Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 9CoPr/16/2025 1322201030 29. 01. 2026 JUDr. Magdaléna Floreková ECLI:SK:KSBA:2026:1322201030.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : ARIES TRUSTEE, k. s., Skalná 7622/9, Bratislava, IČO : 54 732 727, správca konkurznej podstaty úpadcu : Sigmatrans s.r.o. „v konkurze", Ul. 29. augusta 1524/24, Banská Bystrica, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., Hlavná 6, Šaľa, IČO : 47 241 543, proti žalovanému : S. K., nar. XX. X. XXXX, I. E. XX, G., o zaplatenie 1.054,01 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 27. 6. 2025 sp. zn. B3-12Cpr/4/2022 - 92, takto rozhodol: Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1/ Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať ( výrok I ); konanie zastavil ( výrok II ) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal ( výrok III ). V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že sa žalobou doručenou súdu dňa 07.03.2022 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.054,01 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 01.05.2021 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.06.2020 prijal žalovaného do pracovného pomeru na pracovnú pozíciu vodič medzinárodnej a vnútroštátnej prepravy skupiny C+E s nástupom do práce dňa 01.07.2020. Právomoc slovenských justičných orgánov je daná na základe § 37 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, podľa ktorého, ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje návrh (žaloba), má na území SR bydlisko alebo sídlo a ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok. Podľa článku VIII. ods. 2 pracovnej zmluve sa žalobca so žalovaným dohodli, že v súlade s § 62 ods. 8 Zák. práce, pokiaľ zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby. Odo dňa 02.01.2021 žalovaný bez riadneho ospravedlnenia nenastúpil do práce a bol nepretržite neprítomný na pracovisku až do skončenia pracovného pomeru. Svoju absenciu do dnešného dňa nijako neospravedlnil. Listom zo dňa 22.02.2021 vyzval žalovaného, aby sa bezodkladne dostavil do práce, resp. aby ospravedlnil svoju absenciu. Výpoveďou zo dňa 22.03.2021, ktorú odovzdal na poštovú prepravu v rovnaký deň, ukončil pracovný pomer žalovaného výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce z dôvodu dlhodobej neospravedlnenej absencie, a teda z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Dňa 15.04.2021 mu bola zásielka vrátená ako neprevzatá v odbernej lehote. Keďže výpovedná doba žalovaného bola 1 mesiac, a nakoľko sa výpoveď považovala za doručenú dňom 15.04.2021, výpovedná doba plynula v máji 2021 a pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby 31.05.2021. Žalovaný počas trvania výpovednej doby, ani po doručení výpovede bez ospravedlnenia nenastúpil do práce a na pracovisku sa nezdržiaval. Pracovný pomer žalovaného skončil dňa 31.05.2021, nakoľko pracovný pomer skončil v druhom štvrťroku 2021, tak rozhodujúcim obdobím pre zistenie priemerného zárobku žalovaného je prvý štvrťrok v roku 2021. Žalovaný v prvom štvrťroku 2021 u žalobcu neodpracoval ani jednu hodinu, preto sa použije pravdepodobný zárobok.
Keďže hrubá mzda zamestnanca mala byť 739 eur mesačne a v rozhodujúcom období mal žalovaný odpracovať 512 hodín, pravdepodobný priemerný hodinový zárobok je 4,3301 eur. Podľa pracovnej zmluvy je týždenný pracovný čas zamestnanca 56 hodín. V priemernom roku s 365,25 dňami je 52,179 kalendárnych týždňov, t.j. na jeden mesiac pripadá priemerne 4,35 týždňa. Pri pracovnom čase 56 hodín týždenne predstavuje priemerný pracovný čas v kalendárnom mesiaci 243,6 hodín. Z uvedeného vyplýva, že priemerný mesačný zárobok žalovaného v 1. kalendárnom štvrťroku 2021 dosiahol 1 054,81 eur. Žalobca má teda voči žalovanému nárok na peňažnú náhradu za nezotrvanie u zamestnávateľa počas výpovednej doby v trvaní 1 mesiaca vo výške 1 054,01 eur. Žalovaný mal neospravedlnenú absenciu počas celého plynutia výpovednej doby a uplatňuje voči nemu aj zákonný úrok z omeškania odo dňa 01.05.2021. K žalobe žalobca priložil listinné dôkazy : Pracovná zmluva zo dňa 01.06.2020; Výzva na pokračovanie v práci zo dňa 22.02.202 + fotokópia podacieho lístka a vrátenej obálky pošty; Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 22.03.2021 + fotokópia podacieho lístka a vrátenej obálky pošty; Výplatné lístky; Predžalobná výzva zo dňa 11.01.2022 + fotokópia podacieho lístka a vrátenej obálky pošty. 2/ Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, žalobu s prílohami sa mu nepodarilo doručiť na adresu uvedenú v žalobe I. E. XX, XXX XX G., ktorá je rovnako adresou, na ktorú mu žalobca doručoval písomnosti. Žalovaný je štátnym občanom Ukrajiny a z lustrácii žalovaného nevyplynula iná ako uvedená adresa jeho pobytu, pričom v samotnej pracovnej zmluve ako adresu prechodného pobytu uvádzal len „G.“. Súd vykonal šetrenie prostredníctvom polície, na základe ktorého zistil, že uvedená evidovaná adresa I. E. XX, XXX XX G. je adresou ubytovne (Robinson), pričom žalovaný nie je ani nikdy nebol v zozname ubytovaných. Ani z databázy polície a ďalších lustrácii nebol zistený iný trvalý či prechodný pobyt žalovaného. 3/ Svoje rozhodnutie oprel súd prvej inštancie o ust. § 3, § 9, § 161 ods. 1, ods. 2 CSP, ďalej o ust. § 37 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práce súkromnom a procesnom, ďalej o čl. 4 ods. 1, čl. 22 ods. 1, čl. 27, čl. 28 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ ) č. 1215/2012. 4/ Súd prvej inštancie poukazoval na to, že z obsahu podanej žaloby vyplýva, že sa jedná o individuálny pracovnoprávny spor a žalovaný má postavenie zamestnanca (na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy). Súd prvej inštancie nemal preukázané, že žalovaný mal v čase podania žaloby (ani predtým či potom) bydlisko na území SR. Z predložených listinných dôkazov, najmä z pracovnej zmluvy takáto skutočnosť nevyplýva, keď je v nej pri bydlisku uvedená (nedostatočná) stručná adresa „Bardejov“, ktorú nemožno považovať sa konkrétnu adresu skutočného bydliska žalovaného a tá nebola ani následne ničím podložená. Ani žalobcom označenú adresa I. E. XX, XXX XX G., nemožno označiť za adresu skutočného bydliska žalovaného. Takáto skutočnosť bola priamo vyvrátená vykonaným šetrením súdu, keď bolo zistené, že ide o adresu ubytovne, v ktorej žalovaný nebol nikdy evidovaným ubytovaným. Nemožno mať teda za preukázané a ani len pravdepodobné, že by išlo o skutočnú adresu bydliska žalovaného, ktorá je požadovaným kritériom pre založenie právomocí súdu v zmysle príslušných citovaných ustanovení aplikovateľných právnych predpisov. Na základe vyššie uvedeného (obsah pracovnej zmluvy) možno dodať, že sám žalobca v tomto smere nevykonal náležitú starostlivosť pri uzatváraní záväzkového vzťahu tak dôležitej povahy ako je pracovnoprávny pomer (pri uzatváraní pracovnej zmluvy), na základe ktorého aj odvíja priamo svoje nároky. Súd je v rámci zisťovania procesných podmienok a založenia právomoci voči subjektu inej štátnej príslušnosti (Ukrajiny) povinný vychádzať z preukázaných skutočností podmieňujúcich možnosť vlastného konania vo veci, kedy by nebolo ani možné automaticky predpokladať bydlisko na území SR. Nie je podstatné, či žalovaný v čase uzatvárania pracovnej zmluvy mal zámer alebo plánoval skutočne sa (dlhodobo) zdržiavať na území SR a založiť si tu svoje bydlisko, resp. akú fiktívnu adresu oznámil úradom, ale jedine to, či takéto bydlisko aj reálne mal. Dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky súd vykonáva aj bez návrhu (§ 185 ods. 3 CSP). S ním vykonaného šetrenia (lustrácii a výsledkov dopytovaného šetrenia polície) teda nebola preukázaná základná podmienka spočívajúca v skutočnom bydlisku žalovaného (keď tvrdená adresa bola vyvrátená), a preto súdu neostávalo iné ako konštatovať absenciu skúmanej právomoci na konanie. Tá nebola daná ani podľa žalobcom poukazovaného § 37 ZMPS stanovujúceho uvedené kritérium bydliska žalovaného, rovnako ako ani podľa príslušného ak Nariadenie Brusel I bis (čl. 22 ods. 1). Preto súd vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil. 5/ O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 256 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Vzhľadom na to, že žalobca podal žalobu bez splnenia procesnej podmienky právomoci, z procesného hľadiska zavinil zastavenie
konania. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalovanému žiadne trovy konania nevznikli. Súd prvej inštancie preto v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal (R 72/2018). 6/ Uvedené uznesenie napadol včas podaným odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, žiadal tiež priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca je názoru, že súd prvej inštancie dospel k svojmu záveru na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, a to najmä z dôvodu, že nevykonal všetky dôkazy na náležité zistenie pobytu žalovaného, keď vykonal šetrenie iba prostredníctvom polície na adrese I. E. XX, G.. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žalobcovi zároveň znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to porušením práva žalobcu na prístup k súdu. Žalobca poukazoval na to, že z informácií dostupných na webovom sídle Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR vyplýva, že cudzinec z tretieho štátu sa môže na území SR zdržiavať len s a) udeleným platným vízom alebo v rámci bezvízového styku, alebo s platným povolením na pobyt udeleným iným členským štátom EÚ, b) udeleným prechodným pobytom, c) udeleným trvalým pobytom, d) udeleným tolerovaným pobytom. V zmysle § 23 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov sa prechodný pobyt na účel zamestnania nevyžaduje do 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky, a to iba v prípade, ak príslušník tretej krajiny spĺňa podmienky na pobyt podľa osobitného predpisu ( t.j. čl. 6 Nariadenia EÚ Parlamentu a Rady EÚ 2016/399 z 9. 3. 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice - „Kódex schengenských hraníc“ ), splnil s povinnosti podľa § 11 ods. 2 písm.a) zákona o pobyte cudzincov a spĺňa aspoň jednu z podmienok uvedených v ust. § 23 ods. 6 písm.a) až písm. g) zákona o pobyte cudzincov. Uvedené ustanovenie vymedzuje, za akých podmienok je pre príslušníka tretej krajiny možné zamestnať sa na území Slovenskej republiky bez udelenia prechodného pobytu, a aj to iba na 90 dní od začiatku pobytu na území Slovenskej republiky. 7/ Žalovaný s úpadcom uzavrel pracovnú zmluvu dňa 1. 6. 2020 s nástupom do práce dňa 1. 7. 2020, pričom žalovaný bez riadneho ospravedlnenia nenastúpil do práce až 2. 1. 2021, a teda žalovaný sa zdržiaval na území SR minimálne v čase od 1. 7. 2020 do 2. 1. 2021. Z uvedeného dôvodu bol žalovaný povinný spĺňať jednu z vyššie uvedených podmienok, za ktorých je cudzinec z tretej krajiny oprávnený sa zdržiavať na území SR a mať udelený prechodný pobyt za účelom zamestnania. Ďalej žalobca poukazoval na ust. § 111 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého štátny príslušník tretej krajiny je povinný do troch pracovných dní od vstupu hlásiť policajnému útvaru začiatok pobytu, ak mu bol udelený pobyt. Je tak podľa žalobcu zrejmé, že pobyt žalovaného na území SR presiahol 90 dní, zároveň je zrejmé, že žalovaný bol za účelom zamestnania u slovenského zamestnávateľa s miestom výkonu práce na Slovensku ( pracovná zmluva ) povinný požiadať o udelenie prechodného pobytu za účelom zamestnania ( tzv. jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie ), a po vstupe na územie SR v súlade s cit. ust. bol žalovaný povinný hlásiť na policajnom útvare začiatok pobytu, avšak súd za účelom zistenia pobytu žalovaného aj napriek uvedenému vykonal šetrenie iba prostredníctvom polície na adrese uvedenej žalobcom. 8/ Žalobca vyjadril v odvolaní názor, že súd prvej inštancie nezistil skutkový stav a pobyt žalovaného dostatočne, nakoľko nevykonal šetrenie dopytom na Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, a teda či žalovaný ako príslušník tretej krajiny pri nástupe do zamestnania žiadal o udelenie prechodného pobytu na účely zamestnania, prípadne iného povolenia za účelom zdržiavania sa na území SR a či bolo o týchto žiadostiach rozhodnuté, resp. ako o týchto žiadostiach bolo rozhodnuté, a či teda bolo žalovanému v súlade s ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov udelené povolenie na zdržiavanie sa na území SR a kde sa tento zdržiaval. Napadnutým uznesením došlo k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces, keď bolo konanie na základe nedostatočne vykonaného dokazovania a nedostatočne zisteného skutkového stavu zastavené, a teda bolo žalobcovi odopreté jeho právo na prístup k súdu, argumentoval žalobca vo svojom odvolaní. 9/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 10/ Podľa čl. 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. 11/ Podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.
12/ Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť. 13/ Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. 14/ Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví. 15/ Podľa čl. 7 ods. 2 vety druhej Ústavy SR právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 16/ Podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 zo dňa 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. 17/ Podľa čl. 22 ods. 1 nariadenia, zamestnávateľ môže začať konanie len na súdoch členského štátu, v ktorom má zamestnanec bydlisko. 18/ Podľa čl. 27 Nariadenia, ak má súd členského štátu konať vo veci, v ktorej majú výlučnú právomoc súdy iného členského štátu na základe čl. 24, aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc. 19/ Podľa čl. 28 Nariadenia, ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaný na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, pokiaľ si ju nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia. 20/ Podľa § 37 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok. 21/ Jednou zo základných podmienok, za ktorých súd môže vo veci konať ( podmienok konania ), je právomoc súdu vo veci konať; nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou vadou konania, ktorá má za následok povinnosť súdu konanie vo veci zastaviť. 22/ Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 CSP; jeho rozhodnutie v danej veci zodpovedá požiadavkám kladným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 CSP, nakoľko súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia uviedol rozhodujúci skutkový stav, riadne zhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, keď rozviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. V danom prípade sa právomoc súdu - vzhľadom na vec s cudzím prvkom, keď žalovaný je štátnym príslušníkom Ukrajiny - spravuje nariadením Európskeho parlamentu a Rady ( EÚ ) č. 1215/2012. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie špecifikoval, ktoré ustanovenia nariadenia č. 1215/2012 v danej veci aplikoval. Právomoc má ten súd členského štátu Európskej únie, na území ktorého má bydlisko osoba, proti ktorej žaloba smeruje ( čl. 4 ods. 1 cit. nariadenia ). 23/ V danom prípade je voči žalovanému uplatňovaný peňažný nárok vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu; v pracovnej zmluve je ako bydlisko žalovaného uvedené len stručné „G.“. V žalobe označil žalobca ako adresu bydliska žalovaného : I. E. Č.. XX, G., na ktorú adresu sa súdu písomnosti určené žalovanému opakovane nepodarilo doručiť. Súd prvej inštancie následne šetril miesto pobytu žalovaného v spolupráci s príslušným okresným riaditeľstvom policajného zboru ( č.l. 54, 55 spisu ) s negatívnym výsledkom, keď z odpovede odboru príslušnej poriadkovej polície vyplýva, že na uvedenej adrese sa nachádza Ubytovňa Robinson, kde žalovaný nie je a ani nikdy nebol v zozname ubytovaných. 24/ Súd prvej inštancie následne zisťoval v evidencii cudzincov s povoleným pobytom na území Slovenskej republiky, či sa žalovaný v tejto evidencii nachádza ( č.l. 89 spisu ), rovnako s negatívnym výsledkom : žalovaný v evidencii nemá zaevidovaný ani typ pobytu, ani účel pobytu ani dátum prihlásenia či dátum ukončenia pobytu. Obdobne neúspešný zostal pokus súdu zistiť relevantné údaje ohľadom osoby žalovaného v agende cestovných dokladov. Súd prvej inštancie sa teda neobmedzil pri prešetrovaní pobytu žalovaného na území Slovenskej republiky výlučne na zisťovanie prostredníctvom polície, jeho snaha však neviedla k zisteniu, že by žalovaný v čase podania žaloby mal na území Slovenskej republiky bydlisko, a teda, že sa skutočne na území Slovenskej republiky zdržiaval. Šetrenie
súdu prvej inštancie neviedlo k zisteniu, že by mal žalovaný povolený pobyt na území Slovenskej republiky. 25/ Súd prvej inštancie tak aj podľa názoru odvolacieho súdu potom správne uzavrel, že v zmysle nariadenia č. 1215/2012 jeho čl. 4 ods. 1 nemá právomoc vo veci konať; rovnako nebola právomoc súdu v predmetnej veci daná ani podľa cit. § 37 zákona č. 97/1963. Vzhľadom na takto zistený nedostatok právomoci ako neodstrániteľnej prekážky konania tak súd prvej inštancie predmetné konanie správne zastavil ( § 9, § 161 ods. 1, ods. 2 CSP ). 26/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil ( § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ). 27/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 28 / Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP ). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).