Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15CoCsp/13/2025 1318207357 25. 02. 2026 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2026:1318207357.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO:35 831 154, Bratislava-mestská časť Staré Mesto, Mýtna č. 48,zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát, Bratislava, Mýtna č. 48, proti žalovanej: N. W. P. U. G. R. A. Á. C. U. Z. Á. , G. V. XX.XX.XXXX, E. K. B., E. Č.. XX, zastúpená: JUDr. Peter Vachan, advokát, Žilina, Pavla Mudroňa č. 1191/5, o zaplatenie sumy 1.551,72 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 21. februára 2025, č.k. B3-21 Csp 90/2018-294, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 21. februára 2025, č.k. 90/2018-294, vo výroku I. m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.
B3-21 Csp
II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 21.2.2025, č.k. B3-21 Csp 90/2018-294 (v poradí druhom), I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 608,81 € s 5 % úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 21.4.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. v zostávajúcej časti žalobu zamietol; III. konanie v časti o zaplatenie sumy 104,97 € a sumy 6,79 € s príslušenstvom zastavil; IV. žiadna zo sporových strán nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 29.11.2018, ktorou sa právny predchodca žalobcu Všeobecná úverová banka, a.s. domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 1.551,72 € s príslušenstvom, titulom nedoplatku pôžičky vzniknutej zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 29.4.2014, č. XXXXXXX a úhrady nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky. Žalobu právny predchodca žalobcu odôvodnil tým, že ako právny nástupca spoločnosti Consumer Finance Holding a.s., IČO: 35 923 130, z titulu zlúčenia uvedenej spoločnosti s ním v zmysle Projektu zlúčením, ako právny nástupca pokračoval v prevádzkovaní tzv. ostatného podnikania zanikajúcej spoločnosti Consumer Finance Holding a.s., ktorým sa rozumejú všetky ostatné zložky podnikania zanikajúcej spoločnosti, okrem TRIANGEL - splátkového predaja a leasingu QCar. Dňa 29.4.2014 uzavrel Consumer Finance Holding a.s. so žalovanou Zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX, na základe ktorej poskytol ako veriteľ žalovanej pôžičku vo výške 1.800,- €, ktorú sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných 60. mesačných splátkach po 56,14 € do celkovej sumy pôžičky 3.368,40 €. Do dňa podania žaloby na súd uhradila žalovaná z vyššie uvedenej zmluvy sumu 1.086,22 €. Vzhľadom na to, že žalovaná porušila svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé splátky riadne a včas, v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve dňa 10.12.2015 listom - predžalobná upomienka, vyzval žalovanú k úhrade dlžných splátok, pričom ju upozornil na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Nakoľko k úhrade dlžných splátok ani v dodatočne poskytnutej lehote nedošlo, dňa 19.2.2016
predmetný úver zosplatnil v zmysle čl. 8.4 Zmluvných podmienok, o čom bola žalovaná informovaná listom zo dňa 28.2.2016 - Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru. Celkový dlh žalovanej ku dňu podania žaloby na súd predstavuje sumu 1.551,72 €, ktorú sumu si uplatňuje spolu so zákonnými úrokmi z omeškania od šiesteho dňa nasledujúceho po oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti , keďže oznámenie bolo zaslané žalovanej obyčajnou listovou zásielkou a v zmysle čl. 11.2 Zmluvných podmienok sa zásielka považuje za doručenú piatym dňom od podania na poštovú prepravu. Ku dňu podania žaloby mala žalovaná uhradiť sumu 2.631,15 €, pričom k tomuto dňu uhradila sumu 1.086,22 €, ktorá je riadnymi splátkami poskytnutého finančného plnenia. Súčasťou pohľadávky sú aj náklady, ktoré vznikli v súvislosti s vymáhaním pohľadávky vo výške 6,79 €, ktoré si uplatňuje v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka; zmluvnú pokutu uvedenú v prehľade splátok si neuplatnil. 1.2. Z dôvodu postúpenia predmetnej pohľadávky právnym predchodcom žalobcu na spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o. na základe Zmluvy o postúpení zo dňa 30.11.2017, uznesením zo dňa 12.4.2019, č.k. 21 Csp 90/2018-96, v súlade s § 80 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.) pripustil zmenu strán sporu na strane žalobcu tak, že pôvodný žalobca Všeobecná úverová banka, a.s.: skrátený názov: VÚB, a.s. z konania vystúpil a na jeho miesto vstúpil Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154. 1.3. Podaním doručeným súdu dňa 20.11.2019 vzal žalobca žalobu v časti zaplatenia sumy 104,97 € späť z dôvodu úhrady žalovanou, a to dňa 7.12.2018 vo výške 10,- €, dňa 19.3.2019 vo výške 9,48 €, dňa 1.4.2019 vo výške 18,95 €, dňa 2.5.2019 vo výške 22,18 €, dňa 31.5.2019 vo výške 22,18 €, dňa 4.7.2019 vo výške 22,18 € a súčasne vzal žalobu späť aj v časti nároku na zaplatenie nákladov spojených s uplatnení pohľadávky vo výške 6,79 € s príslušenstvom. Zotrvával na žalobe tak, že žalovaná mu je povinná zaplatiť sumu 1.439,96 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy: 1.544,93 € od 5.3.2016 do 7.12.2018; 1.534,96 € od 8.12.2018 do 19.3.2019; 1.525,45 € od 20.3.2019 do 1.4,2019; 1.506,50 € od 2.4.2019 do 2.5.2019; 1.484,32 € od 3.5.2019 do 31.5.2019; 1.462,14 € od 1.6.2019 do 4.7.2019; 1.439,96 € od 5.7.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Po zrušení prvého rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 16.1.2020, č.k. 21 Csp 90/2018-134, v spojení s opravným uznesením zo dňa 4.11.2021, č.k. 21 Csp 90/2018-194 a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.8.2022, č.k. 15 CoCsp 9/2022-203, vo veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strán sporu (dňa 21.02.2025), nakoľko mali termín pojednávania vykázaný, lehotu na prípravu pojednávania zachovanú, právni zástupcovia sporových strán sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnili a žiadali pojednávať v ich neprítomnosti; vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa so žalobou a priloženými listinnými dôkazmi, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav. Zo Zmluvy o poskytnutí pôžičky zo dňa 29.4.2014, č. XXXXXXX, uzavretej medzi Consumer Finance Holding, a.s. a žalovanou zistil, že žalovanej bola poskytnutá bezúčelová pôžička vo výške 1.800,- €, ktorú sa zaviazala splácať v 60. pravidelných mesačných splátkach po 56,14 € poštovou poukážkou. Priemerná hodnota RPMN predstavovala 20,54 %, RPMN 32 %, fixná úroková sadzba bola dohodnutá na 32 % , prvá splátka bola dohodnutá na deň 20.5.2014 so splatnosťou aj ďalších splátok k 20. dňu kalendárneho mesiaca, termín konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý ako 04/2019, spôsob čerpania pôžičky bol v hotovosti. Celkové náklady spotrebiteľa - žalovanej činili sumu 1.568,40 € a celková čiastka, ktorú žalovaná mala z úveru zaplatiť predstavovala sumu 3.368,40 €. Podľa čl. I. a čl. II. Zmluvy (Osobné údaje o klientovi a Údaje o zamestnaní a finančnej situácii), žalovaná bola starobnou dôchodkyňou s priemerným čistým mesačným príjmom vo výške 282,- €, doklad doložený k Zmluve kópia výplatnej pásky; iné údaje zisťované neboli. Z prehľadu splátok a úhrad pôžičky žalovanou ku dňu 30.9.2018 vyplynulo, že žalovaná vyčerpala peňažné prostriedky v plnej výške, z dlžnej sumy uhradila žalobcovi sumu 1.086,22 € s tým, že výška nákladov spojených s uplatnením pohľadávky činila sumu 6,79 € za manipulačný poplatok. Žalovaná od septembra 2015 predmetnú pôžičku riadne nesplácala a od októbra 2015 bola v omeškaní s jej splátkami. Listom zo dňa 10.12.2015 - Predžalobná upomienka vyzval žalobca žalovanú na úhradu nedoplatku na splátkach v celkovej výške 163,20 € z predmetnej zmluvy bezodkladne s tým, že ak do 5.2.2016 nedôjde k úhrade splátky splatnej v októbri 2015, bude oprávnený úver zosplatniť. Žalovaná si zásielku neprevzala v odbernej lehote a žalobcovi sa zásielka vrátila dňa 8.1.2016. Listom zo dňa 28.2.2016 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanej vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu z úverovej zmluvy č. 6176912 z dôvodu neuhradenia dlžných splátok v zmysle predžalobnej upomienky a zároveň bola žalovaná vyzvaná na zaplatene dlžnej sumy 1.665,98 €, z čoho istina predstavovala sumu 1.659,22 €.
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 261 ods. 6 písm. d/, § 273 ods. 1, § 365 ods. 1, 497, § 502 ods. 1, § 504 Obchodného zákonníka, § 39, § 41, § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 5, ods. 9, § 54 ods. 2, § 54a, § 101, § 103, § 524 ods. 1, ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 3 písm. f/, § 2 písm. a/, b/, d/, § 7 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom do 30.4.2014, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 180 C.s.p., dôvodiac tým, že vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby, (v sume 104,97 € a v sume 6,79 € s príslušenstvom) konanie v tejto časti zastavil, pričom súhlas žalovanej s čiastočným späťvzatím nebol potrebný, nakoľko k späťvzatiu došlo pred začatím pojednávania. Uviedol, že medzi stranami sporu bolo nesporné, že dňa 29.4.2014 bola medzi žalovanou ako dlžníkom a spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. (právnym predchodcom žalobcu) ako veriteľom, uzavretá zmluva o poskytnutí pôžičke bližšie špecifikovaná v bode 9. odôvodnenia rozsudku. V konaní bolo taktiež nesporné, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou o pôžičke je vzťahom spotrebiteľským s odkazom na relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka, Zákona o spotrebiteľských úveroch, Smernice rady (ES) č. 93/13/EHS, zo dňa 5.4.1993, o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, z dôvodu ktorého skúmal v prvom rade platnosť predmetnej úverovej zmluvy v záujme ochrany žalovanej ako spotrebiteľa. Skutočnosti, ktoré v rámci platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke namietala žalovaná a ktoré skutočnosti boli medzi stranami sporu sporné boli: nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý nepreukázal, že predmetná pohľadávka bola pri postúpení splatná, preto v rozpore s § 17 zákona č. 129/2010 Z.z. nemohlo dôjsť k postúpeniu „živého úveru“ a tak zmluva o postúpení pohľadávok na žalobcu je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, čím žalobca nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu; absencia špecifikácie termínu doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z.; výška úrokovej sadzby 32 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi, čo má za následok neplatnosť zmluvy v tejto časti, takže zmluva je bezúročná a bez poplatkov; nekonanie veriteľa pri uzatváraní predmetnej zmluvy o pôžičke s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., z ktorého dôvodu nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.; neexistencia splnenia podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka; vznesenie námietky premlčania nároku v zmysle § 54a Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd konštatoval, že v prvom rade skúmal splnenie podmienky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, pričom na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že sa jedná o pohľadávku nebankového subjektu Consumer Finance Holding, a.s., ktorej vlastníkom sa stala VÚB, a.s. až následne v dôsledku zlúčenia subjektov, preto na tento prípad nie je možné aplikovať § 92 ods. 8 zákona o bankách. Nakoľko VÚB, a.s. nedisponovala bankovou pohľadávkou, nemožno na otázku platnosti postúpenia predmetnej pohľadávky na žalobcu Intrum Slovakia s.r.o. aplikovať § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré ustanovenie je možné aplikovať iba na pohľadávku, ktorá vznikne banke. Z tohto dôvodu postúpenie predmetnej pohľadávky voči žalovanej zo strany VÚB, a.s. na žalobcu Intrum Slovakia s.r.o. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017 vyhodnotil ako platnú, v dôsledku čoho žalobca má v spore aktívnu vecnú legitimáciu. Odhliadnuc od tejto skutočnosti sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že aj ak by sa na postúpenie predmetnej pohľadávky (hypoteticky) vzťahoval § 92 ods. 8 zákona o bankách, s účinnosťou od 1.1.2018 došlo k zlúčeniu a rozdeleniu spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. a jej právnym nástupcom sa stala VÚB, a.s., ktorá by nadobudla práva a povinnosti veriteľa, teda aj to, že účinky právnych úkonov pôvodného veriteľa by zostali zachované a zlúčenie by nemalo vplyv na platnosť a účinnosť úkonov právneho predchodcu VÚB, a.s. Výzvy pôvodného veriteľa Consumer Finance Holding, a.s. žalovanej zo dňa 10.12.2015 a dňa 28.2.2016 by tak zostali zachované a považovali by sa za výzvy VÚB, a.s. Výzva zo dňa 10.12.2015 na úhradu peňažného záväzku, s ktorým bola žalovaná v omeškaní (špecifikovaná v bode 11. odôvodnenia rozsudku), bola zasielaná žalovanej doporučenou zásielkou, ktorú v odbernej lehote neprevzala, čím sa ale považuje zásielka za doručenú. Ako vyplýva z prehľadu splátok a úhrad pôžičky žalovanej, táto bola v omeškaní so splácaním pôžičky dlhšie ako 90 kalendárnych dní, teda VÚB, a.s. bola v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách oprávnená aj bez súhlasu žalovanej postúpiť pohľadávku žalovanej na tretiu osobu. Predžalobnú upomienku zo dňa 10.12.2015 je potrebné považovať z hľadiska jej obsahu. Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru právny predchodca žalobcu realizoval až listom zo dňa 28.02.2016, ktorou listinou iba oznamoval žalovanej skutočnosť, ku ktorej došlo dňa 19.2.2016, aj keď v tejto listine nie je uvedený dátum kedy k zosplatneniu došlo. Skutočnosť, že dátum zosplatnenia nie je v predmetnej listine - Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti zo dňa 28.2.2016 uvedený, neznamená že k zosplatneniu došlo až dňom doručenia ho žalovanej. Oznámenie o zosplatnení úveru má deklaratórny charakter, ktorým bol
potvrdený skôr vzniknutý právny stav, keďže z predžalobnej výzvy zo dňa 10.12.2015 jasne vyplýva, že ak žalovaná neuhradí splátku splatnú v októbri 2015 do určitej lehoty, 5.2.2016, veriteľ pristúpi k zosplatneniu dlhu, z čoho je zrejmé, že žalovanej bolo zrejmé, že ak neuhradí v určenej lehote splátku pôžičky splatnú za október 2015, dôjde k zosplatneniu celého dlhu. Vzhľadom na tieto skutočnosti mal za to, že aj podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách by boli splnené všetky podmienky na platné postúpenie predmetnej pohľadávky na žalobcu, čím sa stal aktívne vecne legitimovaným vo veci. Dodal, že v zmysle platnej judikatúry vyšších súdnych autorít (napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obo 210/01, sp.zn. 2 Obo 49/2008), „relevantným oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi v zmysle § 526 ods. 2 OZ je bez ďalšieho založená aj aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd ju akceptuje bez toho, aby skúmal ako prejudiciálnu otázku existenciu, resp. platnosť zmluvy o postúpení.“ K námietke žalovanej ohľadom riadnej nešpecifikácie termínu splatnosti úveru a dobu trvania zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.8.2022, č.k. 15 CoCsp 9/2022-203, a to bod 9. z dôvodu, že podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, zo dňa 23.4.2008, ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. je potrebné interpretovať tak, že nie je nutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala okrem doby trvania zmluvy aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v podobe konkrétneho dátumu. Je potrebné toto vykladať eurokonformne tak, že k dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aj termínu konečnej doby trvania zmluvy v súlade s čl. 10 ods. 2 písm. c/ Smernice sa vyžaduje požiadavka len na uvedenie doby či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy o úvere boli zmluvné podmienky čl. VIII. bod 6. upravujúce podmienky splácania pôžičky, z ktorého jasne vyplýva, že splátky treba platiť pravidelne mesačne v sume a termínoch určených splátkovým kalendárom, ktorý tvoril neoddeliteľnú súčasť predmetnej zmluvy o úvere, pričom splátky boli splatné do 20. dňa v kalendárnom mesiaci, z ktorého potom vyplýva, ak bol termín konečnej splatnosti pôžičky určený číslom „4/2019,“ konkrétnym dátumom konečnej splatnosti bol deň 20.4.2019, z čoho vyplýva, že zmluva obsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z., z ktorého dôvodu táto námietka žalovanej je nedôvodná. K ďalšej námietke žalovanej o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu výšky úrokovej sadzby pre rozpor s dobrými mravmi prvoinštančný súd konštatoval, že mal z vykonaného dokazovania preukázané, že predmetom zmluvy o úvere zo dňa 29.4.2014 bolo poskytnutie pôžičky žalovanej vo výške 1.800,- €, ktorú sumu sa zaviazala žalovaná veriteľovi splácať v 60. pravidelných mesačných splátkach po 56,14 € k 20. dňu v mesiaci spolu s dohodnutou fixnou úrokovou sadzbou 32 % ročne, RPMN predstavovala 32 %, priemerná RPMN 20,54 %. Aj keď maximálna výška úrokov ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách, ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, táto výška nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka a nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. Preto v prípade dohodnutých úrokov skúmal, či dohodnuté úroky presiahli mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Zo štatistických údajov Národnej banky Slovenska vyplýva, že priemerná úroková sadzba spotrebiteľských úverov pre obyvateľstvo s platnosťou od 1 do 5 rokov za rozhodné obdobie apríl 2014, kedy bola uzatváraná úverová zmluva medzi žalobcom a žalovanou, sa pohybovala v kategórii Nové obchody - domácnosti, pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou 1 - 5 rokov vo výške 12,62 % ročne. Dohodnutá výška úrokov medzi stranami sporu však presahovala mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Získanie neprimeranej majetkovej výhody žalobcom na úkor žalovanej by bolo možné považovať za úžeru a v takomto prípade treba považovať celý právny úkon úverovej zmluvy za neplatný. Obdobné platí aj vo vzťahu k RPMN, ktorá rovnako prevyšovala priemernú RPMN spotrebiteľských úverov pre obyvateľstvo s platnosťou od 1 do 5 rokov v danom období (14,36 %), pričom toto prevýšenie nie je možné považovať za nepodstatné. Takáto výška úroku odporuje dobrým mravom napriek tomu, že pohľadávka na splatenie poskytnutého úveru nie je zabezpečená žiadnym zabezpečovacím prostriedkom. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad 5 Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané, až úžernícke úroky. Úroková sadzba 32 % je podľa jeho názoru jednoznačne úžernícka, pretože predstavuje viac o 300 % ako úroková sadzba poskytovaná peňažnými
ústavmi. Vzhľadom na to dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s citovaným ustanovením zákona a tak sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2009, sp.zn. 1 M Cdo 1/2009). V tejto súvislosti dal do pozornosti aj rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci sp.zn. 3 Co 114/2014, v ktorom sa vyjadril aj k výške zmluvných úrokov. V prípade neplatnosti zmluvy v časti dohodnutej úrokovej sadzby, potom predmetná zmluva o pôžičke neobsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru ako jednu z náležitostí podľa § 9 ods.2 písm. i/ zákona č.129/2010 Z.z., keďže sa jedná o absolútnu neplatnosť, pričom súd nemôže chýbajúcu časť zmluvy nahradiť úrokovou sadzbou v tom čase platnou pre obdobné úvery a pri neplatnosti zmluvy v časti úrokovej sadzby je potom aj nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. K námietke žalovanej, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere nekonal s odbornou starostlivosťou, preto nemôže vyžadovať od žalovanej ako spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie uviedol, že za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 citovaného zákona sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Z predmetnej zmluvy o poskytnutí pôžičky, čl. I. a čl. II. vyplýva, že veriteľ skúmal osobné a majetkové pomery dlžníka - žalovanej, čo vpísal do zmluvy tak, že sa jedná o starobnú dôchodkyňu, bez akýchkoľvek ďalších zisťovaní jej osobného stavu, majetkových pomerov, výdavkoch na splácanie iných úverov či platieb na domácnosť. Žalobca uviedol čistý mesačný príjem žalobkyne vo výške 282,- € s tým, čo mal preukázané výplatnou páskou. V konaní zistil, že žalobca skúmal bonitu žalovanej predtým ako s ním vstúpila do zmluvného vzťahu, t. j. jej schopnosť úver v budúcnosti splácať s tým, že toto skúmanie sa na základe predložených listinných dôkazov javí ako čisto formálne. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa, nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú napríklad štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006 Z.z. a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33 Cdo 2178/2018). Overovanie bonity žalovaného iba na podklade informácií poskytnutých žalovaným v žiadosti o poskytnutie úveru a z reportu zo Sociálnej poisťovne a prostredníctvom Spoločného registra bankových informácií, nemožno považovať za posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou [porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 23.9.2020, č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) 2 CoCsp 20/2020]. Postup žalobcu pri skúmaní bonity spotrebiteľa preukázaný v konaní sa javí iba formálny a nezodpovedajúci odbornej starostlivosti. S odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi a navyše neúplné, nemožno samo osebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky či samotnej existencie pravidelného mesačného príjmu žalovaného a jeho výdavkov) a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Pre účely skúmania bonity spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou nepostačuje, ak dodávateľ vychádza iba z tvrdení spotrebiteľa bez toho, aby žiadal aj preukázanie tvrdených skutočností príslušnými listinami, resp. bola predložená jedna výplatná páska. Žalobca vôbec nemal reálnu predstavu o majetkovej situácii žalovanej, o jej osobnom stave. Závažnejším nedostatkom pri skúmaní bonity žalovanej však je, že nedošlo k skutočnému overeniu výdavkov na strane žalovanej, nie je reálne a je vysoko nepravdepodobné, aby nemala žiadne mesačné výdavky pri mesačnom čistom príjme 282,- €. Za vyššie uvedených zistení, ak by žalobca konal vyžadovanou odbornou starostlivosťou, nemohol by sa uspokojiť s takýmito tvrdeniami žalovanej. Pokiaľ ide o skúmanie úverového zaťaženia žalovanej, žalobca nepreukázal že
by vôbec úverové zaťaženie žalovanej v čase pred uzatváraním predmetnej zmluvy o pôžičke skúmal. Všetky tieto skutočnosti v ich súhrne mali viesť žalobcu k podrobnejšiemu skúmaniu bonity žalovanej, najmä vo vzťahu k jej výdavkom. Žalobca v rozpore s odbornou starostlivosťou naopak vychádzal pri výpočte splátky výlučne z jedinej výplatnej pásky s čistou mzdou 282,- €. V danom prípade nebolo preukázané, že by žalobca mal k dispozícií doklady o výdavkoch žalovanej, najmä nákladoch na bývanie, doklady SIPO, pri uzatváraní zmluvy, ani vedomosť o majetkových pomeroch žalovanej, teda kde táto bývala, aké výdavky spojené s ubytovaním uhrádzala a taktiež nepreukázal ani iné doklady, resp. zistenia o jeho výdavkoch predstavujúcich uspokojovanie základných životných potrieb. Bez toho, aby žalobca preukázal, že skúmal aj výdavky na strane žalovanej, nemohol mať reálny obraz o majetkovej situácii spotrebiteľa potrebnej pre posúdenie schopnosti splácať poskytnutý úver (porovnaj napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.10.2021, sp.zn. 14 CoCsp 3/2021). Mal potom za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno skúmania pravidelných výdavkov žalovanej pred samotným uzavretím uvedenej úverovej zmluvy, ani nahliadnutie do databáz úverových registrov a databáz bánk za účelom skúmania výdavkov žalovanej, preto pokiaľ žalobca nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či spotrebiteľ je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver (porovnaj rozsudky Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.6.2022, sp.zn. 20 CoCsp 18/2022 a zo dňa 24.11.2022, sp.zn. 18 CoCsp 15/2022). Uvedené je možné považovať iba za formálne overenie bonity žalovanej, nie však skutočné overenie bonity s odbornou starostlivosťou, ako to vyžaduje § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. K povinnosti súdu ex offo zisťovať, či došlo k skúmaniu bonity spotrebiteľa odkázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-679/18. Z uvedeného potom jasne vyplýva, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho v zmysle § 11 ods. 2 nebolo možné od žalovanej vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a z dôvodu, že sa zo strany veriteľa jednalo o hrubé porušenie povinností podľa § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., bolo potrebné považovať predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie k ďalšej námietke žalovanej o neplatnosti zosplatnenia úveru pre nesplnenie podmienok podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka dôvodil, že mal preukázané, že pôvodný veriteľ žalovanej Consumer Finance Holding, a.s. vyzval žalovanú výzvou - Predžalobná upomienka zo dňa 10.12.2015 na zaplatenie nedoplatku na splátkach vo výške 163,20 € bezodkladne s tým, že ak do 5.2.2016 nedôjde k úhrade splátky splatnej v októbri 2015, veriteľ bude oprávnený úver zosplatniť. Možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou dohodnutá v čl. VIII. bod 8.4 predmetnej zmluvy o úvere, podľa ktorého bol veriteľ oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru v prípade, ak bol klient v omeškaní so zaplatením jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace a veriteľ ho upozornil na uplatnenie tohto práva 15 dní vopred. Účinky právnych úkonov pôvodného veriteľa Consumer Finance Holding, a.s. zostali zachované aj pre právneho nástupcu, a to VÚB, a.s., výzva bola riadne a v súlade s čl. XI. bod 11.1, 11.2 predmetnej zmluvy o úvere doručená žalovanej dňa 8.1.2016. Z prehľadu splátok a úhrad predmetnej pôžičky žalovanou bolo preukázané, že žalovaná od septembra 2015 riadne nesplácala predmetnú pôžičku, úver bol zosplatnený dňa 19.2.2016. Predmetná výzva jasne a zreteľne obsahuje náležitosti a splnenie podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, z ktorého dôvodu mal za to, že účinky zosplatnenia úveru z dôvodu námietok žalovanej nastali a zosplatnenie bolo platné, nakoľko žalovaná v určenej lehote dlh z úveru v zmysle predžalobnej výzvy neuhradila a tak vzniklo žalobcovi právo úver zosplatniť. K tvrdeniam žalovanej, že oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti zo dňa 28.2.2016 nepreukázal žalobca dokladom o jeho doručení žalovanej uviedol, že považoval úkon veriteľa za platný, pretože z prehľadu splátok a úhrad pôžičky žalovanou vyplýva, že k zosplatneniu úveru došlo 19.2.2016, teda v súlade s § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, keďže veriteľ uplatnil svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky splatnej dňa 20.10.2015 a súčasne toto právo uplatnil do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky dňa 20.2.2016. Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru právny predchodca žalobcu realizoval až listom zo dňa 28.2.2016, ktorou listinou len oznamoval žalovanej skutočnosť, ku ktorej došlo dňa 19.2.2016, aj keď v tejto listine nie je uvedený dátum kedy k zosplatneniu došlo. To, že dátum zosplatnenia nie je v predmetnej listine Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti zo dňa 28.2.2016 uvedený, neznamená, že k zosplatneniu došlo až dňom doručenia ho žalovanej. Oznámenie o zosplatnení úveru má iba deklaratórny charakter, ktorým bol potvrdený skôr vzniknutý právny stav. Ak žalobca nepreukázal doručenie oznámenia o zosplatnení úveru žalovanej, táto skutočnosť nemá vplyv na to, kedy došlo k zosplatneniu úveru, ale má vplyv na rozhodnutie vo vzťahu k nároku žalobcu na príslušenstvo pohľadávky (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.10.2021, č.k. 16 CoCsp 22/2021-224; č.l. 187 spisu). Z vyššie uvedených dôvodov považoval námietku neplatnosti zosplatnenia za nedôvodnú. Doplnil, že preukázanie vedomosti žalovanej o skutočnosti
ohľadne zosplatnenia predmetného úveru vyvodil aj z doručenia jej predžalobnej výzvy (náhradným spôsobom), v ktorej bola upozornená na možnosť zosplatnenia úveru, keď do dňa 5.2.2016 nezaplatí splátku splatnú v októbri 2015; v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.4.2007, sp.zn. 28 Cdo 1334/2006. Vznesenú námietku premlčania nároku žalobcu považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú. Premlčacia doba v prípade spotrebiteľského úveru, ak bolo dohodnuté v splátkach, začína plynúť odo dňa splátky, pre ktorú došlo k uplatneniu práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, a teda k zosplatneniu celej pohľadávky za predpokladu, že to bolo medzi stranami spotrebiteľského úveru dohodnuté, pričom však musí byť zachované, že veriteľ môže uplatniť toto právo najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi zmluvnými stranami existovala dohoda podľa § 565 Občianskeho zákonníka a veriteľ využil svoje právo predčasného zosplatnenia úveru, preto bolo potrebné ustáliť začiatok plynutia premlčacej doby podľa § 103 alebo § 101 Občianskeho zákonníka. Dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2022, sp.zn. 4 Cdo 132/2021 s tým, že v prejednávanej veci k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo z dôvodu neuhradenia splátky za október 2015, čo ale žalovaná nesplnila. K zosplatneniu úveru však mohol veriteľ pristúpiť až po uplynutí troch mesiacov od splátky za október 2015, splatnej dňa 20.10.2015, s ktorou bola žalovaná v omeškaní, teda najskôr deň nasledujúci po splatnosti 20.1.2016. S prihliadnutím na vyššie citované rozhodnutie najvyššieho súdu, všeobecná trojročná premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka začala plynúť dňom 21.1.2016 a uplynula dňa 20.1.2019. Žalobca, resp. jeho právny predchodca podal na súd žalobu dňa 29.11.2018, premlčacia doba neuplynula a predmetný dlh premlčaný nie je. Stotožnil sa s tvrdením žalobcu, že by bolo v rozpore so zákonom a logikou, aby začiatok premlčacej doby pre celý dlh začal plynúť splatnosťou neuhradenej splátky, a to aj pre splátky, ktoré sa ešte nestali splatnými. Odhliadnuc od týchto skutočností dodal, že žalovaná mala možnosť splátku za október 2015 uhradiť do 5.2.2016, pričom aj z tohto dôvodu, keďže ju neuhradila, jej premlčacia doba mohla začať plynúť až od 6.2.2016, ktorá by uplynula dňa 5.2.2019. Z uvedeného vyplýva, že aj pri tejto úvahe by dlh nebol premlčaný. Prvoinštančný súd ešte uviedol, že mal preukázané z vykonaného dokazovania, že predmetná zmluva o pôžičke neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z. pre poskytnutie úveru s úrokom odporujúcim dobrým mravom a že jej bol úver poskytnutý bez náležitého posúdenia jej bonity, preto predmetný úver považoval za bezúročný a bez poplatkov a tak má žalobca nárok výlučne na istinu úveru bez úroku a poplatkov. Ako už bolo uvedené, žalovaná si riadne neplnila povinnosti vyplývajúce jej z úverovej zmluvy, úver čerpala vo výške 1.800,- €, ale žalobcovi zaplatila k dnešnému dňu iba sumu 1.191,19 €. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 11 ods. 1 písm. b/, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sa predmetný úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, zaviazal žalovanú na zaplatenie rozdielu poskytnutej pôžičky a sumy ňou splatenej, teda na istinu vo výške 608,81 € (1.800,- € mínus 1.191,19 €) a v prevyšujúcej časti istiny vo výške 831,15 € s príslušenstvom a prevyšujúcej časti príslušenstva zo sumy 608,81 € žalobu ako nedôvodnú zamietol. 3.2. Žalovanej uložil aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., keďže sa stále nachádza v omeškaní so zaplatením časti dlhu z poskytnutej sumy pôžičky, a to vo výške 5 % zo sumy 608,81 € odo dňa nasledujúceho po dohodnutej dobe konečnej splatnosti pôžičky, ktorá uplynula dňa 21.4.2019 do zaplatenia. Najneskôr by sa mohla žalovaná dostať do omeškania s plnením dlhu dňom nasledujúcim po doručení jej žaloby súdom dňa 25.7.2019 v zmysle § 116 ods. 2 C.s.p., kedy ju relevantným spôsobom vyzval žalobca na úhradu zosplatneného dlhu z predmetnej zmluvy o pôžičke. Žalobca ale nepreukázal doručovanie oznámenia o zosplatnení dlhu žalovanej s výzvou na zaplatenie zosplatneného dlhu, pričom úverový vzťah vzniknutý na základe predmetnej zmluvy o úvere zanikol uplynutím konečnej doby splatnosti úveru a zároveň zánikom predmetnej zmluvy ku dňu 20.4.2019. Z tohto dôvodu zaviazal žalovanú na zaplatenie úroku z omeškania odo dňa 21.4.2019, t. j. odo dňa nasledujúceho po konečnej splatnosti predmetnej pôžičky až do zaplatenia. 3.3. O nároku na náhradu trov konania procesných strán rozhodol po právnej stránke podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. Vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu v pomere úspechu 46 % (suma 608,81 € s príslušenstvom + 104,97 €) a čiastočný úspech žalovanej v pomere úspechu 54 % (suma 831,15 € + 6,79 €), žiadnej zo sporových strán nepriznal právo na ich náhradu, nakoľko procesný úspech oboch sporových strán je pomerne rovnaký. 4. Proti tomuto rozsudku vo výroku I. podala včas odvolanie žalovaná, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Poukázala na ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., bod 24. odôvodnenia napadnutého rozsudku a rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26.10.2022, sp.zn. 6 CoCsp 25/2022 s tým, že právny predchodca žalobcu nebol oprávnený požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, pretože predžalobná upomienka zo dňa 10.12.2015, ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 28.2.2016, je neplatný právny úkon a tak neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Týmito neplatnými právnymi úkonmi nemožno preukazovať splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky, tak aby neodporovalo zákonu v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ďalej konštatovala, že súd je pri rozhodovaní o akejkoľvek žalobe vždy povinný skúmať existenciu aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, a to i vtedy, keď ju v konaní nikto nenamieta. Opomenutie vyriešenia kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods.1 dohovoru (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2017, sp.zn. I.ÚS 407/2016). Pokiaľ sa súd k tejto otázke aj výslovne nevyjadrí, neznamená to, že sa s ňou nevysporiadal. Žalobca má povinnosť uniesť v súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Podľa jej názoru súd musí ex offo skúmať splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky aj z nebankového subjektu na tretiu stranu s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka a v kontexte uvedených zákonných ustanovení v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyhodnotiť, či postúpenie pohľadávky neodporuje zákonu. Ona vo svojom poslednom podaní, ktorým ospravedlnila neúčasť na pojednávaní uviedla, že neboli splnené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. V čase postúpenia pohľadávky dňa 30.11.2017 ešte nenastala konečná splatnosť úveru, došlo k postúpeniu tzv. živého úveru, čo je v rozpore s ustanovením § 17 zákona č. 129/2010 Z.z. a tak zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný právny úkon. Takéto postúpenie jednoznačne odporuje zákonu, preto v konečnom dôsledku žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Má za to, že neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti aj z toho dôvodu, že žalobca nepreukázal doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, takže neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka s odkazom na uznesenie Krajského súdu Trnava zo dňa 31.3.2023, sp.zn. 10CoCsp 45/2022 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2020, sp.zn. 5 Cdo 36/2020 (zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021, R 4/2021). Žalobca uvádzal, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zasielal iba formou obyčajnej listovej zásielky, to znamená, že nemá žiadny dôkaz o odoslaní tejto zásielky a tak možno uzavrieť, že žalobca nepreukázal odoslanie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca si uplatnil nárok na základe zosplatnenej pohľadávky, ale nakoľko bolo preukázané, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je neplatné, žaloba je nedôvodná v celom rozsahu. Žalobca si v konaní uplatnil svoju pohľadávku vyplývajúcu mu z uzatvorenej zmluvy o úvere, ktorú pohľadávku uplatnil v celosti, zosplatnenú, avšak právny predchodca žalobcu nebol oprávnený požadovať jednorazové splatenie úveru, pretože neskúmal schopnosť spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 (správne Z.z., poznámka odvolacieho súdu), preto treba vysloviť neplatnosť predžalobnej upomienky a okamžitého zosplatnenia a konštatovať, že žalobca nepreukázal vznik nároku tak, ako ho uplatnil v žalobe. S poukazom na uvedenú neplatnosť úkonov je nutné zamietnuť žalobný nárok ako celok, keďže nie je možné priznať žalobcovi plnenie z jednotlivých, už splatných a nepremlčaných splátok s poukazom na vymedzenie žaloby v zmysle § 132 ods. 1 C.sp., ktorou žalobou žalobca uplatnil svoj nárok ako zosplatnený, v celosti. Súd by nemohol postupovať spôsobom priznania splatných a nepremlčaných splátok, keď by uplatnením predmetného postupu konal v rozpore s Civilným sporovým poriadkom. Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu, pričom aj zmena prípadných skutkových tvrdení zo strany žalobcu by predstavovala zmenu žaloby, ktorá je v spotrebiteľských sporoch neprípustná, ak je žalovaným spotrebiteľ. Vzhľadom k tomu, že žalobca uplatnený nárok skutkovo vymedzil ako plnenie z predčasne zosplatneného úveru, nárok nemožno posudzovať ako plnenie jednotlivých nezosplatnených mesačných splátok, pretože by išlo o odlišný (vyplývajúci z iných skutkových tvrdení) nárok. Na podporu uvedeného právneho názoru poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.2.2024, sp.zn. 4 Cdo 85/2021 a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 5.3.2025, sp.zn.
11 CoCsp 2/2025. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť a vo zvyšnej časti žalobu zamietnuť; žiadala nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje v celom rozsahu za vecne správne. Podľa jeho názoru sa prvoinštančný súd dostatočne vysporiadal s právnou i skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. V spore bolo preukázané, že žalovaná poskytnutú sumu úveru veriteľovi nezaplatila, preto v súlade so zákonom a princípom spravodlivosti, bola žalovaná zaviazaná na zaplatenie sumy nevráteného úveru. Odvolaciemu súdu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správne. 6. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu uviedla k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, že výzva s upozornením na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (Predžalobná upomienka) neobsahuje výslovne presnú identifikáciu mesačnej splátky, pre ktorú bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, preto ide pre neurčitosť o neplatný právny úkon s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.2.2025, sp.zn. 6 Cdo 152/2022. Zopakovala svoje tvrdenia uvedené v odvolaní týkajúce sa splnenia podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a doručenia oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Zotrvala na odvolacom návrhu. 7. Ďalšie vyjadrenia podané vo veci neboli. 8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej možno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. februára 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). 9. K odvolacím námietkam žalovanej o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd konštatuje, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti tenktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. 10. Žalovaná v odvolaní taktiež namietala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), k čomu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 11. V predmetnej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudkom v poradí prvom zo dňa 16.1.2020, č.k. 21 Csp 90/2018-134, I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 608,81 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 713,78 € od 5.3.2016 do 7.12.2018, sumy 703,78 € od 8.12.2018 do 19.3.2019, sumy 694,30 € od 20.3.2019 do 1.4.2019, sumy 675,35 € od 2.4.2019 do 2.5.2019, sumy 653,17 € od 3.5.2019 do 31.5.2019, sumy 630,99 € od 1.6.2019 do 4.7.2019, sumy 608,81 € od 5.7.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. v zostávajúcej časti žalobu zamietol;
III. žiadnej zo sporových strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Na odvolanie sporových strán proti uvedenému rozsudku, Krajský súd v Bratislave (ako odvolací súd) uznesením zo dňa 23.8.2022, č.k. 15 CoCsp 9/2022-203, zrušil uvedený rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho opravným uznesením zo dňa 4.11.2021, č.k. 21 Csp 90/2018-194 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom v odôvodnení okrem iného skonštatoval, že nesprávne vyhodnotil, že predmetná zmluva nespĺňa špecifikáciu termínu konečnej splatnosti úveru podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. Ďalej uviedol, že bude musieť riešiť otázku či je vznesená námietka premlčania zo strany žalovanej dôvodná a stotožnil sa s odvolacou námietkou žalovanej, že prvoinštančný súd neskúmal ex offo aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Uložil preto súdu prvej inštancie povinnosť opätovne posúdiť nárok žalobcu o zaplatenie žalovanej sumy s tým, že musí skúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, či je vznesená námietka premlčania zo strany žalovanej dôvodná a znova preskúmať predmetnú spotrebiteľskú zmluvu, a to či obsahuje všetky náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. s prihliadnutím na už vyslovený právny záver odvolacieho súdu v bode 9. odôvodnenia uznesenia a zároveň opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie vrátane trov konania vzniknutých stranám v konaní pred odvolacím súdom. 12. V danom spore sa súd prvej inštancie riadil vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v jeho uznesení zo dňa 23.8.2022, č.k. 15 CoCsp 9/2022-203 a opätovne posudzoval nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil zmluvu o poskytnutí pôžičky uzavretú dňa 29.4.2014, č. 6176912 medzi spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. a žalovanou, ktorej predmetom bolo poskytnutie pôžičky vo výške 1.800,- € žalovanej, ktorú sa žalovaná zaviazala splácať v 60. mesačných splátkach po 56,14 € (č.l. 14 spisu), že je spotrebiteľským zmluvným vzťahom, pretože právny predchodca žalobcu (spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s.) ako dodávateľ pri uzatváraní uvedenej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel ju so žalovanou, ktorá je fyzickou osobou - nepodnikateľom (v zmluve je identifikovaná údajmi typickými pre nepodnikateľa, t. j. menom, priezviskom, bydliskom a rodným číslom). 13. Odvolací súd má zhodne s tvrdením žalovanej v odvolaní za to, že prvinštančný súd nesprávne dospel k právnemu záveru uvedenom v bode 21. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že žalobca má v konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Odvolací súd uvádza, že vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého strana sporu je subjektom práva (povinnosti), ktoré je predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotného oprávnenia, nie je nositeľom hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide. Či je tu nedostatok vecnej legitimácie sa ukáže v samotnom konaní. Môže sa stať že žalobu podá osoba, ktorá síce tvrdí svoje hmotne právne oprávnenie, ale jeho nositeľom nie je. Nejde teda o otázku okruhu strán sporu (stranou sporu sú žalobca a žalovaný, § 60 C.s.p.), ale o to, či strany sporu sú tými stranami, ktoré podľa hmotného práva správne mali a mohli žalovať, prípadne ktorí mali a mohli byť podľa hmotného práva žalovaní. Ide o otázku vecnej aktívnej a pasívnej legitimácie. Ak teda nebola aktívne alebo pasívne legitimovaná strana sporu, žaloba sa zamietne; nedostatok vecnej legitimácie nie je dôvodom na zastavenie konania. Bez vyriešenia otázky vecnej legitimácie strán sporu nemôže súd vo veci rozhodnúť, pretože skúmanie vecnej legitimácie strany sporu je procesnou povinnosťou každého vo veci konajúceho súdu. Preskúmanie vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, túto súd skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta. Postup konajúceho súdu, ktorý opomenie vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2017, sp.zn. I. ÚS 407/2016, na ktorý poukázala aj žalovaná v odvolaní). 14. V konaní bolo preukázané, že spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. (ako veriteľ) a žalovaná (ako dlžníčka) uzatvorili dňa 29.4.2014 zmluvu o poskytnutí pôžičky, predmetom ktorej bol záväzok uvedenej spoločnosti poskytnúť žalovanej úver v sume 1.800,- € a záväzok žalovanej tento úver splácať v pravidelných mesačných splátkach v počte 60. po 56,14 € (s poistením), v celkovej sume 3.368,40 € za nasledovných zmluvných podmienok: priemerná hodnota RPMN vo výške 20,54 %; RPMN vo výške 32 %; fixná ročná úroková sadzba vo výške 32 %; termín konečnej splatnosti 04/2019; celkové náklady spotrebiteľa vo výške 1.568,40 €. Žalovaná ku dňu podania žaloby (30.11.2018) uhradila veriteľovi celkovo sumu 1.086,22 € a uplatnený dlh v sume 1.551,72 € pozostával z istiny a
pokuty, ako vyplynulo z prehľadu splátok a úhrad (č.l. 13 spisu) priloženého k žalobe. Pôvodný veriteľ (Consumer Finance Holding, a.s.) vyzval žalovanú na úhradu záväzku v celkovej sume 163,20 € predžalobnou upomienkou zo dňa 10.12.2015, ktorú žalovaná neprevzala v odbernej lehote (deň uloženia zásielky 28.12.2015). Z notárskej zápisnice zo dňa 11.12.2017, č. N 3283/2017, NZ 54215/2017, NCRIs 55029/2017, spísanou notárkou JUDr. E. Y. bolo preukázané, že spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. ako zanikajúca spoločnosť a VÚB, a.s. a VÚB Leasing a.s. ako nástupnícke spoločnosti, uzatvorili projekt rozdelenia zlúčením, na základe ktorého sa právnym nástupcom Consumer Finance Holding, a.s. (veriteľa) od 1.1.2018 stala VÚB, a.s. (pôvodná žalobkyňa) v oblasti tzv. „Ostatného podnikania,“ t. j. ostatné zložky podnikania, okrem splátkového predaja a leasingu (č.l. 7 spisu). Uvedené vyplýva aj z výpisu Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I (aktuálne Obchodný register Mestského súdu Bratislava III). Na základe uvedených skutočností tak mal odvolací súd za preukázané, že pôvodná žalobkyňa VÚB, a.s. bola v konaní aktívne vecne legitimovaná. Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 30.11.2018. Podaním zo doručeným súdu prvej inštancie dňa 27.3.2019 VÚB, a.s. oznámila, že na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017 v spojení so žiadosťou o postúpenie a prevod zo dňa 19.3.2019, bola predmetná pohľadávka voči žalovanej postúpená z VÚB, a.s. ako postupcu na žalobcu ako postupníka ku dňu 21.8.2020. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 12.4.2019, č.k. 21 Csp 90/2018-96, pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že na miesto VÚB, a.s. do konania vstúpila spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o. (žalobca). 15. Odvolací súd poukazuje na to, že medzi žalobcom a žalovanou vznikol na základe predmetnej zmluvy spotrebiteľský vzťah (ako je konštatované vyššie), pričom sa na pôvodného žalobcu VÚB, a.s. ako banku, v rozhodujúcom čase vzťahovali ustanovenia zákona o bankách. Podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Citované ustanovenie tak vyžaduje špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia (čo i len časti) pohľadávky banky (VÚB, a.s.) na tretiu osobu (žalobcu), a to preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (žalovanej) v omeškaní a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru Národnej banky Slovenska, ako centrálnej banky. V prejednávanej právnej veci ale pôvodný žalobca a ani terajší žalobca nepreukázali, že VÚB, a.s. písomne vyzvala žalovanú na splnenie záväzku, ktorá napriek tomu zostala v omeškaní so splnením záväzku minimálne 90 dní. Písomnú výzvu v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemožno považovať predžalobnú upomienku zo dňa 10.12.2015 vyhotovenú pôvodným veriteľom Consumer Finance Holding, a.s. Z dikcie citovaného ustanovenia totiž vyplýva, že predmetná písomná výzva má byť zaslaná zo strany banky (VÚB, a.s.). I keď pohľadávka uplatnená žalobou pôvodne vznikla zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi Consumer Finance Holding, a.s. ako nebankovým subjektom a žalovanou ako spotrebiteľom, v čase jej uplatňovania na súde už bola pohľadávkou VÚB a.s. ako banky, ktorá bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej na žalobcu Intrum Slovakia s.r.o. iba za splnenia zákonných podmienok stanovených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca tak v konaní nepreukázal splnenie týchto zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky a tak v konaní nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Odvolací súd dáva do pozornosti, že rovnaký záver prijal už v obdobnej prejednávanej veci Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 28.9.2022, č.k. 7 CoCsp 20/2021-267 a zároveň tento záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2022, sp. zn. 4 Cdo 83/2021 (čl. 2 ods. 2 C.s.p.). 16. Vzhľadom k uvedenému má odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie za to, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu vecnú legitimáciu, keď síce predložil rámcovú zmluvu o postúpení pohľadávok a žiadosť o postúpenie a prevod, avšak nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky predchádzajúceho veriteľa (VÚB, a.s.) podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, teda zaslanie písomnej výzvy banky (VÚB, a.s.) dlžníkovi (žalovanej) v omeškaní a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Nakoľko samotný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu mal za následok, že napadnutý
rozsudok bolo potrebné zmeniť a žalobu zamietnuť, odvolací súd sa už nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami žalovanej, keďže tieto by nemali vplyv na iné rozhodnutie. 17. Odvolací súd preto zo všetkých uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa § 388 C.s.p. zmenil a žalobu zamietol. 18.1. Keďže odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku I. a žalobu zamietol, tak bola žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie úspešná, z dôvodu ktorého jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v zmysle § 255 ods. l, § 262 ods. l, § 396 ods. 2 C.s.p. 18.2. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala v odvolacích konaniach plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 18.3. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).