Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14Co/64/2026 1318204693 29. 07. 2026 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2026:1318204693.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení predsedníčky senátu JUDr. Michaely Krajčovej a členiek senátu JUDr. Natálie Kollárikovej a Mgr. Zuzany Gašpírovej, v spore žalobkyne: J. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, XXX XX Z., zast.: TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Sídlisko Jas 5, 924 01 Galanta, proti žalovanej: L. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. 3, XXX XX K., o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. októbra 2025, č. k. B3-12C/89/2018-198, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 10. októbra 2025, č. k. B3-12C/89/2018-198, vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100%, m e n í tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. II. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 10. októbra 2025, č. k. B3-12C/89/2018-198 určil, že listina o vydedení spísaná poručiteľkou L. J., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, do notárskej zápisnice č. N XXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX zo dňa 10.09.2012 notárom B.. B. B. je neplatná a závet spísaný poručiteľkou L. J., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, do notárskej zápisnice č. N XXX/ XXXX, NZ XXXXX/XXXX zo dňa 10.09.2012 notárom B.. B. B., je voči žalobkyni neplatný. Žalobkyni zároveň priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštance uviedol, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia, že závet a listina o vydedení spísaná poručiteľkou L. J., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, do notárskej zápisnice pod č. N XXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX zo dňa 10.09.2012 notárom B.. B. B. sú neplatné. Uviedla, že je dcérou poručiteľky L. J., ktorá zomr. dňa XX.XX.XXXX. Po poručiteľke bolo vedené konanie o dedičstve pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 30D 675/2018, Dnot 26/2018. Dňa 25.05.2018 bolo k prejednaniu dedičstva nariadené pojednávanie, na ktorom bolo žalobkyni oznámené, že poručiteľka zanechala závet a listinu o vydedení spísanú do Notárskej zápisnice pod. č. N XXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX notárom B.. B. zo dňa 10.09.2012. Ako jedinú dedičku svojho hnuteľného a nehnuteľného majetku ustanovila žalovanú. Žalobkyňa závet a listinu o vydedení neuznáva a tieto považuje za neplatné. V listine o vydedení sa uvádza ako dôvod vydedenia žalobkyne, že ako dcéra o poručiteľku neprejavovala opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať, t. j. dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Tento dôvod špecifikovala tak, že žalobkyňa od nej v roku 2004 žiadala, aby na ňu prepísala 2-izbový byt v K. a keďže to nechcela urobiť, pohádali sa a zároveň žalobkyňa poručiteľku vyhodila zo svojho bytu. Odvtedy sa už viac nestretli a ani iným spôsobom sa nekontaktovali ani telefonicky ani písomne. Taktiež odvtedy nevidela ani svojho vnuka, o ktorého sa starala až do roku 2004, vtedy mal 7 rokov, taktiež ani nevie, či má jej dcéra ešte aj
iné deti a určila, aby sa dôsledky vydedenia vzťahovali aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. aj na potomkov žalobkyne. Uvedený dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka je domnelý, v skutočnosti nie je daný, čo má za následok neplatnosť listiny o vydedení ako aj relatívnu neplatnosť závetu podľa § 479 Občianskeho zákonníka. Ona od poručiteľky nežiadala, aby na ňu prepísala 2-izbový byt v K., poručiteľku zo svojho bytu nevyhodila. Naopak, poručiteľka sa sama od nej odsťahovala a odmietala s ňou, napriek jej snahe, ďalší kontakt. Rovnako napriek jej snahe neprejavovala záujem ani o vnúčatá. Rovnako namietla aj absolútnu neplatnosť listiny o vydedení ako aj samotného závetu a to podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Naliehavý právny záujem na veci odôvodnila tým, že dňa 25.05.2018 vydal Okresný súd Bratislava III uznesenie 30D/675/2018, Dnot 26/2018, ktorým konanie o dedičstve prerušil a odkázal ju, aby v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia podala žalobu na príslušnom súde proti L. o určenie, že závet a listina o vydedení spísaná do notárskej zápisnice pod č. N XXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX zo dňa 10.09.2012 je neplatná a aby súčasne o podaní žaloby upovedomila súd prostredníctvom súdneho komisára, ktorý vedie konanie o dedičstve. Naliehavý právny záujem žalobkyne na určení neplatnosti predmetných právnych úkonov sa nepreukazuje, lebo je prezumovaný osobitným zákonným ustanovením, a to § 194 CMP. 3. Rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. októbra 2025, č. k. B3-12C/89/2018-198 prechádzal rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.06.2022, č. k. 12C/89/2018-120, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplývalo, že závet aj listina o vydedení sú platné, nakoľko majú všetky formálne náležitosti. Pri listine o vydedení súd prvej inštancie skonštatoval, že poručiteľka mala na takýto postup zákonný dôvod, pretože žalobkyňa v zmysle § 469a ods. 1 písm. b) OZ o poručiteľku trvalo neprejavila opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať. Súd prvej inštancie mal teda za to, že žalobkyňa môže spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Bratislave. 4. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 24.05.2025, č. k. 14Co/24/2024-168 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že vydedenie spísané vo forme notárskej zápisnice musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento dôvod musí existovať už v čase pred prejavom vôle poručiteľa. Existencia dôvodov vydedenia sa teda posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení, t. j. v danom prípade pred dňom 10.09.2012. Ďalej poukázal na skutočnosť, že vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, a nie vtedy, ak ide o situáciu, kedy mu je tento stav ľahostajný, prípadne kedy k nemu i sám prispel. Pokiaľ potomok trvalo neprejavuje o poručiteľa záujem preto, že sám poručiteľ neprejavoval záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu. Odvolací súd preto dospel k záveru, že postupom súdu prvej inštancie bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, keď prvoinštančný súd svoje skutkové zistenia bez riadneho odôvodnenia oprel iba o časť vykonaných dôkazov bez toho, aby tieto riadne vyhodnotil pri zohľadnení ďalších dôkazov, ktoré mohli viesť aj k iným skutkovým záverom, pričom zdôvodnenie takéhoto postupu a vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov absentuje aj v odôvodnení rozsudku. Preto mal súd prvej inštancie doplniť dokazovanie, opätovne vyhodnotiť a náležite zohľadniť všetky vykonané dôkazy, opätovne ustáliť skutkový stav veci a meritórne posúdi po právnej stránke vecnú opodstatnenosť podanej žaloby. 5. Súd prvej inštancie, po vrátení veci odvolacím súdom, vec právne posúdil podľa § 461 ods. 1, § 469a ods. 1 písm. b), ods. 3, § 476 ods. 1, ods. 2, § 479 a § 40a Občianskeho zákonníka. 6. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody na vydedenie žalobkyne neboli dané. Žalovaná v konaní nepreukázala, že by poručiteľka javila akúkoľvek snahu o kontakt so žalobkyňou, resp. takúto skutočnosť ani netvrdila. Naopak, aj jej vyjadrenia potvrdzovali, že poručiteľka podľa vlastných slov o žiadny kontakt záujem nemala. Žalobkyňa na druhej strane dostatočným spôsobom preukázala, že prejavila snahu o nadviazanie kontaktu s poručiteľkou, resp. prejavila záujem o ňu ako takú. Existenciu zákonného dôvodu na vydedenie v konaní preukazovalo výlučne vyjadrenie poručiteľky v listine o vydedení, kde poručiteľka uviedla, že ju žalobkyňa vyhodila zo svojho bytu. Vzhľadom na nemožnosť výpovede poručiteľky mal súd prvej inštancie za to, že je v podstate nemožné ustáliť dôvody zhoršenia vzťahov medzi žalobkyňou a poručiteľkou, keďže
vyjadrenie poručiteľky z listiny o vydedení je v ostrom rozpore s tvrdeniami žalobkyne. Súd prvej inštancie skonštatoval, v súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, neboli príčiny zhoršenia vzťahov medzi žalobkyňou a poručiteľkou pre posúdenie zákonnosti dôvodu na vydedenie žalobkyne rozhodujúce. Rozhodujúcim bolo následné správanie oboch strán do roku 2012, keď bola spísaná listina o vydedení. Súd prvej inštancie pokladal za preukázané, že to bola poručiteľka, ktorá o žiadny následný kontakt so žalobkyňou nemala záujem a realizáciu akéhokoľvek kontaktu sama znemožnila. Z vyjadrenie poručiteľky vyplývalo, že ani ona sama nemala od ňou tvrdeného „vyhodenia“ z bytu žalobkyne o kontakt so žalobkyňou záujem. K postoju poručiteľky žalobkyňa uviedla, že ona sa opakovane pokúšala mamu kontaktovať a nadviazať s ňou komunikáciu, pričom táto to odmietala. Za rozhodujúce však súd prvej inštancie považoval výpovede svedkýň L. Svedkyňa Z. potvrdila všetky relevantné skutočnosti tvrdené žalobkyňou. Svedkyňa potvrdila, že bola opakovane svedkom situácie, že počas spoločného bývania s poručiteľkou prišla na návštevu žalobkyňa s rodinou, poručiteľka sa zamkla do svojej izby alebo odišla preč, čím znemožňovala akýkoľvek kontakt. Skutočnosti uvádzané žalobkyňou a svedkyňou Z. potvrdila aj svedkyňa M.. Súd prvej inštancie nakoniec skonštatoval, že žalovaná v konaní skutkové tvrdenia žalobkyne účinne nerozporovala. Zároveň svojimi vyjadreniami naopak podporovala tvrdenia žalobkyne. Uviedla, že poručiteľka nechcela rozprávať o svojej minulosti, neuviedla teda žiadne dôvody, prečo nie je s dcérou v kontakte, resp. že by za to bola zodpovedná dcéra. Taktiež uviedla, že sama aktívne nabádala poručiteľku, nech si veci s dcérou dá do poriadku, pričom poručiteľka odmietla a uviedla, že žalovaná je ako jej rodina. Nakoniec pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že pravdivosť tvrdení žalobkyne potvrdil aj nesporný vzťah poručiteľky a jej vnuka Dominika Škrípa. Nebolo sporné, že počas prvých siedmich rokov jeho života mali veľmi dobrý vzťah, poručiteľka sa podieľala na jeho výchove, pričom nebola sporná ani skutočnosť, že od novembra 2004 medzi nimi nebol žiadny kontakt. Súd prvej inštancie na základe všetkých uvedených skutočností skonštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa sa snažila o kontakt s poručiteľkou, pričom táto o kontakt nemala záujem a akúkoľvek snahu žalobkyne aktívne odmietala. V dôsledku tejto skutočnosti nie je naplnená hypotéza právnej normy uvedená v § 469a ods. 1 písm. b) OZ, v zmysle ktorej môže poručiteľ vydediť potomka, ak tento o poručiteľa neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejaviť mal. V konaní bolo preukázané, že to bola poručiteľka, ktorá znemožnila žalobkyni takýto záujem prejaviť. Poručiteľka teda vydedila žalobkyňu v rozpore so zákonom, a preto súd prvej inštancie rozhodol, že listina o vydedení je neplatná. Čo sa týka určenia neplatnosti závetu, súd prvej inštancie uviedol, že listina, ktorou bol spísaný závet mala všetky obsahové náležitosti v zmysle § 476 ods. 1 OZ, v dôsledku čoho bol spísaný platne; obsah však bol v rozpore s § 479 OZ, a preto je v časti, v ktorej odporuje právu žalobkyne na polovicu jej zákonného dedičského podielu, neplatný. Závet by v tejto časti bol platný len v prípade, ak by bola žalobkyňa v súlade so zákonom vydedená, avšak táto podmienka splnená nebola. Závet je tak v súlade s § 40a OZ voči žalobkyni v časti, v ktorej ju ukracuje o jej zákonný podiel relatívne neplatný, keďže sa tejto neplatnosti úspešne dovolala. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a trovy konania priznal žalobkyni, ktorá bola v celom rozsahu úspešná. 7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná, a to v rozsahu výroku o III., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania, dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, a teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal trovy konania žalobkyni, pričom aplikoval zásadu úspechu v konaní. Žalovaná prostredníctvom odvolania apeluje na aplikáciu ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ako tieto dôvody uviedla, že stranou sporu sa stala bez toho, aby sa o to akýmkoľvek spôsobom pričinila sama, stalo sa tak z rozhodnutia poslednej vôle poručiteľky, ktorá ju označila ako jedinú závetnú dedičku. Ďalej uviedla, že trpí závažným onkologickým ochorením, ktoré predstavuje extrémnu fyzickú, psychickú a finančnú záťaž. Liečba je dlhodobá, nákladná a vyčerpávajúca vo všetkých aspektoch bežného života. Ako dôkaz priložila lekárske správy potvrdzujúce vyššie uvedený nepriaznivý zdravotný stav. Finančné prostriedky, ktorými žalovaná disponuje, sú primárne určené na zabezpečenie liekov, výživových doplnkov, špeciálnej stravy, zdravotných pomôcok a ďalších nevyhnutných výdavkov spojených s ochorením. V dôsledku tohto stavu je odkázaná na invalidný dôchodok, ktorého výška pokrýva len základné a najnutnejšie životné náklady, ktoré žalovaná má, t. j. bývanie, strava, lieky a energie. Ak by súd neaplikoval § 257 CSP a uložil by jej nahradiť trovy konania, malo by to pre žalovanú závažné likvidačné dôsledky, ktoré by sa prejavili v majetkovej sfére a prirodzene aj po stránke zdravotnej, ak by prostriedky, ktoré doposiaľ vynakladá na liečbu, bola nútená vynaložiť na úhradu trov konania. Poukázala na to, že si prešla osobným bankrotom, a hoci prešla oddlžením, jej majetkové pomery sa žiadnym spôsobom nezlepšili ani nezmenili. V prípade, ak by bola povinná nahradiť trovy
konania, bolo by to v rozpore so samotným zmyslom a účelom oddlženia, keď jej štát na jednej strane umožnil zbaviť sa dlhov, aby ju na druhej strane zaťažil novým, ktorý ani nie je schopná splniť. Mala za to, že všetky vyššie uvedené závažné okolnosti na jej strane jednoznačne založili existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, v zmysle ust. § 257 CSP, a preto žiada odvolací súd, aby vo svojom rozhodnutí existenciu týchto dôvodov aj zohľadnil. Poukázala pritom na niekoľko rozhodnutí slovenských súdnych autorít a uviedla, že aplikácia § 257 CSP slúži na zmiernenie neprimeranej tvrdosti zákona a vyžaduje od súdu, aby citlivo posúdil všetky okolnosti prípadu vrátane osobných a majetkových pomerov sporovej strany. Navrhla preto, aby odvolací súd rozhodol tak, že zmení rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania a to tak, že stranám sa náhrada trov konania nepriznáva a žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 8. Odvolanie žalovanej bolo žalobkyni doručené na vedomie; žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila. 9. Odvolací súd výzvou zo dňa 01.06.2026 vyzval žalobkyňu, aby sa v lehote 10 dní vyjadrila k možnému použitiu ust. § 257 CSP, nakoľko súdom prvej inštancie toto ustanovenie použité nebolo. Táto výzva bola žalobkyni doručená dňa 17.06.2026, v určenej lehote sa k nej nevyjadrila. 10. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné. 11. Žalovaná sa podaným odvolaním domáhala zmeny výroku III., ktorým súd prvej inštancie žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to z dôvodu, že v danom prípade mala za to, že na jej strane existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodnili aplikáciu ust. § 257 CSP. 12. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. 13. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 14. Zo znenia § 257 CSP vyplýva, že uvedené ustanovenie sa aplikuje výnimočne. Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za úspech v konaní, ktorá je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia individuálnych okolností konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové a sociálne pomery strán konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup strany v konaní. 15. Toto ustanovenie je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Je vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Zo znenia uvedeného ustanovenia je pritom zrejmé, že zákon vyžaduje vždy spojenie dvoch podmienok a to: a/ dôvodov hodných osobitného zreteľa a b/ výnimočných okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie, alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje len sama skutočnosť, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. 16. Odvolací súd uvádza, že žalovaná prostredníctvom podaného odvolania a k nemu priložených listín dostatočne preukázala odôvodnenosť aplikácie ust. § 257 CSP. v prvom rade odvolací súd vzal do úvahy
skutočnosť, že žalovaná je onkologickou pacientkou poberajúcou invalidný dôchodok, ktorý zároveň predstavuje jej jediný príjem. Žalovaná zároveň preukázala, že si prešla osobným bankrotom, pričom napriek oddlženiu sa jej majetkové pomery žiadnym spôsobom nezmenili (už vôbec nie k lepšiemu). 17. Zároveň však pri aplikácii ust. § 257 CSP považoval odvolací súd za dôležité prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalovaná sa nestala stranou sporu svojim pričinením, ale z dôvodu, že poručiteľka ju označila vo svojom závete ako jedinú závetnú dedičku. Skutočnosť, že sa následne v priebehu konania aktívne bránila voči žalobkyňou uplatnenému nároku, nemôže byť pri rozhodovaní o náhrade trov konania pripočítaná v jej neprospech (k tomu pozri uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 24.10.2019, sp. zn. IV. ÚS 83/2019). 18. Žalovanou vymenované okolnosti, ktoré považovala za dôvody hodné osobitného zreteľa, sa možno jednotlivo nejavia ako dostatočne závažné, spôsobujúce postup podľa § 257 CSP, avšak odvolací súd mal za to, že pokiaľ zoberie do úvahy všetky dôvody kumulatívne, je potrebné návrhu žalovanej vyhovieť, nakoľko práve s prihliadnutím na všetky ňou špecifikované okolnosti, uloženie povinnosti žalovanej nahradiť trovy konania žalobkyni by pôsobilo neprimerane tvrdo, napriek tomu, že bola neúspešnou stranou v spore. Zjavne ide o celkom výnimočný prípad, v ktorom zvolený postup podľa § 257 CSP nebude slúžiť ako nástroj na finančné prilepšenie žalovanej, alebo nástroj na vyrovnanie majetkových rozdielov medzi žalobkyňou a žalovanou, práve naopak, odstráni sa neprimeraná prísnosť voči žalovanej ako strane sporu, ktorá úspech nemala; sama náhradu trov konania uhradiť nemôže z dôvodov, ktoré nezavinila, prípadne ak by ich aj uhradiť vedela, bolo by tomu tak len s veľkými ťažkosťami. 19. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil výrok III. napadnutého rozsudku tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva. 20. Možnosť zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je vlastnosťou apelačného opravného systému, vrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené odvolacie konanie v sporovom konaní. Pokiaľ nie je možné rozhodnutie potvrdiť, pretože odvolanie je úplne alebo sčasti dôvodné a zároveň tu nie sú dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia, je povinnosťou odvolacieho súdu preskúmať skutkovú i právnu stránku veci a meritórne rozhodnúť. Limity odvolacieho prieskumu sú dané v ustanoveniach § 379 až 383 CSP. Účelom opravného prostriedku a v súvislosti s jeho uplatnením aj účelom odvolacieho konania je zákonom predpísaným spôsobom dosiahnuť nápravu právnych alebo skutkových pochybení súdu prvej inštancie. 21. Vzhľadom na vyššie uvedené, o trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bol odvolací návrh žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná a navrhovala, aby odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán; navyše ako vyplýva aj zo smaotného obsahu spisu, žalobkyni v odvolacom konaní žiadne trovy ani nevznikli. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).