Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/62/2025 z 30. 4. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 16Co/62/2025 1422201119 30. 04. 2026 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2026:1422201119.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: I.. A. Š., E.. X.X.XXXX, A.Á. XX/A, I., zastúpenému advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, proti žalovanej: U.. O. Š., Z.., X.. K., E.. XX.X.XXXX, I. XX, I., zastúpenej advokátom Mgr. Róbertom Baumannom, Hlučínska 1, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. 10C/12/2022-354 zo dňa 29.10.2024, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 21.3.2022, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo XXXX, pre D.. Ú.. B., F.: I.-A..Č.. B., F. I. U. a to parcely reg. „T. číslo XXX/X o výmere 89 m2, zastavaná plocha a nádvorie, parcely reg. „T. Č.. XXX/X o výmere 66 m2, zastavaná plocha a nádvorie a stavby rodinného domu so súpisným číslom XXXX, popis stavby: A. XX/A, ktorá stojí na parcele registra „.“. Č.. XXX/X o výmere 66 m2, zastavaná plocha a nádvorie v podiele 1, ktorý spoluvlastnícky podiel bol predmetom darovacej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom (ako darcom) a žalovanou (ako obdarovanou) 5.4.2013, na tom skutkovom základe, že po tom, čo sa mu zhoršil zdravotný stav a od 24.7.2017 bol hospitalizovaný v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela, Psychiatrickej kliniky SZU a PNPP v Pezinku (ďalej v texte aj „nemocnica“), žalovaná konzultovala s jeho rodičmi prepis druhej polovice domu zo žalobcu na seba, čo odôvodňovala tým, že žalobca vytváral dlhy, o ktorých žalovaná nevedela a preto sa obávala hroziacich exekúcii. Dodatočne, po ukončení liečby sa dozvedel, že počas jeho hospitalizácie (keď bol v ťažkom depresívnom stave a keby jeho psychický stav bol ochorením tak negatívne ovplyvnený, že u neho bola vylúčená prítomnosť rozumovej a vôľovej zložky konania, čo ho robilo nespôsobilým na robenie právnych úkonov, pretože si nebol schopný uvedomovať následky svojho konania a bol veľmi ľahko ovplyvniteľný), žalovaná zneužila túto situáciu a vypracovala Darovaciu zmluvu zo dňa 19.9.2017 na druhú polovicu spoluvlastníckeho podielu k rodinnému domu a pozemkom, následne ho 19.9.2017 navštívila v Psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela v Pezinku aj s pracovníčkou matriky mesta Pezinok, ktorej prítomnosť sama zabezpečila za účelom overenia pravosti žalobcovho podpisu. Na základe uvedeného sa stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Uvedené konanie žalovanej vníma ako konanie, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a preto listom z 9.7.2020 vyzval žalovanú na vrátenie daru.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie ozrejmil, že premlčanie je právny následok kvalifikovaného uplynutia času vo vzťahu k subjektívnemu právu. Uplynutím kvalifikovaného časového odstupu sa záujem objektívneho práva na ochrane subjektívnych práv zmenšuje a ponecháva sa v režime dispozície osôb záväzkového právneho vzťahu. Veriteľ síce po kvalifikovanom časovom odstupe môže uplatniť svoje subjektívne právo na súde, avšak s vedomím a rizikom, že v dôsledku kvalifikovaného správania sa protistrany môže byť procesná ochrana jeho subjektívneho práva zamietnutá. Naopak, dlžník môže dobrovoľne splniť i po kvalifikovanom časovom odstupe pohľadávku svojho veriteľa a nedochádza tým k bezdôvodnému obohateniu na strane veriteľa. Rovnako tak klasický konštrukt obrany dlžníka vyžaduje jeho aktívne konanie vo forme vznesenia námietky premlčania. Podstata premlčania spočíva v oslabení subjektívneho práva o jeho právnu nárokovateľnosť. 3. Súd prvej inštancie ozrejmil, že darca uplatňuje právo na vrátenie daru jednostranným adresovaným právnym úkonom (odvolaním darovania). Právo odvolať darovanie je majetkovým právom a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá plynie od okamihu splnenia predpokladov stanovených v hypotéze § 630 Občianskeho zákonníka, t. j. obdarovaný sa správa k darcovi alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Podľa súdnej praxe „hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie“ (R 88/1998), takže „kvalita aj kvantita“ nevhodného správania sú rovnocennými ukazovateľmi. Správanie, ktoré jednorazovo nemusí byť právne významné, sa pri určitej periodicite stáva relevantným. Hoci subjektívny prvok hrá v odvolaní darovania významnú úlohu, je nevyhnutné, aby bolo správanie obdarovaného posudzované objektívne (R 61/1997). Judikatúra vyvodila, „že právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napríklad predaj darovanej veci cudzej osobe alebo nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí“ (R 31/1999) - hoci sú osoby, ktoré takéto správanie subjektívne veľmi zle znášajú. Objektívne posúdenie však vždy musí rešpektovať konkrétnu osobnosť dotknutej osoby (napr. vyhrážky a násilné správanie treba hodnotiť rozdielne, ak smerujú voči osamelej staršej chorej osobe ako rovnaké správanie adresované silnému zdravému mladému subjektu žijúcemu v podpore komunity, aj vzhľadom na vzájomné vzťahy, osobnosť, prostredie, životné osudy a pod.). V neposlednom rade treba pripomenúť, že posúdenie okolností konkrétneho prípadu sa nemôže viazať len na hodnotenie správania obdarovaného, ale je potrebné zohľadniť aj nevhodné správanie darcu. Zo súdnej praxe vyplynulo (R 111/1998), že „ak súd v spore o vrátenie daru v rámci hodnotenia dôkazov nezohľadní výsledky vykonaného dokazovania svedčiacej aj proti darcovi, jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní“ (Števček a kolektív, Občiansky zákonník II, Veľké komentáre, C.H.BECK, str. 2214 a nasl.) 4. V prejednávanom prípade išlo o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré v roku 2013 daroval žalobca žalovanej. Žalobca vyhodnotil konanie žalovanej (bližšie špecifikované v odseku 16 napadnutého rozhodnutia) tak, že toto jej konanie naplnilo kvalitatívne znaky konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a ktoré oprávňuje žalobcu žiadať vrátenie daru. Žalobca preto listom zo dňa 9.7.2020 žalovanú vyzval na vrátenie daru. Žalovaná mu dar dobrovoľne nevrátila, preto sa v roku 2022 žalobou na súde domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným (darovaným) nehnuteľnostiam. 5. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že na to, aby mohol vyhodnotiť relevanciu výzvy na vrátenie daru a teda, aby mohol vyhodnotiť, či došlo alebo nedošlo k pretrhnutiu premlčacej doby, musel najprv predbežne posúdiť, či došlo k naplneniu predpokladov pre vrátenie daru, teda či konanie žalovanej bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Pripustil, že žalobca môže subjektívne vnímať danú situáciu tak ako ju opisuje, ako hrubé porušenie dobrých mravov. Taktiež pripustil, že uvedené konanie žalovanej by za iných okolností mohlo byť vyhodnotené ako hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré by odôvodňovalo vrátenie daru, avšak v danom prípade, najmä v kontexte danej situácie (t. j. objektívne skutočnosti) nevyhodnotil toto konanie žalovanej ako konanie, ktoré by hrubým spôsobom porušovalo dobré mravy. Súd prvej inštancie posudzoval vzniknutú situáciu z objektívneho hľadiska, keď zohľadňoval najpodstatnejšie okolnosti, ktoré vyplynuli z vyjadrení sporových strán, pričom tieto boli prakticky nesporné. Sporná bola iba ich interpretácia. V prípade žalobcu zohľadnil, že žalobca trpel chorobou - bipolárnou afektívnou poruchou, že vytváral a zatajoval svoje dlhy, že aj počas choroby si svoje správanie uvedomoval, že sa liečil ambulantnou aj ústavnou formou, že počas hospitalizácie podpísal darovaciu zmluvu a ďalšie dokumenty a zohľadnil aj správanie žalobcu k žalovanej. V súvislosti

s konaním žalovanej zohľadnil, že žalovaná uhrádzala dlhy, ktoré vytvoril žalobca (po tom, čo sa o nich dozvedela), že zabezpečila vyhotovenie a podpis darovacej zmluvy a ďalších dokumentov na základe ktorej nadobudla druhú polovicu nehnuteľnosti, že dodržala všetky podmienky, ktoré boli stanovené zdravotníckym zariadením, v ktorom sa v predmetnom čase žalobca nachádzal, že konzultovala prepis nehnuteľnosti aj s rodičmi žalobcu, a že samotný prepis druhej polovice nehnuteľnosti odôvodňovala tým, že žalobca vytvára dlhy o ktorých následne klame, resp. ich zatajuje. 6. Žalobca síce konal v prechodnej duševnej poruche, ktorá ho robila na tento právny úkon dňa 19.9.2017 nespôsobilým a ktorá u neho vylučovala prítomnosť rozumovej a vôľovej zložky konania tak, že nedokázal posúdiť následky svojho konania, ako aj svoje konanie ovládnuť, avšak táto skutočnosť ho neospravedlňuje v tom, že žalovanej už v predchádzajúcom období zatajoval svoje dlhy, pričom si bol plne vedomý toho, že ich vytváral (táto skutočnosť vyplynula z e-mailovej komunikácie medzi sporovými stranami), čím u nej oprávnene vzbudil obavu o ich majetok. Keďže žalovaná nebola informovaná o dlhoch žalobcu, resp. bola o nich informovaná dodatočne a následne ich bola nútená uhrádzať, tak je na mieste prijať záver o tom, že jej nedôvera k tvrdeniam žalobcu, že nemá žiadne ďalšie dlhy (hoci by sa tieto tvrdenia neskôr ukázali ako pravdivé), bola oprávnená a uvedené jej konanie je možné vyhodnotiť ako konanie, ktoré smerovalo k ochrane ich spoločného majetku. Žalovanej preto nie je možné pričítať na ťarchu, že žalobcovi v danom prípade neverila a snažila sa ochrániť ich spoločný majetok. Žalobca bol v danom čase (a je tomu tak aj v súčasnosti) spôsobilý na právne úkony a preto uvedené jeho konanie žalovaná nemohla brať na ľahkú váhu. Rovnako ani absenciu liečby žalobcu, prejavy jeho choroby a ani jeho správanie nie je možné pričítať na ťarchu žalovanej, ktorá sa snažila v rámci svojich možnosti (a za súčasnej starostlivosti o rodinu, deti, prácu) reagovať na vzniknutú situáciu v zmysle predchádzajúcich dohôd. „Odobrenie“ postupu žalovanej dodatočne potvrdil aj sám žalobca, keď v e-mailovej komunikácii priznal, že obavy žalovanej z toho, že (žalobca) vystavuje rodinu finančnému riziku boli oprávnené (č. l. 191). V dobromyseľnosť žalovanej svedčí aj skutočnosť, že o možnosti prepisu druhej polovice domu sa rozprávala aj s rodičmi žalobcu, ktorí s týmto postupom za istých okolností súhlasili. Žalovaná preto zabezpečila splnenie všetkých podmienok pre to, aby žalobca mohol predmetné dokumenty podpísať. Uvedené konanie žalovanej preto v danom prípade nemožno hodnotiť ako porušenie dobrých mravov. 7. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že právo žalobcu na odvolanie darovania je taktiež potrebné ohraničiť tak, aby sa zamedzilo svojvôli darcu. Konanie žalobcu vykazuje určité známky svojvôle, pretože žalobca nezačal konať okamžite, keď sa o tejto situácii dozvedel, ale až po rozchode so žalovanou. Keďže žalobca v tomto konaní súdu prvej inštancie nepreukázal také správanie a konanie žalovanej (ku ktorému malo dôjsť dňa 19.9.2017), ktoré by odôvodňovalo prijatie záveru, že boli naplnené podmienky pre vrátenie daru (t. j. hrubé porušenie dobrých mravov) a súčasne je v konaní žalobcu vidieť aj určitú dávku svojvôle, súd prvej inštancie skonštatoval, že hmotnoprávne dôvody na vrátenie daru neboli naplnené. Preto oznámenie o vrátení daru nemohlo spôsobiť ani pretrhnutie plynutia premlčacej doby a ani žalobcom zamýšľané účinky v podobe zrušenia predmetnej darovacej zmluvy z 5.4.2013. Výzva na vrátenie daru preto nebola dôvodná a premlčacia doba na vrátenie daru plynula ďalej, až dňa 20.9.2020 uplynula. Tým, že žaloba bola podaná v roku 2022, bola podaná až po uplynutí premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu námietka premlčania žalovanej bola vznesená dôvodne a súdu prvej inštancie nezostalo iné, ako žalobu podanú na súde 18.3.2022 podľa § 100 ods. 1, § 112 a § 630 Občianskeho zákonníka zamietnuť bez toho, aby vykonal ďalšie navrhované dôkazy. 8. K námietke právneho zástupcu žalobcu, že sa nemal možnosť oboznámiť s písomným vyjadrením žalovanej (vyjadrenie z 11.5.2023) súd prvej inštancie uviedol, že predmetné vyjadrenie mu bolo zaslané priamo právnym zástupcom žalovanej, čo mal preukázané kópiou e-mailu z 11.5.2023. Právny zástupca žalobcu prijatie e-mailu potvrdil 23.5.2023. Z opatrnosti súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu doručoval predmetné podanie duplicitne 24.10.2024. Námietka žalobcu, že e-mail protistrany nemožno považovať za riadne doručené podanie je nesprávny, pretože e-mailová komunikácia predstavuje všeobecne akceptovaný spôsob komunikácie a predstavuje aj riadnu platformu kontraktačného procesu, spôsob kreovania záväzkov, uplatňovania práv či vynucovania povinnosti. Je preto dôležité, aby s e-mailovou komunikáciou bola spojená aj právna istota. Keďže právny zástupca žalovaného žiadal právneho zástupcu žalobu o krátke potvrdenie doručenia predmetného e-mailu, na čo mu právny zástupca žalobcu zo svojej e-mailovej schránky odpovedal „Dobrý deň, potvrdzujem prijatie mailu.“, mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny zástupca žalobcu sa s obsahom predmetného podania mohol oboznámiť od 23.5.2023, teda v dostatočnom predstihu pred nariadeným pojednávaním.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, plný úspech v konaní mala žalovaná a preto jej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 10. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h) CSP a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 CSP) bola námietka, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nezákonný, nepresvedčivý a vnútorne rozporný, nespĺňa náležitosti rozsudku uvedené v § 220 ods. 2 CSP, jeho výrok je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, nedostatočne zistenom skutkovom stave a jeho vyhláseniu predchádzal nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorým mu bolo znemožnené uplatňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. 11. Namietal, že pojednávaniu, ktoré sa konalo 29.10.2024, na ktorom súd prvej inštancie vyhlásil napadnutý rozsudok predchádzal nesprávny procesný postup súdu, ktorým mu súd znemožnil, aby ako žalobca uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces a to tým, že súd prvej inštancie 23.10.2024 doručoval do elektronickej schránky právneho zástupcu vyjadrenie žalovanej (zastúpenej novým právnym zástupcom A.. X.I. I., advokátom) k žalobe zo dňa 11.5.2023 v rozsahu 21 strán, spolu s množstvom listinných dôkazov (viac ako 130 strán) nachádzajúcich sa v 69-tich elektronických súboroch, ktoré tvorili prílohu vyjadrenia žalovanej k žalobe zo dňa 11.5.2023. Právny zástupca žalobcu prevzal z elektronickej schránky vyjadrenie žalovanej 24.10.2024, v dôsledku čoho žalobcovi nebola zachovaná 5 dňová lehota na prípravu na pojednávania podľa § 178 ods. 2 CSP. V dôsledku tohto sa nemohol riadne pripraviť na pojednávanie a odkonzultovať obsah vyjadrenia a predložených dôkazov so svojím právnym zástupcom a vyjadriť sa k nim a vzhľadom k ich obsahu navrhovať vykonanie ďalších dôkazov. Súd prvej inštancie tento svoj nesprávny procesný postup neudržateľne obhajuje v odseku 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku a to tak, že predmetné vyjadrenie malo byť zaslané priamo právnym zástupcom žalovanej právnemu zástupcovi žalobcovi e-mailom, čo mal mať preukázané kópiou e-mailovej správy zo dňa 11.5.2023 a právny zástupca žalobcu prijatie e-mailu potvrdil 23.5.2023. Mal za to, že žiadne z ustanovení Civilného sporového poriadku nedovoľuje, aby strana sporu suplovala povinnosť súdu doručovať vyjadrenie k žalobe (a ani iné podania) protistrane. Súd prvej inštancie nemohol ani vedieť a mať vykázané, čo presne bolo prílohou e-mailu právneho zástupcu žalovanej zo dňa 11.5.2023 a či mu boli doručené všetky listiny tak, ako boli doručené súdu. Vzhľadom k tomuto nesprávnemu procesnému súdu žiadal elektronickým podaním zo dňa 28.10.2024 doručeným súdu 28.10.2024 o odročenie pojednávania, ktorému súd prvej inštancie nevyhovel a napriek tomu otvoril vo veci pojednávanie, na ktorom vyhlásil odvolaním napadnutý rozsudok bez toho, aby mu dal možnosť sa riadne oboznámiť s vyjadrením žalovanej k žalobe zo dňa 11.5.2023 a k nemu priloženým dôkazom, tieto konzultovať s právnym zástupcom a následne sa k nim vyjadriť a prípadne vzhľadom na ich obsah navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. 12. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, ktorý konštatuje v odseku 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku tak, že z darovacej zmluvy zo dňa 19.9.2017 (č. l. 19) zistil, že daroval žalovanej ako svojej manželke druhú polovicu nehnuteľností špecifikovaných v odseku 5 odôvodnenia rozsudku. Rovnako tak súd prvej inštancie nemohol mať za preukázané z listu vlastníctva číslo XXXX, k. ú. B. (č. l. 10), že žalovaná bola k 10.3.2022 výlučnou vlastníčkou nehnuteľností špecifikovaných v odseku 5 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože z listu vlastníctva číslo XXXX D.. Ú.. B. (č. l. 10) mohol súd prvej inštancie nanajvýš zistiť, že žalovaná bola k 10.3.2022 len zapísaná ako (zdanlivá) výlučná vlastníčka nehnuteľností a to v rozpore so skutočným právnym stavom. V odseku 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej opäť uviedol nesprávne zistený skutkový stav v rozpore so skutočným stavom, že darovacou zmluvou 19.9.2017 žalobca previedol na žalovanú druhú polovicu nehnuteľnosti, čím sa žalovaná stala ich výlučnou vlastníčkou. 13. Súd prvej inštancie nepreskúmateľne a arbitrárne na viacerých miestach svojho rozhodnutia konštatuje, že vraj zistil, že žalovaná dodržala v súvislosti s podpisovaním darovacej zmluvy všetky podmienky, ktoré boli stanovené zdravotníckym zariadením, v ktorom bol v čase podpísania darovacej zmluvy 19.9.2017 hospitalizovaný, čo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. O tom, že by žalovaná

splnila vraj všetky podmienky potrebné na realizáciu právneho úkonu darovacej zmluvy počas hospitalizácie žalobcu, neexistuje v súdnom spise jediný dôkaz, pretože počas jeho hospitalizácie v Psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela, v Pezinku toto zariadenie nevydalo žiadne potvrdenie (ktorému by predchádzalo jeho vyšetrenie) o tom, že by bol spôsobilý urobiť právny úkon darovania a uzavrieť darovaciu zmluvu v čase jeho hospitalizácie. Dôkazom toho, že neboli splnené podmienky potrebné na realizáciu právneho úkonu počas hospitalizácie je znalecký posudok znalca A.. U. W., Z.., A., A., súdneho znalca Ministerstva spravodlivosti SR z odboru Zdravotníctvo a farmácia a odvetvie Psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) a Sexuológia č. 79/2018 zo dňa 2.11.2018, v ktorom znalec vyslovil záver, že s ohľadom na jeho zdravotný stav nebol spôsobilý uskutočniť právny úkon, darovaciu zmluvu, ktorú podpísal 19.9.2017, ako aj právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.12.2022, sp. zn. 10C/5/2019, ktorým súd určil, že je spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele 1 z dôvodu, že darovacia zmluva z 19.9.2017 je absolútne neplatný právny úkon. Tieto zásadné dôkazy však súd prvej inštancie vo svojom arbitrárnom rozhodnutí vôbec nehodnotí a znalecký posudok č. 79/2018 z 2.11.2018 ani len nespomína. 14. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je zmätočným a nepresvedčivým rozhodnutím a je vnútorne rozporný, keď na jednej strane súd prvej inštancie dospel k záveru, že vraj nepreukázal také správanie a konanie žalovanej, ku ktorému malo dôjsť 19.9.2017, ktoré by odôvodňovalo, že boli naplnené podmienky pre vrátenie daru (t. j. hrubé porušenie dobrých mravov) a na druhej strane jeho právo na vrátenie daru, ktoré mu podľa súdu nevzniklo, posúdil ako premlčané uplynutím dňa 20.9.2020, čo odôvodnil tým, že žaloba bola podaná v roku 2022 (odsek 28 odôvodnenia rozsudku), pričom k premlčaniu práva môže dôjsť len u existujúceho práva, ktoré vzniklo a exituje. Takéto rozporuplné odôvodnenie napadnutého rozsudku svedčí o tom, že súd prvej inštancie hľadal silou mocou len tie dôvody, ktorými sa snažil zdôvodniť odmietnutie poskytnutia ochrany jeho právu uplatnenému žalobou. 15. Súd prvej inštancie tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal dôkaz zápisnicou o pojednávaní z 8.6.2021 v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/5/2019, ktorú predložila žalovaná k svojmu vyjadreniu k žalobe zo dňa 11.5.2023 a nevykonal dôkaz pripojením si spisu č. k. 10C/5/2019, ktorý navrhovala žalovaná pripojiť, keďže tieto dve konania spolu úzko súvisia (keďže v konaní 10C/5/2019 sa domáhal určenia vlastníckeho práva k tým istým nehnuteľnostiam v spoluvlastníckom podiele 1 z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu darovacej zmluvy z 19.9.2017, ktorú spôsobila svojím konaním žalovaná, keď mu túto dala podpísať, hoci vedela, že nevie ovládať svoje konanie). Na uvedenom pojednávaní 8.6.2021 bol súdom vypočutý on, ako aj žalovaná. 16. Namietal, že už v žalobe z 18.3.2022 tvrdil, že na podpisovanie darovacej zmluvy zo dňa 19.9.2012 v čase, keď bol hospitalizovaný si nepamätá, pričom poukázal na svoju výpoveď na pojednávaní, konanom dňa 8.9.2021, ktorá je zachytená v zápisnici z pojednávania. Mal za to, že aj s ohľadom na tieto osobitosti prípadu mal súd prvej inštancie posudzovať začatie plynutia premlčania nároku na vrátenie daru, keďže všetko čo sa v tom čase dialo sa postupne dozvedal a k čomu darovanie skutočne smerovalo sa dozvedal aj z následného správania sa žalovanej, ktorá krátko po jeho návrate z liečby mu pred vianočnými sviatkami prezentovala návrh na rozvod a následne vo februári 2018 si vzala deti a odsťahovala sa z ich spoločnej domácnosti a v tom istom roku kedy tak urobila (2018) tiež podala i návrh na rozvod manželstva a vyzývala ho, aby opustil rodinný dom a prestal užívať predmetné nehnuteľnosti, pretože ich chce predať a nikdy dobrovoľne na neho nepreviedla spoluvlastnícky podiel v 1 na nehnuteľnostiach, ktoré sa vraj mala snažiť uchrániť od exekúcie darovacou zmluvou z 19.9.2017 a to ani potom, čo vyšlo najavo, že žiadna exekúcia nehrozí. Naopak, v konaní vedenom pred (v tom čase) Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 10C/5/2019, v ktorom sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v spoluvlastníkom podiele 1 sa žalovaná aktívne procesne bránila a tvrdila, že darovacia zmluva zo dňa 19.9.2017 je platný právny úkon. 17. Poukázal na skutočnosti týkajúce sa uzavretia darovacej zmluvy z 19.9.2017 a výsluch žalovanej konanom dňa 8.9.2021, ktorý je zachytený v zápisnici z pojednávania, z ktorej vyplýva, že žalovaná vedela, že nemá svoje správanie pod kontrolou, že má strach, nachádza sa v tiesni a že ona navrhla, aby podpísal darovaciu zmluvu za takéhoto stavu. Teda tvrdenie žalovanej v tomto konaní, že vraj on mal navrhnúť podpísanie darovacej zmluvy, ktorou na žalovanú prevedie spoluvlastnícke právo v 1 podielu je nepravdivé a účelovo vymyslené žalovanou. Teda žalovaná ho 19.9.2017 navštívila v Psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela, Psychiatrickej kliniky SZU a PNPP Pezinku na najťažšom oddelení, kde bol preložený a to aj s pracovníčkou matriky mesta Pezinok, ktorej prítomnosť sama zabezpečila za účelom

zabezpečenia pravosti podpisu a predložila mu k podpísaniu takto vypracovanú darovaciu zmluvu datovanú k 19.9.2017 spolu s návrhom na jej vklad do katastra nehnuteľností, ktorými sledovala prevod (druhej) 1 spoluvlastníckeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam výlučne vo svoj prospech tak, aby sa stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. 18. Brojil, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, pretože si nepripojil spis Okresného súdu Bratislava IV pod sp. zn. 10C/5/2019, ktorý žalovaná navrhla súdu, aby si pripojil k tomuto súdnemu konaniu, a ktorý úzko súvisí s predmetným sporom a konaním žalovanej voči nemu, ktorým hrubo porušila dobré mravy a poukázal na výsluch svedkov (matky žalobcu) A.X. J., E.. X.X.XXXX, ale i nevlastného otca J. J., E.. XX.X.XXXX v tomto konaní. 19. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď konanie žalovanej z 19.9.2017 (na jej prospech) posúdil tak, že vraj neporušuje hrubo dobré mravy z dôvodu, že vraj darovacou zmluvou sledovala ochranu spoločného majetku pred dlhmi, ktoré vytváral, akoby nepoznal právo a zmysel a účel právneho úkonu darovacej zmluvy. Zmyslom a účelom právneho úkonu darovacej zmluvy totiž nie je chrániť majetok pred dlhmi, ale je ním poskytnutie daru bezodplatne a bez právnej povinnosti protiplnenia za účelom rozmnoženia majetku obdarovaného, v tomto prípade žalovanej z majetku obdarovaného v tomto prípade jeho. Takémuto právnemu úkonu - darovacej zmluve pokiaľ sa ním sleduje ukrátenie veriteľa je možné účinne odporovať a v takom prípade je voči veriteľovi potom neúčinný, teda ním ani nemôže dôjsť k účinnej ochrane majetku pred dlhmi a pred údajne vraj hroziacou exekúciou, ako to tvrdí žalovaná. Za ochranu spoločného majetku by bolo možné považovať napríklad podanie návrhu žalovanou na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov pre správanie sa jedného z manželov, ktorý zadlžuje spoločný majetok alebo za danej situácie aj podanie návrhu na obmedzenie spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony a návrh na ustanovenie mu opatrovníka, obzvlášť keď žalovaná vedela, že nemá svoje správanie pod kontrolou (čo vyplynulo z jej výsluchu na súde 8.9.2021), čo neurobila. Dôkazom toho, že žalovaná nesledovala darovacou zmluvou akúsi ňou tvrdenú ochranu spoločného majetku pred dlhmi je i to, že potom, čo hrozba postihnutia spoločného majetku dlhmi pominula a jej obavy z exekúcie na jeho a ich spoločný majetok jasne pominuli (uhradením dlhov) trvala na tom, že platne nadobudla darovaním vlastnícke právo ku všetkému spoločnému (a teda aj jeho) nehnuteľnému majetku a odmietla nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele v 1 previesť späť do jeho vlastníctva a on bol zapísaný ako spoluvlastník predmetných nehnuteľností do katastra nehnuteľností až na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.12.2022, sp. zn. 10C/5/2019, ktorým súd určil, že je spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele 1 z dôvodu, že darovacia zmluva zo dňa 19.9.2017 je absolútne neplatný právny úkon. 20. Súd prvej inštancie vôbec nevyhodnocoval (v rámci posudzovania hrubého porušenia dobrých mravov konaním žalovanej) aj tú podstatnú skutočnosť, ktorá nebola medzi stranami sporná, a ktorú tvrdila aj žalovaná, že uzatvorenie darovacej zmluvy, ktorá podľa žalovanej mala ochrániť majetok pred exekúciou (ktorá však nikdy nehrozila, nakoľko nebol nikým ani nikdy v tom období žalovaný o zaplatenie nejakej pohľadávky) sa riešilo (z iniciatívy žalovanej) medzi ním, jeho rodičmi a žalovanou ešte pred jeho hospitalizáciou podľa tvrdení žalovanej v máji 2017. On pred hospitalizáciou uzatvorenie darovacej zmluvy so žalovanou odmietal, čoho dôkazom je, že v tomto čase pred jeho hospitalizáciou nedošlo k vypracovaniu a podpísaniu darovacej zmluvy a návrhu na vklad, k čomu došlo až počas jeho hospitalizácie a to potom, čo žalovaná vedela, že nemá svoje správanie pod kontrolou, že má strach, nachádza sa v tiesni a navrhla mu, aby v tomto stave podpísal darovaciu zmluvu, čo jasne vyplynulo z jej výpovede pred súdom dňa 8.9.2021 v konaní vedenom pred (v tom čase) Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 10C/5/2019. 21. Bol názoru, že súd prvej inštancie mal (v rámci posudzovania hrubého porušenia dobrých mravov konaním žalovanej) vyhodnocovať aj konanie žalovanej po tom, čo dosiahla na základe darovacej zmluvy zo dňa 19.9.2017 zápis v katastri nehnuteľností vo svoj prospech a bola zapísaná ako výlučná vlastníčka nehnuteľností, keď krátko po jeho návrate z liečenia, asi po dvoch mesiacoch, pred vianočnými sviatkami 15.12.2017 mu prezentovala návrh na rozvod manželstva, následne vo februári 2018 si vzala deti a odsťahovala sa z ich spoločnej domácnosti, následne 3.7.2018 podala návrh na rozvod manželstva (konanie o rozvod bolo vedené na Okresnom súde Bratislava IV v konaní pod sp. zn. 17P/19/2018, čo bolo tiež súdu známe z vlastnej činnosti) a vyzývala ho, aby nehnuteľnosti opustil, pretože ich chce predať. Z tohto konania žalovanej taktiež jasne vyplýva, že jej zámerom nebolo údajné zachraňovanie spoločného majetku pred dlhmi darovacou zmluvou, ale jej skutočným zámerom bolo

zmocniť sa ich spoločného aj jeho majetku, tento mu nevrátiť a následne ho ako bezmajetného opustiť. Uvedeným následným konaním žalovanej sa mal súd prvej inštancie taktiež zaoberať a vyhodnocovať ho, nakoľko i toto následné konanie žalovanej bolo predmetom výzvy na vrátenie daru, ako aj podanej žaloby a dotváralo konanie žalovanej, ku ktorému z jej strany došlo 19.9.2017, kedy zneužila jeho nepriaznivý psychický zdravotný stav, aby sa zmocnila všetkého ich aj jeho nehnuteľného majetku. 22. Pre úplnosť dodal, že vyššie uvedené konanie žalovanej, nemôže ospravedlniť ani to, že obchodoval na burze s peňažnými prostriedkami, ktoré patrili výlučne len jemu, nakoľko ich dostal ako poistné plnenie za poškodenie zdravia v dôsledku ochorenia - bipolárnej afektívnej poruchy. Obchodovaním na burze s peňažnými prostriedkami, ktoré patrili výlučne len jemu sa nemohol dopustiť hrubého porušenia dobrých mravov vo vzťahu k žalovanej. Taktiež ani tým, že žalovaná z vlastnej iniciatívy za neho vrátila pôžičku banke vo výške 10.000 eur a dlh 7.000 eur na kreditnej karte, ktoré riadne splácal, pričom všetky peniaze, ktoré za neho uhradila titulom úhrady dlhov jej vrátil, čo by sa súd prvej inštancie tiež dozvedel, keby vykonal dôkaz zápisnicou o pojednávaní zo dňa 8.6.2021. Naviac tieto dlhy, ktoré žalovaná hradila, predstavovali len malý zlomok hodnoty nehnuteľností, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy zo dňa 19.9.2017 v 1 spoluvlastníckeho podielu. Poukázal tiež na to, že ten istý súd (a sudca) v odseku 46 odôvodnenia právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.12.2022, sp. zn. 10C/5/2019 uviedol, že: „V konaní však nebolo preukázané, že by žalobca vykonal také zásadné investície, že by bol ohrozený majetok (rodinný dom) prípadnou exekúciou. Uvedené zostalo iba v rovine hypotéz a tvrdení žalovanej, ktorá týmto spôsobom odôvodňovala naliehavosť a urgentnosť realizácie právneho úkonu - darovacej zmluvy dňa 19.9.2017 v čase hospitalizácie žalobcu od 24.7.2017 do 6.10.2017 v Pinellovej nemocnici v Pezinku, pričom počas podpisu predmetnej darovacej zmluvy bol žalobca umiestnený na najťažšom oddelení.“ Naproti tomuto posúdeniu ten istý súd prvej inštancie (obsadený tým istým sudcom) v predmetnej veci posúdil to isté konanie žalovanej (t. j. urgentnosť realizácie právneho úkonu - darovacej zmluvy dňa 19.9.2017 v čase hospitalizácie žalobcu od 24.7.2017 do 6.10.2017 v Pinellovej nemocnici v Pezinku) tak, že smerovalo k ochrane spoločného majetku, teda rozsudok je nielen vnútorne rozporný ako popísal vyššie, ale je rozporný aj s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.12.2022, sp. zn. 10C/5/2019 toho istého súdu a toho istého sudcu, čo vyvoláva len ďalšie pochybnosti o jeho správnosti a presvedčivosti. 23. Konštatovanie súdu prvej inštancie v odseku 27, že jeho konanie, ktorým žiadal vrátiť dar späť vykazuje určité znaky svojvôle, pretože nezačal konať okamžite, keď sa o tejto situácii dozvedel, ale až po rozchode so žalovanou nezohľadňuje skutočnosť, ktorú uvádzal v žalobe a tiež i v konaní vedenom pred tým istým súdom (a sudcom) prvej inštancie pod sp. zn. 10C/5/2019, že na akt podpisovania darovacej zmluvy a okolnosti ktoré tomu prechádzali si vôbec nepamätá. 24. Mal za to, že do momentu, kým nepreukázal opak zápisu v katastri nehnuteľností, podľa ktorého bola ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností zapísaná žalovaná a to právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.12.2022, sp. zn. 10C/5/2019, by nebol nikdy schopný preukázať, že konanie žalovanej 19.9.2017, kedy mu predložila k podpisu darovaciu zmluvu, bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na zvláštne a individuálne okolnosti tohto prípadu mal súd prvej inštancie brať zreteľ na to, že sa (i s ohľadom na to, že si z obdobia jeho hospitalizácie takmer na nič nepamätá a vôbec si nespomína na akt podpisovania darovacej zmluvy 19.9.2017 a ani na okolnosti jej podpisovania) sa spoľahlivo mohol dozvedieť o konaní žalovanej, ktorým hrubo porušila dobré mravy až od právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 20.12.2022, sp. zn. 10C/5/2019. Teda konanie žalovanej, ktorá počas jeho hospitalizácie v nemocnici zneužila jeho nepriaznivý psychický zdravotný stav v dôsledku ktorého nebol schopný ovládať svoje konanie, kedy mu navrhla podpísať darovaciu zmluvu, ktorú mu predložila k podpisu, aby sa tak sledujúc svoj prospech stala výlučnou vlastníčkou ich nehnuteľností naplnilo znaky hrubého porušenia dobrých mravov podľa § 630 Občianskeho zákonníka dňom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.12.2022, sp. zn. 10C/5/2019. Takúto právnu argumentáciu prostredníctvom právneho zástupcu predniesol súdu prvej inštancie aj na pojednávaní, ktoré sa konalo 29.10.2024, reagujúc tak na vznesenú námietku premlčania žalovanou. Hoci išlo o zásadnú právnu argumentáciu vo vzťahu k premlčaniu, na posúdení ktorej súd prvej inštancie založil aj výrok napadnutého rozsudku, napriek tomu sa s jeho argumentáciou v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal a nedostal na ňu od súdu odpoveď. Aj z tohto dôvodu je pre neho rozsudok nepresvedčivým rozhodnutím. Naviac tým, že nedostal od súdu na jeho argumentáciu týkajúcu sa začatia plynutia doby premlčania odpoveď, súd prvej inštancie mu tým znemožnil, aby dôvody neuznania jeho argumentácie podrobil prieskumu odvolacím súdom v odvolaní

a tým mu znemožnil, aby uplatňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny proces. 25. Poukázal na to, že na pojednávaní konanom 29.10.2024 prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagoval na vznesenú námietku premlčania žalovanou tiež tak, že na túto by súd nemal prihliadať, pretože vzhľadom na okolnosti prípadu ide o zneužitie práva zo strany žalovanej a vznesená námietka premlčania sa prieči dobrým mravom podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď pri námietke premlčania vznesenej žalovanou neaplikoval § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a priznal vznesenej námietke premlčania žalovanou súdnu ochranu, za stavu, keď to bola výlučne žalovaná, ktorá zapríčinila absolútnu neplatnosť právneho úkonu darovacej zmluvy. 26. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil uplynutie premlčacej doby na uplatnenie práva dožadovať sa vrátenia daru dňa 20.9.2020, napriek tomu, že žalovanej 14.7.2020 doručil (v rámci plynutia lehoty 3 rokov od 19.9.2017) výzvu na vrátenie daru zo dňa 9.7.2020, ktorou dar odvolal. Mal za to, že týmto momentom (doručením výzvy na vrátenie daru 14.7.2020 žalovanej) došlo k zániku darovacieho vzťahu (vzniknutého z darovacej zmluvy z 5.4.2013) a to v súlade s ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997, sp. zn. 3 Cdo 191/1996. Momentom doručenia výzvy na vrátenie daru teda došlo k zániku darovacieho vzťahu a obnovilo sa (konštituovalo sa) jeho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Nakoľko žalovaná predmetné nehnuteľnosti nemala vo faktickej držbe, pretože ich užíval a užíva aj v súčasnosti žalobca zákon bližšie neupravuje, akým spôsobom má obdarovaný po odvolaní daru darcovi dar vydať, mal za to, že žalovaná si voči nemu splnila povinnosť dar mu vydať. Keďže už len faktický právny stav a to znovuobnovenie jeho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ku ktorému došlo 14.7.2020 nezodpovedá zápisu v katastri nehnuteľností, ktorý svedčí v 1 spoluvlastníckeho podielu v prospech žalovanej a žalovaná mu neposkytla súčinnosť na zosúladenie tohto stavu v katastri nehnuteľností, podanou žalobou sa domáha, aby súd vydal už len deklaratórne rozhodnutie (určením, že je vlastníkom v 1 spoluvlastníckeho podielu, v ktorom darovacou zmluvou zo dňa 5.4.2013 predmetné nehnuteľnosti daroval žalovanej), na základe ktorého príslušný katastrálny úrad (deklaratórne) zapíše jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností záznamom. Vzhľadom k tomu, že jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa v 1 spoluvlastníckeho podielu, v ktorom darovacou zmluvou zo dňa 5.4.2013 predmetné nehnuteľnosti daroval žalovanej obnovilo a konštituovalo sa k 14.7.2020, pričom právo vlastniť majetok je ako základné ľudské právo podľa čl. 12 Ústavy SR nepremlčateľné a vlastnícke právo je podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepremlčateľné, súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že sa jeho právo na vrátenie daru premlčalo 20.9.2020, pretože ho včas voči žalovanej uplatnil 14.7.2020 výzvou na vrátenie daru a žalobou sa domáha deklarovania toho, že je vlastníkom nehnuteľností po účinnom odvolaní daru. 27. Mal tiež za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vznesenú námietku premlčania i z toho dôvodu, že neaplikoval § 102 Občianskeho zákonníka, pretože právo na odvolanie daru patrí medzi práva, ktoré sa najprv musia (pred uplatnením na súde) uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby t. j. u darcu, aby boli úspešne uplatniteľné na súde. Výzva na vrátenie daru musí byť preto urobená najneskôr v žalobe tak, aby doručením žaloby vyvolala účinky zániku darovacieho vzťahu a vrátenia daru (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 253/2009 zo dňa 30.11.2009). Podľa § 102 Občianskeho zákonníka pri právach, ktoré sa najprv musia uplatniť u fyzickej osoby alebo právnickej osoby začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo. Keďže on uplatnil právo na vrátenie daru u žalovanej 14.7.2020, kedy jej doručil výzvu na vrátenie daru zo dňa 9.7.2020 v rámci plynutia 3 ročnej premlčacej doby plynúcej od 19.9.2017, kedy došlo ku konaniu žalovanej, ktorým voči mne hrubo porušila dobré mravy, tak podľa § 102 Občianskeho zákonníka doručením výzvy na vrátenie daru 14.7.2020 muselo dôjsť k pretrhnutiu premlčacej doby a odo dňa 14.7.2020 mu začala plynúť nová lehota 3 rokov (do 14.7.2023) na uplatnenie práva na vrátenie daru žalobou, ktorú podal na súd 18.3.2022 teda v rámci plynutia premlčacej lehoty. Z vyššie uvedených dôvodov považuje posúdenie vznesenej námietky premlčania žalovanou uvedené v odseku 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku tak, že sa žalobou uplatnené právo premlčalo 20.9.2020 za nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie. 28. Napokon namietal, že hoci v predmetnej veci ide o určovaciu žalobou, ktorou sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nezdôvodnil ani posúdenie jeho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, čím uprel

stranám sporu právo, aby sa dozvedeli ako súd naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam posúdil. 29. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že mu bolo odňaté právo na spravodlivý proces, pretože sa nemohol vyjadriť k argumentom a dôkazom uvedeným v podaní žalovanej a rozsudok súdu prvej inštancie ho prekvapil, tieto tvrdenia považuje za nepravdivé a v rozpore so skutkovým stavom konania. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Námietka premlčania bola uplatnená už v podaní predchádzajúceho právneho zástupcu žalovanej O.. K. v bode 31 vyjadrenia zo dňa 27.9.2022. Predmetné vyjadrenie právneho zástupcu žalovanej bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu 21.10.2022. Žalobca a jeho právny zástupca mali k dispozícii toto podanie od 21.10.2022, pričom až do konania pojednávania dňa 24.10.2024, teda po dobu 2 rokov sa mohol k uvedenej námietke ďalej vyjadrovať. Skutočnosť, že žalobca mal možnosť a aj reagoval na námietku premlčania, je potvrdená podaním právneho zástupcu žalobcu zo dňa 14.11.2022, kde sa v bode 12 vyjadrenia obšírne vyjadruje k vznesenej námietke premlčania. Z uvedeného je zrejmé, že napádaný rozsudok, ktorým bola zamietnutá žaloba na základe námietky premlčania nemohlo byť pre žalobcu prekvapivým súdnym rozhodnutím a nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces z dôvodu nemožnosti reagovať na túto námietku. 30. Považovala za potrebné poukázať na špekulatívny postup zo strany žalobcu ohľadom doručenia vyjadrenia žalovanej zo dňa 11.5.2023. Ako vyplýva z odseku 29 napadnutého rozsudku, podanie právneho zástupcu žalovanej bolo doručené 11.5.2023 e-mailom právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý potvrdil prijatie tohto emailu a podania vlastným e-mailom zo dňa 23.5.2023. Je pritom príznačné, že právny zástupca žalobcu napriek potvrdeniu doručenia mailu zo dňa 23.5.2023 samotné doručenie emailu a podania zo dňa 11.5.2023 vôbec nespochybňuje. Žalobca, resp. jeho právny zástupca vôbec netvrdí, že by im e-mail nebol doručený alebo že by potvrdenie jeho doručenia nebolo autentické. Žalobca taktiež neuvádza žiadne výhrady k prílohám, ktoré boli priložené k emailu právneho zástupcu žalovanej zo dňa 11.5.2023. Mal za to, že žalobca zjavne zneužíva svoje procesné práva, keď účelovo argumentuje údajným skrátením jeho procesných práv, avšak žiadnym konkrétnym spôsobom netvrdí ani nepreukazuje, že by mu e-mail s podaním nebol doručený. Žalobca túto skutočnosť nijako nevyvracia a ani nespochybňuje. Súd sa tak nemá možnosť dozvedieť, v čom konkrétne malo spočívať nedoručenie e-mailu alebo jeho príloh. Naopak, z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca e-mail nielen prijal, ale jeho prijatie aj výslovne potvrdil. Za takejto situácie je zrejmé, že námietka nedostatočného časového priestoru na oboznámenie sa s podaním je len účelovým pokusom o spochybnenie zákonného a správneho rozhodnutia súdu prvej inštancie. Takéto konanie žalobcu je v rozpore so základnými princípmi civilného procesu, najmä princípom hospodárnosti konania a princípom právnej istoty. 31. Žalobca na viacerých miestach odvolania uvádza, že prvoinštančný súd rozhodol v rozpore s vlastným rozsudkom vydaným v konaní sp. zn. 10C/15/2019 zo dňa 20.12.2022, s čím nesúhlasí a považuje túto argumentáciu za nepravdivú a účelovú. V konaní vedenom na prvoinštančnom súde pod sp. zn. 10C/5/2019 bola darovacia zmluva zo dňa 19.9.2017 posúdená ako neplatný právny úkon výlučne z dôvodu nespôsobilosti na právne úkony na strane žalobcu v dôsledku duševnej choroby; neboli žiadnym spôsobom zo strany súdu prvej inštancie hodnotené okolnosti podpisu zmluvy (s výnimkou nespôsobilosti žalobcu k právnym úkonom), správanie sa žalobcu a žalovanej ako darcu a darkyne, údajná vedomosť žalovanej o neplatnosti darovacej zmluvy, ani posudzované širšie súvislosti ich vzájomného vzťahu. Pre údajnú vedomosť žalovanej o neplatnosti darovacej zmluvy je rozhodné i posúdenie časových súvislostí. Darovacia zmluva bola podpísaná 19.9.2017 a znalecký posudok bol vypracovaný ex post 10.12.2018, teda žalovaná nemohla vedieť v čase podpisu zmluvy o tom, že žalobca je nespôsobilý k právnym úkonom. Žalobca nesprávne vyvodzuje závery z dokazovania a z rozsudku vydaného vo veci sp. zn. 10C/5/2019 ohľadom okolností podpisu zmluvy a konania žalovanej v rozpore s dobrými mravmi. Odvolávajúc sa na výsledky dokazovania v konaní zn. 10C/5/2019 žalobca tvrdí, že žalovaná žalobcu podviedla, vyvíjala naňho nátlak, zneužila jeho duševnú chorobu a iné okolnosti súvisiace s podpisom spornej darovacej zmluvy. Nič z uvedeného však nebolo v konaní sp. zn. 10C/5/2019 preukázané, a predovšetkým nebolo súdom hodnotené v rámci odôvodnenia predmetného rozsudku, keďže príslušný súd založil svoje rozhodnutie výlučne na výsledkoch znaleckého posudku č. 79/2018, vypracovaného znalcom A.. U. W.. V predmetnom znaleckom posudku nie sú vôbec hodnotené okolnosti podpisu zmluvy z hľadiska správania samotnej žalovanej, teda to, či žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného vyplýva, že závery, ktoré žalobca odvodzuje z rozsudku vo veci sp. zn.

10C/5/2019 a zo znaleckého dokazovania, sú jeho nepodloženými tvrdeniami bez akéhokoľvek základu v reálne vykonanom dokazovaní. 32. K premlčaniu práva na vrátenie daru a spôsobu uplatnenia práva na vrátenie daru poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 218/2010, sp. zn. 7Cdo/44/2017, sp. zn. 3 Cdo 616/2015, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/266/2016 zo dňa 4.5.2017 a rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2435/2010, sp. zn. 22 Cdo 1620/2001, z ktorých judikatórnych záverov vyplýva, že podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie premlčacia lehota odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané po prvýkrát podaním návrhu (žaloby) na súde, čo v prípade jediného správania sa intenzívne narušujúceho dobré mravy zo strany obdarovaného znamená, že začína plynúť odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom k takémuto závadnému konaniu došlo. Pri rovnakej právnej úprave práva na vrátenia daru v § 630 pôvodného Občianskeho zákonníka je judikatúra Najvyššieho súdu ČR ohľadom plynutia premlčacej doby identická, teda premlčacia doba začína plynúť nasledujúcim dňom po dni v ktorom došlo ku konaniu porušujúcom dobré mravy. Úkon darcu smerujúci k vráteniu daru môže byť obsiahnutý priamo v žalobe. Právne účinky jednostranného právneho úkonu darcu (pokiaľ sú splnené podmienky vyplývajúce z § 630 Občianskeho zákonníka) nastanú v takom prípade ex nunc momentom doručenia výzvy darcu obdarovanému, resp. doručenia žaloby obdarovanému. 33. Pokiaľ žalobca založil svoje námietky proti posúdeniu premlčania prvoinštančným súdom na tvrdení, že „Odvolateľ uplatnil právo na vrátenie daru u žalovanej výzvou doručenou 14.7.2020, čím došlo k pretrhnutiu premlčacej doby podľa § 102 Občianskeho zákonníka a začala plynúť nová 3-ročná lehota na podanie žaloby. Súd nesprávne posúdil plynutie premlčacej doby, keď ju určil do 20.9.2020, napriek tomu, že odvolateľ doručil žalovanej výzvu na vrátenie daru 14.7.2020, čím v rámci premlčacej doby uplatnil svoje právo.”, tieto námietky považovala za neopodstatnené a v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a ustálenou judikatúrou, na ktorú poukázala, keď podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie premlčacia lehota odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané po prvýkrát podaním návrhu (žaloby) na súde, čo v prípade jediného správania sa intenzívne narušujúceho dobré mravy zo strany obdarovaného znamená, že začína plynúť odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom k takémuto závadnému konaniu došlo. Vzhľadom na to, že žalobca vo svojej výzve z 14.7.2020 a žalobe označuje podpis darovacej zmluvy (19.9.2017) za okamih, kedy malo dôjsť k údajnému hrubému porušeniu dobrých mravov zo strany žalovanej, je zrejmé, že premlčacia doba začala plynúť najneskôr 20.9.2017. Žaloba podaná 18.3.2022 tak bola podaná po uplynutí trojročnej lehoty, ktorá skončila 20.9.2020. 34. Bola názoru, že žalobca nesprávne interpretuje význam výzvy z 14.7.2020 ako právneho úkonu prerušujúceho premlčanie. Judikatúra jasne potvrdzuje, že právo na vrátenie daru môže byť uplatnené priamo žalobou bez predchádzajúcej výzvy, pričom rozhodujúci je moment doručenia žaloby obdarovanému (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 616/2015; rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 1620/2001), z čoho vyplýva, že žalobca mohol svoje právo na vrátenie daru uplatniť priamo podaním žaloby na súde už od 20.9.2017, pričom nebola nevyhnutná predchádzajúca výzva. Skutočnosť, že žalobca zvolil formu výzvy z 14.7.2020, nemá vplyv na začiatok ani priebeh premlčacej doby. Právo na vrátenie daru bolo teda možné vykonať po prvý raz podaním žaloby od 20.9.2017, a žalobca túto možnosť nevyužil včas. Pokiaľ žalobca tvrdí, že výzvou z 14.7.2020 prerušil premlčaciu dobu podľa § 102 Občianskeho zákonníka, čím mala začať plynúť nová trojročná lehota na podanie žaloby, tento výklad považovala za nielen v rozpore s právnymi predpismi a judikatúrou, ale aj absurdný z hľadiska logiky a účelu inštitútu premlčania. Žalobcov výklad by viedol k absurdným dôsledkom, nakoľko si mohol svojvoľne predlžovať premlčaciu dobu zaslaním výzvy kedykoľvek v priebehu trojročnej premlčacej doby, čím by vznikli dve odlišné premlčacie doby: prvá trojročná lehota na zaslanie výzvy (od 20.9.2017 do 20.9.2020), druhá trojročná lehota na podanie žaloby (od 14.7.2020 do 14.7.2023). Takýto prístup by znamenal, že žalobca by mohol mať až šesť rokov na uplatnenie svojho práva namiesto zákonom stanovených troch rokov, čo je v priamom rozpore s účelom premlčania - zabezpečiť právnu istotu a stabilitu právnych vzťahov. Žalobcov výklad o dvoch trojročných lehotách (3 roky na výzvu + 3 roky na žalobu) je absurdný, neopodstatnený a v rozpore s judikatúrou i zmyslom premlčania. 35. Tvrdenie žalobcu, že sa dozvedel o konaní žalovanej, ktorým hrubo porušila dobré mravy, až z právoplatného rozsudku súdu zo dňa 20.12.2022, ktorým bola určená neplatnosť darovacej zmluvy a až týmto dňom malo začať plynúť premlčanie, nepovažovala za pravdivé. Ako vyplýva z obsahu žaloby ako aj odvolania, už vo výzve zo dňa 14.7.2020 žalobca jasne uviedol dôvody pre vrátenie daru, označil čo považuje za konanie žalovanej v rozpore s dobrými mravmi a identifikoval spornú nehnuteľnosť.

Tým pádom nemohol o konaní žalovanej získať vedomosť až momentom vydania rozsudku. Naopak, žalobca mal vedomosť o údajnom protiprávnom konaní žalovanej v rozpore s dobrými mravmi najneskôr 14.7.2020, kedy mal možnosť podať žalobu. V tento deň bol schopný presne špecifikovať všetky dôvody pre vrátenie daru. Jeho vlastná výzva zo 14.7.2020 dokazuje, že už v tom čase poznal všetky relevantné skutočnosti: identifikoval podpis darovacej zmluvy ako konanie odporujúce dobrým mravom; požadoval vrátenie daru, čím prejavil vôľu svoje právo uplatniť. Žalobcove nepravdivé údaje sú účelovým pokusom o manipuláciu skutkovým stavom, ktorý je v rozpore s obsahom spisu a jeho vlastným predchádzajúcim konaním. 36. Žalobca síce ďalej tvrdil, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, avšak neuvádza žiadne konkrétne dôvody, prečo by mala byť táto námietka považovaná za odporujúcu dobrým mravom. Tvrdenie, že žalovaná strana zapríčinila neplatnosť darovacej zmluvy a nesprávny zápis v katastri nehnuteľností, nebolo preukázané. Navyše takéto konanie nemožno považovať za porušenie dobrých mravov, keďže ako vyplýva z rozsudku v konaní sp. zn. 10C/5/2019 zo dňa 20.12.2022, jediným dôvodom na konštatovania neplatnosti darovacej zmluvy a vyhovenie žalobcovmu nároku na určenie vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu na spornej nehnuteľnosti vo veľkosti 1 bola skutočnosť, že v deň podpisu darovacej zmluvy nebol darca spôsobilý na právne úkony. Táto skutočnosť však bola potvrdená až s výrazným časovým odstupom, a to na základe znaleckého dokazovania vykonaného počas súdneho konania. 37. Nepravdivé a účelové je tvrdenie žalobcu, že sa o okolnostiach podpisu darovacej zmluvy zo dňa 19.9.2017 a konaní žalovanej dozvedal postupne, a preto nemohol podať žalobu skôr ako 18.3.2022, nakoľko toto je v priamom rozpore s jeho vlastnými predchádzajúcimi procesnými úkonmi a výpoveďami zaznamenanými v zápisnici z pojednávania zo dňa 8.6.2021, sp. zn. 10C/5/2019 (zápisnica je zahrnutá v súdnom spise). Žalobca nemôže tvrdiť, že sa o podpise zmluvy dozvedel až v období pred podaním žaloby (18.3.2022), pretože jeho vlastné procesné úkony (výzva z 14.7.2020) a výpoveď na pojednávaní (8.6.2021) jednoznačne dokazujú, že o podpise a jeho okolnostiach vedel už v roku 2017, resp. najneskôr v roku 2020. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 8.6.2021 vyplýva, že žalobca na pojednávaní uviedol, že po prepustení z hospitalizácie v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku dňa 6.10.2017 našiel list vlastníctva, kde už nebol uvedený ako spoluvlastník, a následne konfrontoval žalovanú s otázkou, čo sa stalo. Na jeho otázku žalovaná odpovedala: „Veď som to podpísal.“ Toto vyjadrenie potvrdzuje, že žalobca získal vedomosť o podpise zmluvy a strate vlastníctva najneskôr krátko po 6.10.2017, teda viac ako štyri roky pred podaním žaloby. Jeho tvrdenie o „postupnom dozvedaní sa“ je preto nepravdivé, pretože už v októbri 2017 mal dostatočné informácie na to, aby si uvedomil právne následky podpisu zmluvy a mohol konať. Obdobné skutočnosti vyplývajú i z výzvy zo dňa 14.7.2020. Žalobca vo výzve doručenej žalovanej dňa 14.7.2020 jednoznačne preukázal, že disponoval vedomosťou o podpise darovacej zmluvy a jej okolnostiach už v tomto čase. Vo výzve uviedol konkrétne dôvody na vrátenie daru (tlak, podvod, ziskuchtivosť žalovanej), označil podpis zmluvy zo dňa 19.9.2017 za moment údajného hrubého porušenia dobrých mravov a identifikoval spornú nehnuteľnosť (rodinný dom súp. č. XXXX K. D.. Ú.. B.). Tieto informácie dokazujú, že žalobca mal nielen vedomosť o podpise zmluvy, ale aj o všetkých relevantných skutočnostiach, ktoré považuje za základ svojho nároku, už najmenej 14.7.2020 - teda viac ako rok a pol pred podaním žaloby 18.3.2022. Žalobca sám označuje podpis darovacej zmluvy (19.9.2017) za okamih, kedy žalovaná údajne konala v rozpore s dobrými mravmi (tlak, podvod). Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3 Cdo 218/2010) začína premlčacia doba plynúť nasledujúci deň po tomto skutku, teda 20.9.2017 a uplynula 20.9.2020. Subjektívna pamäť žalobcu na podpis zmluvy nie je rozhodujúca, pretože začiatok plynutia premlčacej doby je objektívny a nezávisí od jeho vedomostí či spomienok. 38. Pokiaľ odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil premlčanie aj v kontexte toho, že vlastnícke právo je podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepremlčateľné, toto tvrdenie považuje za právne nesprávne, zavádzajúce a v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, judikatúrou najvyššieho súdu a skutkovým stavom predmetného konania. Bola názoru, že žalobca nerozlišuje právnu úpravu premlčania vlastníckeho práva a nároku na vrátenie daru, pričom nesprávne aplikuje ustanovenie § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré sa vzťahuje výlučne na vecné právo vlastníctva ako také, teda na trvanie vlastníckeho vzťahu k veci. Predmetom konania nie je určenie vlastníckeho práva v zmysle jeho existencie, ale uplatnenie nároku na vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka, ktorý je majetkovým právom podliehajúcim premlčaniu podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Právne závery žalobcu sú v rozpore i s judikatúrou, na ktorú poukázala, a ktorá jasne stanovuje, že

právo na vrátenie daru podlieha premlčaniu. Z vyššie uvedených skutočnosti jednoznačne vyplýva, že nie je možné prisvedčiť právnemu záveru žalobcu o tom, že po zaslaní výzvy na vrátenie daru beží nová trojročná premlčacia doba, nakoľko uvedené je v priamom rozpore s judikatórnymi závermi o tom, že premlčacia doba beží odo dňa, kedy malo dôjsť zo strany obdarovaného ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi a závermi, že zaslanie výzvy nie je potrebné a je možno nárok rovno uplatniť žalobou na súde. 39. Namietala tvrdenia žalobcu, že „Žalovaná vedome využila psychickú tieseň a strach žalobcu na dosiahnutie svojho cieľa, pričom tento nátlak bol jasne preukázaný vo výpovediach svedkov a ďalších dôkazoch.“ „Súd nevenoval pozornosť dôkazom, ktoré preukazovali, že žalovaná pripravila žalobcu o možnosť slobodne sa rozhodovať, a to tým, že zneužila jeho zdravotný stav a prítomnosť v nemocnici.“ „Z výpovedí svedkov, ako aj z komunikácie medzi stranami sporu, bolo zrejmé, že žalovaná manipulovala žalobcu a jeho rodinu, aby získala výlučné vlastníctvo nehnuteľností.“ „Súd nebral do úvahy znalecké posudky a výpovede, ktoré dokazovali, že žalobca nebol schopný vnímať následky svojho konania v dôsledku nátlaku žalovanej.“ „Žalovaná zabezpečila podpis darovacej zmluvy počas hospitalizácie žalobcu, čo jasne poukazuje na jej zámer využiť jeho nepriaznivý stav na dosiahnutie vlastného prospechu.“, nakoľko tieto nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a ich jediným cieľom je očierniť žalovanú. Tvrdenia žalobcu sú len v rovine ničím nepodložených urážok. 40. Pokiaľ žalobca opakovane namietal, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, konkrétne tvrdenie, že daroval žalovanej polovicu nehnuteľností darovacou zmluvou z 19. septembra 2017 a poukazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20. decembra 2022, sp. zn. 10C/5/2019, ktorý túto zmluvu vyhlásil za absolútne neplatnú, tento argument je právne bezvýznamný pre posúdenie predmetného sporu, nakoľko predmetom tohto konania nie je určenie platnosti darovacej zmluvy z roku 2017 ani určenie vlastníckych práv na základe nej, ale posúdenie, či žalobca má nárok na vrátenie daru z darovacej zmluvy z 5. apríla 2013 na základe ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka (hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej). Právne závery o tom, či došlo k darovaniu v roku 2017, či bola žalovaná skutočnou alebo domnelou vlastníčkou, prípadne aký vplyv má rozsudok sp. zn. 10C/5/2019, sú preto irelevantné pre meritórne posúdenie žalobcovho nároku v tomto konaní. 41. Pokiaľ žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy znalecký posudok A.. U. W.É., Z.., A., A., č. 79/2018 zo dňa 2. novembra 2018, ktorý jednoznačne konštatuje, že žalobca bol v čase podpisu darovacej zmluvy zo dňa 19. septembra 2017 v dôsledku duševnej poruchy nespôsobilý posúdiť dôsledky svojho konania a ovládať svoje rozhodnutia, že súd prvej inštancie nevenoval pozornosť výpovediam svedkov, ktorí potvrdili nepriaznivý zdravotný stav žalobcu, ignoroval výpovede svedkov (napr. jeho rodičov), ktorí v konaní sp. zn. 10C/5/2019 potvrdili jeho zlý psychický stav počas hospitalizácie v Psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela v Pezinku, čo malo zásadný vplyv na jeho spôsobilosť uzatvoriť právny úkon, znalecký posudok A.. U. W., na ktorý sa žalobca odvoláva, konštatuje iba nespôsobilosť žalobcu na právne úkony v čase podpisu darovacej zmluvy z 19. septembra 2017, avšak vôbec sa nevyjadruje k otázke, či konanie žalovanej bolo nemorálne alebo v rozpore s dobrými mravmi. Posudok sa zameriava výlučne na zdravotný stav žalobcu, nie na úmysly, motiváciu či správanie žalovanej pri uzatvorení zmluvy. Navyše, tento posudok bol vypracovaný až 2. novembra 2018, teda s výrazným časovým odstupom od udalosti (viac ako rok po podpise zmluvy), a nemohol objektívne zhodnotiť vedomosti žalovanej o stave žalobcu v relevantnom čase. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 11. mája 2023 uviedla, že konala v dobrej viere na základe konzultácií s rodičmi žalobcu a za prítomnosti pracovníčky matriky, ktorá overila pravosť podpisu, čo vylučuje úmysel zneužitia jeho zdravotného stavu. Disponuje povolením/potvrdením príslušného doktora pracujúceho v psychiatrickej nemocnici v Pezinku ohľadom toho, že žalobca môže podpísať spornú darovaciu zmluvu. Predmetné potvrdenie je datované na deň podpisu darovacej zmluvy a je založené v súdnom spise. Znalecký posudok preto nie je dôkazom o hrubom porušení dobrých mravov zo strany žalovanej, ale iba o zdravotnom stave žalobcu, ktorý je pre posúdenie nároku na vrátenie daru z roku 2013 irelevantný. 42. K okolnostiam uzatvorenia zmluvy uviedla, že žalobca počas svojho pobytu v psychiatrickom zdravotníckom zariadení, kde naďalej realizoval burzové obchody, nebol schopný uviesť výšku svojich záväzkov a finančných strát (prepúšťacia správa, 6.10.2017, Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela). Navyše, žalobca nevedel v dôsledku svojho zdravotného stavu kriticky posúdiť svoje konanie a ani si nepripúšťal svoju chorobu (lekárske správy). Znaleckým posudkom bolo následne preukázané, že žalobca bol v predmetnom období nespôsobilý na právne úkony, z čoho vyplýva, že akékoľvek jeho uistenia o výške dlhov nemohli byť žalovanou považované za hodnoverné (znalecký posudok). Vo

vzťahu k samotnému podpisu darovacej zmluvy považovala za potrebné zdôrazniť, že tento úkon bol písomne schválený primárom zdravotníckeho zariadenia, pričom zamestnanci nemocnice zabezpečili prítomnosť pracovníka notárskeho úradu za účelom overenia podpisu (svedecké výpovede A.. D. D. W. A.. D. G. na pojednávaní 8.3.2022, sp. zn. 10C/5/2019). Oprávnenosť obáv žalovanej o rodinný majetok potvrdzuje emailová komunikácia medzi účastníkmi konania. Žalobca sám pripustil oprávnenosť obáv žalovanej o finančné riziká (e-mail zo dňa 21.5.2018). U.. J., otčim žalobcu, v emaile potvrdil správnosť krokov žalovanej smerujúcich k ochrane spoločného majetku (e-mail zo dňa 21.5.2018: „Aj napriek tomu súhlasím, že v danej situácii, keď sme sa obávali a A. neverili, všetky aktivity, ktoré sme spolu smerovali k zámerom ochrany majetku pre P. W. O. boli správne.“). Žalobca počas hospitalizácie uznával snahu žalovanej o ochranu majetku (prepúšťacia správa zo dňa 6.10.2017: „snaží sa chrániť ich majetok, aby nadmerne nenakupoval, dáva na neho pozor“). Následne žalobca explicitne priznal rozsah spôsobených finančných strát (e-mail zo dňa 18.12.2017: „V neposlednom rade som chcel aspoň sčasti napraviť tú fin. katastrofu, ktorú som spôsobil“). Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že konanie žalovanej nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná pri svojom konaní vychádzala z objektívnych okolností a predchádzajúcich skúseností so žalobcom, pričom jej primárnym cieľom bola ochrana rodinného majetku (e-mail zo dňa 18.5.2018: „Chcem tak ochrániť strechu nad hlavou mňa a detí“). Jej postup bol podporený nielen rodinnými príslušníkmi vrátane rodičov žalobcu, ale aj zdravotníckym personálom. Skutočnosť, že následne bola znaleckým posudkom preukázaná nespôsobilosť žalobcu na právne úkony, sama o sebe nezakladá rozpor konania žalovanej s dobrými mravmi. 43. Pokiaľ ide o správanie žalovanej po návrate žalobcu z psychiatrickej nemocnice, pokiaľ žalobca vo svojom podaní uvádza, že ho žalovaná pripravila o strechu nad hlavou a následne ho opustila aj s deťmi, toto tvrdenie sa javí ako právne neudržateľné vzhľadom na nasledujúce skutočnosti. V prvom rade poukázala na faktický stav užívania predmetnej nehnuteľnosti. Žalobca je výlučným užívateľom spornej nehnuteľnosti od začiatku roka 2018, pričom za obdobie posledných 7 rokov neposkytol žalovanej, ktorá disponuje vlastníckymi právami k nehnuteľnosti, žiadne finančné protiplnenie za jej užívanie. Osobitný význam má skutočnosť, že žalovaná investovala do predmetnej nehnuteľnosti značnú sumu vo výške 75.000 eur, ktorá zostala pre ňu nevyužiteľná, keďže bola nútená zabezpečiť si náhradné bývanie a žalobca odmieta žalovanej poskytnúť akúkoľvek kompenzáciu. Vo vzťahu k tvrdeniu o opustení rodiny považovala za nevyhnutné zdôrazniť, že styk žalobcu s maloletými deťmi je riadne upravený právoplatným súdnym rozhodnutím, ktoré žalovaná v plnej miere rešpektuje. Táto skutočnosť významne spochybňuje tvrdenie žalobcu o údajnom zbavení sa ho spolu s deťmi. Po návrate žalobcu z nemocnice žalovaná aktívne participovala na riešení psychologických problémov prostredníctvom návštev odborníkov (dôkaz: email zo dňa 13.12.2017 od psychiatričky A.. I. a email zo dňa 22.12.2017 od psychologičky A.. Č.). Konzultácie prebiehali u viacerých odborníkov vrátane A.. B. T.. 44. V oblasti finančných záväzkov žalovaná prejavila mimoriadnu iniciatívu pri riešení vzniknutých problémov. Aktívne komunikovala so spoločnosťou V. (dôkaz: email zo dňa 14.9.2017 o dohodnutí osobného stretnutia). Zároveň sa intenzívne venovala riešeniu situácie so spoločnosťou J. (dôkaz: emailová komunikácia z dní 22.10.2017 a 26.10.2017 o vrátení finančných prostriedkov), angažovala sa v riešení dlhov v S. I. (dôkaz: email zo dňa 20.9.2019 obsahujúci žiadosť o poskytnutie informácií), aktívne sa podieľala na riešení finančných strát, konkrétne sa usilovala o vrátenie peňažných prostriedkov od spoločností V. W. J. (dôkaz: emailová komunikácia zo dňa 17.10.2017 o riešení dlhov, emailová korešpondencia z dní 22.10.2017 a 26.10.2017 týkajúca sa J.). Na základe vyššie uvedených skutočností a predložených dôkazov možno konštatovať, že tvrdenia žalobcu o údajnom opustení a nezáujme zo strany žalovanej sú v priamom rozpore s preukázateľnými faktami. Žalovaná naopak vyvinula maximálne úsilie o záchranu manželského vzťahu, čo potvrdzuje jej aktívna participácia na psychologických konzultáciách (dôkaz: emailová komunikácia s A.. I. zo dňa 13.12.2017 a s A.. Č. zo dňa 22.12.2017) a jej systematická snaha o riešenie finančných problémov (dôkaz: komplex emailovej komunikácie so spoločnosťami V., J. W. S. I. v období od septembra 2017 do septembra 2019). 45. Poukázala na jej opakované snahy o mimosúdne riešenie vzniknutej situácie po jej odchode zo spoločnej domácnosti začiatkom roka 2018. Prejavila aktívnu snahu o dosiahnutie vzájomnej dohody, keď 18.5.2018 písomne navrhla žalobcovi dve možnosti riešenia vlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti, a to buď vyplatenie žalobcu žalovanou, alebo vyplatenie žalovanej žalobcom (dôkaz: emailová komunikácia zo dňa 18.5.2018, návrh sporného riešenia). Na tento konštruktívny návrh žalovanej reagoval žalobca neprimeraným spôsobom, keď uviedol dve ďalšie absurdné alternatívy

riešenia situácie týkajúce sa spoločného bývania v dome. Vzhľadom na pretrvávajúci neúspech pri hľadaní mimosúdneho riešenia v prvej polovici roka 2018 sa žalovaná rozhodla iniciovať mediačné konanie pred mediátorom Z.. I.. U.. Z. L.. V rámci mediácie žalovaná prejavila značnú ústretovosť, keď navrhla žalobcovi odpredaj svojho podielu za sumu 100.000 eur, ktorá bola preukázateľne nižšia ako trhová hodnota polovice nehnuteľnosti. Žalobca však tento návrh odmietol s vyjadrením „nemám peniaze, je to môj dom a budem tam bývať“ a následne odmietol pokračovať v mediačnom konaní napriek trvaniu žalovanej na jeho pokračovaní (dôkaz: potvrdenie o skončení mediácie u Z.. L.). V ďalšom priebehu času došlo k výraznému zhoršeniu vzájomnej komunikácie, ktoré vyústilo do agresívneho správania zo strany žalobcu. Tento adresoval žalovanej viac ako 50 správ obsahujúcich vyhrážky, pričom sa jej vyhrážal ohrozením jej pracovnej pozície na G. W. K. I. a možným väzením. Závažnosť týchto vyhrážok dokumentuje aj email s predmetom „Vydieram Ťa, lebo si vydierateľná“ (dôkaz: súbor emailov a správ z augusta 2020, konkrétne email zo dňa 9.8.2020 „Vydieram Ta, lebo si vydieratelna“, email zo dňa 9.8.2020 „Odvrátenie konca kariéry“, email zo dňa 13.8.2020 o vydieraní, a ďalšie správy dokumentujúce vydieranie v priložených súboroch označených ako „správy - vydieranie 1-6“ a v súboroch „správy vydieranie 1. zip“ a „správy vydieranie 2.zip“). Vzhľadom na závažnosť a intenzitu vyhrážok bola žalovaná nútená podať na žalobcu trestné oznámenie. Na základe prešetrenia veci Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave V, bolo rozhodnuté o postúpení veci Okresnému úradu Bratislava na prejednanie priestupku (dôkaz: Uznesenie OR PZ BA V). V dôsledku uvedeného správania žalobcu sa akákoľvek ďalšia konštruktívna komunikácia medzi sporovými stranami stala prakticky nemožnou, čím bola zmarená možnosť dosiahnutia obojstranne prijateľného riešenia vzniknutej situácie. 46. Pre komplexné posúdenie dôveryhodnosti žalobcu poukázala na jeho opakované protiprávne konanie v trestnoprávnej rovine, kedy bol právoplatne uznaný vinným z viacerých trestných činov, konkrétne pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona (dôkaz: Trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 9.5.2019, sp. zn. 0T/108/2019) a následne pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona (dôkaz: Trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 17.1.2020, sp. zn. 0T/8/20120). Osobitný význam má skutočnosť, že sa neosvedčil v súvislosti s opakovanou jazdou motorovým vozidlom počas trvania zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, v dôsledku čoho mu bol nariadený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov, ktorý následne vykonal. Z hľadiska posúdenia celkovej dôveryhodnosti žalobcu je významné konštatovanie Krajského súdu v Bratislave, ktorý identifikoval zásadné rozpory vo výpovediach žalobcu. Krajský súd priamo poukazuje na nesúlad medzi tvrdeniami žalobcu v prípravnom konaní a jeho následnými vyjadreniami v sťažnosti (dôkaz: Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Tos-69-2020). Žalobca v sťažnosti argumentoval nevyhnutnosťou jazdy motorovým vozidlom z dôvodu potreby vyhľadania psychiatrickej pomoci v nemocnici Milosrdných bratov, avšak v prípravnom konaní uviedol diametrálne odlišný dôvod jazdy, a to potrebu „premazania“ motora v zimnom období na vzdialenosť približne pol kilometra. Uvedený spôsob účelovej manipulácie s faktami zo strany žalobcu, a to dokonca v trestnom konaní, korešponduje s dlhodobými skúsenosťami žalovanej s jeho pravdovravnosťou. Je príznačné, že žalobca opakovane využíva svoju diagnostikovanú duševnú poruchu ako prostriedok na zdôvodnenie svojho protiprávneho konania, čo potvrdzuje vzorec jeho účelového správania. 47. Žalobca v odvolacej duplike v celom rozsahu zotrval na podanom odvolaní, pričom uviedol, že vyjadrenie žalovanej nie je spôsobilé zhojiť nesprávny postup súdu pri doručovaní vyjadrenia žalovanej (zastúpenej novým právnym zástupcom A.. X. I., advokátom) k žalobe zo dňa 11.5.2023 a k nemu pripojených príloh. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že súd mal žalobu zamietnuť výlučne na základe námietky premlčania vznesenej v podaní, ktoré mu bolo doručené 21.10.2022, ide len o jej tendenčný výklad odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V skutočnosti z odsekov 24 až 26 a 28 je zrejmé, že súd prvej inštancie posudzoval aj správanie sa žalovanej, či zakladá právo na odvolanie daru, pričom správanie žalovanej vyhodnotil ako konanie, ktoré hrubo neporušuje dobré mravy a to na základe aj tých tvrdení, ktoré uviedla vo vyjadrení k žalobe zo dňa 11.5.2023. Odhliadnuc od uvedeného, pokiaľ žalovaná mala možnosť vznesenú námietku premlčania podporiť svojou ďalšou argumentáciou uvedenou v čl. XIII podania zo dňa 11.5.2023, mal mu súd prvej inštancie zachovať jeho procesné právo a umožniť mu sa aj k tejto argumentácii žalovanej a vôbec k celému jej podaniu a k nemu pripojeným dôkazom vyjadriť a to v lehote najmenej 10 dní (i keď rozsah podania žalovanej a množstvo pripojených dôkazov k tomuto podaniu odôvodňujú stanovenie aj dlhšej časovej lehoty súdom na podanie vyjadrenia).

48. Opätovne poukázal na to, v čom je napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. októbra 2024, č. k. 10C/12/2022-354, v rozpore s právoplatným rozsudkom Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20. decembra 2022, č. k. 10C/5/2019. Z argumentácie žalovanej uvedenej v bode 25 až 27 vyjadrenia vyplýva, že sama žalovaná považuje právne posúdenie súdom prvej inštancie vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania uvedené v odseku 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku za nesprávne, keď v ňom súd prvej inštancie uviedol, že „oznámenie o vrátení daru nemohlo spôsobiť ani pretrhnutie plynutia premlčacej doby...“ a že „Výzva na vrátenie daru preto nebola dôvodná a premlčacia doba na vrátenie daru plynula ďalej, až 20.9.2020 uplynula“. Teda sama žalovaná považuje napadnutý rozsudok za nesprávny z dôvodu jeho nesprávneho právneho posúdenia vznesenej námietky premlčania. Aj vychádzajúc z právneho stanoviska uvedeného žalovanou v bode 28 až 31, podľa ktorého mal mať vedomosť o konaní žalovanej, ktoré hrubo odporuje dobrým mravom ku dňu 14.7.2020 svedčí o nesprávnom právnom posúdení premlčania súdom prvej inštancie, pretože žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podal na súd 18.3.2022, teda v lehote 3 rokov od 14.7.2020, kedy sa mal podľa žalovanej dozvedieť o tom, že jej konanie popísané vo výzve na vrátenie daru zakladá právo na vrátenie daru z dôvodu, že je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. 49. V odseku 32 sa žalovaná snaží zavádzať odvolací súd, že vraj neuviedol žiadne konkrétne dôvody, prečo by mala ňou vznesená námietka premlčania odporovať dobrým mravom. V tomto smere odkázal na bod 8 odvolania, v tieto skutočnosti jasne popisuje. 50. Žalovaná sa snaží súd presviedčať o tom, že nemala mať ani najmenšie podozrenie o neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 19.9.2017, keď sama vypovedala, že mu navrhla uzatvorenie darovacej zmluvy za stavu, keď jej jasne (podľa jej slov) hovoril, že nemá svoje konanie pod kontrolou a že má strach a nevie, čo ho čaká a za takéhoto stavu mu navrhla podpísať darovaciu zmluvu, ktorú dala vypracovať, prípadne ju sama vypracovala, ktorou sledovala získať do svojho vlastníctva jemu patriacu druhú spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach a doniesla mu ju podpísať v čase, keď sa liečil na vážne psychické ochorenie - bipolárnu afektívnu poruchu na najťažšom oddelení Pinellovej nemocnici v Pezinku. Vzhľadom k tomu, pokiaľ žalovanej bola žaloba doručená (aj spolu s výzvou na vrátenie daru) súdom dňa 12.9.2022 bolo jeho právo na vrátenie daru uplatnené žalobou včas. 51. Pokiaľ sa žalovaná snaží viazať vznik jeho práva na vrátenie daru (a to, že sa mal dozvedieť o jej konaní, ktoré hrubo odporuje dobrým mravom), len na moment, kedy sa dozvedel o tom, že darovaciu zmluvu zo dňa 19.9.2017 podpísal, tak ide o absolútne nedostatočné vyhodnocovanie toho, kedy došlo k naplneniu znakov hrubého porušenia dobrých mravov podľa § 630 Občianskeho zákonníka, pretože v predmetnej veci boli dôležité aj okolnosti za akých došlo k podpisu darovacej zmluvy, aj to, či tento úkon je platným alebo neplatným právnym úkonom a aj konanie samotnej žalovanej, ktorá potom, čo sa zmocnila jeho majetku, tak mu ho odmietala dobrovoľne vrátiť, hoci ňou účelovo tvrdené ohrozenie majetku exekúciou a jeho dlhmi sa vôbec nepotvrdilo, o čom sa dozvedal postupne v priebehu konania vedeného pod sp. zn. 10C/5/2019 a potom, čo toto konanie právoplatne skončilo určením, že je spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností z dôvodu absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 19.9.2017. 52. Ani podľa argumentácie samotnej žalovanej, že mal mať vedomosť o všetkých relevantných skutočnostiach už najmenej k 14.7.2020, teda viac ako rok a pol pred podaním žaloby dňa 18.3.2022, nemohlo byť jeho právo na vrátenie daru premlčané (ako to nesprávne posúdil súd prvej inštancie), pretože od 14.7.2020 do podania žaloby dňa 18.3.2022 neuplynula premlčacia lehota troch rokov. Mal za to, že neplatnosť darovacej zmluvy zo dňa 19.9.2017 nie je vôbec pre tento spor irelevantná, pretože týmto absolútne neplatným právnym úkonom sa žalovaná snažila získať všetky spoločné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva v čase, keď nebol spôsobilý na právne úkony, pretože dobre vedela, že pri plnom vedomí a uvedomovaní si toho čo koná, by takýto svoj zámer nikdy nedosiahla, pretože sa oň pokúšala neúspešne už pred jeho hospitalizáciou. Súd prvej inštancie sa snažil v odôvodnení napadnutého rozsudku vykresľovať žalovanú ako dobromyseľnú osobu, ktorá splnila vraj všetky podmienky zariadenia, v ktorom bol hospitalizovaný pred podpisom darovacej zmluvy zo dňa 19.9.2017 a že sa stala výlučnou vlastníčkou všetkých ich spoločných nehnuteľností, čomu práve odporuje tá skutočnosť, že darovaciu zmluvu zo dňa 19.9.2017 súd prvej inštancie posúdil ako absolútne neplatný právny úkon pre jeho nespôsobilosť na právne úkony, čoho dôkazom je, že v skutočnosti žalovaná pred podpisom darovacej zmluvy vôbec nezabezpečila, aby boli splnené podmienky vyžadované zariadením, v ktorom bol hospitalizovaný na platné uzatvorenie darovacej zmluvy a žalovaná sa nikdy nestala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Teda žalovaná

od počiatku nekonala v žiadnej dobrej viere, ale konala v úmysle ho pripraviť o všetky nehnuteľnosti, ktoré s ňou vlastnil. 53. Žalovaná disponuje pochybným „Potvrdením k overeniu podpisu“ zo dňa 19.9.2017, ktorý vraj má dokazovať, že mal byť podrobený odbornému vyšetreniu a mal byť spôsobilý podpísať darovaciu zmluvu. Toto potvrdenie nie je ani podpísané A.. A. I., Z. Z. S. W. Z. - A., ktorý ho mal vydať a je v ňom uvedené, že „Menovaný _ je schopný . právneho úkonu - overenia . podpisu.“ Vôbec z neho nevyplýva, že bol spôsobilý a schopný uzatvoriť právny úkon darovaciu zmluvu a že si bol následkov takéhoto právneho úkonu vedomý. Uzatvorenie tak zásadného právneho úkonu, ktorým dochádza k prevodu vlastníckych práv k (všetkému nehnuteľnému) majetku totiž nie je možné stotožňovať s chápaním osvedčenia pravosti podpisu. Inak povedané to, že sa človek dokáže podpísať pred pracovníčkou matriky Mesta Pezinok neznamená, že je schopný chápať to, že svojím podpisom prejavuje svoju vôľu uzatvoriť právny úkon, v tomto prípade darovaciu zmluvu a aké práva a povinnosti mu z tohto právneho úkonu vznikajú a čo je následkom tohto právneho úkonu. Toto „Potvrdenie k overeniu podpisu“ zo dňa 19.9.2017 ani nedokazuje, že bol podrobený riadnemu odbornému vyšetreniu v súvislosti s jeho spôsobilosťou na právne úkony dňa 19.9.2017, pretože o tom by sa museli nachádzať záznamy ako takéto vyšetrenie prebiehalo, kto toto vyšetrenie viedol, ako dlho trvalo a s akým výsledkom bolo ukončené. Naviac toto pochybné potvrdenie bolo vydané tak povediac na počkanie v deň podpísania darovacej zmluvy 19.9.2017 zrejme na požiadavku žalovanej, ktorá s ním disponuje, čo pri tak zásadnom právnom úkone (ktorým sa prevádza všetok nehnuteľný majetok na inú osobu) nie je možné urobiť, ale musí vydaniu potvrdenia o spôsobilosti uzatvoriť právny úkon predchádzať dôkladné a starostlivé preskúmanie duševného stavu pacienta, ktorý mieni takýto právny úkon uzatvoriť, ktoré musí byť aj s odstupom času preskúmateľné a musia o ňom existovať záznamy a písomnosti. Táto pochybná listina „Potvrdenie k overeniu podpisu“ nie je schopná preukázať, že by žalovaná konala v dobrej viere obzvlášť, keď sa snažila nahovoriť ho na uzatvorenie darovacej zmluvy pred jeho hospitalizáciou. 54. K okolnostiam uzatvorenia darovacej zmluvy zopakoval dôvody uvedené v podanom odvolaní a dodal, že žalovaná sa tiež evidentne v rozpore s výpoveďami A.. D. D. W. A.. D. G. na pojednávaní 8.3.2022, sp. zn. 10C/5/2019 snaží presviedčať o nepravde, že zamestnanci nemocnice zabezpečili k osvedčeniu podpisu na darovacej zmluve prítomnosť pracovníka notárskeho úradu. Už z predloženého dôkazu k žalobe - doložke o osvedčení podpisu na darovacej zmluve zo dňa 19.9.2017 vyplýva, že jeho podpis neoveroval pracovník notárskeho úradu, ale pracovník Mesta Pezinok, ktorého prítomnosť zabezpečila žalovaná a nie zamestnanci nemocnice. Z výsluchu A.. D. D. (pracujúcej v Psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela) hneď v úvode vyplynulo, že nepozná strany sporu (t. j. jeho a žalovanú) a nemôže sa vyjadriť ani k jeho zdravotnému stavu k 19.9.2017, pretože si ho nepamätá a nevynárajú sa jej žiadne spomienky na hospitalizovaného Z.. Š.. Ani svedkyňa A.. D. G. sa nikdy nevyjadrila tak, že by v predmetnom prípade podpisu darovacej zmluvy 19.9.2017 zamestnanci nemocnice zabezpečili k osvedčeniu podpisu na darovacej zmluve prítomnosť pracovníka notárskeho úradu. Ide len o výmysly žalovanej, ktorá sa snaží takto zavádzať odvolací súd. 55. Mal za to, že ani vyjadrenie jeho otčima U.. J. v e-mailovej správe zo dňa 21.5.2018 (vytrhnuté z kontextu správy) v čase, keď veril v nezištné konanie žalovanej a nepoznal ešte skutočné pohnútky konania žalovanej, ktorými ho pripravila o všetok jeho nehnuteľný majetok, ktoré sa ukázali jasne potom, čo mu žalovaná odmietla jeho polovicu na nehnuteľnostiach vrátiť, nie sú spôsobilé preukázať jej dobromyseľnosť. V uvedenom e-maili jeho otčim U.. J. tiež žalovanej uviedol, že: „Keďže nepretrvávajú naďalej príčiny ohrozenia majetku a Tvoje zámery boli pri ochrane majetku nezištné, nevidím dôvod nevrátiť majetkové pomery do stavu, aký bol v auguste 2017.“ Takisto ani jeho vyjadrenia zachytené v prepúšťacej správe zo dňa 6.10.2017 v čase hospitalizácie, keď skutočné pohnútky a motív konania žalovanej ešte nepoznal a keď nebol schopný ani triezvo a jasne premýšľať nie sú spôsobilé preukázať dobromyseľnosť žalovanej, ako sa o to žalovaná snaží. 56. Mal za to, že žalovaná sa snaží vo vyjadrení k odvolaniu (body VII až X) odpútať pozornosť odvolacieho súdu od jej konania, ktorým hrubo porušila dobré mravy a ktoré je predmetom tohto súdneho konania. Žalovaná totiž pod zámienkou ochrany spoločného majetku pred dlhmi a v snahe zmocniť sa jeho spoluvlastníckeho podielu 1 na spoločných nehnuteľnostiach mu už pred jeho hospitalizáciou navrhovala uzatvorenie darovacej zmluvy, čo striktne odmietal (uvedené preukazuje aj žalovanou predložený obsah e-mailovej správy mojej matky A. J. zo dňa 16.5.2018, ktorú zaslala žalovanej, v ktorej okrem iného uviedla: „keď sme boli všetci štyria v B. v kuchyni v Júni a presviedčali sme A.

aby podpísal darovaciu listinu a on nechcel lebo sa bál že zostane bezdomovec, vtedy hneď sme hovoril, že trváme na tom, aby bol A. zapisaný ako vecné bremeno.“). Žalovaná uvedomujúc si, že na ňu jeho spoluvlastnícky podiel odmieta previesť, následne využila jeho zlý psychický stav počas jeho hospitalizácie a navrhla mu, aby podpísal darovaciu zmluvu, ktorou na ňu prevedie svoj spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach, následne vypracovala resp. zariadila vypracovanie darovacej zmluvy bez toho, aby obsahovala dojednanie o zriadení vecného bremena doživotného užívania nehnuteľností v jeho prospech, hoci vedela o tejto podmienke jeho rodičov, na ktorej trvali pre prípad prevodu jeho spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na žalovanú. 57. Žalovaná poukazuje na jeho následné správanie sa, ktoré však vyvolala ona tým, že voči nemu hrubo porušila dobré mravy. Jeho následné správanie sa, hoci aj nevhodné, nemôže ospravedlniť jej skoršie konanie, ktorým sa dopustila hrubého porušenia dobrých mravov. Subjektívne skresľované tvrdenia uvádzané žalovanou v bode X jej vyjadrenia, nemajú v predmetnej veci absolútne žiaden význam a s predmetnou vecou nijako nesúvisia. 58. Žalovaná v odvolacej duplike námietky žalobcu o procesnom ukrátení jeho práv považovala za zjavne nedôvodné a predstavujúce účelové konanie. Poukázala na to, že hoci formálne poňatie princípu kontradiktórnosti konania vychádza z predpokladu, že súd je povinný doručovať účastníkom všetky podania bez ohľadu na ich relevantnosť, aktuálna judikatúra Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR sa prikláňa k materiálnemu poňatiu kontradiktórnosti, ktoré zohľadňuje vplyv nedoručeného podania na rozhodnutie súdu, napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžf/15/2015 zo dňa 9.11.2015, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 7/2013 z 22. januára 2014, pričom Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 19/2012 uviedol, že je potrebné prihliadať aj na procesnú ekonómiu a efektívnosť konania. Súd nie je povinný udržiavať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania, pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty na rozhodnutie vo veci. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 277/2013 z 14. novembra 2013). Z uvedeného vyplýva, že prípadné nedoručenie vyjadrenia žalovanej zo dňa 11.5.2023 žalobcovi nemohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, keďže súd svoje rozhodnutie založil na námietke premlčania vznesenej v podaní zo dňa 27.9.2022, ktoré bolo žalobcovi riadne doručené a mal možnosť (ktorú aj využil) sa k nej vyjadriť. I v prípade, ak by bolo doručované podanie žalovanej zo dňa 11.5.2023 spôsobom ako sa dožaduje žalobca a žalobca by reagoval na tvrdenia a dôkazy uvedené v tomto podaní, samotná skutočnosť doručenia podania zo dňa 11.5.2023 by nemala žiadny vplyv na rozhodnutie prvoinštančného súdu, nakoľko by žalobu zamietol rovnako na základe námietky premlčania. Opätovne zdôraznila, že vyjadrenie zo dňa 11.5.2023 bolo spolu s prílohami právnemu zástupcovi žalobcu včas doručené, čo ani nespochybňuje a čo dokonca sám potvrdil. Nejaví sa hospodárne a efektívne, aby odvolací súd zrušil napádaný rozsudok súdu prvej inštancie za tým účelom, aby umožnil žalobcovi reagovať na argumenty a dôkazy, ktoré nie sú vzhľadom k úspešne uplatnenej námietke premlčania právne významné, pričom po vyjadrení žalobcu k týmto argumentom a dôkazom, dôjde v konaní pred súdom prvého stupňa len k opätovnému zamietnutiu žaloby z dôvodu premlčania uplatneného nároku. 59. Mala za to, že argumentáciu žalobcu k nesprávnemu právnemu posúdeniu premlčania je právne neudržateľná, nakoľko začiatok premlčacia doba podľa ustálenej judikatúry plynie podľa § 101 Občianskeho zákonníka odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané po prvýkrát podaním návrhu (žaloby) na súde, čo v prípade jediného správania sa intenzívne narušujúceho dobré mravy zo strany obdarovaného znamená, že začína plynúť odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom k takémuto závadnému konaniu došlo. Žalobca vo svojej výzve zo 14.7.2020 a v samotnej žalobe jednoznačne označuje podpis darovacej zmluvy (19.9.2017) za okamih, kedy malo dôjsť k údajnému hrubému porušeniu dobrých mravov zo strany žalovanej. Z toho vyplýva, že premlčacia doba začala plynúť najneskôr 20.9.2017 a skončila 20.9.2020, pričom žaloba bola podaná až 18.3.2022, teda jednoznačne po uplynutí zákonnej premlčacej doby. Z uvedeného taktiež vyplýva, že už 14.7.2020, teda v čase podania výzvy bol žalobca plne spôsobilý kvalifikovať svoj nárok po skutkovej a právnej stránke, a teda mohol v danom čase podať žalobu a nie až dňa 18.3.2022. Žalobca nesprávne interpretuje význam výzvy z 14.7.2020 ako právneho úkonu prerušujúceho premlčanie. Judikatúra najvyšších súdnych inštancií jednoznačne potvrdzuje, že právo na vrátenie daru môže byť uplatnené priamo žalobou bez predchádzajúcej výzvy, pričom rozhodujúci je moment doručenia žaloby obdarovanému. Žalovaná v žiadnom prípade netvrdí, že doručenie výzvy zo dňa 14.7.2020 spôsobuje pretrhnutie premlčacej doby,

ako sa to snaží podsunúť žalobca v ostatnom vyjadrení. Na daný prípad nemožno aplikovať § 102 Občianskeho zákonníka. Žalobca mohol svoje právo na vrátenie daru uplatniť priamo podaním žaloby na súde už 20.9.2017, pričom nebola nevyhnutná predchádzajúca výzva. Skutočnosť, že žalobca zvolil formu výzvy zo 14.7.2020, nemá vplyv na začiatok ani priebeh premlčacej doby. Interpretácia žalobcu o prerušení premlčacej doby výzvou podľa § 102 Občianskeho zákonníka je v rozpore s účelom a zmyslom inštitútu premlčania. V prípade akceptácie právneho názoru žalobcu by došlo k zásadnému narušeniu právnej istoty, keďže by to znamenalo, že žalobca by mohol mať až šesť rokov na uplatnenie svojho majetkového práva namiesto zákonom stanovených troch rokov, čo je v priamom rozpore s účelom premlčania. Z vyššie uvedenej právnej analýzy vychádzajúcej z platného práva, ustálenej judikatúry najvyšších súdnych inštancií a základných princípov občianskeho práva jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie správne posúdil otázku premlčania nároku žalobcu. 60. K rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi odkázala na svoju argumentáciu vo vyjadrení k odvolaniu, pričom dodala, že relevantná judikatúra k otázke námietky premlčania a dobrých mravov uvádza, že rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi je výnimočný prípad, ktorý musí byť preukázaný mimoriadnymi okolnosťami. V predmetnej veci však takéto mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali neprihliadnutie k dôvodne vznesenej námietke premlčania, neboli nijakým spôsobom preukázané. Poukázala na logický rozpor v žalobcovej argumentácii, keď sa snaží využiť tú istú skutočnosť najprv ako hmotnoprávny dôvod pre vrátenie daru a potom ako procesnú prekážku pre prihliadnutie na námietku premlčania. V konečnom dôsledku by prijatie argumentácie žalobcu znamenalo faktickú nepremlčateľnosť majetkového práva na vrátenie daru. Žalobca by rozporom s dobrými mravmi najprv odôvodnil nárok na vrátenie daru a následne by sa dožadoval nepripustenia námietky premlčania, čo znamená, že nárok na vrátenie daru sa nikdy nepremlčí. K ďalším skutočnostiam uvádzaným žalobcom v odvolacej replike zopakovala svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu. Záverom zdôraznila, že premlčacia doba na uplatnenie práva na vrátenie daru začala plynúť dňom 20.9.2017 (deň nasledujúci po podpise darovacej zmluvy, ktorú žalobca označuje za moment hrubého porušenia dobrých mravov) a uplynula dňa 20.9.2020. Žaloba podaná až 18.3.2022, bola preto podaná po uplynutí zákonnej premlčacej doby. Námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalovaná konala v dobrej viere. 61. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario CSP, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.4.2026 (§ 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP). 62. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. 63. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 64. Podľa § 100 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. 65. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 66. Podľa § 112 veta prvá Občianskeho zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. 67. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 CSP) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovanej prednesených na jej obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 CSP súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o premlčaní nároku žalobcu na vrátenie daru. 68. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že účelom inštitútu premlčania upraveného v § 100 až 114 Občianskeho zákonníka je okrem stimulácie veriteľa k rýchlemu (včasnému) uplatneniu jeho subjektívnych práv (podľa zásady vigilantibus iura), prispieť k právnej istote účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť práva, žalobné právo) možno odvrátiť námietkou premlčania. Ide o uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby právo bolo v tejto dobe vykonané (na súde alebo inom príslušnom orgáne), v dôsledku čoho povinný môže čeliť súdnemu uplatneniu práva oprávneným námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti. Inak povedané, právo proti ktorému žalovaný úspešne vzniesol námietku premlčania, súd nemôže žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka). Priznaním námietky premlčania zákon dlžníkovi zabezpečuje potrebnú ochranu. Či ju dlžník využije alebo nie, ponecháva zákon na jeho vôli a úvahe. 69. Premlčanie je objektívnou skutočnosťou nezávislou na vedomosti veriteľa či dlžníka. Vyžaduje márne uplynutie premlčacej doby stanovenej zákonom, spojené s nevykonávaním subjektívneho práva veriteľom. Podľa súčasnej právnej teórie i praxe samotným uplynutím premlčacej doby v spojení s nevykonávaním práva oprávneným subjektom sa na právnom vzťahu dlžníka a veriteľa v zásade nič nemení. Právo veriteľa (aj keď premlčané) naďalej existuje a povinnosť dlžníka splniť dlh naďalej trvá. Subjektívne právo veriteľa zostáva i po márnom uplynutí premlčacej doby vybavené nárokom ako kvalitatívnou zložkou subjektívneho práva zaručujúcou jeho vynútiteľnosť na súde alebo inom príslušnom orgáne. Márne uplynutie premlčacej doby má za následok vznik oprávnenia pre dlžníka vzniesť pred súdom námietku premlčania a spôsobiť tak zánik nároku. Pokiaľ dlžník námietku premlčania skutočne účinne vznesie, dochádza v okamihu jej vznesenia k zániku nároku. V medziobdobí od okamihu, v ktorom sa právo premlčalo, do okamihu účinne vznesenej námietky premlčania ide o tzv. podmienený nárok, to znamená nárok, ktorý môže na základe námietky premlčania zaniknúť (Eliáš K. a kol. Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. Linde: Praha, 2008, s. 415). 70. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Citované ustanovenie § 101 upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá sa použije všade tam, kde pre jednotlivé práva Občiansky zákonník (alebo iný predpis) neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu. Všeobecnú dĺžku premlčacej doby pre práva z občianskoprávnych vzťahov ustanovuje zákon na tri roky. Vzhľadom na to, že premlčacia doba je určitý časový úsek, nestačí určiť jej dĺžku a koniec, ale treba určiť aj jej začiatok, to znamená, od ktorého okamihu začína plynúť. Zákon to ustanovuje jednak všeobecne a jednak osobitne pre niektoré jednotlivé práva. Pre všeobecnú premlčaciu dobu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo - objektívne posudzované - vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď sa právo mohlo dôvodne vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde alebo inom príslušnom orgáne (orgáne, ktorý je podľa verejnoprávnych predpisov príslušný na konanie a rozhodovanie o určitej otázke), t. j. keď sa právo stalo nárokom (actio nata). Nie je rozhodujúce, z akého dôvodu, či subjektívneho alebo objektívneho, to veriteľ neurobil (napr. že mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka ako choroba). 71. Ak teda osoba koná v súlade so svojím subjektívnym oprávnením, môže sa domáhať ochrany pred rušením tohto správania vo vzťahu k štátu. Možnosť domáhať sa takejto ochrany je vlastne právnym nárokom. Nárok tak predstavuje tú zložku subjektívneho práva, ktorá predstavuje možnosť domôcť sa ochrany subjektívneho práva štátom. Existencia subjektívneho práva spravidla nie je od počiatku dotovaná právnym nárokom. Pravidlom v právnych vzťahoch je, že existuje subjektívne právo a od istého momentu je „vybavené“ aj právnym nárokom. Časový okamih vzniku právneho nároku je totožný so vznikom tzv. subjektívneho žalobného práva, ktorý sa v teórii nazýva actio nata (moment zrodu žalobného práva) (Občiansky zákonník I, 2. vydání, 2019, s. 739 - 749: R. Straka, M. Števček) 72. Actio nata (inak aj žalovateľnosť, alebo možnosť úspešne uplatniť právo žalobou) nastáva vo väčšine prípadov splatnosťou dlhu, t. j. dňom, kedy mal dlžník po prvý raz dlh splniť, resp. začať s jeho plnením.

To sa vzťahuje aj na prípady, kedy obsahom daného záväzku je niečo vydať či dodať, niečo zaplatiť alebo vykonať. Niekedy však spočíva plnenie v záväzku niečoho sa zdržať, popr. niečo znášať či strpieť. V týchto prípadoch je začiatok behu premlčacej doby viazaný na okamih, kedy dlžník poruší svoj záväzok spočívajúci v zdržaní sa určitého konania alebo naopak v jeho znášaní, resp. jeho trpení. Premlčacia doba tu začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k porušeniu niektorého z uvedených záväzkov (Švestka J., Spáčil, J., Škárová M., Kulmák M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 - 459. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2008, 541 - 542 s.). 73. Z vyššie uvedených teoreticko - právnych východísk teda vyplýva, že základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na oprávnené osoby, aby v primeraných lehotách uplatnili svoje práva (nároky) na súde alebo na inom príslušnom orgáne a čeliť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranú dobu vystavené nutnosti splniť svoje povinnosti. Inštitút premlčania (v súlade s celospoločenskou požiadavkou právnej istoty) takto bráni dlhotrvajúcemu trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam, ktoré môžu byť, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie, spojené s neistotou, pochybnosťami a spornosťou a tým i s prípadnými zložitými súdnymi spormi. Oprávnené osoby majú zabezpečenú možnosť vykonať svoje právo v určitej lehote. Súčasne z uvedeného vyplýva, že ak uplynula zákonom stanovená premlčacia lehota a oprávnená osoba počas jej plynutia stanoveným spôsobom (na súde alebo inom príslušnom orgáne) svoje právo nevykonala (podaním návrhu, žaloby, vzájomnej žaloby), vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať svojho práva na súde. 74. Inštitút premlčania predstavuje typický súkromnoprávny inštitút, teda inštitút materiálneho práva. Z tohto postulátu je jednoducho odvoditeľný aj hmotnoprávny charakter premlčacích lehôt. Pod uplatnením práva v premlčacej dobe je treba rozumieť uplatnenie na súde alebo inom príslušnom orgáne v dobe, keď premlčacia doba ešte neskončila a to v hmotnoprávnom význame počítania času. Inak povedané, na to, aby nenastal právny následok premlčania, treba právo uplatniť na súde, resp. u príslušného orgánu najneskôr v posledný deň konkrétnej premlčacej lehoty. Keďže všetky premlčacie lehoty v súkromnom práve sú počítané v rokoch, a nie v kratších časových jednotkách, platí všeobecné pravidlo počítania času podľa § 122. Koniec premlčacej lehoty tak pripadne na deň, ktorý sa číselne zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej lehota začínaj plynúť. Ak pripadá posledný deň tejto lehoty na sobotu, nedeľu či sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší pracovný deň. 75. Z vyššie uvedeného konkluduje, že námietka premlčania môže byť úspešne uplatnená len za predpokladu, že sa veriteľ svojho práva v priebehu plynutia premlčacej lehoty nedomáhal uplatnením (tohto práva) na súde alebo u iného príslušného orgánu (R 29/1967). Okamihom, kedy je možné právo vykonať po prvý raz treba rozumieť možnosť uplatniť právo spôsobom, ktorým právny poriadok umožňuje realizáciu práva vynútiť verejnou mocou, teda napr. podaním žaloby na súd [Krajčo, J., Občiansky zákonník pre prax. (komentár). Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP. I. § 1 - § 135c. Vydavateľstvo EUROUNION, 2015, 812 s.]. 76. Žalobca sa podanou žalobou domáhal vrátenia daru. Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy (§ 630 Občianskeho zákonníka). Súdna prax aj odborná literatúra je jednotná v názore, že právo darcu na vrátenie daru (§ 630 Občianskeho zákonníka) podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Pri premlčaní tohto práva je významný charakter relevantného správania obdarovaného. Premlčacia doba plynie totiž odlišne vtedy, keď ide o správanie hrubo porušujúce dobré mravy, ktoré spočíva v jedinom (jednorazovom alebo samostatnom) konaní obdarovaného, a vtedy, keď ide o sústavné (pokračujúce alebo opakované) správanie obdarovaného relevantné podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ v prípade jednorazového správania obdarovaného hrubo porušujúceho dobré mravy začína plynúť premlčacia doba dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k tomuto správaniu, v prípade, že k takémuto správaniu hrubo sa priečiacemu dobrým mravom dochádza v dlhšom časovom období, je pre záver o dôvodoch pre vrátenie daru určujúci čas posledného správania obdarovaného, ktoré vykazuje znaky relevantné v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.2.2011, sp. zn. 3 Cdo 218/2010). 77. Ak teda platí, že námietka premlčania môže byť úspešne uplatnená len za predpokladu, že veriteľ sa svojho práva v priebehu plynutia premlčacej lehoty nedomáhal uplatnením (tohto práva) na súde alebo

u iného príslušného orgánu (R 29/1967), potom právo na vrátenie daru treba uplatniť na súde najneskôr v posledný deň konkrétnej premlčacej lehoty. Ak oprávnená osoba (darca) svoje právo na vrátenie daru nevykonala podaním žaloby na súde najneskôr v posledný deň konkrétnej premlčacej lehoty a povinný (obdarovaný) v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, nárok (súdna vymáhateľnosť) oprávneného (darcu), na základe dôvodne vznesenej námietky premlčania zanikne. Súd premlčané právo nemôže priznať (100 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka). 78. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva (a táto skutočnosť v konaní nebola ani sporná), že ku konaniu - správaniu žalovanej (ako obdarovanej), ktoré malo naplniť znaky hrubého porušenia dobrých mravov, t. j. znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka, došlo 19.9.2017, kedy žalovaná počas hospitalizácie žalobcu vypracovala darovaciu zmluvu, ktorej predmetom bolo darovanie sporných nehnuteľnosti v jej prospech. Následne žalobcu dňa 19.9.2007 navštívila v Psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela v Pezinku spolu s pracovníčkou matriky mesta Pezinok, ktorej prítomnosť zabezpečila za účelom osvedčenia pravosti podpisu a predložila mu na podpis darovaciu zmluvu datovanú 19.9.2007 ako aj návrh na začatie konania o povolení vkladu vlastníckeho práva, ktorou sledovala prevod druhej polovice spoluvlastníckeho podielu sporných nehnuteľností, aby sa stala ich výlučným vlastníkom; tieto dokumenty žalobca podpísal konajúc v duševnej poruche bez toho, aby si v tom čase uvedomoval význam a následky toho, čo koná; týmto konaním žalovaná zneužila žalobcov vážny nepriaznivý psychický zdravotný stav, ktorým v čase hospitalizácie trpel a v dôsledku ktorého si nebol schopný uvedomovať následky svojho konania, bol ľahko ovplyvniteľný na to, aby sa týmto ľstivým konaním obohatila o sporné nehnuteľnosti. 79. Premlčacia lehota v danom prípade začala plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k správaniu, ktoré žalobca (ako darca) označuje za hrubo porušujúce dobré mravy a kedy žalobca mohol právo na vrátenie daru uplatniť po prvýkrát žalobou podanou na súd (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 218/2010), teda 20.9.2017. Podľa § 122 ods. 2 veta prvá, ods. 3 Občianskeho zákonníka, koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota počíta. Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší pracovný deň. Nakoľko posledný deň trojročnej premlčacej lehoty (20.9.2020) pripadol na nedeľu, premlčacia lehota uplynula v pondelok 21.9.2020, kedy žalobca najneskôr mohol svoje právo na vrátenie daru uplatniť žalobou podanou na súd. Žaloba bola súdu doručená 21.3.2022, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na závere o premlčaní práva žalobcu na vrátenie daru, je preto správne, na čom nič nemení ani tá skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia o počítaní premlčacej lehoty, keď ustálil, že k premlčaniu práva žalobcu došlo 20.9.2020. 80. Pokiaľ žalobca namietal, že premlčacia lehota začala plynúť dňom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.12.2022 sp. zn. 10C/5/2019, pretože z obdobia jeho hospitalizácie si nič nepamätá a vôbec si nespomína na akt podpisovania darovacej zmluvy 19.9.2017 a ani okolnosti jej podpisovania, keď až v konaní sp. zn. 10C/5/2019 sa mal o týchto okolnostiach dozvedieť, odvolací súd uvádza, že tento argument je bez právnej relevancie, nakoľko Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne vymedzený začiatok (od slova „mohlo“ a nie od „mohol“). Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti (napr. na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve, že mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka, ako choroba a pod.) (viď napr. R 1/1998, R 17/2017). Pre začatie plynutia premlčacej lehoty sú teda rozhodné okolnosti, ktoré zakladajú hrubé porušenie dobrých mravov, nie okamih, kedy si darca tieto okolnosti uvedomil alebo sa o nich dozvedel. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodáva, že tvrdenie žalobcu o tom, že o skutočnostiach, ktoré majú byť dôvodom na vrátenie daru sa dozvedel až v konaní sp. zn. 10C/5/2019, je v priamom rozpore s jeho vlastným vyjadrením v odvolaní, kde uvádza, že o týchto skutočnostiach sa dozvedel už po návrate z hospitalizácie, kedy našiel v kuchyni na stole list vlastníctva, kde už nebol uvedený ako polovičný vlastník nehnuteľnosti, ako aj vyjadrením v žalobe, kde uviedol, že krátko po jeho návrate z liečenia, asi po dvoch mesiacoch, pred vianočnými sviatkami dňa 15.12.2017, mu žalovaná prezentovala návrh na rozvod ich manželstva, s čím (aj napriek jej nevďačnému a nemorálnemu vyššie popísanému správaniu, ktoré ho trápilo) nesúhlasil a snažil sa ich manželstvo zachrániť a to aj cestou návštev manželskej poradne a absolvovaním terapií. Napokon

skutočnosti, na ktorých zakladá právo na vrátenie daru a ktoré zakladajú hrubé porušenie dobrých mravov jednoznačne identifikoval už vo výzve na vrátenie daru zo dňa 9.7.2020. 81. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že žalovanej 14.7.2020 (počas plynutia premlčacej doby) doručil výzvu na vrátenie daru, ktorou dar odvolal, a preto sa jeho vlastnícke právo obnovilo a podanou žalobou sa domáha „už iba“ určenia vlastníckeho práva, ktoré je nepremlčateľné, odvolací súd uvádza, že dôsledkom § 630 Občianskeho zákonníka je, že obdarovaný, ktorý získal bezplatne určitú majetkovú hodnotu, ju musí - za splnenia zákonných podmienok - vrátiť. Ako už bolo uvedené vyššie, súdna prax i odborná literatúra je jednotná v názore, že premlčacia doba pre uplatnenie práva na vrátenie daru je všeobecná trojročná (§ 101 Občianskeho zákonníka) a začína plynúť odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané po prvý raz, teda od okamihu, kedy správanie obdarovaného naplnilo znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 218/2010, uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Odo 429/2003). Tieto závery potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2023, sp zn. 9 Cdo/36/2021, v ktorom najvyšší súd síce riešil otázku povahy právneho úkonu odvolania darovania, avšak v tejto súvislosti sa súčasne vyjadril aj k premlčaniu práva na vrátenie daru a uviedol: „V zmysle § 630 OZ <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%2523630'&ucink-dni='30.12.9999'> treba totiž rozlišovať prejav vôle, ktorým darca dar odvoláva a k tomu je oprávnený len darca, a prejav vôle, kedy sa darca domáha vydania daru, ktorý môže uskutočniť len darca vlastník a po jeho smrti aj jeho dedič (k tomu porovnaj napr. Grobelný, P.: K problematice vrácení daru, Socialistická zákonnost, 1985, roč. XXXIII., str. 470). Z uvedeného je zrejmé, že darca musí najprv účinne odvolať darovanie [perfektným (účinným) jednostranným adresným právnym úkonom] a až následne sa môže domáhať vrátenia daru od obdarovaného. Odvolanie darovania je osobným právom darcu (§ 579 ods. 2 OZ <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%2523579'&ucin-k-dni='30.12.9999'>), ktoré zaniká smrťou darcu a vylučuje sa jeho uplatnenie právnymi nástupcami darcu (Švestka, J. a kol.: Občansky zákonník II, 1. vydaní, komentář, Praha: C.H.Beck, 2019, 2365 s.; Števček, M. a kol.: Občiansky zákonník II, 2 vydanie, komentár, Praha: C.H.Beck, 2008, 1638 s.). Uplatnenie práva na vrátenie daru (vydanie veci, vypratanie nehnuteľnosti) je majetkovým právom, prechádzajúcim na dedičov darcu, ktoré sa premlčuje v zmysle § 101 OZ <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%2523101'&ucin-kdni='30.12.9999'>. Rovnako i povinnosť strpieť vydať dar je majetkovej povahy, ktoré prechádza na dedičov.“ 82. Z uvedeného teda rezultuje, že premlčaniu podlieha právo na vrátenie daru ako majetkové právo a ak žalobca chcel zabrániť premlčaciu, bolo potrebné, aby svoje právo na vrátenie daru uplatnil vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Uplatnením práva sa rozumie podanie žaloby na súd voči pasívne vecne legitimovanému subjektu právnej povinnosti. Podanie žaloby na súd súčasne ako jediné je spôsobilé zabrániť premlčaniu práva a to s poukazom na § 112 Občianskeho zákonníka, v ktorom zákon konštruuje spočívanie premlčacej lehoty ako zloženú právnu skutočnosť, pri ktorej musia byť kumulatívne splnené dva predpoklady: (i) uplatnenie práva na súde alebo inom príslušnom orgáne, (ii) riadne pokračovanie v začatom konaní. Iba splnením oboch predpokladov dochádza k právnemu následku vo forme spočívania premlčacej lehoty. Z uvedeného tiež vyplýva, že výzva na vrátenie daru, ktorú žalobca adresoval žalovanej nespôsobila prerušenie plynutia premlčacej lehoty a zo žiadnych ustanovení Občianskeho zákonníka ani zo súdnej praxe nemožno vyvodiť, že výzva na vrátenie daru spôsobuje pretrhnutie premlčacej lehoty a začatie plynutia novej premlčacej lehoty. Napokon z obsahu podaného odvolania ani nie je zrejmé, z akého dôvodu má byť relevantné, že žalobca vyzval žalovanú na vrátenie daru v priebehu plynutia premlčacej lehoty, ak svoje sporné právo neuplatnil podaním žaloby na súd. Ak totižto žalobca z výzvy na vrátenie daru v premlčacej lehote odvodzuje obnovenie svojho vlastníckeho práva, rovnaké právne následky by nepochybne museli nastať aj v prípade, ak by žalovanú vyzval na vrátenie daru po uplynutí premlčacej lehoty; premlčanie nemá žiaden vplyv na právne účinky právnych úkonov; právnym účinkom premlčania je iba tá skutočnosť, že v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania zaniká právny nárok (súdna vymáhateľnosť práva), t. j. v prípade dôvodne vznesenej námietky premlčania súd nemôže veriteľovi premlčané právo priznať. A ako už bolo uvedené vyššie, v dôsledku vznesenej námietky premlčania nedochádza k zániku subjektívneho práva, iba k jeho oslabeniu o jeho právnu (súdnu) nárokovateľnosť. Súčasne platí, že ak je právo sporné a spor sa týka majetkového práva, ktoré je premlčateľné (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka), a ktoré nadobudlo povahu nároku, potom práve inštitút premlčania núti oprávneného k aktívnemu prístupu k uplatňovaniu svojich subjektívnych práv, pretože zo zásady vigilantibus iura scripta sunt („právo patrí bdelým“), teda objektívne právo chráni toho, kto náležite dbá na svoje subjektívne právo) vyplýva, že o existencii kvalifikovaného časového odstupu vo forme premlčacej lehoty je informovaný. A pokiaľ účelom

premlčania je stimulovať oprávnenú osobu k tomu, aby svoje sporné právo vykonala v zákonom určenom časovom limite, ktorý je jej vopred známy, potom žalobca za situácie, kedy žalovaná odmietla žalobcovi dar vydať a popierala ním uplatnený dôvod na vrátenie daru, mohol svoje právo vykonať v premlčacej lehote podaním žaloby na súd; inak sa sám vystavil riziku, že žalovaná využije právo vzniesť námietku premlčania, v dôsledku čoho nárok darcu na vrátenie daru (súdna vymáhateľnosť jeho práva) zanikol, t. j. právo mu nemôže byť súdom priznané. Možno teda uviesť, že pre existenciu kvalifikovaného porušenia dobrých mravov sa vyžaduje uznanie tejto skutočnosti takto konajúcou osobou (obdarovaným) alebo rozhodnutie súdu o spornom práve v sporovom konaní, t. j. žalobou podanou na súde. 83. Uvedenému neodporuje, že darca musí (aj) účinne odvolať darovanie [perfektným (účinným) jednostranným adresným právnym úkonom], ktoré je jeho osobným právom, nakoľko súc si vedomý premlčania svojho práva na vrátenie daru ako majetkového práva a rizika, ktoré je spojené s oneskoreným podaním žaloby na súd, úkon darcu smerujúci k vráteniu daru môže byť obsiahnutý priamo v žalobe; aj v nej však musí žalobca dostatočne presne, určito a konkrétne opísať skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Včasným podaním žaloby na vrátenie daru dochádza k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty a právne účinky jednostranného právneho úkonu darcu obsiahnuté v žalobe (pokiaľ sú splnené podmienky vyplývajúce z § 630 Občianskeho zákonníka), nastanú ex nunc momentom doručenia výzvy darcu obdarovanému, resp. doručenia žaloby obdarovanému (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10.12.2015, sp. zn. 3 Cdo 616/2015). Odvolací súd má súčasne za to, že konštrukcia, ktorú v podanom odvolaní predkladá žalobca, by viedla k popretiu samotnej podstaty a zmyslu inštitútu premlčania a právnej neistote účastníkov sporného právneho vzťahu, keďže časový okamih jeho „vyriešenia“ ponecháva výhradne na ľubovôli darcu - napriek judikatórne ustálenej otázke premlčateľnosti práva darcu na vrátenie daru vo všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka - s poukazom na to, že vlastnícke právo je nepremlčateľné. Spor o vrátenie daru pritom ani nie je sporom o vlastnícke právo; z dikcie ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka totižto vyplýva, že podstata sporu o vrátenie daru spočíva v tom, že darca má právo za zákonných podmienok (hrubé porušenie dobrých mravov), domáhať sa vrátenia daru a oproti tomuto právu stojí povinnosť obdarovaného dar vrátiť. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že s ohľadom na povahu daru, sa darca v prípade, ak ide o nehnuteľnosť, musí vrátenia daru domáhať žalobou o určenie vlastníckeho práva. 84. V nadväznosti na vyššie uvedené neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie mal na premlčanie aplikovať § 102 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo takto uplatnilo, nakoľko predmetné ustanovenie svojou hypotézou dopadá na prípady, kedy zákonodarca konštruuje právo veriteľa z relatívneho právneho vzťahu tak, že na začatie plynutia premlčacej lehoty je potrebné najskôr právo uplatniť u povinného subjektu (dlžníka), pričom na uplatnenie tohto práva u povinného subjektu je primárne daná osobitná prekluzívna lehota, v rámci ktorej sa toto uplatnenie v konkrétnej forme má udiať, čo musí vyplývať z konkrétnych zákonných ustanovení. Ak k tomuto uplatneniu v prekluzívnej lehote nedôjde, subjektívne právo veriteľa zaniká a premlčacia lehota ani nezačne plynúť. Ak však veriteľ v rámci konkrétne ustanovenej prekluzívnej lehoty právo u dlžníka uplatní, týmto časovým okamihom začína plynúť premlčacia lehota, ktorej dĺžka je všeobecná trojročná. Žalobca teda jednak nesprávne právo darcu na vrátenie daru subsumuje pod ustanovenie § 102 Občianskeho zákonníka a jednak ustanovenie § 102 Občianskeho zákonníka aj nesprávne interpretuje, keď z neho vyvodzuje zákonom nepredpokladanú alternatívu plynutia dvoch premlčacích lehôt. Možno len doplniť, že aplikácia § 102 Občianskeho zákonníka typicky dopadá na dve skupiny prípadov. Tou prvou sú tzv. reklamačné práva (práva zo zodpovednosti za vady, napr. § 504 v spojení s § 505, § 599 a § 626 Občianskeho zákonníka. Druhým typickým prípadom aplikácie režimu § 102 sú práva zo zodpovednosti za škodu v niektorých osobitných prípadoch (napr. § 763 ods. 3, § 436 Občianskeho zákonníka). Je zrejmé, že ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka neupravuje také právo, ktoré spadá pod režimu § 102 Občianskeho zákonníka. 85. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď pri námietke premlčania vznesenej žalovanou neaplikoval § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca až na pojednávaní súdu 29.10.2024 uviedol, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a v záverečnej reči poukázal iba na to, že rozpor s dobrými mravmi má zakladať tá skutočnosť, že o konaní žalovanej v rozpore s dobrými mravmi sa dozvedel až ex post, zo znaleckého dokazovania, resp. až potom, čo sa vyliečil, pričom

žalovaná svoje konanie obhajovala ako súladné s dobrými mravmi. Tu možno predovšetkým poukázať na to, že v súlade so súdnou praxou, dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namietne premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch, je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za tejto situácie zánik nároku na plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Ak teda žalobca mal za to, že námietka premlčania vznesená žalovanou je v rozpore s dobrými mravmi, nemožno prehliadať, že existenciu právne relevantných okolností v konaní na súde prvej inštancie netvrdil. Žalobca v konaní na súde prvej inštancie neuviedol žiadne také skutočnosti, pre ktoré by súd prvej inštancie mal námietku premlčania vyhodnotiť ako rozpornú s dobrými mravmi. Skutkové okolnosti, pre ktoré sa žalobca domáha vrátenia daru, a ktorými identifikuje konanie žalovanej ako rozporné s dobrými mravmi, nezakladajú dôvody, pre ktoré súd môže odoprieť účinky dôvodne vznesenej námietky premlčania. Rovnako ani tvrdenie žalobcu o tom, kedy sa mal dozvedieť o tom, že konanie žalovanej je v rozpore s dobrými mravmi, resp. že žalovaná svoje konanie obhajovala, keďže ním tvrdené skutočnosti nie sú takého charakteru, ktoré by mu objektívne bránili v tom, aby svoje právo uplatnil na súde včas. Naopak, znalecký posudok, ktorý mal preukazovať nespôsobilosť žalobcu na právny úkon, ktorým žalovaná mala zneužiť jeho vážny nepriaznivý psychický zdravotný stav, bol znalcom vypracovaný na podnet žalobcu už 10.12.2018 a ako bolo uvedené vyššie (viď odsek 80 tohto rozsudku), o skutočnostiach zakladajúcich hrubé porušenie dobrých mravov žalobca nepochybne vedel v takom časovom predstihu, aby mohol žalobu podať včas. Zároveň, skutkové okolnosti, ktoré majú zakladať hrubé porušenie dobrých mravov žalobca jasne, určite a konkrétne identifikoval už vo výzve na vrátenie daru zo dňa 9.7.2020. Potom práve tá skutočnosť, že žalovaná obhajovala svoje konanie a popierala právo žalobcu na vrátenie daru, bola tou skutočnosťou, pre ktorú mal podať žalobu na súd; veď predsa ak by žalovaná právo žalobcu nepopierala, plynutie premlčacích lehôt tam, kde nie je spor o právo, nemá pre účastníkov právnych vzťahov žiaden význam. 86. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu záveru o tom, že žalovaná svojim správaním nenaplnila znaky hrubého porušenia dobrých mravov, odvolací súd uvádza, že dôvodné vznesenie námietky premlčania v civilnom sporovom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo priznať (§ 100 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka). V dôsledku toho súd, ktorý zistí, že námietka premlčania je dôvodná, žalobu oprávnenej osoby bez ďalšieho, t. j. bez toho, aby skúmal, či uplatňované právo veriteľa vôbec existuje alebo nie, musí zamietnuť (porov. napr. stanovisko uverejnené pod č. 29/1983 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Vychádza sa pritom z toho, že pokiaľ je právo žalobcu skutočne premlčané, bola by žaloba aj tak zamietnutá (prevalencia princípu procesnej úspornosti - ekonómie). Vo vzťahu k uvedenému preto odvolací súd konštatuje, že pre posúdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie o premlčaní práva žalobcu na vrátenie daru, nebolo relevantné, či v súdenej veci došlo/nedošlo k naplneniu hypotézy právnej normy vyplývajúcej z ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka, teda či v danom prípade správanie žalovanej, od ktorého žalobca odvodzuje nárok na vrátenie daru, napĺňalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov. A pretože odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o premlčaní práva žalobcu na vrátenie daru za správny, odvolacia argumentácia žalobcu založená na spochybňovaní záverov súdu prvej inštancie založených na tom, že neboli naplnené ani hmotnoprávne dôvody na vrátenie daru, nebola spôsobilá ovplyvniť výrokovú správnosť napadnutého rozsudku; odvolací súd sa preto touto argumentáciou žalobcu nezaoberal. 87. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré konštatuje v odseku 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku tak, že z darovacej zmluvy zo dňa 19.9.2017 (č. l. 19) zistil, že daroval žalovanej ako svojej manželke druhú polovicu nehnuteľností špecifikovaných v odseku 5 odôvodnenia rozsudku. Rovnako tak súd prvej inštancie nemohol mať za preukázané z listu vlastníctva číslo 2904, k. ú. Devín (č. l. 10), že žalovaná bola k 10.3.2022 výlučnou vlastníčkou nehnuteľností špecifikovaných v odseku 5 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože z listu vlastníctva číslo 2904 k. ú. Devín (č. l. 10) mohol súd prvej inštancie nanajvýš zistiť, že žalovaná bola k 10.3.2022 len zapísaná ako (zdanlivá) výlučná vlastníčka

nehnuteľností a to v rozpore so skutočným právnym stavom. V odseku 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej opäť uviedol nesprávne zistený skutkový stav v rozpore so skutočným stavom, že darovacou zmluvou 19.9.2017 žalobca previedol na žalovanú druhú polovicu nehnuteľnosti, čím sa žalovaná stala ich výlučnou vlastníčkou, odvolací súd uvádza, že skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. 88. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní v podstatnej časti vtedy, ak sa týka skutočnosti, ktorá bola významná pre posúdenie veci z hľadiska hmotného práva a zároveň mohla mať vplyv na výrokovú správnosť napadnutého rozsudku. Žalobca v podanom odvolaní síce poukazuje na skutkový stav, ktorý súd prvej inštancie zistil na základe vykonaných dôkazov, avšak z obsahu podaného odvolania nie je zrejmé, aké nesprávne skutkové zistenia (závery), ktoré sa týkajú skutočností, ktoré boli významné pre posúdenie veci z hľadiska hmotného práva, súd prvej inštancie z týchto dôkazov vyvodil a ako ovplyvnili výrokovú správnosť napadnutého rozsudku. V dôsledku uvedeného žalobca znemožnil odvolaciemu súdu prieskum odvolaním napadnutého rozsahu v rozsahu takto vymedzenej odvolacej argumentácie. Námietky žalobcu napokon nesmerovali ani k spochybneniu záverov súdu prvej inštancie založených na premlčaní, preto ani z tohto dôvodu nebol takto žalobcom uplatnený odvolací dôvod spôsobilý ovplyvniť výrokovú správnosť napadnutého rozhodnutia. 89. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pretože si nepripojil spis Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 10C/5/2019, ktorý žalovaná navrhla vykonať ako dôkaz, resp. nevykonal dôkaz zápisnicou o pojednávaní z 8.6.2021 v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/5/2019, ktorú predložila žalovaná k svojmu vyjadreniu zo dňa 11.5.2003, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s kompletným spisom (odsek 4 napadnutého rozsudku), teda aj z obsahom zápisnice zo dňa 8.6.2021, ktorú ako dôkaz predložila žalovaná. Tento odvolací argument žalobcu preto neobstojí. Pokiaľ ide o nevykonanie dôkazu pripojením spisu v konaní vedenom pod sp zn. 10C/5/2019, odvolací súd uvádza, že odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 CSP písm. e) (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), odvolateľ môže namietať, že skutkový stav veci, na základe ktorého súd prvej inštancie rozhodol bol zistený neúplne, pretože nebol vykonaný navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pretože pri úvahe, či je tento odvolací dôvod daný, musí odvolací súd zvážiť, nakoľko je navrhnutý a opomenutý dôkaz pre zistenie rozhodných skutočností relevantný, musí odvolateľ v podanom odvolaní uviesť nielen to, aké rozhodujúce skutočnosti mali byť týmto dôkazom v konaní na súde prvej inštancie preukázané, ale tiež aký vplyv mohli mať na výrokovú správnosť napadnutého rozsudku. Z logiky veci súčasne vyplýva, že musí ísť o dôkazy navrhnuté odvolateľom, nie dôkazy navrhnuté protistranou, ktorá síce tieto dôkazy navrhla, avšak v konečnom dôsledku bez vykonania ňou navrhnutých dôkazov bolo rozhodnuté v jej prospech, keď aj okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré majú byť navrhnutým dôkazom preukázané definuje ten, kto dôkaz navrhuje. Odvolací súd preto nezistil naplnenie tohto odvolacieho dôvodu. 90. Na doplnenie odvolací súd dodáva, že súd ani nie je povinný vykonávať dôkaz „pripojením spisu“ ani „sám od seba“ prihliadať na skutočnosti zistené súdom v inom konaní, nakoľko každý spor je iný, osobitý (aj keď vo viacerých sporoch môžu vystupovať tí istí účastníci), pričom súd v každom konkrétnom spore rozhoduje na základe ním zisteného skutkového stavu. Skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov, ktoré získava najmä dokazovaním. Dôkaz slúži na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých nesie účastník dôkazné bremeno. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Spôsob vykonávania dokazovania a vykonania alebo nevykonania toho-ktorého dôkazného prostriedku však určuje súd v závislosti od toho, či jeho vykonanie je relevantné a efektívne pre rozhodnutie sporu

vo väzbe aj na ďalšie dôkazné prostriedky, ktoré boli vykonané a či tieto sú postačujúce pre rozhodnutie sporu po vecnej stránke. Pripojenie spisu z iného konania v inej právnej veci (hoci medzi tými istými účastníkmi) samo o sebe nepredstavuje dôkazný prostriedok preukazujúci tvrdenia sporových strán, nakoľko obsahom každého súdneho spisu, zachyteného v písomnej forme, je celý súhrn procesných úkonov súdu a strán sporu, zápisníc o obsahu pojednávania, znaleckých posudkov a podobne, ktoré ako celok nie je možné a ani efektívne vykonať ako dôkaz na pojednávaní súdu v inej veci. Je povinnosťou tej-ktorej strany sporu na preukázanie svojho tvrdenia označiť alebo predložiť konkrétny dôkaz, ktorým je možné a efektívne jeho tvrdenie preukázať. Za takýto dôkaz nemožno považovať pripojenie spisu z iného konania, pretože v súdnom spore súd namiesto strany nemôže určovať, ktorý dôkazný prostriedok, vykonaný v inom súdnom konaní, ktorého obsah je zachytený v súdnom spise, preukazuje tvrdenie strany sporu v tom-ktorom prejednávanom spore, nakoľko by tým v spore zvýhodnil jednu stranu sporu oproti inej strane sporu, čo je neprípustné, keďže strany sporu majú v konaní rovné postavenie (uplatňuje sa princíp rovnosti sporových strán) (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 10.12.2020, sp. zn. 1Obdo/91/2019). 91. Z uvedeného tiež vyplýva, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP spočívajúci v pochybení súdu prvej inštancie v zisťovaní skutkového stavu (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenia rozhodujúcich skutočností), nemôže byť naplnený, pokiaľ okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré mali byť zistené z obsahu súdneho spisu vedeného v inom konaní, odvolateľ identifikuje (až) v odvolacom konaní. 92. Pokiaľ žalobca v konaní ďalej namietal, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, pretože nemal zachovanú 5-dňovú lehotu na prípravu pojednávania v spojení s tým, že podanie žalovanej zo dňa 11.5.2023 bolo jeho právnemu zástupcovi súdom doručené až 24.10.2024, odvolací súd uvádza, o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú silu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na prípadné ďalšie pochybenia, otázka zvrátenia alebo nápravy nesprávneho postupu v ďalšom priebehu konania, následky pochybenia na kvalitu konania ako celku atď.). Pri posudzovaní práva na spravodlivý proces je potrebné zohľadniť aj možnosť účastníka korigovať prípadný nesprávny postup súdu. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Ak však súd síce nepostupoval správne, ale v dôsledku tohto nesprávneho postupu nedošlo k takej intenzite zásahu, že ho nemožno hodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces, nie je namieste, aby došlo k naplneniu predpokladov pre tento dôvod. Pochybenie konajúceho súdu teda musí vykazovať určitú intenzitu na to, aby bolo možné konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 71/2021 body 11.1 a 12). Nie každé procesné pochybenie súdu totiž znamená, že bolo porušené právo na spravodlivý proces. 93. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že zmyslom § 178 ods. 2 CSP je zabezpečiť, aby bolo strane konania umožnené vykonať právo na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj možnosť zúčastniť sa na pojednávaní. Ak sa strany alebo ich zástupcovia na pojednávanie dostavia, a to aj napriek tomu, že súd nebude mať vykázané doručenie predvolania na pojednávanie, prípadne predvolanie na pojednávanie im bolo doručené v dobe kratšej ako päť dní pred pojednávaním, dostavením sa na pojednávanie v prípade, ak na pojednávaní o jeho odročenie nežiadajú, nedochádza k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa spolu s právnym zástupcom dostavili na pojednávanie súdu, ktoré sa konalo 29.10.2024; žalobca na tomto pojednávaní nežiadal o odročenie pojednávania, práve naopak, právny zástupca žalobcu výslovne uviedol, že súhlasí s tým, aby sa pojednávalo. V kontexte uvedeného (explicitného súhlasu právneho zástupcu žalobcu s tým, aby sa pojednávalo), je preto bez právnej relevancie tvrdenie žalobcu v odvolaní, že 28.10.2024 požiadal o odročenie pojednávania, ktorému súd prvej inštancie nevyhovel a otvoril vo veci pojednávanie. Žalobca zároveň tým, že sa osobne spolu so svojim právnym zástupcom zúčastnil pojednávania, mal možnosť vyjadriť sa k procesnej obrane protistrany, rovnako ako mal možnosť navrhovať aj ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení. Odvolací súd preto konštatuje, že žalobcom vytýkaným postupom súdu prvej inštancie nebolo porušené právo žalobcu na spravodlivý súdny proces a nedošlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

94. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že Civilný sporový poriadok vychádza z koncepcie povinného doručovania žaloby, vyjadrenia žalovaného k žalobe a vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného (§ 167 ods. 1, ods. 2, ods. 3 CSP) do vlastných rúk; následné vyjadrenia sporových strán súd doručuje stranám, resp. ich právnym zástupcom na vedomie, bez povinnosti ich doručenia do vlastných rúk. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že potom, ako bol ukončený proces povinného doručovania podaní podľa § 167 CSP súdom prvej inštancie, žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručila súdu prvej inštancie vyjadrenie zo dňa 11.5.2023. Predmetné vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu aj súdom 24.10.2024 (č. l. 340), t. j. 4 dni pred termínom pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 29.10.2024. Z obsahu spisu súčasne vyplýva, že vyjadrenie žalovanej bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu aj e-mailom odoslaným právnym zástupcom žalovanej. Prijatie e-mailovej správy právny zástupca žalovanej potvrdil 23.5.2023 (č. l. 331). Právny zástupca žalobcu teda viac ako jeden rok pred pojednávaním preukázateľne disponoval vyjadrením žalovanej zo dňa 11.5.2023 a mal tak dostatok času na to, aby sa s obsahom podania žalovanej oboznámil, resp. aby s ním oboznámil aj žalobcu. Žalobca preto celkom neopodstatnene vytýka súdu prvej inštancie, že rozhodol na základe dôkazov, ku ktorým nemal možnosť sa vyjadriť. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní iba všeobecne uviedol, že doručením podania sporovou stranou súd nemá verifikovaný obsah podania, ktorý bol doručený aj súdu, avšak ani na pojednávaní súdu 29.10.2026 a ani v podanom odvolaní nespochybňuje, že listiny, ktoré mu boli doručené právnym zástupcom žalovanej, a ktoré boli obsahom e-mailovej správy, ktorej prijatie potvrdil 23.5.2023 neboli totožné s listinami, ktoré mu boli doručené súdom 24.10.2024, potom jeho tvrdeniu, že nemal reálnu možnosť oboznámiť sa s obsahom predmetného podania, nemožno priznať relevanciu. V tejto súvislosti hodno tiež uviesť, pokiaľ právny zástupca žalobcu mal pochybnosti o tom, či e-mailové podanie, ktoré mu bolo doručené právnym zástupcom žalovanej 23.5.2023 je autentické a v rovnakom obsahu bolo doručené aj súdu, nepochybne mohol aj sám, v rámci prípravy na pojednávanie, o ktorom sa dozvedel už 16.8.2024, kedy mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie, požiadať súd o jeho doručenie, čo však neurobil. Sám teda nevyvinul (hoci mohol), žiadnu aktivitu, aby v dostatočnom časovo predstihu pred pojednávaním súdu korigoval prípadný nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý mu teraz vytýka. 95. A pretože žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 96. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný 97. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).