Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoCsp/33/2025 z 31. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7CoCsp/33/2025 1420203020 31. 03. 2026 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2026:1420203020.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., nar. XX.X.XXXX, bytom E. B. C. XX, C., zastúpeného: BUZINGER & PARTNERS s.r.o., IČO: 47 253 401, so sídlom Nám. M. Benku 15, Bratislava proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, o ochrane finančného spotrebiteľa, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 4.4.2025, č.k. 18C/26/2020-475, takto rozhodol: Odvolanie žalovanej sa o d m i e t a. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žiadosť o odklad splátok úveru č. XXX/XXXXXX/ XX-XXX/XXX zo dňa 20.4.2020 podaná žalobcom žalovanej podľa zákona č. 67/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti (výrok I.). Žalovanej uložil povinnosť povoliť odklad splátok úveru č. XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX na základe žiadosti žalobcu zo dňa 20.4.2020 na obdobie deviatich mesiacov, počnúc dňom 20.4.2020 vrátane, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Žalovanej zároveň uložil povinnosť odstrániť zo svojho interného systému, resp. registra REBECCA všetky údaje označujúce žalobcu ako osobu v omeškaní, v tzv. delikvencii so splácaním hypotekárneho úveru, ktoré boli do neho zapísané v súvislosti so žiadosťou žalobcu o odklad splátok úveru č. XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX zo dňa 20.4.2020 podanou podľa zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok III.). Žalovanej uložil aj povinnosť zdržať sa vo svojom internom systéme, resp. registri REBECCA zápisu akýchkoľvek údajov označujúcich žalobcu ako osobu v omeškaní, v tzv. delikvencii so splácaním hypotekárneho úveru v súvislosti so žiadosťou žalobcu o odklad splátok úveru č. XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX zo dňa 20.4.2020 podanou podľa zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov (výrok IV.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok V.) a stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok VI.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 30b ods. 1, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 11, 12, 13, 14, § 30d, § 30g ods. 2, 7 a prílohou č. 2 zákona č. 67/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 (ďalej len

„zákon č. 67/2020 Z.z.“), § 2 písm. e) zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 266/2005 Z.z.“), § 11 ods. 3, § 7 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1 písm. a), § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z.z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 297/2008 Z.z.“), § 89 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“), § 3 ods. 5 prvá veta, § 2 písm. p), q), u), § 7 ods. 1, 2, 4, § 8, § 9 a prílohou č. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z.“) a vecne tým, že žalobca dňa 20.4.2020 požiadal žalovanú o odklad splátok úveru na dobu 9 mesiacov prostredníctvom elektronického formulára na webovej stránke žalovanej. Žalovaná dňa 13.5.2020 žalobcovi oznámila, že žiadosť neobsahuje povinné náležitosti a/alebo obsahuje nesprávne údaje, keď nebolo možné overiť identitu žalobcu, údaje žiadateľa sa nezhodujú s údajmi v evidencii banky: doklad totožnosti. Žalobca nevyhovenie jeho žiadosti z dôvodu potreby doplnenia (aktualizácie) nadbytočného zákonom nevyžadovaného údaja, pretože sa nezhoduje s údajom v evidencii banky, považoval za postup rozporný s § 30b ods. 4 a nasl. zákona č. 67/2020 Z.z. a tiež šikanózny, majúci znaky zákonom zakázanej nekalej obchodnej praktiky v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. Konkrétne sa žalobca žalobou po pripustení jej zmien v spore domáhal určenia, že jeho žiadosť spĺňa všetky ustanovené náležitosti; určenia, že odklad splátok sa považuje za povolený na obdobie 9 mesiacov, počnúc 20.4.2020 vrátane, alternatívne uloženia povinnosti žalovanej povoliť odklad splátok na základe predmetnej žiadosti; určenia, že postup žalovanej, keď povolenie odkladu splátok podmieňovala overením dokladu totožnosti na svojej pobočke, napĺňa znaky nekalej obchodnej praktiky; určenia, že zaslanie výzvy žalovanej zo dňa 19.7.2020, ktorou pohrozila jednorazovým splatením celého zostatku úveru vrátane príslušenstva a následným vymáhaním pohľadávky v exekučnom konaní, resp. realizáciou záložného práva, napĺňa znaky nekalej a agresívnej obchodnej praktiky; určenia, že zasielanie mu označených emailov a sms správ zo strany žalovanej, ktorým ho upozorňovala na nerealizovanie a odmietnutie platieb úveru, napĺňa znaky nekalej a agresívnej obchodnej praktiky; uloženia povinnosti žalovanej odstrániť zo svojho interného systému (registra) REBECCA všetky údaje označujúce ho ako osobu v omeškaní (tzv. delikvencii) so splácaním hypotekárneho úveru, ktoré boli do neho zapísané v súvislosti s predmetnou žiadosťou o odklad splátok a uloženia povinnosti žalovanej zdržať sa v danom internom systéme zápisu akýchkoľvek takýchto (vyššie špecifikovaných) údajov v súvislosti s predmetnou žiadosťou. Vo vzťahu k navrhovaným určovacím výrokom súd prvej inštancie uviedol, že tieto považoval za procesne prípustné v zmysle § 137 písm. d) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), keďže možnosť domáhať sa určenia takýchto skutočností žalobcovi ako spotrebiteľovi v danom spotrebiteľskom úverovom vzťahu všeobecne vyplýva z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., ktorý spotrebiteľovi umožňuje domáhať sa ochrany svojich práv na súde proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa. Za také možno považovať príslušné právo využiť stanovenú zákonnú možnosť odkladu splátok úveru v zmysle § 30b zákona 67/2020 Z.z. ako osobitného opatrenia prijatého na zmiernenie negatívnych následkov pandémie, ktorá vznikla z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným korona vírusom SARS-CoV-2, a nepochybne tiež určenie nekalých a agresívnych obchodných praktík v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. 3. Pri posúdení splnenia náležitostí žiadosti žalobcu o odklad splátok prvoinštančný súd vychádzal z ustanovení zákona č. 67/2020 Z.z., ktorý v § 30b a nasl. obsahuje osobitné ustanovenia týkajúce sa príslušného dočasného odkladu splátok úveru z dôvodu pandémie najdlhšie na obdobie 9 mesiacov. Veriteľ (banka) je povinný odklad splátok na žiadané obdobie maximálne v trvaní 9 mesiacov povoliť, a to odo dňa splatnosti najbližšej neuhradenej splátky úveru, ktorej splatnosť nastala po dni podania žiadosti (§ 30b ods. 1). Odklad v zmysle § 30b ods. 4 písm. e) nie je povinný povoliť, ak žiadosť o odklad splátok neobsahuje náležitosti podľa vzoru, ktorý je uvedený v prílohe č. 2. Samotné náležitosti sú teda uvedené v osobitnej prílohe a medzi nimi nie je žalovanou vyžadovaný údaj „číslo dokladu totožnosti“, ktorý obsahoval jej elektronický online formulár pre podanie takejto žiadosti. Žalovaná v konaní argumentovala svojou povinnosťou v zmysle § 30b ods. 9 tohto zákona pri identifikácii dlžníka na účely podania žiadosti o odklad splátok a jej akceptácie postupovať v súlade s pravidlami zjednodušenej starostlivosti podľa osobitného predpisu - zákona č. 297/2008 Z.z. a jeho § 11 ods. 3, ktorý uvádza, že povinná osoba pri vykonávaní zjednodušenej starostlivosti vo vzťahu ku klientovi je povinná vykonať identifikáciu klienta a overiť, či podľa informácií o klientovi alebo obchode, ktoré má povinná osoba k dispozícii, nie je podozrenie, že klient pripravuje alebo vykonáva neobvyklú obchodnú operáciu, a či ide o zjednodušenú starostlivosť. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaná teda bola oprávnená na

účely identifikácie žalobcu ako jej klienta vykonať jeho identifikáciu, avšak nie tzv. „overenie identifikácie“ podľa § 8 ods. 1 tohto osobitného zákona. V zmysle jeho § 7 ods. 1 sa „identifikáciou“ v prípade fyzickej osoby rozumie zistenie mena, priezviska, rodného čísla alebo dátumu narodenia, ak rodné číslo nebolo pridelené, adresy trvalého pobytu alebo iného pobytu, štátnej príslušnosti, zistenie druhu a čísla dokladu totožnosti. Z vykonaného dokazovania ako aj nesporných skutočností je zrejmé, že žalobca na účel svojej identifikácie žalovanej poskytol údaje o mene a priezvisku, adrese trvalého pobytu, korešpondenčnej adrese, rodnom čísle, dátume narodenia ako aj aktuálnom čísle jeho dokladu totožnosti. Od „vykonania identifikácie“ je však potrebné odlíšiť „overenie identifikácie“, ktorým sa podľa § 8 ods. 1 tohto zákona pri fyzickej osobe rozumie overenie údajov podľa § 7 ods. 1 písm. a) v jej doklade totožnosti, ak sú tam uvedené, a overenie podoby osoby s podobou v jej doklade totožnosti za jej fyzickej prítomnosti alebo s použitím technických prostriedkov a postupov, ak povinná osoba po zohľadnení okolností vykonávania obchodu a bezpečnostných rizík používanej technológie vyhodnotí, že takýmito prostriedkami a postupmi je možné vykonať overenie identifikácie na úrovni, ktorá je z hľadiska dôveryhodnosti výsledku overenia obdobná overeniu za fyzickej prítomnosti. Predmetné „overenie identifikácie“ ako zjavne komplexnejší (nadstavbový) proces sa na účely daného zákona vykonáva v zmysle jeho § 10 ods. 1 písm. a) pri tzv. základnej starostlivosti (Základná starostlivosť povinnej osoby vo vzťahu ku klientovi zahŕňa identifikáciu klienta a overenie jeho identifikácie). Overenie identifikácie v postupe základnej starostlivosti teda predstavuje ďalší úkon nad rámec samotnej identifikácie. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ zákon 67/2020 Z.z. (§ 30b ods. 9) v prípade žiadosti o odklad splátok úveru z dôvodu pandémie odkazoval špecificky na vykonanie jednoduchšieho postupu v rámci tzv. zjednodušenej starostlivosti - na „vykonanie identifikácie“, nestanovoval tým potrebu ďalšieho úkonu „overenia identifikácie“ vyžadovaného až v rámci základnej starostlivosti podľa zákona č. 297/2008 Z.z. Na postup zjednodušenej starostlivosti poukazovala aj žalovaná, je však zrejmé, že doň však nesprávne a nepríslušne samotným ustanoveniam 297/2008 Z.z. zahŕňala aj osobitný proces overenia identifikácie, ktorý ustanovenie § 30v ods. 9 (s odkazom na § 11 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z.z.) pri identifikácii dlžníka na účely podania žiadosti o odklad splátok a jej akceptácie nevyžadovalo. Možno vnímať aj samotný žalobcom poukazovaný účel predmetného ustanovenia prijatého z dôvodu pandémie na zmiernenie jej následkov, čomu zodpovedala jednak forma žiadosti „na diaľku“ (listinne alebo prostriedkom diaľkovej komunikácie bez fyzického kontaktu; § 2 písm. e) zákona č. 266/2005 Z.z.) a samozrejme aj zjednodušený postup pri identifikácii žiadateľa bez nutnosti vykonania osobitných úkonov overovania identifikácie s potrebou fyzickej návštevy pobočky banky. Súd prvej inštancie dal tiež do pozornosti, že § 30b ods. 9 zároveň (s odkazom na § 89 ods. 2 zákona 483/2001 Z.z.) v prípade predmetnej žiadosti o odklad splátok vylučuje povinnosť požadovať preukázanie totožnosti klienta. Súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ žalovaná v súvislosti so žiadosťou žalobcu o odklad splátok vyhovenie žiadosti podmieňovala potrebou fyzickej prítomnosti žalobcu (dostaviť sa na pobočku) za účelom doplnenia či aktualizácie čísla dokladu totožnosti, jej postup nebol správny, keď daný údaj jednak nebol priamo zákonom určenou náležitosťou žiadosti a jednak takýto postup identifikácie nezodpovedal zákonom stanovenému postupu. Z vyššie uvedeného je tiež zrejmé, že žalobca žalovanej poskytol potrebné údaje na „vykonanie jeho identifikácie“. Nemožno opomenúť, že šlo pritom o jej dlhodobého klienta využívajúceho bankový produkt - úver, ktorý riadne splácal, takže žalovaná ani nemohla mať o jeho totožnosti žiadne odôvodnené pochybnosti. Sama žalovaná poukazovala, že ide len o aktualizáciu čísla dokladu. Zároveň sa jednalo o zjednodušený diaľkový postup odkladu splátok, ktorý žalovaná povinne schvaľovala na základe zákona pre tisícky jej klientov, ako sama poukazovala. Nešlo teda o nový finančný produkt s možným rizikom vyplývajúcim z nedostatočného overenia totožnosti subjektu. Naopak, zákon v tomto ohľade pre postup bez zbytočných obmedzení počas pandémie stanovoval prístup v podobe zjednodušenej starostlivosti podľa zákona č. 297/2008 Z.z. Žalobca uviedol spolu s údajmi v žiadosti aj jeho aktuálne číslo občianskeho preukazu, ako to vyžadoval formulár žalovanej. Pokiaľ tento nezodpovedal údajom v jej evidencii, mala možnosť si túto okolnosť prípadne poznamenať, resp. žalobcu na to upozorniť či vyzvať na doplnenie údajov v súvislosti s (ďalším) využívaním jeho produktu, a to prípadne aj s príslušnými ustanoveniami VOP, na ktoré odkazovala. Samotné neaktualizovanie údaja žalobcu o čísle občianskeho preukazu nemá význam pre povolenie odkladu splátok a takáto preukážka nevyplýva ani zo zákona. Postup žalovanej preto možno považovať za formalistický a nezodpovedajúci právnej úprave nastavenej na primárnu povinnosť schválenia takýchto žiadosti, ak neexistujú zákonné preukážky pre ich neschválenie. Veriteľ pri ich vybavovaní nemá priestor pre voľnú úvahu ani kladenie si osobitných doplňujúcich požiadaviek. Pokiaľ žalovaná aj postupovala v záujme splnenia si všetkých podmienok pre vykonanie identifikácie žiadateľa nad určený rozsah, mala osobitne venovať zvýšenú pozornosť posúdeniu neschválených žiadostí a dôsledne potom zohľadňovať zákonné náležitosti, individuálne, aby zabránila neschváleniu či

nedôvodnému spočívaniu riadnej žiadosti o odklad spĺňajúcej zákonom vyžadované náležitosti. Právnu relevanciu pri posúdení, či žiadosť o odklad splátok už v čase jej podania obsahovala povinné náležitosti a žalovaná bola povinná ju schváliť, nemá skutočnosť, že obdobie pandémie pominulo a žalobca ani následne nevykonal overenie identifikácie, resp., že žalovaná sa mu v čase pandémie snažila prispôsobiť podmienky na ňou vyžadovaný nadbytočný úkon overenia identifikácie. Možno pritom v súlade s vyjadreniami žalobcu poukázať na to, že takáto identifikácia žalobcu pred žalovanou bola uskutočnená aj na pojednávaní súdu s oboznámením čísla občianskeho preukazu zodpovedajúceho žiadosti. Možno tiež doplniť, že obe strany sporu poukazovali na odpoveď NBS zo dňa 9.6.2020 (v súvislosti s podnetom žalobcu týkajúceho sa skúmaného postupu žalovanej), ktorú každá použila v prospech vlastnej argumentácie. Súd prvej inštancie uviedol, že pri svojom posúdení nie je viazaný príslušnými závermi NBS. Na záväzný výklad zákona je v danom prípade oprávnený súd. Odpoveď NBS, ako vyplýva zo samotného textu odpovede a jej záveru, mala povahu odporúčania. Možno poukázať na to, že v súlade so závermi súdu aj podľa NBS banka nemôže z dôvodu, že jej klient neposkytol takýto údaj - číslo dokladu totožnosti klienta, alebo poskytol údaj, ktorý nie je v súlade s údajom evidencie banky, odklad splátok nepovoliť, resp. žiadať od klienta podanie novej žiadosti. Prvoinštančný súd súhlasil s tým, že žalovaná nebola oprávnená vyzývať žalobcu na podanie novej žiadosti, a to aj s ohľadom na zákonnú možnosť požiadať o odklad splátok toho istého úveru počas obdobia pandémie najviac jedenkrát (§ 30b ods. 1 posledná veta). Nemožno preto posúdiť či vnímať v neprospech žalobcu skutočnosť, že nepodal novú žiadosť o odklad splátok (čím by zrejme došlo k povoleniu odkladu splátok), ako ho o tom nenáležite poučovala samotná žalovaná. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná nebola oprávnená podmieňovať schválenie predmetnej žiadosti zo dňa 20.4.2020 vykonaním „overenia identifikácie“ či „požadovaním preukázania totožnosti“ jeho osobnou prítomnosťou, keďže jej to nevyplývalo zo zákona. Žalovaná tak bola povinná túto žiadosť žalobcu o odklad splátok schváliť na žiadané obdobie deviatich mesiacov. Dôvodným je preto nárok žalobcu, ktorým sa domáhal určenia, že jeho žiadosť zo dňa 20.4.2020 spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti a súd prvej inštancie mu vyhovel (I. výrok). 4. V konaní bolo nesporné, že žiadosť žalobcu o odklad splátok doposiaľ nebola schválená a nebola ani odmietnutá (nepovolená), žalobca jednotlivé splátky úveru, o ktorých odklad žiadal, nevykonával a žalovaná nepristúpila k ich vymáhaniu či inej negatívnej finančnej operácii v podobe započítania iných úhrad alebo podobne. Pokiaľ žalobca argumentoval, že žiadosť sa považuje zo zákona za povolenú, súd prvej inštancie sa s ním nestotožnil. V zmysle § 30b ods. 5 a 7 platí, že odklad splátok sa považuje za povolený, ak veriteľ neinformuje žiadateľa do 30 dní odo dňa podania žiadosti o posúdení žiadosti o odklad splátok, najmä o tom, že a) odklad splátok povolil, b) odklad splátok nepovolil, c) žiadosť o odklad splátok neobsahuje požadované náležitosti a je potrebné ju doplniť o veriteľom oznámené skutočnosti. Táto lehota neplynie odo dňa doručenia informácie o neúplnosti žiadosti o odklad splátok dlžníkovi, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, do dňa doručenia doplnenej žiadosti o odklad splátok; v tejto informácii veriteľ informuje dlžníka, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, o tom, že lehota podľa odseku 5 neplynie. Žalovaná včas (v lehote 30 dní odo dňa podania žiadosti dňa 20.4.2020) dňa 13.5.2020 žalobcu informovala o posúdení jeho žiadosti pre absenciu náležitostí resp. nesprávnosť údajov a zároveň mu oznámila, že odo dňa doručenia informácie o neúplnosti žiadosti do doručenia novej žiadosti neplynie lehota 30 dní na vyjadrenie k jeho žiadosti. Z vymedzenia daných zákonných ustanovení je zrejmé, že rozhodujúcou okolnosťou pre posúdenie, či došlo k odkladu splátok zo zákona (fikcii odkladu) je, či došlo k informovaniu žiadateľa o posúdení jeho žiadosti v lehote 30 dní. K obsahu informácie o posúdení zákon uvádza o aké posúdenie má „najmä“ ísť. To bolo v danom prípade tiež splnené. Nešlo o povolenie odkladu splátok ani nepovolenie odkladu splátok (ktoré by bolo nutné v zmysle § 30b ods. 6 odôvodniť), ale z informácie žalovanej jednoznačne vyplýva jej posúdenie o tom, že žiadosť neobsahuje požadované náležitosti. Nie je v tomto ohľade podstatná samotná správnosť posúdenia banky, ale objektívna okolnosť informovania žiadateľa o posúdení žiadosti o odklad splátok predpokladaným všeobecným spôsobom. Vo vzťahu k danej situácii teda podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo dôvodné určiť, že odklad splátok sa považuje za povolený, ako to žiadal žalobca a takýto navrhovaný výrok bolo potrebné zamietnuť (súčasť V. výroku rozsudku). Avšak, súladne s alternatívne navrhovaným výrokom (tzv. eventuálny petit - pre prípad zamietnutia primárneho 2. petitu) bolo namieste, vzhľadom na vyššie konštatovaný záver súdu o splnení podmienok na povolenie odkladu splátok, uloženie povinnosti žalovanej odklad splátok úveru na základe žiadosti žalobcu zo dňa 20.4.2020 povoliť na obdobie deviatich mesiacov, počnúc dňom 20.4.2020 vrátane (II. výrok rozsudku).

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že účinkom povolenia odkladu splátok v zmysle § 30b ods. 13 zákona č. 67/2020 Z.z. je, že dotknuté splátky úveru sa v elektronickom registri údajov o spotrebiteľských úveroch nepovažujú za omeškané. Rovnako § 30b ods. 13 tohto zákona priamo určuje, že odklad splátok nemá vplyv na príznak zlyhania a nezhoršuje kreditnú kvalitu dlžníka. Vzhľadom na prijaté určenie, že žiadosť žalobcu zo dňa 20.4.2020 spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, a tiež žalovanej priamo uloženú povinnosť povoliť odklad splátok úveru žalobcu v zmysle predmetnej žiadosti, považoval prvoinštančný súd za dôvodné aj nároky žalobcu týkajúce sa evidencie údajov v internom systéme žalovanej REBECCA. Ide o register hlásení o delikventných a klasifikovaných úveroch. Bolo preukázané, že žalobca je v súvislosti s predmetným úverom evidovaný v delikvencii (v omeškaní). Ide o dôsledok situácie predmetnej žiadosti žalobcu o odklad splátok, ktorá doposiaľ nebola systémom žalovanej schválená. Systém preto, v čase neuhrádzania jeho platieb za žiadané obdobie odkladu splátok, žalobcu vykázal ako v omeškaní vo vzťahu k týmto platbám. Spolu s povolením odkladu splátok bude teda žalovaná povinná odstrániť takýto záznam o žalobcovi a zdržať sa zápisu takýchto údajov o žalobcovi. Ide o zákonný následok povolenia odkladu splátok úveru v zmysle zákona č. 67/2020 Z.z. Keďže bol žalobca úspešný v uvedených nárokoch týkajúcich sa odkladu splátok (výroky I. a II. rozsudku), bolo dôvodné tiež uloženie navrhovaných povinností žalovanej odstrániť z jej uvedeného interného systému všetky údaje označujúce žalobcu ako osobu v omeškaní (tzv. delikvencii) so splácaním, ktoré boli do neho zapísané v súvislosti so žiadosťou žalobcu o odklad splátok zo dňa 20.4.2020, ako aj zdržať sa v tomto systéme zápisu akýchkoľvek údajov označujúcich žalobcu ako osobu v omeškaní (v tzv. delikvencii) so splácaním hypotekárneho úveru v súvislosti s touto žiadosťou (výroky III. a IV. rozsudku). Pokiaľ ide o uloženie povinností súdom žalovanej konať v súvislosti s II. výrokom rozsudku povoliť odklad splátok a III. výrokom rozsudku odstrániť údaje z inertného systému, súd prvej inštancie aj vzhľadom na konštatovanú previazanosť týchto zákonných povinností, určil rovnakú lehotu na plnenie (tzv. paričnú lehotu) v zmysle 232 ods. 3 C.s.p. Tu považoval súd za dôvodné v oboch prípadoch určiť nad rámec žalobcom navrhovaného „bezodkladne“ pri povolení odkladu splátok, ako aj základnej 3dňovej lehoty (žalobcom žiadanej pri povinnosti odstránenia údajov z registra), a to na 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Tento čas považoval prvoinštančný súd za primeraný povahe ukladaných povinností (vykonanie úkonov v bankových systémoch), subjektu žalovaného (právnickej osoby s oddeleniami zodpovedajúcimi za správu bankových údajov) ako aj skutočnosti o tom, že poukazovaný interný systém pre žalovanú spravuje externá spoločnosť. 6. Žalobca sa v spore zároveň domáhal určenia nekalých a agresívnych obchodných praktík žalovanej v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. Prvoinštančný súd uviedol, že na to, aby určitá praktika mohla byť považovaná za nekalú, je potrebné kumulatívne splnenie dvoch zákonných požiadaviek. Praktika musí byť v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a musí podstatne narušovať alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Musí ísť o takú praktiku, ktorá klame, zavádza, či vyvíja neprimeraný psychický, či dokonca fyzický nátlak na spotrebiteľa, ktorý pod vplyvom tohto nátlaku urobí transakciu, kúpi tovar a podobne, hoci by takto bez danej praktiky nikdy nekonal. Môže ísť aj o praktiku, ktorá cieli a zneužije napríklad zlý zdravotný stav spotrebiteľa, o ktorom mal predávajúci vedomosť. Praktiku za agresívnu a nekalú môžeme označiť takú, ktorá obťažovaním, nátlakom alebo neprimeraným vplyvom významne zhoršuje slobodu výberu priemerného spotrebiteľa a spôsobuje, že prijme rozhodnutie, ktoré by inak neprijal. Žalobca požadoval určiť, že už skúmaný postup žalovanej v súvislosti s nepovolením odkladu splátok zo dňa 20.4.2020, keď povolenie odkladu splátok úveru podmieňovala predchádzajúcim overením dokladu totožnosti žalobcu na svojej pobočke, napĺňa znaky nekalej obchodnej praktiky. Súd prvej inštancie uviedol, že aj keď bol postup žalovanej vyhodnotený ako nesprávny, automaticky to neznamená, že by išlo z jej strany o nekalú obchodnú praktiku alebo šikanózny výkon práva, ako to tvrdil žalobca. Nemožno súhlasiť so žalobcom, ktorý za dôvod postupu žalovanej tiež označoval jej zjavne iracionálny záujem v čase vrcholiacej pandémie aktualizovať si svoje interné záznamy prostredníctvom osobnej návštevy. Žalovaná nadbytočnú požiadavku na identifikáciu žalobcu dokladom totožnosti vykonávala za účelom ňou predpokladaných širších zákonných požiadaviek. Na tomto mieste možno poukázať aj na už odkazované odporúčanie NBS ako orgánu dohľadu v jej odpovedi zo dňa 9.6.2020 na podnet žalobcu. NBS podobne ako žalovaná odkazuje v predmetnom postupe žalovanej v súvislosti s doložením požadovaných údajov na vykonanie zjednodušenej starostlivosti a žalobcovi odporučila opätovne žalovanú kontaktovať za účelom možnosti vykonania zjednodušenej starostlivosti. Žalovaná zjavne konala v presvedčení o správnosti jej postupu za účelom naplnenia prezumovaných zákonných podmienok. Jej konanie za účelom identifikácie žalobcu, aj keď nenáležité zákonným

požiadavkám, možno považovať za z jej pohľadu za ústretové vytvoreniu vhodných možností na doplnenie predmetného údaja. Z doloženej komunikácie ani iných predložených dôkazov nevyplýva zlá motivácia v podobe úmyselného kladenia zvýšených požiadaviek pre nevyhovenie žiadosti o odklad splátok či iný zlý úmysel žalovanej. Pokiaľ teda žalovaná z dôvodu zisteného rozporu údajov o doklade totožnosti pred schválením žiadosti o odklad splátok žiadala od žalobcu vykonanie príslušnej aktualizácie, tento postup nezodpovedá nejakej nečestnej praxi žalovanej alebo svojvôli zodpovedajúcej nekalej obchodnej praktike. 7. Súd prvej inštancie rovnako ani zaslanie výzvy žalovanej zo dňa 19.7.2020 žalobcovi nevyhodnotil ako nekalú alebo agresívnu obchodnú praktiku. Uvedená správa obsahovala jednoduchú výzvu na zaplatenie dlžnej sumy neuhradených splátok úveru v lehote 5 dní s upozornením na právo zosplatnenia úveru a následného vymáhania pohľadávky v exekučnom konaní, resp. realizáciou záložného práva. Prvoinštančný súd dal do pozornosti, že z § 30g ods. 2 (Spoločné ustanovenia k odkladu splátok) zákona č. 67/2020 Z.z. vyplýva zákaz veriteľa žiadať zaplatenie celého úveru počas odkladu splátok, avšak o odklade na základe žiadosti žalobcu rozhodnuté nebolo. Je potrebné poukázať na to, že žalobca sa právnej ochrany v podobe zabráneniu žalovanej vykonať úkony spôsobilé mu spôsobiť ujmu (najmä povinnosť zdržať sa úkonov vedúcich k jednorazovému splateniu celkového zostatku úveru pred pôvodnou lehotou splatnosti a vymáhať pohľadávku voči nemu) osobitne domohol formou neodkladného opatrenia nariadeného v tomto konaní (až) dňa 19.8.2020 (č.k. 18C/26/2020-61). V danom posúdení predmetnej výzvy je potrebné tiež vnímať celkový kontext ich vzájomnej komunikácie a postupu žalovanej. Ako vyplýva zo žalobcom uvedenej chronológie jeho komunikácie so žalovanou, ktorá nebola v konaní spornou, uvedená výzva bola žalobcovi doručená popri ďalších odpovediach/ reakciách žalovanej v súvislosti s posúdením predmetnej žiadosti o odklad splátok. Predmetná výzva bola jedna z troch žalobcovi doručených doporučených zásielok dňa 27.7.2020 od žalovanej. Popri nej výzva zo dňa 3.7.2020 na návštevu pobočky žalovanej za účelom aktualizácie údajov potrebných na vykonanie zjednodušenej starostlivosti podľa osobitného predpisu a následné posúdenie žiadosti o odklad splátok úveru. Ďalšou bol list, v ktorom ho žalovaná informuje o svojom stanovisku, že bez aktualizácie údajov vo vzťahu k nového dokladu totožnosti nie je možné sa jeho žiadosťou o doklad splátok v zmysle zákona č. 67/2020 Z.z. zaoberať a následne ju posúdiť, nakoľko žiadosť o odklad splátok neobsahuje požadované náležitosti.. Žalovaná ďalej uvádza, že hoci v uvedenom zákone „nie je exaktne uvedená povinnosť v žiadosti o odklad splátok uvádzať číslo občianskeho preukazu, povinnosť jeho kontrolu vykonať Banke vyplýva z platnej legislatívy.“ Žalovaná ho na záver listu žiada, aby ju kontaktoval za účelom vyriešenia situácie. Je zrejmé, že predmetná výzva na zaplatenie dlhu zo dňa 19.7.2020 s možnosťou zosplatnenia, neobsahujúca zmienku ani reakciu žalovanej na podnety žalobcu a ich predmetnú komunikáciu, bola automaticky generovanou správou v súvislosti s nesplácaním splátok úveru, ku ktorému žalobca pristúpil po podaní jeho žiadosti o odklad splátok. Uvedené vyplýva z označenia rozdielneho odboru a oddelenia žalovanej. Daná správa teda zjavne nenadväzovala na prebiehajúci proces spočívajúcej žiadosti, o ktorej zatiaľ nebolo rozhodnuté. Preto v evidencii žalovanej v súvislosti so samotnými platbami došlo k akémusi duplicitnému evidovaniu - kedy nesplácanie úveru žalobcom za obdobie ešte nepovoleného odkladu nebolo premietnuté do automatizovaného systému kontroly platieb v systéme žalovanej. Uvedené vyplýva aj z poukazovaného interného registra žalovanej o omeškaných platbách, ako aj zo samotného automatizovaného zasielania emailov a sms správ o nerealizovaných a odmietnutých platbách. Pokiaľ žalovaný viedol osobitnú komunikáciu ohľadom podanej žiadosti o odklad splátok, je dôvodné predpokladať, že obsah správy o neuhradených splátkach vyhodnotil týmto spôsobom. Z kontextu ako aj časovej následnosti, či samotného obsahu ďalších dvoch zásielok (naraz doručených žalobcovi), totiž vyplýva, že tieto reagujú priamo na podnet a argumentáciu žalobcu. V nich žalovaná konajúca oddelením Metodiky riadenia podnetov klientov obsiahlo a ústretovo informuje žalobcu o jej stanovisku v súvislosti s potrebou aktualizácie údajov, s návrhmi na riešenie situácie a so záverom v podobe žiadosti o ďalšiu vzájomnú komunikáciu za účelom vyriešenia situácie. Preto nemožno dospieť k záveru, že by žalobcom označená výzva bola nejakým cieleným nátlakom na žalobcu, vyvolávaním tiesne či neistoty alebo obťažovaním, ako úmyselnou nedovolenou praktikou žalovanej. Jej konanie v tomto prípade treba vnímať s ohľadom na celkovú komunikáciu a uvedené časové súvislosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno dospieť k záveru, že daná výzva žalovanej bola nekalou alebo agresívnou obchodnou praktikou žalovanej vo vzťahu k žalobcovi. 8. Ani zasielanie mu označených emailov a sms správ zo strany žalovanej, ktorým ho žalovaná upozorňovala na nerealizovanie a odmietnutie platieb úveru, súd prvej inštancie neposúdil ako nekalé alebo agresívne obchodné praktiky. Tieto správy rovnako súvisia s tým, že žalobca po podaní žiadosti

o odklad splátok neuskutočnil splátky úveru za obdobie ním žiadaného odkladu. Uvedené malo za následok vyhodnotenie jeho platieb ako nerealizovaných resp. odmietnutých. V prípade neuhradenia splátky a nevykonania nastavenej platby systém žalovanej o týchto skutočnostiach informuje žalobcu ako klienta bankovej služby. Tieto informácie majú slúžiť na účel kontroly a prevenciu úhrad, zjavne preventívne k ďalším dôsledkom nesplácania. Z okolností prípadu je nepochybné, že žalovaný mal vedomosť o tom, že dané zasielané informácie sa týkajú splácania v dotknutom období žiadaného odkladu splátok, ktorý bol v procese riešenia veci, pričom samotné zasielanie správ nemalo vplyv na posúdenie jeho žiadosti o odklad. Podľa názoru súdu prvej inštancie tak dané správy neboli spôsobilé žalobcu dostať do stavu právnej neistoty (ako tvrdí) či narušiť jeho ekonomické správanie. Pokiaľ žalobca namietal doručovanie správ v neskorých večerných či nočných hodinách, žalovaná vysvetľovala, že dané automatické oznámenia všetkým klientom z dôsledku nerealizovania platieb prebieha v rámci večerného spracovania platieb, kedy dochádza k vyradeniu z opakovaného zúčtovania (tzv. recyklácie). Súd prvej inštancie mal za to, že zasielanie správ nemožno vyhodnotiť ako nátlak, nedovolené obťažovanie, šikanózne či svojvoľné konanie s cieľom pôsobiť na žalobcu. Žalovaná náležite poukazovala na to, že takýmto informovaním - príslušných správ klientom si plní povinnosť uloženú jej zákonom č. 492/2009 Z.z. o platobných službách (§ 5). Prvoinštančný súd sa stotožnil s tvrdením žalovanej, že žalobcom odkazované Stanovisko Odboru ochrany finančných spotrebiteľov NBS č. 2/2022 zo dňa 5.12.2022 nie je aplikovateľné v danom posúdení, keď toto sa týka odlišnej situácie rozdielneho zasielania výziev v procese vymáhania pohľadávok. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti podporne poukázal na závery vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.3.2024, č.k. 2Co/65/2023-619 (rozhodujúci ako odvolací súd v žalobcom odkazovanej veci prvoinštančného súdu sp. zn. 4C/43/2020). Súd prvej inštancie vo vzťahu k vyššie uvedenému posúdeniu nekalých a agresívnych obchodných praktík vo vzťahu k postupu žalovanej v súvislosti s nepovolením odkladu splátok, výzve zo dňa 19.7.2020, ako aj opakovaným emailom a sms správam zároveň spoločne uviedol, že tieto nenapĺňali znaky uvedených obchodných praktík v Prílohe č. 1 (obchodné praktiky, ktoré sa považujú za každých okolností za nekalé), nešlo o obdobné praktiky podobného účinku či intenzity. Vzhľadom k uvedeným záverom o tom, že vymedzené namietané konania a úkony žalovanej nemožno vyhodnotiť ako napĺňajúce znaky nekalej alebo agresívnej obchodnej praktiky a nejde v ich prípade o takéto praktiky, súd prvej inštancie tieto určovacie nároky žalobcu ako nedôvodné zamietol (súčasť V. výroku rozsudku). 9. Prvoinštančný súd pre úplnosť uviedol, že v konaní nariadené neodkladné opatrenie nebolo potrebné osobitne rušiť. Ide o neodkladné opatrenie na základe prvého návrhu žalobcu, ktoré bolo nariadené uznesením zo dňa 19.8.2020, č.k. 18C/26/2020-61. Súd prvej inštancie uložil žalovanej zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktoré by žalobcovi mohli spôsobiť majetkovú alebo nemajetkovú ujmu v súvislosti s jeho žiadosťou o odklad splátok úveru, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Možno konštatovať, že žalobca bol v príslušnej časti žaloby týkajúcej sa povolenia odkladu splátok úspešný. Neaplikuje sa teda § 335 ods. 1 C.s.p. (zrušenie neodkladného opatrenia popri zamietnutí či odmietnutí žaloby alebo zastavení konania). Rovnako sa nejedná o prípad, že by nariadené neodkladné opatrenie trvalo aj po skončení konania vo veci samej (kedy by súd vyhodnocoval predpoklady v zmysle § 338 C.s.p.). Naopak, toto bolo nariadené priamo s určením časovej platnosti „do právoplatného skončenia konania vo veci samej“. Po jej právoplatnom skončení teda dané neodkladné opatrenie zanikne v zmysle § 333 C.s.p. uplynutím času, na ktorý bolo nariadené. 10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady úspechu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. Konštatoval, že žalobca bol v spore úspešný v jeho nárokoch týkajúcich sa určenia, že (1) žiadosť o odklad splátok spĺňala zákonom ustanovené podmienky; (2 in eventum) uloženia povinnosti žalovanej povoliť odklad splátok, ako aj v nadväzujúcich výrokoch o (6) povinnosti žalovanej odstrániť údaje označujúce ho ako osobu v omeškaní a (7) zdržať sa uvádzania takýchto údajov (spolu 4 nároky). Neúspešný bol v zamietajúcej časti týkajúcej sa nárokov na určenie nekalých a agresívnych obchodných praktík vo vzťahu k (3) postupu žalovanej pri nepovolení odkladu splátok, (4) výzve žalovanej zo dňa 19.7.2020 a (5) označeným emailom a s sms správam žalovanej, ako aj (2) určovaciemu nároku, že odklad splátok sa považuje za povolený (spolu 4 nároky). Pokiaľ teda úspech žalobcu a jeho neúspech (úspech žalovanej) predstavovali zhodne po 50 %, súd prvej inštancie rozhodol tak, že nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán sporu. 11. Proti uvedenému rozsudku v rozsahu výrokov I. až IV. a VI. podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Tvrdila, že po podaní žiadosti žalobcom o odklad splátok postupovala v súlade so zákonom č. 67/2020 Z.z., keď postupovala podľa § 30b ods. 5 tohto zákona, podľa ktorého „Veriteľ je povinný do 30 dní odo dňa podania žiadosti o odklad splátok informovať dlžníka, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, o posúdení žiadosti o odklad splátok, najmä o tom, že ....c) žiadosť o doklad splátok neobsahuje požadované náležitosti a je potrebné ju doplniť o veriteľom oznámené skutočnosti“ a informovala žalobcu, že jeho žiadosti nie je možné vyhovieť, nakoľko údaje v žiadosti týkajúce sa jeho dokladu totožnosti sa nezhodujú s údajmi v evidencii banky, poučila ho o tom, že lehota 30 dní neplynie odo dňa doručenia tejto informácie. Dôvodom uvedeného postupu žalovanej bola povinnosť jej ako veriteľovi stanovená ustanovením § 30b ods. 9 zákona č. 67/2020 Z.z., podľa ktorého „...Pri identifikácii dlžníka na účely podania žiadosti o odklad splátok a jej akceptácie postupuje veriteľ v súlade s pravidlami zjednodušenej starostlivosti podľa osobitného predpisu“ – odkaz na § 11 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z.z., podľa ktorého: „Povinná osoba pri vykonávaní zjednodušenej starostlivosti vo vzťahu ku klientovi je povinná vykonať identifikáciu klienta a overiť, či podľa informácií o klientovi alebo obchode, ktoré má povinná osoba k dispozícii, nie je podozrenie, že klient pripravuje alebo vykonáva neobvyklú obchodnú operáciu, a či ide o zjednodušenú starostlivosť. ...“ Podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z.z.: „Identifikáciou sa na účely tohto zákona rozumie pri fyzickej osobe, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, zistenie mena, priezviska, rodného čísla alebo dátumu narodenia, ak rodné číslo nebolo pridelené, adresy trvalého pobytu alebo iného pobytu, štátnej príslušnosti, zistenie druhu a čísla dokladu totožnosti; ...“ Žalovaná v odvolaní tvrdila, že nemohla splniť povinnosť stanovenú ustanovením § 30b ods. 9 zákona č. 67/2020 Z.z., a teda vykonať zjednodušenú starostlivosť vo vzťahu k žalobcovi ako klientovi, keďže doklad totožnosti ním špecifikovaný v jeho žiadosti o odklad splátok sa nezhodoval s dokladom totožnosti žalobcu, ktorý mala žalovaná zaevidovaný v systéme, na ktorú skutočnosť žalovaná žalobcu upozornila a viackrát ho vyzvala/požiadala o nápravu (viaceré listy založené v súdnom spise, ale napr. aj e-mailová správa žalovanej zo dňa 14.5.2020 adresovaná žalobcovi: „Pravdepodobne ste menili doklad totožnosti. Tento je potrebné na pobočke aktualizovať...“). Žalovaná nesúhlasila s posúdením súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení rozsudku, že do svojho postupu „nesprávne a nepríslušne samotným ustanoveniam zákona č. 297/2008 Z.z. zahŕňala aj osobitný proces overenia identifikácie, ktorý ustanovenie § 30v ods. 9 (s odkazom na § 11 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z.z.) pri identifikácii dlžníka na účely podania žiadosti o odklad splátok a jej akceptácie nevyžadovalo.“ Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z.z. overením identifikácie sa rozumie „pri fyzickej osobe overenie údajov podľa § 7 ods. 1 písm. a) v jej doklade totožnosti, ak sú tam uvedené, a overenie podoby osoby s podobou v jej doklade totožnosti za jej fyzickej prítomnosti alebo s použitím technických prostriedkov a postupov, ak takýmito prostriedkami a postupmi je možné vykonať overenie identifikácie na úrovni, ktorá je z hľadiska dôveryhodnosti výsledku overenia obdobná overeniu za fyzickej prítomnosti;...“. Žalovaná neoverovala údaje v doklade totožnosti žalobcu a neoverovala podobu žalobcu s podobou v jeho doklade totožnosti. Žalovaná uviedla, že správnosť jej postupu potvrdila vo svojom stanovisku aj Národná banka Slovenska ako orgán dohľadu nad činnosťou žalovanej a najmä podľa § 33h zákona č. 67/2020 Z.z. vykonávajúca dohľad nad dodržiavaním ustanovení tejto hlavy zákona, ktorá vo svojom stanovisku po tom, čo sa na ňu žalobca v tejto veci obrátil, uviedla „...spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. (ďalej len „banka“) má na účely akceptácie žiadosti o odklad splátok úveru povinnosť vykonať vo vzťahu ku klientovi zjednodušenú starostlivosť a to, okrem iného, zistením druhu a čísla dokladu totožnosti klienta“. Národná banka Slovenska ďalej uviedla, že „Banka však nemôže z dôvodu, že jej klient neposkytol takýto údaj... odklad splátok nepovoliť“, čo žalovaná rešpektovala – o žiadosti žalobcu o odklad splátok zatiaľ nerozhodla, opakovane vyzývala/žiadala žalobcu o aktualizáciu údajov v jeho doklade totožnosti. Samotná Národná banka Slovenska žalobcovi vo svojom stanovisku odporúča „kontaktovať banku za účelom možnosti vykonania zjednodušenej starostlivosti“, čo však žalobca odmietol. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní tiež vôbec nezobral do úvahy skutočnosť, že žalobca bol podľa bodu 17.3 Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s., pre depozitné produkty („Musíte nás bezodkladne informovať o výmene, strate alebo odcudzení Vášho dokladu totožnosti...“ https://www.vub.sk/files/ ludia/informacnyservis/obchodnepodmienky/zalozky/vop_01112019.pdf), povinný aktualizovať si údaj o doklade totožnosti v systéme žalovanej, ktorú povinnosť si žalobca nesplnil, a to napriek tomu, že ako súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uvádza: „Z oboznámenia údajov v občianskom preukaze súdom na pojednávaní dňa 25.8.2022 vyplýva, že žalobca mal platný občiansky preukaz s totožným číslom F., ktorý bol vydaný dňa 12.6.2017“, a teda takmer 3 roky pred vypuknutím pandémie, a preto tvrdenie žalobcu, že splnenie predmetnej jeho povinnosti nebolo možné „vzhľadom na aktuálnu epidemiologickú situáciu a môj zdravotný stav (chronické respiračné ochorenie)“, považovala žalovaná za účelové tvrdenie v snahe ospravedlniť nesplnenie svojej povinnosti. Na základe uvedeného žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanej

náhradu trov konania alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 12. Proti uvedenému rozsudku v rozsahu výrokov V. a VI. podal včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že rozsudok je v napadnutej časti odôvodnený v zrejmom rozpore so zákonnými a ústavnými kritériami pre riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je vnútorne rozporuplný a vyznieva nepresvedčivo, nezrozumiteľne a zmätočne. Rozsudok je z uvedených dôvodov podľa názoru žalobcu v napadnutej časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Žalobca mal za to, že napadnutý rozsudok v zamietnutej časti týkajúcej sa právnej kvalifikácie jednotlivých nezákonných postupov žalovanej voči žalobcovi ako nekalých a agresívnych obchodných praktík vyznieva prekvapivo a nepredvídateľne, keďže je v zrejmom rozpore s predbežným právnym posúdením vykonaným súdom na pojednávaní 13.12.2024. Nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, ktorý bol plne úspešný v podstatnej časti žaloby podľa žalobcu odporuje ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít a princípu spravodlivosti. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa dopustil závažného procesného pochybenia, keď v otázke namietaných postupov žalovanej ako nekalých a agresívnych obchodných praktík rozhodol v zásadnom rozpore so svojím predbežným právnym posúdením veci uskutočneným na pojednávaní dňa 13.12.2024 (po úplnom vykonaní dokazovania), t.j. rozhodol prekvapivo a v zrejmom rozpore s princípom právnej istoty (predvídateľnosťou súdneho rozhodnutia). Žalobcom podaná žiadosť o odklad splátok úveru spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, pričom neodpovedanie žalovanej na túto žiadosť zákonom predpokladaným spôsobom má podľa jeho názoru za následok povolenie odkladu splátok ex lege. Žalobca v odvolaní tvrdil, že zjavne nezákonný (svojvoľný) postup žalovanej, keď povolenie odkladu splátok úveru na základe žiadosti žalobcu zo dňa 20.4.2020 v čase vrcholiacej pandémie podmieňovala predchádzajúcim overením dokladu totožnosti žalobcu na svojej pobočke, napĺňa znaky nekalej obchodnej praktiky, ďalej, že zaslanie výzvy žalobcovi žalovanou zo dňa 19.7.2020, ktorou žalovaná bez právneho dôvodu pohrozila žalobcovi jednorazovým splatením celého zostatku úveru vrátane príslušenstva pred pôvodnou lehotou splatnosti a následným vymáhaním pohľadávky v exekučnom konaní, resp. realizáciou záložného práva, napĺňa znaky nekalej obchodnej praktiky a agresívnej obchodnej praktiky, a že dlhodobým zasielaním obťažujúcich a šikanóznych emailov a SMS správ žalobcovi bez právneho dôvodu v neskorých večerných a nočných hodinách a v zrejmom rozpore s neodkladným opatrením vydaným súdom, žalovaná objektívne opakovane porušovala právo žalobcu na súkromie a naplnila znaky nekalej obchodnej praktiky a agresívnej obchodnej praktiky. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku riadnym a presvedčivým spôsobom nevysporiadal s relevantnou právnou a skutkovou argumentáciou žalobcu, pričom zároveň si nekriticky osvojil nepodložené a ničím nepreukázané skutkové tvrdenia žalovanej, z ktorých vyvodil zjavne nesprávne právne závery. Rozsudok je tiež podľa názoru žalobcu na viacerých miestach rozporuplný a nezrozumiteľný. Žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie rozhodnutia týkajúceho sa trov konania, keď nesprávne vyhodnotil pomer úspechu a neúspechu strán sporu v rozsahu 50% a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Ohliadnuc od skutočnosti, že vznik súdneho sporu zavinila výlučne žalovaná svojím zjavne nezákonným postupom pri schvaľovaní žiadosti žalobcu o odklad splátok úveru, procesný úspech žalobcu v konaní bol podľa jeho názoru objektívne nepomerne väčší než úspech žalovanej, keďže žalobca bol plne úspešný so svojím primárnym (hlavným, podstatným, základným) nárokom a neúspešný bol len s nárokom sprevádzajúcim (vedľajším). Pri žalobách so zloženým petitom je žalobca plne úspešný, ak bolo vyhovené jeho primárnemu petitu. 13. Zároveň v súvislosti s odvolacím konaním žalobca vzniesol námietku zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Bratislave A. A. D., A. A. G. a A. B. H., ktorí ako členovia senátu 5Co v uznesení zo dňa 21.11.2022, sp.zn. 5Co/154/2022–299 zaujali právne stanovisko k viacerým otázkam meritórneho charakteru v tejto právnej veci, čím fakticky prejudikovali svoje prípadné rozhodnutie vo veci samej. Bližšie sa k tejto námietke žalobca vyjadril vo svojom stanovisku zo dňa 3.3.2025. Z uvedeného dôvodu existujú podľa názoru žalobcu objektívne pochybnosti o nestrannosti menovaných sudcov. 14. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalobcu dopustil závažného procesného pochybenia, keď v otázke namietaných postupov žalovanej ako nekalých a agresívnych obchodných praktík rozhodol v zásadnom rozpore so svojím predbežným právnym posúdením veci. Uviedol, že na pojednávaní dňa 13.12.2024 súd prítomným stranám sporu predniesol svoje predbežné právne posúdenie veci k

jednotlivým žalobným návrhom žalobcu, ktoré síce nevyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní, ale z obsahu zvukového záznamu z predmetného pojednávania je zrejmé, že sudca (súd) namietané postupy žalovanej v súlade so žalobným návrhom jednoznačne označil za nekalé a agresívne obchodné praktiky. Vyjadril sa, že „to ide ruka v ruke“ so zjavne nezákonným postupom žalovanej, že pri zasielaných (obťažujúcich) výzvach to „vidí ako jasné“, pričom keď súd určí, že žalovaná nebola oprávnená takto postupovať, „tak samozrejme, že je to nekalá obchodná praktika“, a výzva na zosplatnenie, „to je tiež celkom jasné“. Do pozornosti odvolacieho súdu dal žalobca skutočnosť, že súd prvej inštancie uviedol predmetné právne posúdenie veci vôbec prvý krát v tomto súdnom konaní, v danom čase už trvajúcom viac než štyri roky, a po úplnom vykonaní dokazovania. Žalobca poukázal na to, že predbežné právne posúdenie veci má predovšetkým umožniť objektívnu predvídateľnosť následného súdneho rozhodnutia a vytvoriť priestor na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnú a efektívnu právnu argumentáciu, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a pod. Ide o zásadný inštitút, ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Účelom vyslovenia predbežného právneho posúdenia je sporovým stranám umožniť predniesť všetky skutkové či právne argumenty, ktoré sa na danú vec vzťahujú. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.2.2011, sp.zn. 3MCdo/18/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.4.2022, sp.zn. 2Obdo/4/2021 a rozsudok zo dňa 17.12.2020, sp.zn. 9Co/162/2019. Z uvedeného je zrejmé, že predvídateľnosť rozhodnutia súdu je súčasťou právnej istoty ako pojmového znaku právneho štátu. Tým, že súd prvej inštancie strany sporu a menovite žalobcu vopred neinformoval o zásadnej zmene svojho právneho názoru pri právnej otázke týkajúcej sa postupov žalovanej voči žalobcovi ako nekalých a agresívnych obchodných praktík, fakticky zaviedol žalobcu v jeho legitímnom očakávaní a nevytvoril mu možnosť (časový priestor) zamerať svoju procesnú aktivitu (skutkovú a právnu argumentáciu) v konaní smerom reagujúcim na zmenený právny názor súdu. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd svojím postupom korigoval uvedené závažné procesné pochybenie súdu prvej inštancie, nariadil vo veci pojednávanie a v súlade so zásadou ústnosti súdneho konania umožnil žalobcovi predniesť svoju argumentáciu k uvedenej právnej otázke. Mal za to, že aj s ohľadom na skutkové a právne okolnosti predmetnej veci (nezákonný postup banky v čase mimoriadnej situácie spôsobenej pandémiou) ide o otázku zásadného právneho významu, ktorej správne zodpovedanie pre obdobné situácie v budúcnosti sleduje verejný záujem. 15. Žalobca mal za to, že pre správne právne posúdenie veci je rozhodujúcou skutočnosťou, že žiadosť o odklad splátok úveru č. XXX/XXXXXX/XX – XXX/XXX zo dňa 20.4.2020 podaná žalobcom žalovanej podľa zákona č. 67/2020 Z.z. spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, čo napokon súd prvej inštancie v rozsudku aj uznal. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca predmetnú žiadosť o odklad splátok úveru vyplnil riadne, úplne, pravdivo a v súlade so zákonom č. 67/2020 Z.z., vrátane čísla dokladu totožnosti (občianskeho preukazu), hoci uvádzanie tohto osobného údaju v žiadosti o odklad splátok úveru uvedený zákon objektívne nevyžaduje. Zásadný právny význam v tomto konaní má skutočnosť, že vyjadrenie žalovanej banky zo dňa 13.5.2020, ktorým reagovala na žiadosť žalobcu o odklad splátok úveru, odporuje zákonu č. 67/2020 Z.z. Z obsahu tohto vyjadrenia žalovanej banky totiž nie je vôbec zrejmé ako posúdila žiadosť žalobcu v zmysle uvedeného zákona, keďže podľa § 30b ods. 5 zákona je veriteľ v lehote 30 dní od podania žiadosti povinný dlžníkovi oznámiť, či odklad splátok povolil, odklad splátok nepovolil, alebo žiadosť o odklad splátok neobsahuje požadované náležitosti a je potrebné ju doplniť o veriteľom oznámené skutočnosti. Týmito požadovanými náležitosťami však v zmysle § 30b ods. 4 písm. e) zákona nemôže byť čokoľvek, ale len náležitosti podľa vzoru, ktorý je uvedený v prílohe č. 2 zákona, medzi ktoré však nepatrí druh a číslo dokladu totožnosti. Z vyjadrenia žalovanej banky teda nie je zrejmé, z akého zákonného dôvodu odmietla vyhovieť žiadosti žalobcu o odklad splátok úveru, keďže žiadosť obsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti a neobsahuje žiadne nesprávne údaje ako to zjavne v rozpore so skutočnosťou žalovaná banka uvádza v uvedenej odpovedi zo dňa 13.5.2020. Keďže žalovaná banka odpovedala na žiadosť žalobcu v zrejmom rozpore so zákonom, dal žalobca do pozornosti súdu § 30b ods. 7 zákona č. 67/2020 Z.z., podľa ktorého ak veriteľ neinformuje podľa ods. 5 dlžníka, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, považuje sa odklad splátok za povolený podľa ods. 1 a 2. Neinformovaním podľa ods. 5 sa nepochybne rozumie nielen neodpovedanie v zákonom ustanovenej lehote 30 dní, ale aj neodpovedanie spôsobom predpokladaným zákonom, keďže tieto spôsoby predpokladaných odpovedí sú súčasťou ods. 5 zákona. Výklad, ktorý v tejto otázke zaujal súd prvej inštancie, že banka môže na žiadosť odpovedať akokoľvek a požadovať čokoľvek, stačí, že žiadateľovi odpovie v zákonom ustanovenej lehote, by viedol k absurdným dôsledkom, keďže by banke umožňoval postupovať svojvoľne a bol by tiež v zrejmom rozpore so zmyslom a účelom tohto

ustanovenia zákona. Preto je nevyhnutné podľa názoru žalobcu takýto výklad ad absurdum striktne odmietnuť. Žalobca namietal, že z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že „rozhodujúcou okolnosťou pre posúdenie, či došlo k odkladu splátok zo zákona (fikcii odkladu) je, či došlo k informovaniu žiadateľa o posúdení jeho žiadosti v lehote 30 dní“, keďže obsahom § 30b ods. 5 zákona č. 67/2020 Z.z. sú aj predpokladané spôsoby odpovedania na žiadosť o odklad splátok úveru, pričom k naplneniu podmienky vzniku právnej fikcie uvedenej v ustanovení § 30b ods. 7 zákona logicky dôjde, ak veriteľ neinformuje dlžníka „podľa ods. 5“, nie ak veriteľ neinformuje dlžníka „v lehote podľa ods. 5.“ Rovnako nezrozumiteľne a nepresvedčivo v tejto súvislosti vyznieva podľa názoru žalobcu aj ďalšie konštatovanie súdu prvej inštancie, že „nie je v tomto ohľade podstatná samotná správnosť posúdenia banky, ale objektívna okolnosť informovania žiadateľa o posúdení žiadosti o odklad splátok predpokladaným všeobecným spôsobom.“ Predmetné ustanovenie zákona však neustanovuje veriteľovi odpovedať na žiadosť „všeobecným spôsobom“, ale ukladá mu povinnosť odpovedať niektorým z troch predpokladaných spôsobov. Skutočnosť, že zákonné ustanovenie obsahuje termín „najmä“ nemožno interpretovať tak, že veriteľ na riadne podanú žiadosť dlžníka môže odpovedať akokoľvek a požadovať od dlžníka čokoľvek. Keďže žalovaná banka na žiadosť žalobcu o odklad splátok úveru neodpovedala ani jedným z troch zákonom predpokladaných spôsobov uvedeným v § 30b ods. 5 zákona č. 67/2020 Z.z., t.j. neinformovala žalobcu „podľa odseku 5“, došlo nepochybne k naplneniu hypotézy právnej normy uvedenej v § 30b ods. 7 zákona č. 67/2020 Z.z. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva logický záver, že žiadosť žalobcu o povolenie odkladu splátok úveru v zmysle § 30b ods. 7 zákona č. 67/2020 Z.z. možno objektívne považovať za povolenú ex lege, i keď žalovaná na žiadosť žalobcu odpovedala, ale nie zákonom predpokladaným spôsobom. Ak boli splátky predmetného úveru v období od apríla do decembra 2020 podľa § 30b ods. 7 zákona č. 67/2020 Z.z. ex lege odložené, žalobca sa logicky a objektívne nemohol dostať do omeškania s ich splácaním. V tomto kontexte je potom nevyhnutné vnímať aj zjavnú nedôvodnosť výzvy zo dňa 19.7.2020, v ktorej žalovaná pod hrozbou (bezprávnou vyhrážkou) zosplatnenia celého úveru žalobcu vyzvala na zaplatenie neexistujúceho dlhu. Rovnako to platí aj pre dlhodobé zasielanie obťažujúcich elektronických správ v neskorých večerných a nočných hodinách bez právneho dôvodu či evidovanie žalobcu ako rizikového dlžníka neplatiča (delikventa) v internom systéme žalovanej. Podstatné je, že žalovanej banke už pri minimálnej odbornej starostlivosti muselo byť od samého začiatku zrejmé, že voči žalobcovi postupuje nezákonným spôsobom. Žalobca a dokonca aj Národná banka Slovenska žalovanú na nezákonný postup výslovne upozornili. Nemožno preto tvrdiť, že nezákonnosť postupu žalovanej vyplynula (vyšla najavo) až na základe rozhodnutia súdu a žalovaná dovtedy konala v dobrej viere (presvedčení), že postupuje v súlade so zákonom. Postup žalovanej ako nekalej a agresívnej obchodnej praktiky je potrebné posudzovať a vyhodnocovať vo vzájomných súvislostiach a v celom kontexte jednotlivých skutkových a právnych okolností, nie izolovane, ako to nesprávne urobil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že na to, aby určitá praktika mohla byť považovaná za nekalú, je potrebné kumulatívne splnenie dvoch zákonných požiadaviek. Praktika musí byť v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a musí podstatne narušovať alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k danému produktu. Podľa názoru žalobcu sú tieto zákonné podmienky pri namietaných postupoch žalovanej splnené, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že postup žalovanej pri schvaľovaní žiadosti žalobcu o odklad splátok úveru bol (je) zjavne nezákonný, a teda svojvoľný. Aby protiprávne konanie vo vzťahu k spotrebiteľovi mohlo byť právne kvalifikované ako nekalá alebo agresívna obchodná praktika, zákon nevyžaduje zavinenie, či dokonca úmyselné konanie, resp. zlý úmysel poskytovateľa služby alebo tovaru. Podstatné pre naplnenie skutkovej podstaty nekalej alebo agresívnej obchodnej praktiky je kumulatívne splnenie uvedených dvoch zákonných požiadaviek, t.j. je založené na objektívnej právnej zodpovednosti. Podľa názoru žalobcu nezrozumiteľne vyznieva až nenáležité ospravedlňovanie nezákonného postupu žalovanej zo strany súdu. Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že protiprávne konanie žalovanej nenaplnilo skutkové podstaty nekalej obchodnej praktiky a agresívnej obchodnej praktiky z dôvodu, že nebol v konaní preukázaný „zlý úmysel“ či „zlá motivácia“ žalovanej, jeho rozhodnutie v tejto časti evidentne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 16. Zjavne nezákonný (svojvoľný) postup žalovanej, keď povolenie odkladu splátok úveru na základe žiadosti žalobcu zo dňa 20.4.2020 v čase vrcholiacej pandémie podmieňovala predchádzajúcim overením dokladu totožnosti žalobcu na svojej pobočke, napĺňa znaky nekalej obchodnej praktiky Z vykonaného dokazovania vyplýva, že všetky požadované údaje v elektronickom formulári na podanie žiadosti o odklad splátok úveru žalobca vyplnil riadne, úplne, pravdivo a v súlade so zákonom č. 67/2020 Z.z., vrátane čísla dokladu totožnosti (občianskeho preukazu), hoci uvádzanie tohto osobného údaju v žiadosti o odklad splátok úveru uvedený zákon nevyžaduje. Nevyhovenie žiadosti o odklad splátok úveru

z dôvodu, že údaj uvedený v žiadosti, ktorý zákon nevyžaduje, a teda je nadbytočný, sa nezhoduje s údajmi v internej evidencii banky, je v zrejmom rozpore s § 30b ods. 4 uvedeného zákona, podľa ktorého banka nie je povinná povoliť odklad splátok výlučne z dôvodov, ktoré sú v tomto ustanovení zákona taxatívne uvedené. S použitím výkladového pravidla argumentum a contrario, ak žiadny z uvedených zákonných dôvodov nie je naplnený, banka je povinná odklad splátok úveru povoliť, čo napokon vyplýva aj z dôvodovej správy k návrhu zákona. Ustanovenie § 30d písm. c) zákona č. 67/2020 Z.z. pritom banke expressis verbis zakazuje, aby v súvislosti s odkladom splátok a s tým súvisiacou zmenou spotrebiteľskej zmluvy podmieňovala odklad splátok ďalšími podmienkami. Číslo dokladu totožnosti nie je obligatórnym údajom žiadosti o odklad splátok v zmysle prílohy č. 2 k zákonu č. 67/2020 Z.z., a preto žalovaná banka v súlade s § 30b ods. 4 v spojení s § 30d písm. c) zákona č. 67/2020 Z.z. nesmie podmieňovať schválenie žiadosti o odklad splátok úveru predchádzajúcou aktualizáciou čísla dokladu totožnosti žalobcu v internej evidencii žalovanej. Tento záver vyplýva aj zo stanoviska Národnej banky Slovenska priloženého k žalobe. Žalovaná teda voči žalobcovi postupovala nielen v zrejmom rozpore so zákonom, ale aj v rozpore so stanoviskom Národnej banky Slovenska. Žalovaná banka teda podmieňovala odloženie splátok úveru, t.j. splnenie zákonného nároku žalobcu, splnením neexistujúcej právnej povinnosti, čo je postup, ktorý nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Odôvodňovanie svojho postupu žalovanou odkazom na ustanovenie § 30b ods. 9 zákona č. 67/2020 Z.z. v spojení s § 11 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z.z. právne neobstojí, keďže vychádza z celkom zjavne nesprávneho výkladu a aplikácie tohto ustanovenia zákona. Žalovaná pri mechanickej aplikácii uvedených zákonov ignorovala skutočnosť, že tieto zákony majú úplne odlišný predmet úpravy. Kým zmyslom a účelom zákona č. 297/2008 Z.z. je predchádzanie a odhaľovanie legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu, zmyslom a účelom zákona č. 67/2020 Z.z. je zmiernenie negatívnych následkov pandémie, ktorá vznikla z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným koronavírusom SARS-CoV-2. Dôkladné overovanie identity klientov banky podľa zákona č. 297/2008 Z.z. má nepochybne význam pri neobvyklých obchodných operáciách. Na púhy odklad splátok úveru na niekoľko mesiacov podľa zákona č. 67/2020 Z.z., keďže pri tom nedochádza k žiadnym finančným transakciám, však nemá racionálne opodstatnenie. Žalobca poukázal na to, že ak by bolo úmyslom zákonodarcu zisťovať či dokonca overovať identitu žiadateľov o odloženie splátok úveru aj prostredníctvom ich dokladu totožnosti, tento identifikačný údaj (druh a číslo dokladu totožnosti) klienta banky by sa určite expressis verbis nachádzal medzi povinnými údajmi žiadosti o odklad splátok úveru v prílohe č. 2, na ktorú odkazuje ustanovenie § 30b ods. 4 písm. e) zákona č. 67/2020 Z.z. Keďže zákon č. 67/2020 Z.z., ako lex specialis a zároveň lex posterior k zákonu č. 297/2008 Z.z. tento identifikačný údaj (druh a číslo dokladu totožnosti) klienta banky medzi povinnými údajmi žiadosti o odklad splátok nevyžaduje, banka tento údaj pri posudzovaní žiadosti o odklad splátok od klienta nesmie vyžadovať a predovšetkým ním nesmie podmieňovať schválenie žiadosti o odklad úveru. S týmto záverom sa stotožnila nielen Národná banka Slovenska v uvedenom stanovisku, ale aj súd v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 19.8.2020, sp.zn. 18C/26/2020, v ktorom v tejto súvislosti uviedol, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že tieto údaje (§ 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z.z.) sa vyžadujú na účely tohto zákona, a teda nie na účely žiadosti o odloženie splátok. Navyše, žalovaná banka by ani pri striktnej aplikácii zákona č. 297/2008 Z.z. nebola oprávnená pri posudzovaní žiadosti o odklad splátok úveru vykonávať tzv. základnú starostlivosť, ale len tzv. zjednodušenú starostlivosť, teda smela by osobné údaje žalobcu len zisťovať, ale nie ich aj overovať z dokladu totožnosti za jeho osobnej prítomnosti na pobočke žalovanej, s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie vo svojom rozsudku. Vyžadovanie žalovanej banky, aby žalobca v čase pandémie z dôvodu podanej žiadosti o odklad splátok úveru osobne navštívil jej pobočku len za účelom aktualizácie čísla občianskeho preukazu v internom systéme žalovanej banky, a tým ohrozil nielen svoje zdravie a život, ale aj zdravie a životy svojich blízkych osôb, nielenže nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale vyznieva iracionálne a napĺňa znaky šikanózneho konania. Rovnako podľa názoru žalobcu napĺňa skutkovú podstatu nekalej a agresívnej obchodnej praktiky, keďže je v zrejmom rozpore s požadovanou odbornou starostlivosťou a je objektívne spôsobilé podstatne zmeniť správanie žalobcu ako spotrebiteľa k danému produktu (odloženiu splátok úveru). V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti skutočnosť, že súd na pojednávaní dňa 25.8.2022 na návrh žalobcu vykonal dokazovanie oboznámením údajov v občianskom preukaze žalobcu, z ktorého je zrejmé, že žalobca v predmetnej žiadosti o odklad splátok úveru uviedol pravdivý údaj o druhu aj čísle svojho dokladu totožnosti. Napokon táto skutočnosť vyplýva i z kópie predmetnej žiadosti, ktorú žalobca podal prostredníctvom online elektronického formulára žalovanej, ktorú žalovaná predložila súdu podaním zo dňa 19.5.2022. Hoci má žalovaná banka už od 25.8.2022 vo svojej dispozícii súdom nepochybne zistený osobný údaj žalobcu, ktorého sa nad rámec zákona č. 67/2020 Z.z. tak nástojčivo domáhala, napriek tomu odklad splátok úveru žalobcovi doteraz neschválila a žalobcu vo svojom internom systéme naďalej eviduje ako delikventa (neplatiča, resp. osobu, ktorá je v omeškaní so

splácaním úveru). I z tejto skutočnosti je celkom zrejmé, že namietaný šikanózny postup žalovanej banky je nielen v rozpore so zákonom č. 67/2020 Z.z., ale tiež v rozpore so zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keďže napĺňa viaceré skutkové znaky nekalej a agresívnej obchodnej praktiky. Žalobca je teda už takmer päť rokov bez právneho dôvodu vystavený na „čiernej listine“ žalovanej banky, ku ktorej majú prístup nielen zamestnanci banky, pričom žalovaná banka je druhou najväčšou komerčnou bankou v Slovenskej republike, ale tiež zamestnanci externej spoločnosti, ktorá podľa vyjadrenia žalovanej tento systém spravuje. Na tejto skutočnosti nič nemení ani ničím nepodložené skutkové tvrdenie žalovanej, že všetky uvedené osoby sú viazané mlčanlivosťou. Právne podstatné je, že uvedený negatívny záznam o žalobcovi v internom systéme žalovanej bol uskutočnený v zrejmom rozpore so zákonom č. 67/2020 Z.z., keďže na vyhotovenie negatívneho záznamu neexistoval a neexistuje žiadny skutkový ani právny dôvod, pričom negatívny záznam dlhodobo poškodzuje dobré meno žalobcu, zhoršuje jeho kreditnú kvalitu ako dlžníka, a je objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi značnú majetkovú a nemajetkovú ujmu. 17. Zaslanie výzvy žalobcovi žalovanou zo dňa 19.7.2020, ktorou žalovaná bez právneho dôvodu pohrozila žalobcovi jednorazovým splatením celého zostatku úveru vrátane príslušenstva pred pôvodnou lehotou splatnosti a následným vymáhaním pohľadávky v exekučnom konaní, resp. realizáciou záložného práva, napĺňa podľa názoru žalobcu znaky nekalej obchodnej praktiky a agresívnej obchodnej praktiky Súd prvej inštancie ani zaslanie tejto výzvy, ktorou žalovaná žalobcovi bez právneho dôvodu pohrozila zosplatnením celého úveru, nevyhodnotil ako nekalú alebo agresívnu obchodnú praktiku. Súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu nenáležitým spôsobom, ktorý je v hrubom rozpore s jeho predbežným právnym posúdením veci bagatelizoval a ospravedlňoval nezákonný postup žalovanej. Argumentácia súdu, že uvedený nezákonný postup žalovanej nie je nekalou alebo agresívnou obchodnou praktikou, pretože predmetná výzva bola žalobcovi zaslaná z iného oddelenia resp. odboru žalovanej, ktoré nemalo vedomosť o prebiehajúcej komunikácii medzi žalobcom a žalovanou týkajúcej sa žiadosti o odklad splátok úveru, nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, žalovaná túto skutočnosť v konaní ani netvrdila, a preto ide len o ničím nepodloženú domnienku súdu prvej inštancie, ktorá navyše vyznieva až absurdne. Ak by totiž išlo o pravdivú skutkovú okolnosť, poukazovalo by to na zjavné zanedbanie odbornej starostlivosti zo strany žalovanej, ktorá je ako právny subjekt plne zodpovedná za konanie svojich organizačných zložiek. Podľa žalobcu nezrozumiteľne a zmätočne vyznieva aj konštatovanie súdu, že predmetná výzva zo dňa 19.7.2020 bola „automaticky generovanou správou“. Ani toto tvrdenie súdu nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a nevyplýva ani z tvrdení žalovanej. Žalobca poukázal na to, že nie je potrebné preukazovať, že by zo strany žalovanej išlo o „cielený nátlak na žalobcu“ alebo „úmyselne nedovolenú praktiku“, ako to zjavne nesprávne uviedol súd prvej inštancie. V danom prípade je však rozhodujúce, že na zaslanie predmetnej výzvy a hrozby zosplatnenia celého úveru objektívne neexistoval žiadny právny dôvod, čiže išlo o bezprávnu vyhrážku, pričom ak by žalovaná konala v súlade s odbornou starostlivosťou v rozsahu ustanovenom zákonom, k zásahu do práv žalobcu by nikdy nedošlo, a celý tento právny spor by ani nevznikol. Zároveň je vysoko pravdepodobné, že ak by sa žalobca proti nezákonnému postupu žalovanej právne účinným spôsobom nebránil, nepodal by na ochranu svojich spotrebiteľských práv žalobu spojenú s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia, žalovaná by pristúpila k realizácii uvedenej bezprostrednej hrozby a úver by zosplatnila, čím by žalobcovi spôsobila ešte väčšiu ujmu. Zaslaním uvedenej výzvy podľa názoru žalobcu jednoznačne a nepochybne došlo k naplneniu oboch zákonných podmienok pre vznik nekalej obchodnej praktiky, t.j. žalovaná voči žalobcovi konala v zrejmom rozpore s odbornou starostlivosťou a uvedená výzva bola objektívne spôsobilá podstatne zmeniť ekonomické správanie žalobcu ako spotrebiteľa vo vzťahu k danému produktu (odloženie splátok úveru), keďže jej cieľom bolo primäť žalobcu pod hrozbou zosplatnenia celého úveru zaplatiť neexistujúci dlh (údajne omeškané splátky úveru). 18. Žalobca ďalej tvrdil, že dlhodobým zasielaním obťažujúcich a šikanóznych emailov a SMS správ bez právneho dôvodu, navyše v neskorých večerných a nočných hodinách a v zrejmom rozpore s neodkladným opatrením vydaným súdom, žalovaná objektívne opakovane porušovala právo žalobcu na súkromie a naplnila znaky nekalej obchodnej praktiky a agresívnej obchodnej praktiky. Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 19.8.2020, sp.zn. 18C/26/2020 žalovanej uložil povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktoré by žalobcovi mohli spôsobiť majetkovú alebo nemajetkovú ujmu v súvislosti s predmetnou žiadosťou o odklad splátok úveru. Napriek uvedenému neodkladnému opatreniu žalovaná v období od 26.8.2020 do 29.9.2022 zasielala žalobcovi množstvo emailov a SMS správ označených ako „Upozornenie o nezrealizovanej platbe“ s uvedením, že „platba bola odmietnutá“ a „ak potrebujete previesť finančné prostriedky, musíte platbu znova zadať“. Zasielanie uvedenej vytrvalej a nechcenej komunikácie žalovanou nepochybne súvisí s predmetnou žiadosťou žalobcu o odklad splátok úveru

a nepochybne tiež žalobcovi spôsobilo nemajetkovú ujmu, a to nielen svojím zjavne obťažujúcim a šikanóznym charakterom, ale aj tým, že žalobcu dostávalo do stavu značnej právnej neistoty. Obzvlášť negatívne žalobca vnímal zasielanie elektronických správ žalovanou o odmietnutí platieb (splátok) úveru v rokoch 2021 a 2022, keďže od januára 2021, po uplynutí odkladu splátok úveru, žalobca opäť riadne žalovanej spláca predmetný úver. Žalovaná túto skutočnosť v konaní nepoprela, resp. ju výslovne potvrdila, a preto je nesporná. Na preukázanie pravidelných mesačných úhrad splátok úveru uskutočnených žalobcom po uplynutí odkladu splátok úveru v decembri 2020 žalobca predložil potvrdenia o týchto úhradách za rok 2021. Do pozornosti súdu dal skutočnosť, že v prvej platbe zo dňa 19.1.2021 žalobca výslovne upozornil žalovanú, že obnovuje splácanie hypotekárneho úveru od januára 2021. Žalovaná v uvedených elektronických správach žalobcu klamlivo informovala o odmietaní úhrad jednotlivých splátok úveru, hoci ich fakticky akceptovala, keďže ani jedna z uskutočnených úhrad nebola žalobcovi zo strany žalovanej nikdy vrátená. Zároveň však žalobcu zmätočne vyzývala, aby platby zadal znovu. Žalovaná na svoju obranu tvrdila, že zasielaním predmetných elektronických správ žalobcovi si len plnila svoju zákonnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z.z., podľa ktorého je poskytovateľ platobných služieb povinný oznámiť používateľovi platobných služieb dôvody odmietnutia platobného príkazu, a ak je to možné, aj postup opravy chýb, ktoré viedli k odmietnutiu platobného príkazu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Žalovaná však v súlade s citovaným ustanovením zákona nepostupovala, keďže objektívne nemala žiadny právny dôvod na zasielanie takýchto oznámení. Splnenie uvedenej oznamovacej povinnosti zo strany poskytovateľa platobných služieb je právne opodstatnené len v prípade, ak má poskytovateľ platobných služieb na odmietnutie vykonania platobného príkazu právny dôvod. Ak na odmietnutie vykonania platobného príkazu žalovaná nemala žiadny právny dôvod, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, oznamovacia povinnosť jej v zmysle citovaného ustanovenia zákona pochopiteľne nevznikla. Obrana žalovanej odvolávaním sa na predmetné ustanovenie zákona je preto podľa názoru žalobcu celkom bez právneho významu. Žalovaná navyše žalobcovi neuviedla žiadne „dôvody odmietnutia platobného príkazu“, ako vyžaduje zákon, ale ako „dôvod zamietnutia platby“ uviedla len nezrozumiteľný pojem „vyradenie z recyklácie“ . Nejde pritom o všeobecne známy a zaužívaný pojem a význam tohto pojmu nie je upravený v zákone č. 492/2009 Z.z. ani v zákone č. 483/2001 Z.z. Žalovaná v uvedených správach zároveň vôbec neuvádza postup opravy chýb, ktoré viedli k odmietnutiu platobného príkazu (zamietnutiu platby), len žalobcu zavádzajúco vyzýva, aby platbu zadal znova, ak potrebuje previesť finančné prostriedky. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 14.2.2025 uvádza, že dôvodom zasielania týchto oznámení bol nedostatok finančných prostriedkov na účte žalobcu. Ide o osobitný účet zriadený v zmysle úverovej zmluvy z roku 2015 u žalovanej banky, na ktorý žalobca zo svojho účtu zriadeného v inej banke pravidelne poukazuje jednotlivé splátky úveru. Z vykonaného dokazovania a z predložených listinných dôkazov je však celkom zrejmé, že uvedené skutkové tvrdenie žalovanej je zjavne nepravdivé. Pokiaľ ide o zasielanie predmetných oznámení žalovanou v období apríl – december 2020, žalobca pre toto obdobie žalovanú riadnym spôsobom v súlade so zákonom č. 67/2020 Z.z. požiadal o odklad splátok úveru, pričom k odkladu splátok úveru následne došlo priamo zo zákona (ex lege), pretože žalovaná na žiadosť žalobcu neodpovedala zákonom predpokladaným spôsobom. Keďže žalobca nebol povinný v tomto období splátky úveru uhrádzať, a teda nemusel na predmetný osobitný účet poukazovať finančné prostriedky, žalovaná objektívne nemala žiadny právny dôvod na zasielanie týchto oznámení. Žalovaná vytrvalo zasielala žalobcovi tieto nechcené obťažujúce správy napriek tomu, že ju žalobca na nezákonný postup opakovane upozornil. Nezákonnosť postupu žalovanej v súvislosti s podanou žiadosťou žalobcu o odklad splátok úveru pritom konštatovala aj Národná banka Slovenska už vo svojom stanovisku zo dňa 9.6.2020. Po vydaní neodkladného opatrenia zo dňa 19.8.2020 mala žalovaná navyše súdom uloženú povinnosť „zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktoré by žalobcovi mohli spôsobiť majetkovú alebo nemajetkovú ujmu v súvislosti s jeho žiadosťou o odklad splátok úveru.“ Predmetné oznámenia žalovaná nepochybne zasielala žalobcovi „v súvislosti s jeho žiadosťou o odklad splátok úveru“, pričom zároveň zasielanie týchto oznámení (upozornení) predstavuje úkony, ktoré sú objektívne spôsobilé žalobcovi spôsobiť majetkovú a nemajetkovú ujmu. Ak by totiž žalobca, napriek skutočnosti, že riadnym spôsobom požiadal o odklad splátok úveru a mal ex lege odložené splátky úveru za obdobie apríl – december 2020, tieto splátky na základe predmetných oznámení žalovanej uhrádzal, vznikla by mu majetková ujma (skutočná škoda) a žalovanej by vzniklo bezdôvodné obohatenie. Obdobne to platí aj pre obdobie po uplynutí odkladu splátok úveru, kedy žalobca začal úver opäť riadne splácať. Ak by žalobca v období rokov 2020 až 2022 vyhovel všetkým 13 výzvam žalovanej na opätovné zadanie platby a tieto platby „navyše“ žalovanej uhradil, nielenže by odklad splátok úveru pre neho stratil význam (fakticky by došlo k zmareniu odkladu splátok v neprospech žalobcu), ale žalobcovi by vznikla (skutočná) škoda v rozsahu 11 700 eur. Úkony žalovanej (zasielanie predmetných elektronických správ)

teda v rozpore s neodkladným opatrením súdu smerovali k vzniku majetkovej ujmy na strane žalobcu ako finančného spotrebiteľa. Zasielaním uvedených bezdôvodných, zavádzajúcich a nezrozumiteľných oznámení (upozornení) bola žalobcovi spôsobená hlavne nemajetková ujma tým, že žalobcu udržiavala v právnej neistote a spôsobovala mu značný psychický stres, a to aj s ohľadom na čas (neskoré nočné hodiny), kedy mu žalovaná tieto oznámenia zasielala. Pritom objektívne neexistoval a neexistuje žiadny legitímny či právny dôvod, ktorý by žalovanú oprávňoval žalobcovi zasielať predmetné oznámenia v neskorých nočných hodinách. Tento záver vyplýva i zo samotného vyjadrenia žalovanej zo dňa 14.2.2025, v ktorom žalovaná uvádza, že tieto oznámenia o vyradení platby z recyklácie zasiela klientom po uplynutí 90 dní od neuskutočnenia platby, t.j. tieto platobné operácie, resp. oznámenia o nich nemusia nevyhnutne prebiehať v neskorých nočných hodinách. Je preto len otázkou nastavenia presného času (automatického) odosielania týchto oznámení žalovanou, optimálne na štandardný denný pracovný čas od 8:00 do 16:30 hod. Tvrdenie žalovanej uvedené v predmetnom vyjadrení, že „vyradenie platieb z recyklácie prebieha vo večernom spracovaní platieb, a preto aj k oznámeniam o odmietnutí platieb dochádza vo večerných hodinách“ z uvedených dôvodov vyznieva nelogicky a nehodnoverne. Zasielanie týchto oznámení v neskorých nočných hodinách nerešpektujúcich nočný kľud nemá legitímne ani právne opodstatnenie, vo vzťahu k adresátom, vrátane žalobcu, je zo strany žalovanej banky bezohľadné a porušujúce právo dotknutých osôb na súkromie. Od žalobcu ani nemožno požadovať, aby si v internet bankingu prijímanie týchto elektronických správ zasielaných žalovanou vypol, ako to vo svojom vyjadrení naznačuje žalovaná, keďže ako vyplýva z vykonaného dokazovania, žalobca službu internet bankingu od žalovanej nikdy zriadenú nemal a nemá. Navyše, žalovaná v konaní ani nijakým spôsobom nepreukázala, že vypnutie prijímania týchto obťažujúcich a nedôvodných oznámení (emailov a SMS správ) je prostredníctvom služby jej internet bankingu technicky možné. Uvedené tak zostalo len v rovine nepodloženého tvrdenia žalovanej. Dokonca aj v prípade, keby mal žalobca u žalovanej zriadenú službu internet bankingu a vypnutie prijímania týchto oznámení by bolo technicky možné, nemalo by to v tomto konaní žiadny právny význam. Žalobcu totiž nemožno nútiť, aby konal niečo, čo mu zákon neukladá (článok 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Od žalobcu preto nemožno spravodlivo požadovať, aby si obťažujúce elektronické správy zasielané žalovanou vypol, a pre prípad, že tak neurobí, strpel negatívne dôsledky nezákonného postupu žalovanej. Žalovaná tieto vytrvalé a nechcené správy obsahujúce tiež výzvu na opätovné zadanie platby (úhrady splátky úveru) zasielala žalobcovi viac než dva roky napriek tomu, že jej z vyjadrení a postoja žalobcu, obzvlášť po podaní predmetnej žaloby, muselo byť celkom zrejmé, že jej žalobca tieto platby „navyše“ neuhradí. Takýto postup žalovanej napĺňa znaky agresívnej obchodnej praktiky. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti súdu Stanovisko Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska č. 2/2022 zo dňa 5.12.2022, k niektorým otázkam týkajúcim sa vymáhania pohľadávok z úverov pre spotrebiteľov, kde sa v článku 4, bod 16, písm. g) uvádza, že ako agresívnu obchodnú praktiku používanú v procese vymáhania pohľadávok od spotrebiteľov môže NBS vyhodnotiť vykonávanie vytrvalých a nechcených výziev, pričom za nechcené výzvy NBS považuje predovšetkým také, ktoré sú vykonávané v čase, kedy je zrejmé, že spotrebiteľ dlh na základe týchto výziev neuhradí (napr. spotrebiteľ vyhlásil, že dlh neuhradí, odkázal veriteľa na súd). Hoci možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že ide o odlišné situácie týkajúce rozdielneho zasielania výziev v procese vymáhania pohľadávok, podstata oboch situácii je však rovnaká, keďže v oboch prípadoch ide o vytrvalé a nechcené výzvy zasielané spotrebiteľovi s cieľom, aby uhradil svoj dlh, pričom sú vykonávané v čase, kedy je zrejmé, že spotrebiteľ dlh na základe týchto výziev neuhradí. Z uvedeného dôvodu je možné predmetné stanovisko NBS analogicky aplikovať aj na tento prípad. V každom prípade je pre posúdenie, či aj tento postup žalovanej napĺňa alebo nenapĺňa skutkovú podstatu nekalej alebo agresívnej obchodnej praktiky, rozhodujúce, či sú kumulatívne splnené predmetné dve zákonné podmienky. Podľa presvedčenia žalobcu splnené sú, pretože žalovaná uvedené obťažujúce nevyžiadané elektronické správy dlhodobo žalobcovi zasielala bez právneho dôvodu v rozpore s požadovanou odbornou starostlivosťou, pričom tieto správy zasielané v neskorých večerných a nočných hodinách nielenže objektívne porušujú právo žalobcu na súkromie, ale sú tiež objektívne spôsobilé podstatne zmeniť ekonomické správanie žalobcu – uhradiť žalovanej údajne omeškané splátky úveru, t.j. neexistujúci dlh. Pokiaľ súd prvej inštancie v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.3.2024, sp.zn. 2Co/65/2023 (rozhodujúci ako odvolací súd v spore medzi žalobcom a Prima banka Slovensko, a.s. vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. 4C/43/2020), uvedený rozsudok nemožno ani podporne aplikovať v tomto súdnom konaní, pretože i keď ide o obdobný právny spor, skutkové a právne okolnosti sú v danom prípade značne odlišné. Navyše, uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu trpí závažnými vadami procesného aj vecného charakteru, ktoré žalobca namietal v prebiehajúcom dovolacom konaní na Najvyššom súde SR.

19. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie zjavne nesprávnym právnym spôsobom posúdil pomer úspechu a neúspechu strán sporu, pričom nepriznanie práva na náhradu trov konania žalobcovi sa zároveň objektívne javí byť v rozpore s princípom spravodlivosti. Ak by sa aj odhliadlo od skutočnosti, že vznik predmetného súdneho sporu zavinila výlučne žalovaná svojím zjavne nezákonným postupom pri schvaľovaní žiadosti žalobcu o odklad splátok úveru, procesný úspech žalobcu v konaní je objektívne nepomerne väčší než úspech žalovanej, keďže žalobca bol plne úspešný so svojím primárnym (hlavným, podstatným, základným) nárokom a neúspešný bol len s nárokom sprevádzajúcim (vedľajším). Pri žalobách so zloženým petitom je žalobca plne úspešný, ak bolo vyhovené jeho primárnemu petitu. Pri rozhodovaní o trovách konania súd nesmie premeriavať pomer úspechu a neúspechu strán sporu formalisticky a mechanicky, keďže pri zložených petitoch má obvykle každý uplatnený nárok rôznu „váhu“, a teda aj význam z hľadiska výsledku konania. V materiálnom právnom štáte je preto súd pri aplikácii zásady úspechu v súdnych sporoch so zloženými žalobnými návrhmi povinný určiť, ktorý zo žalobcom uplatnených nárokov je primárny (hlavný, podstatný, základný), a ktorý z uplatnených nárokov je len sprevádzajúci (vedľajší). Ak bol žalobca celkom úspešný v podstatnej časti svojej žaloby a neúspešný len v menej významnej časti žaloby, hoci formálne išlo o rovnaký počet žalobných návrhov, objektívne nemožno pomer úspechu a neúspechu strán sporu vyhodnotiť ako rovnaký a žalobcovi nepriznať právo na náhradu trov konania. Žalobca poukázal na závery vyslovené Ústavným súdom SR v náleze zo dňa 4.2.2021, sp.zn. III. ÚS 475/2018, v zmysle ktorých pri rozhodovaní o náhrade trov konania treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Žalobca v tomto konaní bol plne úspešný so svojím základným nárokom, t.j. v určení, že žiadosť o odklad splátok úveru spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti (prvý žalobný návrh), že žalovaná je povinná povoliť odklad splátok úveru (druhý žalobný návrh), že žalovaná je povinná odstrániť zo svojho interného systému všetky údaje označujúce žalobcu ako osobu v omeškaní so splácaním úveru (tretí žalobný návrh), a že žalovaná je povinná zdržať sa vo svojom internom systéme zápisu akýchkoľvek údajov označujúcich žalobcu ako osobu v omeškaní so splácaním úveru (štvrtý žalobný návrh). Žalobca nebol úspešný len pri nárokoch týkajúcich sa určenia protiprávnych postupov žalovanej ako nekalých a agresívnych obchodných praktík, ktoré možno objektívne označiť za nároky sprevádzajúce (vedľajšie). Kvalifikácia postupu ako nekalej alebo agresívnej obchodnej praktiky do značnej miery závisí od úvahy súdu. Ústavný súd SR v uvedenom náleze zdôraznil, že právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Ustanovenie § 255 ods. 1 a 2 C.s.p. je preto vždy potrebné vykladať v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania a zohľadňovať najmä kritérium spravodlivosti. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s princípom spravodlivosti (článok 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.) celkom ponechal bez povšimnutia zjavnú nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi ako spotrebiteľovi, ktorá navyše trvá už takmer päť rokov. S ohľadom na princíp spravodlivosti, berúc do úvahy zjavne protiprávny (svojvoľný) postup žalovanej, by mal súd žalobcovi priznať právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Nepriznanie práva na náhradu trov konania žalobcovi vzhľadom na jednotlivé skutkové okolnosti a právny stav veci sa podľa jeho názoru objektívne javí byť nespravodlivé. Súčasťou princípu právneho štátu a dobrých mravov je aj všeobecne uznávaná právna zásada nemo turpitudinem suam allegare potest, t.j. nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.3.2018, sp.zn. 4Cdo/146/2017). Nepriznanie práva na náhradu trov konania žalobcovi je tiež v zrejmom rozpore s touto zásadou, keďže žalovaná, napriek svojmu zjavne protiprávnemu až zlomyseľnému konaniu voči žalobcovi odporujúcemu aj dobrým mravom, rozhodnutím súdu prvej inštancie prakticky neutrpela žiadnu ujmu, len jej súd prikázal, aby si voči žalobcovi splnila svoje zákonné povinnosti, ktoré si mala dobrovoľne splniť už pred piatimi rokmi. Nepriznaním práva na náhradu trov konania žalobcovi súd prvej inštancie takýto nepoctivý postup žalovanej fakticky aprobuje, čím v rozpore s uvedenou právnou zásadou vysiela verejnosti signál, že nezákonné a nepoctivé správanie môže byť prospešné. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 20. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila podaním zo dňa 2.6.2025, v ktorom vo vzťahu k námietke, že súd rozhodol v rozpore so svojím predbežným právnym posúdením veci uviedla, že na pojednávaní dňa 13.12.2024 súd nepredniesol stranám svoje predbežné právne posúdenie, čo je zrejmé aj zo zápisnice o predmetnom pojednávaní. Žalobca na predmetnom pojednávaní predložil súdu podanie

„Zmena (doplnenie) žalobného návrhu zo dňa 12.12.2024“, o ktorom súd uznesením rozhodol tak, že pripustil zmenu žaloby spočívajúcu v rozšírení žalobného návrhu. Predmetné pojednávanie bolo odročené za účelom možnosti mimosúdneho riešenia sporu. Žalovaná poukázala na to, že predbežné právne posúdenie veci nemôže súd zúžiť iba na zjednodušené konštatovanie, že sa mu na základe obsahu spisu žaloba javí ako dôvodná, prípadne ako čiastočne dôvodná alebo nedôvodná. Vice versa je povinný subsumovať významné skutkové okolnosti prípadu pod konkrétne hmotnoprávne ustanovenia a prezentovať relevantný právny záver. Uviedla, že k predbežnému právnemu posúdeniu súdom došlo na pojednávaní dňa 3.5.2022. Zvukovým záznamom z pojednávania uskutočneného dňa 13.12.2024 žalovaná nedisponuje, ale mala za to, že k predbežnému právnemu posúdeniu v zmysle vyššie uvedeného na predmetnom pojednávaní nedošlo – súd nesubsumoval skutkové okolnosti prípadu pod konkrétne hmotnoprávne ustanovenia a neprezentoval relevantný právny záver. Aj žalobcom v odvolaní údajne citované: „vidí ako jasné“, „to ide ruka v ruke“... potvrdzuje žalovanou uvedené tvrdenie. V súvislosti so žalobcovým tvrdením, že si na predmetnom pojednávaní žalobca zhotovil zvukový záznam, žalovaná poukázala na znenie § 175 ods. 3 C.s.p. a na to, že si nie je vedomá, že by žalobca oznámil súdu, že si priebeh predmetného pojednávania zaznamenáva. 21. K námietke žalobcu, že ním „podaná žiadosť o odklad splátok úveru spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, pričom neodpovedanie žalovanej na túto žiadosť zákonom predpokladaným spôsobom má za následok povolenie odkladu splátok ex lege“ žalovaná uviedla, že žalobca podal žiadosť o odklad splátok dňa 20.4.2020. Žalobca poukázal na § 30b ods. 7 zákona č. 67/2020 Z.z., v zmysle ktorého „Ak veriteľ neinformuje podľa odseku 5 dlžníka, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, považuje sa odklad splátok za povolený podľa odsekov 1 a 2. Lehota podľa odseku 5 neplynie odo dňa doručenia informácie o neúplnosti žiadosti o odklad splátok dlžníkovi, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, do dňa doručenia doplnenej žiadosti o odklad splátok; v tejto informácii veriteľ informuje dlžníka, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, o tom, že lehota podľa odseku 5 neplynie.“ Podľa § 30b ods. 5 zákona č. 67/2020 Z.z.: „Veriteľ je povinný do 30 dní odo dňa podania žiadosti o odklad splátok informovať dlžníka, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, o posúdení žiadosti o odklad splátok, najmä o tom, že a) odklad splátok povolil, b) odklad splátok nepovolil, c) žiadosť o odklad splátok neobsahuje požadované náležitosti a je potrebné ju doplniť o veriteľom oznámené skutočnosti.“ Žalovaná žalobcu e-mailom dňa 13.5.2020, t.j. včas (v lehote 30 dní odo dňa podania žiadosti) informovala o posúdení jeho žiadosti v zmysle, že „Žiadosť neobsahuje povinné náležitosti a/alebo obsahuje nesprávne údaje. Nebolo možné overiť Vašu identitu. Údaje v žiadosti sa nezhodujú s údajmi v evidencii banky: Doklad totožnosti.“, a teda v súlade s § 30b ods. 5 písm. c) zákona č. 67/2020 Z.z. (zákonom predpokladaným spôsobom). Zároveň žalobcovi oznámila, že odo dňa doručenia informácie o neúplnosti žiadosti neplynie lehota 30 dní na vyjadrenie k jeho žiadosti. Z citovaných ustanovení zákona č. 67/2020 Z.z. je zrejmé, že len neinformovanie dlžníka má za následok povolenie odkladu splátok ex lege, čo preukázateľne nie je daný prípad. Uvedené bolo okrem súdom prvej inštancie v rozsudku napadnutom odvolaním rovnako posúdené aj Krajským súdom v Bratislave, ktorý v uznesení zo dňa 21.11.2022, sp.zn. 5Co/154/2022, ktorým ako súd odvolací potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 27.9.2022, sp.zn. 18C/26/2020 o zamietnutí návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia v tejto súvislosti uviedol: „V danom prípade podstatným sa javí, že žalovaná banka doposiaľ o povolení odkladu splátok úveru nerozhodla, v lehote do 30 dní odo dňa podania žiadosti o odklad splátok ale informovala žalobcu, že žiadosť o odklad splátok neobsahuje požadované náležitosti a je potrebné ju doplniť o veriteľom oznámené skutočnosti. Rozhodne však nedošlo k situácii, kedy by banka (podľa § 30b ods. 7 zák. č. 67/2020 Z.z.) dlžníka o povolení, nepovolení odkladu či o potrebe doplnenia žiadosti neinformovala vôbec, nemožno tak považovať odklad splátok za povolený.“ Aj z následnej komunikácie medzi žalobcom a žalovanou (nasledujúcej po vyššie uvedenej e-mailovej správe zo dňa 13.5.2020) je zrejmé a súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku napadnutom správne vyhodnotil ako nesporné, že žiadosť žalobcu o odklad splátok doposiaľ nebola schválená a nebola ani odmietnutá (nepovolená), žalobca jednotlivé splátky úveru, o ktorých odklad žiadal, nevykonával a žalovaná nepristúpila k ich vymáhaniu. Žalovaná mala a má za to, že pri posudzovaní žiadosti žalobcu o odklad splátok postupovala v súlade so zákonom; jej popísané konanie v žiadnom prípade nespĺňa zákonné požiadavky na to, aby mohlo byť posúdené ako nekalá obchodná praktika – nešlo o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti - stanovisko Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu žalovanej, vydané na základe podnetu žalobcu, v ktorom Národná banka Slovenska uviedla, že „...spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. (ďalej len „banka“) má na účely akceptácie žiadosti o odklad splátok úveru povinnosť vykonať vo vzťahu ku klientovi zjednodušenú starostlivosť a to, okrem iného, zistením druhu a čísla dokladu totožnosti klienta“. Národná banka Slovenska pokračuje: „Banka však nemôže z dôvodu, že jej klient neposkytol takýto údaj... odklad splátok nepovoliť“, čo žalovaná rešpektovala – o

žiadosti žalobcu o odklad splátok nerozhodla; zároveň samotná Národná banka Slovenska vo svojom stanovisku odporučila žalobcovi „kontaktovať banku za účelom možnosti vykonania zjednodušenej starostlivosti“; žalovaná žalobcu teda opakovane vyzývala/žiadala žalobcu o aktualizáciu údajov o jeho doklade totožnosti a maximálne ústretovo sa snažila vytvoriť a žalobcovi ponúkať vhodné možnosti na doplnenie požadovaného údaju, ktorý postup nemôže byť považovaný za „spôsobilý podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k danému produktu“. Žalobcom namietaný postup žalovanej bol zo strany Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu nad činnosťou žalovanej (po tom, čo sa na túto obrátil sám žalobca) jednoznačne posúdený ako zákonný, a tak postup žalovanej podľa jej zákonom stanoveného nemožno považovať za nekalú obchodnú praktiku. 22. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že „zjavne nezákonný (svojvoľný postup) žalovanej, keď povolenie odkladu splátok úveru na základe žiadosti žalobcu zo dňa 20.4.2020 v čase vrcholiacej pandémie podmieňovala predchádzajúcim overením dokladu totožnosti žalobcu na svojej pobočke, napĺňa znaky nekalej obchodnej praktiky“ žalovaná uviedla, že pokiaľ žalobca argumentoval tým, že číslo dokladu totožnosti nie je obligatórnym údajom žiadosti o odklad splátok v zmysle prílohy č. 2 k zákonu č. 67/2020 Z.z., a preto žalovaná banka nesmie podmieňovať schválenie žiadosti o odklad splátok úveru predchádzajúcou aktualizáciou čísla dokladu totožnosti žalobcu v internej evidencii žalovanej, pričom tento záver má vyplývať aj zo stanoviska Národnej banky Slovenska, žalovanej ako veriteľovi z § 30b ods. 9 zákona č. 67/2020 Z.z. vyplýva jednoznačne stanovená povinnosť pri identifikácii dlžníka na účely podania žiadosti o odklad splátok a jej akceptácie postupovať v súlade s pravidlami zjednodušenej starostlivosti podľa osobitného predpisu, pričom osobitný predpis jednoznačne (bez pripustenia iných možných interpretácií) stanovuje povinnosť vykonať identifikáciu klienta a rovnako jednoznačne stanovuje, čo je to identifikácia (pri fyzickej osobe – okrem iného zistenie druhu a čísla dokladu totožnosti). Žalovaná tvrdila, že nemohla splniť povinnosť stanovenú vyššie citovaným ustanovením, a teda vykonať zjednodušenú starostlivosť vo vzťahu ku žalobcovi ako klientovi, keďže doklad totožnosti ním špecifikovaný v jeho žiadosti o odklad splátok sa nezhodoval s dokladom totožnosti žalobcu, ktorý mala žalovaná zaevidovaný v systéme, na ktorú skutočnosť žalovaná žalobcu upozornila a viackrát ho vyzvala/požiadala o nápravu, napríklad v liste zo dňa 20.7.2020 adresovanom žalobcovi žalovaná uviedla: „...Vašu žiadosť o odklad splátok v zmysle ZMOFO-COVID 19 nebolo možné za daných okolností posúdiť z dôvodu nesúladu Vami uvedeného čísla dokladu totožnosti v žiadosti o odklad splátok s údajmi vedenými v systéme Banky. V zmysle § 30b ods. 9 ZMOFO – COVID 19 je Banka pri identifikácii dlžníka na účely podania žiadosti o odklad splátok a jej akceptácie povinná postupovať v súlade s pravidlami zjednodušenej starostlivosti podľa osobitného predpisu a to podľa Zákona č. 297/2008 Z. z. ... v súlade s ktorým je súčasťou zjednodušenej starostlivosti aj povinnosť zistiť druh a číslo dokladu totožnosti. Vážený pán C., Vaša nespokojnosť nás mrzí, avšak ako z vyššie uvedeného vyplýva, bez aktualizácie údajov vo vzťahu k novému dokladu totožnosti nie je možné sa Vašou žiadosťou o odklad splátok v zmysle ZMOFO – COVID 19 zaoberať a následne ju posúdiť...“ Správnosť žalovanou uvedeného postupu potvrdila aj Národná banka Slovenska ako orgán dohľadu nad činnosťou žalovanej, ktorá vo svojom stanovisku po tom, čo sa na ňu žalobca v tejto veci obrátil, uviedla: „...spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. (ďalej len „banka“) má na účely akceptácie žiadosti o odklad splátok úveru povinnosť vykonať vo vzťahu ku klientovi zjednodušenú starostlivosť a to, okrem iného, zistením druhu a čísla dokladu totožnosti klienta“. Národná banka Slovenska ďalej uviedla, že „Banka však nemôže z dôvodu, že jej klient neposkytol takýto údaj... odklad splátok nepovoliť“, čo žalovaná rešpektovala – o žiadosti žalobcu o odklad splátok nerozhodla, opakovane vyzývala/ žiadala žalobcu o aktualizáciu údajov o jeho doklade totožnosti. Žalobca však už neuviedol, že samotná Národná banka Slovenska žalobcovi vo svojom stanovisku odporúča „kontaktovať banku za účelom možnosti vykonania zjednodušenej starostlivosti.“ Žalovaná poukázala na to, že dôvodom jej postupu bola povinnosť jej ako veriteľovi stanovená § 30b ods. 9 zákona č. 67/2020 Z.z.: „...Pri identifikácii dlžníka na účely podania žiadosti o odklad splátok a jej akceptácie postupuje veriteľ v súlade s pravidlami zjednodušenej starostlivosti podľa osobitného predpisu“ – odkaz na § 11 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z.z., pričom podľa § 11 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z.z.: „Povinná osoba pri vykonávaní zjednodušenej starostlivosti vo vzťahu ku klientovi je povinná vykonať identifikáciu klienta ....“ a podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z.z.: „Identifikáciou sa na účely tohto zákona rozumie a) pri fyzickej osobe, ... zistenie druhu a čísla dokladu totožnosti; ...“ Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že odôvodňovanie postupu žalovanej vyššie citovanými ustanoveniami zákonov (§ 30b ods. 9 zákona č. 67/2020 Z.z a § 11 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z.z) právne neobstojí, nakoľko tieto zákony majú odlišný predmet úpravy, dôkladné overenie identity klientov banky podľa zákona č. 297/2008 Z.z. má nepochybne význam pri neobvyklých obchodných operáciách, nie pri púhom odklade splátok úveru na niekoľko mesiacov podľa

zákona č. 67/2020 Z.z., žalovaná uviedla, že bez ohľadu na odlišný predmet úpravy citovaných zákonov, faktom je, že zákon č. 67/2020 Z.z. odkazuje - pokiaľ ide o identifikáciu dlžníka na účely podania žiadosti o odklad splátok práve na § 11 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z.z., čo je žalovaná povinná rešpektovať. Uvedené potvrdila aj Národná banka Slovenska. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že bol takmer päť rokov bez právneho dôvodu vystavený na „čiernej listine“ žalovanej, pričom negatívny záznam o žalobcovi v internom systéme žalovanej mal byť podľa názoru žalobcu uskutočnený v zrejmom rozpore so zákonom č. 67/2020 Z.z., k tomu žalovaná uviedla, že v čase, keď nebolo rozhodnuté o žiadosti o odklad splátok, a teda nebol odklad splátok povolený a splátky neboli uhrádzané žalobcom, interný systém žalovanej vykazoval žalobcu ako omeškaného; za daných okolností by systém vykazoval žalobcu ako neomeškaného len v prípade, ak by splátky úveru boli uhradené, čo znamená, že banka by tieto musela uhradiť za žalobcu. Žalovaná však preukázala, že v skutočnosti napriek uvedenému má vo vzťahu k žalobcovi interne nastavenú osobitnú/individuálnu starostlivosť, a to tak, že neuskutočňuje žiadne úkony smerujúce k jednorazovému splateniu celého zostatku úveru, k súdnemu/exekučnému vymáhaniu, k výkonu záložného práva a do externého registra (SRBI) žalobcu reportuje ako neomeškaného so splácaním predmetného úveru. Tvrdenia žalobcu o poškodzovaní jeho dobrého mena, zhoršení jeho kreditnej kvality ako dlžníka a možnej značnej majetkovej a nemajetkovej ujme podľa názoru žalovanej neobstoja. O to viac, že v kontexte predmetných tvrdení žalobcu žalovaná vyžiadala a súdu predložila výpisy zo SRBI (ktorý register bol bankami v súlade so zákonom založený práve za účelom preverovania bonity, dôveryhodnosti a platobnej disciplíny ich klientov), z ktorých je zrejmé, že žalobca bol v tom čase v omeškaní so splácaním splátok z úverových zmlúv uzavretých s inou bankou (pri dvoch úverových zmluvách viac ako dva roky – v apríli 2022 dni po splatnosti 732). 23. K námietke žalobcu “Zaslanie výzvy žalobcovi žalovanou zo dňa 19.7.2020, ktorou žalovaná bez právneho dôvodu pohrozila žalobcovi jednorazovým splatením celého zostatku úveru vrátane príslušenstva pred pôvodnou lehotou splatnosti a následným vymáhaním pohľadávky v exekučnom konaní, resp. realizáciou záložného práva, napĺňa znaky nekalej obchodnej praktiky a agresívnej obchodnej praktiky“ žalovaná uviedla, že pokiaľ ide o zaslanie výzvy žalobcovi na zaplatenie dlžnej sumy, keďže o žiadosti žalobcu nebolo rozhodnuté, a teda v systéme nebolo vyznačené povolenie odkladu splátok, zaslalo oddelenie vymáhania žalovanej žalobcovi predmetnú výzvu (štandardnú výzvu zasielanú klientom v prípade, ak títo nesplácajú svoje záväzky riadne a včas). Vyhodnotenie namietaného konania žalovanej ako nekalej praktiky je potrebné posúdiť v celkovom kontexte prípadu, s ohľadom na ostatnú komunikáciu medzi stranami sporu a časové súvislosti (napr. list zo dňa 20.7.2020 adresovaný žalobcovi z tímu žalovanej Metodika riadenia podnetov klientov, v ktorom je uvedené: „Vážený pán C., Vaša nespokojnosť nás mrzí, avšak ako z vyššie uvedeného vyplýva, bez aktualizácie údajov vo vzťahu k novému dokladu totožnosti nie je možné sa Vašou žiadosťou o odklad splátok v zmysle ZMOFO – COVID 19 zaoberať a následne ju posúdiť... Zároveň si Vám dovoľujeme dať do pozornosti, že v záujme vyriešenia tejto situácie k Vašej spokojnosti sme sa Vás pokúšali skontaktovať telefonicky, ako aj písomne, no žiaľ bezvýsledne. Veríme, že uvedené skutočnosti pomohli k zdôvodneniu nášho stanoviska a týmto si Vás opätovne dovoľujeme požiadať o spätné kontaktovanie za účelom vyriešenia situácie.“ Podľa názoru žalovanej neobstojí tvrdenie žalobcu, že ak by sa žalobca proti údajnému nezákonnému postupu žalovanej právne účinným spôsobom nebránil, nepodal by na ochranu svojich spotrebiteľských práv žalobu spojenú s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia, žalovaná by pristúpila k realizácii uvedenej bezprostrednej hrozby a úver by zosplatnila, čím by žalobcovi spôsobila ešte väčšiu ujmu. Medzi listom zo dňa 19.7.2020 – Pokus o zmier, v ktorom žalovaná vyzvala žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 5 dní od doručenia tohto listu a vydaním neodkladného opatrenia zo dňa 19.8.2020 uplynul celý jeden kalendárny mesiac, a teda dostatočný časový priestor na prípadné zosplatnenie úveru, ak by tak žalovaná chcela urobiť. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.3.2024, sp.zn. 2Co/65/2023, podľa ktorého: „Oznámenie dlžníkovi, že je v omeškaní s platením dlhu a upozornenie na následky jeho omeškania nie je nekalou obchodnou praktikou, a to ani v prípade, ak bolo neskôr súdnym rozhodnutím určené, že žalovaný nesprávne vyhodnotil žiadosť o odklad splátok, respektíve, že nevyrozumel riadne žalobcu v lehote 30 dní od podania žiadosti o nevyhovení jeho žiadosti. Zaslanie výziev v danom prípade nemožno hodnotiť ako obťažovanie, nátlak, použitie hrozby, ani konaním, ktoré by bolo spôsobilé ovplyvniť slobodné rozhodnutie žalobcu. V danej veci ... odvolací súd nevidí v konaní žalovaného nekalú obchodnú praktiku a ani agresívnu obchodnú praktiku, ako to má na mysli zákon...Vyhodnotenie žiadosti o odklad splátok a postup... hoci neskôr súdom určený ako vadný, nie je nekalým konaním, a ani následné kroky z toho plynúce. Rovnako nie je nekalým konaním napríklad, ak predávajúci vyzve na úhradu zmluvnej pokuty, a následne je rozhodnutím súdu určené, že na zmluvnú pokutu nemá nárok.

Čiže zaslanie výzvy na úhradu a oznámenie dôsledkov, ktoré môžu nastať neuhradením dlhu, aj keď je neskôr súdom rozhodnuté, že na úhradu dlhu, na ktorú veriteľ vyzval spotrebiteľa, nemal nárok, nie je samo o sebe nekalou obchodnou praktikou....“ 24. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že „dlhodobým zasielaním obťažujúcich a šikanóznych e-mailov a SMS správ žalobcovi bez právneho dôvodu, navyše v neskorých večerných a nočných hodinách a v zrejmom rozpore s neodkladným opatrením vydaným súdom, žalovaná objektívne opakovane porušovala právo žalobcu na súkromie a naplnila znaky nekalej obchodnej praktiky a agresívnej obchodnej praktiky“ žalovaná uviedla, že Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 19.8.2020, sp.zn. 18C/26/2020 uložil žalovanej povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktoré by žalobcovi mohli spôsobiť majetkovú alebo nemajetkovú ujmu v súvislosti s predmetnou žiadosťou o odklad splátok. Žalovaná mala za to, že žalobcovi zasielané správy v znení: „na účte I. bola dňa ... o .... odmietnutá platba. Ak potrebujete previesť finančné prostriedky, musíte platbu znova zadať“ (pričom nasledujú detailné informácie o predmetnej platbe, aby ju vedel klient ľahko identifikovať) nemôžu byť vzhľadom na svoj obsah považované za obťažujúce a šikanózne, ani za úkon smerujúci k spôsobeniu ujmy žalobcovi. Naviac, zasielaním týchto správ si žalovaná plní povinnosť stanovenú jej zákonom (§ 5 zákona č. 492/2009 Z.z., podľa ktorého: „Ak poskytovateľ platobných služieb odmietne vykonať platobný príkaz ..., je povinný oznámiť túto skutočnosť používateľovi platobných služieb.“). Vyššie uvedené potvrdil aj Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 21.11.2022, sp.zn. 5Co/154/2022, ktorým ako súd odvolací potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 27.9.2022, sp.zn. 18C/26/2020 o zamietnutí návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, kde v odôvodnení (posudzujúc žalobcom namietané e-mailové a SMS správy) uviedol: „Pokiaľ ide o zasielanie údajne obťažujúcich správ žalobcovi, aj tu žalovaná dostatočne vysvetlila, že systém žalovanej v prípade, ak sa splátka úveru z nejakého dôvodu nezrealizuje, automaticky o tom informuje klienta zaslaním správy, čím si žalovaná len plní povinnosť uloženú jej zákonom č. 492/2009 Z.z. Samotný obsah správy (informácia pre spotrebiteľa) vylučuje, že by takáto správa napĺňala znaky skutkovej podstaty agresívnej obchodnej praktiky. Vo všeobecnosti informovanie klienta o nezrealizovaní platby je v jeho záujme, aby vedel, že platba sa napriek príkazu nezrealizovala.... “ Žalovaná nepovažovala za pravdivé tvrdenie žalobcu, že k odkladu splátok úveru došlo priamo zo zákona; k odkladu splátok úveru priamo zo zákona nedošlo. Uvedené je zrejmé z obsahu súdneho spisu a toto potvrdil aj Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 21.11.2022, sp.zn. 5Co/154/2022: „...Rozhodne však nedošlo k situácii, kedy by banka (podľa § 30b ods. 7 zák. č. 67/2020 Z.z.) dlžníka o povolení, nepovolení odkladu či o potrebe doplnenia žiadosti neinformovala vôbec, nemožno tak považovať odklad splátok za povolený... .“ Pokiaľ žalobca uviedol, že „obzvlášť negatívne vnímal zasielanie elektronických správ žalovanou o odmietnutí platieb (splátok) úveru v rokoch 2021 a 2022, keďže od januára 2021, po uplynutí odkladu splátok úveru, žalobca opäť riadne žalovanej spláca predmetný úver. Žalovaná túto skutočnosť v konaní nepoprela, a preto je nesporná...,“ žalovaná poukázala na svoje podanie zo dňa 4.3.2025. Žalobca mal na svojom účte I. nastavené splácanie splátok úveru poskytnutého na základe Zmluvy o financovaní bývania reg. XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX uzavretej dňa 19.2.2015. O žiadosti žalobcu o odklad splátok nebolo rozhodnuté (z dôvodu na strane žalobcu), a teda aj počas plynutia lehoty, počas ktorej žiadal žalobca o odklad splátok (aj po jej uplynutí s ohľadom na recykláciu platieb), mu boli zo systému doručované oznámenia o nezrealizovaní platby z dôvodu, že na účte žalobcu nebol dostatok finančných prostriedkov. Platba sa neuskutočnila, dostala sa do recyklácie (opakovanie zúčtovania), kde bola počas stanovenej lehoty (podľa bodu 6.1.8. nazvaného Opakované zúčtovanie platobného príkazu Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. pre depozitné produkty ide o lehotu 90 bankových dní. Po márnom uplynutí stanovenej lehoty je predmetná platba vyradená z recyklácie, a tým odmietnutá, o čom sa automaticky zasiela oznámenie klientovi (žalobcom namietané správy). Pri platbách na splátky splatné napr. 20.5.2020 – bolo oznámenie o odmietnutí týchto žalobcovi zaslané 25.9.2020. S ohľadom na recykláciu platieb (opakovanie zúčtovania) počas 90 bankových dní, boli vyššie špecifikované správy (o vyradení z recyklácie) doručované žalobcovi aj v roku 2021, po uplynutí obdobia ním požadovaného odkladu splátok úveru, kedy už žalobca pokračoval v splácaní úveru. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovo tvrdenie o tom, že „Žalovaná klamlivo informovala o odmietaní úhrad jednotlivých splátok úveru, hoci ich fakticky akceptovala, keďže ani jedna z uskutočnených úhrad nebola žalobcovi zo strany žalovanej nikdy vrátená.“ nezodpovedá skutočnosti; žalobca zaplatil napr. splátku v januári 2021, ale v tom mesiaci mu bola doručená správa o vyradení z recyklácie splátky splatnej pred 90 bankovými dňami, a teda v septembri 2020, čiže preukázateľne nešlo o klamlivé informácie zo strany žalovanej. To isté platí o tvrdení žalobcu, že „Žalovaná vo svojom vyjadrení zo 14. februára 2025 uvádza, že dôvodom zasielania týchto oznámení bol nedostatok finančných prostriedkov na účte žalobcu. Ide o osobitný účet

zriadený v zmysle úverovej zmluvy z roku 2015 u žalovanej banky, na ktorý žalobca zo svojho účtu zriadeného v inej banke pravidelne poukazuje jednotlivé splátky úveru. Z vykonaného dokazovania a z predložených listinných dôkazov je však celkom zrejmé, že uvedené skutkové tvrdenie žalovanej je zjavne nepravdivé.“ K uvedenému sa žalovaná rovnako vyjadrila vo svojom podaní zo dňa 4.3.2025. Žalobca predsa sám priznáva, že v období apríl až december 2020 úver nesplácal, a to s ohľadom na ním podanú žiadosť o odklad splátok v apríli 2020: „Pokiaľ ide o zasielanie predmetných oznámení žalovanou v období apríl – december 2020, žalobca pre toto obdobie žalovanú riadnym spôsobom v súlade so zákonom č. 67/2020 Z.z. požiadal o odklad splátok úveru, pričom k odkladu splátok úveru následne došlo priamo zo zákona (ex lege), pretože žalovaná na žiadosť žalobcu neodpovedala zákonom predpokladaným spôsobom. Keďže žalobca nebol povinný v tomto období splátky úveru uhrádzať, a teda nemusel na predmetný osobitný účet poukazovať finančné prostriedky....“ Každé oznámenie o odmietnutí platby nasleduje po nezrealizovaní platby z nejakého dôvodu a predmetné oznámenia sa zasielajú automaticky a všetkým klientom za splnenia stanovených podmienok, nielen žalobcovi. Platby sa u žalovanej spracovávajú viackrát za deň; ak ani v 90 bankový deň recyklácie nedôjde k platbe, vo večernom spracovaní prebehne vyradenie platby z recyklácie, a preto aj k oznámeniu o odmietnutí platby dochádza vo večerných hodinách. Krajský súd v Bratislave sa v uznesení zo dňa 21.11.2022, sp.zn. 5Co/154/2022 vysporiadal aj s otázkou času zasielania predmetných správ („Pokiaľ predmetné platobné operácie prebiehajú v noci, a správy sa automaticky odosielajú klientom v nočných hodinách, môže žalobca jednoduchým nastavením prijímania správ od konkrétneho odosielateľa na svojom prijímacom zariadení príjem správ v určenom časovom rozsahu buď obmedziť tak, aby ho tieto napr. v nočných hodinách nerušili, alebo ich príjem celkom vylúčiť“). Žalobcom v odvolaní spomínané „Stanovisko Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska č. 2/2022 z 5. decembra 2022, k niektorým otázkam týkajúcim sa vymáhania pohľadávok z úverov pre spotrebiteľov, kde sa v článku 4, bod 16, písm. g) uvádza, že ako agresívnu obchodnú praktiku používanú v procese vymáhania pohľadávok od spotrebiteľov môže NBS vyhodnotiť vykonávanie vytrvalých a nechcených výziev, pričom za nechcené výzvy NBS považuje predovšetkým také, ktoré sú vykonávane v čase, kedy je zrejmé, že spotrebiteľ dlh na základe týchto výziev neuhradí (napr. spotrebiteľ vyhlásil, že dlh neuhradí, odkázal veriteľa na súd)“ je podľa názoru žalovanej v prejednávanej veci neaplikovateľné vzhľadom na to, že ide o absolútne odlišné situácie a v prejednávanej veci nejde o výzvy, ale o oznámenia v zmysle zákona o platobných službách. Žalovaná uviedla, že zasielaním predmetných správ informujúcich žalobcu o tom, že platba bola odmietnutá, si žalovaná plnila zákonnú povinnosť (§ 5 zákona č. 492/2009 Z.z.), a teda nešlo o komunikáciu „bez akéhokoľvek právneho dôvodu“ (ako tvrdí žalobca) a ako konštatoval Krajský súd v Bratislave posudzujúc predmetné správy, samotný obsah správ obsahujúci informáciu pre spotrebiteľa vylučuje, že by tieto správy napĺňali znaky skutkovej podstaty nekalej obchodnej praktiky. Rovnako tieto správy s ohľadom na ich obsah a zákonný dôvod nemôžu byť považované za rozporné s neodkladným opatrením vydaným v tejto veci Okresným súdom Bratislava IV dňa 19.8.2020, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť „zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktoré by žalobcovi mohli spôsobiť majetkovú alebo nemajetkovú ujmu v súvislosti s jeho žiadosťou o odklad splátok úveru č. XXX/XXXXXX/XX-XXX/ XXX z 20. apríla 2020 podanej podľa zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov, najmä povinnosť zdržať sa úkonov vedúcich k jednorazovému splateniu celého zostatku uvedeného úveru pred pôvodnou lehotou splatnosti a vymáhať pohľadávku voči žalobcovi v exekučnom konaní či realizáciou záložného práva, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.“ V tejto súvislosti sa žalovaná stotožnila s napadnutým rozhodnutím, v ktorom súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.3.2024, sp.zn. 2Co/65/2023, podľa ktorého: „Oznámenie dlžníkovi, že je v omeškaní s platením dlhu a upozornenie na následky jeho omeškania nie je nekalou obchodnou praktikou, a to ani v prípade, ak bolo neskôr súdnym rozhodnutím určené, že žalovaný nesprávne vyhodnotil žiadosť o odklad splátok, respektíve, že nevyrozumel riadne žalobcu v lehote 30 dní od podania žiadosti o nevyhovení jeho žiadosti. Zaslanie výziev v danom prípade nemožno hodnotiť ako obťažovanie, nátlak, použitie hrozby, ani konaním, ktoré by bolo spôsobilé ovplyvniť slobodné rozhodnutie žalobcu. V danej veci ... odvolací súd nevidí v konaní žalovaného nekalú obchodnú praktiku a ani agresívnu obchodnú praktiku, ako to má na mysli zákon...Vyhodnotenie žiadosti o odklad splátok a postup... hoci neskôr súdom určený ako vadný, nie je nekalým konaním, a ani následné kroky z toho plynúce. Rovnako nie je nekalým konaním napríklad, ak predávajúci vyzve na úhradu zmluvnej pokuty, a následne je rozhodnutím súdu určené, že na zmluvnú pokutu nemá nárok. Čiže zaslanie výzvy na úhradu a oznámenie dôsledkov, ktoré môžu nastať neuhradením dlhu, aj keď je neskôr súdom rozhodnuté, že na úhradu dlhu, na ktorú veriteľ vyzval spotrebiteľa, nemal nárok, nie je samo o sebe nekalou obchodnou praktikou...“ a nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že tento rozsudok

nemožno ani podporne aplikovať v tomto súdnom konaní, lebo skutkové a právne okolnosti majú byť značne odlišné; práve naopak, prečítaním predmetného rozhodnutia sa dá dospieť len k jedinému záveru, že ide o takmer totožný právny spor. 25. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že „súd prvej inštancie zjavne nesprávnym právnym spôsobom posúdil pomer úspechu a neúspechu strán sporu, pričom nepriznanie práva na náhradu trov konania žalobcovi sa zároveň objektívne javí byť v rozpore s princípom spravodlivosti“ žalovaná uviedla, že s ohľadom na skutočnosť, že súdne konanie možno chápať ako určitú službu poskytovanú štátom žalobcovi za účelom ochrany jeho práv, má dôvodnú pochybnosť o účele žalobcom podanej žaloby, lebo ako bolo preukázané v priebehu súdneho sporu, len z dôvodu na strane žalobcu nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o odklad splátok. Jednak, ak by si žalobca (ešte pred pandémiou) splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvnej dokumentácie – bod 17.3. Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. pre depozitné produkty, podľa ktorého „Musíte nás bezodkladne informovať o výmene, strate alebo odcudzení Vášho dokladu totožnosti...“, jeho žiadosti o odklad splátok by bolo vyhovené. Aj napriek tomu, že žalobca si predmetnú povinnosť nesplnil, na to, aby žalobca dosiahol to, čo bolo primárne predmetom žalobného návrhu (povolenie odkladu splátok), nemusel podávať žalobu na súd; stačilo, ak by si aktualizoval údaj o doklade totožnosti v systéme žalovanej (k čomu ho žalovaná opakovane vyzývala a snažila sa mu k tomu vytvoriť podmienky pre žalobcu vyhovujúce – prispôsobiť čas a miesto, nakoniec uplynuli mesiace po tom, čo sa zlepšila pandemická situácia), aby žalovaná mohla splniť jej zákonom stanovenú povinnosť – vykonať zjednodušenú starostlivosť vo vzťahu k žalobcovi ako klientovi. Nakoniec v rámci mimosúdnych rokovaní žalovaná žalobcovi ponúkla dohodu, že by sa nahliadalo, akoby všetky jeho splátky boli zaplatené riadne a včas a zníženie úrokovej sadzby. Žalobca návrh žalovanej neprijal, jeho prijatie podmieňoval zaplatením (okrem iného) primeraného finančného zadosťučinenia vyše 100 tis. eur, náhrady trov konania vypočítaných (len) k marcu 2022 minimálne vo výške 13 500 eur a podobne, predmetným požiadavkám nebolo možné pri najlepšej vôli vyhovieť. S ohľadom na uvedené je podľa názoru žalovanej na mieste dôvodne pochybovať, čo žalobca sleduje podaním predmetnej žaloby, ale o ochranu spotrebiteľa očividne nejde. 26. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril v podaní zo dňa 16.6.2025. Odvolanie žalovanej považoval za zjavne nedôvodné a neopodstatnené, skutková a právna argumentácia žalovanej podľa jeho názoru vyznieva nelogicky, zmätočne a nepresvedčivo. Pokiaľ ide o prvý (základný, podstatný) výrok napadnutého rozsudku súdu, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval, že predmetná žiadosť žalobcu o odklad splátok úveru spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, tento je objektívne a bez najmenších pochybností správny. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca predmetnú žiadosť o odklad splátok úveru vyplnil riadne, úplne, pravdivo a v súlade so zákonom č. 67/2020 Z.z., vrátane čísla dokladu totožnosti (občianskeho preukazu), hoci uvádzanie tohto osobného údaju v žiadosti o odklad splátok úveru uvedený zákon objektívne nevyžaduje. Podľa názoru žalobcu zásadný právny význam v tomto konaní má skutočnosť, že vyjadrenie žalovanej banky zo dňa 13.5.2020, ktorým reagovala na žiadosť žalobcu o odklad splátok úveru, odporuje zákonu č. 67/2020 Z.z. Z obsahu tohto vyjadrenia žalovanej banky totiž nie je vôbec zrejmé ako posúdila žiadosť žalobcu v zmysle uvedeného zákona, keďže podľa § 30b ods. 5 zákona je veriteľ v lehote 30 dní od podania žiadosti povinný dlžníkovi oznámiť, či odklad splátok povolil, odklad splátok nepovolil, alebo žiadosť o odklad splátok neobsahuje požadované náležitosti a je potrebné ju doplniť o veriteľom oznámené skutočnosti. Týmito požadovanými náležitosťami však v zmysle § 30b ods. 4 písm. e) zákona nemôže byť čokoľvek, ale len náležitosti podľa vzoru, ktorý je uvedený v prílohe č. 2 zákona, medzi ktoré však nepatrí druh a číslo dokladu totožnosti. Z vyjadrenia žalovanej banky teda nie je zrejmé, z akého zákonného dôvodu odmietla vyhovieť žiadosti žalobcu o odklad splátok úveru, keďže žiadosť obsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti a neobsahuje žiadne nesprávne údaje ako to zjavne v rozpore so skutočnosťou žalovaná banka uviedla v uvedenej odpovedi. Nevyhovenie žiadosti o odklad splátok úveru z dôvodu, že údaj uvedený v žiadosti, ktorý zákon nevyžaduje, a teda je nadbytočný, sa nezhoduje s údajmi v internej evidencii banky, je v zrejmom rozpore s § 30b ods. 4 uvedeného zákona, podľa ktorého banka nie je povinná povoliť odklad splátok výlučne z dôvodov, ktoré sú v tomto ustanovení zákona taxatívne uvedené. S použitím výkladového pravidla argumentum a contrario, ak žiadny z uvedených zákonných dôvodov nie je naplnený, banka je povinná odklad splátok úveru povoliť, čo napokon vyplýva aj z dôvodovej správy k návrhu zákona. Ustanovenie § 30d písm. c) zákona č. 67/2020 Z.z. pritom banke expressis verbis zakazuje, aby v súvislosti s odkladom splátok a s tým súvisiacou zmenou spotrebiteľskej zmluvy podmieňovala odklad splátok ďalšími podmienkami. Číslo dokladu totožnosti nie je obligatórnym údajom žiadosti o odklad splátok v zmysle prílohy č. 2 k zákonu č. 67/2020 Z.z., a preto

žalovaná banka v súlade s § 30b ods. 4 v spojení s § 30d písm. c) zákona č. 67/2020 Z.z. nesmie podmieňovať schválenie žiadosti o odklad splátok úveru predchádzajúcou aktualizáciou čísla dokladu totožnosti žalobcu v internej evidencii žalovanej. Tento záver vyplýva aj zo stanoviska Národnej banky Slovenska, podľa ktorého banka nemôže z dôvodu, že jej klient neposkytol takýto údaj (alebo poskytol údaj, ktorý nie je v súlade s údajom v evidencii banky) odklad splátok nepovoliť, resp. žiadať od klienta podanie novej žiadosti. Žalovaná banka navyše v predmetnej odpovedi na žiadosť o odklad splátok úveru zo dňa 13.5.2020 žalobcu vyzvala, aby žiadosť podal „opätovne“. Žalovaná tak žalobcu nabádala, aby postupoval v zrejmom rozpore s § 30b ods. 1 zákona č. 67/2020 Z.z., podľa ktorého môže dlžník požiadať o odklad splátok toho istého úveru počas obdobia pandémie najviac jedenkrát. Ak by žalobca tejto výzve žalovanej vyhovel a podal by žiadosť o odklad splátok úveru opätovne, žalovaná by zo zákona musela jeho žiadosť odmietnuť. Keďže zákon č. 67/2020 Z.z. od dlžníka (klienta banky) nevyžaduje, aby v žiadosti o odklad splátok uvádzal akékoľvek iné informácie (údaje) o svojej totožnosti (identite), ako tie, ktoré sú uvedené v prílohe č. 2 k zákonu, ani mu neukladá povinnosť aktualizovať číslo svojho dokladu totožnosti (občianskeho preukazu) s internými údajmi banky, v súlade s článkom 2 ods. 3 Ústavy SR žalobcu nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Žalovaná banka teda podmieňovala odloženie splátok úveru, t.j. splnenie zákonného nároku žalobcu, splnením neexistujúcej zákonnej povinnosti, čo je postup, ktorý nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Odôvodňovanie svojho postupu žalovanou odkazom na ustanovenie § 30b ods. 9 zákona č. 67/2020 Z.z. v spojení s § 11 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z.z. podľa názoru žalobcu právne neobstojí, keďže vychádza z celkom zjavne nesprávneho výkladu a aplikácie tohto ustanovenia zákona. Žalovaná pri mechanickej aplikácii uvedených zákonov ignorovala skutočnosť, že tieto zákony majú úplne odlišný predmet úpravy. Žalobca poukázal na to, že ak by bolo úmyslom zákonodarcu zisťovať či dokonca overovať identitu žiadateľov o odloženie splátok úveru aj prostredníctvom ich dokladu totožnosti, tento identifikačný údaj (druh a číslo dokladu totožnosti) klienta banky by sa určite expressis verbis nachádzal medzi povinnými údajmi žiadosti o odklad splátok úveru v prílohe č. 2, na ktorú odkazuje § 30b ods. 4 písm. e) zákona č. 67/2020 Z.z. Keďže zákon č. 67/2020 Z.z., ako lex specialis a zároveň lex posterior k zákonu č. 297/2008 Z.z., tento identifikačný údaj (druh a číslo dokladu totožnosti) klienta banky medzi povinnými údajmi žiadosti o odklad splátok nevyžaduje, banka tento údaj pri posudzovaní žiadosti o odklad splátok od klienta nesmie vyžadovať a predovšetkým ním nesmie podmieňovať schválenie žiadosti o odklad úveru. S týmto záverom sa stotožnila nielen Národná banka Slovenska v uvedenom stanovisku, ale aj súd v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 19.8.2020, sp.zn. 18C/26/2020, v ktorom v tejto súvislosti uviedol, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že tieto údaje (§ 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z.z.) sa vyžadujú na účely tohto zákona, a teda nie na účely žiadosti o odloženie splátok. Navyše, žalovaná banka by ani pri striktnej aplikácii zákona č. 297/2008 Z.z. nebola oprávnená pri posudzovaní žiadosti o odklad splátok úveru vykonávať tzv. základnú starostlivosť, ale len tzv. zjednodušenú starostlivosť, teda smela by osobné údaje žalobcu len zisťovať, ale nie ich aj overovať z dokladu totožnosti za jeho osobnej prítomnosti na pobočke žalovanej, s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie vo svojom rozsudku. Požiadavka žalovanej banky, aby žalobca v čase pandémie z dôvodu podanej žiadosti o odklad splátok úveru osobne navštívil jej pobočku len za účelom aktualizácie čísla občianskeho preukazu v internom systéme žalovanej banky, a tým ohrozil nielen svoje zdravie a život, ale aj zdravie a životy svojich blízkych osôb, nielenže nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale vyznieva iracionálne a napĺňa znaky šikanózneho konania. Rovnako podľa názoru žalobcu napĺňa skutkovú podstatu nekalej a agresívnej obchodnej praktiky, keďže je v zrejmom rozpore s požadovanou odbornou starostlivosťou a je objektívne spôsobilé podstatne zmeniť správanie žalobcu ako spotrebiteľa k danému produktu (odloženiu splátok úveru). V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti súdu skutočnosť, že súd na pojednávaní dňa 25.8.2022 na návrh žalobcu vykonal dokazovanie oboznámením údajov v občianskom preukaze žalobcu, z ktorého je zrejmé, že žalobca v predmetnej žiadosti o odklad splátok úveru uviedol pravdivý údaj o druhu aj čísle svojho dokladu totožnosti. Napokon táto skutočnosť vyplýva i z kópie predmetnej žiadosti, ktorú žalobca podal prostredníctvom online elektronického formulára žalovanej, ktorú žalovaná predložila súdu podaním zo dňa 19.5.2022. Hoci má žalovaná banka už od 25.8.2022 vo svojej dispozícii súdom nepochybne zistený osobný údaj žalobcu, ktorého sa nad rámec zákona č. 67/2020 Z.z. tak nástojčivo domáhala, napriek tomu odklad splátok úveru žalobcovi doteraz neschválila a žalobcu vo svojom internom systéme naďalej eviduje ako delikventa (neplatiča, resp. osobu, ktorá je v omeškaní so splácaním úveru). Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaná v čase pandémie vyzvala žalobcu, aby si prišiel na jej pobočku aktualizovať číslo svojho občianskeho preukazu. Inými slovami žalovaná vo vzťahu k žalobcovi chcela vykonať tzv. základnú starostlivosť podľa zákona č. 297/2008 Z.z., t.j. overiť si osobné údaje žalobcu z dokladu totožnosti za jeho osobnej prítomnosti na pobočke žalovanej. Zákon č. 67/2020 Z.z. však žalovanej umožňuje vykonať len tzv.

zjednodušenú starostlivosť, t.j. žalovaná banka bola oprávnená si osobné údaje žalobcu (druh a číslo jeho dokladu totožnosti) len zistiť, a to bez osobnej prítomnosti žalobcu na jej pobočke. Žalovaná tieto osobné údaje žalobcu pritom „zistila“ už z obsahu samotnej žiadosti o odklad splátok úveru, kde žalobca tieto údaje pravdivým spôsobom uviedol, i keď podľa zákona č. 67/2020 Z.z. nešlo o obligatórne údaje žiadosti o odklad splátok úveru, pričom iné banky, napríklad Prima banka Slovensko, a.s. či Tatra banka, a.s. uvádzanie týchto údajov (druh a číslo dokladu totožnosti) vo svojich formulároch žiadostí o odklad splátok úveru vôbec nevyžadovali. Zistením týchto osobných údajov žalobcu teda žalovaná banka už reálne vykonala zjednodušenú starostlivosť v zmysle zákona č. 67/2020 Z.z. Ak žalovaná banka požadovala od žalobcu, aby sa v čase pandémie osobne dostavil na jej pobočku, kde by si tieto osobné údaje za jeho fyzickej prítomnosti aj overila, t.j. chcela vykonať identifikáciu žalobcu prostredníctvom základnej starostlivosti, postupovala v zrejmom rozpore so zákonom č. 67/2020 Z.z. V nadväznosti na skutkový stav veci, z ktorého je zrejmé, že žalovaná podmieňovala schválenie žiadosti o odklad splátok úveru žalobcu overením jeho občianskeho preukazu za fyzickej prítomnosti žalobcu na jej pobočke, vyjadrenie žalovanej uvedené v jej odvolaní proti napadnutému rozsudku, že „neoverovala údaje v doklade totožnosti žalobcu a neoverovala podobu žalobcu s podobou v jeho doklade totožnosti“, vyznieva nelogicky a zmätočne. Pokiaľ žalovaná banka argumentuje bodom 17.3 jej Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého bol žalobca povinný si aktualizovať údaj o doklade totožnosti v systéme žalovanej, žalobca na vysvetlenie uviedol, že od žalovanej nevyužíva žiadne služby, dokonca nemal a nemá zriadenú ani službu internetbankingu, len žalovanej pravidelne spláca predmetný hypotekárny úver, preto ani nemal a nemá dôvod osobne navštevovať jej pobočky. Ak by aj žalobca porušil svoju informačnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z uvedeného interného predpisu žalovanej banky, touto skutočnosťou nemožno právne zdôvodniť neschválenie žiadosti o odklad splátok úveru žalobcu, pretože táto žiadosť obsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti, bola podaná spôsobom predpokladaným zákonom a žalobca splnil všetky zákonné podmienky, aby jeho nároku na odklad splátok úveru bolo zo strany žalovanej banky vyhovené. Žalovaná banka preto podľa zákona č. 67/2020 Z.z. bola povinná predmetnú žiadosť žalobcu o odklad splátok úveru bezodkladne schváliť. Navyše žalovaná banka má už od 25.8.2022 vo svojej dispozícii súdom nepochybne zistený osobný údaj žalobcu (druh a číslo občianskeho preukazu), ktorého sa vytrvalo domáhala a stále domáha, napriek tomu odklad splátok úveru žalobcovi doteraz neschválila a žalobcu vo svojom internom systéme naďalej, už takmer päť rokov, eviduje ako delikventa. Tvrdenie žalovanej o nevyhnutnosti aktualizovať číslo občianskeho preukazu žalobcu vo svojom informačnom systéme, aby mohla žalobcovi schváliť žiadosť o odklad splátok úveru, je preto v zrejmom rozpore s vykonaným dokazovaním. Keďže z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca predmetnú žiadosť o odklad splátok úveru vyplnil riadne, úplne, pravdivo a v súlade so zákonom č. 67/2020 Z.z., vrátane čísla dokladu totožnosti (občianskeho preukazu), hoci uvádzanie tohto osobného údaju v žiadosti o odklad splátok úveru uvedený zákon objektívne nevyžaduje, prvý (základný) výrok napadnutého rozsudku konštatujúci, že žiadosť žalobcu o odklad splátok úveru spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, je nepochybne správny. Napokon ani žalovaná banka počas celého súdneho konania nijakým spôsobom nespochybnila, že predmetnú žiadosť o odklad splátok úveru žalobca vyplnil riadne, úplne, pravdivo a v súlade so zákonom č. 67/2020 Z.z., a teda žiadosť spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti. Jediné čo žalovaná v konaní namietala a stále namieta je, že vo svojom internom systéme nemá aktualizované číslo občianskeho preukazu žalobcu, čo považuje za prekážku schválenia predmetnej žiadosti o odklad splátok úveru. Odvolanie žalovanej banky proti prvému výroku napadnutého rozsudku je preto zjavne nedôvodné. Ak je však prvý (základný) výrok napadnutého rozsudku vecne správny, potom musia byť vecne správne aj výroky II. až IV. napadnutého rozsudku, pretože tieto logicky nadväzujú na prvý (základný) výrok ako jeho právne dôsledky. Je totiž celkom pochopiteľné, že ak predmetná žiadosť žalobcu o odklad splátok úveru spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti podľa zákona č. 67/2020 Z.z., potom bola žalovaná banka povinná odklad splátok úveru žalobcovi povoliť, a naopak nebola oprávnená žalobcu evidovať vo svojom internom systéme REBECCA ako osobu v omeškaní so splácaním úveru. Právnymi dôsledkami nezákonného postupu žalovanej sú preto logicky súdom uložené povinnosti uvedené vo výrokoch II. až IV. napadnutého rozsudku. V nadväznosti na uvedený skutkový a právny stav veci je zrejmé, že odvolanie žalovanej proti napadnutému rozsudku je objektívne nedôvodné a neopodstatnené, a preto mu nie je možné vyhovieť. 27. Žalovaná sa vyjadrila podaním zo dňa 4.7.2025, v ktorom uviedla, že žalobcu e-mailom dňa 13.5.2020 (v rámci lehoty 30 dní odo dňa podania žiadosti) informovala o posúdení jeho žiadosti v súlade s § 30b ods. 5 písm. c) zákona č. 67/2020 Z.z. (zákonom predpokladaným spôsobom) a zároveň mu oznámila, že odo dňa doručenia informácie o neúplnosti žiadosti neplynie lehota 30 dní

na vyjadrenie k jeho žiadosti. Žalovanej ako veriteľovi z § 30b ods. 9 zákona č. 67/2020 Z.z. vyplýva jednoznačne stanovená povinnosť pri identifikácii dlžníka na účely podania žiadosti o odklad splátok a jej akceptácie postupovať v súlade s pravidlami zjednodušenej starostlivosti podľa osobitného predpisu, pričom osobitný predpis jednoznačne (bez pripustenia iných možných interpretácií) stanovuje povinnosť vykonať identifikáciu klienta (§ 11 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z.z.) a rovnako jednoznačne stanovuje, čo je to identifikácia (pri fyzickej osobe – okrem iného zistenie druhu a čísla dokladu totožnosti - § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z.z.). Žalovaná nemohla vykonať zjednodušenú starostlivosť vo vzťahu ku žalobcovi ako klientovi, keďže doklad totožnosti ním špecifikovaný v jeho žiadosti o odklad splátok sa nezhodoval s dokladom totožnosti žalobcu, ktorý mala žalovaná zaevidovaný v systéme, na ktorú skutočnosť žalovaná žalobcu upozornila a viackrát ho vyzvala/požiadala o nápravu. Správnosť postupu žalovanej potvrdila aj Národná banka Slovenska a v súlade s jej stanoviskom o žiadosti žalobcu o odklad splátok nerozhodla, opakovane vyzývala/žiadala žalobcu o aktualizáciu údajov o jeho doklade totožnosti a usilovala sa žalobcovi s ohľadom na okolnosti vytvoriť podmienky pre bezpečné splnenie povinnosti žalobcu. Poukázala na to, že Národná banka Slovenska vo svojom stanovisku odporučila žalobcovi „kontaktovať banku za účelom možnosti vykonania zjednodušenej starostlivosti“. Žalovaná upozornila na bod 17.3 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s., pre depozitné produkty, v zmysle ktorého je klient povinný aktualizovať si údaj o doklade totožnosti v systéme žalovanej, ktorú povinnosť si žalobca nesplnil, a to napriek tomu, že žalobca mal platný občiansky preukaz s totožným číslom F., ktorý bol vydaný dňa 12.06.2017, a teda takmer 3 roky pred vypuknutím pandémie, preto tvrdenie žalobcu, že splnenie predmetnej jeho povinnosti nebolo možné považovala žalovaná za účelové v snahe ospravedlniť nesplnenie svojej povinnosti. K uvedenému sa žalobca vo svojom stanovisku zo dňa 16.6.2025 nijak nevyjadril. Pokiaľ žalobca tvrdil v súvislosti s aktualizáciou údaja o doklade totožnosti, že od žalovanej nevyužíva žiadne služby, žalovaná uviedla, že z obsahu spisu je zrejmé, že ide o nepravdivé tvrdenie žalobcu, keďže žalobca má u žalovanej vedený účet, správy o odmietnutí platieb na ktorom účte napáda (okrem iného) v tomto konaní. Žalobca si teda nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvnej dokumentácie bezodkladne (ako bolo jeho povinnosťou), ani počas ďalších takmer troch rokov; ak by si žalobca (ešte pred pandémiou) splnil predmetnú povinnosť, jeho žiadosti o odklad splátok by bolo vyhovené, ktorému sa žalovaná v čase pandémie snažila vytvoriť podmienky, aby predmetnú povinnosť mohol bezpečne splniť. Na druhej strane banka, ktorá (aj podľa stanoviska NBS) chcela postupovať v súlade so zákonom a splniť povinnosť jej zákonom stanovenú; naviac v rámci mimosúdnych rokovaní žalobcovi ponúkla dohodu. S ohľadom na uvedené mala žalovaná za to, že je na mieste dôvodne pochybovať, čo žalobca sledoval podaním predmetnej žaloby, lebo ochrana spotrebiteľa to očividne nie je. 28. Žalobca reagoval podaním zo dňa 21.7.2025 v ktorom uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že už pri zachovaní minimálnej odbornej starostlivosti žalovanej muselo byť zrejmé, že voči žalobcovi pri vybavovaní jeho žiadosti o odklad splátok úveru postupuje v zjavnom rozpore so zákonom, keď v čase vrcholiacej pandémie podmieňovala schválenie žiadosti aktualizáciou čísla jeho občianskeho preukazu vo svojom internom systéme a overením identity žalobcu za jeho osobnej prítomnosti na pobočke žalovanej. Postup žalovanej vo vzťahu k žalobcovi je preto prima facie nezákonný od samého začiatku, pričom v dôsledku tohto nezákonného postupu žalovanej sa žalobca už viac než päť rokov nachádza v stave značnej právnej neistoty. Žalobca zopakoval svoju argumentáciu uplatnenú v podanom odvolaní ohľadom procesného pochybenia prvoinštančného súdu v otázke namietaných postupov žalovanej ako nekalých a agresívnych obchodných praktík. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 13.12.2024 nepredniesol stranám svoje predbežné právne posúdenie veci, žalobca uviedol, že zo zvukového záznamu vyhotoveného z predmetného pojednávania vyplýva, že sudca stranám výslovne uviedol, citujeme: „Ja som vám dal predbežné právne posúdenie.“ Z obsahu zvukového záznamu je tiež zrejmé, že sudca, snažiac sa primäť strany k zmierlivému urovnaniu sporu, v rámci svojho pomerne podrobného predbežného právneho posúdenia veci stranám sporu oznámil svoj právny názor na jednotlivé časti žalobného návrhu žalobcu v znení jeho doplnenia zo dňa 12.12.2024. Je preto celkom nepochybné, že súd prvej inštancie tak z hľadiska formy ako i obsahu na pojednávaní dňa 13.12.2024 uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, v rámci ktorého sudca (súd) žalobcom namietané postupy žalovanej v súlade so žalobným návrhom žalobcu jednoznačne a výslovne označil za nekalé a agresívne obchodné praktiky. Skutočnosť, že súd prvej inštancie na uvedenom pojednávaní dňa 13.12.2024 zaujal k predmetnému sporu svoj predbežný právny názor, z ktorého vyplynulo, že považuje žalobu žalobcu v celom rozsahu za dôvodnú a plne opodstatnenú, je zrejmá i z následnej e-mailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovanou, ktorá sa uskutočnila medzi 20.12.2024 a 9.1.2025, pričom práve predbežné právne posúdenie veci súdom v prospech žalobcu

primälo žalovanú predložiť žalobcovi návrh na mimosúdne vyriešenie sporu. V dôsledku skutočnosti, že súd prvej inštancie v časti týkajúcej sa posúdenia namietaného postupu žalovanej ako nekalých a agresívnych obchodných praktík v rozsudku zmenil svoje vyslovené predbežné právne posúdenie, a to bez akejkoľvek novej argumentácie, považoval žalobca napadnutý rozsudok za prekvapivý a porušujúci právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. Žalobca následne zopakoval svoju argumentáciu uplatnenú v odvolacom konaní ohľadom náležitostí žiadosti o odklad splátok úveru a následku povolenia odkladu splátok ex lege. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že vo vzťahu k žalobcovi postupovala v súlade s § 30b ods. 5 zákona č. 67/2020 Z.z., pričom podľa jej názoru len neinformovanie dlžníka v zákonom ustanovenej 30 dňovej lehote má za následok povolenie odkladu splátok ex lege a v tejto súvislosti uviedol svoju argumentáciu zhodnú s argumentáciou uplatnenou v podanom odvolaní. Pokiaľ sa žalovaná v tejto i iných súvislostiach vo svojom vyjadrení opakovane odvolávala na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.11.2022, sp.zn. 5Co/154/2022, žalobca uviedol, že obrana žalovanej odkazujúca na toto uznesenie je celkom bez právneho významu, keďže predmetné rozhodnutie má výlučne procesný charakter a týka sa návrhu žalobcu na vydanie neodkladného opatrenia, nie žaloby vo veci samej. Krajský súd pri posudzovaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ani nemá právomoc zaoberať sa meritórnymi otázkami súdneho sporu, t.j. nebol oprávnený hodnotiť namietanú protiprávnosť postupu žalovanej pri vybavovaní žiadosti žalobcu o odklad splátok úveru podľa zákona č. 67/2020 Z.z., resp. nebol oprávnený posúdiť, či namietané konanie žalovanej napĺňa znaky nekalej a agresívnej obchodnej praktiky podľa zákona č. 250/2007 Z.z., pretože by právne neprípustným spôsobom prejudikoval svoje rozhodnutie vo veci samej, preto je potrebné podľa názoru žalobcu vyjadrenia krajského súdu k niektorým skutkovým a právnym otázkam, na ktoré odkazuje žalovaná, posudzovať s výhradou, že boli prednesené v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom sa zásadne uprednostňuje rýchlosť konania nad striktným dodržiavaním pravidiel spravodlivého súdneho procesu. Žalobca ďalej vo svojom vyjadrení polemizoval so závermi vyslovenými v uvedenom uznesení odvolacieho súdu. Aj skutkové tvrdenie žalovanej, že jej postup bol zo strany Národnej banky Slovenska posúdený ako zákonný je podľa názoru žalobcu v zrejmom rozpore so skutočnosťou. Národná banka Slovenska vo svojom stanovisku uviedla, že „J. K. C., L. (ďalej len „banka“) má na účely akceptácie žiadosti o odklad splátok úveru povinnosť vykonať vo vzťahu ku klientovi zjednodušenú starostlivosť a to, okrem iného, zistením druhu a čísla dokladu totožnosti klienta. Banka však nemôže z dôvodu, že jej klient neposkytol takýto údaj (alebo poskytol údaj, ktorý nie je v súlade s údajom v evidencii banky pozn.) odklad splátok nepovoliť, resp. žiadať od klienta podanie novej žiadosti. Žalovaná v zrejmom rozpore so zákonom č. 67/2020 Z.z. žalobcu nabádala, aby žiadosť o odklad splátok úveru podal opätovne, resp. „znovu“, na čo reagovala aj NBS v predmetnom stanovisku a tento postup žalovanej označila za nesprávny, t.j. postup žalovanej neposúdila ako zákonný. Pokiaľ ide o povinnosť žalovanej banky vykonať vo vzťahu ku klientovi zjednodušenú starostlivosť, a to zistením druhu a čísla dokladu totožnosti klienta, na ktorú sa žalovaná odvolávala, žalobca mal za to, že túto povinnosť si žalovaná vo vzťahu k žalobcovi už dávno splnila, a to momentom prijatia žiadosti žalobcu o odklad splátok úveru dňa 20.4.2020. Vo vzťahu k otázke vykonania tzv. základnej a zjednodušenej starostlivosti žalobca zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu. Rovnako zopakoval svoje námietky a argumenty vo vzťahu k zaslaniu výzvy žalobcovi, ktorou žalovaná pohrozila žalobcovi jednorazovým splatením celého zostatku úveru vrátane príslušenstva pred pôvodnou lehotou splatnosti a následným vymáhaním pohľadávky v exekučnom konaní, resp. realizáciou záložného práva. Odvolávanie sa žalovanej na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.3.2024, sp.zn. 2Co/65/2023, ktorý sa týka právneho sporu medzi žalobcom a spoločnosťou Prima banka Slovensko, a.s., podľa názoru žalobcu právne neobstojí, nakoľko jednotlivé skutkové a právne okolnosti sú značne odlišné, čo vylučuje použitie analógie pre tento prípad a skutková a právna argumentácia, ktorou krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je v zrejmom rozpore s vykonaným dokazovaním, pričom vzhľadom na skutkový a právny stav veci vyznieva mimoriadne zmätočne a je celkom zjavne založená na nesprávnych právnych úvahách. Vo vzťahu k zasielaniu e-mailov a SMS správ žalobca považoval argumentáciu žalovanej za nesprávnu a v tejto súvislosti uviedol svoju argumentáciu zhodnú s predchádzajúcou argumentáciou uplatnenou v odvolacom konaní. Pokiaľ žalovaná uviedla, že s ohľadom na prebiehajúci súdny spor má voči žalobcovi interne nastavenú osobitnú/individuálnu starostlivosť, ale v súvislosti so zasielaním predmetných obťažujúcich elektronických správ sa bráni tým, že tieto oznámenia sa zasielajú automaticky a všetkým klientom, nielen žalobcovi, žalobca uviedol, že za zasielanie týchto správ, ich dôvodnosť i čas, kedy sú zasielané, plne zodpovedá žalovaná, nie neovládateľná umelá inteligencia, a to bez ohľadu na to, či žalovaná tieto správy zasiela automaticky alebo iným spôsobom. Obzvlášť po nariadení predmetného neodkladného opatrenia súdom prvej inštancie v auguste 2020 bola žalovaná povinná zasielanie týchto nedôvodných a obťažujúcich správ bezodkladne zastaviť. Do pozornosti

odvolacieho súdu dal skutočnosť, že žalovaná doteraz v konaní nijako nevysvetlila, z akého dôvodu zasielanie týchto elektronických správ žalobcovi po vyše dvoch rokoch v septembri 2022 ukončila, ak ich doteraz považuje za dôvodné a opodstatnené, pričom tvrdí, že si len plní svoju zákonnú povinnosť. Žalovaná tieto správy obsahujúce tiež výzvu na opätovné zadanie platby (úhrady splátky úveru) zasielala žalobcovi viac než dva roky napriek tomu, že jej z vyjadrení a postoja žalobcu, obzvlášť po podaní predmetnej žaloby, muselo byť celkom zrejmé, že jej žalobca tieto platby „navyše“ neuhradí. Takýto postup žalovanej podľa názoru žalobcu napĺňa znaky agresívnej obchodnej praktiky. V tejto súvislosti dal žalobca opätovne do pozornosti Stanovisko Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska č. 2/2022 zo dňa 5.12.2022 k niektorým otázkam týkajúcim sa vymáhania pohľadávok z úverov pre spotrebiteľov, ktoré je podľa názoru žalobcu možné analogicky aplikovať aj na tento prípad. Žalobca mal za to, že uvedený postup žalovanej napĺňa skutkovú podstatu nekalej alebo agresívnej obchodnej praktiky. Pokiaľ žalovaná v tejto súvislosti odkázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.3.2024, sp.zn. 2Co/65/2023 tento podľa názoru žalobcu nemožno ani podporne aplikovať v tomto súdnom konaní, a ak sa žalovaná dovoláva analogickej aplikácie uvedeného rozsudku v tomto súdnom konaní, tak potom fakticky nepriamo priznáva, že pri vybavovaní žiadosti žalobcu o odklad splátok úveru postupovala v rozpore so zákonom č. 67/2020 Z.z., pretože práve tento záver vyplýva z právoplatného rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 11.5.2023, sp.zn. 4C/43/2020 vo vzťahu k žalovanej Prima banka Slovensko, a.s. Vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania žalobca zopakoval svoje námietky a argumenty už uplatnené v odvolacom konaní. Žalovaná namiesto toho, aby vecne reagovala na uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu, sa v závere svojho vyjadrenia znížila na útoky proti žalobcovi ad hominem, pričom zároveň konšpiruje nad motiváciou žalobcu, ktorá ho mala viesť k iniciovaniu tohto súdneho konania. Žalobca žalovanej banke pripomenul, že z vykonaného dokazovania celkom jednoznačne vyplynulo, že nie žalobca, ale žalovaná pri vybavovaní žiadosti žalobcu o odklad splátok úveru postupovala v zrejmom rozpore so zákonom č. 67/2020 Z.z., pričom žalobca ju ešte pred podaním žaloby na túto skutočnosť opakovane upozornil, a to aj prostredníctvom Národnej banky Slovenska a svojej právnej zástupkyne, a vyzval ju, aby upustila od namietaného protiprávneho konania. Ak by žalovaná tieto upozornenia a výzvy rešpektovala a napravila by protiprávny stav, ktorý sama spôsobila, k tomuto súdnemu konaniu by nikdy neprišlo. Rovnako to bola žalovaná, kto sa druhej strane bez právneho dôvodu vyhrážal zosplatnením celého úveru, exekúciou a realizáciou záložného práva na byt vo vlastníctve žalobcu. Nebol to žalobca, ale žalovaná banka, kto druhej strane viac než dva roky bez právneho dôvodu v neskorých večerných a nočných hodinách posielal obťažujúce e-maily a SMS správy. Opäť, nie je to žalobca, ale žalovaná, kto druhú stranu bez právneho dôvodu už viac než päť rokov eviduje ako delikventa (neplatiča) vo svojom internom systéme resp. registri REBECCA. Žalobca tvrdil, že s ohľadom na skutkové a právne okolnosti tejto veci, najmä nezákonný postup banky v čase mimoriadnej situácie spôsobenej pandémiou, predmetné súdne konanie sleduje aj verejný záujem, aby sa predišlo opakovaniu obdobných situácií v budúcnosti. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel. 29. Žalovaná sa v podaní zo dňa 25.9.2025 ohradila voči tvrdeniu žalobcu, že žalovaná „vedome (úmyselne) klame a zavádza odvolací súd“ v otázke, či súd na predmetnom pojednávaní predniesol stranám svoje predbežné právne posúdenie, pričom vo vyjadrení zo dňa 2.6.2025 svoje tvrdenie vysvetlila a zotrvala na svojom názore, že údajné žalobcom tvrdené vyjadrenia súdu nespĺňajú požiadavky na predbežné právne posúdenie, keďže súd nesubsumoval skutkové okolnosti prípadu pod konkrétne hmotnoprávne ustanovenia a neprezentoval relevantný právny záver. K námietke žalobcu, že ním „podaná žiadosť o odklad splátok úveru spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, pričom neodpovedanie žalovanej na túto žiadosť zákonom predpokladaným spôsobom má za následok povolenie odkladu splátok ex lege“ žalovaná poukázala na svoje doterajšie vyjadrenia. Pokiaľ žalobca namietal, že obrana žalovanej odkazujúca na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.11.2022, sp.zn. 5Co/154/2022 „je celkom bez právneho významu“, keďže predmetné rozhodnutie má procesný charakter, žalovaná uviedla, že problém bude skôr v tom, že závery Krajského súdu v Bratislave v predmetnom rozhodnutí (na ktoré poukázala) žalobcovi nevyhovujú. Žalovaná mala za to, že nejde o žiadny rozpor v odôvodnení predmetného rozhodnutia, ale práve o účelové zavádzanie súdu zo strany žalobcu. Pokiaľ ide o zaslanie výzvy žalobcovi na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 19.7.2020, poukázala na závery vyslovené v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.11.2022, sp.zn. 5Co/154/2022, pričom vyhodnotenie namietaného konania žalovanej ako nekalej praktiky je potrebné posúdiť v celkovom kontexte prípadu, s ohľadom aj na ostatnú komunikáciu medzi stranami sporu a časové súvislosti s tým, že k zosplatneniu úveru nedošlo. Žalovaná zároveň zopakovala, že medzi listom zo dňa 19.7.2020 – Pokus o zmier, v ktorom žalovaná vyzvala žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy

v lehote 5 dní od doručenia tohto listu a vydaním neodkladného opatrenia zo dňa 19.8.2020 uplynul celý jeden kalendárny mesiac, a teda dostatočný časový priestor na prípadné zosplatnenie úveru, ak by tak žalovaná chcela urobiť. Žalovaná opakovane argumentovala závermi vyslovenými v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.3.2024, sp.zn. 2Co/65/2023, ktoré možno analogicky použiť aj na prejednávanú vec. K tvrdeniu žalobcu, že „dlhodobým zasielaním obťažujúcich a šikanóznych emailov a SMS správ žalobcovi bez právneho dôvodu, navyše v neskorých večerných a nočných hodinách a v zrejmom rozpore s neodkladným opatrením vydaným súdom, žalovaná objektívne opakovane porušovala právo žalobcu na súkromie a naplnila znaky nekalej obchodnej praktiky a agresívne obchodnej praktiky“ žalovaná odkázala na svoje vyjadrenie zo dňa 2.6.2025. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že: „Žalovaná vo svojom vyjadrení na jednej strane uvádza, že s ohľadom na prebiehajúci súdny spor má voči žalobcovi interne nastavenú osobitnú/individuálnu starostlivosť, ale v súvislosti so zasielaním predmetných obťažujúcich elektronických správ sa bráni tým, že tieto oznámenia sa zasielajú automaticky a všetkým klientom, nielen žalobcovi“, k tomuto žalovaná konštatovala, že je pravdou, že vo vyjadrení uviedla, že „...v čase, keď nebolo rozhodnuté o žiadosti o odklad splátok, a teda nebol odklad splátok povolený a splátky neboli uhrádzané žalobcom, interný systém žalovanej vykazoval žalobcu ako omeškaného; za daných okolností by systém vykazoval žalobcu ako neomeškaného len v prípade, ak by splátky úveru boli uhradené, čo znamená, že banka by tieto musela uhradiť za žalobcu. Žalovaná však preukázala, že v skutočnosti napriek uvedenému má vo vzťahu k žalobcovi interne nastavenú osobitnú/ individuálnu starostlivosť, a to tak, že neuskutočňuje žiadne úkony smerujúce k jednorazovému splateniu celého zostatku úveru, k súdnemu/exekučnému vymáhaniu, k výkonu záložného práva a do externého registra (SRBI) žalobcu reportuje ako neomeškaného so splácaním predmetného úveru.“ Uvedené súviselo so žiadosťou žalobcu o odklad splátok. Niečo iné však predstavujú žalobcom namietané správy, ktoré mu boli zasielané v znení: „na účte I. bola dňa ... o .... odmietnutá platba. Ak potrebujete previesť finančné prostriedky, musíte platbu znova zadať“ (pričom nasledujú detailné informácie o predmetnej platbe, aby ju vedel klient ľahko identifikovať). Takéto oznámenia o odmietnutí platby nasledujú po nezrealizovaní platby z nejakého dôvodu, zasielajú sa automaticky všetkým klientom za splnenia stanovených podmienok, nielen žalobcovi. Zasielaním týchto správ si žalovaná plní povinnosť stanovenú jej zákonom (ustanovenie § 5 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého: „Ak poskytovateľ platobných služieb odmietne vykonať platobný príkaz ..., je povinný oznámiť túto skutočnosť používateľovi platobných služieb.“ Žalobcom namietané správy súviseli s tým, že žalobca mal na svojom účte nastavené splácanie splátok úveru poskytnutého na základe Zmluvy o financovaní bývania reg. 001/227090/15-001/000 uzavretej dňa 19.2.2015 a z dôvodu, že na predmetnom účte žalobcu nebol dostatok finančných prostriedkov, boli mu zo systému doručované predmetné oznámenia o nezrealizovaní platby. Žalovaná poukázala na závery Krajského súdu v Bratislave vyslovené v uznesení zo dňa 21.11.2022, sp.zn. 5Co/154/2022, že posudzujúc predmetné správy, samotný obsah správ obsahujúci informáciu pre spotrebiteľa vylučuje, že by tieto správy napĺňali znaky skutkovej podstaty nekalej obchodnej praktiky. Rovnako tieto správy s ohľadom na ich obsah a zákonný dôvod nemôžu byť považované za rozporné s neodkladným opatrením vydaným v tejto veci Okresným súdom Bratislava IV dňa 19.8.2020, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť „zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktoré by žalobcovi mohli spôsobiť majetkovú alebo nemajetkovú ujmu v súvislosti s jeho žiadosťou o odklad splátok úveru č. XXX/XXXXXX/XX-XXX/ XXX z 20. apríla 2020 podanej podľa zákona č. 67/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov, najmä povinnosť zdržať sa úkonov vedúcich k jednorazovému splateniu celého zostatku uvedeného úveru pred pôvodnou lehotou splatnosti a vymáhať pohľadávku voči žalobcovi v exekučnom konaní či realizáciou záložného práva, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.“ Žalovaná vo vzťahu k argumentácii žalobcu týkajúcej sa rozhodnutia o náhrade trov konania poukázala na svoje vyjadrenie zo dňa 2.6.2025. Mala za to, že súd by pri rozhodovaní mal posúdiť postup sporových strán v tejto veci v celom kontexte prípadu. 30. Žalobca podal stanovisko zo dňa 13.10.2025 k vyjadreniu žalovanej, v ktorom uviedol, že pokiaľ žalovaná vo svojom vyjadrení napádala pravdivosť tvrdenia žalobcu, že „od žalovanej nevyužíva žiadne služby, dokonca nemal a nemá zriadenú ani službu internetbankingu, len žalovanej pravidelne spláca predmetný hypotekárny úver, preto ani nemal a nemá dôvod osobne navštevovať jej pobočky“, pričom podľa žalovanej má nepravdivosť tohto tvrdenia žalobcu vyplývať z toho, že žalobca „má u žalovanej vedený účet, správy o odmietnutí platieb na ktorom účte napáda“, žalobca uviedol, že uvedené vyjadrenie žalovanej je zavádzajúce. Predmetný osobitný účet bol zo strany banky automaticky zriadený v zmysle úverovej zmluvy z roku 2015 a žalobca naň zo svojho účtu vedeného v inej banke pravidelne

poukazuje jednotlivé splátky úveru a žalovaná banka tieto platby prijíma. Po celé obdobie zmluvného vzťahu žalobcu so žalovanou daný účet slúži výlučne na splácanie úveru a žalobca ním nikdy inak nedisponoval. Preto k nemu ani nemá zriadenú službu internetbankingu. Ak by aj žalobca porušil svoju informačnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z interného predpisu žalovanej banky, touto skutočnosťou nemožno právne zdôvodniť neschválenie žiadosti o odklad splátok úveru žalobcu, pretože táto žiadosť obsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti, bola podaná spôsobom predpokladaným zákonom a žalobca splnil všetky zákonné podmienky, aby jeho nároku na odklad splátok úveru bolo zo strany žalovanej banky vyhovené. Žalovaná banka preto podľa zákona č. 67/2020 Z.z. bola povinná predmetnú žiadosť žalobcu o odklad splátok úveru bezodkladne schváliť. Žalobca uviedol, že až kuriózne vyznieva vyjadrenie žalovanej, že článok žalobcu uverejnený dňa 14.5.2020 v Denníku N má preukazovať jeho zlý úmysel pri podaní žaloby na ochranu finančného spotrebiteľa a návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 4.8.2020, keďže žalobca sa publikačnej činnosti venuje dlhodobo a predmetný článok sa týkal aktuálnej spoločenskej témy a žalobca ho napísal vo verejnom záujme. Pokiaľ žalovaná banka spochybňuje motiváciu žalobcu pri iniciovaní a vedení tohto súdneho sporu, je potrebné jej pripomenúť, že z vykonaného dokazovania celkom jednoznačne vyplynulo, že nie žalobca, ale žalovaná pri vybavovaní žiadosti žalobcu o odklad splátok úveru postupovala v zrejmom rozpore so zákonom č. 67/2020 Z.z., pričom žalobca ju ešte pred podaním žaloby na túto skutočnosť opakovane upozornil, a to aj prostredníctvom Národnej banky Slovenska a svojej právnej zástupkyne, a vyzval ju, aby upustila od namietaného protiprávneho konania. V ostatnom žalobca zopakoval svoju doterajšiu argumentáciu. 31. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 18.12.2025 zopakoval svoju argumentáciu týkajúcu sa predbežného právneho názoru vysloveného súdom prvej inštancie, z ktorého dôvodu považoval napadnutý rozsudok za prekvapivý, odporujúci princípu právnej istoty a princípom spravodlivého súdneho procesu. 32. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je potrebné odmietnuť a odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 33. Podľa § 362 ods. 1 C.s.p. odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. 34. Podľa § 386 písm. a) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene. 35. Podľa § 121 ods. 1 C.s.p. lehota podľa tohto zákona môže byť určená podľa hodín, dní, týždňov, mesiacov a rokov. 36. Podľa § 121 ods. 2 C.s.p. do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty. 37. Podľa § 121 ods. 4 C.s.p. ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. 38. Podľa § 121 ods. 5 C.s.p. lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času. 39. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanej bolo napadnuté uznesenie doručené dňa 10.4.2025. Žalovaná podala proti rozsudku odvolanie dňa 30.4.2025 e-mailom ako aj v elektronickej podobe autorizované. Keďže rozsudok bol žalovanej riadne doručený dňa 10.4.2025, zákonná 15 dňová lehota na podanie odvolania jej tak začala plynúť dňa 11.4.2025 a posledným dňom na podanie odvolania bol deň 25.4.2025. Pokiaľ žalovaná podala odvolanie proti rozsudku dňa 30.4.2025, podala ho po uplynutí odvolacej lehoty, t.j. oneskorene.

40. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty a tento nedostatok bráni vecnému prejednaniu odvolania, preto odvolací súd odvolanie žalovanej podľa § 386 písm. a) C.s.p. odmietol. 41. Podľa § 30b ods. 1 zákona č. 67/2020 Z.z. veriteľ, ktorým je banka, povolí na základe žiadosti dlžníka odklad splátok na obdobie uvedené v žiadosti o odklad splátok, ktoré nie je dlhšie ako deväť mesiacov odo dňa splatnosti najbližšej neuhradenej splátky úveru, ktorej splatnosť nastala po dni podania žiadosti o odklad splátok. Dlžník môže požiadať o odklad splátok toho istého úveru počas obdobia pandémie najviac jedenkrát. 42. Podľa § 30b ods. 4 zákona č. 67/2020 Z.z. veriteľ nie je povinný povoliť odklad splátok, ak a) je dlžník v omeškaní so splátkou úveru, pri ktorom žiada odklad splátok, dlhšie ako 30 dní pred podaním žiadosti o odklad splátok, b) bol dlžník k 29. februáru 2020 v omeškaní so splátkou úveru dlhšie ako 30 dní aspoň vo výške 100 eur pri inom úvere poskytnutom tým istým veriteľom, c) bol dlžník ku dňu podania žiadosti o odklad splátok v stave zlyhania podľa osobitného predpisu, d) žiadosť o odklad splátok nie je riadne vyplnená alebo e) žiadosť o odklad splátok neobsahuje náležitosti podľa vzoru, ktorý je uvedený v prílohe č. 2. 43. Podľa Prílohy č. 2 zákona č. 67/2020 Z.z. Vzor Žiadosť o odklad splátok z dôvodu zmiernenia negatívnych následkov pandémie podľa § 30b zákona č. 67/2020 Z.z. Časť I. Informácie o odklade splátok Pred podaním žiadosti, si prosím, pozorne prečítajte a zvážte tieto informácie: 1. Odklad splátok neznamená ich odpustenie. Povinnosť zaplatiť splátky úveru sa odkladá na neskôr. 2. Odkladá sa počet mesačných splátok úveru uvedených vo Vašej žiadosti o odklad splátok, a to odo dňa potvrdenia odkladu splátok veriteľom vrátane splátky úveru, ktorej splatnosť nastala v lehote nie dlhšie ako 30 dní pred podaním žiadosti o odklad splátok (nie dlhšie ako na deväť mesiacov, ak je veriteľom banka alebo pobočka zahraničnej banky, nie dlhšie ako na tri mesiace, s možnosťou predĺženia o ďalšie tri mesiace, ak je veriteľom iná osoba). 3. Váš úver sa aj po dobu odkladu splátok ďalej úročí. O spôsobe splatenia týchto úrokov sa s Vami veriteľ dohodne, o čom budete informovaní dodatočne. 4. Ak súčasťou splátky úveru je aj platba za poistenie, veriteľ vás bude informovať o ďalšom postupe pri jej platbe. 5. Za tento odklad splátok od vás veriteľ nemôže požadovať žiadne poplatky, náklady a odplaty. 6. Aj v prípade, ak je povolený odklad splátok, je možné úver alebo jeho časť začať splácať alebo predčasne splatiť na podnet dlžníka. Časť II. Informácie o dlžníkovi (Vypĺňa dlžník) 1. Meno a priezvisko dlžníka: 2. Rodné číslo (alebo dátum narodenia, ak rodné číslo nebolo pridelené): 3. Adresa trvalého pobytu: 4. Adresa, na ktorej dlžník preberá listové zásielky: 5. Telefónne číslo: 6. Emailová adresa: 7. Označenie úveru, ktorého sa žiadosť o odklad splátok týka (napríklad číslo zmluvy): 8. Žiadam odložiť splácanie úveru na dobu ................ mesiacov (nie dlhšie ako na deväť mesiacov, ak je veriteľom banka alebo pobočka zahraničnej banky, nie dlhšie ako na tri mesiace, ak je veriteľom iná osoba). Časť III. Údaje veriteľa (Nevypĺňajte!) [Miesto pre údaje veriteľa, napríklad dátumovú pečiatku podateľne pre listinné žiadosti, alebo viditeľné overovacie údaje pre elektronické žiadosti.]

44. Podľa § 30b ods. 5 zákona č. 67/2020 Z.z. veriteľ je povinný do 30 dní odo dňa podania žiadosti o odklad splátok informovať dlžníka, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, o posúdení žiadosti o odklad splátok, najmä o tom, že a) odklad splátok povolil, b) odklad splátok nepovolil, c) žiadosť o odklad splátok neobsahuje požadované náležitosti a je potrebné ju doplniť o veriteľom oznámené skutočnosti. 45. Podľa § 30b ods. 7 zákona č. 67/2020 Z.z. ak veriteľ neinformuje podľa odseku 5 dlžníka, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, považuje sa odklad splátok za povolený podľa odsekov 1 a 2. Lehota podľa odseku 5 neplynie odo dňa doručenia informácie o neúplnosti žiadosti o odklad splátok dlžníkovi, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, do dňa doručenia doplnenej žiadosti o odklad splátok; v tejto informácii veriteľ informuje dlžníka, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, o tom, že lehota podľa odseku 5 neplynie. 46. Podľa § § 30b ods. 9 zákona č. 67/2020 Z.z. žiadosť o odklad splátok možno podať v listinnej podobe alebo prostredníctvom prostriedku diaľkovej komunikácie. Pri identifikácii dlžníka na účely podania žiadosti o odklad splátok a jej akceptácie postupuje veriteľ v súlade s pravidlami zjednodušenej starostlivosti podľa osobitného predpisu; ak je veriteľom banka, ustanovenia osobitného predpisu sa nepoužijú. 47. Podľa § 3 ods. 5 prvá veta zákona č. 250/2007 Z.z. (účinného ku dňu podania žiadosti o odklad splátok) proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. 48. Podľa § 2 písm. p) zákona č. 250/2007 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie obchodnou praktikou konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. 49. Podľa § 2 písm. q) zákona č. 250/2007 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie agresívnou obchodnou praktikou konanie, ktoré obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilé významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. 50. Podľa § 2 písm. u) zákona č. 250/2007 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie odbornou starostlivosťou úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. 51. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie. 52. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. 53. Podľa § 7 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1. 54. Podľa § 9 zákona č. 250/2007 Z.z. pri určení, či sa v agresívnej obchodnej praktike používa obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv, berú sa do úvahy a) jej načasovanie, miesto, povaha alebo dĺžka trvania, b) použitie hrozby alebo hanlivého jazyka alebo správania,

c) zneužívanie predávajúcim osobného nešťastia alebo okolnosti, ktoré sú predávajúcemu známe a ktoré sú také vážne, že môžu zhoršiť úsudok spotrebiteľa, na ovplyvnenie rozhodnutia spotrebiteľa so zreteľom na produkt, d) sťažujúce alebo neprimerané mimozmluvné prekážky, ktoré dáva predávajúci, ak si spotrebiteľ želá vykonať práva podľa zmluvy vrátane práva vypovedať zmluvu alebo zmeniť produkt alebo predávajúceho, e) hrozba podniknúť kroky, ktoré nemožno podniknúť legálne. 55. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že námietka žalobcu týkajúca sa procesného postupu súdu prvej inštancie, na základe ktorého mal v otázke namietaných postupov žalovanej ako nekalých a agresívnych obchodných praktík rozhodnúť v zásadnom rozpore so svojím predbežným právnym posúdením veci, nie je dôvodná. Z obsahu zápisnice o pojednávaní ako aj zo zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 13.12.2024 vyplýva, že prvoinštančný súd na predmetnom pojednávaní viedol strany sporu predovšetkým k uzavretiu súdneho zmieru. Za týmto účelom súd prvej inštancie sporovým stranám podrobným spôsobom vysvetlil účel a dopady uzavretia súdneho zmieru. Ak aj na pojednávaní konajúci sudca vyslovil čiastkové hodnotenia jednotlivých nárokov, nemožno uvedené považovať za vyslovenie predbežného právneho názoru súdu, a to vzhľadom na vysvetľujúci kontext prednesu konajúceho sudcu, ktorý možno považovať za súladný s § 148 ods. 1 druhá veta C.s.p. Hodnotiace prvky jednotlivých žalobných nárokov v prednese konajúceho sudcu boli vyslovené v rámci mediačného pôsobenia súdu, o ktorý sa má súd vždy pokúsiť, pričom v tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na to, že pri pokuse o zmier súd rieši aj otázku súladnosti navrhovaného zmieru s hmotným právom. Práve takýto charakter (mediácie a hodnotenia súladnosti s hmotným právom) mal podľa názoru odvolacieho súdu prednes konajúceho sudcu, ktorý vzhľadom k okolnostiam predmetného pojednávania nemožno považovať za uvedenie predbežného právneho názoru. Ten bol stranám sporu poskytnutý na ďalšom pojednávaní konanom dňa 31.1.2025. Podľa názoru odvolacieho súdu tak bolo žalobcovi v priebehu prvoinštančného konania umožnené predniesť všetky skutkové a právne argumenty, ktoré sa na danú vec vzťahujú, a teda mu boli v tomto smere zachované procesné práva. Napokon, pokiaľ žalobca namietal, že súd mu nevytvoril možnosť zamerať svoju procesnú aktivitu v konaní smerom reagujúcim na zmenený právny názor súdu, je nutné poukázať na to, že žalobca ani v podanom odvolaní neuviedol inú argumentáciu (reagujúc na zmenený názor súdu) ako tú, ktorú uplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie. 56. Prvoinštančný súd správne postupoval, ak skúmal, či postup žalovanej pri vybavovaní žiadosti žalobcu o odklad splátok bol v súlade s na vec sa vzťahujúcimi právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu správne dospel k záveru, že žalovaná nebola oprávnená podmieňovať schválenie predmetnej žiadosti vykonaním overenia identifikácie, príp. požadovaním preukázania totožnosti osobnou prítomnosťou žalobcu, keďže jej to nevyplývalo zo zákona. V tejto súvislosti je podstatným znenie prílohy č. 2 zákona č. 67/2020 Z.z. obsahujúcej vzor žiadosti o odklad splátok, ktorý neobsahuje ako povinný údaj „číslo dokladu totožnosti“. Pokiaľ žalovaná argumentovala svojou povinnosťou vyplývajúcou jej z § 30b ods. 9 zákona č. 67/2020 Z.z., ktorý odkazoval na osobitný predpis – zákon č. 297/2008 Z.z. (§ 11 ods. 3), súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaná bola oprávnená pri identifikácii dlžníka na účely podania žiadosti o odklad splátok a jej akceptácie postupovať v súlade s pravidlami zjednodušenej starostlivosti, t.j. vykonať iba tzv. identifikáciu, avšak nie overenie identifikácie, ktoré už spadá pod tzv. základnú starostlivosť banky. Prvoinštančný súd zároveň správne poukázal na účel ust. § 30b ods. 9 zákona č. 67/2020 Z.z., ktorým bolo zmiernenie následkov pandémie, čomu zodpovedal zjednodušený postup pri podávaní žiadosti ako aj identifikácii žiadateľa. 57. Argumentácia žalobcu uplatnená v odvolacom konaní spočívajúca v nutnosti považovať žiadosť žalobcu o povolenie odkladu splátok úveru v zmysle § 30b ods. 7 zákona č. 67/2020 Z.z. za povolenú ex lege, nakoľko žalovaná na žiadosť žalobcu neodpovedala zákonom predpokladaným spôsobom, nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. Z § 30b ods. 5 zákona č. 67/2020 Z.z. vyplýva, že veriteľ (v tomto prípade žalovaná) je povinný do 30 dní odo dňa podania žiadosti o odklad splátok informovať dlžníka, ktorý podal žiadosť o odklad splátok, o posúdení žiadosti o odklad splátok, najmä o tom, že a) odklad splátok povolil, b) odklad splátok nepovolil a c) žiadosť o odklad splátok neobsahuje požadované náležitosti a je potrebné ju doplniť o veriteľom oznámené skutočnosti. Odklad splátok sa podľa § 30b ods. 7 považuje za povolený iba v prípade, ak veriteľ neinformuje dlžníka podľa odseku 5. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaná včas (v zákonom stanovenej lehote) informovala žalobcu o posúdení jeho žiadosti o odklad splátok, a to tak, že neobsahuje povinné náležitosti a/alebo

obsahuje nesprávne údaje, a že nebolo možné overiť jeho identitu, keďže údaje v žiadosti sa nezhodujú s údajmi v evidencii banky. Bez ohľadu na skutočnosť, že žalovaná nebola oprávnená pri vybavovaní žiadosti žalobcu o odklad splátok požadovať od neho údaj o doklade totožnosti, nemožno vzhľadom na v zákone uvedený demonštratívny výpočet spôsobu informovania ohľadom posúdenia žiadosti o odklad splátok, žalovanou zvolený spôsob informovania žalobcu považovať za spôsobilý privodiť následok, že žiadosť sa považuje zo zákona za povolenú. Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na to, že spôsob informovania o posúdení žiadosti uvedený v písm. c) nie je limitovaný obsahom vzoru žiadosti v prílohe 2 zákona č. 67/2020 Z.z. 58. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil postup žalovanej pri vybavovaní jeho žiadosti o odklad splátok ako nespĺňajúci charakter nekalej a agresívnej obchodnej praktiky, odvolací súd konštatuje, že ani táto námietka žalobcu nie je dôvodná. Odvolací súd sa pri posúdení tejto otázky plne stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Osobitne poukazuje na stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 9.6.2020, v ktorom Národná banka Slovenska v súvislosti s postupom žalovanej uviedla, že žalovanú ako banku požiadala o zmenu spornej textácie takým spôsobom, aby bolo zrejmé, že žiadosť žalobcu eviduje, avšak túto nemôže akceptovať z dôvodu nemožnosti vykonania zjednodušenej starostlivosti vo vzťahu k nemu bez doloženia požadovaných údajov (resp. pozmenenia údajov v zmysle bankou určeného postupu). Z uvedeného je zrejmé, že Národná banka Slovenska explicitne nepovažovala postup žalovanej spočívajúci v požadovaní overenia údaja o doklade totožnosti za rozporný s na vec sa vzťahujúcimi právnymi predpismi, hoci práve uvedený postup namietal žalobca vo svojom podnete adresovanom Národnej banke Slovenska. I keď predmetom dohľadu Národnej banky Slovenska nie je rozhodovanie sporov zo zmluvných vzťahov bánk alebo pobočiek zahraničných bánk a ich klientov, na ktorých prejednávanie a rozhodovanie sú príslušné súdy alebo iné orgány podľa osobitných predpisov, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že Národná banka Slovenska je voči žalovanej vo všeobecnosti nadriadeným orgánom v zmysle orgánu dohľadu nad finančným trhom s právomocou ukladať opatrenia na nápravu a udeľovať pokuty. Za danej situácie potom možno vyvodiť, že žalovaná sa vzhľadom na obsah stanoviska Národnej banky Slovenska mohla dôvodne spoliehať, že jej postup nie je rozporný so zákonom a za daných okolností zvoliť postoj, ktorý znamenal vyčkanie na rozhodnutie súdu v tomto spore, ktorý v konečnom dôsledku posúdil zákonnosť jej postupu. Následne s ohľadom na uvedené nemožno v danom prípade vyvodiť, že postup žalovanej mal charakter nekalej obchodnej praktiky, ako to správne ustálil súd prvej inštancie, keďže nespĺňa definíciu nekalej obchodnej praktiky uvedenú v zákone č. 250/2007 Z.z. Postup žalovanej nemožno totiž vzhľadom na vyššie uvedené hodnotiť ako rozporné s požiadavkami odbornej starostlivosti, definovanej v zákone ako úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti (§ 2 písm. u) zákona č. 250/2007 Z.z.). Rovnako nemožno dospieť k záveru, že namietaná obchodná praktika podstatne narušuje ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k danému produktu. Postup žalovanej tiež nemožno podradiť pod žiadnu definíciu agresívnej obchodnej praktiky ( § § 9 zákona č. 250/2007 Z.z.). Vedenie žalobcu „v delikvencii“ v internom systéme žalovanej nadväzuje na (súdom vyslovený) nesprávny postup žalovanej pri posúdení žiadosti žalobcu o odklad splátok, preto ani tento nadväzujúci postup žalovanej nemožno považovať za nekalú obchodnú praktiku. Pokiaľ žalobca namietal ničím nepodložené skutkové tvrdenie žalovanej, že všetky osoby prichádzajúce do styku s informáciami v internom registri banky sú viazané mlčanlivosťou, odvolací súd konštatuje, že táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona (napr. § 93 zákona č. 483/2001 Z.z.). Ani žalobcom tvrdené zhoršenie jeho kreditnej kvality ako dlžníka v súvislosti s vedením žalobcu v internom registri žalovanej „v delikvencii“ nie je možné charakterizovať ako zákonom predpokladaný dôsledok nekalej alebo agresívnej obchodnej praktiky veriteľa (tou je v zásade iba narušené ekonomické správanie spotrebiteľa); žalobca zároveň žiadne konkrétne negatívne následky uvedeného postupu vo vzťahu k jeho osobe ani netvrdil. 59. Vo vzťahu k vyhodnoteniu výzvy žalovanej zo dňa 19.7.2020 z pohľadu nekalej a agresívnej obchodnej praktiky sa odvolací súd plne stotožnil so závermi súdu prvej inštancie vyslovenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobca namietal, že závery prvoinštančného súdu nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní a ani v tvrdeniach žalovanej, odvolací súd poukazuje na vyjadrenie žalovanej v záverečnej reči na pojednávaní dňa 5.3.2025, z ktorej vyplynulo, že výzvu na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 19.7.2020 zasielalo žalobcovi oddelenie vymáhania pohľadávok, t.j. iné oddelenie ako to, ktoré komunikovalo so žalobcom v súvislosti s jeho žiadosťou o odklad splátok (oddelenie

metodiky riadenia podnetov). Napokon, uvedené je zrejmé z obsahu samotných listinných dôkazov predložených stranami sporu, ktoré súd prvej inštancie v konaní vyhodnocoval. Žalovaná tiež vo svojej záverečnej reči uviedla, že po následnej vzájomnej e-mailovej komunikácii medzi žalobcom a žalovanou sa veci vysvetlili a úver žalobcu nebol zosplatnený. Ak súd prvej inštancie na základe v konaní predložených dôkazov a tvrdení žalovanej vyvodil, že predmetná výzva zjavne nenadväzovala na prebiehajúci proces „spočívajúcej“ žiadosti o odklad splátok (ktorá skutočnosť vyplýva z označenia rozdielneho odboru a oddelenia žalovanej, ako aj z automatizovaného zasielania e-mailov a sms správ), a že je dôvodné predpokladať, že obsah správy o neuhradených splátkach vyhodnotila žalovaná bez zreteľa na neukončený proces ohľadom žiadosti žalobcu o odklad splátok, jeho závery nie sú v rozpore s tvrdeniami žalovanej ani s dôkazmi predloženými v konaní. Odvolací súd upriamuje pozornosť na skutočnosť (tvrdenú žalovanou), že po vysvetlení veci žalovaná nepristúpila k zosplatneniu úveru žalobcu, a to ešte predtým, než bolo v konaní nariadené neodkladné opatrenie ukladajúce žalovanej povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktoré by žalobcovi mohli spôsobiť majetkovú alebo nemajetkovú ujmu, najmä úkonov vedúcich k jednorazovému splateniu celého zostatku úveru pred pôvodnou lehotou splatnosti a vymáhať pohľadávku v exekučnom konaní, či realizáciou záložného práva. S ohľadom na skutočnosť, keď medzi zaslaním výzvy žalobcovi (19.7.2020) a nariadením neodkladného opatrenia (dňa 19.8.2020, doručené žalovanej dňa 18.9.2020) uplynulo časové obdobie, v priebehu ktorého mohla žalovaná pristúpiť k zosplatneniu úveru, čo však neurobila, nemožno aj v tomto kontexte uvedenú výzvu žalovanej považovať za agresívnu a nekalú praktiku (obťažovanie, nátlak a neprimeraný vplyv). Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie všetky dôkazy vyhodnotil správne, v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p., a to v kontexte s celkovou komunikáciou žalovanej so žalobcom, pričom zohľadnil aj časové súvislosti tejto komunikácie. 60. Vo vzťahu k žalobcom namietanej nekalej a agresívnej obchodnej praktike spočívajúcej v zasielaní e-mailov a sms správ v období od 26.8.2020 do 25.8.2022 odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že z okolností prípadu je nepochybné, že žalobca mal vedomosť o tom, že zasielané informácie (e-mailom a sms správou) sa týkajú splácania úveru za obdobie odkladu splátok, ktorý bol v procese riešenia veci. Dôležitou skutočnosťou je aj to, že zasielanie správ nemalo žiaden vplyv na posúdenie žiadosti žalobcu o odklad splátok, preto toto namietané konanie žalovanej nemohlo byť spôsobilé dostať žalobcu do stavu právnej neistoty a ani narušiť jeho ekonomické správanie. Uvedené závery spolu s poukazom na plnenie si zákonnej povinnosti žalovanej vyplývajúcej jej z § 5 zákona č. 492/2009 Z.z. sú podstatné aj pre vyvodenie záveru, že zasielanie predmetných správ nemožno považovať za nátlak, obťažovanie alebo neprimeraný vplyv, ktoré konanie je charakteristické pre agresívnu obchodnú praktiku. Určenie, že zasielanie e-mailov v celkovom počte 12 spolu s k tomu prislúchajúcimi sms správami je nekalou a agresívnou obchodnou praktikou, nie je podľa názoru odvolacieho súdu namieste. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že Stanovisko Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska č. 2/2022 zo dňa 5.12.2022, ktoré v konaní predložil žalobca, nie je aplikovateľné na prejednávanú vec. V I. sa za agresívnu obchodnú praktiku považuje zasielanie výziev na úhradu v procese vymáhania pohľadávky. Za takéto výzvy však nemožno považovať oznámenia žalovanej o odmietnutí platby. 61. Žalobca v odvolaní namietal aj výrok o trovách konania argumentujúc nesprávnym posúdením pomeru úspechu a neúspechu zo strany prvoinštančného súdu. Tvrdil, že jeho procesný úspech v konaní je objektívne nepomerne väčší než úspech žalovanej, keďže bol plne úspešný so svojím primárnym nárokom a neúspešný bol len s nárokom sprevádzajúcim. Podľa názoru odvolacieho súdu nejde o žalobcom uvedenú situáciu. Žalobca sa v konaní domáhal určenia, že jeho žiadosť o odklad splátok spĺňa všetky ustanovené náležitosti; určenia, že odklad splátok sa považuje za povolený na obdobie 9 mesiacov, počnúc 20.4.2020 vrátane, alternatívne uloženia povinnosti žalovanej povoliť odklad splátok na základe predmetnej žiadosti; určenia, že postup žalovanej, keď povolenie odkladu splátok podmieňovala overením dokladu totožnosti na svojej pobočke, napĺňa znaky nekalej obchodnej praktiky; určenia, že zaslanie výzvy žalovanej zo dňa 19.7.2020, ktorou pohrozila jednorazovým splatením celého zostatku úveru vrátane príslušenstva a následným vymáhaním pohľadávky v exekučnom konaní, resp. realizáciou záložného práva, napĺňa znaky nekalej a agresívnej obchodnej praktiky; určenia, že zasielanie mu označených emailov a sms správ zo strany žalovanej, ktorým ho upozorňovala na nerealizovanie a odmietnutie platieb úveru, napĺňa znaky nekalej a agresívnej obchodnej praktiky; uloženia povinnosti žalovanej odstrániť zo svojho interného systému (registra) REBECCA všetky údaje označujúce ho ako osobu v omeškaní (tzv. delikvencii) so splácaním hypotekárneho úveru, ktoré boli do neho zapísané v súvislosti s predmetnou žiadosťou o odklad splátok a uloženia povinnosti žalovanej

zdržať sa v danom internom systéme zápisu akýchkoľvek takýchto (vyššie špecifikovaných) údajov v súvislosti s predmetnou žiadosťou. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno určovací nárok žalobcu (že žiadosť o odklad splátok spĺňa zákonom ustanovené podmienky) ako aj nároky na uloženie povinnosti žalovanej (event. nárok na uloženie povinnosti žalovanej povoliť odklad splátok, uloženie povinnosti žalovanej odstrániť údaje označujúce ho za osobu v omeškaní a uloženie povinnosti žalovanej zdržať sa uvádzania takýchto údajov) považovať za primárne nároky vo vzťahu k určovacím nárokom (že postup žalovanej pri nepovolení odkladu splátok, výzva žalovanej zo dňa 19.7.2020 a zasielanie e-mailov a sms správ sú nekalými a agresívnymi obchodnými praktikami) ako sprevádzajúcim. Ide totiž o samostatné nároky, ktoré nie sú navzájom podmienené. O primárny a sprevádzajúci nárok by išlo v prípade, ak by sa napríklad žalobca domáhal určenia, že konanie žalovanej je nekalou a agresívnou obchodnou praktikou a zároveň by si nárokoval primerané zadosťučinenie v súvislosti s konštatovanou nekalou a agresívnou obchodnou praktikou, obdobne ako tomu bolo vo veci prejednávanej pred Ústavným súdom SR, sp.zn. III. ÚS 475/2018 (nález zo dňa 4.2.2021), na ktorú poukázal žalobca. V prejednávanej veci však o taký prípade nejde, preto odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania je správne, keď prvoinštančný súd rozhodol o trovách konania podľa zásady úspechu v spore. 62. Pokiaľ ide o námietku zaujatosti vznesenú žalobcom voči sudcom Krajského súdu v Bratislave A. A. D., A. A. G. a A. B. H., ktorí ako členovia senátu 5Co v uznesení zo dňa 21.11.2022, sp.zn. 5Co/154/2022–299 zaujali právne stanovisko k viacerým otázkam meritórneho charakteru v tejto právnej veci, čím fakticky prejudikovali svoje prípadné rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd sa uvedenou námietkou nezaoberal. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že uvedený senát krajského súdu rozhodoval v tejto veci o odvolaní žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 27.9.2022, č.k. 18C/26/2020-266, ktorým zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd v senáte zloženom z predsedu senátu A. A. D. a členov senátu A. A. G. a A. B. H. rozhodol uznesením zo dňa 21.11.2022, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 19.2.2023. Odvolací súd konštatuje, že námietka zaujatosti vznesená žalobcom je neopodstatnená, keďže o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie nerozhoduje namietaný senát. Námietka zaujatosti je zároveň zjavne oneskorene podaná a týka sa okolností spočívajúcich v rozhodovacej činnosti sudcu (senátu), na ktorú námietku sa podľa § 53 ods. 1 a 3 C.s.p. neprihliada. 63. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výroku V. a VI.) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 64. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol jednak (s použitím analógie) podľa čl. 4, § 256 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania (odmietnutie odvolania), súd prizná náhradu trov konania protistrane a tiež podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. (zásada úspechu). Vzhľadom k tomu, že žalovaná „zavinila“ odmietnutie odvolania a žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, odvolací súd prihliadajúc na „neúspech“ oboch sporových strán v odvolacom konaní, vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. 65. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).