Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/168/2025 1325200569 14. 08. 2026 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2026:1325200569.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zast. Advokátska kancelária Mgr. Peter Kubovič, advokát, s.r.o., so sídlom Námestie Biely kríž 3, Bratislava, IČO: 54 167 370, proti žalovanému: Slovenské liečebné kúpele Rajecké Teplice, a.s., so sídlom Panenská 33, Bratislava, IČO: 31 642 284, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s.r.o., so sídlom Bajkalská 13, Bratislava, IČO: 36 860 662, o zaplatenie 5.951,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III zo dňa 23.09.2025, č. k. 62Ca/1/2025-215, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t vr d z u j e. II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.951,61 eur do spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 5.951,61 eur od 22.01.2025 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 451 ods. 1 a 2, § 458a, § 442a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 143 ods. 1, § 146 ods. 1 a 2, § 147 ods. 1 a 3, § 165 ods. 1, § 169 ods. 4 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorského zákona (ďalej len „Autorský zákon“) a vecne tým, že žalobca sa žalobou domáhal nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v súvislosti s neoprávneným používaním audiovizuálnych diel verejným prenosom v ubytovacích zariadeniach prevádzkovaných žalovaným. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako organizácia kolektívnej správy práv (ďalej len „OKS“) spravuje autorské práva k dielam, ktoré mal žalovaný v r. 2023 neoprávnene verejne prenášať v izbách svojich konkrétne vymenovaných ubytovacích zariadení v O. P. (poskytoval ubytovacie služby, kde v izbách pre hostí poskytoval v rámci vybavenia aj TV), ktorým konaním mal bez súhlasu autorov a bez príslušnej licencie používať chránené diela, čím na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie. Žalobca si preto podľa platného Sadzobníka uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.02.2023 do 31.12.2023 vo výške 5.951,61 eur. Predložil internetové ponuky ubytovacích zariadení žalovaného, oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv, zoznam zastupovaných nositeľov práv a partnerských organizácií, zmluvy o zastupovaní autorských práv, Sadzobník účinný od 01.01.2023, výzvu zo 14.01.2025 a hromadné licenčné zmluvy uzatvorené s používateľmi práv. Žalovaný namietal, že mu žalobca nezaslal návrh hromadnej licenčnej zmluvy a nepreukázal, že žalovaný skutočne uskutočňoval verejný prenos diel, keď podľa žalovaného bolo potrebné preukázať nielen existenciu televíznych prijímačov, ale aj reálny príjem
a sprostredkovanie vysielania obsahujúceho diela spravované žalobcom. Zároveň spochybnil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, keďže podľa jeho názoru nepreukázal zastupovanie všetkých dotknutých nositeľov práv ani existenciu dohody o spoločnej správe podľa ust. § 175 Autorského zákona. Namietal aj výšku nároku s tým, že pri výpočte odmeny mala byť zohľadnená skutočná obsadenosť a vyťaženosť ubytovacích zariadení (§ 169 ods. 2 Autorského zákona). Súd prvej inštancie k zásadnej námietke žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu uviedol, že žalobca je v spore aktívne vecne legitimovaný a poukázal na postavenie OKS, vrátane žalobcu, ktorých úlohou je zastupovať viacerých nositeľov práv vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv (§ 144 ods. 3 Autorského zákona). Uviedol, že pri uplatňovaní majetkových práv voči používateľom predmetov autorskoprávnej ochrany si OKS neuplatňuje vlastný nárok, ale nároky jednotlivých nositeľov práv (v danom prípade autorov audiovizuálnych diel), ktoré vymáha vo vlastnom mene, avšak na účet zastupovaných nositeľov práv ako zástupca nositeľov práv. Žalobca si ako OKS nárok neuplatňuje len v prospech konkrétnych autorov, ktorých zastupuje na základe zmlúv, ale v prospech všetkých nositeľov práv, vrátane nezastupovaných, ktorých diela boli žalovaným používané. Súd prvej inštancie vychádzal z tvrdenia žalobcu, že žalovaný vykonával verejný prenos audiovizuálnych diel prostredníctvom TV (zvukovo-obrazových zariadení) umiestnených v izbách svojich ubytovacích zariadení v prevádzkach hotelov Y. S. G. (E. XXX W.), S. S. G. (E. X W.), Y. S. (E. XX W.), Y. C. V. (E. XX W.) S. E. C. (E. X W.). Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.11.2021 sp. zn. 15Co/193/2019, podľa ktorého pri každom televíznom vysielaní nevyhnutne dochádza aj k šíreniu audiovizuálnych diel a verejný prenos patrí medzi povinne kolektívne spravované majetkové práva (§ 146 ods. 2 písm. f) Autorského zákona) a je spravovaný OKS povinne zo zákona bez možnosti voľby oprávnených osôb. Z toho vyvodil, že verejný prenos diel (vrátane audiovizuálnych), realizovaný prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia (žalovaným) patrí podľa ust. § 146 ods. 2 písm. f) Autorského zákona pod povinne kolektívne spravované majetkové práva prostredníctvom príslušnej OKS a táto OKS je oprávnená v mene autorov uplatňovať voči neoprávneným používateľom chránených diel v mene ich autorov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie uviedol, že keďže ide o nárok patriaci do oblasti povinnej kolektívnej správy práv, je potrebné aplikovať ust. § 147 Autorského zákona (v novelizovanom znení s účinnosťou od 01.02.2023), a z toho dovodiť, že príslušná OKS zastupuje aj vo vzťahu k nezastupovaným nositeľom práv. Pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie preto skúmal, či v oblasti audiovizuálnych diel nepôsobí aj iná oprávnená OKS a konštatoval, že zákon uprednostňuje dohodu medzi jednotlivými OKS a ak taká dohoda neexistuje, za oprávnenú sa považuje tzv. reprezentatívna OKS, teda organizácia zastupujúca najviac nositeľov práv a evidovaná ako taká Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „MK SR“). Z verejne dostupných informácii súd prvej inštancie zistil na webovej stránke MK SR, že oprávnenie na výkon kolektívnej správy v odbore podľa ust. § 146 ods. 2 písm. f) Autorského zákona má aj Slovenská asociácia producentov v audiovízii, a preto bolo potrebné posúdiť postavenie žalobcu podľa pravidiel upravujúcich zastupovanie nezastupovaných nositeľov práv. Podľa webovej stránky MK SR je žalobca pre oblasť verejného prenosu audiovizuálnych diel určený ako reprezentatívna OKS, preto je oprávnený uplatňovať voči neoprávneným používateľom audiovizuálnych diel nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného neoprávneným používateľom audiovizuálnych diel, teda žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Uplatnený nárok patrí do režimu povinnej kolektívnej správy práv a žalobca je určený ako reprezentatívna OKS, je preto oprávnený uplatňovať nároky nielen v mene zmluvne zastupovaných nositeľov práv, ale aj vo vzťahu k nezastupovaným nositeľom práv a požiadavka žalovaného na predloženie zmlúv so všetkými nositeľmi práv je podľa súdu prvej inštancie nedôvodná. Samotné postavenie žalobcu ako reprezentatívnej OKS mu zakladá oprávnenie vymáhať nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia za použitie audiovizuálnych diel podľa ust. § 146 ods. 2 písm. f) Autorského zákona. Súd prvej inštancie považoval odkaz žalovaného na ust. § 175 Autorského zákona za nenáležitý, keďže nebol podložený relevantnou právnou ani skutkovou argumentáciou. Zároveň uviedol, že žalobca preukázal uzavretie dohody o spoločnej správe s OKS SLOVGRAM, SOZA a SAPA tak, ako to predpokladá ust. § 175 Autorského zákona. Žalovaný nepreukázal, že by nároky za r. 2023 vysporiadal s inou OKS, s ktorou má žalobca uzavretú dohodu o spoločnej správe. Súd prvej inštancie uviedol, že iný právny záver by bol možný len v prípade ak by žalovaný preukázal, že žalobou uplatnený nárok vysporiadal s inou OKS, s ktorou mal žalobca uzavretú dohodu o spoločnej správe, čo sa však v konaní nestalo. Rovnako nepriznal súd prvej inštancie dôvodnosť námietke žalovaného, že mu žalobca nezaslal návrh hromadnej licenčnej zmluvy a uviedol, že v prípade podnikateľa poskytujúceho ubytovacie služby je na ňom, aby inicioval uzavretie licenčného vzťahu, ak chce legálne používať audiovizuálne diela verejným prenosom. Z ust. § 165 Autorského zákona vyplýva povinnosť OKS uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu pri prejave záujmu používateľa, nie však povinnosť aktívne
vyhľadávať a iniciovať zmluvy bez prejavu záujmu zo strany používateľa. V súvislosti so samotným uplatneným nárokom súd prvej inštancie poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný nemal na použitie audiovizuálnych diel v r. 2023 uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu a v tejto súvislosti považoval za potrebné posúdiť, či žalovaného je možné v skutočnosti považovať za subjekt, ktorý vykonáva verejný prenos audiovizuálnych diel. Pri posúdení tejto otázky vychádzal z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) vo veci C-162/10 Phonographic Performance (Ireland) Limited vs. Írsko, kde SD EÚ uviedol, že prevádzkovateľ hotela, ktorý v izbách poskytuje televízne alebo rozhlasové prijímače so signálom, uskutočňuje „verejný prenos“ a je povinný uhradiť primeranú odmenu. V rozsudku C-306/05 SGAE vs. Rafael Hoteles SA bolo konštatované, že poskytovanie televízneho signálu hosťom hotela prostredníctvom prijímačov predstavuje verejný prenos podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES, nezávisle od technického spôsobu prenosu. V uznesení C-136/09 SD EÚ uviedol, že už samotné umiestnenie televízorov napojených na centrálnu anténu v izbách hotela zakladá verejný prenos v zmysle práva EÚ. Konštatoval, že zo spisu vyplýva, že v izbách ubytovacích zariadení žalovaného sa nachádzajú televízory, čo žalovaný účinne nespochybnil, a preto ho súd prvej inštancie považoval za používateľa audiovizuálnych diel vykonávajúceho verejný prenos podľa judikatúry SD EÚ. Neskoré a všeobecné popieranie tejto skutočnosti súd prvej inštancie považoval za neúčinné, v dôsledku čoho považoval skutkové tvrdenia žalobcu za nesporné (§ 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)), a pri rozhodovaní z nich vychádzal. Žalovaný zároveň nepreukázal svoje tvrdenia o odlišnom počte izieb ani o tom, že by do televíznych prijímačov nebol prenášaný signál, hoci ich preukázanie by bolo výlučne v prospech žalovaného, preto žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Odmietol požiadavku žalovaného, na spôsob preukázania vykonávaného verejného prenosu a poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.04.2020 sp. zn. 13Co/18/2019, podľa ktorého nemožno od žalobcu požadovať preukazovanie skutočností, ktoré sú objektívne nepreukázateľné. Zákon nepredpokladá, aby žalobca dokazoval, v akom rozsahu boli televízne prijímače v izbách používané, kedy boli zapnuté alebo aké konkrétne diela hostia sledovali. Takáto požiadavka by viedla k absurdnému záveru, že by žalobca musel nepretržite monitorovať každý televízor v každej izbe. Za rozhodujúce považoval súd prvej inštancie, že žalovaný vytvoril objektívnu možnosť verejného prenosu audiovizuálnych diel tým, že v izbách umiestnil technické zariadenia spôsobilé prijímať a šíriť televízny signál. Súd prvej inštancie sa zároveň stotožnil s názorom Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) zo dňa 13.01.2015 sp. zn. II. ÚS 2186/14, v zmysle ktorého „by samozrejme bolo proti zmyslu a účelu kontroly uskutočňovanej kolektívnym správcom, pokiaľ by takto mal určiť konkrétne diela, ktoré boli používateľom sprístupnené verejnosti, keďže takýto postup by v mnohých prípadoch nebol, s ohľadom na značné množstvo zastupovaných nositeľov práv, zrejme ani možný“. Preto nemohla uspieť oneskorená obrana žalovaného založená na tvrdení, že žalobca mal preukázať, ako často, ako dlho a v akých priestoroch boli konkrétne diela použité. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalovaný sa verejným prenosom audiovizuálnych diel bez uzavretia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom na úkor autorov audiovizuálnych diel bezdôvodne obohatil a žalobca je ako OKS oprávnený toto bezdôvodné obohatenie v mene a na účet dotknutých autorov od žalovaného vymáhať. Súd prvej inštancie k výške bezdôvodného obohatenia uviedol, že žalovaný len všeobecne namietal, že Sadzobník žalobcu nie je právne záväzným dokumentom, avšak túto námietku nijako relevantne nepreukázal. Poukázal na to, že aj samotný žalovaný upozornil na uzavreté licenčné zmluvy predložené žalobcom na CD nosiči, z ktorých vyplývalo, že dohodnuté licenčné odmeny boli určované podľa Sadzobníka žalobcu. Preto považoval Sadzobníkové ceny za obvyklú výšku licenčnej odmeny za verejný prenos audiovizuálnych diel. Keďže žalovaný nepredložil žiadne dôkazy o inej obvyklej výške odmeny za použitie totožných alebo obdobných predmetov autorskoprávnej ochrany (napr. sadzobník inej OKS), vychádzal súd prvej inštancie zo Sadzobníka žalobcu. Uzavrel, že žalobca má voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v uplatnenej výške podľa svojho Sadzobníka, keďže táto zodpovedá obvyklej licenčnej odmene za verejný prenos audiovizuálnych diel, teda odmene, za ktorú žalobca ako OKS poskytuje používateľom licenciu na takéto použitie diel, a ktorá je v súlade s ust. § 458a Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie na záver poukázal na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Bratislave v obdobných sporoch (napr. uznesenie zo dňa 31.07.2024 sp. zn. 10Co/5/2024), ktoré vychádzajú z toho, že je potrebné zohľadnenie obsadenosti hotela pri určení výšky licenčnej odmeny a zdôraznil, že tento právny názor nie je automaticky použiteľný vo všetkých obdobných sporoch, keďže v prejednávanej veci žalovaný nepredložil žiadne údaje o obsadenosti svojich ubytovacích zariadení za r. 2023 a ani netvrdil, že bola nižšia ako 100 %, resp. 90 % a menej (ktorá podľa Sadzobníka žalobcu znižuje výšku licenčnej odmeny). Súd prvej inštancie preto odmietol jeho námietku, že vyťaženosť mal preukazovať žalobca, keďže bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tejto skutočnosti spočívalo na žalovanom.
Pre absenciu akéhokoľvek skutkového podkladu zo strany žalovaného vychádzal súd prvej inštancie z toho, že obsadenosť ubytovacích zariadení v r. 2023 bola 100 %, a preto nebol dôvod na zníženie obvyklej licenčnej odmeny podľa ust. § 165 ods. 6 Autorského zákona a Sadzobníka žalobcu. Zdôraznil, že bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno o skutočnej obsadenosti niesol žalovaný, keďže išlo o okolnosť výlučne v jeho prospech, ktorá mohla viesť k zníženiu výšky bezdôvodného obohatenia a poukázal na ustanovenie Sadzobníka žalobcu, podľa ktorého je používateľ povinný predložiť dôkaz o vyťaženosti ubytovacích zariadení, a preto procesná obrana žalovaného nemohla obstáť. Súd prvej inštancie tak považoval uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia v sume 5.951,61 eur za obdobie od 01.02.2023 do 31.12.2023 za preukázanú Sadzobníkom žalobcu a hromadnými licenčnými zmluvami, pričom žalovaný ju relevantným spôsobom nespochybnil. Rovnako žalovaný nespochybnil ani kategóriu ubytovacích zariadení, počet izieb či skutočnosť, že sa v nich nachádzali televízory, keď na účinné popretie nároku žalobcu nepostačovalo neurčité tvrdenie žalovaného o tom, či sa na izbách skutočne nachádzali televízory a či počet izieb zodpovedal tvrdeniam žalobcu. Konštatoval, že žalobca svoje tvrdenia preukázal listinnými dôkazmi, ponukami ubytovania z r. 2023, z ktorých vyplýval počet izieb aj vybavenie každej izby televízorom, zatiaľ čo žalovaný na podporu svojej procesnej obrany nepredložil žiadne dôkazy. Súd prvej inštancie vychádzal z kategórie jednotlivých ubytovacích zariadení, počtu ich izieb a sadzieb podľa Sadzobníka žalobcu. Pri zariadeniach Y. S. G. (XXX W., E. T. X*), S. S. G. (X W., E. T. X*), Y. S. (XX W., E. T. X*), Y. C. V. (XX W., E. T. X*) S. E. C. (X W., E. T. X*) vypočítal ročnú licenčnú odmenu vo výške 6.504 eur, z ktorej alikvótna časť na 11 mesiacov (02-12/2023) predstavuje sumu 5.951,61 eur, preto dospel k záveru, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenie je v celom rozsahu dôvodný a priznal žalobcovi popri istine aj nárok na úrok z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v zákonnej výške 8,15 % od omeškania žalovaného dňa 22.01.2025 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne samostatným uznesením súdny úradník podľa ust. § 262 ods. 2 CSP. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t. j. súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu a tvrdil, že žalobca nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje a ani zásah do práv tých nositeľov práv, ktorých zmluvy do konania žalobca predložil. S odkazom na ust. § 86 ods. 1 Autorského zákona uviedol, že žalobca bol povinný preukázať splnenie podmienok tam uvedených, teda že výrobcovia audiovizuálnych diel, s ktorými uzavrel dohody o zastupovaní, získali od autorov písomný súhlas na vyhotovenie originálu audiovizuálneho diela a dohodli sa s nimi na odmene za jeho vytvorenie ako aj za každé jeho použitie; v opačnom prípade podľa žalovaného výrobcovia, ako odvodení nositelia práv, neboli oprávnení vykonávať majetkové práva autorov, a preto ich nemohli platne previesť na žalobcu. Žalovaný tvrdil, že žalobca splnenie týchto podmienok v konaní nepreukázal a namietal aj to, že žalobca v konaní doposiaľ nepreukázal počet izieb v ubytovacích zariadeniach, počet televíznych prijímačov umiestnených v týchto izbách, ani skutočnosť, že tieto zariadenia boli spôsobilé na príjem a sprostredkovanie signálu. Uviedol, že túto námietku vzniesol už vo vyjadrení k žalobe, v ktorom navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť, a preto nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že tieto skutočnosti neboli žalovaným namietané alebo preukázané. Žalovaný ďalej uviedol, že nie je jeho povinnosťou preukazovať skutočnosti, ktoré žalobca v konaní tvrdil a nepreukázal a že žalobca mal možnosť vykonať obhliadku v jeho ubytovacích zariadeniach a zistiť počet izieb, ako aj to, či sa v nich nachádzajú televízne prijímače. Rovnaké výhrady mal žalovaný aj vo vzťahu k vyťaženosti ubytovacích zariadení, ktorú si žalobca mohol overiť pred uplatnením nároku. Žalovaný namietal, že žalobca si napriek tomu bez dostatočných dôkazov uplatnil voči nemu licenčnú odmenu, ktorá mala vychádzať z predpokladu 100 % vyťaženosti ubytovacích zariadení. Žalovaný namietal aj to, že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaný prijímal televízny signál a sprostredkovával ho prostredníctvom televíznych prijímačov svojim zákazníkom, ani to, že do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Uviedol, že tieto skutočnosti nemožno preukázať len informáciami o vybavení izieb uvedenými na webových stránkach ubytovacích zariadení, ktoré majú podľa neho iba marketingový charakter a nepredstavujú dôkaz o verejnom prenose diel a poukázal na to, že na oficiálnej stránke žalovaného sa takéto údaje nezverejňujú. Ďalej namietal, že samotná informácia
na webových stránkach ubytovacích zariadení žalovaného, podľa ktorej majú izby TV, nepredstavuje dôkaz o verejnom prenose v zmysle zákona ani judikatúry SD EÚ, najmä vo veci C-306/05 SGAE v. Rafael Hoteles SA. Zdôraznil, že SD EÚ v uvedenom rozsudku síce konštatoval, že verejným prenosom je poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, avšak samotné zabezpečenie fyzických zariadení verejný prenos nepredstavuje a je potrebné preukázať, že tieto zariadenia boli spôsobilé sprostredkovať signál, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie, čoho výsledkom je prenos diela. Túto skutočnosť považoval za žalobcom nepreukázanú, pričom ju namietal už vo vyjadrení k žalobe zo dňa 03.03.2025. Zároveň uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a žalovaný sa nemal voči čomu procesne brániť, keďže žaloba neobsahuje dostatočné skutkové tvrdenia ani dôkazy. Žalovaný v prvom rade žalobu ako celok poprel a zároveň samostatne namietal, že neboli splnené podmienky na vznik nároku žalobcu, najmä že žalovaný nepoužíval predmety ochrany spravované žalobcom ani nevykonával verejný prenos diel, spochybnil aj tvrdenia žalobcu o zastupovaní nositeľov práv rozsahu zastupovaných nositeľov práv a predmetov ochrany, ako aj o tom, že tieto mali byť obsahom verejného prenosu a namietal aj výšku uplatneného bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o jeho podanie zo dňa 24.07.2025, na ktoré súd prvej inštancie neprihliadol pre jeho oneskorenosť, žalovaný namietal, že išlo len o druhé jeho podanie v konaní a že dokazovanie nebolo ukončené. V tejto súvislosti poukázal na ust. §153 a § 154 CSP a nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že jeho požiadavku na spôsob preukázania vykonávaného verejného prenosu je nutné odmietnuť ako nenáležitú, nakoľko obrana žalovaného bola oneskorená, pričom namietal, že koncentrácia konania nemôže byť aplikovaná mechanicky a musí rešpektovať základné zásady konania, najmä zásadu spravodlivosti, rovnosti strán a práva na efektívnu obranu (§ 153 ods. 2 CSP). Podľa jeho názoru išlo len o druhé podanie v konaní, predložené pred skončením dokazovania a rozhodnutím vo veci samej, preto nemožno hovoriť o procesnom oneskorení odôvodňujúcom neprihliadnutie, ktorým konaním súd prvej inštancie podľa žalovaného porušil jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Doplnil, že žalovaný musí mať reálnu možnosť efektívnej obhajoby a mechanická aplikácia koncentrácie je formalistická a odporuje zásadám civilného procesu. Nesúhlasil ani s tvrdením, že iba neurčitým spôsobom spochybnil právnu záväznosť Sadzobníka žalobcu, keď už vo vyjadrení k žalobe zo dňa 03.03.2025 namietal, že Sadzobník žalobcu a výška odmien vychádzajú najmä z praxe žalobcu a nejde o právne záväzný dokument a zároveň uviedol, že výšku odmeny žalobca preukazoval najmä vlastnými licenčnými zmluvami. Uviedol, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť aj obsadenosť ubytovacích zariadení bez ohľadu na samotnú otázku prenosu signálu. Žalovanému nebolo zrejmé, ako má Sadzobník efektívne spochybniť, keď nejde o záväzný právny predpis a výšku odmeny si žalobca mohol stanoviť podľa svojej vlastnej úvahy. K uvedenému žalovaný poukázal na rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „PMÚ SR“) zo dňa 23.02.2022, č. 2022/DOZ/POK/2/12, ktorým bolo konštatované, že žalobca pri poskytovaní licenčných služieb uplatňoval neprimerané ceny, čím zneužil dominantné postavenie podľa čl. 102 písm. a) Zmluvy o fungovaní Európskej únie a § 8 ods. 2 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, za ktoré porušenie bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 57.939 eur. PMÚ SR zároveň uviedol, že Autorský zákon neupravuje podrobný proces tvorby ani schvaľovania Sadzobníkov OKS a že dohľad MK SR sa nevzťahuje na kontrolu výšky licenčných odmien, ale len na splnenie formálnych náležitostí a nediskriminačný charakter Sadzobníka. Žalovaný namietal, že zo skutkových ani právnych záverov súdu prvej inštancie nie je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru, že Sadzobník žalobcu predstavuje obvyklú výšku licenčnej odmeny, pričom túto skutočnosť naďalej považoval za nepreukázanú. Poukázal na závery uvedeného rozhodnutia PMÚ SR, v ktorom PMÚ SR s odkazom na rozsudok SD EÚ vo veci C-306/05 (SGAE proti Rafael Hoteles SA) uviedol, že pri posudzovaní verejného prenosu v ubytovacích zariadeniach je potrebné zohľadniť účasť hostí a ich možnosť sledovať alebo počúvať šírené diela prostredníctvom technických zariadení, z čoho podľa PMÚ SR vyplýva, že pri tvorbe Sadzobníkov odmien a určovaní licenčných sadzieb by mala byť zohľadnená aj obsadenosť ubytovacích zariadení, resp. počet ubytovaných hostí. Na tomto základe žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil jeho námietku, podľa ktorej žalobca nepreukázal samotné uskutočňovanie verejného prenosu ani jeho rozsah, teda najmä frekvenciu, trvanie a priestory, v ktorých mali byť konkrétne diela sprístupňované verejnosti. Súd prvej inštancie túto námietku odmietol ako nenáležitú s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.04.2020 sp. zn. 13Co/18/2019. Žalovaný ďalej namietal záver súdu prvej inštancie, že netvrdil nižšiu ako 100 % obsadenosť ubytovacích zariadení, preto pre absenciu skutkových tvrdení a dôkazov zo strany žalovaného a pri zohľadnení dôkazov predložených žalobcom, vychádzal zo 100 % obsadenosti a uviedol, že podľa Sadzobníka žalobcu bol žalovaný povinný preukázať vyťaženosť svojich
ubytovacích zariadení žalobcovi aj súdu. Žalovaný mal za to, že Sadzobník žalobcu nebol pre neho záväzný, a preto nebol povinný preukazovať žalobcovi vyťaženosť svojich ubytovacích zariadení a podľa jeho názoru dôkazné bremeno o vyťaženosti znášal žalobca; až keby žalobca svoje tvrdenia riadne preukázal, žalovaný by mohol namietať inú, prípadne nulovú vyťaženosť. Vo vzťahu k výške uplatneného nároku uviedol, že nesúhlasí ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že ju relevantne nespochybnil, a preto ju súd prvej inštancie považoval za nespornú. Poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 03.03.2025, v ktorom uviedol, že nemohol uhradiť žalobcom vyčíslenú sumu, keďže nebolo zrejmé, akú konkrétnu povinnosť mal porušiť, na akom zákonnom základe a z čoho žalobca odvodil sumu 5.951,61 eur, namietal, že Sadzobník žalobcu nie je právne záväzným dokumentom a výška odmien vyplývala iba z individuálne dojednaných licenčných zmlúv. Poukázal tiež na to, že pri určení výšky odmeny je potrebné zohľadniť aj obsadenosť ubytovacích zariadení, ktorá požiadavka je v súčasnosti výslovne upravená aj v ust. § 169 ods. 2 Autorského zákona, podľa ktorého sa pri určení výšky odmien musí prihliadať na vyťaženosť (koeficient obsadenosti) a návštevnosť ubytovacích zariadení, čo žalobca podľa žalovaného neurobil. Vo vyjadrení zo dňa 24.07.2025 spochybňoval žalovaný výšku uplatneného nároku, preto mal žalovaný za to, že výšku uplatneného nároku dostatočne spochybnil, keďže žalobca v konaní riadne nepreukázal, z čoho požadovaná suma pozostávala ani akým spôsobom ju vypočítal. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že v rámci svojej procesnej obrany nespochybnil prevádzkovanie ubytovacích zariadení, ich kategóriu, počet izieb ani prítomnosť televízorov a opakovane namietal, že žalobca je povinný svoje tvrdenia riadne preukázať. Samotné údaje z webových stránok o počte izieb alebo prítomnosti televízorov nepreukazujú podľa žalovaného ich skutočný stav, keďže ubytovacie zariadenia sa v čase menia (rekonštrukcie, zmeny počtu izieb a pod.) a doplnil, že na jeho oficiálnej webovej stránke sa takéto údaje nenachádzajú, bol preto názoru, že pokiaľ žalobca svoje tvrdenia nepreukázal, nebol povinný dopĺňať skutočnosti, ktoré by žalobcovi pomohli uniesť jeho dôkazné bremeno. Zotrval na názore, že samotná prítomnosť televízora ešte nepreukazuje príjem televízneho signálu, preukázanie ktorej skutočnosti zaťažuje žalobcu, ktorý ju v konaní nepreukázal, pričom súd prvej inštancie sa s touto námietkou nijako nevysporiadal. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, prípadne ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; zároveň žiadal priznať náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 07.11.2025 a k námietke žalovaného, že nepreukázal vybavenosť izieb jeho ubytovacích zariadení televíznymi prijímačmi, uviedol, že spolu so žalobou predložil záznamy z webových stránok z r. 2023, z ktorých vyplývalo, že žalovaný ponúkal ubytovanie v izbách vybavených televízorom s príjmom signálu, ktoré dôkazy podľa žalobcu preukazujú umiestnenie televíznych prijímačov s príjmom na izbách na základe informácií poskytnutých samotným žalovaným. Uvedené žalovaný spochybňoval len všeobecnými tvrdeniami bez konkrétnych skutkových tvrdení alebo predloženia relevantných dôkazov. Verejné deklarovanie prítomnosti zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích zariadeniach žalovaného bolo podľa žalobcu potrebné vykladať v obvyklom význame, teda že izby sú vybavené televíznymi prijímačmi s príjmom signálu umožňujúcim hosťom sledovanie televíznych programov. Žalobca poukázal na to, že takéto vyhlásenia žalovaného boli určené predovšetkým klientom ubytovacieho zariadenia, teda spotrebiteľom a ich nepravdivosť by preto mohla predstavovať klamlivú obchodnú praktiku podľa ust. § 8 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a klamlivú reklamu podľa ust. § 45 Obchodného zákonníka. Zároveň poukázal na ust. § 496 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa pri spotrebiteľských zmluvách za dohodnuté vlastnosti plnenia považujú aj vlastnosti uvedené dodávateľom vo verejne dostupných vyhláseniach, najmä v reklame alebo propagácii, z čoho vyplýva, že verejné vyhlásenia žalovaného boli záväzné vo vzťahu k jeho klientom a žalovaný bol povinný zabezpečiť izby vybavené funkčnými televíznymi prijímačmi s príjmom signálu. Nesplnenie tejto povinnosti by mohlo zakladať jeho zodpovednosť voči spotrebiteľom, ako aj zodpovednosť za klamlivú obchodnú praktiku. Zo samotnej povahy veci podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný poskytoval klientom funkčné televízne prijímače vybavené televíznym signálom, ktoré boli spôsobilé na účel, na ktorý sú určené, čo deklaroval vo svojich verejných vyhláseniach a tento predpoklad bol v spojení s dôkazmi predloženými žalobcom riadne preukázaný. Obrana žalovaného spočívala iba v tvrdení, že žalobca nepreukázal uskutočňovanie verejného prenosu, avšak bez uvedenia konkrétnych skutkových tvrdení alebo predloženia dôkazov. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že ubytovacie zariadenia žalovaného boli vybavené televíznymi prijímačmi s príjmom signálu, rozhodol správne a v súlade so zákonom. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne a nezákonne dospel k záveru o preukázaní neoprávneného uskutočňovania verejného prenosu zo strany žalovaného, žalobca uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie riadne tvrdil a preukázal nielen
uskutočňovanie verejného prenosu žalovaným, ale aj dôvodnosť výšky uplatneného nároku. Nie je preto zrejmé, z akých skutkových tvrdení a dôkazov žalovaný vychádzal vo svojej odvolacej argumentácii, ani akým ďalším spôsobom by mal podľa jeho názoru žalobca svoj nárok tvrdiť a preukazovať. Žalobca ďalej uviedol, že v konaní predložil štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc vrátane zoznamu audiovizuálnych diel, ku ktorým vykonáva správu a ktoré boli predmetom verejného prenosu v rozhodnom období r. 2023, uskutočňovaného žalovaným bez príslušného oprávnenia. Zároveň predložil štatistiku vyplácaných licenčných odmien nositeľom práv za použitie týchto diel rovnakým spôsobom, akým ich používal žalovaný a preukázal rozsah zastupovaných nositeľov práv zo Slovenskej republiky aj zo zahraničia. Z vykonaného dokazovania podľa žalobcu vyplývalo, že žalovaný neoprávnene používal predmety ochrany, ku ktorým žalobca vykonáva správu, čím žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tvrdil, že z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry vyplýva, že pre vznik nároku OKS postačuje preukázať, že zastupuje príslušný okruh nositeľov práv a že s vysokou mierou pravdepodobnosti dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou OKS, čo žalobca v konaní preukázal, a preto bol v spore aktívne vecne legitimovaný. Uviedol, že je všeobecne známou skutočnosťou, že súčasťou televízneho vysielania sú nevyhnutne aj audiovizuálne diela a ďalšie autorské diela, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu. Každé televízne vysielanie obsahuje audiovizuálne diela, ktorých nevyhnutnou tvorivou zložkou sú najmä réžia, scenár, literárna predloha či dialógy, bez ktorých tvorivých zložiek by audiovizuálne dielo nemohlo vzniknúť, a teda by nemohlo byť ani predmetom televízneho vysielania a jeho následného verejného prenosu, ktorý uskutočňoval žalovaný. Podľa žalobcu bolo nesporné, že ním zastupovaní autori (najmä režiséri, scenáristi, autori literárnych predlôh, prekladov, úprav dialógov či výtvarných diel) tvoria podstatnú časť autorskoprávne chránenej tvorivej zložky televízneho vysielania. Ak žalovaný uvádzal, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok podľa ust. § 86 ods. 1 Autorského zákona, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere spočíva na žalovanom, ak chcel tvrdiť, že autori nevykonávajú svoje vlastné autorské práva. Žalovaný takéto tvrdenie neuviedol ani nepreukázal, preto je zrejmé, že majetkové autorské práva patria autorom audiovizuálnych diel, ktoré vytvorili. Žalobca preukázal uskutočňovanie verejného prenosu zo strany žalovaného a aj dôvodnosť uplatneného nároku. Skutkové tvrdenia o vykonávaní verejného prenosu žalovaný účinným spôsobom nepoprel a na podporu svojej obrany nepredložil žiadne dôkazy, preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobe vyhovel. K námietke žalovaného, že žalobca nezohľadnil mieru vyťaženosti ubytovacích zariadení, žalobca uviedol, že pri výkone svojej činnosti postupuje v súlade s ust. § 169 ods. 2 písm. e) Autorského zákona, mieru vyťaženosti ubytovacích zariadení zohľadňuje vo svojom Sadzobníku odmien, ktorý predložil spolu so žalobou, ako aj v uzatváraných licenčných zmluvách (čl. II bodu 5.2.1 písm. g) Sadzobníka). Na zohľadnenie vyťaženosti je vždy potrebné splnenie zákonnej povinnosti používateľa oznámiť a preukázať mieru vyťaženosti relevantnými dokladmi (§ 165 ods. 6 Autorského zákona) a ak si používateľ túto povinnosť nesplní, pri výpočte licenčnej odmeny sa uplatní základná sadzba zodpovedajúca 100 % vyťaženosti (čl. II bod 5.2.1 písm. c) Sadzobníka žalobcu). Keďže žalovaný pred začatím konania napriek predchádzajúcim výzvam a ani v jeho priebehu nepredložil žiadne tvrdenia ani dôkazy o miere vyťaženosti svojich ubytovacích zariadení, má žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklej licenčnej odmeny zodpovedajúcej 100 % vyťaženosti podľa Sadzobníka žalobcu. Takáto odmena je obvyklou licenčnou odmenou v zmysle ust. § 165 ods. 6 Autorského zákona a Sadzobníka žalobcu v prípade pasivity používateľa predmetov ochrany a porušenia zákonných povinností. Vzhľadom na uvedené žalobca poukázal aj na návrhy generálneho advokáta SD EÚ vo veci C-161/24, podľa ktorých pre existenciu verejného prenosu nie je rozhodujúca skutočná obsadenosť hotelových izieb, keďže verejnosťou sú zákazníci hotelového zariadenia ako celku a uviedol, že pokiaľ bolo ubytovacie zariadenie žalovaného v prevádzke a nachádzali sa v ňom hostia, išlo o tzv. novú verejnosť, a preto počas celého žalovaného obdobia dochádzalo k verejnému prenosu bez ohľadu na konkrétnu mieru obsadenosti ubytovacieho zariadenia. Žalobca k odkazu žalovaného na rozhodnutie PMÚ SR uviedol, že síce bolo voči nemu vydané rozhodnutie o uložení pokuty, avšak s týmto rozhodnutím nesúhlasil a podal proti nemu správnu žalobu. Zdôraznil, že predmetné rozhodnutie sa týka r. 2015 - 2019, preto nemá časovú ani vecnú súvislosť s prejednávanou vecou týkajúcou sa r. 2023. Namietal tiež, že žalovaný túto argumentáciu uplatnil oneskorene, preto by odvolací súd na ňu nemal prihliadať. Zdôraznil, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie predmetov ochrany v jeho správe, pričom rozhodujúcou otázkou je určenie obvyklej výšky licenčnej odmeny v čase zásahu do práv žalobcu. V zmysle ust. § 58 ods. 1 písm. i) a § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona v spojitosti s ust. § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia najmenej vo výške obvyklej licenčnej odmeny. Podľa žalobcu bolo preto rozhodujúce určiť výšku obvyklej licenčnej odmeny za použitie predmetov ochrany v čase neoprávneného zásahu do jeho práv zo
strany žalovaného. Obvyklú výšku licenčnej odmeny žalobca preukázal 663 rozšírenými hromadnými licenčnými zmluvami uzatvorenými s prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení, v ktorých bola odmena určená podľa jeho Sadzobníka. Zdôraznil, že tieto zmluvy boli uzatvorené dobrovoľne, že používatelia mali možnosť domáhať sa určenia obsahu licenčnej zmluvy podľa ust. § 165 ods. 8 Autorského zákona a že žiadna z uvedených zmlúv nebola spochybnená ani vyhlásená za neplatnú. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že Sadzobníkové odmeny predstavovali obvyklú licenčnú odmenu, ktorú bol súd prvej inštancie povinný pri určení výšky bezdôvodného obohatenia zohľadniť. Rozhodnutie PMÚ SR nemá pre prejednávanú vec relevanciu, keďže jeho predmetom nie je určenie obvyklej ani primeranej licenčnej odmeny, ale posúdenie prípadného správneho deliktu, rozhodujúca bola výška obvyklej licenčnej odmeny, ktorú žalobca preukázal uzatvorenými licenčnými zmluvami. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 4Cdo/187/2021, podľa ktorého prípadný výsledok konania pred PMÚ SR nemá význam pre konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia a obvyklá licenčná odmena sa zisťuje podľa odmien skutočne dohodnutých v licenčných zmluvách s inými používateľmi a na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/259/2021, podľa ktorého licenčné odmeny dohodnuté v licenčných zmluvách predstavujú obvyklé licenčné odmeny, pričom PMÚ SR nie je cenovým orgánom oprávneným určovať primeranosť alebo obvyklosť licenčných odmien. Na záver žalobca uviedol, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej licenčnej odmeny, teda od odmeny, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie iným používateľom a v r. 2023 uzatvoril žalobca 663 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, v ktorých bola licenčná odmena určená podľa jeho Sadzobníka, čo podľa preukazuje jej obvyklosť. Ich nerešpektovanie by znamenalo neoprávnené zvýhodnenie porušovateľov autorských práv oproti riadnym používateľom. Žalobca poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 101/2011, podľa ktorého uzatvorené licenčné zmluvy s inými používateľmi predstavujú dôkaz primeranosti odmeny, pričom nárok žalobcu zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi, keďže v obdobných sporoch mu bolo podľa jeho tvrdenia opakovane vyhovené súdmi. Žalobca zotrval na stanovisku, že v konaní preukázal svoj nárok čo do dôvodu aj výšky, napadnutý rozsudok považoval za vecne správny a odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné, preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. 5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, logické, v súlade so zákonom. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalovaného. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.951,61 eur s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia
za neoprávnené použitie audiovizuálnych diel bez súhlasu autorov za obdobie od 01.02.2023 do 31.12.2023 (11 mesiacov) na tom skutkovom základe, že žalobca ako OKS vykonáva kolektívnu správu majetkových autorských práv k predmetným audiovizuálnym dielam. Predmetom sporu bolo neoprávnené používanie predmetov ochrany technickými prostriedkami bez udelenia súhlasu autorov, resp. bez licencie v zmysle Autorského zákona, ku ktorým žalobca vykonáva kolektívnu správu práv. V rozhodnom období žalovaný poskytoval ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach Y. S. G., S. S. G., Y. S., Y. C. V. S. E. C. E. O. P., v ktorých súčasťou vybavenia ubytovacích jednotiek určených pre hostí boli zvukovo-obrazové zariadenia (TV) umožňujúce používanie predmetov ochrany. Žalovaný na takéto používanie nemal licenciu udeľovanú prostredníctvom žalobcu ako OKS, čím malo na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa žalobca v tomto konaní domáhal. 9. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní. 10. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. 11. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 12. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah odôvodnenia nižšie, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca je v prejednávanej veci aktívne vecne legitimovaný. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca je OKS oprávnenou na výkon kolektívnej správy práv podľa ust. § 144 a nasl. Autorského zákona. Z oprávnenia vydaného MK SR dňa 18.08.2016 č. k. MK-1587/2016-232/10421 vyplýva, že žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov okrem iného k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia vrátane majetkového práva udeľovať súhlas na ich použitie verejným prenosom. Zároveň z evidencie OKS vedenej MK SR vyplýva, že žalobca je OKS zastupujúcou najväčší počet nositeľov práv v predmetnom odbore kolektívnej správy, a preto je v rozsahu ust. § 147 Autorského zákona oprávnený zastupovať aj nezastupovaných nositeľov práv. Za týchto okolností je žalobca oprávnený vo vlastnom mene a na účet nositeľov práv uplatňovať voči neoprávneným používateľom predmetov ochrany aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Odvolacia námietka žalovaného, podľa ktorej žalobca nepreukázal individuálne oprávnenie zastupovať každého dotknutého nositeľa práv, je preto nedôvodná. Predmetom tohto konania nie je posudzovanie platnosti alebo obsahu jednotlivých zmluvných vzťahov medzi autormi a výrobcami audiovizuálnych diel, ale nárok OKS na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného použitia predmetov ochrany. V konaní bolo preukázané oprávnenie žalobcu na výkon kolektívnej správy práv oprávnením vydaným MK SR ako aj skutočnosť, že ide o OKS zastupujúcu najväčší počet nositeľov práv v príslušnom odbore kolektívnej správy. Žalovaný neoznačil žiadneho konkrétneho nositeľa práv ani konkrétne audiovizuálne dielo, vo vzťahu ku ktorým by bolo možné dôvodne pochybovať o oprávnení žalobcu vykonávať kolektívnu správu a námietka žalovaného preto zostala len vo všeobecnej rovine a nebola spôsobilá spochybniť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. 14. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k uskutočňovaniu verejného prenosu audiovizuálnych diel a že nebolo preukázané, že v jeho ubytovacích zariadeniach boli televízne prijímače schopné prijímať televízny signál, ani že prostredníctvom nich dochádzalo k sprístupňovaniu diel, ku ktorým žalobca vykonáva kolektívnu správu. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca predložil listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že žalovaný v rozhodnom období poskytoval ubytovacie služby v hoteloch S. G. (XXX W., X*), S. S. G. (X W., X*), S. (XX W., X*), C. V. (XX W., X*) S. E. C. (X W., X*), pričom izby boli vybavené televíznymi prijímačmi. Uvedené skutočnosti vyplývali najmä z verejne dostupných prezentácií ubytovacích zariadení žalovaného na webových stránkach (sunflowers.sk, www.spa.sk, www.herkules.sk, www.slovakia.travel.sk, www.kupelerajecketeplice.sk), na ktorých bolo vybavenie izieb televíznymi prijímačmi uvádzané ako súčasť poskytovaných služieb. Na preukázanie tejto skutočnosti nebolo potrebné, aby žalobca preukázal existenciu každého jednotlivého televízneho prijímača v každej izbe a ani to, aký konkrétny program bol v jednotlivých okamihoch sledovaný, keďže takáto požiadavka by bola vzhľadom na povahu veci neprimeraná a prakticky nesplniteľná. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na judikatúru SD EÚ, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že táto judikatúra podporuje záver o dôvodnosti žaloby. V rozsudku vo veci C-306/05 SGAE proti Rafael Hoteles SA konštatoval SD EÚ, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ ES, ale poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 tejto Smernice 2001/29/ES. Rovnako v rozsudku vo veci C-162/10 Phonographic Performance (Ireland) Limited proti Ireland SD EÚ zdôraznil, že prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia, ktorý hosťom prostredníctvom technických zariadení umiestnených v izbách umožňuje prijímať rozhlasové alebo televízne vysielanie, uskutočňuje verejný prenos a uznesenie SD EÚ C-136/09 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustokon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai potvrdzuje správnosť uvedených záverov. Samotné umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení, televíznych prijímačov, v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu ubytovacím zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom prestavuje nezávisle od faktického používania tohto prístroja prenosu signálu verejný prenos podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 2001/290/ES.
Keďže žalovaný mal v ubytovacom zariadení umiestnené televízne prijímače vybavené príjmom, ktorý umožňuje príjem obrazovo-zvukových diel autorov, dochádzalo tým k ďalšiemu verejnému prenosu. Za týchto okolností odvolací súd uvádza, že žalobca uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu verejného prenosu chránených diel, a preto nie odvolacia námietka žalovaného dôvodná. 15. K námietke žalovaného, podľa ktorej samotná existencia televíznych prijímačov nepostačuje na záver o verejnom prenose odvolací súd dodáva, že v prejednávanej veci nešlo iba o existenciu technického zariadenia ako takého, ale o televízne prijímače umiestnené v izbách poskytovaných hosťom v rámci podnikateľskej činnosti žalovaného. Ak podnikateľ poskytuje svojim zákazníkom ubytovaciu službu, ktorej súčasťou je vybavenie izieb televíznymi prijímačmi, pričom zákazníci majú možnosť prijímať televízne vysielanie, ide o sprístupňovanie vysielaného obsahu ďalším osobám mimo okruhu pôvodných príjemcov vysielania nezávisle od faktického používania prístroja prenosu signálu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že televízne prijímače neboli funkčné alebo neboli pripojené k zdroju televízneho signálu, išlo o skutočnosti nachádzajúce sa v jeho dispozičnej sfére, ktoré bol povinný tvrdiť a preukázať. Žalovaný však takéto dôkazy v konaní nepredložil. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd uzatvára, že žalovaný v rozhodnom období uskutočňoval verejný prenos audiovizuálnych diel bez udelenia príslušnej licencie, čím vznikol základ nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého vydania sa žalobca oprávnene domáha. 16. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne neprihliadol na jeho podanie zo dňa 24.07.2025, keď ho považoval za oneskorene uplatnenú procesnú obranu. Z obsahu spisu vyplýva, že výzva súdu prvej inštancie podľa ust. § 167 ods. 4 CSP na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalobcu spolu s poučením, že na neskôr predložené a označené skutočnosti dôkazy nemusí súd prihliadnuť, vrátane poučenia o následkoch sudcovskej koncentrácie konania (č. l. 179) bola žalovanému doručená dňa 30.03.2025 (č. l. 180). Žalovaný sa v súdom určenej lehote 10 dní k vyjadreniu žalobcu nevyjadril, písomne sa vyjadril až po prvom pojednávaní dňa 26.06.2025, ktoré bolo odročené na termín 23.09.2025 za účelom mimosúdneho rokovania strán sporu. Postup súdu prvej inštancie, ktorý neprihliadol na podanie žalovaného predložené až dňa 24.07.2025 a v ňom uplatnené prostriedky procesnej obrany po márnom uplynutí ním stanovenej lehoty na predloženie vyjadrenia (dňa 09.04.2025) napriek poučeniu žalovaného o následkoch nesplnenia uloženej povinnosti (a to až v nadväznosti na priebeh pojednávania dňa 26.06.2025) bol súladný s CSP (§ 167 ods. 4, § 153 ods. 2 CSP) a nepredstavuje porušenie práv žalovaného na spravodlivý proces. 17. Z obsahu spisu vyplýva aj to, že žalovaný mal od začiatku konania možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutkovým tvrdeniam žalobcu a označiť dôkazy na podporu svojej obrany. Žaloba obsahovala rozhodujúce skutkové tvrdenia potrebné pre posúdenie veci, najmä tvrdenie o existencii televíznych prijímačov v ubytovacích zariadeniach žalovaného, o počte izieb, o rozsahu používania predmetov ochrany, ako aj o spôsobe výpočtu uplatneného nároku. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že tieto skutočnosti neboli zo strany žalobcu dostatočne preukázané, mal možnosť už v prvom vyjadrení k žalobe uviesť konkrétne skutkové tvrdenia a navrhnúť dôkazy, ktorými by tieto tvrdenia spochybnil. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že aj v prípade, ak by súd prvej inštancie na predmetné podanie žalovaného prihliadol, nebolo by možné dospieť k inému rozhodnutiu vo veci. Argumentácia žalovaného totiž v podstatnej časti nepredstavovala nové rozhodujúce skutkové tvrdenia, ale iba opakovanie jeho právneho názoru, že žalobca mal preukázať konkrétny rozsah verejného prenosu, konkrétne diela a konkrétnu mieru využitia televíznych prijímačov. S týmito námietkami sa však súd prvej inštancie riadne vecne vysporiadal. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nezistil, že by postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy alebo čl. 6 ods. 1 Dohovoru. 18. K odvolacej argumentácii žalovaného týkajúcej sa Sadzobníka žalobcu a výšky bezdôvodného obohatenia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vychádzal z obvyklej licenčnej odmeny ako základu pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd konštatuje, že žalobca preukázal zvyčajnú licenčnú odmenu predložením 663 rozšírených hromadných licenčných zmlúv. NS SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/187/2021 potvrdil, že určovanie zvyčajných licenčných odmien vyplýva z dohodnutých sadzobníkov a platných licenčných zmlúv. Samotný sadzobník OKS nepredstavuje právny predpis a ani bez ďalšieho neurčuje výšku obvyklej licenčnej odmeny. Rozhodujúca však bola licenčná prax OKS, teda odmena, na ktorej sa žalobca v rozhodnom období skutočne dohodol s používateľmi predmetov ochrany. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca predložil licenčné
zmluvy uzatvorené s prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení za rozhodné obdobie r. 2023, v ktorých bola licenčná odmena určená odkazom na jeho Sadzobník. Za rozhodujúci preto nemožno považovať samotný obsah Sadzobníka, ale zmluvný konsenzus účastníkov licenčných zmlúv, z ktorého vyplýva, že odmena určená podľa Sadzobníka bola v rozhodnom období reálne uplatňovaná pri udeľovaní licencií. Takto ustálený spôsob predstavuje relevantné východisko pre určenie obvyklej licenčnej odmeny aj pri určení výšky bezdôvodného obohatenia, čo korešponduje aj s uznesením ÚS SR sp. zn. II. ÚS 101/2011, podľa ktorého sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa licenčnej praxe nositeľa práv. Uplatnená výška bezdôvodného obohatenia vo výške 5.951,61 eur za obdobie od 01.02.2023 do 31.12.2023 zodpovedá licenčnej odmene podľa hromadných licenčných zmlúv uzatváraných žalobcom v rozhodnom období. Z obsahu žaloby a vykonaného dokazovania zároveň vyplynuli rozhodujúce údaje pre výpočet nároku, najmä počet izieb jednotlivých ubytovacích zariadení, ich kategória a vybavenie televíznymi prijímačmi. Žalovaný neuviedol ani nepreukázal žiadne konkrétne skutočnosti spôsobilé tieto podklady alebo samotný výpočet spochybniť. 19. Súd prvej inštancie v tomto smere správne vychádzal z toho, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce mieru vyťaženosti ubytovacích zariadení v r. 2023. Za takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorá zodpovedá 100 % miere vyťaženosti ubytovacieho zariadenia, keďže takáto odmena zodpovedá obvyklej licenčnej praxi žalobcu. S uvedenými závermi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd, pričom poznamenáva, že žalobca vo vyjadrení k odvolaniu správne argumentuje, že zvyčajnú licenčnú odmenu zodpovedajúcu 100 % vyťaženosti ubytovacieho zariadenia je potrebné považovať za preukázanú aj vzhľadom na pasivitu používateľa predmetov ochrany a porušenie jeho zákonných povinností podľa ust. § 165 ods. 6 Autorského zákona a Sadzobníka. V takomto prípade žalobcu nemožno zaťažovať dôkazným bremenom nad mieru, ktorá by bola v rozpore so zákonnými ustanoveniami, ktoré ukladajú používateľom predmetov ochrany povinnosť poskytnúť žalobcovi ako OKS pravdivé a úplné informácie o použití predmetov ochrany, medzi ktoré nepochybne patrí aj vyťaženosť ubytovacích zariadení. 20. Pokiaľ žalovaný nesúhlasil so žalobcom určenou výškou odmeny za použitie diel ním zastupovaných autorov, bol oprávnený obrátiť sa so žiadosťou o určenie obsahu zmluvy na súd (§ 165 ods. 8 Autorského zákona). Žalovaný však mal pred používaním a šírením diel v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení v prvom rade možnosť viesť s OKS rokovania smerujúce k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy v zmysle ust. § 165 ods. 1 Autorského zákona. Iniciatíva viesť s OKS rokovania predpokladaná ust. § 165 ods. 1 Autorského zákona by ale musela byť na strane používateľa, ktorý má (do budúcna) záujem o použitie predmetov ochrany a OKS by až následne (po prejavení záujmu používateľom) bola povinná viesť s takýmto subjektom rokovania smerujúce k uzatvoreniu zmluvy, kedy by si používateľ mohol vyjednať lepšie podmienky; k uvedenému žalovaný v rozhodnom období ale nepristúpil. 21. Napokon ani odvolacia námietka žalovaného založená na rozhodnutí PMÚ SR nie je dôvodná. Správne poukázal žalobca na to, že uvedené rozhodnutie bolo vydané v správnom konaní podľa predpisov na ochranu hospodárskej súťaže a jeho závery nemožno bez ďalšieho prenášať na posúdenie výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa Autorského zákona. Skutočnosť, že PMÚ SR pri hodnotení cenovej politiky žalobcu poukázal na význam koeficientu obsadenosti pri tvorbe Sadzobníka, sama osebe neznamená, že v občianskom súdnom konaní je súd povinný určovať výšku obvyklej licenčnej odmeny podľa skutočnej obsadenosti ubytovacích zariadení. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že skutočná obsadenosť jeho zariadení bola nižšia, išlo o skutočnosť nachádzajúcu sa v jeho dispozičnej sfére, ktorú bol povinný tvrdiť a preukázať. Keďže tak neurobil, súd prvej inštancie nepochybil, ak pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z podkladov predložených žalobcom. Odvolací súd preto uzatvára, že súd prvej inštancie správne určil výšku bezdôvodného obohatenia na základe vykonaného dokazovania a správne vyhodnotil skutkové tvrdenia strán sporu i rozloženie dôkazného bremena. 22. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 23. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o trovách konania, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a ich plnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi voči neúspešnému žalovanému, s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).