Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/157/2025 z 26. 5. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7Co/157/2025 1322201470 26. 05. 2026 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2026:1322201470.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, D., proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Limbová 2, Bratislava, IČO: 00 165 565, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 08.10.2024, č.k. B3-11C/17/2022-257, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. II. Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 32.300 eur z titulu spôsobenej nemajetkovej ujmy, a priznal žalovanému nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), ust. § 4 ods. 1 až 5 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“), ust. § 81 ods. 2 (pozn. odvolacieho súdu: súd prvej inštancie chybou v písaní uvádza „§ 79 ods. 2“) a § 81 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“), ust. § 18 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“) a vecne tým, že v zmysle citovaných zákonov je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne a zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi na výkon prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta, pričom neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti je vedenie zdravotnej dokumentácie. Povinnosťou poskytovateľa zdravotnej starostlivosti bolo teda viesť zdravotnú dokumentáciu správne a žalobca vedie súdny spor s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorý v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebol právoplatne skončený, v ktorom konaní bol vypracovaný Znalecký posudok

č. 7/2020 z 09/2020 znalca E. F. D. C., A., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia (ďalej len „Znalecký posudok č. 7/2020“), ktorý v závere posudku konštatoval, že Ústredná vojenská nemocnica SNP Ružomberok (ďalej len ako „ÚVN Ružomberok“), ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, postupovala pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti lege artis. Súd prvej inštancie uviedol, že pre spor bolo podstatné, že na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti dohliada Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „Úrad“) podľa osobitného predpisu, a to tak, že dohliada na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti a vedenie zdravotnej dokumentácie a podmienok ustanovených zákonom - žalobca vedie súdny spor aj proti Úradu na totožnom súde pod sp. zn. B2-21C/52/2020, ktorý spor nebol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie právoplatne skončený. Súd prvej inštancie skonštatoval, že nebolo sporné, že žalobca sa listom zo dňa 11.03.2021 obrátil na Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „MZ SR“) a žiadal posúdenie zápisu a vedenia zdravotnej dokumentácie žalobcu poskytovateľom ÚVN Ružomberok. MZ SR žalobcovi odpovedalo listom zo dňa 17.03.2021, uviedlo, že sa môže obrátiť na poskytovateľa zdravotnej starostlivosti so žiadosťou o nápravu, a ak poskytovateľ žiadosti nevyhovie alebo neinformuje žiadateľa o spôsobe vybavenia žiadosti najneskôr do 30 dní od podania žiadosti, má právo požiadať Úrad o vykonanie dohľadu. MZ SR žalobcovi adresovalo aj list zo dňa 28.04.2021, v ktorom uviedlo, že má za to, že z predloženej zdravotnej dokumentácie nedošlo k porušeniu povinnosti poskytovateľa, povinnosti, ktoré vyplývajú zo zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Ak sa v jeho zdravotnej dokumentácii vyskytli nezrovnalosti, je potrebné sa obrátiť na pracovníka, ktorý pôvodný zápis vykonal so žiadosťou o vykonanie opravy, nakoľko takúto opravu môže vykonať len zdravotnícky pracovník, ktorý vykonal pôvodný zápis a MZ SR nemá v kompetencii vykonať opravy v zápisoch. Listom zo dňa 13.05.2021 sa MZ SR obrátilo na poskytovateľa ÚVN Ružomberok so žiadosťou o stanovisko k sťažnosti, na ktorý list odpovedala ÚVN Ružomberok v liste zo dňa 17.05.2021 a uviedla, že zastáva názor, že zdravotnú dokumentáciu žalobcu viedla správne a v súlade so všeobecne platnými predpismi aj s odborným usmernením MZ SR a odmietla pochybenie ohľadom vedenia zdravotnej dokumentácie zo strany zdravotníckych pracovníkov. MZ SR žalobcovi adresovalo aj list zo dňa 25.05.2021, v ktorom uviedlo, že na opätovnú žiadosť o posúdenie vedenia zdravotnej dokumentácie uvádza, že na základe zaslaného stanoviska poskytovateľa a následného opätovného posúdenia vedenia zdravotnej dokumentácie podľa Odborného usmernenia MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie, porušenie odborného usmernenia nezakladá povinnosť uloženia sankcie a z predloženej zdravotnej dokumentácie vyplynulo, že nedošlo k porušeniu povinnosti poskytovateľa a prípadné nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie (nedostatky v zmysle odborného usmernenia) nie sú príčinou nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti. MZ SR dodalo, že na nedostatky v zmysle odborného usmernenia poskytovateľa upozorní a svoje stanovisko považuje za konečné. Súd prvej inštancie uviedol, že nebolo sporné, že žalobca sa listom zo dňa 17.08.2021, doručeným dňa 20.09.2021, obrátil na žalovaného so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú žiadosť odpovedalo MZ SR listom zo dňa 21.10.2021 a uviedlo, že neboli naplnené predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a že uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojí. Súd prvej inštancie uviedol aj to na to, že MZ SR, ako orgán, ktorý tiež vykonáva dozor nad dodržiavaním ustanovení zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, žalobcovi odpovedalo na jeho žiadosti, čo v spore nebolo sporné; uvedené žalobca nepovažoval za dostatočné a tvrdil, že týmto konaním, teda tým, že MZ SR dostatočne nepreverilo vedenie zdravotnej dokumentácie žalobcu, mu bola spôsobená škoda. Prvoinštančný súd poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (ktorými súd kumulatívne splnenie troch základných predpokladov nesprávny úradný postup, vznik škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody), na to, že podmienky vzniku zodpovednosti musia byť v súdnom konaní preukázané, nakoľko len pravdepodobný záver o ich splnení, príp. splnení len niektorej z nich je nepostačujúci a že žalobca v konaní o nároku na náhradu škody nesie dôkazné bremeno a je povinný preukázať všetky skutočnosti, odôvodňujúce priznanie tohto nároku. Doplnil, že bolo úlohou žalobcu tvrdiť a preukázať uvedené predpoklady, ktorá povinnosť mu vyplýva z ust. § 132 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktoré ust. § 132 CSP upravuje dôkaznú povinnosť strán sporu (tzv. dôkazné bremeno). Žalobca je povinný označiť, respektíve predložiť všetky dôkazy, ktorými by sa preukázali ním tvrdené skutočnosti, osvedčujúce jeho nárok a ak žalobca svoju dôkaznú povinnosť splní iba tak, že jeho tvrdenia sa napokon nepreukážu, znamená to, že dôkazné bremeno neuniesol, čoho dôsledkom je nepriaznivý výsledok sporu pre žalobcu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, preto zamietol žalobu. Poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje pojem nesprávneho úradného postupu, ustálená judikatúra tento pojem chápe ako činnosť spojenú s výkonom právomoci

určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu. Dodal, že je pravdou, že vedenie zdravotnej dokumentácie je neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale bolo úlohou žalobcu v spore preukázať, že MZ SR porušilo pravidlá ustanovené právnymi normami, čo v spore nepreukázal. Žalobca tvrdil, že MZ SR nepreverovalo vedenie jeho zdravotnej dokumentácie, pričom v spore bolo preukázané, že MZ SR žalobcovi potom, čo sa naň opakovane obrátil so žiadosťou, na jeho žiadosť riadne odpovedalo, pričom pochybenia vo vedení zdravotnej dokumentácie nezistilo, teda MZ SR sa žiadosťami žalobcu zaoberalo, reagovalo na ne odpoveďami, pričom aj v odpovedi uviedlo, že vedenie zdravotnej dokumentácie posudzovalo aj podľa Odborného usmernenia MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie s rovnakým výsledkom, že pochybenia nezistilo. MZ SR sa tak žiadosťou žalobcu zaoberalo a na jeho žiadosť v primeranej lehote odpovedalo a v tomto postupe MZ SR nevzhliadol súd prvej inštancie žiaden nesprávny úradný postup, za ktorý nemožno označil postup MZ SR, ktorý bol v rozpore so subjektívnymi očakávaniami žalobcu. Súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania navrhované žalobcom, nakoľko ich nepovažoval za hospodárne. Stotožnil sa vyjadrením MZ SR, že aj v prípade, ak by prípadne zistili nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie žalobcu, teda nedostatky v zmysle odborného usmernenia MZ SR, neviedlo by to automaticky k uloženiu nejakej sankcie poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti a ak by aj žalobca preukázal nesprávne vedenie jeho zdravotnej dokumentácie (čo sa v spore nestalo), nepreukázal príčinnú súvislosť medzi prípadnými nedostatkami vo vedení zdravotnej dokumentácie a ním tvrdenou ujmou. Prípadné nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie nemožno podľa súdu prvej inštancie označiť automaticky za príčinu nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, preto nesúhlasil so žalobcom, ktorý tvrdil, že nedokonalá zdravotná dokumentácia bola príčinou jeho invalidity. Navyše, nesprávne poskytnutú starostlivosť nekonštatoval ani znalec v Znaleckom posudku č. 7/2020 a konštatoval aj to, že žalobca správu zo dňa 27.11.2014 a zo dňa 28.05.2015 podpísal formou informovaného súhlasu, čo podľa neho znamená, že v danom čase ich odsúhlasil. Súd prvej inštancie zhrnul, že nakoľko žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal zákonné podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, súd prvej inštancie jeho žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 CSP a zaviazal žalobcu voči žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, k náhrade trov konania v plnej výške; o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca poukázal na chyby v písaní a iné zrejmé nesprávnosti v napadnutom rozsudku - v ods. 3 (nesprávny dátum), ods. 21, ods. 16 (nesprávny paragraf). Žalobca s odkazom na dátum vyhlásenia rozsudku dňa 28.10.2024 a zaslanie písomného vyhotovenia rozsudku žalobcovi až dňa 11.12.2024 namietal na rozpor s ust. § 223 ods. 3 CSP a jeho nevyhotovenie do 30 dní od jeho vyhlásenia. V nadväznosti na žiadosť žalobcu o oslobodenie od súdneho poplatku súd prvej inštancie podľa žalobcu konal nesprávne, ak opakovane bez rozhodnutia či priznáva žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku, ho vyzýval na zaplatenie súdneho poplatku, čím sa žalobca dostal do právnej neistoty a nevedel, či mu bolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Podľa žalobcu konal súd prvej inštancie procesne nesprávne aj tým, keď si nesplnil poučovaciu povinnosť podľa CSP v prípade, kedy žalobca nebol zastúpený advokátom (namietal porušenia ust. § 125 ods. 3, § 167 ods. 3 CSP, poučenia o koncentrácii konania, rozsudku pre zmeškanie, ust. § 49, § 52, § 53, § 41 a § 89 CSP), čo je preukázané zaslanými výzvami žalobcovi bez poučenia a došlo tým k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Podľa žalobcu konal súd prvej inštancie nesprávne, ak žalobcove vyjadrenie zo dňa 07.02.2024 nezaslal žalovanému na vyjadrenie a žalovaný tak nebol s jeho vyjadrením oboznámený. Rovnako namietal nesprávne procesné konanie súdu prvej inštancie, pretože mu nedoručil zápisnicu o pojednávaní zo dňa 08.10.2024. Súd prvej inštancie si podľa žalobcu nesplnil poučovaciu povinnosť ani ohľadne podania odvolania, keď po vyhlásení rozsudku a ani v jeho písomnom vyhotovení nepoučil žalobcu o odvolacích dôvodoch a súčasne v celom konaní neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné a konal tak v rozpore s ust. § 181 ods. 2 CSP. Nesprávne konal súd prvej inštancie podľa žalobcu aj tým, že rozsudok dostatočne neodôvodnil na pojednávaní, na ktorom bol napadnutý rozsudok vyhlásený, keď uviedol len to, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých troch zákonných podmienok na priznanie zodpovednosti štátu a preto žalobu zamietol. Z rozsudku nevyplýva, že by súd prvej inštancie tvrdil, že MZ SR nebolo kompetentné na posúdenie správnosti vedenia jeho zdravotnej dokumentácie

a kde vyžiadal Znalecký posudok č. 7/2020, ktorý bol vykonaný na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši. V rozpore s ústnym odôvodnením v písomnom rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že Úrad vykonáva dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti tým, že dohliada na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti a vedenie zdravotnej dokumentácie, čím odôvodnil rozsudok odlišne od ústneho odôvodnenia. Z rozsudku vyplýva jeho nezrozumiteľnosť, keď súd prvej inštancie uviedol, že MZ SR konalo správne, keď sa zaoberalo žiadosťou a odpovedalo na ňu a na druhej strane uvádza, že na kontrolu vedenia zdravotnej dokumentácie bol príslušný Úrad; odôvodnenie rozsudku na pojednávaní bolo absolútne strohé, čím došlo k porušeniu práv žalobcu na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa nezaoberal a nesprávne posúdil rozhodné skutočnosti, keď žalobca žiadal MZ SR podnetom zo dňa 11.03.2021 o prešetrenie správnosti vedenia zdravotnej dokumentácie poskytovateľom ÚVN Ružomberok, kde MZ SR nevykonalo u neho dozor a bez preverenia správnosti vedenia zdravotnej dokumentácie v liste zo dňa 28.04.2021 konštatovalo, že nedošlo k porušeniu povinnosti poskytovateľa, čím podľa žalobcu MZ SR postupovalo nesprávnym úradným postupom v rozpore zo zákonom o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zákonom č. 10/1996 Z.z., zákonom o zdravotnej starostlivosti a vestníkom MZ SR. Poukázal na to, že MZ SR dozor u poskytovateľa nevykonalo, čo potvrdila aj zástupkyňa žalovaného na pojednávaniach, riešenie žiadosti žalobcu bolo iba preposielané medzi oddeleniami sekcie zdravia a dozoru, teda MZ SR vôbec odborne neposúdilo vedenie zdravotníckej dokumentácie. Na základe uvedeného žalobca dovodil, že súd prvej inštancie označil za správny zjavne nesprávny postup MZ SR a nezaoberal sa rozhodnými skutočnosťami (v žiadosti zo dňa 11.03.2021 uvedené skutočnosti, týkajúce sa lekárskych vyšetrení a postupu poskytovateľa). Žalobca poukázal na ust. § 81 ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, § 2 ods. 6, § 4 ods. 5, § 19 ods. 1 a 2 zákona o zdravotnej starostlivosti, čl. I až IV, VII, X Odborného usmernia o vedení zdravotnej dokumentácie vydaného MZ SR. Žalobca zhrnul ním namietanú nesprávne vedenú zdravotnú dokumentáciu, čo uviedol aj v žiadosti zo dňa 11.03.2021 a ktoré MZ SR neposúdilo v rozpore s ním citovanými predpismi. Žalobca poukázal na e-mail zo dňa 21.01.2021 a 25.01.2021, v ktorom MZ SR potvrdzuje, že bolo príslušné na vykonanie dozoru. S odkazom na ust. § 8 až § 13 zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole štátnej správe, MZ SR postupovalo podľa žalobcu nesprávne a nevykonalo u poskytovateľa kontrolu s protokolom a následným riešením nedostatkov resp. vyvodením zodpovednosti u poskytovateľa, čím bolo preukázané, že MZ SR postupovalo v rozpore s predpismi o zdravotnej starostlivosti. Žalobca odmietol tvrdenie MZ SR o tom, že Usmernenie MZ SR má len odporúčací charakter, pretože toto bolo vydané na základe zákona o zdravotnej starostlivosti a ustanovuje podrobnosti o vedení zdravotnej dokumentácie. S poukazom na ust. 17 zákona o zdravotnej starostlivosti žalobca odmietol vyjadrenie MZ SR, že mal najskôr požiadal poskytovateľa a potom Úrad o zjednanie nápravy, keď z ust. § 17 ods. 1 zákona o zdravotnej starostlivosti vyplýva len jeho právo požiadať o nápravu poskytovateľa, nie jeho povinnosť. Z vyjadrení MZ SR je zrejmá zbytočnosť oslovenia ÚVN Ružomberok, naviac za situácie, keď žalobca s poskytovateľom vedie súdny spor. Doplnil, že ak by ÚVN Ružomberok menila zápis zdravotnej dokumentácie, išlo by o neoprávnený zásah do nej. Žalobca preto postupoval správne, ak oslovil príslušný orgán na výkon dozoru podľa ust. § 17 ods. 3 písm. b) zákona o zdravotnej starostlivosti. Žalobca poukázal na ustanovenia právnych predpisov uvedené vo vyjadrení zo dňa 07.02.2023 a mal za to, že preukázal nesprávny postup MZ SR a podložil ho dôkazmi, ktoré potvrdzujú, že MZ SR bolo dozorným orgánom a namietal, že súd prvej inštancie vec posúdil nesprávnym znením zákona od 01.05.2021 (§ 81 ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, § 18 ods. 1 písm. b) zákona o zdravotných poisťovniach), keď správne malo byť rozhodné znenie zákona o zdravotnej starostlivosti do 30.04.2021. Rozporoval aj vyjadrenia zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 23.10.2023, ktoré považoval za zavádzanie ohľadne postupu MZ SR. Namietal nezákonnosť Znaleckého posudku č. 7/2020, ktorý neposudzoval vedenie zdravotnej dokumentácie u poskytovateľa, preto žalobca navrhol vykonanie dokazovania znalcom ohľadne postupu MZ SR. Žalobca poukázal na organizačný poriadok MZ SR, z ktorého vyplýva, že útvar kontroly a dozoru sťažností a sekcia zdravia (ďalej len „sekcia zdravia“), odbor zdravotnej starostlivosti boli príslušné vykonať dozor u poskytovateľa na zistenie porušenia zákonných povinností, teda aj na vedenie zdravotnej dokumentácie. Ohľadne udeľovania pokút zo strany MZ SR žalobca predložil článok „V prípade smrti trojročného G. dostala nemocnica pokutu 8500 eur“, „Ministerstvo zdravotníctva udeľuje MOM-kám pokuty, za nedostatok personálu“ a dokument „Zistené porušenia zdravotnej dokumentácie“, kde MZ SR ako orgán dozoru pokuty udelilo, čo súd prvej inštancie vôbec neposúdil. Žalobca zopakoval, že nedostatky zdravotnej dokumentácie nemôžu byť odstránené poskytovateľom a táto nemôže byť zmenená na správnu, preto sa žalobca domáha posúdenia práve toho, či jeho zdravotná dokumentácia bola vedená správne, a nie jej úpravy. Žalobca okrem vykonania znaleckého dokazovania navrhol aj vykonanie ďalších dôkazov v súvislosti s vedením zdravotnej dokumentácie, ním predloženými článkami

a obrátením dôkazného bremena na žalovaného, ak tvrdí, že postupoval správne. Žalobca opakovane hodnotil a rozporoval vyjadrenie zástupcu žalovaného na pojednávaniach, týkajúce sa náležitosti a vedenia zdravotnej dokumentácie a postupu MZ SR. Zdôraznil, že napriek tomu, že súd prvej inštancie uviedol, že znalecký posudok, ktorý sa zaoberal vedením zdravotnej dokumentácie je dôležitý, návrh žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania zamietol, postupoval nesprávne, ak sa odvolával na Znalecký posudok č. 7/2020, ktorý vedenie zdravotnej dokumentácie neriešil a aj vtedy, ak nevykonal dokazovanie žalobcom navrhnutými dôkazmi (predloženie protokolu o vykonanom dozore a kontrole správneho vedenia zdravotnej dokumentácie, znalecké dokazovanie, vyžiadanie kompletnej zdravotnej dokumentácie). Žalobca rozsiahlo poukázal na vyjadrenia žalovaného ako aj na svoje vyjadrenia v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré v odvolaní komentoval a opakoval svoju argumentáciu pred súdom prvej inštancie. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 05.05.2025 a mal za to, že odvolanie má hrubo urážlivý charakter, považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné, nepodložené, majúce až difamačný charakter, a navrhol, aby odvolací súd zabezpečil ochranu práv žalovaného a napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 CSP potvrdil a súčasne žalovaný navrhol, aby súd zvážil uloženie poriadkovej pokuty žalobcovi podľa ust. § 102 ods. 1 písm. CSP z dôvodu, že sťažuje postup konania urobením hrubo urážlivého podania (odvolania). K jednotlivým dôvodom odvolania žalovaný uviedol, že tieto nie sú dané, pričom žalobca ich v odvolaní relevantným spôsobom nepreukázal a napadnutý rozsudok spĺňa všetky náležitosti uvedené v ust. § 220 CSP a je riadne a presvedčivo odôvodnený a nedošlo k zásahu do práva žalobcu na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na rozhodnutie vo veci a na ich základe dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. K chybám v písaní resp. iným zrejmým nesprávnostiam (nesprávne dátumy, nesprávne ustanovenie zákona) bol žalovaný toho názoru, že vzhľadom na kontext napadnutého rozsudku je odôvodnenie napadnutého rozsudku zrozumiteľné, pričom žalobcom uvedené chyby nezakladajú nezákonnosť napadnutého rozsudku a súd ich môže opraviť uznesením podľa ust. § 224 CSP. K oneskorenému doručeniu rozsudku žalovaný uviedol, že nedodržanie 30 dňovej lehoty na odoslanie napadnutého rozsudku nespôsobuje podľa CSP nezákonnosť rozsudku. K nevyrozumenie o priznaní oslobodenia od súdneho poplatku žalovaný poukázal na to, že uznesením č.k. 11C/17/2022-62 zo dňa 18.07.2022 súd prvej inštancie priznal žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku, ktoré bolo doručované žalobcovi a keďže žalobca (pozn. odvolacieho súdu: žalovaný nesprávne uvádza „žalovaný“) bol oslobodený od súdneho poplatku, nedošlo k ukráteniu na jeho právach. K nesplneniu poučovacej povinnosti mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie si v konaní voči žalobcovi splnil všeobecnú poučovaciu povinnosť podľa ust. § 160 CSP (doručovaním prípisov s poučením a pod.), pričom nejde o poučovaciu povinnosť neohraničenú a podstatné je, aby bola strana poučená v čase, kedy je to podľa stavu konania pre ňu potrebné (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) sp. zn. 21 Cdo 3676/2007 zo dňa 19.06.2008). K nezaslaniu vyjadrenia zo dňa 07.02.2024 žalovanému uviedol, že súd je povinný doručiť žalovanému vyjadrenia žalobcu len v rozsahu podľa ust. § 167 CSP (žaloba, replika), ďalšie vyjadrenia žalobcu súd nie je povinný žalovanému doručovať a nemusí na ne v konaní prihliadnuť, naviac žalovaný bol oboznámený s vyjadrením žalobcu na pojednávaní, proti čomu žalovaný nič nenamietal. K nedoručeniu zápisnice zo dňa 08.10.2024 uviedol žalovaný, že podľa obsahu súdneho spisu bola zápisnica dňa 20.10.2023 odovzdaná poštovému podniku na doručovanie žalobcovi. K nedostatku poučenia o odvolacích dôvodoch v napadnutom rozsudku žalovaný uviedol, že písomné vyhotovenie rozsudku obsahuje poučenie v rozsahu ust. § 220 ods. 1 CSP a odvolacie dôvody nie sú podľa CSP povinnou náležitosťou rozsudku. K neuvedeniu, ktoré skutkové tvrdenia považuje súd prvej inštancie za nesporné poukázal žalovaný na obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa 19.10.2023, kde súd prvej inštancie určil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uviedol všetky listiny, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal (ods. 2, 3, 5, 21, 23, 24, 25, 26, 27, 28, 30 napadnutého rozsudku). K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie rozsudok pri jeho vyhlásení dostatočne neodôvodnil, poukázal žalovaný na ust. § 219 ods. 1 CSP, keď nie je povinný pri vyhlásení rozsudku uviesť jeho odôvodnenie v takom rozsahu, ako v písomnom odôvodnení rozsudku, stačí stručné odôvodnenie rozsudku, ktoré je v súlade s písomným odôvodnením napadnutého rozsudku, podľa ktorého žalobca nepreukázal zákonné podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, preto jeho žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, že MZ SR nevykonalo dozor u poskytovateľa a neodborne posúdilo vedenie zdravotnej dokumentácie a poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, podľa ktorého je vedenie zdravotnej dokumentácie

neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti a bolo úlohou žalobcu v spore preukázať, že MZ SR porušilo pravidlá ustanovené právnymi normami, čo v spore nepreukázal. Žalobca tvrdil, že MZ SR nepreverovalo vedenie jeho zdravotnej dokumentácie, pričom v spore bolo preukázané, že MZ SR žalobcovi potom, čo sa naň opakovane obrátil so žiadosťou, na jeho žiadosť riadne (a v primeranej lehote) odpovedalo, pričom pochybenia vo vedení zdravotnej dokumentácie nezistilo. Žalovaný poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku a na to, že žiadosti žalobcu posudzovala sekcia zdravia, príslušná podľa organizačného poriadku MZ SR, ktorá žalobcovi odpovedala, že podľa predloženej zdravotnej dokumentácie nedošlo k porušeniu povinností poskytovateľa. Zo stanoviska poskytovateľa ÚVN Ružomberok vyplynulo, že v rámci súdnych sporov, ktoré vedie so žalobcom, prebehlo aj znalecké dokazovanie, ktorého predmetom bolo čiastočne aj vedenie zdravotnej dokumentácie, pričom znalec neuviedol žiadne pochybenie vo vedení zdravotnej dokumentácie žalobcu. Z predloženej zdravotnej dokumentácie a na základe preskúmania zdravotnej dokumentácie znalcom dospela sekcia zdravia k záveru, že nedošlo k porušeniu povinností poskytovateľa, pričom aj prípadné nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie nie sú príčinou nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, resp. za nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť ich možno označiť až v prípade rozhodnutia súdu alebo Úradu. Všetky žiadosti žalobcu posudzovala vecne príslušná sekcia zdravia, čo vyplýva z odpovede na uvedené žiadosti. Žalovaný poukázal na obsah napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal všetkými skutočnosťami uvedenými v žalobe, pričom žalobca neprezentoval také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali skutočnosti rozhodujúce pre výsledok sporu, neuniesol tak dôkazné bremeno, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby. K námietke, že MZ SR pri prešetrení vedenia zdravotnej dokumentácie nepostupovalo podľa zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zákona o zdravotnej starostlivosti, zákona č. 10/1996 Z.z. a odborného usmernenia vydaného MZ SR, odkázal žalovaný na odôvodnenie napadnutého rozsudku, že pre spor bolo podstatné, že na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti dohliada Úrad, ktorý podľa osobitného predpisu (§ 18 ods. 1 písm. b) a c) zákona o zdravotných poisťovniach) dohliada na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti a vedenie zdravotnej dokumentácie a za podmienok ustanovených zákonom ukladá sankcie, podáva návrhy na uloženie sankcie, ukladá opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov alebo ukladá povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. MZ SR vykonáva dozor nad dodržiavaním zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, žalobcovi na jeho žiadosti odpovedalo, čo v spore nebolo sporné. Žalobca však uvedené nepovažoval za dostatočné a tvrdil, že MZ SR dostatočne nepreverilo vedenie jeho zdravotnej dokumentácie. Vedenie zdravotnej dokumentácie je neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale bolo úlohou žalobcu v spore preukázať, že MZ SR porušilo pravidlá ustanovené právnymi normami. K aplikácii zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zvýraznil, že orgány dozoru pri výkone dozornej činnosti postupujú podľa základných pravidiel kontrolnej činnosti ustanovených týmto predpisom (iba) primerane. Namietané nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie sú podľa žalovaného len tvrdeniami žalobcu, ktoré nie sú odborne podložené, preto ich nemožno považovať za relevantné pre konanie, v Znaleckom posudku č. 7/2020 znalec konštatoval, že ÚVN Ružomberok postupovala pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti lege artis a že žalobca správu zo dňa 27.11.2014 a zo dňa 28.05.2015 podpísal formou informovaného súhlasu, čo podľa neho znamená, že v danom čase ich odsúhlasil. Tvrdenia žalobcu o nevykonaní kontroly u poskytovateľa protokolom a následným vyvodením zodpovednosti vyvrátil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že žalobca nepreukázal, že MZ SR porušilo pravidlá ustanovené právnymi normami, v postupe MZ SR nevzhliadol nesprávny úradný postup a ani prípadné nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácii žalobcu by automaticky neviedli k uloženiu sankcie poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. K charakteru odborného usmernenia MZ SR č. 47/2009 uviedol žalovaný, že bolo vydané podľa ust. § 45 ods. 1 písm. b) zákona o zdravotnej starostlivosti v rámci odborného usmerňovania MZ SR, nie ako právny predpis vydaný na vykonanie zákona v zmysle čl. 123 Ústavy SR (ďalej len „Ústava SR“), nie všeobecne záväzným právnym predpisom, nevyhlasuje sa v Zbierke zákonov, nemožno na základe neho ukladať povinnosti podľa čl. 13 Ústavy SR a s jeho nedodržaním nie sú spojené žiadne sankcie. Žalovaný nesúhlasil s výkladom ust. § 17 ods. 3 písm. b) zákona o zdravotnej starostlivosti uvedeným žalobcom, keď v ust. § 17 zákona o zdravotnej starostlivosti je definovaný postup pri náprave nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti nasledovnými krokmi: (1) písomná žiadosť o nápravu adresovaná poskytovateľovi, (2) povinnosť poskytovateľa do 30 dní písomne informovať žiadateľa o spôsobe vybavenia jeho žiadosti, (3) ak poskytovateľ v stanovej lehote žiadosti nevyhovie/ neinformuje žiadateľa o spôsobe jej vybavenia, má žiadateľ právo (3.1) požiadať Úrad o vykonanie dohľadu, ak predmetom žiadosti je správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, (3.2) obrátiť sa na orgán príslušný na výkon dozoru podľa osobitného predpisu, ak predmetom žiadosti je iné rozhodnutie

ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti alebo služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Podmienkou postupu podľa bodov 3.1 a 3.2 je tak uplatnenie žiadosti o nápravu najprv u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, čo ale žalobca neurobil. Žalobca cituje v odvolaní výklad predmetného ustanovenia z „iných rozhodnutí“, ktoré však žiadnym spôsobom nešpecifikoval (jeho citáciu preto nie je možné si overiť), a preto žalovaný žiadal, aby súd na uvedenú citáciu neprihliadal. Žalovaný zdôraznil, že MZ SR na žiadosti žalobcu odpovedalo, t.j. vybavilo ich v rámci svojej pôsobnosti. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že oslovenie ÚVN Ružomberok vo veci vedenia zdravotnej dokumentácie bolo zbytočné, keď podľa ust. § 17 zákona o zdravotnej starostlivosti je žiadateľ povinný požiadať o nápravu v prvom rade poskytovateľa, pričom MZ SR v rámci svojej pôsobnosti požiadalo poskytovateľa o stanovisko, z ktorého (list zo dňa 17.05.2021) sa MZ SR dozvedelo, že ÚVN Ružomberok vedie so žalobcom 2 súdne spory o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej ujmy, predmetom ktorých bolo čiastočne aj vedenie zdravotnej dokumentácie, pričom znalec neuviedol žiadne pochybenie vo veci vedenia zdravotnej dokumentácie. MZ SR (aj) z tejto informácie vychádzalo pri príprave odpovede zo dňa 25.05.2021 a závery znalca súd prvej inštancie zohľadnil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalovaný nesúhlasil ani s názorom žalobcu, že nemocnica nemôže zmeniť zápis v zdravotnej dokumentácii, keď ust. § 21 ods. 6 zákona o zdravotnej starostlivosti vyslovene uvádza, že oprava zápisu v zdravotnej dokumentácii podľa ust. § 20 ods. 2 a 3 sa vykonáva novým zápisom a čo je jej obsahom, že ju môže vykonať len zdravotnícky pracovník, ktorý vykonal pôvodný zápis, pričom pôvodný zápis musí zostať čitateľný. Oprava zápisu je tak možná a vykonáva sa novým zápisom, t.j. pôvodný zápis zostane nezmenený (viď. dôvodová správa k § 21). K časovej pôsobnosti ust. § 81 ods. 1 a 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a ust. § 18 ods. 1 písm. b) zákona o zdravotných poisťovniach (ods. 17 - 19 napadnutého rozsudku), táto bola podľa žalovaného posúdená súdom prvej inštancie správne. Posledná odpoveď na opakovanú žiadosť žalobcu je zo dňa 25.05.2021, kedy platila právna úprava citovaná v napadnutom rozsudku, v ktorej odpovedi MZ SR uviedlo, že vykonávanie dohľadu nad správnym poskytovaním zdravotnej starostlivosti nepatrí do kompetencie MZ SR, ale prislúcha Úradu. Bez ohľadu na uvedené, súd prvej inštancie sa v ods. 31 napadnutého rozsudku vysporiadal aj s kompetenciou MZ SR. Zopakoval, že MZ SR na písomnú žiadosť žalobcu zo dňa 11.03.2021, ktorá bola pridelená na vecne príslušnú sekciu zdravia, na emailovú žiadosť zo dňa 22.03.2021, ktorú žalobca adresoval riaditeľke Útvaru kontroly, dozoru a sťažností MZ SR (H. H.), ktorá ju postúpila na sekciu zdravia, odpovedalo, preto sú tvrdenia žalovaného nepravdivé a MZ SR žiadosti žalobcu vybavilo, čo je vo vzťahu k žalobcovi podstatné. Znalec sa zaoberal aj vedením zdravotnej dokumentácie (ods. 15 napadnutého rozsudku) a konštatoval, že ÚVN Ružomberok ako poskytovateľ postupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti lege artis, že žalobca správu zo dňa 27.11.2014 a dňa 28.5.2015 podpísal formou informovaného súhlasu, čo podľa neho znamená, že v danom čase ich odsúhlasil. Znalecký posudok č. 7/2020 nebol spochybnený, preto ho žalovaný považoval za vierohodný a správny, pričom ďalšie návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania súd prvej inštancie zamietol, pretože ich považoval za nehospodárne. Súd prvej inštancie posúdil všetky dôkazy potrebné na rozhodnutie vo veci a z nich vyvodil správny záver, že MZ SR sa žiadosťami žalobcu zaoberalo a v primeranej lehote na ne odpovedalo, preto nevzhliadol žiadny nesprávny úradný postup MZ SR. Dôkazy predložené žalobcom (článok „V prípade smrti trojročného G. dostala nemocnica pokutu 8500 eur“, článok „Ministerstvo zdravotníctva udeľuje MOMkám pokuty, za nedostatok personálu“ a dokument „Zistené porušenia zdravotnej dokumentácie“) sa netýkali prejednávanej veci, preto sú irelevantné pre konanie. Poprel aj nedôvodné tvrdenia žalobcu, že poskytovateľ účelovo zavádza pred všetkými úradmi (Úradom, MZ SR, súdmi), čo žalobca nepreukázal a že žalobca zrejme nepochopil právnu argumentáciu žalovaného, podľa ktorej nešlo o také poskytnutie zdravotnej starostlivosti, ktoré by nemohol preskúmať Úrad. Žalobca nepreukázal zásah MZ SR do jeho práv žiadnym spôsobom. Žalobcom predložené dôkazy sú irelevantné pre konanie, keďže súd prvej inštancie nevzhliadol nesprávny úradný postup MZ SR a návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodné, nadbytočné a nehospodárne. Žalovaný zopakoval, že ak príde podnet od občana, pridelí sa to na určitý odbor, ktorý posúdi jeho obsah a (iba) v prípade, že zistí podozrenie na porušenie zákona, ktoré si vyžaduje vykonanie dohľadu (t.j. nie vždy) postúpi podnet na odbor kontroly a ten vykoná dozor. Na základe kontrolných zistení (ak nejaké sú), sa postúpi protokol o vykonaní dozoru odboru právnemu a ak sa nič nezistí, vec sa nepostupuje na správne konanie; aj v prípade, že sa výsledky dozoru postúpia na správne konanie, správny orgán najprv posúdi, či sú dôvody na uloženie pokuty a ak ich nezistí, správne konanie zastaví, v opačnom prípade uloží pokutu. MZ SR žalobcove žiadosti riadne a bez prieťahov vybavilo, t.j. nebolo nečinné a vecou sa starostlivo zaoberalo, preto súd prvej inštancie správne nevzhliadol nesprávny úradný postup MZ SR podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolanie sa súdu prvej inštancie na Znalecký posudok č. 7/2020 považoval žalovaný za správne,

keď znalec preskúmaval celú zdravotnú dokumentáciu žalobcu, vrátane lekárskych správ namietaných žalobcom, zo Znaleckého posudku č. 7/2020 vyplýva, že poskytovateľ postupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti lege artis, a to v každom čase a že lekárske správy zo dňa 27.11.2014 a zo dňa 28.05.2014, ktorých správnosť žalobca namietal v žiadosti zo dňa 11.03.2021, boli podpísané informovaným súhlasom žalobcu, čo znamená, že ich v danom čase odsúhlasil. Žalovaný opakovane odmietol námietky o nevykonaní dokazovania, ktoré nemožno považovať za nezákonnosť rozhodnutia a konania mu predchádzajúcemu, je na úvahe konajúceho súdu zvážiť, či navrhnutý dôkaz považuje za relevantný na zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 5Tdo/26/2024 zo dňa 16.05.2024). Nesprávny úradný postup, vznik nemajetkovej ujmy (zásah do cti, dôstojnosti, do práva na ochranu osobnosti a zdravia) a jej výšku žalobca relevantným spôsobom nepreukázal (uznesenie NS SR sp. zn. 9Cdo/147/2021 zo dňa 25.01.2022, rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/108/2009, R 103/1967, 3Cdo/201/2007, 8 Cdo 154/2019). 5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 27.08.2025, v ktorom v podstatnom (relevantnom) obsahu zopakoval svoje námietky uvedené v odvolaní. 6. Žalovaný sa vo veci viac nevyjadril. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 8. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnenej žaloby, a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami, vyjadruje sa len k zásadným odvolacím námietkam žalobcu. 9. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci okrem iného aj nezákonným rozhodnutím, aj nesprávnym úradným postupom. 10. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. 11. Podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

12. Podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 13. Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. 14. Podľa ust. § 4 ods. 1 až 5 zákona o zdravotnej starostlivosti, (1) Zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poskytuje poskytovateľ a zdravotnícki pracovníci za podmienok ustanovených osobitným predpisom (zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). Poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti a v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti je služba vo všeobecnom hospodárskom záujme. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti v subjektoch hospodárskej mobilizácie v pôsobnosti ministerstva zdravotníctva sa počas trvania mimoriadnej situácie, núdzového stavu v zdravotníctve alebo výnimočného stavu nepovažuje za hospodársku činnosť. (2) Zdravotná starostlivosť sa poskytuje vo vzťahu k chorobe určenej zdravotníckym pracovníkom. (3) Poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi na výkon prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta. (4) Na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa vyžaduje informovaný súhlas (§ 6 ods. 4), ak v tomto zákone nie je ustanovené inak (§ 6 ods. 9). (5) Neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti je vedenie zdravotnej dokumentácie (§ 2 ods. 6) a vytváranie elektronických zdravotných záznamov v elektronickej zdravotnej knižke osoby. 15. Podľa ust. § 81 ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, dozor nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona vykonáva a) orgán príslušný na vydanie povolenia (§ 11), ak v osobitnom predpise nie je ustanovené inak a ide o plnenie povinností držiteľmi povolení podľa § 79 okrem § 79 ods. 1 písm. g), w), za), zo) až zq), ab), ah), aj) a ba) až bc) a dodržiavanie podmienok prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia, ak v písmene f) alebo písmene i) nie je ustanovené inak, b) ak ide o plnenie povinností podľa § 79 a dodržiavanie podmienok prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia držiteľmi povolení podľa § 11 ods. 2 písm. g), aj ministerstvo zdravotníctva, ak v písmene f) alebo v osobitnom predpise nie je ustanovené inak, c) komora príslušná na vydanie licencie (§ 68 ods. 2 až 11), ak ide o plnenie povinností držiteľmi licencií podľa § 79 a dodržiavanie podmienok na vydanie licencie, d) komora príslušná na registráciu zdravotníckych pracovníkov (§ 62 ods. 2 až 12), ak ide o plnenie povinností ustanovených v § 80 ods. 1 písm. b) až d), e) komora príslušná na združovanie zdravotníckych pracovníkov (§ 43 ods. 2, § 44 ods. 2, § 45 ods. 2, § 46 ods. 2, § 47b ods. 1, § 47c ods. 1, § 47d ods. 1, § 47e ods. 1, § 47f ods. 1, § 47g ods. 1 a § 47h ods. 1), ak ide o plnenie povinností ustanovených v § 52 ods. 2, f) ministerstvo zdravotníctva, ak ide o dodržiavanie ustanovení § 7 ods. 8 a 9 a § 40 ods. 12 a 15, ak ide o plnenie povinností držiteľmi povolení na prevádzkovanie ústavného zdravotníckeho zariadenia zaradeného do siete kategorizovaných nemocníc podľa osobitného zákona19aa) (§ 5a) podľa § 79 okrem § 79

ods. 1 písm. g), za), zo) až zq), ab), ah) a aj) a dodržiavanie podmienok prevádzkovania ústavného zdravotníckeho zariadenia zaradeného do siete kategorizovaných nemocníc podľa osobitného zákona, g) samosprávny kraj príslušný podľa miesta prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, ak ide o plnenie povinností podľa § 79 ods. 1 písm. g), za), zo) až zq), ab), ah), aj), al) až ap) a ax), h) ministerstvo zdravotníctva v spolupráci s národnou transplantačnou organizáciou v tkanivových zariadeniach [§ 11 ods. 1 písm. c)] v dvojročných intervaloch; ak ide o plnenie povinností držiteľmi povolení podľa § 79 okrem § 79 ods. 1 písm. g), za), zo) až zq) a ab) a dodržiavanie požiadaviek prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia, i) ministerstvo zdravotníctva, ak ide o plnenie povinnosti podľa § 79 ods. 1 písm. ba) až bc) a bi), j) regionálny úrad verejného zdravotníctva, ak ide o plnenie povinností podľa § 79 ods. 16. 16. Podľa ust. § 81 ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, orgány dozoru podľa odseku 1 sú oprávnené za podmienok ustanovených týmto zákonom a) ukladať pokuty (§ 82), b) dočasne pozastaviť povolenie alebo licenciu (§ 18 a 73), c) zrušiť povolenie alebo licenciu (§ 19 a 74), d) ukladať disciplinárne opatrenia (§ 65). 17. Podľa ust. § 81 ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti dohliada úrad pre dohľad podľa osobitného predpisu (§ 18 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 581/2004 Z.z. 18. Podľa ust. § 18 ods. 1 písm. b) zákona o zdravotných poisťovniach, Úrad vykonáva dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti tým, že dohliada na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti a za podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 50 ods. 2, 3 a 11) 1. ukladá sankcie, 2. podáva návrhy na uloženie sankcie, 3. ukladá opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov alebo ukladá povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. (pozn. odvolacieho súdu: s účinnosťou od 01.05.2021 bolo do ust. § 18 ods. 1 písm. b) doplnené za „poskytovanie zdravotnej starostlivosti) aj výslovne „a vedenie zdravotnej dokumentácie“) 19. Podľa ust. § 81 ods. 5 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, orgány dozoru podľa odseku 1 pri výkone dozornej činnosti postupujú primerane podľa základných pravidiel kontrolnej činnosti ustanovených osobitným predpisom (zákon č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov). 20. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia žalovanej sumy titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť nesprávnym úradným postupom žalovaného pri posúdení vedenia jeho zdravotnej dokumentácie (žalovaný vychádzal z nedostatočného zistenia stavu veci, nevykonal potrebné dôkladné šetrenia u poskytovateľa, neposúdil zdravotnú dokumentáciu podľa zákona a konštatoval, že nedošlo k porušeniu povinnosti poskytovateľa, nedostatky vedenia dokumentácie neodstránil, ani nesankcionoval), čím došlo k zásahu do jeho základných práv, do dôstojnosti a cti, práva na ochranu osobnosti spočívajúcej v ochrane zdravia, aj k neoprávnenému zásahu do práv na život, zdravie a najmä na súkromie, ktoré je súčasťou fyzickej integrity človeka. 21. I keď žalobca v odvolaní výslovne namietal odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP, vychádzajúc z obsahu podaného odvolania (§ 124 ods. 1 CSP) namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) a ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP). 22. Odvolací súd z úradnej povinnosti vec preskúmal i z hľadiska existencie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP, teda či boli splnené procesné podmienky na konanie; pokiaľ žalobca uplatnil aj tento odvolací dôvod, tak neuviedol, aké konkrétne procesné podmienky nemali byť splnené a odvolací súd preskúmaním veci nezistil absenciu žiadnej z procesných podmienok, za ktorých by súd nemohol konať.

23. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou SR zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní. 24. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“), iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018). 25. Ust. § 220 CSP normovaním obsahových náležitostí súdneho rozhodnutia sleduje prostriedok kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti. Podľa judikatúry ÚS SR (napr. sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napr. sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). 26. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku sú zákonodarcom vyjadrené v citovanom ust. § 220 ods. 2 CSP; vo všeobecnosti možno rozhodnutie, ktoré ich nerešpektuje označiť za nepreskúmateľné. Požiadavka preskúmateľnosti a presvedčivosti súdneho rozhodnutia v sebe subsumuje aj skutočnosť, že výrok súdneho rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré súd v odôvodnení rozhodnutia jasne a presvedčivo zdôvodní. V odôvodnení rozhodnutia je povinný podať výklad o opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. Každé súdne rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia, pričom sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí v odôvodnení dostatočne vysvetliť nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Závery prijaté prvoinštančným súdom môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia substancoval zistený skutkový stav. Vo svojej argumentácii by súd nemal byť nekoherentný, t.j. rozhodnutie by malo byť konzistentné a prezentované argumenty musia podporiť prijatý záver. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je pritom odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vysporiada i s jeho špecifickými námietkami. V tejto súvislosti ÚS SR vo svojej rozhodovacej činnosti pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí tak dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (viď. napr. Ruiz Torija c/a Španielsko zo dňa 09.12.1994, séria A, č. 303-A, I. J. c/a Španielsko zo dňa 09.12.1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko zo dňa 29.05.1997, Higgins c/a Francúzsko zo dňa 19.02.1998 a iné). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Porušením práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane, sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je tak porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces garantovaný v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru a súčasne zakladá odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Rovnaký záver prijal v rozhodovacej praxi aj ESĽP či ÚS SR (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 226/03, II. ÚS 261/06, III. ÚS 74/08, I. ÚS 181/08). 28. V posudzovanom prípade obsah spisu a napadnutého rozsudku nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. 29. K žalobcom namietaným chybám v písaní resp. iným zrejmým nesprávnostiam (nesprávne dátumy a ustanovenie zákona), tieto nedosahujú mieru, ktorá by zakladala zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a nejdú na úkor jeho celkovej zrozumiteľnosti a presvedčivosti; navyše odvolateľovi nič nebránilo žiadať o opravu chýb postupom podľa ust. § 224 CSP. Odvolací súd poukazuje na to, že lehota na vypracovanie napadnutého rozhodnutia bola v súlade s ust. § 223 ods. 3 CSP predĺžená predsedom súdu do 08.12.2024 (č.l. 256). K namietanému nedoručeniu niektorých písomnosti žalobcovi odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu je zrejmé, že uznesenie č.k. 11C/17/2022-62 zo dňa 18.07.2022, ktorým bolo žalobcovi priznané oslobodenie od súdneho poplatku, bolo žalobcovi doručované dňa 18.07.2022. K vyrúbeniu súdneho poplatku vo výške 20 eur žalobcovi za podanie žaloby došlo pred rozhodnutím o oslobodení žalobcu od súdneho poplatku (zo spisu úhrada poplatku 20 eur žalobcom nevyplýva a ak by aj k úhrade nesprávne alebo neoprávnene vyrúbeného poplatku došlo, zákon o súdnych poplatkoch predpokladá mechanizmus na jeho vrátenie), teda neskorším

žalobcovi priznaným oslobodením bolo žalobcovi zrejmé, že poplatkovú povinnosť nemá. Skutočnosť, že žalobcovi nebola doručená zápisnica z pojednávania zo dňa 08.10.2024, na ktorom bol vyhlásený žalobcom napadnutý rozsudok (kde je potrebné podotknúť, že žalobca si jednak sám vyhotovoval zvukový záznam a súčasne požiadal o jeho vyhotovenie súdom prvej inštancie na CD – č.l. 251 rub, č.l. 254), nepredstavuje porušenie jeho práv v miere porušujúcej jeho právo na spravodlivý proces. 30. Súd prvej inštancie si v náležitom rozsahu plnil poučovaciu povinnosť voči žalobcovi vo výzvach na vyjadrenie sa žalobcu (§ 167 ods. 3 CSP, poučenie o následkoch koncentrácie konania) ako aj v predvolaniach na pojednávania (poučenie o možnosti rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie - č.l. 93, 120). Plnenie poučovacej povinnosti v takom rozsahu, v akom to žalobca namietal v odvolaní, súd nemá (žalobca poukazoval na ust. § 125 ods. 3, § 49, § 52, § 53, § 41, § 89 CSP), pričom o právach a povinnostiach, ktoré pre stranu sporu vyplývajú z hmotného práva, súd stranu konania nepoučuje. Pokiaľ žalobca namietal nesplnenie všeobecnej poučovacej povinnosti súdom prvej inštancie (§ 160 CSP), čo ale takto výslovne žalobca nekonkretizoval, takéto ním prípadne namietané porušenie by mohlo zakladať porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom, ktorý bol spôsobený namietaným (nesprávnym procesným) postupom a zároveň by sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, príp. v revíznych konaniach. Žalobca však takéto pre neho nepriaznivé dôsledky (okrem enumerácie ustanovení CSP) v podanom odvolaní neuviedol, nekonkretizoval, aký iný procesný postup by zvolil alebo uplatnil, ak by k ním namietanému pochybeniu nedošlo (aký odstrániteľný procesný nedostatok nemohol bez poučenia napraviť) a ani netvrdil, že by bez výslovného poučenia nevedel, že si môže zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. Pri posúdení, či došlo k naplnenie namietaného odvolacieho dôvodu nemožno súčasne opomenúť, že žalobca okrem prejednávanej veci vedie spor o náhradu škody aj s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (ÚVN Ružomberok) ako aj s Úradom. Z obsahu spisu je nepochybné, že žalobca podal kvalifikovanú žalobu (§ 132 a § 127 CSP), v priebehu konania sa žalobca aktívne zúčastňoval na konaní (predkladal písomné a ústne vyjadrenia, navrhoval a prekladal dôkazy, uplatňoval svoje práva, podal v zákonnej lehote odvolanie). 31. Vzhľadom na to, že žalobca konkrétny negatívny dopad netvrdil a ani nepreukázal, ani prípadné procesné pochybenie súdom prvej inštancie nedosahuje intenzitu potrebnú na konštatovanie porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces; okrem toho je zjavné, že žalobca mohol reagovať na rozhodnutie súdu prvej inštancie v rámci riadneho opravného prostriedku, mal tak možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, čo aj kvalifikovane urobil podaním odvolania. Vychádzajúc z uvedeného, procesným postupom súdu prvej inštancie nebolo žalobcovi ako strane sporu znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žiada sa ešte dodať, že ani v prípade, ak by súd prvej inštancie dodržal postup v zmysle ust. § 160 CSP, nič by to nezmenilo na výsledku sporu, t.j. na zamietnutí žaloby pre neunesenie dôkazného bremena, resp. nepreukázania predpokladov vzniku nároku na náhradu škody (viď. odôvodnenie nižšie). 32. Ďalšia žalobcom namietaná skutočnosť, či žalovanému (teda protistrane, nie samotnému žalobcovi) bolo doručené vyjadrenie žalobcu zo dňa 07.02.2024, je z pohľadu porušenia procesných práv žalobcu (nie žalovaného) irelevantná. Napadnutý rozsudok obsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania, poučenie o možnosti exekúcie (§ 220 ods. 1 CSP), preto sú námietky žalobcu o nedostatku poučenia o odvolacích dôvodoch v napadnutom rozsudku nedôvodné, keď tieto nie sú povinnou súčasťou poučenia. Pokiaľ žalobca namietal porušenie ust. § 181 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 19.10.2023, odvolací súd poukazuje na zápisnicu o pojednávaní (č.l. 134), z ktorej splnenie namietanej povinnosti vyplýva; uvedené náležitosti (§ 220 ods. 1 CSP) obsahuje aj napadnutý rozsudok (ods. 23 až 31 napadnutého rozsudku). 33. K námietke žalobcu ohľadne toho, že súd prvej inštancie rozsudok pri jeho vyhlásení dostatočne neodôvodnil, správne poukázal žalovaný na ust. § 219 ods. 1 CSP, keď súd pri ústnom odôvodňovaní vyhláseného rozsudku nie je povinný uviesť jeho odôvodnenie v takom rozsahu, ako v písomnom odôvodnení rozsudku, stačí jeho stručné odôvodnenie. CSP síce ukladá súdu po vyhlásení rozsudku tento aj odôvodniť, z povahy veci však vyplýva, že ústne odôvodnenie v zásade nebude doslovne totožné s odôvodnením uvedeným v písomnom vyhotovení rozsudku. V prejednávanej veci, ak žalobca namieta, že súd prvej inštancie vyhlásený rozsudok odôvodnil nesplnením zákonných podmienok pre

priznanie zodpovednosti štátu za škodu, uvedené zodpovedá písomnému vyhotoveniu rozsudku (ods. 43 napadnutého rozsudku) s podrobnejším rozvedením jeho úvah v predchádzajúcich odsekoch. 34. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. 35. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 36. Odvolací súd poukazuje na to, že napriek presvedčivému vysvetleniu súdu prvej inštancie, žalobca v odvolaní zásade len opakuje svoje námietky a výhrady tak, ako ich už uvádzal v konaní na súde prvej inštancie. Účelom odvolacieho konania však nie je, aby odvolací súd opakovane posudzoval a vyhodnocoval tvrdenia a argumenty odvolateľa uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale účelom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, a to výlučne podľa odvolacích dôvodov tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť a obsahovo vymedziť tvrdené dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia nie je možné nahrádzať tým, že odvolateľ bude len trvať na tvrdeniach a argumentoch uvedených v konaní na súde prvej inštancie, resp. tým, že v odvolaní zopakuje tvrdenia a argumenty uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale odvolateľ umožní odvolaciemu súdu prieskum vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia len tým, že oponuje konkrétnym zisteniam a záverom súdu prvej inštancie, a teda v obsahovom vymedzení ním tvrdených dôvodov nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nielen uvedie, ktoré zistenia a závery v rozhodnutí súdu prvej inštancie sú nesprávne, ale tiež konkretizuje, prečo sú nesprávne. 37. Základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. sú nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu, existencia škody (nemajetkovej ujmy) a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržovať právo v jeho ideálnej (škodu nespôsobujúcej) interpretácii. 38. Odvolací súd zdôrazňuje, že nesprávny úradný postup je potrebné odlišovať od nezákonného rozhodnutia. Pre vznik zodpovednosti štátu z dôvodu nesprávneho úradného postupu je rozhodujúce, že škoda nevznikla v dôsledku samotného rozhodnutia, ale v dôsledku postupu orgánu verejnej moci. Predmetom daného sporu je náhrada škody spôsobená orgánom verejnej moci jeho nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z.). I keď citovaný zákon pojem „nesprávny úradný postup“ orgánu verejnej moci výslovne nedefinuje, z pojmu možno vyvodiť, že ide o taký jeho úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou, ide teda o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda

o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Pri uplatňovaní škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu spravidla platí, že ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Pre túto formu činnosti je určujúce, že úkony úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Teda, pokiaľ orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady, hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia. Nesprávnosti, či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa tak prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za škodu môžu byť hodnotené len podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (nezákonné rozhodnutie). Inými slovami, nesprávny úradný postup je v tomto prípade pri uplatňovaní nároku na náhradu škody konzumovaný nezákonným rozhodnutím, v ktorom sa tento nesprávny úradný postup odzrkadlil (viď. primerane rozsudok NS SR zo dňa 31.05.2011 sp. zn. 6Cdo/115/2010). 39. K nesúhlasu žalovaného s právnym posúdením žalobou uplatneného nároku súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti (ktorej neoddeliteľnou súčasťou je aj vedenie zdravotnej dokumentácie, § 4 ods. 5 zákona o zdravotnej starostlivosti), dohliada Úrad (§ 18 ods. 1 písm. b) zákona o zdravotných poisťovniach, § 81 ods. 4 o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti), v rámci ktorého dohľadu Úrad ukladá sankcie, podáva návrhy na uloženie sankcie, ukladá opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov alebo ukladá povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. MZ SR vykonáva dozor nad dodržiavaním zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v rozsahu vymedzenom v ust. § 81 ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a ust. § 17 ods. 3 písm. b) zákona o zdravotnej starostlivosti. V ust. § 17 zákona o zdravotnej starostlivosti je definovaný postup (ako sekvencia krokov) pri náprave nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti: (i) písomná žiadosť o nápravu adresovaná poskytovateľovi (§ 17 ods. 1) a na to nadväzujúca povinnosť poskytovateľa najneskôr do 30 dní od podania žiadosti písomne informovať žiadateľa o spôsobe vybavenia jeho žiadosti (§ 17 ods. 2), a (ii) ak poskytovateľ žiadosti nevyhovie alebo neinformuje žiadateľa o spôsobe vybavenia jeho žiadosti najneskôr do 30 dní od podania žiadosti, má žiadateľ právo: (a) požiadať Úrad o vykonanie dohľadu podľa ust. § 18 ods. 1 písm. b) zákona o zdravotných poisťovniach, ak je predmetom žiadosti správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti (kam spadá aj vedenie zdravotnej dokumentácie) a (b) obrátiť sa na orgán príslušný na výkon dozoru podľa osobitného predpisu, ktorým je aj MZ SR v rozsahu o.i. podľa ust. § 81 ods. 1 písm. b) a f) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ak predmetom žiadosti je iné rozhodnutie ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti alebo služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Z ust. § 17 zákona o zdravotnej starostlivosti tak vyplýva, že podmienkou postupu podľa jeho ods. 3 je uplatnenie žiadosti o nápravu najprv u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, čo žalobca preukázateľne neurobil, pričom súčasne, argumentujúc ust. § 17 ods. 3 písm. b) zákona o zdravotnej starostlivosti, nijak nešpecifikoval „iné rozhodnutie ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti“, ktoré by malo byť predmetom jeho podnetu na MZ SR, ktoré by zakladalo postup predpokladaný namietaným ustanovením zákona o zdravotnej starostlivosti, a tým aj pôsobnosť MZ SR. 40. Čo sa týka žalobcom namietanej nesprávne vedenej zdravotnej dokumentácie je hodno doplniť, že práve poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (ÚVN Ružomberok) je výslovne oprávnený vykonať opravu zápisu v zdravotnej dokumentácii (§ 21 ods. 6 zákona o zdravotnej starostlivosti), preto neobstojí argumentácia žalobcu o tom, že nemocnica (ÚVN Ružomberok) nemôže zmeniť zápis v zdravotnej dokumentácii. 41. K časovej pôsobnosti ust. § 81 ods. 1 a 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a ust. § 18 ods. 1 písm. b) zákona o zdravotných poisťovniach, je potrebné uviesť, že zákonné ust. § 18 ods. 1 písm. b) zákona o zdravotných poisťovniach je síce súdom prvej inštancie citované v znení od 01.05.2021 (ods. 19 napadnutého rozsudku), uvedené však ale neznamená nesprávne právne posúdenie veci, keďže aj v znení do 30.04.2021 (s poukazom na to, že žiadosť žalobcu o posúdenie správnosti vedenia zdravotnej dokumentácie je datovaná 11.03.2021, na ktorú MZ SR odpovedalo dňa 17.03.2021, 28.04.2021 a 25.05.2021) obsahovalo ust. § 18 ods. 1 písm. b) pôsobnosť Úradu vykonávať dohľad na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktorou je aj vedenie zdravotnej dokumentácie, i keď textácia „a vedenie zdravotnej dokumentácie“ bolo doplnené až s účinnosťou od 01.05.2021; rozsahom a obsahovo tak nie je rozdiel v pôsobnosti Úradu podľa právnej úpravy ust. § 18 ods. 1

písm. b) zákona o zdravotných poisťovniach do 30.04.2021 a od 01.05.2021. Ust. § 81 ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti malo totožné znenie do 30.04.2021 a od 01.05.2021 (ods. 18 napadnutého rozsudku). 42. Čo sa týka postupu MZ SR, toto v odpovedi zo dňa 17.03.2021 správne s poukazom na ust. § 17 ods. 1 až 3 zákona o zdravotnej starostlivosti uviedlo, že vykonávanie dohľadu nad správnym poskytovaním zdravotnej starostlivosti prislúcha Úradu. Súd prvej inštancie poukázal aj na kompetencie MZ SR (ods. 31 napadnutého rozsudku) ako orgánu vykonávajúceho dozor podľa osobitného predpisu v rozsahu o.i. podľa ust. § 81 ods. 1 písm. b) a f) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (zohľadňujúc žalobcove námietky), keď uviedol, že MZ SR ako orgán, ktorý tiež vykonáva dozor nad dodržiavaním ustanovení zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, žalobcovi na jeho žiadosti riadne odpovedalo, preto v jeho postupe nevzhliadol žiadny nesprávny úradný postup. Námietky žalobcu ohľadne nedostatočného vysporiadania sa s jeho žiadosťami považoval odvolací súd za nedôvodné a vyhodnotil ich len ako prejav subjektívnej nespokojnosti žalobcu s výsledkom vybavenia jeho žiadostí. 43. Vedenie zdravotnej dokumentácie je síce neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti jej poskytovateľmi, žalobca však v spore nepreukázal, že MZ SR porušilo pravidlá ustanovené právnymi predpismi pri jeho postupe a vybavovaní žiadostí žalobcu. Pokiaľ potom žalobca paušálne a opakovane tvrdil, že MZ SR nepreverovalo vedenie jeho zdravotnej dokumentácie, uvedené nezodpovedná vykonanému dokazovaniu a záveru súdu prvej inštancie, že MZ SR žalobcovi na jeho žiadosti riadne a v primeranej lehote odpovedalo, pochybenia vo vedení zdravotnej dokumentácie nezistilo, keď v rámci svojej pôsobnosti požiadalo poskytovateľa v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti žalobcovi o stanovisko, z ktorého stanoviska zo dňa 17.05.2021 (č.l. 91 rub) vyplýva, že poskytovateľ ÚVN Ružomberok vedie so žalobcom 2 súdne spory o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej ujmy, predmetom ktorých bolo čiastočne aj vedenie zdravotnej dokumentácie (lekárske správy zo dňa 27.11.2014 a zo dňa 28.05.2014, ktorých správnosť žalobca namietal v žiadosti zo dňa 11.03.2021), pričom znalec neuviedol žiadne pochybenie vo veci vedenia zdravotnej dokumentácie. MZ SR tak pri vybavení a posúdení žiadosti žalobcu ohľadne namietaného porušenia povinností poskytovateľa vychádzalo zo záverov Znaleckého posudku č. 7/2020, na ktoré odkazoval poskytovateľ v odpovedi (č.l. 89 rub, 90 a závery znalca zohľadnil aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca nepreukázal, že MZ SR v primeranom a odôvodenom rozsahu nevykonalo dozor u poskytovateľa a neodborne posúdilo vedenie zdravotnej dokumentácie (odpovede MZ SR zo dňa 17.03.2021, 28.04.2021, 25.05.2021). Vo vzťahu k záverom Znaleckého posudku 7/2020 (odpovede na otázky č. 4, 25 a 26, týkajúce sa postupu ÚVN Ružomberok pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, vrátane vedenie zdravotnej dokumentácie – lekárske správy zo dňa 27.11.2014, 28.05.2015) je potrebné uviesť aj to, že závery znalca žalobca relevantne kvalifikovane nespochybnil a tvrdené nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie sú iba názormi žalobcu, ktorý nie je odborníkom v relevantnom odbore. 44. Odvolací súd poukazuje aj na to, že súd prvej inštancie správne uviedol, že aplikácia zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe je pri výkone dozornej činnosti len primeraná (§ 81 ods. 5 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti). Nebolo povinnosťou MZ SR potom, ako mu poskytol stanovisko poskytovateľ ohľadne žalobcom namietaných pochybení (MZ SR v rámci svojej pôsobnosti požiadalo poskytovateľa o stanovisko) - teda potom, ako MZ SR dospelo k záveru, že pochybnosti žalobcu v podnete nie sú dôvodné a preukázané (neboli odôvodnené pochybnosti o správnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktoré poskytovanie bolo súladné so všeobecne záväznými právnymi predpismi a internými predpismi; vedenie zdravotnej dokumentácie bolo posúdené aj podľa Odborného usmernenia MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie), zahájiť kontrolnú činnosť a výkon kontroly v plnom rozsahu zákona č. 10/1996 Z.z. (podľa základných pravidiel kontrolnej činnosti) tak, ako sa nesprávne domnieva žalobca. Správne ozrejmil žalovaný, že iba v prípade, že MZ SR zistí podozrenie na porušenie zákona, ktoré si vyžaduje vykonanie dozoru (t.j. nie vždy a na základe akéhokoľvek podnetu alebo žiadosti, pričom na splnenie požiadavky žalobcu o vykonanie kontroly nie je právny nárok), postúpi podnet na odbor kontroly, ktorý vykoná dozor. V postupe MZ SR tak ani odvolací súd nevzhliadol nesprávny úradný postup a ani prípadné žalobcom namietané nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie žalobcu (vyvrátené Znaleckým posudkom č. 7/2020) by automaticky neviedli k uloženiu sankcie poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie navyše vyplynulo, že MZ SR na žiadosti/podnety žalobcu riadne odpovedalo, t.j. vybavilo ich v rámci svojej pôsobnosti. S poukazom na predpokladaný zákonný postup žiadateľa podľa ust. § 17 zákona o zdravotnej starostlivosti nie je dôvodné tvrdenie žalobcu o nadbytočnosti oslovenia ÚVN

Ružomberok vo veci vedenia zdravotnej dokumentácie, keď podľa ust. § 17 ods. 1 zákona o zdravotnej starostlivosti je žiadateľ povinný požiadať o nápravu v prvom rade poskytovateľa. 45. Je potrebné nastieniť aj to, že dozor nad činnosťou poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v tom rozsahu, v akom bolo na žalobcovi žiadať najprv u poskytovateľa zjedanie nápravy (o ktorú žalobca preukázateľne nepožiadal), nastupuje až potom, ak je daný predpoklad, že poskytovateľ bol povinný zákonom predpokladaným spôsobom postupovať, teda ak došlo k porušenia zákona alebo je podozrenie na jeho porušenie. Je vhodné zopakovať aj to, že na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti dohliada Úrad (§ 81 ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, §17 ods. 3 písm. a) zákona o zdravotnej starostlivosti, § 18 ods. 1 písm. b) zákona o zdravotných poisťovniach). Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie a argumentáciou žalovaného o tom, že ani prípadné nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie, nie sú príčinou nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, resp. že za nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť by ich bolo možné označiť až v prípade rozhodnutia súdu alebo Úradu. 46. Pri posúdení žalobcom namietanému rozporu vedenia jeho zdravotnej dokumentácie s odborným usmernením MZ SR č. 47/2009 je potrebné zohľadniť charakter usmernení MZ SR, vydávaných v rámci vymedzenia jeho pôsobnosti podľa ust. § 45 ods. 1 písm. b) zákona o zdravotnej starostlivosti a uverejňovaných vo Vestníku MZ SR. Odborné usmernenia sú vydávané v rozsahu pôsobnosti MZ SR stanovenej v zákone o zdravotnej starostlivosti, nie na vykonanie zákona v zmysle čl. 123 Ústavy SR, nie sú tak všeobecne záväznými právnymi predpismi a pravidlá v nich obsiahnuté nie sú právnymi normami (regulujú otázky, na ktoré zákon priamo neodkazuje). Usmernenia sú svojím charakterom interné normatívne inštrukcie, nemajúce znaky právnych noriem, a teda nie sú všeobecne záväzné a možno nimi zaväzovať v príslušných veciach podriadené orgány, podriadené osoby vo vzťahoch verejnej správy, podriadené štátne príspevkové a rozpočtové organizácie, štátne organizácie (predpokladom je nadradenosť a podradenosť subjektov - nadriadené subjekty uskutočňujú riadiacu činnosť voči podriadeným tým, že konkretizujú oprávnenia a povinnosti vyplývajúce zo všeobecne záväzných normatívnych aktov a v prípade porušenia takýchto interných normatívnych inštrukcií, je možné vyvodiť voči podriadenému subjektu administratívnoprávnu zodpovednosť). I keď obsah odborného usmernenia môže mať význam pri posúdení toho, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne príp. lege artis, žalobca nesprávne vedenie zdravotnej dokumentácie nepreukázal (nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť nekonštatoval ani znalec v Znaleckom posudku č. 7/2020) a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadnými nedostatkami vo vedení zdravotnej dokumentácie a ním tvrdenou ujmou. 47. Odvolateľom namietaná neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. NS SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo/107/2019 zo dňa 31.03.2021 upresnil, v ktorých prípadoch nevykonanie dôkazu predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Nevykonať dôkaz navrhnutý stranou môžu súdy v týchto prípadoch: dôkaz nemá relevanciu k predmetu konania (dôkazom sa má preukázať skutočnosť, ktorá nie je podstatná pre účel sporu); dôkaz nemá vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k skutočnosti, ktorá sa tvrdí (dôkazom nemožno potvrdiť alebo vyvrátiť skutočnosť, ktorú strana tvrdí alebo popiera); dôkaz je nadbytočný (dôkaz nie je potrebné vykonať, pretože skutočnosť bola doterajším konaním spoľahlivo zistená alebo vyvrátená). Pokiaľ súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý je relevantný pre konanie a má zodpovedajúcu vypovedaciu hodnotu, pričom nie je nadbytočný, dovolanie z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces by malo byť prípustné. 48. Súd prvej inštancie žalobcom navrhnuté doplnenia dokazovania (vyhotovením znaleckého posudku na posúdenie toho, či bola zdravotná dokumentácia žalobcu vedená správne, podanie zo dňa 07.10.2024, č.l. 239-241) zamietol na pojednávaní dňa 18.10.2024 z dôvodu hospodárnosti konania (ods. 40 napadnutého rozsudku), s ktorým záverom sa odvolací súd, vzhľadom na posúdenie veci, citovaný rozsudok NS SR vyššie a na to, že žalobca závery znalca v Znaleckom posudku č. 7/2020 relevantne kvalifikovane nespochybnil, stotožňuje. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, relevantné dôkazy pre rozhodnutie vo veci v napadnutom rozsudku uviedol a vyhodnotil, preto naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP odvolací súd nezistil. Súd prvej inštancie v konaní vykonal a vyhodnotil všetky dôkazy, potrebné

na rozhodnutie vo veci samej a relevantné k predmetu konania (§ 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 CSP) a nebolo jeho povinnosťou, ako sa mylne domnieva žalobca, hodnotiť (všetky) dôkazy podľa požiadaviek žalobcu, ak sa tieto preukázateľne netýkali merita prejednávanej veci a boli pre konanie a rozhodnutie vo veci bez relevancie a nadbytočné. 49. Prieskumom napadnutého rozhodnutia v rozsahu odvolacích námietok žalobcu sa tak odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca v konaní nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi. Súd prvej inštancie správne prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo a bolo relevantným pre posúdenie veci, a vzniknutú situáciu zhodnotil komplexne tak, že v konaní žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup, vznik nemajetkovej ujmy (zásah do cti, dôstojnosti, do práva na ochranu osobnosti a zdravia) a ani jej výšku a príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom MZ SR a tvrdenou nemajetkovou ujmou (ako zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z.z.). S ohľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky podstatné námietky žalobcu prednesené v konaní (a zhodne v podanom odvolaní), jeho odôvodnenie zodpovedá požiadavkám upraveným v ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom toto rozhodnutie odvolací súd nevyhodnotil ako arbitrárne, nepresvedčivé alebo nepreskúmateľné, preto v odôvodnení vyššie reagoval len na podstatné skutočnosti namietané v odvolaní žalobcom. Súd prvej inštancie správne posúdil danú vec a svoje právne závery dostatočne odôvodnil citovanými, správne aplikovanými ustanoveniami právnych predpisov. S ohľadom na to, odvolací súd nemohol posúdiť odvolanie žalobcu ako opodstatnené a spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a preto rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o trovách konania, ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 50. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 51. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 52. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).