Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/167/2024 1516211587 23. 06. 2026 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2026:1516211587.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členov senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobcu: Proxis Slovakia, spol. s r.o., so sídlom Karloveská 63, 841 01 Bratislava, IČO: 36 320 188, zastúpeného: Matejka & Haluška s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Na Troskách 22, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 257 415, proti žalovanému: M. W., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom J. XXXX/X, XXX XX K. - O., zastúpenému: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, v konaní o zaplatenie 77.611,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-23Cb/220/2016 - 209 zo dňa 26.10.2023 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-23Cb/220/2016 - 209 zo dňa 26.10.2023 p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. B5-23Cb/220/2016 - 209 zo dňa 26.10.2023 rozhodol výrokom I. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 77.611,07 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 77.611,07 eur od 7.7.2016 do zaplatenia a paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku II. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie tak, že žalobca odôvodnil podanie žaloby tým, že žalovaný od 8.11.2006 vykonával funkciu konateľa žalobcu, pričom právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom nebol zmluvne upravený. Žalovaný 17.5.2016 z bankového účtu žalobcu uskutočnil bezhotovostný prevod vo výške 78.630,22 eur v prospech vlastného bankového účtu s popisom platby „PODIEL FIRMA“. Uvedené plnenie žalovaný žalobcovi oznámil listom z 10.5.2016, v ktorom bol ako dôvod pre jeho poskytnutie uvedená „mimoriadna finančná odmena, za vykonanú prácu a prínos pre (žalobcu) priznaná dňa 10.5.2016)“ v celkovej výške 106.484,77 eur, pričom takáto odmena mala byť žalovanému vyplatená ako súčasť mzdy za mesiac apríl 2016. Listom z 18.5.2016 sa žalovaný vzdal funkcie konateľa z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných problémov. Jediný spoločník žalobcu, pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia, 24.5.2016 prijal rozhodnutie, ktorým odmietol a neschválil udelenie akejkoľvek „mimoriadnej odmeny“ žalovanému a žalovaného vyzval na vrátenie prijatého plnenia. Žalobca mal za to, že nárok žalovaného na vyplatenie mimoriadnej odmeny nevyplýva zo zmluvy a ani zo zákona, a preto je žalovaný povinný toto plnenie žalobcovi vrátiť. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a vydal dňa 6.9.2016 platobný rozkaz č. k. 23Cb/220/2016-36. Proti uvedenému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že finančné prostriedky boli žalovanému vyplatené
v súlade s právnymi predpismi a zmluvou, pričom tvrdenia, ktoré sú uvedené v žalobe sú účelové a nepravdivé. Žalobca mal o existencii nároku žalovaného vedomosť, avšak účelovými prostriedkami sa snaží prezentovať, že žalovaný si finančné plnenie vyplatil v rozpore s právnymi predpismi. V čase vyplatenia finančného plnenia mal žalovaný plne v kompetencii vyplatiť uvedenú finančnú odmenu bez úmyslu vlastného obohatenia, tak ako je účelovo uvedené v žalobe. Žalobca na tento odpor reagoval svojím vyjadrením, v ktorom uviedol, že námietky žalovaného uvedené v odpore sú paušálne, stereotypné, neadresné a nekonkrétne. Žiadne skutkové tvrdenie uvedené v odpore nie je účinným popretím skutkových tvrdení žalobcu. 3. Žalovaný následne v ďalšom vyjadrení zo dňa 7.12.2020 poukázal na to, že mu nie je zrejmý právny titul, na základe ktorého sa žalobca domáha vyplatenia žalovanej sumy. Poukázal na to, že na vyplatenie mimoriadnej odmeny existoval právny titul vo forme dodatku k pracovnej zmluve z 1.7.2007. Pracovná zmluva bola medzi žalobcom a žalovaným podpísaná 1.5.2007, pričom poukázal na znenie článku IV, ako aj na znenie dodatku k pracovnej zmluve, ktorý špecifikuje podmienky vyplácania mimoriadnej odmeny tak, že táto mala byť vyplácaná jednorazovo jedenkrát za každých deväť po sebe odpracovaných rokov za uvedené obdobie vo výške 30% z celkovej hrubej mzdy za toto obdobie. V tejto súvislosti poukázal na to, že celková hrubá mzda žalovaného na obdobie od mája 2007 do mája 2016 bola vo výške 316.980,38 eur, čo vyplýva z predložených mzdových listov. Žalovaný preto mal oprávnený nárok na vyplatenie odmeny, pričom žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal opak. Opätovne poukázal na skutočnosť, že dodatok k pracovnej zmluve bol podpísaný 1.7.2007, a preto žalobca mohol a musel mať vedomosť o tom, že dodatok k pracovnej zmluve existuje, keďže ním disponoval takmer 9 rokov od uzavretia dodatku k pracovnej zmluve až do vyplatenia mimoriadnej odmeny. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že odmeňovanie zamestnancov patrí do kompetencie konateľa, nakoľko v uvedenom prípade sa jedná o obchodné vedenie spoločnosti. Žiadny zákon nevylučuje vyplatenie mimoriadnej odmeny spoločnosťou zamestnancovi a/alebo konateľovi. 4. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 66 ods. 3 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 7 ods. 1 a ods. 3, § 11 ods. 1 z. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce účinného ku dňu 1.7.2007 (ďalej len „ZP“), § 39, § 451, § 456, § 563 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 132 a § 167 ods. 2 až ods. 4 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a uviedol, že medzi stranami nebolo sporným (vyplýva to aj z výpisu z obchodného registra žalobcu), že žalovaný vykonával funkciu konateľa žalobcu od 8.11.2006 do 19.5.2016. Sporným nebolo ani to, že žalovaný vykonával funkciu konateľa bez uzatvorenia písomnej zmluvy o výkone funkcie konateľa podľa § 66 ods. 3 ObZ. Sporným takisto nebolo, že na účet žalovaného bolo 17.5.2016 z bankového účtu žalobcu vyplatených 78.630,22 eur, čo malo predstavovať mimoriadnu finančnú odmenu za vykonanú prácu a prínos pre spoločnosť žalobcu. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že žalovanému na vyplatenie uvedenej sumy nevznikol žiaden zákonný, či zmluvný nárok. Žalovaný v spore tvrdil, že predmetná úhrada predstavovala nárok žalovaného (ako zamestnanca) na vyplatenie mimoriadnej odmeny za vykonanú prácu v zmysle Dodatku k pracovnej zmluve z 1.7.2007. Na preukázanie oprávnenosti vyplatenia mimoriadnej odmeny žalovaný v konaní predložil Dodatok k pracovnej zmluve z 1.7.2007 a dve verzie pracovných zmlúv z 1.5.2007. Žalobca na pojednávaní spochybnil pravosť a pravdivosť pracovnej zmluvy, ako aj vyššie uvedeného dodatku. Predmetom prejednávaného sporu tak je posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie časti plnenia vo výške 77.611,07 eur, ktoré bolo z účtu žalobcu vyplatené na účet žalovaného 17.5.2016 ako mimoriadna odmena na základe pracovnej zmluvy, resp. existencia nároku žalovaného na vyplatenie mimoriadnej odmeny z pracovnej zmluvy. 5. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanom spore mal žalobca bremeno tvrdenia, že žalovanému vyplatil 77.611,07 eur, na ktoré žalovaný nemal nárok. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať vyplatenie finančných prostriedkov, keďže v žalobe tvrdil, že žalovaný nemal zákonný a ani zmluvný nárok na ich vyplatenie. Túto skutočnosť žalobca preukázal (a medzi stranami ani nebola sporná). Pokiaľ sa žalovaný voči žalobe bránil tvrdením, že titulom vyplatenia uvedenej sumy bola pracovná zmluva, resp. dodatok k nej, bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať. Na jeho preukázanie predložil dve verzie pracovných zmlúv a dodatok k pracovnej zmluve, pravdivosť a pravosť ktorých žalobca spochybnil. Bolo preto povinnosťou žalovaného preukázať pravosť a pravdivosť predložených listín, teda to, že pracovná zmluva resp. dodatok k pracovnej zmluve boli s tvrdeným obsahom skutočne uzatvorené. Žalovaný však žiadne dôkazy vo vzťahu k pravosti a pravdivosti predložených listín nenavrhol. Jediný dôkaz, ktorý žalovaný v konaní navrhoval vykonať bol výsluch účtovníčky - T.. C., ktorý však nebol navrhovaný vo vzťahu k preukázaniu
pravosti a pravdivosti uvedených listín, ale k okolnostiam vyplatenia spornej mimoriadnej odmeny. Zároveň je potrebné uviesť, že žalovaný predložil súdu dve verzie pracovných zmlúv so značne odlišným obsahom, pričom prvá predložená pracovná zmluva a ani dodatok neboli podpísané obidvoma zmluvnými stranami a tieto skutočnosti žalovaný žiadnym spôsobom nevysvetlil. O autenticite žalovaným predložených listín tak možno mať odôvodnené pochybnosti. Žalovaný tak podľa názoru súdu prvej inštancie v spore hodnoverne nepreukázal, že by mal nárok na vyplatenie sumy 77.611,07 eur od žalobcu práve z pracovných zmlúv, ktoré súdu predložil. 6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v prejednávanom prípade nebolo sporným, že žalovaný vykonával v spoločnosti žalobcu funkciu konateľa od 8.11.2006 do 19.5.2016. Spornou skutočnosťou je súbežná existencia pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu z pracovnej zmluvy, na základe ktorej mal byť žalovaný so žalobcom aj v pracovnoprávnom vzťahu na pozícii riaditeľ spoločnosti popri výkone funkcie konateľa. Súd prvej inštancie poukázal na Zákonník práce, ktorý vo všeobecnosti nevylučuje, aby člen štatutárneho orgánu mohol byť aj v pozícii zamestnanca, ak popri svojej funkcii člena štatutárneho orgánu (súbežne) vykonáva napríklad pre obchodnú spoločnosť aj závislú prácu. Práve na tieto prípady myslí nielen ustanovenie § 7 ods. 3 ZP, ale aj ustanovenie § 42 ods. 2 ZP, v ktorých ide najčastejšie o súbeh obchodnoprávneho vzťahu s pracovnoprávnym vzťahom a ktoré treba posudzovať samostatne, aj keď ich vykonáva tá istá fyzická osoba. Len za týchto okolností môže byť člen štatutárneho orgánu v pracovnom pomere, ak vykonáva aj závislú prácu. Poukázal tiež na to, že v prejednávanom spore ide práve o prípad, keď žalovaný vykonával funkciu konateľa žalobcu ako jediný konateľ a podľa pracovnej zmluvy mal vykonávať aj funkciu riaditeľa spoločnosti. V danom prípade tak nepochybne úplne absentuje podmienka závislej práce, teda aspekt podriadenosti a nadriadenosti pri výkone práce, preto o existencii pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nemožno hovoriť. Zároveň je v tomto smere potrebné konštatovať, že náplň práce vymedzená v predložených pracovných zmluvách sa do značnej miery prekrýva s kompetenciami konateľa obchodnej spoločnosti, čo je v zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít neprípustné (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 1997, sp. zn. 5Cdo/92/97, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 3/1999, pod č. R 48/1999, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010, sp. zn. 4MCdo/6/2009). 7. V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie zaoberal platnosťou uzatvorenia pracovnej zmluvy s (jediným) konateľom spoločnosti, pri ktorej je nevyhnutné, aby boli podstatné náležitosti pracovnej zmluvy dohodnuté a schválené orgánom, ktorý takéhoto konateľa do funkcie ustanovil. Pre posúdenie platnosti predloženej pracovnej zmluvy podstatné aj to, či tento úkon schválilo valné zhromaždenie spoločnosti žalobcu. Zo skutkových tvrdení strán, ako aj z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že valné zhromaždenie pracovnú zmluvu s tvrdeným obsahom žalovanému neschválilo. Súd prvej inštancie mal preto za preukázané, že pracovná zmluva uzatvorená žalovaným bez prejednania a schválenia valným zhromaždením je neplatná podľa § 39 OZ, pretože odporuje § 7 ods. 3 ZP. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že ak by aj súd predloženú pracovnú zmluvu posudzoval ako zmluvu o výkone funkcie konateľa podľa § 66 ods. 3 ObZ, prípadne ako nepomenovanú zmluvu, resp. ako tzv. manažérsku zmluvu, na vyššie uvedenom závere o jej neplatnosti by sa nič nezmenilo, keďže aj tieto zmluvy podliehajú schváleniu príslušným orgánom spoločnosti podľa § 66 ObZ. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že pracovnou zmluvou z 1.5.2007 v znení dodatku z 1.7.2007 nevznikol žalovanému súbežný pracovnoprávny vzťah s výkonom funkcie konateľa žalobcu. 8. Pokiaľ žalovaný v záverečnej reči tvrdil, že v danom prípade ide o obvyklú odmenu konateľa, toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a vo vzťahu k nemu ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz. Súd prvej inštancie nespochybňuje, že členovi štatutárneho orgánu patrí za výkon funkcie odmena, pokiaľ zo zmluvy o výkone funkcie nevyplýva, že sa táto funkcia vykonáva bez nároku na odmenu. V prejednávanom prípade však medzi stranami nebol spor o tom, že žalovaný za svoju činnosť od žalobcu pravidelne dostával odplatu a túto skutočnosť preukazoval aj sám žalovaný predložením mzdových listov za obdobie od mája 2007 do mája 2016. S prihliadnutím na to, že predmetom tohto sporu bolo vyplatenie mimoriadnej odmeny a v konaní bolo preukázané, že žalovaný poberal za výkon funkcie príjem, plnenie vyplatené žalovanému ako mimoriadna odmena nemôže byť posudzované ako obvyklá odmena za výkon funkcie konateľa. Súd prvej inštancie v tomto smere poukazuje na to, že aj vyplatenie mimoriadnej odmeny (ktorá nevyplýva zo zákona alebo zo zmluvy) konateľovi podlieha schváleniu valným zhromaždením spoločnosti podľa § 66 ObZ. Vyplatenie mimoriadnej odmeny žalovanému valné zhromaždenie neschválilo, práve naopak, z rozhodnutia jediného spoločníka v pôsobnosti valného
zhromaždenia spoločnosti žalobcu z 24.5.2016 mal súd prvej inštancie preukázané, že jediný spoločník žalovanému vyplatenie mimoriadnej odmeny výslovne neschválil a zároveň žalovaného vyzval na jej vrátenie. Žalovaný preto nepreukázal, že by mu na vyplatenie mimoriadnej odmeny vznikol zákonný, prípadne zmluvný nárok. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že pokiaľ bola na základe neplatnej (neexistujúcej) pracovnej zmluvy žalovanému z účtu žalobcu vyplatená mimoriadna odmena vo výške 78.630,22 eur, žalovaný sa prijatím tohto plnenia z neplatnej zmluvy na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a je povinný toto bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať. 9. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie preto rozhodol, že žalovaný má povinnosť zaplatiť žalovanú sumu 77.611,07 eur titulom bezdôvodného obohatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 77.611,07 eur od 7.7.2016 do zaplatenia. Žalobca v konaní predložil výzvu z 24.6.2016, doručenú žalovanému 27.6.2016, ktorou žalovaného vyzval na vrátenie sumy 77.611,07 eur do 5 dní od doručenia tohto listu, preto súd prvej inštancie žalobcovi priznal úrok z omeškania zo žalovanej sumy tak, ako si ho žalobca uplatnil v žalobe. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bola priznaná podľa § 369c ods. 1 ObZ v spojení s § 2 nariadenia 21/2013 Z. z. 10. Súd prvej inštancie na záver doplnil, že nevykonal navrhované dokazovanie výsluchom svedkyne T.. M. C., ktorá mala byť vypočutá k okolnostiam súvisiacim s vyplatením mimoriadnej odmeny žalovanému. Vzhľadom k tomu, že súd dospel k záveru o neplatnosti (neexistencii) pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, považoval vykonanie navrhovaného dôkazu za nadbytočné. 11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobca tak dosiahol v spore plný procesný úspech a má preto voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 12. Proti napadnutému rozsudku, v celom jeho rozsahu, podal žalovaný odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. e), písm. f) a písm. h) CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta a zároveň žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalovaný v prvom rade uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď je názoru, že mal nárok na vyplatenie mimoriadnej odmeny. Žalovaný uvádza, že žalobca mal o existencií nároku žalovaného vedomosť, avšak účelovými prostriedkami navodil dojem, že žalovaný si finančné plnenie vyplatil v rozpore s právnymi predpismi. žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu ČR a na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ. Nemožno vylúčiť, aby medzi členom štatutárneho orgánu a zamestnávateľom bol založený pracovný pomer, pri ktorom druhom práce by bola iná pracovná činnosť, než je výkon funkcie člena štatutárneho orgánu. V tejto súvislosti žalovaný dodal, že súd prvej inštancie konštatoval, že náplň práce vymedzená v pracovnej zmluve sa do značnej miery prekrýva s kompetenciami konateľa. Súd prvej inštancie však na druhej strane nešpecifikoval, o ktoré oprávnenia sa má jednať a v čom vidí prekrývanie sa týchto oprávnení. V tejto súvislosti má žalovaný za to, že oprávnenia vyplývajúce z pracovnej zmluvy nie sú totožné s oprávneniami konateľa. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. Žalovaný tiež poukazuje na skutočnosť, že ak súd prvej inštancie vyhodnotil pracovnú zmluvu, resp. pracovnoprávny vzťah žalovaného, ako neplatný právny úkon, resp. neplatne dojednaný záväzkový vzťah, pričom žalovaný v čase vyplatenia sporného nároku bol konateľom žalobcu, nie je možné rozhodnúť o bezdôvodnom obohatení v prospech žalovaného. Žalovaný má za to, že napadnutý rozsudok je v tejto súvislosti zmätočný, nepreskúmateľný a nie je dostatočne odôvodnený, pričom súd aplikoval nesprávny postup v uvedenej veci. Žalovaný dodal, že nemal inú možnosť v danej situácií, nakoľko žalobca z dôvodu svojej pasivity zanedbal povinnosť uzavrieť zmluvu o výkone funkcie so žalovaným a tak isto zanedbal povinnosť schváliť pracovnú zmluvu. V zmysle § 7 ods. 3 ZP však v tomto prípade nie je nevyhnutné schválenie pracovnej zmluvy. 13. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal nevykonanie dôkazu - výsluch svedka. Nevykonanie dôkazu v uvedenom prípade malo tiež za následok nedostatočné zistenie skutkového stavu. Žalovaný má za to, že v dôsledku nesprávneho postupu súdu došlo k neproporcionálnemu zásahu do práv sporových strán. Žalovaný tiež uvádza, že z výsluchu svedka mohli vyplynúť skutkové okolnosti nie iba k podmienkam vyplatenia mimoriadnej odmeny žalovanému, ale tak isto k okolnostiam uzavretia pracovnej zmluvy a/alebo k obvyklej odmene konateľa spoločnosti. Žalovaný je taktiež názoru, že mu v tomto konaní bolo porušené právo na spravodlivý proces, pretože napadnutý rozsudok je zmätočný a absentuje riadne odôvodnenie napadnutého rozsudku. Žalovaný v tejto súvislosti má za to, že konajúci
súd neposkytol dostatočné odôvodnenie na nastolenú problematiku, pričom žalovaný musí hľadať odpovede na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR. Žalovaný taktiež poukazuje na skutočnosť, že prvostupňový súd v priebehu konania nevyhotovoval zápisnicu z pojednávaní, nakoľko to nepovažoval za nevyhnutné (nakoľko sa vyhotovoval zvukový záznam), uvedený zvukový záznam sa však nenachádzal v elektronickom súdnom spise a uvedený záznam nebol poskytnutý žalovanému. 14. K tomuto odvolaniu doručil svoje vyjadrenie žalobca, ktorý podaním zo dňa 15.2.2024 uviedol, že z perspektívy žalobcu niet v rovine vecnej správnosti výrokov napadnutého rozsudku čo vytknúť. K samotným odvolacím námietkam žalovaného uviedol, že žiadnu argumentáciu vybudovanú na platforme identifikácie akéhokoľvek konkrétneho skutkového zistenia alebo viacerých skutkových zistení, súdu prvej inštancie inkorporovaných do odôvodnenia napadnutého rozsudku nespozoroval. Žalobca je názoru, že odvolaním formulované výhrady žalovaného voči napadnutému rozsudku, spočívajú v zásade najmä v rekapitulácii druhovo rôznorodých tvrdení, či záverov ním traktovaných v konaní o žalobe, ktoré zo svojej povahy nie sú spôsobilé ani len oslabiť nie to ešte vyvrátiť argumentáciu žalobcu predostretú v konaní pred súdom prvej inštancie. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil uviedol, že napadnutý rozsudok je prioritne založený na závere, že žalovaná strana neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu existencie pracovnej zmluvy a dodatku. Z uvedeného dôvodu odvolaním prezentované dôvodenie o nesprávnosti právneho posúdenia v celom jeho rozsahu nie je spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v odvolaní citoval judikatúru avšak neuviedol akúkoľvek bližšiu argumentáciu, pre ktorú by mala mať, hoc i len z jeho pohľadu, význam v súdenej veci. V prípade námietky nevykonania dôkazu uviedol, že nie je povinnosťou súdu vykonať akýkoľvek dôkaz navrhnutý stranou, najmä pokiaľ je jeho uskutočnenie s ohľadom na súdenú vec bez významu. Súd prvej inštancie dôvod, pre ktorý navrhnutý dôkaz dostatočne vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom žalobca sa s predmetným dôvodením plne stotožňuje. Navyše, podľa žalobcu návrh na výsluch označeného svedka bol opätovne nekonkrétny a žalovaný neuviedol aké skutočnosti s významom pre rozhodnutie vo veci mieni jeho výsluchom preukázať. Napokon, v prípade námietky porušenia práva na spravodlivý proces žalobca uviedol, že tak námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj nesprístupnenia zápisnice o pojednávaní je neodôvodnená a teda aj nedôvodná. Žalovaný v tejto časti odvolania okrem všeobecného popisu práva na spravodlivý proces a citácie častí ním označených rozhodnutí, neuviedol žiadne konkrétne výhrady, z ktorých by bolo možné akékoľvek nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku vyvodiť a tieto len tvrdí resp. konštatuje. Žalobca tiež dodal, že z odvolania nie je zrejmé, nesprístupnenie záznamu z ktorého pojednávania žalovaná strana súdu prvej inštancie vyčíta. Aj pokiaľ však žalovaný riadne požiadal o sprístupnenie záznamu a tento mu nebol včas sprístupnený, má žalobca za to, že táto skutočnosť nie je spôsobilá podoprieť naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP a ani prípadné nesprístupnenie záznamu nepredstavuje zásah takej intenzity, že by celé konanie predchádzajúce vydaniu napadnutého rozsudku mohlo byť označené za nespravodlivé. Na základe uvedeného preto žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobcovi proti žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 15. Žalovaný sa svojim podaním zo dňa 23.5.2023 stručne vyjadril k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu, pričom uviedol, že žalobca opakoval právne argumenty súdu prvej inštancie, s ktorými sa však nesprávne vysporiadal. Žalovaný opakoval, že odmieta záver súdu prvej inštancie o neplatne dojednanom záväzkovom vzťahu a tiež o bezdôvodnom obohatení v prospech žalovaného. Opätovne poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 190/15 ako aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Dita Danosa v. LKB Lizings SIA, C-232/09. 16. Na uvedené vyjadrenie žalovaného reagoval svojim stanoviskom žalobca zo dňa 2.8.2024, v ktorom uviedol, že žalovaný neuvádza nič čo by už neuviedol vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku. Vyjadrenie obsahuje len všeobecný a neurčitý odkaz na skoršiu argumentáciu prezentovanú žalovaným v konaní či odvolaní, zostručnenú repetíciu argumentov uvedených bez výnimky už skôr. Žalobca dodal, že sa už k odvolaniu vyjadril a ani pod vplyvom vyjadrenia nemá dôvod na svojom stanovisku čokoľvek meniť a dodal, že odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné v celom jeho rozsahu. 17. Žiadne ďalšie podania alebo vyjadrenia neboli vo veci doručené.
18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 12.6.2026. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny. 19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 21. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu, odvolania žalovaného a následných vyjadrení dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súd vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu posúdeniu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov sporových strán a vysvetľuje dôvody rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. 22. Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodne s názorom prvoinštančného súdu, nárok uplatnený v žalobe žalobcovi vznikol titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného, teda majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, resp. plnením z neplatnej zmluvy. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil, že pokiaľ bola na základe neplatnej (neexistujúcej) pracovnej zmluvy žalovanému z účtu žalobcu vyplatená mimoriadna odmena vo výške 78.630,22 eur, žalovaný sa prijatím tohto plnenia z neplatnej zmluvy na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a je povinný toto bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať. 23. Za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa odvolací súd zaoberal žalovaným uvádzanými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní. Žalovaný ako odvolacie dôvody označil dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP, teda že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 24. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Aby bol naplnený predmetný odvolací dôvod, musí súd svojim nesprávnym procesným postupom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Žalovaný vidí naplnenie tohto odvolacieho dôvodu v tom, že mu nebola sprístupnená nahrávka z pojednávania a tiež v tom, že napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru zmätočný a absentuje v ňom riadne odôvodnenie. K sprístupneniu nahrávky odvolací súd uvádza, že zo spisu uvedená skutočnosť nevyplýva, ak však aj došlo k tomu, že žalovaný riadne požiadal o sprístupnenie záznamu a tento mu nebol včas sprístupnený, táto skutočnosť nie je spôsobilá naplniť odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, žalovaný sa na pojednávaní zúčastnil, opomenutie poskytnutia záznamu nijako nenamietal a ani sa jeho sprístupnenia nedomáhal a prípadné
opomenutie poskytnutia záznamu, s ohľadom na priebeh dotknutého pojednávania, na ktorom boli len zrekapitulované argumenty strán z ich podaní, zo strany súdu uvedené sporné a nesporné skutkové tvrdenia a predbežné právne posúdenie a zo strany žalovaného po viac ako ôsmich rokoch od začatia konania predložená kópia jednej verzie pracovnej zmluvy a navrhnutý výsluch svedka, a na podklade ktorého žalovaná strana doručila súdu svoje stanovisko datované dňom 30.09.2023, z materiálneho hľadiska nemalo na práva žalovaného negatívny dopad a teda ani prípadné nesprístupnenie záznamu nepredstavuje zásah takej intenzity, že by celé konanie predchádzajúce vydaniu napadnutého rozsudku mohlo byť označené za nespravodlivé. 25. Vo vzťahu k námietke o zmätočnom a nezrozumiteľnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o zákonné náležitosti písomne vyhotoveného rozsudku, v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie jasne vysvetlil ako vec právne posúdil, ktoré dôkazy vykonal a čo bolo a čo nebolo medzi stranami sporu sporné. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru ÚS SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) ktorý vyslovil, že súčasťou základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za nepreskúmateľný. Z odvolania žalovaného nie je zrejmé, v čom vidí zmätočnosť, resp. arbitrárnosť rozsudku (na ktoré rozhodujúce otázky nedal súd prvej inštancie odpoveď), keď súd prvej inštancie vymedzil sporné a nesporné skutočnosti, so spornými otázkami sa vysporiadal aplikujúc príslušné právne predpisy. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 26. K námietke žalovaného, že prvostupňový súd uvedenú vec nesprávne právne posúdil ako i dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že práve žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu existencie pracovnej zmluvy a dodatku. Žalobca mal v konaní dôkazné bremeno tvrdenia, že žalovanému vyplatil 77.611,07 eur, na ktoré žalovaný nemal nárok a teda mal dôkaznú povinnosť preukázať vyplatenie finančných prostriedkov, keďže v žalobe tvrdil, že žalovaný nemal zákonný a ani zmluvný nárok na ich vyplatenie. Túto skutočnosť žalobca preukázal a ak sa žalovaný bránil tvrdením, že titulom vyplatenia uvedenej sumy bola pracovná zmluva, resp. dodatok k nej, bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať. Na jeho preukázanie predložil dve verzie pracovných zmlúv a dodatok k pracovnej zmluve, pravdivosť a pravosť ktorých žalobca spochybnil. Bolo preto povinnosťou žalovaného preukázať pravosť a pravdivosť predložených listín, teda to, že pracovná zmluva resp. dodatok k pracovnej zmluve boli s tvrdeným obsahom skutočne uzatvorené, pričom žalovaný žiadne dôkazy vo vzťahu k pravosti a pravdivosti predložených listín nenavrhol, predložil súdu dve verzie pracovných zmlúv so značne odlišným obsahom, pričom prvá predložená pracovná zmluva a ani dodatok neboli podpísané obidvoma zmluvnými stranami a tieto skutočnosti žalovaný žiadnym spôsobom nevysvetlil. Žalovaný tak podľa názoru súdu v spore hodnoverne nepreukázal, že by mal nárok na vyplatenie sumy 77.611,07 eur od žalobcu práve z pracovných zmlúv, ktoré súdu predložil. 27. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien - bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore (bremeno tvrdenia) a bremeno tieto skutočnosti preukázať (dôkazné bremeno). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno sú v prípade civilného sporového konania upravené v ustanoveniach § 132 CSP a § 167 ods. 3 CSP v prípade žalobcu, a § 167 ods. 2 a 4 CSP v prípade žalovaného, resp. vyplýva aj z ustanovení o prostriedkoch procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany (§ 149 a nasl. CSP). Uvedené ustanovenia stanovujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, pričom procesná iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov prináleží zásadne strane. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Pokiaľ ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena o tejto skutočnosti bude mať pre stranu sporu za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti, ktorých rozsah je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny vzťah. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, a tiež nositeľa dôkazného bremena. V zásade platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť a preukazovať žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce musí tvrdiť a preukazovať žalovaný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. mája 2012, sp. zn. 1Cdo/78/2010). 28. Odvolací súd sa ďalej plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie v bodoch 36. a 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd správne poukazuje na to, že z hľadiska posúdenia platnosti predložených pracovných zmlúv bol pre súd zásadný aj spôsob, resp. proces ich uzavretia. Pracovná zmluva ako dvojstranný právny úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku pracovného pomeru, je výsledkom rokovania, do ktorého zamestnávateľ a zamestnanec spravidla vstupujú s vlastnými predstavami o ich obsahu a výsledku. Z objektívneho hľadiska predstavuje zdroj konfliktu záujmov medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Skutočnosť, že fyzická osoba vykonáva funkciu konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným sama osebe nebráni uzatvoreniu pracovnej zmluvy, avšak rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a zamestnanca pri uzatváraní pracovnej zmluvy vylučuje, aby za zamestnávateľa urobila právny úkon rovnaká fyzická osoba, ktorá je zároveň aj druhým účastníkom zmluvy ako zamestnanec. V takom prípade je preto potrebné skúmať, či pri tomto právnom úkone nedochádza k stretu záujmov medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným ako zamestnávateľom a jej štatutárnym orgánom ako zamestnancom (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 4. novembra 2004, sp. zn. 21Cdo/1634/2004 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. novembra 2011, sp. zn. 21Cdo/3061/2010). Stret záujmov spoločnosti s ručením obmedzeným ako zamestnávateľom a jej štatutárnym orgánom ako zamestnancom je podľa názoru súdu vylúčený pokiaľ je dodržaný postup predpokladaný ust. § 7 ods. 3 ZP, pretože ak pracovnoprávny vzťah štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti bol schválený orgánom, ktorý má oprávnenie ho ustanoviť, odpadá zdroj konfliktu záujmov. Pre platnosť uzatvorenia pracovnej zmluvy s (jediným) konateľom spoločnosti je preto nevyhnutné, aby boli podstatné náležitosti pracovnej zmluvy (§ 43 ods. 1 ZP) dohodnuté a schválené orgánom, ktorý takéhoto konateľa do funkcie ustanovil. Vzhľadom na uvedené bolo pre posúdenie platnosti predloženej pracovnej zmluvy podstatné aj to, či tento úkon schválilo valné zhromaždenie spoločnosti žalobcu. Zo skutkových tvrdení strán, ako aj z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že valné zhromaždenie pracovnú zmluvu s tvrdeným obsahom žalovanému neschválilo. Pracovná zmluva uzatvorená žalovaným bez prejednania a schválenia valným zhromaždením je neplatná podľa § 39 OZ, pretože odporuje zákonu (§ 7 ods. 3 ZP). Pre úplnosť je potrebné uviesť, že ak by aj súd predloženú pracovnú zmluvu posudzoval ako zmluvu o výkone funkcie konateľa podľa § 66 ods. 3 ObZ, prípadne ako nepomenovanú zmluvu, resp. ako tzv. manažérsku zmluvu, na vyššie uvedenom závere o jej neplatnosti by sa nič nezmenilo, keďže aj tieto zmluvy podliehajú schváleniu príslušným orgánom spoločnosti podľa § 66 ObZ [viď napr. Csach, K., Mrázová, Ž. In: Ovečková, O. a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Zväzok I (§ 1 až 260). 2. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2022, s. 551 a nasl.], čo sa však v prejednávanom prípade nestalo. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že pracovnou zmluvou z 1. mája 2007 v znení dodatku z 1. júla 2007 nevznikol žalovanému súbežný pracovnoprávny vzťah s výkonom funkcie konateľa žalobcu. 29. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že ani vyplatenie mimoriadnej odmeny žalovanému valné zhromaždenie neschválilo, práve naopak, z rozhodnutia jediného spoločníka v pôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti žalobcu z 24. mája 2016 mal súd preukázané, že jediný spoločník žalovanému vyplatenie mimoriadnej odmeny výslovne neschválil a zároveň žalovaného vyzval na jej vrátenie. Žalovaný preto nepreukázal, že by mu na vyplatenie mimoriadnej odmeny vznikol zákonný, prípadne zmluvný nárok.
30. K odvolacej námietke žalovaného o nevykonaní navrhnutého výsluchu svedkyne sa odvolací súd opiera o konštantnú judikatúru najvyššieho súdu, formovanú od roku 1992, kedy sa nevykonanie stranou navrhnutých dôkazov jednotne nepovažuje za vadu zmätočnosti ani procesnú vadu. Z doterajšej rozhodovacej praxe vyplýva, že nevykonanie niektorého z navrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočností nezakladá tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe, súd nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zreteľne v bode 42. vysvetlil dôvody, pre ktoré upustil od výsluchu navrhnutej svedkyne a z priebehu konania podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva záver o dostatočnosti vykonaného dokazovania. 31. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 32. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 33. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 34. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 36. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).