún 2013 a následne dňa 18.11.2013 žalobca pod hrozbou trestného stíhania za prečin zanedbania povinnej výživy uhradil výživné v celkovej sume 3 500,- € za obdobie siedmich mesiacov (apríl - október 2013), do ktorého spadá aj obdobie, za ktoré už raz výživné pre toho času maloletú dcéru zaplatil. Duplicitnou platbou výživného v sume 1 500,- eur došlo u žalobcu k bezdôvodnému úbytku v jeho majetkovej sfére, ktorý sa premietol v neoprávnenom náraste majetku (finančných prostriedkov) na strane žalovanej. 22. Z vyššie uvedených dôvodov, keď žalobca preukázal, že platby v celkovej sume 1 500,- € titulom výživného na svoju dcéru Y. zaplatil k rukám žalovanej duplicitne (2 x po 1 500,- €), v dôsledku čoho žalovaná prijala peňažné plnenie od žalobcu bez právneho dôvodu, čím naplnila skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 Obč. Zák. a podľa ust. § 456 Obč. Zák. jej vznikla povinnosť bezdôvodné obohatenie v sume 1 500,- € žalobcovi vrátiť. 23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, a to vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania. 24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP na základe zásady pomeru procesného úspechu strán tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 25. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP).
26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).