Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2To/7/2026 1422010350 02. 04. 2026 JUDr. Danica Veselovská ECLI:SK:KSBA:2026:1422010350.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov senátu JUDr. Márie Šimkovej a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej, v trestnej veci obžalovanej Q.. X. O. U. W.. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej Q.. X. O. a prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp.zn. B4-2T/72/2022 zo dňa 13.10.2025, na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.04.2026 jednomyseľne takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1, písm. d), § 324 Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalované Q.. X. O., nar. XX.XX.XXXX v O., trvale bytom V. G. XX, O., Q. B., nar. XX.XX.XXXX v Šali, trvale bytom X. V. X, O. podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodzujú spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV sp.zn. 1Pv 266/19/1104 zo dňa 14.12.2022 podanej pre obzvlášť závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. d), ods. 5 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že - po vzájomnej dohode odviezli notárskeho koncipienta na P. T. Č.. X B. O., kde pred bytom poškodenej Y. V., nar. XX.XX.XXXX, pod zámienkou postavenia kapInky na darovanom pozemku, využili nepriaznivý mentálny stav poškodenej spôsobený psychickými poruchami poškodenej, pre ktoré nemohla za daných okolnosti primerane posúdiť dôsledky uzatvorenia darovacej zmluvy, a poškodenú prehovorili, aby podpísala darovaciu zmluvu, ktorou ako darca previedla na obdarovanú Q.. X. O.P. vlastnícke právo k nehnuteľnostiam - parcelám registra D., a to parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 39 m2, parc. č. XXXX, záhrada o výmere 617 m2, k záhradnej chate so súpisným číslom XXXX, postavenej na parc. č. XXXX, katastrálne územie Dúbravka, obec BA-m.č. Dúbravka, okres Bratislava IV, zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, následne pri podpise zmluvy prítomný notársky koncipient overil podpis poškodenej na darovacej zmluve a Q.. X. O. podala návrh na vklad vlastníckeho práva na základe vyššie uvedenej darovacej zmluvy katastrálnemu odboru Okresného úradu Bratislava a pracovník katastrálneho odboru Okresného úradu Bratislava rozhodnutím číslo vkladu B.-XXXX/XXXX dňa 21.03.2019 povolil vklad vlastníckeho práva na základe uvedenej darovacej zmluvy v prospech Q.. X. O., v dôsledku toho, že nemal vedomosť o vyššie popísaných okolnostiach, vrátane nepriaznivého mentálneho stavu poškodenej, za ktorých došlo k podpísaniu darovacej zmluvy poškodenou, čím obvinené obohatili obvinenú Q.. X. O.Y. na úkor majetku poškodenej a spôsobili tak poškodenej Y. V., nar. XX.XX.XXXX, škodu vo výške 146.000 €,
pretože skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa poškodení - X. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX - Q. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. XXX - E.A. S., K.. XX.XX.XXXX, bytom P. P. Ž., Č. - A. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX - Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX -X. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXXX - Q. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX -U. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX - A. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X, Č. - Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, I. - B. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX - X. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. XXX, Č. - A. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, Č. - B. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. K. S. XXXX - H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, G. -X. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom I.. S. XXXX/X, R. Z., Č. Y. - X. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, XXX XX I.H., R.. E. - Q., Č. Y., odkazujú s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV z a m i e t a. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovanú Q.. X. O. vinnou zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na §139 ods. 1 písm. e), písm. f) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku, za čo jej podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Poškodených uvedených vo výrokovej časti tohto rozsudku prvostupňový súd podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil obžalovanú Q. B. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV sp.zn. 1Pv 266/19/1104 zo dňa 15.12.2022 pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e), písm. f) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 na vyššie citovanom skutkovom základe, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchala obžalovaná. Podľa 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázal vyššie uvedených poškodených s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná Q.. X. O. ihneď po jeho vyhlásení odvolanie smerujúce proti všetkým výrokom rozsudku a aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Prokurátor napadol rozsudok odvolaním ihneď po jeho vyhlásení, kedy podal odvolanie voči oslobodeniu obžalovanej Q. B. spod obžaloby, a v zákonnej lehote podal odvolanie proti výroku o treste uloženom obžalovanej Q.. X. O.. Obžalovaná Q.. X. O. odôvodnila odvolanie prostredníctvom obhajcu podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 31.10.2025. Obhajoba označuje odôvodnenie napadnutého rozsudku ako nekonzistentné, jeho právne závery sú v nesúlade s vykonaným dokazovaním, súd prvého stupňa hodnotil dôkazy výlučne v neprospech obžalovanej. Obžalovanej sa kladie sa za vinu, že využila nepriaznivý mentálny stav poškodenej Y. V., ktorá v tejto súvislosti nemohla primerane posúdiť dôsledky darovacej zmluvy, a prehovorila ju na podpísanie darovacej zmluvy - prevod nehnuteľnosti v Bratislave
Dúbravke na jej osobu a následne podala návrh na vklad na kataster na zápis vlastníckeho práva a kataster nemal vedomosť o stave poškodenej a vklad povolil. O nepriaznivom mentálnom stave poškodenej obžalovaná nemala vedomosť. Svojimi zmyslami vnímala, že poškodená chápe všetky dôsledky uzavretia darovacej zmluvy, a nezaznamenala psychickú poruchu poškodenej. Súd záver o nepriaznivom mentálnom stave poškodenej a nemožnosť posúdenia dôsledkov uzatvorenia darovacej zmluvy opiera o znalecký posudok znalca Q.. B. V. č. 29/2019, ktorý vyšetroval duševný stav poškodenej. Už v prípravnom konaní ako aj súdnom konaní obžalovaná uvádzala, že zastáva názor, že tento posudok nebol vyhotovený zákonným procesným spôsobom, resp. konanie, ktoré predchádzalo vypracovaniu tohto posudku. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nereagoval na túto jej námietku. Znalecký posudok č. 29/2019 bol vypracovaný (16.10.2019) ešte pred vznesením obvinenia. Poškodená zomrela dňa 14.06.2019. Znalecký posudok bol vyhotovený v rámci prípravného konania v čase, keď už poškodená nežila. V rámci trestného konania nebola darkyňa v procesnom postavení poškodenej nikdy vypočutá, resp. nikdy nevypovedala. Vyšetrovateľ pribral znalca na základe príkazu bývalého Okresného súdu Bratislava IV uznesením zo dňa 31.07.2019. Príkaz okresného súdu je zo dňa 23.07.2019. Znalec s ňou nevykonal žiadny úkon. Jej zdravotný stav posudzoval iba na základe jemu dostupných listín. Účelom znaleckého vyšetrenia svedka je poskytnúť údaje, z ktorých by bolo možné vyvodiť závery o príčetnosti, resp. zmenšenej príčetnosti svedka, ktoré sú potrebné na posúdenie vierohodnosti jeho výpovede. Obhajoba má za to, že neboli splnené podmienky na vydanie príkazu na vyšetrenie duševného stavu poškodenej okresným súdom zo dňa 23.07.2019, nakoľko táto bola v čase vydania príkazu už zosnulá. Vyšetriť duševný stav zosnulého nie je možné a je to v rozpore s Trestným poriadkom. Účelom inštitútu vyšetrenia duševného stavu svedka je posúdiť, či svedok má byť vypočutý, prípadne zaobstarať podklad na hodnotenie jeho výpovede. Nariadiť vyšetrenie duševného stavu svedka je možné v prípade kumulatívneho splnenia podmienok; prvá podmienka je, že musí ísť o výpoveď svedka, ktorá je pre rozhodnutie obzvlášť závažná a druhá, že existujú dôvody pre vážne pochybnosti, či nie je u takého svedka podstatne znížená schopnosť správne vnímať alebo vypovedať. Z podstaty veci je evidentné, že výpoveď poškodenej do budúcna nepripadala do úvahy a taktiež zo spisu vyplýva, že táto nebola nikdy vypočutá. V tejto súvislosti obhajoba poukazuje na publikované rozhodnutie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 6/2012 pod R 127/2012. Ide o Uznesenie Krajského súdu Trenčín z 09.11.2011, sp. zn. 23To/06/2011. V publikovanom rozhodnutí sa okrem iného uvádza: „...ak súd je iného názoru, môže uvedené vyšetrenie duševného stavu svedka prikázať aj v konaní pred súdom. Krajský súd však pripomína, je musia byť splnené súčasne dve podmienky pre takýto postup. Jednak výpoveď takéhoto svedka musí byť pre rozhodnutie obzvlášť dôležitá. Druhou podmienkou je, že sú závažné pochybnosti, či nie je u takéhoto svedka podstatne znížená schopnosť správne vnímať, alebo vypovedať. K tejto druhej podmienke senát krajského súdu uvádza, že rozhodnutiu o tom, že táto podmienka je tiež daná, by malo predchádzať osobné vypočutie tohto svedka súdom." Identická procesná situácia bola aj v konaní vedenom bývalým Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 3Tp/89/2020, kedy sudca pre prípravné konanie nevydal príkaz na vyšetrenie duševného stavu svedkyne - poškodenej, nakoľko táto bola zosnulá a nikdy nevypovedala. Už samotné pribratie znalca na vypracovanie znaleckého posudku na základe príkazu okresného súdu trpí takými procesnými vadami (neboli splnené podmienky na vydanie príkazu na vyšetrenie duševného stavu poškodenej podľa § 150 Trestného poriadku), že následne vypracovaný znalecký posudok č. 29/2019 je nezákonný, Z uvedeného dôvodu nie je možné na tento posudok, resp. závery prihliadať. Súd prvého stupňa napriek tomu v napadnutom rozsudku na str. 19 uvádza, že znalecký posudok je zákonný a v konaní slúži ako riadny dôkazný prostriedok. Súd tiež uvádza, že obžalovaná nenavrhla vo veci osobne vypočuť znalca a taktiež v konaní nebol predložený iný znalecký posudok, čo Trestný poriadok umožňuje. Ako počas celého trestného konania obžalovaná uvádzala, že nie je možné vypracovať znalecký posudok na mŕtvu osobu, tak ani nie je možné si taký znalecký posudok dať vyhotoviť. Súd prvého stupňa poukázal taktiež na str. 19 rozsudku, že znalec na otázku, či možno vypracovať znalecký posudok - psychickej spôsobilosti poškodenej na základe dostupných informácií odpovedal kladne. Účelom vyšetrenia duševného stavu svedka je posúdiť jeho vierohodnosť a neslúži na posúdenie jeho konania, ktoré bolo pred jeho úmrtím. Pokiaľ obžalovaná poukázala na znalecký posudok znalkyne V.. Z., V.., ktorý bol vypracovaný v inom konaní, kde bola poškodená obvinená, tak súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol (str.
22), že na ten neprihliadal, a to z dôvodu dátumu jeho vypracovania. Zo záverov znaleckého posudku V.. Z., V.. vyplynula absencia akéhokoľvek podozrenia na existenciu duševnej poruchy, prípadne známky senilnej demencie (str. 10, odpoveď na otázku 1. znaleckého posudku) a najmä znalkyňa konštatuje nadpriemernú inteligenciu poškodenej, najmä v oblasti logického myslenia a chápania zložitých súvislostí (str. 11, odpoveď na otázku 4. znaleckého posudku). Obhajoba upriamuje pozornosť na str. 4-7, kde je reprodukované rozprávanie poškodenej o jej živote a udalostiach v ňom. Ak si laik prečíta uvedené, tak môže nadobudnúť subjektívne pocit, že poškodená pôsobí pomätene, prípadne má príznaky duševnej poruchy. Napriek tomu, nie laik, ale znalkyňa, ktorá sa s poškodenou stretla opakovane kvôli znaleckému vyšetreniu, v závere znaleckého posudku konštatovala, že nezistila príznaky duševného ochorenia a nenavrhla skúmanie duševného stavu znalcami psychiatrami (str. 12, odpoveď na otázku 6. znaleckého posudku) a to aj napriek „bizarným“ príhodám zo života poškodenej (str.4-7). Znalkyňa konštatovala neexistenciu sklonu poškodenej ku konfabulácii, hoci sa v ťaživých situáciách dostáva do popredia fantázia pred skutočnosťou, avšak nejde o patologické prejavy duševného ochorenia (str. 11, odpoveď na otázku 3. znaleckého posudku). Správanie poškodenej si znalkyňa odôvodnila jej neurotickým temperamentom, vekom, egocentrizmom, nespokojnosťou so životom atď. (str. 12, odpoveď na otázku 5. znaleckého posudku). V znaleckom posudku Q.. B. V. č. 29/2019 znalec na jednej strane konštatuje, že poškodená bola schopná vykonávať jednoduché právne úkony, a to nákup v obchode v rámci bežného života (str. 20, odpoveď na otázku č. 7) a zároveň tvrdí, že poškodená vzhľadom na svoje vzdelanie ako aj vzhľadom na svoje psychické poruchy nemala primerané schopnosti na porozumenie zložitejších administratívnych úkonov, avšak na strane druhej na strane 18 znaleckého posudku konštatuje, že pracovala v obchode, pričom nevzal do úvahy titul nadobudnutia jedného z bytov, ktoré vlastnila poškodená, a to od suseda, partnera poškodenej. V rozpore s týmto záverom je nielen fakt, že vlastnila viaceré nehnuteľnosti, ktoré za svojho života nadobudla (aj od partnera pána T., ktorý mal dve dcéry, teda ich nemohla zdediť, viď str. 4 znaleckého posudku č. 11/12, Zápisnica o výsluchu svedka F. J.), ale aj záver znaleckého posudku č. 11/12, z ktorého vyplýva nadpriemerná inteligencia poškodenej, ktorú znalec Q.. V. nezohľadnil. Znalkyňa poškodenú vyšetrila osobne, na rozdiel od znalca Q.. V.. Znalec aj napriek všetkému nevyjadril jednoznačne záver, ale konštatoval iba v rovine pravdepodobnosti, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy boli ovládacie aj rozpoznávacie schopnosti poškodenej Y. V. podstatne narušené v dôsledku organickej duševnej poruchy s bludmi a v dôsledku demencie vaskulárneho typu. Nemožno opomínať, že závery znaleckého posudku sú v rovine pravdepodobnosti a predpokladania, nakoľko z posudzovaného obdobia neexistuje žiadna zdravotná dokumentácia, čo pripúšťa aj samotný znalec. Znalec vzhľadom na absenciu zdravotnej dokumentácie z posudzovaného obdobia nevie s určitosťou určiť, či sa zdravotný stav poškodenej zhoršoval, a ak áno, do akej miery. I napriek uvedenému obhajoba zotrváva na právnom názore, že znalecký posudok Q.. V. je nezákonný a nemôže sa na neho prihliadať. Súd prvého stupňa uvádza, že obžalovaná musela vidieť na poškodenej, aký je jej mentálny stav, teda nie priaznivý, aj vzhľadom na jej vek. Poukazuje aj na výpovede svedkýň Y., F., Y., B. a Š. H., ktoré podľa súdu (str. 18) „všetky zhodne sa vyjadrili - že poškodená nemohla primerane posúdiť dôsledky uzatvorenia predmetnej darovacej zmluvy z dôvodu jej mentálneho stavu, ktorý bol spôsobenými jej psychickými poruchami a tieto vyplývali nielen z jej správania, ale i celkového spôsobu života, ktorý viedla. Tieto jednoznačne vypovedali, že to bolo viditeľné i bežnému laikovi - nepotrebujúc k tomu žiadne medicínske skúsenosti." Vyššie uvedená argumentácia súdu prvého stupňa, že všetky svedkyne (Y., F., Y., B. a Š. H. sa zhodne vyjadrili, že poškodená nemohla primerane posúdiť dôsledky uzatvorenia predmetnej darovacej zmluvy z dôvodu jej mentálneho stavu, ktorý bol spôsobenými jej psychickými poruchami a tieto vyplývali nielen z jej správania, ale i z celkového spôsobu života, ktorý viedla, nie je pravdivá. Uvedené svedkyne takúto skutočnosť neuviedli. Tak isto nie je pravdivé tvrdenie, že tieto svedkyne jednoznačne vypovedali, že to bolo viditeľné i bežnému laikovi - nepotrebujúc k tomu žiadne medicínske skúsenosti. Svedkyňa Y. na otázku, či vnímala nejaké čudné správanie na poškodenej, uviedla, že s ňou nebola každý deň, tak sa nevie vyjadriť, raz bola mimo, inokedy sa s ňou dalo rozprávať. Svedkyňa F. uviedla, že z nej nemala pocit, že by komunikovala od veci. So svedkyňou Y. ju poznali dobre, vedeli, že je nedôverčivá, a teda nepredpokladali, že by ju niekto ľahko presvedčil na nejaké podpisy alebo podobne. Jedine svedkyňa Y. uviedla: „Môj subjektívny názor, že ona už nebola asi celkom psychicky v poriadku, ja by som zhrnula asi tak, že u každého videla aj smietku, ale brvno u seba nevidela.“ Svedkyňa Š.U. H. uviedla, že v roku 2013 bola zavolaná na psychiatrickú kliniku za poškodenou a vtedy si všimla, že nie je v poriadku, nebola už veselá, ale konfliktná a táto zmena nastala po smrti jej partnera. Ani jedna z vyššie uvedených svedkýň neuviedla (tak ako uvádza súd
prvého stupňa), že by aj laikovi bez medicínskych skúseností malo byť zrejmé, že poškodená nemohla primerane posúdiť dôsledky uzatvorenia predmetnej darovacej zmluvy z dôvodu jej mentálneho stavu. Ak vyššie uvedené svedkyne uviedli nejaké črty správania poškodenej (hygiena, konflikty a pod.), tak tu obhajoba poukazuje na znalecký posudok znalkyne V.. Z., V.., ktorá správanie poškodenej odôvodnila jej neurotickým temperamentom, vekom, egocentrizmom, nespokojnosťou so životom atď., a nie duševnou poruchou. Tu dáva obhajoba do pozornosti výpoveď svedkyne O. (suseda poškodenej). Táto opísala, ako vnímala poškodenú, ako ju vnímali susedia. Okrem iného uviedla: „Ináč sa mne zdala celkom v pohode, nebola moc mimo." Z uvedeného je zrejmé, že svedkyňa O., ktorá s ňou bola v kontakte, bola s ňou na pošte, bola s ňou v obchode, poškodená sa bola u nej najesť, tak tejto svedkyni sa zdala v pohode a nebola moc mimo. Uvedenú výpoveď svedkyne O. súd prvého stupňa odignoroval. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku na str. 14 uviedol, že má za to, že bolo preukázané, že poškodená navonok pôsobila nepriaznivo s v súvislosti so svojim mentálnym zdravím a predmetné bolo viditeľné bežnému pozorovateľovi. Kto je bežný pozorovateľ, nie je z rozsudku zrejmé. Na str. 18 súd uvádza, že obžalovaná musela vidieť na poškodenej, aký jej je mentálny stav, a to, že tento nie je priaznivý, a muselo to u nej vyvolať pochybnosti o tom, či je schopná chápať zmysel predmetného úkonu - darovacej zmluvy. K tomu obhajoba uvádza, že obžalovaná považovala mentálny stav poškodenej ako dobrý a primeraný veku, nič u nej nevyvolalo pochybnosti, že by nechápala zmysel úkonu. Obhajoba upriamuje pozornosť i na to, že to nebola obžalovaná, kto bol iniciátor darovania pozemku v Dúbravke. Bola to poškodená, ktorá prišla s touto iniciatívou, a obžalovaná jej ponuku prijala. Obhajoba dáva do pozornosti výpoveď svedkyne Y., ktorá dostala takú istú „ponuku“ na darovanie pozemku v Dúbravke. Taktiež svedkyňa S.Ž. (suseda) uviedla, že poškodená jej ponúkala darovanie bytu, ak sa o ňu postará. V skutkovej vete napadnutého rozsudku sa okrem iného uvádza, že obe obžalované po vzájomnej dohode odviezli notárskeho koncipienta na P. X B. O., kde pred bytom poškodenej pod zámienkou postavenia kaplnky na darovanom pozemku obžalovaná využila nepriaznivý mentálny stav poškodenej a poškodenú prehovorila, aby podpísala darovaciu zmluvu a prítomný notársky koncipient overil podpis poškodenej na darovacej zmluve. Iniciátorom darovania bola poškodená, obžalovaná ju v žiadnom prípade neprehovárala na podpis darovacej zmluvy. Svedok K. (notársky koncipient) podrobne opísal v prípravnom konaní ako aj v súdnom konaní priebeh overenia podpisu poškodenej. Podľa svedka bola poškodená orientovaná v čase a priestore, zmluvu jej pred podpisom prečítal, vedela, čo je predmetom zmluvy a nemala s tým problém. Taktiež svedok uviedol, ako si overuje, či je osoba spôsobilá na úkon a v prípade overenia podpisu poškodenej uviedol, že s ňou nebol žiadny problém. Svedok K. v prípravnom konaní uviedol, že v minulosti odmietol osvedčiť podpis, ak mal pochybnosti o spôsobilosti osoby, ktorej podpis mal overiť. Svedkyňa Š. (notárka) na hlavnom pojednávaní uviedla, že boli situácie, že išiel (koncipient) ku klientovi a videl, že nie je všetko v poriadku, tak sa vrátil bez overeného podpisu. Výpoveď svedka K. jednoznačne vyvracia tvrdenia obžaloby, že by obžalovaná zneužila mentálny stav poškodenej na podpis darovacej zmluvy. On sám nevidel prekážku na overenie podpisu na darovacej zmluve, pričom uviedol zo svojej praxe, že ak mal pochybnosti o spôsobilosti osoby na úkon - overenie podpisu, tak ho neoveril. Vo svojom výsluchu vôbec neuviedol, že by malo dôjsť zo strany obžalovanej či strany spoluobžalovanej B. k nejakému prehováraniu poškodenej na podpis darovacej zmluvy. Nie je z dokazovania zrejmé, z čoho si súd prvého stupňa vyvodil prehováranie poškodenej. K tomuto dôkazu v prospech obžalovanej súd prvého stupňa na str. 23 napadnutého rozsudku uviedol: „...predmetný koncipient s poškodenou strávil veľmi krátky čas (videl ju prvý a posledný krát v predmetný deň) a teda vzhľadom na predmetnú krátkosť času stráveného s poškodenou sa k jej duševnému stavu nemohol relevantne vyjadriť.“ Uvedené konštatovanie, že sa koncipient nemohol relevantne vyjadriť k duševnému stavu poškodenej, tak k tomu obhajoba uvádza, že koncipient overoval podpisy pomaly na dennej báze a bol dokonca jediný z notárskeho úradu, ktorý chodieval overovať podpisy aj mimo notárskeho úradu. Sám uviedol, čo potvrdila aj svedkyňa Š. (notárka), ak mal pochybnosti o spôsobilosti osoby, ktorej podpis mal overiť, tak odmietol osvedčiť podpis. V osobe koncipienta teda nejde o „klasického“ laika, ale o profesionála, ktorý bežne odmieta osvedčiť podpis, ak má pochybnosti o spôsobilosti osoby, ktorej podpis mal overiť. Teda nie je správny záver súdu prvého stupňa, že sa (koncipient) nemôže relevantne vyjadriť k duševnému stavu pre krátkosť času s poškodenou. Obhajoba je názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené iba na domnienkach a subjektívnych pocitoch. Súd musí svoje rozhodnutie vždy oprieť o fakty, ktoré sú jednoznačné a nepochybné, a nie len v rovine pravdepodobnosti, opačný postup zvolil súd prvého stupňa, čo je v rozpore so
zásadou objektívnej pravdy. Na preukázanie viny obžalovanej, súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť o spáchaní žalovaného skutku konkrétnou osobou. V prípade obžalovanej tomu tak nebolo. V doplnení odvolania zo dňa 18.03.2026 obhajoba reagovala na tvrdenie súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že obžalovaná nepredložila žiaden dôkaz dokumentujúci vôľu vybudovať kaplnku. Obžalovaná už v júli 2019 vykonala príslušné kroky, dňa 11.07.2019 objednala „Panenku Máriu“, čo preukazuje jej zámer zriadiť kaplnku. Obhajoba predložila komunikáciu obžalovanej s internetovým obchodom a faktúru. S poukazom na vyššie uvedené obhajoba navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a obžalovanú oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku. Prokurátor odôvodnil odvolanie podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 13.11.2025. K oslobodzujúcej časti rozsudku týkajúcej sa obžalovanej Q. B. prokurátor namieta, že z vykonaného dokazovania možno dospieť k záveru, že skutok spáchala obžalovaná B. ako spolupáchateľka spoločne s obžalovanou Q.. O.. Prvostupňový súd správne poukazuje na to, že vo vzťahu k obžalovanej B. išlo o iný úkon (podpísanie plnomocenstva), naproti tomu vo vzťahu k obžalovanej Q.. O. išlo o podpísanie darovacej zmluvy, pričom na darovacej zmluve obžalovaná B. nefigurovala. Ani táto skutočnosť však neoprávňuje prijať záver o nenaplnení znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu zo strany obžalovanej B.. Je totiž potrebné si uvedomiť, že nielen obžalovaná Q.. O., ale aj samotná obžalovaná B. vystupovala pri starostlivosti o poškodenú aktívne, pravidelne ju navštevovala (i keď menej často ako obžalovaná Q.. O.), pomáhala jej (i keď menej ako obžalovaná Q.. O.Y.), starala sa o ňu, vybavovala je rôzne záležitosti (dôchodok na pošte, bankový účet, nedoplatky na byte a pod.). Takisto obidve obžalované aktívne vystupovali aj pri podpisovaní listín dňa 19.03.2019 pred bytom poškodenej. Obidve obžalované sa tohto úkonu zúčastnili, poškodená podpisovala aj plnomocenstvá aj darovaciu zmluvu, v prípade plnomocenstiev sa jednalo o dve plnomocenstvá na obidve obžalované, a toto podpisovanie dokumentov zo strany poškodenej nemožno formalizovane či mechanicky rozdeliť na dva samostatné úkony (týkajúce sa každej z obžalovaných zvlášť), ale je ich potrebné vnímať spoločne a komplexne. Poškodená nebola k veci vypočutá z dôvodu jej úmrtia. Z výpovedí iných svedkov však možno mať pomerne presný obraz o skutkovom deji nielen čo sa týka záujmu oboch obžalovaných o poškodenú (starostlivosť, nosenie nákupov a jedla a pod.), ale aj čo sa týka samotného podpisovania listín zo strany poškodenej dňa 19.03.2019. Z výpovede svedkyne Y. vyplýva, že obidve obžalované vysvetľovali poškodenej, čo sa bude podpisovať, obidve obžalované zdôrazňovali poškodenej, že jej budú nakupovať, nosiť obedy, poupratujú, to jej dlhšie hovorili dokola, pri podpise darovacej zmluvy ju začali opäť presviedčať a jedna z obžalovaných tiež zareagovala, že tam poškodenej postavia kaplnku, toľko ju presviedčali, až to poškodená podpísala. Z výpovede svedkyne Y. z prípravného konania vyplýva, že obidve obžalované poškodenú stále presviedčali, či už na podpísanie plnej moci alebo darovacej zmluvy, ktorú im nakoniec podpísala, a že keď sa poškodenej zmienil o darovacej zmluve, poškodená sa zháčila a museli ju presviedčať a zmluvu podpísala, až keď jej povedali, že tam postavia kaplnku. Táto svedkyňa aj na hlavnom pojednávaní vo svojej výpovedi potvrdila, že pri podpisovaní listín obidve obžalované hovorili o nejakej chate, a že obidve ženy poškodenej prisvedčili, že v poriadku, že tam dajú postaviť kaplnku. Takisto z výpovede svedkyne Y. vyplýva, že od susedov sa dozvedela, že obidve obžalované hovorili poškodenej, že bez toho, aby to podpísala, nebudú nosiť jedlo a po dlhšej dobe to poškodená nakoniec podpísala, v súvislosti s darovacou zmluvou jej mali sľúbiť, že tam vystavajú kaplnku alebo svätostánok. Takisto sv. S.A. vypovedala, že pri podpise listín jej obidve „nabaláchali“ niečo v tom zmysle, že jej chcú postaviť panenku Máriu na záhradu, obidve sa tam začali rehotať, keďže poškodená nevedela, že podpisuje darovaciu zmluvu, obidve jej rozprávali, že jej tam chcú postaviť tú panenku, vkuse jej tam „baláchali“, že jej tam postavia panenku Máriu, a tiež jej hovorili že sa o ňu idú postarať, po podpise listín počula rozhovor medzi obžalovanými v tom zmysle, že majú čo chceli, že záhrada je prepísaná.
Svedkyňa S.A. túto svoju výpoveď v podstate zopakovala aj na hlavnom pojednávaní, kde tiež popísala, že o poškodenú sa zaujímali obidve obžalované, obidve jej nosili jedlo, obidve ju balamutili, že jej tam chcú postaviť obrázok Panny Márie, obidve sa tam potom rozprávali s nejakým advokátom, že získali záhradu podvodom. Možno akceptovať, že obžalovaná B. sa s poškodenou stretávala menej často, menej sa o ňu starala a že vystupovala „menej aktívne“ ako obžalovaná Q.. O., uvedené však samo osebe nemôže viesť k záveru o nevyvodení trestnoprávnej zodpovednosti. Táto „menšia“ aktivita (prameniaca v podstate z toho, že obžalovaná B. mala pracovný pomer na pošte a nemala toľko voľného času na tieto aktivity), ako aj skutočnosť, že obdarovanou nebola obžalovaná B., môže byť zohľadnená „v prospech“ obžalovanej B. napr. pri nižšej výmere trestu oproti spolupáchateľke obžalovanej Q.. O., nemôže však znamenať oslobodenie Q.. B. spod obžaloby. Nemožno tiež súhlasiť so záverom prvostupňového súdu, že z vykonaného dokazovania nevyplýva ani vedomostná zložka obžalovanej B., či bližší spôsob jej participácie na páchaní tejto trestnej činnosti. O participácii obžalovanej B. svedčia výpovede svedkov uvádzané vyššie. Takisto tieto výpovede svedčia aj o vedomostnej zložke u obžalovanej B., táto vedela, že poškodená bude podpisovať aj plnomocenstvá aj darovaciu zmluvu, a pri podpise listín pred bytom poškodenej aktívne v tomto smere vystupovali obidve obžalované. Možno poukázať tiež na neštandardnosť podpisovania listín (na chodbe pred bytom poškodenej), na veľmi krátke časové obdobie od bližšieho zoznámenia sa s poškodenou do doby podpisovania listín, na to že aj obžalovaná B. sa s poškodenou pravidelne (i keď menej často ako obžalovaná Q.. O.) stretávala, za poškodenou často chodievali obidve obžalované spoločne (svedkovia videli, ako pred vchod začal chodiť Mercedes, odkiaľ vystupovali vždy dve ženy a komunikovali pred vchodom s poškodenou), obžalovaná B. mala vedomosť o hygienickej zanedbanosti poškodenej, o jej finančných problémoch, o tom, že si nechce vyberať celý dôchodok naraz, že nemá v byte elektrinu, že má v byte neporiadok, že ich nechce pustiť do bytu, nemá poriadnu kľučku na dverách a pod., čo aj s prihliadnutím na vysoký vek poškodenej muselo indikovať aj u obžalovanej B., že poškodená nie je po mentálnej a psychickej stránke úplne v poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov je preto potrebné prijať záver, že skutku sa dopustila aj obžalovaná B. ako spolupáchateľka. Preto prokurátor navrhol, aby odvolací súd oslobodzujúcu časť rozsudku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. K výroku o treste uloženom obžalovanej Q.. O. prokurátor uvádza, že voči uloženiu trestu s podmienečným odkladom nemá výhrady. Domnieva sa však, že mal byť súčasne ukladaný aj peňažný trest. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaná Q.. O. získala trestným činom majetkový prospech, a to v hodnote 146.000€ (hodnota podvodne získaných nehnuteľností). Za tohto stavu sa uloženie peňažného trestu javí ako dôvodné a zákonné. Možno v tomto smere odkázať aj na záverečnú reč prokurátora, v rámci ktorej sa navrhovalo uloženie peňažného trestu vo výške približne 1.000€. Takto navrhovaná výška peňažného trestu, i keď je v zjavnom nepomere k výške samotného prospechu získaného trestným činom, však zohľadňuje skutočnosť, že obžalovaná Q.. O. nemohla samotným výnosom z trestnej činnosti disponovať (nehnuteľnosti boli zaistené v prípravnom konaní), pričom v rámci civilného súdneho konania bolo rozhodnuté o tom, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poškodenej. Uloženiu peňažného trestu nebránia ani majetkové a osobné pomery obžalovanej Q.. O.. Prvostupňový súd poukazuje na jej nepriaznivý zdravotný stav a nízky mesačný príjem z invalidného dôchodku, a preto sa mu javilo, že peňažný trest uložiť nemožno. Pri hodnotení majetkových pomerov sa však nemožno uspokojiť iba so samotným aktuálnym príjmom, aktuálny príjem predstavuje iba pomerne zúžený rozsah samotného majetku obžalovanej Q.. O.. Majetkové pomery zahŕňajú tiež iný hnuteľný či nehnuteľný majetok, príjmy z podnikateľskej činnosti, príjmy z prenájmu, peňažné úspory a pod. Možno v tomto smere poukázať na výpoveď obžalovanej Q.. O. v prípravnom konaní, kde uvádza, že vlastní rodinný dom v Bratislave s výmerou okolo 2000 m2 nebytových a bytových priestorov, pozemky v Pezinku s výmerou 4000 m2, a tiež na jej výpoveď na hlavnom pojednávaní, kde uviedla, že vlastní nehnuteľnosti ktoré prenajíma, a z toho má každomesačný príjem, v čase skutku vlastnila približne 15 nehnuteľností, 5 nebytových priestorov a jej mesačný príjem bol okolo 11.000€. Preto sa prokurátor domnieva, že pri zohľadnení majetkových a osobných pomerov obžalovanej Q.. O. nemožno konštatovať, že by nebola schopná takto navrhovaný peňažný trest zaplatiť. Preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanej Q.. O., a aby sám uložil
trest odňatia slobody s podmienečným odkladom vo výmere tak, ako je to uvedené prvostupňovom rozhodnutí, a aby súčasne uložil aj peňažný trest, a to vo výmere približne 1.000€. Prokurátor nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu obžalovanej Q.. X. O.Y., ktorá sa vyjadrila k odvolaniu prokurátora tak, že odvolanie nepovažuje za dôvodné. Obžalovaná Q. B. sa vyjadrila k odvolaniu prokurátora podanému v jej neprospech prostredníctvom obhajcu dňa 18.12.2025. Obžalovaná Q. B. prostredníctvom obhajcu k odvolaniu prokurátora uviedla, že napadnutý rozsudok považuje v celom rozsahu za vecne a právne správny, riadne odôvodnený a predovšetkým reflektujúci na vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní. Odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV proti oslobodzujúcemu rozsudku považuje za tendenčné, nedôvodné, neobjektívne a nekorešpondujúce s vykonaným dokazovaním. V odôvodnení odvolania sa nachádzajú skutočnosti, ktoré sú v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním, ako aj skutočnosti, ktoré sú postavené len na domnienkach prokurátora bez reálneho podkladu. Skutočnosti uvedené v odôvodnení odvolania považuje obhajoba za nedôvodné a nezodpovedajúce skutkovým zisteniam ustáleným na základe rozsiahle vykonaného dokazovania na hlavných pojednávaniach. Z vykonaného dokazovania nevyplýva ani náznakom vedomostná zložka obžalovanej Q. B. jednak o páchaní samotnej trestnej činnosti, a jednak, že by sa podieľala na jej páchaní ako spolupáchateľ. Rovnako nevyplýva bližší spôsob jej participácie na páchaní údajnej trestnej činnosti. Obhajoba zastáva názor, že vzhľadom na postavenie spolupáchateľa by obžalovaná musela mať priamy úmysel a vedomosť páchať trestnú činnosť ako spolupáchateľ. Takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania nevyplýva. Počas dokazovania nebol vyprodukovaný žiadny konkrétny dôkaz podporujúci dôvodnosť podania obžaloby proti obžalovanej. Formulácie v odôvodnení odvolania vo vzťahu k nej sú vždy iba všeobecné, resp. smerujúce k údajnému konaniu iného obžalovaného, resp. inej osoby, o ktorom však obžalovaná nemala žiadnu vedomosť, pričom opak nevyplýva ani z vykonaného dokazovania. Obhajoba navrhla zamietnuť odvolanie. Poškodení nevyužili právo vyjadriť sa k odvolaniam. Odvolací súd po predložení veci nezistil také chyby konania predchádzajúce napadnutému rozsudku, ktoré by boli dôvodom na zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí, a preto nariadil vo veci verejné zasadnutie, o ktorom upovedomil procesné strany. Obžalované požiadali o vykonanie verejného zasadnutia v ich neprítomnosti, čomu nebránili žiadne zákonné prekážky, a preto v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku odvolací súd konal v neprítomnosti obžalovaných. Obhajca obžalovanej Q.. X. O. sa pridržiaval písomného odvolania, teda navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a obžalovanú oslobodiť spod obžaloby. Zástupca krajskej prokuratúry navrhol, aby odvolací súd vo vzťahu k obžalovanej Q. B. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, a vo vzťahu k obžalovanej Q.. X. O. navrhol zrušiť výrok o treste a nad rámec podmienečného trestu jej uložiť aj peňažný trest. Odvolanie obžalovanej navrhol zamietnuť. Obhajca obžalovanej Q. B. sa pridržiaval písomného vyjadrenia k odvolaniu. Podotkol, že bolo preukázané, že obžalovaná poškodenej skutočne pomáhala. Odvolanie prokurátora navrhol zamietnuť. Splnomocnenec poškodených navrhol vyhovieť odvolaniu prokurátora a odvolanie obžalovanej zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť oboch odvolaní podaných včas oprávnenými osobami, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej je dôvodné, pričom opodstatnené dôvody odvolania sú na prospech aj obžalovanej Q. B., ktorá odvolanie nepodala, a naopak, odvolanie prokurátora je v celom jeho rozsahu nedôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona <https://www.slov-lex.sk/pravnepredpisy/SK/ZZ/2005/300/>. Podľa § 324 Trestného poriadku ak je dôvod, na ktorého základe rozhodol odvolací súd v prospech niektorého obžalovaného, na prospech aj ďalšiemu spoluobžalovanému alebo zúčastnenej osobe, ktorá nepodala odvolanie, rozhodne odvolací súd vždy aj v ich prospech. Rovnako rozhodne v prospech obžalovaného, ktorému je na prospech dôvod, na ktorého základe rozhodol v prospech zúčastnenej osoby. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli na hlavnom pojednávaní vykonané všetky dostupné dôkazy potrebné na objasnenie skutkového stavu veci v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku a dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Rozsah dokazovania vykonaného na podklade návrhov procesných strán považuje odvolací súd za dostatočný a umožňujúci spravodlivé rozhodnutie. K námietke obhajoby týkajúcej sa nezákonnosti znaleckého posudku Q.. B. V. odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa sa s ňou skutočne riadne nevysporiadal, tak, ako tvrdí obhajoba, keď nereagoval na dôvody, pre ktoré obhajoba považovala dôkaz za nezákonný, ale mechanicky dôvodil argumentáciou, ktorá sa bežne používa v trestnom konaní ohľadom námietok smerujúcich k nekonktradiktórnosti znaleckého posudku vyhotoveného pred vznesením obvinenia. Obhajoba namietala splnenie zákonných podmienok pre vyšetrenie duševného stavu svedka, a nie nekontradiktórnosť znaleckého posudku. Odvolací súd konštatuje, že argumentácia obhajoby je v tomto smere opodstatnená len čiastočne. Je pravdou, že neboli splnené zákonné podmienky uvedené v § 150 Trestného poriadku na vyšetrenie duševného stavu svedka, pretože poškodená v čase znaleckého dokazovania nežila, a teda nemohla byť svedkom v prejednávanej trestnej veci. Súd teda v prípravnom konaní vydal príkaz na vyšetrenie jej duševného stavu nezákonne. Na strane druhej, ak orgány činné v trestnom konaní považovali za potrebné zistiť, či svedkyňa bola v čase podpisu darovacej zmluvy zdravotne spôsobilá posúdiť dôsledky takéhoto právneho úkonu a slobode prejaviť svoju vôľu, nemali inú možnosť ako túto okolnosť zisťovať, než vykonať znalecké dokazovanie, nakoľko na posúdenie tejto otázky sa vyžadovali odborné znalosti. Bolo teda namieste pribrať do konania znalca a položiť mu príslušné otázky, formálne sa však nemohlo jednať o postup podľa § 150 Trestného poriadku. Odvolací súd však vyhodnotil znalecký posudok Q.. B. V. ako dôkaz zákonný, pretože jeho získanie zo strany orgánov činných v trestnom konaní je poznačené len formálnou chybou v zmysle nadbytočnosti príkazu súdu a uvedenia nesprávnych ustanovení zákona v uznesení o pribratí znalca. Fakticky bol dôkaz získaný zákonne, nemá zákonné či faktické nedostatky, a preto ho bolo potrebné vziať do úvahy a vysporiadať sa s ním v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Dňa 15.12.2022 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava IV na príslušný súd obžalobu na Q.. X. O. a Q. B. pre obzvlášť závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. d), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e), písm. f) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v úvodnej časti tohto rozhodnutia.
Na hlavnom pojednávaní konanom 16.10.2023 obe obžalované každá samostatne učinili vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že sú nevinné, preto súd vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalované, svedkov Q.. Q. K., Q.. A. Y., G. S., X.. Q. Š., W. F., W. O., H.. U. Y., V.. P. Š. H. a X. B., podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal svedeckú výpoveď Q. K., vypočul znalkyňu Q.. P. Q., podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecký posudok Q.. B. V., podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku prehral zaznamenanú telefonickú prevádzku, ktorej účastníkom bola obžalovaná Q.. X. O. a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy. Obhajoba oboch obžalovaných spočívala v tom, že poškodenú v ničom nepodviedli a záhradu v Dúbravke pre obžalovanú Q.. X. O.Y. nevylákali. Obe zhodne opísali, ako jej v dôsledku ľútosti, ktorú v nich vyvolala na pošte pri priečinku, začali pomáhať v rôznych oblastiach jej života. Obžalovaná Q.. X. O. uviedla, že iniciatíva previesť na ňu záhradu vyšla od poškodenej z dôvodu, že obžalovaná sa o ňu starala, a poškodená chcela, aby sa o ňu starala aj naďalej. Podľa obžalovanej mala podmienku, aby obžalovaná v záhrade z vďaky Panne Márii postavila v záhrade altánok. Odvolací súd vyhodnotil rozsah dokazovania ako dostatočný, právne závery prvostupňového súdu, ktoré vyvodil z riadne zisteného skutkového stavu, však nezodpovedajú zákonu a nemožno ich akceptovať, rovnako ako spôsob, akým súd svoje závery v písomnom odôvodnení svojho rozsudku vysvetlil, kedy opakovane citoval svedecké výpovede a iné dôkazy a vyvodzoval z nich buď nepodstatné skutkové závery nekorešpondujúce so skutkovou vetou obžaloby, alebo správne čiastkové skutkové závery, ktoré nesprávne právne vyhodnotil abstrahovaním od znenia zákona, prípadne uviedol právne závery odporujúce logike. Celkovo je odcudzujúci rozsudok odôvodnený inkoherentne a neprehľadne, je nepresvedčivý a pre laickú verejnosť ťažko pochopiteľný. K uvedenému zrejme došlo z dôvodu, že súd opomenul sústrediť svoju pozornosť na to, že pri trestnom čine podvodu je základom vzniku trestnej zodpovednosti uvedenie do omylu. Obžalovaným bolo kladené za vinu to, že uviedli poškodenú do omylu ohľadom vôle postaviť na pozemku kaplnku. K tejto kardinálnej otázke však súd neuviedol žiadne hodnotiace úvahy, ale masívne sa venoval mentálnemu stavu poškodenej, ktorý je znakom kvalifikovanej skutkovej podstaty (na chorej osobe) prípustnej len vtedy, ak je preukázané naplnenie znakov základnej skutkovej podstaty. Celkom nedôvodne sa zaoberal úvahou, že poškodená nepotrebovala účet v Poštovej banke, a že obžalovaná Q. B. nemala v rámci svojho pracovného pomeru oprávnenie od zamestnávateľa na takúto činnosť. Tieto skutočnosti a viaceré ďalšie, ktorým sa prvostupňový súd v odôvodnení venoval, neboli pre posúdenie vzniku trestnej zodpovednosti obžalovaných relevantné, resp. ich bolo potrebné vyhodnotiť v ich prospech, a nie v neprospech obžalovanej Q.. X. O.. Konkrétne napr. v starostlivosti o poškodenú, ktorú aj súd prvého stupňa považoval za preukázanú, mal súd vzhliadnuť starostlivosť obžalovaných o poškodenú, a nie hypotetickú možnosť nekalej pohnútky na podklade klebiet susedov, ktorí načúvali za dverami, alebo na základne podozrenia, ktoré obžalované vzbudili u zamestnankyne správcu tým, že zariadili zaplatenie nedoplatkov poškodenej z jej financií. Súd je povinný brať do úvahy fakty a nie svoje pocity a dojmy, a ani pocity a dojmy svedkov. Odvolací súd ďalej vytýka prvostupňovému súdu spôsob, akým pristúpil k osobe svedkyne G. S.G., ktorú opakovane vypočúval napriek jej znalecky zisteným psychickým problémom a jej odmietaniu vypovedať, pričom sám v prípravnom konaní vydal príkaz na vyšetrenie duševného stavu svedkyne, a mal k dispozícii znalecký posudok umožňujúci správne hodnotiť jej výpoveď v kontexte zistených psychických ťažkostí. Dokonca na hlavnom pojednávaní vypočul znalkyňu, ktorá svedkyňu posudzovala, a napriek tomu v rozpore s § 2 ods. 2 Trestného poriadku nútil svedkyňu opakovane vypovedať. Keďže sa jednalo o očitú svedkyňu podpisu darovacej zmluvy, mal ju vypočuť maximálne raz, a jej výpoveď hodnotiť spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Uvedené je absolútne nepochopiteľné najmä preto, že svedkyňa vo vzťahu k trestnosti konania obžalovaných vypovedala to, čo obžalovaná Q.. X. O. vôbec nerozporovala, a to, že na pozemku zriadi kaplnku. Napriek svojej naliehavosti na opakovaný výsluch svedkyne však v odôvodnení túto výpoveď nehodnotil a uvádzal ju len okrajovo. Odvolací súd dospel k záveru, že nebolo preukázané, ale najmä preukazované, že obžalovaná mala v čase uzavretia zmluvy zámer nepostaviť na darovaných nehnuteľnostiach kaplnku podľa požiadaviek poškodenej. Týmto smerom nebolo dokazovanie vôbec vedené, hoci práve v tejto okolnosti prokurátor v skutkovej vete vymedzil znak uvedenia do omylu, keď postavenie kaplnky označil ako zámienku. Táto formulácia nie je vzhľadom na výsledky dokazovania priliehavá, keďže podľa výpovede svedkyne Q.. A.
Y. poškodená v minulosti ponúkala záhradu aj jej, a to tiež s podmienkou, že na nej bude svätostánok. Z uvedeného vyplýva, že nemožno prijať ani taký záver, že obžalovaná bola iniciátorom prevodu s danou podmienkou, naopak, na podklade výpovede svedkyne Q.. A. Y. sa javí pravdepodobnejšie, že poškodená rovnakú svoju požiadavku spojenú so záhradou zopakovala. Skutočnosť, že obžalovaná Q.. X. O. ako osoba profesionálne činná na realitnom trhu, inzerovala predaj nehnuteľností, ktoré od poškodenej nadobudla, nepreukazuje jej zámer nevyhovieť požiadavke poškodenej. Táto požiadavka naviac nemala žiadny právny základ, keďže darovanie s podmienkou je v právnom poriadku obmedzené, a takéto formy, ako určila poškodená, právny poriadok nepozná, splnenie tejto podmienky nebolo časovo vymedzené a ani obmedzené alebo viazané na vlastníctvo nehnuteľností obžalovanou. Zaistením nehnuteľností v prípravnom konaní obžalovaná stratila faktickú možnosť požadovanú podmienku splniť. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okolnosť uvedenia do omylu bola už v skutkovej vete nedostatočne formulovaná, resp. neexistovala uchopiteľná okolnosť, ktorá by mohla zodpovedať kvalifikovanému omylu vyvolávajúcemu dispozíciu poškodenej so svojím majetkom. Je takmer nemožné dokázať uvedenie do omylu ohľadom okolnosti, ktorá mala nastať po smrti prevádzateľa vlastníckeho práva. Iná situácia by nastala napríklad vtedy, ak by obžalovaná predstierala určitú dôležitú nepravdivú skutočnosť v danom čase a táto skutočnosť by bola dôvodom, prečo sa poškodená rozhodla darovať obžalovanej nehnuteľnosti, napríklad že na danom pozemku už kaplnku zriadila, avšak nebola by to pravda. K takejto situácii však nedošlo a jedná sa o hypotézu. Odvolací súd ďalej upozorňuje, že bez preukázania uvedenia do omylu, ktorého následkom bola majetková dispozícia, nie je v trestnom konaní rozhodujúce, či poškodená uzavrela darovaciu zmluvu slobode a vážne, a či bola na takýto právny úkon zdravotne spôsobilá. Posudzovanie tejto otázky smeruje primárne k neplatnosti zmluvy podľa § 38 Občianskeho zákonníka, ktorá sa dokazuje na podklade procesnej aktivity dotknutého subjektu v civilnom konaní. Odvolací súd konštatuje, že orgány činné v trestnom konaní majú slúžiť predovšetkým na ochranu takých ohrozených či porušených záujmov, ktoré majú širší spoločenský význam. Nie je ich úlohou kompenzovať pasivitu osôb pri ochrane svojich práv v súkromnoprávnych vzťahoch. Súdy v civilnom konaní zákonodarca povoláva k tomu, aby rozhodovali všetky sporné otázky, ktoré vyplynú zo súkromnoprávnych vzťahov, a ktoré sa nevymykajú bežne sa vyskytujúcim obdobným prípadom. Trestné právo je možné použiť len v prípadoch, ktoré možno označiť za závažné excesy zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne presahujú ich rámce. Len takémuto striktnému prístupu totiž zodpovedá to, že trestné právo má byť uplatňované ako krajný prostriedok k postihu najzávažnejších prípadov porušenia práva a tam, kde prostriedky iných právnych odvetví už nie sú účinné (zásada subsidiarity trestnej represie, ultima ratio). Prostriedky trestného práva nie je možné využiť len preto, že subjekt, ktorý sa cíti v práve, celkom rezignoval na ochranu, ktorú mu majú poskytnúť súdy v civilnom konaní. V prejednávanej veci z dokazovania vyplynulo, že obžalované sa o poškodenú, na rozdiel od jej 16 dedičov, po dobu cca 2 mesiace skutočne starali, susedia, s ktorými denne poškodená dochádzala do styku, sa domnievali, že nemá žiadnu rodinu, a poškodená, ktorá nebola pozbavená spôsobilosti na právne úkony, sa rozhodla jednu z viacerých svojich nehnuteľností, darovať obžalovanej. Nebolo preukázané, že by ju ktorákoľvek z obžalovaných v čomkoľvek klamala alebo manipulovala. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že skutok, pre ktorý boli obžalované trestne stíhané, nie je trestným činom, a preto napadnutý rozsudok na podklade zásady beneficium cohaesionis vyjadrenej v § 324 Trestného poriadku zrušil v celom rozsahu. Tento dôvod oslobodenia podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku je totiž priaznivejší aj pre obžalovanú Q. B., ktorá odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku prvostupňového súdu nepodala. Vzhľadom na oslobodzujúci výrok odvolací súd podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie prokurátora a podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázal poškodených na civilný proces. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.