Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/73/2026 1322204303 30. 06. 2026 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2026:1322204303.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: L., zastúpený spoločnosťou: JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., IČO: 47 232 757, Bratislava, Žilinská č. 14, za ktorú koná JUDr. Milan Ficek, proti žalovanej: C., zastúpená: JUDr. Ivana Zmeková, advokátka, Bratislava, Zámocká č. 18, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a o nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 9. apríla 2026,č.k. B3-24 C 55/2022-1049,takto rozhodol: Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 9. apríla 2026, č.k. 55/2022-1049, p o t v r d z u j e .
B3-24 C
odôvodnenie: 1.1. Mestský súd Bratislava IV uznesením zo dňa 9.4.2026, č.k. B3-24 C 55/2022-1049, návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. V odôvodnení uznesenia konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou bývalému Okresnému súdu Bratislava III dňa 20.9.2022 domáha vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode. Návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia doručeným súdu dňa 10.3.2026 sa žalobca domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by sa dočasne upravilo užívanie nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, nachádzajúce sa v katastrálnom území U., obec U., okres F., vedených Okresným úradom Senec, katastrálny odbor, a to: rodinný dom súpisné č. XXXX postavený na pozemku parcela č. XXX/XXX; pozemky parcela registra „C“ č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 492 m2, č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 176 m2, č. XXX/XXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 222 m2 tak, že sa vo výlučnom užívaní týchto nehnuteľností budú on a žalovaná striedať v dvojročných intervaloch až do právoplatného skončenia konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedeného na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B3-24 C 55/2022, pričom prvé dvojročné obdobie, počnúc vykonateľnosťou tohto uznesenia, je oprávnený užívať uvedené nehnuteľnosti on, po uplynutí tohto obdobia je oprávnená užívať uvedené nehnuteľnosti po dobu ďalších dvoch rokov žalovaná a takto sa budú strany v užívaní nehnuteľností striedať až do právoplatného skončenia konania vo veci samej (výrok I.) s tým, že strana, ktorá v príslušnom intervale nie je oprávnená užívať nehnuteľnosti podľa výroku I., je povinná zdržať sa vstupu do týchto nehnuteľností, zdržať sa akéhokoľvek rušenia pokojného užívania druhej strany (výrok II.). Žalobca v návrhu uviedol, že on a žalovaná sú bývalí manželia, ktorých manželstvo bolo právoplatne rozvedené. Zánikom manželstva zaniklo aj ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré však doteraz nebolo vyporiadané. Keďže medzi stranami nedošlo k mimosúdnemu usporiadaniu práv a povinností vyplývajúcich zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov, prebieha konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (sp.zn. B3-24 C 55/2022). Do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov strán patria vyššie uvedené nehnuteľnosti. Rodinný dom bol dlhodobo neobývaný. On bol pred niekoľkými mesiacmi nútený nasťahovať sa do predmetných nehnuteľností spolu so svojou súčasnou manželkou a ich spoločným novonarodeným dieťaťom F. Y. (narodená dňa X.X.XXXX). V rodinnom dome s nimi trávil čas (styk s otcom) aj maloletý X. Y. (narodený
dňa X.X.XXXX), ktorý je jeho spoločným synom so žalovanou z ich predchádzajúceho manželstva. Predmetné nehnuteľnosti dlhodobo financuje výlučne sám, zo svojich prostriedkov hradí hypotekárny úver vo výške 1.239,84 € mesačne i všetky energie a prevádzkové náklady (v rozsahu 300,€ mesačne). Žalovaná sa na týchto nákladoch vôbec nepodieľa a naopak od neho požadovala ďalších 1.000,- € mesačne za to, že rodinný dom užíva. Jeho nasťahovanie do predmetných nehnuteľností vyvolalo zo strany žalovanej výrazne konfliktnú a agresívnu reakciu, do domu sa násilne vlámala, poškodila vchodové dvere a zabezpečenie, pričom sa mu opakovane vyhrážala, okrem iného aj tým, že mu „odstrelí psa.“ Takéto správanie žalovanej postupne vytvorilo situáciu dlhodobého napätia a neistoty. V dôsledku opakovaných incidentov, vyhrážok a pokusov o násilný vstup do domu sa on a jeho rodina ocitli v prostredí permanentného strachu, ktoré zásadným spôsobom narušilo pokojné užívanie nehnuteľností. Uvedený stav bol pre neho, jeho manželku a ich novonarodené dieťa objektívne neúnosný. Do tohto konfliktu už procesne zasiahol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 8.1.2026, sp.zn. 7 Co 163/2025, ktorým zmenil predchádzajúce uznesenie súdu prvej inštancie a uložil mu povinnosť umožniť žalovanej prístup do domu a odovzdať jej kľúče. Toto rozhodnutie plne rešpektoval potom, ako sa začal tlak žalovanej stupňovať, kľúče žalovanej odovzdal, čo bolo následne potvrdené aj v e-mailovej komunikácii. Uvedené rozhodnutie však nijako neupravilo praktické pravidlá užívania domu, neurčilo režim striedania, odovzdávania, ani hranice pokojného užívania tak, aby sa predišlo ďalším konfliktom. Dlhodobo a opakovane sa snažil situáciu vyriešiť dohodou, žalovanej navrhol jej vyplatenie a v rámci zmierlivého riešenia akceptoval tiež sumu 180.000,- €, hoci podľa jeho výpočtov ide o sumu výrazne prevyšujúcu reálny ekonomický nárok žalovanej. Dohoda stroskotala výlučne na postoji žalovanej, ktorá odmietla štandardný a bezpečný mechanizmus notárskej úschovy a trvala na priamej úhrade celej sumy už pri podaní návrhu na vklad do katastra. E-mailom zo dňa 27.2.2026 právna zástupkyňa žalovanej ďalšiu dohodu odmietla, vyzvala ho na sprístupnenie domu a oznámila, že žalovaná si príde po kľúče nasledujúci deň. Konanie žalovanej malo bezprostredný a mimoriadne závažný dopad na jeho novú rodinu. Jeho súčasná manželka sa pre dlhodobý psychický tlak a pre obavu o bezpečnosť novonarodeného dieťaťa z domu odsťahovala do Zvolena ešte pred samotným odovzdaním kľúčov žalovanej. On s ňou odísť nemohol, keďže pracuje v tomto regióne pri Bratislave. Konanie žalovanej tak fakticky rozdelilo jeho novú rodinu. Má síce k nehnuteľnostiam kľúče, avšak bez predvídateľných a súdom určených pravidiel ich nevie bezpečne a pokojne užívať. Reálne je preto nútený zabezpečiť si ďalšie komerčné bývanie, čo pri súčasnej povinnosti hradiť hypotéku a všetky náklady na rodinný dom predstavuje hrozbu bezprostrednej finančnej likvidácie. Súčasný stav má závažný negatívny dopad aj na ich maloletého syna X.. On v minulosti dom zrekonštruoval z vlastných prostriedkov s cieľom vytvoriť deťom stabilné zázemie. Pokiaľ v dome reálne býval, stretával sa so synom vo veľmi širokom rozsahu, až 7 dní v každom dvojtýždňovom cykle. Za súčasného stavu je odkázaný len na neisté a dočasné ubytovanie, ktoré neumožňuje dôstojné a stabilné podmienky pre stretávanie sa s maloletým synom, ktorý prichádza o stabilné prostredie pre kontakt s otcom. Aj naďalej sa snaží o dohodu, bezúspešne. Žalovaná naďalej požaduje od neho mesačnú úhradu za užívanie, no sama sa odmieta podieľať na úhrade hypotekárneho úveru a nákladov spojených s rodinným domom. Týmto návrhom nežaluje o konečné usporiadanie vlastníckych vzťahov, ani aby súd prejudikoval výsledok vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Domáha sa výlučne dočasnej a nevyhnutnej úpravy výkonu užívacích práv k nehnuteľnostiam do času, kým nebude právoplatne skončené konanie vo veci samej. Spoločné bývanie strán v jednom rodinnom dome je za daných skutkových okolností fakticky vylúčené. Nie je sporné, že medzi stranami existuje dlhodobý a extrémne vyhrotený konflikt. Nie je reálne požadovať, aby bývalí manželia, medzi ktorými prebehli násilné vstupy do domu, poškodenie majetku, opakované vyhrážky a ultimátne požiadavky, fungovali v jednej domácnosti bez presne určených pravidiel. Formálny prístup žalovanej do domu, priznaný rozhodnutím odvolacieho súdu, bez ďalšej úpravy pomerov vedie iba k prehlbovaniu konfliktu a k ďalšiemu ohrozeniu jeho rodinného a majetkového postavenia. Bezodkladnosť zásahu súdu vyplýva z troch navzájom sa prelínajúcich rizík. Po prvé, ide o bezprostredné riziko ďalších konfliktov a zásahov do pokojného užívania domu. Už nemusí len tvrdiť obavu z budúcich incidentov, ktoré sa už stali a žalovaná už preukázala, že je pripravená vstupovať do nehnuteľností konfliktne a nátlakovo. Po druhé, ide o bezprostredné ohrozenie jeho rodinného života, keďže jeho súčasná manželka a novonarodené dieťa boli nútené opustiť spoločné bývanie. Súčasný stav mu objektívne znemožňuje obnoviť riadne fungovanie jeho domácnosti a zároveň zásadne zhoršuje podmienky pre kontakt s maloletým synom X.. Po tretie, ide o bezprostredne hroziacu značnú majetkovú škodu, pretože je nútený hradiť hypotéku a všetky náklady spojené s rodinným domom, pričom si súčasne musí zabezpečiť ďalšie bývanie. Takýto stav je ekonomicky dlhodobo neudržateľný a reálne vedie k riziku platobnej neschopnosti, teda i k ohrozeniu samotnej existencie rodinného
domu zaťaženého záložným právom. Predmetom návrhu nie je zabezpečenie peňažnej pohľadávky, ale okamžitá stabilizácia faktických pomerov pri užívaní spoločnej nehnuteľnosti. Sledovaný účel preto nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Z uvedeného vyplýva, že v tomto štádiu nemusí svoj nárok plne preukázať, musí ho hodnoverne osvedčiť a túto povinnosť splnil. Osvedčil, že medzi stranami existuje reálny a intenzívny spor o výkon užívacích práv k nehnuteľnostiam, že dohoda dlhodobo nie je možná, že spoločné užívanie domu je neudržateľné a že bez zásahu súdu mu hrozia bezprostredné rodinné a majetkové škody. Zároveň osvedčil, že navrhované opatrenie je primerané, symetrické a dočasné. Nežiada, aby bola žalovaná z užívania nehnuteľností vylúčená bez časového obmedzenia, navrhuje iba také usporiadanie výkonu užívacích práv, ktoré zachová rovnosť strán, no súčasne odstráni nevyhnutný zdroj ďalších konfliktov, a to časovým rozvrhom výlučného užívania. Takéto riešenie nezasahuje do vlastníckeho práva strán viac, než je nevyhnutné; naopak, je menej invazívne ako stav, v ktorom sa obe strany pokúšajú naraz vykonávať totožné užívacie oprávnenia v jednej domácnosti, čo v danom prípade preukázateľne vedie ku konfliktu. Navrhuje dvojročné intervaly, nakoľko ide o model, ktorý minimalizuje osobný kontakt strán pri odovzdávaní domu, poskytuje stabilitu bývania a predvídateľnosť, vytvára dôstojné podmienky pre rodinný život a jeho kontakt s maloletým synom, umožňuje riadnu, súvislú a zodpovednú starostlivosť o rodinný dom a pozemok. Žiada, aby bol určený ako ten, kto bude užívať nehnuteľnosť v časových intervaloch ako prvý z dôvodu, že výlučne on hradí hypotekárny úver a prevádzkové náklady spojené s domom, nemá v Bratislave iné stabilné rodinné bývanie, v Bratislave ale pracuje a potrebuje vytvoriť dôstojné a stabilné zázemie pre kontakt s maloletým synom X.; je vedený ako odberateľ u dodávateľov energií a služieb, keď si žalovaná už zabezpečila nájomné bývanie a na nákladoch spoločnej veci sa nepodieľa. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax, rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23.11.2023, sp.zn. B5-71 C 9/2022. Ďalej konštatoval, že konanie o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak sa strany nedohodnú, bude trvať určite minimálne dva roky na súde prvej inštancie a ďalšie dva, tri roky na odvolacom súde, takže sa strany vystriedajú v užívaní minimálne jedenkrát. Dodal, že správanie žalovanej navyše vykazuje znaky výkonu práva spôsobom, ktorý je v rozpore s jeho účelom. Má dôvodne za to, že žalovaná nevyužíva priznanie prístupu do domu primárne na stabilizáciu svojho bývania, ale ako nátlakový nástroj v majetkovom konflikte, čoho dôkazom je, že dom bol štyri roky neobývaný. Problém nastal, keď sa do domu nasťahoval on. Takýto výkon práva nemôže požívať rovnakú mieru ochrany, ako výkon práva poctivý a zlučiteľný s dobrými mravmi. Aj keby súd zvolil prísnejší právny pohľad a pomery strán k nehnuteľnostiam posudzoval subsidiárne optikou podielového spoluvlastníctva, výsledok je rovnaký. Pri rovnosti oprávnení a pri nedosiahnutí dohody je súd oprávnený zasiahnuť a spor o hospodárenie so spoločnou vecou usporiadať. Navrhované neodkladné opatrenie je preto dôvodné z hľadiska civilnoprocesného i hmotnoprávneho. 1.2. V podaní doručenom súdu dňa 11.3.2026 žalobca doplnil návrh o nový dôkaz, e-mailovú komunikáciu medzi stranami sporu zo dňa 10.3.2026, z ktorej vyplynulo, že nie sú schopní spoločne existovať a fungovať v jednej nehnuteľnosti. Žalovaná jednostranne a direktívnym spôsobom určuje podmienky užívania nehnuteľnosti, čo podľa jeho názoru predstavuje zjavný prejav snahy žalovanej vytvárať mu ďalšie problémy a komplikovať pokojné užívanie rodinného domu. Žalovaná opätovne naráža na majetkové vzťahy, pričom svoje podieľanie sa na chode domácnosti podmieňuje započítaním údajných pohľadávok voči nemu, uvádza tvrdenia týkajúce sa vozidla zn. Hyundai, údajných preplatkov na energiách a dokonca ho bez akéhokoľvek relevantného podkladu obviňuje z odcudzenia finančných prostriedkov z jej účtu. Dokazuje to, že žalovanej ide najmä o dosiahnutie priaznivejších výsledkov v majetkovom vysporiadaní a rieši to cez užívanie spoločnej nehnuteľnosti, ktoré robí nepríjemným pre neho. V súčasnosti sa v dome nachádzajú na návšteve jeho rodičia, žalovaná ich prítomnosť nevhodným spôsobom komentuje, osočuje ich a účelovo ju zneužíva na zľahčovanie vzniknutej situácie, keď tvrdí, že predmetná nehnuteľnosť nepredstavuje „nebezpečné a nepriateľské prostredie,“ nakoľko on v nej trávi čas so svojimi staršími rodičmi. Vzhľadom na pretrvávajúce konflikty a stupňujúce sa napätie medzi stranami je ich spoločné fungovanie v jednej domácnosti fakticky vylúčené. Situácia dospela do štádia, že je nútený si hľadať náhradné ubytovanie, pretože strany sporu nedokážu v jednom dome nijakým spôsobom riadne fungovať, ani spolu existovať. V dome prebýva, kým si nenájde náhradné bývanie. Jeho zotrvanie v takomto prostredí je pre neho dlhodobo neúnosné napriek skutočnosti, že všetky náklady spojené s užívaním domu, vrátane splátok hypotekárneho úveru a prevádzkových nákladov, znáša výlučne on sám. 1.3. V podaní doručenom súdu dňa 16.3.2026 žalobca doplnil návrh na nariadenie neodkladného opatrenia o ďalší dôkaz - screenshot z kamery z rodinného domu. Dňa 13.3.2026 došlo k incidentu, ktorý podľa neho prekračuje normálny spôsob fungovania pri užívaní nehnuteľnosti. V uvedený deň sa žalovaná domáhala vstupu do nehnuteľnosti, pričom vstupné dvere boli uzamknuté. Keďže zvonenie z
vnútra domu nepočul, žalovaná namiesto zmierlivého riešenia privolala na miesto policajnú hliadku. Po príchode policajnej hliadky žalovaná pred policajnou hliadkou použila svoj vlastný kľúč od nehnuteľnosti, ktorý fungoval. Je preto presvedčený, že situácia už dávno presiahla rámec bežného majetkového sporu a postupne sa zmenila na cielenú a neúnosnú psychickú šikanu zo strany žalovanej. Udalosti z uvedeného dňa nasvedčujú tomu, že žalovanej nejde o samotné užívanie nehnuteľnosti, ale skôr o pomstu a snahu vyvíjať na neho a jeho novú rodinu psychický nátlak. Potom ako prišla s policajnou hliadkou, odišla a v nehnuteľnosti nezotrvala, načo potom demonštratívne volala políciu. Jeho súčasná manželka s maloletým dieťaťom už nebývajú z tohto dôvodu v nehnuteľnosti. Konfliktné situácie sprevádzané prítomnosťou policajnej hliadky môžu u dieťaťa vyvolávať pocity strachu, neistoty a ohrozenia v prostredí, ktoré by malo byť prirodzene vnímané ako bezpečné a stabilné. 1.4. V podaní doručenom súdu dňa 19.3.2026 žalobca doplnil dôkazy, preukazujúce, že medzi stranami sporu naďalej neexistuje dohoda o užívaní predmetnej nehnuteľnosti a že ich vzťahy sa ďalej vyhrocujú. Situácia dospela do štádia, keď žalovaná podmieňuje plnenie svojich povinností vo vzťahu k nehnuteľnosti tým, že on nehnuteľnosť opustí, odmieta sa podieľať na úhrade hypotekárneho úveru pokiaľ k tomu nedôjde. Je nesporné, že príjem žalobkyne nedosahuje výšku potrebnú na pokrytie splátok úveru a nákladov spojených s prevádzkou nehnuteľnosti, pretože jej čistý mesačný príjem je nižší ako tieto výdavky. Napriek tomu žalovaná svojím konaním dlhodobo eskaluje konfliktnú situáciu. Voči nemu ako rovnocennému spoluvlastníkovi uplatňuje neprimerané a direktívne požiadavky, vrátane výziev na demontáž kamerového zariadenia s hrozbou jeho svojvoľného odstránenia. Takéto konanie predstavuje systematický nátlak, je v rozpore so zásadou pokojného výkonu spoluvlastníckych práv. Deklaroval, že v prípade, ak súd rozhodne o striedavom užívaní nehnuteľnosti a určí, že nehnuteľnosť bude v určených intervaloch užívať žalovaná, bude toto rozhodnutie rešpektovať, nehnuteľnosť opustí a zabezpečí tiež odstránenie kamerového systému. Súčasný stav je však dlhodobo neudržateľný a presahuje rámec bežných sporov medzi spoluvlastníkmi. Správanie žalovanej už vyústilo do situácie, keď bola jeho manželka spolu s dieťaťom fakticky donútená opustiť nehnuteľnosť v dôsledku jej hrubého a konfliktného správania. 2.1. Uznesenie prvoinštančný súd právne odôvodnil ustanoveniami § 124 ods. 1, § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, ods. 2 písm. d/, § 326 ods. 1, ods. 2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), § 146 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a po oboznámení sa s návrhom a listinnými dôkazmi (výpis z listu vlastníctva č. XXXX., rodné listy detí, fotografie poškodeného rámu dverí a vytrhnutého zámku, výzva na dohodu zo dňa 2.3.2026, e-mailová komunikácia právnych zástupcov strán sporu zo dňa 27.2.2026 a dňa 2.3.2026, potvrdenia o úhradách hypotekárneho úveru, energií a prevádzkových nákladov, správy preukazujúce odchod súčasnej manželky žalobcu, e-mailová komunikácia zo dňa 10.3.2026, screenshot kamerového záznamu zo dňa 13.3.2026, e-mail od žalovanej a jej právnej zástupkyne právnemu zástupcovi žalobcu zo dňa 19.3.2026) dospel k záveru, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nie je dôvodný. Poukázal na podmienky nariadenia neodkladného opatrenia, jeho účel s tým, že jedným z hlavných atribútov na nariadenie neodkladného opatrenia je opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému má byť poskytnutá ochrana. Žalobca sa neodkladným opatrením domáhal toho, aby súd dočasne (do skončenia predmetného konania) upravil spôsob užívania vyššie opísaných nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu a žalovanej tým spôsobom, že obaja sa budú v užívaní týchto nehnuteľností striedať v dvojročných intervaloch, pričom prvé dvojročné obdobie bude oprávnený nehnuteľnosti užívať výlučne žalobca. Konštatoval, že takto koncipovaný návrh žalobcu má svoj hmotnoprávny základ v ustanovení § 146 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nezhody pri užívaní veci patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva môžu vznikať nielen za trvania manželstva a existencie bezpodielového spoluvlastníctva i v čase, keď toto bezpodielové spoluvlastníctvo síce už zaniklo, ale ešte neprišlo k jeho vyporiadaniu tak, ako je tomu v tomto prípade. Aj v takej situácii môže každý z (bývalých) manželov podať návrh na súd, aby rozhodol o spornom výkone práv a povinností k spoločnej veci. Poukázal na to, že Občiansky zákonník nemá osobitné ustanovenia o úprave vzťahu bývalých manželov k majetku patriaceho do rozvodom zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov na čas do doby jeho vyporiadania. Vzhľadom k uvedenému bolo nevyhnutné s poukazom na § 853 Občianskeho zákonníka na majetkové vzťahy manželov aplikovať § 146 Občianskeho zákonníka (viď R 42/72). Na posúdenie práv a povinností z bezpodielového spoluvlastníctva možno použiť iba ustanovenia týkajúce sa bezpodielového spoluvlastníctva § 143 až § 150 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu tak nebolo možné v danej veci postupovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich hospodárenie so spoločnou vecou podielových spoluvlastníkov. Miera účasti manželov na právach a povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva nie je vyjadrená
podielmi, takže každý z nich má právo užívať celý predmet bezpodielového spoluvlastníctva, obaja sú spoluvlastníkmi v celom rozsahu, bez určených podielov. Spôsob užívania nehnuteľností, ako ho navrhol žalobca, v trvaní nepretržite po dobu dvoch rokov, by podľa jeho názoru v konečnom dôsledku znamenal úplné vylúčenie jedného z (bývalých) manželov z jej užívania. O takomto spôsobe úpravy užívania spoločnej veci by však bolo možné uvažovať iba v prípade, že by strany sporu mali vo vlastníctve dve veci slúžiace aspoň približne rovnocenne rovnakému účelu (napríklad dva byty/domy). Pokiaľ tomu tak nie je, nemôže byť jeden z bývalých „účastníkov“ bezpodielového spoluvlastníctva celkom vylúčený z užívania veci, ktorá doteraz nebola vysporiadaná, pokiaľ nie sú naplnené predpoklady vyplývajúce z ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Účelom úpravy citovaného ustanovenia zákona je obmedzenie násilného správania manželov pri nezhodách o právach a povinnostiach vyplývajúcich z ich bezpodielového spoluvlastníctva, pričom obmedzenie, resp. vylúčenie užívacieho práva prichádza do úvahy len vtedy, ak vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnej domácnosti, dochádza k fyzickému alebo psychickému násiliu, prípadne k hrozbe takýmto násilím. Predpokladom pre použitie vyššie uvedenej občianskoprávnej sankcie proti druhému manželovi je: a/ existencia bezpodielového spoluvlastníckeho vzťahu manželov k domu alebo bytu; b/ existencia spolužitia obidvoch manželov v dome alebo v byte; c/ existencia fyzického alebo psychického násilia, eventuálne existencia čo i len hrozby takéhoto násilia; d/ realizácia násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo v byte, nachádzajúcom sa v bezpodielovom spoluvlastníctve; e/ neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia z dôvodov uvedených písmenom c/ a d/. Neznesiteľnosť spolužitia v dôsledku fyzického alebo psychického násilia musí mať pritom značnú intenzitu, teda musí byť spôsobilá natoľko znížiť kvalitu spolužitia v spoločnej nehnuteľnosti, tak že toto spolužitie bude možné objektívne považovať za neznesiteľné. Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku (viď rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.6.2025, sp.zn. 14 Co 46/2026). Prvoinštančný súd dôvodil, že žalobca vo svojom návrhu neosvedčil také správania sa žalovanej, ktoré by napĺňalo vyššie spomenuté atribúty vyžadované v § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre faktické vylúčenie druhého bezpodielového spoluvlastníka. Žalobca síce v konaní osvedčil zjavné konflikty, nezhody až animozity medzi ním a žalovanou ohľadom užívania týchto nehnuteľností, ale ich existencia je daná už samotným charakterom sporu, keďže k podaniu takéhoto návrhu dochádza práve z dôvodov nezhody medzi stranami sporu v užívaní veci patriacej do zaniknutého, avšak ešte nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva i charakterom strán sporu, ktorými sú rozvedení manželia, pričom predpokladom rozvodu manželstva je preukázanie narušenia vzťahu medzi manželmi. S poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka je pritom pred vylúčením niektorého z bezpodielových spoluvlastníkov z užívania spoločnej veci nevyhnutné preukázať minimálne to, že konflikty a napätie medzi stranami sporu prevyšujú „bežnú“ intenzitu a že spolužitie strán sporu pri užívaní nehnuteľnosti je pre strany sporu skutočne neznesiteľné a reálne nemožné. Rozhodnutie v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia o obmedzení alebo vylúčení jedného z manželov alebo rozvedených manželov, ak ich bezpodielové spoluvlastníctvo ešte nebolo vyporiadané z dôvodu fyzického alebo psychického násilia, alebo hrozby takéhoto násilia, musí mať zákonný podklad a nemôže byť prejavom svojvôle. Žalobca síce vo svojom návrhu a jeho doplneniach poukazoval na nemožnosť spoločného užívania nehnuteľností so žalovanou pre jej konfliktné správanie, ale neosvedčil, že by takéto konanie žalovanej voči nemu alebo jemu blízkym osobám napĺňalo intenzitu násilného konania, jeho hrozby vo fyzickej alebo psychickej rovine. Konania ako odvŕtanie zámku na nehnuteľnosti, do ktorej sa sám vlastník nevie dostať, privolanie policajnej hliadky, konfliktný spôsob komunikácie, podľa neho nemožno kvalifikovať ako násilné v žiadnej rovine. Žalobca v návrhu uvádzal, že žalovaná sa mu opakovane vyhráža napríklad tým, že mu „odstrelí psa,“ čo by sa eventuálne dalo považovať za istú formu psychického násilia, ale takéto konanie žalovanej nijako neosvedčil, nepredložil žiadne relevantné dôkazy; takého konanie žalovanej nevyplýva ani z predloženej e-mailovej komunikácie medzi stranami sporu. Naopak, z e-mailu predloženého žalobcom spolu s doplnením jeho podania zo dňa 11.3.2026 bolo zrejmé, že sama žalovaná rieši rozloženie izieb v dome, komu ktorá izba pripadne, čo skôr evokuje možné užívanie nehnuteľnosti oboma stranami sporu súčasne. Na základe uvedeného mal potom za to, že v predmetnom prípade nemal zo strany žalobcu hodnoverne osvedčenú existenciu nároku, ktorému by bolo potrebné poskytnúť ochranu ním žiadaným neodkladným opatrením. 2.2. O trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. 3. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol prvoinštančnému súdu, že nesprávne na danú vec aplikoval ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho
zákonníka s poukazom na body 17. až 20. odôvodnenia napadnutého uznesenia. On sa nedomáhal vylúčenia žalovanej z užívania nehnuteľností z dôvodu násilia, petit návrhu smeroval k dočasnej úprave spoločného užívania nehnuteľností formou striedavého užívania v dvojročných intervaloch, pričom obom stranám zostalo zachované užívacie právo v rovnakom rozsahu. Navrhované opatrenie bolo koncipované symetricky, išlo o úpravu sporného výkonu práv a povinností vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva v zmysle § 146 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V súlade s ustálenou právnou literatúrou sa predmetné ustanovenie aplikuje práve na situácie, keď medzi manželmi, resp. bývalými manželmi vzniknú nezhody ohľadom rozsahu a spôsobu užívania spoločnej veci, ako aj otázok súvisiacich s úhradou nákladov na jej obstaranie, užívanie a údržbu. Ide o typický prípad, kedy sa bývalí manželia nedokážu dohodnúť na režime užívania spoločnej nehnuteľnosti a na súvisiacich finančných otázkach. Komentovaná právna literatúra zároveň výslovne pripúšťa, že rozhodnutím súdu podľa § 146 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže byť uložené tiež striedavé užívanie spoločnej veci až do jej vyporiadania. Takéto rozhodnutie je plne vykonateľné, keď jeho obsahom môže byť povinnosť jednej zo strán v určených časových intervaloch vec odovzdať druhej strane. Presne o takúto úpravu v konaní žiadal, navrhol striedavé užívanie nehnuteľností v dvojročných intervaloch a takáto úprava nijakým spôsobom nezasahuje do vlastníctva práva strán viac než je nevyhnutné. Ide len o dočasnú úpravu užívacích práv formou striedavého užívania, pre ktoré žiadna zo strán nie je z užívania trvalo vylúčená. Obe strany majú garantované právo užívať nehnuteľnosti v rovnakom rozsahu. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 18. odôvodnenia napadnutého uznesenia o tom, že úplné vylúčenie jedného z bývalých manželov z užívania by bolo možné len v prípade, že by strany mali vo vlastníctve dve veci slúžiace rovnakému účelu, nakoľko pomíňa podstatu jeho návrhu; nedomáhal sa úplného vylúčenia žalovanej, ale striedavého užívania, kde obe strany užívajú nehnuteľnosti v rovnakom časovom rozsahu. Znova dal do pozornosti rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23.11.2023, sp.zn. B5-71 C 9/2022, na ktorý poukazoval vo svojom návrhu i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 3/2010, citované samotným súdom prvej inštancie. Ďalej sa vyjadril k aplikovateľnosti ustanovenia § 146 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj po zániku manželstva i k subsidiárnej aplikácii ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podstatou bezpodielového spoluvlastníctva je užívanie veci oboma spoluvlastníkmi v celom rozsahu a bez určených podielov je pri rovnosti ich oprávnení a preukázanom nedosiahnutí dohody súd plne oprávnený do tohto stavu zasiahnuť a spor o hospodárenie so spoločnou vecou autoritatívne usporiadať. Obe citované ustanovenia slúžia na riešenie identického druhu sporov, nezhody spoluvlastníkov o spôsobe užívania spoločnej veci. Obidve tieto hmotnoprávne normy sú tak na ním uplatnený nárok plne aplikovateľné. Zásadné pochybenie prvoinštančného súdu preto spočíva v tom, že mal na zistený skutkový stav aplikovať tieto ustanovenia, nie vec nesprávne subsumovať pod § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Má za to, že v danom prípade boli splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia, keďže osvedčil skutočnosti, ktoré odôvodňujú potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, a to: medzi stranami existuje dlhodobo vyhrotený konflikt o užívanie nehnuteľností a spoločné bývanie je fakticky vylúčené; dohoda nie je dosiahnuteľná, čo súd prvej inštancie sám uznal v bode 5. napadnutého uznesenia; jeho súčasná manželka s novonarodeným dieťaťom bola nútená sa z domu odťahovať do Zvolena; súčasný stav zasahuje aj do práv maloletého syna X. na kontakt s otcom. Súd prvej inštancie sám konštatoval, že žalovaná jednostranne a direktívnym spôsobom určuje podmienky užívania nehnuteľností, tak potom je evidentné, že medzi stranami existuje nezhoda o právach a povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva. Stav stále pretrváva, je stále pod útokmi a konfliktným správaním žalovanej, ktorá sa chce do nehnuteľnosti nasťahovať. On to nedokáže znášať, preto sa do rozhodnutia súdu o nariadení neodkladného opatrenia dočasne odsťahoval z domu, zobral si veci, ktoré kúpil po rozvode a čaká na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým by sa stav neistoty, nátlaku, vyhrážok, odmietanie platenia hypotéky, volania polície, všetko zo strany žalovanej, ustáli. V takomto stave nemôže pokojne žiť žiadna rodina. Zásah súdu na určenie užívania nehnuteľnosti v časových intervaloch je nevyhnutný na ustálenie tohto stavu. Vytkol prvoinštančnému súdu ešte, že napadnuté uznesenie je vnútorne rozporné, nakoľko v bode 5. konštatuje, že medzi stranami sporu fakticky nie je možné spoločné fungovanie v jednej nehnuteľnosti, keďže žalovaná jednostranne a direktívne určuje podmienky užívania a jej konanie smeruje k vytváraniu mu problémov, avšak v bode 21. napadnutého uznesenia uvádza, že konanie žalovanej nemožno kvalifikovať ako násilné v žiadnej rovine. Tento záver je dôsledkom nesprávnej aplikácie § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď súd prvej inštancie mal posudzovať, či existuje nezhoda o užívaní spoločnej veci podľa § 146 ods. 1 Občianskeho zákonníka a navyše existenciu takejto nezhody sám v odôvodnení konštatoval. Samotná skutočnosť uvedená v bode 21. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o tom, že žalovaná rieši rozloženie izieb v dome, a to bez jeho súhlasu, je klasickým príkladom nezhody o právach a
povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva, ktorú má súd riešiť podľa § 146 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spoločné bývanie bývalých manželov v jednom rodinnom dome, medzi ktorými existuje dlhodobý a extrémne vyhrotený konflikt, je za daných skutkových okolností fakticky nereálne. Ako by tam mohol žiť so svojou rodinou, maloletým dieťaťom, ktoré by bolo vystavované neustálemu psychickému napätiu. Zo správ žalovanej, ktoré predložil je zrejmé, že je nemožné aby koexistovali v jednom dome. Nútiť strany do takéhoto neznesiteľného spolužitia bez exaktne určených pravidiel dočasného striedavého užívania je nielen v rozpore s princípom rozumného usporiadania vzťahov, ale predstavuje aj priamy rozpor so zásadou zakotvenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť, alebo napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie; žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie plne stotožňuje, považuje ho za vecne, skutkovo a právne správne, keďže správne konštatoval, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil jeho tvrdenia, ktoré by odôvodňovali zasiahnutie do súčasných vlastníckych vzťahov nariadením neodkladného opatrenia. Prvoinštančný súd správne aplikoval na predmetnú situáciu aj ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka napriek tomu, že žalobca tvrdil, že sa domáhal iba dočasnej úpravy spoločného užívania nehnuteľnosti v zmysle § 146 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca opomína skutočnosť, že keby súd jeho návrhu vyhovel, nejednalo by sa len o úpravu spoločného užívania, ale o zamedzenie užívania nehnuteľnosti druhému spoluvlastníkovi po dobu až dva roky, teda o vylúčenie jedného z vlastníkov nehnuteľnosti, ktoré je možné iba v prípade, v ktorom to ustanovuje § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dodala, že žalobca svoj návrh vo výsledku koncipoval presne týmto smerom, v ktorom naznačoval neznesiteľné a nemožné spolunažívanie s ňou, údajné jej vyhrážky a agresívne správanie, výrazný konflikt medzi sporovými stranami a podobne. Je potom evidentné, že súd prvej inštancie aplikoval správnu právnu normu na predmetný prípad, ktorú náležíte aj odôvodnil. V danom prípade sa jedná o jednu nehnuteľnosť, na ktorej užívaní sa strany sporu nedokážu dohodnúť. Neexistujú dve nehnuteľnosti, kde by sa dalo rozhodnúť o usporiadaní vzťahov k nim tak, že obe sporové strany by užívali jednu z nich. Žalobca však navrhuje upraviť pomery tak, aby jeden z vlastníkov bol na dobu dvoch rokov úplne zbavený možnosti nehnuteľnosť akokoľvek užívať. Bez ohľadu na to, že žalobca svoj návrh formálne označuje ako „striedavé užívanie,“ jeho skutočný obsah predstavuje zásadný zásah do jej práv, nakoľko ide o jedinú nehnuteľnosť slúžiacu na bývanie a ona by ju počas určeného obdobia nemohla vôbec užívať. Súd prvej inštancie preto správne posudzoval intenzitu zásahu do jej práv a správne dospel k záveru, že na takýto mimoriadny zásah neboli splnené zákonné podmienky. Poukázala na to, že žalobca si zamieňa existenciu nezhody medzi spoluvlastníkmi s právom na výlučné a pokojné užívanie celej nehnuteľnosti. Skutočnosť, že medzi stranami existuje konflikt, ešte neznamená, že jednému z vlastníkov vzniká nárok na výlučné užívanie rodinného domu na úkor toho druhého. Ustanovenie § 146 ods. 1 Občianskeho zákonníka síce umožňuje súdu rozhodnúť o nezhodách medzi bývalými manželmi, ale nemôže byť prostriedkom na faktické odstránenie jedného zo spoluvlastníkov z výkonu jeho vlastníckeho práva na celé roky. Žalobca taktiež neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k potrebe bezodkladnej úpravy pomerov. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobca neosvedčil existenciu bezprostredne hroziacej ujmy takej intenzity, ktorá by odôvodňovala nariadenie neodkladného opatrenia v požadovanom rozsahu. Tvrdenia žalobcu o psychickom diskomforte, zhoršení rodinných vzťahov, či potrebe zabezpečiť pokojné bývanie pre jeho novú rodinu, nemôžu samy osebe odôvodniť zásah do vlastníckych práv žalovanej. Ona je naďalej spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností a jej vlastnícke právo nemôže byť obmedzené iba z dôvodu, že si žalobca medzičasom založil novú rodinu a želá si užívať predmetnú nehnuteľnosť bez jej prítomnosti. Žalobcom navrhovaný režim striedavého užívania nehnuteľnosti v dvojročných intervaloch je zjavne neprimeraný a neodôvodnený. Obdobie dvoch rokov predstavuje mimoriadne dlhý časový úsek, počas ktorého by bola fakticky úplne vylúčená z užívania spoločnej nehnuteľnosti napriek tomu, že ide o majetok patriaci do doteraz nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Takýto návrh je neprimeraný za situácie, keď žalobca predmetnú nehnuteľnosť už niekoľko mesiacov užíva prevažne sám, realizuje v nej rôzne zásahy a úpravy, fakticky vykonáva dispozičné oprávnenia k spoločnej veci bez jej súhlasu. Žalobca sa ju snažil vykresliť v negatívnom smere a pripísať vzniknutú situáciu iba na jej vrub. Popiera akékoľvek tvrdenia o tom, že by sa mala žalobcovi hocijakým spôsobom vyhrážať, keď žalobca opomenul spomenúť dôležité situácie, ktoré vznikli jeho pričinením, napríklad že bola spolu s maloletým synom nútená z dôvodu nevhodného, vulgárneho a agresívneho
správania žalovaného opustiť spoločnú domácnosť. Musela pre seba a maloletého syna nájsť iné vhodné bývanie, čo spôsobilo zvýšenie výdavkov na jej strane (úhrada nájomného, nákup potrebných vecí na bývanie a podobne). Následne sa po jej odchode odsťahoval i žalobca k svojej terajšej manželke do vedľajšieho domu nachádzajúceho sa na rovnakej ulici (spoločnú nehnuteľnosť naďalej využíval). Ona do 20.11.2024 uhrádzala splátky úveru zo zostatku úveru poskytnutého bankou. Žalovaný (správne žalobca, poznámka odvolacieho súdu) odmietal nehnuteľnosť prenajať, predať a po úplnom vyčerpaní finančných prostriedkov z úveru začal splátky uhrádzať žalobca zo svojich prostriedkov, nakoľko pre ňu bolo splácanie úveru finančne zaťažujúce, najmä s ohľadom na povinnosť zabezpečiť bývanie pre seba a maloletého syna. Koncom júla 2025 zistila, že žalobca jej opätovne znemožnil vstup do nehnuteľnosti tým, že vymenil zámky na vchodových dverách a cez jeho aplikáciu od alarmu jej odňal prístup k ovládaču garážovej brány, že predmetnú nehnuteľnosť využíva nielen na svoje podnikateľské účely, ale i bývanie, vytvoril si z nej svoje obydlie (aj pre svoju rodinu). Žalobca teda bez jej vedomia a súhlasu rozhodol o tom, že nehnuteľnosť bude užívať sám, v nehnuteľnosti vykonával stavebné úpravy tiež bez jej vedomia a súhlasu. Už len týmto konaním žalobca zasiahol do jej vlastníckych práv, pretože nehnuteľnosť užíval bez akéhokoľvek jej súhlasu, keď medzi nimi nebola uzavretá dohoda o spôsobe užívania a odmietal jej umožniť vstup do nehnuteľnosti. Zamýšľala rodinný dom prenajať, čo by bolo pre obe strany výhodné, tým by sa zabezpečilo krytie splátok hypotekárneho úveru, s čím žalobca nesúhlasil, čo dnes chápe v súvislosti s jeho zámerom nehnuteľnosť využívať výlučne pre vlastné potreby. V súvislosti s vyššie uvedeným bola nútená podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhala, aby jej žalobca umožnil vstup do nehnuteľnosti a odovzdal jej kľúče; bolo jej vyhovené uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8.1.2026, č.k. 7 Co 163/2025-971. Poprela tvrdenia žalobcu, že sa s ňou snažil dohodnúť a že ona nemala súhlasiť s notárskou úschovou, nakoľko sa napokon na notárskej úschove v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov zhodli, ale žalobca si začal opäť diktovať ďalšie podmienky uzatvorenia dohody (v jeho prospech), s čím nesúhlasila. Záverom uviedla, že žalobca úplne svojvoľne predikuje dĺžku konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov minimálne na ďalších päť rokov, ale takéto tvrdenie nemá žiadny reálny skutkový a právny podklad, dĺžku súdneho konania v súčasnosti nemožno objektívne predvídať a nie je vylúčené, že konanie bude právoplatne skončené v podstatne kratšom časovom horizonte. V takom prípade by mohlo dôjsť k absurdnej situácii, že žalovaná by bola na základe neodkladného opatrenia vylúčená z užívania spoločnej nehnuteľnosti po celé obdobie konania a k reálnemu „striedaniu“ strán by vôbec nedošlo. Navrhované opatrenie by tak v konečnom dôsledku nepredstavovalo dočasnú a vyváženú úpravu pomerov, ale jednostranné zvýhodnenie žalobcu na jej úkor. Odvolaciemu súdu navrhla napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. 5. Ďalšie vyjadrenia podané neboli. 6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379, § 380, § 325 ods. 2 písm. d/ C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. 7. Pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.). Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Neodkladné opatrenie plní funkciu prostriedku regulujúceho právne vzťahy na obdobie po jeho vydaní, a má preto výrazný preventívny zmysel i účinok, ktorý v naliehavých prípadoch môže zamedziť i vzniku škody alebo inej ujmy a ak k nej došlo, neodkladným opatrením je možné zabrániť jej rozširovaniu. 8. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia má obsahovať náležitosti uvedené v ustanovení § 326 C.s.p. (opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana), spolu s pripojením listín, na ktoré sa odvoláva. 9. Cieľom neodkladného opatrenia je rýchlo a pružne vyriešiť situáciu, keď je potrebný okamžitý zásah súdu, pričom záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv je vyjadrený aj v menej striktných požiadavkách na formu neodkladného opatrenia. Potreba bezodkladnej úpravy pomerov (právnych vzťahov) strán sporu tak zahŕňa prvok naliehavosti a nevyhnutnosti. Účelom neodkladného opatrenia je
okamžite dočasne vytvoriť stav, kedy k porušovaniu alebo ohrozeniu práv strany, ktorá súdnu ochranu požaduje, nebude dochádzať. 10. V danej veci sa žalobca domáha nariadenia neodkladného opatrenia po začatí konania vo veci samej (vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov) a smeruje k dočasnej úprave pomerov medzi stranami sporu spočívajúcej v úprave užívania nehnuteľností špecifikovaných v bode 1. odôvodnenia tohto uznesenia tak, že sa vo výlučnom užívaní týchto nehnuteľností budú on a žalovaná striedať v dvojročných intervaloch až do právoplatného skončenia konania vo veci samej, pričom prvé dvojročné obdobie, počnúc vykonateľnosťou uznesenia, je oprávnený užívať uvedené nehnuteľnosti on, po uplynutí tohto obdobia je oprávnená užívať uvedené nehnuteľnosti po dobu ďalších dvoch rokov žalovaná a takto sa budú strany v užívaní nehnuteľností striedať až do právoplatného skončenia konania vo veci samej s tým, že strana, ktorá v príslušnom intervale nie je oprávnená užívať nehnuteľnosti, je povinná zdržať sa vstupu do týchto nehnuteľností a akéhokoľvek rušenia pokojného užívania druhej strany. 11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia, že v predmetnom prípade nemal zo strany žalobcu hodnoverne osvedčenú existenciu nároku, ktorému by bolo potrebné poskytnúť ochranu ním žiadaným neodkladným opatrením. Žalobca svoj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodňoval tým, že medzi ním a žalovanou dochádza k nezhodám pri užívaní predmetných nehnuteľností. Odvolací súd poukazuje na to, že ak dôjde medzi manželmi k nezhode o právach a povinnostiach vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva, rozhodne na návrh niektorého z nich súd. Tieto nezhody sa môžu týkať napríklad rozsahu a spôsobu užívania spoločnej veci, dispozícií ňou alebo vynakladania prostriedkov na udržiavanie a zachovanie spoločnej veci alebo iných práv a povinností vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva. Nezhody môžu vznikať nielen za trvania manželstva a existencie bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj v čase, keď toto bezpodielové spoluvlastníctvo síce zaniklo, ale ešte nedošlo k jeho vyporiadaniu, prípadne sa neuplatnila domnienka ustanovená v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. V uvedených prípadoch môže každý z manželov podať žalobu na súd, aby rozhodol o spornom výkone práv a povinností k spoločnej veci. Ak žaloba smeruje k úprave užívania spoločnej veci, treba v nej presne vyjadriť jeho rozsah, pretože súd ňou je viazaný a nemôže ísť ultra petitum. Žalobu možno formulovať aj tak, aby súd rozhodol o striedaní sa v užívaní spoločnej veci alebo žiadať o nahradenie chýbajúcej vôle jedného z manželov pri zamýšľanom právnom úkone. Pri tomto rozhodovaní sa uplatňuje konštrukcia, že každý z manželov je úplným vlastníkom veci patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva. Nemôže ísť teda o žalobu na vydanie veci (vindikačnú) proti druhému manželovi, ktorý je takisto úplným jej vlastníkom. Medzi bezpodielovými spoluvlastníkmi je preto vylúčená žaloba podľa ustanovenia § 126 Občianskeho zákonníka. Vzťahy medzi manželmi možno na návrh jedného z nich upraviť aj dočasne, a to nariadením neodkladného opatrenia, pri ktorom je treba rešpektovať zásadu rovnoprávneho postavenia oboch manželov pri užívaní spoločnej veci, z ktorej vyplýva, že podiel každého z nich by mal byť zásadne rovnako veľký. Nemožno však, a to ani výnimočne, nariadiť neodkladné opatrenie takého obsahu, ktorým by bol jeden z manželov z užívania veci dočasne vylúčený. Bolo by to však možné napríklad za predpokladu, že tento manžel svojím doterajším správaním a vzťahom k veciam v bezpodielovom spoluvlastníctve, najmä svojím správaním a vzťahom k veci, o užívanie ktorej ide, vzbudzuje obavy, že by mohol ďalším užívaním tejto veci spôsobiť škodu. Rozhodnutie súdu, ktorým sa riešia vzniknuté nezhody medzi bezpodielovými spoluvlastníkmi, platí len za nezmenených podmienok (clausula rebussic stantibus). Preto ho na návrh niektorej strany možno v budúcnosti kedykoľvek zmeniť, ak sa zmenili pomery (okolnosti), za ktorých sa pôvodne rozhodovalo. Novelou (zákonom č. 526/2002 Z.z.) s účinnosťou od 1.1.2003 bolo ustanovenie § 146 Občianskeho zákonníka doplnené o nový odsek 2, ktorý upravuje možnosť súdu riešiť problematiku bezpodielového spoluvlastníctva manželov v prípade, ak jeden z bezpodielových spoluvlastníkov, teda jeden z manželov, fyzicky alebo psychicky týra druhého manžela. Ide o možnosť domáhať sa, aby súd na návrh jedného z manželov obmedzil užívacie právo druhého manžela k domu alebo k bytu, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Manžel, ktorý podá žalobu na súd, musí preukázať, že došlo k psychickému alebo fyzickému násiliu, resp. že je tu hrozba takéhoto násilia aj v budúcnosti. Zákon zakotvil podmienku, že konanie jedného z manželov spôsobuje neznesiteľné spolužitie, čo treba chápať tak, že pomery v dome či byte druhému manželovi a jeho deťom či iným blízkym príbuzným bývajúcim v byte nedovoľujú byt pokojne užívať bez strachu o svoju osobu a bez strachu o život a zdravie ostatných členov domácnosti. Súd môže právo užívať dom alebo byt druhému manželovi obmedziť alebo ho môže z užívania úplne vylúčiť. Pokiaľ pôjde o
obmedzenie užívacieho práva, treba to chápať tak, že sa môže jednak určiť rozhodnutím súdu, ktorú časť domu, prípadne, ak to bude možné, tak aj ktorú časť bytu nebude môcť druhý manžel užívať. Zakáže sa mu tým prístup do niektorých častí domu, do niektorých miestností. Takéto obmedzenie, aby splnilo svoj účel, bude možné uplatniť vtedy, ak to bude z hľadiska charakteru domu, prípadne bytu možné. Takto by sa mohla riešiť napríklad situácia, ak by manželia mali v bezpodielovom spoluvlastníctve dom, v ktorom by bol samostatný vchod do jedného z bytov či miestností. Vylúčenie z užívania domu či bytu znamená, že súd rozhodne, že druhý manžel, teda aj spoluvlastník nemôže užívať dom alebo byt a zakáže mu vstup do domu či bytu. Súd by mal v takomto rozhodnutí určiť lehotu, dokedy má dom alebo byt opustiť. Zákon opustenie domu či bytu neviaže na poskytnutie žiadnej bytovej náhrady. Tým sa môže pomerne rýchlo dosiahnuť riešenie ohrozujúceho a nebezpečného spolužitia manželov. Právo v takomto prípade musí chrániť slabšiu stranu a aj za cenu zásahu do vlastníckeho práva dať možnosť, aby sa riešili právne situácie takým spôsobom, aby ten z manželov, ktorý zasahuje do práva druhého (druhých) na pokojný a zdravý život, na ochranu zdravého vývoja detí, bol obmedzený aj v takých právach, ako je právo spoluvlastníka na užívanie, resp. spoluužívanie domu či bytu. Ide o pomerne veľký zásah do práv spoluvlastníka, avšak ešte väčšmi ako vlastníctvo treba chrániť zdravie a život druhého manžela, ako aj členov rodiny bývajúcich v spoločnom dome či byte. Obmedzenie užívania alebo úplné vylúčenie z užívania domu či bytu však neznamená, že je to navždy. Ak sa zmenia pomery, najmä pokiaľ pôjde o osobu druhého manžela, ktorý sa podrobil napríklad protialkoholickej liečbe a sú tu predpoklady na obnovenie spolužitia v dome či byte, môže súd na návrh niektorého z manželov zrušiť obmedzenie či vylúčenie z užívacieho práva druhého manžela. 12. Z uvedeného je zrejmé, že vzťahy medzi manželmi možno na návrh jedného z nich upraviť aj dočasne, nariadením neodkladného opatrenia, avšak je pritom treba rešpektovať zásadu rovnoprávneho postavenia oboch manželov pri užívaní spoločnej veci, podľa ktorej by podiel každého z nich mal byť zásadne rovnako veľký. Ani výnimočne nemožno nariadiť neodkladné opatrenie takého obsahu, ktorým by bol jeden z manželov z užívania veci dočasne vylúčený, ako žiadal žalobca svojim návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Bolo by to možné iba v tom prípade, ak by žalovaná svojim doterajším správaním alebo vzťahom k predmetným nehnuteľnostiam v bezpodielovom spoluvlastníctve, o užívanie ktorých ide, vzbudzovala obavy, že by mohla ďalším užívaním týchto nehnuteľností spôsobiť škodu. V danej veci ale žalobca neosvedčil existenciu takého správania sa žalovanej a jej vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam, o užívanie ktorých ide, že to vzbudzuje obavy, že by ďalším užívaním týchto nehnuteľností mohla spôsobiť škodu. Skutočnosť, že medzi stranami sporu existuje dlhodobo vyhrotený konflikt o užívanie predmetných nehnuteľností a že podľa žalobcu je spoločné bývanie fakticky vylúčené, že v rodinnom dome nemôže bývať so svojou terajšou rodinou ešte samo osebe neznamená, že je potrebné nariadiť neodkladné opatrenie v žalobcom požadovanom rozsahu. Nebolo možné sa potom stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, že v danom prípade boli splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia, keďže osvedčil skutočnosti, ktoré odôvodňujú potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Odvolací súd dáva do pozornosti, že pri nariaďovaní neodkladného opatrenia sa nedokazuje, iba sa osvedčuje tvrdenie žalobcu, čo znamená, že nárok nemusí byť nepochybne preukázaný, ale aspoň tvrdenia žalobcu musia byť súdu dôkazmi osvedčené. Osvedčenie (na rozdiel od dokazovania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje len najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pod potrebou dočasnej úpravy strán sporu sa rozumie stav vzťahov strán sporu, ktorý neznesie odklad. V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia spočíva povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno výlučne na žalobcovi neodkladného opatrenia s tým, že smeruje k osvedčeniu tých procesných a hmotnoprávnych skutočností, ktorých pravdepodobnosť môže vyústiť do záveru o legálnosti (potrebe, naliehavosti, primeranosti) nariadenia neodkladného opatrenia. K návrhu je potrebné pripojiť listiny, na ktoré sa žalobca odvoláva. Pojem „osvedčenie dôvodnosti“ indikuje rozhodovanie súdu bez procesu dokazovania spravidla len na základe listín predložených žalobcom neodkladného opatrenia. Odvolací súd dodáva, že nebolo možné prihliadnuť na rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23.11.2023, sp.zn. B5-71 C 9/2022, na ktorý poukázal žalobca v odvolaní, pretože v uvedenej veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom, nenariadil neodkladné opatrenie a navyše bol tento rozsudok zrušený odvolacím súdom uznesením zo dňa 16.6.2025, č.k. 14 Co 46/2024-161 a vec vrátená prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. Odvolací súd má zhodne s tvrdením žalovanej v jej vyjadrení k odvolaniu žalobcu za to, že súd prvej inštancie správne aplikoval v danej veci ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže
žalobca tvrdil, že je stále pod útokmi a konfliktným správaním žalovanej, ktorá sa chce do nehnuteľnosti nasťahovať, že to nedokáže znášať, preto sa do rozhodnutia súdu o nariadení neodkladného opatrenia dočasne odsťahoval z domu, zobral si veci, ktoré kúpil po rozvode a čaká na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým by sa stav neistoty, nátlaku, vyhrážok, odmietanie platenia hypotéky, volania polície, všetko zo strany žalovanej, ustáli. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia o tom, že žalobca neosvedčil, že by konanie žalovanej voči nemu alebo jemu blízkych osobám napĺňalo intenzitu násilného konania alebo hrozby, či už vo fyzickej alebo psychickej rovine a na doplnenie dodáva nasledovné. Predmetná nehnuteľnosť je v bezpodielovom spoluvlastníctve strán sporu a pri nariadení neodkladného opatrenia treba rešpektovať zásadu rovnoprávneho postavenia oboch manželov pri užívaní spoločnej veci. Nemožno však, a to ani výnimočne, nariadiť neodkladné opatrenia takého obsahu, ktorým by bol jeden z manželov z užívania veci dočasne vylúčený. Z tejto zásady sú však možné výnimky, ak sú dané výnimočné okolnosti, napríklad nevhodné správanie jedného z manželov voči druhému manželovi, alebo spoločnému majetku. Súd musí brať zreteľ na to, že správa majetku bývalých manželov sa až do vyporiadania spravuje ustanoveniami o bezpodielovom spoluvlastníctve. Žalobca neosvedčil, že by sa žalovaná sa v predmetných nehnuteľnostiach voči nemu, jeho novej rodine správala agresívne, keď nepredložil také dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že žalovaná svojim konaním vážne ohrozuje jeho telesnú alebo duševnú integritu. Žalobca síce predložil e-mailovú komunikáciu medzi ním a žalovanou, fotografie, WhatsApp správu jeho terajšej manželky, avšak nie je z nich zjavná výrazná agresivita žalovanej vo vzťahu k žalobcovi. Skutočnosť, že medzi stranami sporu sú nezhody a konflikty ešte neznamená, že zo strany žalovanej voči žalobcovi dochádza k takému fyzickému, duševnému konaniu, ktoré by malo za následok nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd, tak ako aj žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukazuje na to, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 8.1.2026, č.k. 7 Co 163/2025-971, zmenil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh žalovanej na nariadenie neodkladného opatrenia a uložil žalobcovi povinnosť umožniť žalovanej vstup i užívanie predmetných nehnuteľností do právoplatného skončenia konania vo veci samej a aby jej odovzdal kľúče od týchto nehnuteľností. Zo všetkých uvedených dôvodov potom považoval odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu o tom, že v danej veci súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za nedôvodnú. 14. Ani tvrdenie žalobcu v odvolaní o dĺžke konania vo veci samej nepovažoval odvolací súd za dôvodné pre nariadenie neodkladného opatrenia, keď má zhodne s tvrdením žalovanej v jej vyjadrení k odvolaniu žalobu za to, že žalobca svojvoľne predikuje dĺžku konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom jeho tvrdenie nemá žiadny reálny skutkový a právny podklad, keďže dĺžku súdneho konania v súčasnosti nemožno objektívne predvídať. Odvolací súd dodáva, že je v záujme sporových strán, aby sa konanie vo veci samej o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov ukončilo čo najrýchlejšie. 15. Žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), k čomu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, že žalobca neosvedčil rozhodujúce skutočnosti pre nariadenie neodkladného opatrenia za úplné a ich právne posúdenie prvoinštančným súdom za správne. 16. Záverom odvolací súd uvádza, že všetky sporné otázky týkajúce sa predmetných nehnuteľností budú riešené vo veci samej. 17. Odvolací sú na základe vyššie uvedených skutočnosti napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. l, ods. 2 C.s.p., keďže žalobca neosvedčil nárok, ktorému má byť poskytnutá súdna ochrana nariadením neodkladného opatrenia v ním požadovanom znení. 18. O náhrade trov odvolacieho konanie rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí, keďže návrh na nariadenie neodkladného opatrenia bol podaný v rámci konania vo veci samej.
19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).